Uznesenie – Neplatnosť právnych úkonov ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, March 20, 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1CdoPr/6/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117201067
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 03. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Šobichová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:8117201067.2

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne C.. I. Y., narodenej XX. C. XXXX, G.,
K. XXX/XX, zastúpenej advokátkou JUDr. Gabrielou Jablonskou, Košice, Letná 47, IČO: 17 080
223, proti žalovanému Obci Lomnička, Lomnička, Lomnička 66, IČO: 00 330 027, zastúpenému
Advokátskou kanceláriou JUDr. Daniel Blyšťan s.r.o., Košice, Thurzova 3367/6A, IČO: 47 231
785, o určenie neplatnosti odvolania z funkcie, vedenom na Okresnom súde Poprad pod sp. zn.

11Cpr/7/2017, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 26. januára 2023 č. k.
12CoPr/8/2022-450, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Prešove z 26. januára 2023 č. k. 12CoPr/8/2022-450 z r u š u j e a vec
mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom (v tomto individuálnom

pracovnoprávnom spore v poradí druhým) výrokom I. určil, že odvolanie žalobkyne z funkcie riaditeľky
ZŠ a MŠ Lomnička vykonané listom žalovaného zo dňa 20. decembra 2016 je neplatné a súvisiacim
výrokom II. o trovách konania rozhodol tak, že ich plnou náhradou zaviazal žalovaného.

2. Po citovaní ust. § 3 ods. 1, ods. 2, § 39 Obč. zák., čl. 2 Základných zásad Zákonníka práce,
§ 255 ods. 1, § 262 ods. 1, ods. 2 CSP svoje rozhodnutie vecne dôvodil tým, že žalobkyňa sa

podanou žalobou domáhala určenia neplatnosti jej odvolania z funkcie riaditeľky ZŠ a MŠ Lomnička,
ktoré žalovaný učinil listom zo dňa 20. decembra 2013 (+ mzdových nárokov, ktoré boli vylúčené na
samostatné konanie) vychádzajúc z ostatného zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu v tejto veci
(sp. zn. 19CoPr/2/2019 z 8. novembra 2018), v zmysle ktorého je daná jeho právomoc a kauzálna
príslušnosť, ide o individuálny pracovnoprávny spor s tým, že žalobkyňa bola do funkcie riaditeľky
menovaná žalovaným dňa 30. apríla 2014 s účinnosťou od 1. júla 2014 do 30. júna 2019, kde v tejto

súvislosti jej vznikla o.i. i povinnosť deklarovať svoje majetkové pomery, a to do 30 dní od ustanovenia do
funkcie riaditeľky, pričom žalobkyňa si túto svoju zákonnú povinnosť bezpochyby nesplnila, kde zákon
naproti tomu ukladá zriaďovateľovi po vyjadrení príslušnej rady školy obligatórne povinnosť takéhoto
riaditeľa z funkcie odvolať a táto jeho povinnosť z časového hľadiska nie je ničím limitovaná. Odvolanie
z funkcie riaditeľky bolo určité a zrozumiteľné, dostalo sa do dispozičnej sféry žalobkyne, ktorá však
namietala jeho neplatnosť aj pre rozpor s dobrými mravmi, lebo bolo podľa žalobkyne účelové z dôvodu,

že tá začala poukazovať na neplnenie si povinností žalovaného ako zriaďovateľa školy, čo malo vyústiť
až do podania trestného oznámenia a civilných žalôb zo strany žalobkyne. Preto bolo povinnosťou
súdu prvej inštancie zaoberať sa a skúmať motív odvolania žalobkyne z funkcie riaditeľky. Súd prvej
inštancie vôbec nezisťoval a nezaoberal sa úvahami, či z hľadiska takto uplatneného odvolania z funkcie
riaditeľky so zreteľom na všetky dostupné okolnosti prípadu, to zodpovedalo dobrým mravom. Zistenie
skutočného motívu a skutočných dôvodov pre odvolanie žalobkyne z funkcie riaditeľky, môže viesť k

zisteniu, či tento jednostranný právny úkon je (nie je) v rozpore s dobrými mravmi. Následne uviedol, že z
dokazovania vyplynulo, že hlavným motívom a dôvodom odvolania žalobkyne z funkcie riaditeľky bolo jejkonanie, ktorým poukazovala na neplnenie si zákonných povinností zo strany žalovaného. Za podozrivú
možno označiť aj skutočnosť, že k zisteniu porušenia povinnosti žalobkyne deklarovať svoje majetkové
pomery došlo až v roku 2016, t. j. dva roky po jej ustanovení do funkcie. K odvolaniu žalobkyne došlo

po podaní trestných oznámení a civilných žalôb voči žalovanému, ktorých predmetom bolo porušovanie
rozpočtových pravidiel na úseku originálnych kompetencií zriaďovateľa základnej a materskej školy -
žalovaného, ktorý nemal poukazovať finančné prostriedky zo svojho rozpočtu základnej škole v súlade
so zákonom. Podstatnou okolnosťou bola aj skutočnosť, že na obci nefungoval žiadny administratívny
poriadok, a preto bolo pre žalobkyňu ťažké dokázať, že si zákonnú povinnosť odovzdania majetkového

priznania splnila. Samotný žalovaný v konaní uviedol, že obec nemala dostatok finančných prostriedkov
a potrebovali pokryť iné náklady, ktoré boli taktiež nevyhnutné, a z toho dôvodu neboli základnej škole
poukazované financie z rozpočtu v plnej výške. Odvolanie z funkcie riaditeľky je preto v zmysle §
39 Občianskeho zákonníka neplatným právnym úkonom pre jeho rozpor s dobrými mravmi. Žalovaný
odvolal žalobkyňu z funkcie z dôvodu, že sa žalobkyňa dožadovala zákonnými prostriedkami, aby
žalovaný plnil svoje rozpočtové povinnosti. Namiesto toho, aby žalovaný riešil nedostatky vo financovaní

školy, odvolal z funkcie žalobkyňu a vymenoval nového riaditeľa, ktorý vzal žaloby voči žalovanému
späť. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na skutočnosť, že škola sa stala dlžníkom voči jednotlivým
inštitúciám a žalovaný bol povinný svoj dlh riešiť tým, že mu bol poskytnutý úver. Aj súčasný riaditeľ
školy vnímal problém jej nedostatočného financovania zo strany žalovaného, čo vyplynulo aj z jeho listu
adresovaného Ministerstvu školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky.

3. Tento rozsudok včas podaným odvolaním napadol žalovaný. O uvedenom odvolaní rozhodol Krajský
súd v Prešove (ďalej aj „odvolací súd“) svojim rozsudkom č. k. 12CoPr/1/2020 - 337 z 30. júna 2020 tak,
že I. výrokom zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a žalobu zamietol a II. výrokom priznal žalovanému
proti žalobkyni nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v plnom rozsahu.

V odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že v preskúmavanej veci súd prvej inštancie neopomenul
skúmať, aký bol skutočný motív žalovaného pre odvolanie žalobkyne z funkcie riaditeľky, lebo poznanie
skutočných dôvodov pre odvolanie je podkladom pre záver o jeho prípadnom rozpore s dobrými
mravmi, resp. pre záver, že konanie žalovaného v procese odvolávania vykazuje znaky zneužitia
práva, lebo je len naoko súladné s objektívnym právom. Súd prvej inštancie na základe skutkových

zistení zadovážených vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne z funkcie
riaditeľky bolo účelové, no opomenul, že toto odvolanie smerovalo skutočne k dosiahnutiu navonok
proklamovaného cieľa, ktorým je, zákonné obligum zriaďovateľa odvolať riaditeľku v prípade nesplnenia
si zákonnej povinnosti deklarovať svoje majetkové pomery do 30 dní od ustanovenia do funkcie. Toto
odvolaniebolotedazameranévýlučnenato,abyžalovanýrešpektovalzákonnýstav,vktorombolnútený

žalobkyňu z funkcie riaditeľky odvolať pre nesplnenie jej zákonných povinností; motivované tak nemohlo
byť konaním žalobkyne, ktorá poukazovala na možné porušovania zákonných povinností žalovaného.

4. Na dovolanie žalobkyne označený rozsudok odvolacieho súdu dovolací súd svojim uznesením sp. zn.
1Cdo/178/2020 z 24. augusta 2022 zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení

svojho rozhodnutia dovolací súd uviedol, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné v otázke
(ne)súladu odvolania žalobkyne z funkcie s dobrými mravmi. Odvolací súd vo svojom zrušujúcom
uznesení výslovne inštruoval súd prvej inštancie, aby doplnil dokazovanie vo vzťahu k skutočnému
motívu odvolania žalobkyne z funkcie, a aby predmetný motív následne preskúmal z hľadiska jeho
súladu s dobrými mravmi, keďže prípadný nesúlad by predmetné odvolanie činil absolútne neplatným v

zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie následne v zmysle pokynu odvolacieho súdu
dokazovanievuvedenomzmysledoplnilarozsiahlymspôsobomodôvodnilsvojprávnyzáveronesúlade
odvolania z funkcie s dobrými mravmi. Vychádzal pritom zo skutočnosti, že k odvolaniu žalobkyne z
funkcie došlo dva roky po porušení jej povinnosti podať majetkové priznanie a po podaní trestných
oznámení a civilných žalôb proti žalovanému z dôvodu neplnenia si jeho finančných a rozpočtových

povinností voči základnej škole, ktorou bola žalobkyňa riaditeľkou. Právny záver o nesúlade odvolania z
funkcie s dobrými mravmi súd prvej inštancie odôvodnil aj ďalšími súvisiacimi okolnosťami (neexistujúci
administratívny poriadok v obci, skutočné finančné problémy obce, späťvzatie žalôb voči obci novým
riaditeľom školy a i.). Odvolací súd sa v napadnutom rozsudku s uvedeným právnym záverom súdu
prvej inštancie nestotožnil, avšak bez riadneho odôvodnenia. Stručne sa obmedzil na konštatovanie,

že skutočným motívom odvolania žalobkyne z funkcie bolo rešpektovanie zákonného stavu a splnenie
si svojej zákonnej povinnosti odvolať riaditeľku z funkcie v prípade nepodania majetkového priznania
v stanovenej lehote. Odvolací súd tento svoj právny záver nijako bližšie neodôvodnil poukazom navykonané dokazovanie, ani inými okolnosťami. Takéto odôvodnenie rozhodnutia nemožno považovať
za vyhovujúce zákonným požiadavkám, ktoré právna úprava kladie na obsah odôvodnenia rozhodnutia.

5. Následne odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu opätovne zamietol.
Žalovanému priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v
plnom rozsahu. Žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom
rozsahu. Odvolací súd vzhľadom k tomu, že vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvej
inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania a dôvodom pre zmenu napadnutého

rozhodnutiabololenprávneposúdenieotázkyrozporuodvolaniažalobkynezfunkcieriaditeľkysdobrými
mravmi nepovažoval za potrebné a účelné na prejednanie odvolania nariaďovať pojednávanie, keď si
to nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem s poukazom na § 385 ods. 1 CSP.

