Uznesenie – Sloboda a ľudská dôstojnosť ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 1, 2024

Referenced legislation in the judgement

Judgement

---

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8To/39/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8121010554
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 02. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Sninský
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8121010554.5

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Sninského a sudcov JUDr.
LucieBašistovejaJUDr.MonikyHalkociovejnaverejnomzasadnutíkonanomdňa01.02.2024,v trestnej
veci vedenej proti obžalovanému A. B. a spol. pre obzvlášť závažný zločin vydieračský únos spáchaný
formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 186 ods. 1, ods. 2 písm. b/, ods. 3 písm. a/ Trestného zákona
a iné, o odvolaní prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 41Tk/1/2021 zo dňa

28.04.2023, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie prokurátora z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol tak, že podľa § 285 písm. a/ Trestného poriadku
oslobodzuje obžalovaných: 1/ A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., trvale bytom D. E. XXXX/XX, C. 2/ F. C.,
nar. X.X.XXXX v C., trvale bytom G., okr. C., prechodne bytom bez prihlásenia E. XX, C. spod obžaloby

prokurátora Krajskej prokuratúry Prešov, sp. zn. Kv 41/20/7707, ktorá na nich bola podaná dňa 9.4.2021
pre obzvlášť závažný zločin vydieračský únos spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 186
ods. 1, ods. 2 písm. b), ods. 3 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a) Trestného
zákonazčastidokonanýazčastivštádiupokusupodľa§14ods.1Trestnéhozákona,natomskutkovom
základe, že

- dňa 16.7.2020 v čase od 17.26 hod. do 17.45 hod. pod zámienkou stretnutia vylákal F. C. poškodeného
H. H. do miesta súčasného bydliska F. C., na ul. E. XX I. C., kde po príchode poškodeného na uvedené
miesto v čase okolo 17.45 hod. vošiel poškodený spolu s F. C. do pivnice tam sa nachádzajúceho
rodinného domu, na čo následne k nim prišiel A. B., ktorý napadol poškodeného tak, že ho udrel do
ľavej strany hlavy otvorenou dlaňou pravej ruky, kopol ho do ľavej nohy a sotil ho do steny, pričom
poškodenému následne F. C. povedal, že „A. musí splatiť dlh vo výške 14.000 € a 40.000 CZK“, ktorý

mal spôsobiť otec poškodeného I. H., následne mu povedal aby zavolal otcovi s tým, že buď sa ten dlh
A. splatí alebo ho zabijú, na čo poškodený a zvolal svojej priateľke J., ktorá mu poslala sms správou
číslo na jeho otca, ktorému poškodený následne prezvonil, tento mu následne spätne zavolala následne
mu H. H. do telefónu uviedol, aby doniesol čo najviac peňazí, lebo že ho zabijú, taktiež mu povedal, že
nemôže už nič uviesť s tým, že tieto peniaze sú za jeho dlh, následne na to prevzal telefón F. C., ktorý
uviedol I. H., že to nie je žiadna sranda a aby vyplatil peniaze za syna, lebo už ho viac neuvidí, pričom

zdôraznil, že peniaze musí zaplatiť a to vo výške 80 € za syna nakoľko mu je dlžný za drogy, kde I. H.
uviedol, že mu žiadne peniaze nedá a že nech syna okamžite pustia, po čom telefón prevzal A. B. a
uviedol I. H., že chce okamžite 40.000 €, ktoré mu je dlžný, pričom keď mu tie peniaze nedonesie, tak
mu zabije syna a už ho neuvidí a tiež dodal, že ho podreže a zabije, načo I. H. uviedol, že im nič nedá,
aby prepustili syna, že zavolá na políciu, kde na to A. B. reagoval tak, že uviedol, že už viac syna neuvidí
a zložil telefón, kde po niekoľkých minútach I. H. zavolal na telefónne číslo XXXX XXX XXX, opýtal sa

F. C. či už pustili syna a taktiež mu povedal, že im peniaze nedá a že keď niečo proti nemu majú, tak
majú ísť na políciu, po čom mu F. C. povedal, že spravil chybu, že sa neboja, že prídu k nemu v nocidomov a do 3 sekúnd mu vykopnú dvere a zabijú ho, taktiež mu povedal, že syn má tehotnú priateľku
a keď pôjde po ulici, tak ju kopne do brucha a potratí, po čom F. C. telefón zložil, následne F. C. rozbil
tam sa nachádzajúcu sklenenú fľašu od vodky zn. J., zatvoril vchodové dvere do pivnice a hovoril, že

„pôjde na doživotie, že to majú v piči“, na čo následne obvinený A. B. chytil poškodeného za temeno
hlavy ľavou rukou, zobral sklenený úlomok z rozbitej fľaše do pravej ruky, priložil ho na krk poškodeného
a začal tlačiť ku krku, na čo poškodený odtláčal ľavou rukou ruku A. B. v ktorej držal sklenený úlomok,
kde súčasne mu A. B. hovoril, že ho zabijú, pričom pri tomto si poškodený poranil ľavú ruku v časti pri
palci, po čom F. C. kričal, že „prídu fízli“, na čo ho A. B. pustil a povedal poškodenému aby vypadol,

pričom celé konanie trvalo približne 30 až 35 minút,

pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý sú obžalovaní stíhaní.

Proti tomuto rozsudku, ihneď po jeho vyhlásení na hlavnom pojednávaní, podal v neprospech
obžalovaných krajský prokurátor odvolanie, v ktorom následne písomne navrhol, aby krajský súd

zrušil napadnutý rozsudok a okresnému súdu vrátil vec na nové prejednanie a rozhodnutie. Podľa
názoru odvolateľa sa okresný súd dôsledne nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými
pre rozhodnutie, neprihliadol na všetky dôkazy vykonané zákonným spôsobom a dôkazy hodnotil
len jednostranne v prospech obžalovaných bez starostlivého uváženia všetkých okolností prípadu vo
vzájomnej súvislosti, v dôsledku čoho dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Odvolateľ považoval

niektoré hodnotiace závery za rozporné so skutkovými zisteniami vyplývajúcimi z dôkazov, ktoré vzal
súd za podklad pre svoje rozhodnutie, pričom skutkové zistenia a hodnotiace úvahy, ku ktorým dospel
prvostupňový súd, sú podľa jeho názoru v rozpore s jednotlivými dôkazmi. O správnosti skutkových
zistení napadnutého oslobodzujúceho výroku má preto oprávnené pochybnosti, nakoľko vykonané
dôkazy poskytujú spoľahlivý a dostatočný podklad pre uznanie viny obžalovaných A. B. i F. C..

Podľa názoru odvolateľa, okresný súd v rámci svojej argumentácie v podstate zopakoval svoju právnu
argumentáciu uvádzanú vo svojom skoršom, uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8To/9/2022
zo 04.10.2022 zrušenom rozhodnutí, ktorú však doplnil v tom smere, že sa vyjadril k rozporu výpovedí
obž. B. a C. a síce tak, že rozpor nie je závažný, pretože obaja obžalovaní v hlavnej dejovej línii

(že H. zavolal svojmu otcovi) vypovedali zhodne, pričom uviedol, že pokiaľ by ich výpovede boli
absolútne zhodné, nebolo by to uveriteľné, pretože každý jeden človek si pamätá prežitú udalosť
trochu inak, dodajúc, že obidvaja boli pod vplyvom alkoholu a tiež odôvodnil tým, že výpoveď pošk.
H. H. je nedôveryhodná, a teda súd neuveril tomu, že skutok sa stal tak, ako to uviedol tento
poškodený, pričom v rámci svojich úvah prezentovaných pri hodnotení výpovede pošk. H. H. svoju

predchádzajúcu právnu argumentáciu uvádzanú vo svojom skoršom zrušenom rozhodnutí doplnil. Po
tom, čo prokurátor poukazoval na odôvodnenie napadnutého rozsudku, tak uviedol, že podľa jeho
názoru, pokiaľ okresný súd vyhodnotil výpovede obž. C. a B. v základnej dejovej línii ako zhodné
v tom smere, že H. zavolal svojmu otcovi, s týmto hodnotením sa dá súhlasiť, avšak podstatou
skutočnosťou je zodpovedanie dôvodu komunikácie, a teda vlastne zistenie motívu kontaktovania I. H.,

pričom v naznačenom smere sú výpovede rozporné, nakoľko obž. B. v podstate vypovedal o zištnom
(finančnom) motíve, kde konkretizoval aj sumu finančných prostriedkov, a teda vypovedal v podstate o
akomsi vynucovaní poskytnutia plnenia majetkovej povahy, naproti tomu však obž. C., ktorý na hlavnom
pojednávaní nevypovedal, no v prípravnom konaní vypovedal „len“ o jednoduchom „situačnom“ motíve,
a to pozháňaní peňazí na alkohol po tom, čo dopili fľašu a o následnom rozhovore o vzájomných dlhoch.

Z vykonaného dokazovania, a to z vyhotovenej fotografie stola, fľaše vodky, džúsu a cigariet však, podľa
odvolateľa, možno dedukovať, že verzia obž. C. je prinajmenšom v časti, keď vypovedal o telefonáte po
dopití fľaše sporná, ak nie nepravdivá, a to z dôvodu, že fľaša vodky nebola dopitá. Navyše rozporný
záver, keď súd na jednej strane konštatoval dôveryhodnosť výpovedí spoluobžalovaných (naproti
nedôveryhodnosti výpovede poškodeného H.. H.), súčasne uznajúc fakt, že boli pod vplyvom alkoholu

(čo obžalovaní nepopierajú), nebol súdom bližšie logicky vysvetlený, resp. argumentácia súdu, že každý
človek si (navyše keď je pod vplyvom alkoholu) pamätá prežitú udalosť trochu inak, sa javí skôr ako
naďalej rozpor neodstraňujúca. Pokiaľ ide o vierohodnosť obžalovaných B. a C., odvolateľ poukazoval
na výpoveď znalkyne z odboru psychológia K. H. dňa 15.02.2023, ktorá uviedla aj to, že u obžalovaných
sú prítomné extrémne patologické osobnostné črty, ktoré sa podieľajú na ich vierohodnosti. Pokiaľ súd

popisoval (odkazom na fotodokumentáciu, resp. jednotlivé fotografie) pomery na mieste činu z pohľadu
nemožnosti uzamknutia poškodeného, urobil tak síce zadosť úvahám odvolacieho súdu, no aj napriek
tomusanevysporiadalstým,čojezobrazenénafotografiič.16ajvkontextepredošlýchfotografií-najmä
postupnosti fotografii č. 8 až 12, z ktorých je evidentné, že fotografia č. 16 v oblasti zárubne a fotografiač. 12 (podľa modrej smuhy ide o otvorené vstupné dvere do pivnice) zobrazuje tie isté dvere - hlavné
vchodové dvere do pivnice, ktoré sú evidentne bez kľučky, ale zároveň sú, podľa odvolateľa, vzhliadnuc
fotografiu č. 12, 13 a 16 v oblasti zárubne opatrené zadlabovacím zámkom vsadeným v zárubni a časťou

zarážky uzamykacieho systému obdobnému tomu, ako je zachytený na iných dverách v pivnici (na
fotografii č. 103). Na základe uvedeného má odvolateľ za to, že uzamknutie poškodeného v pivnici, hoc
nie priamo v miestnosti, kde sa mal odohrať čin, ako také možné bolo, keď aj samotný poškodený H. H.
vypovedal, že po čine mu obžalovaný C. šiel otvoriť dvere a následne s ním šiel vonku, pričom z logiky
veci muselo ísť o vstupné dvere do pivnice, ktoré sú znázornené na fotodokumentácii z miesta činu.

