Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, February 27, 2024

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 7Ssk/22/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2018200136
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zdenka Reisenauerová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2024:2018200136.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky

Reisenauerovej (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Jany Martinčekovej a Mgr. Michala
Novotného vo veci žalobkyne: A.. P. D., nar. XX. B. XXXX, P. Č.. XXX, P., právne zastúpená: Advokátska
kancelária ŠKODLER & PARTNERS, s.r.o., Dobšinského 12, Bratislava, IČO: 47 238 32, proti žalovanej:
Sociálna poisťovňa, ústredie so sídlom ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie
rozhodnutia z 19. marca 2018, č. 35570-2/2018-BA, o kasačnej sťažnosti proti rozsudku Krajského súdu
v Trnave č. k. 20 Sa 13/2022-132 z 5. augusta 2022 takto

r o z h o d o l :

I. Návrh na prerušenie kasačného konania sa zamieta.

II. Kasačná sťažnosť žalobkyne sa zamieta.
III. Účastníkom sa nepriznáva nárok na náhradu trov kasačného konania.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Konanie pred správnym súdom
1. Krajský súd v Trnave (ďalej len „správny súd“) rozsudkom č. k. 20 Sa 13/2022-132 z 5. augusta
2022 podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zamietol
žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej z 19. marca
2018, č. 35570-2/2018-BA, ktorým zamietla odvolanie žalobkyne a potvrdila prvostupňové rozhodnutie

Sociálnej poisťovne, pobočka Dunajská streda z 11. januára 2018, č. 8739-1/2018-DS, o tom, že
povinné nemocenské a povinné dôchodkové poistenie žalobkyne ako samostatne zárobkovo činnej
osobe (ďalej len „SZČO“) nezaniklo dňa 29. februára 2008, ale zaniklo dňa 30. júna 2010. O náhrade
trov konania rozhodol s poukazom na skutočnosť, že v konaní úspešnému správnemu orgánu žiadne
trovy uplatniteľné v zmysle § 168 SSP nevznikli. Správny súd pritom vychádzal zo záväzného právneho
názoru vysloveného Najvyšším správnym súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“)
v skoršom rozsudku z 27. apríla 2022, sp. zn. 9 Sžsk 32/2019.

2. Z obsahu administratívneho spisu žalovanej správny súd zistil, že žalobkyňa bola na základe
rozhodnutia Slovenskej lekárskej komory č. LIA/TT/0337/05 od 19. októbra 2005 do 2. marca 2015
držiteľkou licencie L1A. Žalobkyňa ďalej dňa 29. februára 2008 podala pobočke žalovanej Registračný
list FO - odhlášku s dátumom zániku poistenia ku dňu 29. februára 2008. Príjem žalobkyne z podnikania
a z inej samostatne zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a
s inou samostatnou zárobkovou činnosťou bol pritom za roky 2007 a 2008 vyšší ako zákonom stanovená

hranica.

3. V ďalšom konaní bol správny súd podľa § 469 SSP viazaný právnym názorom vysloveným
najvyšším správnym súdom, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia zaujal stanovisko ku všetkýmsporným okolnostiam prípadu, ktoré by podľa žalobkyne mohli mať za následok nezákonnosť žalobou
napadnutého rozhodnutia. Kasačný súd považoval za nespornú, s prihliadnutím na rozsudok veľkého
senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 24. novembra 2020, sp. zn. 1

Vs3/2019anauznesenieÚstavnéhosúduSlovenskejrepubliky(ďalejlen„ústavnýsúd“)z30.novembra
2021, sp. zn. IV. ÚS 610/2021, otázku právneho postavenia žalobkyne na účely sociálneho poistenia
ako SZČO na základe držby licencie na výkon samostatne zdravotníckej praxe.

