Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Tuesday, February 6, 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13Co/66/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8323200792
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 02. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Baran

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8323200792.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu

JUDr. Mariany Muránskej a JUDr. Kataríny Krochtovej žalobcov: 1. U. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. č.
XXX, 2. E. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. č. XXX, 3. U. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. č. XXX, 4. V. Q.,
rod. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. č. XXX, všetci zastúpení Advokátskou kanceláriou Liška&Partners,
s.r.o., so sídlom Brezová 10, Košice, IČO: 48 052 060, 5. Y. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. č. XX,
6. X. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. č. XX, obaja zastúpení JUDr. Františkom Komkom, advokátom,
so sídlom Hlavná 27, Prešov, 7. Y. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. č. XX, zastúpeného JUDr. Dášou
Komkovou, advokátkou, so sídlom Hlavná 27, Prešov, proti žalovanému: Generali Česká pojišťovna

a.s., so sídlom Spálená 75/16, nové miesto Praha 1, IČO: 45 272 956, zastúpeného JUDr. Gabrielou
Reichovou, advokátkou, so sídlom Pavla Mudroňa 26, Martin, IČO: 42 071 135, o ochranu osobnosti,
o náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaniach strán sporu proti rozsudku Okresného súdu Humenné č.
k. 6 C 15/2023 - 689 zo dňa 16.05. 2023 takto

r o z h o d o l :

I. Mení rozsudok vo výroku I. tak, že žalovaný je povinný zaplatiť
žalobcovi v 1. rade sumu 10.000 eur,
žalobcovi v 2. rade sumu 10.000 eur,

žalobcovi v 3. rade sumu 3.300 eur,
žalobcovi v 4. rade sumu 3.300 eur,
žalobcom v 5. rade sumu 10.000 eur,
žalobcom v 6. rade sumu 10.000 eur,
žalobcovi v 7. rade sumu 3.300 eur,
a to všetko spoločne a nerozdielne s pôvodne žalovanými v 1. a 2. rade podľa rozsudku Okresného
súdu Humenné, č. k. 15C 214/2014-244 zo dňa 19.10.2017 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v
Prešove, č. k. 13Co 60/2020-483 zo dňa 24.11.2020, v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku,

a v prevyšujúcej zamietavej časti rozsudok potvrdzuje.

II. Žalobcovia v 1. až 7. rade majú nárok voči žalovanému na náhradu trov prvoinštančného konania
v rozsahu 100 %.

III. Žalobcovia v 1. až 7. rade majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v
rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcov voči žalovanému o náhradu
nemajetkovej ujmy titulom neoprávneného zásahu do ich práva na ochranu osobnosti.2. Súd prvej inštancie uviedol, že vo veci konal po tom, čo Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením
sp. zn. 9 Cdo 13/2022 z 30.11.2022 zrušil rozsudok Okresného súdu Humenné zo dňa 19.10.2017,
ako aj rozsudok Krajského súdu v Prešove z 24.11.2020 vo vzťahu medzi žalobcami v 1. až 7. rade

a žalovaným v 3. rade. V pôvodnom konaní vedenom na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 15C
214/2014 už boli právoplatne zaviazaní žalovaní v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcom
po 10.000 eur, resp. 3.300 eur podľa príbuzenského stupňa. V tomto konaní bol na túto sumu spoločne
a nerozdielne zaviazaný aj žalovaný, teda poisťovacia spoločnosť, voči ktorému však bolo rozhodnutie
zrušené Najvyšším súdom Slovenskej republiky. Následne súd prvej inštancie konal o nároku žalobcov

v 1. až 7. rade voči žalovanému - Generali Česká pojišťovna, a. s.

3. Súd prvej inštancie nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy posúdil s poukazom na
vznesenú námietku premlčania v zmysle ust. § 100, § 101, § 104 Občianskeho zákonníka, pričom
dospel k záveru, že nárok žalobcov voči žalovanému - Českej pojišťovni je premlčaný. Poukázal na
skutočnosť, že premlčacia lehota začala plynúť dňa 26.09.2012, pričom voči žalovanému bol nárok

uplatnený 07.07.2016, teda po uplynutí premlčacej lehoty, ktorá vo vzťahu k žalovanému uplynula dňom
26.09.2015.

4. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s právnym záverom žalobcov o tom, že v danom prípade
premlčacia lehota začína plynúť rok po poistnej udalosti s tým, že je viazaný záverom dovolacieho súdu.

Zo záverov zrušujúceho rozhodnutia dovolacieho súdu vyplýva, že je potrebné aplikovať všeobecnú
trojročnú premlčaciu dobu, ktorej plynutie je viazané na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu
objektívne spôsobilého porušiť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť
dňom nasledujúcim po dni, kedy k takémuto zásahu došlo. Zároveň súd prvej inštancie poukázal na
rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a nepovažoval za dôvodné prihliadnuť na

rozhodnutie NS SR sp. zn. 7 Cdo 252/2021, na ktoré poukazovali žalobcovia v 5. až 7. rade.

5. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle ustanovenia § 257 CSP, kedy za dôvody
hodné osobitného zreteľa považoval druh nároku žalobcov v 1. až 7. rade a postavenie žalovaného v
tomto konaní. Žalovaný bol úspešný z dôvodu úspešne vznesenej námietky premlčania, no súdna prax v

čase podania žaloby nebola jednotná v tom, či poisťovateľa možno priamo žalovať ako stranu v konaní a
či za uplatnené nároky zodpovedá. Žalobcovia teda označili žalovaného najprv za vedľajšieho účastníka
a následne potom, čo súdna prax začala priznávať nárok aj voči poisťovni (rozhodnutie NS SR sp. zn. 4
Cdo 5/2020 z 21.10.2020) ho označili ako stranu v konaní. Súd preto túto skutočnosť zohľadnil a bral ju
ako neprimeranú tvrdosť v tom, aby mala byť z tohto dôvodu priznaná náhrada trov konania žalovanému.