6. Predmetom odvolacieho prieskumu bolo posúdenie správnosti záverov súdu prvej inštancie, ktorý
určil, že odvolanie žalobkyne z funkcie riaditeľky učinené žalovaným listom zo dňa 20.12.2016 je

neplatné pre jeho rozpor s dobrými mravmi. Z dokazovania pred súdom prvej inštancie vyplynulo, že
žalobkyňa bola do funkcie riaditeľky menovaná žalovaným dňa 30. apríla 2014 s účinnosťou od 1. júla
2014 do 30. júna 2019. V tejto súvislosti jej vznikla o.i. i povinnosť deklarovať svoje majetkové pomery
do 30 dní od ustanovenia do funkcie riaditeľky (§ 10 ods. 1 písm. a) zák. č. 552/2003 Z.z.). Žalobkyňa
mala za to, že túto povinnosť si mohla splniť podaním mimoriadneho majetkového priznania dňa 30.

apríla2014,ktoréhootázkadoručeniaostalavsúdenejveciprinajmenšomsporná.Trebavšakzdôrazniť,
že 30 - dňovú lehotu na splnenie si tejto povinnosti zákon viaže výlučne na okamih ustanovenia
do funkcie, ktorým v tomto prípade bol deň 1. júla 2014, a nie na okamih prevzatia menovacieho
dekrétu. Zákonodarca okrem toho výslovne stanovil jednak povinnosť štátneho zamestnanca podať
majetkové priznanie za bežný kalendárny rok do konca marca nasledujúceho kalendárneho roka, ako

i povinnosť podať majetkové priznanie do 30 dní od ustanovenia do funkcie riaditeľky. Ak by malo
podanie majetkového priznania za bežný rok konzumovať povinnosť podania majetkového priznania pri
ustanovení do funkcie riaditeľky, zákonodarca by uvedené určite výslovne v dotknutom zákone upravil.
Nič také však v dotknutom zákone upravené nie je. Okrem toho v spore žalobkyňou nikdy nebolo hoc
len tvrdené, aby bola majetkové priznanie podávala aj po 1. júli 2014. Potom v tomto smere preukázaná

neexistencia administratívneho poriadku obce, na nedostatok ktorý sa poukazovalo v súvislosti s ne/
podaním mimoriadneho majetkového priznania dňa 30. apríla 2014, je bez právnej relevancie a nemôže
byť braná ako súvisiaca okolnosť pre vyslovenie záveru o nesúlade odvolania žalobkyne z funkcie
riaditeľky žalovaným s dobrými mravmi. Za danej situácie nemožno prijať iný záver ako ten, že žalobkyňa
si svoju zákonom stanovenú povinnosť podať majetkové priznanie do 30 dní od ustanovenia do funkcie

riaditeľky bez akýchkoľvek pochybností nesplnila.

7. Ďalejodvolacísúdpoukázalnato,žezdokazovaniapredsúdomprvejinštancierovnakovyplynulo,že
žalovaný listom z 20. decembra 2016, ktorého prevzatie žalobkyňou sporné nebolo, tu odvolal z funkcie
riaditeľky. Ako dôvod odvolania uviedol: „V zmysle zákona č. 596/2003 Z. z. o štátnej správe v školstve

a školskej samospráve v znení neskorších úprav § 3 ods. 7 bod b) za porušenie povinnosti a obmedzení
vyplývajúcich z osobitného predpisu, t. j. zákona č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme
§ 10 ods. 1 bod a) nepodanie majetkového priznania do 30 dní od ustanovenia na miesto vedúceho
zamestnanca od 1. júla 2014.“ Zákon zriaďovateľovi ukladá obligatórne povinnosť odvolať riaditeľa
o.i. i v prípade, ak si riaditeľ nesplní svoju zákonom stanovenú povinnosť deklarovať svoje majetkové

pomery do 30 dní od ustanovenia do funkcie (§ 3 ods. 7 písm. b) zák. č. 596/2003 Z.z. v spojení s 10
ods. 1 písm. a) zák. č. 552/2003 Z.z.), pričom v prípade takéhoto odvolania, sa vyžaduje iba vyjadrenie
príslušnej rady školy (§ 3 ods. 9 zák. č. 596/2003 Z.z.), ku čomu aj došlo, a nie súhlas s odvolaním, tak
ako sa to mylne v tomto spore domnieva žalobkyňa. Táto povinnosť zriaďovateľa z časového hľadiska
nie je zákonom limitovaná, a v prípade, ak zriaďovateľ uvedené porušenie povinnosti zistí, trebárs aj

po niekoľkých rokoch, musí prikročiť k odvolaniu riaditeľa. Na ťarchu zriaďovateľa nemožno pripísať
ani kontrolu, resp. vynútenie si splnenia povinnosti, v tomto prípade deklarovanie majetkových pomerov
do 30 dní od ustanovenia do funkcie riaditeľa, lebo touto povinnosťou zákon zaťažuje vymenovaného
riaditeľa, a nie zriaďovateľa.

8. Podľa odvolacieho súdu potrebné bolo poukázať aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, ktorý už vo svojom rozsudku z 28. februára 2005, sp. zn. 2Cdo/178/2004, ktorý si osvojila
aj následná ustálená prax najvyššieho súdu, vyslovil právny záver, od ktorého ani po zmene právnych
predpisov (zákon č. 542/1990 Zb. o štátnej správe v školstve a školskej samospráve, účinný do31. decembra 2003, ktorý bol zmenený zákonom č. 596/2003, účinným od 1. apríla 2003 v znení
neskorších predpisov) nie je dôvod odstúpiť. Ako uviedol Najvyšší súd vo vyššie citovanom rozhodnutí,
ustanovenia zákona č. 542/1990 Zb. (v súdenej veci zákona č. 596/2003 Z.z., v znení neskorších

predpisov obdobne) osobitne neupravovali náležitosti odvolania z funkcie a nerobí tak ani zákon č.
313/2001 Z.z. o verejnej službe (v súčasnosti zákon č. 552/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov
o výkone práce vo verejnom záujme), ktorý ohľadne pracovnoprávnych vzťahov odkazuje na úpravu
Zákonníkom práce (zákon č. 311/2001 Z.z. v znení neskorších noviel), okrem prípadov, ak sám alebo
osobitný predpis neustanovuje inak. Potom právny úkon urobený zriaďovateľom - odvolanie z funkcie

riaditeľa školy, je potrebné vykladať ako prejav vôle, smerujúci k zániku práva, ktoré právny predpis
s takýmto prejavom spája. Pre jeho platnosť je postačujúca jeho určitosť a zrozumiteľnosť, ktorých
naplnenie je dané uvedením konkrétnym ustanovením zákona. Musí sa dostať do dispozičnej sféry
druhej strany - riaditeľovi. V tejto súvislosti je potrebné preto uzavrieť, že žalovanému potom, ako
zistil preukázané nesplnenie si zo zákona stanovenej povinnosti žalobkyne deklarovať svoje majetkové
pomery v 30 - dňovej lehote od ustanovenia do funkcie, neostávalo nič iné, iba rešpektovať zákonný

príkaz spočívajúci v jeho povinnosti (nie možnosti) žalobkyňu z funkcie riaditeľky odvolať. Postupoval
pritom zákonom predpísaným spôsobom a pri dodržaní zákonom stanovených podmienok.

9. Podľa odvolacieho súdu z dokazovania pred súdom prvej inštancie taktiež vyplynulo, že žalobkyňa
niekedy na jar 2016 učinila podanie adresované OR PZ Stará Ľubovňa na preskúmanie dodržiavania

zákonnosti a vyvodenie dôsledkov z porušovania rozpočtových pravidiel na úseku originálnych
kompetencií zriaďovateľa - obce Lomnička voči ZŠ a MŠ, o ktorom bolo rozhodnuté uznesením OR
PZ SL č. ČVS-ORP-210/VYS-SL-2015 z 2. marca 2016 tak, že predmetná vec bola postúpená Úradu
vládneho auditu Košice na prejednanie správneho deliktu, lebo výsledky vyšetrovania preukazovali,
že nešlo o trestný čin, ale o skutok, ktorý možno prejednať ako správny delikt. K uvedenému došlo

jednoznačne pred zistením nesplnenia si zákonnej povinnosti žalobkyne deklarovať svoje majetkové
pomery v zákonom stanovenej lehote po ustanovení do funkcie riaditeľky, ako i pred jej odvolaním
z funkcie. Z časového hľadiska však ani túto nespornú okolnosť (jar 2016 oznámenie žalobkyne na
žalovaného, november 2016 započatie kontroly žalovaným ku dodržiavaniu zákonných povinností zo
strany žalobkyne a december 2016 odvolanie žalobkyne z funkcie žalovaným) samo o sebe, bez

pristúpenia ďalších konkrétnych okolností, ktoré v danom prípade zistené neboli, nemožno považovať za
okolnosť, ktorá mohla byť pre žalovaného motívom, aby žalobkyňu z funkcie riaditeľky odvolal, resp. pre
ktorú pristúpil k prevereniu si plnenia zákonných povinností žalobkyňou ako riaditeľkou, ktoré následne
vyústilo do zistenia nedostatku deklarovať majetkové pomery v 30 - dňovej lehote od ustanovenia
do funkcie riaditeľky, pre ktorý dôvod nakoniec došlo k odvolaniu žalobkyne z funkcie. Rovnako z

dokazovania pred súdom prvej inštancie vyplynulo, že žalobkyňa ako riaditeľka školy podala proti
žalovanému na Okresnom súde Stará Ľubovňa v mesiaci december 2016 spolu päť žalôb na plnenie,
konkrétne dňa 8. decembra 2016 jednu žalobu a nasledujúceho dňa ďalšie štyri žaloby. Všetky konania
boli zastavené. V troch prípadoch bola žaloba vzatá späť z dôvodu mimosúdneho vyriešenia sporu
(2C/77/17, 6C/7/18 a 4C/9/18) a v dvoch prípadoch (7C/126/16 a 7C/125/16) pre nezaplatenie súdneho

poplatku. K späťvzatiam došlo po zmene na pozícii riaditeľa školy. Z dokazovania pred súdom prvej
inštancie však naproti tomu nevyplynulo, aby sa bol žalovaný o podaných žalobách dozvedel ešte pred
tým, ako pristúpil k odvolaniu žalobkyne z funkcie riaditeľky (aj keby hlavný kontrolór od začiatku o nich
vedel, ako to ustálil súd prvej inštancie, nemožno bez ďalšieho usudzovať, že o nich vedel aj žalovaný,
ktorého štatutárom bola starostka, nie hlavný kontrolór, pričom v tomto smere z dokazovania pred

súdom prvej inštancie nevyplynulo, aby bol hlavný kontrolór o uvedenom ihneď informoval starostku;
o uvedenom nemožno bez ďalšieho usudzovať ani z plnej moci udelenej žalovaným advokátskej
kancelárii), resp., že by novovymenovaný riaditeľ, ktorý rovnako vnímal nedostatky financovania školy,
bol nejakým spôsobom k týmto späťvzatiam žalovaným inštruovaný. Preto ani tieto okolnosti nemohli
byť pre žalovaného motívom na odvolanie žalobkyne z funkcie riaditeľky. Finančné problémy obce, na

ktoré žalobkyňa poukazovala boli všeobecne nesporným faktom, čo v neposlednom rade potvrdila aj
samotná vtedajšia starostka obce, ako aj hlavný kontrolór obce, pričom až v roku 2018 si obec vzala
úver na preklenutie dlhov vzniknutých v roku 2016, a to nie len voči škole ale aj iným inštitúciám. Za
takéhoto stavu, ani uvedené nemožno považovať za okolnosť motivujúcu žalovaného odvolať žalobkyňu
z funkcie riaditeľky.

