Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 8, 2024

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 2To/111/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3522010467
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 02. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Dunčko
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2024:3522010467.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Dunčka a sudcov JUDr.
Jozefa Janíka a JUDr. Juraja Valáška na verejnom zasadnutí konanom dňa 08. februára 2024 prejednal
odvolanie obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., trvale bytom D. E. D. A., F. G. XXXX/X, ktoré
podal proti rozsudku Okresného súdu Trenčín sp. zn. NM-15T/108/2022 zo dňa 15.08.2023 a takto
jednomyseľne

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. sa odvolanie obžalovaného A. B. zamieta, pretože nie je dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

RozsudkomOkresnéhosúduTrenčínsp.zn.NM-15T/108/2022zodňa15.08.2023(ďalejlen„napadnutý
rozsudok“) bol obžalovaný A. B. uznaný vinným z prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr.
zák., pretože

dňa 16.05.2022 v čase od 16:40 hod. do 16:50 hod. v Novom Meste nad Váhom pred potravinami
Miky na ulici Železničná č. 29 fyzicky napadol E. A. a to tým spôsobom, že ho opakovane presne
nezistenýmpočtomúderovudrelpäsťoudohlavy,čímspôsobilpoškodenémuzranenia,ktorésivyžiadali
jednorazové lekárske ošetrenie.

Bol za to odsúdený podľa § 364 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 36 písm. l), n), § 37 písm. m) a § 38 ods. 2,

ods. 3, ods. 8 Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 5 mesiacov nepodmienečne, na výkon ktorého
bol podľa § 48 ods. 4 Tr. zák. zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Citovaný rozsudok však nenadobudol právoplatnosť, pretože ho v zákonnej lehote obžalovaný napadol
odvolaním čo do výroku o treste, i to ihneď po jeho vyhlásení priamo do zápisnice o hlavnom
pojednávaní.

V písomných dôvodoch odvolania obžalovaný uviedol, že žiada o podmienečný trest odňatia slobody,
nakoľko má 3 malé deti, ktoré by trpeli jeho neprítomnosťou. Veľmi ľutuje, čo sa stalo. Sľubuje, že sa to
už nebude opakovať. Žije plnohodnotný život, má prácu, a preto prosí o šancu.

Verejné zasadnutie bolo vykonané v neprítomnosti obžalovaného, avšak pri splnení všetkých zákonných

podmienok uvedených v ustanoveniach § 293 ods. 5, ods. 8 Tr. por. Je síce pravdou, že obžalovaný
doručil odvolaciemu súdu pred konaním verejného zasadnutia svoje písomné ospravedlnenie, vrátane
jeho prílohy – kópie potvrdenia o dočasnej pracovnej neschopnosti, avšak v upovedomení o termíne
verejného zasadnutia, ktoré mu bolo riadne a včas doručené, bol zároveň poučený o možnosti konania
verejného zasadnutia aj bez jeho prítomnosti (§ 293 ods. 5 Tr. por.). Obžalovaný súčasne ani nepožiadal
odvolací súd, aby sa verejné zasadnutie uskutočnilo za jeho prítomnosti (§ 293 ods. 8 Tr. por.), o čom bol

inak tiež poučený v upovedomení o termíne verejného zasadnutia. Obžalovaný napokon odvolaciemu
súdu nepredložil ani vyjadrenie svojho ošetrujúceho lekára, že mu jeho zdravotný stav neumožňujeúčasť na verejnom zasadnutí bez ohrozenia života alebo závažného zhoršenia zdravotného stavu alebo
z dôvodu nebezpečenstva rozšírenia nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby (§ 120 ods. 2 Tr. por.),
o čom bol inak tiež poučený v upovedomení o termíne verejného zasadnutia. Preto ospravedlnenie jeho

neúčasti na verejnom zasadnutí nemožno považovať ani ako hodnoverné (§ 293 ods. 8 Tr. por.).

Na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní v rámci konečného návrhu prítomná prokurátorka krajskej
prokuratúry navrhla, aby odvolací súd odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietol podľa § 319
Tr. por.

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací podľa § 317 ods. 1 Tr. por. na verejnom zasadnutí preskúmal
zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku rozsudku (o treste), ako aj správnosť postupu konania,
ktoré mu predchádzalo, a takto dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.

