Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 27, 2024

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/64/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122382487
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2024:6122382487.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov JUDr.

Márie Vrtochovej a JUDr. Denisa Vékonyho v spore žalobcu A. B. C., D., E., nar. XX.XX.XXXX, bytom F.
G. XXXX/XX, H., zastúpeného advokátom JUDr. Andrejom Garom, so sídlom Štefánikova 14, Bratislava,
IČO: 30 850 436, proti žalovanej A. I. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/XX, H., zastúpenej
SOUKENÍK-ŠTRPKA, s.r.o., so sídlom Šoltésovej 14, Bratislava, IČO: 36 862 711, o zaplatenie 104,17
eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej a žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo
dňa 13. marca 2023, č. k. 19C/36/2022-216, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku I.

p o t v r d z u j e.

II. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku IV. m e n í tak, že žalobca
m á voči žalovanej n á r o k na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

III. Žalobca m á voči žalovanej n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, ktorú
náhradu trov odvolacieho konania je žalovaná povinná zaplatiť žalobcovi v sume určenej rozhodnutím

súdu prvej inštancie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi
104,17 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,50 % ročne zo sumy 104,17 eur od 06.09.2022 do
zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom II. žalobu v časti o zaplatenie úroku z
omeškania vo výške prevyšujúcej 5,50 % zo sumy 104,17 eur od 06.09.2022 do zaplatenia zamietol,
výrokom III. konanie v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 104,17
eur od 19.09.2020 do 05.09.2022 zastavil a výrokom IV. žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou proti žalovanej domáhal

zaplatenia sumy 104,17 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 19.09.2020 do
zaplatenia. Žalobu odôvodnil tým, že mu vznikla škoda spočívajúca vo vynaložených nákladoch
v súvislosti s cestou do miesta bydliska maloletého a späť. Na základe uznesenia Okresného súdu
Prievidza, č.k. 18P/54/2019-389 bol upravený styk žalobcu s maloletým tak, že žalobca je oprávnený
stretnúť sa s maloletým odo dňa 27.07.2020 v čase od 09:00 hod. nepretržite do 02.08.2020 do 17:00
hod.aododňa24.08.2020včaseod09:00hod.nepretržitedo30.08.2020do17:00hod.vneprítomnosti
žalovanej a v prípade, že sa styk žalobcu

s maloletým neuskutoční v súdom určenom čase, z dôvodu objektívnej prekážky na strane dieťaťa,
žalovaná je povinná umožniť žalobcovi styk s maloletým v rovnakom rozsahu
v náhradnom termíne. Krajský súd v Trenčíne uznesením č.k. 19CoP/33/2020-567 zmenil rozhodnutie
Okresného súdu Prievidza tak, že žalovaný je oprávnený stretnúť sa s maloletým odo dňa 24.08.2020 od09:00 hod. nepretržite do 26.08.2020 do 17:00 hod. v neprítomnosti žalovanej. Keďže k realizácii styku
v zmysle uvedeného uznesenia nedošlo, žalovaná bola dňa 02.09.2020 súdom počas pojednávania
v konaní o určenie výživného na manželku vedeného na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn.

9Pc/17/2019 dopytovaná, kedy sa uskutoční náhradný styk. Žalovaná počas pojednávania prisľúbila
pripraviť maloleté dieťa na styk so žalobcom v dňoch 18.9.2020 až 20.9.2020. Na základe prísľubu
žalovanej si žalobca dňa 18.09.2020 pricestoval prevziať dieťa. Pred príchodom upovedomil žalovanú
o svojom príchode prostredníctvom SMS správy, na čo žalovaná nereagovala. Na ďalší deň sa dostavil
pred dom žalovanej, znovu ju kontaktoval prostredníctvom SMS, na čo žalovaná nereagovala. Žalobca

si uplatňuje náhradu škody, za ktorej vznik zodpovedá žalovaná, v dôsledku jej vyššie uvedeného
konania, ktorá škoda spočíva v zbytočne vynaložených nákladoch na cestu z H. do H. a späť. Žalovaná
neposkytnutím potrebnej súčinnosti porušila svoju prevenčnú povinnosť v zmysle § 415 Občianskeho
zákonníka, čím vedome spôsobila žalobcovi škodu, pretože jej zámer zmariť styk žalobcu s maloletým
dieťaťom a spôsobiť mu tak zbytočne vynaložené náklady, bol vopred daný. Príčinná súvislosť medzi
porušením právnej povinnosti žalovanou a škodou je daná tým, že ak by žalovaná rešpektovala

právoplatné a vykonateľné súdne rozhodnutie, umožnila žalobcovi bez obštrukcií styk
s maloletým, prípadne včas by upovedomila žalobcu o objektívnej prekážke, zakladajúcej predpoklad
nemožnosti uskutočniť styk, nevynaložil by žalobca náklady na cestu z H. do H. a späť a ku škode by
nevzniklo. Predmetná cesta žalobcu z H. (bydlisko žalobcu) do H. (miesto styku) a späť predstavuje
vzdialenosť 372 km, pričom základná náhrada je vo výške 71,80 eur a náhrada za spotrebované

pohonné hmoty vo výške 32,37 eur (náhrady prepočítaná v zmysle spotreby pohonných látok uvedených
v technickom preukaze
a údajov štatistického úradu v týždni od 14.09.2020 do 20.09.2020). Okresný súd Banská Bystrica
vydal vo veci platobný rozkaz, sp. zn. 23Up/1056/2022, proti ktorému žalovaná podala odpor. Žalovaná
uviedla, že žalobca nemal podľa rozhodnutia Krajského súdu

v Trenčíne nárok na náhradný styk s dieťaťom v prípade, ak sa stretnutie z objektívnych dôvodov
neuskutoční. Vyjadrenia žalobcu nesúvisia s predmetom tohto konania, žalobca tieto súdu uvádza
účelovo s cieľom navodiť dojem, že žalovaná bráni žalobcovi v styku
s maloletým synom. Žalobcovi za náhradu škody nezodpovedá, pretože škoda nevznikla
v príčinnej súvislosti s konaním žalovanej. Termín 18.09.2020 bol žalobcovi prisľúbený žalovanou nad

rámec súdnych rozhodnutí. Dieťa odmieta styk so žalobcom, najmä z dôvodu jeho neprimeraného
trvania (na noc). Napriek tomu sa žalovaná snaží so žalobcom dohodnúť na úprave styku tak, aby
si maloletý na žalobcu zvykol postupne, žalobca odmieta akékoľvek návrhy žalovanej a domáha sa
styku s dieťaťom bez ohľadu na jeho potreby a následný psychický vývoj. Odmietanie styku maloletého
so žalobcom preukazuje videozáznam zo dňa 27.07.2020, kde maloletý vyjadruje svoju vôľu, ktorá

sa pravidelne opakuje. Aj napriek tomu, že sa maloletý nechcel stretnúť so žalobcom, do bydliska
maloletého syna bola privolaná policajná hliadka, ktorá sa dostavila a vyhotovila úradný záznam, z
ktorého žalovanou uvádzané skutočnosti vyplývajú. Dňa 18.09.2020 sa žalovaný dostavil do miesta
bydliska maloletého, avšak dieťa opätovne odmietalo styk so žalobcom a nechcelo vyjsť z izby. O tejto
skutočnosti bol žalobca žalovanou informovaný. Napriek tomu trval na realizácii styku

azavolalpolicajnúhliadkupričomtvrdil,žemaloletýjetýraný.Vyššieopísanékonaniežalobcuspôsobilo,
že maloletý sa sám z vlastnej vôle nechce zúčastniť stykov so žalobcom, za čo žalovaná v žiadnom
prípade nezodpovedá. Žalovaná nemôže byť zodpovedná za škodu v prípade, ak táto vzniká samotným
konaním žalobcu. Žalovaná neporušila žiadnu právnu povinnosť, pretože konala tak, ako jej to vyplýva
z príslušných právnych predpisov, ako aj

z rozhodnutia súdov. Dôvody neuskutočneného styku nie je možné pripisovať na ťarchu žalovanej,
pretože sa neuskutočnil na základe vôle maloletého syna. Poukázala na účelové konanie žalobcu, ktorý
voči žalovanej podal niekoľko takmer identických žalôb o náhradu škody, pričom predmet podaných
žalôb je stále totožný. Žalobca žiada od žalovanej úhradu náhrady údajnej vzniknutej škody za niekoľko
(prevažne aj po sebe idúcich) dní.

2. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že Okresný súd Prievidza
uznesením č.k. 18P/54/2019-389 zo dňa 01.07.2020 upravil styk otca s maloletým dieťaťom počas
letných prázdnin v školskom roku 2019/2020 tak, že otec je oprávnený stretnúť sa so synom odo dňa
27.07.2020 v čase od 09:00 hod. nepretržite do 02.08.2020 do 17:00 hod. a od 24.08.2020 od 09:00

hod. nepretržite do 30.08.2020 do 17:00 hod.,
v neprítomnosti matky a súd súčasne rozhodol, že v prípade, ak sa styk otca s maloletým neuskutoční v
súdom určenom čase z dôvodu objektívnej prekážky na strane dieťaťa, matka je povinná umožniť otcovistyk s maloletým v rovnakom rozsahu v náhradnom termíne. Krajský súd v Trenčíne uznesením č.k.
19CoP/33/2020-567 zo dňa 05.08.2020 uznesenie
č.k. 18P/54/2019-389 zmenil tak, že otec je oprávnený stretnúť sa s maloletým (v mesiaci august) odo

dňa 24.08.2020 od 09:00 hod. nepretržite do dňa 26.08.2020 do 17:00 hod.
v neprítomnosti matky. Zo zápisnice o pojednávaní vo veci určenia výživného na manželku vedenej na
tunajšom súde pod sp. zn. 9Pc/17/2019, spísanej dňa 02.09.2020 je zrejmé, že žalovaná na otázku
súdu, kedy sa uskutoční náhradný styk za nezrealizovaný styk súdu uviedla, že od 18.09. do 20.09.2020.
Z sms komunikácie medzi žalobcom a žalovanou

vobdobíod17.09.2020do25.09.2020vyplýva,žedňa17.09.2020žalobcasprávoužiadalžalovanú,aby
mu zajtra ráno (18.09.2020) odovzdala maloletého pred domom. Žalovaná na túto správu nereagovala.
Dňa 18.09.2020 o 09:02 hod. žalobca prosí žalovanú o odovzdanie syna s tým, že čaká pred domom.
O 09:20 hod. jej píše, že vedome a bez príčiny marí styk
a nemá snahu naplniť uznesenie. Žalovaná k styku zo dňa 18.09.2020 uviedla, že žalobca si aj s rodičmi
prišiel vyzdvihnúť syna pred dom o 09:00 hod., maloletý od rána plakal, držal sa matky, kričal, že nechce

ísť s otcom. Odmietal vyjsť z izby. Po príchode žalobcovi do telefónu oznámila, že syn odmieta ísť s ním
a plače. Žalobca trval na odovzdaní dieťaťa
a privolal policajnú hliadku. Príslušníci žiadali, aby im ukázala dieťa s tým, že otec polícii tvrdil, že dieťa je
údajnetýranéalebovôbecniejevdome.Ukázaladieťahliadkeatáskonštatovala,žedieťajevporiadku.
V konaní sp. zn. 18P/54/2019 bol znalkyňou D. B. J., D. vypracovaný písomný znalecký posudok č.