10. Odvolací súd uviedol, že neplatnou je aj výpoveď zamestnávateľa, ktorá je v rozpore s dobrými
mravmi. Rozpor s dobrými mravmi predpokladá, že motívy výpovede nie sú v súlade so základnými
zásadami právneho poriadku. Uvedené možno bez akýchkoľvek pochybností použiť i pre túto vec.Potom aj odvolanie z funkcie riaditeľky je neplatné, ak svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu
alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Dobrými mravmi sú pravidlá správania sa, ktoré
sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ fundamentálneho hodnotového poriadku

(porovnaj rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 55/2011). V praxi všeobecných súdov sa pojmom
dobré mravy (boni mores) označuje súhrn základných spoločenských, kultúrnych a mravných noriem,
ktoré preukázali počas historického vývoja určitú mieru stálosti (nemennosti), vyjadrujú podstatné
historické tendencie a stotožňuje sa s nimi podstatná časť spoločnosti (viď rozhodnutie najvyššieho súdu
sp. zn. 5Cdo/151/2009). Dobré mravy sú považované za kritérium, podľa ktorého sa v najrozmanitejších

oblastiach práva posudzuje správanie subjektov práva s tým, že konanie proti dobrým mravom býva
adekvátne sankcionované. I keď pojem dobré mravy nie je v právnom poriadku Slovenskej republiky
definovaný, viaceré zákony obsahujú priamy odkaz na dobré mravy. Vo všeobecnosti ide o prípad
konania v rozpore s dobrými mravmi tiež vtedy, keď konajúci síce navonok postupuje v medziach svojho
práva, ale realizáciou tohto práva sleduje poškodenie druhého účastníka právneho vzťahu. Zo strany
takto konajúceho subjektu ide len formálne o výkon práva; jeho skutočným zámerom a tiež účelom jeho

konania totiž nie je vykonať (svoje) právo, ale poškodiť právo (niekoho iného).

11. Posúdenie otázky rozporu právneho úkonu - odvolanie z funkcie riaditeľky - s dobrými mravmi
je otázkou právnou, nie otázkou skutkovou. Súd prvej inštancie na základe skutkových zistení
zadovážených vykonaným dokazovaním dospel k právnemu záveru, že odvolanie žalobkyne z funkcie

riaditeľky bolo účelové, lebo bolo vykonané po viac ako dvoch rokoch od porušenia jej povinnosti
deklarovať majetkové pomery v zákonom stanovenej lehote po ujatí sa funkcie riaditeľky a po podaní
trestných oznámení a civilných žalôb proti žalovanému z dôvodu neplnenia si jeho finančných a
rozpočtových povinností voči škole, ktorej bola žalobkyňa riaditeľkou ako i odkazom na neexistujúci
administratívny poriadok, ktorým by mohlo byť preukázané podanie mimoriadneho majetkového

priznania, skutočné finančné problémy obce a späťvzatie žalôb voči obci novým riaditeľom školy. S týmto
právnym záverom súdu prvej inštancie sa odvolací súd nestotožnil, pretože z dokazovania pred súdom
prvej inštancie nevyplynuli skutočnosti svedčiace o právnom závere, že odvolanie žalobkyne z funkcie
riaditeľky zo strany žalovaného bolo účelové ( viď body 10., 16., 17., 18. tohto odôvodnenia), práve
naopak, z dokazovania pred súdom prvej inštancie jednoznačne vyplynulo, že odvolanie žalobkyne z

funkcie riaditeľky bolo výlučne zamerané na to, aby žalovaný rešpektoval zákonný stav, v ktorom bol
nútený žalobkyňu z funkcie riaditeľky odvolať pre nesplnenie jej zákonných povinností (viď body 11.,
12., 13., 14., 15. tohto odôvodnenia). Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností a právnych
argumentov, rešpektujúc názor dovolacieho súdu, dospel odvolací súd k záveru, že napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie v I. vyhovujúcom výroku je vecne nesprávny a preto ho je potrebné postupom podľa

§ 388, § 390 CSP zmeniť a žalobu zamietnuť.

12. O nároku na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396
ods. 2 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania bolo
rozhodnuté podľa § 453 ods. 3 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnej žalobkyni

bol priznaný nárok na náhradu trov konania proti neúspešnému žalovanému v plnom rozsahu. O výške
priznanej náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným súdnym
úradníkom po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP). Odvolací súd
nezistil žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa na postup podľa § 257 CSP (ku tomu pozri aj napr. ÚS
SR, sp. zn. I. ÚS 453/2019).

13. Proti predmetnému rozsudku žalobkyňa podala dovolanie. Dovolanie podala z dôvodov podľa § 420
písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. b) CSP. V úvode dovolania poukázala na skutkový stav vo veci (bod
I. dovolania).
13.1. Dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP zdôvodnila tak, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu

postráda akékoľvek presvedčivé a zrozumiteľné odôvodnenie odklonu od rozhodnutia prvostupňového
súdu a zároveň absentuje reakcia odvolacieho súdu na argumenty žalobkyne, čím sa stalo znova
jeho rozhodnutie nepresvedčivým a nezrozumiteľným. Žalobkyňa poukázala na to, že odvolací súd
už žiadne dokazovanie nevykonával, ale z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa vyvodil
odlišné skutkové a na ich základe aj právne závery, ako súd prvého stupňa. Podľa odôvodnenia

dovolacieho rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/202/2006, ak sa chcel odvolací súd odchýliť
od skutkových zistení súdu prvého stupňa na základe bezprostredne ním vykonaných dôkazov, mal
dokazovanie sám v potrebnom rozsahu opakovať a zadovážiť si tak rovnocenný podklad pre odlišné
hodnotenie dôkazov a tým aj pre odklon od svojho rozhodnutia, ale aj od svojho prvšieho právnehonázoru. Podľa žalobkyne ostali odvolacím súdom nedoriešené námietky žalobkyne o tom, že celé
odvolanie žalobkyne z funkcie bolo len účelové a malo za cieľ zmariť vymáhanie neuhradených
pohľadávok vyplývajúcich z originálnych kompetencií zriaďovateľa - žalovaného. Odvolací súd sa

nezaoberal právnou argumentáciou vyplývajúcou z rozpočtových pravidiel Slovenskej republiky a
vyplývajúcou z vykonaného dokazovania prvostupňovým súdom a nevysporiadal sa ani s tým, čo tvrdí
vo svojom rozhodnutí z 26. januára 2023. Poukázala na bod 16. napadnutého rozsudku. Presvedčivosť
a zrozumiteľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu teda postráda uvedenie, čo mal odvolací súd na mysli,
keď uviedol, že bez pristúpenia ďalších konkrétnych okolností nemožno podanie trestného oznámenia

považovať za reakciu obce na správanie sa žalobkyne ako riaditeľky školy pri jej odvolaní z funkcie.
13.2. Z dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie vyplynulo, že došlo ku škode pre školu vo
výške viac ako 383 000 eur na originálnych kompetenciách. Ďalej poukázala na bod 17. odôvodnenia
odvolacieho rozsudku. Žalobkyňa žalovala obec a nie hlavného kontrolóra a námietka súdu, že o
tom vedela starostka skôr nemá oporu v zákone, veď práve kontrolór na pojednávaní vypovedal, že
žalobkyňa nemohla ani bez súhlasu obce podať žaloby voči obci. Žalobkyňa smerovala otázku či nemala

by úvaha súdu smerovať k zisteniu, prečo novo vymenovaný riaditeľ vzal žaloby voči žalovanému späť.
Na pojednávaní žalobkyňa uviedla, že s obsahom zmluvy o poskytovaní právnej pomoci mal žalovaný
vedomosti ešte pred odvolaním žalobkyne z funkcie riaditeľky školy, nakoľko tieto zmluvy sa zverejňujú
na stránke školy, zriaďovateľom, ktorej je vlastne žalovaný.
13.3. Ďalej poukázala na bod 18. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu, ak súd vyslovil záver, že vec

bola vyriešená úverom z roku 2018, prečo potom neskúmal či ozaj boli z tohto úveru pokryté pohľadávky
školy. Z úveru totiž boli pokryté len dva účtovné roky a to rok 2016 a 2017. Na pojednávaní uviedla, že
dlhyvočiSociálnejpoisťovniaDaňovémuúradužalovanávyplatilasplátkovýmkalendáromaniezúveru.
Odvolaním žalobkyne z funkcie tak ostali nedoriešené pohľadávky školy za žalované obdobia, čím sa
žalovaná na úkor základnej školy a materskej školy Lomnička obohatila. Tu opomenul súd vyhodnotiť

tú skutočnosť, že prostriedky na činnosť školy boli poukazované žalovanému účelovo len na činnosť
školy, preto odvolávka odvolacieho súdu, že to žalovaný mal podĺžnosti aj voči tretím osobám neobstoja.
Žalovaný ani nepreukázal, že ani jemu neboli včas a riadne poukázané prostriedky v prospech Základnej
školy s materskou školou v Lomničke. Zdôvodnenie súdu je v tomto prípade zavádzajúce a jeho právna
úprava nemá oporu v zákone.

13.4. Ďalej poukázala na bod 4. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu. Uviedla, že sa nezakladá
na pravde. S námietkami a s právnou argumentáciou žalobkyne sa súd vôbec nevysporiadal. V Bode
10. rozhodnutia uviedol len, že ak by malo podanie majetkového priznania za bežný rok konzumovať
povinnosť podania majetkového priznania pri ustanovení do funkcie riaditeľky, zákonodarca by uvedené
určite výslovne v dotknutom zákone upravil, nič také v dotknutom zákone upravené nie je. Zo zákona č.

596/2003 Z. z. vyplýva, že žalobkyňa mala do 30 dní od ustanovenia na miesto vedúceho zamestnanca
deklarovať svoje majetkové pomery. Menovací dekrét na funkciu riaditeľky od 1. júla 2014 žalobkyňa
obdržala 30. apríla 2014. Majetkové priznanie preto mala podať odo dňa obdržania menovacieho
dekrétu do 30 dní od ustanovenia na miesto vedúceho zamestnanca. V tejto lehote majetkové priznanie
žalobkyňa doručila, čo osvedčila aj rada školy na svojom zasadnutí 9. decembra 2016.

