Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, February 26, 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 5To/2/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6722010597
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bc. Viktor Marko, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:6722010597.2

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Bc. Viktora Marka, PhD.
a sudcov JUDr. Štefana Nováka, LL.M. a JUDr. Štefana Juhása, v trestnej veci obžalovaného A. B., pre
prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 2, ods. 3 písm. b) Trestného zákona, prejednal na
verejnom zasadnutí konanom dňa 27. februára 2024 v Banskej Bystrici odvolanie obžalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Zvolen sp. zn. 3T/108/2022 zo dňa 06. novembra 2023, a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie obžalovaného A. B. zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Zvolen sp. zn. 3T/108/2022 zo dňa 06. 11. 2023 bol obžalovaný A. B.
uznaný za vinného zo spáchania prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 2, ods. 3 písm.
b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že

v bode 1/
aj napriek tomu, že bol rozsudkom Okresného súdu vo Zvolene č. k. 15C 45/95-35 zo dňa 07. 12. 1995,
právoplatným dňa 23. 03. 1996 zaviazaný platiť na výživu mal. C. B., nar. XX. XX. XXXX mesačne 19,92
Eur (600,- Sk), na výživu mal. D. B., nar. XX. XX. XXXX mesačne 16,60 Eur (500,- Sk) a na výživu
mal. A. B., nar. XX. XX. XXXX mesačne 16,60 Eur (500,- Sk) počnúc dňom právoplatnosti rozsudku,
splatných vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred k rukám matky detí E. B., nar. 03. 03. 1967 a následne

mu bola rozsudkom Okresného súdu vo Zvolene č. k. 5P 445/02-57 zo dňa 03. 03. 2003, právoplatným
dňa 29. 03. 2003 uložená povinnosť prispievať zvýšeným výživným na mal. F. B. C., nar. XX. XX. XXXX,
sumou 29,87 Eur (900,- Sk), D., nar. XX. XX. XXXX sumou 23,24 Eur (700,- Sk) a A., nar. XX. XX.
XXXX sumou 23,24 Eur (700,- Sk), t.j. spolu 76,35 Eur (2.300,- Sk), mesačne počnúc dňom 01. 02. 2003
vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred k rukám matky detí E. B., nar. XX. XX. XXXX, sa týmto svojim
zákonným povinnostiam, vyplývajúcim mu zo zákona č. 94/1963 Zb. o rodine a následne zo zákona

č. 36/2005 Z. z. o rodine v Dudinciach, okres Krupina a na iných miestach, v období od 01. 11. 2002
do 31. 05. 2013, úmyselne vyhýbal, keď bol evidovaný v registri sociálnej poisťovne od 01. 02. 2003
do 28. 02. 2003 ako zamestnanec s pravidelným príjmom v spoločnosti Kúpele Dudince, a.s., od 01.
03. 2003 do 23. 09. 2003 ako zamestnanec s pravidelným príjmom v spoločnosti RUBÍN SK s.r.o. a
následne nemá záznamy o zamestnaní, nebol evidovaný ako uchádzač o zamestnanie na príslušnom
úrade práce, sociálnych vecí a rodiny, nebol poberateľom žiadnej dávky, avšak na výživné zaplatil len

sumu 888,97 Eur (26.781,- Sk), pričom na základe rozhodnutia ÚPSVaR Zvolen č. VN-3368/2005-Vá zo
dňa 30. 05. 2005 bolo za neho v období od 01. 02. 2005 do 30. 06. 2008 vyplácané náhradné výživné,
čím mu vznikol dlh na výživnom voči oprávneným:
- E. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom F., G. H. XXX/X, za obdobie od 01. 11. 2002 do 31. 01. 2005 a od
01. 07. 2008 do 22. 01. 2009 vo výške 1.265,35 Eur,
- Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Zvolen, J. Jiskru 6, za obdobie od 01. 02. 2005 do 30. 06. 2008