XXX/XXXX, z ktorého vyplynulo, že skutočnú ochotu matky vhodne pôsobiť na dieťa (pozitívne ovplyvniť
jeho nastavenie a prejavy v čase stanoveného kontaktu s otcom) v domácnosti jej rodičov možno
spochybniť. Na podvedomej úrovni, kde sa nahromadili hlavne u matky rôzne animozity, s vysokou
pravdepodobnosťou existuje riziko, že je v jej výchovnom prostredí maloletí negatívne ovplyvňovaný
proti otcovi. Na druhej strane znalkyňa uviedla, že matka nevedome, ale aj vedome posilňuje u

dieťaťa reflex reagovať na zmienku o otcovi afektívne, výslovne uviedla, že je na počudovanie, že
matka po všetkých skúsenostiach nezmenila taktiku prípravy maloletého na stretnutie s otcom, keď
musela zistiť, že doterajší spôsob prípravy maloletého na stretnutie s otcom je kontraproduktívny až
deštruktívny. Žalovaná podala na Ministerstvo spravodlivosti SR podnet na vykonanie dohľadu vo veci
znalkyne D. B. J., D. pri vypracovaní znaleckého posudku č. 144/2020, na čo Ministerstvo spravodlivosti

SR reagovalo tak, že bolo proti znalkyni vydané upovedomenie o začatí správneho konania zo dňa
16.03.2022 vo veci podozrenia zo spáchania iného správneho deliktu. Uznesením Okresného súdu
Prievidza, č.k. 8C/34/2022-67 zo dňa 08.12.2022 bol návrh žalovanej na spojenie vecí vedených na
tunajšom súde pod sp. zn. 8C/34/2022, sp. zn. 6C/34/2022, sp. zn. 11C/33/2022, sp. zn. 12C/34/2022,
sp. zn. 10C/42/2022, sp. zn. 6C/33/2022, sp. zn. 4C/47/2022, sp. zn. 9C/38/2022, sp. zn. 7C/48/2022,

sp. zn. 5C/43/2022, sp. zn. 15C/33/2022, sp. zn. 15C/34/2022, sp. zn. 4C/38/2022, sp. zn. 13C/37/2022,
sp. zn. 5C/37/2022, sp. zn. 19C/36/2022, sp. zn. 6C/37/2022, sp. zn. 19C/37/2022, sp. zn. 11C/42/2022,
sp. zn. 4C/42/2022, sp. zn. 9C/39/2022, sp. zn. 19C/41/2022, sp. zn. 12C/46/2022, sp. zn. 7C/42/2022,
sp. zn. 18C/42/2022, sp. zn. 19C/45/2022, zamietnutý.

3. Právna zástupkyňa žalovanej na pojednávaní dňa 13.03.2023 predložila súdu znalecký posudok
č. 5/2022 vypracovaný dňa 15.01.2023 znalkyňou B. K. L., z odboru psychológia, odvetvia klinická
psychológia detí a dospelých. Súd návrh na vykonanie dôkazu listinou znaleckým posudkom č. X/XXXX
predloženým na pojednávaní dňa 13.03.2023 vzhľadom na koncentráciu konania zamietol a zdôraznil,
žesporsaprejednávavcivilnomsporomkonaní,vktoromkaždázosporovýchstránnesiezodpovednosť

nielen za predkladanie a navrhovanie dôkazov, ale aj za ich včasnosť. Právna zástupkyňa predložila
znalecký posudok s počtom strán 82 súdu priamo na pojednávaní, pričom nebolo dôvodné očakávať,
že sa súd s tak obsiahlou písomnosťou oboznámi priamo na pojednávaní bez potreby jeho odročenia.
Sama pritom tvrdila, že žalovanej bol doručený dňa 23.02.2023. Žalovanej nič nebránilo, aby znalecký
posudok súdu predložila skôr.

4.Súdprvejinštanciepoprávnejstránkesvojerozhodnutieodôvodnilust.§415,§420ods.1,3zákonač.
40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občianky zákonník“). Akceptujúc dispozičný prejav žalobcu
na pojednávaní, súd konanie v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 104,17
eur od 19.09.2020 do 05.09.2022 podľa

§ 145 ods. 2 CSP zastavil. V danom konaní nebolo sporným, že žalobca sa so žalovanou dohodli na
styku žalobcu s dieťaťom dňa 18.09.2020 (nešlo o termín určený súdom), ani že žalobca dňa 18.09.2020
pricestoval z H. do H. osobným motorovým vozidlom za účelom realizácie styku s maloletým, pričom deň
vopred informoval žalovanú, že sa dostaví. K realizácii styku nedošlo. Zhodnotiac výsledky dokazovania,dospel súd k záveru, že žalovaná zavinene zmarila styk dieťaťa s otcom dňa 18.09.2020, keď bez
objektívneho dôvodu odmietla dieťa žalobcovi odovzdať. Nešlo o nesplnenie si prevenčnej povinnosti
v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka, ktorú by nesplnila vtedy, keď by existujúcu objektívnu okolnosť

včasneoznámila,alenaopak,išloopriameporušeniepovinnostistykumožniť,tedažalovanázodpovedá
za škodu podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
V konaní bolo preukázané, že žalovaná bola povinná podľa právoplatných a vykonateľných rozhodnutí
súdov umožniť styk žalobcu s dieťaťom vo výrokoch určených termínoch. Keďže styk určený Krajským
súdomvTrenčínesavdňoch24.08.-26.08.2020(uznesenie19CoP/33/2020-567)neuskutočnil,dohodli

sa žalobca so žalovanou na náhradnom styku
v dňoch od 18.09. do 20.09.2020. Žalovaná mala v tomto náhradnom termíne, rovnako ako
v riadnych súdom určených termínoch, nielenže umožniť stretnutie žalobcu so svojím maloletým synom,
ale svojho syna na tento styk aj riadne pripraviť. Žalobca žalovanej deň vopred oznámil, že si pre
dieťa príde. Žalovaná na jeho sms nereagovala. Je zrejmé, že cesta žalobcu dňa 18.09.2020 na miesto
stretnutia so synom sa uskutočnila výlučne za týmto účelom. Z vyššie uvedených skutkových zistení

možno vyvodiť právny záver, že škoda, ktorá vznikla žalobcovi v podobe vzniknutých výdavkov na
prepravu z Bratislavy do Bojníc a späť, vznikla v priamej príčinnej súvislosti s cestou z miesta jeho
bydliska na miesto, kde sa mal
s maloletým stretnúť. Zavinenie žalovanej spočíva v jej úmyselnom konaní, keďže musela vedieť,
že neumožnením stretnutia žalobcu s dieťaťom poruší právo žalobcu na jeho styk so synom, teda

poruší právnu povinnosť. Uvedené vyplýva z povahy plnenia právnej povinnosti a z jej postoja v
SMS komunikácii so žalobcom pred termínom styku. Žalovaná bez existencie objektívneho dôvodu
neumožnila žalobcovi realizáciu styku s jeho maloletým synom tvrdiac, že tento styk so žalobcom
odmieta. Takýto argument žalobkyne však nie je objektívnou prekážkou, ktorá by bránila uskutočneniu
styku. Žalovaná žiadnym spôsobom nepreukázala jej aktívnu snahu o uskutočnenie styku. V konaní bolo

preukázané, že žalobcovi dopredu neoznámila, aby z určitého dôvodu za synom neprišiel, pretože takýto
dôvod ani neexistoval. Žalovaná styk žalobcovi s jeho synom dňa 18.09.2020 neumožnila. Vzhľadom na
uvedené súd uzavrel, že žalobca preukázal v konaní všetky prvky subjektívnej zodpovednosti žalovanej
za škodu, ktorá mu vznikla zbytočným vynaložením výdavkov na cestu dňa 18.09.2020. Cesta žalobcu z
miesta bydliska H. do miesta styku H. dňa 18.09.2020 a späť predstavuje vzdialenosť 372 km. V zmysle

§ 7 ods. 1, 4 zákona
č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách, má žalobca nárok na základnú náhradu vo výške 71,80 eur
(0,193 eur x 372 km) podľa Opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny č. 143/2019 Z.z.
a na náhradu za spotrebované pohonné hmoty vo výške 32,37 eur. Vychádzajúc z priemerných cien
pohonných látok v Slovenskej republike podľa Štatistického úradu SR bola cena benzínu natural 95

oktánový v týždni od 14.9.2020 do 20.9.2020 za jeden liter 1,145 eur. Pri spotrebe vozidla 7,6 l na 100
km, predstavuje náhrada 372 km : 100 km
= 3,72 x 7,6 l = 28,272 litrov, 28,272 litrov x 1,145 eur predstavuje po zaokrúhlení sumu 32,37 eur. Spolu
predstavujú cestovné náhrady sumu 104,17 eur (71,80 eur + 32,37 eur). Žalobca sa po zmene žaloby
domáhal aj úrokov z omeškania vo výške 7 % ročne z prisúdenej istiny od 06.09.2022 do zaplatenia.

V danej veci išlo o nárok na náhradu škody, kde čas plnenia nie je určený zákonom a ani súdnym
rozhodnutím. Žalovaná bola prvýkrát vyzvaná na náhradu škody až doručením žaloby, preto sa so
zaplatením dostala do omeškania v deň nasledujúci po doručení jej žaloby dňa 06.09.2022. V tomto
čase omeškania bolo možné požadovať v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojitosti s § 3
nariadeniavládyč.87/1995Z.z.úrokyzomeškaniavsadzbe5,50%ročne,pretosúdvčastiprevyšujúcej

uvedenú sadzbu úrokov z omeškania žalobu zamietol.
5. Žalobca bol v konaní v podstatnej časti sporu úspešný, preto by mu patrila náhrada trov konania
podľa § 255 ods. 2 CSP. Z dôvodov hodných osobitného zreteľa súd žalobcovi náhradu trov konania
podľa § 257 CSP nepriznal. Samotná žalovaná v priebehu konania poukazovala na správanie žalobcu,
ktorý podáva identické žaloby za každý jednotlivý deň zmareného styku, pričom ide aj o dni nasledujúce

po sebe. Podľa žalovanej žalobca koná účelovo, v snahe spôsobiť jej škodu. Žalobca zastával názor,
že náhradu škody nie je možné požadovať iným spôsobom, keďže za každý 1 deň zmareného styku
je potrebné skúmať kauzálny nexus vo vzťahu ku škode. Samotný počet žalôb je pritom len odrazom
počtu zmarených stykov, táto skutočnosť nemôže byť na ujmu žalobcovi a jeho nároku na náhradu trov
konania.Podľanázorusúdu,dôvodyhodnéosobitnéhozreteľa,prektoréžalobcovináhradutrovkonania

podľa § 257 CSP nepriznal, spočívajú v procesnom správaní žalobcu. Žalobcovi nič nebránilo podať
žalobu, v ktorej si uplatní svoje nároky na náhradu škody za viacero dní, pričom podľa povahy jeho
nárokovideototožnéškodyztitulucestovnýchnákladov,ototožnýokruhsporovýchstránavšetkyveciaj
(aspoň čiastočne) skutkovo spolu súvisia. Žalobca má v každom 1 prípade zmareného styku vedomosť otom, z akých dôvodov k nemu nedošlo a nič mu nebráni domáhať sa náhrady škody „blokovo“ napríklad v
závislosti od dôvodu zmarenia (napr. údajná choroba dieťa, odmietanie styku zo strany dieťaťa, prípadne
iného). Zo strany žalobcu dochádza podľa názoru súdu vykonávaným procesným postupom o zjavné

zneužitie práva, ktoré podľa čl. 5 CSP nemôže požívať právnu ochranu. Podávanie samostatných
žalôb za každý jeden zmarený styk, pričom ide o takmer identické žaloby, neúčelne predražuje spôsob
domáhaniasasúdnejochranyžalobcu,naktorompodľanázorusúdusanemôžespolupodieľaťžalovaná
v podobe náhrady trov konania.

6. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie žalovaná a žalobca.

