Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, March 14, 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 14Co/2/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8123202465
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 03. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Majerník

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8123202465.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a členov senátu

JUDr. Branislava Brezu a doc. JUDr. Petra Molitorisa, PhD. v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar.
XX.X.XXXX, bytom D. XXX/XX, XXX XX E., právne zastúpený: JUDr. Martin Kirňak, advokát so sídlom
Vajanského 43, 080 01 Prešov, IČO: 42078474, proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná
Generálna prokuratúra SR, so sídlom Štúrova 2, 812 85 Bratislava - mestská časť Staré Mesto,
IČO: 00166481, o náhradu nemajetkovej ujmy titulom nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 7C/24/2023-69 z 20.9.2023, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti, t.j. vo výroku, ktorým bola

žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá a vo výroku o náhrade trov konania.

II. Sporovým stranám nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca v konaní uplatňuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 6.000,- eur s úrokom
z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 6.000,- eur od 29.12.2022 do zaplatenia dôvodiac, že trestné
stíhanie vedené proti nemu na základe uznesenia vyšetrovateľa OR PZ v Prešove, odboru kriminálnej
polície č. F. zo dňa 3.9.2015, pre zločin skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, 2 písm. d)
Trestného zákona bolo ukončené rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k. XXX/XX/XXXX-XXX zo dňa

6.10.2021, ktorým bol spod obžaloby oslobodený, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý
bol stíhaný. Na základe jeho žiadosti mu bola žalovanou stranou poskytnutá náhrada škody vzniknutej
mu zaplatením trov obhajoby v trestnom konaní. Žalobca tvrdí, že v priebehu proti nemu vedeného
trestného stíhania trpel v súkromnom, rodinnom i pracovnom živote, preto si uplatňuje nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 6.000,- eur aj s príslušnými úrokmi z omeškania.

2. Súd prvej inštancie žalobe čiastočne vyhovel tak, že žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu

3.000,- eur aj s úrokmi z omeškania a vo zvyšku žalobný návrh zamietol. Priznal žalobcovi aj nárok na
náhradu trov konania.

3. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol nasledovné:

3.1. Konštatoval, že oslobodením žalobcu spod obžaloby bola fakticky konštatovaná nezákonnosť
uznesenia, ktorým mu bolo vznesené obvinenie. Je pritom bez významu, či mohol súd v rámci

predbežného prejednania obžaloby rozhodnúť zastavením trestného stíhania alebo či išlo o použitie
zásady in dubio pro reo. Ide na vrub zodpovednosti štátu, že jeho orgány, konkrétne orgány činné v
trestnom konaní, začali trestné stíhanie voči osobe žalobcu, hoci sa neskôr zistilo, že žalobca trestnýčin nespáchal. Pre prijatie záveru o základe nároku poukázal na princíp právnej istoty v Článku 2 ods.
2 CSP a vychádzal z už ustálenej rozhodovacej praxe súdov.

3.2. Mal za to, že boli naplnené aj ďalšie predpoklady vzniku zodpovednosti štátu v zmysle zákona č.
514/2003 Z.z., a to vznik škody a príčinná súvislosť s trestným stíhaním žalobcu.

3.3. K nemajetkovej ujme, ktorú si žalobca uplatnil vo výške 6.000,- eur uviedol, že z výpovede
samotného žalobcu a svedkyne - manželky žalobcu na pojednávaní, ako aj zo skutkových tvrdení

uvedených v žalobe, sa súd nestotožnil s názorom žalovaného, že v danom prípade je dostatočnou
satisfakciou pre žalobcu samotné konštatovanie premietnuté do oslobodzujúceho rozsudku. Súd sa
však rovnako nestotožnil ani so žalobcom uplatnenou výškou náhrady nemajetkovej ujmy. Každá fyzická
osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, svojho života a zdravia, ako aj súkromia, pričom súčasťou
súkromného života je nepochybne tiež rodinný život, ktorý zahŕňa vzťahy medzi blízkymi príbuznými,
ich rozvíjanie, čím sa napĺňa a rozvíja vlastná osobnosť danej fyzickej osoby. Nezákonné trestné

stíhanie môže jednoznačne zasahovať do súkromného života jednotlivca, do jeho cti, povesti, a preto
je spôsobilé obmedziť, či porušiť aj právo na rešpektovanie a ochranu súkromného a rodinného života,
tak ako to zaručuje Článok 19 Ústavy Slovenskej republiky. Predovšetkým z výpovede žalobcu a
vypočutej svedkyne bolo jednoznačne preukázané, že trestné stíhanie malo vplyv na súkromný, rodinný,
aj profesijný život žalobcu. Žalobca čelil zvýšenému stresu, nervozite a stagnácii v práci. Nevyhľadal síce

odbornú pomoc psychológa, respektíve psychiatra, ale na vyrovnanie sa so vzniknutou situáciou musel
vynaložiť vlastnú snahu a zvýšené úsilie. Tak žalobca, ako aj jeho manželka pociťovali strach, úzkosť,
ako celé trestné stíhanie dopadne, mali obavy o žalobcovu budúcnosť. Rodina žalobcu, bola vystavená
tlaku okolia, museli čeliť otázkam o skutku, ktorý bol kladený za vinu žalobcovi a zodpovedať na
otázky okolia. Tým mohol byť narušený tak rodinný, ako aj pracovný život samotného žalobcu. V rodine

