Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, February 27, 2024

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 7Ssk/23/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2018200195
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zdenka Reisenauerová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2024:2018200195.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky

Reisenauerovej (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Jany Martinčekovej a Mgr. Michala
Novotného vo veci žalobkyne: K.. J. V., nar. XX. V. XXXX, bytom K. XXX, Š., právne zastúpená:
Advokátska kancelária ŠKODLER & PARTNERS, s.r.o., IČO: 47 238 32, Dobšinského 12, Bratislava,
proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie so sídlom ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava,
o preskúmanie rozhodnutia z 9. mája 2018, č. 44515-2/2018-BA, o kasačnej sťažnosti proti rozsudku
Krajského súdu v Trnave č. k. 20 Sa 5/2022-120 z 3. júna 2022 takto

r o z h o d o l :

I. Návrh na prerušenie kasačného konania sa zamieta.

II. Kasačná sťažnosť žalobkyne sa zamieta.
III. Účastníkom sa nepriznáva nárok na náhradu trov kasačného konania.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Konanie pred správnym súdom
1. Krajský súd v Trnave (ďalej len „správny súd“) napadnutým rozsudkom č. k. 20 Sa 5/2022-120 z 3.
júna 2022, podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zamietol
žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej z 9. mája 2018, č.
44515-2/2018-BA, ktorým zamietla odvolanie a potvrdila prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne,

pobočka Dunajská streda z 19. februára 2018, č. 700-0510274918-GC04/18 predpisujúce jej podľa §
144 ods. 1, § 152a, § 178 ods. 1 písm. a) ôsmy bod zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v
znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z.“) poistné za obdobie mesiacov január
2009 až jún 2010 v sume 4.694,90 Eur. O náhrade trov konania rozhodol s poukazom na skutočnosť,
že v konaní úspešnému správnemu orgánu žiadne trovy uplatniteľné v zmysle § 168 SSP nevznikli.
Správny súd pritom vychádzal zo záväzného právneho názoru vysloveného Najvyšším správnym súdom
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) v skoršom rozsudku z 23. februára 2022, sp. zn.

9 Sžsk 44/2019.

2. V ďalšom konaní bol súd podľa § 469 SSP viazaný právnym názorom vysloveným najvyšším
správnym súdom, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia zaujal stanovisko ku všetkým sporným
okolnostiam prípadu. Za nespornú považoval kasačný súd otázku právneho postavenia žalobkyne na
účely sociálneho poistenia ako samostatne zárobkovo činnej osoby (ďalej len „SZČO“) na základe jej
dodatočnej odhlášky s vyznačeným dátumom zániku poistenia ku dňu 30. júna 2010, ako aj skutočnosť,

že žalobkyňa bola vzhľadom na výšku príjmu zo samostatne zárobkovej činnosti za roky 2007 a 2008
povinná platiť poistné za mesiace január 2009 až jún 2010, ktoré jej boli predpísané napadnutým
rozhodnutím, pričom prijatie týchto záverov kasačný súd podrobnejšie zdôvodnil vo svojom rozhodnutí.3. Podľa správneho súdu tak boli zodpovedané všetky otázky majúce pre rozhodnutie o správnej žalobe
zásadný význam (trvanie povinného sociálneho poistenia žalobkyne v rozhodnom čase, zákonnosť
postupu vo veci konajúcich správnych orgánov i obsahu ich rozhodnutí), pričom závery, z ktorých

vychádzajú právne stanoviská správneho súdu boli podrobnejšie ozrejmené v obsahu rozhodnutia
skoršieho rozhodnutia kasačného súdu sp. zn. 9 Sžsk 44/2019.

II.
Kasačná sťažnosť žalobkyne proti rozsudku správneho súdu

4. Proti uvedenému rozsudku správneho súdu podala žalobkyňa v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť.
V dôvodoch kasačnej sťažnosti namietala, že správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho
posúdeniavecianesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilúčastníkovikonania,abyuskutočniljemu
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 440 ods. 1
písm. g) a f) SSP). Navrhla, aby kasačný súd rozsudok správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.

5. V dôvodoch kasačnej sťažnosti konkrétne uviedla, že len formálne držanie licencie L1A bez jej
skutočného využitia za účelom získania príjmu nemôže napĺňať materiálnu podmienku na to, aby mala
sťažovateľka po zániku oprávnenia, na ktoré bola jej účasť ako SZČO na sociálnom poistení pôvodne
naviazaná, pokračujúcu účasť na sociálnom poistení aj po zániku tohto oprávnenia. Žalobkyňu tak

nemožno považovať ani za subjekt, ktorý je oprávnený na výkon alebo na prevádzkovanie činnosti
v zmysle § 3 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z.“), a teda jej účasť na povinnom sociálnom poistení ako
SZČO v rozhodnom období, v zmysle § 21 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z., zánikom oprávnenia na
prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia bez pochýb zanikla ku dňu 28. februára 2008.

