Rozsudok ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, February 22, 2024

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 6Ssk/13/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5020200417
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 02. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Matulník

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2024:5020200417.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala

Matulníka, PhD. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a JUDr. Martina Tisa,
v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom: Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951,
zastúpeného:SEDLAČKO&PARTNERS,s.r.o.,sosídlom:Štefánikova8,Bratislava,protižalovanému:
InšpektorátpráceŽilina,sosídlom:Hlavná2,Žilina,opreskúmanieProtokoluovýsledkuinšpekciepráce
č. IZA-71-05-2.3/P-E24,25-20 zo dňa 3. septembra 2020, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti
rozsudku Krajského súdu v Žiline, č. k. 30S/161/2020-199 zo dňa 30. augusta 2022, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline, č. k. 30S/161/2020-199 zo

dňa 30. augusta 2022 z r u š u j e a vec v r a c i a Správnemu súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

I. Rozhodnutie krajského súdu a priebeh administratívneho konania

1. Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) kasačnou sťažnosťou napadnutým rozsudkom z 30.
augusta 2022, č. k. 30S/161/2020-199 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) zamietol správnu žalobu
žalobcu, ktorou sa tento s odkazom na ustanovenie § 191 ods. 1 písm. c), e) a g) zákona č. 162/2015
Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) domáhal zrušenia Protokolu o výsledku inšpekcie
práce č. IZA-71-05-2.3/P-E24,25-20 zo dňa 19. augusta 2020 v znení jeho Dodatku (ďalej len „dodatok

protokolu“) zo dňa 3. septembra 2020 (ďalej taktiež „protokol“) a vrátenia veci žalovanému na ďalšie
konanie.
2. Žalovaný vykonal u žalobcu inšpekciu práce podľa § 7 ods. 3 písm. a) v nadväznosti na § 13 ods.
2 a § 14 zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o
nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
v rozhodnom čase (ďalej len „zákon č. 125/2006“) v dňoch 17. a 20. júla 2020 a 19. augusta 2020 a
na inšpektoráte práce v dňoch 30. júla 2020, 5. a 11. augusta 2020. O výsledku inšpekcie práce bol

spísaný protokol, ktorým inšpektor práce podľa § 12 ods. 2 písm. b) zákona č. 125/2006 Z. z. nariadil
žalobcovi: (i) „ ... vyplatiť bývalému zamestnancovi P.. X. K., nar. XX.XX.XXXX náhradu mzdy vo výške
priemerného zárobku za prekážky v práci podľa § 141 ods. 2, písm. i) Zákonníka práce dňa 12.12.2019,
dňa 20.12.2019, dňa 23.12.2019, dňa 30.12.2019 ...“; (ii) „ ... vyplatiť bývalému zamestnancovi P.. X.
K., nar. XX.XX.XXXX náhradu mzdy vo výške priemerného zárobku za štyri dni nevyčerpanej dovolenky
z roku 2019, ktorú si zamestnanec nemohol vyčerpať z dôvodu skončenia pracovného pomeru ...“ a
(iii) „ ... zosúladiť zabezpečenie povinností zamestnanca z pracovnoprávneho vzťahu v súlade s § 20

Zákonníka práce ...“ (pozn. toto opatrenie následne inšpektor práce na základe vyjadrenia žalobcu
dodatkom protokolu vypustil).
3. Protokol žalobca napadol správnou žalobou, ktorou sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci
žalovanému na ďalšie konanie, ako aj náhrady trov konania. Dôvodil, že nezákonnosť protokoluspočíva v nesprávnom aplikovaní právneho predpisu, na základe ktorého žalovaný orgán verejnej
správy zistil údajné nedostatky v postupe žalobcu. Žalobca zároveň tvrdil, že administratívne konanie
predchádzajúce vydaniu opatrení v protokole bolo postihnuté takými vadami, ktoré mali vplyv na jeho