Pokiaľ súd spochybnil vierohodnosť H. H. argumentujúc tým, že poškodený nevedel uviesť, o ktorú časť
fľaše išlo, argumentujúc poškodeným uvádzanými rozmermi črepiny, ktoré však nesúhlasia s rozmermi
tých úlomkov skla, na ktorých bolo zistené stopové množstvo krvi, k tomuto navyše uviedol, že len
samotná skutočnosť, že poškodený uviedol iné rozmery skla (aj to len približné) nemôže diskvalifikovať
skutočnosti ním uvádzané, pokiaľ ide o použitý úlomok skla z fľaše vodky zn. Nicolaus. Pokiaľ ide o
úlomok skla, ktorý mohol byť použitý, t. j. úlomok hrdla fľaše o rozmeroch 110 mm x 60 mm oblúkovitého

tvaru, ktorý by umožňoval jeho úchop bez toho, aby sa osoba držiaca úlomok porezala, tak výpovedi
poškodeného, že mohlo ísť o sklo rozmerov cca 5 x 5 cm, podľa krajského prokurátora približne
zodpovedá aj (po odrátaní v úchope ruky skrytej časti skla) rozmer 110 x 60 mm. Aj popis útoku
prezentovaný na hlavnom pojednávaní poškodeným H. H. umožňuje, podľa názoru odvolateľa, prijať
záver o vzniku poranenia na ľavej ruke tohto poškodeného. Úvahy súdu o sekundárnom prenose krvi

na črepinu z iného miesta, keď súd tvrdí, že uveril verzii obžalovaných, keď obžalovaný B. uvádzal,
že každý z pivnice vyšiel bez zranenia, považuje krajský prokurátor, aj vzhľadom k neprítomnosti
iných osôb na mieste činu, za nelogické. Samotná skutočnosť, že na mieste činu sa nachádzal veľký
neporiadok, množstvo škvŕn a črepiny z iných fliaš, podľa odvolateľa nemožno vyhodnocovať tak, že
zistenákrvnajednejzčrepín,ktorépredrozbitímfľašetvorilijedencelok,sadostalanatútočrepinuzinej

črepiny a pod.. Pokiaľ súd spochybnil vierohodnosť H. H. poukazom na výpovede svedkyne L. a svedka
M., ktorí nevideli na poškodenom žiadne zranenia, odvolateľ sa stotožnil s pôvodnou interpretáciu
nadriadeného súdu s tým, že podstatou výpovede týchto svedkov bolo oznámenie napadnutia, resp.
agresívneho správania sa obžalovaných voči poškodenému. Úvahy súdu, že poškodený H. H. si
mohol zranenia na ruke spôsobiť sám v čase medzi 16.07.2020 17.45 hod. do 18.07.2020 02.35 hod.,

považuje odvolateľ za imaginárnu, ničím nepodloženú špekulatívnu domnienku súdu prezentovanú
bez akýchkoľvek relevantných dôkazov o takto tvrdených skutočnostiach, výslovne v neprospech
poškodeného. Pokiaľ súd, spochybňujúc vierohodnosť H. H., argumentoval jeho neobvyklým správaním,
ktorý svojej matke, svedkyni B. N., hovoril o tom, že utrpel zranenie ruky, no tieto jej zároveň neukázal,
odvolateľ poukazoval na jej výpoveď, keď na margo ich vzájomného vzťahu so H. uviedla, že H. jej nič

nehovorí a všetko rozpráva svojej priateľke J. I., a tak tento evidentne „špecifický“ vzťah poškodeného k
svojej matke môže, podľa krajského prokurátora, do určitej miery vysvetľovať súdom vnímaný nezvyklý
spôsob jednania a „postup“ pošk. H. H. vo vzťahu k tejto svedkyni. Pokiaľ súd spochybnil vierohodnosť
H. H. poukazujúc na závery znalkyne z odboru psychológie, ktorá konštatovala, že poškodený má
vysokú tendenciu skresľovať skutočnosti vo svoj prospech, tak podľa názoru odvolateľa vytrhol toto

tvrdenie, neodprezentoval komplexne/objektívne, nakoľko vychádzajúc zo zápisnice z HP konaného
dňa 15.02.2023, táto znalkyňa taktiež uviedla, že aj osoba s nižšou špecifickou vierohodnosťou môže
za istých okolností podať výpoveď, ktorá by bola vysoko špecificky vierohodná. Odvolateľ dodal, že
otázka špecifickej vierohodnosti je vecou hodnotenia súdu, pričom znalkyňa tiež prezentovala názor, že
u poškodeného H. H. nebolo zistené, aby v procese samotného vyšetrovania, aj pod vplyvom pošk. I.

H., už dochádzalo k zámerne zveličeniu prežitého v neprospech obžalovaných. Z uvedeného dôvodu
má odvolateľ za to, že súdom prezentovaná argumentácia, že mohlo ísť o tzv. prank (nachytanie svedka
I. H.), sa opätovne javí ako nepodložená špekulatívna domnienka súdu a na tom nič nemení ani odkaz
súdu na výpoveď svedka O., ktorý v čase telefonickej komunikácie s obž. B. počul v pozadí smiech,
majúc za to, že subjektívny a neurčito prezentovaný dojem svedka O. o povahe zvukov nevylučuje

možnosť vzniku konfliktu, obzvlášť za situácie, že nie je zrejmé, v ktorom okamihu kontroly zo strany
svedka O. kontakt prebehol. Pokiaľ prvostupňový súd vo svojej podstate uvádza, že poškodený H. H.
v snahe nestratiť tvár pred svojím otcom tomuto uvádzal nepravdu a tento mohol vyriešiť predmetnú
situáciu svojho syna na jeho prospech a na ujmu obžalovaných, tak proti tomuto argumentu odvolateľ
namietal, že podľa jeho názoru, poškodený H. H. sa nejaví byť osobou, ktorá by ľahko podliehala

manipulácii alebo nátlaku a pokiaľ snáď okresný súd prezentoval úvahu o možnej snahe vyriešiť situáciu
zo strany I. H. na ujmu obžalovaných, tak vzťah I. H. k obom obžalovaným možno charakterizovať ako
ambivalentný. Preto mal krajský prokurátor za to, že úvahy súdu, že poškodení H. mohli využiť danú
situáciu a podaním trestného oznámenia dosiahnuť pomstu obžalovaným za predchádzajúce konfliktymedzi nimi, resp. vyhnúť sa očakávaným konfliktom v budúcnosti, čo by zodpovedalo ich osobnostiam,
sú len ničím nepodloženou špekuláciou. Vzhľadom na svoje doterajšie výhrady k napadnutému
rozsudku, krajský prokurátor navrhol, aby odvolací súd v zmysle § 321 ods. 1 písm. b/, c/ Trestného

poriadku zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku mu
vec vráti, aby ju tento v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Písomne sa vyjadrili obaja obžalovaní, a to vlastnými podaniami i podaniami prostredníctvom svojich
obhajcov, v ktorých obaja obžalovaní namietali argumenty krajského prokurátora a žiadali predmetné

odvolanie ako nedôvodné zamietnuť.

Takto obžalovaný A. B. poukazoval najmä na to, že podľa jeho názoru okresný súd sa vysporiadal so
správami aplikácie Messenger, z ktorých vyplýva, že poškodený prejavil snahu o stretnutie, na ktorom by
požívalialkohol,žesprávnesúdprvéhostupňapoukázalnaďalšírozporvovýpovedipoškodeného,ktorý
uviedol, že už po príchode na miesto naňho mal zaútočiť obžalovaný B. a že pritom z mobilného telefónu

poškodenéhovyplýva,ževčaseo17:49:23hod.bolivyhotovenédvefotografia,naktorýchjenasnímaný
stôl, na ktorom sa nachádzala fľaša vodky, džús a cigarety, ktoré fotografie poškodený vyhotovil krátko
po tom, ako prišiel na miesto, čo je, ako súd prvého stupňa uviedol v rozpore s jeho tvrdením, že
hneď po príchode na neho zaútočil B., že svedok P. O. potvrdil, že v čase medzi 18.00 hod. až 18.05
hod. telefonicky komunikoval s obžalovaným B., pričom v pozadí hovoru svedok počul zvuky, ktoré mu

pripadali ako smiech, nejaká zábava, pričom z fotografií mobilného telefónu poškodeného vyplýva, že už
v čase o 17:49:23 hod. bol poškodený na danom mieste. V čase telefonátu teda poškodený bol na mieste
už vyše 10 minút, pričom konštatovanie svedka o tom, že počul smiech/zábavu, je v zhode s výpoveďami
obžalovaných. Pokiaľ potom, podľa jedného z obžalovaných, prokurátor spochybňuje subjektívny dojem
svedka, tak svedok v trestnom konaní vypovedá o okolnostiach, ktoré sú mu známe, a ktoré vnímal

svojimi vnemami, pričom vo vzťahu k predmetnému svedkovi nebolo spochybnené, aby tento zažité
veci nebol spôsobilý riadne vnímať a následne ako svedok reprodukovať. Takto, keďže svedok popísal
zvuky, ktoré v pozadí počul ako smiech, resp. zábavu, a preto nie je dôvodné z pohľadu obhajoby
spochybňovať tento záver svedka a v kontexte fotografií svedka poškodeného zo 17:49 hod., ako aj
telefonátu, je už len v týchto okolnostiach evidentné, že výpoveď svedka poškodeného nie je vierohodná,

a sú v nej prítomné mnohé rozpory, ktoré vyvolávajú opodstatnené a odôvodnené pochybnosti o vine
obžalovaného. Pripojil sa k tomu, že súd prvého stupňa v bodoch 1 - 5 poukázal na podstatné rozpory
vo výpovedi poškodeného a detailne popísal, prečo neuveril ani tvrdeniu poškodeného o tom, že
obžalovaní mali zamknúť pivnicu, čo podporil fotodokumentáciou z miesta činu a logicky s poukazom
na fotodokumentáciu riadne odôvodnil svoj záver o tom, že pivnica sa nemohla uzamknúť. Vo vzťahu k

vzniku poranenia poškodeného, obhajoba poukazovala na dôkazné bremeno, ktoré v prípade podania
obžaloby leží na strane prokuratúry a že nie je povinnosťou obžalovaného preukazovať nevinu v
trestnom konaní a v tomto smere je povinnosťou prokurátora uniesť dôkazné bremena nielen vo vzťahu
k obžalobe ako celku, ale aj vo vzťahu k jednotlivým skutkovým záverom. Mechanizmus vzniku zranení
pritom v trestnom konaní zo strany OČTK nebol preukazovaný a preto je v prípade pochybností vzniku

zranenia opätovne potrebné aplikovať zásadu „in dubio pro reo“. Záver súdu o možnosti iného spôsobu
vzniku poranenia na ruke poškodeného je preto plne v zhode s tým, že v prípade, ak sú pochybnosti o
tom, ako tieto zranenia vznikli, je súd aj pri hodnotení konkrétneho dôkazu povinný v trestnom konaní
aplikovať zásadu „in dubio pro reo“ a zobrať do úvahy verziu, ktorá je pre obžalovaných priaznivejšia
bez ohľadu na to, aby súd vôbec skúmal mieru pravdepodobnosti, že práve touto verziou predmetné

zranenia aj skutočne vznikli. Na druhej strane by musel mať súd za jednoznačne preukázané, že
poranenie poškodeného vzniklo tak, ako to konštatuje prokurátor, čo však v tomto konaní preukázané
nebolo. Z mobilného telefónu bolo podľa obhajoby evidentné, že poškodený po skutku komunikoval s
obžalovaným C., resp. L. F., že komunikáciu začal poškodený, pričom správne súd poukazoval na to,
že ak by poškodený bol obeťou trestného činu, začal by komunikovať s blízkymi osobami a oboznámil

ich s tým, čo sa stalo. Obhajobná argumentácia je, podľa obhajoby, podporená aj znaleckým skúmaním
znalkyňou z odboru psychológie K. Q. H., K..