13.5. Ak zriaďovateľ odvoláva riaditeľa podľa § 3 ods. 7 písm. b) zákona č. 596/2003 Z.z. vyžaduje
sa vyjadrenie príslušnej rady školy. Ak príslušná rada školy nepredloží vyjadrenie zriaďovateľovi do 15
dní od doručenia žiadosti o vyjadrenie, zriaďovateľ môže riaditeľa odvolať aj bez vyjadrenia príslušnej
rady školy. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že starostka obce mohla odvolať riaditeľku z dôvodu
uvedeného v odvolacom dekréte len, ak rada školy prejednala alebo sa rada školy nevyjadrila v 15

- dňovej lehote. Rada školy zasadala a rozhodla hlasovaním tak, že súhlas s odvolaním žalobkyne
nedala, nakoľko si žalobkyňa svoju povinnosť podať majetkové priznanie splnila. Aj samotná žalovaná
k stanovisku k odvolaniu uviedla, že v konaní síce bola predložená doručenka, ktorá mala predmetné
podanie majetkového priznania preukazovať, ale podľa žalovanej išlo o nepravdivý a falošný dôkaz.
Z uvedeného vyplýva že odvolací súd sa mylne domnieva, že žalobkyňa si svoju povinnosť podať

majetkové priznanie v lehote krajne stanovenej zákonom nesplnila.
13.6. Takýmto postupom je rozhodnutie odvolacieho súdu zmätočné a nepreskúmateľné, lebo z jeho
rozhodnutia nevyplýva presvedčivý odklon od jeho pôvodného usmernenia, preskúmať či odvolanie
nebolo urobené v rozpore s dobrými mravmi a tým vlastne vo veci spravodlivo rozhodnúť. Navyše sa k
právnym argumentom žalobkyne odvolací súd postavil ako k venovaniu sa energie už vyriešenej otázke,

čosohľadomaninadobrémravynebolavyriešená,keďžeajžalovanýmalpochybnostiovýkladezákona
č. 596/2003 Z.z., ktorý jednoznačne hovorí len o krajnom termíne predloženia majetkového priznania
po ustanovení žalobkyne do funkcie. Ak by to tak nebolo, nebol by predsa dal žalovaný trestnoprávne
preverovať či doručenka o splnení si povinností žalobkyňou nie je falzifikátom.14. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP žalobkyňa mala za to, že
rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi súdu

nebolaeštevyriešená.Vtomtokonaníodvolacísúdprávneposúdilnazáklade§3ods.7písm.b)zákona
č. 596/2003 Z.z., t. j. odvolanie riaditeľa je zákonné obligum zriaďovateľa odvolať riaditeľku v prípade
nesplnenia si povinnosti deklarovať svoje majetkové pomery do 30 dní od ustanovenia do funkcie od 1.
júla 2014. V nadväznosti na ďalšie ustanovenia odsekov § 3 zákona č. 595/2003 Z.z. považovala tento
právny názor odvolacieho súdu o povinnosti odvolať riaditeľa za nesplnenie si povinnosti podľa ods. 7

písm. b) za nesprávny, už aj vzhľadom na jeho vyjadrenie v rozsudku uvedenom na strane 4 v bode 11.,
že aj odvolanie z funkcie riaditeľky je neplatné, ak svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo
ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Týmto svojím tvrdením spochybnil aj obligum zriaďovateľa
odvolať žalobkyňu z funkcie v prípade nesplnenia si povinnosti podľa § 3 ods. 7 písm. b) zákona č.
596/2003 Z.z. Zároveň poukázala na ustanovenia § 3 ods. 7, § 3 ods. 9 zákona č. 596/2003 Z.z. a § 10
ods. 1, ods. 2 a 3 zákona č. 552/2003 Z. z.

14.1. Podľa žalobkyne z vyššie uvedených ustanovení zákona č. 596/2003 Z.z. vyplýva, že žalobkyňa
mala do 30 dní od ustanovenia na miesto vedúceho zamestnanca deklarovať svoje majetkové pomery.
Menovací dekrét o ustanovení na funkciu riaditeľky od 1. júla 2014 žalobkyňa obdržala 30. apríla
2014, majetkové priznanie preto mala podať odo dňa obdržania menovacieho dekrétu do 30 dní od
ustanovenia na miesto vedúceho zamestnanca. V tejto lehote majetkové priznanie žalobkyňa doručila,

čo osvedčila aj rada školy na svojom zasadnutí 9. decembra 2016. Ďalej uviedla, že ak zriaďovateľ
odvoláva riaditeľa podľa § 3 ods. 7 písm. b) zákona č. 596/2003 Z.z. vyžaduje sa vyjadrenie príslušnej
rady školy, ak príslušná rada školy nepredloží vyjadrenie zriaďovateľovi do 15 dní od doručenia žiadosti
o vyjadrenie, zriaďovateľ môže riaditeľa odvolať aj bez vyjadrenia príslušnej rady školy. Z uvedeného
vyplýva, že starostka obce mohla odvolať, ale nemusela riaditeľku z dôvodu uvedeného v odvolávacom

dekréte, len, ak rada školy - prejednala alebo sa rada školy nevyjadrila v 15 - dňovej lehote. Rada školy
zasadala a rozhodla hlasovaním tak, že súhlas s odvolaním žalobkyne nedala, nakoľko si žalobkyňa
svoju povinnosť podať majetkové priznanie splnila. Už z tohto ustanovenia vyplýva protichodnosť a
nejednoznačnosť aplikácie platného právneho predpisu.
14.2. Ak teda odvolací súd tvrdí, že sa nevyžaduje súhlas rady školy, ale postačí len prejednanie,

potom nie je jasný zámer zákonodarcu vyžadovať prejednanie radou školy. Ak totiž rada školy prejedná
odvolanie riaditeľky, nemá to žiadny vplyv na odvolanie, lebo podľa názoru súdu, zriaďovateľ to musí aj
tak urobiť. Ale na druhej strane, ak rada školy odvolanie neprejedná môže zriaďovateľ odvolať riaditeľa
školy. Z tohto ustanovenia teda nevyplýva to, čo prezentuje súd, že je obligum zriaďovateľa, odvolať
riaditeľkuzanesplneniepovinnostipodľa§3ods.7písm.b)zákonač.596/2003Z.z.Zvyššieuvedeného

vyplýva, že aplikácia § 3 ods. 7 písm. b) zákona č. 596/2003 Z.z. je na tento prípad nesprávna a
nepostačujúca. Podľa Ústavy Slovenskej republiky Národná rada SR zodpovedá za to, že text zákona,
ktorý schváli možno vykladať správne v duchu zámeru zákonodarcu, že text zákona je jasný bez
pochybností pri jeho interpretácii alebo aspoň s minimálnym rizikom nesprávnej interpretácie. Nejasný a
nejednoznačný právny predpis sa nemôže podľa ústavy vykladať v neprospech adresáta právnej normy,

z tohto dôvodu považovala aplikáciu § 3 ods. 7 písm. b) zákona č. 596/2003 Z.z. za nesprávne právne
stanovisko súdu.
14.3. Navyše podľa § 39 OZ zákona je právny úkon absolútne neplatný, ak je v rozpore s dobrými
mravmi. Z tohto dôvodu by preto aplikácia § 3 ods. 7 písm. b) predmetného zákona vo veci odvolania
žalobkyne z funkcie bola v rozpore s dobrými mravmi. Navonok by mohlo ísť o prípad, kedy síce

jednostranný zrušovací prejav vôle zamestnávateľa je naoko v súlade s objektívnym právom, ale v
procese jeho uskutočňovania oprávnený subjekt použije také formy správania, ktoré vykazujú znaky
zneužitia práva. Správanie sa žalovaného v danom prípade vykazoval znaky zneužitia práva, aby jeho
dlhy voči ZŠ a MŠ v Lomničke ostali nevymožené, čo sa aj odvolaním žalobkyne z funkcie stalo.
Tieto dlhy nie sú vymožené ani do dnešného dňa. Doterajšia súdna prax riešila len otázku odvolania

vedúceho zamestnanca bez uvedenia dôvodu, t. j. riešila len podstatné náležitosti právneho úkonu
odvolania vedúceho zamestnanca. Otázka rozporu dvoch právnych predpisov, t. j. možnosti odvolať a
nemožnosti, pre rozpor s dobrými mravmi však riešená v súdnej praxi dovolacích súdov nebola, preto
uplatnil dovolateľ tento dovolací dôvod. Navrhla preto, aby bol rozsudok krajského súdu zrušený a
zmenený tak, že odvolanie žalovaného sa zamietne a rozhodnutie okresného súdu sa potvrdí. Zároveň

si uplatnila aj náhradu trov dovolacieho konania.

15. K dovolaniu podal písomné vyjadrenie žalovaný. Podľa názoru žalovaného bol skutkový stav,
z ktorého vychádzal odvolací súd zistený dostatočne vyčerpávajúco a následne bol súdom správneprávne posúdený. Žalobkyňa nepodala zriaďovateľovi majetkové priznanie v lehote do 30 dní odo dňa jej
ustanovenia do funkcie riaditeľky a žiadnu takúto skutočnosť v konaní ani nepreukázala, na čo poukázal
aj samotný krajský súd v odôvodnení rozsudku. Podľa žalovaného dovolací dôvod s poukazom na §

420 písm. f) CSP nie je daný. Odvolací súd sa neodchýlil od žiadneho právneho ani skutkového názoru
svojho ani iného súdu a preto tento odklon nemal prečo ani ako odôvodniť.
15.1. Čo sa týka druhého dovolacieho dôvodu s poukazom na § 421 ods. 1 písm. b) CSP žalovaný
uviedol, že žalobkyňa zavádzajúco uvádza nepreukázané a najmä nepravdivé skutkové tvrdenie, že
žalobkyňa majetkové priznanie podala, čo je skutková otázka, ktorá bola už v konaní vyriešená. Podľa

názoru žalovaného dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP nie je daný a právny názor
odvolacieho súdu je správny. Ustanovenie § 3 ods. 7 písm. b) zákona č. 596/2003 Z. z. nepripúšťa ani
iný výklad ako ten, že zriaďovateľ je povinný ex offo odvolať riaditeľa, ak tento poruší zákonné povinnosti
či obmedzenia. Vzhľadom na uvedené žalovaný žiadal dovolanie zamietnuť ako nedôvodné a zároveň
si uplatnil náhradu trov dovolacieho konania.

16. K vyjadreniu žalovaného žalobkyňa podala stanovisko, v ktorom zotrvala na dôvodoch podaného
dovolania.

17. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení,
že dovolanie bolo podané včas (§ 424 CSP) a to oprávneným subjektom (§ 427 CSP) zastúpeným podľa

§ 429 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) skúmal či sú splnené aj ďalšie podmienky
dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti, pričom zistil, že dovolanie je dôvodné.

18. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna
úpravajehoprípustnosti.Vzmysle§419CSPjeprotirozhodnutiuodvolaciehosúdudovolanieprípustné,

(len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti určitému
rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním.
Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach
§ 420 a § 421 CSP.

19. Žalobkyňa smeruje dovolanie s poukazom na ustanovenie § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm.
b) CSP.