6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie bolo podané odvolanie žalovaného proti výroku II. s poukazom
na dôvody uvedené v § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Právne posúdenie, ako aj zistený skutkový stav
považoval žalovaný za nesprávny, pričom v čase podania žaloby bol procesným predpisom O.s.p.,
podľa ktorého sa subjekt stal vedľajším účastníkom oznámením o vstupe do konania. Označenie

subjektu ako vedľajšieho účastníka žalobe nebolo spôsobilé založiť procesné postavenie vedľajšieho
účastníka. Žalobcovia teda museli vedieť že prerušenie plynutia premlčacej doby platí len vo vzťahu
k označeným žalovaným. Žalobcom bolo zrejmé aj konanie a stanovisko žalovaného a napriek tomu
ostali pasívni, pričom voči žalovanému nárok uplatnili až rozšírením žaloby zo dňa 07.07.2016. Tento
postoj žalobcov nie je možné hodnotiť na ujmu žalovaného. Žalobcom nič nebránilo, aby si uplatnili

svoj nárok voči poisťovateľovi v priebehu premlčacej doby, zvlášť ak mali informáciu o jeho postoji k
uplatnenému nároku. Nejednotnosť súdnej praxe sa týkala len rozsahu krytia uplatneného nároku a táto
nejednotnosť nebola dôvodom pre zamietnutie žaloby. V tomto smere je protirečivý záver súdu prvej
inštancie ohľadom zmeny v rozhodovaní súdov po roku 2020, ktorá mala byť výnimočnou okolnosťou
pre postup žalobcov, nakoľko tento nárok žalobcovia uplatnili ešte v roku 2016. Súdom konštatovaná

zmena rozhodovacej činnosti preto nemohla mať priamu súvislosť s postupom žalobcov. Poukázal
na skutočnosť, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 MCdo 1/2016 bolo
publikované až po návrhu na pripustenie poisťovateľa do konania. Preto bolo navrhnuté, aby odvolací
súd žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcom v 1. až 7. rade v rozsahu 100 %.

7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie bolo podané odvolanie žalobcami v 5. a 6. rade, nakoľko
nesúhlasia s právnym názorom súdu prvej inštancie. Uviedli, že ak v určitej otázke bol vyslovený názor
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, tento by mal platiť vo všetkých veciach, pričom v sporoch o
náhradu škody podľa zákona o povinnom zmluvnom poistení sú pasívne legitimovaní poistený škodcaaj poistiteľ s tým, že poškodený má možnosť voľby, či bude žalovať poisteného škodcu alebo iba
poistiteľa ( NR SR 4 Cdo 5/2020), právo žalobcu je právom na náhradu škody, pričom právo prechádza
z poisteného na poistiteľa, od čoho sa odvíja aj premlčacia doba a zmena v osobe veriteľa nemá

vplyv na jej plynutie. Jedná sa o náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá je nárokom hradeným z povinného
zmluvného poistenia, pričom premlčacia doba začína plynúť rok po poistnej udalosti. Tento záver
vyplýva z uznesenia NR SR sp. zn. 7 Cdo 252/2021.

8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie bolo podané odvolanie aj zo strany žalobcu v 7. rade, ktorý navrhol

napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pričom Najvyšší súd
Slovenskej republiky v prejednávanej veci procesne pochybil, keď nerešpektoval postavenie účastníkov
na strane žalovaných a v danej veci nie je možné jednostranne diferencovať plnenie od jedného
účastníka a žalovaného v 3. rade. Žalovaný pôvodne v 3. rade ako poisťovateľ si nesplnil svoje
povinnosti zo zákona o povinnom zmluvnom poistení a odmietol dobrovoľne plniť nároky žalobcov,
ide o konanie v rozpore s ust. § 813 a § 814, ktoré upravujú prechod práva poisteného proti inému

na náhradu škody spôsobenú poistnou udalosťou. Ide o zákonný prechod práva. Rovnako tak súd
prvej inštancie nesprávne právne posúdil začiatok behu premlčacej doby, na ktorú súd aplikoval ust.
§ 101 Občianskeho zákonníka namiesto ust. § 104 OZ. Žalovaný ako poisťovateľ odmieta dobrovoľne
plniť nároky poškodených napriek tomu, že škodca mu riadne oznámil vznik poistnej udalosti a doručil
právoplatné a vykonateľné rozsudky súdov Slovenskej republiky.

9. Proti rozsudku súdu prvej inštancie bolo podané aj odvolanie zo strany žalobcov v 1. až 4. rade,
ktorí namietli existenciu odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP. Poukázali
na odôvodnenie rozsudku, podľa ktorého podanie žaloby voči žalovaným v 1. a 2. rade neznamená
prerušenie plynutia premlčacej doby vo vzťahu k poisťovateľovi s tým, že opačný záver vyplýva z

rozhodnutia NS SR sp. zn. 7 Cdo 252/2021. Uviedli, že v bode 26 predmetného rozhodnutia v identickej
veci je uvedené, že nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do súkromného a rodinného života pri
dopravnej nehode je nárokom hradeným z povinného zmluvného poistenia, kedy podľa § 104 OZ začína
plynúť premlčacia doba rok po poistnej udalosti. Z uvedeného vyplýva, že pri nároku na uplatnenie
nemajetkovej ujmy vo vzťahu k premlčaniu je daná aplikácia ust. § 104 OZ. Pri poistných nárokoch je

premlčacia doba štvorročná, nakoľko začína plynúť rok po poistnej udalosti, čo v danom prípade bolo
26.09.2012 a táto doba uplynula 26.09.2016. Z uvedeného je zrejmé, že žalobcovia svoj nárok uplatnili
riadne a včas a tento nie je premlčaný a zároveň by uplatnenie takéhoto inštitútu ta premlčania bolo
v danom prípade v rozpore s princípom dobrých mravov. V danom prípade by súd mal odoprieť právo
uplatniť námietku premlčania.

