Rozsudok ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, January 31, 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Obdo/73/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8119213167
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Izakovičová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:8119213167.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Izakovičovej

a členiek senátu JUDr. Beaty Miničovej a Mgr. Sone Pekarčíkovej v spore žalobcu BFF Central Europe
s.r.o., Bratislava - mestská časť Staré Mesto, Mostová 2, IČO: 44 414 315, zastúpeného Advokátska
kancelária JANČO A PARTNERI, s.r.o., Bratislava, Štúrova 13, IČO: 36 367 524, proti žalovanému
Fakultná nemocnica s poliklinikou J. A. Reimana Prešov, Prešov, Jána Hollého 5898/14, IČO: 00 610
577, zastúpenému Advokátska kancelária GOGA a spol., s.r.o., Košice - mestská časť Juh, Kupeckého
4, IČO: 36 863 947, o zaplatenie žalovaným uznaných pohľadávok s príslušenstvom, vedenom na
Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 22Cb/72/2019, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského

súdu v Prešove zo dňa 21. júna 2022 č. k. 5Cob/5/2022-1298, takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie žalovaného v časti istiny z a m i e t a.

II. V časti príslušenstva rozsudok Krajského súdu v Prešove z 21. júna 2022 č. k. 5Cob/5/2022-1298
v spojení s rozsudkom Okresného súdu Prešov z 27. októbra 2021 č. k. 22Cb/72/2019-1143 v časti
príslušenstva zrušuje a vec v tejto časti vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie Okresnému súdu Prešov.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov rozsudkom zo dňa 27. októbra 2021 č. k. 22Cb/72/2019-1143, výrokom I. uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť sumu 18 336 143,76 eura spolu s úrokom z omeškania vyčísleným v

sume 89 343,88 eura a špecifikovaným vo výroku tohto rozhodnutia, ako aj paušálnu náhradu nákladov
spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 383 080 eur, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Výrokom II. súd žalobu v časti úroku z omeškania vo výške zo súm špecifikovaných vo výroku tohto
rozhodnutia po dni 8. decembra 2016, zamietol. Výrokom III. súd v prevyšujúcej časti konanie zastavil.
Výrokom IV. súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, pričom uložil
povinnosť žalovanému zaplatiť trovy žalobcovi s tým, že o výške tejto náhrady bude v zmysle § 262 ods.
2 Civilného sporového poriadku rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou podanou dňa 16.
augusta 2019 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 18 258 435,79 eura, resp. po správnom sčítaní
sumy 18 836 143,76 eura s príslušenstvom, ako aj náhrady trov konania. Svoj návrh odôvodnil tak, že
žalobca disponuje voči žalovanému 9 289 písomne uznanými nezaplatenými pohľadávkami v celkovej
hodnote istiny vo výške 18 258 435,79 eura, resp. po správnom sčítaní sumy 18 836 143,76 eura a k
tomu prislúchajúcimi úrokmi z omeškania a paušálnymi náhradami nákladov, 287 pohľadávkami, ktoré
boli uznané a bola zaplatená istina a zostáva zaplatiť úroky z omeškania a paušálnu náhradu nákladov

a písomne uznanou pohľadávkou vo výške 96 322,80 eura ktorá predstavuje sumu úrokov z omeškania
vyúčtovaných pôvodným veriteľom žalovanému penalizačnou faktúrou č. FA 15001 zo dňa 20. apríla
2015, splatná dňa 20. mája 2015. Tieto pohľadávky, vrátane príslušenstva, boli žalovaným písomne
uznané v zmysle § 323 Obchodného zákonníka, čo do právneho dôvodu a výšky jednotlivými dohodamio uznaní záväzku z obdobia od 7. decembra 2016 do 17. septembra 2018 a jednostranným uznaním
záväzku žalovaným ako dlžníkom z 8. februára 2018.
3. Právne súd prvej inštancie vec posúdil podľa ust. § 1 ods. 1, § 1 ods. 2, § 261 ods. 1, § 265, § 323

ods. 1, § 324 ods. 1, § 391 ods. 1, § 121 ods. 3, § 369 ods. 1, § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka, §
1 ods. 2 a § 2 nariadenia vlády č. 21/2013 Z. z., § 524 ods. 1, § 524 ods. 2 Občianskeho zákonníka, §
144, § 145 ods. 1, § 145 ods. 2 a § 146 ods. 1 CSP.
4.Súdprvejinštanciesvojerozhodnutieprávneodôvodniltým,žepredmetomtohtokonaniajeuplatnenie
uznaného záväzku vyplývajúceho z kúpnych zmlúv, ktorý bol postúpený na žalobcu. Medzi stranami

nebolo sporné, že žalovaný platne uzatvoril kúpne zmluvy a následne písomne uznal neuhradené
pohľadávky, čo do dôvodu aj výšky, vrátane príslušenstva. Sporné medzi stranami je premlčanie
niektorých pohľadávok žalobcu, ako aj nárok a výška príslušenstva z dôvodu rozporu s dobrými mravmi
a zásadou poctivého obchodného styku. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že žalovaný
svoj dlh voči žalobcovi platne uznal spolu vo výške 19 157 028,16 eura, preto sa predpokladá, že v
uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Keďže žalovaný žalobcovi sumu dlhu neuhradil,

resp. uhradil čiastočne, a preto si žalobca v konaní uplatňuje sumu 18 336 143,76 eura, súd žalobe
žalobcu v tejto sume vyhovel a zaviazal žalovaného zaplatiť mu sumu 18 336 143,76 eura. Žalobca v
podaní zo dňa 15. októbra 2020 uviedol, že pri vypočítaní žalovanej istiny urobil chybu v počítaní, keď
nesprávne uviedol, že žaluje istinu vo výške 18 258 435,79 eura, pričom správne má byť vo výške 18 336
143,76 eura. Súd prvej inštancie uvedené posúdil ako chybu v počítaní, nakoľko sa naozaj jednalo len

o nesprávny matematický súčet už zažalovaných jednotlivých istín a nejednalo sa o zmenu (rozšírenie)
žaloby, čo mal preukázané z vykonaného dokazovania.
5.Žalovanývkonanínamietalpremlčanieuznanéhonárokuvsume2352520,83euraatvrdil,žežalobca
síce predložil uznanie záväzku ako jednostranný úkon žalovaného, z tohto jednostranného právneho
úkonu nevyplýva moment, kedy malo zo strany žalovaného k takémuto uznaniu dôjsť.

6. Súd prvej inštancie považoval vyššie uvedenú argumentáciu žalovaného za účelovú a zároveň v
rozpore s poctivým obchodným stykom a dobrými mravmi. Dodal, že uznanie záväzku je jedným zo
spôsobov zabezpečenia záväzku a jeho význam spočíva najmä v uľahčení procesnej situácie veriteľa
v prípade súdneho vymáhania svojho nároku voči žalovanému dlžníkovi. Uznanie záväzku zakladá
vyvrátiteľnú domnienku, že záväzok v uznanom rozsahu v čase uznania trval, čo v prípade súdneho

sporu znamená presun dôkazného bremena na dlžníka, uznaním záväzku dochádza k prerušeniu
plynutia pôvodnej premlčacej lehoty a začína plynúť nová štvorročná premlčacia lehota. Vo vzťahu k
postupu žalovaného vzhľadom na uznanie záväzku v danej veci, je legitímne očakávanie žalobcu na
poctivé splnenie záväzku. Žalovaný sám vytvoril listinu s účinkami podľa § 323 Obchodného zákonníka
a neuviedol na nej dátum podpisu, pričom následne v konaní uplatnil námietku premlčania v dôsledku

ním spôsobeného nedostatku, preto súd prvej inštancie toto konania považuje za konanie v rozpore s
dobrými mravmi, ktoré nemôže požívať ochranu obzvlášť, ak sám poukazuje na poctivý obchodný styk
a na konanie v súlade s dobrými mravmi. Inštitút poctivého obchodného styku predstavuje konkretizáciu
všeobecnejších morálnych pravidiel, ktoré sú obsiahnuté v pojme dobré mravy. Ak žalovaný tvrdí,
že k uznaniu záväzku nedošlo k dátumu 8. februára 2018, tak je podľa konajúceho súdu dôkazné

bremeno na žalovanom, že uznaný záväzok neexistuje, resp. že nedošlo k uznaniu k tvrdenému dátumu.
Zároveň okresný súd poukázal na skutočnosť, že na jednotlivých dohodách o uznaní bola pečiatka s
dátumom prevzatia zodpovednej osoby, podpísaná zástupcom právneho zástupcu žalovaného, pričom
jednotlivé dátumy prevzatia zodpovedali dátumu podpisu jednotlivých dôvod, napr. Dohoda o uznaní
záväzku č. D/99/17/03/04 podpísaná žalovaným dňa 27. apríla 2017 a prevzatá právnym zástupcom

žalovaného dňa 27. apríla 2017; Dohoda o uznaní záväzku č. D/2017/01/19 podpísaná žalovaným dňa
27. apríla 2017 a prevzatá právnym zástupcom žalovaného dňa 27. apríla 2017; Dohoda o uznaní
záväzku č. D/2017/02/53 podpísaná žalovaným dňa 27. apríla 2017 a prevzatá právnym zástupcom
žalovaného dňa 27. apríla 2017, a pod. Taktiež na viacerých predložených dohodách absentoval dátum
podpisu žalovaného a žalovaný nenamietal ich platnosť a boli účinné, napr. Dohoda o uznaní záväzku

č. D/99/18/08/08 zo dňa 17. septembra 2018; Dohoda o uznaní záväzku č. D/99/18/08/09 zo dňa 17.
septembra 2018. Taktiež na zadnej strane listiny, ktorým žalovaný uznal nárok v sume 2 352 520,83
eura je modrá pečiatka s dátumom 8. februára 2016 a textom AK GOGA, t.j. advokátskej kancelárie
žalovaného, ktorá štandardne vykonávala právne revízie textov. Súd prvej inštancie mal na základe
uvedeného preukázané, že nedošlo k premlčaniu danej pohľadávky a k uznaniu záväzku v sume 2 352

520,83 eura došlo dňa 8. februáru 2018, pričom žalovaný nepreukázal opak.
7. Žalovaný ďalej rozporoval nárok na príslušenstvo ako taký, pričom poukazoval na rozpor s dobrými
mravmi, ako aj na Koncepciu oddlženia zdravotníckych zariadení. Konajúci súd poukázal na koncepciu
oddlženia a konštatoval, že ani v prípade, ak žalované pohľadávky a ich príslušenstvo vznikli na základedodania zdravotníckeho materiálu a liekov taktiež nemôže odôvodňovať záver súdu, podľa ktorého
je žalované príslušenstvo nemravné a nepoctivé. Nepoctivým a nemravným nie je ani postúpenie
pohľadávky a jej príslušenstva na postupníka a nepoctivým a nemravným nie je ani skutočnosť, že

postupník zažaluje žalovaného a domáha sa okrem iného zaplatenia postúpeného príslušenstva. Súd
uzavrel, že žalobcom uplatnené príslušenstvo pohľadávok v podobe úrokov z omeškania a paušálnej
náhrady nákladov spojených s ich uplatnením, je legitímnou súčasťou uplatňovaných nárokov žalobcu
a nemožno konštatovať ich rozpor s dobrými mravmi, resp. so zásadou poctivého obchodného styku.
Nezaplatením dlžných súm riadne a včas sa zároveň podľa okresného súdu žalovaný dostal do

omeškania. Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky bola pre hlavné refinančné operácie
od 13. novembra 2013 vo výške 0,25%, od 11. júna 2014 vo výške 0,15%, od 10. septembra 2014 vo
výške0,5%,od16.marca2016jevovýške0%,pretosúdprvejinštanciepriznalžalobcoviajpožadované
úroky z omeškania odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti každej jednotlivej faktúry a to tak, ako je
uvedené vo výroku I. tohto rozhodnutia.
8. Žalovaný ďalej namietal začiatok plynutia omeškania pri 38 pohľadávkach spoločnosti INTRAVENA,

s.r.o.auviedol,žeoznámenieopostúpenípohľadávokspoločnostiINTRAVENA,s.r.o.mubolodoručené
dňa 8. februára 2016 a zároveň dňa 8. februára 2016 boli realizované platby spoločnosti INTRAVENA,
s.r.o., čo žalovaný dôkazne doložil. V tejto časti súd žalobu zamietol (výrok II. rozhodnutia).
9. Súd prvej inštancie ďalej v súvislosti s titulom paušálnej náhrady nákladov spojených s vymáhaním
pohľadávok vo výške 40 eur uviedol, že žalobca disponuje voči žalovanému 9 577 uznanými

pohľadávkami plynúcich z jednotlivých faktúr (súčet uznaných 9 289 pohľadávok, ktoré nie sú zaplatené
na istine a na úroku z omeškania a 287 pohľadávkami, ktoré boli uznané a bola zaplatená istina, čiže
ostáva len zaplatiť úroky z omeškania a penalizačnou faktúrou), žalobca má nárok na celkovú paušálnu
náhradunákladovspojenýchsuplatnenímpohľadávokvovýške383080,-eur(9577x40eur).Vzhľadom
na skutočnosť, že žalobca zobral žalobu v časti úrokov z omeškania zo sumy 9 076,42 eura vo výške