nezákonnosť, čím bol žalobca priamo ukrátený na svojich právach.
4. Čo sa týka dôvodu (resp. materiálnych skutočností, z ktorých inšpektor práce pri ukladaní
opatrení vychádzal) žalobca v podstatnom uviedol, že (i) žalobca ako zamestnávateľ zaznamenal
v dochádzkovom systéme zamestnanca P.. X. K. (ďalej taktiež „zamestnanec“) neospravedlnenú
neprítomnosť v práci (v protokole označených dňoch), a preto mu bola doručená výzva na odôvodnenie

jeho neprítomnosti v práci. Predmetná absencia mala súvisieť s absolvovaním pracovného pohovoru.
Zamestnanec však požiadavku na predloženie dokladu o vyhľadaní pracovného miesta s odkazom
na § 144 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Zákonník práce“) považoval za neopodstatnenú, následne predložil celkovo štyri potvrdenia o hľadaní
zamestnania, ktoré zamestnancovi vystavila spoločnosť Tatry mountain resorts, a.s. (ďalej taktiež
„TAM“). S prihliadnutím na žalobcom identifikované nezrovnalosti týchto potvrdení a predchádzajúce

negatívne skúsenosti s dodržiavaním pracovnej disciplíny zo strany zamestnanca, žalobca zaslal
spoločnosti TAM žiadosť o zaslanie informácií týkajúcich sa vystavených potvrdení, na ktorú však táto
nebola schopná potvrdiť absolvovanie predmetných pohovorov; (ii) neprítomnosť zamestnanca v práci
v dňoch 12. decembra 2019, 20. decembra 2019, 23. decembra 2019 a 30. decembra 2019 tak bola
zo strany žalobcu vyhodnotená ako neospravedlnená, v dôsledku čoho bola zamestnancovi krátená

dovolenka v zmysle § 109 ods. 3 Zákonníka práce; (iii) žalobca taktiež uviedol, že v čase zaslania výzvy,
v ktorej bol zamestnanec informovaný o výsledku neakceptovania predložených potvrdení o hľadaní
zamestnania, mal zamestnanec už päť dní za sebou neospravedlnenú absenciu, ktorá trvala dlhodobo
až do skončenia jeho pracovného pomeru; (iv) žalobca zdôraznil, že všetky sporné nezrovnalosti v
dochádzke zamestnanca sú aktuálne predmetom súdneho prieskumu v dvoch súdnych konaniach

vedených na Okresnom súde Piešťany pod sp. zn. 20Cpr/16/2020 a 18Cpr/43/2019; (v) žalobca
konštatoval, že žalovaný svoje zistenia o nedostatkoch uvedené v protokole čisto formalisticky opiera o
zamestnancom predložené písomné potvrdenia, ktorých dôveryhodnosť, ako podkladu k akceptovaniu
prekážky v práci, bola zo strany zamestnávateľa preukázateľne spochybnená; uviedol, že žalovaný
nevyužil žiaden z ďalších dostupných prostriedkov k spoľahlivému zisteniu stavu veci, čím podľa jeho

názoru porušil zásadu materiálnej pravdy v administratívnom konaní.
5. Žalovaný k vyššie uvedeným tvrdeniam žalobcu (vo vyjadrení k správnej žalobe) v podstatnom
uviedol,žezadministratívnehospisuzvýkonuinšpekcieprácevyplýva,žeskutkovýstavbolinšpektorom
práce dostatočne a spoľahlivo zistený a na základe zistených nedostatkov boli žalobcovi nariadené
jasné, zrozumiteľné, dostatočne určité, a teda vykonateľné opatrenia. Potvrdenia o prekážke v práci

týkajúce sa zamestnanca inšpekcii práce predložil žalobca. Napriek skutočnosti, že žalobca pravosť
potvrdení o dôvode a dĺžke prekážky v práci spochybňuje, inšpektor práce nemal dôvod ich pravosť
spochybňovať, resp. nebol na základe vykonaného dokazovania toho názoru, že by ich pravosť bolo
potrebné spôsobom, ktorý uvádza žalobca, overovať. Predmetné potvrdenia o účasti zamestnanca
u zamestnávateľa, u ktorého sa zamestnanec uchádzal o zamestnanie (spoločnosť TAM), sú riadne