6. Ďalej namietala, že postupom správneho súdu došlo k porušeniu princípu právnej istoty a aj práva na
súdnu a inú ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces v
zmysle čl. 6 ods. 1 Európskeho súdu pre ľudské práva. Tiež namietala, že postupom správneho súdu
došlo k porušeniu princípu právnej istoty a porušeniu jeho práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods.

1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho súdu
pre ľudské práva.

7. Uviedla, že v súčasnosti existujú vo vzťahu sociálneho poistenia a licencie L1A dva právne
názory reprezentované rozhodnutiami veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Vs 1/2019 z 30. apríla 2019 a sp. zn. 1 Vs 3/2019 z 24. novembra 2011.
Uznesenie veľkého senátu sp. zn. 1 Vs 1/2019 pritom nevykazuje žiadne známky zásadných vád a
justičných omylov. Len zmena právneho názoru, ktorá vychádza z rozdielneho (nového) zloženia senátu,
nemôže sama o sebe ospravedlňovať vydanie úplne protichodného rozhodnutia v tej istej skutkovej
a právnej veci. Prehodnocovanie právnych názorov z dôvodu iných právnych názorov členov veľkého

senátu, nerešpektovaním princípu legitímneho očakávania a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, ako
aj princípu právnej istoty. Odkázala na pritom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva.

8. V závere žalobkyňa žiadala, aby senát najvyššieho správneho súdu za účelom zachovania princípu
právnej istoty, ako aj jeho práva na zákonného sudcu v zmysle čl. 48 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky

v spojení s čl. 6 ods. 1 Európskeho súdu pre ľudské práva prerušil súdne konanie vo veci kasačnej
sťažnosti a zmysle § 21 ods. 3 písm. a) v spojení s § 24d odsek 1, písm. b) zákona č. 757/2004 Z .z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov a podal predsedovi Najvyššieho správneho súdu
Slovenskej republiky podnet na zaujatie stanoviska pléna najvyššieho správneho súdu k zjednoteniu
výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov v právoplatných rozhodnutiach

veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré bude následne pre
členov pléna Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky záväzné

III.
Vyjadrenie žalovaného ku kasačnej sťažnosti žalobkyne

9. Žalovaná sa k obsahu kasačnej sťažnosti vyjadrila podaním z 12. decembra 2022, v ktorom o. i.
uviedla, že námietky žalobkyne, ktoré smerujú proti zániku povinného nemocenského a povinného
dôchodkového poistenia, sú práve irelevantné vo vzťahu k výroku rozhodnutia o predpísaní poistného,
keďže žalobkyňa dňa 14. decembra 2017 opravila, resp. podala nový Registračný list - odhlášku zosociálneho poistenia so správnym dátumom zániku poistenia, t. j. dňom 30. júna 2010. Taktiež dodala, že
v súčasnosti, ako vyplýva z § 466 ods. 3 SSP, je treba pri riešení otázky účinkov licencie L1A vychádzať
z neskoršieho rozsudku veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Vs 3/2019. Predmetom konania pred

správnym súdom však nebolo rozhodnutie vo veci zániku povinného nemocenského a dôchodkového
poistenia, ktoré nebolo sporné, ale rozhodnutie vo veci predpísania poistného. Žalovaná sa stotožnila s
právnymi závermi správneho súdu, vyjadrenými v napadnutom rozsudku, a navrhla kasačnú sťažnosť
ako nedôvodnú zamietnuť.

IV.
Konanie pred kasačným súdom
10. Najvyšší správny súd bol formálne zriadený ústavným zákonom č. 422/2020 Z. z., ktorým sa mení
a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „ústava“)
dňa 1. januára 2021 a na základe zák. č. 423/2020 Z. z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v
súvislosti s reformou súdnictva.

11. Podľa § 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení zákona č. 423/2020 Z. z., najvyšší správny súd začne činnosť 1. augusta 2021.

12. Podľa § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z., o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v

znení zákona č. 423/2020 Z. z., výkon súdnictva prechádza od 1. augusta 2021 z najvyššieho súdu na
najvyšší správny súd vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc najvyššieho
správneho súdu.