Pokiaľ ide o procesný postup orgánov činných v trestnom konaní a súdu prvého stupňa, v tomto smere

nebola v odvolaní vytýkaná žiadna chyba a odvolací súd sám nezistil také chyby, ktoré by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por.

Výrok o vine urobil súd prvého stupňa po tom, čo postupom podľa § 257 Tr. por. prijal vyhlásenie
obžalovaného o tom, že je vinný zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe.

Je síce pravdou, že obžalovaný na hlavnom pojednávaní dal vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm.
c) Tr. por., že nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe, ale súd prvého stupňa následne
uznesením podľa § 257 ods. 7, ods. 8 Tr. por. prijal vyhlásenie o tom, že je vinný zo spáchania skutku
uvedeného v obžalobe. Uvedené procesné pochybenie súdu prvého stupňa však neznamenalo také

závažné porušenie zákona, aby bolo potrebné zrušiť napadnutý rozsudok, a už vôbec nešlo o porušenie
zákona v neprospech obžalovaného. Totiž z pohľadu ustanovenia § 257 Tr. por. majú obidve tieto
vyhlásenia úplne totožné následky, keďže sa po ich prijatí už nevykonáva dokazovanie k výroku o vine.

Podstatou odvolania obžalovaného bola neprimeraná prísnosť uloženého trestu čo do jeho druhu

(nepodmienečne).

Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil v podstate aj tak, že u obžalovaného zistil dve
poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písm. l), n) Tr. zák., teda že sa k spáchaniu skutku priznal a tento
úprimne oľutoval, a to už počas prípravného konania. Taktiež posúdil prijaté vyhlásenie obžalovaného

ako poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. n) Tr. zák., teda že napomáhal príslušným orgánom pri
objasňovaní trestnej činnosti, nakoľko svojím vyhlásením ho odbremenil od vykonania dokazovania
k výroku o vine. U obžalovaného ďalej zistil aj jednu priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m) Tr.
zák. vzhľadom k jeho predchádzajúcej súdnej trestnosti. Pretože u obžalovaného prevažoval pomer
poľahčujúcich okolností, po „úprave“ trestnej sadzby podľa § 38 ods. 2, ods. 3, ods. 8 Tr. zák. vychádzal

zo sadzby až na 2 roky, v rámci ktorej mu uložil trest odňatia slobody v jeho dolnej polovici vzhľadom
k tomu, že trestným činom nebol spôsobený závažný následok v podobe poškodenia zdravia. Zároveň
súd prvého stupňa dospel k záveru, že obžalovanému je potrebné uložiť trest odňatia slobody bez
jeho podmienečného odloženia, zohľadniac skutočnosť, že spáchal úmyselný trestný čin, pre úmyselnú
trestnú činnosť bol v minulosti opakovane súdne trestaný a boli mu v minulosti opakovane ukladané

nepodmienečné tresty odňatia slobody, ako aj že prihliadol na charakter stíhaného trestného činu. Súd
prvého stupňa dospel k záveru, že na uloženie podmienečného trestu odňatia slobody nie sú splnené
zákonné podmienky uvedené v ustanovení § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák., teda že vzhľadom na osobu
obžalovaného, najmä s prihliadnutím na jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, a na
okolnosti prípadu na zabezpečenie ochrany spoločnosti a nápravu obžalovaného výkon trestu odňatia

slobody nie je nevyhnutný.

S týmto vyššie uvedeným odôvodnením súdu prvého stupňa sa odvolací súd v zásade stotožnil
a poukazujúc na neho k odvolacím námietkam obžalovaného dodáva a zároveň zdôrazňuje nasledovné:

Podľa § 49 ods. 1 Tr. zák. súd môže podmienečne odložiť výkon trestu odňatia slobody neprevyšujúceho
dva roky, aka) vzhľadom na osobu páchateľa, najmä s prihliadnutím na jeho doterajší život a prostredie, v ktorom
žije a pracuje, a na okolnosti prípadu, má dôvodne za to, že na zabezpečenie ochrany spoločnosti a
nápravu páchateľa výkon trestu odňatia slobody nie je nevyhnutný, alebo

b) prijme záruku za nápravu páchateľa a ak vzhľadom na výchovný vplyv toho, kto záruku ponúkol, má
za to, že výkon trestu odňatia slobody nie je nevyhnutný.