žalobcu v súvislosti s vedením trestného stíhania vznikali napäté situácie, nedorozumenia v komunikácii
s manželkou, čo ťažko znášal nielen žalobca, ale aj jeho rodina a v neposlednom rade takémuto
zvýšenému emočnému napätiu boli vystavené aj ich dve maloleté deti. Táto napätá situácia v rodinnom
živote žalobcu vyústila do zmeny jeho trvalého pobytu, keď sa odsťahoval do E., čo ťažko vplývalo na
manželku a maloleté deti. Manželka tak musela zastúpiť aj funkciu otca vo vzťahu k starostlivosti o

maloleté deti. Deti žalobcu tak boli ukrátené o čas, ktorý mohli tráviť s otcom a zdieľať s ním spoločné
zážitky. Vedením trestného stíhania sa žalobca uzatváral do seba, pociťoval úzkosť, nervozitu, vyhýbal
sa s manželkou spoločenskému životu. V neposlednom rade vedenie trestného stíhania po dobu 6
rokov zasiahlo aj finančnú situáciu rodiny (aj podľa tvrdení manželky žalobcu), keď žalobca mal zvýšené
finančné výdavky s úhradou trov obhajoby. Žalobca žije v malej obci, a preto pociťoval napätie aj pri

doručovaní písomnosti od príslušných orgánov vo vzťahu k tomu, čo a od koho mu bolo zasielané.
Vedenie trestného stíhania ťažko znášali i jeho rodičia a svokra.

3.4. Okrem zákonom stanovených kritérií podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. bral súd za
rozhodujúce tiež povahu trestnej veci vzhľadom na druh a závažnosť trestného činu, pre ktoré bolo

trestné stíhanie vedené, od ktorých sa tiež odvíja intenzita, s akou osoba poškodená nezákonným
trestným stíhaním je negatívne vnímaná celým okolím. Zohľadnil tiež hrozbu a potencionálny rozsah
trestného postihu, od ktorého sa odvíja subjektívny pocit neistoty a strachu na strane osoby poškodenej
nezákonným trestným stíhaním.

3.5. Súd v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
4Cdo/171/2005 zo dňa 27.4.2006, 6MCdo/15/2012 zo dňa 30.9.2013, podľa ktorých dovolací súd
konštatoval, že aj keď výška zadosťučinenia v peniazoch je predmetom voľnej úvahy súdu, jeho úvaha
sa musí opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská. Určenie výšky primeranej náhrady
nemajetkovej ujmy nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá by nepodliehala žiadnemu hodnoteniu. Jej

základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu o určitom kvalitatívnom posúdení
uplatnenej náhrady. Treba, aby súdy v súvislosti s tým vzali do úvahy aj iné hmotnoprávne predpisy
upravujúce odškodnenie, napríklad zákon č. 215/2006 Z.z., v zmysle ktorého v prípade, že trestným
činom bola spôsobená smrť, má poškodený nárok na vyplatenie odškodnenia v sume 50 násobku
minimálnej mzdy, pri trestnom čine znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania za

spôsobenú morálnu škodu stanovuje limit vo výške 10 násobku minimálnej mzdy.

3.6. Súd tak priznal žalobcovi za trestné stíhanie trvajúce po dobu 6 rokov sumu 3.000,- eur, t.j. 500,- eur
za každý rok nezákonného vedeného trestného stíhania (500 x 6 = 3.000,- eur). Pri priznávaní náhradyv tejto výške súd vzal zreteľ (pokiaľ ide o pracovnú sféru života žalobcu), že pracovný pomer podľa
jeho tvrdení bol so zamestnávateľom ukončený dohodou. Ďalšie negatívne dopady na pracovnú sféru
žalobcu neboli tvrdené a ani preukázané. V neposlednom rade, súd vzal za rozhodujúcu skutočnosť pri

priznávaní výšky nemajetkovej ujmy aj tú skutočnosť, že voči žalobcovi boli vedené celkovo tri trestné
stíhania, z toho v septembri v roku 2015 bola na osobu žalobcu podaná zo strany Špeciálnej prokuratúry
SR obžaloba pre zločin neodvedenia dane a poistného, konanie sa vedie na Okresnom súde Košice,
konanie nie je toho času právoplatne ukončené. Z tohto dôvodu je možné prijať záver, že žalobca už mal
skúsenosti s vedením trestného stíhania voči jeho osobe, a preto toto trestné stíhanie, ktoré skončilo

právoplatným oslobodením žalobcu spod obžaloby vedené na OS Prešov pod sp. zn. XX/XXX/XXXX,
nebolo jeho prvou skúsenosťou. Priznanú sumu považuje preto súd za dostačujúcu a v prevyšujúcej
časti bol žalobný návrh žalobcu zamietnutý.

3.7. S odkazom na aplikáciu ustanovenia § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. a záverov z rozhodnutí
NS SR sp. zn. 4Cdo/48/2017, sp. zn. 7Cdo/262/2015, sp. zn. 2Cdo/48/2010, sp.zn. 2Cdo/155/2011, sp.

zn. 7Cdo/253/2013, či záverov z rozhodnutia Ústavného súdu SR Pl.ÚS 16/95 vo vzťahu k uplatneným
úrokom z omeškania uviedol, že právo poškodeného na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) vzniká
momentom vydania nezákonného rozhodnutia, vzatia do väzby, či zbytočnými prieťahmi v konaní, bez
ohľadu na to, že žalovateľným nárokom sa stáva až po splnení ďalších podmienok (napr. zastavením
trestného stíhania, oslobodením obžalovaného spod obžaloby a pod.). Štát je preto povinný nahradiť

škodu najneskôr do šiestich mesiacov odo dňa, kedy poškodený nárok riadne uplatnil podľa § 16
zákona č. 514/2003 Z.z. a márnym uplynutím tejto lehoty sa štát ako dlžník zo zodpovednostného
právneho vzťahu (§ 489 Občianskeho zákonníka) dostáva do omeškania, a tak najskôr odo dňa
nasledujúceho po uplynutí 6-mesačnej lehoty ho postihuje povinnosť zaplatiť poškodenému veriteľovi
tiež úroky z omeškania. Súd preto priznal žalobcovi aj úrok z omeškania z dlžnej sumy odo dňa

nasledujúceho po odpovedi žalovaného žalobcovi, že jeho nárok na náhradu škody v časti nemajetkovej
ujmy neuspokojí. Podľa skutkových tvrdení žalobcu v žalobe odpoveď žalovaného bola žalobcovi
doručená dňa 28.12.2022. Tieto skutkové tvrdenia žalobcu neboli žalovaným popreté, preto ich súd v
súlade s § 151 ods. 1 CSP považuje za nesporné. Od dňa nasledujúceho po uplynutí tejto lehoty tak
priznal žalobcovi aj úrok z omeškania z dlžnej umy.