Obžalovaný C. trval na tom, že prokurátor sa, podľa jeho názoru, odvoláva na výpovede svedkov L. a
M., kde I. H. už vo svojom prvom odvolaní týchto, ale aj ostatných svedkov, ktorých navrhol jeho syn

a on, sám spochybňuje a namietal, že mu nebolo umožnené vyjadriť sa k písomnému odvolaniu I. H.,
pretože ani jemu ani jeho obhajcovi nebolo doručené ani prvýkrát a ani teraz, čo považuje za porušenie
práv na spravodlivý proces, nakoľko má, ako obvinený, právo vyjadriť sa ku každej skutočnosti. Podľa
názoru tohto obžalovaného, prokuratúra zámerne spochybňuje svedkov, a to z dôvodu, aby zakrylasvoje závažné pochybenia, ktoré nastali už v prípravnom konaní, kde bolo zo strany tak prokuratúry,
ako aj súdu porušené právo na spravodlivý súdny proces, ako aj právo rovnosti zbraní v konaní o
prepustenie z väzby nebolo. Zároveň nebola zo strany vyšetrovateľa ani prokurátora ustálená suma,

takže aj obžaloba bola podaná len pre zakrytie vlastných chýb. Trval na tom, že H. H. uvádza, že on mu
nič neurobil a pokiaľ ido o tvrdenia jeho rodičov, že nemali vedomosť o tom, kde on, ako obžalovaný býva
a že je vo výkone domáceho väzenia, ide o čisté klamstvo, nakoľko obaja rodičia poškodeného touto
informáciou disponovali. Argumentácia prokuratúry, že H. si až na druhý deň vyhľadával na internete
informácie o § 186 Trestného zákona neobstojí a podľa obžalovaného sa jedná jednoznačne o krivé

obvinenie, nakoľko on sa im nikdy nevyhrážal, ani ich nevydieral, keď o tom svedčí aj jeho výpis z registra
trestov, podľa ktorého sa nikdy nedopustil konania na cudzej osobe, pričom všetky jeho doterajšie
priestupky, resp. porušenia zákona sa vždy týkali iba jeho rodinných príslušníkov a on sa žiadneho
násilného ani iného útoku či skutku voči H. nikdy nedopustil. Obžalovaný žiadal odvolanie krajského
prokurátora zamietnuť ako nedôvodné s tým, že podľa jeho názoru, pri podrobnejšom skúmaní obsahu
odôvodnenia odvolania prokurátora je zrejmé, že tento v snahe vyvodiť iné skutkové závery v prospech

viny obžalovaných sa výrazne uchyľuje aj k domnienkam a fabuláciám a vytvára dojem ich správnosti na
neprospech obžalovaných, kde mu to vyhovuje, osočuje súd prvej inštancie z imaginácie a špekulácií,
čo nie je prináležité, pričom z vykonaného dokazovania v rámci prípravného konania, ako aj na hlavnom
pojednávaní, vrátane hlavných pojednávaných konaných po zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu,
nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by on, ako obžalovaný, sa mal poškodeného zmocniť jeho

vylákaním, nakoľko poškodený sám dobrovoľne prišiel k nemu do rodinného domu a rovnako nebolo
preukázané, že by poškodenému akýmkoľvek spôsobom bránili užívať osobnú slobodu alebo ho uniesli,
lebo dvere v pivnici neboli a nemohli byť uzamknuté a na vstupe do pivnice neboli uzamknuté, už
nemali vôbec úmysel vynútiť si od neho poskytnutie plnenia majetkovej povahy. Poukazoval na to, že
poškodený sa sám dobrovoľne k nemu dostavil za účelom vypitia si na jeho počaté dieťa, vediac o

prítomnosti B., na ktorú sa sám dopytoval už v správe cez messenger 16:51:22 hod., dobrovoľne u
neho zotrval a bez akýchkoľvek obmedzení mohol kedykoľvek predmetnú miestnosť opustiť, dokonca
ho musel z domu vyhodiť keď jednak začal žiadať od neho preplatiť pokutu, ktorú dostal za jeho skoršie
napadnutie a za tým účelom mu odovzdal blok aj šek na pokutu, ktorý on, ako obžalovaný, v konaní
predložil, jednak pýtal požičať ďalšie peniaze, jednak podľa obžalovaného zrejme na drogy alebo lieky

- opiáty, psychofarmaká a jednak vytiahol z jeho ruksaku diazepán, ktorý im ponúkal na konzumáciu a
aj prípadný predaj pre tretie osoby. Obžalovaný trval na tom, že peniaze od svojho otca pýtal samotný
H. H., nie obžalovaní, pričom on, C., v rámci telefonátu len spomenul problém so slúchadlami a dlhom
jeho syna. Okrem výpovede H. H. tak, podľa obžalovaného, nebol produkovaný žiadny dôkaz, ktorý by
preukázal existenciu akéhokoľvek konfliktu na mieste údajného činu a okrem výpovede poškodených

H. nebolo preukázané, aby bolo od I. H. žiadané akékoľvek plnenie majetkovej povahy a napokon
nebola preukázaná ani existencia značnej škody. Poukazoval na výrazné rozpory medzi výpoveďami
a tvrdeniami samotných poškodených, osobitne k obsahu hovorov, ktoré mali prebehnúť medzi I. H.
a na to, že prepisy predmetných inkriminovaných hovorov neboli do trestného spisu zabezpečené,
a teda neexistuje žiaden priamy dôkaz o tom, aký bol skutočný obsah týchto hovorov a znovu je

potrebné vychádzať len z výpovedí poškodených a obžalovaných, kde vo výpovediach sú významné
rozpory, a to dokonca aj pokiaľ ide o výpovede poškodených v skoršom a neskoršom štádiu trestného
konania, osobitne u poškodeného H. H.. Poukazoval na výsledky doplňujúceho dokazovania, keď
znalkyňa K. Q. H. vo vzťahu k poškodeným a vo vzťahu k vierohodnosti ich výpovedí uviedla skutočnosti
týkajúce sa vierohodnosti oboch poškodených z psychologického hľadiska a podľa obžalovaného,

závery jednoznačne potvrdzujú nedôveryhodnosť výpovedí oboch poškodených. Poukazoval aj na to, že
nielen svedkyňa L., ale aj svedok R. (výpoveď zo dňa 27.01.2021) potvrdili, že im poškodený prezentoval
útok na neho nožom a nie črepinou, pričom poškodený sa aj neskôr vyjadroval s použitím pojmu, že
ho B. „mal zarezať“. Podľa obžalovaného, bagatelizovanie tohto faktu zo strany prokurátora, je znovu
tendenčné a popri vyjadrení znalkyne neobstojí. Tiež obžalovaný poukazoval na doplňujúcu výpoveď

poškodeného H. H. v tom, že uviedol aj to, že následne to sklo zobral B. do ruky a týmto sklom tlačil
na jeho krk, on odtláčal tú ruku, v ktorej mal sklo svojou rukou a svoju ruku si porezal, že si pamätá, že
ešte s tým sklom sa oháňal okolo jeho hlavy, že B., keď držal to sklo, nemal žiadnu rukavicu, držal to
v holej ruke, no nepamätá si, v ktorej ruke mal to sklo, že tá črepina mohla mať veľkosť 5 x 5 cm, no
on si však nepamätá, z ktorej časti fľašky, resp. pohára tá črepina mohla byť a nevie povedať, či išlo

o hrdlo fľaše, plášť fľaše alebo dno fľaše, resp. pohára. Ešte tento poškodený uviedol, že prišiel na to
miesto na základe dohody s C. a že si už nepamätá presne, aké sumy obžalovaní presne požadovali
od jeho otca za prepustenie a odkázal na svoju predchádzajúcu výpoveď. Podľa obžalovaného tak
poškodený jednoznačne hovorí o črepine, nie o hrdle fľaše, ako sa snaží spochybňovať prokurátor a otom, že ju držal B. v holej ruke a ak teda by z tohto vzniklo poranenie ruky u poškodeného, vzhľadom na
ním opisovanú intenzitu tlaku, nepochybne by nejaké zranenia ruky mal aj B., no on ich žiadne nemal
a okresný súd správne konštatoval aj to, že vzhľadom na intenzitu tvrdeného fyzického útoku B. na

poškodeného by tento vykazoval vážnejšie a najmä čerstvé poranenia. Na úlomku sa pritom nenašlo
identifikovateľné množstvo krvi, teda nebolo preukázané, že patrí poškodenému. Iné krvné a biologické
stopy, ani ich, ani poškodeného sa v pivnici nenašli, čo by pri verzii skutku poškodeného nepochybne
bolo. Poškodený potvrdzuje, že sa dostavil dobrovoľne na základe dohody, teda nejednalo sa o žiadne
vylákanie. Tu ale obžalovaný poukazoval na to, že keď by mala platiť prvotná výpoveď poškodeného H.