7. Žalovaná podala odvolanie voči výroku I. rozsudku a uviedla, že žalobca sa podanou žalobou domáhal
zaplatenia 104,17 eur s príslušenstvom titulom náhrady škody, ktorá mu vznikla v dôsledku cestovných
nákladov spojených s nezrealizovaným stykom. Žalobca sa dňa 18.09.2020 dostavil do miesta bydliska
maloletého za účelom jeho prevzatia, a to v čase neurčenom súdnym rozhodnutím, ale v čase určenom

žalovanou a žalobcom. Žalovaná viackrát informovala žalobcu, že odovzdávanie maloletého je často
sprevádzané výraznými citovými reakciami a maloletý odmieta styk. Žalobca bol o uvedenej skutočnosti
riadne vopred informovaný, pričom o probléme uskutočňovania stykov vedel aj z iných prebiehajúcich
konaní. Žalovaná v danom prípade nemohla žalobcovi oznámiť vôľu maloletého vopred, keď odmietavé
prejavy maloletého nastanú vždy až vtedy, keď dochádza k odovzdávaniu, v čase kedy sa žalobca

nachádza v mieste bydliska maloletého, prípadne keď žalovaná maloletého na styk pripravuje. Súd
nesprávne právne posúdil vec, keď dospel
k záveru, že žalovaná zodpovedá za náhradu cestovných výdavkov žalobcu do miesta bydliska
maloletého. Žalovaná po celý čas postupovala tak, aby bol sledovaný najlepší záujem dieťaťa, a
to vrátane prípravy maloletého na styk s otcom. Najlepší záujem dieťaťa je prvoradým kritériom pri

posudzovaní akýchkoľvek právnych povinností, ktoré súvisia s maloletými, čo potvrdzuje aj čl. 24 ods.
2 Charty základných práv Európskej únie. Uvedené kritérium je potrebné skúmať aj v tomto konaní,
keďže najlepší záujem dieťaťa priamo súvisí s tvrdeným zavinením žalovanej. Žalovaná opakovane
upozorňovala na citové prejavy maloletého, ktoré nastanú až pri odovzdávaní na styk, pričom tieto
aktívne opakovane riešila, teda v konaní je riadne preukázané, že nešlo o úmyselné konanie žalovanej.

Ak žalobca poukazoval na závery znaleckého posudku č. XXX/XXXX, tak tento znalecký posudok
predložený žalobcom nie je možné považovať za relevantný dôkaz, keď tento nebol predložený v celom
rozsahu a žalobca účelovo predložil len niektoré strany znaleckého posudku. Žalovaná preukázala,
že sa voči znalkyni D. B. J., PhD. vedie správne konanie vo veci dohľadu pri vyhotovení znaleckého
posudku č. 140/2020. Ku dňu podania odvolania žalovaná disponuje Oznámením výsledkov správneho

konania, v zmysle ktorého bolo rozhodnuté o vine znalkyne zo spáchania iného správneho deliktu. Súd
nesprávne právne posúdil vec, keď pri rozhodovaní nevzal do úvahy vôľu maloletého a jeho najlepší
záujem pri uskutočnení styku. Konanie v najlepšom záujme dieťaťa má prednosť pred konaním, ktoré
údajne zakladá nárok na náhradu škody žalobcu. Zároveň je súd povinný skúmať aj vôľu dieťaťa pri
odovzdávaní na styk s druhým rodičom. Najlepší záujem maloletého dieťaťa a jeho zdravý vývoj musí

byť posudzovaný aj v tomto konaní o náhradu škody, keďže konanie, ktoré sleduje najlepší záujem
maloletého dieťaťa preukazuje zbavenie sa zodpovednosti za zavinenie vzniknutej škody. Žalovaná
maloletého riadne motivovala
k styku, avšak ten odlúčenie od matky v daný deň výslovne odmietal. Styk nebolo možné realizovať tak,
aby maloletý neutrpel žiadne psychické traumy, ktoré by mohli mať za následok jeho ďalší nepriaznivý

vývin. Žalobca bol upovedomený o nevôli maloletého
a problémoch pri jeho odovzdávaní, teda si bol vedomý vynakladania finančných prostriedkov na cestu
do miesta bydliska maloletého. Vzhľadom k uvedenému nemôže byť žalovanej v dôsledku porušenia
právnej povinnosti (neuskutočnenia styku) uložená povinnosť nahradiť žalobcovi cestovné náklady do
miesta bydliska maloletého. Žalovaná poukázala na uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS

56/2017. Žalovaná má za to, že vôľa maloletého je absolútny objektívny dôvod, pre ktorý nedošlo k
realizácii styku v súbehu so sledovaním najlepšieho záujmu dieťaťa, pričom nedošlo k preukázaniu
zavinenia žalovanej napr. vo forme jej ovplyvňovania maloletého. Súd v danom prípade nevzal do úvahy
vôľu dieťaťa
a v rozpore s uvádzanými skutočnosťami uviedol, že žalovaná úmyselne zmarila styk žalobcu s

maloletým, a to aj napriek tomu, že takéto konanie nebolo v konaní preukázané. Pri posúdení príčinnej
súvislosti medzi konaním žalovanej a vznikom škody nie sú splnené predpoklady pre náhradu škody,
keď v konaní nebolo preukázané, že by konanie maloletého syna spôsobila samotná žalovaná. Zo
všetkých dôkazov a vyjadrení žalovanej vyplýva, že uvedené si spôsobuje sám žalobca svojim konaním,keď opakovane privolával do miesta bydliska policajné hliadky. Vôľa maloletého je v danom prípade
objektívnou skutočnosťou, pre ktorú k styku žalobcu s maloletým nedošlo. V tomto prípade je zároveň
potrebné situáciu, kedy došlo k vynaloženiu cestovných výdavkov do miesta bydliska maloletého,

posudzovať ako bežné riziko, ktoré znáša žalobca ako poškodený. Taktiež je nevyhnutné skúmať mieru
zavinenia žalobcu na vzniku škody, keď si bol vedomý, že maloletý odmieta styk.
K nesprávnemu právnemu posúdeniu došlo aj pri skúmaní zavinenia, keď žalovanej nebolo preukázané
úmyselné zavinenie vzniku škody. Žalovaná má za to, že pripravila maloletého na styk a snažila sa ho
motivovať k stretnutiu. V konaní nebolo tiež preukázané, že by žalovaná úmyselným konaním zamedzila

stykžalobcusmaloletým,maloletéhonastykriadnepripravilaasnažilasahomotivovaťkstretnutiu.Vôľa
maloletého nemôže byť pripísaná na ťarchu žalovanej. Žalovaná poukázala na skutočnosť, že nejde o
súdom nariadený styk. Žalovaná poukázala na ust. § 3 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR
č. 207/2016 Z.z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti výkonu rozhodnutia vo veciach maloletých
a analogicky je potrebné brať názor a správanie maloletého do úvahy aj v prípadoch, keď nie je výkon
nariadený súdne, ale dochádza k realizácii bežného styku na základe súdneho rozhodnutia. V dôsledku

uvedeného jej nemôže byť pripisovaná zodpovednosť za náhradu škody, keď táto vyhláška pripúšťa
možnosť nerealizovať nariadený výkon rozhodnutia, ak je v rozpore s názorom maloletého. Uvedené
konanie žalovanej nemôže byť vyhodnotené ako porušenie právnej povinnosti a nemôže ju zaväzovať
k náhrade škody, ktorá žalobcovi vznikla. Vôľa maloletého preukazuje, že žalovaná konala v súlade s
právnym poriadkom, keďže bola daná objektívna prekážka neuskutočnenia styku. Súd sa nesprávne

vysporiadal
s otázkou porušenia právnej povinnosti pri nerešpektovaní dohody medzi žalobcom
a žalovanou, nakoľko porušenie zo strany žalovanej nebolo v konaní preukázané a zároveň ani nešlo
o súdne rozhodnutie. Nebolo preukázané, že by žalovaná maloletého ovplyvňovala, prípadne, že by sa
pri neuskutočnení styku jednalo výlučne o vôľu žalovanej. Žalovaná preukázala, že existoval objektívny

dôvod neuskutočnenia styku na strane maloletého, preto je nesprávnym skutkovým zistením súdu, že
žalobcu neinformovala vopred o dôvode neuskutočnenia styku. Snahou žalovanej bolo v prvom rade
upokojiť maloletého
a zabezpečiť, aby bolo odovzdávanie na styk v súlade s jeho najlepším záujmom bez možných
následkov a zároveň žalovaná preukázala aktívnu snahu o uskutočnenie styku, keď dlhodobo riešila

problémy s odovzdávaním maloletého s kolíznou opatrovníčkou, ako aj so žalobcom. Žalovaná vopred
neinformovala žalobcu, nakoľko odmietavé reakcie maloletého nastupujú až pri odovzdávaní na styk.
V prípade styku, ktorý sa mal konať dňa 18.09.2020, odmietavý postoj maloletého potvrdzuje znalecký
posudok č. X/XXXX zo dňa 15.01.2023 vypracovaný B. K. L.. Znalecký posudok bol ako dôkazný
prostriedok v konaní zamietnutý z dôvodu koncentrácie konania, čo považuje žalovaná za nesprávne.

Znalecký posudok
č. X/XXXX bol síce žalovanej doručený dňa 23.02.2023, avšak vzhľadom k rozsiahlosti znaleckého
posudku sú asi dva týždne adekvátnou dobou pre oboznámenie sa so závermi znalkyne. Následne
žalovaná bezprostredne na pojednávaní predniesla rozhodujúce skutočnosti, ktoré majú podstatný vplyv
narozhodnutievoveciapredložilaznaleckýposudokč.X/XXXX.Skutočnosť,žetentoznaleckýposudok

je rozsiahly a žalovanej bol doručený približne dva týždne pred pojednávaním, nie je dôvodom pre
zamietnutie dôkazu
z dôvodu koncentrácie konania. Aj v prípade, ak by pojednávanie muselo byť vzhľadom
k predmetnému dôkaznému prostriedku odročené, má žalovaná za to, že ide o podstatný dôkaz, ktorý
bez svojho zavinenia nemohla predložiť skôr. Súd tak mal pripustiť znalecký posudok ako dôkaz v konaní

a rozhodnúť v súlade so závermi uvádzanými v ňom. Žalovaná pokladá rozhodnutie súdu o zamietnutí
dôkazného prostriedku z dôvodu koncentrácie konania za nezákonné a zakladajúce porušenie práva na
spravodlivý proces. Skutočnosť, že súd sa
vrozsudkunezaoberalnajlepšímzáujmommaloletého,ktorýsúvisíbezprostrednesovzniknutouškodou
a určuje objektívny dôvod, pre ktorý k styku nedošlo, je podľa žalovanej porušením práva na spravodlivý

proces. Žalovaná poukázala aj na § 220 CSP a uviedla, že nedostatočné vyhodnotenie dôkazov
a nedostatočné odôvodnenie rozsudku v časti vykonaného dokazovania rovnako zakladá porušenie
práva na spravodlivý proces. Súd sa nedostatočne zaoberal tým, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých
vychádzal, prípadne ako ich vyhodnotil, taktiež neuviedol, ako predložené dôkazy vyhodnotil. Žalovaná
predložila aj Oznámenie výsledku správneho konania, ktoré jej bolo doručené dňa 31.03.2023, na

základe, ktorého je preukázané, že pri vypracovávaní znaleckého posudku č. XXX/XXXX znalkyňou
D. B. J., D. došlo k spáchaniu iného správneho deliktu, na základe čoho tento znalecký posudok ako
dôkazný prostriedok v konaní neobstojí. Prípustnosť tohto prostriedku procesnej obrany je daná tým, že
Oznámenie jej bolo doručené až po vydaní rozsudku a nemohla ho bez vlastného zavinenia predložiťpred súdom prvej inštancie. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalovaná navrhla, aby odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie, prípadne zmenil rozsudok tak, že
žalobu v celom rozsahu zamietne.