vo výške 3.130,35 Eur,- A. C. I., J. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom K. L., D. XXXX, za obdobie od 01. 07. 2008 do 30. 06. 2010
vo výške 716,88 Eur,
- D. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom F., G. H. XXX/X, za obdobie od 01. 07. 2008 do 31. 05. 2013 vo

výške 1.371,16 Eur,
- A. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom F., G. H. XXX/X, za obdobie od 23. 01. 2009 do 13. 01. 2011, vo
výške 557,76 Eur,

v bode 2/

aj napriek tomu, že bol rozsudkom Okresného súdu vo Zvolene č. k. 5P 331/03-18 zo dňa 16. 06. 2003,
právoplatným dňa 01. 07. 2003 zaviazaný prispievať na výživu mal. G. B., nar. XX. XX. XXXX, sumou
16,60 Eur (500,- Sk) mesačne počnúc dňom 01. 07. 2003, vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred k rukám
matky dieťaťa A. B., nar. 09. 06. 1977, sa tejto svojej zákonnej povinnosti, vyplývajúcej mu zo zákona č.
94/1963 Zb. o rodine a následne zo zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine v Dudinciach, okres H., vo Zvolene,
okres Zvolen a na iných miestach, v období od 01. 05. 2004 do 30. 06. 2016, úmyselne vyhýbal, keď bol

evidovaný v registri sociálnej poisťovne od 01. 02. 2003 do 28. 02. 2003 ako zamestnanec s pravidelným
príjmom v spoločnosti Kúpele Dudince, a.s., od 01. 03. 2003 do 23. 09. 2003 ako zamestnanec s
pravidelným príjmom v spoločnosti RUBÍN SK s.r.o. a následne nemá záznamy o zamestnaní, nebol
evidovaný ako uchádzač o zamestnanie na príslušnom úrade práce, sociálnych vecí a rodiny, nebol
poberateľom žiadnej dávky, avšak na výživné nezaplatil žiadnu sumu, pričom na základe rozhodnutia

ÚPSVaR Zvolen č. VN-5161/2005-Vá zo dňa 17. 10. 2005 bolo za neho v období od 01. 06. 2005 do
30. 06. 2008 vyplácané náhradné výživné, čím mu vznikol dlh na výživnom voči oprávneným:
- A. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom M., N. XXXX/XX, za obdobie od 01. 05. 2004 do 31. 05. 2005 a od
01. 07. 2008 do 16. 04. 2015 vo výške 1.577,- Eur,
- Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Zvolen, J. Jiskru 6, za obdobie od 01. 06. 2005 do 30. 06. 2008

vo výške 614,20 Eur,
- G. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom M., N. XXXX/XX, za obdobie od 17. 04. 2015 do 31. 08. 2016 vo
výške 265,60 Eur.

Za to bol obžalovaný odsúdený podľa § 207 ods. 3 Trestného zákona, § 36 písm. j), § 37 písm. h),

§ 38 ods. 2, § 41 ods. 1 Trestného zákona na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 24 mesiacov.
Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona súd výkon trestu podmienečne odložil a podľa § 50 ods.
1 Trestného zákona určil skúšobnú dobu vo výmere 24 mesiacov. Podľa § 50 ods. 2 Trestného zákona
súd uložil obžalovanému povinnosť zaplatiť v skúšobnej dobe zameškané výživné.

Proti tomuto rozsudku podala priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní odvolanie obhajkyňa
obžalovaného, pretože konanie bolo vedené v zmysle § 358 a nasl. Trestného poriadku proti ušlému.
Odvolanie odôvodnila v podstate tým, že rozhodnutie okresného súdu napáda pre jeho nesprávnosť
tak vo výrokovej časti, ako aj v časti odôvodnenia a tiež z dôvodu procesných pochybení v konaní,
ktoré predchádzalo vydaniu rozhodnutia a mohlo ovplyvniť jeho výrokovú časť. Zistený skutkový stav