datované, podpísané a je tam uvedený dôvod účasti uchádzača o zamestnanie. Žalovaný uviedol, že
sám žalobca v žalobe uvádza, že nemá hodnoverne preukázané, že potvrdenia o prekážke v práci
sú podvrhom a je zneužité meno spoločnosti TAM. Žalovaný navrhol správnu žalobu zamietnuť ako
nedôvodnú a priznať mu náhradu trov konania.
6. Krajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia správneho orgánu preskúmal najmä v

intenciách § 12 ods. 2 písm. b) a § 21 ods. 3 zákona č. 125/2006 Z. z. v rozhodnom znení a postupom
v zmysle § 190 SSP dospel k záveru bližšie opísanému v bode 1 vyššie.
7. Krajský súd napadnutý rozsudok v podstatnom odôvodnil v bodoch 24 a 25, kde uviedol, že: „Podľa
názoru správneho súdu doklady predložené zamestnancom X. K.Ö. sú postačujúcim dôkazom pre
zistenie, že označený zamestnanec sa zúčastnil pracovných pohovorov v spoločnosti Tatry mountain

resorts, a.s., na podklade čoho mu patrí náhrada mzdy podľa § 141 ods. 2 písm. i) Zákonníka
práce. Právna úprava nepozná inštitút „preukázateľného spochybnenia dôkazu“, ktorá okolnosť by mala
podľa úsudku žalobcu viesť k ďalšiemu dokazovaniu v administratívnom konaní. Správny orgán mal
oprávnenie posúdiť dôkazy v rámci voľného hodnotenia dôkazov, čo aj učinil, keď konštatoval, že
vo veci nie je nutné vykonať ďalšie dokazovanie. S uvedeným postupom sa správny súd stotožnil.

Predložené potvrdenia o absolvovaní pracovných pohovorov nevykazujú žiadne znaky falšovania, resp.
nebola zistená žiadna okolnosť znamenajúca spochybnenie skutočnej účasti zamestnanca na týchto
pohovoroch. Nie sú z nich zrejmé ani nezrovnalosti, ako to tvrdil žalobca. ... .“.8. V závere odôvodnenia napadnutého rozsudku sa krajský súd vysporiadal taktiež s námietkou
žalobcu spočívajúcou v tvrdení, že povinnosti uložené inšpektorom práce v protokole sú predmetom
prebiehajúcehosúdnehokonania,pričomkrajskýsúdvtejtosúvislostiuviedol,že:„...naOkresnomsúde

Piešťany boli podané žaloby zo strany zamestnanca P.. X. K. proti spoločnosti Prima banka Slovensko,
a.s. vo veci neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhrady mzdy (20Cpr/16/2020) a vo veci
porušenia zásady rovnakého zaobchádzania (18Cpr/43/2019). V prvom uvádzanom konaní žalobca
požaduje okrem iného zaplatenie náhrady mzdy v súvislosti s účasťou na pracovných pohovoroch,
ktoré sú predmetom aj aktuálneho konania na správnom súde. K uvedenému sa žiada uviesť, že dané

konanie bolo neprávoplatne skončené čiastočným rozsudkom Okresného súdu Ružomberok (ktorému
bola vec postúpená) o neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou i o neplatnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru s tým, že o ďalších nárokoch bude rozhodnuté v konečnom rozsudku.
Uvedený civilný spor je samostatným konaním, nerieši sa tu predbežná otázka vo vzťahu ku konaniu
vedenému na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 30S/161/2020 (resp. ku konaniu vedenému na
správnomorgáne).Predmetompracovnoprávnehosporuiadministratívnehokonaniabolifaktickytieisté

otázky (oprávnenosti nároku na náhradu mzdy), avšak z pohľadu iných odvetí práva. Pre správny súd
ani pre správny orgán nebolo vedenie pracovnoprávneho sporu relevantné, a preto na účely posúdenia
dôvodnosti správnej žaloby nepovažoval správny súd za potrebné danú otázku bližšie skúmať. Treba
však podotknúť, že iná situácia by vznikla v prípade právoplatného skončenia konania vedeného na
Okresnom súde Ružomberok, kedy by správny orgán rešpektujúc princíp právnej istoty mal na závery

pracovnoprávneho sporu o zaplatenie náhrady mzdy prihliadať.“.
9. O trovách rozhodol krajský súd podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario tak, že neúspešnému žalobcovi
náhradu trov konania nepriznal. Rovnako krajský súd nepriznal náhradu trov žalovanému v zmysle
ustanovenia § 168 SSP a contrario.
II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej

10. Proti napadnutému rozsudku podal žalobca kasačnú sťažnosť, pričom ako dôvod kasačnej sťažnosti
označil ustanovenie § 440 ods. 1 písm. f) SSP (krajský súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces) a ustanovenie § 440 ods. 1 písm. g) SSP (krajský súd rozhodol na
základe nesprávneho právneho posúdenia veci). Po stručnom opise podstaty administratívneho konania

a konania pred správnym súdom (časť I označená ako „Skutkové a právne okolnosti prípadu“) žalobca
v podstatnom dôvodil, že (i) správny orgán, v rozpore s ustanovením § 34 ods. 5 zákona č. 71/1967 Zb.
o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej taktiež „správny poriadok“
alebo „SP“), vychádzal iba z potvrdení predložených zamestnancom, hoci žalobca upozornil na viacero
skutočností, ktoré vyvolávajú dôvodné pochybnosti o tom, že zamestnanec skutočne riadne preukázal

prekážku v práci a jej trvania; (ii) poukazujúc na ustanovenie § 120 písm. a) SSP konštatoval, že
„Správny súd, rovnako ako žalovaný, interpretoval skutočnosti namietané sťažovateľom ad absurdum
v prospech žalovaného.“; (iii) v tejto súvislosti uzavrel, že nesprávny procesný postup správneho súdu
dosiahol intenzitu, ktorá odôvodňuje záver o tom, že konanie je postihnuté vadou zmätočnosti a nejaví
sa ako spravodlivé; (iv) žalobca taktiež akcentoval fakt, že nedostatočné zistenie skutkového stavu

a nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazných prostriedkov vyústilo do nesprávneho skutkového
zistenia o preukázaní prekážok v práci na strane zamestnanca, čo sa následne prejavilo v nesprávnom
právnom posúdení veci; (v) následne žalobca uzavrel, že správny súd v dôsledku formalistickej
interpretácie dotknutej právnej normy nekorektne konštatoval, že doklady predložené zamestnancom
sú postačujúcim dôkazom na zistenie, že zamestnanec sa zúčastnil pracovných pohovorov. Navrhol,

aby kasačný súd „ ... uplatnil v rámci konania v správnom súdnictve svoju kasačnú kompetenciu a aby
kasačnej sťažnosti v celom rozsahu vyhovel.“.
11. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti vyjadril podaním z 27. decembra 2022, v ktorom v podstatnom
uviedol, že (i) trvá na všetkých doterajších podaniach a vyjadreniach; (ii) poukázal na to, že kasačná
sťažnosť obsahuje obdobné námietky, ako tie, ktoré boli správnou žalobou uplatnené pred správnym

súdom, ktorý sa s nimi už vysporiadal; (iii) zdôraznil, že správnou žalobou napadnutý protokol je v súlade
so zákonom a žalovaný sa teda stotožňuje s rozsudkom správneho súdu. S odkazom na ustanovenie §
461 SSP navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietol.
12. Vyjadrenie žalovaného bolo žalobcovi doručené dňa 10. januára 2023 na vedomie.

III. Právne posúdenie veci kasačným súdom
13. Senát najvyššieho správneho súdu konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) predovšetkým
postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 SSP preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho
vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal sťažovateľ včas (§443 ods. 1 SSP), je prípustná (§ 439 SSP) a bola podaná oprávneným subjektom (§ 442 ods. 1 SSP),
preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a
jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná.