8. Žalobca podal odvolanie voči výroku IV. o trovách konania a uviedol, že súd prvej inštancie žalobcovi
nepriznal náhradu trov konania, v ktorom bol úspešný a rozhodnutie odôvodnil s poukazom na § 257
CSP,pričomžalobcasastýmtoprávnymposúdenímsúdunestotožňuje.Inštitúttrovkonaniajevcivilnom
sporovom konaní ovládaný záujmovým princípom (§ 252 CSP) a princípom úspechu vo veci (§ 255

CSP). Zásada úspechu vo veci je charakteristická pre sporové konania a znamená, že neúspešná strana
je povinná nahradiť
v spore strane úspešnej trovy konania, ktoré jej v konaní vznikli. Procesný úspech sa určuje vo vzťahu
k predmetu sporu úspechom, t.j. víťazstvom v spore. Plný úspech v spore sa zisťuje porovnaním
žalobného petitu a výroku, ktorým sa rozhodlo vo veci samej. V danej veci mal žalobca plný úspech
vo veci. Ustanovenie § 257 CSP, ktoré v danej veci aplikoval súd, predstavuje odchýlku od zásady

zodpovednosti za výsledok a zásady zodpovednosti za zavinenie z vyššie uvedených princípov. Podľa
judikátu R 34/1982 musí aplikácia tohto ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho
prípadu a musí mať výnimočný charakter. V tomto smere žalobca poukázal aj na rozhodnutia Ústavného
súdu, sp. zn. III. ÚS 292/07, sp. zn. I. ÚS 303/12. Ustanovenie § 257 CSP neslúži na zmierňovanie, alebo
odstraňovaniemajetkovýchrozdielovmedzistranami(nálezI.ÚS2862/07)‚aleslúžinariešeniesituácie,

v ktorej je nespravodlivé, aby ten kto dôvodne bráni svoje porušené alebo ohrozené právo alebo právom
chránený záujem, dostal náhradu trov konania. V danom prípade ide o situáciu, kedy žalovaná účelovo
a bezdôvodne bráni kontaktu žalobcu so synom. Z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé, v čom súd
vzhliadol ako spravodlivé poskytnúť ochranu osobe porušujúcej práva inej osoby a v čom považoval za
nespravodlivé, aby úspešnej sporovej strane nepriznal náhradu trov konania na bránenie jej porušeného

práva. Pre preukázanie rozporuplnosti argumentácie súdu v napadnutom rozhodnutí žalobca poukazuje
na uznesenie Okresného súdu Prievidza, sp. zn. 8C/34/2022 zo dňa 08.12.2022, ktorým bol zamietnutý
návrh žalovanej na spojenie vecí, vrátane predmetnej právnej veci. Už len táto skutočnosť sama o sebe
vylučuje možnosť existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 257 CSP, ktoré aplikoval súd.
Žalobca sa s rozhodnutím o zamietnutí návrhu na spojenie veci stotožňuje. Samotný súd predpokladá

ďalšie protiprávne konanie zo strany žalovanej a predpokladá, že styk žalobcu s maloletým sa naďalej
nebude uskutočňovať
i napriek vykonateľným rozhodnutiam, čo vyplýva zo viacerých znaleckých posudkov a aj napriek
snahe žalobcu tráviť každý možný čas so synom. Je to práve žalobca, ktorý sa snaží predchádzať
neprimeraným hmotným výdavkom súdu a stranám sporu, pričom žalovaná dlhodobo a účelovo bez

ospravedlniteľného dôvodu bráni v styku maloletého so žalobcom.
V predmetnej veci nemožno nepriznať náhradu trov konania podľa § 257 CSP. Ak súd samostatným
rozhodnutím konštatuje, že žalobca sa od začiatku konania domáha ochrany svojich práv procesne
správnym spôsobom, nemôže na základe tej istej argumentácie náhradu trov nepriznať pre procesný
postup žalobcu, pretože v takom prípade ide o nekontrolovanú voľnú úvahu súdu. Je nespravodlivé,

aby sa žalobca domáhaním ochrany svojho práva dostal do situácie, kedy náklady na uplatnenie
svojho práva prevyšujú priznaný nárok náhrady škody. Spojiť hociktoré obdobné konania do jedného
tak, ako to v odôvodnení napadnutého rozsudku tvrdí súd, by bolo neúčelné, neprehľadné, zmätočné
a nehospodárne. Každá žaloba
o náhradu škody si vyžaduje dôkladné posúdenie s rozsiahlym dokazovaním a ktorékoľvek spojenie

obdobných vecí prinesie do konania neprehľadnosť. Súd v bode 38 odôvodnenia rozhodnutia uviedol,
že žalobcovi nič nebránilo podať žalobu, v ktorej si uplatní svoje nároky na náhradu škody za viacero
dní, pričom podľa povahy jeho nárokov ide o totožné škody
z titulu cestovných nákladov, o totožný okruh sporových strán a všetky veci skutkovo spolu súvisia.
Takýto reštriktívny záver súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko ide o zjavnú

rozporuplnosť procesného postupu súdu, ako vyplýva z rozhodnutia
o zamietnutí návrhu na spojenie veci. Žalobca má za to, že jednotlivé veci týkajúce sa náhrady škody
nie je možné objektívne spojiť, keď ide o rôzne právne tituly odôvodňujúce styk žalobcu s maloletým, pri
ktorom žalovaná zavádza súd, že ide vždy o zmarené styky
v priebehu po sebe nasledujúcich dní, pričom ide o rozdielne časové obdobia a rôzne skutkové

tvrdenia. Uvedené je potrebné dôkladne posúdiť a v celom rozsahu vyvrátiť, čo nie je možné uskutočniť
hospodárne v jednom konaní. Žalobca nemá inú zákonnú možnosť domáhať sa uplatnenia svojich
práv, nezneužíva svoje právo, dôvodne si uplatňuje škodu vzniknutú konaním žalovanej v niekoľkých
konaniach, čo iným spôsobom nie je možné, aby žalobca žaloval žalovanú v jednom konaní o desiatkyjednotlivých škôd, preto je preukázaná dôvodnosť nároku žalobcu na náhradu trov konania voči
žalovanej v plnom rozsahu. Odôvodnenie rozsudku vo vzťahu k výroku IV. považuje žalobca za vnútorne
rozporné, nepresvedčivé, arbitrárne a nezohľadňujúce vykonané dokazovanie, okolnosti a postavenie

žalobcu ako rodiča, ktorý nemá dieťa zverené do starostlivosti, teda nemá rovnaké možnosti ako
žalovaná. Vzhľadom na uvedené žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutej časti vo výroku IV. zmenil tak, že žalobcovi prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 %.

9. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že v časti výroku III. sa stotožňuje s rozsudkom
súdu prvej inštancie, keď rozhodnutie, ktorým nebol žalobcovi priznaný nárok, je vecne správne
a zohľadňujúce vykonané dokazovanie. Rozhodnutie, v ktorom súd nepriznal žalobcovi nárok na
náhradu trov konania z dôvodu, že žalobca podal 37 takmer identických podaní, je v súlade s ustálenou
rozhodovacou praxou súdov a v súlade so zásadou účelnosti náhrady trov konania. V súlade s § 251
CSP možno za trovy konania považovať iba také výdavky, ktoré sú preukázané, odôvodnené a účelne

vynaložené, ak vznikli v konaní
v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Pokiaľ nebudú v prípadne konkrétneho výdavku
súčasne splnené všetky zákonné kritéria, nemožno výdavok kvalifikovať ako súčasť trov konania.
V tomto smere poukázala žalovaná na uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.
6 MCdo 9/2013. S prihliadnutím na toto konanie boli naplnené objektívne skutočnosti majúce povahu

dôvodov osobitného zreteľa, pre ktoré nie je možné žalobcovi priznať náhradu trov konania. Trovy
konania, ktoré žalobcovi v konaní vznikli neboli účelne vynaložené, keď žalobca opakovane podáva
takmer identické návrhy na vydanie platobných rozkazov
zdôvoduneuskutočnenýchstykovsmaloletým.SpoukazomnauznesenieNajvyššiehosúduSR,sp.zn.
4MCdo/16/2014 má žalovaná za to, že nie je daný dôvod nahradiť akékoľvek trovy právneho zastúpenia,

keď žalobca mohol požadovaný nárok uplatniť jedným procesným úkonom, v jednom konaní, čím by
zabezpečil účelnosť vynaložených trov konania v zmysle
§ 251 CSP. Ak žalobca trvá na tom, že nebolo možné podať jeden návrh na vydanie všetkých platobných
rozkazov z dôvodu rozsiahleho dokazovania, žalovaná uvádza, že žalobcovi nebránilo podať jeden
návrh v prípade jedného styku, ktorý trval v rozsahu viacerých dní, keď skutkové okolnosti, strany

sporu a predmet návrhu boli v týchto prípadoch identické, ako aj predkladané dôkazy. V prípade
styku, ktorý mal trvať v rozsahu jedného týždňa, nie je dôvod podávať sedem samostatných návrhov.
Žalobca podal na žalovanú 37 návrhov na vydanie platobných rozkazov vo veci náhrady cestovných
výdavkov za neuskutočnené styky. Desiatky podaných návrhov sú pritom totožného znenia, ktoré sa
menia len v dátume, kedy mal styk prebiehať. Rozdielnosť znenia návrhu spravidla závisí od dôvodu

neuskutočnenia styku, pričom žalobca mohol objektívne takéto návrhy spojiť do jedného a tým by
zabránil neúčelnému navyšovaniu trov konania. V predmetnom konaní sa jedná o neuskutočnený styk
zo dňa 18.09.2020. Žalobca sa domáhal uskutočnenia styku od 18.09.2020 do 20.09.2020, pričom
žalobca podal na žalovanú za jeden neuskutočnený styk dva samostatné návrhy na vydanie platobných
rozkazov, a to za neuskutočnený styk zo dňa 18.09.2020 a 19.09.2020. Podané návrhy majú totožné

znenie, ide o rovnaký skutkový stav, rovnakých účastníkov, rovnaký uplatnený nárok, čo do právneho
základu a výšky náhrady škody. Neexistuje objektívny dôvod, pre ktorý bol nemohol žalobca nároky,
ktorých sa domáha v samostatných konaniach, uplatniť jedným procesným úkonom. Žalobca svojim
šikanóznym konaním sleduje práve cieľ spôsobiť žalovanej škodu, pričom takéto konanie nespôsobuje
žalovanej len majetkovú škodu, pozostávajúcu z vynakladania veľkého množstva nákladov na cesty

na súdne pojednávania, za právnym zástupcom, na podávanie úkonov v každom samostatnom konaní,
ale zároveň uvedené vplýva aj na jej duševné zdravie. Konaním, v ktorom bol podávaný celý rad
rovnakýchžalôb,sazaoberalajÚstavnýsúdČRvnálezesp.zn.I.ÚS988/2012,kedyidesíceoskutkovo
odlišnú situáciu, avšak závery súdu sú aplikovateľné aj na tento prípad. Ústavný súd poukázal na to, že
v prípade formulárových žalôb, ktorých znenie je takmer identické, možno dospieť k záveru, že účelom

právneho zastúpenia nie je poskytovanie právnej pomoci, ale parazitovanie na drobných pohľadávkach
voči občanom, ktoré boli umelo navyšované do nezmyselnej výšky za účelom zabezpečenia ľahkého
zárobku. Takéto správanie bolo vyhodnotené ako zneužitie práva na zastúpenie advokátom, resp.
dokonca procesnou šikanou. Keďže definícia formulárových žalôb sa zhoduje
s procesným postupom žalobcu, žalovaná poukázala aj na nález Ústavného súdu ČR, sp. zn.