9,25% za obdobie odo dňa 29. novembra 2013 do dňa 13. januára 2014, v časti úrokov z omeškania
9,25% ročne zo sumy 133,88 eura za obdobie odo dňa 20. mája 2013 do zaplatenia, v časti úrokov z
omeškania 9,50% ročne zo sumy 982,20 eura za obdobie odo dňa 5. októbra 2013 do dňa 3. novembra
2013, v časti úrokov z omeškania 9,05% ročne zo sumy 1 125,91 eura za obdobie odo dňa 8. októbra
2014 do dňa 6. novembra 2014, časti úrokov z omeškania 9% ročne zo sumy 982,20 eura za obdobie

odo dňa 16. marca 2018 do dňa 13. apríla 2018, v časti úrokov z omeškania 9% ročne zo sumy 982,20
eura za obdobie odo dňa 16. marca 2018 do dňa 13. apríla 2018, v časti úrokov z omeškania 9% ročne
zo sumy 3 014,83 eura za obdobie po dni 23. októbra 2017 a v časti istiny 6 978,92 eura penalizačnej
faktúry vystavenej na sumu 96 322,80 eura späť, súd konanie v zmysle ustanovenia § 145 ods. 2 CSP
v tejto časti vo výroku III. zastavil.

10. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. § 255 ods., § 257, § 262 ods. 1 a § 262
ods. 2 CSP.
11. Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací, rozsudkom zo dňa 21. júna 2022
č. k. 5Cob/5/2022-1298, rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a IV, potvrdil. Krajský súd ďalej
žalobcovi voči žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

12. K prvej odvolacej námietke odvolací súd uviedol, že je možné opraviť chyby v písaní a počítaní
v samotnej žalobe, bez ohľadu na štádium sporového konania pred súdom prvej inštancie pokiaľ
zo samotného obsahu žaloby a opisu skutkových okolností, resp. právnych dôvodov a výšky vzniku
pohľadávok dochádza iba k tzv. „surovej“ chybe v písaní a počítaní, kde samotný petit žaloby neobsahuje
správnu sumu, avšak túto je možné jednoznačne zo samotného obsahu žaloby vyvodiť. Samotný

petit žaloby je potrebné vnímať ako takzvaný prehľad „rešerš“, teda zhrnutie umožňujúce ľahkú
orientáciu v uplatnených nárokoch opisovaných v žalobe. Stačí v žalobe určite a zrozumiteľne označiť
spôsob určenia právneho vzťahu, práva alebo povinnosti, ktoré majú byť rozhodnutím súdu uložené
žalovanému. Zmenou žaloby teda nie je žalobcom vykonaná oprava chýb v písaní a počítaní v petite
žaloby bez zmeny skutkových tvrdení uvedených v samotnom obsahu žaloby. Za zmenu totiž dokonca

nemožno považovať ani doplnenie, alebo spresnenie skutkového stavu (v posudzovanom prípade
nedošlo ani k spresňovaniu, či doplňovaniu skutkového stavu uvedeného v žalobe, okrem vysvetlenia
žalobcu ako, a prečo došlo k vzniku chyby spočívajúcej v písaní a počítaní pri tvorbe výpočtu číselnej
sumy v petite žaloby), keďže spresnenie, či doplnenie skutkového stavu je možno považovať za
prostriedok procesného úroku alebo obrany v zmysle ust. § 149 CSP. Túto námietku preto vyhodnotil

odvolací súd ako nedôvodnú.
13. Ohľadne druhej odvolacej námietky týkajúcej sa premlčania, resp. vyhodnotenia dátovej pečiatky
právneho zástupcu žalovaného na zadnej strane uznania, odvolací súd poukázal na hmotnoprávnu
úpravu inštitútu uznania záväzku, kde dochádza k otočeniu dôkazného bremena v rámci hypotézyprávnej normy. Žalovaný preto podľa odvolacieho súdu nesprávne konštatuje, že dôkazné bremeno bolo
na strane žalobcu.
14. Čo sa týka samotnej negatívnej dôkaznej teórie, na ktorú poukazuje žalovaný tu odvolací súd

konštatoval, že táto spočíva v tom, že negatívna teda neexitujúca skutočnosť sa zásadne nepreukazuje.
Tu však možno konštatovať, že samotná právna skutočnosť, teda uznanie záväzku nastala a samotné
uznanie, resp. jeho existencia nebola ani namietaná zo strany žalovaného. Sporný bol len dátum
uznania, alebo teda moment uznania takéhoto záväzku zo strany žalovaného. Pokiaľ teda žalovaný
pripustil a ani nenamietal tú skutočnosť, že k uznaniu došlo, nemožno použiť negatívnu dôkaznú teóriu,

pri ktorej sa preukazuje skutočnosť neexistujúca. V danom prípade to bola existujúca skutočnosť a
bolo potrebné iba upresniť, alebo ozrejmiť pred súdom prvej inštancie kedy táto skutočnosť nastala
a nebolo treba osvedčovať záver, či takáto skutočnosť nastala, alebo nenastala. Negatívna dôkazná
teória teda nie je aplikovateľná v prípadoch, ak sa iba zisťuje moment právnej skutočnosti, ktorá z
pohľadu oboch sporových strán nastala, avšak nie je zrejmé kedy presne sa tak stalo. V tomto odvolací
súd poukázal aj na právnu teóriu ohľadne právnych skutočností. Právne skutočnosti sú podmienky,

teda okolnosti stanovené v hypotéze právnej normy, s ktorou sa spája vznik, zmena a zánik právnych
vzťahov. Základným kritériom právnych skutočností je požadovaný vôľový aspekt a tieto sa delia za 1.
na právne skutočnosti závislé od vôle subjektov, ktorými sú konanie alebo protiprávne konanie, a za
2. právne skutočnosti nezávislé od vôle subjektov, ako napr. právne udalosti alebo protiprávny stav.
Právne udalosti sú okolnosti, ktoré vznikajú nezávisle od vôle subjektov, a s ktorými platné právo spája

následkyprejavujúcesavovznikuzmenealebozánikuprávnehovzťahu.Špecifickývýznampriprávnych
udalostiach má plynutie času, ktoré vyvoláva vznik a zánik právnych vzťahov. Typickým príkladom
právnej udalosti je aj premlčanie a preklúzia. Z tohto pohľadu je možné vnímať aj konkrétne uvedený
dátum8.február2018zpohľadusúduprvejinštancie.Jezrejmé,žeprávnaskutočnosťnastalaasporové
strany ju nerozporovali, teda k uznaniu došlo. Bolo teda na sporových stranách, aby na základe svojich

skutkových tvrdení, resp. predložených listinných dôkazov uvedenú skutočnosť, čo sa týka momentu
vzniku preukazovali, resp. popierali. V tomto je zrejmé, že žalobca predložil skutkové tvrdenia ako aj k
tomu prislúchajúce listinné dôkazy, že k uznaniu záväzku došlo dňa 8. februára 2018 odvodzujúc tieto
skutočnosti od pečiatky na rube papiera so spomínaným dátumom od právneho zástupcu žalovaného.
Pri takto predloženom listinnom dôkaze a skutkovom tvrdení zo strany žalobcu aj vzhľadom na otočené

dôkazné bremeno pri uznaní záväzku bolo práve na strane žalobcu, aby v prvom rade svojim skutkovým
tvrdením a neskôr aj predložením dôkazných prostriedkov vyvrátil uvedený dátum zo strany žalobcu. V
tomto treba konštatovať, že žalovaný dátum 8. február 2018 nevyvrátil ani skutkovými tvrdeniami, keď
neuviedol iný konkrétny dátum, ktorý by mal pripadať na uznanie záväzku a rovnako okrem neunesenia
skutkového bremena neuniesol ani bremeno dôkazné, keď by ku nejakému dátumu predkladal aj

konkrétne dôkazné prostriedky. K dôkaznému bremenu na strane žalovaného a vznesenej námietke
premlčania považoval odvolací súd za potrebné poukázať aj na skutočnosť, že uznaním záväzku vzniká
vyvrátiteľná právna domnienka o tom, že záväzok v čase uznania a v uznanom rozsahu trvá. Dlžník má
však aj naďalej možnosť preukázať, že záväzok nevznikol (t.j. nejde o nevyvrátiteľnú právnu domnienku)
prípadne,ževčaseuznaniaužnetrval.Dôkaznébremenovsúdnomkonanízaťažujedlžníka.Platí,žeak

je v zákone ustanovená domnienka, ktorá pripúšťa dôkaz opaku (t.j. vyvrátiteľná právna domnienka), má
súdtvrdenievuznanízáväzkuzapreukázané,pokiaľvkonanínevyšielnajavoopak.Obchodnýzákonník
umožňuje uznanie premlčanej pohľadávky (§ 323 ods. 1 druhá veta, § 407 ods. 4). Aj v tomto prípade má
uznaniezanásledokvznikvyvrátiteľnejdomnienky,žezáväzokvčaseuznaniatrval.Obchodnýzákonník
v tejto súvislosti nepožaduje existenciu ďalších skutočností, na rozdiel od Občianskeho zákonníka,

ktorý požaduje, aby ten, kto dlh uznal, o jeho premlčaní vedel. V obchodných vzťahoch dôsledky
uznania aj premlčaného dlhu nastanú bez ohľadu na vedomosť dlžníka o premlčaní. Od okamihu
uznania záväzku začne plynúť nová štvorročná premlčacia lehota (na rozdiel od desaťročnej premlčacej
lehoty podľa Občianskeho zákonníka). Zároveň pri posudzovaní tejto odvolacej námietky odvolací súd
zohľadnil aj právne závery v predmetných súdnych rozhodnutiach: „Ustanovenie § 407 ods. 3 OBZ

spája s čiastočným plnením záväzku (poskytnutým za takých okolností, že možno v konkrétnom prípade
usudzovať na to, že jeho poskytnutím dlžník uznáva aj zvyšok záväzku) vznik vyvrátiteľnej domnienky
trvania zvyšku záväzku v dobe jeho uznania (ak nešlo o záväzok premlčaný).Ak uznanie dlhu založilo
vyvrátiteľnú domnienku, podľa ktorej sa má za to, že záväzok v dobe uznania trval, potom v konaní,
v ktorom sa veriteľ (žalobca) domáha splnenia tohto záväzku, spočíva dôkazné bremeno ohľadom

neexistencie záväzku na dlžníkovi (žalovanom). Na uplatniteľnosti tohto záveru potom nič nemení ani
skutočnosť, že predmetom konania nie je splnenie hlavného záväzku, ktorý bol uznaný, ale splnenie
záväzku na úhradu zmluvnej pokuty, ktorou bolo riadne splnenie hlavného záväzku zabezpečené.
Pozitívne riešenie otázky, či účastník konania uniesol dôkazné bremeno ohľadom neexistencie záväzkualebo nie, nemôže byť založené na samotnom popretí skutočnosti, o ktorej existencii platí vyvrátiteľná
domnienka (napríklad v tvrdení žalovaného, že tovar mu nebol riadne odovzdaný a žalobca nepredložil
dôkaz na vyvrátenie tohto tvrdenia), nakoľko akceptácia takéhoto názoru by vo svojej podstate popierala

zmysel inštitútu vyvrátiteľnej domnienky“ (rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 7. mája 2003 sp. zn. 29
Odo 180/2003). „Uznaním záväzku podľa § 323 ods. 1 OBZ je založená vyvrátiteľná právna domnienka
o trvaní uznaného záväzku v okamihu jeho uznania. Dôkazné bremeno trvania záväzku v dobe uznania
sa tak presúva na dlžníka, ktorý ak sa má zbaviť povinnosti plniť, musí preukázať, že uznaný záväzok
neexistuje. V procesnej rovine vznik vyvrátiteľnej domnienky nachádza svoj odraz v ustanovení § 133