14. Kasačný súd s ohľadom na § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci pojednávanie a
rozhodol o kasačnej sťažnosti bez jeho nariadenia. Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení dňa
vyhlásenia v súlade s § 137 ods. 4 SSP.
15. Po preskúmaní napadnutého rozsudku správneho súdu a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového
materiálu, kasačný súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte.

16. Predmetom prerokúvanej veci je preskúmanie protokolu z inšpekcie práce. Inšpekcia práce je podľa
§ 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z. z. v podstate dozor nad dodržiavaním právnych predpisov,
ktoré upravujú pracovnoprávne a štátnozamestnanecké vzťahy (Zákonník práce, zákon č. 55/2017 Z. z.
o štátnej službe v znení neskorších predpisov), právnych predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany
zdravia pri práci (zákon č. 124/2006 Z. z.), právnych predpisov, ktoré upravujú zákaz nelegálnej práce a
nelegálneho zamestnávania (zákon č. 85/2005 Z. z), ďalej záväzkov z kolektívnych zmlúv, ako aj určitých

ďalších špecifických povinností. V prípade zistenia nedostatkov u kontrolovanej osoby je inšpektor práce
podľa § 13 ods. 2 zákona č. 125/2006 Z. z. povinný vypracovať protokol a ten s ňou prerokovať. Podľa
§ 14 ods. 2 cit. zák. v protokole inšpektor práce okrem iného uloží opatrenia podľa § 12 ods. 2 písm.
b), podľa ktorého je inšpektor práce oprávnený nariadiť odstránenie zistených nedostatkov ihneď alebo
v lehotách ním určených.

17. V prerokúvanej veci inšpektor práce v protokole z 19. augusta 2020 v znení jeho Dodatku zo dňa
3. septembra 2020 žalobcovi s odkazom na ustanovenie § 12 ods. 2 písm. b) zákona č. 125/2006 Z. z.
nariadil (i) „ ... vyplatiť bývalému zamestnancovi ... ... náhradu mzdy vo výške priemerného zárobku za
prekážky v práci podľa § 141 ods. 2, písm. i) Zákonníka práce dňa 12.12.2019, dňa 20.12.2019, dňa
23.12.2019, dňa 30.12.2019 ...“; (ii) „ ... vyplatiť bývalému zamestnancovi ... ... náhradu mzdy vo výške

priemerného zárobku za štyri dni nevyčerpanej dovolenky z roku 2019, ktorú si zamestnanec nemohol
vyčerpať z dôvodu skončenia pracovného pomeru ...“ a (iii) „ ... zosúladiť zabezpečenie povinností
zamestnanca z pracovnoprávneho vzťahu v súlade s § 20 Zákonníka práce ...“ (pozn. toto opatrenie
následne inšpektor práce na základe vyjadrenia žalobcu dodatkom protokolu vypustil). Ďalej inšpektor
práce v protokole uložil žalobcovi povinnosť (i) „prijať opatrenia na odstránenie zistených porušení

predpisov a ich príčin“ a (ii) „doručiť inšpektorátu práce písomnú správu s dokladmi o splnení opatrení
na odstránenie zistených predpisov v lehote do 15.9.2020.“.
18. Najvyšší správny súd sa v prvom rade zaoberal povahou vyššie opísaných opatrení v protokole z
inšpekcie práce optikou záverov vyjadrených v uznesení veľkého senátu sp. zn. 19 SVs 2/2022 zo 4.
decembra2023,ktoréhoprávnenázorysúpodľa§466ods.3SSPzáväznéprevšetkysenátykasačného

súdu. Zámerom tohto prístupu bolo posúdiť, či sú predmetné (vyššie vymenované) opatrenia inšpektora
práce uložené podľa § 12 ods. 2 písm. b) zákona č. 125/2006 Z. z. spôsobilým predmetom prieskumu
v správnom súdnom konaní.
19. Vo veci sp. zn. 19 SVs 2/2022 veľký senát uznesením zo 4. decembra 2023 (ďalej taktiež „uznesenie
sp. zn. 19 SVs 2/2022“) judikoval, že „Opatrenie inšpektora práce obsiahnuté v protokole z inšpekcie

