Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, February 13, 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 5To/116/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6623010379
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 02. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bc. Viktor Marko, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:6623010379.5

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Bc. Viktora Marka, PhD.
a sudcov JUDr. Štefana Nováka, LL.M. a JUDr. Štefana Juhása, v trestnej veci obžalovaného 1/ A.
B. a obžalovaného 2/ C. D. E., pre zločin prevádzačstva podľa § 355 ods. 2 písm. a), ods. 3 písm.
d) Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona, prejednal na verejnom
zasadnutí konanom dňa 13. februára 2024 v Banskej Bystrici odvolanie obžalovaného 2/ a okresného

prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Lučenec sp. zn. 29T/3/2023 zo dňa 02. októbra 2023, a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie okresného prokurátora a obžalovaného 2/ C. D. E. zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Lučenec sp. zn. 29T/3/2023 zo dňa 02. 10. 2023 boli obžalovaný 1/ A.
B. a obžalovaný 2/ C. D. E. uznaní za vinných zo spáchania zločinu prevádzačstva podľa § 355 ods.
2 písm. a), ods. 3 písm. d) Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona,

na tom skutkovom základe, že
dňa 28. 02. 2023 v presne nezistenom čase asi okolo 10.00 h v obci Glabušovce pri budove F. G. E. A.
B. ako vodič osobného motorového vozidla značky ŠKODA OCTAVIA, EČ: XXXXXXX, VIN: H., bielej
farby a C. D. E. ako vodič osobného motorového vozidla značky VOLKSWAGEN GOLF, EČ: XXXXXXX,
VIN: I., tmavomodrej farby, na pokyn doteraz nestotožnenej osoby vystupujúcej pod prezývkou J., v
úmysle získať finančnú odmenu vo výške minimálne 200,- Eur za osobu za úspešný prevoz z územia

Slovenskej republiky do Nemecka, organizovali prechod šiestich osôb, ktoré nie sú štátnymi príslušníkmi
Slovenskej republiky, ani osobami s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky a to konkrétne: 1.
K. L. K., nar. XX. XX. XXXX D. K., A., 2. M. N., nar. XX. XX. XXXX D. L., A., 3. A. L., O. XX. XX. XXXX
D. L., A., 4. P. N., nar. XX. XX. XXXX D. L., A., 5. P. Q., O. XX. XX. XXXX D. L., A., 6. K. A., O.
XX. XX. XXXX D. K., A., všetci štátni príslušníci Sýrskej arabskej republiky bez platných cestovných
dokladov cez územie Slovenskej republiky a to takým spôsobom, že týmto osobám umožnili nastúpiť

do vyššie uvedených vozidiel, následne tieto osoby prepravili do blízkosti obce Olováry, časť Potôčik,
pričom dňa 28. 02. 2023 o 10.35 h boli uvedené motorové vozidlá predpísaným spôsobom zastavené a
kontrolované hliadkou Obvodného oddelenia Policajného zboru v Dolnej Strehovej, pričom bolo zistené,
že A. B. ako vodič vozidla Škoda Octavia a C. D. E. ako vodič vozidla Volkswagen Golf vyzdvihli pri
Obecnom úrade Glabušovce šiestich migrantov, ktorých previezli cez kataster obce Olováry, pričom
následnou kontrolou bolo zistené, že žiadna zo šiestich osôb nachádzajúcich sa vo vozidlách nie je

štátnympríslušníkomSlovenskejrepubliky,aniosoboustrvalýmpobytomnaúzemíSlovenskejrepubliky
a ani nedisponuje cestovným dokladom, ktorý by ju oprávňoval vstúpiť na územie Slovenskej republiky
a ani nemala udelené platné víza.

Za to bol obžalovaný 1/ A. B. odsúdený podľa § 355 ods. 3 Trestného zákona, § 36 písm. l), § 38 ods.
2, ods. 3, § 39 ods. 1, ods. 3 písm. d) Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere 2 roky 6

mesiacov. Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona bol na výkon trestu odňatia slobody zaradený
do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.Obžalovaný 2/ C. D. E. bol odsúdený podľa § 355 ods. 3 Trestného zákona, § 38 ods. 2, ods. 3, § 39
ods. 1, ods. 3 písm. d) Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere 3 roky. Podľa § 48 ods.

2 písm. a) Trestného zákona bol na výkon trestu odňatia slobody zaradený do ústavu na výkon trestu
s minimálnym stupňom stráženia.

Zároveň bol obom obžalovaným podľa § 60 ods. 1 písm. a) Trestného zákona uložený aj trest
prepadnutia veci, a to osobné motorové vozidlo zn. Škoda Octavia, mobilný telefón značky Xiaomi, typ

Redmi 9A vo vzťahu k obžalovanému 1/, a osobné motorové vozidlo zn. VOLKSWAGEN GOLF, mobilný
telefón Xiaomi Redmi Note 10S vo vzťahu k obžalovanému 2/.