I. ÚS 3923/11 a má za to, že formulárovými podaniami neboli len samotné návrhy na vydanie platobných
rozkazov, rovnaké znenie mali aj návrhy na pokračovanie v konaní, ako aj vyjadrenia žalobcu. Vzhľadom
k uvedenému je preukázané, že takéto právne úkony nie sú úkonmi právnej služby, preto je v súlade
so zásadou spravodlivosti nepriznať žalobcovi nárok na náhradu trov konania. Žalovaná poukázala ajna rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR, ktorý sa zaoberal problematikou trov právneho zastúpenia
pri tzv. hromadných veciach, a to
v uznesení sp. zn. 6 MCdo 5/2013. Z uvedeného je zrejmé, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je v

súlade rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR. Žalovaná v konaní riadne preukázala, že žalobca
podávaním identických návrhov na vydanie platobných rozkazov nie je možné považovať za účelne
vynaložené trovy nevyhnutné na riadne uplatnenie alebo bránenie práva. Je preto zákonným postupom
súdu, ak takémuto konaniu odmietne priznať ochranu, na základe dôvodov hodných osobitného zreteľa
neprizná nárok na náhradu trov konania. Vyššie uvedená rozhodovacia prax súdov potvrdzuje, že aj

v prípade úspechu strany vo veci je možné rozhodnúť o nepriznaní náhrady trov konania. V danom
prípade, keď žalobca podal 37 takmer identických návrhov na vydanie platobných rozkazov, je zrejmé,
že nie je spravodlivé, aby žalobca dostal náhradu trov konania. Okresný súd Prievidza rozhodol o
nepriznaní nároku na náhradu trov konania žalobcovi z dôvodov hodných osobitného zreteľa aj v
konaniach sp. zn. 15C/34/2022, 13C/37/2022, 12C/51/2022, 6C/34/2022, 5C/37/2022, 12C/34/2022,
12C/3/2022, a to napriek skutočnosti, že žalobca bol v konaní úspešný, nakoľko mal súd za to, že sú

dané dôvody osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania. Konanie žalovaného, ktorým sa
domáha rovnakého nároku
v 37 konaniach, je zjavným a svojvoľným úkonom zneužívajúcim právo, ktoré nemôže požívať právnu
ochranu. V tomto smere žalovaná poukázala na čl. 5 CSP a na § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. S
poukazom na uvedené má žalovaná za to, že žalobca koná účelovo, v rozpore s dobrými mravmi, keď

účelom výkonu práva žalobcu je znevýhodniť žalovanú a spôsobiť jej ujmu (psychickú, ako finančnú).
Pokiaľ by žalobcovi išlo o náhradu škody za neuskutočnený styk s maloletým, mohol podať v roku 2022
jeden návrh na zaplatenie s vyčíslením škody od roku 2020 do dňa vyhotovenia návrhu.

10. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedol, že odmietavá vôľa maloletého

v priebehu konania nebola nijakým spôsobom preukázaná. Žalovaná styk žalobcu s jeho synom v
predmetné dni vôbec neumožnila a v konaní ani nebolo preukázané, že by sa oň aspoň pokúsila.
V konaní je nesporná skutočnosť, že žalovaná sa zaviazala umožniť náhradný styk nad rámec
vykonateľného rozhodnutia z preukázaného dôvodu, keď bezdôvodne zmarila styk maloletého so
žalobcom za dni od 24.08.2020 do 26.08.2020. Žalovaná na pojednávaní dňa 02.09.2020 (vo veci

vedenej pod sp. zn. 9Pc/17/2019) po dopytovaní sudkyne uviedla, že náhradný styk sa uskutoční v
dňoch 18.09.2020 až 20.09.2020, teda prisľúbila v uvedených dňoch maloleté dieťa na styk s otcom
pripraviť. Vzhľadom na existujúce vykonateľné rozhodnutie súdu a na obdobie medzi pojednávaním
(dňa 02.09.2020), v rámci ktorého prisľúbila náhradný styk, dátumom jeho konania (od 18.09.2020 do
20.09.2020), mala žalovaná dostatočný časový priestor na to, aby maloletého pripravila a motivovala

na styk
s otcom, preto nemôže obstáť jej tvrdenie, že bola preukázaná jej snaha o uskutočnenie styku. Žalobca
žalovanú informoval sms správami deň vopred, že sa dostaví za účelom uskutočnenia styku, na čo
žalovaná nereagovala. Žalobca tak nemal ako vedieť o ďalšej žalovanou vykonštruovanej a jej domnelej
objektívnej prekážke styku, ktorú ani nepreukázala. Nepreukázala ani skutočnú existenciu jej tvrdenej

objektívnej príčiny, teda vôľu maloletého
v deň zmareného styku, o ktorom vedela viac ako dva týždne pred tým. Jej tvrdenie, že nebola
viazaná žiadnou povinnosťou, ktorá by ju zaväzovala odovzdať maloletého na styk, je nepravdivé
a neprimerané. Súd správne vyhodnotil skutkový stav, keď žalovaná prísľubom na pojednávaní sama
určila dni náhradného styku, preto bolo povinnosťou žalovanej maloletého na stretnutie so žalobcom

včas a riadne pripraviť a stretnutie umožniť, a to bez ohľadu na jej subjektívne a nepreukázané úvahy
o vôli maloletého v čase styku s žalobcom. Žalovaná nepreukázala plač, schovávanie sa, ani žiadny
iný odmietavý postoj maloletého. Žalovaná spochybňuje relevanciu znaleckého posudku č. XXX/XXXX,
ktorý nesporne preukaze negatívne ovplyvňovanie maloletého žalovanou. Žalovaná nemôže tvrdiť, že
žalobca účelovo preukazuje len niektoré strany znaleckého posudku, nakoľko bola sama účastníčkou

znaleckého dokazovania, rovnako tak disponuje predmetným posudkom. Žalovaná hodnotí názory
odbornej literatúry vo vzťahu k životnému riziku a poukazuje na to, že pri hodnotení účasti poškodeného
na škode nebude dôležité len jeho zavinenie. Žalovaná pri inšpirácií
z komentáru k ust. § 420 OZ opomenula na poslednú časť, v ktorej autor uvádza, že keďže zavinenie
škodcu a zavinenie poškodeného nemožno klásť na rovnakú úroveň, účasť poškodeného na vlastnej

škode sa uberá cestou dokazovania príčinnej súvislosti medzi rizikami v dosahu poškodeného na jednej
strane a samotnou škodou, kauzalitou, ktorá si všíma konkurenčné a alternatívne príčiny škody. Žalobca
má za to, že vo vzťahu
k zmarenému styku, ktorý je predmetom tohto konania, žalobca sa nemal ako dozvedieťo nepreukázanej (žalovanou domnelej) objektívnej príčine zmarenia styku skôr, ako pred realizáciou
styku, keďže dátum styku vychádzal z iniciatívy žalovanej, ktorá nereagovala na sms správy zaslané
deň pred uskutočneným stykom. Túto príčinnú súvislosť musí žalovaná preukázať, pričom v konaní

nepreukázala vôľu maloletého v čase styku, nepreukázala jej tvrdenia, že ho motivovala a nedala
dostatočne včas vedieť žalobcovi o existencií objektívnej prekážky styku s maloletým tak, aby zabránila
škode. Koncepciu bežného rizika nemožno aplikovať na toto konanie, ktorého predmetom je náhrada
škody spôsobenej zmareným stykom zo strany žalovanej. Pokiaľ ide o znalecký posudok č. X/XXXX,
žalobca konštatuje, že deň zmareného styku je takmer rok od vykonateľného rozhodnutia súdu, ktorý

určil styk otca s maloletým a predmetný znalecký posudok je vyhotovený takmer 4 roky odkedy je súdom
nariadený styk s otcom. Zneužívať údajnú vôľu maloletého tak dlhé obdobie nemôže ani
v najmenšom znieť ako vierohodná skutočnosť, keď v žiadnom konaní taká vôľa nebola preukázaná. Nie
je možné sa stotožniť s tvrdením, že 3 roky sa snaží maloletého motivovať, keď ani raz nepreukázala
ako. Znalecký posudok vyhotovený dňa 15.01.2023 nemá vplyv na toto konanie, ktorého predmetom
je náhrada škody v súvislosti so zmareným stykom dňa 18.09.2020. Žalovaná v žiadnom inom konaní,

psychologickým alebo iným znaleckým posudkom nepreukázala svoje tvrdenia o nevôli maloletého
stýkať sa s otcom. Znalecký posudok č. X/XXXX bol súdom správne zamietnutý z dôvodu koncentrácie
konania, keď posudok má preukázať žalovanou tvrdené skutkové okolnosti z obdobia takmer 3 roky
po zmarenom styku a nepreukázala skutočnosť, prečo nepredložila znalecký posudok skôr. Žalobca
navrhuje, aby odvolací súd na znalecký posudok č. X/XXXX neprihliadol, keďže je pre toto konanie

irelevantný a tento dôkazný prostriedok nebol predložený včas. Z konania žalovanej je zrejmé, že sa
jednalo o úmyselný účelový postup tak, aby žalobcovi zmarila styk s maloletým, porušujúc právoplatné
a vykonateľné rozhodnutie súdu o úprave rodičovských práv a povinností. Žalovaná preto v zmysle ust.
§ 420 OZ zodpovedá za škodu spôsobenú žalobcovi svojim protiprávnym konaním, pretože žalobcu
nedôvodne obmedzila na riadnom výkone rodičovských práv vo vzťahu k maloletému. Žalobca navrhol,

aby odvolací súd výroky I., II. a III. napádaného rozsudku potvrdil ako vecne správne a výrok IV.
napádanéhorozsudkuzmeniltak,žežalobcovipriznávanároknanáhradutrovkonaniavrozsahu100%.

11. Žalovaná vo vyjadrení uvádzala rovnaké skutočnosti a tvrdenia ako v podanom odvolaní a vyjadrení
k odvolaniu žalobcu a dodala, že vôľa maloletého bola v konaní riadne preukázaná. Skutočnosť, že

tieto citové prejavy pretrvávali bola preukázaná v znaleckom posudku č. X/XXXX zo dňa 15.1.2023, v
ktorom je uvedené, že maloletý mal počas prebiehajúcich stykov v roku 2020 a 2021 výrazné citové
reakcie pri odlučovaní od žalovanej, pričom tieto citové reakcie sú prejavom strachu z odlúčenia, na
ktorých nemá žalovaná žiadnu vinu a nijakým spôsobom maloletého k takýmto prejavom nenabádala.
Žalovanej nie je zrejmé, aké právoplatné a vykonateľné rozhodnutie svojvoľne marila tým, že sa styk

maloletého so žalobcom dňa 18.09.2020 neuskutočnil, keď styk bol v tom čase upravený uznesením
Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 19CoP/33/2020, v zmysle ktorého žalovaná nemala povinnosť
žalobcovi navrhnúť akýkoľvek náhradný styk. Navrhnutím náhradného styku zo strany žalovanej bola
jednoznačne preukázaná snaha žalovanej o realizácie stykov žalobcu s maloletým. Skutočnosť, že sa
styk dňa 18.09.2020 neuskutočnil žalovaná nedokázala ovplyvniť. Bol to práve maloletý, ktorý bol v deň

uskutočnenia styku rozrušený, plakal, schovával sa, a to aj napriek snahe žalovanej, ktorá ho motivovala
a snažila sa ho všetkými spôsobmi presvedčiť. V konaní nebolo preukázané akékoľvek tendenčné
alebo manipulatívne správanie žalovanej smerom k maloletému. Pokiaľ žalobca tvrdí, že bolo povinnosť
žalovanej preukázať nerelevantnosť znaleckého posudku č. XXX/XXXX, tak túto povinnosť si v rámci
kontradiktórnosti konania riadne splnila, keď žalovaná do konania predložila vyjadrenie k znaleckému

posudku zo dňa 4.11.2021, ktoré bolo predkladané aj
v konaní vedenom pod sp. zn. 18P/54/2019. Zároveň predložila aj Oznámenie o začatí správneho
konania, v ktorom bolo uvedené, že voči znalkyni D. B. J., D. sa začalo viesť správne konanie z dôvodu
podozrenia zo spáchania iného správneho deliktu pri vypracovaní znaleckého posudku č. XXX/XXXX,
taktiež predložila rozhodnutia Ministerstva spravodlivosti SR v konaní sp. zn. 3516/2022/153. Žalovaná v

konaní riadne preukázala, že žalobca bol oboznámený o skutočnostiach, že maloletý nie je adaptovaný
na styk v rozsahu na prespanie. Rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne, č.k. 19CoP/20/2022-2736
preukazuje, že styk, ktorého sa žalobca domáhal bol v rozpore s najlepším záujmom maloletého dieťaťa.
Styk, ktorý sa mal uskutočniť dňa 18.09.2020 nebol realizovaný v súlade s vykonateľným rozhodnutím.
Žalovaná nemala možnosť informovať žalobcu vopred, že sa citová reakcia maloletého opätovne

vyskytne. Žalobcu informovala pravidelne o problémoch vyskytujúcich sa pri príprave a odovzdávaní
na styk, čo bola jej jediná možnosť ako upozorniť na možný výskyt týchto citových prejavov. Napriek
uvedenému sa snažila maloletého na styk motivovať a pripraviť, ten však realizáciu styku v rozsahu na
prespanie opakovane odmietal. Súd nesprávne posúdil koncentráciu konania vo vzťahu k zamietnutiuznaleckého posudku ako dôkazného prostriedku. Znalecký posudok bol doručený žalovanej dva týždne
pred pojednávaním, teda išlo o bežnú dobu trvania oboznámenia sa s tak rozsiahlym dokumentom.
Samotné vyjadrenie založené na zisteniach uvedených v znaleckom posudku žalovaná za účelom

hospodárnosti a účelnosti konania predniesla priamo na pojednávaní dňa 13.03.2023. Skutočnosti
uvedené v znaleckom posudku preukazujúce vôľu maloletého pri realizácii stykov zároveň potvrdzujú,
že vôľa maloletého pretrvávala. Žalovaná má za to, že v konaní riadne preukázala, že nezodpovedá za
škodu, ktorá žalobcovi vznikla vynaložením cestovných výdavkov do miesta bydliska maloletého dňa
18.09.2020. Žalovaná navrhla, aby odvolací súd rozhodol v zmysle jej podaného odvolania.