práce,ktorýmsakontrolovanémusubjektupodľa§12ods.2písm.b)zákonač.125/2006Z.z.oinšpekcii
práce v znení účinnom do 20. júla 2020 ukladá „odstrániť zistené nedostatky“, nie je spôsobilé zasiahnuť
do práv, povinností alebo oprávnených záujmov a tým menej do subjektívneho práva kontrolovaného,
a preto je jeho prieskum v správnom súdnictve vylúčený na základe § 7 ods. 1 písm. e) Správneho
súdneho poriadku. Správny súd však musí v medziach žalobných bodov skúmať, či osobitosti konkrétnej

veci neopodstatňujú záver, že aj takéto opatrenie ukladá kontrolovanému konkrétne povinnosti, ktoré
takýto zásah predstavujú.“ (výrok rozhodnutia).
20. Veľký senát teda a priori prieskum protokolu z inšpekcie práce nevylúčil (viď najmä druhá a tretia
veta bodu 19 uznesenia sp. zn. 19 SVs 2/2022 v znení: „V zmysle uvedených právnych názorov však z
tohto pravidla nie je možné vylúčiť výnimku, keď vzhľadom na okolnosti prípadu bude súdny prieskum

opatrenia prípustný. To však posúdi správny súd na základe tvrdení žalobcu v každej konkrétnej veci.“).
Zároveň tiež vymedzil základný rámec prípustnosti prieskumu, keď v bode 18 výrok uznesenia sp. zn.
19 SVs 2/2022 odôvodnil argumentáciou, že „Z ustanovenia § 7 písm. e) SSP však podľa veľkého
senátu zároveň vyplýva, že a priori nie je možné vylúčiť, že prieskum opatrení uložených v protokole
bude za určitých okolností prípustný. Formulácia citovaného ustanovenia „nemohli mať za následok“ (a

nie „nemali za následok“) totiž napovedá, že len opatrenia predbežnej, procesnej alebo poriadkovej
povahy, ktoré sú celkom jasne nespôsobilé zasiahnuť do akéhokoľvek subjektívneho práva, sú vylúčené
zo súdneho prieskumu podľa § 7 písm. e) SSP. Naopak, ak takéto rozhodnutie alebo opatrenie je
svojím obsahom, teda tým, čo ukladá alebo zakazuje, objektívne spôsobilé do takého práva (prípadnepovinnosti alebo právneho záujmu) zasiahnuť, potom jeho preskúmanie správnymi súdmi nemôže byť
objektívne vylúčené podľa § 7 písm. e) SSP. Pokiaľ ide o opatrenia uložené v protokole z inšpekcie
práce, môže ísť tiež o opatrenie formálne odkazujúce na § 12 ods. 2 písm. b) zákona č. 125/2006 Z.

z., no ktoré svojím obsahom zodpovedá niektorému z opatrení podľa § 12 ods. 2 písm. c) až j) cit.
zák. Okrem toho konkrétna skutková situácia u zamestnávateľa, resp. konkrétny zistený nedostatok
môže znamenať, že aj opatrenie podľa § 12 ods. 2 písm. b) cit. zák. môže kontrolovaný subjekt splniť
len celkom konkrétnymi krokmi s presným obsahom. Z uvedeného vyplýva, že navonok všeobecne
formulovaná povinnosť „odstrániť zistené nedostatky“ môže pre konkrétneho zamestnávateľa znamenať

uloženiepovinnostikonaťcelkomkonkrétnymspôsobom,ktorýmôžeznamenaťcelkomkonkrétnyzásah
do jeho práv, povinností alebo právom chránených záujmov. Vyhodnotenie, či na podklade žalobných
bodov ide o takýto osobitný prípad, je v každom jednotlivom prípade vecou správneho súdu, ktorý skúma
procesné podmienky (§ 97 SSP) a medzi nimi aj prípustnosť predmetu prieskumu v zmysle § 7 písm.
e) v spojení s § 98 ods. 1 písm. g) SSP.“.
21. Vychádzajúc z vyššie uvedených záverov veľkého senátu a zohľadniac pritom obsah opatrení, resp.