Proti tomuto rozsudku podal priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní odvolanie okresný prokurátor,
a to proti výroku o treste vo vzťahu k obom obžalovaným, ktoré neskôr písomne odôvodnil v podstate
tým, že s uloženými nepodmienečnými trestami vo výmere 2 roky a 6 mesiacov u obžalovaného

A. B. a 3 roky u obžalovaného C. D. E. nemožno súhlasiť, nakoľko uložené nepodmienečné tresty
u obidvoch obžalovaných považuje za neprimerane nízke. Ohľadne uložených trestov prepadnutia
vecí u obidvoch obžalovaných súhlasil. Poukázal na odôvodnenie napadnutého rozsudku ohľadne
mimoriadneho zníženia trestov odňatia slobody, pričom s takýmto právnym názorom okresného súdu
ohľadne výrokov o treste uloženým obžalovaným, ktoré sú vyjadrené v odôvodnení napadnutého

rozsudku, nemožno súhlasiť. Poukázal na § 39 Trestného zákona, zmyslom ktorého je individualizovať
trest, teda umožniť súdu riešiť situácie, keď trest odňatia slobody ukladaný v rámci trestnej sadzby,
by nezodpovedal konkrétnym okolnostiam prípadu. Pri využití § 39 Trestného zákona o mimoriadnom
znížení trestu odňatia slobody musí súd dôsledne posúdiť okolnosti samotného prípadu alebo pomery
páchateľa. Podľa jeho názoru však súd neopodstatnene použil ustanovenie § 39 ods. 1, ods. 3 písm. d)

Trestného zákona, keďže neprihliadol na okolnosti prípadu a to spáchanie tak závažnej trestnej činnosti,
nakoľko obžalovaní sa dopustili zločinu, kde trestná sadzba za predmetný zločin predstavuje rozpätie 7
až 10 rokov. Podľa § 34 ods. 4 Trestného zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery je súd povinný
prihliadnuť na spáchanie činu, jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti
a na osobu páchateľa, jeho pomery a na možnosť jeho nápravy. Podľa neho však pri ukladaní trestov

u obidvoch obžalovaných sa týmito zásadami okresný súd neriadil. Prvostupňový súd mal predovšetkým
vziať do úvahy charakter prejednávanej trestnej činnosti. Obidvaja obžalovaní nelegálne prevážali
cez územie Slovenskej republiky 6 osôb, mali vedomosť o tom, že sa dopúšťajú trestnej činnosti, je
neuveriteľné, aby takúto činnosť vykonávali bezodplatne, hoci to obžalovaný E. tvrdil, v podstate ale
obžalovaný B. potvrdil, že údajne našiel inzerát na prevoz ľudí za dobrú cenu. Z uvedeného preto

podľa jeho názoru ochrana spoločnosti ani náprava obžalovaných nebude dostatočne zabezpečená pri
uložení nepodmienečných trestov odňatia slobody len vo výmere, akej ich uložil okresný súd. Pri uložení
takýchto trestov obžalovaným taktiež nebude ani naplnená požiadavka účinného pôsobenia trestov aj na
ostatných potenciálnych páchateľov prevádzačstva, aby sa takéhoto protiprávneho konania nedopúšťali
a taktiež to neodradí ani samotných obžalovaných, aby sa v budúcnosti opakovane nedopustili obdobnej

trestnej činnosti. Na základe uvedeného preto podľa neho okresný súd obžalovaným uložil neprimerane
nízke nepodmienečné tresty, ktoré nevystihujú stupeň ich konania, nakoľko z dôvodov individuálnej a
generálnej prevencie ako aj vzhľadom k osobám obžalovaných, ktorí nemali zábrany páchať trestnú
činnosť na území cudzieho štátu, mali im byť uložené nepodmienečné tresty odňatia slobody prísnejšie,
resp. na dolnej hranici zákonnej trestnej sadzby so zaradením do ústavu s minimálnym stupňom

stráženia. Takéto tresty by boli v súlade so zákonom a boli by tiež dostatočnou hrozbou obžalovaných,
aby sa podobného tak závažného protiprávneho konania vyvarovali a taktiež aby odrádzali aj prípadných
potencionálnych páchateľov. Preto navrhol, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste
vo vzťahu k obom obžalovaným a sám vo veci rozhodol tak, že im uloží trest odňatia slobody na dolnej
hranici zákonom ustanovenej trestnej sadzby, so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym

stupňom stráženia.

Proti napadnutému rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie aj obžalovaný 2/ C. D.
E., a to proti všetkým výrokom, ktoré písomne odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu rozsiahlym
podaním zo dňa 07. 11. 2023, v ktorom v podstate uviedol, že dôvodmi, pre ktoré navrhuje napadnutý

rozsudok zrušiť, sú podľa § 321 ods. 1 písm. a), b), c) Trestného poriadku. Rozsudok je v napadnutých
výrokoch nesprávny najmä pre nejasnosť a neúplnosť skutkových zistení, t.j. z dôvodu nedostatočne
zisteného skutkového stavu s tým, že sa súd prvého stupňa nevysporiadal so všetkými okolnosťami
významnými pre rozhodnutie. Prvostupňový súd v rozpore so zásadou trestného konania uvedenou v§ 2 ods. 10 Trestného poriadku nevykonal všetky potrebné dôkazy na objasnenie všetkých základných
skutočností dôležitých pre trestné stíhanie tak, ako to v prejednávanej veci vyplýva predovšetkým z § 119
ods. 1 písm. a), písm. b) Trestného poriadku. Taktiež skutkový stav, tak ako bol zistený prvostupňovým