12. Žalobca vo vyjadrení uviedol, že naďalej trvá na všetkých skutočnostiach uvedených vo svojom
odvolaní, s vyjadrením žalovanej sa nestotožňuje. V každom jednom zmarenom styku je potrebné
osobitne skúmať kauzálny nexus vo vzťahu k náhrade škody za každý zmarený styk osobitne. Ani v
tomto konaní žalovaná nepreukázala šikanózne správanie alebo zneužitie procesných práv žalobcu s
cieľom poškodiť žalovanú. Je to len procesná taktika žalovanej presunúť dôkazné bremeno jej tvrdení

na žalobcu, aby odvrátila pozornosť od skutočného predmetu sporu, a to účelové marenie styku.
Žalovaná a súd tvrdia, že žalobca mohol zvoliť iný procesný postup domáhania sa súdnej ochrany
jeho práv. Žalobcovi však nie je zrejmé aký iný postup, keď návrh na spojenie konaní bol tunajším
súdom zamietnutý, čím samotný súd legitimizoval procesný postup žalobcu, teda nie je možné spojiť
predmetné konania. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania, ktoré súd žalobcovi nepriznal,

žiadnym spôsobom nevyplynulo z dokazovania, vyplynuli len z nepodložených tvrdení žalovanej, ktorá
ich nijakým spôsobom nepreukázala. Taký závažný zásah do jeho procesných a majetkových práv, akým
je nepriznanie trov právneho zastúpenia, môže mať vplyv na jeho budúce domáhanie sa súdnej ochrany
a nemôže byť odôvodnený iba strohým konštatovaním súdu, ktorý je navyše v rozpore so samotným
názorom súdu. Šikanózne správanie a zneužitie procesných práv musí byť zo skutkových okolností tak

zrejmé a preukázané, že nad rámec všetkých pochybností nie je možné dospieť k inému záveru. V tomto
konaní takáto skutočnosť nijakým spôsobom preukázaná nebola. Argumentácia súdu, že žalobca sa
šikanóznym spôsobom domáha súdnej ochrany, čim ide o zjavné zneužitie práva, ktoré podľa čl. 5 CSP
nemôže požívať právnu ochranu, nemá oporu ani v rozhodovacej súdnej praxi. Žalobca je ten, ktorý
disponuje žalobným návrhom, ktorý súd ešte pred samotným rozhodnutím vo veci súd legitimizoval. Ide

o jediný zákonný a hospodárny spôsob domáhania sa ochrany práv žalobcu. Každá žaloba o náhradu
škody si vyžaduje dôkladné posúdenie
s rozsiahlym dokazovaním a ktorékoľvek spojenie obdobných vecí prinesie do konania neprehľadnosť
a neúčelne predĺži rozhodnutie vo veci samej, čo pri počte viac ako
100 zmarených stykov žalobcu s maloletým za uplynulé 3 roky nie je ani možné. Spojenie vecí do

jedného konania a z toho vyplývajúce iné procesné správanie sa žalobcu nedáva žiaden racionálny
zmysel. Je súdom preukázané, že takmer každý jeden zmarený styk povinnou nie je odôvodnený,
ide o svojvoľné a protiprávne konanie povinnej, preto sú tvrdenia žalovanej o jej snahe motivovať
maloletého na styk, ktorá je podľa slov povinnej márna z dôvodu objektívnych prekážok na strane
maloletého, zavádzaním súdu. Žalovaná marí styky žalobcu s maloletým dodnes, preto nie je racionálne

zvoliť procesne iný postup, ktorý by bol rýchlejší, hospodárnejší a prehľadnejší. To, čo žalovaná
navrhuje, by prinieslo zdĺhavé, neefektívne a zmätočné konanie, ktoré by vyhovovalo žalovanej. Súd
však napriek tomu neprípustne a závažne zasahuje do jeho procesných a majetkových práv, akým je
nepriznanietrovprávnehozastúpenia,čomôžemaťvplyvnajehobudúcedomáhaniesasúdnejochrany.
Uplatňovanie práva žalobcu týmto spôsobom je jediným zákonne možným, vhodným a potvrdeným

procesne správnym postupom, preto ho nemožno považovať za konanie v rozpore s dobrými mravmi
a ani inými dôvodmi hodného osobitného zreteľa
vzmysleust.§257CSP.Žalobcažiadal,abyodvolacísúdrozhodolvzmyslesvojhopodanéhoodvolania.

13. Žalovaná v podanom vyjadrení uvádzala rovnaké skutočnosti a tvrdenia ako v podanom odvolaní

a v predošlých vyjadreniach.

14. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 a contrario CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutej časti vo výroku I. je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1,

2 CSP a v napadnutej časti vo výroku IV. o nároku na náhradu trov konania je potrebné podľa § 388
CSP zmeniť a žalobcovi priznať voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % pred
súdom prvej inštancie.15. Rozsudok súdu prvej inštancie v zamietavom výroku II. a v zastavujúcom výroku III., odvolaním
napadnutý nebol, preto zostalo rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti právoplatné a rozhodnutím
odvolacieho súdu nedotknuté.

16. Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti.

17. Podľa § 420 ods. 3 Občianskeho zákonníka, zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu

nezavinil.

18. Predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu vzniku v zmysle ustanovenia § 420 ods. 1
Občianskeho zákonníka je porušenie právnej povinnosti, existencia škody, príčinná súvislosť medzi
vzniknutou škodou a porušením právnej povinnosti a zavinenie. Všetky uvedené zodpovednostné zložky
musia byť splnené kumulatívne. Prvé tri predpoklady sú objektívneho charakteru. Dôkazné bremeno

ohľadnenichležínapoškodenom.Zavineniejesubjektívnejpovahy,jehoexistenciavoformenevedomej
nedbanlivosti sa predpokladá. Základnou podmienkou vzniku zodpovednostného vzťahu je príčinná
súvislosť medzi konaním (opomenutím) škodcu a vzniknutou škodou u poškodeného, ktorá musí byť
predvídateľná. Porušenie právnej povinnosti musí byť preukázané, v predmetnom prípade sa jedná o
právnu povinnosť uloženú rozhodnutím súdu o úprave styku otca (žalobcu)

s maloletým dieťaťom. Podľa výkladu súdnej praxe sa škodou rozumie majetková ujma poškodeného,
ktorú je možné objektívne vyjadriť v peniazoch. V zmysle judikatúry sa za skutočnú škodu považuje
majetková ujma vyjadriteľná v peniazoch, ktorá spočíva v zmenšení majetku poškodeného a predstavuje
majetkové hodnoty, ktoré treba vynaložiť na to, aby sa vec uviedla do predošlého stavu, resp. aby sa v
peniazoch vyvážili dôsledky vyplývajúce z toho, že navrátenie do predošlého stavu nebolo dobre možné

a účelné (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. 177/08).

19. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou domáhal proti žalovanej náhrady škody
titulom vynaložených cestovných nákladov na cestu do miesta bydliska maloletého syna dňa 18.09.2020
za účelom realizácie styku so synom. V tomto čase existovalo právoplatné a vykonateľné uznesenie

Okresného súdu Prievidza, č.k. 18P/54/2019-389 zo dňa 01.07.2020, v spojení s uznesením Krajského
súdu v Trenčíne,
č.k. 19CoP/33/2020-567 zo dňa 05.08.2020, v zmysle ktorého bol žalobca oprávnený stretnúť sa
s maloletým odo dňa 24.08.2020 od 09:00 hod. nepretržite do dňa 26.08.2020 do 17:00 hod.
v neprítomnosti matky (žalovanej), ktorej bola uložená povinnosť maloletého na stretnutie s otcom

riadne pripraviť s tým, že žalobca si prevezme maloletého od žalovanej v určený čas v mieste bydliska
maloletého a po skončení styku maloletého odovzdá žalovanej v mieste bydliska maloletého.

20. Práve okolnosť, že v rozhodnom čase existovalo vykonateľné rozhodnutie súdu, ktoré ukladalo
žalovanej povinnosť maloletého na stretnutie s otcom včas a riadne pripraviť, neumožňuje prijať záver,

že žalovaná tak nemusela urobiť z dôvodov, ktoré uvádza. Vykonateľnosť je vlastnosť rozhodnutia
orgánu verejnej moci, ktorá umožňuje vynútenie splnenia povinnosti uloženej takýmto rozhodnutím. Z
toho možno logicky dovodiť, že ten, komu je vykonateľným rozhodnutím uložená povinnosť, musí túto
povinnosť splniť. Z tejto kategorickej požiadavky možno zľaviť v zásade iba v prípade, ak by splneniu
uloženej povinnosti bránili objektívne okolnosti. V opačnom prípade, pokiaľ by vykonateľné rozhodnutia

orgánov verejnej moci nemuseli byť v zásade kategoricky plnené, znamenalo by to popretie princípov
záväznosti rozhodnutí orgánov verejnej moci a rozhodnutia verejnej moci by stratili na význame, ktorý
majú v rámci doktríny právneho štátu.

21. Neobstojí námietka žalovanej, že jej nebolo preukázané úmyselné zavinenie vzniku škody

cestovných výdavkov žalobcu do miesta bydliska maloletého dňa 18.09.2020, a to aj s poukazom na
to, že nejde o súdom nariadený styk. Bez ohľadu na skutočnosť, že žalobca bol oprávnený stretnúť sa
s maloletým v intervale od 24.08.2020 do 26.08.2020 v zmysle uznesenia Okresného súdu Prievidza,
č.k. 18P/54/2019-389, v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne, č.k. 19CoP/33/2020-567,
žalovaná bola povinná odovzdať maloletého na styk so žalobcom dňa 18.09.2020. Z uvedeného

rozhodnutia súdu o úprave styku vyplýva, že v prípade, ak sa styk otca (žalobcu) s maloletým
neuskutoční v súdom určenom čase z dôvodu objektívnej prekážky na strane dieťaťa, matka (žalovaná)
je povinná umožniť otcovi (žalobcovi) styk s maloletým v rovnakom rozsahu v náhradnom termíne. Zo
zápisnice o pojednávaní zo dňa 02.09.2020 vo veci určenia výživného na manželku (žalovanú) a voveci neodkladného opatrenia vedenej na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 9Pc/17/2019 je zrejmé,
že na otázku súdu, kedy sa uskutoční náhradný styk za nezrealizovaný styk určený súdom, žalovaná
uviedla,ženáhradnýstykotca(žalobcu)smaloletýmsauskutočnívdňochod18.09.2020do20.09.2020.