13. Najvyšší správny súd ako súd kasačný (§ 11 písm. h) v spojení s § 438 ods. 2 SSP) preskúmal

napadnutý rozsudok správneho súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, kasačnú sťažnosť
prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený
minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke najvyššieho správneho súdu
www.nssud.sk (§ 452 ods. 1 v spojení s § 137 ods. 4 SSP) a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť
žalobkyne nie je dôvodná.

14. Predmetom prieskumného konania na kasačnom súde bol rozsudok správneho súdu č. k. 20 Sa
5/2022-120 z 3. júna 2022, ktorým správny súd žalobu zamietol.

15. Kasačný súd predovšetkým upriamuje pozornosť na to, že správne súdnictvo v Slovenskej republike

vychádza z materiálneho chápania právneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy vyžadujúceho, aby
verejná správa bola pod kontrolou súdnej moci. Je založené jednak na kontrole verejnej správy, či
táto (ne)prekračuje jej zverené právomoci a jednak poskytuje ochranu subjektívnym právam osôb,
do ktorých bolo zasiahnuté alebo zasahované v rozpore so zákonom. Hlavnou úlohou správneho
súdnictva je teda ochrana subjektívnych práv a jeho cieľom ochrana práv fyzických a právnických osôb

a ich prostredníctvom následne aj ochrana zákonnosti. Správne súdnictvo je neoddeliteľným atribútom
právneho štátu zaručujúcim každej osobe, či už ide o fyzickú alebo právnickú osobu ochranu práv
pred činnosťou orgánov verejnej správy. Dodržiavanie zákonnosti v oblasti výkonnej moci a dôsledná
ochrana jednotlivca je jednou z najdôležitejších čŕt právneho štátu, ktorého koncepcia práva stojí aj
na dodržiavaní práva štátnymi orgánmi. Správny súd v správnom súdnictve poskytuje ochranu právam

alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a
rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom (§ 2 ods. 1 SSP). Konanie pred správnym
súdom je jednou zo záruk ochrany základných ľudských práv a slobôd a ochrany práv a oprávnených
záujmov účastníkov administratívneho konania (§ 5 ods. 2 SSP). Na rozhodnutie správneho súdu
je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania

opatrenia orgánu verejnej správy (§ 135 ods. 1 SSP). Správnou žalobou sa žalobca môže domáhať
ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu
verejnej správy (§ 177 ods. 1 SSP).

16. Kasačný súd dáva tiež do pozornosti, že správny súd nie je súdom skutkovým. Jeho úlohou

pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa tretej hlavy tretej časti
Správneho súdneho poriadku (§§ 199 a nasl. SSP) je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie
si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav,
či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inýmiprávnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho
orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj s procesnoprávnymi predpismi. V súdnom
prieskume zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu v sociálnych veciach správny súd

nie je viazaný rozsahom dôvodov uvedených v žalobe, ak žalobca je fyzickou osobou, ktorou namieta
nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu, tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím správneho orgánu
a postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych
právach. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho
orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. Správny súd v konaní súdneho prieskumu

zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy teda preskúmava, či orgán štátnej správy konal a
rozhodol v súlade so zákonom, či v správnom konaní postupoval v súčinnosti s účastníkom konania, či
sa vysporiadal s jeho námietkami a či na základe skutkových zistení na základe logického a rozumného
uváženia ustálil správne svoj právny záver.

17. Kasačný súd po vykonaní súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia žalovanej v spojení s

prvostupňovým správnym rozhodnutím a konaní im predchádzajúcich postupom podľa SSP dospel k
záveru, že správny súd potom, ako mu bolo predchádzajúce rozhodnutie vo veci samej rozsudkom
najvyššieho správneho súdu sp. zn. 9 Sžsk 44/2019 z 23. februára 2022 zrušené a vec mu bola vrátená
na ďalšie konanie, následne konal a rozhodol v intenciách názoru najvyššieho správneho súdu. Kasačný
súd po vyhodnotení rozsahu a dôvodov kasačnej sťažnosti žalobkyne vo vzťahu k napadnutému

rozsudku správneho súdu v zásade nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a
relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých
v odôvodnení napadnutého rozsudku správneho súdu, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre
vyslovenie výroku rozsudku.