súdom nebol ustálený jednoznačne a bez dôvodných pochybností, pretože skutkové zistenia vyplývajú
z neúplného dokazovania a nezodpovedajú všetkým kritériám uvedeným v § 2 ods. 10 Trestného
poriadku. Ďalším dôvodom je, že v odôvodnení napadnutého rozsudku prvostupňový súd v rozpore
s požiadavkami ustanovenými v § 168 ods. 1 Trestného poriadku v potrebnom rozsahu a spôsobom
uvedeným v zákone neuviedol všetky skutočnosti, ktoré musia byť v odôvodnení uvedené. Súd prvého

stupňa potom ani nevyhodnotil dôkazy v súlade s ďalšou zásadou trestného konania uvedenou v §
2 ods. 12 Trestného poriadku, pretože tieto dôkazy neposkytujú logickú a ničím neprerušenú reťaz,
ktorá by vo výsledku identifikovala a preukazovala skutkový dej (stav) v rozsahu, kedy niet pochybností
o jeho zavinenom konaní na predmetnom skutku. Je aj podstatnou chybou konania najmä to, že ani v
priebehu prípravného konania po vznesení obvinenia a ani na hlavnom pojednávaní pred súdom prvého
stupňa neboli vypočutí ako svedkovia samotní migranti, čím boli porušené ustanovenia, ktorými sa má

zabezpečiť objasnenie veci ako aj právo obhajoby. Súd prvého stupňa taktiež nerešpektoval ani jedno
zo základných pravidiel vyplývajúcich pri dokazovaní z ďalšej zásady trestného konania uvedenej v § 2
ods. 4 Trestného poriadku, v ktorom je upravená zásada prezumpcie neviny a ktorým je jednak pravidlo
in dubio pro reo, taktiež ďalšie pravidlo, v zmysle ktorého nedokázaná vina má rovnaký dôsledok a
význam ako dokázaná nevina. Ďalej v odvolaní uviedol, že od začiatku trestného stíhania tvrdil, že nešiel

pomáhať A. B. s prevozom nelegálnych migrantov. Nevedel, že pôjde o nelegálnu a trestnú činnosť,
a že bude zapletený do siete nelegálnej migrácie a zopakoval svoju obhajobu z priebehu hlavného
pojednávania. V tomto smere, pokiaľ aj prvostupňový súd vyhodnotením vykonaných dôkazov ohľadom
vyššie uvedených okolností neustálil jednoznačne a bez pochybností, postupoval správne, keď tvrdenia
obžaloby o údajnej komunikácii medzi ním a J., resp. o jeho vedomosti o obsahu komunikácie medzi

touto osobou a A. B., vyhodnotil ako nepreukázané. Pokiaľ ide o sumu 700 českých korún (v prepočte
necelých 29 Eur), ktorú mu A. B. na tri krát nabil na hráčsky účet v online hernej aplikácii spoločnosti
I., prvostupňový súd správne vyhodnotil, že toto nemohlo byť odmenou za vykonanú prepravu už len s
ohľadom na to, že ide o príliš malú čiastku, aby mohla byť považovaná za odmenu za nelegálny prevoz
migrantov. K tomu tiež uviedol, že je pracujúcou osobou so stabilným príjmom 42.000 – 45.000 Kč (čo je

vyše 1.800 Eur) a preto nebol odkázaný na drobné na online hry od B.. Od začiatku trestného stíhania
teda tvrdí, že za poskytnutie pomoci nežiadal, nedostal a ani mu nebola sľúbená žiadna odmena a na
celej akcii sa mimo svojej prítomnosti nepodieľal žiadnymi vstupnými výdavkami. V konečnom dôsledku
to potvrdzuje aj fakt, že u neho nebola nájdená žiadna finančná hotovosť. Ďalej uviedol, že keď po dlhom
čakaní na parkovisku v Bratislave nakoniec vyrazili na východ, tak spoluobžalovaný B. išiel vo vozidle

ako prvý a on ho nasledoval. O absencii jeho vedomosti, že pôjde o nelegálny prevoz migrantov a teda
absencii jeho čo aj nepriameho úmyslu svedčí jeho konanie po tom, čo mu do auta tie osoby nastúpili. V
konaní bolo preukázané, že po nastúpení osôb do jeho auta sa snažil zatelefonovať spoluobžalovanému
B., avšak tento telefonát bol neúspešný, z dôvodu preukázaného výpadku signálu v obci E., čo potvrdila
aj svedkyňa R. N.. Vzhľadom na uvedené potom vyvstáva otázka, prečo iné by sa pokúšal zatelefonovať