OSP (odvolací súd poznamenal, že v súčasnosti sa jedná o ust. § 192 CSP), ktoré určuje, že skutočnosť,
pre ktorú je v zákone stanovená domnienka, ktorá pripúšťa dôkaz opaku, má súd za preukázanú, pokiaľ
v konaní nevyšiel najavo opak. Ak založilo uznanie dlhu vyvrátiteľnú domnienku, podľa ktorej sa má za
to, že záväzok v dobe uznania trval, potom v konaní, v ktorom sa veriteľ (žalobca) domáha splnenia
tohto záväzku, spočíva dôkazné bremeno ohľadom neexistencie záväzku na dlžníkovi (žalovanom).
Vzhľadom k tomu, že podľa ustanovenia § 323 ods. 3 ObZ má uznanie záväzku účinky aj voči ručiteľovi,

platítentozáverajpreprípad,akježalovanýmručiteľ.Kladnériešenieotázky,čiúčastníkkonaniauniesol
dôkazné bremeno, nemôže byť založené na samotnom popretí skutočnosti, o ktorej platí vyvrátiteľná
domnienka (§ 133 OSP), týmto účastníkom“ (rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 30. augusta 2006
sp. zn. 29 Odo 1457/2005). „Podľa § 323 ods. 1 prvá veta ObZ platí, že ak uzná niekto písomne
svoj určitý záväzok, má sa za to, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v dobe uznania. Účinkom

uznania záväzku (okrem toho, že odo dňa uznania začína plynúť nová premlčacia doba) je uplatnenie
vyvrátiteľnej právnej domnienky o tom, že sa má za to, že v dobe uznania záväzok v uznanom rozsahu
trvá, čo má za následok presun dôkazného bremena z oprávneného na povinného. V prípadnom spore
preto žalobcovi na preukázanie oprávnenosti žalovaného nároku stačí, aby preukázal, že nárok, ktorý
si žalobou od žalovaného uplatňuje, žalovaný písomne uznal s účinkami podľa § 323 ObZ. S ohľadom

na konštrukciu vyvrátiteľnej právnej domnienky nemusí žalobca v takom prípade preukazovať vznik a
predpoklady žalobného nároku a je naopak na žalovanom (v dôsledku prechodu dôkazného bremena),
aby preukázal, že záväzok v dobe uznania netrval alebo po tomto uznaní zanikol“(rozsudok Najvyššieho
súdu ČR zo dňa 10. januára 2008 sp. zn. 32 Cdo 4465/2007). „Uznanie záväzku zachytáva stav ku
dňu uznania, avšak dôkazné bremeno ohľadom neexistencie alebo zániku uznaného záväzku (či už

ku dňu uznania alebo k neskoršiemu dátumu) spočíva na dlžníkovi, prípadne na ručiteľovi“ (uznesenie
Najvyššieho súdu ČR zo dňa 1. novembra 2006 sp. zn. 29 Odo 953/2004). „V prípade, že bol záväzok
uznaný podľa § 323 ObZ, nemôže súd svoje rozhodnutie oprieť o to , že nemožno zaujať spoľahlivý
záver, že medzi stranami sporu existoval právny vzťah, ale musí vychádzať z toho, či bola v konaní
vyvrátená domnienka existencie záväzku. Nejasné okolnosti vzniku záväzku samy o sebe k vyvráteniu

domnienky podľa § 323 ObZ nepostačujú. Ak súd nerešpektoval ustanovenie § 133 OSP a vychádzal z
toho, že nemožno zaujať spoľahlivý záver, že medzi stranami sporu existoval právny vzťah, z ktorého by
vyplývala povinnosť žalovaného zaplatiť žalovanú čiastku, jeho postup bol v danom prípade v rozpore s
ustanovením § 133 OSP, nakoľko smeroval k preukázaniu toho, čo malo byť považované za preukázané
(existencia záväzku medzi žalobcom a žalovaným)“ (rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 25. októbra

1999 sp. zn. 29 Cdo 2854/1999). Zároveň je potrebné uzatvoriť, že rovnaké kritériá o spočívaní bremena
tvrdenia a dôkazného bremena na dlžníkovi je potrebné aplikovať aj pri vznesení námietky premlčania
z dôvodu iba potencionálneho oslabenia práva veriteľa. „Súčasne je treba podotknúť, že nie je možné,
aby odvolací súd posúdil nárok žalobcu ako premlčaný bez toho, aby stanovil konkrétny dátum od kedy
premlčacia doba plynula, keďže v tomto prípade nemožno posúdiť kedy táto premlčacia doby skutočne

uplynula. Súd v tomto prípade musí urobiť jasný skutkový záver o tom, kedy začala premlčacia doba
bežať a na základe nej dospieť k právnemu záveru, či je žalovaný nárok premlčaný alebo nie“ (rozsudok
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 23Cdo/628/2007 zo dňa 31. marca 2009).
15. K tretej odvolacej námietke žalovaného ohľadne príslušenstva pohľadávky a úrokov z omeškania
a ich rozpore s obchodnými zvyklosťami medzi dodávateľmi zdravotníckeho tovaru sa odvolací súd

plne stotožnil a poukázal už na svoj právny názor vyjadrený v rozhodnutí sp. zn. 7Cob/74/2020 zo
dňa 20. októbra 2020, kde nevidí dôvod na odklon od tohto právneho záveru a naďalej zotrváva
na závere, že nepoctivým a nemravným nie je uplatňovanie si zákonného príslušenstva pohľadávky.
Rovnako bol naďalej toho názoru, že žalobca, na ktorého boli postúpené predmetné pohľadávky nie
je viazaný obchodnými zvyklosťami, ktoré mohli existovať medzi žalovaným a jeho dodávateľmi, teda

pôvodnými veriteľmi. Príslušenstvo pohľadávky podľa názoru odvolacieho súdu je absolútne legálny a
zákonný inštitút a samotné dodávanie zdravotníckeho materiálu nemá na existenciu tohto inštitútu, ako
aj samotnú voľbu jeho použitia zo strany ktorejkoľvek zo zmluvných strán, žiaden vplyv.16. K štvrtej odvolacej námietke žalovaného ohľadne uplatňovania si paušálnej náhrady nákladov
spojených s pohľadávkou odvolací súd konštatuje, že žalobcom uplatnené pohľadávky nevznikali
naraz a nejednalo sa ani o účelové a dokonca ani o špekulatívne rozdeľovanie pohľadávok a každá

z pohľadávok uplatnená žalobcom je nepochybne aj samostatne žalovateľnou pohľadávkou, čo je
základný predpoklad pre uplatnenie si paušálnej náhrady nákladov spojených s takýmto uplatnením.
Neexistuje preto z pohľadu odvolacieho súdu žiaden zákonný dôvod pre priznanie iba jednej paušálnej
náhrady, resp. žiadnej paušálnej náhrady z dôvodu postupovania takejto pohľadávky. Tu je potrebné
konštatovať, že právne závery žalovaného k paušálnym náhradám nákladov sú opierané iba o dve

výnimočné rozhodnutia krajských súdov napadnuté mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorými
tunajší súd nie je viazaný a práve naopak je toho názoru, že pre závery uvedené v týchto rozhodnutiach
neexistuje v posudzovanej veci hmotnoprávny predpoklad.
17. K poslednej piatej odvolacej námietke ohľadne možnej aplikácie § 257 CSP, a to existencie dôvodov
hodných osobitného zreteľa, odvolací súd konštatuje, že žalovaný paradoxne viní z podania žaloby
žalobcu, keď je v omeškaní s plnením svojich záväzkov, ktorých existenciu v zásade nespochybňuje päť

a viac rokov. V paralelnom kontexte absurdnosti vníma odvolací súd vznesenú námietku premlčania a
zároveň žiadosť žalovaného o aplikovanie ust. § 257 CSP, ktorá je postavená na jej tvrdení, že žalobca
mal čakať na zaplatenie a v prípade, že takúto žalobu podal zavinil jej podanie samotný žalobca, keď ako
argumentáciu k tomuto odvolaciemu dôvodu žalovaná v podanom odvolaní uviedla: „Predmetný spor
bol vyvolaný výlučne žalobcom, nakoľko tento nebol ochotný byť uspokojený v rámci oddlženia a takisto

nebol ochotný počkať na úhradu pohľadávok podľa schopnosti a možnosti žalovanej, hoci žalovaná
pohľadávky uhrádzala priebežne“. Z týchto dôvodov odvolací súd nevzhliadol možnosť aplikácie § 257
CSP pred súdom prvej inštancie a ani pred súdom odvolacím.
18. Výrok o trovách odvolacieho konania sa zakladá podľa § 396 ods. 1 a 255 ods. 1 CSP.
19. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný (ďalej aj ako „dovolateľ“) prostredníctvom svojho

právneho zástupcu dovolanie, ktorého prípustnosť odôvodnil tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu
záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola
vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b) CSP).
20. Dovolateľ uviedol, že v prejednávanej veci bolo spornou skutočnosťou určenie momentu, kedy došlo
k uznaniu dlhu ohľadom pohľadávky, ktorá bola postúpená zo spoločnosti Meditecon, s.r.o. vo výške 2

352 520,83 eura na osobu žalobcu. Na listinnom dôkaznom prostriedku predloženom žalobcom, ktorým
bolo jednostranné uznanie predmetnej časti istiny zo strany dovolateľa, absentoval dátum vykonania
jednostranného právneho úkonu. Žalovaný sa v konaní na súde prvej inštancie bránil tvrdením, že
žalobca nepreukázal moment uznania a včas vzniesol námietku premlčania dôvodiac, že uznávací
prejav žalovaného bol vykonaný predo dňom, od ktorého ku dňu podania žaloby uplynuli najmenej štyri

roky. Žalovaný takisto tvrdil, že preukázanie spôsobilosti pohľadávky byť vymáhateľnou ťaží žalobcu,
pretože iba z nepremlčanej pohľadávky môže pre seba vyvodzovať pozitívne právne následky a to,
že žaloba v tejto časti nároku bola podaná včas. Moment uznania záväzku žalovaného je teda v
danom prípade z hmotnoprávneho hľadiska rozhodujúci pre určenie jeho vymáhateľnosti a podľa názoru
dovolateľa jednoznačné určenie a preukázanie momentu uznania zaťažuje v zmysle čl. 8 CSP práve