H., tak ním uvádzané sumy sú v hrubom nepomere so sumami udanými I. H. - nedostatočné zisťovania
o následku trestného činu. Odkazoval aj na výpoveď svedka M. zo dňa 08.12.2020, ktorý večer dňa
16.07.2020 stretol pri ceste domov H. H. a ktorý potvrdil, že na ňom nevidel žiadne zranenia a tento
mu len povedal, aby k nemu ako obžalovanému nechodil, lebo sú s B. vraj agresívni, čomu však
svedok neveril. Ani slovom mu však nespomenul akékoľvek jeho napadnutie, či vyhrážanie. Na tomto
poškodenom svedok videl, že bol pod vplyvom omamných látok, bolo na ňom vidno, že je zafajčený

alebo zdrogovaný, čo spoznal podľa jeho očí, vedel, že berie drogy, pripadal mu nervózny, gestikuloval
rukami. Odkazoval v tejto súvislosti aj na to, že svedkyňa L. dňa 15.12.2020 uviedla, že H. H. prišiel
ku nej domov na D. H. XX I. G. a keď ho videla, pripadal jej, že je nafetovaný alebo nakúrený, ona mu
neverila, pretože sa jej nepozeral ani do očí, chodil po chodbe a hovoril jej, že mu mali držať nôž pod
krkom, ale kto z tých dvoch mu mal ten nôž držať pod krkom, to nehovoril, nehovoril ani nič iné, teda, kde

sa to stalo, kto pri tom bol a o aké peniaze išlo medzi nimi a jeho otcom. Ešte tento obžalovaný dodal,
že ak by sa aj bral do úvahy až telefonát probačného úradníka z 18.44 hod., treba to dať do kontextu
posledného hovoru I. H. na mobil B. v rozhodnej dobe údajného skutku z 18:25:07 hod., ktorý trval
00:18:17, teda do 18:43:24 hod., kde malo dôjsť k vyhrážkam, kedy sa poškodený H. H. podľa všetkých
výpovedí ešte zdržiaval u obžalovaného C. a počul to, čo vypovedal a určite si nemohol zameniť hudbu,

či spev s hlasmi zabávajúcich sa osôb.

Na základe takto oprávnenou osobou podaného odvolania postupoval Krajský súd v Prešove, ako
odvolací súd, v intenciách ustanovenia § 317 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého, ak odvolací
súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma

zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako
aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané,
prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku
a dospel k nasledovným záverom.

Preskúmavaný rozsudok okresný súd prijal po tom, čo Krajský súd v Prešove uznesením sp.
zn. 8To/9/2022 zo dňa 04.10.2022 zrušil oslobodzujúci rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn.
41Tk/1/2021 zo dňa 02.12.2021 podľa § 321 ods. 1 písm. b/, c/ Trestného poriadku a vec vrátil
okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Okresný súd zabezpečil
doplnenie dokazovania v zmysle tohto uznesenia a vlastným postupom, však súladným s ustanovením

§ 2 ods. 12 Trestného poriadku, dospel k predmetnému výroku.

Ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, oslobodzujúci výrok odôvodnil okresný súd
v podstate tým, že vykonané dôkazy, na ktoré výslovne poukazoval a hodnotil, podľa jeho názoru
netvoria logickú a ničím nenarušovanú sústavu navzájom sa doplňujúcich dôkazov, ktoré by vo svojom

celku spoľahlivo preukázali všetky okolnosti žalovaného skutku a z jeho spáchania usvedčovali práve
obžalovaných a súčasne vylúčili možnosť akéhokoľvek iného záveru, t. j. že síce došlo ku konfliktu
medzi obžalovanými a poškodeným H. H. pri ich stretnutí dňa 16.07.2020 medzi približne 17.45 hod. až
18.25 hod. v pivnici rodinného domu na S. E. T. XX I. C., avšak bez zmocnenia sa poškodeného H. H.
obžalovanými a fyzického ataku obžalovaných proti poškodenému a bez vážnej hrozby jeho usmrtenia,

resp. ublíženia na zdraví jemu blízkej osobe, pokiaľ im nebudú zo strany poškodeného I. H., vyplatené
peňažné prostriedky. Poškodený H. N.. a H. H. mohli, podľa okresného súdu, využiť danú situáciu
a podaním trestného oznámenia dosiahnuť buď pomstu obžalovaným za predchádzajúce konflikty
medzi nimi, resp. vyhnúť sa očakávaným konfliktom v budúcnosti. Takéto konanie by zodpovedalo ich
osobnostiam tak, ako sú tieto popisované súdnym znalcom z oblasti psychológie. Okresný súd preto

nenadobudol vnútornú istotu o vine obžalovaných a preto musel rozhodnúť podľa zásady „in dubio pro
reo“, v pochybnostiach v prospech obžalovaného.V podstate možno povedať, že súd prvého stupňa dôsledne reagoval na celkové dokazovanie, na
skutočnosti, ktoré jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach vyplynuli z vykonaných dôkazov za situácie,
keď dokazovanie bolo zamerané na podstatné skutočnosti a bolo primerane vyčerpávajúce za okolnosti,

že súdu neboli predložené ani známe iné dostupné možnosti ich preukazovania. Po formálnej stránke
odôvodnenie napadnutého rozsudku splňovalo požiadavku, aby sa súd jasným, právne korektným a
zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre
jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Okresný súd splnil svoju povinnosť uviesť
v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody k skutkovej i právnej stránke veci, na ktorých svoje

rozhodnutie založil.

V tomto konaní tak boli, po doplnení dokazovania zo strany odvolacieho súdu, vyčerpané všetky
nevyhnutné dosiahnuteľné dôkazy, ktoré determinujú náležité zistenie skutkového stavu veci, a to v
rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie, pričom bol zistený skutkový stav v takom rozsahu a kvalite, že
poskytuje dostatok potrebných poznatkov pre objektívne, stavu veci a zákonu zodpovedajúce spra-

vodlivé rozhodnutie. Zohľadniac dôkaznú situáciu, sa v tomto období svojho konania okresný súd
zjavnedôsledneažsystematickyzaoberalskutočnosťami,ktorépovažovalzapodstatnéprerozhodnutie
o podanej obžalobe a vyhol sa nelogickosti, rešpektujúc zásadu prezumpcie neviny. K tomu odvolací
súd považuje za potrebné dodať nasledovné skutočnosti aj s ohľadom na povahu odvolacích námietok
a svoje predchádzajúce rozhodnutie.

Pri hodnotení vykonaných dôkazov súd vychádza výlučne z dokazovania vykonanom na hlavnom
pojednávaní, prípadne verejnom zasadnutí odvolacieho súdu a pri zachovaní zásad právnej logiky
v rátane zásady prezumpcie neviny uvedenej v § 2 ods. 4 Trestného poriadku postupuje spôsobom
uvedeným v § 2 ods. 12 Trestného poriadku, podľa ktorého, orgány činné v trestnom konaní a súd

hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného
na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich
obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

Prezumpcia neviny je vyjadrením humánnosti prístupu k občanovi, proti ktorému sa vedie trestné

konanie, rešpektovania jeho procesných oprávnení i jeho osobnosti. Má zaručiť objektívny postoj
k obvinenému počas konania, má byť zárukou správnosti, objektívnosti a zákonnosti celého konania; jej
integrálnou súčasťou je aj ochrana zákonných práv a záujmov obvineného. Účelom zásady prezumpcie
neviny nie je len ochrana obvineného, ale je jedným z prostriedkov zákonnosti a spravodlivosti trestného
konania ako zábrana neodôvodnenej tvrdosti v postupe orgánov trestného konania, unáhleného

a nedostatočne podloženého rozhodovania o vine obvineného.

Z prezumpcie neviny vyplýva dôležité procesné pravidlo, že obvinený nie je povinný dokazovať svoju
nevinu. Dôkazné bremeno, čiže povinnosť preukázať jednotlivé tvrdenia a v konečnom výsledku
preukázať, že obvinený spáchal trestný čin, teda jeho vinu, ukladá zákon orgánom trestného konania.

Zákon obvinenému samozrejme právo preukázať svoju nevinu dáva a pre jeho využitie stanovuje rad
oprávnení obvineného v záujme jeho obhajoby a prikazuje orgánom trestného konania, že musia vždy
obvinenému umožniť využitie týchto oprávnení. Oprávnenie dokazovať svoju nevinu nie je len právom
obhajoby obvineného, jeho vykonávaním obvinený prispieva k náležitému zisteniu skutkového stavu.

Z prezumpcie neviny potom pre proces hodnotenia dôkazov vyplýva i druhé procesné pravidlo – „in
dubio pro reo“. V podstate to znamená postup v prípade, keď nemožno objasniť pochybnosti ďalšími
dôkazmi a existujúce nepostačujú na vyslovenie presvedčivého záveru o vine obžalovaného. Je
odrazom požiadavky, že orgány konania, najmä súd, rozhoduje len vtedy, ak dôjde na podklade
dôkazov k pevnému vnútornému presvedčeniu o vine obvineného. Z princípu prezumpcie neviny

vyplýva, že ak po vykonaní a zhodnotení všetkých dôkazov zostanú pochybnosti o niektorej
skutkovej okolnosti, ktorá je dôležitá pre posúdenie zavinenia obvineného, nemožno rozhodnúť v jeho
neprospech. To platí aj v prípadoch, v ktorých pri objasňovaní veci došlo k nedostatkom, ktoré sa už
odstrániť nedajú, hoci pri správnom postupe by mohli byť zistené okolnosti svedčiace v neprospech
obvineného. A contrario použitie zásady „in dubio pro reo“ prichádza do úvahy len vtedy, ak pochybnosti,

ktoré vznikli v trestnom konaní o dokazovanej skutočnosti, trvajú aj po vykonaní a zhodnotení všetkých
dostupných dôkazov, ktoré môžu reálne prispieť k náležitému zisteniu skutkového stavu, a to v rozsahu
nevyhnutnom na objektívne, stavu veci a zákonom zodpovedajúce spravodlivé rozhodnutie.Takto nestranne rešpektujúc zásady trestného konania je nevyhnutné postupovať pri záverečnom
hodnotení dôkazov, pretože v trestnom konaní po vykonaní celého reálne dostupného a zmysluplného
dokazovania, pre uznanie viny obvineného je nevyhnutné, aby vykonané dôkazy jednoznačne a bez

akýchkoľvek pochýb svedčili o tom, že skutok, pre ktorý bola podaná obžaloba, sa stal práve za tých
okolností, ktoré sú spojené s priebehom skutkového deja, na základe ktorých je možné voči páchateľovi
vyvodiť trestnú zodpovednosť a že to spáchali práve obžalovaní. Akákoľvek iná alternatíva spojená s
iným priebehom skutkového deja musí byť vylúčená.

K preukázaniu viny páchateľa musia existovať priame, respektíve aspoň nepriame dôkazy, ktorých súhrn
musí tvoriť logickú a ničím nenarušovanú sústavu vzájomne sa doplňujúcich dôkazov, ktorá vo svojom
celku nielen spoľahlivo preukazuje všetky okolnosti skutku v ktorom sa vidí trestný čin a usvedčuje z je-
ho spáchania páchateľa, ale súčasne vylučuje možnosť akéhokoľvek iného záveru (rozh. NS SR sp.zn.
1 Kn 597/2010 zo dňa 26.11.2010).