B. v čase, keď už tie osoby boli vo vozidle, ak nie práve z dôvodu, že zistil, že niečo nie je v poriadku. S
touto okolnosťou sa však prvostupňový súd nevysporiadal. Už samotný fakt, že B. tieto osoby do auta
vzal a s nimi odišiel u neho prirodzene vzbudilo dojem, že možno je všetko v poriadku. Po príchode
policajtov týmto vysvetlil, že nevie kto sú tí ľudia a že len pomáhal kamarátovi. Bližšie sa ohľadom
celkových okolností celého prevozu policajtom vyjadroval B. a s uvedenými okolnosťami celého prevozu

sa prvostupňový súd vysporiadal nedostatočne, najmä nevykonal všetky potrebné dôkazy potrebné na
ich objasnenie. Tu poukázal na skutočnosť, že okresný súd odmietol vykonať navrhovaný dôkaz a to
výsluch samotných migrantov, pričom ostala sporná otázka rúšok migrantov a s uvedenými okolnosťami
sa prvostupňový súd vysporiadal nedostatočne, nesprávne a najmä nevykonal všetky potrebné dôkazy
potrebné na ich objasnenie. S poukazom na doteraz uvedené skutočnosti skonštatoval, že prvostupňový

súd sa stotožnil s argumentáciou obhajoby vo väčšine bodoch, keď takmer 70% podstatných okolností
vyhodnotil v jeho prospech. Jedinou okolnosťou, ktorú v rozsudku označil prvostupňový súd za spornú
ostáva, či vedel o tom, že konal protiprávne. S poukazom na všetky skutkové okolnosti a vykonané
dôkazy ako aj na obsah a rozsah odôvodnenia rozsudku sa potom ako nesprávne a prekvapivé javí jeho
záverečné konštatovanie, že mal a mohol vedieť, že koná protizákonne a preto existuje jednoznačný

záver, že sa dopustil skutku tak, ako je uvedené v obžalobe. Prvostupňový súd sa teda neúplne, nejasne
a v konečnom dôsledku nesprávne vysporiadal s otázkou úmyslu, teda či skutočne mohol a mal vedieť,
že sa dopúšťa trestnej činnosti. Tiež zopakoval, že celý tento prevoz nevykonával na vlastnú päsť ale
vždy nasledoval pokyny a kroky B., ktorý si celú akciu riadil a taktiež na hlavnom pojednávaní potvrdiljeho tvrdenia, teda aj to najpodstatnejšie, že o žiadnych migrantoch nevedel a nesľúbil mu žiadnu
odmenu. Záverom odvolania poukázal na ustálenú judikatúru Najvyššieho sudu SR, v zmysle ktorej sa
zavinenievzťahujenapriebehpáchateľovhočinu,ktorýsaprejavilvobjektívnejrealiteaktorýzodpovedá

znakom skutkovej podstaty trestného činu. Zavinenie sa teda vzťahuje na podstatné skutočnosti, ktoré
tvoria páchateľov skutok a musí sa vzťahovať na všetky skutočnosti, ktoré sú znakom skutkovej podstaty
trestného činu. Ak by sa zavinenie nevzťahovalo na čo i len niektorú z požadovaných skutočností,
nie je daná subjektívna stránka a preto je vylúčená trestná zodpovednosť páchateľa. Poukázal na
ustanovenie § 2 ods. 12 Trestného poriadku a rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu

SR, pričom akékoľvek pochybnosti o vine obvineného treba vykladať v jeho prospech, teda v zmysle
zásady in dubio pro reo. Vina obžalovaného musí byť jednoznačne a bez najmenších pochybností
preukázaná, čo v jeho prípade konštatovať nemožno, pretože obžaloba predostrela v zásade len také
dôkazy, ktoré v konečnom dôsledku nie sú schopné jednoznačne preukázať jeho vinu. Odôvodnenie
napadnutého rozsudku prvostupňového súdu nie je dostatočné, odsudzujúci výrok vo vzťahu ku jeho
osobe je neudržateľný, v rozpore so základným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.

1 Dohovoru a porušením práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa § 46 ods. 1 Ústavy SR. Vzhľadom
na uvedené preto navrhol, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok podľa § 321 ods. 1 písm. a), b),
c) Trestného poriadku a oslobodil ho spod obžaloby, alternatívne aby po zrušení napadnutého rozsudku
vec vrátil okresnému súdu na nové konanie a rozhodnutie.

K podanému odvolaniu okresného prokurátora sa písomne vyjadril obžalovaný 1/ A. B. prostredníctvom
svojho obhajcu, keď v podstate uviedol, že s týmto odvolaním sa v celom rozsahu nestotožňuje a návrh
trestu považuje za neprimerane prísny, nedôvodný a nerešpektujúci zásady ukladania trestov. Poukázal
na to, že s pokorou prijal rozsudok okresného súdu, v plnej miere ho akceptuje a vzdal sa práva podať
odvolanie. Ku skutku sa priznal a úprimne ho oľutoval, od začiatku trestného stíhania spolupracoval

s príslušnými orgánmi. Okresný súd správne prihliadol na okolnosti prípadu a jeho pomery a následne
správne aplikoval § 39 Trestného zákona o mimoriadnom znížení trestu, pričom trest odňatia slobody je
v súčasnej dobe najzávažnejšou formou zásahu do občianskych práv a slobôd. V prípade, ak bude trest
prísny vo vzťahu k spáchaniu trestného činu, nedôjde len k negácii bezprávia, ale zároveň uloženým
trestom vznikne nové bezprávie – bezprávie voči neprimerane potrestanému páchateľovi trestného