3.8. Výrok o trovách konania odôvodnil aplikáciou ustanovenia § 255 ods. 1, 2 CSP. Uviedol, že čo
do základu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy bol podľa názoru súdu žalobca v celom rozsahu
úspešný. Výška však závisela od úvahy súdu, z tohto dôvodu súd žalobcovi v tejto časti nemajetkovej
ujmy priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, avšak iba z prisúdenej sumy. Nemožno

zaťažiť žalobcu podľa názoru súdu procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe
úvahy súdu. O ich výške bude rozhodnuté samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník po
právoplatnosti tohto rozsudku postupom podľa § 262 CSP.

4. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Konštatuje, že sú dané odvolacie dôvody

v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Namieta, že súd prvej inštancie na základe
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a zároveň, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukazuje na to, že si uplatnil nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy v sume 6.000,- eur za ujmu, ktorá mu vznikla nezákonným uznesením
vyšetrovateľa o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia. Súd prvej inštancie podľa jeho názoru

nesprávne vyhodnotil skutkový stav veci a nesprávne aplikoval tento ním zistený stav v žalovanom
prípade. Mal sa zamerať predovšetkým na závažnosť ujmy, ktorá vznikla žalobcovi v súvislosti
s nezákonne vedeným trestným stíhaním na základe uznesenia vyšetrovateľa a neposudzovať, či
žalobca mal alebo nemal iné skúsenosti s vedením trestného stíhania. Konanie na Okresnom súde
Košice nie je právoplatne skončené a na žalobcu sa hľadí ako na nevinného. Platí pritom prezumpcia

neviny. Samotná skutočnosť vedenia iného trestného stíhania voči žalobcovi nemôže byť kritériom pre
posúdenie výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v žalovanom prípade. Výška nemajetkovej ujmy
podľa ustanovenia § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. je limitovaná posúdením osoby poškodeného,
jeho doterajšieho života a prostredia, v ktorom žil a pracoval a ďalej posúdení závažnosti vzniknutej ujmy
aokolností,zaktorýchknejdošlo,závažnostidôsledkov,ktorévzniklipoškodenémuvsúkromnomživote

a závažnosti následkov, ktoré vznikli poškodenému v jeho spoločenskom uplatnení. Pre negatívny zásah
nezákonne vedeného trestného stíhania do života žalobcu a jeho celej rodiny považuje uplatňovanú
výšku náhrady nemajetkovej ujmy v konaní vo výške 6.000,- eur za 6 rokov vedenia trestného
stíhania za primeranú. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým priznal žalobcovi náhradunemajetkovej ujmy vo výške 3.000,- eur považuje žalobca za nedostatočné, zmätočné, protirečivé. Len
závery súdu prvej inštancie o tom, že pracovný pomer žalobcu so zamestnávateľom bol ukončený
dohodou a poukaz súdu prvej inštancie na vedenie iného trestného stíhania voči žalobcovi sú podľa jeho

názoru nedostatočnými pre to, aby súd krátil výšku uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy o polovicu. Do
pozornosti dáva rozhodnutia súdov v iných obdobných veciach, keď boli priznávané náhrady za vedené
trestné stíhanie. Zdôrazňuje, že napriek tomu, že žalobca vedel, že je nevinný, musel sa brániť proti
postupu orgánov činných v trestnom konaní a súdu, čo u neho vyvolávalo totálnu beznádej a frustráciu.
Preto uplatňovaná suma nemajetkovej ujmy vo výške 6.000,- eur bola podľa jeho názoru primeranou.

Uplatnená náhrada nemajetkovej ujmy predstavuje náhradu morálnej ujmy, t.j. ujmy na občianskej cti,
ľudskej dôstojnosti, povesti, zníženia postavenia žalobcu v spoločnosti, narušenia rodinných vzťahov.
Navrhuje preto, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe o náhradu
nemajetkovej ujmy vyhovie súd v celom rozsahu aj s priznaním uplatnených úrokov z omeškania od
29.12.2022 do zaplatenia. Zároveň si uplatňuje náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania
v celom rozsahu.

5. Žalovaná strana vo vyjadrení k podanému odvolaniu uviedla, že súd prvej inštancie na základe
vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil po
zohľadnení všetkých žalobcom v odvolaní uvádzaných okolností. Priznaná výška nehmotnej ujmy plne
rešpektuje intenzitu zásahu do osobných, rodinných, pracovných, sociálnych vzťahov, či psychického

stavu žalobcu, pričom podľa názoru žalovanej strany súd správne prihliadol aj na viacero súbežne
vedených trestných stíhaní, pričom v čase rozhodnutia ešte nedošlo k právoplatnému ukončeniu ďalšej
trestnej veci. Žalobcom podané odvolanie je preto podľa žalovanej strany nedôvodné. Výška priznanej
náhrady je primeraná.

6. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok
účinný od 1.7.2016 - ďalej len „CSP“) prejednal odvolanie podané žalobcom v zmysle zásad daných
aplikáciou ustanovenia § 378 a nasl. CSP. Tu sa žiada uviesť, že žalovaný odvolanie nepodal. Vo
vyhovujúcom výroku vo veci samej preto rozhodnutie súdu prvej inštancie nadobudlo právoplatnosť.
Žalobca síce formálne uvádza, že napadá výrok pod bodom I. i pod bodom II., ale podľa obsahu (§

124 ods. 1 CSP) je jeho odvolanie námietkou proti tej časti rozhodnutia súdu prvej inštancie, v ktorej
súd v prevyšujúcej časti jeho žalobnú požiadavku zamietol a ako súvisiaci je predmetom prieskumu
odvolacím súdom aj výrok o náhrade trov konania (§ 367 ods. 2 CSP).

7. Odvolací súd prejednal podané odvolanie bez nariadenia pojednávania. Vychádzal pritom z aplikácie

ustanovenia § 385 ods. 1 CSP, pričom mal za to, že nariadenie pojednávania v predmetnej veci si
nevyžadovala potreba zopakovania, či doplnenia dokazovania a ani dôležitý verejný záujem. Právnym
dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom
prvej inštancie (§ 385 ods. 1, § 383 CSP). Termín verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na
úradnej tabuli súdu i na webovej stránke súdu zodpovedajúco ustanoveniu § 219 ods. 3 a § 378 ods.

1 CSP.

8. Žiada sa osobitne opakovane zdôrazniť, že odvolací súd pri prieskume napadnutého rozhodnutia
súdu prvej inštancie bol v zmysle ustanovenia § 379 a § 380 ods. 1 CSP viazaný už vyššie zdôrazneným
rozsahom odvolania i uplatnenými odvolacími dôvodmi (s výnimkou v § 380 ods. 2 CSP). Na základe

takéhoto prieskumu uvedeného rozhodnutia súdu prvej inštancie, i konania ktoré mu predchádzalo,
dospel odvolací súd k záveru, že uplatnené odvolacie dôvody neodôvodňujú zrušenie, či zmenu
žalobcom napadnutých výrokov rozhodnutia prvoinštančného súdu. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je
vecne správne. Prvoinštančný súd pre účely rozhodnutia o podanej žalobe vykonal potrebné, sporovými
stranami označené dôkazy (odvolateľ nenamieta nerealizáciu ním navrhovaného dôkazu), z nich vyvodil

správne skutkové zistenia (§ 215 ods. 1, 2 v spojení s ustanovením § 191 ods. 1 CSP) a vec napokon
aj správne právne posúdil. Dôvody napadnutého rozhodnutia dávajú odpoveď na pre vec rozhodujúce
skutkové otázky i na právne posúdenie uplatneného nároku. Právnym základom súdneho rozhodnutia
súdu prvej inštancie sú právne závery, ktoré súd prvej inštancie vyvodil subsumovaním zisteného
skutkového základu pod označené právne normy. Súd prvej inštancie v dôvodoch rozhodnutia označené

právne normy správne aplikoval, správne ich interpretoval na zistený skutkový stav. Odvolacie námietky
žalobcu voči nesprávne zistenému skutkovému stavu a voči nesprávnemu právnemu posúdeniu veci
sú preto nedôvodné.9. Odvolací súd sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia v celom rozsahu stotožňuje, pričom len
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia v reakcii na uplatnené odvolacie dôvody dopĺňa
ďalšie dôvody (§ 387 ods. 1, 2 CSP).

10. Podľa Čl. 46 ods. 3 ústavy má každý právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.

11. Zmyslom a účelom zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

je ustanoviť v súlade s Čl. 46 ods. 3 ústavy podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy
alebo nesprávnym úradným postupom, a to spôsobom, ktorý umožňuje odškodniť všetky prípady, v
ktorých bola poškodenému spôsobená škoda takým rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktoré bolo
neskôr posúdené ako nezákonné. Za predpoklady pre priznania takejto náhrady škody (podľa súdom
prvej inštancie citovaného § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.) sa považuje okrem iného vydanie

nezákonného rozhodnutia a tiež jeho zrušenie pre nezákonnosť príslušným orgánom. Tieto podmienky
sú splnené iba vtedy, ak je vydané rozhodnutie následne zrušené na to príslušným orgánom práve z
dôvodu nezákonnosti. Z takéhoto zrušujúceho rozhodnutia potom musí byť dôvod zrušenia skoršieho
rozhodnutia (jeho nezákonnosť) zrejmý (II.ÚS 25/2011). Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím
a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom

zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Súdna judikatúra NS SR, Ústavného súdu SR v
mnohých rozhodnutiach vychádza zo záveru, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu
zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu proti
občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená, a dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania
alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať

z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu
škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia)
trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Tieto závery prijaté súdnou judikatúrou v
prevažnejmierepotvrdzujeajústavnýsúd(napríkladIII.ÚS/117/06,I.ÚS/320/2016,I.ÚS/395/2016ainé).