nezodpovedá skutočnosti, skutkové zistenia sú nejasné a neúplné, súd sa nevysporiadal so všetkými
okolnosťami významnými pre rozhodnutie. V predmetnej veci sa konalo v prípravnom konaní ako i
na hlavnom pojednávaní v konaní proti ušlému, napriek tomu, že na to neboli splnené podmienky.
Súd a pred ním OČTK mali intenzívnejšie pátrať po osobe obžalovaného a na podklade týchto údajov
hodnotiť,čiexistujúdôvodyprekonanieprotiušlémuačistáletrvajú.Zmateriálnehohľadiskajepotrebné

preukázať, či sa obvinený vyhýba trestnému konaniu pobytom v cudzine alebo tým, že sa skrýva.
Páchateľ sa vyhýba trestnému konaniu pobytom v cudzine najmä vtedy, ak opustí územie republiky,
prípadne sa zdržuje v cudzine v tomto úmysle. Samotný pobyt v cudzine však nie je dôvodom na konanie
proti ušlému, ak sa uvedený motív obvineného nepreukáže. Konanie proti ušlému, ktoré do značnej
miery obmedzuje princípy spravodlivého procesu, musí byť vykonané iba na základe ústavnej zásady

vyslovenej v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a nielen preto, aby vec bola urýchlene skončená. Ďalej poukázala
na absenciu preukázania subjektívnej stránky trestného činu prečinu zanedbania povinnej výživy.
Zavinenie, či už úmyselné alebo nedbanlivostné, musí byť preukázané zadováženými dôkazmi tak,
ako ktorákoľvek iná obligatórna zložka trestného činu. Zavinenie páchateľa trestného činu najčastejšie
je možné zistiť z jeho výsluchu a ak z akéhokoľvek dôvodu nie je možné takýto výsluch páchateľa

uskutočniť, potom je možné zavinenie odôvodniť od okolností prípadu. Pri zisťovaní okolností, ktoré
majú význam pre záver o zavinení, nemožno vopred prikladať osobitný význam žiadnemu dôkaznému
prostriedku, ale zavinenie a jeho formu treba vyvodzovať zo všetkých konkrétnych okolností, za ktorých
bol trestný čin spáchaný a zo všetkých dôkazov významných z tohto hľadiska, vrátane priznania saobvineného, pokiaľ existuje. Samotné zistenie, že otec neprispieva svojmu maloletému dieťaťu na výživu
ešte neznamená, že sa dopustil trestného činu zanedbania povinnej výživy v zmysle ustanovenia §
207 Trestného zákona. Pre vyslovenie záveru, že obvinený sa dopustil trestného činu zanedbania

povinnej výživy, je potrebné mať u tohto obvineného preukázanú aj subjektívnu stránku, a to formu
zavinenia, či už úmyselného alebo nedbanlivostného konania. Keďže v prípravnom konaní a ani v
samotnom konaní pred súdom obžalovaný nebol vypočutý, z jeho výsluchu nemohlo byť zistené, akého
konania, teda v akej forme nastala u neho subjektívna stránka trestného činu a taktiež v trestnom konaní
nebol zadovážený žiadny dôkaz, resp. preukázaná okolnosť, z ktorej by bolo možné úmysel páchateľa

odvodiť. Neboli zistené jeho majetkové pomery, teda či vlastní hnuteľné alebo nehnuteľné veci, nebol
zistený jeho zamestnávateľ, či vôbec pracuje a aký má príjem. Bez preukázania týchto skutočností a
okolností prípadu nebolo možné obžalovaného uznať vinného v zmysle obžaloby okresného prokurátora
vo Zvolene, nakoľko nebolo preukázané zavinenie obvineného ako obligatórny znak skutkovej podstaty
trestnéhočinuvzmysle§207Trestnéhozákona.PodľajudikátuR33/1960:„Trestnýsúdpriposudzovaní
otázky zavinenia zanedbania povinnej výživy podľa § 207 Trestného zákona nie je viazaný rozhodnutím