Obaja obžalovaní popreli spáchanie predmetného skutku, popreli použitie akéhokoľvek násilia voči
poškodenému H. H. či poškodenému I. H.. Obžalovaný F. C. popísal priebeh stretnutia s poškodeným H.
H. a obsah telefonického hovoru s poškodeným I. H. tak, že po tom, čo sa dohodli na stretnutí, voviedol
poškodeného H. H. do pivnice, do ktorej sa vchádza z exteriéru. V tom čase bol B. na WC, keď z WC
prišiel, videl, že už tam je H., ktorého sa spýtal ako sa má otec. Následne si spolu sadli a začali piť. Po

dopití fľaše H. chcel ďalej piť a tak mu povedali, že nech on skúsi zohnať peniaze, potom H. požiadal
C. o jeho telefón a napísal svojej priateľke J., nech mu pošle číslo na otca. Potom B. zavolal H. otcovi
a následne sa s ním rozprával aj on. I. H. sa pýtal, že ako to poriešia, to, čo mu je dlžný on a čo H. dlží
jemu. H. H. sa vtedy správal tak, že to všetko bral ako srandu, pričom so H. ani on, ani B. nemal žiaden
fyzický konflikt a ani jeho otca ničím nevydierali. Prvý odišiel preč H. a následne s A. B. odišiel aj on.

Obžalovaný A. B. absenciu násilia voči poškodeným v podstate potvrdil. Uviedol podrobnejšie, že keď
H. H. vtedy hovoril telefonicky so svojím otcom, tak on počul, že tam H. mal povedať nejakú sumu okolo
80,- eur, pričom keď on sám s I. H. v tom čase telefonicky hovoril, žiadnu sumu mu nespomínal, len
navrhoval, aby tie spory, ktoré boli medzi nimi, boli vyriešené inokedy. S poškodeným H. H. nedošlo k
žiadnemu fyzickému kontaktu, smiali sa, rozprávali. Obžalovaný pritom potvrdil, že v ten deň s I. H. volal

dvakrát, pričom prvýkrát po tom, ako s ním v pivnici rozprával H. H. a potom druhýkrát večer, keď hovor
trval asi 30 sekúnd. Stretnutie v pivnici trvalo od momentu, keď sa všetci traja stretli, tak boli spolu asi
5 - 10 minút. Prvý odišiel poškodený H. H. a potom oni dvaja. Aj tento obžalovaný poprel, že by z jeho
úst, či z úst obžalovaného C. odzneli nejaké slová, ktoré by si niekto mohol vyložiť ako vyhrážky zabitím,
ublížením na zdraví alebo žeby chceli spôsobiť nejakú ujmu niekomu. Nikto tiež nepoužíval slová, ktoré

by si niekto mohol vyložiť, akože požadujú výkupné.

Proti tejto verzii o obsahu stretnutia v pivnici a o obsahu telefonickej komunikácie obžalovaných, resp.
poškodeného H. H. na jednej strane a poškodeného I. H. na druhej strane, stoja rozporné verzie oboch
poškodených.

Poškodený H. H. na hlavnom pojednávaní uviedol, že po predchádzajúcom telefonickom a sms
dohovore, keď vystúpil sám z taxíka, privítal ho F. C., ktorý ho čakal na dvore, pozdravili sa a on mu
dal peniaze na taxík, tak videl na obžalovanom, že je už opitý, tackal sa. Potom s ním spolu vstúpil do
predmetnej pivnice, kde potom zotrval asi pol hodinu. Uvádzal, že musel sedieť v pivnici na stoličke,

nemohol sa pohnúť, ani nič a že mu bolo jasné, že sa nemôže pohnúť. Zároveň uviedol, že pritom ale
priviazaný nebol. Nepopisoval ani žiadne také verbálne prejavy niektorého z obžalovaných, z ktorého
by mu vyplynula povinnosť sedieť na stoličke a ani sa nepohnúť. Keď tvrdil, že sa nemohol ani hnúť
vtedy v pivnici, paradoxne nevedel vysvetliť, čo mu bránilo odísť, keďže uvádzal, že si ani nepamätal
ako vyzerali tie dvere do tej pivnice a či mali nejaký uzatvárací mechanizmus, ani to, že či, keď tam

prichádzal, boli dvere otvorené, zatvorené, resp. v akej pozícii boli tie dvere. Paradoxne si poškodený,
keďužmalutrpieťtakýzážitok,žebymalbyťohrozovanýaporanenýkusomskla,nevedelanispomenúť,
či svojej priateľke alebo svojej matke zranenia ukazoval. Dodal, že bol potom napadnutý obžalovaným
B., ktorý po tom, ako sa rozbilo, to sklo zobral do ruky a týmto sklom tlačil na jeho krk, pričom poškodený
tvrdil, že sa pritom poranil, a to tak, že odtláčal ruku obžalovaného, v ktorej mal tento sklo a svoju ruku si

porezal. K takému napadnutiu ale paradoxne nevedel uviesť nič viac, len to, že nepamätal, v ktorej ruke
mal to sklo ktorým sa mu ešte aj oháňal okolo hlavy a že tá črepina mohla mať veľkosť 5 x 5 cm. Nevedel
jasne spresniť ani to, či išlo o hrdlo fľaše, plášť fľaše alebo dno fľaše, resp. pohára, čo by inak mohlo
byť použité pri porovnaní s nálezom črepiny, na ktorej sa našli stopy krvi, ktoré ale neboli stotožnenéso žiadnym z účastníkov predmetného incidentu. Jeho výpoveď v tomto smere tak neprispela k jeho
dôveryhodnosti o to viac, že nebolo bez pochybností preukázané ani to, že by poranenie na svojej ruke
jednoznačne utrpel práve pri predmetnom skutku, keďže také zranenie bolo zdokumentované až po

dlhšom čase po údajnom skutku a tento poškodený zjavne klamal, keď uviedol, že vlastne hneď po
odchode z pivnice, keď stretol svojho kamaráta M., žiadal od neho pomoc pri ošetrení a že mu ukazoval
krvácajúce poranenie. Poškodený H. H. pritom tvrdil, že mu bolo spôsobené zranenie na ľavej ruke
medzi palcom a ukazovákom, keď odtláčal ruku, v ktorej bola tá sklenená črepina na jeho krku, pričom
z toho poranenia krvácal a práve pri stretnutí s tým kamarátom, svedkom M., už krvácal. Svedok M.

to ale nepotvrdil. Z verzie o obsahu telefonickej komunikácie podanej týmto poškodeným vyplynulo,
že obžalovaný A. B. hovoril v telefonáte jeho otcovi, že chce 14.000,- eur a 40.000,- CZK za nejaké
dlhy. Poškodený trval pritom na tom, že sa spomínali iba tieto sumy. Obžalovaný C., podľa verzie tohto
poškodeného, jeho otcovi povedal, že musí doniesť peniaze a stanovil podmienku jeho prepustenia tak,
že otcovi následne hovoril, že keď nedonesie peniaze tak, že jeho, teda H. H., zabijú.

Verzia obsahu telefonickej komunikácie medzi poškodeným I. H., ako otcom H. H. a týmto poškodeným,
ako aj obžalovanými, zostala ale odlišná, a to výrazne, keďže poškodený I. H. uviedol to, že obžalovaní
žiadali peniaze bez podmienok. Nie je zanedbateľné ani to, že napriek na prvý pohľad extrémne
dramatickým okolnostiam skutku, poškodený I. H. kontaktoval políciu až na druhý deň, hoci so svojím
synom bol v kontakte už podstatne skôr. Poškodený I. H. podal k obsahu hovoru verziu, že počas

telefonického hovoru C. žiadal od neho 80,- eur a B. 40.000,- eur. C. chcel 80,- eur za drogy, ktoré
mu dlžil jeho syn, poškodený H. H.. Obžalovaný B. mu mal len hovoriť, aby dal 40.000,- eur, že vie
za čo a nekonkretizoval to ďalej. Pritom nemožno prehliadnuť, že poškodený I. H. zostal nečinný voči
údajne akútnemu ohrozeniu svojho syna, keď bezodkladne nezabezpečil pomoc polície, nenahral si
komunikáciu, ktorá mala pokračovať aj neskôr, a len tvrdil, že po poslednom telefonáte dal termín,

aby syna pustili, že keď ho nepustia, že pôjde to povedať na políciu. O to viac by bola jeho výpoveď
hodnoverná, keby neodkladne postupoval, keď zároveň uvádzal, že hneď na začiatku im povedal, že im
nedá ani cent a že ten hovor, kde sa bavili o peniazoch, ukončil on, teda poškodený I. H., že sa s nimi
už nebude o ničom baviť. Ak by skutočne bol vtedy jeho syn v ohrození, týmto by logicky bolo uvedené
údajné ohrozenie ešte extrémne zvýšené v neprospech jeho syna. K obsahu, ako tento poškodený

uviedol, že tie peniaze žiadali bez podmienok a ani neuvádzali, ako to konkrétne má spraviť, kedy a ako
imtiepeniazeodovzdá,taknepopísal,nazákladečohoskutočnemaloísťonejakévýkupné,keďzároveň
znejasnil svoju výpoveď v tomto smere tak, že uviedol, že len chápal, že B. požaduje 40.000,- eur za
syna ako výkupné, že len takto to on chápal. Opätovne treba zdôrazniť, že keď samotný poškodený
I. H. na jednej strane potvrdil, že v ten večer bolo viac hovorov, na druhej strane nepotvrdil, že by si

niektorý z týchto hovorov aj nahral v záujme hodnovernosti svojej verzie o údajnom únose a o údajnom
ohrozovaní slobody, zdravia či života H. H., či vyžiadania pomoci polície.

Z ďalšej výpovede I. H. pritom vyplynuli osobné výhrady k obžalovaným, ktoré potom nevylučovali ani
možnosť zaujatosti tohto svedka, čo v spojení s poznatkami o jeho osobnosti a sklone k vypovedaniu

nepravdy, tiež znižovali jeho dôveryhodnosť. Uvádzal, že B. pozná iba ako známeho, neboli nikdy
priatelia, vie o tom, že je díler a že si myslí, že synovi tiež predával drogy, hoci tomuto obžalovanému
pomohol a upozorňoval ho a že vie, že C. syna lákal na zlé chodníčky, alkohol, drogy, že raz C. zničil
synovi slúchadlá, ktoré on kúpil a keď chcel od obžalovaného náhradu 80,- eur, ten sa mu začal vyhýbať.
Tvrdil tiež, že obžalovaní zneužívali jeho syna, ťahali z neho peniaze na drogy, na alkohol, pričom pozná

obžalovaných ako magorov, ktorí boli v minulosti trestne stíhaní.

K obsahu predmetnej komunikácie potom boli zistené len výpovede svedkov, ktorí sa o nej dozvedeli
od niektorého z poškodených. Išlo teda o výpovede sprostredkované, závislé práve od toho, ako sa
poškodení v danom okamihu rozhodli, vzhľadom na svoju osobnostnú výbavu, podať verzie týmto

svedkom.Pritombolonamiestezohľadniťajskutočnosť,žektomutoinformovaniuďalšíchosôbzostrany
poškodených došlo s časovým sklzom, v rámci ktorého poškodení opomenuli prvotne informovať políciu
ako záruku objektivity. Aj vo výpovediach týchto svedkov pritom nebolo možné prehliadnuť výrazné
odlišnosti od toho, ako incident podali samotní poškodení ako priami svedkovia, čo vo výsledku tiež
znížilo dôveryhodnosť týchto výpovedí ako usvedčujúcich dôkazov.