činu. Poukázal tiež na niektoré rozhodnutia okresných súdov v územnom obvode Krajského súdu
v Banskej Bystrici, keď rozsudkom Okresného súdu Rimavská Sobota bol za rovnaký trestný čin uložený
páchateľovitrestodňatiaslobodyvovýmere2rokyspodmienečnýmodkladomjehovýkonunaskúšobnú
dobuvovýmere2rokyatrestvyhosteniavovýmere5rokov,pričomtentopáchateľprevážalvnákladnom
vozidle až 36 osôb. Taktiež rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica bol za rovnaký trestný čin

uložený páchateľovi trest odňatia slobody vo výmere 2 roky s podmienečným odkladom jeho výkonu
na skúšobnú dobu vo výmere 2 roky a trest vyhostenia vo výmere 10 rokov, pričom tento páchateľ
prevážal vo vozidle 24 osôb. S poukazom na uvedené potom neprimerane prísne tresty pôsobia škodlivo
na páchateľa ako i na spoločnosť. Záverom svojho vyjadrenia poukázal na zásady ukladania trestov
v zmysle § 34 ods. 4 Trestného zákona, pričom podľa jeho názoru okresný súd pri ukladaní trestu

dostatočne zisťoval skutkový stav, vysporiadal sa so všetkými okolnosťami dôležitými pre rozhodnutie
a starostlivo zohľadnil všetky zásady pre ukladanie trestov. Tiež poukázal na to, že súd v jeho prípade
neprihliadol na poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písm. g), h), n) Trestného zákona, na ktoré ale boli
podľa jeho názoru splnené zákonné podmienky. Prokurátor podľa neho v odvolaní poukázal výlučne
na negatívne okolnosti a na závažnosť skutku, pričom absolútne opomenul všetky pozitívne okolnosti,

ktoré sú v jeho prospech. Tiež poukázal na to, že prevoz migrantov bol vykonaný bezpečným, resp.
humánnym spôsobom, teda spôsobom odlišným, ako to býva v iných prípadoch. Taktiež nepatril do
žiadnej hierarchie organizovanej skupiny. Skutku sa dopustil práve v čase, keď nemal stabilnú prácu
a musel zabezpečiť prostriedky na základné potreby svojej rodiny, keď mal za prevoz 6 ľudí zinkasovať
1.200 Eur, čo predstavuje 200 Eur za jednu osobu. Od svojich 18 rokov až do svojho zadržania

pritom zarábal na svoje živobytie vždy legálnou cestou. V dôsledku uloženia trestu prepadnutia veci
prišiel aj o svoje motorové vozidlo, pričom ide prakticky o jeho jediný majetok nie nepatrnej hodnoty.
Jeho rodina je už aj tak mimoriadne postihnutá, pretože jeho družka je poberateľkou len rodičovského
príspevku a aktuálne nemajú iné východisko, len sa s dcérou vrátiť späť na S., keď jeho družka má
ukrajinské štátne občianstvo a on a jeho dcéra sú štátnymi občanmi Maďarskej republiky. Poukázal

aj na pripravovanú novelu Trestného zákona a princípy restoratívnej justície a potom s ohľadom na
všetky vyššie uvedené skutočnosti má za to, že trest uložený okresným súdom je trestom zákonným,
spravodlivým, zohľadňujúcim všetky okolnosti prípadu a dostatočne a spravodlivo zohľadňujúci účel
trestu a nie je ani trestom krátkeho trvania. Na základe uvedeného preto navrhol, aby krajský súdodvolanie okresného prokurátora ako nedôvodné zamietol podľa § 319 Trestného poriadku, alternatívne
aby mu bol uložený okrem pôvodného trestu odňatia slobody aj trest vyhostenia, na ktorý boli splnené
zákonné podmienky.

K odvolaniu okresného prokurátora sa taktiež vyjadril aj obžalovaný 2/ C. D. E. prostredníctvom svojho
obhajcu, keď v podstate zopakoval celú argumentáciu ako v prípade obžalovaného 1/ B. a nad jej
rámec uviedol, že návrh trestu zo strany okresného prokurátora považuje za neprimerane prísny a práve
neprimerane prísne tresty pôsobia škodlivo na páchateľa ako i na spoločnosť. V rámci požiadavky

primeranosti trestu zohráva významnú úlohu sudcovská individualizácia trestu a postup navrhovaný
okresným prokurátorom na uloženie prísnejšieho trestu vníma ako odplatu za to, že sa nepriznal,
čo by bolo v rozpore s jeho právom na spravodlivý súdny proces, pričom trestnú represiu je nutné
uplatňovať len v nevyhnutne nutnej miere. Na základe uvedeného preto navrhol, aby krajský súd
odvolanie okresného prokurátora ako nedôvodné v zmysle § 319 Trestného poriadku zamietol.