Vzhľadom na uvedené bolo povinnosťou žalovanej maloletého riadne pripraviť a odovzdať žalobcovi
maloletého na styk v náhradný termín dňa 18.09.2020, ktorý termín žalovaná sama stanovila, pričom
uvedenú skutočnosť ohľadom určenia náhradného termínu realizácie styk žalovaná ani nerozporovala.

22. V konaní sporné, že žalobca sa dňa 18.09.2020 dostavil do miesta bydliska maloletého za účelom

realizácie náhradného styku s maloletým určeného žalovanou v súvislosti s vykonateľným rozhodnutím
súdu, pričom styk žalobcu s maloletým sa neuskutočnil.
Z výpisu SMS komunikácie medzi žalobcom a žalovanou vyplynulo, že žalobca kontaktoval žalovanú
dňa 17.09.2020 (deň pred uskutočnením styku) a žiadal žalovanú, aby mu maloletého odovzdala
dňa 18.09.2020 pred bydliskom maloletého, na čo žalovaná nereagovala. Žalobca dňa 18.09.2020
o 09:02 hod. kontaktoval žalovanú a prosil ju o odovzdanie maloletého s tým, že čaká pred domom.

Opätovne o 09:13 hod. kontaktoval žalovanú, že stojí pred domom a vzhľadom na to, že maloletého
odmietla odovzdať, nepripravila ho riadne a včas na styk, je nútený volať políciu. V Oznámení nových
okolností o priebehu stykov zo dňa 29.10.2020 vo veci vedenej na Okresnom súde Prievidza pod sp.
zn. 18P/54/2019 žalovaná vo vzťahu k styku zo dňa 18.09.2020 uviedla, že žalobca si prišiel vyzdvihnúť
maloletého pred dom o 09:00 hod., maloletý od rána plakal, držal sa matky, kričal, že nechce ísť s otcom,

odmietal vyjsť z izby. Žalovaná po príchode žalobcovi oznámila do telefónu, že maloletý odmieta ísť so
žalobcom a plače. Žalobca trval na odovzdaní maloletého a privolal policajnú hliadku.

23. V predmetnej veci z vykonaného dokazovania nevyplývalo, že by existovali také objektívne okolnosti,
pre ktoré by k styku žalobcu s maloletým dňa 18.09.2020 nemohlo dôjsť. Žalovaná v tejto súvislosti

namietala vôľu maloletého, ktorý mal podľa žalovanej styk so žalobcom (otcom) odmietať, a preto
považovala nesplnenie povinnosti týkajúcej sa odovzdania maloletého na styk so žalobcom za súladné s
najlepším záujmom maloletého. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom žalovanej, že záujem maloletého
dieťaťa je kľúčovým kritériom pri rozhodovaní súdu vo veciach maloletých detí, avšak v predmetnom
konaní

o náhradu škody bolo nevyhnutné vychádzať z toho, že dané kritérium (najlepší záujem maloletého
dieťaťa) bolo zohľadnené v konaniach starostlivosti súdu o maloleté dieťa,
a pokiaľ bolo v konaní starostlivosti súdu o maloletého istým spôsobom rozhodnuté
a rozhodnutie nadobudlo vykonateľnosť, nebolo prípustné, aby súd v konaní o žalobcom uplatnenej
náhrade škody súlad so záujmom maloletého nanovo hodnotil alebo prehodnocoval. Podľa odvolacieho

súdu nie je namieste ani poukaz žalovanej na vyhlášku Ministerstva spravodlivosti SR č. 207/2016
Z.z., ktorú je podľa žalovanej nutné analogicky použiť a podľa ktorej sa pri výkone rozhodnutia berie
do úvahy správanie a názor maloletého. Uvedená vyhláška sa aplikuje pri výkone rozhodnutia, pričom
vyhodnotenie správania
a názoru maloletého je tu vecou súdu. Je to teda súd, ktorý vyhodnocuje správanie a názor maloletého

v kontexte vykonateľného rozhodnutia a túto skutočnosť nemožno analogicky vzťahovať a aplikovať aj
na iné situácie, pretože by opäť došlo k popretiu významu vykonateľného rozhodnutia súdu. Neobstojí
ani tvrdenie žalovanej, že mala snahu realizovať styk za asistencie kolíznej opatrovníčky. Ani absencia
takejto asistencie nepredstavuje preukážku, ktorá by objektívne neumožňovala žalovanou určený
náhradný styk žalobcu

smaloletým.Prítomnosťtretejosobypriodovzdávanímaloletéhožalobcovinastyknebolavykonateľným
rozhodnutím nariadená.

24. Odvolaciu námietku žalovanej, že súd nesprávne zamietol návrh žalovanej na vykonanie
dokazovania znaleckým posudkom č. X/XXXX zo dňa 15.01.2023 z dôvodu sudcovskej koncentrácie

konania, odvolací súd nepovažoval za dôvodnú do takej miery, že by odôvodňovala záver, že súd
prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanej, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces. V zmysle §
153 ods.1 a 2 CSP strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany včas; Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak

ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť
konania; na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila
včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo
vykonanie ďalších úkonov súdu. Uvedená v zákone vyjadrená zásada sudcovskej koncentrácie konaniamá viesť strany sporu, aby predkladali skutkové tvrdenia a návrhy na vykonanie dokazovanie včas
a nie s omeškaním, ktoré by viedlo k zbytočnému predlžovaniu sporu a k možnému porušeniu ústavou
garantovaného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov /čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy/.

Včasnosť predloženia skutkových tvrdení, či návrhov na vykonanie dokazovania vyhodnotí konajúci súd
v konkrétnych okolnostiach danej veci, pričom jeho úvahy je limitovaná premisou vyjadrenou v § 153
CSP, podľa ktorej prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas,
ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť
a hospodárnosť konania.

25. V predmetnej právnej veci súd prvej inštancie odmietol s poukazom na sudcovskú koncentráciu
konania vykonať dôkaz znaleckým posudkom č. X/XXXXX zo dňa 15.01.2023 znalkyne B. K. L., ktorý
žalovaná predložila a navrhla vykonať ako dôkaz na pojednávaní dňa 13.03.2023. V odôvodnení
napadnutého rozsudku súd prvej inštancie tento svoj procesný postup odôvodnil tým, že žalovaná
predložila znalecký posudok s počtom strán 82 súdu priamo na pojednávaní, pričom nebolo dôvodné

očakávať, že sa súd s tak obsiahlou písomnosťou oboznámi priamo na pojednávaní bez potreby jeho
odročenia. Sama pritom tvrdila, že žalovanej bol doručený dňa 23.02.2023. Žalovanej podľa súdu prvej
inštancie nič nebránilo, aby znalecký posudok súdu predložila skôr.

26. S uvedeným procesným postupom súdu prvej inštancie-aplikáciou sudcovskej koncentrácie konania

na návrh žalovanej na vykonanie dokazovania vyššie uvedeným znaleckým posudkom odvolací súd
nemôže súhlasiť. Z obsahu zápisnice o pojednávaní súdu prvej inštancie zo dňa 13.03.2023 vyplýva,
že žalovaná na tomto pojednávaní, ešte pred začatím vykonávania dokazovania, navrhla súdu vykonať
dokazovanie vyššie uvedeným znaleckým posudkom, ktorý bol podaný v konaní pred Okresným súdom
Bratislava IV,

sp. zn. 13P/91/2019, ktorého konania je účastníkom aj žalobca, a ktorý znalecký posudok bol žalovanej
doručený dňa 23.02.2023. Tento znalecký posudok na pojednávaní žalovaná aj súdu predložila.
Z obsahu spisu súdu prvej inštancie ďalej vyplynulo, že žaloba v predmetnej právnej veci bola
podaná dňa 26.07.2022 s návrhom na vydanie platobného rozkazu na upomínacom súde - Okresnom
súde Banská Bystrica. Po vydaní platobného rozkazu v upomínacom konaní a po podaní vecne

odôvodneného odporu žalovanej proti nemu, upomínací súd postúpil predmetnú vec dňa 07.10.2022
na ďalšie konanie súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie nariadil na prejednanie veci pojednávanie
na deň 13.03.2023. Na tomto pojednávaní súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovania a rozhodol
napadnutým rozsudkom.

27. Z opísaných skutočností nie je podľa odvolacieho súdu možné vyvodiť záver o dôvodnosti
odmietnutia vykonania dôkazu znaleckým posudkom č. X/XXXX zo dňa 15.01.2023 znalkyne B. K.
L. podľa § 153 CSP o sudcovskej koncentrácii konania. Medzi doručením predmetného znaleckého
posudku žalovanej a návrhom na jeho vykonanie ako dôkazu v tomto konaní uplynulo 17 dní. Je
nepochybné, že v tomto čase sa musela žalovaná s obsahom znaleckého posudku /ktorý podľa súdu

prvej inštancie má
82 strán/ sama oboznámiť a vyhodnotiť ho z hľadiska jeho vzťahu k tomuto konaniu /teda, či má nejakú
dôkaznú hodnotu z hľadiska jej procesnej obrany v tomto konaní a má ho preto navrhnúť vykonať ako
dôkaz/. Žalovaná potom navrhla vykonať tento dôkaz na prvom pojednávaní vo veci, na ktorom ho aj
fyzicky predložila, pričom sa jednalo o znalecký posudok, ktorý mala protistrana k dispozícii, keďže

je tiež účastníkom iného súdneho konania, v ktorom bol tento znalecký posudok podaný. Návrh na
vykonanie dokazovania spolu s fyzickým predložením samotného dôkazu žalovaná dala súdu prvej
inštancie ešte pred začatím dokazovania vo veci. Nebol žiadny objektívny dôvod kvôli tomuto návrhu
na vykonanie dôkazu nariaďovať ďalšie pojednávanie. Súd vykonáva dôkazy zásadne na pojednávaní /
§ 188 ods. 1 CSP/ a skutkové závery činí z takto vykonaného dokazovania. Pri návrhoch na vykonanie

dôkazu, ktoré sú súdu predložené priamo na pojednávaní nemá súd dôvod odročovať pojednávanie,
aby sa s takýmito dôkazmi najprv sám, mimo pojednávania oboznámil. Ak mu objektívne nič nebráni
na pojednávaní predložený dôkaz vykonať, vykoná ho, pričom ak ide z hľadiska rozsahu, či zložitosti
o rozsiahly dôkaz, ktorého posúdenie samostatne, či v kontexte s inými vykonanými dôkazmi vyžaduje
časovo náročnejšiu úvahu zo strany súdu, nič súdu nebráni pojednávanie odročiť za účelom vyhlásenia

rozhodnutia vo veci samej a v medziobdobí sa takýmto posúdením zaoberať. V danej veci je potrebné
v neposlednom rade zohľadniť aj to, že konanie v predmetnej právnej veci sa v tom čase viedlo po dobu
niečo vyše 7 mesiacov /a to vrátane upomínacieho konania/, a tak aj prípadné odročenie pojednávaniana vyhlásenie rozsudku /podľa § 219 ods. 2 CSP najdlhšie na 30 dní/ by nebolo podľa odvolacieho súdu
porušením práva strán sporu na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov.

28. Z uvedeného je podľa odvolacieho súdu zrejmé, že žalovaná v tejto právnej veci dala súdu prvej
inštancie návrh na vykonanie dôkazu znaleckým posudkom č. X/XXXXX zo dňa 15.01.2023 znalkyne
B. K. L. včas, pretože tak urobila v primeranom čase po tom, čo sa tento dôkaz objektívnej dostal do jej
dispozície a konala pritom starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť tohto konania. Zo strany
súdu prvej inštancie preto nebol zákonný dôvod na odmietnutie vykonania tohto dôkazu s odvolaním sa

na inštitút sudcovskej koncentrácie konania.