10. Podaním zo dňa 27.07.2023 žalobcovia v 1. až 4. rade k odvolaniu žalovaného, ako aj žalobcov v 5.
až 7. rade uviedli, že sa stotožňujú s odvolaním žalobcov v 5. až 7. rade a zároveň vo vzťahu k odvolaniu
žalovaného s týmto nesúhlasia. Žalobcovia v 1. až 4. rade poukázali na dôvody, ktoré uviedol súd
prvej inštancie v bodoch 28 až 30 svojho odôvodnenia. V danom prípade sú dôvody hodné osobitného

zreteľa, nakoľko toto ustanovenie slúži na odstránenie neprimeranej tvrdosti zákona a vyjadruje princíp
spravodlivosti,kedyjenutnézohľadniťosobitostikaždéhojednotlivéhosúdnehosporuvkomplikovaných
životných situáciách. Práve rozhodnutie súdu prvej inštancie vo vzťahu k trovám konania zohľadňuje
všetky atribúty prejednávanej veci.

11. Žalovaný vo svojom stanovisku k odvolaniu žalobcov uviedol, že nie je možné súhlasiť s názorom
žalobcov o plynutí premlčacej doby. Žalovaný uviedol, že dovolací súd vo svojom rozhodnutí zo dňa
30.11.2022 jednoznačne uviedol, že pre začiatok plynutia premlčacej doby je nutné vychádzať z ust. §
101 OZ. Vo svojom rozhodnutí nevyslovil právny názor o potrebe aplikácie § 104 OZ. Žalovaný poukázal
na to, že rozhodnutie Najvyššieho súdu SR bolo vydané po rozhodnutí vo veci 7 Cdo 252/2021, na ktoré

poukazujú žalobcovia. V tejto veci bolo zrušené rozhodnutie súdu, pričom v zmysle § 455 CSP je súd
prvej inštancie viazaný vysloveným právnym názorom dovolacieho súdu.

12. Pokiaľ sa týka aplikácii § 3 Občianskeho zákonníka, na prejednávanú vec v odvolaní žalobcov
nevyplýva v čom spočíva nesprávnosť rozhodnutia súdu v tejto veci. Žalobcovia v 5. a 6. rade uvádzajú,

že v danom prípade ide o nárok podľa § 813 ods. 1 Občianskeho zákonníka, teda prechod práva na
náhradu škody z poisteného na poistiteľa, čo však je novým tvrdením žalobcov, ktoré podľa § 366 CSP
nie je prípustné. V každom prípade však táto právna konštrukcia nemá súvis s prejednávanou vecou.
Odvolacie námietky žalobcuv 7. rade sú rovnako nedôvodné, nakoľko to, že poškodený má nárok vočipoisťovateľovi aj voči škodcovi neznamená, že ide o solidárnu zodpovednosť, pretože toto nevyplýva z
právneho predpisu ani z ďalších dôvodov uvedených v § 511 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Naopak
jedná sa o samostatné nároky, kde je solidarita vylúčená. Ani ostatné odvolacie námietky žalobcov nie

sú relevantné.

13. Podaním zo dňa 18.09.2023 žalobcovia v 1. až 4. rade vo svojom vyjadrení k podaniu žalovaného
uviedli, že tento len parafrázuje uznesenie Najvyššieho súdu SR a zdôrazňuje, že Najvyšší súd SR
rozhodoval neskoršie po rozhodnutí, na ktoré poukazovali vo svojom odvolaní. K uvedenému žalobcovia

uviedli, že dovolací súd vo svojich záveroch poukazoval na staršiu judikatúru, než prezentovalo
uznesenie sp. zn. 7 Cdo 25 2/2021. Ide o účelové prezentácie judikatúry, ktorá je v rozpore s praxou
dovolacieho súdu.

14. Ďalšie vyjadrenia sporových strán v odvolacom konaní predložené neboli.

15. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1 a
2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského

súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolania
žalobcov sú dôvodné.

16. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie

odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

17. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte

s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

18. Odvolací dôvod, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci (§ 365 ods.1 písm. d) CSP) odvolací súd zo spisu nezistil, pričom odvolatelia na žiadnu konkrétnu
vadu ani nepoukazovali. Tento odvolací dôvod dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe
súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli

mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

19. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho
rozhodnutie je nesprávne, to znamená, že musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil

po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom
medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže
príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v
dôsledkuktoréhozisťovalinéskutočnosti,príp.zistenýmskutočnostiam.Skutkovézistenienezodpovedá
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods. CSP. Dôkazy súd

hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti;
pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.), a to
vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán
sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové

zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení
dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
strán sporu alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
eventuálne vierohodnosti, alebo keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byťzistené spôsobom vyplývajúcim z § 185-§ 211 CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné
okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného
dôkazu vyplývajú a pod. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne

správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 191 ods.1 CSP, lebo hodnotil
každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy,
ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom
je zrejmý nesúlad.

20. V danom prípade odvolací súd po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru, že
všetky skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil sú správne a majú oporu
vo vykonanom dokazovaní a v konaní súdu prvej inštancie nebol zistený žiaden z vyššie uvedených
dôvodov preukazujúci nesprávne zistenie skutkového stavu.

21. K námietke o nesprávnom právnom posúdení § 365 ods.1 písm. h) CSP odvolací súd poznamenáva,

že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je
omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn.

7 Cdo 7/2010). Táto odvolacia námietka bola naplnená.

22. Odvolací súd aj po zrušení veci dovolacím súdom po preštudovaní aktuálnej rozhodovacej praxe
vyšších súdnych autorít dospel k záveru, že v tejto došlo k podstatnej zmene v súvislosti s posúdením
začatia plynutia premlčacej doby pri nárokoch pozostalých na náhradu nemajetkovej ujmy. Táto

skutočnosť je spôsobilá privodiť záver, že v tejto veci nemožno rešpektovať záver dovolacieho súdu
naznačený v zrušujúcom uznesení o začatí plynutia premlčacej doby. To, že takýto postup je súladný s
ustanoveniami CSP vyplýva aj z nižšie citovaného komentára k CSP.
„Iba vo výnimočných prípadoch sa princíp viazanosti právnym názorom odvolacieho súdu nemusí
uplatniť. Pôjde najmä o situáciu, ak v dôsledku zmeny skutkových zistení, z ktorých vychádzal odvolací