súdu, ktorý vo veciach občianskoprávnych stanovil skôr výšku vyživovacej povinnosti. Trestný súd musí
vychádzať z reálnych možností obžalovaného pre plnenie vyživovacej povinnosti, a teda posúdiť otázku
zavinenia samostatne. V tomto smere ide o samostatné posúdenie predbežnej otázky v zmysle § 7
ods. 1 Trestného poriadku“. Napokon nesúhlasí ani s výrokom o uloženom treste, ktorý považuje za
neprimeranýanevhodnývzhľadomnavšetkyokolnostiprípadu.Vzhľadomnazásadytrestnéhokonania,

ako aj zásady pre ukladanie trestu, sa javí súdom uložený trest ako neprimerane prísny, neúčelný.
Najmä s prihliadnutím na okolnosti, za akých malo dôjsť podľa tvrdení obžaloby k spáchaniu skutku,
na nebezpečnosť pre spoločnosť a ostatné podmienky, ktoré je pri posudzovaní výmery trestu potrebné
starostlivoskúmať,jepotrebnépoukázať,žesúdomuloženýtrestjeneprimeranýanesprávny.Vzhľadom
na uvedené skutočnosti preto navrhla, aby krajský súd po zrušení napadnutého rozsudku vo veci

sám rozhodol, alebo aby vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal
a rozhodol.

Zástupca krajského prokurátora na verejnom zasadnutí uviedol, že napadnutý rozsudok považuje za
zákonný, dôvodný a správny, preto navrhol, aby krajský súd odvolanie obžalovaného zamietol ako

nedôvodné

Obhajkyňa obžalovaného v rámci verejného zasadnutia v plnom rozsahu zotrvala na odôvodnení
podaného odvolania a navrhla, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok a sám vo veci rozhodol,
alternatívne aby po zrušení napadnutého rozsudku vec vrátil okresnému súdu na nové prejednanie

a rozhodnutie.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací predtým, ako začal plniť svoju preskúmavaciu povinnosť
podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku zistil, že odvolanie obžalovaného bolo podané včas, v lehote
ustanovenej § 309 ods. 1 Trestného poriadku, odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v súlade s §

307 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, pričom nedošlo k vzdaniu sa práva na podanie odvolania alebo
k späťvzatiu podaného odvolania v zmysle § 312 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku, a preto odvolací
súd nepostupoval podľa § 316 Trestného poriadku.

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.

1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1. V tejto súvislosti odvolací súd zistil, že odvolanie obžalovaného
nie je dôvodné.

Krajský súd na úvod konštatuje, že prvostupňový súd v rámci hlavného pojednávania vykonal
dokazovanie v rozsahu nevyhnutnom pre svoje rozhodnutie. V súlade s § 168 ods. 1 Trestného poriadku
v odôvodnení rozsudku uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové
zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom

odporovali. Z odôvodnenia je tiež zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, a akými právnymi úvahami
sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke
viny a trestu. Odôvodnenie rozhodnutia je teda zrozumiteľné, logické a presvedčivé, pričom sa v ňom
prvostupňový súd vysporiadal so všetkými podstatnými okolnosťami, jednak vo vzťahu k otázke viny, akoaj vo vzťahu k otázke trestu. V podrobnostiach preto krajský súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku
(str. 8 – 9), s ktorým sa v plnej miere stotožnil.

Nad rámec odôvodnenia napadnutého rozsudku, s poukazom na obhajobné námietky obžalovaného
krajský súd konštatuje, že výrok o vine obžalovaného zo spáchania prečinu zanedbania povinnej výživy
podľa § 207 ods. 2, ods. 3 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného
zákona nevzbudzuje žiadne dôvodné (rozumné) pochybnosti. Z dokazovania vykonaného na hlavnom
pojednávaní možno spoľahlivo zistiť, že obžalovaný sa dopustil oboch skutkov tak, ako sú uvedené vo

výrokovej časti napadnutého rozsudku. Žiadny z vykonaných dôkazov ani podľa názoru krajského súdu
nespochybnil priebeh skutkov tak, ako boli ustálené okresným súdom, pričom obhajoba nemala žiadne
návrhy na doplnenie dokazovania, preto správne okresný súd dospel k záveru, že vina obžalovaného
bola bez akýchkoľvek dôvodných pochybností preukázaná.