žalobcu.
21. Na jednostrannom uznaní predloženom žalobcom absentoval dátum, kedy k uznaniu žalovaným
malo dôjsť a žalobca moment uznania odvodzoval od dátumu, tzv. advokátskej parafy právneho
zástupcužalovanéhonachádzajúcejsanazadnejstranepredmetnejlistiny.Stýmtozáveromsastotožnil
aj odvolací súd. Podľa názoru dovolateľa však dátum nachádzajúci sa na advokátskej parafe v žiadnom

prípade nie je možné stotožňovať s momentom uznávacieho prejavu urobeného oprávnenou osobou, t.j.
štatutárnym orgánom žalovaného, pričom určenie momentu kedy k uznaniu došlo, bolo v prejednávanej
veci rozhodujúcou skutočnosťou (bod 22. napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu).
22. Vzhľadom na vyššie uvedené podľa názoru dovolateľa bola rozhodujúcou otázkou v prejednávanej
veci tá, „či parafa právneho zástupcu, ako osoby neoprávnenej na konanie v mene právnickej osoby,

ktorá sa nachádza na rube listiny zachytávajúcej hmotnoprávny úkon, je relevantnou výkladovou
pomôckou preukazujúcou moment vykonania právneho úkonu, na ktorom dátum uznania absentuje“.
Nakoľko sa jedná o otázku, ktorá doposiaľ v rozhodovacej činnosti dovolacieho súdu riešená nebola,
dovolateľ má za to, že je naplnený dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP.
23. Dovolateľ sa nestotožňuje s právnym posúdením odvolacieho súdu ohľadom skutočnosti, že ak

sa na jednostrannom uznaní, na ktorom absentuje dátum preukazujúci moment uznania nachádza
advokátska parafa, pri ktorej je uvedený podpis a dátum, tak tento predstavuje moment uznávacieho
prejavu, nakoľko pečiatka na rube papiera hodnoverným spôsobom nepreukazuje ani skutočnosť, či
sa pečiatka viaže k lícnej strane predmetného listu, pokiaľ aj áno, čo malo byť dôvodom a predmetomkontroly, a už vôbec nepreukazuje moment uznávacieho prejavu, ktorý mal vykonať štatutárny orgán a
nie právny zástupca žalovanej. Dovolateľ sa nestotožňuje s tým, aby na splnenie povinnosti tvrdenia
žalobcovi podľa čl. 8 CSP postačovalo tvrdenie o tom, že moment uznávacieho prejavu vyplýva z

advokátskejparafy,ktorásanachádzanainejstranetohtolistinnéhodôkaznéhoprostriedkusnásledným
presunom povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti na dovolateľa, a to aj z dôvodu, že dovolateľ v
konaní poukazoval napr. na Dohodu o uznaní záväzku č. D/2017/05/107, či Dohodu o uznaní záväzku
č. D/2017/08/173, na ktorých pečiatka kontroly právnym zástupcom žalovanej absentuje, a preto
dátum uvedený v rámci pečiatky na rube papiera nemôže preukazovať moment uznávacieho prejavu

štatutárneho orgánu žalovaného.
24. Aj v zmysle dikcie ust. § 323 Obchodného zákonníka je podľa dovolateľa zrejmé, že moment
uznávacieho prejavu je nevyhnutným pre určenie začatia plynutia novej štvorročnej premlčacej doby „ak
dlžník písomne uzná svoj záväzok, plynie nová štvorročná premlčacia doba od tohto uznania“. Žalovaný
nepopieral, že k uznaniu došlo, avšak skutočnosť, či žalobca v tejto časti žalobou uplatneného nároku
podal žalobu včas, zaťažuje žalobcu aj s prihliadnutím na procesnú obranu žalovaného spočívajúcu vo

vznesení námietky premlčania týkajúcej tejto časti žalobou uplatneného nároku.
25. Dovolateľ ďalej uviedol, že uplatnenie nároku týkajúceho sa príslušenstva pohľadávky nie je v
odvetví zdravotníctva v súlade so zaužívanou obchodnou zvyklosťou medzi pôvodnými dodávateľmi
zdravotníckeho tovaru, liekov a špeciálneho zdravotníckeho materiálu a zdravotníckymi zariadeniami,
ktoré sú štátnymi príspevkovými organizáciami a v tomto odvetví je uplatnenie nároku žalobcom v tejto

časti v rozpore s poctivým obchodným stykom, a tým aj v rozpore s dobrými mravmi.
26. Rozhodujúcou skutočnosťou v časti žalobcom uplatneného príslušenstva pohľadávky bolo právne
posúdenie otázky, či žalobca ako subjekt pôsobiaci mimo odvetvia zdravotníctva, ktorý v tomto odvetví
nepodniká, netvorí žiadne hodnoty a zároveň odmieta sa zúčastniť štátom riadenej koncepcie oddlženia
zdravotníckychzariadení,priuplatnenípríslušenstvapohľadávky,ktorúzískalpostúpenímodpôvodných

veriteľov žalovaného, ktoré si títo pôvodní veritelia štandardne voči zdravotníckym zariadeniam
neuplatňujú,konávrozporespoctivýmobchodnýmstykomatýmajdobrýmimravmi,pokiaľnerešpektuje
obchodnú zvyklosť v tomto odvetví spočívajúcu v dobrovoľnom neuplatňovaní príslušenstva pohľadávky
pôvodnými veriteľmi voči zdravotníckym zariadeniam napriek tomu, že pohľadávky od pôvodných
veriteľov žalobca nadobudol za odplatu rovnajúcu sa maximálne výške istiny postúpených pohľadávok,

resp. ich nižšej výške. Nakoľko sa jedná o otázku, ktorá doposiaľ v rozhodovacej činnosti dovolacieho
súdu riešená nebola, dovolateľ má za to, že je naplnený dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b)
CSP a podanie dovolania je dôvodné.
27. Dovolateľ zdôraznil, že ako zdravotnícke zariadenie vo forme štátnej príspevkovej organizácie je
ohľadom svojich príjmov takmer výlučne závislý od platieb pochádzajúcich od zdravotných poisťovní,

pričom svoje záväzky voči dodávateľom uspokojuje podľa svojich finančných možností priebežne,
čo má za následok ich postupné uspokojovanie, ktoré prebieha aj po lehote splatnosti, avšak vždy
dôjde k uhradeniu istiny zo strany žalovaného v jej celkovej výške, s čím sú dodávatelia uzrozumení
a príslušenstvo pohľadávky nepožadujú. V nemožnosti plniť svoje záväzky včas nejde o žiadnu
svojvôľu zo strany žalovaného a žalovaný sa plneniu svojich záväzkov ani nevyhýba (v tejto súvislosti

poukazovala napríklad na uzatváranie dohôd o uznaní záväzku). Dodávatelia zdravotníckej techniky,
liekov a materiálu napriek vedomosti o predmetnej skutočnosti opakovane vstupujú do obchodných
záväzkových vzťahov so žalovaným a sú uzrozumení, že k riadnemu splneniu pohľadávky dochádza
aj po lehote splatnosti. Z uvedeného záveru možno odvodiť dôležitý záver, že v prípade úhrady istiny v
plnej výške (aj keď po lehote splatnosti), pôvodný veriteľ nemá záujem o príslušenstvo v podobe úrokov

z omeškania ani paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, čo možno v rovine de
facto vyložiť ako vzdanie sa práva na príslušenstvo, resp. jeho dobrovoľné neuplatňovanie v intenciách
zaužívanej obchodnej zvyklosti.
28. Preto podľa dovolateľa nemožno klasifikovať postup žalobcu, ktorý je podnikateľským subjektom
pôsobiacim mimo sféry zdravotníctva, spočívajúci na systematickom odkupovaní pohľadávok od

pôvodných veriteľov - dodávateľov zdravotníckeho tovaru a liekov za odplatu nedosahujúcu
pravdepodobne ani výšku istiny, a v následnom vymáhaní týchto pohľadávok od zdravotníckych
zariadení v plnej výške istiny, spolu s úrokmi z omeškania a s paušálnou náhradou nákladov spojených
s uplatnením pohľadávky (t.j. so všetkými právami spojenými s inštitútom postúpenia pohľadávok),
ako poctivý, nakoľko pôvodní dodávatelia zdravotníckeho tovaru príslušenstvo pohľadávky zásadne

nepožadujú a zúčastňujú sa štátom riadenej koncepcie oddlženia. Žalobca zneužíva svoje dominantné
ekonomické postavenie a napriek naliehavému verejnému záujmu na zúčastnení sa koncepcie
oddlženia sa tohto procesu, výlučne z dôvodov maximalizácie svojho zisku, zúčastniť odmieta.29. Dovolateľ vzhľadom na vyššie uvedené navrhol, aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie prípadne, aby napadnuté rozhodnutie zmenil
tak, že žalobu žalobcu zamieta a žalovanému priznáva nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi

v rozsahu 100%.
30. Žalobca vo vyjadrení k podanému dovolaniu (č.l. 1448 spisu) uviedol, že v skúmanom prípade nie
je daná prípustnosť dovolania, nakoľko body predložené žalovaným nepredstavujú otázku zásadného
právneho významu. Ak by sa aj dovolací súd s uvedeným nestotožnil, zastáva názor, že v takom prípade
sú splnené podmienky pre zamietnutie dovolania, nakoľko je v celom rozsahu nedôvodné.

31. V prípade prvej dovolacej otázky žalobca poukázal na napádané rozhodnutie odvolacieho súdu,
s ktorého závermi sa stotožnil. Dodal, že žalovaný v konaní neprodukoval absolútne žiaden dôkaz, z
ktorého by vyplýval akýkoľvek iný dátum uznania, súd prvej inštancie a následne i odvolací súd nemali
preto dôvod ustáliť iným spôsobom začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby, než na 8. februára
2018. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že listinu obsahujúcu uznanie záväzku podpísal žalovaný,
teda on jediný mal ničím neobmedzenú možnosť preukázať to, že dátum podpisu bol odlišný od toho,

ktorý ustálil na základe vykonaného dokazovania súd. Pokiaľ tak žalovaný v priebehu celého konania
neučinil, z takéhoto jeho správania je možné samo o sebe vyvodiť dôvodný záver, že si bol i on sám
vedomý skutočnosti, že k uznaniu reálne došlo v deň, ktorý preukázal žalobca.
32. Rovnako v prípade druhej dovolacej otázky žalobca poukázal na napádané rozhodnutie odvolacieho
súdu, s ktorého závermi sa stotožnil. Zároveň opakovane dal do pozornosti, že závery, ku ktorým

dospel Národný kontrolný úrad vo svojej záverečnej správe z roku 2017, keď predmetom kontroly boli
Verejné financie a majetok zdravotníckych zariadení za roky 2011 až 2015. Kontrolovaným subjektom
bola aj Fakultná nemocnica J. A. Reimana Prešov. Podľa zistených skutočností konštatovaných v
správe „Aj tretia etapa kontrol NKÚ SR potvrdila, že hospodárenie a nakladanie s majetkom prevažnej
väčšiny nemocníc - príspevkových organizácií MZ SR, nezodpovedá základným princípom riadenia

na základe rozpočtových pravidiel, t.j. princípom hospodárnosti a efektívnosti. Nereálne stanovené
rozpočty, nezáväznosť ich plnenia, nízka miera osobnej zodpovednosti za dosahované výsledky,
neefektívnosť obstarávania, prevládajúci administratívny prístup k riadeniu pred manažérskym, to sú
hlavné znaky hospodárenia väčšiny týchto zdravotníckych zariadení“.
33. V zmysle všetkých skutočností uvedených má žalobca za to, že podané dovolanie žalovaného proti

I. a IV. výroku rozsudku odvolacieho súdu nie je prípustné. Žalobca preto navrhuje, aby dovolací súd
dovolanie v zmysle ustanovenia § 447 písm. c) CSP odmietol a priznal žalobcovi voči žalovanému nárok
na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100%. V prípade, ak dovolací súd dospeje k záveru, že
nie sú splnené podmienky pre odmietnutie dovolania, žalobca navrhuje, aby dovolací súd dovolanie v
súlade s ustanovením § 448 CSP rozsudkom dovolanie zamietol a priznal žalobcovi voči žalovanému

nárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100%.
34. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“), ako súd dovolací [§ 35 zákona č.
160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“)] po zistení, že dovolanie podal včas žalovaný,
v neprospech ktorého bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpený podľa § 429 ods.
1 CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že tento mimoriadny opravný

prostriedok žalovaného je sčasti dôvodný.
35. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé rozhodnutie
odvolacieho súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho
prípustnosti v Civilnom sporovom poriadku. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí,
že narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť

vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky,
za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno
interpretovať rozširujúco; namieste je skôr reštriktívny výklad (porovnaj 9Cdo/72/2020, 9Cdo/260/2021).
36. Podľa ustanovenia § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to
zákon pripúšťa. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je

proti tomu, ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne
napadnúť dovolaním. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú
taxatívnevymenovanévustanoveniach§420a§421CSP.Otázkaposúdenia,čisúaleboniesúsplnené
podmienky, za ktorých sa môže dovolacie konanie uskutočniť, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho
súdu.