Krajský súd na verejnom zasadnutí doplnil dokazovanie a oboznámil sa s listinnými dôkazmi, ktoré
predložil obhajca obžalovaných, a to hodnoteniami obžalovaných z ÚVV a ÚVTOS Banská Bystrica,
ako aj so snímkami z Google Maps preukazujúcimi miesto nastúpenia osôb do motorového vozidla
a vzdialenosť medzi týmto miestom a zastavením vozidla policajnou hliadkou.

Zástupca krajského prokurátora na verejnom navrhol, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok vo
výrokoch o treste z dôvodov uvedených v podanom odvolaní a aby sám uložil obom obžalovaným
trest odňatia slobody na dolnej hranici trestnej sadzby bez použitia § 39 Trestného zákona a zaradil
obžalovaných na výkon trestu do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Odvolanie
obžalovaného E. navrhol zamietnuť ako nedôvodné.

Obhajca obžalovaných sa na verejnom zasadnutí v plnom rozsahu pridržal písomných podaní,
predovšetkým vo vzťahu k obžalovanému B., jeho vyjadrenia k odvolaniu okresného prokurátora a vo
vzťahu k obžalovanému E. písomného odôvodnenia odvolania. Čo sa týka obžalovaného B., navrhol,
aby krajský súd zamietol odvolanie okresného prokurátora ako nedôvodné, a to s poukazom na

skutočnosti, ktoré uviedol v písomnom podaní. Alternatívne v jeho prípade navrhol uložiť mu aj trest
vyhostenia, pričom takýto trest by považoval za dostatočný. Čo sa týka obžalovaného E., tu stále zotrval
na tom, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok a oslobodil ho spod obžaloby, alternatívne aby po
zrušení napadnutého rozsudku vec vrátil okresného súdu na nové prejednanie a rozhodnutie.

Obžalovaný 1/ na verejnom zasadnutí uviedol, že ľutuje svoje konanie, že sa dostal do takejto situácie
ohľadne ponuky práce a že do toho zatiahol aj E.. Čím skôr by chcel byť doma pri svojej manželke
a dcére, ktorí to ťažko znášajú, a teda navrhol, aby krajský súd rozhodol tak, ako to uviedol jeho obhajca.

Obžalovaný 2/ na verejnom zasadnutí uviedol, že skutočne netušil, že ide o nejakú trestnú činnosť, len

pomáhal kamarátovi, ktorý ho o to požiadal, pretože keď to on potreboval, tiež mu pomohol. Keď prišli na
miesto,bolotopredobecnýmúradom,oprotibolanormálnaautobusovázastávka,takmuaninenapadlo,
že sa deje niečo nelegálne. Až keď tí ľudia nastúpili do auta, tak z ich správania po čase zistil, že zrejme
niečo nie je v poriadku. Požiadal preto, aby krajský súd rozhodol tak, ako to uviedol jeho obhajca, a teda
ho oslobodil spod obžaloby alebo vec vrátil okresnému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací predtým, ako začal plniť svoju preskúmavaciu povinnosť
podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku zistil, že odvolania okresného prokurátora a obžalovaného 2/ boli
podané včas, v lehote ustanovenej § 309 ods. 1 Trestného poriadku, odvolania boli podané oprávnenými
osobami v súlade s § 307 ods. 1 písm. a), psím. b) Trestného poriadku, pričom nedošlo k vzdaniu

sa práva na podanie odvolania alebo k späťvzatiu podaného odvolania v zmysle § 312 ods. 1, ods. 2
Trestného poriadku, a preto odvolací súd nepostupoval podľa § 316 Trestného poriadku.

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých

výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1. V tejto súvislosti odvolací súd zistil, že odvolania okresného
prokurátora a obžalovaného 2/ nie sú dôvodné.Krajský súd na úvod konštatuje, že prvostupňový súd v rámci hlavného pojednávania vykonal
dokazovanie v rozsahu nevyhnutnom pre svoje rozhodnutie. V súlade s § 168 ods. 1 Trestného

poriadku v odôvodnení rozsudku uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje
skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si
navzájom odporovali. Z odôvodnenia je tiež zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, a akými právnymi
úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona
v otázke viny a trestu. Odôvodnenie rozhodnutia je teda zrozumiteľné, logické a presvedčivé, pričom

sa v ňom prvostupňový súd vysporiadal so všetkými podstatnými okolnosťami vo vzťahu k jednotlivým
výrokom rozsudku. Krajský súd zároveň konštatuje, že obžalovaný 1/ na hlavnom pojednávaní po
zákonnom poučení spravil vyhlásenie o vine v zmysle § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, ktoré je
v zmysle zákona neodvolateľné a nenapadnuteľné odvolaním, preto krajský súd v zmysle zákona, ako
aj samotných odvolaní, preskúmaval len výrok o treste u oboch obžalovaný a zároveň aj výrok o vine
u obžalovaného 2/.

