Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 29, 2024

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/68/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5613207577
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 02. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2024:5613207577.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a
členov Mgr. Andreja Kekelyho a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom D. XXX/XX, XXX XX E., zastúpeného spoločnosťou: Lion Law Partners s. r. o., so sídlom
Komenského 14A, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 862 461, proti žalovanému: F. G., nar. XX.XX.XXXX,
bytom H. XXX/XX, XXX XX I. B., zastúpenému JUDr. Ľubomírom Hrežďovičom, advokátom so sídlom

Rudlovská 2, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 37 893 858, o odporovateľnosti právneho úkonu, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 6C/90/2013-333 zo dňa 22. júna 2023,
takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 6C/90/2013-333 zo dňa 22. júna 2023 p o t v r d
z u j e .

Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol (výrok I.). O trovách konania rozhodol tak, že
žalovanému ich náhradu nepriznal (výrok II.). Súčasne zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania
(výrok III.)
2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobou doručenou dňa 22.07.2013 sa žalobca domáhal
určenia, že darovacia zmluva zo dňa 13.03.2013, ktorou dlžník A. D. G. previedol vlastnícke právo
k nehnuteľnostiam zapísaným Okresným úradom Liptovský Mikuláš, katastrálnym odborom na liste

vlastníctva č. XX, pre katastrálne územie G. G., obec G. G., okres I. B. ako koliba so súpisným číslom
XX, postavená na pozemku parcely registra KN-C č. 2921/18 a zastavaná plocha a nádvorie o
výmere 328 m2, parcela registra KN-C č. 2921/18 (ďalej aj „sporné nehnuteľnosti“) na
žalovaného, je voči nemu právne neúčinná.
3. Svoju žalobu odôvodnil tým, že A. D. G. ako zákonný zástupca žalovaného, ktorý bol v čase
podania žaloby maloletý, je výlučným vlastníkom nehnuteľností zapísaných Okresným úradom Zvolen,
katastrálnym odborom na liste vlastníctva č. XXXX, pre katastrálne územie E., obec E., okres E., ako

rodinný dom so súpisným číslom XXX, postavený na parcele registra KN-C č. 2034/2, rodinný dom so
súpisným číslom XXX, postavený na parcele registra KN-C č. 2031, zastavaná plocha a nádvorie o
výmere 423 m2, parcela registra KN-C č. 2031, záhrada o výmere 248 m2, parcela registra KN-C č.
2032, záhrada o výmere 304 m2, parcela registra KN-C č. 2033, zastavaná plocha a nádvorie o
výmere 161 m2, parcela registra KN-C č. 2034/1 a zastavaná plocha a nádvorie o výmere 235 m2,
parcela registra KN-C č. 2034/2. K týmto stavbám bolo zriadené vecné bremeno v

prospech žalobcu spočívajúce v jeho práve doživotného bývania a užívania. Dňa 07.11. 2005 podal
A. D. G. proti žalobcovi žalobu na zrušenie vecného bremena, ktoré konanie je vedené na Okresnom
súde Zvolen pod sp. zn. 6C/155/2005. Žalobca považuje za preukázanú existenciupohľadávky voči dlžníkovi, ktorá predstavuje náhradu za zrušenie uvedeného vecného bremena, pričom
v čase podania tejto žaloby na súd bola v konaní vedenom pod sp. zn. 6C/155/2005 sporná len výška
tejto náhrady. Dlžník - A. D. G. od nadobudnutia vlastníckeho práva k stavbám nerešpektoval vecné

bremeno zapísané v prospech žalobcu, v dôsledku čoho dochádzalo medzi nimi
k častým konfliktom. Žalobcovi ako poškodenému bola v dôsledku konania dlžníka spôsobená ujma v
majetkovej sfére, pretože úplne stratil možnosť užívať stavby, na ktorých bolo zriadené vecné bremeno
v jeho prospech. Žalobca tak za účelom riešenia bytovej otázky a zabezpečenia náhradného ubytovania
musel odo dňa násilného vysťahovania zo stavieb, t.j. od 28.07.2005, vynaložiť peňažné prostriedky na

nájomné. Nárok na náhradu tejto škody vo výške 33.938,91 Eur si žalobca voči A. D. G. uplatnil v konaní
vedenom na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 17C/91/2013. Zároveň sa žalobca na Okresnom súde
Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. 16C/27/2010 domáha voči A. D. G. nároku na náhradu škody -
bolestného vo výške 2.981,81 Eur a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 13.202,32
Eur. Odporovaným právnym úkonom je darovacia zmluva č. V 337/2013 zo dňa 13.03.2013, ktorou
dlžník previedol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam uvedeným v bode 2. odôvodnenia tohto rozhodnutia

na svojho syna. Ďalej žalobca poukázal na to, že už návrhom na nariadenie predbežného opatrenia
zo dňa 04.03.2013 sa domáhal, aby súd zakázal dlžníkovi s viacerými nehnuteľnosťami (vrátane tých,
ktoré boli predmetom uvedenej darovacej zmluvy) nakladať, ktorému bolo uznesením Okresného súdu
Zvolen sp. zn. 15C/31/2013 zo dňa 12.03.2013 vyhovené. Okresný úrad Liptovský Mikuláš, katastrálny
odbor bol z dôvodu prebiehajúceho vkladového konania, žalobcom informovaný o podaní návrhu na

nariadeniepredbežnéhoopatrenia,zároveňbolajkontaktovanýOkresnýmsúdomZvolen.Napriektomu,
že dňa 12.03.2013 bolo súdom nariadené predbežné opatrenie, ktoré bolo vykonateľné, Okresný úrad
Liptovský Mikuláš, katastrálny odbor povolil vklad vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam v
prospech žalovaného. V záujme úplného vykreslenia skutkových okolností prípadu žalobca poukázal
na to, že dlžník okrem predmetných nehnuteľností pristúpil k plošnému prevodu, resp. zaťažovaniu

všetkých nehnuteľností v jeho vlastníctve, na čo bol žalobca nútený reagovať podaním ďalších návrhov
na nariadenie predbežného opatrenia. Dlžník previedol nehnuteľnosti na žalovaného v
zjavnom úmysle ukrátiť, prípadne úplne zmariť uspokojenie pohľadávok žalobcu. Vedomosť žalovaného
o úmysle dlžníka ukrátiť žalobcu prezumuje samotný zákon, pričom v danom prípade nie je
dôvod sa domnievať, že žalovaný takýto úmysel dlžníka ani pri náležitej starostlivosti

nemohol poznať.

4. Okresný súd Liptovský Mikuláš uznesením sp. zn. 6C/90/2013 zo dňa 04.03.2014 v
spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10Co/25/2014 zo dňa 30.10.2014 toto konanie
prerušil do právoplatného skončenia konaní vedených na Okresnom súde Zvolen pod

sp. zn. 6C/155/2005, 17C/91/2013 a 16C/27/2010. Po právoplatnom skončení predmetných konaní
prvoinštančný súd uznesením sp. zn. 6C/90/2013 zo dňa 14.04.2023 rozhodol o pokračovaní v tomto
konaní.

5. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 03.10.2013 prostredníctvom svojich zákonných zástupcov

navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť.
6. Uviedol, že tvrdenia o bránení užívania nehnuteľností žalobcom zo strany A. D. G. sú nepravdivé,
čo bolo preukázané aj v exekúcii vykonávanej súdnou exekútorkou JUDr. Andreou Cimermanovou
pod sp. zn. EX 24826/07 ako aj v trestnom konaní vedenom na Okresnom súde Zvolen pod sp.
zn. 1T/165/2009, kde bol A. D. G. oslobodený spod obžaloby pre prečin neoprávneného zásahu

do práva k domu, bytu alebo nebytovému priestoru podľa § 218 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného
zákona. O konaní vedenom pod sp. zn. 17C/91/2013 žalovaný nemá doposiaľ vedomosť, lebo mu
nebola súdom doručená žiadna písomnosť. Konania vedené na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn.
6C/155/2005 a 16C/27/2010 doposiaľ nie sú právoplatne skončené a teda
pohľadávka žalobcu nie je judikovaná. Sporná darovacia zmluva bola uzatvorená 10.10.2012. Predtým

však Okresný súd Liptovský Mikuláš ustanovil za opatrovníčku pre maloletého žalovaného B. J., ktorá
F. G. zastupovala pri uzavretí spornej darovacej zmluvy a tiež pri uzavretí zmluvy o zriadení vecného
bremenaspočívajúcehovprávedoživotnéhoužívaniacelejparcelyastavbyvplnomrozsahuvprospech
zákonných zástupcov maloletého. Tento právny úkon maloletého bol následne schválený rozsudkom
Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 9P/153/2012 zo dňa 10.12.2012, teda

dávno predtým, ako bolo vydané uznesenie o nariadení predbežného opatrenia v
konaní vedenom na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 15C/31/2013. Maloletý žalovaný nemal v čase
uzatvorenia darovacej zmluvy najmenšiu vedomosť o prebiehajúcich konaniach medzi žalobcom a A.
D. G.. Tomuto naviac nikdy nebolo doručené uznesenie o nariadení predbežného opatrenia. O jehoexistencii sa žalovaný dozvedel až v polovici apríla 2013. Súd na uznesení o nariadený predbežného
opatrenia vyznačil právoplatnosť na základe zákonnej fikcie doručenia podľa ust. § 47 ods. 2 O.s.p.. V
čase podania vyjadrenia k žalobe teda nebola ani jedna pohľadávka žalobcu vymáhateľná a súčasne

je otázne, či takáto pohľadávka vôbec existuje.