V náleze I.ÚS/540/2016 ústavný súd zdôraznil, že „pre správnu interpretáciu § 6 ods. 1 prvej vety zákona
č. 514/2003 Z.z. však nestačí vychádzať len z jeho jazykového znenia a doslovného gramatického
výkladu, ale je nevyhnutné uplatniť výklad systematicky a teleologicky. Z hľadiska systematického
výkladumožnodospieťkzáveru,žeaplikácia§18ods.1zákonač.514/2003Z.z.prichádzadoúvahyajv
prípade zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Z hľadiska teleologického

výkladu nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene) namietaného nezákonného rozhodnutia, ale je
potrebné splnenie tejto podmienky vykladať extenzívne. Za správny treba považovať výklad, v zmysle
ktorého z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania
a vznesení obvinenia má zastavenie trestného stíhania (ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa
nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným) rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia

o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o
zastavení trestného stíhania sa trestné konanie končí, to znamená, že zanikajú účinky rozhodnutia o
začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Zastavenie trestného stíhania znamená, že výsledky
trestného (prípravného) konania ukazujú, že nejde o trestný čin, zároveň znamená, že podozrenie zo
spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného

stíhania (uznesenie najvyššieho súdu z 18. októbra 2010 sp. zn. 4MCdo 15/2009 zverejnené v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 2/2014).“

12. Odvolací súd poukazuje i na ďalší záver ÚS SR aplikovateľný pre predmetnú vec: „Pre posúdenie
nezákonnosti rozhodnutia, resp. postupu orgánu činného v trestnom konaní, nie je rozhodujúce, ako

orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom
konaní potvrdilo. Ústavný súd konštatuje, že ak bolo trestné stíhanie konkrétnej osoby zastavené z
dôvodu, že sa skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie, nestal, že skutok nie je trestným činom,
resp. že skutok nespáchal obvinený, uznesenie, ktorým bolo obvinenému obvinenie vznesené a tiež aj
záväzný pokyn prokurátora na vznesenie obvinenia (ak bolo obvinenie vznesené na základe pokynu

prokurátora) sú vždy nezákonné, zasahujúce do základných práv jednotlivca“. (Nález ÚS SR I. 320/2016
zo 7.4.2016)13. Podľa záverov rozsudku Najvyššieho súdu SR 8Cdo/289/2014 zo 14.10.2015 „Ak v trestnom
konaní, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením obžalovaného, prokurátor zamietol sťažnosť proti
uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a podal v

trestnej veci obžalobu príslušnému súdu, orgánom konajúcim v mene štátu vo veci náhrady škody podľa
§ 4 ods. 1 písm. f/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení zákona č. 412/2012 Z.z. je od 1. januára 2013 Generálna
prokuratúra Slovenskej republiky.“

14. Pri odvolacích námietkach proti skutkovým zisteniam súdu prvej inštancie možno opakovane
konštatovať tak, ako je už uvedené aj vyššie, že skutkovým základom každého súdneho rozhodnutia je
v zmysle ustanovenia § 215 ods. 1, 2 CSP súhrn skutkových zistení, ku ktorým súd dospel v priebehu
súdneho konania. K skutkovým zisteniam súd dospieva posúdením (vyhodnotením) skutkových
poznatkov. Skutkové poznatky súd získava v sporovom procese predovšetkým dokazovaním. Civilný
proces sporový sa okrem iného riadi princípmi dispozičným a prejednacím, princípom kontradiktórnosti,

princípom koncentrácie a s ním spojeným princípom formálnej pravdy. Aj pre toto sporové konanie
treba zdôrazniť to, že súd nevystupuje v pozícii aktívneho vyšetrovateľa, ale v pozícii arbitra, ktorý
zistí skutkový stav len z komponentov, ktoré do konania dodali sporové strany. Úlohou súdu nie je
aktívne vyhľadávať skutkové zistenia a snažiť sa o poznanie „objektívnej“, či „materiálnej“ pravdy,
ale zistiť skutkový stav v miere primeranej procesnej aktivite sporových strán. Bez tejto aktivity strán

súd v zisťovaní skutkového stavu nepokračuje. Ak sú sporové strany pri zhromažďovaní ďalšieho
skutkového základu nečinné, proces vytvárania skutkového základu len uzavrie a o veci rozhodne
na základe skutkového stavu, ktorý vyplynul z vykonaného dokazovania. Pre súd je rozhodujúcim
to, aký skutkový stav vyplynul zo zhromaždených prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany
v čase, keď dochádza k rozhodovaniu. Z pohľadu úspechu v spore tak ide o to, ktoré z objektívne

relevantných skutočností svedčiacich v prospech strany sporu sa tejto strane do vyhlásenia rozsudku
podarilo súdu preukázať, resp. dosiahnuť to, aby ich súd vyhodnotil v jej prospech. Toto sa žiada
opakovane zdôrazniť aj v súvislosti s odvolacími námietkami týkajúcimi sa nesprávnych skutkových
zisteníčitvrdenýchvúdajnomrozporeskutkovýchzáverovsobsahomvykonanýchdôkazov.Predmetom
zisťovania v civilnom procese nie je celá objektívna realita, ktorá bola a je prítomná v čase od vzniku

právneho vzťahu, o ochranu ktorého v konaní ide, do času rozhodovania súdu vo veci samej. Základné
obmedzenie rozsahu zisťovania skutkového stavu predstavuje relevancia tej ktorej skutočnosti pre
konanie a rozhodovanie súdu o konkrétnej žalobe. Podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie v
tejto veci zhromaždil dôkazy podľa procesnej iniciatívy účastníkov v konaní, a tieto zhromaždené
dôkazy vyhodnotil aj v zmysle zásad hodnotenia dôkazov vyplývajúcich z ust. § 191 ods. 1 CSP.

Hodnotiaca úvaha súdu prvej inštancie podľa odvolacieho súdu zodpovedala zásadám formálnej logiky
a je preskúmateľná aj v inštančnom postupe odvolacím súdom. Tu osobitne odvolací súd zdôrazňuje,
že okrem iného aj z obsahu zápisnice o poslednom pojednávaní v tejto veci, realizovanom pred súdom
prvej inštancie vyplýva, že strany pred záverečnými prednesmi ich záverečných návrhov mali od súdu
zdôraznené poučenie o procesnej povinnosti (viď obsah zápisnice o pojednávaní z 20.9.2023) na čo

pred súdom neoznačili ďalšie tvrdenia, či dôkazy.