Svedkyňa B. N. uviedla, že ostala doma a následne asi po dvoch hodinách sa ozval H. otec, s ktorým
je len málo v kontakte a ktorý volá, len keď ide o niečo vážne a ten jej oznámil, že mu C. volal, že zabijeH., pokiaľ mu nedá peniaze a že Sama držia niekde v pivnici, pričom dodala, že H. sa hlavne bál o svoju
priateľku J., ktorá bola tehotná a o ktorej mu mali hovoriť, že jej dokopú brucho.

Svedok J. I., ako priateľka poškodeného H. H. a osoba, ktorej najviac tento poškodený dôveroval, mala
udať minimálne také isté skutočnosti, ako tento poškodený uvádzal pri svojej výpovedi sám. To bolo
splnené ale len čiastočne. Od neho sa mala dozvedieť, že najprv, ako tam prišiel, vybehol na neho B.,
že ho kopal do kolena, do nohy, potom, že ho spolu s F. usadili za stôl, kde mu hovorili, že jeho otec
dlží A. 40.000,- eur a že spomenul nejakých 80,- eur a že keď to jeho otec nezaplatí, tak že ho zabijú.

Povedal jej tiež, že sa vyhrážali, že si ju nájdu, že ju dokopú a že potratí, čo ale pri jeho výpovedi na
hlavnom pojednávaní nebolo zaznamenané. Vravela, že ho nechceli pustiť a že ho pustili, až keď otec
povedal, že zavolá políciu, že si párkrát potiahol z tej fľašky, ktorú tam mal, že chceli 40.000,- eur z
toho dôvodu, že H. otec mal taký dlh voči B. a nevysvetili dôvod údajného požadovania sumy 80,- eur.
Potvrdila pritom, že H. H. a F. C. mali nejaký konflikt pred tým incidentom, možno mesiac, dva, tri.

Svedok B. D. uvádzal, že sa od I. H. dozvedel, že A. mal zbiť H. a že mal pýtať výkupné. Svedkyňa
G. L. uviedla, že za ňou prišiel H. H., ktorý jej povedal, že ho napadli F. C. s nejakým B. a C. mal že
pýtať nejaké peniaze od jeho otca, no ona si na H. H. nevšimla žiadne známky zranení, pričom mu veľmi
neverila, čo hovorí, pretože on si tiež niekedy veľa vymýšľa, keď uviedol, že poškodený nemal na sebe
žiadne modriny alebo tak. Napriek tomu, že by v prípade reálneho únosu išlo o závažný prípad, nijako

jej nepopísal, ako ho mali napadnúť.

Svedok N. P. O., ktorý ako mediačný a probačný úradník na Okresnom súde Svidník dňa 16.07.2020
mal službu v rámci kraja v rámci kontroly monitorovaných osôb, uviedol, že počas hovoru s B., resp. A.,
v pozadí počul zvuky, ktoré mu pripadali ako smiech, ako nejaká zábava. Tento svedok teda nepotvrdil

nič, čo by nasvedčovalo konfliktu medzi obžalovanými a poškodeným počas ich stretnutia v tej pivnici
a tak to, že by išlo o situáciu, v ktorej by poškodený H. H. mal dôvod, ako uvádzal, nehýbať sa. Pritom
samotný poškodený H. H. raz tvrdil, že vtedy nepil, potom ale tvrdil, že aj on si vtedy s obžalovanými
vypil, čo tiež spochybňuje verziu tohto poškodeného o nejakom znehybnení na mieste činu.

Pritom keď poškodený H. H. tvrdil, že o incidente povedal aj svedkovi N. U., ktorý podobne, ako svedok
M., nebol s ním v žiadnom vzťahu blízkych osôb, tak tento svedok v prečítanej výpovedi uviedol, že
poškodeného vnímal akoby zdrogovaného a potvrdil len to, že poškodený začal sám hovoriť o tom,
že ho napadli, ale nepovedal kto, nepovedal žiadne mená, povedal, že ho napadli a zbili a že má
roztrhnutú mikinu, miesto, kde sa to stalo, nepovedal a ani nič bližšie svedkovi nehovoril. Pritom na

tomto poškodenom ani tento svedok nevidel, že by mal stopy po zbití. Subjektívne sa pritom zo svojho
pohľadu svedok vyjadril, že tohto poškodeného pozná ako osobu, ktorej trochu „na hlavu drbe“.

Pokiaľ prokurátor odkazoval na odkazoval na fotografie z obhliadky miesta činu č. 8 až 12 a 16, musel
odvolací súd pre ich nejasný obsah vzhliadnuť na slovný písomný popis priebehu tejto obhliadky.

Nemožno sa potom stotožniť s názormi odvolateľa o prípadnej možnosti zamknutia dverí, nakoľko podľa
zápisnice o ohliadke miesta činu, z bočnej strany domu vedú do pivnice drevené dvere z vonkajšej strany
bez kľučky a tie dvere sa dajú otvoriť len zvnútra a vpravo od vchodu do pivnice je miestnosť, na stene
oproti dverám je dvojkrídlové okno s hnedým dreveným rámom, v čase obhliadky otvorené dokorán.

Zápisnica o prehliadke tela H. H. bola zabezpečená až dňa 18.07.2020, pričom fotodokumentácia síce
potvrdzuje drobné poranenie na ruke poškodeného, no nepotvrdzuje ani čas, ani spôsob vzniku tohto
zranenia. Odvolateľ, ako strana s protichodným záujmom ako obžalovaní, nezabezpečil odstránenie
pochybností v tomto smere. Toxikologické vyšetrenie H. H. z odberu zo dňa 18.07.2020 potvrdzuje, že
v tele tohto poškodeného, tak v krvi ako aj v moči, boli nájdené pozitívne hodnoty benzodiazepínov. Ide

o látky negatívne ovplyvňujúce psychiku človeka.

Po ukončení dokazovania, vo svetle ostatných dôkazov, je namieste konštatovať aj to, že verzia
o vylákaní poškodeného H. H. sa nepotvrdila ako jediná možná a zostali pochybnosti v tomto smere. Aj
keď taká možnosť je, nakoľko ide o záverečné hodnotenie dôkazov v ich komplexnej a dosiahnuteľnej

podobe, počte a obsahu,v rámci zásady prezumpcie neviny treba uzavrieť, že výlučne nebol preukázaný
takýto spôsob konania obžalovaných, aby čo i len niektorý z nich sa dopustil konania, ktorého cieľom
bolo vylákanie poškodeného na stretnutie, aby bol tento obmedzovaný na svojich právach, napr. na
práve na osobnú slobodu. Výpoveď znalca L. R. P. U., ktorý ako súdny znalec z odboru kriminalistika,odvetviekriminalistickáfotografiaavideo,kriminalistickáinformatika,vyhotovilvdanejvecištyriznalecké
posudky, skúmajúc vyextrahované dáta, nepotvrdila objektívne obsah predmetného rozhovoru tak, aby
súd nebol odkázaný na subjektívne a rozporné verzie popísané vyššie. Nič na tom nemení ani zistenie

znalca, že ním vyextrahované dáta nemusia preukazovať kompletnú komunikáciu zo skúmaného, keď
pri spracovávaní znaleckých posudkov vychádzal iba z toho čo našiel v tých mobiloch, aké údaje tam
boli a nie z údajov, resp. dát, ktoré poskytli mobilní operátori.

Predloženú zaznamenanú komunikáciu, o ktorej sa súd dozvedel len to, že v ten deň sa ako prvý ozval

obž. C. poškodenému, a to odoslanou správou prostredníctvom aplikácie Messenger o 13:20:20 hod.
s textom „Robíš dnes?“ na jeho mobilný telefón, následne od tohto času do času osobného stretnutia
prebehlamedzinimiďalšiakomunikácia,keďpoškodenýzaslalobž.C.správystextamiako–„žečimám
prísť ku tebe; mám prísť ku tebe; zbehnem po fľašku do grosa?; chcem osláviť dcérku; ta čo mám dôjsť;
pijeme,činie;nezvládnešsedmičku?;tapijeme,či,nie?;Dáme?“,žepoškodenýponávratedomovzačal
komunikovať prostredníctvom aplikácie Messenger o 19:51:06 hod., keď odoslal správu L. F. s textom

„Zamnu frajerka este pride na cigu“, že následne o 20:24:11 hod. zaslal správu C. – „ja som si to vymyslel
hej ????“ o 20:24:18 hod. – „Ze som nemal na pálenku?“ a o 20:24:42 hod. – „ZOBRACI“ a že až po
tejto komunikácii začal poškodený komunikovať so svojím otcom I. H. a so svojou priateľkou J. I., zjavne
nemožno hodnotiť bez rozumných pochybností ako komunikáciu výlučne a len zameranú na vylákanie
poškodeného na stretnutie, keď tento sám stretnutie podnecuje. Aj keď tu až do skončenia dokazovania

také podozrenie nebolo možné vylúčiť, ukončením dokazovania bez jednoznačného dôkazu opaku bolo
namieste plné a finálne uplatnenie spomenutej zásady trestného konania.

Z výpovede znalcov N. C. V. a K. Q. H. K. síce vyplynul, podľa odvolacieho súdu záver, že obžalovaní,
vzhľadom na svoje osobnostné črty, by pravdepodobne mohli poškodeného H. H. pod vplyvom alkoholu

napadnúť, no to ešte samo osobe nevedie k jedinému záveru, že jednoznačne išlo o konanie popísané
v skutkovej vete obžaloby. K tomu by museli pristúpiť ďalšie nepochybnú dôkazy, a v tomto smere
boli z jej znaleckej činnosti zistené závažné pochybnosti, ktoré neumožňujú urobiť jednoznačný
záver o prítomnosti nepochybných priamych usvedčujúcich dôkazov, keďže zistila, že u poškodeného
H. H. v čase skutku, ako aj v čase znaleckého vyšetrenia ide o nevyrovnaný vývin, polymorfne

anomálne štruktúrovanej osobnosti s poruchami správania a afektivity v anamnéze, a prechodnej
adaptačnej poruchy so zvýraznením úzkosti, ktorá už odznela a je forénzne nevýznamná, pričom
u tohto poškodeného nezistila žiadnu forénzne významnú poruchu, ktorá by mohla bezprostredne
súvisieť s konaním obžalovaných, žiadne prejavy posttraumatickej stresovej poruchy nezistila. Zistila
u neho ale škodlivý konzum viacerých psychoaktívnych látok (liekov zo skupiny 4 benzodiazepínov,

pervitínu, suspektne aj marihuany – nedostatok objektívnych údajov) až do stupňa, kedy nemožno
vylúčiť pre nedostatok objektívnych údajov u svedka poškodeného aj závislosť od benzodiazepínov
(psychiatrických liekov na tlmenie úzkosti, na liečbu nespavosti, napr. lieku Diazepam, Xanax, Stilnox
a iných).