7. Následne súd prvej inštancie citoval ust. § 3 ods. 1, § 42a ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka
a konštatoval, že podstata odporovateľnosti spočíva v tom, že právny úkon dlžníka, ktorý veriteľa
ukracuje pri uspokojení vymáhateľnej pohľadávky, nie je voči nemu právne účinný, čo znamená, že

v prípade úspechu v spore je navodená relatívna neúčinnosť právneho úkonu iba voči ukrátenému
veriteľovi. Vo všeobecnosti sa pod právnym úkonom, ktorým sa ukracuje pohľadávka veriteľa, rozumie
taký úkon, v dôsledku ktorého dochádza k zmenšeniu majetku, avšak pod ukrátenie veriteľa možno
podriadiť aj také prípady, kedy sa podstatným spôsobom zhoršuje jeho vyhliadka na uspokojenie
pohľadávky. V predmetnej veci je nesporným, že žalovaný nadobudol darovacou zmluvou od svojho
otca, ktorý je dlžníkom žalobcu, nehnuteľnosti, ktorým právnym úkonom nepochybne dochádza k

zmenšeniu majetku dlžníka.
8. V rámci dokazovania v tomto spore prvoinštančný súd preto skúmal to, či sú splnené základné
predpoklady odporovateľnosti a to existencia platného právneho úkonu, ktorým sa ukracuje pohľadávka
veriteľa, existencia vymáhateľnej pohľadávky veriteľa, ukrátenie veriteľa a tiež jednoznačný a
nespochybnený úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa. Žalobca má voči dlžníkovi, A. D. G., pohľadávku

právoplatne priznanú rozsudkom Okresného súdu Zvolen sp. zn. 6C/155/2005 zo dňa 25.04.2022 v
spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej sp. zn. 15Co/72/2002 Bystrici zo dňa 15.02.2023 vo
výške 16.596,96 Eur. Právne úkony dlžníka ukracujú uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa
najmä vtedy, ak v dôsledku nich vzniknuté zmenšenie majetku má za následok, že veriteľ
nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z majetku dlžníka. V prípade, ak ukracujúcim

právnym úkonom dôjde k zmenšeniu dlžníkovho majetku, tak ako je to v prejednávanom prípade,
nemusí to automaticky znamenať, že ide o právne neúčinný úkon, ak aj takto zmenšený majetok dlžníka
stačí na uspokojenie veriteľovej pohľadávky. Pre rozhodnutie súdu je pritom rozhodujúci
stav v čase vyhlásenia rozhodnutia. Žalobca v tomto konaní preukázal existenciu pohľadávky voči A. D.
G. vo výške 16.596,96 Eur. V súdnom konaní, v ktorom mu bol tento nárok právoplatne priznaný, síce

podľa tvrdenia podal dovolanie, ktorým namieta nespravodlivý proces a odvíjajúc od toho aj výšku
priznanej náhrady za zrušenie vecného bremena, avšak tento mimoriadny opravný prostriedok nie je
dôvodom na ďalšie prerušenie konania, aj keď sa žalobca podaným dovolaním snaží zvrátiť rozhodnutie
súdu o výške jeho nároku na sumu 373.530,00 Eur. Z uvedeného dôvodu konajúci súd podľa
§ 162 ods. 3 CSP zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania. Toto konanie bolo

niekoľko rokov prerušené z dôvodu troch konaní prebiehajúcich na Okresnom súde Zvolen, z ktorých
každé je už v súčasnosti právoplatne skončené, a to tak, že dve žaloby žalobcu proti dlžníkovi boli
zamietnuté a z konania vedeného pod sp. zn. 6C/155/2005 vzišla právoplatne priznaná pohľadávka vo
výške 16.596,96 Eur. Medzi stranami nebolo sporné to, že dlžník je v čase rozhodovania vlastníkom
ďalších nehnuteľností v katastrálnom území E., ktoré sú naviac v súčasnosti zaťažené nariadeným

neodkladným opatrením. V konaní síce nebola tvrdená ani preukázaná hodnota týchto nehnuteľností
a táto nevyplýva ani z rozsudku Okresného súdu Zvolen sp. zn. 6C/155/2005 zo dňa 25.04.2022, ale
vychádzajúc z tvrdení žalobcu o výške náhrady za zrušenie vecného bremena
spočívajúceho z práva užívania predmetných nehnuteľností vo výške 373.530,00 Eur možno
konštatovať, že ich hodnota je aj podľa názoru žalobcu vyššia ako ním požadovaná náhrada za zrušenie

vecného bremena. Z obsahu spisu zároveň vyplýva, že dlžník má v bezpodielovom spoluvlastníctve
manželov aj byt č. X, nachádzajúci sa vo vchode č. XX, na X. poschodí bytového domu súpisné číslo
XXX, vrátane spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 6092/502303 na spoločných častiach a spoločných
zariadeniach bytového domu a na pozemku parcely registra KN-C č. 1676/6, na ktorom je postavený
bytový dom, všetko zapísané na liste vlastníctva č. XXXX, pre katastrálne územie H., obec a okres I. B..

Dlžník je zároveň spolu s manželkou (spolu)vlastníkom dvoch garáží a k nim prislúchajúcim pozemkom
zapísaným na liste vlastníctva č. XXXX, pre katastrálne územie H.. Z výpisu z listu vlastníctva č. XXXX,
pre katastrálne územie K. H. zároveň vyplýva, že do bezpodielového spoluvlastníctva dlžníka patrí aj
stavba obchodnej budovy so súpisným číslom X, postavená na pozemku parcely registra KN-C č. 2/1,
zastavaná plocha a nádvorie o výmere 310 m2. V nadväznosti na tento majetok dlžníka je tak

nepochybné, že darovaním sporných nehnuteľností nachádzajúcich v katastrálnom území G. G. A. D.
G. žalovanému nedošlo k takému ukráteniu veriteľa, ktoré by znemožnilo vymáhanie jeho pohľadávky
vo výške 16.596,96 Eur.9. Súčasne konajúci súd zohľadnil aj medzi stranami nesporné tvrdenie, že dlžník má voči žalobcovi
tiež právoplatne priznanú pohľadávku vo výške 26.118,18 Eur titulom náhrady trov konania vedeného
na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 6C/155/2005. Mimosúdne vyriešenie tejto veci stroskotalo aj na

tom právnom názore, že nie je možné započítať istinu žalobcu s trovami konania žalovaného. Okresný
súd však upriamil pozornosť na znenie ust. § 581 Občianskeho zákonníka, v ktorom sa
uvádza, ktoré pohľadávky, ktoré nie je možné započítať. V danom prípade sa však jedná o pohľadávky
vzájomné, splatné, nepremlčané a pohľadávky rovnakého peňažného druhu. Preto v prípade,
ak má dlžník voči veriteľovi prevyšujúcu vzájomnú pohľadávku, nemôže dôjsť k takému ukracujúcemu

právnemu úkonu dlžníka, ktorým by sa zmarilo prípadné vymáhanie pohľadávky veriteľa.

10. O trovách konania okresný súd rozhodol v súlade s ust. § 257 CSP a žalovanému ako úspešnej
strane sporu nepriznal ich náhradu z dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré videl v tom, že v čase
podania žaloby mal žalobca za to, že má voči dlžníkovi pohľadávku vo výške 222.754,02 Eur.
Úmysel dlžníka ukrátiť možnosť vymáhania na súde uplatnených nárokov žalobcu teda jednoznačne

bol daný, keď previedol sporné nehnuteľnosti v katastrálnom území G. G. na
žalovaného (pozri odsek 16. odôvodnenia napadnutého rozsudku). Súd síce žalobu zamietol, avšak
z dôvodu nenaplnenia zákonnej podmienky - reálneho ukrátenia veriteľa právnym úkonom dlžníka.
Skutočnosť, že po prerušení konania sa ustálila výška pohľadávky žalobcu
na sumu 16.596,96 Eur, však nemôže byť vykladaná na jeho ujmu, pokiaľ ide o rozhodnutie o náhrade

trov konania, pretože by to nebolo spravodlivé. Úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa ako aj vedomosť
žalovaného o tomto úmysle vzhľadom na špecifickosť prípadu boli totiž dané a preto konajúci súd
považoval za spravodlivé také rozhodnutie, ktorým sa žalovanému neprizná nárok
na náhradu trov konania.

11. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal, aby
ho odvolací súd zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súčasne
si uplatnil voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
12. Žalobca vo svojom opravnom prostriedku namietal, že súd prvej inštancie mu nesprávnym
procesnýmspôsobomznemožnil,abyuskutočňovaljemupatriaceprocesnéprávavtakejmiere,žedošlo

k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Súčasne okresný súd dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci [§ 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP].
13. Žalobca prezentoval názor, že v súdenom prípade boli preukázané všetky skutočnosti požadované
zákonom zakladajúce jeho úspech v spore. Bolo preto prekvapivé, keď okresný súd jeho žalobu zamietol

a v rozsudku len stroho a bez bližšieho vysvetlenia skonštatoval, že sa nejednalo o ukrátenie
veriteľa. Z tohto dôvodu žalobca považuje napadnutý rozsudok za svojvoľný a v jadre
použitej argumentácie ohľadom ukrátenia veriteľa za prekvapivý, nakoľko jeho odôvodnenie postráda
presvedčivé a preskúmateľné vysvetlenie, prečo a na základe akých konkrétnych
dôkazov konajúci súd dospel k záveru, že sa nejedná o ukrátenie veriteľa. Vo svetle

princípu všeobecnej spravodlivosti potom skryto sporná otázka ukrátenia veriteľa (prvýkrát zistiteľná z
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia), na ktorej prvoinštančný súd založil zamietajúce rozhodnutie
vo výsledku a v materiálnom ponímaní kauzálne znemožnila žalobcovi, aby uplatňoval svoje procesné
práva do takej miery, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Stav prekvapivosti a
nepreskúmateľnosti v objektívnom ponímaní dokumentuje i procesný postup súdu

zaznamenaný v zápisnici z pojednávania zo dňa 13.06.2023, v ktorej sa nachádza strohé
konštatovanie: „Po predbežnom právnom posúdení právny zástupca žalovaného uvádza.“
Zo zápisnice (ani v podobe zvukového záznamu v elektronickom súdnom spise, ktorý sa v
čase podania odvolania v ESS vôbec nenachádzal) nevyplýva, v akom konkrétnom znení súd vyslovil
predbežný právny názor v otázke ukrátenia veriteľa. Táto skutočnosť je vzhľadom na obsah zápisnice

o pojednávaní nepreskúmateľná. Otázku, na ktorej prvoinštančný súd založil svoje rozhodnutie, t.j.,
že sa nejednalo o ukrátenie veriteľa, počas predbežného právneho posúdenia na pojednávaní stranám
sporu neprezentoval. Súd pritom v rámci predbežného skutkového i právneho posúdenia veci
nespochybňoval, že výška pohľadávky vo vzťahu k bezodplatnému prevodu nehnuteľného majetku na
žalovaného v prieniku so zákonom prezumovaným úmyslom zakladá dôvodnosť žaloby.