4. Nakoľko v konaní nebola sporná držba licencie L1A žalobkyňou, ani jej príjem v rozhodnom období za

podmienok stanovených zákonom majúci za následok zánik povinného nemocenského a dôchodkového
poistenia, boli tak zodpovedané všetky otázky majúce rozhodnutie o správnej žalobe význam. Preto
správny súd žaloby ako nedôvodnú zamietol.

II.
Kasačná sťažnosť žalobkyne proti rozsudku správneho súdu

5. Proti uvedenému rozsudku správneho súdu podala žalobkyňa v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť.
V dôvodoch kasačnej sťažnosti namietala, že správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho
posúdeniavecianesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilúčastníkovikonania,abyuskutočniljemu
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 440 ods. 1
písm. g) a f) SSP). Navrhla, aby kasačný súd rozsudok správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie.

6. V dôvodoch kasačnej sťažnosti konkrétne uviedla, že len formálne držanie licencie L1A bez jej
skutočného využitia za účelom získania príjmu nemôže napĺňať materiálnu podmienku na to, aby mala
sťažovateľka po zániku oprávnenia, na ktoré bola jej účasť ako SZČO na sociálnom poistení pôvodne

naviazaná, pokračujúcu účasť na sociálnom poistení aj po zániku tohto oprávnenia. Zopakovala svoje
tvrdenie zo správnej žaloby, že na základe licencie L1A nikdy nevykonávala činnosť, z ktorej by jej plynuli
príjmy z podnikania a inej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani
z príjmov. Žalobkyňu tak nemožno považovať ani za subjekt, ktorý je oprávnený na výkon alebo na
prevádzkovanie činnosti v zmysle § 3 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z.“ alebo „zákon o sociálnom poistení“),
a teda jej účasť na povinnom sociálnom poistení ako SZČO v rozhodnom období, v zmysle § 21 ods.
4 zákona č. 461/2003 Z. z., zánikom oprávnenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia bez
pochýb ku dňu 29. februára 2008 zanikla.

7. Ďalej namietala, že postupom správneho súdu došlo k porušeniu princípu právnej istoty a aj práva na
súdnu a inú ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces
v zmysle čl. 6 ods. 1 Európskeho súdu pre ľudské práva. Tiež namietala, že postupom správneho
súdu došlo k porušeniu princípu právnej istoty a porušeniu jeho práva na zákonného sudcu podľa čl. 48
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho

súdu pre ľudské práva. Uviedla, že ku dňu 29. februára 2008, vykonala všetky kroky, a prejavila všetku
možnú vôľu ukončiť svoj status SZČO. Zánik povinnosti žalobcu platiť sociálne poistenie ako SZČO, ako
nesporný prípad sám správny orgán vyznačil v príslušnom spise žalobkyne. Vydaním rozhodnutia zo
strany pobočky žalovanej o tom, že povinné nemocenské a dôchodkové poistenie žalobcovi nezaniklo
dňa 29. februára 2008, tak došlo k závažnému zásahu do princípu právnej istoty adresáta právnych

noriem.

8. Namietala takisto arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia. V rozhodnutiach
správnych orgánov chýba vysvetlenie zrozumiteľného dôvodu, prečo boli zo strany správneho orgánu
vlastne vydané.

9. Ďalej uviedla, že v súčasnosti existujú vo vzťahu sociálneho poistenia a licencie L1A dva právne
názory reprezentované rozhodnutiami veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Vs 1/2019 a 1
Vs 3/2019 a poukázala aj na to, že jedným zo základných atribútov právneho štátu je aj relatívna
stabilita judikatúry. Uznesenie veľkého senátu sp. zn. 1 Vs 1/2019 pritom nevykazuje žiadne známky

zásadnýchvádajustičnýchomylov.Lenzmenaprávnehonázoru,ktorávychádzazrozdielneho(nového)
zloženia senátu, nemôže sama o sebe ospravedlňovať vydanie úplne protichodného rozhodnutia v tej
istej skutkovej a právnej veci. Prehodnocovanie právnych názorov z dôvodu iných právnych názorov
členov veľkého senátu je nerešpektovaním princípu legitímneho očakávania a predvídateľnosti súdnychrozhodnutí, ako aj princípu právnej istoty. Odkázala na pritom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva.