15. Žalobca v odvolaní síce namieta súdom prvej inštancie ustálené skutkové závery (argumentujúc
nesprávne vyhodnotenie tvrdení a dôkazov), ale táto námietka bola vyhodnotená za nedôvodnú.

16. V nadväznosti na to, čo je uvedené vyššie k skutkovým základom súdneho rozhodnutia, je potrebné
uviesť aj to, že v zmysle ustanovenia § 186 ods. 2 CSP súd vychádza zo zhodných tvrdení strán,
ak neexistuje dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti. Na zmeny v tvrdeniach o skutočnostiach, na
ktorých sa strany dohodli, súd neprihliada. Citované ustanovenie oprávňuje súd, aby si osvojil skutkové
zistenia založené na zhodnom tvrdení strán, či účastníkov. Súd teda nemusí vykonávať dokazovanie

ohľadom skutočností, ktoré medzi účastníkmi nie sú sporné a môžu ich bez dokazovania zobrať za
základ svojho rozhodnutia. Ide o prejav zásady formálnej pravdy v civilnom procese, v zmysle ktorej súd
nemá povinnosť skúmať, či tieto tvrdenia korešpondujú so skutočným stavom alebo nie.

17. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že vedenie trestného stíhania voči žalobcovi bolo spôsobilé

privodiť ujmu na osobnostných právach žalobcu. Skutkové závery, z ktorých vychádzal súd prvej
inštancie pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy žalobca v podanom odvolaní nepopieral. Ani
žalovaná strana v podanom odvolaní nekonkretizuje odvolacie dôvody (poukazom na ňou realizované
tvrdenia a ňou označené dôkazy pred súdom prvej inštancie), ktoré by relevantne viedli k spochybneniutých skutkových záverov, aké vyvodil súd prvej inštancie podľa vyššie uvedených ustanovení § 215 ods.
1, 2 a § 191 ods. 1, 2 CSP. Spornou ostala iba výška tejto ujmy, ktorá závisela od úvahy súdu, a ktorú
má súd určiť s cieľom zabezpečiť primerané a spravodlivé odškodnenie osoby, ktorej bolo zasiahnuté do

jej práv. Odvolací súd po preskúmaní spisového materiálu má za to, že súd prvej inštancie na základe
vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a z vykonaných dôkazov nevyplývajú
žiadne iné skutkové závery, k akým dospel súd prvej inštancie. Taktiež je potrebné opakovane poukázať
na skutočnosť, že žiadna strana sporu nenavrhla ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, preto
odvolací súd vychádzal zo súdom prvej inštancie ustáleného skutkového stavu.

18. Odvolací súd konštatuje, že z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že vznesenie obvinenia
zasiahlo do osobnej sféry žalobcu, a to poškodením jeho dobrého mena v prostredí, v ktorom žil, najmä
u jeho blízkych príbuzných, či obyvateľov obce, v ktorej býval. Je prirodzenou reakciou osoby, ak v
dôsledku poškodenia dobrého mena, takáto osoba trpí pocitom hanby a inými negatívnymi pocitmi.
Taktiež je celkom prirodzené a logické, že obvinenie z trestného činu a vedené trestné konanie s

hrozbou uloženia povinnosti nahradiť škodu vedie k stresu, nervozite a iným negatívnym prejavom. Tie
sa následne môžu prejaviť v zmene správania sa takejto osoby, čo zhodne vyplynulo z výpovede žalobcu
isvedkyne.Pretoodvolacísúdsastotožnilskonštatovanímsúduprvejinštancie,žetrestnéstíhaniemalo
negatívny dopad na osobný, ale i profesný život žalobcu. Pri nepodanom odvolaní žalovanou stranou
niet preto v záveroch o základe nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žiadnych pochybností.

19. Niet však pochybností ani v zisteniach založených na tom, že predmetné trestné stíhanie nebolo
jediným, ktoré sa v predmetnom časovom období viedlo proti žalobcovi. Voči žalobcovi boli vedené
celkovo tri trestné stíhania, z toho v septembri v roku 2015 bola na osobu žalobcu podaná zo strany
Špeciálnej prokuratúry SR obžaloba pre zločin neodvedenia dane a poistného, konanie sa vedie na

Okresnom súde Košice. Konanie nie je toho času právoplatne ukončené. Skutkový záver súdu prvej
inštancie,žežalobcaužmalskúsenostisvedenímtrestnéhostíhaniavočijehoosobe,apretotototrestné
stíhanie, ktoré skončilo právoplatným oslobodením žalobcu spod obžaloby vedené na OS Prešov pod
sp. zn. XX/XXX/XXXX, nebolo jeho prvou skúsenosťou, má oporu vo vykonanom dokazovaní.

20. S námietkou nesprávnych skutkových zistení súvisí tiež otázka právneho posúdenia veci okresným
súdom. K námietke o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym
posudzovaním veci súd neporušuje žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné
práva účastníka. Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie skutkového stavu pod
normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké

vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom,
že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne
interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne
aplikoval (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2MCdo/4/2009).

21. Žalobca v odvolaní voči napadnutému rozsudku namietal nesprávne právne posúdenie veci, ktoré
spočívalo v aplikácií príslušných ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z.