Zároveň vo vzťahu k výroku o vine je potrebné uviesť, že v prípade, ak súd prvého stupňa postupoval

pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku, tzn. že ich hodnotil podľa svojho
vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i
v ich súhrne a urobil logicky odôvodnené úplné skutkové zistenia, nemôže odvolací súd podľa § 321
ods. 1 písm. b) Trestného poriadku napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že sám na základe svojho
presvedčenia hodnotí tie isté dôkazy s iným v úvahu prichádzajúcim výsledkom, čo však nebol tento

prejednávaný prípad. V takom prípade totiž nie je možné napadnutému rozsudku vytknúť žiadnu chybu
v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia. Krajský súd sa preto stotožnil s názorom okresného súdu,
že v posudzovanej veci nejde o žiadnu pochybnosť, ale o rozumnú istotu, že obžalovaný žalované
skutky spáchal tak, ako boli ustálené v skutkovej vete napadnutého rozsudku. Práve naopak, hodnotenie
vykonaných dôkazov v prospech obžalovaného by bolo nie len v príkrom rozpore so spravodlivosťou, ale

hlavne s pravidlami logického úsudku, keďže krajský súd rovnako ako súd prvého stupňa nemal o vine
obžalovaného žiadne rozumné dôvodné pochybnosti. V trestnom konaní platia zákonom stanovené
pravidlá pre zisťovanie skutkového stavu veci a pre hodnotenie dôkazov. Podľa nich je potrebné zisťovať
skutkový stav veci v rozsahu, ktorý je nevyhnutný pre rozhodnutie. Trestný poriadok nestanovuje žiadne
pravidlá, pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých

dôkazov. Platí zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadrená v § 2 ods. 12 Trestného poriadku,
podľa ktorej orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom
podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu
jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo
niektorá zo strán. Námietky obžalovaného k obsahu a rozsahu vlastnej úvahy súdu o voľbe použitých

dôkazných prostriedkov a námietky k hodnoteniu dôkazov spôsobom, ktorý nezodpovedá predstavám
obžalovaného,svojimobsahompotomnenapĺňažiadnyodvolacídôvodpodľa§321Trestnéhoporiadku.
Všetkyvykonanédôkazytotižtvoriauzavretúreťazjednotlivýchdôkazov,logickynasebanadväzujúcich,
po vyhodnotení ktorých nie je možné prijať iný logický a právny záver, než ten, že vina obžalovaného
bola preukázaná. Krajský súd tak nezistil žiadny zákonný dôvod pre to, aby mohol zrušiť napadnutý

rozsudok a vec vrátiť okresnému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie.

Vo vzťahu k odvolaniu obžalovaného ďalej krajský súd konštatuje, že v konaní bolo vykonané rozsiahle
dokazovanie, boli vypočutí všetci do úvahy prichádzajúci svedkovia (oprávnené osoby na vyživovaciu
povinnosť zo strany obžalovaného), boli oboznámené listinné dôkazy, a na základe takto vykonaného

dokazovania jednoznačne vyplynulo, že obžalovaný si neplnil svoju zákonom stanovenú povinnosť
vyživovať iného, ktorej rozsah mu bol určený jednotlivými civilnými rozsudkami uvedenými v skutkovej
vete napadnutého rozsudku. Obžalovaný bol v rozhodnom období aj riadne zamestnaný, následne
nebol evidovaný ako uchádzač o zamestnanie, pričom svoju vyživovaciu povinnosť si neplnil ani
v minimálnej výške, hoci mu vyplýva priamo z § 62 ods. 3 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorého každý rodič bez ohľadu
na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v
minimálnom rozsahu vo výške 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo
na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona.