10. V závere žalobkyňa žiadala, aby senát najvyššieho správneho súdu za účelom zachovania princípu
právnej istoty, ako aj jeho práva na zákonného sudcu v zmysle čl. 48 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky
v spojení s čl. 6 ods. 1 Európskeho súdu pre ľudské práva prerušil súdne konanie vo veci kasačnej
sťažnosti a zmysle § 21 ods. 3 písm. a) v spojení s § 24d odsek 1, písm. b) zákona č. 757/2004 Z. z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov a podal predsedovi Najvyššieho správneho súdu

Slovenskej republiky podnet na zaujatie stanoviska pléna najvyššieho správneho súdu k zjednoteniu
výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov v právoplatných rozhodnutiach
veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré bude následne pre
členov pléna Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky záväzné.

III.

Vyjadrenie žalovaného ku kasačnej sťažnosti žalobkyne
11. Žalovaná sa k obsahu kasačnej sťažnosti vyjadrila podaním z 21. decembra 2022, v ktorom o. i.
uviedla, že žalobkyňa podaním kasačnej sťažnosti, bez zmeny skutkových a právnych okolností prípadu,
ignoruje právny názor najvyššieho správneho súdu, neuznáva ani rozsudok veľkého senátu najvyššieho
súdu sp. zn. 1 Vs 3/2019, pritom sa sama dovoláva právnej istoty. V časti, v ktorej sa žalobkyňa dovoláva

arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti rozhodnutia, nie je podľa žalovanej kasačná sťažnosť prípustná,
keďže sa opiera o dôvody, ktoré žalobkyňa neuplatnila v konaní pred správnym súdom. Zároveň však
dodala, že rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho orgánu je potrebné považovať za jeden celok a
postačí, ak sa námietkami účastníka konania zaoberá odvolací orgán. Žalovaná v rozhodnutí zdôvodnila
nielen skutkový, ale aj právny stav veci a zaujala stanovisko ku všetkým podstatným námietkam.

Žalovaná sa stotožnila s právnymi závermi správneho súdu, vyjadrenými v napadnutom rozsudku, a
navrhla kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietnuť.

IV.
Konanie pred kasačným súdom

12. Najvyšší správny súd bol formálne zriadený ústavným zákonom č. 422/2020 Z. z., ktorým sa mení
a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „ústava“)
dňa 1. januára 2021 a na základe zák. č. 423/2020 Z. z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v
súvislosti s reformou súdnictva.

13. Podľa § 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení zákona č. 423/2020 Z. z., najvyšší správny súd začne činnosť 1. augusta 2021.
14. Podľa § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z., o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení zákona č. 423/2020 Z. z., výkon súdnictva prechádza od 1. augusta 2021 z najvyššieho súdu na
najvyšší správny súd vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc najvyššieho

správneho súdu.

15. Najvyšší správny súd ako súd kasačný (§ 11 písm. h) v spojení s § 438 ods. 2 SSP) preskúmal
napadnutý rozsudok správneho súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, kasačnú sťažnosť
prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený

minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke najvyššieho správneho súdu
www.nssud.sk (§ 452 ods. 1 v spojení s § 137 ods. 4 SSP) a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť
žalobkyne nie je dôvodná.

16. Predmetom prieskumného konania na kasačnom súde bol rozsudok správneho súdu č. k. 20 Sa

13/2022-132 z 5. augusta 2022, ktorým správny súd zamietol žalobu žalobkyne.