22. V danom prípade žalobca uplatňuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003
Z. z.

23. Vzhľadom na aktuálny predmet konania (náhrada nemajetkovej ujmy) je žiadúce poukázať na
ustanovenie § 17 ods. 1, 2 cit. zák., podľa ktorých uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný
predpis neustanovuje inak. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným

postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

24. Zákon č. 514/2003 Z. z. bol od svojho vydania viackrát novelizovaný. Výšky náhrady nemajetkovej
ujmy, ktorá je upravená v ustanovení § 17 ods. 1, 2 cit. zák. sa týkala novela vykonaná zákonom č.
517/2008 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 517/2008 Z. z.“) účinným od 1. januára 2009 a ďalej zákonom č.
412/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 412/2012 Z. z.“) účinným od 1. januára 2013.25. V zmysle § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 517/2008 Z. z. sa výška
nemajetkovej ujmy určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a

prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré
vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

26. V danom konkrétnom prípade bolo vydané uznesenie o vznesení obvinenia proti žalobcovi a trestné

stíhanie skončilo oslobodením spod obžaloby.

27. Trestné stíhanie žalobcu a najmä „nezákonné rozhodnutie o vznesení obvinenia“ spadalo už do
časovej účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 1.1.2013, teda aj s ustanoveniami
o limitácii výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Napriek tomu aj v rámci uvedených limitov bol a aj je
autonómny priestor na realizáciu voľnej úvahy pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy. Pri jej

využití musí súd však mať na zreteli, že stabilizovaná judikatúra konštatovala, že neoddeliteľnou
súčasťou princípov právneho štátu zaručeného podľa Čl. 1 Ústavy SR je aj princíp právnej istoty, ktorý
spočíva okrem iného v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne
orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a
aplikovať (napr. II.ÚS/10/99, II.ÚS/234/03, IV.ÚS/92/09) a taktiež, že na určitú právne relevantnú otázku

sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I.ÚS/87/93, Pl.ÚS/16/95
a II.ÚS/80/99, III.ÚS/356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom
rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva,
keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb
a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV.ÚS/92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť

všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju
nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV.ÚS/209/2010, m.m. Pl.ÚS/21/00,
Pl.ÚS/6/04, III.ÚS/328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach
nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov
rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne

závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej
istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV.ÚS/49/06, III.ÚS/300/06).

28. Je preto potrebné zhrnúť, že na rozhodovanie o výške nemajetkovej ujmy mala vplyv skutočnosť, že
žalobca bol trestným stíhaním voči jeho osobe poškodený po dobu 6 rokov. Nešlo pritom o jediné jeho

trestné stíhanie. Uvedené stíhanie malo negatívny vplyv na zmenu jeho správania a spôsobu bežného
života, malo za následok vyvolanie pocitov hanby a iných negatívnych emócií, v dôsledku ktorých sa
žalobca izoloval od spoločnosti.

29. Z rozhodovacej činnosti dovolacieho súdu sú známe rozhodnutia judikujúce primeranú výšku

náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným trestným stíhaním po náležitom zohľadnení iných
právnych predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie a aj v kontexte s
rozhodnutiami ESĽP a ústavného súdu (bolo to konštatované v rozhodnutiach napr. 3Cdo/25/2019,
2Cdo/30/2019, 6Cdo/38/2019, 7Cdo/100/2017). Dovolací súd zdôraznil (čo správne konštatoval
v dôvodoch svojho rozhodnutia v predmetnej veci súd prvej inštancie), že určenie výšky nemajetkovej

ujmy nesmie byť svojvoľné a uplatnenie voľnej úvahy sa tak nesmie stať nepreskúmateľnou ľubovôľou
súdu, vymykajúcou sa akejkoľvek kontrole. Nemožno priznávať neprimerané, či dokonca tak premrštené
sumy, ktoré by vo svojich dôsledkoch viedli k bezdôvodnému obohacovaniu sa. Na druhej strane
však dovolací súd musí zohľadniť aj závery z judikatúry ÚS SR, konkrétne nálezu III.ÚS/754/2016 zo
dňa 24.1.2017 a na nález nadväzujúcu judikatúru dovolacieho súdu, rozsudok 5Cdo/192/2021 zo dňa

15.12.2022.

30. Odvolací súd neopomína ani závery nálezu Ústavného súdu SR III.ÚS/754/2016-42 , z ktorého
vyplynulo aj to, že „Ak má každý právo na náhradu škody spôsobenej mu nezákonným rozhodnutím
štátneho orgánu zaručené v Čl. 46 ods. 3 ústavy, potom toto právo nie je možné v konkrétnom prípade

zákonom obmedziť, či celkom vylúčiť. Opačný prístup by nerešpektoval princíp minimalizácie zásahov
dozákladnýchprávvpodobeichprípadnéhoobmedzeniaaprincípmaximalizáciezachovaniaobsahovej
podstaty základného práva (obdobne napr. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III.ÚS/165/02
z 19. decembra 2002, obdobne nález sp.zn. II.ÚS/136/02 zo 17. júla 2002, resp. nález sp. zn. II.ÚS/42/01zo 17. júla 2002 alebo nález sp.zn. III.ÚS/165/02 z 19. decembra 2002). Z rovnakých dôvodov nie je
ústavne prípustné vyžadovať aplikáciu takejto limitácie od všeobecných súdov „skrytým“ aplikovaním
hraníc stanovených inými právnymi predpismi vo veci sťažovateľky. Na druhej strane však ani ústavný

súd nespochybňuje potrebu zjednotenia rozhodovania o výške náhrady nemajetkovej ujmy v týchto
prípadoch. Toto zjednotenie môže byť však realizované iba dôsledným aplikovaním (okrem iného aj)
naznačených kritérií, smerujúc k porovnateľnosti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v prípadoch
skutkovo obdobných“.