K dovolaniu podľa § 420 písm. f) CSP

20. Podľa § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
20.1. Žalobkyňa ako dovolací dôvod s poukazom na § 420 písm. f) CSP poukázala na to, že

rozhodnutie odvolacieho súdu je zmätočné a nepreskúmateľné z dôvodu toho, že nevyplýva z neho
presvedčivý odklon od jeho pôvodného rozhodnutia - usmernenia preskúmať či odvolanie z funkcie
riaditeľky nebolo urobené v rozpore s dobrými mravmi, absentuje tu reakcia odvolacieho súdu na
argumenty žalobkyne, pričom taktiež zdôraznila, že odvolací súd žiadne dokazovanie nevykonával, ale
z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa vyvodil odlišné skutkové a na ich základe aj právne

závery, ako súd prvej inštancie. Ak sa chcel odvolací súd odchýliť od skutkových zistení súdu prvého
stupňa, mal dokazovanie sám a v potrebnom rozsahu opakovať a zadovážiť si tak rovnocenný podklad
preodlišnéhodnoteniedôkazovatýmajpreodklonodsvojhorozhodnutiaaodsvojhoprvšiehoprávneho
názoru. Tým ostali odvolacím súdom nedoriešené námietky žalobkyne, že odvolanie z funkcie riaditeľky
školy bolo len účelové. V rámci tohto dovolacieho dôvodu poukazovala tiež na to, že v lehote 30 dní od

ustanovenia na miesto vedúceho zamestnanca majetkové priznanie doručila, čo osvedčila aj rada školy
na svojom zasadnutí 9. decembra 2016.
20.2. K uvedenej námietke možno (vo všeobecnosti) uviesť, že dovolanie nepredstavuje opravný
prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací
súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený

preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený
prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu)
v dovolacom súde nemá možnosť vykonávať dokazovanie. Dovolaním sa preto nemožno úspešne
domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi nižšej inštancie, ani prieskumu nimi vykonanéhodokazovania. Inými slovami, na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú teda
povolané súdy prvej inštancie a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle
§ 442 CSP viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových

zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese
jeho zisťovania (porov. I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť
a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (napr. problematika
opomenutého dôkazu) alebo či konajúcimi súdmi prijaté závery nie sú svojvoľné, neudržateľné
alebo chybné. Je tomu tak v prípade, ak existujú výrazné rozpory medzi vykonanými dôkazmi a

skutkovými zisteniami alebo, keď sú právne závery súdu alebo orgánu verejnej moci v extrémnom
nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia
meritórneho rozhodnutia nevyplývajú. Ide o prípady svojvoľného hodnotenia dôkazov vykonaného
bez akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho základu (m. m. I. ÚS 548/2015, IV. ÚS 607/2021,
III. ÚS 104/2022, I. ÚS 417/2022). Nedostatočne zistený skutkový stav veci, nevykonanie všetkých
navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu nie je v rozhodovacej

praxi dovolacieho súdu považované za vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP (1Cdo/41/2017,
2Cdo/232/2017, 3Cdo/26/2017, 4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017, 7Cdo/11/2017, 8Cdo/187/2017). Pri
posudzovaní ústavnosti tohto právneho názoru nedospel ústavný súd (II. ÚS 465/2017) k záveru o jeho
ústavnej neudržateľnosti.
20.3. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 420 CSP nie je významný subjektívny názor

dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce
je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (1Cdo/42/2017,
2Cdo/20/2017, 3Cdo/41/2017, 4Cdo/131/2017, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto aj
v danom prípade skúmal opodstatnenosť argumentácie žalobkyne, že v konaní došlo k ním tvrdenej
vade zmätočnosti.

20.4. Citované ustanovenie § 420 písm. f/ CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania
v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia
jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto
ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom
porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému

procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných
práv spojených s uplatnením súdnej ochrany práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci
za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne
odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní,
na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne

uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).
20.5. Právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto
práva patrí viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou tohto práva je možnosť
fyzickýchaprávnickýchosôbdomáhaťsasvojichprávnanezávislomanestrannomsúdeavkonanípred
ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Z práva na spravodlivý

súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s
jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne
záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k
spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu
hodnotenia vykonaných dôkazov (pozri napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.

zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
20.6. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj ústavného súdu platí, že judikatúra
síce nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola
daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia; ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra

1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303
- B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Ústavný súd
vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na
také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou

proti takému uplatneniu (napr. rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03-30).
20.7. V posudzovanom prípade je dostatočne zrejmé čoho a z akých dôvodov sa strany domáhali,
čo navrhovali a z ktorých skutočností a dôkazov súdy vychádzali, akými úvahami sa riadil súd prvej
inštancie ako aj tieto posudzoval odvolací súd, aké závery zaujal k jeho právnemu posúdeniu. Z obsahuspisu je zrejmé, že odvolací súd napadnutým rozhodnutím zmenil rozsudok súdu prvej inštancie, tak,
že žalobu zamietol.
20.8. Podstatná dovolacia námietka žalobkyne vo vzťahu k § 420 písm. f) CSP tkvie v tom, že odvolací

súd už žiadne dokazovanie nevykonával, ale z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyvodil
odlišné skutkové a na ich základe aj právne závery ako súd prvej inštancie a z tohto dôvodu, ak
sa chcel odvolací súd odchýliť od skutkových zistení súdu prvého stupňa na základe bezprostredne
ním vykonaných dôkazov mal dokazovanie sám v potrebnom rozsahu opakovať a zadovážiť si tak
rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov a tým aj pre odklon od svojho prvšieho rozhodnutia

a prvšieho právneho názoru.

21. Podľa § 385 ods. 1 CSP na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je
potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem.
21.1. Civilný sporový poriadok neobsahuje úpravu obdobnú ust. § 214 ods. 2 OSP. Avšak aj bez
výslovného zákonného vyjadrenia, že (okrem taxatívne vymedzených prípadov) odvolací súd môže

rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, naďalej platí, že odvolací súd má možnosť, nie povinnosť
rozhodovať bez pojednávania a zásadne je len na rozhodnutí príslušného senátu odvolacieho súdu, či
túto možnosť využije. Odvolací súd však vždy môže nariadiť pojednávanie, ak to považuje za potrebné,
čo je na úvahe odvolacieho senátu. V zákone nie je možné kauzisticky vypočítať všetky možné situácie,
ktoré môžu v súdnej praxi nastať a práve naopak tým, že sa ponechá otázka nariadenia pojednávania na

rozhodnutíodvolaciehosúduvporovnanísostriktnounormatívnouúpravou,takátoúpravabudevsúlade
s materiálnou stránkou právneho štátu. Podmienky na rozhodnutie odvolacieho súdu bez pojednávania
nie sú splnené, akonáhle by mal odvolací súd vstúpiť do procesu modifikácie skutkového stavu, na
ktorom je napadnuté rozhodnutie založené.
21.2. V bode 8. odôvodnenia odvolací súd uviedol, že odvolací súd vychádzal zo skutkového stavu

zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania, či doplnenia dokazovania a dôvodom pre
zmenu napadnutého rozsudku je len právne posúdenie otázky rozporu odvolania žalobkyne z funkcie
riaditeľky s dobrými mravmi, ktorú posudzoval už súd prvej inštancie a obidve sporové strany sa k tejto
otázke vyjadrili, odvolací súd nepovažoval za potrebné a účelné na prejednanie odvolania nariaďovať
pojednávania, keď si to nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem s poukazom na § 385 ods. 1 CSP.

Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku nepochybne vyplynulo, že odvolací súd (rovnako ako
aj súd prvej inštancie) považoval odvolanie žalobkyne z funkcie riaditeľky školy zo dňa 20. decembra
2016, ktoré bolo dané žalobkyni z dôvodov podľa ustanovenia § 3 ods. 7 písm. b) zákona č. 596/2003
Z.z. t. j. (nakoniec to vyplývalo aj z bodu 10. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu, že žalobkyňa si
svoju zákonom stanovenú povinnosť podať majetkové priznanie do 30 dní od ustanovenia do funkcie

riaditeľky bez akýchkoľvek pochybností nesplnila), za dané v súlade s týmto zákonom.
21.3. K tejto dovolacej námietke dovolací súd udáva, že nie je opodstatnená. Vo vzťahu k námietke
viazanosti odvolacieho súdu svojim skorším právnym názorom dovolací súd udáva, že je pravdou, že
na základe zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu v tejto veci (sp. zn. 19CoPr/2/2019 z 8. novembra
2018), v ktorom bolo o.i. uvedené, že odvolanie z funkcie riaditeľky bolo určité a zrozumiteľné, dostalo

sa do dispozičnej sféry žalobkyne, ktorá však namietala jeho neplatnosť aj pre rozpor s dobrými mravmi,
lebo bolo podľa žalobkyne účelové z dôvodu, že tá začala poukazovať na neplnenie si povinností
žalovaného ako zriaďovateľa školy, čo malo vyústiť až do podania trestného oznámenia a civilných
žalôb zo strany žalobkyne. Preto bolo povinnosťou súdu prvej inštancie zaoberať sa a skúmať motív
odvolania žalobkyne z funkcie riaditeľky. Súd prvej inštancie vôbec nezisťoval a nezaoberal sa úvahami,

či z hľadiska takto uplatneného odvolania z funkcie riaditeľky so zreteľom na všetky dostupné okolnosti
prípadu, to zodpovedalo dobrým mravom. Zistenie skutočného motívu a skutočných dôvodov pre
odvolanie žalobkyne z funkcie riaditeľky, môže viesť k zisteniu, či tento jednostranný právny úkon je
(nie je) v rozpore s dobrými mravmi. Rozsudok súdu prvej inštancie bol zrušený podľa § 389 ods. 1
písm. b) CSP podľa ktorého odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd nesprávnym

procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní
pred odvolacím súdom. Súd prvej inštancie na základe uvedeného konštatoval neplatnosť odvolania z
funkcie riaditeľky školy, z dôvodu rozporu s dobrými mravmi, z dôvodov uvedených v rozsudku súdu
prvej inštancie. Odvolací súd, sa ale nestotožnil s právnym posúdením otázky rozporu odvolania z

funkcie riaditeľky s dobrými mravmi, bez potreby dokazovania, resp. doplnenia dokazovania, čo náležite
zdôvodnil, tak ako je uvedené vyššie. Nie je teda ani možné hovoriť, že v danom prípade by išlo o nejaký
odklon od vysloveného svojho skoršieho právneho názoru.21.4. Aj napriek uvedenému v tomto smere poukazuje dovolací súd na nález Ústavného súdu SR z
3. septembra 2013 sp. zn. III. ÚS/46/2013-40 a z neho na právne vety: Pre odvolací súd nevyplýva
z § 226 O.s.p. jeho viazanosť vlastným právnym názorom. Teda odvolací súd svoj skorší záväzný

právny názor môže (napríklad aj pod vplyvom záväzného právneho názoru ústavného súdu vyslovenom
v konaní podľa článku 127 ods. 1 Ústavy) zmeniť. Potvrdzuje to aj súdna judikatúra, podľa ktorej
odvolací súd nepostupuje v rozpore s procesnými predpismi, ak svoj predchádzajúci vo veci vyslovený
právny názor zmení a potvrdí také rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým tento jeho skorší právny
názor nerešpektoval (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 24. októbra 2007 vo veci sp. zn.

28Cdo/3342/2007). Obdobne Najvyšší súd Českej republiky v rozsudku z 3. mája 2007 vo veci sp. zn.
22Cdo/1349/2006 uviedol, že aj keď zmena skoršieho, pre súd prvého stupňa záväzného právneho
názoru odvolacieho súdu, je v zásade nežiaduca, nemožno ju považovať za nepatričnú, predovšetkým
s ohľadom na ústavnoprávny princíp nezávislosti sudcu, ktorý je vo všeobecnosti viazaný len zákonom.
Opodstatneným dôvodom odlišného právneho názoru môže byť okrem iného ovplyvnenie praxe nižších
súdov judikatúrou najvyššieho súdu alebo ústavného súdu.