17. Kasačný súd predovšetkým upriamuje pozornosť na to, že správne súdnictvo v Slovenskej republike
vychádza z materiálneho chápania právneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy vyžadujúceho, aby
verejná správa bola pod kontrolou súdnej moci. Je založené jednak na kontrole verejnej správy, či

táto (ne)prekračuje jej zverené právomoci a jednak poskytuje ochranu subjektívnym právam osôb,
do ktorých bolo zasiahnuté alebo zasahované v rozpore so zákonom. Hlavnou úlohou správneho
súdnictva je teda ochrana subjektívnych práv a jeho cieľom ochrana práv fyzických a právnických osôb
a ich prostredníctvom následne aj ochrana zákonnosti. Správne súdnictvo je neoddeliteľným atribútomprávneho štátu zaručujúcim každej osobe, či už ide o fyzickú alebo právnickú osobu ochranu práv
pred činnosťou orgánov verejnej správy. Dodržiavanie zákonnosti v oblasti výkonnej moci a dôsledná
ochrana jednotlivca je jednou z najdôležitejších čŕt právneho štátu, ktorého koncepcia práva stojí aj

na dodržiavaní práva štátnymi orgánmi. Správny súd v správnom súdnictve poskytuje ochranu právam
alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a
rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom (§ 2 ods. 1 SSP). Konanie pred správnym
súdom je jednou zo záruk ochrany základných ľudských práv a slobôd a ochrany práv a oprávnených
záujmov účastníkov administratívneho konania (§ 5 ods. 2 SSP). Na rozhodnutie správneho súdu

je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania
opatrenia orgánu verejnej správy (§ 135 ods. 1 SSP). Správnou žalobou sa žalobca môže domáhať
ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu
verejnej správy (§ 177 ods. 1 SSP).

18. Kasačný súd dáva tiež do pozornosti, že správny súd nie je súdom skutkovým. Jeho úlohou

pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa tretej hlavy tretej časti
Správneho súdneho poriadku (§§ 199 a nasl. SSP) je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie
si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav,
či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými
právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho

orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj s procesnoprávnymi predpismi. V súdnom
prieskume zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu v sociálnych veciach správny súd
nie je viazaný rozsahom dôvodov uvedených v žalobe, ak žalobca je fyzickou osobou, ktorou namieta
nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu, tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím správneho orgánu
a postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych

právach. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho
orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. Správny súd v konaní súdneho prieskumu
zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy teda preskúmava, či orgán štátnej správy konal a
rozhodol v súlade so zákonom, či v správnom konaní postupoval v súčinnosti s účastníkom konania, či
sa vysporiadal s jeho námietkami a či na základe skutkových zistení na základe logického a rozumného

uváženia ustálil správne svoj právny záver.

19. Kasačný súd konštatuje, že krajský súd v danej veci v procese súdneho prieskumu zákonnosti
napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu náležite postupoval v súlade s procesnými
pravidlami zákonodarcom nastolenými v prvej a tretej hlave tretej časti Správneho súdneho poriadku,

keď súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, napadnutého žalobou,
vykonal náležite v zmysle platnej právnej úpravy zákona č. 461/2003 Z. z. a svoju právnu úvahu, na
základe ktorej ustálil svoj právny záver, aj riadne odôvodnil.

20. Kasačný súd po vykonaní súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia žalovanej v spojení s

prvostupňovým správnym rozhodnutím a konaní im predchádzajúcich pri aplikácii zákonnej úpravy
uvedeného právneho predpisu postupom podľa SSP dospel k záveru, že správny súd potom, ako
mu bolo predchádzajúce rozhodnutie vo veci samej rozsudkom najvyššieho správneho súdu sp. zn.
9 Sžsk 32/2019 z 27. apríla 2022 zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie, následne konal
a rozhodol v intenciách názoru najvyššieho správneho súdu. Kasačný súd po vyhodnotení rozsahu a

dôvodov kasačnej sťažnosti žalobkyne vo vzťahu k napadnutému rozsudku správneho súdu v zásade
nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu
so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku
správnehosúdu,ktorévytvárajúdostatočnévýchodiskáprevyslovenievýrokurozsudku.Kasačnýsúdna
zdôraznenie správnosti a zákonnosti rozsudku správneho súdu, považujúc za zásadnú spornú otázku,

kedy žalobkyni zaniklo povinné sociálne poistenie, uvádza nasledovné.