V.
Právne posúdenie kasačný súdom
18. Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a
spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov,

zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

19. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 ústavy je zabezpečenie materiálneho a nie formálneho
právneho štátu. Základnou premisou materiálneho právneho štátu sa prezentuje všeobecná záväznosť
práva pre všetkých. To znamená, že štátne orgány, orgány územnej samosprávy, právnické osoby s

právomocou rozhodovania o právach a povinnostiach, ako aj každý jednotlivec musí konať tak, ako
určuje právny poriadok. Z citovanej právnej úpravy ústavy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne
záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Pozitivistický právny prístup k aplikácii
zákonov je preto v činnosti štátnych orgánov modifikovaný ústavne konformným výkladom, ktorý v
závislosti od ústavou chránených hodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných

pojmov. Obsah zákonnej právnej normy nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu
zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a
výklad zákona je podmienkou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu. Mocenské
orgány štátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v
zmyslečl.2ods.2ústavy,sprihliadnutímnato,žesúčasnesúviazanéajprávnouúpravouobsiahnutouv

medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná (čl. 7 ústavy) a po vstupe Slovenskej
republiky do Európskeho spoločenstva, Európskej únie postupovať tiež v súlade s právne záväznými
predpismi Európskeho spoločenstva, Európskej únie.

20. Zo zistených skutkových okolností mal kasačný súd za preukázané, že žalobkyni bola vydaná

Slovenskou lekárskou komorou licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár
v odbore kardiológia č. L1A/TT/0495/05 z 2. decembra 2005, ktorá jej zanikla dňa 19. apríla 2018.
Žalobkyňa podala dňa 13. augusta 2008 na pobočku žalovanej Dunajská streda Registračný list fyzickej
osoby - odhláška s vyznačeným dátumom zániku poistenia ku dňu 28. februára 2008. Dňa 19. decembra
2017 podala žalobkyňa na základe výzvy zo strany Sociálnej poisťovne nový Registračný list fyzickej

osoby - odhláška s vyznačeným dátumom zániku poistenia ku dňu 30. júna 2010. Na úvod kasačný
súd poznamenáva, že predmetom prieskumu v preskúmavanej veci sú rozhodnutia správnych orgánov,
ktorými bolo žalobkyni ako poistencovi za mesiacov január 2009 až jún 2010 predpísané poistné nanemocenské, starobné, invalidné poistné a poistné do rezervného fondu solidarity. Otázka statusu
žalobkyne ako SZČO bola zo strany Sociálnej poisťovne posúdená ako predbežná otázka.

21. V prerokúvanej veci žalovaná, ako verejnoprávna inštitúcia zriadená na výkon sociálneho poistenia
podľa § 120 zákona č. 461/2003 Z. z., konala a rozhodovala v rámci svojej právomoci o predpísaní
poistného podľa § 144 ods. 1 prvá veta zákona č. 461/2003 Z. z., podľa ktorého Sociálna poisťovňa
predpíše poistné fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné, ak táto osoba
neodviedla poistné vôbec alebo ak ho odviedla v nesprávnej sume. Toto rozhodovanie je podľa § 172

ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z. predmetom nedávkového konania, ktoré sa spravuje treťou časťou
zákona č. 461/2003 Z. z.

22. Kasačný súd už vo svojom predchádzajúcom rozsudku sp. zn. 9 Sžsk 44/2019 uviedol, že z
uvedených skutkových okolností je zrejmé, že otázka právneho postavenia žalobkyne ako SZČO nebola
sporná. Z toho dôvodu nebolo potrebné o zániku poistného rozhodovať samostatným rozhodnutím.

Napriek tomu žalobkyňa v danom konaní o preskúmaní rozhodnutia o predpísaní poistného uviedla
argumenty týkajúce sa prevažne otázky zániku poistného. Vzhľadom na skutočnosť, že zánik povinného
sociálneho poistenia žalobkyne nebol sporný, žalovaná o ňom nebola oprávnená rozhodnúť. V prípade,
ak žalobkyňa nesúhlasila so zánikom sociálneho poistenia dňom 30. júna 2010, mala možnosť namietať
túto skutočnosť už predtým ako pobočka žalovanej rozhodla o predpísaní poistného dňa 19. februára

2018 (napr. v rámci výzvy pobočky žalovanej na zaslanie odhlášky s odlišným dátumom, než bolo na
odhláške pôvodnej). Až v takomto prípade by bola pobočka žalovanej povinná rozhodnúť o zániku
povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia podľa § 178 ods. 1 písm. a)
zákona č. 461/2003 Z. z. Žalobkyňa túto skutočnosť nenamietala, nezrovnalosť dobrovoľne opravila a
svoje postavenie začala spochybňovať až v odvolaní proti rozhodnutiu pobočky žalovanej o predpísaní

poistného a následne v správnej žalobe proti rozhodnutiu žalovanej o tomto odvolaní. Z pohľadu
najvyššieho správneho súdu však otázka zániku povinného nemocenského poistenia a povinného
dôchodkového poistenia, vzhľadom na vyššie uvádzané okolnosti a skutočnosti bola vyriešená a
zároveň v tomto konaní ju už nemožno skúmať.