súd, už jeho právny názor nie je možné rešpektovať, pretože je napríklad potrebné aplikovať inú právnu
normu. Vo vzťahu k zistenému skutkovému stavu sa pripúšťa odchýlenie od záväzného právneho
názoru aj vtedy, keď došlo v inom konaní k odlišnému vyriešeniu prejudiciálnej otázky, z ktorej
odvolací súd vychádzal. Ďalším dôvodom, ktorým sa môže odôvodniť nerešpektovanie právneho názoru
súdu vyššej inštancie, je zmena právnej úpravy, ku ktorej došlo po zrušení rozhodnutia. Odklon od

kasačného právneho názoru môže napokon byť ovplyvnený aj podstatnou zmenou rozhodovacej praxe
najvyšších súdnych autorít po rozhodnutí odvolacieho súdu. V tejto súvislosti vyslovil ústavný súd záver
o relatívnosti kasačnej viazanosti právnym názorom odvolacieho súdu v prípade, keď odvolací súd svoj
právny názor oprel o závery rozhodnutia dovolacieho súdu, ktoré bolo následne zrušené ústavným
súdom.

Akýkoľvek odklon od záväzného právneho názoru vysloveného odvolacím súdom je nevyhnutné
dôkladne odôvodniť (analógia s § 220 ods. 3). Jeho bezdôvodné nerešpektovanie môže byť
posudzované ako svojvôľa so všetkými právnymi následkami.“
(DUDITŠ, Ladislav. § 391 [Postup po zrušení rozhodnutia]. In: ŠTEVČEK, Marek, FICOVÁ, Svetlana,
BARICOVÁ, Jana, MESIARKINOVÁ, Soňa, BAJÁNKOVÁ, Jana, TOMAŠOVIČ, Marek a kol. Civilný

sporový poriadok. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2022, s. 1478, marg. č. 2.)

23. K uvedenej otázke zaujal postoj aj Ústavný súd SR, ktorý vyslovil, že v konaní pred súdom prvej
inštancie po vrátení veci odvolacím súdom je ústavne udržateľným taký postup, v dôsledku ktorého
precedenčná záväznosť neskorších rozhodnutí predstavujúcich novovytvorenú ustálenú rozhodovaciu

prax najvyšších súdnych autorít predchádza konkrétnej kasačnej viazanosti právnym názorom
odvolacieho súdu v zmysle § 391 ods. 2 Civilného sporového poriadku. (Uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky č. k. IV. ÚS 232/2022 z 3. mája 2022.

24. Naviac odvolací súd dodáva, že NS SR vo svojom rozhodnutí z 30.11.2022 pri posúdení otázky

premlčania riešil prioritne problematiku spočívania premlčacej doby počas trvania trestného stíhania a
nie otázku aplikácie § 104 OZ.25. V Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 2/2022 pod č. 3 bolo publikované rozhodnutie, ktoré
riešilo rovnakú právnu otázku, ktorá bola posudzovaná aj v tomto spore a to premlčanie vo vzťahu k
poisťovacej spoločnosti pri nárokoch pozostalých na náhradu nemajetkovej ujmy.

26. „Právo na náhradu nemajetkovej ujmy zásahom do súkromného a rodinného života (§ 13 ods. 2
Občianskeho zákonníka) vzniknutej usmrtením blízkej osoby pri dopravnej nehode motorovým vozidlom
je nárokom hradeným z povinného zmluvného poistenia podľa zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom
zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Premlčacia

doba na jeho uplatnenie začína plynúť rok po poistnej udalosti (§ 104 Občianskeho zákonníka).
(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. marca 2022, sp. zn. 7 Cdo 252/2021)
Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 2/2022 č.3“

27. Odvolací súd považuje odvolacie námietky žalobcov k otázke premlčania nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy v danom prípade za relevantné. Odvolací súd poukazuje k právnej otázke premlčania

nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vzniknutej usmrtením blízkej osoby pri dopravnej nehode na
rozhodnutie NS SR sp. zn. 7Cdo/252/2021 z 31.marca 2022, publikované v Zbierke stanovísk a
rozhodnutí Najvyššieho súdu SR 2/2022 pod č. 3. Predmetnú otázku rovnako posúdil Najvyšší súd SR
aj v rozhodnutiach sp. zn. 1Cdo 113/2022 a 1Cdo 218/2021 zo dňa 27.06.2023.

28. Nakoľko k dopravnej nehode, pri ktorej došlo k úmrtiu príbuzných žalobcov, došlo dňa 25.09.2012
a žaloba voči poisťovni bola podaná na súde 07.07.2016, nárok žalobcov premlčaný nie je.
Premlčacia doba začala plynúť dňa 26.09.2012 a uplynula 26.09.2016. Z tohto dôvodu odvolací
súd pri nezmenenom skutkovom stave odlišne právne posúdil otázku námietky premlčania vznesenú
žalovaným. Skutkový stav ustálený súdom prvej inštancie, teda, že k úmrtiu príbuzných žalobcov došlo

25.09.2012 a od tejto skutočnosti odvíjajú žalobcovia svoje nároky na náhradu nemajetkovej ujmy nebol
stranami sporu namietaný. Rovnako tak žalovaný mal možnosť sa, v rámci vyjadrenia k odvolaniu,
vyjadriť k uplatneniu § 104 OZ ohľadom začatia plynutia premlčacej doby.

29. Postupom podľa ust. § 388 CSP, preto odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil, nakoľko

neboli splnené podmienky pre jeho potvrdenie, ani pre jeho zrušenie. V danej veci súd prvej inštancie
správne zistil skutkový stav, ktorý však nebol správne právne posúdený, čo však nie je dôvod na
nariadenie pojednávania a vykonávanie dokazovania na odvolacom súde (a contrario, § 384 ods. 1
CSP).

30. Právnym posúdením veci treba považovať činnosť súdu spočívajúcu v podradení zisteného
skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach
účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris). Ich riešeniu
predchádza riešenie skutkových otázok (questio facti), teda zistenie skutkového stavu. Právne
posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec

podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá alebo správne určenú právnu normu
nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Nesprávne právne posúdenie
veci nemožno preto vymedziť nesprávnym či nedostatočným zistením skutkového stavu. V danej veci
došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu zo strany súdu prvej inštancie a to nesprávnou aplikáciou
začatia plynutia premlčacej doby a to s prihliadnutím na rozhodnutie publikované v Zbierke stanovísk a

rozhodnutí Najvyššieho súdu SR 2/2022 č.3.