V.
Právne posúdenie kasačný súdom
21. Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a
spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov,
zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.22. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 ústavy je zabezpečenie materiálneho a nie formálneho
právneho štátu. Základnou premisou materiálneho právneho štátu sa prezentuje všeobecná záväznosť
práva pre všetkých. To znamená, že štátne orgány, orgány územnej samosprávy, právnické osoby s

právomocou rozhodovania o právach a povinnostiach, ako aj každý jednotlivec musí konať tak, ako
určuje právny poriadok. Z citovanej právnej úpravy ústavy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne
záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Pozitivistický právny prístup k aplikácii
zákonov je preto v činnosti štátnych orgánov modifikovaný ústavne konformným výkladom, ktorý v
závislosti od ústavou chránených hodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných

pojmov. Obsah zákonnej právnej normy nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu
zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a
výklad zákona je podmienkou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu. Mocenské
orgány štátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v
zmyslečl.2ods.2ústavy,sprihliadnutímnato,žesúčasnesúviazanéajprávnouúpravouobsiahnutouv
medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná (čl. 7 ústavy) a po vstupe Slovenskej

republiky do Európskeho spoločenstva, Európskej únie postupovať tiež v súlade s právne záväznými
predpismi Európskeho spoločenstva, Európskej únie.

23. V kasačnej sťažnosti žalobkyňa opätovne otvorila otázku posudzovania jej statusu ako samostatne
zárobkovo činnej osoby z dôvodu držby licencie L1A a namietala právne názory vyslovené správnym

súdom, najvyšším správnym súdom a najvyšším súdom v rozsudku veľkého senátu sp. zn. 1 Vs 3/2019.
Najvyšší správny súd však otázku postavenia žalobkyne v súvislosti s držbou licencie L1A považuje za
vyriešenú, najmä vzhľadom na skoršie rozhodnutie najvyššieho správneho súdu zo dňa 27. apríla 2022,
ktoré sa uvedenej otázke vyčerpávajúco venovalo, a na ktorej spornosť dal najvyšší správny súd už
odpoveď. Najvyšší správny súd sa preto v celom rozsahu stotožňuje s právnym názorom vysloveným v

skoršom zrušujúcom rozsudku najvyššieho správneho súdu, v rámci ktorého boli zohľadnené aj odlišné
právne názory vyslovené veľkým senátom najvyššieho súdu (sp. zn. 1 Vs 1/2019 a 1 Vs 3/2019) a
zároveň proti rozhodnutiu sp. zn. 1 Vs 3/2019 bola odmietnutá aj ústavná sťažnosť ústavným súdom
uznesením sp. zn. IV. ÚS 610/2021. Z uvedeného dôvodu tak najvyšší správny súd toto odôvodnenie
opätovne dáva do pozornosti žalobkyni a v celom rozsahu naň poukazuje.

24. Rozhodnutie ústavného súdu ako aj rozhodnutie veľkého senátu správneho kolégia najvyššieho
súdujepresúdyzáväzné.Právnynázorvyjadrenývrozhodnutíveľkéhosenátujepresenátynajvyššieho
správnehosúduzáväzný.Aksasenátnajvyššiehosprávnehosúduprisvojomrozhodovaníchceodchýliť
od právneho názoru vyjadreného v rozhodnutí veľkého senátu, postúpi vec na prejednanie a rozhodnutie

veľkému senátu (§ 466 ods. 3 SSP).