37. Dovolateľ vo svojom dovolaní dôvodí prípustnosťou dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP.
Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právneposúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
K právnej otázke č. 1 - kvalifikované vznesenie námietky premlčania

38. Žalovaný konajúcim súdom v prvom rade vytkol, že nesprávne právne posúdili tú otázku: „či
parafa právneho zástupcu, ako osoby neoprávnenej na konanie v mene právnickej osoby, ktorá sa
nachádza na rube listiny zachytávajúcej hmotnoprávny úkon, je relevantnou výkladovou pomôckou
preukazujúcou moment vykonania právneho úkonu, na ktorom dátum uznania absentuje“. S poukazom
na§323Obchodnéhozákonníkadovolateľnepopieral,žekuznaniuzáväzkuvsúdenejvecidošlo,avšak

skutočnosť, či žalobca v tejto časti žalobou uplatneného nároku podal žalobu včas, zaťažuje žalobcu aj
s prihliadnutím na procesnú obranu žalovaného spočívajúcu vo vznesení námietky premlčania týkajúcej
tejto časti žalobou uplatneného nároku. Dovolací súd vzhľadom na uvedené a obsah celého súdneho
spisu za kľúčovú právnu otázku považuje tú „či dlžník (žalovaný) kvalifikovane vzniesol námietku
premlčania žalobou uplatneného nároku tým, že namietol absenciu dátumu na ním vykonanom uznaní
záväzku v písomnej forme, z ktorého dôvodu takto označený moment vykonania tohto právneho úkonu

nie je možné stotožniť s parafou jeho právneho zástupcu, ako osoby neoprávnenej na konanie v
mene právnickej osoby, ktorá sa nachádza na rube listiny zachytávajúcej hmotnoprávny úkon - uznanie
záväzku, pričom dlžník (žalovaný) v námietke premlčania neoznačil žiadnu inú skutočnosť, ktorou by
bol moment uznania právneho úkonu inak časovo určený“.
39. Poznajúc vlastnú rozhodovaciu prax dovolací súd konštatuje, že vyššie uvedená právna otázka

nebola doposiaľ predmetom dovolacieho prieskumu, čím najvyšší súd dospel k záveru, že je daná
prípustnosť dovolania podaného dovolateľom podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP.
40. Podľa ustanovenia § 323 ods. 1 ObZ ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa,
že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď
pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná.

41. Ustanovenie § 407 ods. 1 ObZ určuje, že ak dlžník písomne uzná svoj záväzok, plynie nová
štvorročná premlčacia doba od tohto uznania. Ak sa uznanie týka iba časti záväzku, plynie nová
premlčacia doba ohľadne tejto časti.
42. Aby uznanie záväzku vyvolávalo tie účinky, ktoré s ním § 323 ods. 1

ObZ spája, musí akt uznania záväzku spĺňať niektoré formálne a obsahové náležitosti. Medzi
formálne náležitosti patrí, že ustanovenie § 323 ods. 1 ObZ vyžaduje pre
uznanie záväzku písomnú formu s tým, že uznanie záväzku ako jednostranný právny úkon musí byť
dlžníkom adresovaný, resp. určený veriteľovi; akt spĺňajúci obsahové náležitosti uznania záväzku.

43. Pre obsahové náležitosti uznania stačí, ak bude z obsahu úkonu uznania záväzku záväzok, ktorý
sa uznáva, bezpečne identifikovateľný (napr. odkazom na zmluvu, z ktorej záväzok vznikol; na faktúru,
ktorou sa záväzok kvantifikuje a žiada o uhradenie, ak sa z nej záväzok dá identifikovať) a odlíšiteľný
od iných záväzkov prípadne existujúcich medzi dlžníkom a veriteľom.
44. Dovolací súd zdôrazňuje, že prvým dôsledkom uznania záväzku tak, ako

ho predpokladá prvá veta § 323 ods. 1 ObZ, je vznik
vyvrátiteľnej domnienky o tom, že záväzok v čase jeho uznania dlžníkom existoval. Dôsledkom
vyvrátiteľnosti tejto domnienky je to, že dlžník má aj naďalej možnosť dokázať, že uznaný záväzok v
čase uskutočnenia aktu uznania v skutočnosti neexistoval, či už preto, lebo nikdy nevznikol, alebo preto,

lebo ešte pred jeho uznaním zanikol. V prípade, že dlžník neunesie bremeno tvrdenia a dôkazu o tom,
že v dobe uznania záväzku tento neexistoval, súd bude mať na základe uvedenej právnej domnienky
skutočnosť existencie uznaného záväzku za preukázanú. Týmto je možné konštatovať, že je vecou
dlžníka, aby dokazoval neexistenciu záväzku, ktorý uznal a z tohto titulu aj niesol všetky dôsledky z toho,
že túto skutočnosť v súdnom konaní nepreukázal.

45. Ďalším dôsledkom uznania záväzku je začatie plynutia novej
štvorročnej premlčacej lehoty na uplatnenie si nároku na úhradu uznaného
záväzku súdnou cestou (§ 407 ods. 1 ObZ).

46. Právna teória, ani súdna prax dosiaľ je v súlade s tým, že okamih, ku ktorému v intenciách §
323 ods. 1 ObZ nastávala vyvrátiteľná domnienka existencie uznaného záväzku, sa spája s vlastným
vyhotovením písomného uznania dlžníkom, kedy zákon tu vychádza z predpokladu, že dlžník v čase
urobenia písomného uznania záväzku má (musí) vedieť, aké sú jeho záväzky.47. Ak „časom uznania“ ustanovenie § 323 ods. 1 ObZ rozumie „čas vyhotovenia“ písomného uznania
záväzku dlžníkom, potom aj pojem obsiahnutý v ustanovení § 407 ods. 1 ObZ „od tohto uznania“
nemožno vykladať inak. Z tohto plynúci záver, podľa ktorého premlčacia doba plynie odo dňa, keď dlžník

uznanie vyhotovil, t.j. v čase uznania, od tohto uznania, je plne v súlade s tým, že uskutočnenie tohto
jednostranného právneho úkonu je plne v dispozícii dlžníka, a je rovnako na ňom, či tým, že uznanie
včas odovzdá, veriteľovi vôbec umožní ťažiť z výhod, ktoré takýmto uznaním (vrátane novej premlčacej
doby), pokiaľ ide o ľahšiu vymožiteľnosť svojej pohľadávky, získal.
48. Otázkou v súdenej veci je, čo v prípade, ak dlžník (žalovaný) v priebehu súdneho konania uplatní

námietku premlčania ním uznaného záväzku, hoci nepopiera, že záväzok čo do rozsahu uznal, avšak
popiera „čas urobenia písomného uznania“ ako aj „okamih uznania“, keďže je tento spájaný jedine s
dátumom pri parafe jeho právneho zástupcu. A to s dôrazom na skutočnosť, že moment - čas, kedy k
uznaniu došlo, bolo v prejednávanej veci rozhodujúcou skutočnosťou.
49. Dovolací súd zdôrazňuje, že premlčanie, ako inštitút, ktorý zabezpečuje udržanie určitého
pretrvávajúceho stavu, počas ktorého dochádza k neuplatňovaniu práva, (ktoré síce existuje, ale veriteľ

si ho nenárokuje) teda požaduje (okrem jednoduchého uplynutia premlčacej doby) od dlžníka aj aktívne
konanie, t.j. dlžník musí v tom smere, aby sa v spore uplatnili účinky premlčania, vykonať určitý úkon.
Aby boli ustanovenia o premlčaní spravodlivé a vyvážené voči obidvom stranám (veriteľovi aj dlžníkovi),
požadujú preto ustanovenia o premlčaní na jednej strane, aby veriteľ svoje právo počas premlčacej doby
neuplatňoval (t.j. bol dlhšiu dobu pasívny) a na druhej strane od dlžníka požadujú, aby uplatnil špecifickú

námietku (t.j. aby bol aktívny), pričom touto námietkou je námietka premlčania.
50. Námietka premlčania je procesnou námietkou a uplatňuje sa najmä v súdnom konaní, ktorej
komplexná úprava je zakotvená v hmotnoprávnom predpise (Obchodný zákonník, resp. Občiansky
zákonník), má hmotnoprávne účinky (právo veriteľa sa stáva nevymáhateľným), ale má aj dôsledky
procesnoprávneho charakteru. Je preto nevyhnutné sa zamerať kedy, a v akej forme možno uplatniť

námietku premlčania, aby nastali jej účinky.
51. Je bez akýchkoľvek pochybností možné ustáliť, že právo na vznesenie námietky premlčania je
zárukou naplnenia princípu právnej istoty a materiálneho naplnenia právneho štátu. Je základom
predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, pretože otázkou premlčania uplatneného nároku sa musí súd
zaoberať na základe námietky vždy ako primárnou a až následne meritórne posudzovať nárok uplatnený

žalobcom (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1MObdo/1/2007).
52. Dovolací súd však zdôrazňuje, že námietkou premlčania žalobou uplatneného nároku sa súd
zaoberá výlučne na podnet strany a neskúma ju ex offo. Preto je pre súdny prieskum potrebné vzniesť
takú námietku premlčania, ktorá sleduje ňou uvádzané účinky, a ktorá je spôsobilá ovplyvniť začiatok
plynutia premlčacej doby, z ktorého dôvodu je potrebné skutkovo a právne túto námietku zdôvodniť.