14. Zmyslom a účelom inštitútu zverejnenia predbežného právneho posúdenia veci (§ 181 ods. 2
CSP) a v rámci neho určenia sporných a nesporných skutkových tvrdení, je umožniť objektívnu
predvídateľnosť reagovania na vzniknú procesnú situáciu a vytvoriť stranám sporu priestor na uplatnenie
primeraných prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany. Ide o zásadný inštitút,ktorého účelom je zefektívnenie, zrýchlenie a zjednodušenie sporového konania, vrátane prevencie
tzv. prekvapivých súdnych rozhodnutí. Predbežné právne posúdenie veci má predovšetkým umožniť
objektívnu predvídateľnosť následného súdneho rozhodnutia a vytvoriť priestor na prehodnotenie

vlastnej procesnej pozície sporových strán, ich vecnú a efektívnu právnu argumentáciu, riadne
substancovanie skutkových tvrdení a dôkazných návrhov. (Števček, M. a kol.: Civilný
sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 671 a 672). Predbežné právne posúdenie
neznamená, že týmto vysloveným názorom je súd striktne viazaný; ak sa však chce od neho odkloniť,
je nevyhnutné, aby sa v odôvodnení rozhodnutia s týmto odklonom náležite vysporiadal.

Žalobca zastáva názor, že pokiaľ by prvoinštančný súd riadne a včas, t. j. na pojednávaní dňa
13.06.2023 vyslovil svoj názor na to, či otázku ukrátenia veriteľa považuje za spornú, žalobca by tomu
prispôsobil aj rozsah dokazovania a svoju procesnú aktivitu. Ak však konajúci súd skonštatoval danosť
nároku žalobcu a následne za nezmeneného skutkového a dôkazného stavu svoj názor zmenil a vyjadril
ho až vo vydanom rozsudku, porušil tým princíp predvídateľnosti rozhodnutia ako aj informačný princíp.
15. Nepreskúmateľnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku ako celku je spôsobená tým, že okresný

súd povrchne, mechanicky a bez potreby zohľadniť zistenia vyplývajúce z
evidencie nehnuteľností o úmyselnom/cielenom zaťažení všetkých uvedených nehnuteľností dlžníkom
predstavujúcich jeho ďalší nehnuteľný majetok sa uspokojil len s ich existenciou bez toho, že by reagoval
a vyhodnotil žalobcom tvrdenú námietku, prezentovanú jednak v žalobe (v časti
VII.), jednak na pojednávaní dňa 13.06.2023 ohľadom ich účelového plošného zaťažovania dlžníkom

pre prípad vymáhania pohľadávky žalobcu. Za osobitne nepreskúmateľnú pre nedostatok vysvetľujúcej
argumentácie považuje žalobca i časť bodu 13. odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorej súd
zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania.
16. Podľa názoru odvolateľa napadnuté rozhodnutie neobsahuje žiadne vysvetlenie, ktoré by stranám
logicky objasňovalo myšlienkový postup súdu pri hodnotení vykonaných dôkazov, keď okresný súd

žalobu zamietol z dôvodu, že existencia iného nehnuteľného majetku dlžníka sama o sebe postačuje
na preukázanie možnosti žalobcu uspokojiť sa i z tohoto majetku dlžníka. Hodnotenie
dôkazov konajúcim súdom vykazuje v tejto časti podľa názoru žalobcu zjavný exces - extrémny rozpor
medzi vykonanými dôkazmi (v konaní fixné informácie o ťarchách viaznucich na uvedených listoch
vlastníctva dlžníka počas celého súdneho konania) a medzi skutkovými zisteniami z nich vyvodených

pre zamietajúce rozhodnutie (neexistencia ukrátenia veriteľa podmienená iba holou existenciou inak
zaťaženého nehnuteľného majetku dlžníka v kvalite výrazne sťažujúcej až obmedzujúcej vymožiteľnosť
pohľadávky).
17. Ukrátenie veriteľa ako objektívnu stránku uplatnenej odporovateľnosti je však potrebné hodnotiť v
širšom ponímaní zisteného skutkového stavu nielen v jednostrannom finančnom porovnaní existujúcich

vzájomných pohľadávok veriteľa a dlžníka, rovnako nielen z pohľadu existencie iného nehnuteľného
majetku dlžníka, ale i v okolnostiach, keď dlžník v čase hrozby vysokých pohľadávok zo
strany žalobcu v roku 2013 pristúpil k úkonom vecne a časovo súvisiacim s uvedenou hrozbou a
zjavne obmedzujúcim až znemožňujúcim reálne vymoženie vymáhateľnej pohľadávky žalobcu. V danej
súvislosti žalobca poukázal na stranu 5. zápisnice o pojednávaní zo dňa 13.06.2023 a tam uvedené

neštandardné dispozície s nehnuteľným majetkom dlžníka na LV č. XXXX, v kat. úz. K. H.,
obec a okres L. a na LV č. XXXX a LV č. XXXX v kat. úz H., okres a obec I. B.. Okresný súd hodnotiacim
úsudkom o nenaplnení podmienky ukrátenia veriteľa nielenže poprel zmysel a účel odporovateľnosti,
ale podľa názoru odvolateľa rozhodol predčasne, nepreskúmateľne a bez opory v zistenom skutkovom
stave, bez zohľadnenia skutočnosti, že celý nehnuteľný majetok bol zablokovaný účelovými ťarchami,

a teda vo výsledku v rozpore s procesnoprávnym i hmotnoprávnym ponímaním spravodlivého
procesu. Súd však v civilnom sporovom konaní rozhoduje na základe skutkového stavu zisteného z
vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi stranami sporné, ak o nich
alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti. Žalobca preto v tomto spore namieta
nesprávne skutkové zistenia konajúceho súdu v otázke ukrátenia veriteľa, pretože podľa jeho názoru

z nich jednoznačne nevyplynulo, že by odporovaným právnym úkonom (darovacou zmluvou zo dňa
13.03.2013) i vo väzbe na existenciu ďalšieho nehnuteľného majetku dlžníka v posudzovanom prípade
nedošlo k ukráteniu veriteľa v zákonom normovanej intenzite.
18. Okresný súd v bode 13. odôvodnenia napadnutého rozsudku vo všeobecnej rovine konštatuje
existenciu ďalšieho nehnuteľného majetku dlžníka, vyjmúc nehnuteľný majetok napádaný darovaním.

V uvedenej časti súd prvej inštancie definuje premisu (dlžník je vlastníkom ďalšieho nehnuteľného
majetku), z ktorej prijal neudržateľný a zjavne nesprávny sylogizmus v otázke ukrátenia veriteľa,
že „...nedošlo k takému ukráteniu veriteľa, ktoré by znemožnilo vymáhanie pohľadávky vo výške
16.596,96,00 Eur“. Uvedený hodnotiaci úsudok je podľa názoru odvolateľa chybný, pretože neriešipodstatu (existenciu tiarch a ďalších exekúcií zásadne limitujúcich akékoľvek efektívne vymáhanie...),
ale vychádza len zo samotnej existencie uvedeného majetku dlžníka. Nemôže
teda postačovať len domnienka, otázka podstatná pre rozhodnutie musí byť v tomto

konaní zistená bez rozporov a pochybností. Predčasný je potom záver konajúceho
súdu o tom, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno v otázke ukrátenia veriteľa. V danom prípade
bolo žiaduce vychádzať z materiálnej podstaty vymáhateľnosti zohľadňujúc, že nehnuteľnosti sú už
zaťažené, ergo vymáhanie pohľadávky je podstatne sťažené/obmedzené, resp. neprichádza vôbec do
úvahy. Okresný súd dôsledne neodpovedal na fundamentálnu otázku odporovateľnosti, a to posúdenie

výšky pohľadávky žalobcu a hodnoty majetku, ktorý po spornom právnom úkone dlžníkovi ostal,
a to i v súvislosti s možnosťou podstatnej zmeny výšky pohľadávky v dôsledku dovolacieho konania,
zohľadňujúc pritom i v čase rozhodovania súdu neznámu (pre žalobcu bez ingerencie súdu nezistiteľnú)
výšku tiarch viaznucich na nehnuteľnom majetku dlžníka.
19. Nad rámec skutkového stavu zisteného v čase rozhodovania okresného súdu považuje žalobca i
hodnotiaci úsudok uvedený v bode 14. odôvodnenia napadnutého rozsudku o prevyšujúcej

vzájomnej pohľadávke dlžníka voči žalobcovi pri riešení právnej otázky ukrátenia veriteľa, pretože k
započítaniu, či už jednostrannému alebo zmluvnému, medzi stranami sporu nedošlo. Okresný súd tak
podľa názoru žalobcu rozhodol nad rámec medzi stranami sporu nespornej skutkovej i právnej otázky
o nemožnosti započítania vzájomných pohľadávok. V tejto časti odôvodnenia chýba porovnanie výšky
pohľadávky(izohľadneniemožnejpodstatnejzmenyvyvolanejdovolacímkonaním)splošnezaťaženým

majetkom dlžníka.
20. Bez toho, aby súd mal k dispozícii skutkové podklady, v akom rozsahu sú ďalšie nehnuteľnosti
zaťažené (t. j. aby bola známa napr. celková výška záložným právom zabezpečenej pohľadávky D. M.,
jej splatnosť, príslušenstvo....), okresný súd žalobu bez ďalšieho zamietol. Súd prvej inštancie sa teda
predčasne a nepostačujúco uspokojil iba so zistením existencie ďalšieho nehnuteľného