31. O tom, či je potrebné vo veci zopakovať alebo doplniť dokazovanie, rozhoduje odvolací súd.
Keďže v danom prípade sa odvolací súd stotožnil so zisteným skutkovým stavom súdom prvej
inštancie, nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania v danej veci

nevyžadoval dôležitý verejný záujem (existencia dôležitého verejného záujmu je dôvodom na nariadenie
pojednávania len vtedy, ak by otázky, ktoré sú predmetom konania, mohli mať širší spoločenský dopad
a ak by ochrana práv a právom chránených záujmov sporových strán mohla byť významná i pre iné
subjekty, o ktorý prípad v preskúmavanej veci nešlo). ( porovnaj Uznesenie NS SR sp. zn. 9Cdo
141/2021 z 20.04.2023 )

32. Ohľadom výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy odvolací súd opakuje dôvody uvedené v jeho
rozhodnutí z 24.11.2020, kde uviedol:33. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), fyzická osoba má právo najmä sa
domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa
odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

34. Podľa § 13 ods. 2 OZ, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto,
že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická
osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

35.Podľa§13ods.3OZ,výškunáhradypodľaodseku2určísúdsprihliadnutímnazávažnosťvzniknutej
ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

36. Osobnostné práva a právo na ich ochranu predstavujú základné piliere súkromnoprávnej úpravy.
Ochrana osobnosti prislúcha každej fyzickej osobe, pričom predmetom ochrany je osobnosť človeka vo
svojej celistvosti ako nehmotný statok. Ide o absolútne právo fyzickej osoby, ktoré pôsobí proti všetkým.

Jeho obsahom je zákaz akéhokoľvek zásahu, ktorý bol spôsobilý vyvolať ohrozenie alebo porušenie
práv,ktorésúdemonštratívneuvedenév§11Občianskehozákonníka.Tútoochranuzákonzabezpečuje
v plnom rozsahu aj vtedy, ak sú zasiahnuté len jednotlivé zložky osobnosti. V občianskom práve platí
zásada, že ohrozenie resp. porušenie čo i len jednej stránky osobnosti človeka je ohrozením alebo
porušením jeho osobnosti ako celku. Dôsledkom každého neoprávneného zásahu do práv chránených

v § 11 Občianskeho zákonníka je určitá ujma. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch je vždy v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu existencia závažnej ujmy.
Za závažnú ujmu treba považovať takú ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k
porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú,
pričom nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda či by predmetnú ujmu

takto v danom mieste a čase vnímala aj každá iná fyzická osoba.

37. Osoby podľa § 15 Občianskeho zákonníka môžu na súde s úspechom uplatňovať aj právo na
peňažné zadosťučinenie, a to ako jeden z prostriedkov ochrany osobnosti zomretej fyzickej osoby.

38. Ak medzi fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci
ichsúkromnéhoarodinnéhoživota,porušenímprávanaživotjednejznichmôžedôjsťkneoprávnenému
zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb. Právo na súkromie totiž zahŕňa aj právo fyzickej
osoby vytvoriť a udržiavať vzťahy s inými ľudskými bytosťami, najmä v citovej oblasti tak, aby fyzická
osoba mohla rozvíjať a napĺňať vlastnú osobnosť. Protiprávne porušenie týchto vzťahov zo strany iného

predstavuje neoprávnený zásah do práva na súkromný a rodinný život. Podmienky pre vznik tohto sú
splnené vo všetkých prípadoch neoprávnených zásahov do osobnostných práv, kedy sa zadosťučinenie
podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka nejaví ako postačujúce.

39. Odvolací súd nemá pochybnosti o tom, že smrť synov resp. súrodencov žalobcov spôsobila vážny

zásah do ich súkromného a rodinného života. Ich smrťou stratili sociálne, morálne, ako aj citové puto
vytvorenémedzinimi.Protiprávnymkonanímžalovanéhov1.radedošloknenávratnémuzničeniuväzieb
rodinného života žalobcov. Následky zásahu nie je možné odstrániť len morálnou satisfakciou, pretože
žiadna by nepostačovala na primerané zadosťučinenie a zmiernenie ich ujmy. Ak medzi fyzickými
osobami existujú citové, sociálne a morálne vzťahy, ktoré sa vytvorili v ich súkromnom a rodinnom živote,

môže porušením práva na život jednej z nich dôjsť k nedovolenému zásahu do práva na súkromie inej
z nich. Takýmto protiprávnym zásahom tretej osoby do práva na súkromie, resp. práva na rodinný život
môže byť ďalšiemu účastníkovi, resp. účastníkom vzťahu spôsobená taká ujma, ktorá čiastočne alebo
úplne bráni naplno napĺňať citové potreby, čiže nemajetková ujma postihujúca inú ako majetkovú sféru
osobnosti, sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová emocionálna ujma. Ak dôjde k smrti

ktoréhokoľvek z členov rodinného vzťahu pozostalá osoba môže utrpieť citovú ujmu vo forme šoku,
smútku zo straty blízkej osoby a takisto aj spoločenstva (vzťahu) s blízkou osobou. Vychádzajúc aj z
ustálenejrozhodovacejpraxeNSSR(napr.5Cdo/265/2009,2Cdo/194/2011)súčasťouprávanaochranu
súkromia je aj rodinný život spočívajúci v udržiavaní a rozvíjaní vzájomných citových, morálnych a
sociálnych väzieb medzi najbližšími osobami a konanie, ktoré spôsobilo násilné pretrhnutie týchto väzieb

stratou člena rodiny, je konaním nesúcim znaky neoprávneného zásahu do chránených osobnostných
práv pozostalých členov rodiny. Zásah do emocionálnej sféry fyzickej osoby spôsobenej protiprávnym
konaním tretej osoby, následkom ktorého je úmrtie blízkej osoby zakladá právo domáhať sa ochrany
osobností podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti.40. K porušeniu práva na ochranu osobnosti žalobcov, a to práva na ochranu súkromia a rodinného
života došlo v dôsledku protiprávneho konania žalovaného v 1.rade, pričom zodpovednosť žalovaných v