Týmto je strana, ktorá uplatnila námietku premlčania povinná tvrdiť skutkové okolnosti nevyhnutne
potrebné na posúdenie začiatku plynutia premlčacej doby a toto svoje tvrdenie aj dôkazne doložiť. Je
totiž neprijateľné, aby súd posúdil nárok žalobcu ako premlčaný, a to bez toho, aby stanovil konkrétny
dátum - okamih, odkedy premlčania doba začala plynúť a zároveň kedy plynúť prestala.
53. V súdenej veci je nesporné, že žalovaný ako dlžník celým súborom písomných uznávacích

prejavov, záväzok, čo do rozsahu uznal. Tento uznávací prejav bol vykonaný žalovaným s tým, že na
tomto uznávacom prejave bol zaznamenaný časový okamih pri podpise, resp. parafe jeho právneho
zástupcu. Žalovaný ako dlžník však počas celého súdneho konania namieta tento časový údaj - okamih
zaznamenaný na jeho vlastnom písomnom uznávacom právnom úkone, a to jeho vlastným právnym
zástupcom. Týmto v priebehu celého konania deklaruje, že hoci záväzok, čo do rozsahu uznal, popiera

„čas urobenia písomného uznania“ ako aj „okamih uznania“, keďže je tento spájaný jedine s dátumom
pri parafe jeho právneho zástupcu. A to s dôrazom na skutočnosť, že moment - čas, kedy k uznaniu
došlo, bolo v prejednávanej veci rozhodujúcou skutočnosťou.
54. Dovolací súd vzhľadom na vyššie uvedené pri právnom posúdení otázky špecifikovanej v bode 39.
tohto rozhodnutia uzatvára, že pri vznesení námietky premlčania je určenie momentu - v súdenej veci

času uznania záväzku, rozhodujúci a je na tej strane, ktorá takúto námietku uplatní, aby tento moment
- čas kvalifikovane spochybnil. Argument predostretý dlžníkom zameraný na dátum uznania záväzku
spájaný pri parafe jeho právneho zástupcu, je spôsobilý na určenie okamihu uznania záväzku, keďže je
možné, že k takejto situácii dôjsť môže. Avšak je v tejto súvislosti potrebné riadne v námietke premlčania
dôvodiť kedy, a od akého iného okamihu (momentu, časového určenia) začala plynúť iná premlčacia

doba a zároveň je potrebné uviesť, kedy namietnutá premlčacia doba plynúť prestala. O to viac, ak túto
námietku spochybňuje strana, ktorá uznávací prejav vykonala.
55. Ako je zdôraznené vyššie, dlžník musí byť aktívny a okrem skutočností spôsobilých vyvolať plynutie
inej premlčacej doby v námietke premlčania dôvodiť kedy, a od akého iného okamihu (momentu,časového určenia) začala plynúť iná premlčacia doba a zároveň je potrebné uviesť, kedy namietnutá
premlčacia doba plynúť prestala a tieto skutočnosti doložiť aj dôkazmi. Dlžník z uvedeného dôvodu musí
označiť iný okamih plynutia premlčacej doby, čo do začiatku a logicky aj skončenia.

56. Dovolací súd konštatuje, že postup súdov nižších inštancií v prebiehajúcom spore pri právnom
posúdení námietky premlčania žalobcom uplatneného nároku bol týmto správny, keďže tieto súdy
opakovane podrobili prieskumu námietku premlčania vznesenú žalovaným ako dlžníkom, avšak s takým
záverom, že tento vo svojej námietke neuviedol žiaden iný dátum uznania záväzku (pričom spochybnil
údaj uvádzaný jeho právnym zástupcom, pozn. dovolacieho súdu) s tým, že zo skutkových okolností

konajúce súdy vyvodili ten záver, že dlžník neuniesol bremeno tvrdenia o inom okamihu - časového
momentu, ako tomu v súdenej veci vyplýva zo žalobcom predloženého písomného uznania záväzku
priamo žalovaným.
57. Ako zhodne uviedli súdy nižších inštancií, pre spor podstatná právna skutočnosť, teda uznanie
záväzku nastala a samotné uznanie, resp. jeho existencia nebola ani namietaná zo strany žalovaného.
Sporný bol len dátum uznania, alebo teda moment uznania takéhoto záväzku zo strany žalovaného.

Žalobca v konaní predložil skutkové tvrdenia, ako aj k tomu prislúchajúce listinné dôkazy, že k uznaniu
záväzku došlo dňa 8. februára 2018, odvodzujúc tieto skutočnosti od pečiatky na rube papiera so
spomínaným dátumom od právneho zástupcu žalovaného. Žalovaný vo svojej námietke premlčania
dátum 8. február 2018 nevyvrátil ani skutkovými tvrdeniami, keď neuviedol iný konkrétny dátum, ktorý
by mal pripadať na uznanie záväzku a rovnako okrem neunesenia skutkového bremena neuniesol ani

bremeno dôkazné, keď by ku nejakému dátumu predkladal aj konkrétne dôkazné prostriedky. Dôkazné
bremeno týmto zaťažuje dlžníka, nakoľko platí, že ak je v zákone ustanovená domnienka, ktorá pripúšťa
dôkaz opaku (t.j. vyvrátiteľná právna domnienka), má súd tvrdenie v uznaní záväzku za preukázané,
pokiaľ v konaní nevyšiel najavo opak. Pre úplnosť je nutné totiž dodať, že Obchodný zákonník umožňuje
uznanie aj premlčanej pohľadávky (§ 323 ods. 1 druhá veta, § 407 ods. 4), čo len umocňuje ten záver, že

pre kvalifikované vznesenie námietky premlčania je nevyhnutné túto námietku podložiť aj konkrétnymi
skutočnosťami, v súdenej veci iným dátumom uznania záväzku, miesto toho, ktorým disponuje veriteľ
akožalobca,atonazákladeuznávaciehoprejavudlžníka,t.j.žalovanýmsdátumomuznaniavyvodeným
na základe parafy jeho právneho zástupcu.
58. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k záveru, že dovolanie žalovaného v právnej otázke

č. 1 podané podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP nie je dôvodné, preto jeho dovolanie v tejto časti podľa
§ 448 CSP, zamietol.
Kprávnejotázkeč.2-poctivýobchodnýstykadobrémravypripríslušenstvepohľadávkyzdravotníckeho
zariadenia zúčastňujúceho sa na Koncepcii oddlženia
zdravotníckych zariadení

59. Žalovaný, ako ostatnú právnu otázku uviedol tú, „či žalobca, ako subjekt pôsobiaci mimo odvetvia
zdravotníctva, ktorý v tomto odvetví nepodniká, netvorí žiadne hodnoty a zároveň odmieta sa zúčastniť
štátom riadenej koncepcie oddlženia zdravotníckych zariadení, pri uplatnení príslušenstva pohľadávky,
ktorú získal postúpením od pôvodných veriteľov žalovaného, ktoré si títo pôvodní veritelia štandardne

voči zdravotníckym zariadeniam neuplatňujú, koná v rozpore s poctivým obchodným stykom a tým aj
dobrými mravmi, pokiaľ nerešpektuje obchodnú zvyklosť v tomto odvetví spočívajúcu v dobrovoľnom
neuplatňovaní príslušenstva pohľadávky pôvodnými veriteľmi voči zdravotníckym zariadeniam napriek
tomu, že pohľadávky od pôvodných veriteľov žalobca nadobudol za odplatu rovnajúcu sa maximálne
výške istiny postúpených pohľadávok, resp. nižšej výške“.

60. Dovolací súd aj v prípade otázky uvedenej vyššie konštatuje, že takáto právna otázka nebola
doposiaľ predmetom dovolacieho prieskumu, čím najvyšší súd dospel k záveru, že aj v tejto časti je daná
prípustnosť dovolania podaného dovolateľom podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Navyše ide o otázku
zásadnéhovýznamu,ktorájespôsobilámaťdopadnaposúdeniepoctivéhoobchodnéhostykuadobrých
mravov zo strany postupníka, resp. nového veriteľa uplatňujúceho si v súdnom konaní aj príslušenstvo

postúpenej pohľadávky voči dlžníkovi, a to zdravotníckemu zariadeniu, ktoré sa zúčastňuje na Koncepcii
oddlženia zdravotníckych zariadení, hoci sa postupca, resp. pôvodný veriteľ tohto nároku vzdal.
61. Žalovaný naprieč celým súdnym konaním opakovane namietal, že ako zdravotnícke zariadenie svoje
záväzky voči dodávateľom uspokojuje podľa svojich finančných schopností priebežne. Uvedené má
za následok ich postupné uspokojovanie, ktoré prebieha aj po lehote splatnosti, s čím sú dodávatelia

uzrozumení a príslušenstvo pohľadávky nepožadujú. Žalovaný zdôrazňoval, že v prípade nemožnosti
plniť svoje záväzky včas nejde o žiadnu svojvôľu z jeho strany a tomuto plneniu svojich záväzkov
sa ani nevyhýba (čoho dôkazom je aj uznanie dlhu). Žalovaný zároveň podotkol, že dodávatelia
zdravotníckej techniky, liekov a materiálu, a to napriek vedomosti o predmetnej skutočnosti, (že si svojezáväzky nedokáže splniť riadne a včas, pozn. dovolacieho súdu) opakovane vstupujú do obchodných
záväzkových vzťahov so žalovaným a sú uzrozumení, že k riadnemu splneniu pohľadávky dochádza
aj po lehote splatnosti. Z uvedeného záveru preto žalovaný odvodil záver, že v prípade úhrady istiny

v plnej výške (aj keď po lehote splatnosti), dodávatelia zdravotníckej techniky, liekov a materiálu,
resp. pôvodní veritelia nemajú záujem o príslušenstvo v podobe úrokov z omeškania ani paušálnu
náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. Týmto podľa žalovaného možno takéto konanie
de facto vyložiť ako vzdanie sa práva na príslušenstvo zo strany dodávateľov, resp. jeho dobrovoľné
neuplatňovanie v intenciách zaužívanej obchodnej zvyklosti. Žalovaný uvedenou argumentáciou

klasifikoval postup žalobcu, ktorý je podnikateľským subjektom pôsobiacim mimo sféry zdravotníctva,
a ktorý systematicky odkupuje pohľadávky od pôvodných veriteľov - dodávateľov zdravotníckeho
tovaru a liekov za odplatu nedosahujúcu pravdepodobne ani výšku istiny a v následnom vymáhaní
týchto pohľadávok od zdravotníckych zariadení v plnej výške istiny, spolu s úrokmi z omeškania a s
paušálnou náhradou nákladov spojených s uplatnením pohľadávky (t.j. so všetkými právami spojenými
s inštitútom postúpenia pohľadávok), ako nepoctivý, nakoľko pôvodní dodávatelia zdravotníckeho

tovaru príslušenstvo pohľadávky zásadne nepožadujú a zúčastňujú sa štátom riadenej koncepcie
oddlženia. Žalobca týmto podľa žalovaného zneužíva svoje dominantné ekonomické postavenie a
napriek naliehavému verejnému záujmu na zúčastnení sa koncepcie oddlženia sa tohto procesu
nezúčastňuje (podľa názoru žalovaného výlučne z dôvodov maximalizácie svojho zisku).
62. Súd prvej inštancie vyššie koncipované námietky vyhodnotil tak, že ani v prípade, ak žalované

pohľadávky a ich príslušenstvo vznikli na základe dodania zdravotníckeho materiálu a liekov, žalované
príslušenstvo nie je nemravné a nepoctivé. Nepoctivým a nemravným nie je podľa okresného súdu
ani postúpenie pohľadávky a jej príslušenstva na postupníka a nepoctivým a nemravným nie je ani
skutočnosť, že postupník žaluje žalovaného a domáha sa okrem iného aj zaplatenia postúpeného
príslušenstva. Súd prvej inštancie uzavrel, že žalobcom uplatnené príslušenstvo pohľadávok v podobe

úrokov z omeškania a paušálnej náhrady nákladov spojených s ich uplatnením, je legitímnou súčasťou
uplatňovaných nárokov žalobcu a nemožno konštatovať ich rozpor s dobrými mravmi, resp. so zásadou
poctivého obchodného styku. Nezaplatením dlžných súm riadne a včas sa zároveň podľa okresného
súdu žalovaný dostal do omeškania a z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie priznal žalobcovi aj
požadované príslušenstvo.