V rámci prvej alternatívy uvedenej v citovanom zákonnom ustanovení konajúci súd posudzuje okolnosti
súvisiace s osobou páchateľa a samotným skutkom, pričom skúma, či tieto okolnosti odôvodňujú

záver, že bude postačovať pôsobiť na neho „len“ podmienečným trestom odňatia slobody. V rámci
druhej alternatívy je potrebné uviesť, že do konania nebola predložená žiadna záruka za nápravu
obžalovaného.

Vo všeobecnosti platí, že súd môže podmienečne odložiť výkon trestu odňatia slobody v prípade,
ak to odôvodňujú určité konkrétne okolnosti. Tieto okolnosti sú vymenované v citovanom zákonnom

ustanovení len demonštratívnym spôsobom.

Pôjde o okolnosti týkajúce sa osoby páchateľa, najmä jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije
a pracuje. Pri posudzovaní doterajšieho života bude významné, či spáchanie trestného činu bolo len
výnimočným vybočením zo spoločenských noriem, a či doposiaľ viedol riadny život. Pri posudzovaní, či

páchateľ viedol riadny život, zaváži najmä, či už bol súdne trestaný, ale rovnako môže zavážiť, závisiac
od povahy prejednávaného prípadu, aj predchádzajúce uloženie sankcií v priestupkovom konaní. Čo
sa týka posúdenia prostredia, v ktorom páchateľ žije a pracuje, typickými okolnosťami bude to, či je
zamestnaný, či sú iné osoby od neho finančne závislé (napr. deti, rodičia, manžel, manželka).

Čo sa týka okolností prípadu, typickými otázkami, ktorých zodpovedanie by malo zavážiť, sú napr. aká
bola miera účasti páchateľa na spáchaní trestného činu, aká bola miera jeho zavinenia alebo aké boli
okolnosti, ktoré predchádzali spáchaniu trestného činu, resp. spôsob jeho spáchania trestného činu,
miera zavinenia, pohnútka, situácia a prostredie, za ktorých došlo k spáchaniu trestného činu, ako aj
spoločenské pomery v čase a na mieste spáchania trestného činu.

Súdtietookolnostineposudzujealesamoúčelne.Priposudzovanítýchtookolnostímusídôkladnezvážiť,
či je vytvorený predpoklad, že účel trestu bude môcť byť dosiahnutý aj uložením podmienečného trestu
odňatia slobody.

Pokiaľ ide o hodnotenie osoby páchateľa a jeho doterajšieho spôsobu života, je tiež potrebné dodať, že
záver o tom, že účel trestu (odňatia slobody) sa môže dosiahnuť aj bez jeho výkonu, bude predovšetkým
odôvodňovať zistenie, že páchateľ doposiaľ viedol riadny život. Pri hodnotení doterajšieho spôsobu
života je preto nanajvýš potrebné zaoberať sa aj prípadnou recidívou páchateľa. Z hľadiska posúdenia
možnosti nápravy páchateľa má totiž veľký význam celkový spôsob života a jeho správanie pred

spáchaním trestného činu.

Odvolací súd ďalej pripomína svoju ustálenú súdnu prax, podľa ktorej vyhlásenie obžalovaného, že je
vinný zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe, ako aj jeho vyhlásenie o nepopretí spáchania skutku
uvedeného v obžalobe nemôže znamenať „automaticky“ bez zohľadnenia ďalších skutočností dôležitých

pre určenie druhu a výmery trestu povinnosť súdu obžalovanému uložiť len taký druh trestu a v takej
výmere, ktorá by inak nezodpovedala zásadám ukladania trestov (§ 34 Tr. zák.).

Podľa § 34 ods. 1 Tr. zák. trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni
v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a

súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa
spoločnosťou.

Podľa § 34 ods. 3 Tr. zák. trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv
na jeho rodinu a jemu blízke osoby.

Podľa § 34 ods. 4 veta prvá Tr. zák. pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä
na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce
okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného, predovšetkým je potrebné uviesť, že postoj
obžalovaného v prípravnom konaní, jeho vyhlásenie o nepopretí spáchania skutku uvedeného

v obžalobe a priznanie sa k spáchaniu stíhaného skutku a súčasné jeho úprimné oľutovanie súd
prvého stupňa správne zohľadnil už pri úprave trestnej sadzby trestu odňatia slobody v podobe dvoch
priznaných poľahčujúcich okolností, ako to vyplýva z napadnutého výroku o treste (čím sa znížila horná
hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody z 3 rokov až na 2 roky).