majetku dlžníka a bližšie nereagoval na tvrdenie žalobcu o plošnom zablokovaní majetku
dlžníka vykonanom dlžníkom v roku 2013. Zvlášť v situácii, keď stranám sporu, ako i súdu bolo zrejmé,
že úmysel dlžníka sa zo zákona predpokladá, súd prvej inštancie neprípustne a svojvoľne
anticipoval závery dokazovania v otázke ukrátenia veriteľa. Podľa názoru žalobcu ratio legis ustanovenia
§ 42a Občianskeho zákonníka neumožňuje v skutkových okolnostiach prípadu formalisticky a

bez opory vo vykonanom dokazovaní mechanicky preferovať sporný hodnotiaci úsudok, že
existencia viacerými ťarchami zaťaženého nehnuteľného majetku dlžníka automaticky vedie k záveru
o nenaplnení podmienky ukrátenia veriteľa, resp. preukazuje úspešnú vymáhateľnosť pohľadávky i z
takto zablokovaného majetku. Hodnotiaci úsudok súdu, že veriteľ má možnosť sa uspokojiť
i z iného nehnuteľného majetku dlžníka bez potreby ďalšieho dokazovania by bezvýhradne platil azda

len v situácii, keby tento majetok nebol zaťažený ťarchami a exekúciami. O takýto prípad sa však
vsúdenejvecinaprvýpohľadzjavnenejedná.Vsituácii,keďnapadnutádarovaciazmluvaniejevosvojej
podstate ekvivalentným právnym úkonom, bolo v prípade existencie ďalšieho nehnuteľného majetku
dlžníka potrebné pri úvahách o naplnení objektívnej stránky odporovateľnosti právneho úkonu zohľadniť
vplyv plošného zaťaženia celého ostatného nehnuteľného majetku dlžníka v roku 2013 ťarchami na

jeho zostávajúcu hodnotu. Samotná existencia ďalšieho nehnuteľného majetku dlžníka, ako ju konajúci
súd vyhodnotil v napadnutom rozhodnutí, však nepostačuje na prijatie záveru, že sa nejedná o ukrátenie
veriteľa. Ťarchy, ktoré od podania žaloby i v čase rozhodovania súdu kontinuálne viaznu na
všetkých nehnuteľnostiach dlžníka sú ľahko overiteľné z verejne dostupnej evidencie nehnuteľností a na
ktoré žalobca opakovane poukazoval v prvoinštančnom konaní, robia okresným súdom argumentované

uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky žalobcu prakticky neuskutočniteľné. Bez vykonania dokazovania
ohľadom výšky zabezpečovaných i exekvovaných pohľadávok viaznucich na ďalšom nehnuteľnom
majetku dlžníka nie je totiž možné ustáliť záver o vymožiteľnosti pohľadávky i z tohoto majetku.
21. Ďalej odvolateľ namietal, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je v nosnej časti použitej
argumentácie vnútorne rozporný a nelogický, keď na jednej strane okresný súd konštatuje, že zo

zákona prezumovaný „úmysel dlžníka ukrátiť možnosť vymáhania na súde uplatnených nárokov žalobcu
podľa jeho názoru jednoznačne daný bol...“ (bod 16. a 17. odôvodnenia), no súčasne na strane druhej
protichodne a zmätočne potiera ratio legis odporovateľnosti právneho úkonu nezohľadnením zjavne
účelovej manipulácie dlžníka s nehnuteľnosťami (bod 13. odôvodnenia), čím blokuje prístup
k súdnej ochrane žalobcu pri inak dôvodnom nároku. K otázke ukrátenia veriteľa sa konajúci súd

postavil extrémne formalisticky, keď od počiatku bolo jasné, že dlžník v roku 2013 „upratuje“ majetok
pre prípad možných exekučných konaní a pri predčasnom závere o nenaplnení podmienky ukrátenia
veriteľa neprihliadol vyvážene na skutočnosť, že vyhovením žalobe by sa veriteľovi otvorila možnosť
neporovnateľne efektívnejšieho vymáhania pohľadávky mimo rámec plošne zablokovaného ostatnéhomajetku dlžníka voči žalovanému, keďže právny následok neúčinnosti právneho úkonu sa vzťahuje i
na zriadené vecné bremeno na prevádzanej nehnuteľnosti, čím by postačujúco a spravodlivo došlo k
naplneniu zmyslu a účelu inštitútu odporovateľnosti.

22. Na liste vlastníctva č. XXXX a liste vlastníctva č. XXXX pre k. ú. H. viazne záložné právo v prospech
záložného veriteľa D. M. na základe tej istej zmluvy o zriadení záložného práva – druh pohľadávky
pôžička V 786/2013 zo dňa 02.04.2013. Na liste vlastníctva č. XXXX pre k. ú. K. H., liste vlastníctva
č. XXXX pre k. ú. E. a tiež na liste vlastníctva č. XXXX a liste vlastníctva č. XXXX pre k. ú.
H. viazne exekučné záložné právo voči dlžníkovi existujúce v čase rozhodovania súdu v konaní sp. zn.

408EX/956/2022/ZL zriadené súdnym exekútorom JUDr. Lucia Hulina Gasper, so sídlom exekútorského
úradu v Brezne. Žalobca osobitne žalobca poukázal na ťarchy viaznuce v čase rozhodovania súdu na
liste vlastníctva č. XXXX pre k. ú. E., a to plomba na list vlastníctva vyznačená na základe V-689/2013
(zmluva o zriadení záložného práva), plomba na list vlastníctva vyznačená na základe Z-1795/2013 (iná
listina), plomba na list vlastníctva vyznačená na základe Z-1856/2019 (rozhodnutie o zriadení záložného
práva (sudcovské, exekučné, daňové), plomba na list vlastníctva vyznačená na základe Z-1350/2022

(rozhodnutie o zriadení záložného práva (sudcovské, exekučné, daňové). Ako doslova iluzórne a v
extrémnom rozpore s realitou vyznieva potom tvrdenie súdu prvej inštancie v bode
13. odôvodnenia jeho rozhodnutia, že i v prípade tejto nehnuteľnosti by sa mohlo jednať o reálnu
vymožiteľnosť pohľadávky.
23. Z vecnej a časovej súvislosti všetkých dlžníkom zmluvne zriadených tiarch je dostatočne preukázaný

záver, že sa jednalo o konanie v príčinnej súvislosti s hrozbou vymáhania pohľadávok uvedených v
žalobe zo dňa 19.07.2013.
24. V dôsledku vyššie uvedených vád vytýkaných žalobcom (nesprávnych skutkových zistení) okresný
súd nesprávne a nevhodne aplikoval (vyložil) ustanovenia § 151 ods. 1, § 164, § 181 ods. 1, 2,
§ 191 ods. 1 a § 220 ods. 2 CSP v spojení s ustanovením § 42a Občianskeho zákonníka. Žalobca sa pri

uplatňovaní svojich nárokov správal v zmysle zásady „vigilantibus iura scripta sunt,“ pričom súdy mu dali
za pravdu - nariadením predbežných opatrení a v tomto konaní i uznesením o prerušení konania. Naproti
tomu konanie dlžníka, na ktoré žalobca od počiatku poukazuje, vykazuje znaky konania, ktorého
skutočným cieľom a účelom je zmariť a významne sťažiť vymožiteľnosť vymáhateľnej pohľadávky
žalobcu. V zmysle zásady „z nepráva právo nevzniká“ a tiež v zmysle zásady „nikto nemôže

mať prospech zo svojho vlastného protiprávneho konania“, konanie dlžníka (prejavom ktorého sú inak
nevysvetlené a účelové ťarchy na všetkých nehnuteľnostiach) nemôže byť súdom vyhodnotené ako
účinnáobranaprotitvrdeniamžalobcu.Prenaplnenieobjektívnejstránkyodporovateľnosti–vpodotázke
ukrátenia veriteľa – pritom stačí, keď dlžník aspoň čiastočne sťažuje uspokojenie pohľadávky veriteľa,
nie je potrebné preukazovať úplné zmarenie, čo bolo v konaní žalobcom postačujúco preukázané.

25. Okrem toho súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku nesprávne aplikoval a
interpretoval i ust. § 164 CSP o fakultatívnom prerušení konania. Pokiaľ bol súd schopný prerušiť toto
konanie na dobu desiatich rokov do právoplatného skončenia troch súdnych konaní, predvídateľne a
porovnateľne by z hľadiska plynutia času a z hľadiska naplnenia základného práva na prístup k súdnej
ochrane nemal byť problém prerušiť konanie v skutkových okolnostiach prípadu i na ďalšie

obdobie v trvaní jedného až dvoch rokov do skončenia dovolacieho konania. Ustanovenie §
164 CSP pritom priamo nedefinuje bližšie okolnosti, za ktorých môže súd pristúpiť k prerušeniu konania.
Vždy sa jedná o vyhodnotenie a posúdenie individuálnych okolností prípadu. Teleologickým výkladom
ustanovenia § 164 CSP možno nesporne dospieť k záveru, že i v prípade dovolacieho konania prebieha
súdne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu v tejto veci. V

prípade úspešného dovolacieho konania by sa na strane žalobcu jednalo o rádovo niekoľkonásobne
vyššiu pohľadávku (v konaní Okresného súdu Zvolen sp. zn. 6C/155/2005 sa jedná o možnú pohľadávku
vo výške 373.530,00 Eur). V takom prípade by zjavne odpadli výkladové pochybnosti o ukrátení veriteľa,
ergo existuje spravodlivý a vyvážený dôvod na prerušenie konania na čas do rozhodnutia
o výške pohľadávky v dovolacom konaní.