63. Odvolací súd ohľadne príslušenstva pohľadávky a úrokov z omeškania a ich rozpore s obchodnými
zvyklosťami medzi dodávateľmi zdravotníckeho tovaru sa plne stotožnil so súdom prvej inštancie a
poukázal aj na svoj právny názor vyjadrený v rozhodnutí sp. zn. 7Cob/74/2020 zo dňa 20. októbra
2020, kde nevidí dôvod na odklon od tohto právneho záveru a naďalej zotrval na závere, že nepoctivým
a nemravným nie je uplatňovanie si zákonného príslušenstva pohľadávky. Rovnako bol krajský súd

toho názoru, že žalobca, na ktorého boli postúpené predmetné pohľadávky nie je viazaný obchodnými
zvyklosťami, ktoré mohli existovať medzi žalovaným a jeho dodávateľmi, teda pôvodnými veriteľmi.
Príslušenstvo pohľadávky podľa názoru odvolacieho súdu je absolútne legálny a zákonný inštitút a
samotné dodávanie zdravotníckeho materiálu nemá na existenciu tohto inštitútu, ako aj samotnú voľbu
jeho použitia zo strany ktorejkoľvek zo zmluvných strán, žiaden vplyv.

64. V kontexte súdenej veci dovolací súd prioritne uvádza, že Vláda Slovenskej republiky schválila na
svojom rokovaní dňa 13. septembra 2017 (pred podaním žaloby, pozn. dovolacieho súdu) materiál s
názvom „Koncepcia oddlženia zdravotníckych zariadení“ (ďalej aj „koncepcia“), ktorého cieľom bolo
riešiť finančnú situáciu nemocníc vo vzťahu k ich veriteľom v oblasti existujúceho stavu záväzkov po
lehote ich splatnosti, ako aj realizáciu opatrení na úrovni nemocníc s cieľom zamedzovať ich ďalšiemu

zadlžovaniu sa. Dňa 30. novembra 2017 Národná rada Slovenskej republiky vyslovila súhlas s použitím
štátnych finančných aktív v objeme 585 miliónov eur. Záujem zúčastniť sa procesu oddlžovania v súlade
s uvedenou koncepciou a podmienkami účasti na oddlžení zdravotníckych zariadení splnila Národná
transfúzna služba Slovenskej republiky a 29 zdravotníckych zariadení, medzi ktorými je aj žalovaný.
Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky na svojej webovej stránke zverejňuje všetky procesné

detaily usmernenia, ako aj všetky právne dokumenty súvisiace s procesom oddlžovania. Pre účely
finančného mechanizmu sa pohľadávkou rozumie právo veriteľa voči nemocnici na peňažné plnenie
z titulu záväzku medzi veriteľom a nemocnicou. Príslušenstvom pohľadávky sa rozumejú úroky, úroky
z omeškania, poplatok z omeškania, náklady spojené s uplatnením pohľadávky, a akékoľvek sankcie
súvisiace s omeškaním dlžníka.

65. Predpokladom zapojenia veriteľa do procesu oddlžovania je vzdanie sa všetkého príslušenstva k
pohľadávkam, najmä úrokov z omeškania, rôznych zmluvných pokút, sankcií či poplatkov, ktoré ako
dôsledok omeškania so splatením istiny pohľadávky vznikli a diskont z istiny vo výške podľa zvolenej
formy oddlžovania. Veritelia majú možnosť rozhodnúť sa, ktorú formu možnosti uspokojenia svojichpohľadávok si zvolia. Základným princípom oddlžovania je prirodzene okrem iných zásad dobrovoľnosť
na strane dlžníka a veriteľa. V prípade, že prihlásená pohľadávka veriteľa nebude v mechanizme
oddlžovania uspokojená, práva veriteľa z titulu vlastníctva pohľadávky voči nemocnici nezanikajú a

ostávajú nezmenené aj so všetkými právnymi nárokmi. To isté platí aj v prípade, že sa veriteľ do tohto
mechanizmu nezapojí, viď zásada dobrovoľnosti.
66.Podľa§3ods.1OZ,výkonprávapovinnostívyplývajúcichzobčianskoprávnychvzťahovnesmiebez
právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými
mravmi.

67. Podľa § 524 ods. 1 OZ veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou
zmluvou inému.
68. Podľa § 524 ods. 2 OZ s postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva
s ňou spojené.
69. Podľa § 529 ods. 1 OZ námietky proti pohľadávke, ktoré mohol dlžník uplatniť v čase postúpenia,
mu zostávajú zachované i po postúpení pohľadávky.

70. Podľa § 1 ods. 1 ObZ, tento zákon upravuje postavenie podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy,
ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním.
71. Podľa § 1 ods. 2 ObZ, právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona.
Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho
práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí a ak

ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon.
72. Podľa § 261 ods. 1 ObZ, táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri
ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti.
73. Podľa § 264 ods. 1 ObZ, pri určení práv a povinností zo záväzkového vzťahu sa prihliada aj na
obchodné zvyklosti zachovávané všeobecne v príslušnom obchodnom odvetví, pokiaľ nie sú v rozpore

s obsahom zmluvy alebo so zákonom.
74. Podľa § 264 ods. 2 ObZ, obchodné zvyklosti, na ktoré sa má prihliadať podľa zmluvy, sa použijú
pred tými ustanoveniami tohto zákona, ktoré nemajú donucovaciu povahu.
75. Podľa § 265 ObZ, výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku,
nepožíva právnu ochranu.

76. Postúpenie pohľadávky zmluvou v zmysle § 524 a nasl. OZ predstavuje typickú dobrovoľnú cesiu,
ktorá je prejavom autonómie slobodnej vôle kontrahentov. V dôsledku postúpenia dochádza k prevodu
pohľadávky z jej pôvodného majiteľa ako postupcu, na nového nadobúdateľa ako postupníka. Ide o
dvojstranný právny úkon bez účasti dlžníka, ktorého súhlas sa na postúpenie pohľadávky nevyžaduje,
a ktorý nemusí byť o postúpení vôbec informovaný. Práva a povinnosti dlžníka zo záväzkového vzťahu

nie sú v zásade postúpením pohľadávky nijako dotknuté (princíp identity pohľadávky). Zákon osobitne
chráni postavenie dlžníka, keď neumožňuje postúpenie pohľadávky, ktorej obsah by sa zmenou veriteľa
zmenil a zachováva dlžníkovi aj vo vzťahu k postupníkovi všetky námietky proti pohľadávke, ktoré
mohol uplatniť v čase postúpenia (§ 529). Postúpením pohľadávky dochádza v rámci záväzkového
vzťahu k tzv. singulárnej sukcesii, ktorá má hmotnoprávne účinky. Právnym nástupcom (sukcesorom)

pôvodného veriteľa sa v rozsahu postúpeného práva na plnenie stáva postupník [viď Števček, M., Dulak,
A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník II., § 451-880.
Komentár. Praha: C.H. Beck, 2015, 1802 s.; (ďalej len “Komentár")].
77. Predmetom postúpenia môže byť akákoľvek pohľadávka v zmysle práva na plnenie voči dlžníkovi,
pokiaľ jej postúpenie nevylučuje Občiansky zákonník alebo iný právny predpis. Spôsobilým predmetom

postúpenia môže byť vo všeobecnosti pohľadávka splatná, alebo nesplatná, premlčaná, podmienená,
prípadne relatívne neplatná, pokiaľ sa dotknutá osoba pred postúpením neplatnosti účinne nedovolala
podľa § 40a. Zmluvou o postúpení pohľadávky sa z hľadiska jej účinkov vždy prevádza iba konkrétne
právo postupcu na plnenie voči dlžníkovi, nie však zmluvný vzťah ako celok. Postupník na základe
cesie nevstupuje do základného obligačného vzťahu s dlžníkom, z ktorého postupovaná pohľadávka

vznikla, a ktorého obsah môže tvoriť značný objem práv a povinností, ktoré nie sú postúpením dotknuté.
Účastníkom pôvodného záväzkového vzťahu ostáva naďalej postupca. Spolu s pohľadávkou nadobúda
postupník aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené. S postúpenou pohľadávkou nadobúda
postupník osobitnú povinnosť strpieť prípadné uplatnenie námietok, ktorými dlžník v čase postúpenia
disponoval voči postupcovi, vrátane kompenzačnej námietky vo vzťahu k pohľadávkam, ktoré mal dlžník

voči postupcovi v čase notifikácie (viď Komentár s. 1805).
78. Ustanovenie § 529 ods. 1 OZ je vyjadrením princípu, že postúpenie pohľadávky na základe zmluvy
uzavretej medzi postupcom a postupníkom nemôže mať za následok zhoršenie postavenia dlžníka.
Preto je dlžník oprávnený voči postupníkovi uplatniť všetky námietky proti pohľadávke. Zákon vyžaduje,aby išlo o námietky, ktoré tu boli v čase postúpenia pohľadávky. Môže namietať všetko, čo vylučuje,
obmedzuje jeho povinnosť splniť pohľadávku teda to, že pohľadávka vôbec nevznikla, jej výška uvedená
v zmluve o postúpení nezodpovedá jeho povinnosti, povinnosť zanikla, pohľadávka nie je splatná a pod.

Z pohľadu jeho námietok to má ten dôsledok, akoby k postúpeniu pohľadávky vôbec nedošlo [viď Krajčo,
J.: Občiansky zákonník pre prax (komentár), Judikatúra NS SR, NS ČR, ESD, ESĽP, II.(§ 136 - § 587),
EUROUNION, s. 2323].
79.Dovolacísúdďalejuvádza,žeNajvyššísúdSlovenskejrepublikyrozsudkomzodňa14.júna2007sp.
zn.6MObdo3/2006(hocitotorozhodnutienezohľadňuješpecifickýrežim„oddlženianemocniceaúčasti

postupcunatomtoprocese“,pozn.dovolaciehosúdu)judikoval,že„Zásadypoctivéhoobchodnéhostyku
sú výrazom konkretizácie všeobecnejších morálnych zásad, či noriem vyjadrených v pojme dobré mravy.
Tvoria ucelený súbor zásad správania, ktorých dodržiavanie v obchodnom styku tento styk kvalifikuje
ako poctivý“. V označenej veci žalovaný namietal, že uplatnenie si práva na úroky z omeškania zo strany
veriteľa je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, keďže veriteľ - žalobca tak neurobil
pri každom omeškaní dlžníka - žalovaného, čo nasvedčuje, že konkrétne správanie sa účastníkov

malo za následok vylúčenie platenia úrokov z omeškania. Generálny prokurátor Slovenskej republiky
si toto tvrdenie osvojil v mimoriadnom dovolaní, ktorý zdôraznil, že ustanovenie § 369 ObZ týkajúce sa
príslušenstva pohľadávky je dispozitívnym ustanovením, z čoho jasne vyplýva, že § 369 ObZ ex lege
pôsobí na obchodnoprávne vzťahy len v tom prípade, ak medzi dlžníkom a veriteľom nie je iná dohoda.
Zmluvné strany si tak môžu platenie úrokov z omeškania nielen obmedziť, ale dokonca i celkom vylúčiť.

Hoci dovolací súd mimoriadnemu dovolaniu nevyhovel, pripustil, že zmluvné strany si môžu postih za
omeškanie s plnením peňažného záväzku vo forme úrokov z omeškania v konkrétnom prípade vylúčiť
dohodou, nakoľko Obchodný zákonník to nevylučuje s tým, že dohoda veriteľa s dlžníkom o tom, že
sa vzdáva svojho práva na úroky z omeškania, musí mať písomnú formu tak, ako to ustanovuje § 574
ods. 1 OZ. Takúto dohodu však žalovaný v písomnej forme súdu nepredložil, pričom žalobca poprel

uzatvorenie dohody o vzdaní sa svojho práva na úroky z omeškania voči dlžníkovi - žalovanému.
80. Všeobecne známou skutočnosťou je tá, že v odvetví verejného zdravotníctva je v prípade štátnych
nemocníc zavedená obchodná zvyklosť, že niektoré faktúry nemusia byť vždy uhradené v lehote
splatnosti z dôvodu nedostatočného financovania týchto nemocníc zo strany zdravotných poisťovní.
Jednotliví dodávatelia však tieto obchodné vzťahy udržujú vzhľadom na ich ekonomickú výhodnosť

a istotu dlhodobo vysokého obratu, pričom úroky z omeškania zaplatiť nepožadujú. Svedčí o tom
skutočnosť, že postupcovia ako dodávatelia dodávali žalovanému tovar a poskytovali služby dlhodobo,
kedy z obsahu ich obchodných vzťahov je evidentné, že si boli vedomí toho, že žalovaný neplní svoje
záväzky včas, vzhľadom na svoje nedostatočné financovanie, úroky z omeškania si u žalovaného
neuplatňovali a tento stav akceptovali vzhľadom na potenciál ekonomického obratu u žalovaného.