21.5. V tejto súvislosti je taktiež potrebné poukázať na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
4Cdo/81/2022, konkrétne na bod 26.1.: ,,Dovolací súd na tomto mieste pripomína, že v praxi nie je
vylúčená situácia, že odvolací súd v zrušovacom rozhodnutí vysloví určitý právny názor, ktorý súd prvej
inštancie následne (povinne) pretaví do svojho rozhodnutia, avšak odvolací súd po podaní odvolania
tento svoj vlastný právny názor zmení (bez toho, aby došlo ku skutočnostiam, ako je zmena zisteného

skutkového stavu a pod.) a rozhodne inak. Už staršia rozhodovacia prax dovolacieho súdu (R 68/1971)
pripustila, aby odvolací súd svoj skorší záväzný právny názor vyjadrený v predchádzajúcom zrušujúcom
uznesení zmenil, nakoľko z Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva viazanosť vlastným právnym
názorom. Keďže ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku ohľadom kasačnej záväznosti rozhodnutí
súdov vyššej inštancie sú obsahovo totožné s ustanoveniami v CSP, je táto judikatúra použiteľná aj pre

nový procesný kódex. Názor, že odvolací súd sa nemusí bezvýhradne riadiť vlastným právnym názorom
vysloveným v skoršom zrušujúcom rozhodnutí bol odôvodňovaný medzi iným aj „zásadou socialistickej
zákonnosti, ktorá vyžaduje, aby na zistený skutkový stav sa správne použil zákon. (...) Nemožno
ani prehliadať, do akej miery by utrpela vážnosť odvolacieho súdu tým, že by zotrval na právnom
názore, o nesprávnosti, ktorého sa už presvedčil.“ (Rubeš, J. a kol., Komentár k občianskemu súdnemu

poriadku, 1. diel, Bratislava: Slovenské vydavateľstvo politickej literatúry, 1958, s. 732). Táto názorová
predstava sa presadila aj po spoločensko-politických zmenách po r. 1989, a to „predovšetkým s ohľadom
na ústavnoprávny princíp nezávislosti sudcu, ktorý je vo všeobecnosti viazaný len zákonom“ (nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. septembra 2013 sp. zn. III. ÚS 46/2013). Ústavný súd v
predmetnom náleze o. i. konštatoval, že „pre odvolací súd totiž nevyplýva z § 226 OSP jeho viazanosť

vlastným právnym názorom. Teda odvolací súd svoj skorší záväzný právny názor môže (napríklad aj pod
vplyvom záväzného právneho názoru ústavného súdu vysloveného v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy)
zmeniť. Potvrdzuje to aj súdna judikatúra, podľa ktorej odvolací súd nepostupuje v rozpore s procesnými
predpismi, ak svoj predchádzajúci vo veci vyslovený právny názor zmení a potvrdí také rozhodnutie súdu
prvého stupňa, ktorým tento jeho skorší právny názor nerešpektoval (rozsudok Najvyššieho súdu Českej

republiky z 24. októbra 2007 vo veci sp. zn. 28Cdo/3342/2007). Obdobne Najvyšší súd Českej republiky
v rozsudku z 3. mája 2007 vo veci sp. zn. 22Cdo/1349/2006 uviedol, že aj keď zmena skoršieho, pre
súd prvého stupňa záväzného právneho názoru odvolacieho súdu, je v zásade nežiaduca, nemožno ju
považovať za nepatričnú, predovšetkým s ohľadom na ústavnoprávny princíp nezávislosti sudcu, ktorý
je vo všeobecnosti viazaný len zákonom... Opodstatneným dôvodom odlišného právneho názoru môže

byť okrem iného ovplyvnenie praxe nižších súdov judikatúrou najvyššieho súdu alebo ústavného súdu.“
21.6. Z týchto dôvodov (ústavnoprávny princíp nezávislosti sudcu, ktorý je vo všeobecnosti viazaný
len zákonom) je apriori vylúčené, aby došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces procesným
postupom odvolacieho súdu, ktorý v napadnutom rozsudku ohľadom svojich právnych záverov o
odvolaní žalobkyne z funkcie riaditeľky školy negoval (aj keď ako je vyššie uvedené tomu tak nebolo)

svoje skoršie názory v zrušujúcom uznesení sp. zn. 19CoPr/2/2018 z 8. novembra 2018 v zmysle,
ktorých zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vrátil vec na ďalšie konanie, pričom uviedol, že právny
úkonurobenýžalovaným-odvolaniežalobkynezfunkcieriaditeľkyškolyjetakplatnýmprávnymúkonom
z hľadiska jeho určitosti, zrozumiteľnosti a skutočnosti, že sa dostal do dispozičnej sféry druhej strany.
Neplatný by však mohol byť pre rozpor s dobrými mravmi. Rozpor s dobrými mravmi predpokladá, že

motívy odvolania nie sú v súlade so základnými zásadami právneho poriadku. Povinnosťou súdu prvej
inštancie tak bolo skúmať motív odvolania žalobkyne z funkcie riaditeľky, ako táto označila za účelové
a z dôvodu, že začala poukazovať na neplnenie si zákonných povinností žalovaného ako zriaďovateľa
školy, čo malo vyústiť až do podania trestného oznámenia a civilných žalôb zo strany žalobkyne. Súdprvej inštancie sa nezaoberal a nezisťoval úvahami, či z hľadiska takto uplatneného odvolania z funkcie
riaditeľky so zreteľom na všetky dostupné okolnosti prípadu takéto konanie žalovaného zodpovedalo
dobrým mravom. Zistenie skutočného motívu a skutočných dôvodov pre odvolanie žalobkyne z funkcie

riaditeľky podľa názoru odvolacieho súdu mohlo viesť k zisteniu, či tento jednostranný právny úkon je
(nie je) v rozpore s dobrými mravmi.
21.7. Následne aj z obsahu rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že tento následne viazaný aj
právnym názorom najvyššieho súdu v uznesení sp. zn. 1Cdo/178/2020 doplnil svoje odôvodnenie
v zmysle vyššie uvedeného rozhodnutia najvyššieho súdu. Odvolací súd podrobne zdôvodnil, že

zákon zriaďovateľovi ukladá obligatórne povinnosť odvolať riaditeľa okrem iného aj v prípade, ak si
riaditeľ nesplnil svoju zákonom stanovenú povinnosť deklarovať svoje majetkové pomery do 30 dní od
ustanovenia do funkcie (§ 3 ods. 7 písm. b) Zákona č. 596/2003 Z.z. v spojení s § 10 ods. 1 písm.
a) Zákona č. 552/2003 Z.z., pričom podrobne zdôvodnil aj ďalšie súvisiace okolnosti s prejednávanou
vecou, na ktoré poukazovala samotná žalobkyňa a to v bodoch 16. až 22. Odvolací súd sa zaoberal
aj rozporom odvolania žalobkyne s dobrými mravmi, pričom v konečnom dôsledku nemal za to, že

by odvolanie žalobkyne z funkcie riaditeľky školy bolo v rozpore s dobrými mravmi. V bode 22.
konštatoval, že s právnym záverom súdu prvej inštancie sa nestotožnil, pretože z dokazovania pred
súdom prvej inštancie nevyplynuli skutočnosti svedčiace o právnom závere, že odvolanie žalobkyne z
funkcie riaditeľky zo strany žalovaného bolo účelové, práve naopak z dokazovania pred súdom prvej
inštancie jednoznačne vyplynulo, že odvolanie žalobkyne z funkcie riaditeľky bolo výlučne zamerané na

to, aby žalovaný rešpektoval zákonný stav, v ktorom bol nútený žalobkyňu z funkcie riaditeľky odvolať
pre nesplnenie jej zákonných povinností. V tomto smere ani nie je možné konštatovať, že by súdy
nerešpektovalivyslovenýprvšínázorodvolaciehosúdu,keďžesamalizaoberať,čitotoodvolanienebolo
v rozpore s dobrými mravmi, keď napokon súd prvej inštancie sa tým zaoberal, napokon však odvolací
súd hodnotil, že konanie žalovaného nebolo v rozpore s dobrými mravmi.

21.8. Dovolací súd s poukazom na vyššie uvedené preto dospel k záveru, že procesný postup súdov,
ktoré konali v zmysle zásad Civilného sporového poriadku, nemožno považovať za porušenie práva na
spravodlivý proces. Napadnuté rozhodnutie sa nevymyká v tomto smere nielen zo zákonného, ale ani z
ústavnoprávneho rámca. Uvedeným postupom preto nedošlo k založeniu namietanej vady podľa § 420
písm. f) CSP a žalobkyňa neopodstatnene namieta, že odvolací súd nesprávnym procesným postupom

jej znemožnil uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jej práva na
spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP).
21.9. Keďže dovolací súd dospel k záveru, že žalobkyňa neopodstatnene namieta, že odvolací súd
nesprávnym procesným postupom jej znemožnil uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP), pristúpil k posúdeniu dovolania

žalobkyne aj z hľadiska ďalšieho uplatneného dovolacieho dôvodu - nesprávneho právneho posúdenia
veci odvolacím súdom (§ 421 ods. 1 CSP).

22. Dovolateľka vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP,
namietajúc že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej

praxi súdov ešte nebola vyriešená. Poukázala pritom na právne posúdenie veci odvolacím súdom, ktorý
konštatoval, že odvolací súd posúdil vec na základe § 3 ods. 7 písm. b) Zákona č. 596/2003 Z.z. t. j.
odvolanie riaditeľa je zákonné obligum zriaďovateľa odvolať riaditeľa v prípade nesplnenia si povinnosti
deklarovať svoje majetkové pomery do 30 dní od ustanovenia do funkcie od 1. júla 2014. Dovolateľka
citovala ustanovenia § 3 ods. 7, § 3 ods. 9 Zákona č. 596/2003 Z.z., tiež ustanovenia § 10 ods. 1 písm.

a), § 10 ods. 2 a § 10 ods. 3 Zákona č. 552/2003 Z.z.
22.1. Žalobkyňa tvrdila, že odvolací súd nesprávne právne posúdil vec, podľa názoru žalobkyne,
ak zriaďovateľ odvoláva riaditeľa podľa § 3 ods. 7 písm. b) Zákona č. 596/2003 Z.z. vyžaduje sa
vyjadrenie príslušnej rady školy. Ak príslušná rada školy nepredloží vyjadrenie zriaďovateľovi do 15 dní
od doručenia žiadosti o vyjadrenie, zriaďovateľ môže zriaďovateľa odvolať aj bez vyjadrenia príslušnej

rady školy. Z uvedeného podľa žalobkyne vyplýva, že starostka obce mohla odvolať, ale nemusela
riaditeľku z dôvodu uvedeného v odvolávacom dekréte len, ak rada školy prejednala alebo sa rada
školy nevyjadrila v 15 - dňovej lehote. Rada školy súhlas s odvolaním žalobkyne nedala, nakoľko si
žalobkyňa svoju povinnosť podať majetkové priznanie splnila. Žalobkyňa mala teda za to, že na základe
vyššie uvedeného vyplýva, že aplikácia § 3 ods. 7 písm. b) Zákona č. 596/2003 Z.z. je na tento prípad

nesprávna. Podľa nej nejednoznačný a nejasný právny predpis sa nemôže podľa Ústavy Slovenskej
republiky vykladať v neprospech adresáta právnej normy. V ďalšom považovala za nesprávny právny
záver vyhodnotenie odvolacím súdom, že v danom prípade odvolanie žalobkyne z funkcie riaditeľky
nebolo v rozpore s dobrými mravmi.22.2. Právnym posúdením veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav. Je to činnosť súdu
spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru
o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio

iuris). Ich riešeniu predchádza riešenie skutkových otázok (questio facti), teda zistenie skutkového stavu.
Právne posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil
vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo správne určenú právnu normu
nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.
22.3. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné

charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu a tiež, ktorú odvolací súd riešil a na jej
vyriešení založil rozhodnutie. Dovolací súd je viazaný iba vymedzením právnej otázky, ktoré považuje
dovolateľ za nesprávne, nie určením, pod ktorý prípad prípustnosti jej riešenia (§ 421 ods. 1 CSP) táto
otázkaspadá.Prípustnosťpodanéhodovolaniatedadovolacísúdposudzujevždyautonómnepodľajeho
obsahu (8Cdo/54/2018, I. ÚS 51/2020). Pri dovolateľkynej položenej právnej otázke, poznajúc vlastnú
rozhodovaciu prax, dovolací súd dospel k záveru, že táto právna otázka nie je v praxi dovolacieho súdu

vyriešená, a preto posudzoval prípustnosť podaného dovolania z § 421 ods. 1 písm. b) CSP.