26. Ďalej odvolateľ namietal, že s súd prvej inštancie odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom, keď
nezdôvodnil rozsudok spôsobom rešpektujúcim právo strany na spravodlivý proces a pre nedostatok
dôvodov je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné.
27. Navyše súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci musí nielen rešpektovať právo, ale výklad
a aplikácia práva musí smerovať k spravodlivému výsledku. Právo musí byť predovšetkým nástrojom

spravodlivosti, nielen súborom právnych predpisov, ktoré sú mechanicky a formalisticky aplikované,
bez ohľadu na zmysel a účel toho-ktorého záujmu chráneného príslušným právnym predpisom. Súdom
prináleží, aby sa zaoberali otázkou, či mechanická aplikácia zákona nemôže priniesť
absurdné výsledky a v prípade, ak by to tak bolo, súd je povinný takéto mechanické aplikovanie zákonaodmietnuť a má zvoliť taký výklad, ktorý bude v súlade so zmyslom a účelom zákona a bude racionálny
a spravodlivý. Podľa názoru žalobcu v prejednávanej veci súd prvej inštancie aplikoval zákon (§ 42a
Občianskeho zákonníka) mechanickým spôsobom, v dôsledku čoho nemohlo dôjsť k

naplneniu požiadavky spravodlivého výsledku. Spravodlivosť rozhodovacou činnosťou súdu v tejto veci
nadobudla iluzórny rozmer, keď jeden odporovaný úkon dlžníka (darovacia zmluva zo dňa 13.03.2013)
bol prima facie a v rozpore so zákonnou ochranou veriteľa spochybnený skupinou in fraudem legis
právnych úkonov dlžníka viažucich sa k celému ostatnému nehnuteľnému majetku.

28. Žalovaný zostal v odvolacom konaní nečinný.

29. Ďalšie podania strán sporu v štádiu odvolacieho konania neboli produkované.

30. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1

CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP toto rozhodnutie v zmysle § 387 ods. 1 CSP ako vecne
správne potvrdil.

31. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené, pričom sa
stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v dostatočnom rozsahu

zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie
odôvodnil v súlade s ust. § 220 až § 222 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne
správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd
v odvolacom konaní obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387
ods. 2 CSP).

32. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že žalobca sa vo svojom odvolaní nestotožnil
so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie prezentovanými v napadnutom rozhodnutí.

33. Primárne odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu,

aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a
hodnotenímdôkazov(IV.ÚS252/04),aniprávonato,abybolastranapredvšeobecnýmsúdomúspešná,
teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa
článku 46 ods. 1 Ústavy a práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani
právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne

sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Posúdenie
návrhu na vykonanie dokazovania, rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané,
je vždy vecou súdov (§ 185 ods. 1 CSP), a nie strán sporu. Okresný súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol, prečo žalobu žalobcu zamietol, pričom ku svojim záverom dospel v kontexte
všetkých vykonaných dôkazov s prihliadnutím na individuálne okolnosti prejednávanej veci. V tejto

súvislosti odvolací súd poznamenáva, že právu na odôvodnenie súdneho rozhodnutia (ako súčasti
základného práva na súdnu ochranu) zodpovedá povinnosť dotknutého súdu dať odpoveď nielen na
skutkové a právne otázky daného prípadu, ale i na relevantné argumenty strán. V súdenej veci však
okresný súd svoje rozhodnutie podrobne a zákonným spôsobom odôvodnil. Právo na súdnu ochranu
však nemožno zamieňať s „právom“ strany sporu byť pred súdom úspešnou; prípadne s „právom“

na vydanie rozhodnutia v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Preto nie je porušením
daného základného práva, ak súd nerozhodne podľa predstáv strany sporu; vrátane predstáv o obsahu
odôvodnenia súdneho rozhodnutia. S prihliadnutím na obsah dokazovania vykonaný okresným súdom
popísaný v odôvodnení jeho rozsudku, krajský súd len doplnil dôvody napadnutého rozhodnutia.
Uvedený postup odvolacieho súdu je v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. 350/2009

zo dňa 08.10.2009, podľa ktorého „....odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho
súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu
konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/2005, III. ÚS 264/2008, IV. ÚS 372/2008).Tento právny názor
zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všetkých všeobecných súdov
(tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu),

ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania“.

34. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolaciu argumentáciu žalobcu
formulovanú v jeho opravnom prostriedku, pričom v zmysle princípu neúplnej apelácie sa nezaoberalinými prípadnými pochybeniami okresného súdu. Krajský súd zároveň poukazuje na zodpovednosť
odvolateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu
rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP).

35. Odvolacie námietky žalobcu prezentované v jeho opravnom prostriedku vyhodnotil odvolací súd ako
nedôvodné z nasledovných dôvodov:

36. Podľa § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove

právne úkony podľa ods. 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu
právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného
právneho úkonu už vymáhateľný, alebo ak bol už uspokojený.

37. Odporovať možno právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť
svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy a právnemu úkonu, ktorým bol veriteľa

dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi
(§ 116 a § 117) alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb s výnimkou prípadu,
keď druhá strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti nemohla poznať (§
42a ods. 2 Občianskeho zákonníka).

38. Účelom inštitútu odporovateľnosti je zabrániť nepoctivým úkonom dlžníka, ktorými zmenšuje svoj
majetok (veci, práva, pohľadávky) na úkor veriteľa. Odporovateľnosť postihuje právne úkony dlžníka,
ktorými sa zbavil majetku, aby zmaril uspokojenie nároku veriteľa. Z ust. § 42a ods. 2 Občianskeho
zákonníka vyplýva, že odporovateľným je taký právny úkon dlžníka, ktorý urobil (v posledných troch
rokoch)vúmysleukrátiťsvojhoveriteľa,aktentoúmyselmuselbyťdruhejstraneznámy,pričombremeno

tvrdenia a dôkazné bremeno v tomto smere nesie veriteľ (žalobca). Preukázanie úmyslu dlžníka ukrátiť
veriteľa však nie je podmienkou odporovateľnosti v prípade, ak dlžník realizoval právny úkon s osobami
jemu blízkymi alebo v prospech týchto osôb. V takomto prípade sa existencia ukracujúceho úmyslu
dlžníka predpokladá ex lege a skutočný úmysel dlžníka pre procesný úspech žalujúceho veriteľa nie je
podstatný. Rozhodujúcou skutočnosťou je ukrátenie veriteľa, teda objektívny stav, ktorý svoje právne

následky neodvodzuje od subjektívneho motívu (ukracujúceho úmyslu) dlžníka. V takomto prípade
zákonu blízkych osôb dlžníka konštruuje vyvrátiteľnú domnienku, že úmysel dlžníka ukrátiť jeho veriteľa
poznali. Je preto na týchto osobách (ak chcú účinne zabrániť podanej odporovacej žalobe),
aby v konaní tvrdili a preukázali, že úmysel dlžníka v čase uskutočnenia ukracujúceho
právneho úkonu nemohli poznať ani pri vynaložení náležitej starostlivosti. Skutočné

ukrátenie veriteľa je základnou hmotnoprávnou podmienkou odporovateľnosti. Právne úkony dlžníka
ukracujú uspokojenie pohľadávky veriteľa vtedy, ak vedú z zmenšeniu majetku dlžníka a ak v dôsledku
nich vzniknuté zmenšenie majetku má súčasne za následok, že veriteľ nemôže dosiahnuť uspokojenie
svojej pohľadávky z majetku dlžníka, hoci nebyť týchto úkonov, by sa aspoň čiastočne uspokojil.

39. Otázka časového momentu, ku ktorému treba posudzovať ukrátenie veriteľa, je v judikatúre
slovenských súdov vyriešená a podrobne sa touto zaoberal i Ústavný súd Slovenskej republiky
v uznesení č. k. III.ÚS 271/05-9 zo dňa 5. októbra 2005, ako aj Najvyšší súd
Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/32/2003 zo dňa 31. marca 2005. Zo záverov týchto
rozhodnutívyplýva,že„aktívnelegitimovanýnapodanieodporovacejžalobyjeveriteľ,ktorémudlžníkove

právne úkony ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky. Je preto potrebné rozlišovať medzi
subjektívnou podmienkou odporovateľnosti právneho úkonu, vyplývajúcou z § 42a ods. 2 Občianskeho
zákonníka, ktorou je úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa, (t. j. svojím právnym úkonom úmyselne nastoliť
taký stav, ktorý veriteľovi znemožňuje alebo sťažuje uspokojenie jeho pohľadávky z dlžníkovho majetku)
a ktorá musí byť daná v čase uskutočnenia právneho úkonu a požiadavkou vymedzujúcou aktívnu

legitimáciu na podanie odporovacej žaloby, ktorou je ukrátenie veriteľa uspokojiť svoju vymáhateľnú
pohľadávku. Pre posúdenie aktívnej legitimácie žalobcu v konaní o odporovacej žalobe, t. j. pre
posúdenie,čižalobcajenositeľomprávaodporovateľnosti,jerozhodujúcistavvčaserozhodovaniasúdu
v zmysle ust. § 154 ods. 1 O.s.p. (aktuálne ust. § 217 ods. 1 CSP – pozn. odvolacieho súdu). Ak by v čase
rozhodovania súdu pohľadávka veriteľa ešte nebola alebo už nebola vymáhateľná, nebola by daná jeho

aktívna legitimácia na podanie odporovacej žaloby. Rovnako by aktívna legitimácia nebola daná ani
v prípade, ak by právny úkon urobený v úmysle ukrátiť veriteľa neukracoval v čase rozhodovania súdu
uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa, pretože by tu bol dostatok iného majetku umožňujúceho
uspokojenie veriteľa. Otázka, či dlžníkov právny úkon ukracuje uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky jeotázkouprávnou.Jejposúdenievyžadujezisteniemajetkudlžníkazhľadiskajehospôsobilostidosiahnuť
z neho uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa, a to z už uvedených dôvodov, podľa stavu v čase
rozhodovania súdu. V čase uskutočnenia právneho úkonu dlžníka urobeného v úmysle ukrátiť veriteľa,

veriteľ totiž ešte nemusí mať vymáhateľnú pohľadávku a nemusí mať ani vedomosť o právnom úkone
dlžníka, o ktorom sa obvykle dozvie až následne. Nemusí mať teda reálnu možnosť domáhať sa už
v čase urobenia odporovateľného právneho úkonu uspokojenia svojej pohľadávky z ostatného majetku
dlžníka“. V danej súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 6Cob/61/2018 zo dňa 18.04.2019, rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6Co/226/2018

zo dňa 30.04.2019, rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1Co/28/2017 zo dňa 12.12.2017.