Nad rámec odôvodnenia napadnutého rozsudku, s poukazom na obhajobné námietky obžalovaného
2/ krajský súd konštatuje, že výrok o vine aj vo vzťahu k tomuto obžalovanému zo spáchania zločinu
prevádzačstva podľa § 355 ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. d) Trestného zákona formou spolupáchateľstva
podľa § 20 Trestného zákona nevzbudzuje žiadne dôvodné (rozumné) pochybnosti. Z dokazovania

vykonaného na hlavnom pojednávaní možno spoľahlivo zistiť, že obžalovaný sa dňa 28. 02. 2023
dopustil spolu s obžalovaným 1/ skutku tak, ako je uvedený vo výrokovej časti napadnutého rozsudku.
Žiadny z vykonaných dôkazov ani podľa názoru krajského súdu nespochybnil priebeh skutku tak, ako
bol ustálený okresným súdom, preto správne okresný súd dospel k záveru, že vina obžalovaného 2/
bola bez akýchkoľvek dôvodných pochybností preukázaná. V tejto súvislosti krajský súd dáva len do

pozornosti, že obžalovaný 1/ na hlavnom pojednávaní spravil vyhlásenie o vine, teda vyhlásil, že je vinný
zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe, teda aj on potvrdil, že skutok bol spáchaný tak, ako je
uvedený v napadnutom rozsudku, a teda že ho spáchal aj obžalovaný 2/ E..

Zároveň vo vzťahu k výroku o vine je potrebné uviesť, že v prípade, ak súd prvého stupňa postupoval

pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku, tzn. že ich hodnotil podľa svojho
vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo
i v ich súhrne a urobil logicky odôvodnené úplné skutkové zistenia, nemôže odvolací súd podľa §
321 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že sám na základe
svojho presvedčenia hodnotí tie isté dôkazy s iným v úvahu prichádzajúcim výsledkom, čo však nebol

tento prejednávaný prípad. V takom prípade totiž nie je možné napadnutému rozsudku vytknúť žiadnu
chybu v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia. Krajský súd sa preto stotožnil s názorom okresného
súdu, že v posudzovanej veci nejde o žiadnu pochybnosť, ale o rozumnú istotu, že obžalovaný 2/
žalovaný skutok spáchal tak, ako bol ustálený v skutkovej vete napadnutého rozsudku. Práve naopak,
hodnotenie vykonaných dôkazov v prospech obžalovaného 2/ by bolo nie len v príkrom rozpore so

spravodlivosťou, ale hlavne s pravidlami logického úsudku, keďže krajský súd rovnako ako súd prvého
stupňa nemal o vine obžalovaného 2/ žiadne rozumné dôvodné pochybnosti. V trestnom konaní platia
zákonom stanovené pravidlá pre zisťovanie skutkového stavu veci a pre hodnotenie dôkazov. Podľa
nich je potrebné zisťovať skutkový stav veci v rozsahu, ktorý je nevyhnutný pre rozhodnutie. Trestný
poriadok nestanovuje žiadne pravidlá, pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej

skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov. Platí zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadrená v § 2
ods. 12 Trestného poriadku, podľa ktorej orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané
zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení
všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné
v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Námietky obžalovaného 2/ k obsahu a rozsahu vlastnej

úvahy súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov a námietky k hodnoteniu dôkazov spôsobom,
ktorý nezodpovedá predstavám obžalovaného 2/, svojim obsahom potom nenapĺňa žiadny odvolací
dôvod podľa § 321 Trestného poriadku. Všetky vykonané dôkazy totiž tvoria uzavretú reťaz jednotlivých
dôkazov, logicky na seba nadväzujúcich, po vyhodnotení ktorých nie je možné prijať iný logický a právny
záver, než ten, že vina obžalovaného 2/ bola preukázaná. Krajský súd tak nezistil žiadny zákonný

dôvod pre to, aby mohol zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť okresnému súdu na nové prejednanie
a rozhodnutie.Vo vzťahu k odvolaniu obžalovaného 2/ ďalej krajský súd konštatuje, že v podstate na všetky odvolacie
námietky už reagoval okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, a preto aj s poukazom
na doposiaľ uvedené krajský súd považuje za potrebné len zhrnúť, že z vykonaného dokazovania

jednoznačne vyplynulo, že jedno z motorových vozidiel, ktoré prevážalo nelegálnych migrantov, viedol
práve obžalovaný 2/, pričom z druhu tohto motorového vozidla je zrejmé, že pri nastupovaní nelegálnych
migrantov musel obžalovaný 2/ z tohto vozidla vystúpiť a umožniť im tak nástup na zadné sedadlá, z ich
osôb s poukazom na dovtedy známe skutočnosti od obžalovaného 1/ B. musel obžalovaný 2/ vedieť,
že nejde o legálnu činnosť, navyše tieto osoby nemali na tvárach rúška, čo potvrdili jednak príslušníci

polície, ako aj svedkyňa pracujúca v obchode, v ktorom tieto osoby boli nakupovať. Týmto je teda
jednoznačne vylúčená obhajobná verzia obžalovaného 2/, že nevedel, že koná protiprávne, a aj podľa
názoru krajského súdu mal dostatok času na to, aby svoje prípadné podozrenie, že sa dopúšťa trestnej
činnosti, oznámil príslušným orgánom, odstavil svoje motorové vozidlo, teda urobil nejaký relevantný
úkon smerujúci k tomu, aby upustil od páchania trestnej činnosti.