2. a 3.rade vyplýva z postavenia prevádzkovateľa motorového vozidla a jeho poisťovateľa. Nečakaným
úmrtím poškodených došlo k závažnému zásahu do osobnostných práv žalobcov, pričom následok
zásahujenezvratný.Priúmrtínemôžežiadnezadosťučinenieodčiniťvzniknutúujmu,ktorámáabsolútny
charakter. Rodinné väzby žalobcov s poškodenými boli neoprávneným zásahom definitívne ukončené.
Došlo k mimoriadne citlivému zásahu do emocionálnej sféry rodičov a súrodencov, ktorí spolu s

poškodenými tvorili plnohodnotnú fungujúcu rodinu. Títo dávali zmysel ich životu a ich smrťou žalobcovia
stratiliakúkoľvekmožnosťnaďalejbyťsúčasťouvšetkýchbežnýchčivýnimočnýchsituáciívichživotoch.
Žalobcovia stratili možnosť viesť s nimi riadny rodinný život, sú ochudobnení o sféru prirodzených
vzťahov s jedným z najbližších rodinných príslušníkov, natrvalo a nenapraviteľne prišli o možnosť
budovať a rozvíjať s nimi a prípadne ich partnermi či deťmi /potencionálnymi vnúčatami/ vzájomný vzťah.
Táto udalosť zanechala v živote žalobcov trvalé následky, ktoré možno len ťažko akýmkoľvek možným

spôsobom úplne odstrániť.

41. Základnými kritériami určenia výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch v dôsledku neoprávneného
zásahu do práva na ochranu osobnosti sú závažnosť vzniknutej ujmy ako i okolnosti, za ktorých k
porušeniu práva došlo (ktoré môžu byť významné tak u osoby postihnutej, ako aj u osoby, ktorá

neoprávnený zásah spôsobila). V dôsledku neoprávneného zásahu žalovaného v 1.rade došlo v danom
prípade k násilnému pretrhnutiu rodinných a citových väzieb vyplývajúcich predovšetkým z intenzity
vzťahu s poškodenými. Táto intenzita je daná už tým, že žalobcovia ako rodičia či súrodenci okrem
psychickej bolesti, ktorá v prípade straty veľmi blízkeho človeka je vnímaná ako neznesiteľná, fyzicky
obmedzujúca aktivity pozostalého, často vyžadujú odbornú pomoc v dôsledku duševného ochorenia,

sú zasiahnutí stratou blízkej osoby, ktorej nezastupiteľným poslaním bolo upevňovanie a pozitívne
rozvíjanie citových vzťahov rodinnej spolupatričnosti, odovzdávanie materinskej lásky i výchovného
poslania. Ich absencia sa negatívne prejavila nielen vo sfére osobnostného prežívania, ale významným
spôsobom ovplyvnila celý budúci život žalobcov. Strata člena rodiny vo veľmi mladom veku predstavuje
nenávratnú deštrukciu medziľudských väzieb vytvárajúcich základ rodinného života. Následkom toho je

zmena plne fungujúcej rodiny na neúplnú rodinu, navždy strádajúcu v jednotlivých oblastiach rodinného
života, ovplyvňujúcu tiež sebarealizáciu pozostalých členov rodiny.
42.Súdprvejinštanciepovykonanomdokazovanímsprávneprijalprávnyzáver,žekonanímžalovaného
v 1.rade došlo k usmrteniu synov resp. súrodencov žalobcov, čím nastal nereparovateľný následok a
žalobcovia stratili akúkoľvek možnosť rozvíjať a napĺňať svoj vzťah k nim a uspokojovať tak aj svoje

vlastné citové potreby.

43. Pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je potrebné brať do úvahy hlavne
závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Smrť ako absolútna
a nenahraditeľná strata predstavuje sama o sebe závažný zásah do práva na ochranu osobnosti,

pričom spôsobuje ťažké psychické rozpoloženie a v prípade fungujúcej rodiny má za následok
dlhotrvajúcu nemožnosť vyrovnať sa so stratou blízkeho človeka napriek plynutiu času. Bez akýchkoľvek
pochybností smrť poškodených bola pre žalobcov traumatizujúca udalosť. Každý človek je jedinečná a
neopakovateľná bytosť. Hodnota ľudského života je nevyčísliteľná v peniazoch. Následky protiprávneho
konania v danom prípade preto nebolo možné odstrániť morálnou satisfakciou, bolo potrebné prihliadať

na intenzitu, rozsah a trvanie zásahu pri zohľadnení vzťahu žalobcov k poškodeným.

44. Odvolací súd po preskúmaní obsahu vykonaných dôkazov súdom prvej inštancie má za to, že
skutkový stav veci po vykonanom dokazovaní je dostatočný a zrejmý, niet pochýb o tom, že žalobcovia
intenzívne pociťujú stratu blízkej osoby, strádajú, zmenil sa im osobný, citový, rodinný život. Žalobcovia

dostatočným spôsobom v rámci svojho výsluchu preukázali, aký negatívny vplyv mala smrť synov,
respektíve súrodencov na ich život, žalobcovia vo väčšej či menšej miere trpia posttraumatickou
stresovou poruchou, čo potvrdzujú vykonané dôkazy. Svedkovia vypočutí v konaní potvrdili intenzívnu
zmenu v živote žalobcov po smrti poškodených. Niet pochýb, že boli preukázané silné sociálne, morálne,
kultúrne, citové putá vytvorené v rámci súkromného a rodinného života žalobcov. Protiprávnym konaním

žalovaného v 1.rade došlo k nenávratnej deštrukcii týchto medziľudských väzieb. Náš právny poriadok
neobsahuje vyčíslenie „nemajetkovej ujmy pri strate ľudského života“, príbuzní majú zákonný nárok na
jednorazové odškodnenie. Závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo,sú v zmysle ust. § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka určujúce pre stanovenie výšky náhrady súdom.
Určenie tejto náhrady, ale nemôže byť svojvoľné a ničím neobmedzené.