23. Podľa § 1 ods. 4 Zákonníka práce ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na
právne vzťahy podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka.
23.1. Podľa § 2 ods. 2 Zákonníka práce na právne vzťahy vyplývajúce z výkonu verejnej funkcie sa

vzťahuje tento zákon, ak to výslovne ustanovuje alebo ak to ustanovuje osobitný predpis.
23.2. Podľa § 1 ods. 4 zákona č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme na pracovnoprávne
vzťahy zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme sa vzťahuje Zákonník práce, ak tento zákon
alebo osobitný predpis neustanovuje inak.
23.3. Podľa čl. 2 Zákonníka práce pracovnoprávne vzťahy podľa tohto zákona môžu vznikať len so

súhlasom fyzickej osoby a zamestnávateľa. Zamestnávateľ má právo na slobodný výber zamestnancov
v potrebnom počte a štruktúre a určovať podmienky a spôsob uplatnenia tohto práva, ak tento zákon,
osobitnýpredpisalebomedzinárodnázmluva,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná,neustanovujeinak.
Výkonprávapovinnostívyplývajúcichzpracovnoprávnychvzťahovmusíbyťvsúladesdobrýmimravmi;
nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu

alebo spoluzamestnancov.
23.4. Podľa § 3 ods. 1 OZ výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie
bezprávnehodôvoduzasahovaťdoprávaoprávnenýchzáujmovinýchanesmiebyťvrozporesdobrými
mravmi.
23.5. Podľa § 39 ods. 1 OZ neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje

zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
23.6. Podľa § 10 ods. 1 písm. a) zákona č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme,
vedúci zamestnanec je povinný deklarovať svoje majetkové pomery do 30 dní od ustanovenia na miesto
vedúceho zamestnanca.
Podľa § 3 ods. 7 písm. b) zákona č. 596/2003 Z.z. o štátnej správe v školstve a školskej samospráve a o

zmeneadoplneníniektorýchzákonov,zriaďovateľodvoláriaditeľa:zaporušeniepovinnostíaobmedzení
vyplývajúcich z osobitného predpisu (§ 9 a § 10 zákona č. 552/2003 Z.z.)
23.7. Podľa § 3 ods. 9 zákona č. 596/2003 Z.z. o štátnej správe v školstve a školskej samospráve
a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ak zriaďovateľ odvoláva riaditeľa podľa odseku 7 písm. b)
a c) a odseku 8 písm. b) a c), vyžaduje sa vyjadrenie príslušnej rady školy. Ak príslušná rada školy

nepredloží vyjadrenie zriaďovateľovi do 15 dní od doručenia žiadosti o vyjadrenie, zriaďovateľ môže
riaditeľa odvolať aj bez vyjadrenia príslušnej rady školy.
23.8. Podľa § 24 ods. 5 Zákona č. 596/2003 Z.z. Rada školy
a) uskutočňuje výberové konanie na vymenovanie riaditeľa podľa § 4,
b) navrhuje na základe výberového konania kandidáta na vymenovanie do funkcie riaditeľa,

c) predkladá návrh na odvolanie riaditeľa alebo sa vyjadruje k návrhu na odvolanie riaditeľa; návrh na
odvolanie riaditeľa predkladá vždy s odôvodnením,
d) vyjadruje sa ku koncepčným zámerom rozvoja školy alebo školského zariadenia, k návrhu na zrušenie
školy a školského zariadenia a ku skutočnostiam uvedeným v § 3 ods. 8 písm. b) až d) a § 5 ods. 7.

24. Odvolanie z funkcie riaditeľky základnej školy je (jednostranným) právnym úkonom, pretože je
prejavom vôle smerujúcim k vzniku, zmene alebo zániku tých práv, ktoré právne predpisy s takým
prejavom spájajú (§ 34 Občianskeho zákonníka).24.1. Právne posúdenie veci z hľadiska aplikácie ust. § 3 ods. 7 písm. b) zákona č. 596/2003 Z.z. v
spojení s § 10 ods. 1 písm. a) zák. č. 552/2003 Z.z. sa nachádza v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho
súdu v bode 12. až 15., podľa ktorého zákon zriaďovateľovi ukladá obligatórne povinnosť odvolať

riaditeľa okrem iného i v prípade, ak si riaditeľ nesplní svoju zákonom stanovenú povinnosť deklarovať
svoje majetkové pomery do 30 dní od ustanovenia do funkcie (§ 3 ods. 7 písm. b) Zákona č. 596/2003
Z.z. v spojení s § 10 ods. 1 písm. a) Zákona č. 552/2003 Z.z.), pričom v prípade takéhoto odvolania sa
vyžaduje iba vyjadrenie príslušnej rady školy (§ 3 ods. 9 Zákona č. 596/2003 Z.z.), ku čomu aj došlo,
a nie súhlas s odvolaním, tak ako sa to mylne v tomto spore domnieva žalobkyňa. Aj podľa názoru

dovolacieho súdu je takéto právne posúdenie veci správnym právnym posúdením, keďže z ust. § 3
ods. 7 písm. b) Zákona č. 596/2003 Z.z. výslovne vyplýva povinnosť riaditeľa za porušenie povinností
v zmysle § 10 Zákona č. 552/2003 Z.z. riaditeľa z funkcie odvolať a nie možnosť odvolať. Dovolací
súd poukazuje aj na ustanovenie § 3 ods. 8 Zákona č. 596/2003 Z.z., podľa ktorého zriaďovateľ môže
odvolať riaditeľa aj a) na návrh rady školy [§ 24 ods. 5 písm. c)], b) ak neabsolvoval rozširujúce moduly
funkčného vzdelávania v lehote podľa osobitného predpisu,11), c) na návrh ministra školstva Slovenskej

republiky (ďalej len "minister"), ak budú zistené závažné nedostatky [§ 14 ods. 6 písm. j) a l)]; riaditeľa
strednej zdravotníckej školy na návrh ministra zdravotníctva Slovenskej republiky alebo d) ak nezabráni
činnosti politickej strany alebo politického hnutia a ich propagácii v škole alebo v školskom zariadení.
Teda až toto ustanovenie hovorí o tzv. fakultatívnej možnosti odvolať riaditeľa z funkcie.
24.2. Najvyšší súd SR sa vo svojich rozhodnutiach sp. zn. 2Cdo/178/2004 a sp. zn. 5Cdo/253/2007

zaoberal otázkou pôsobenia Zákonníka práce pre právnu úpravu výkonu verejnej funkcie v pracovnom
alebo obdobnom pomere. Odvolanie riaditeľa školy je právnym úkonom obce - zriaďovateľa. Ide o
jednostranný úkon, pretože je prejavom vôle smerujúcim k vzniku, zmene alebo zániku tých práv, ktoré
právne predpisy s takýmto prejavom spájajú (§ 34 OZ). Pre jeho určitosť a zrozumiteľnosť sa vyžaduje,
aby v ňom bola uvedená funkcia z ktorej sa dotyčná osoba odvoláva a deň, ktorým sa odvoláva. Žiadny

právny predpis neustanovuje, aby v odvolaní z funkcie boli uvedené dôvody, pre ktoré sa odvoláva. Pre
platnosť takéhoto právneho úkonu je potrebné, aby bol dostatočne určitý a zrozumiteľný s uvedením
konkrétneho ustanovenia zákona, ktorý umožňuje odvolať z funkcie riaditeľa školy zriaďovateľom. Podľa
dovolacieho súdu nevyjadrenie sa príslušnej rady školy, prípadne jej negatívne stanovisko k odvolaniu
zákon nesankcionuje neplatnosťou odvolania. Z uvedeného potom treba vychádzať, a z tohto vychádzal

aj odvolací súd, keď napokon konštatoval splnenie predpokladov pre odvolanie žalobkyne z funkcie
riaditeľky školy.

25. Zároveň ako bolo preukázané sa súdy zaoberali aj posúdením platnosti (neplatnosti) jednostranného
úkonu - odvolania žalobkyne z funkcie riaditeľky školy z hľadiska dobrých mravov, pričom odvolací

súd (na rozdiel od súdu prvej inštancie) nevyhodnotil, že by bolo dané odvolanie žalobkyne z funkcie
riaditeľky školy neplatné s poukazom na § 3 Občianskeho zákonníka pre rozpor s dobrými mravmi.
Zdôvodnenie odvolacieho súdu vo vzťahu k rozporu ,,odvolania“ s dobrými mravmi sa nachádza v
bodoch 16. až 22. rozhodnutia. Podľa odvolacieho súdu z dokazovania pred súdom prvej inštancie
nevyplynuli také skutočnosti svedčiace o právnom závere, že by odvolanie žalobkyne bolo účelové,

zaoberajúc sa aj motívom žalovaného na odvolanie z funkcie žalobkyne a aj konaním žalobkyne, ktorá
nesporne poukazovala na finančné problémy v obci. Podľa žalobkyne správanie žalovaného vykazovalo
znaky zneužitia práva, bolo motivované účelovosťou žalovaného. Odvolací súd konštatoval, že sa s
právnym záverom ohľadom konštatovania odvolania z funkcie riaditeľky v rozpore s dobrými mravmi
nestotožnil, keďže z dokazovania takéto skutočnosti nevyplynuli, žalovaný rešpektoval zákonný stav, v

ktorom bol nútený žalobkyňu odvolať z funkcie riaditeľky pre nesplnenie jej zákonných povinností.
25.1. Naproti tomu súd prvej inštancie vyhodnotil, že z dokazovania vyplynulo, že hlavným motívom a
dôvodom odvolania žalobkyne z funkcie riaditeľky bolo jej konanie, ktorým poukazovala na neplnenie si
zákonných povinností zo strany žalovaného. Za podozrivú možno označiť aj skutočnosť, že k zisteniu
porušeniapovinnostižalobkynedeklarovaťsvojemajetkovépomerydošloažvroku2016,t.j.dvarokypo