40. Ako správne konštatoval súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí, v posudzovanom prípade
nebolo medzi stranami sporu sporné, že dlžník žalobcu A. D. G. darovacou zmluvou uzavretou dňa
10.10.2012, ktorej vklad bol povolený Okresným úradom Liptovský Mikuláš, katastrálnym
odborom pod č. V 337/2013 dňa 13.03.2013, previedol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam zapísaným

na Okresnom úrade Liptovský Mikuláš, katastrálnom odbore na liste vlastníctva č. XX pre kat. územie
a obec G. G., okres I. B. ako koliba so súpisným číslom XX, postavená na pozemku parcely registra
KN-C č. 2921/18 a zastavaná plocha a nádvorie o výmere 328 m2 a parcela registra KN-C č. 2921/18
na svojho syna – žalovaného F. G.. Rovnako medzi stranami sporu nebola sporná skutočnosť, že
v čase uzatvorenia darovacej zmluvy (dňa 10.10.2012) žalovaný ešte nebol plnoletý, a preto mu pred

uzavretím kúpnej zmluvy Okresný súd Liptovský Mikuláš ustanovil za opatrovníčku jeho starú matku
B. J., ktorá maloletého zastupovala pri uzatváraní darovacej zmluvy, aj pri uzavretí zmluvy o zriadení
vecného bremena spočívajúce v práve doživotného užívania celej parcely a stavby v celom rozsahu
v prospech zákonných zástupcov maloletého. Následne Okresný súd Liptovský Mikuláš rozsudkom
sp. zn. 9P/153/2012 zo dňa 10.12.2012 tento právny úkon v prospech maloletého schválil. Zároveň

z vykonaného dokazovania vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Zvolen č. k. 6C/155/2005-1231
zo dňa 25.04.2022 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/72/2022 zo
dňa 15.02.2023, ktoré nadobudli právoplatnosť dňa 25.03.2023, v spore o zaplatenie sumu 172.305,41
Eur, bola dlžníkovi žalobcu A. D. G. uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi z titulu peňažnej náhrady
za zrušenie vecného bremena celkom sumu 16.596,96 Eur a vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol.

Predmetom ďalšieho konania Okresného súdu Zvolen vedeného pod sp. zn. 16C/27/2010, bol nárok
žalobcu voči A. D. G. na náhrady škody na zdraví - bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia,
o ktorom označený súd rozhodol rozsudkom č. k. 16C/27/2010-469 zo dňa 09.09.2015 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 17Co/26/2016-533 zo dňa 17.05.2018, ktoré
nadobudli právoplatnosť dňa 16.07.2018. Uvedenými rozhodnutiami bolo uložené A. D. G., aby zaplatil

žalobcovi sumu 6.976,91 Eur s úrokmi z omeškania vo výške 9 % ročne od 30.01.2010
do zaplatenia a vo zvyšnej časti súd jeho žalobu zamietol. Tento právoplatne priznaný nárok A. D. G. už
žalobcovi zaplatil. V spore o náhradu škody v sume 33.938,91 Eur s príslušenstvom bola žaloba žalobcu
vočiA.D.G.vcelomrozsahuzamietnutá,atorozsudkomOkresnéhosúduZvolenč.k.17C/91/2013-827
zo dňa 29.10.2020 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16Co/2/2021-873

zo dňa 18.11.2021, ktoré nadobudli právoplatnosť dňa 05.11.2022. Všetky spomínané konania boli
dôvodom
na prerušenie konania v tomto spore, v ktorom následne po ich právoplatnom skončení Okresný súd
Liptovský Mikuláš pokračoval, vec prejednal a meritórne rozhodol. Súčasne
ku dňu rozhodovania súdu prvej inštancie bolo tiež medzi stranami sporu nesporné, že na

základe právoplatných a vykonateľných súdnych rozhodnutí (rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k.
6C/155/2005-1231 zo dňa 25.04.2022 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
15Co/72/2022 zo dňa 15.02.2023) dlžník žalobcu A. D. G. (otec žalovaného) dlží žalobcovi peňažnú
náhradu za zrušenie vecného bremena v celkovej výške 16.596,96 Eur, no na strane druhej žalobca dlží
A. D. G. na trovách konania z uvedeného sporu celkom čiastku 26.118,18 Eur, čo správne konštatoval

okresný súd i v napadnutom rozhodnutí.

41. Ako už bolo uvedené vyššie, v danom prípade došlo k prevodu vyššie označených nehnuteľností
A. D. G. v prospech jeho syna – žalovaného v tomto spore. Preukázanie úmyslu dlžníka ukrátiť
svojho veriteľa nie je podmienkou odporovateľnosti v prípade právnych úkonov, ku ktorým došlo

medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi alebo ktoré dlžník urobil v prospech týchto osôb, úmysel
dlžníka ukrátiť jeho veriteľa zákon predpokladá a je na osobách dlžníkovi blízkych, aby preukázali, že
úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa v čase právneho úkonu nemohli aj pri náležitej starostlivosti poznať.
Žalovaný ako osoba s darcom blízka by sa mohla v zmysle ustanovenia § 42a ods. 2 Občianskehozákonníka ubrániť odporovacej žalobe, len ak by preukázal, že o úmysle darcu ukrátiť veriteľa
odporovanou darovacou zmluvou v čase uzavretia tejto zmluvy nevedel a ani nemohol vedieť, hoci
vyvinul „pracovitosť“ k poznaniu tohto úmyslu a jednalo sa o „preverovanie“ relevantných skutočností.

K uvedenej problematike odvolací súd bližšie poukazuje na ustálenú judikatúru českých
súdov, konkrétne napr.na rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR vo veciach sp. zn. 21Cdo 206/2013, sp.
zn. 21Cdo 3337/2012, sp. zn. 21Cdo 808/2012 sp. zn. 30 Cdo 4885/2010, či sp. zn.
21Cdo 2905/2012, keďže tieto vychádzajú z právnej úpravy inštitútu odporovateľnosti právneho úkonu
pri zapojení blízkej osoby v zmysle § 42a a § 42b Občianskeho zákonníka, ktorá je v podmienkach

Slovenskej republiky identická.

42. V danej súvislosti odvolací súd uvádza, že navrhovanie dôkazov v civilnom sporovom konaní má
priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§ 132 ods. 1, § 150 ods. 1 CSP). Povinnosť tvrdenia a dôkaznú
povinnosť môže strana plniť od začiatku konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto
procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní.

Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení
žalovaného. Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia
uznesenia o skončení dokazovania (§ 154 CSP). Cieľom povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti je
unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na strane sporu, bez
ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie

súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých stranou
v opačnom procesnom postavení než je ten, kto nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú
povinnosť.

43. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi strany v spore závisí na tom, ako

vymedzuje právna norma ich práva a povinnosti. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované
právomusítvrdiťžalobca,zatiaľčookolnostitotoprávovylučujúcesúzáležitosťoužalovaného.Bremeno
tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu
sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pokiaľ strana určitú skutočnosť tvrdí,
táto sa považuje za preukázanú v dôsledku uplatnenia fikcie jej nespornosti (§ 151 ods. 1, 2 CSP),

alebo ju strana preukáže príslušným dôkazom (§ 185 a nasl. CSP). Pokiaľ strana ponúkne súdu tvrdenie
a toto tvrdenie podporí vierohodným dôkazom, potom sa bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno presúva
na protistranu, ktorú následne zaťažuje povinnosť tvrdiť a uviesť vlastné skutkové tvrdenie o spornej
skutočnosti (pokiaľ je to možné), inak je popretie skutkových tvrdení neúčinné. Presúvanie dôkazného
bremena fakticky znamená poskytnutie príležitosti protistrane ponúknuť iný obraz o tvrdenej skutkovej

okolnosti, ktorá má relevanciu v spore. Z uvedených pravidiel vyplýva, že súd v sporovom konaní
posudzuje kvalitu a rozsah tvrdení a dôkazov ponúknutých žalobcom či žalovaným (§ 149 a nasl., § 185
a nasl. CSP), pričom hodnotenie dôkazov je zverené voľnej úvahe súdu (§ 191 CSP).

44. Na základe dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie boli tak v spore preukázané skutočnosti,

z ktorých súd prvej inštancie dôvodne vychádzal pri svojich úvahách o úmysle otca žalovaného A.
D. G. ukrátiť žalobcu ako svojho veriteľa práve prevodom sporných nehnuteľností na žalovaného.
Odvolacísúdkonštatuje,že„zbavovanie“samajetkuzostranyprávnehopredchodcužalovanéhoformou
darovania svojmu rodinnému príslušníkovi (žalovanému) zákon predpokladá a v tomto smere odkazuje
na správny záver súdu prvej inštancie o neunesení dôkazného bremena žalovaného, keď ako účastník

darovacej zmluvy nepreukázal, že nemal vedomosť o úmysle svojho právneho predchodcu A. D. G.
ukrátiť jeho veriteľa (žalobcu), a tiež, že by vyvinul náležitú starostlivosť na zistenie takéhoto úmyslu
dlžníka žalobcu (svojho otca).