Dôveryhodnosti oboch poškodených neprispeli ani znalecké zistenia K. Q. H. K., súdneho znalca z
odboru psychológia, podľa ktorých vo všeobecnosti osobnosť H. H. je schopná aj v stave významne
toxicky, alebo psychoticky nezmeneného vedomia vnímať adekvátne realitu, no čo sa týka osobnosti
poškodeného a tiež vzhľadom k fyzickému veku, je doposiaľ vyvíjajúca sa disharmonicky s poruchami
správania a afektivity, pri závislosti na psychoaktívnych látkach alebo alkohole, pričom, čo sa týka

všeobecnej vierohodnosti, tak tú má aktuálne iba podpriemernú, zníženú, znižuje predovšetkým
osobnostná výbava poškodeného, keď poškodený vo všeobecnosti vykazuje významne vysokú
tendenciu skresľovať skutočnosti vo svoj prospech a snahu pôsobiť lepším dojmom, vykazuje sklony
ku zámerne účelovej fabulácii. Podľa názoru odvolacieho súdu, aj keď vysoko pravdepodobne by
poškodený nebol spôsobilý interpretovať podstatnú časť skutočností uvedených vo všetkých jeho

výpovediach doposiaľ, podstatne konštantne v hrubých rysoch bez toho, aby nezodpovedali ich
autentickému prežitiu poškodeným, stále tu je neistota v hodnovernosti jeho výpovede, s poukazom
už na vyššie uvedené dôkazy, že účelovo fabuloval, keď znalkyňa poukazovala aj na to, že mal
nižšiu mieru motivácie k trestnému oznámeniu, a najmä, že možno predpokladať už aj ovplyvnenie
poškodeného inými osobami, faktormi, vôbec oznámiť vyšetrovanú udalosť a následne ju skôr zveličiť,

prípadne dokresliť. Poškodeného pritom charakterizovala ako osobu, ktorá sa nejaví byť výsledkom
sugestibilnou a vzhľadom na jej psychické vlastnosti sa poškodený mohol skôr vyšetrovanému konaniu
adekvátnejšie brániť, termínovať ho, a to najmä vzhľadom k ich osobnému vzťahu s obvinenými.
Celkovo prostredie vyšetrovaného skutku, jemu známemu a napokon poškodeného, označila tiežza viktimologicky vysoko rizikovú, aktívne provokujúcu osobu. Aj keď z forénzne psychologického
hľadiska, podľa znalkyne, neverbálne prejavy obvykle skôr svedčia pre vyššiu špecifickú vierohodnosť
a zodpovedajú skôr prirodzene prežitým negatívnym afektom u osobnosti, neznamenalo to, podľa

odvolacieho súdu, zásadnú zmenu v jeho dôveryhodnosti, keďže ako znalkyňa zistila, osobnostná
výbava tohto poškodeného vykazovala znaky emočnej lability, neprimeraný afekt, vyššiu úzkosť,
ľahšiu vyrušiteľnosť. Podobne ani pri poškodenom I. H. nemožno konštatovať spoľahlivosť jeho
výpovede, ktoré by mala základ v jeho osobnostných predpokladoch. Adekvátne síce vníma, no
spoľahlivosť jej pamäťových funkcií môže byť znížená vedome, účelovo. Vykazuje pritom patologické

črty, a to zmiešanú poruchu osobnosti, v popredí je osobnosť agresívne pasívna a disociálna, pričom
všeobecnú vierohodnosť tohto poškodeného, ako svedka, na slabo priemernú s tým, že ju bude
znižovať predovšetkým tiež jeho osobnostná výbava. Uviedla, že poškodený disponuje zvýšenými
sklonmi ku vedome zámerne účelovej fabulácii, v snahe pôsobiť lepším dojmom, má významne vyššiu
tendenciu skresľovať skutočnosti vo svoj prospech. Prípadné skresľovanie prežitého sa u neho vo
všeobecnosti bude týkať pravdepodobne tak podstatných častí, ako aj menej podstatných detailov,

a to, podľa názoru odvolacieho súdu, aj špecificky pri podobnom závere, ako u poškodeného H.
H.. Znalkyňa totiž pripustila, že vzhľadom k osobnostnej výbave tohto poškodeného, mohlo dôjsť
už k zámernému, vedomému zveličeniu prežitého a čo sa týka, tzv. motivácie k lživej výpovedi na
strane poškodeného, tá sa tiež javí byť aktuálne ako menej zrozumiteľná, a to i vzhľadom k ostatným
obsahom spisového materiálu. Znalkyňa zistila, že motivácia vypovedať bola primárne ochraňovať

syna, no zistila aj sekundárnu motiváciu, a to, že možno predpokladať motív zištný, motív pomsty
a hnevu u poškodeného, ako determinanty podania výpovede voči obžalovaný, a to vzhľadom k
obsahu spisového materiálu. Aj to diskvalifikuje hodnovernosť výpovede tohto poškodeného, ktorý sám
uvádzal, ako si sám vyložil komunikáciu v čase údajného skutku. Znalkyňa zistila aj vyšší príklon tohto
poškodeného k delikventnej subkultúre. To, že pravdepodobne nie je osobou, ktorá by ľahko podliehala

manipulácii alebo nátlaku, zároveň nemožno prehliadnuť, že je viktimologicky viac rizikovou a aktívne
provokujúcou osobou, a to predovšetkým vzhľadom k jeho osobnostnej výbave, delikventnej anamnéze,
spôsobu fungovania a existenčnej situácii v ostatnom období, čo len potvrdzuje, že v danom prípade
si, aj keď vypovedal o nepodmieňovaní zo strany obžalovaných, tak sám vytvoril názor, že ide o únos.
Jeho dôveryhodnosti neprispieva ani zistenie znalkyne, že tento poškodený na priame dopytovanie

udával znaky vystupňovaného prežívania pocitu strachu, ohrozenia, ktoré však boli v rozpore s klinickým
obrazom.

Ani doplnenie jej znaleckého posudku neprinieslo zásadné zmeny, keď uviedla, že u poškodeného
H. H., čo sa týka jeho všeobecnej vierohodnosti, tak tá je znižovaná na celkovo podpriemernú, a

to predovšetkým vzhľadom na jeho osobnostnú výbavu. Túto osobnostnú výbavu poškodený nie je
schopný nejak vedome produkovať, môže sa meniť smerom k negatívnym, pričom v čase znaleckého
vyšetrenia poškodený disponuje významnými sklonmi vedomej zámernej fabulácie, vykazuje vysokú
tendenciu skresľovať skutočnosti vo svoj prospech. U poškodeného I. H. konštatovala, že u tohto svedka
z hľadiska mentálnej výbavy jeho všeobecná vierohodnosť je znižovaná na slabú priemernú úroveň,

pričom vzhľadom k jeho biologickému veku ide už o natoľko vyvinutú osobnosť s črtami patológie, že
uvedené osobnostné kvality už vysoko pravdepodobne budú konštantné. Znalkyňa pritom jednoznačne
dospela z psychologického hľadiska k záveru, že je atypické to, že poškodený H. H. si mnoho z týchto
detailov v miestnosti fotil dopredu a takisto napríklad uvádzal, aj pri tomto znaleckom vyšetrení, sám
skutočnosti, ktoré si zrejme na mieste činu nebol schopný uvedomiť, napr. spomenul skutočnosť s

nejakým oknom, cez ktoré nebol schopný opustiť priestory. Tak z uvádzaných skutočností, aj vo vzťahu
k zadokumentovaným fotografiám, podľa znalkyne skôr možno konštatovať to, že danú situáciu v čase
skutku poškodený nevnímal ako život ohrozujúcu, pričom jeho správanie v tom čase skôr nezodpovedá
osobe, ktorá by reálne pociťovala obavu týkajúcu sa jej ujmy na živote. To, podľa odvolacieho súdu, len
potvrdzuje skôr vysokú pravdepodobnosť toho, že v predmetnom čase a mieste síce došlo ku konfliktu

medzi poškodeným H. H. a obžalovanými, no nebolo preukázané, že by došlo až k napadnutiu podľa
skutkovej vety obžaloby.

Nemožno opomenúť, že závery znalkyne K. Q. H., súdneho znalca z odboru psychológia, priniesli
zistenie, že čo sa týka vzťahu obžalovaného B. k poškodenému H. H., že ten možno charakterizovať

ako vzťah širší, kamarátsky, sýtený viacročne, ich občasne spoločne tráveným voľným časom, s
delikventnými záujmami s tým, že čo sa týka podielu samotného poškodeného H. H. na vyšetrovanom
spáchaní činu, možno ho len označiť za viktimologicky vysoko aktívne provokujúcu osobu a jej podiel na
tom, že sa stal v preukázaní viny obeťou, možno ohodnotiť ako významné vyšší. Čo sa týka samotnéhovzťahu obžalovaného C. k poškodeného H. H., možno ho charakterizovať ako vzťah kamarátsky, skôr s
pozitívnou náklonnosťou, tiež spoločne trávený voľným časom, záujmami, ktorý sa už však obžalovaný
v čase vyšetrenia snaží skôr bagatelizovať a popierať. Čo sa týka samotného vzťahu poškodeného H.

H. k obžalovaným jednotlivo, tak vo vzťahu k F. C. tento vzťah možno charakterizovať ako vzťah bližší,
kamarátsky až priateľský, s prevažujúcou skôr pozitívnou náklonnosťou, spoločne tráveným voľným
časom aj konfliktovosťou. Čo sa týka vzťahu poškodeného k A. B., ten skôr možno charakterizovať
ako vzťah k širšiemu známemu, s prevažne skôr citovou ambivalenciou. Aj to spochybňuje existenciu
extrémneho konfliktu medzi nimi, akým nepochybne by bol skutok popisovaný v podanej obžalobe.