Napokon aj výmera uloženého trestu odňatia slobody podľa názoru odvolacieho súdu, v rámci takejto
upravenej trestnej sadzby trestu odňatia slobody (až na 2 roky), zodpovedá zásade personality trestu (§
34 ods. 3 Tr. zák.), a preto súdom prvého stupňa uložený trest odňatia slobody vo výmere 5 mesiacov
nemožno považovať za neprimerane prísny a ani uložený v rozpore so zásadami ukladania trestov (§
34 Tr. zák.) tak, ako to majú na mysli ustanovenia § 321 ods. 1 písm. d), e) Tr. por.

Odvolací súd v smere hodnotenia osoby obžalovaného a možností jeho nápravy ďalej konštatuje, že pri
určovaní druhu a výmery trestu súd prvého stupňa správne prihliadol okrem iného na predchádzajúci
život obžalovaného (nielen v podobe priznania jednej priťažujúcej okolnosti), ktorý bol v minulosti (pred
i po spáchaní teraz stíhaného skutku) opakovane súdne trestaný, a to aj na nepodmienečné tresty
odňatia slobody (napr. aj pre trestný čin lúpeže, teda pre použitie násilia či hrozby bezprostredného

násilia voči inej osobe, ktorý trestný čin je inak svojím charakterom blízky prečinu výtržníctva, ďalej
dvakrátajpretrestnýčinvýtržníctvaajedenkrátpretrestnýčinublíženianazdraví).Zvýkonuposledného
takéhoto druhu trestu bol obžalovaný podmienečne prepustený dňa 27.02.2013, avšak následne ďalej
pokračoval v páchaní rôznorodej trestnej činnosti, pre ktorú mu boli ukladané alternatívne tresty.

Aj odvolací súd preto považuje nápravu obžalovaného za podstatne sťaženú, keď predošlé sankcie
neviedli obžalovaného k vedeniu riadneho života už bez páchania trestnej činnosti. Spáchanie trestného
činu obžalovaným nebolo totiž len výnimočným vybočením zo spoločenských noriem, ba práve naopak
obžalovaný na slobode len veľmi ťažko dokáže viesť riadny život, v súlade s právnym poriadkom. K tomu
je potrebné ešte dodať, že odvolací súd ani neuveril sľubu obžalovaného, že sa to už nebude opakovať.

Pokiaľ ide o okolnosti prípadu, skutkové okolnosti prejednávanej veci svedčia pre taký záver, že
obžalovaný udieral poškodeného aj čase, keď poškodený ležal na zemi, pričom fyzicky agresívny
bol ako prvý obžalovaný a poškodený sa jeho útokom len bránil. Konanie obžalovaného spočívalo v
opakovaných úderoch päsťou do hlavy poškodeného.

Z hľadiska týchto skutočností preto i odvolací súd dospel k záveru, že u obžalovaného neprichádza do
úvahy uloženie iného druhu trestu ako trestu odňatia slobody spojeného s jeho výkonom, pretože len
takýto trest môže splniť svoj účel v zmysle § 34 ods. 1 Tr. zák.

Len súdom prvého stupňa uložený trest odňatia slobody podľa názoru odvolacieho súdu môže
zabezpečiť ochranu spoločnosti pred ním ako páchateľom tým, že mu najmä zabráni v páchaní ďalšej
trestnej činnosti a súčasne iných odradí od páchania trestných činov. Len takto uložený trest zároveň
dostatočne vyjadrí aj jeho morálne odsúdenie spoločnosťou.

Pokiaľ ide o zaradenie obžalovaného na výkon uloženého trestu odňatia slobody, v zásade sa odvolací
súd aj stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, že náprava obžalovaného môže byť lepšie zaručená
práve v ústave na výkon trestu s najmiernejším stupňom stráženia. Naviac z pohľadu absencie odvolania
prokurátora podaného v neprospech obžalovaného už odvolací súd ani nemohol pristúpiť k „sprísneniu“
tohto zaradenia.

Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd odvolanie obžalovaného A. B. podľa § 319 Tr. por. ako
nedôvodné zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný prostriedok.