31. Preto poukazujúc aj na princíp právnej istoty a rozhodovaciu prax súdov v obdobných veciach
vo vzťahu k priznávaniu náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa § 6
zákona č. 514/2003 Z.z, odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie nemohol pre účely predmetného
rozhodnutia pominúť pomerovanie vyššie uvedených okolností prípadu (dĺžka trestného stíhania, zmena
vsprávanížalobcuvdôsledkupoškodeniadobréhomena,aleajokolnosti,spočívajúcevkonanížalobcu,
za ktoré bol trestne stíhaný so záverom odôvodňujúcim zásah nezákonného rozhodnutia o vznesení

obvineniadoosobnostnýchprávžalobcualeiďalšieprotinemuvedenétrestnéstíhania)sinýmiskutkovo
podobnými rozhodnutiami súdov tak, aby výška náhrady nemajetkovej ujmy v predmetnom prípade bola
primeraná a spravodlivá a nevybočovala z praxe súdov, rozhodujúcich o ujme, ktorá bola spôsobená
nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia; samozrejme aj s aplikáciou judikatúry Ústavného súdu
SR a Najvyššieho súdu SR uvedených v dôvodoch preskúmavaného rozhodnutia súdu prvej inštancie

i v tomto rozhodnutí odvolacieho súdu.

32. Aj Európsky súd pre ľudské práva vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy vyslovil, že náhrada
nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti (napr.
Tolstoy Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo). Taktiež konštatoval, že pri určovaní výšky náhrady ujmy

treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napríklad Flux v. Moldavsko, Steel a Morris v.
Spojené kráľovstvo). Okrem toho Európsky súd pre ľudské práva vyjadril názor, podľa ktorého výška
náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v
iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napríklad Público - Comunicacáo Social,
S. A. v. Portugalsko). Napokon uviedol, že pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných

práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je
priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala
bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú
za telesné zranenia alebo násilné činy (napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko).

33. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné uviesť aj to, že najvyšší súd má za ustálenú
rozhodovaciu prax závery vyslovené v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
6Cdo/38/2019, sp.zn. 3Cdo/19/2018, sp.zn. 7Cdo/100/2017 (uvedených aj v dôvodoch kasačného
rozhodnutia dovolacieho súdu v predmetnej veci) pričom už okrem záverov týkajúcich sa limitácie
výšky náhrady v tejto veci sa žiada uviesť i to, že napr. v uznesení sp.zn. 6Cdo/38/2019 v

bode 32. a 33. vyslovil: ,,32. Právny názor zastávajúci potrebu podrobnej špecifikácie dôsledkov
vydania nezákonného rozhodnutia, preskúmateľnosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy a náležité
zohľadnenie iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie, je
pevne zakotvený v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu prakticky od roku 2006. Tento právny názor
predstavuje výklad súladný so štandardom ochrany ľudských práv na európskej úrovni, eliminuje

ľubovôľu pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch a zohľadňuje výšku
priznaných náhrad pri zásahoch do iných základných práv zaručených Ústavou Slovenskej republiky.“

34. Správne takto pomeroval súd prvej inštancie predmetný uplatnený nárok aj s inými zo súdnej praxe
známymi situáciami. Odvolateľ pri svojej argumentácii opomína možnosť súdu v rámci voľnej úvahy

hodnotiť všetky súdom prvej inštancie vyhodnotené skutočnosti, vrátane tých o viacerých trestných
stíhaniach žalobcu v rovnakom období.

35. V prejednávanom prípade nemožno poprieť zásah do osobnostných práv žalobcu rozhodnutím o
vznesení obvinenia voči jeho osobe a trvaním trestného stíhania po dobu takmer 6 rokov . Vznesenie

obvinenia, podaná obžaloba a vedenie trestného stíhania po uvedenú dobu zasiahlo do osobnej sféry
žalobcu, a to poškodením jeho dobrého mena v najbližšom okolí bydliska. Tak, ako je už uvedené vyššie,
je prirodzenou reakciou osoby, ak v dôsledku poškodenia dobrého mena, takáto osoba trpí pocitom
hanby a inými negatívnymi pocitmi, preto odvolací súd sa stotožnil s konštatovaním súdu prvej inštancie,že trestné stíhanie malo negatívny dopad na osobný život žalobcu, ktorý sa izoloval od spoločnosti a
zmenil svoj obvyklý spôsob života,

36. Uvedené skutkové závery, citovaná právna úprava i k tomu uvedená judikatúra a rozhodnutia súdov
v obdobných veciach boli tak určujúcimi pre rozhodnutie odvolacieho súdu preskúmavajúceho rozsudok
súdu prvej inštancie.

37. Odvolací súd je toho názoru, že súd prvej inštancie správne právne uzavrel, že nastoleniu

spravodlivej rovnováhy medzi štátom ako škodcom na strane jednej a na druhej strane fyzickou osobou
poškodenou jeho konaním na základných právach je zaplatenie tejto náhrady vo výške celkom 3.000,-
eur.Žalobcauplatňovalnatomtonárokusumu6.000,-eur.Aksúdprvejinštanciepriznalnatomtonároku
žalobcovi sumu 3.000,- eur a žalobu v prevyšujúcej časti zamietol, tieto závery sú vecne správne, a
preto odvolací súd rozsudok v tejto časti podľa § 387 ods.1 CSP potvrdil.

38. Správne sú aj závery súdu prvej inštancie pokiaľ sa týka rozhodovania o náhrade trov konania.
Preto aj pri prieskume tohto výroku rozhodnutia súdu prvej inštancie odkazuje odvolací súd na aplikáciu
ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP, a preto aj v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie ako správny
potvrdil.

39. V odvolacom konaní žalobca nemal úspech. Žalovaná strana si nárok na náhradu trov odvolacieho
konania neuplatnila, ani jej výdavky s odvolacím konaním z obsahu spisu nevyplývajú. Preto odvolací
súd pri aplikácii ustanovenia § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP sporovým stranám nárok na náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal.

40. Uvedené rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).