Výpoveď svedka M., ktorý v sledovaný večer, krátko po odchode poškodeného H. H. z predmetnej
pivnice, stretol tohto poškodeného a ktorý tvrdil, že si nevšimol na poškodenom zranenie, je namieste
finálne hodnotiť. Tento svedok popisoval správanie poškodeného ako správanie akoby pod vplyvom
návykových látok, no nič bližšie k tomu neuviedol, čo by samo osobe logicky nevylučovalo verziu,
že poškodený krátko pred stretnutím zažil agresívne správanie zo strany obžalovaných a že bol

v skutočnosti práve pod vplyvom doznievania takého útoku, o ktorom sa svedkovi, ktorý sa chystal na
stretnutie s obžalovanými, vyjadril varovaním, aby k nim nechodil, že sú agresívni. Ak by ale poškodený
zažil až únos spojený s vydieraním v stave, keď by bol už mimo dosahu útočníkov, logicky by nemal
dôvod o takej forme agresivity svedkovi, ako svojmu známemu, nepovedať. Poškodený ale zotrval
len vo všeobecnom označení konania obžalovaných ako agresívnom, čím vytvoril možnosť rôznych

verzií agresivity, aj takej, ktorá neznamenala žiaden trestný čin, či dokonca ani len priestupok. Je
tiež logickým, že by si menovaný svedok mohol všimnúť na tele poškodeného zranenia, ak by bola
pravda, že poškodený dokonca mu toto poranenie ukazoval a ešte aj žiadal od tohto svedka pomoc
s jeho ošetrením, no svedok nepotvrdil, že by takto poškodený konal a že by mu ukazoval nejaké
zranenie. Výpoveď poškodeného vyznieva nepravdivo, lebo keby vtedy zranenie mal, nemal by dôvod

ho svedkovi neukázať. K už uvedenému je potrebné dodať, že pokiaľ poškodený H. H. viac ako hodinu,
a teda nie krátko po čine, prezentoval svedkyni, že išlo o útok nožom a nie sklom, ako vypovedal
na iných miestach, vždy ide o predmet, ktorý bol spôsobilý na rezanie a ktorý mal byť použitý proti
nemu až do súvislostí, kedy mal mať podľa lekárskej správa zo dňa 17.07.2020 poranenie na koži
ľavej ruky a čela bez čerstvých traumatických zmien a na úlomku skla mali byť nájdené stopy krvi, tak

nemožno zároveň opomenúť, že o údajnom vzniku poranenia v súvislosti s konaním obžalovaných mal
poškodený H. H., podľa vlastnej výpovede, povedať aj svedkovi, ktorého bezprostredne po odchode
od obžalovaných stretol a od tohto svedka mal podľa svojej výpovede žiadať pomoc pri ošetrení rany,
o ktorej tvrdil tejto svedkyni, že ju utrpel práve konaním obžalovaných. Spomínaný svedok ale nepotvrdil
pravdivosť výpovede poškodeného, keď potvrdil len to, že mu poškodený vravel, že s obžalovanými

bol a že sú len agresívni. Ak je také správanie sa poškodeného potom posudzované v súvislosti so
skutočnosťou, že svedkyňa bola jeho družkou, ktorej si tento mohol vymýšľať príbeh, keďže k fabulácii,
aby vyzeral v lepšom svetle, má podľa znaleckého vyšetrenia výrazné sklony a odvolací súd zohľadnil aj
skutočnosť,žekrvnástopanamiestečinunebolastotožnená spoškodenýmH.H.azohľadnilajsamotný
rozsah a povahu poranenia, ktoré vyplýva z fotodokumentácie z obhliadky tela poškodeného, ktorá bola

zabezpečená navyše až dňa 18.07.2020 o 02.35 hod., hoci ku skutku malo dôjsť už 16.07.2020 od 17.26
hod. do 17.45 hod., tak dospieva k záveru, že výpoveď poškodeného H. H. neposkytuje hodnoverný
záver o tom, že toto poranenie súviselo jedine a len so žalovaným konaním obžalovaných. To potom
nevylučuje aj verzie skutku svedčiace v prospech obhajoby, ktoré sú v zásadnom rozpore s tvrdením
obžaloby, že poškodený H. H. utrpel počas kontaktu s obžalovanými predmetné poranenie. Potom je ale

spochybnená aj samotná dôvodnosť obžaloby v tom, že obžalovaní poškodenému H. H. hrozili ujmou
pod podmienkou nezaplatenia peňazí.

Žiada sa vzhľadom na dôkaznú situáciu dodať, že ani po doplnení dokazovania nebola síce odstránená
možnosť, že by vo všeobecnosti nastala situácia, že obeť začne najskôr komunikovať s útočníkom

jednoduchými krokmi z bezpečnej vzdialenosti a až potom sa obráti na svojich príbuzných za účelom
odhalenia okolností konania útočníkov, no nebolo to potvrdené ako jediná, nepochybná reálna možnosť.
Vo svetle znaleckých zistení o nedostatočne všeobecnej dôveryhodnosti poškodených a ich výraznému
sklonu k fabuláciám vznikli totiž také pochybnosti, ktoré neumožňujú takú možnosť označiť za jedinú,
a teda na účely hodnotenia dôkazov za jedinú nepochybnú. Ak poškodený, na jednej strane ako údajná

obeť, by mal tendenciu podniknúť kroky proti tým, s ktorým mal konflikt takej povahy, ako tvrdí prokurátor,
tak na druhej strane sa správal nelogicky, až iracionálne, keď po odchode od obžalovaných, ako od
svojich údajných únoscov, ktorými mal byť dokonca vystrašený a zranený, nevyhľadal pomoc polície či
pomoc prvého svojho známeho, s ktorým prišiel do kontaktu bezprostredne po tom. Pokiaľ poškodenýtvrdil, že nevedel, či na stretnutí bude aj obžalovaný B., tak jeho komunikácia s obžalovaným C., na
ktorú vo svojich výhradách odkazuje, okresný súd v podobe otázky poškodeného nevylučuje to, že
poškodený vedel o možnosti, že tam bude prítomný ďalší jeho tento priateľ a napriek tomu na stretnutie

išiel. Zjavne, zohľadniac ostatnú komunikáciu týchto osôb, poškodený opakovane podnecoval stretnutie,
atozaúčelomajpožitiaalkoholu,čosanakoniecajnastretnutíudialo.Akoboloužnaznačené,nemožno
sa stotožniť ani s názorom odvolateľa, že pomery na mieste činu neumožňovali poškodenému H. H.
slobodný odchod. Dvere na miesto činu bolo možné otvoriť práve len zvnútra, a teda logicky len osoby
vnútri miestnosti mohli cez dané dvere odísť. Poškodený H. H. pritom vo svojej výpovedi na hlavnom

pojednávaní neuvádzal, že by niekto z obžalovaných tieto dvere blokoval, ani to, že by mu niekto bránil
ich použiť. Neuvádzal, že by dvere niekto zamkol. Preto, keď uvádzal, že mu dvere otvoril obžalovaný
a spolu odišli, neznamená to ešte, že by dovtedy boli dvere pre neho zamknuté napriek jeho nesúhlasu.
Pokiaľ z doterajšieho dokazovania vyplýva, že to bol poškodený H. H., kto prišiel za obžalovaným
C. a že, ako na to sám okresný súd poukazuje, ako prvý sa tento obžalovaný ozval poškodenému
s výzvou, či dnes robí, čo zjavne, podľa názoru odvolacieho súdu, naznačovalo snahu o zistenie, či

má čas a pokiaľ následne prebehla komunikácia, v rámci ktorej sa poškodený, ako vtedajší priateľ
obžalovaného C., pýta, či má prísť ku C. a že v súvislosti s alkoholom naznačuje stretnutie, tak zostala
len jednou z verzií verzia, že obž. C. skryte chcel túto ochotu poškodeného zneužiť a predstierajúc
absenciu nebezpečenstva vylákať tohto poškodeného k stretnutiu a únosu. Neboli pritom potvrdené
konkrétne nepochybné informácie o takých konfliktoch medzi nimi v minulosti, ktoré by odôvodňovali

únos, či hrozby únosom poškodeného a vyhrážky jeho otcovi, s tým spojené. Oproti tomu bolo nesporné,
že išlo o stretnutie osôb, o vzájomnom vzťahu v podstate tvrdili, že bol vlastne priateľský.

Subjektívny dojem svedka P. O. o povahe zvukov, ktoré na pozadí hovoru počul, bol indiferentný,
lebo nebolo zistiteľné z dostupných dôkazov, v ktorom okamihu kontroly zo strany tohto probačného

a mediačného úradníka uvedený telefonický kontakt prebehol.

Obsahom skutkovej vety vo vzťahu k poškodenému I. H. je práve to, čo mu mali do telefónu povedať
obžalovaní v súvislosti s tým, že sa v ich prítomnosti zdržiaval vtedy jeho syn. Súvisiace dôkazy bolo
nevyhnutné z hľadiska účelu trestného konania hodnotiť samostatne i vo vzťahu k ostatným dôkazom,

keď bolo nespochybnené, že svedok I. H. pri tejto komunikácii hovoril nielen priamo s obžalovanými,
ale aj so svojím synom H. H.. Poškodení potom o tejto komunikácii mali, podľa výpovede vlastnej,
i výpovediach ďalších svedkov, hovoriť, čím sa výpovede týchto osôb stali nepriamymi dôkazmi v tejto
trestnej veci. Pochopiteľne, vzhľadom na povahu údajnej trestnej činnosti bolo pre hodnovernosť
usvedčujúcich dôkazov nutné zohľadniť najmä reakciu oboch poškodených na konanie, ktorého sa

mali, podľa podanej obžaloby, obaja obžalovaní dopustiť. V tomto smere bolo po ukončení dokazovania
doplneného v súlade s požiadavkou odvolacieho súdu dokazovaním zistené, že rozpory v usvedčujúcich
dôkazoch pretrvávajú a po komplexnom záverečnom hodnotení dôkazov navodzujú také pochybnosti,
ktoré pri použití zásady prezumpcie neviny neumožňujú uznať podanú obžalobu za opodstatnenú.

Nebolo vylúčené, že k nejakému konfliktu medzi poškodeným H. H. a oboma obžalovanými došlo
za okolnosti, že títo, sa ako priatelia stretli a popíjali alkohol, hovoriac s vysokou pravdepodobnosťou
o ich záležitostiach, z ktorých následne mohol vyplynúť konflikt, no nebolo jednoznačne bez rozumných
pochybností preukázané, že by obžalovaní pritom nejako bránili poškodenému H. H. v tom, ako dlho
sa bude zdržiavať v ich prítomnosti a nebude môcť odísť a nebolo preukázané ani to, že by niektorý

z obžalovaných podmieňoval nejaké obmedzovanie osobnej slobody tohto poškodeného zaplatením
peňazí, či iným konaním zo strany otca tohto poškodeného. Nebolo nepochybne preukázané, že by sa
nejako vyhrážali, či ohrozovali niektorého z poškodených spôsobom, ktorý by bol skutkovým základom
pre záver, že išlo o konanie, ktoré je trestným činom.

V tomto prípade odvolací súd nemal zákonný priestor pre námietky voči postupu súdu prvého stupňa,
keďže dokazovanie po jeho doplnení zo strany súdu prvého stupňa považoval za ukončené, nezistiac
nesúlad so zásadami právnej logiky pri aplikovaní zásady prezumpcie neviny a hodnotenia dôkazov
postupom podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku a ďalších zásad trestného konania uvedených v § 2
ods. 10 Trestného poriadku.

Za dôkaznej situácie, že vo vzťahu k obidvom obžalovaným nebol zistený taký reťazec dôkazov, ktoré
by jednoznačne a nepochybne smeroval výlučne k záveru, že skutok, z ktorého boli obžalovaní, sastal, a tak bolo v súlade so zákonom ich spod podanej obžaloby oslobodiť. Z uvedených dôvodov preto
odvolací súd zamietol podané odvolanie.

Toto uznesenie bolo prijaté jednomyseľne.
jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on May 21, 2024. Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.