povinností uložených žalobcovi protokolom [najmä povinnosť vyplatiť bývalému zamestnancovi náhradu
mzdy v stanovenej (určenej) výške za presne vymedzené časové obdobie] dospel najvyšší správny súd
vprejednávanejvecikzáveruospôsobilostiprotokolu(opatrenia)byťpredmetomprieskumuvsprávnom
súdnom konaní, a preto ho v ďalšom preskúmal.
22. Pre výrok tohto rozhodnutia, ktorým najvyšší správny súd ruší napadnutý rozsudok krajského súdu,

bola rozhodným práve povaha (obsahová náplň) opatrení, resp. povinností, ktoré inšpektor práce podľa
§ 12 ods. 2 písm. b) zákona č. 125/2006 Z. z. nariadil žalobcovi. Abstrahujúc podstatu, inšpektor práce
uložil žalobcovi povinnosť plniť (vyplatiť) zamestnancovi peňažné plnenie v stanovenej (dostatočne
určitej, resp. určiteľnej) výške (vo výške priemerného zárobku za prekážky v práci) s jasne stanoveným
termínom plnenia (11. september 2020). Prípadné nesplnenie tejto povinnosti zo strany žalobcu spája

zákon č. 125/2006 Z. z. [§ 19 ods. 2 písm. b) bod 2 cit. zákona] s uložením pokuty („Inšpektorát práce
uloží pokutu“) vo výške od 300 eur do 100 000 eur.
23. Ako správnemu orgánu, tak krajskému súdu bola známa skutočnosť, že na všeobecnom súde
boli podané žaloby zo strany zamestnanca proti žalobcovi vo veci neplatnosti skončenia pracovného
pomeru a náhrady mzdy (20Cpr/16/2020) a vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania

(18Cpr/43/2019). Krajský súd ostatne v odôvodnení napadnutého rozsudku sám konštatoval, že „V
prvomuvádzanomkonanížalobcapožadujeokreminéhozaplatenienáhradymzdyvsúvislostisúčasťou
na pracovných pohovoroch, ktoré sú predmetom aj aktuálneho konania na správnom súde.“ (bod 28
napadnutého rozsudku). Krajský súd správne identifikoval obsahový prienik pracovnoprávneho sporu a
administratívneho konania, jeho dopad pre posúdenie protokolu však vyhodnotil nesprávne.

24. Konkrétne krajský súd dôvodil, že „K uvedenému sa žiada uviesť, že dané konanie bolo
neprávoplatne skončené čiastočným rozsudkom Okresného súdu Ružomberok (ktorému bola vec
postúpená) o neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou i o neplatnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru s tým, že o ďalších nárokoch bude rozhodnuté v konečnom rozsudku.
Uvedený civilný spor je samostatným konaním, nerieši sa tu predbežná otázka vo vzťahu ku konaniu

vedenému na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 30S/161/2020 (resp. ku konaniu vedenému na
správnomorgáne).Predmetompracovnoprávnehosporuiadministratívnehokonaniabolifaktickytieisté
otázky (oprávnenosti nároku na náhradu mzdy), avšak z pohľadu iných odvetí práva. Pre správny súd
ani pre správny orgán nebolo vedenie pracovnoprávneho sporu relevantné, a preto na účely posúdenia
dôvodnosti správnej žaloby nepovažoval správny súd za potrebné danú otázku bližšie skúmať. Treba

však podotknúť, že iná situácia by vznikla v prípade právoplatného skončenia konania vedeného na
Okresnom súde Ružomberok, kedy by správny orgán rešpektujúc princíp právnej istoty mal na závery
pracovnoprávneho sporu o zaplatenie náhrady mzdy prihliadať.“
25.Vprvomradenajvyššísprávnysúdpoukazujenazrejmúzmätočnosťzáverukrajskéhosúdu,ktorýna
jednej strane konštatuje, že „Pre správny súd ani pre správny orgán nebolo vedenie pracovnoprávneho