45. Nad rámec uvedeného pre úplnosť odvolací súd dodáva, že nie je rozhodujúce, že

žiadne skutočnosti, ktoré by boli v rozpore so záujmami maloletého dieťaťa, nezistil ani opatrovnícky
súd, ktorý darovanie predmetných nehnuteľností schválil. V súdnom konaní o schválenie právneho
úkonu za maloletého podľa § 119 CMP musí súd primárne prihliadať na záujem maloletého dieťaťa, čo
však neznamená, že musí zároveň rovnako posudzovať, či urobený právny úkon ukracuje vymáhateľné
pohľadávky tretích osôb. Sledovanie záujmov maloletého tak ďaleko ísť nemôže už preto, že pojmovo

sa jedná o rozdielne hľadiská. Súhlas súdu podľa § 119 CMP s už urobeným právnym úkonom za
maloletého, ktorý sa vyžaduje k jeho platnosti, teda sám o sebe nepostačuje pre záver, že súdom
takto schváleným právnym úkonom nedošlo zároveň k ukráteniu veriteľa, alebo že bola naplnená
podmienka náležitej starostlivosti v zmysle ust. § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka. Pozri napr.rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo 1706/2006, ktorý vychádza z identickej
právnej úpravy v § 179 O.s.p. (ktorá aktuálne v SR zodpovedá § 119 CMP – poznámka odvolacieho
súdu), a preto je aplikovateľný aj na prejednávanú vec.

46. Netreba pritom opomínať fakt, že ak je osoba dlžníkovi blízka, v ktorej prospech bol urobený
odporovaný právny úkon maloletá a vzhľadom k jej veku od nej nemožno požadovať rozpoznanie
úmyslu dlžníka ukrátiť veriteľa, je potrebné z hľadiska splnenia „náležitej starostlivosti“ zhodnotiť činnosť
opatrovníka, ktorý bol maloletej osobe pre urobenie dotknutého právneho úkonu súdom ustanovený.
Z tohto hľadiska je rozhodujúca skutočnosť, že opatrovník koná ako zástupca za osobu dlžníkovi blízku,

ktorá nemá z dôvodu nedostatku veku spôsobilosť na právny úkon, ktorému sa odporuje. Zo zastúpenia
plynie opatrovníkovi aj povinnosť vynaložiť náležitú starostlivosť pri urobení odporovaného právneho
úkonu za túto osobu dlžníkovi blízku v rovnakom rozsahu, akoby táto osoba konala sama. Za
tejto situácie je pri posudzovaní podmienok odporovateľnosti podľa § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka
potrebné vychádzať z predpokladaného (prezumovaného) úmyslu dlžníka ukrátiť veriteľa aj vedomosť
blízkej osoby o existencii tohto úmyslu. Opatrovník totiž musí využiť všetky možnosti získať potrebné

informácie o existencii rozhodujúcich skutočností pre rozpoznanie úmyslu dlžníka –
rodiča krátiť odporovaným právnym úkonom veriteľa. Opatrovník môže priamym dopytom na dlžníka
zistiť, či neprevzal nejaký záväzok z titulu ručenia, alebo či proti nemu nie je vedené v súvislosti s jeho
záväzkami súdne alebo iné konanie. Opatrovník si môže poskytnuté informácie overiť dopytom na súd,
môže tiež vykonať šetrenie na katastrálnom úrade. O takejto aktivite opatrovníka maloletého žalovaného

v súvislosti s odporovaným právnym úkonom však žalovaná sporová strana v rámci obrany v spore
neprodukovala žiadnu argumentáciu.

47. Nadväzne preto súd prvej inštancie uzavrel, že žalovaný v tomto spore nepreukázal, že úmysel
dlžníka ukrátiť veriteľa v čase právneho úkonu nemohol ani pri náležitej starostlivosti poznať.

48. Zároveň však ukrátenie uspokojenia vymáhateľnej pohľadávky veriteľa právnym úkonom dlžníka
môže byť súdom skonštatované len za situácie, že dlžníkov právny úkon ukracuje uspokojenie
vymáhateľnej pohľadávky veriteľa najmä vtedy, ak vedie k zmenšeniu majetku dlžníka a ak v dôsledku
neho vzniknuté zmenšenie majetku má súčasne za následok, že veriteľ nemôže

dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z majetku dlžníka, pričom ak by nebolo týchto úkonov, mohol
by svoju pohľadávku z majetku dlžníka uspokojiť. K ukráteniu uspokojenia pohľadávky veriteľa teda
nemôže dôjsť, ak dlžník vlastní napriek odporovanému právnemu úkonu a ďalším svojim dlhom taký
majetok, ktorý stačí k tomu, aby sa z neho veriteľ uspokojil (pozri napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu
Českej republiky sp. zn. 21Cdo 2791/99). Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno o tom, že dlžníkove

právne úkony ukracujú uspokojenie jeho pohľadávky, nesie veriteľ, t. j. žalobca (pozri napr. rozhodnutia
Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21Cdo 549/2001, sp. zn. 30Cdo 2435/2006). Opäť označené
rozhodnutiavychádzajúzidentickejprávnejúpravyakovSRapretosúaplikovateľnéajnaprejednávanú
vec.

49. Okresný súd preto postupoval správne, keď v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na
skutočnosť, že dlžník veriteľa (otec žalovaného A. D. G.) má právoplatným súdnym rozhodnutím
priznanú voči žalobcovi pohľadávku vo výške 26.118,18 Eur titulom náhrady trov konania, ktorá
nepochybne prevyšuje pohľadávku žalobcu, ktorý ku dňu rozhodovania mal voči dlžníkovi výšku
16.596.96 Eur. Obidve strany sporu v rámci prvoinštančného konania tvrdili, že tieto pohľadávky nie

sú vzájomne započítateľné. Odvolací súd pritom pripomína, že v zmysle ust. § 186 ods. 2 CSP súd
vychádza zo zhodných tvrdení strán, ak neexistuje dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti. Vychádzajúc
zo znenia ust. § 581 Občianskeho zákonníka prvoinštančný súd v bode 14. odôvodnenia svojho
rozhodnutia preto správne konštatoval nesprávnosť argumentácie strán sporu o nemožnosti započítania
týchto vzájomných pohľadávok žalobcu a dlžníka. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na

právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prezentovaný v uznesení sp. zn. 1MCdo 11/2008
zo dňa 26. mája 2010): „Započítanie je spôsobom zániku navzájom sa kryjúcich pohľadávok veriteľa
a dlžníka. Zánik nastáva okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie a boli splnené
všetky podmienky na to potrebné. Podmienkou započítania je, že ide o dva záväzky medzi tými istými
subjektmi, keď je veriteľ jednej pohľadávky súčasne dlžníkom druhej pohľadávky a dlžník naopak

(vzájomnosť pohľadávok). Plnenie musí byť rovnakého druhu a pohľadávky musia byť spôsobilé na
započítanie. Pritom k započítaniu nedochádza automaticky, len čo sa pohľadávky stretli. Vyžaduje sa
na to právny úkon niektorého z účastníkov záväzkovo-právneho vzťahu. Musí ísť o prejav adresovaný
druhémuúčastníkovi,zktoréhojezrejmé,ktorápohľadávkaavakomrozsahusauplatňuje nazapočítanie proti pohľadávke veriteľa. Na započítanie, ako jednostranný právny úkon, sa nevyžaduje
súhlas druhého účastníka, pretože ho možno vykonať aj proti jeho vôli. Započítací prejav možno uplatniť
po tom, keď sa pohľadávky stretli, a to od okamihu splatnosti pohľadávky, ktorá sa stala splatnou

ako posledná. Vtedy dôjde k zániku pohľadávok v dôsledku započítania, a to v rozsahu, v akom
sa navzájom kryjú. Ak je niektorá z nich vyššia, zaniká len do výšky započítavanej protipohľadávky.
Vkonkrétnostiachposudzovanéhoprípadupotommožnokonštatovať,žepokiaľajnedošlokzapočítaniu
týchto pohľadávok dohodou medzi žalobcom a jeho dlžníkom (A. D. G.), mohol tak A. D. G. ako dlžník
žalobcu učiniť jednostranným právnym úkonom. Okresný súd správne konštatoval, že v danom prípade

neexistuje žiadna zákonná prekážka na takýto právny úkon. Nadväzne na to súd prvej inštancie správne
uzavrel, že v prípade, ak má dlžník voči veriteľovi prevyšujúcu vzájomnú pohľadávku, nemôže dôjsť
k takému ukracujúcemu právnemu úkonu dlžníka, ktorým by sa zmarilo prípadné vymáhanie pohľadávky
veriteľa.

50. Už len tento dôvod sám o sebe postačuje pre záver o nedôvodnosti odporovacej žaloby žalobcu.

Za popísaného skutkového stavu je akékoľvek ďalšie dokazovanie v prejednávanej veci nadbytočné.
Nebolo preto potrebné, aby sa konajúci súd zaoberal aktuálnymi zápismi tiarch na listoch vlastníctva
vo vzťahu k nehnuteľnostiam patriacim dlžníkovi žalobcu A. D. G..

51. Odvolateľ ďalej namietal, že stav prekvapivosti a nepreskúmateľnosti v objektívnom ponímaní

dokumentuje aj procesný postup zaznamenaný v zápisnici z pojednávania zo dňa 13.06.2023, v ktorej
sa nachádza strohé konštatovanie: „Po predbežnom právnom posúdení právny zástupca žalovaného
uvádza“. Zo zápisnice a ani zvukového záznamu totiž nevyplýva, v akom konkrétnom znení súd vyslovil
predbežný právny názor v otázke ukrátenia veriteľa. Zo zvukového záznamu z pojednávania konaného
na Okresnom súde Liptovský Mikuláš vo veci sp. zn. 6Co/90/2013 dňa 13.06.2024, vyhotoveného

v súlade s ust. § 98 CSP, ktorý je súčasťou elektronického súdneho spisu (ESS) v označenej veci, však
vyplýva, ževčaseod00:35:15hod.do00:42:42hod.bolozákonnýmsudcomB.K.G.konajúcim
v tejto veci prezentované prítomným právnym zástupcom obidvoch sporových strán predbežné právne
posúdenie veci, ktorého obsah nie je zachytený v zápisnici o pojednávaní z uvedeného dňa, pričom na
č. l. 329 spisu sa nachádza len text citovaný odvolateľom v jeho opravnom prostriedku.

52. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
stanovuje obligatórne vyhotovovanie zvukového záznamu z pojednávania v ust. § 98 a fakultatívne
spisovanie zápisnice o procesných úkonoch, vrátane zápisnice o pojednávaní v ust. § 99. Táto filozofia
vychádza z presvedčenia, že zvukový záznam je najlepším prostriedkom na zaznamenanie priebehu
procesného úkonu. Hoci zápisnica o pojednávaní alebo inom úkone súdu musí byť vedená tak,

aby strane alebo veci znalej tretej osobe sprostredkovala všetky podstatné skutočnosti o priebehu
procesného úkonu súdu, neznamená to, že ak niektorá časť zachytená na zvukovom zázname
zpojednávania niejejejobsahom,tentoprocesnýúkonnebolsúdomvykonaný.Zároveňjenutnédodať,
že zo zápisnice o pojednávaní pred okresným súdom zo dňa 13.06.2023, ale ani
zvukového záznamu o tomto pojednávaní, nevyplýva ani výhrada splnomocneného zástupcu žalobcu

voči nesplneniu povinnosti súdu vyplývajúcej z ust. § 181 ods. 2 CSP, hoci ten bol na predmetnom
pojednávaní prítomný.

53. V súdenej veci odvolateľ videl porušenie práva na spravodlivý proces v absencii postupu súdu
prvej inštancie podľa § 181 ods. 2 CSP, následkom čoho bolo vydanie prekvapivého rozhodnutia,

znemožnenie realizácie procesných práv žalobcu a uplatnenia všetkých prostriedkov procesného útoku.
54. V danej súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že Civilný sporový poriadok v ustanovení § 181
ods. 2 CSP v podstatných rysoch prevzal úpravu v priebehu pojednávania po prednesoch strán podľa
§ 118 ods. 2 O.s.p. Podľa § 181 ods. 2 CSP, po úkonoch podľa odseku 1 súd určí, ktoré skutkové
tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná

a ktoré dôkazy nevykoná. Súd tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci. To neplatí, ak tak už
postupoval pri predbežnom prejednaní sporu. Ak samosudca však toto ustanovenie nedodrží, nemá to
žiaden priamy dosah na možnosť vylúčenia strany sporu z jej procesných práv, ktoré jej Civilný
sporový poriadok priznáva. Porušenie citovaného ustanovenia teda žiadnym spôsobom nediskvalifikuje
stranu sporu napríklad v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať

sa k vykonaným dôkazom, práve na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy a podobne. Ustanovenie
§ 181 ods. 2 CSP upravuje iba povinnosti konajúceho súdu pri vedení pojednávania.
Z povahy tejto procesnej povinnosti je však zrejmé, že k zhojeniu („skonzumovaniu“) jej prípadného
nesplnenia dochádza samotným rozhodnutím súdu, v dôvodoch ktorého v zmysle § 220 ods. 2 CSP jepovinný uviesť, čoho sa žalobca domáha, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky
procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil.
Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré

skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal
a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne
odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Náprava prípadného nesprávneho postupu prvoinštančného
súdu v tomto smere je daná tiež možnosťou podania odvolania ako riadneho opravného prostriedku,
ktorý žalobca v predmetnej veci aj využil (k tomu pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 6Cdo 17/2017 zo dňa 22.02.2017).
55. Cieľom ust. § 181 ods. 2 CSP je zamerať procesnú aktivitu strán na skutočnosti, ktoré sú
podľa posúdenia súdu sporné, teda viesť strany už počas konania k tomu, aby dokázali predvídať
rozhodnutie súdu. Okrem toho je jeho cieľom zrýchliť a zjednodušiť konanie tak, aby sa nevykonávali
zbytočnédôkazy,ktorésúdnepovažujezadôležitéanevenovalasapozornosťbezdôvodnýmskutkovým
tvrdeniam,ktorésúpodľanázorusúdubuďnespornéaleboprávnebezvýznamné.Porušenieuvedeného

ustanovenia však nelimituje stranu sporu pri realizácii jej procesných práv. Z judikatúry Ústavného súdu
SR (IV.ÚS 16/2012 z 12. januára 2012) vyplýva, že súd až v samotnom rozhodnutí vo veci, a nie v rámci
postupu podľa § 118 ods. 2 O.s.p., (teraz § 181 ods. 2 CSP – poznámka odvolacieho súdu) vyjadrí svoj
definitívny právny názor týkajúci sa konkrétnej prejednávanej veci (k tomu porovnaj aj
uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 3/2016 z 22. marca 2017 a sp. zn. 5Cdo

211/2013 z 13. mája 2014).

56. Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd aj námietku odvolateľa o tom, že súd prvej inštancie
v napadnutom rozsudku nesprávne aplikoval a interpretoval ust. § 164 CSP, keď toto konanie neprerušil
doprávoplatnéhoskončeniadovolaciehokonaniavkonaníOkresnéhosúduZvolensp.zn.6C/155/2005.

57. Ustanovenie § 164 CSP ako jediný fakultatívny dôvod na prerušenie konania upravuje Civilný
sporový poriadok dôvod, že prebieha súdne alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže
mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd samotný dal na takéto konanie podnet. Rozhodujúcim
hľadiskom tu bude zásada hospodárnosti konania, pretože prerušenie konania bude predstavovať skôr

reštriktívnuvýnimkuakopravidlo.Hlavnýmikritériamipreposúdenievhodnostiprerušeniakonaniapodľa
§ 164 CSP sú vhodnosť, dĺžka konania, právo sporových strán na rýchlu a účinnú ochranu aj v intenciách
čl. 17 CSP.

58. Zároveň odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II.ÚS

220/09-15 zo dňa 02.06.2009, v ktorom ústavný súd vyslovil, že dovolacie konanie nie je
zákonnou prekážkou postupu konania taxatívne vymedzenou v § 107 až § 111 O.s.p., a preto
všeobecný súd nemôže nekonať a nerozhodovať vo veci len z dôvodu, že v súvisiacom spore je začaté
dovolacie konanie. Odvolací súd preto zhodne so súdom prvej inštancie s poukazom na vyššie
uvedený právny názor ústavného súdu dospel k záveru, že v aktuálne prejednávanom spore nie je daný

dôvod na prerušenie konania len z dôvodu, že odvolateľ podal v súvisiacom spore dovolanie.
Odvolací súd zároveň prihliadal i na samotnú dĺžku konania, keď žalobu v tejto veci podal žalobca na
súd ešte 22.07.2013 a doposiaľ nebolo vo veci právoplatne rozhodnuté. Netreba tiež opomínať fakt,
že dovolací súd môže na návrh odložiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia, ak sú tu dôvody hodné
osobitného zreteľa (§ 444 CSP). Vo veci Okresného súdu Zvolen sp. zn. 6C/155/2005 odvolateľ vôbec

netvrdil, že by takýto procesný návrh predložil dovolaciemu súdu, ktorému by dovolací súd vyhovel.

59. Vo vzťahu k argumentácii žalobcu o ním očakávanom výsledku dovolacieho konania, ktoré by malo
vplyv na rozhodnutie tohto sporu odvolací súd dodáva, že pravidlo obsiahnuté v ust. § 217 ods. 1
CSP stanovuje, že pre súd je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia rozhodnutia. To znamená, že súd pri

rozhodovaní veci nemôže brať do úvahy skutočnosti, ktoré nastali v minulosti, avšak v čase vyhlásenia
rozhodnutia už netrvajú, ani anticipovať skutočnosti, ktoré v čase vyhlásenia ešte nenastali (pozri napr.
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2MCo 10/2013).

60. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd prvej inštancie žalobu zamietol, pretože

žalobca v tomto spore nepreukázal, že došlo k ukráteniu uspokojenia vymáhateľnej pohľadávky veriteľa,
t. j. že by sa majetok dlžníka zmenšil tak, že by sa veriteľ z neho nemohol uspokojiť. V konaní totiž
bolo preukázané, že A. G. vlastní ďalší svoj majetok, ktorý sám o sebe postačuje k tomu, aby sa
veriteľ (žalobca) z neho uspokojil. Dlžník žalobcu totiž (okrem nehnuteľného majetku označenéhov napadnutom rozsudku) disponuje voči žalobcovi vyššou pohľadávkou (v sume 26.118,18 Eur), než je
pohľadávka, ktorou disponuje žalobca voči dlžníkovi (v sume 16.596,96 Eur). V danej súvislosti odvolací
súd poukazuje na to, že správne skutkové závery súdu prvej inštancie sa potom po príslušnom právnom

posúdeníprejavilivjehosprávnychprávnychnázorochonedôvodnostižalobyžalobcuvčasevyhlásenia
napadnutého rozsudku, tieto na seba vecne a logicky nadväzujú a zodpovedajú vykonaným dôkazom
a ustálenie skutkového stavu zodpovedá racionálnej a logickej úvahe, pri ktorej boli dôkazy hodnotené
každý jednotlivo i všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti (§ 191 ods. 1 CSP). Žiadny z dôkazov
vykonaných v spore nenasvedčuje tvrdeniam žalobcu, že by uspokojenie jeho pohľadávky priznanej

právoplatným súdnym rozhodnutím bolo od dlžníka ohrozené.

61. Na základe vyššie uvedených skutočností a dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu vo
výroku I. o zamietnutí žaloby a tiež jeho výroku III. o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie
konania ako vecne správny potvrdil.

62. Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj od rozhodnutia vo veci samej závislý výrok napadnutého
rozsudku o trovách prvoinštančného konania (výrok II.), voči ktorému odvolateľ nevzniesol žiadne
odvolacie námietky. Napadnutý rozsudok okresného súdu však aj v tejto časti plne zodpovedá
zákonným ustanoveniam v ňom citovaným.

63. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 262 ods. 1 v spojení
s § 255 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP tak, že žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na ich náhradu
v rozsahu 100 %, nakoľko mal v odvolacom konaní plný úspech.
64. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote 60
dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny

úradník.

65. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za
ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné
uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba

oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie
podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /
Exekučný poriadok/ a o zmene a doplnení ďalších zákonov).