23. Žalobkyňa ďalej pomerne rozsiahlym spôsobom napádala záväznosť rozhodnutia veľkého senátu
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Vs 3/2019 vo vzťahu k skôr vydanému rozhodnutiu veľkého senátu
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Vs 1/2019, a na ne nadväzujúceho uznesenia Ústavného súdu Slovenskej
republiky(ďalejlen„ústavnýsúd“)z30.novembra2021,sp.zn.IV.ÚS610/2021,ktorýmbolaodmietnutá
sťažnosť proti rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Vs 3/2019. Vo vzťahu k týmto kasačným

námietkam kasačný súd uvádza, že pre senáty najvyššieho správneho súdu je podľa § 466 ods. 3
SSP záväzný právny názor vyjadrený v rozhodnutí veľkého senátu. Predmetom prerokúvanej veci však
nebolaotázka,čidržbalicencieL1Azakladalažalobkynipostaveniesamostatnezárobkovočinnejosoby,
a či v dôsledku toho trvalo jeho povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie. Na
základetohosatakkasačnýsúdnestotožnilanisnámietkamižalobkynektorýminamietala,žepostupom

správneho súdu došlo k porušeniu princípu právnej istoty a aj práva na súdnu a inú ochranu v zmysle čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež, že postupom správneho súdu došlo k
porušeniu princípu právnej istoty a porušeniu jej práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

24. Vychádzajúc z uvedeného kasačný súd opätovne konštatuje, že správny súd rozhodol správne a
v súlade so zákonom, keď správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol, pričom svoju právnu úvahu, na
základe ktorej ustálil svoj právny záver, aj riadne odôvodnil, jeho rozhodnutie nie je možné považovať

za arbitrárne či nepreskúmateľné. Skutočnosť, že žalobkyňa so závermi rozhodnutí správnych orgánov
a so závermi rozsudku správneho súdu nesúhlasí, nie je dôvodom na vyslovenie ich nezákonnosti.
Vzhľadom na vyššie uvedené vyhodnotil kasačný súd sťažnostné námietky žalobkyne za nedôvodné,
a tým nespôsobilé spochybniť vecnú a právnu správnosť napadnutého rozhodnutia správneho súdu.
Na základe toho kasačný súd dospel k záveru, že nie je daný žiaden zo zákonných dôvodov kasačnej

sťažnosti v zmysle § 440 SSP, a tak ju podľa § 461 SSP rozsudkom (§ 457 ods. 1 SSP) zamietol.

25. Kasačný súd posudzujúc návrh žalobkyne na prerušenie kasačného konania a podanie podnetu
predsedovi najvyššieho správneho súdu v zmysle § 21 ods. 3 písm. a) v spojení s § 24d ods. 1 písm. b)zákona č. 757/2004 Z. z., dospel k záveru, že v prejednávanej veci neboli splnené podmienky na podanie
prípadného podnetu predsedovi najvyššieho správneho súdu, pretože po zmene judikatúry rozhodnutím
veľkého senátu sp. zn. 1 Vs 3/2019 nedošlo k rozdielnemu výkladu zákona o sociálnom poistení, či

už v rozhodnutiach veľkého senátu alebo v rozhodnutiach jednotlivých senátov najvyššieho správneho
súdu. Pôvodné rozhodnutie veľkého senátu z roku 2019 bolo prekonané novým rozhodnutím z roku
2020 a fakticky ním bolo nahradené. Po tejto zmene judikatúry sa senát najvyššieho správneho súdu,
prejednávajúci túto konkrétnu vec, v plnom rozsahu riadil týmto novším rozhodnutím veľkého senátu a
nedošlo k žiadnemu odklonu od ustálenej judikatúry. Žalobkyňa ani neuviedla, že by niektorý iný senát

najvyššieho správneho súdu vydal rozhodnutie v rozpore s touto judikatúrou. Kasačný súd z dôvodov
uvedených vyššie nevzhliadol dôvod ani na postup podľa § 456 SSP, ani na prerušenie konania podľa
§ 100 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP, a preto návrh na prerušenie konania ako nedôvodný zamietol.

26. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd tak, že účastníkom
konanianepriznalnároknanáhradutrovtohtokonania.Žalovanejakoúspešnejúčastníčkeich nepriznal

z dôvodu, keďže to nemožno spravodlivo požadovať (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 168 SSP) a
žalobkyni z dôvodu, že v tomto konaní nemala úspech, a preto nemá právo na náhradu trov (§ 467 ods.
1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP).

27. Toto rozhodnutie prijal kasačný súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (jednomyseľne).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.