25. Vo vzťahu k námietkam žalobkyne, ktorými namietala, že postupom správneho súdu došlo k
porušeniu princípu právnej istoty a aj práva na súdnu a inú ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež, že postupom správneho súdu došlo k porušeniu
princípu právnej istoty a porušeniu jej práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd, kasačný súd upriamuje jej pozornosť na právnu úpravu ustanovenú v čl. 2 ods.
2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov v spojení s § 5

ods. 1 SSP, v zmysle ktorej právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho
spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej
ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude
rozhodnutý spravodlivo. O otázkach, ktoré sú predmetom preskúmavacieho konania, ustálil právne
závery veľký senát správneho kolégia najvyššieho súdu v rozsudku z 24. novembra 2020, sp. zn. 1 Vs

3/2019, ktoré sa vydaním tohto rozsudku veľkého senátu sa stali pre senáty najvyššieho správneho súdu
záväzné a súčasne tieto právne závery majú charakter ustálenej rozhodovacej praxe v totožných alebo v
obdobných otázkach. Pokiaľ žalovaná napadnutým rozhodnutím a následne na základe žaloby podanej
proti tomuto rozhodnutiu žalovanej správny súd vydali rozhodnutia v intenciách názoru konštatovaného
v citovanom rozhodnutí veľkého senátu správneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Vs 3/2009,

nemohlo dôjsť k porušeniu princípu právnej istoty v danej veci. Uvedený rozsudok veľkého senátu
najvyššieho súdu nahradil pôvodný rozsudok veľkého senátu vydaný k danej problematike (sp. zn. 1
Vs 1/2019), čo je v ňom explicitne vyjadrené, preto nie je možné dať za pravdu sťažovateľke, že obe
rozhodnutia rovnocenne koexistujú popri sebe, a teda právne závery skoršieho rozhodnutia je možnéúčinne uplatňovať v praxi. Kasačný súd v danej súvislosti poukazuje na rozhodnutie Európskeho súdu
pre ľudské práva vo veci Atanasovski proti Bývalej juhoslovanskej republike Macedónsko zo 14. januára
2010, č. 36815/03, v rámci ktorého Európsky súd pre ľudské práva vyslovil, že vývoj judikatúry sám

osebe nie je v rozpore s riadnym výkonom spravodlivosti, keďže neschopnosť zachovať dynamický a
vývojový prístup by mohol byť prekážkou reformy alebo zlepšenia. (pozri sp. zn. 6 Ssk 2/2023). Touto
otázkousazaoberalajústavnýsúdvuznesení,ktorýmodmietolústavnúsťažnosťvočirozsudkuveľkého
senátu ako zjavne neopodstatnenú, pričom konštatoval, že novo rozhodujúci sudcovia najvyššieho súdu
nemôžu v predmetnej situácii svoj odlišný právny názor ignorovať a, naopak, postupujú ex officio, pričom

taký ich zákonne súladný postup nemôže byť z hľadiska práva na súdnu ochranu neúspešnej strany
v konaní v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy úspešne napadnutý ako ústavne nekonformný. Kasačný súd
súčasne upriamuje pozornosť na to, že v právnom štáte - a v duchu všeobecného princípu spravodlivosti
- nie je možné očakávať zvýhodnenie vo forme nevzniku povinností na základe či už neznalosti práva
(žalobkyňa sa domnievala, že jej status SZČO sa neviaže na trvanie licencie L1A, ale na povolenie
na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia) alebo akéhokoľvek iného opomenutia. Princíp právnej

istoty a spravodlivosti v práve sociálneho zabezpečenia znamená, že je potrebné zabezpečiť, aby v
rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely (sp.
zn. 9 Sžsk 16/2018).