29. Na druhej strane ale platí, že posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré
z navrhnutých dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vecou súdu, a nie strán sporu. Kým
navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou strán sporu, len súd rozhodne, ktorý
z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná /§ 185 ods. 1 CSP/. Nevyhovenie dôkaznému návrhu

strany sporu potom možno založiť na tom, že tvrdená skutočnosť, ku ktorej overeniu alebo vyvráteniu je
navrhnutý dôkaz, je bez relevantnej súvislosti s predmetom konania, alebo že navrhnutý dôkaz neoverí/
nevyvráti tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou, alebo
že navrhovaný dôkaz je nadbytočným, t.j. určité tvrdenie, ku ktorému overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz
navrhovaný, bolo už doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené alebo vyvrátené.

30. V predmetnej právnej veci žalovaná navrhla súdu prvej inštancie vykonania dôkazu znaleckým
posudkom č. X/XXXXX zo dňa 15.01.2023 znalkyne B. K. L.. Aj keď na odmietnutie vykonania tohto
dôkazu z hľadiska sudcovskej koncentrácie konania /ako to urobil súd prvej inštancie/ neboli splnené
zákonné dôvody, aj tak tu existuje objektívny dôvod, pre ktorý mohlo byť vykonanie tohto dôkazu

odmietnuté. Navrhnutý dôkaz má preukazovať skutočnosti, ktoré súd bez relevantnej súvislosti s
predmetom tohto konania. Žalovanou predložený znalecký posudok č. XX/XXXX zo dňa 15.01.2023
znalkyne B. K. L. č. X/XXXX zo dňa 15.01.2023, odzrkadľuje situáciu maloletého v roku 2023, pričom
predmetom tohto konania je náhrada škody spočívajúcej vo vynaložených nákladoch v súvislosti s
cestou do miesta bydliska maloletého a späť za účelom uskutočnenia styku dňa 18.09.2020, vzhľadom

na ktorú skutočnosť predmetný znalecký posudok č. XX/XXXX nevypovedá nič o vtedajšom psychickom
stave maloletého. Odvolací súd má za to, že iba znalecký posudok vyhotovený na účel posúdenia, či
dňa 18.09.2020 existovala objektívna prekážka vylučujúca styk žalobcu s maloletým, by bol pre toto
konanie relevantný. Žalovaná predložila aj oznámenie o výsledku správneho konania s tvrdením, že
na základe tohto bolo preukázané, že pri vypracovávaní znaleckého posudku č. 144/2020, znalkyňou

D. B. J., D. došlo k spáchaniu iného správneho deliktu. Z uvedeného oznámenia žalovaná dovodila,
že predmetný znalecký posudok ako dôkazný prostriedok v konaní neobstojí a súd nemôže na tento
znalecký posudok prihliadať. Následne žalovaná doložila aj rozhodnutie Ministerstva spravodlivosti SR
zo dňa 03.11.2022 č. XXXXX/XXXX/XXX. Odvolací súd v tomto smere konštatuje, že súd prvej inštancie
nezaložil svoje rozhodnutie na znaleckom posudku č. XXX/XXXX, ani z neho nevychádzal, ako to

vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.

31. Odvolací súd považoval pre posúdenie správnosti napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie vo
vzťahu k výroku I. za významné, že žalovaná v prípade styku, ktorý mal byť realizovaný dňa 18.09.2020,
žalobcovi včas neoznámila, že jeho styk s maloletým sa uskutočniť nemôže z objektívnych dôvodov,

pričom za takéto dôvody nemožno považovať odmietnutie styku so žalobcom zo strany maloletého,
ako to namietala žalovaná. Neuskutočnenie styku nie je v danom prípade možné pripisovať iba
odmietavému postoju u maloletého. Zo skutkových zistení súdu prvej inštancie vyplynulo, že žalobca sa
dňa 18.09.2020 dostavil do miesta bydliska maloletého. Žalobca sa sms správou adresovanou žalovanej
domáhal stretnutia s maloletým a odovzdania maloletého na styk, na čo žalovaná nereagovala. Pokiaľ

ide o otázku vzniku škody, v konaní bolo preukázané, že žalobca dňa 18.09.2020 absolvoval za účelom
styku s maloletým cestu osobným motorovým vozidlom zo svojho bydliska (H.) do miesta bydliska
maloletého (H.). Stretnutie sa však nezrealizovalo, nakoľko žalobcovi nebol umožnený styk s maloletým
a žalovaná neodovzdala maloletého na styk so žalobcom. Ani z Oznámenia nových okolností o priebehu
stykov zo dňa 29.10.2020 nevyplynulo žiadne tvrdenie žalovanej, že v čase rozrušenia maloletého

vyvinula nejaké opatrenie smerujúce k upokojeniu maloletého, k pozitívnej motivácii maloletého alebo k
riadnemu odovzdaniu maloletého na styk, aby sa predišlo k vzniku škody. V danej veci bolo preukázané
porušenie povinnosti žalovanej maloletého syna na styk so žalobcom riadne a včas pripraviť a styk so
žalobcom umožniť. Žalovaná zavinene zmarila styk maloletého so žalobcom, keď ho bez objektívnehodôvodu odmietla odovzdať žalobcovi (otcovi) a zároveň žalovaná nesplnila ani prevenčnú povinnosť v
zmysle § 415 Občianskeho zákonníka. O splnení tejto by bolo možné uvažovať vtedy, ak by žalovaná
existujúcu objektívnu okolnosť žalobcovi včas oznámila a ten by tak nemusel zbytočne absolvovať cestu

do miesta bydliska maloletého, no žalovaná so žalobcom v danom čase nekomunikovala.

32. Pokiaľ ide o žalovanou namietanú skutočnosť, že predmetnú situáciu, a to vynaloženie uvedených
cestovných výdavkov, je potrebné posudzovať ako bežné riziko, ktoré znáša žalobca, s týmto názorom
žalovanej sa odvolací súd nemôže stotožniť. O bežnom riziku, že môže dôjsť k zbytočnému vynaloženiu

cestovných nákladov, by bolo možné hovoriť
v prípade neuskutočnenia bežného stretnutia nenariadeného súdnym rozhodnutím, ku ktorému z
rôznychdôvodovnedošlo.Vdanomprípadevšakžalovanámalasúdomnariadenúpovinnosťmaloletého
odovzdať žalobcovi, uskutočnenie styku sa predpokladalo a žalobcovi nebol vopred oznámený žiaden
objektívny dôvod jeho neuskutočnenia. Na uvedenú situáciu pri rozhodovaní o náhrade škody tak
nemožno podľa názoru odvolacieho súdu aplikovať žalovanou tvrdený koncept ,,bežného životného

rizika“. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie
postupoval správne, vec po právnej stránke správne posúdil a správne rozhodol, keď zaviazal žalovanú
zaplatiť žalobcovi 104,17 eur s úrokom z omeškania 5,50 % ročne z tejto sumy od 06.09.2022 do
zaplatenia.

33. Následne sa odvolací súd zaoberal preskúmaním výroku IV. napadnutého rozsudku, ktorým súd
prvej inštancie nepriznal žalobcovi náhradu trov konania, proti ktorému výroku podal odvolanie žalobca.

34. V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu v
konaní podľa ust. § 255 CSP. Aplikácia ustanovenia § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania

prichádza do úvahy v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov
konania podľa § 255 a nasl. CSP, súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa,
pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť
v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj
v okolnostiach u strán sporu.

35. V posudzovanom prípade nepriznanie náhrady trov konania súd prvej inštancie odôvodnil
ustanovením § 257 CSP, nakoľko v danej veci vzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa, spočívajúce
v procesnom správaní žalobcu a v povahe veci. Podľa názoru súdu
u žalobcu ide o zjavné zneužitie práva, keď žalobca podáva jednotlivé žaloby za každý deň zmareného

styku, pričom ide aj o dni nasledujúce po sebe. S uvedeným názorom súdu prvej inštancie sa však
nemožno, s prihliadnutím aj na odvolacie námietky žalobcu, stotožniť. Žalobca dôvodne poukázal na
uznesenie Okresného súdu Prievidza, č.k. 8C/34/2022-67
zo dňa 08.12.2022, ktorým súd zamietol návrh žalovanej na spojenie vecí (uvedených vo výroku
uznesenia) vedených pred tamojším súdom. V uvedenom rozhodnutí súd okrem iného skonštatoval,

že v konaniach bude potrebné vykonať rozsiahle dokazovanie, ktoré by nebolo možné uskutočniť na
jednom pojednávaní. V predmetných konaniach uplatňuje žalobca nárok na náhradu škody za jednotlivé
neuskutočnené stretnutia, pričom v konaniach sú rôzne skutkové tvrdenia produkované žalobcom aj
žalovanou (líšia sa dôvodmi neuskutočnenia styku, a to z dôvodu, že maloletý styk odmietal, maloletý bol
chorý, bol v kontakte s COVID pozitívnou osobou), pričom v niektorých prípadoch sa líšia aj exekučné

tituly. Vzhľadom na počet konaní a tieto odlišnosti by nebolo možné efektívne vykonať dokazovanie na
jednom pojednávaní. Vzhľadom na skutočnosť, že styk žalobcu s maloletým naďalej neprebieha a je
predpoklad, že žalobca si naďalej bude uplatňovať nároky za tieto neuskutočnené styky samostatnými
návrhmi, nebude ani reálne možné všetky tieto nároky rozhodnúť v jednom konaní. Z uvedeného tak
podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva, že súd prvej inštancie predchádzajúcim rozhodnutím, týkajúcim

sa spojenia vecí konštatoval, že postup žalobcu, kedy sa domáhal ochrany svojich práv samostatnými
žalobami, je procesne správny. Uvedený názor zastáva aj odvolací súd v posudzovanom prípade.
Ako je uvedené už vyššie, žalobca si samostatnými žalobami uplatňuje nároky na náhradu škody
za jednotlivé neuskutočnené stretnutia, pričom v konaniach sú produkované rôzne skutkové tvrdenia
zo strany žalobcu, ako aj zo strany žalovanej, líšiace sa rôznymi dôvodmi neuskutočnenia styku žalobcu

s maloletým. Naviac, v niektorých prípadoch sa líšia aj exekučné tituly. Pokiaľ sa žalobca domáha svojho
práva samostatnými žalobami, nemožno tento postup považovať za zneužitie práva. V danom prípade
podľa odvolacieho súdu nemožno pri rozhodovaní o náhrade trov konania hovoriť o dôvodoch hodných
osobitného zreteľa v zmysle ustanovenia § 257 CSP. Je na úvahe žalobcu, akým spôsobom uplatňujesvoje práva a skutočnosť, že sa svojich nárokov domáha samostatnými žalobami, nemôže byť žalobcovi
pri rozhodovaní o náhrade trov konania pripočítané v jeho neprospech. Naviac je odvolaciemu súdu
z rozhodovacej činnosti známe, že žalobca nie vo všetkých žalobách podaných proti žalovanej bol

úspešný, jeho niektoré žaloby boli súdom prvej inštancie zamietnuté a v týchto prípadoch žalovanej bola
priznaná náhrada trov konania, teda súd prvej inštancie rozhodoval podľa zásady úspechu v konaní. V
prejednávanej veci mal žalobca vo veci samej plný úspech, keď súd prvej inštancie výrokom I. žalobe
vyhovel a odvolací súd dospel k záveru, že za daného stavu mal súd prvej inštancie pri rozhodovaní
o náhrade trov konania postupovať podľa § 255 ods. 1 CSP (tzv. zásady úspechu) a žalobcovi priznať

náhradu trov prvoinštančného konania
v rozsahu 100 %.

36. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo
výroku I. podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil a v napadnutej časti vo výroku IV. podľa
§ 388 zmenil a žalobcovi priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % pred

súdom prvej inštancie.

37. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1
v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnému žalobcovi odvolací súd
priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanej v rozsahu

100 %, ktorú náhradu trov odvolacieho konania je žalovaná povinná zaplatiť žalobcovi
v sume určenej rozhodnutím súdu prvej inštancie.

38. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n é dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia

byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)

(§ 428 CSP).