jej ustanovení do funkcie. K odvolaniu žalobkyne došlo po podaní trestných oznámení a civilných žalôb
voči žalovanému, ktorých predmetom bolo porušovanie rozpočtových pravidiel na úseku originálnych
kompetencií zriaďovateľa základnej a materskej školy - žalovaného, ktorý nemal poukazovať finančné
prostriedky zo svojho rozpočtu základnej škole v súlade so zákonom. Podstatnou okolnosťou bola aj
skutočnosť, že na obci nefungoval žiadny administratívny poriadok, a preto bolo pre žalobkyňu ťažké

dokázať, že si zákonnú povinnosť odovzdania majetkového priznania splnila. Samotný žalovaný v
konaní uviedol, že obec nemala dostatok finančných prostriedkov a potrebovali pokryť iné náklady, ktoré
boli taktiež nevyhnutné, a z toho dôvodu neboli základnej škole poukazované financie z rozpočtu v
plnej výške. Odvolanie z funkcie riaditeľky je preto v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka neplatnýmprávnym úkonom pre jeho rozpor s dobrými mravmi. Žalovaný odvolal žalobkyňu z funkcie z dôvodu,
že sa žalobkyňa dožadovala zákonnými prostriedkami, aby žalovaný plnil svoje rozpočtové povinnosti.
Namiesto toho, aby žalovaný riešil nedostatky vo financovaní školy, odvolal z funkcie žalobkyňu a

vymenoval nového riaditeľa, ktorý vzal žaloby voči žalovanému späť. Súd prvej inštancie ďalej poukázal
na skutočnosť, že škola sa stala dlžníkom voči jednotlivým inštitúciám a žalovaný bol povinný svoj
dlh riešiť tým, že mu bol poskytnutý úver. Aj súčasný riaditeľ školy vnímal problém jej nedostatočného
financovaniazostranyžalovaného,čovyplynuloajzjeholistuadresovanéhoMinisterstvuškolstva,vedy,
výskumu a športu Slovenskej republiky.

25.2. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí správne konštatuje, že posúdenie otázky rozporu právneho
úkonu - odvolania z funkcie riaditeľky školy s dobrými mravmi je otázkou právnou, nie otázkou skutkovou
(pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR z 9. júna 2010, sp. zn. 5Cdo/42/2010). Aj podľa prof.
Hollandera ide o kategóriu právnu, ktorá má základ v platnom práve. Preto aj existencia či neexistencia
rozporu s dobrými mravmi nie je otázkou skutkovou, ale právnou. Tým, že zákon spája s rozporom
s dobrými mravmi absolútnu neplatnosť právneho úkonu, prípadne odopiera právnu ochranu výkonu

práva, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, sú dobré mravy súčasťou práva a majú právnu záväznosť.
Bez odkazu v právnej norme zostali by dobré mravy len súčasťou mimoprávnych (morálnych) pravidiel
bez priameho právneho normatívneho pôsobenia.
25.3. V súvislosti s dobrými mravmi je možné zdôrazniť ich viacero funkcií v práve. Na prvom mieste
trebazdôrazniť,žedobrémravyplniafunkciunormy,ktorásamáaplikovať.Idetedaopravidlosprávania,

ktoré určuje, ako sa má subjekt správať, aby jeho konanie sa nedostalo do rozporu s dobrými mravmi.
V pravom slova zmysle tu ide o normu konania (norma agendi). Z toho potom možno odvodiť aj právnu
reprobáciu správania, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Môže ísť len o také správanie, ktoré možno
odvodiť z právnej normy, ktorá ukladá (prikazuje) dodržiavanie dobrých mravov.
25.4. Preventívna funkcia dobrých mravov spočíva jednak v tom, že je určitým korektívom správania ex

ante, teda pred robením právneho úkonu, t. j. pred samým správaním v štádiu rozhodovania. Subjekt,
ktorý zvažuje svoje správanie pri robení právnych úkonov, sa rozhoduje s plným vedomím, že ak sa
právny úkon dostane do rozporu s dobrými mravmi, hrozí mu sankcia neplatnosti. Ak napriek tomu urobí
právny úkon, ktorého obsah nie je v súlade s dobrými mravmi, postihne ho táto sankcia. Dopad sankcie
za správanie v rozpore s dobrými mravmi má tiež svoje konkrétne preventívne pôsobenie. To platí aj v

prípade výkonu práva v rozpore s dobrými mravmi, prípadne so zásadami poctivého obchodného styku.
25.5. Interpretačná funkcia dobrých mravov spočíva v tom, že sudca pri rozhodovaní konkrétneho
prípadu musí posúdiť, čo sú dobré mravy v konkrétnom prípade. Pritom vychádza zo základných zásad
ovládajúcich súkromné právo. Obsah dobrých mravov je potrebné skúmať na základe týchto zásad.
Zároveň musí určiť, čo je v danom prípade s dobrými mravmi v rozpore, t. j. postupuje od všeobecného

ku konkrétnemu. Vo väčšej miere sa tu uplatní taká interpretácia, ktorá bude odstraňovať nejasnosti,
ktoré vyplývajú z právneho predpisu a spočívajú v našom prípade vo všeobecnosti a nejasnosti pojmu
dobré mravy. Vyplýva to už z povahy zákonnej normy (skutkovej podstaty), ktorá je nielen všeobecná,
ale aj pojmovo (dobré mravy) široká či heterogénna. Interpretácia je východiskom pre aplikáciu práva.
Hodnotiaca funkcia dobrých mravov je súčasťou aplikácie práva ako jednej z foriem realizácie práva.

Osobitne je ju potrebné zdôrazniť preto, lebo má zásadný význam pri aplikácii dobrých mravov v
konkrétnych prípadoch.
25.6. Pri aplikácii práva je potrebné nielen objasniť skutkový stav, ale je potrebné objasniť aj právnu
stránku daného prípadu, t. j. subsumovať daný prípad pod konkrétnu normu, teda určiť, ktorá právna
norma bude na daný stav aplikovaná. To znamená, že sudca musí posúdiť, či sa správanie v danom

prípade prieči dobrým mravom, prípadne je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a v
čom tento rozpor spočíva.
25.7. V zmysle judikatúry súdov SR dobré mravy sú určitými morálnymi mantinelmi v správaní ľudí,
pričom nemajú zväčša písomnú podobu, ale sú vytvárané vo vedomí užšieho spoločenstva, ktoré
správanie je možné akceptovať a ktoré správanie nie je prijateľné pre spoločnosť.

25.8. Podľa nálezu Ústavného súdu SR sú dobré mravy pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej
miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ fundamentálneho hodnotového poriadku (IV. ÚS
55/2011-19 z 24. februára 2011).

26. Správanie sa proti dobrým mravom musí v sebe obsahovať prvky, ktoré dávajú zlý príklad

(Knapp, V. Teorie práva. Praha, 2002, s. 156). Dobré mravy v jednotlivých právnych systémoch
obmedzujú súkromnú autonómiu. Používajú sa ako kritérium obmedzujúce subjektívne práva v ich
obsahu alebo častejšie obmedzujúce výkon subjektívnych práv (Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp.
zn. 5Cdo/72/2008 z 30. júna 2008.)26.1. Konanie v rozpore s dobrými mravmi a zneužitie práva sú podľa ustanovení Občianskeho
zákonníka o neplatnosti právnych úkonov postihnuté absolútnou neplatnosťou právneho úkonu.
26.2. Na rozdiel od zneužitia práva zásadu contra bonos mores možno chápať objektívnejšie. Zásadne

sa nevyžaduje, aby si konajúci bol vedomý toho, že koná v rozpore s dobrými mravmi. V zneužití práva
v porovnaní so správaním sa, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, je viac prítomná subjektívna stránka,
zavinenie.
26.3. V prípade zákonného príkazu vykonávať právo v súlade s dobrými mravmi nevystupujú dobré
mravy ako interpretačná pomôcka, ale ako všeobecná hranica výkonu subjektívnych práv. Článok 2

Základných zásad Zákonníka práce upravuje spôsob výkonu práva počítajúc s prípadmi, že subjekt
môže právo vykonať aj nedovoleným spôsobom v rozpore s dobrými mravmi.
26.4. Dovolací súd sa pri interpretácii pravidiel správania sa, t. j., čo je, nie je v rozpore s dobrými mravmi
priklonil k vyhodnoteniu konania žalovaného v predmetnej veci, tak ako právne vyhodnotil konanie
žalovanéhosúdprvejinštancie,žehlavnýmmotívomadôvodomodvolaniažalobkynezfunkcieriaditeľky
bolo jej konanie, ktorým poukazovala na neplnenie si zákonných povinností zo strany žalovaného. Za

podozrivú možno označiť aj skutočnosť, že k zisteniu porušenia povinnosti žalobkyne deklarovať svoje
majetkovépomerydošloažvroku2016,t.j.dvarokypojejustanovenídofunkcie.Kodvolaniužalobkyne
z funkcie riaditeľky školy došlo po podaní trestných oznámení a civilných žalôb voči žalovanému, ktorých
predmetom bolo porušovanie rozpočtových pravidiel na úseku originálnych kompetencií zriaďovateľa
základnej a materskej školy - žalovaného, ktorý nemal poukazovať finančné prostriedky zo svojho

rozpočtu základnej škole v súlade so zákonom. Nesporným bol fakt zistenia porušenia povinnosti
deklarovať svoje majetkové pomery žalobkyne v stanovenej lehote v zmysle zákona, tak ako vyššie
uviedol dovolací súd. Dovolací súd si, ale dovolil vyhodnotiť túto situáciu v zhode so súdom prvej
inštancie, ako konanie žalovaného v rozpore s dobrými mravmi, s prihliadnutím na konkrétne okolnosti
danej prejednávanej veci a konkrétne zistené skutkové okolnosti veci, ktoré nie je možné v žiadnej

demokratickej spoločnosti prehliadať. Dovolací súd poukazuje na fakt zistenia nepodania majetkového
priznania (až 2 roky od nástupu do funkcie riaditeľky, poukazovanie na zlé hospodárenie obce zo
strany žalobkyne ako aj nesúhlas Rady školy s odvolaním žalobkyne z funkcie riaditeľky). V tomto
smere žalovaný síce formálne konal podľa zákonných ustanovení - § 3 ods. 7 písm. b) zákona č.
596/2003 Z.z. v spojení s § 10 ods. 1 písm. a) zák. č. 552/2003 Z.z., ale prostredníctvom realizácie

výkonu svojich kompetencii, resp. oprávnení podľa dovolacieho súdu sledoval poškodenie žalobkyne
(obdobne aj rozhodnutie NS SR sp. zn. 5MCdo/17/2008, napr. aj rozhodnutie NS ČR 21Cdo/714/2010),
čo nepochybne je možné vyhodnotiť ako konanie v rozpore s dobrými mravmi a preto je odvolanie
žalobkyne absolútne neplatným právnym úkonom s poukazom na ust. § 39 OZ.
26.5. Z dôvodov uvedených vyššie dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm.

b) CSP je procesne prípustné a dôvodné. Dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil v
celom rozsahu (§ 449 ods. 1 CSP), a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 450 CSP).
26.6. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd
prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Ak dovolací
súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie,

rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 454 ods. 3 CSP).

27. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.