45. Pri stanovení výšky finančného zadosťučinenia za vzniknutú majetkovú ujmu sú vodiacimi
parametrami proporcionálne spravodlivého zadosťučinenia atribút primeranosti, ktorý je rozhodujúcim
kritériom pri priznaní výšky odškodnenia tak, aby bol dosiahnutý účel kompenzácie. Na druhej strane
pri zachovaní proporcionality výšky peňažnej satisfakcie nesmie byť prostriedkom na neprípustné
obohacovanie a pôsobiť na škodcov likvidačne.

46. Priznanie nemajetkovej ujmy nie je reparáciou. Je nespochybniteľné, že žiadna priznaná suma
nenahradí žalobcom ich blízkych príbuzných, no môže zmierniť následky vzniknutej nemajetkovej ujmy.
Žalobcovia budú stratu pociťovať po celý život, zároveň súd prihliadol aj na osobu žalovaného v 1.rade,
ktorý spáchal trestný čin, ale v čase usmrtenia bol vo veku blízkom mladistvému, svoje konanie oľutoval /
č.l. 16 -17 spisu/. Bol trestne zodpovedný a bol mu uložený aj nepodmienečný trest vo výmere 7 rokov

a tri mesiace a doživotný zákaz vedenia motorových vozidiel. Táto udalosť podstatne negatívne zmenila
aj život žalovaného v 1.rade. Preto vzhľadom na majetkové pomery žalovaných, ako aj na vzťahy, ktoré
medzi žalovaným v 1. rade a poškodenými pretrvávali do dňa nešťastnej udalosti, odvolací súd je toho
názoru, že žalobcom priznaná nemajetková ujma je primeraná (po jej zvýšení odvolacím súdom).

47. V danej veci bola správne súdom prvej inštancie posúdená otázka spoluzavinenia poškodených pri
smrteľnej dopravnej nehode, kedy nepochybne títo potom čo spoločne požívali alkoholické nápoje spolu
so žalovaným v 1. rade nastúpili do motorového vozidla a vykonali jazdu, pri ktorej došlo k dopravnej
nehode s fatálnymi následkami. Ako vyplýva z rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
3Cdo 250/2018 zo dňa 17.07.2019 ako aj rozhodnutia vydaného pod sp.zn. 4Cdo 38/2007 je zrejmé,

že Najvyšší súd Slovenskej republiky riešil otázku spoluviny poškodeného, teda účastníka dopravnej
nehody a v oboch týchto rozhodnutiach Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že je nutné
prihliadnuť na spoluzavinenie poškodeného, teda v tomto prípade osôb, smrťou ktorých uplatňovali
žalobcovia náhradu nemajetkovej ujmy, a to v zmysle § 441 Občianskeho zákonníka. Správne preto
súd prvej inštancie pristúpil k redukcii priznanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy tak, ako to vyplýva

z bodu 66 odôvodnenia. Odvolací súd má za to, že nie nutnosťou zo strany súdu pri stanovení výšky
nemajetkovej ujmy percentuálnym spôsobom vypočítať spoluzavinenie poškodeného práve v takomto
špecifickom prípade akým je určenie výšky peňažnej náhrady, ktorá nepochybne je predmetom úvahy
súdu, no nepochybne súd prvej inštancie túto skutočnosť bral do úvahy a táto skutočnosť mala vplyv
na výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. V každom prípade podľa názoru odvolacieho súdu

je nutné ustáliť výšku spoluzavinenia poškodených v rozsahu cca 33%, nakoľko je nepochybné, že
pre rozumne zmýšľajúceho človeka je obrovským rizikom to, aby nastúpil do vozidla, o ktorom vie, že
vodič pred jazdou požil alkoholické nápoje, pričom táto miera rizika podľa názoru odvolacieho súdu je
v danom prípade neakceptovateľná, hlavne s poukazom na skutočnosť, že žalovaný v 1. rade požíval
alkoholické nápoje pred nehodou spolu s poškodenými z tejto dopravnej nehody. Takéto konanie by

prípadne bolo akceptovateľné len v prípade, že by nenastúpením do motorového vozidla, ktoré má viesť
osoba pod vplyvom alkoholu mohla hroziť omnoho závažnejšia ujma, teda to, že by došlo k nejakému
náhlemu poškodeniu zdravia a je nutné bezodkladne zabezpečiť lekársku starostlivosť, ktorá nie je iným
spôsobom dostihnuteľná, no v tomto prípade nešlo o takúto extrémnu situáciu, a preto je nepochybné,
že konanie poškodených sa spolupodieľalo na vzniku týchto fatálnych následkov bez ohľadu na to, že

k dopravnej nehode došlo v dôsledku neprimeranej rýchlosti, ktorou viedol motorové vozidlo žalovaný v
1. rade. Nepochybne však k tomuto konaniu došlo na základe precenenia jeho jazdeckých schopností
spôsobeného práve vplyvom alkoholu, čo je všeobecne známou skutočnosťou.

48. Výška peňažnej náhrady je predmetom voľnej úvahy súdu, keďže zákon nestanovuje ani

rámcové čiastky pre odškodnenie nemajetkovej ujmy. Preto súd prihliadol okrem závažnosti vzniknutej
ujmy na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo aj k naplneniu požiadavky účinného
primeraného zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu, tiež požiadavku nezneužívania tohto
právneho prostriedku. Vodiacimi parametrami proporcionálne spravodlivého zadosťučinenia je atribút
primeranosti, ktorý je rozhodujúcim kritériom priznávania odškodnenia, aby bol dosiahnutý účel

kompenzácie. Na druhej strane pri zachovaní proporcionality, výška relutárnej (peňažnej) satisfakcie
nesmie byť prostriedkom bezdôvodného obohatenia a pôsobiť na škodcu likvidačne. Rozhodujúcim je
preto zvažovanie individuálnych okolností prípadu. Pri výške priznaného finančného zadosťučinenia súd
prvej inštancie zohľadňoval závažnosť vzniknutej ujmy na strane žalobcov, teda trvalú citovú traumu,ale aj okolnosti na strane žalovaných, spoluzavinenie poškodených a priznal žalobcom v pozícii rodičov
a v pozícii súrodencov rozdielnu náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 7.500,- resp. 2.000,- eur.
Výška priznanej nemajetkovej ujmy pre príbuzných, a to rodičov a súrodencov bola riešená aj v iných