Možno teda konštatovať, že okresný súd vykonal všetky dostupné dôkazy, ktoré v rámci dokazovania
prichádzali do úvahy, tieto náležite v súlade s § 2 ods. 12 Trestného poriadku vyhodnotil, a dospel bez
akýchkoľvek dôvodných pochybností k záveru o vine obžalovaného zo spáchania žalovaného trestného
činu. Krajský súd tak nezistil ani žiadny zákonný dôvod pre to, aby mohol oslobodiť obžalovanéhospod obžaloby, keďže je zrejmé, že svojim konaním naplnil všetky obligatórne zákonné znaky skutkovej
podstaty žalovaného trestného činu.

Okresný súd napokon nepochybil ani pri rozhodovaní o uloženom treste. Pri ukladaní trestu prihliadol
na všetky skutočnosti a zásady podľa § 34, § 36, § 37, § 38 Trestného zákona, na ktoré je
povinný prihliadnuť, a to na spôsob spáchania činu, jeho následok, zavinenie, pohnútku, poľahčujúce
a priťažujúce okolnosti, osobu páchateľa, jeho pomery a možnosti nápravy, ako aj generálnu
a individuálnu prevenciu. Okresný súd dostatočným spôsobom v odôvodnení napadnutého rozsudku

uviedol, prečo obžalovanému ukladal trest odňatia slobody vo výmere 24 mesiacov s podmienečným
odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu vo výmere 24 mesiacov. V rámci požiadavky primeranosti
trestu zohráva významnú úlohu sudcovská individualizácia trestu. Druh a výmera trestu musia byť
súdom v každom konkrétnom prípade stanovené tak, aby zodpovedali všetkým zvláštnostiam daného
prípadu. Okrem ďalších skutočností, na ktoré je súd povinný pri ukladaní trestu prihliadnuť, patrí aj osoba
páchateľa, pomery páchateľa (majetkové, rodinné, osobné), či možnosť jeho nápravy. Primeranosť

a individualizácia trestu tak núti súd prihliadať na všetky okolnosti konkrétneho prípadu, a teda bráni
mechanickému postupu pri rozhodovaní o treste. Súd musí zohľadniť okolnosti prípadu alebo pomery
páchateľa. V zmysle § 34 ods. 3 Trestného zákona trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol
zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby. Uložený trest odňatia slobody vo
vyššie uvedenej výmere aj krajský súd považuje za primeraný a zákonný, a skôr výchovný trest, keďže

je ukladaný pri dolnej hranici zákonom ustanovenej trestnej sadzby, zohľadňujúci jednak dobu, počas
ktorej obžalovaný neplnil svoju zákonnú vyživovaciu povinnosť, ako aj výšku celkového zameškaného
výživného a počet osôb, ku ktorým má obžalovaný vyživovaciu povinnosť. Taktiež bola obžalovanému
v súlade so zákonom uložená aj povinnosť počas skúšobnej doby zaplatiť zameškané výživné. Preto
podľanázorukrajskéhosúdutaktouloženýtrestjepostačujúci,pričomspĺňajednakvýchovnýúčeltrestu,

ako aj atribúty individuálnej a generálnej prevencie, a zároveň postihuje len obžalovaného, a zabráni mu
v páchaní ďalšej trestnej činnosti a dostatočne zabezpečí jeho prevýchovu.

Záverom krajský súd už len poznamenáva, že v zmysle § 362 ods. 1 Trestného poriadku má obžalovaný
právo podať návrh na opätovné prejednanie svojej veci súdom v jeho prítomnosti do 15 dní od doručenia

rozhodnutia o obžalobe, a to pre nesplnenie podmienok podľa § 358 ods. 1 alebo ak ustanovený obhajca
nevyužil riadny opravný prostriedok.

Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.

Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností preto krajský súd v zmysle § 319 Trestného poriadku
zamietol odvolanie obžalovaného A. B. ako nedôvodné.

UznesenieboloprijatésenátomKrajskéhosúduvBanskejBystricijednomyseľne(§163ods.4Trestného
poriadku v spojení s § 180 Trestného poriadku).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.