sporu relevantné, a preto na účely posúdenia dôvodnosti správnej žaloby nepovažoval správny súd za
potrebné danú otázku bližšie skúmať“, na druhej strane však uzatvára, že „ ... iná situácia by vznikla
v prípade právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Ružomberok ...“ a to bez
ďalšieho zdôvodnenia (poukazujúc stroho len na princíp právnej istoty). Bez ohľadu na takto mätúci
záver však krajský súd správne uzavrel, že predmet protokolu (povinnosť ním uložená) má obsahový

presah s nárokom (v danom prípade jeho časťou), ktorého sa zamestnanec domáha na všeobecnom
súde. Konkrétne krajský súd v tejto súvislosti uviedol, že „Predmetom pracovnoprávneho sporu i
administratívneho konania boli fakticky tie isté otázky (oprávnenosti nároku na náhradu mzdy), avšak z
pohľadu iných odvetí práva.“. Uvedené (správne) konštatovanie však krajský súd ďalej nerozvinul, čoviedlo k tomu, že následne nedoznalo relevantnej reflexie (viď nižšie) v rámci posúdenia samotného
protokolu.
26. Paralelná existencia pracovnoprávneho sporu a administratívneho konania je samozrejme z povahy

veci možná (a v praxi nie ojedinelá). Každé z týchto konaní má svoj účel a chránený záujem, ktorých
možný presah však neodôvodňuje, aby jedno z konaní nahrádzalo alebo marginalizovalo konanie druhé.
Každé z týchto konaní má samozrejme aj svoju procesnú reguláciu. V prípade protokolu je povinnosť
uložená priamo inšpektorom práce (hoc protokol nie je priamo vynútiteľným exekučným titulom, element
donútenia spočíva v uložení sankcie za správny delikt podľa § 19 ods. 2 písm. b) bod 2 zákona č.

125/2006 Z. z.) bez možnosti opravného prostriedku. Naopak, povinnosť (obsahovo tá istá) v rámci
pracovnoprávneho sporu je uložená súdom v súdnom konaní s atribútom inštančnosti, s dostupnými
riadnymi i mimoriadnymi opravnými prostriedkami.
27. Charakter protokolu ale najmä charakter oprávnení inšpektora práce podľa § 12 ods. 2 zákona
č. 125/2006 Z. z. indikuje jednak potrebu akútneho riešenia inšpektorom identifikovaných nedostatkov
v záujme predchádzania väčším škodám, jednak istú provizórnosť (v zmysle opaku definitívy), resp.

dočasnosť ním nariadených opatrení. V konečnom dôsledku, protokol je podkladom pre rozhodnutie
v správnom konaní, v ktorom však správny orgán nemá kompetenciu uložiť kontrolovanému subjektu
povinnosť obsahovo identickú s predmetom konania v pracovnoprávnom spore. Správny orgán nemá
právomoc rozhodnúť ani o ne/platnosti skončenia pracovného pomeru, ani o nárokoch zamestnanca z
neplatného skončenia pracovnoprávneho vzťahu.

28. Vychádzajúc z vyššie uvedeného dospel najvyšší správny súd po preskúmaní protokolu k záveru, že
povinnosti, ktoré inšpektor práce v protokole žalobcovi nariadil, prekročili rámec jeho oprávnení daných
ustanovením § 12 ods. 2 písm. b) zákona č. 125/2006 Z. z., a preto napadnutý rozsudok krajského súdu
zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie. V ďalšom konaní bude povinnosťou správneho
súdu opätovne sa vecou dôsledne zaoberať, vyjadriť sa k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na

prejednávanú vec, posúdiť obsah protokolu vo svetle vyššie uvedeného záväzného právneho názoru a
vo veci opätovne rozhodnúť. Svoje rozhodnutie aj riadne a presvedčivo odôvodní.
29. V novom rozhodnutí vo veci rozhodne správny súd aj o nároku na náhradu trov kasačného konania
(§ 467 ods. 3 SSP).
30. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá

SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.