Uvedené je zrejmé aj z argumentácie predostretej žalovaným v súdenej veci a podľa žalovaného takéto
správanie sa vytvorilo obchodnú zvyklosť medzi dodávateľmi zdravotníckej techniky, liekov a materiálu
a nemocnicou ako odberateľom, resp. medzi veriteľmi a dlžníkom.
81. V súvislosti s vyhodnotením námietky obchodnej zvyklosti konajúce súdy odkázali na rozhodnutie
NS ČR sp. zn. 32Cdo/4932/2009 (viď aj rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7Cob/74/2020

zo dňa 20. októbra 2020, na ktoré poukázal odvolací súd v napadnutom rozhodnutí) v zmysle, ktorého
český najvyšší súd ustálil, že „Ak je možné obchodnú zvyklosť vymedziť ako ustálenú obchodnú prax,
neznamená to ešte, že každé zaužívané pravidlo správania účastníkov obchodných vzťahov musí
predstavovať obchodnú zvyklosť. Nebude to tak hlavne v prípadoch opakovaného porušovania práv
a povinností (či už subjektívnych, alebo objektívnych), pretože je pojmovo vylúčené, aby pravidlo

správania, ktoré je v rozpore so zákonom alebo zmluvnou úpravou bolo spôsobilé nadobudnúť formu
obchodnej zvyklosti. Porušovanie povinnosti splniť včas a riadne zväzok, aj keby išlo o jav dlhotrvajúci
a rozšírený v celom odvetví, nie je možné považovať za obchodnú zvyklosť. Skutočnosť, že príčinou
oneskorených platieb je platobná neschopnosť dlžníkov, spôsobená už čímkoľvek, nemôže na tomto
závere nič zmeniť”.

82. Dovolací súd preskúmaním vyššie označeného rozhodnutia českého najvyššieho súdu konštatuje,
že toto sa netýka takých skutkových okolností, ktoré sú dané v súdenej veci, a to účasti dlžníka
na Koncepcii oddlženia zdravotníckych zariadení, kedy pôvodní veritelia (postupníci) sa v rámci
tejto koncepcie oddlženia písomne vzdali svojho práva na príslušenstvo. Týmto je odkaz na právne
závery označeného judikátu českého najvyššieho neúplný a nezohľadňujúci všetky skutkové a právne

okolnosti tohto sporu s tým, že sa v rozhodnutí nielenže nevychádza z postavenia postupníka, ktorého
postupca sa koncepcie oddlženia zúčastňuje, ale neskúma ani prípadný rozpor postupníka s poctivým
obchodným stykom a dobrými mravmi v zmysle § 265 ObZ (viď závery vyjadrené v rozhodnutí Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 7Cob/74/2020 zo dňa 20. októbra 2020), keďže český najvyšší súd právneposudzuje uplatnenie príslušenstva rýdzo z pohľadu „obchodnej zvyklosti podľa § 264 ObZ a bežného
podnikateľského vzťahu mimo špecifického režimu koncepcie oddlženia zdravotníckeho zariadenia ako
dlžníka”.

83.Dovolacísúdkonštatuje,že(ne)schopnosťsplniťsvojzáväzokriadneavčaszostranydlžníkanebola
sporná,keďžedodávateliazdravotníckejtechniky,liekovamateriálusúsplnenímdlžníkaakonemocnice
aj po lehote splatnosti uzrozumení, a to už pri vstupe s ním do záväzkového vzťahu. Opakovane
uvádzanou obchodnou zvyklosťou bola podľa tvrdení dlžníka tá, že veritelia si pri plnení záväzku po
lehote splatnosti (prípadne plnení postupne) neuplatňujú príslušenstvo pohľadávky. Z vyššie citovanej

judikatúry je zrejmé, že ustanovenie § 369 ObZ týkajúce sa príslušenstva pohľadávky je dispozitívnym
ustanovením, z čoho jasne vyplýva, že § 369 ObZ ex lege pôsobí na obchodnoprávne vzťahy len v tom
prípade, ak medzi dlžníkom a veriteľom nie je iná dohoda. Obchodný zákonník takúto dohodu a priori
nevylučuje a je na dlžníkovi, aby takúto dohodu súdu v konaní preukázal.
84. V súdenej veci je nesporné, že dodávatelia zdravotníckej techniky, liekov a materiálu ako pôvodní
veritelia svoje pohľadávky voči žalovanému, postúpili žalobcovi ako postupníkovi. V súdenej veci je

nesporné, že žalobca si ako postupník voči žalovanému uplatňuje aj príslušenstvo k postúpeným
pohľadávkam. Žalobou uplatnené príslušenstvo si podľa tvrdení dlžníka pôvodní veritelia neuplatňujú,
čo podľa dlžníka vytvorilo obchodnú zvyklosť v tomto smere, čím si podľa žalovaného nový veriteľ,
resp. postupník má uplatňovať takéto právo na príslušenstvo v rozpore s obchodným poctivým stykom
a dobrými mravmi. So záverom konajúcich súdov, že nie je v rozpore s poctivým obchodným

stykom a dobrými mravmi, ak si napriek istej obchodnej zvyklosti veritelia uplatnia aj príslušenstvo
pohľadávky, je možné súhlasiť avšak nie bezvýhradne. V súdenej veci totiž nastala taká okolnosť,
ktorá má dopad na posúdenie prípadného poctivého obchodného styku a konania v rozpore s dobrými
mravmi zo strany nového veriteľa - postupníka, keďže dlžník ako zdravotnícke zariadenie spadá do
špecifického režimu Koncepcie oddlženia, a to v zmysle mandátnej zmluvy uzavretej s Ministerstvom

zdravotníctva Slovenskej republiky zo dňa 12. apríla 2018 (č.l. 617 spisu) s tým, že pôvodní veritelia -
dodávatelia zdravotníckej techniky, liekov a materiálu pristúpili v rámci špecifického režimu koncepcie
oddlženia k novácii svojich pôvodných záväzkových vzťahov a písomnou formou sa vzdali svojho
práva na príslušenstvo k pohľadávkam voči žalovanému zdravotníckemu zariadeniu, čím sa aj oni
ako postupcovia zúčastňujú Koncepcie oddlženia žalovaného ako zdravotníckeho zariadenia. V tomto

kontexte sa vynára totiž tá právna otázka, či v prípade nového veriteľa - postupníka (žalobcu) pri
uplatnení príslušenstva k postúpenej pohľadávke žalobným návrhom z voči žalovanému spadajúceho
do špecifického režimu oddlženia, ktorý mandátnou zmluvou s Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej
republiky vstúpil do procesu koncepcie oddlženia, nedochádza pri tomto uplatnení ku konaniu v rozpore
s dobrými mravmi a poctivým obchodným stykom, ak pôvodní veritelia - dodávatelia zdravotníckej

techniky, liekov a materiálu - postupníci „nepísanú a zaužívanú - dlžníkom tvrdenú - obchodnú zvyklosť
akceptovanú už pri vstupe do záväzkového vzťahu s dlžníkom v podobe neuplatnenia príslušenstva k
pohľadávke nesplnenej riadne a včas - písomne podložili, a to nováciou svojich záväzkov bezodkladne
po tom, ako dlžník vstúpil do špecifického ozdravného režimu Koncepcie oddlženia zdravotníckeho
zariadenia”. Skutočnosť, že dlžník - žalovaný má v prípade postúpenia pohľadávky voči postupníkovi

(novému veriteľovi) tie isté práva, ako voči postupcovi (pôvodnému veriteľovi), ktoré mu prislúchali
v čase postúpenia a v tomto smere sa vzťah dlžníka a veriteľa spravuje zásadou, podľa ktorej k
akoby postúpeniu pohľadávky vôbec nedošlo, je nevyhnutné jeho námietku o konaní nového veriteľa -
postupníka v rozpore s dobrými mravmi a poctivým obchodným stykom podrobiť dôslednému skúmaniu
v kontexte toho, že dlžník spadá pod špecifický režim koncepcie oddlženia a pôvodní veritelia -

postupcovia - následne pristúpili ku koncepcii oddlženia a dobrovoľne sa vzdali písomnou formou
svojho práva na príslušenstvo k pohľadávke, ktorá nie je plnená riadne a včas. Je bez akýchkoľvek
pochybností zrejmé, že zúčastniť sa režimu koncepcie oddlženia je na báze dobrovoľnosti a to nielen
zo strany veriteľa ale aj dlžníka a samotná skutočnosť, že sa tejto koncepcie oddlženia niektorá zo strán
nezúčastní, nemôže byť na ujmu. Avšak za takej situácie, kedy pôvodní veritelia - postupcovia - sa tejto

koncepcie zúčastňujú a svoje nepísané pravidlo o neuplatnení príslušenstva k pohľadávke podchytili v
rámci koncepcie oddlženia aj písomne a svojho práva na príslušenstvo sa vzdali, by bolo v rozpore so
samotnýmcieľomaúčelomVládouSlovenskejrepublikyvytvorenejKoncepcieoddlženiazdravotníckych
zariadení, ak by sa postupník domáhal takého práva, ktorého sa postupca preukázateľne vzdal. Jedine
v prípade, ak by sa pôvodný veriteľ - postupca tejto koncepcie oddlženia nezúčastnil, by bolo podľa

najvyššieho súdu možné prijať právny záver konajúcich súdov, že uplatnenie nároku na príslušenstvo
zo strany postupníka nemôže byť klasifikované ako rozporné s poctivým obchodným stykom a dobrými
mravmi a išlo by o ich legitímny nárok, na ktorý by prípadná obchodná zvyklosť nemala žiaden vplyv,
čo však nie je prejednávaný prípad.85. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľ
dôvodne namietal nesprávne právne posúdenie právnej otázky č. 2, a to posúdenia poctivého
obchodného styku a dobrých mravov pri uplatnení príslušenstva pohľadávky zdravotníckeho zariadenia

zúčastňujúceho sa na Koncepcii oddlženia zdravotníckych zariadení, a to postupníkom tejto pohľadávky
za takej situácie, kedy sa postupca tohto práva vzdal, čím sa koncepcie oddlženia zúčastňuje, z ktorého
dôvodu najvyšší súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v časti príslušenstva zrušil (§ 449 ods. 1
CSP).
86. Keďže dôvody, pre ktoré bol zrušený rozsudok odvolacieho súdu, sa vzťahujú aj na rozsudok

súdu prvej inštancie a nápravu nemožno dosiahnuť iba zrušením rozhodnutia odvolacieho súdu v časti
príslušenstva, najvyšší súd zrušil aj rozsudok súdu prvej inštancie v časti príslušenstva (§ 449 ods. 2
CSP) a vec vrátil Okresnému súdu Prešov, ako súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (§ 450 CSP).
87. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o trovách pôvodného konania a o trovách
dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).
88. V ďalšom konaní sú súdy nižšej inštancie (súd prvej inštancie a aj odvolací súd) právnym názorom

dovolacieho súdu viazané (§ 455 CSP).
89. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.