Možno teda konštatovať, že okresný súd vykonal všetky dostupné dôkazy, ktoré v rámci dokazovania
prichádzali do úvahy, tieto náležite v súlade s § 2 ods. 12 Trestného poriadku vyhodnotil, a dospel
bez akýchkoľvek dôvodných pochybností k záveru o vine obžalovaného 2/ zo spáchania žalovaného
trestného činu. Krajský súd tak nezistil ani žiadny zákonný dôvod pre to, aby mohol oslobodiť
obžalovaného 2/ spod obžaloby, keďže je zrejmé, že svojim konaním naplnil všetky obligatórne zákonné

znaky žalovaného trestného činu, a to formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona. Aj
bez prípadného vypočutia nelegálnych migrantov na hlavnom pojednávaní tak na základe ostatných
vykonaných dôkazov dospel okresný súd ku správnym skutkovým a právnym záverom.

Vo vzťahu k uloženému trestu krajský súd konštatuje, že okresný súd prihliadol na všetky skutočnosti

a zásady podľa § 34, § 36, § 37, § 38 Trestného zákona, na ktoré je povinný prihliadnuť, a to na
spôsob spáchania činu, jeho následok, zavinenie, pohnútku, poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, osobu
páchateľa, jeho pomery a možnosti nápravy, ako aj generálnu a individuálnu prevenciu. Okresný súd
dostatočným spôsobom v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, prečo obžalovanému 1/ ukladal
trest odňatia slobody vo výmere 2 roky 6 mesiacov, a prečo uložil obžalovanému 2/ trest odňatia slobody

vo výmere 3 rokov. Krajský súd sa s uvedeným odôvodnením v plnom rozsahu stotožnil, preto naň
v podrobnostiach odkazuje. Okresný súd taktiež dostatočným spôsobom odôvodnil, prečo v prípade
obžalovaných diferencoval výšku uloženého trestu odňatia slobody.

K námietkam okresného prokurátora uvedeným v podanom odvolaní vo vzťahu k výške uložených

trestov krajský súd považuje za nevyhnutné uviesť, že v rámci požiadavky primeranosti trestu
zohráva významnú úlohu sudcovská individualizácia trestu. Druh a výmera trestu musia byť súdom
v každom konkrétnom prípade stanovené tak, aby zodpovedali všetkým zvláštnostiam daného prípadu.
Okrem ďalších skutočností, na ktoré je súd povinný pri ukladaní trestu prihliadnuť, patrí aj osoba
páchateľa, pomery páchateľa (majetkové, rodinné, osobné), či možnosť jeho nápravy. Primeranosť

a individualizácia trestu tak núti súd prihliadať na všetky okolnosti konkrétneho prípadu, a teda bráni
mechanickému postupu pri rozhodovaní o treste. Súd aj pri aplikácii § 39 ods. 1 Trestného zákona musí
zohľadniť okolnosti prípadu alebo pomery páchateľa. V zmysle § 34 ods. 3 Trestného zákona trest má
postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke
osoby. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že obaja obžalovaní sa dopustili závažnej trestnej činnosti,

a to formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona, za ktorú trestný zákon v osobitnej časti
umožňuje uložiť trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov až 10 rokov. Okresný súd tak dostatočným
spôsobom prihliadol na osoby obžalovaných, ich doterajší život, poľahčujúce okolnosti, preto aj krajský
súd takto uložené tresty považuje za postačujúce a primerané, a ktoré spĺňajú atribúty generálnej aj
individuálnej prevencie, dostatočne zabezpečia ochranu spoločnosti, ako aj prevýchovu obžalovaných,

a zároveň postihujú len obžalovaných, a zabránia im v ďalšom páchaní trestnej činnosti. Okresný súd
správneaplikovalajustanovenie§39Trestnéhozákona,keďvprípadeobochobžalovanýchmimoriadne
znížil tresty pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby, pričom krajský súd sa s takýmto
postupom v plnej miere stotožnil, a dospel k záveru, že vzhľadom na dĺžku konania, ako aj rozhodovaciu
činnosť krajského súdu nie je nevyhnutné ukladať obžalovaným tresty odňatia slobody v takej výmere,

ako to požadoval okresný prokurátor v podanom odvolaní. Zároveň k argumentom obžalovaných vo
vzťahu k uloženým podmienečným trestom v iných trestných veciach za rovnaký trestný čin krajský súd
konštatuje, že tieto trestné veci boli právoplatne skončené na príslušnom okresnom súde, teda neboli
predmetom prieskumu v rámci odvolacieho konania zo strany krajského súdu, pričom z rozhodovacejčinnosti tunajšieho súdu vyplýva, že za prejednávaný trestný čin boli doposiaľ ukladané nepodmienečné
tresty odňatia slobody.

Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.

Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností preto krajský súd v zmysle § 319 Trestného poriadku
zamietol odvolanie okresného prokurátora a obžalovaného 2/ C. D. E. ako nedôvodné.

UznesenieboloprijatésenátomKrajskéhosúduvBanskejBystricijednomyseľne(§163ods.4Trestného
poriadku v spojení s § 180 Trestného poriadku).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.