prípadoch v konaní pred Krajským súdom v Prešove, či inými súdmi, pričom odvolací súd dospel k
záveru, že vychádzajúc z rozhodovacej činnosti Krajského súdu Prešov a záveru, ktorý bol vyslovený
v konaní vedenom na Krajskom súde v Prešove pod sp.zn. 3Co 3/2020, respektíve v konaní vedenom
na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp.zn. 7Cdo 154/2018 je dané odškodnenie pre rodiča
usmrtenej osoby vo forme nemajetkovej ujmy vo výške 15.000,- eur a pre súrodencov vo výške 5.000,-

eur primeraným. Odvolací súd preto považoval za dôvodné v zmysle § 388 CSP zmeniť rozsudok tak,
že je dôvodné zaviazať žalovaného zaplatiť žalobcom v 1., 2., 5. a 6. rade každému po 10.000,- eur
a ostatným žalobcom v pozícií súrodencov každému po 3.300,- eur, nakoľko podľa úvahy odvolacieho
súdu táto suma zodpovedá odškodneniu pri obdobných prípadoch. S poukazom na vyššie uvedené
spoluzavinenie poškodených z dopravnej nehody, ktoré ustálil odvolací súd v rozsahu cca 33%, teda 1/3,
je dôvodné priznať žalobcom nárok na zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy tak ako je uvedená vyššie.

49. Pokiaľ sa týka výšky priznanej nemajetkovej ujmy tak po zohľadnení tejto skutočnosti ohľadom
spoluzavinenia poškodených je možné dospieť k záveru, že bez spoluzavinenia poškodených by
odvolacím súdom priznaná výška nemajetkovej ujmy predstavovala sumu cca po 15.000,- eur u rodičov
poškodených a u ostatných žalobcov sumu cca 5.000,- eur. Táto výška nemajetkovej pri porovnaní

rozhodnutí súdov Slovenskej republiky je predvídateľná a odzrkadľuje aktuálnu rozhodovaciu činnosť
súdov Slovenskej republiky v oblasti rozhodnutí pri priznaní nemajetkových újm pozostalým obetí z
dopravných nehôd. V prípade ako bol tento, kedy sa jednalo o funkčné rodiny, ktoré pred dopravnou
nehodou boli charakterizované dobrými vzťahmi medzi jej jednotlivými členmi. S poukazom na vyššie
uvedené skutočnosti preto považoval odvolací súd za právne dôvodné potvrdiť napadnutý rozsudok v

prevyšujúcej zamietavej časti.

50. Vzhľadom na skutočnosť, že v pôvodnom konaní boli pôvodne označení žalovaní v 1. až 3. rade
zaviazaní na zaplatenie škody spoločne a nerozdielne, platí tento spôsob ich záväzku aj rozhodnutí v
tejto veci, čo je vyjadrené aj vo výrokovej časti tohto rozsudku.

51. Túto skutočnosť uvádza odvolací súd z dôvodu odstránenia prípadných výkladových problémov pri
vykonávaní rozsudku.

52. O trovách konania na súde prvej inštancie odvolací súd rozhodol postupom podľa § 396 ods. 2

CSP s poukazom na skutočnosť, že pri konaní o takomto nároku závisí rozhodnutie od úvahy súdu,
preto nemožno aplikovať zásadu úspechu a neúspechu v konaní pre takéto nároky. Je dôvodné, aby
bol priznaný plný nárok na náhradu trov konania, ktorého výška bude počítaná z prisúdenej sumy, nie
zo sumy žalovanej.

53. „Civilný sporový poriadok nemá ustanovenie obdobné ustanoveniu § 142 ods. 3 OSP, ktoré sa
uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k § 142 ods. 2 OSP (k tomu napr. nález Ústavného súdu SR sp.
zn. IV. ÚS 142/2014). Na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy nová právna úprava už neobsahuje
tri špeciálne skutkové podstaty (§ 142 ods. 1, 2 a 3 OSP), ale len dve (§ 255 ods. 1, 2 CSP). Na prvom
mieste je zásada úspechu a v prípadoch, keď mala strana sporu vo veci úspech len čiastočný, platí

pravidlo obsiahnuté v § 255 ods. 2 CSP (pomer úspechu).

Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy
súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne
neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž

ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo
znaleckej činnosti.

Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v tomto prípade treba rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce
(pozri k tomu napr. nález Ústavného súdu ČR, III. ÚS 170/99). Za základné sa považuje rozhodnutie,

že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté.

Vhodným riešením potom bude, že žalobca má právo na plnú náhradu trov konania, avšak výlučne iba
z prisúdenej sumy (nie zo sumy žalovanej). Priznanie plnej náhrady trov konania výlučne z prisúdenejsumy je v tomto prípade zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu „úspech vo veci“ (§ 255 CSP), keďže
ten, ako je uvedené vyššie, sa skúma čo do právneho základu, a nie čo do výšky priznaného nároku.
(BARICOVÁ, Jana. § 255 [Náhrada trov podľa úspechu]. In: ŠTEVČEK, Marek, FICOVÁ, Svetlana,

BARICOVÁ, Jana, MESIARKINOVÁ, Soňa, BAJÁNKOVÁ, Jana, TOMAŠOVIČ, Marek. Civilný sporový
poriadok. 1. vydání. Praha: Nakladatelství C. H. Beck, 2017, s. 923. ISBN: 978-80-7400-629-6.)”

54. Postupom podľa § 396 ods. 2 CSP, odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania na
súde prvej inštancie tak, že úspešným žalobcom v 1. až 7. rade v konaní priznal nárok na náhradu trov

konania proti neúspešnému žalovanému v rozsahu 100% podľa § 255 ods.1 CSP.

55. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods. 1 CSP tak, že úspešným žalobcom v 1. až 7. rade v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalovanému v rozsahu 100 %. O výške priznanej náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom po

právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP).

56. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci(§ 160 ods. 2
CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné

doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).