26. Kasačný súd vychádzajúc z ust. § 209 ods. 2 a 4 zákona č. 461/2003 Z. z. konštatuje,

že napadnuté rozhodnutie žalovanej, ako aj prvostupňové rozhodnutie obsahujú citáciu ustanovení
právnych predpisov, na základe ktorých rozhodovali a z ktorých vychádzali pri právnom posúdení, nie
je potrebné, aby odôvodnenie rozhodnutia dávalo odpoveď na každú vznesenú námietku, ale vyžaduje
sa, aby konajúci orgán v odôvodnení rozhodnutia zdôvodnil skutkový a právny stav prejednávanej veci,
aby uviedol, na podklade ktorých skutočností rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozhodnutia. V

zmysle vyššie uvedeného považuje kasačný súd napadnuté rozhodnutie žalovanej spolu s rozhodnutím
prvostupňového správneho orgánu za dostatočné odôvodňujúce výrok predmetných rozhodnutí s
poukázaním na skutočnosti, ktoré boli podkladom na rozhodnutie, zhodnotením príslušných dôkazov a
poukázaním na právne predpisy, na základe ktorých žalovaná, ako aj pobočka rozhodli.

27. Vychádzajúc z uvedeného kasačný súd opätovne konštatuje, že správny súd rozhodol správne a
v súlade so zákonom, keď správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol, pričom svoju právnu úvahu, na
základe ktorej ustálil svoj právny záver, aj riadne odôvodnil, jeho rozhodnutie nie je možné považovať
za arbitrárne či nepreskúmateľné. Skutočnosť, že žalobkyňa so závermi rozhodnutí správnych orgánov
a so závermi rozsudku správneho súdu nesúhlasí, nie je dôvodom na vyslovenie ich nezákonnosti.

Vzhľadom na vyššie uvedené vyhodnotil kasačný súd sťažnostné námietky žalobkyne za nedôvodné,
a tým nespôsobilé spochybniť vecnú a právnu správnosť napadnutého rozhodnutia správneho súdu.
Na základe toho kasačný súd dospel k záveru, že nie je daný žiaden zo zákonných dôvodov kasačnej
sťažnosti v zmysle § 440 SSP, a tak ju podľa § 461 SSP rozsudkom (§ 457 ods. 1 SSP) zamietol.

28. Kasačný súd posudzujúc návrh žalobkyne na prerušenie kasačného konania a podanie podnetu
predsedovi najvyššieho správneho súdu v zmysle § 21 ods. 3 písm. a) v spojení s § 24d ods. 1 písm. b)
zákona č. 757/2004 Z. z., dospel k záveru, že v prejednávanej veci neboli splnené podmienky na podanie
prípadného podnetu predsedovi najvyššieho správneho súdu, pretože po zmene judikatúry rozhodnutím
veľkého senátu sp. zn. 1 Vs 3/2019 nedošlo k rozdielnemu výkladu zákona o sociálnom poistení, či

už v rozhodnutiach veľkého senátu alebo v rozhodnutiach jednotlivých senátov najvyššieho správneho
súdu. Pôvodné rozhodnutie veľkého senátu z roku 2019 bolo prekonané novým rozhodnutím z roku
2020 a fakticky ním bolo nahradené. Po tejto zmene judikatúry sa senát najvyššieho správneho súdu,
prejednávajúci túto konkrétnu vec, v plnom rozsahu riadil týmto novším rozhodnutím veľkého senátu a
nedošlo k žiadnemu odklonu od ustálenej judikatúry. Žalobkyňa ani neuviedla, že by niektorý iný senát

najvyššieho správneho súdu vydal rozhodnutie v rozpore s touto judikatúrou. Kasačný súd z dôvodov
uvedených vyššie nevzhliadol dôvod ani na postup podľa § 456 SSP, ani na prerušenie konania podľa
§ 100 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP, a preto návrh na prerušenie konania ako nedôvodný zamietol.

29. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd tak, že účastníkom

konanianepriznalnároknanáhradutrovtohtokonania.Žalovanejakoúspešnejúčastníčkeich nepriznal
z dôvodu, keďže to nemožno spravodlivo požadovať (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 168 SSP) a
žalobkyni z dôvodu, že v tomto konaní nemala úspech, a preto nemá právo na náhradu trov (§ 467 ods.
1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP).30. Toto rozhodnutie prijal kasačný súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (jednomyseľne).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.