Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, February 6, 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 26Co/3/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8713218008
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 02. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Jančíková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8713218008.3

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Jančíkovej a členov senátu
JUDr. Mareka Kohúta a JUDr. Jozefa Angeloviča v spore žalobcov: 1/ A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C.
D. XXX/X, XXX XX E. F., a 2/ G. B., nar. XX.X.XXXX, bytom A. XXX/XX, XXX XX H., obaja žalobcovia
zastúpení:Mgr.PavolAntoš,,advokát,sosídlomNám.sv.Egídia40/93,05801Poprad,protižalovaným:
1/ Ihro Transport & Logistik, s. r. o., so sídlom Hroznatova 773, 353 01 Mariánske Lázně, ČR, IČO: 263

52 931 a 2/ Česká pojišťovna, a. s., so sídlom Spálená 75/16, 113 04 Praha 1, ČR, IČO: 452 72 956,
obaja žalovaní zastúpení: JUDr. Gabriela Reichová, advokátka, so sídlom Vajanského nám. č. 2, 036
01 Martin, o zaplatenie sumy 8.778,35 eur s prísl., o odvolaní žalovaných proti uzneseniu Okresného
súdu Poprad č. k. 7C/272/2013-354 zo dňa 31.10.2023 takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e uznesenie vo výroku o trovách konania.

II. Stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej len ako „súd prvej inštancie“) uznesením č. k. 7C/272/2013-354 zo dňa
31.10.2023 zastavil konanie a sporovým stranám náhradu trov konania nepriznal.

2. V priebehu konania a po pojednávaniach žalobcovia podaním zo dňa 2.6.2023 zobrali voči žalovaným

žalobu späť, čo odôvodnili tým, že žaloba nebola podaná bezdôvodne, nakoľko v právnom poriadku
Slovenskej republiky je upravený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, avšak obdobný nárok upravený
vprávnomporiadkuSpolkovejrepublikyNemeckosavzťahujenanehodyažodr.2017,ktorúskutočnosť
žalobcovia nemohli vedieť, ani predpokladať vzhľadom k tomu, že až v priebehu súdneho konania
bol podaný výklad rozhodného práva príslušnými orgánmi v Nemecku. Súčasne žalobcovia poukázali
na skutočnosť, že späťvzatie vykonali hneď, ako sa dozvedeli o nemožnosti uplatňovania nároku na

náhradu nemajetkovej ujmy a preto v otázke trov konania navrhli aplikovať § 257 CSP, pričom existenciu
dôvodovhodnýchosobitnéhozreteľavidelivokolnostiachsporu,ajvexistenciiskutočnostíspočívajúcich
v zložitosti právnej problematiky a znalosti cudzej právnej úpravy, s dôrazom na to, že žalobcovia prišli
v dôsledku dopravnej nehody o svojho jediného syna a táto strata predstavuje stále pre nich obrovskú
emocionálnu záťaž, s ktorou sa možno ťažko vyrovnať.

3. Žalovaní so späťvzatím žaloby súhlasili a navrhli, aby im súd priznal nárok na náhradu trov konania
podľa ust. § 256 ods. 1 CSP. Žalovaní nesúhlasili s aplikáciou ust. § 257 CSP, pričom poukázali vo
všeobecnosti, čo je možné považovať za dôvody hodné osobitného zreteľa, ako aj na rozhodovaciu prax
všeobecných súdov k aplikácii uvedeného ustanovenia.

4. Súd prvej inštancie o trovách konania rozhodol podľa § 257 Civilného sporového poriadku, pričom

dôvodyhodnéosobitnéhozreteľavidelvokolnostiachprejednávanejveci,majúcnazreteli,žežalobcovia
1/a2/bolirodičiazomreléhosyna,ktorýzahynulvdôsledkudopravnejnehodyastratajedinéhosynaprerodičov predstavovala a aj naďalej predstavuje obrovskú emocionálnu záťaž a stratu, s ktorou sa rodičia
vyrovnávali veľmi ťažko. Preto súd prvej inštancie pristúpil aj k otázke vysporiadania sa s nárokom na
náhradu trov konania citlivo, a to posúdením všetkých zákonných kritérií na priznanie, resp. nepriznanie

náhrady trov konania sporovým stranám.

5. Ďalej s poukazom na nález Ústavného súdu SR z 10.10.2018, sp. zn. I. ÚS 168/2018 súd prvej
inštancie zdôraznil, že prihliadol na samotný nárok uplatnený na súde, okolnosti prejednávanej veci,
ako aj postoj účastníkov konania. K uvedenému dodal, že žalobcovia zobrali žalobu späť ihneď po tom,

ako sa dozvedeli o nemožnosti uplatňovania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, pričom zdôraznil,
že aj skutočnosť, že išlo o vec vyžadujúcu si posúdenie, a teda aplikáciu cudzieho práva. Žalobcovia v
podanej žalobe si uplatňovali nárok podľa českého právneho poriadku, avšak v konaní vyšlo napokon
najavo, že na uplatnený nárok sa vzťahujú právne predpisy Spolkovej republiky Nemecko (nemecké
právo). Hoci v konaní žalovaná strana ako prvá poukazovala na aplikáciu nemeckého práva, žalobcovia
ihneď po zohľadnení výkladu rozhodného práva, zobrali podanú žalobu späť. Vzhľadom na existenciu

týchto skutočností pozostávajúcich z povahy prejednávanej veci, okolnosti sporu i samotného postoja
žalobcov v konaní mal súd prvej inštancie za to, že im nemožno pričítať zodpovednosť za zavinenie
zastavenia konania, ale že je tu iná okolnosť výnimočného charakteru, ktorá bráni súdu rozhodnúť v
zmysle § 256 ods. 1 CSP.

6. Proti uzneseniu, a to len voči výroku o trovách konania, v zákonnej lehote podali odvolanie žalovaní
zdôvodovpodľaust.§365ods.1písm.f)ah)CSP.Zisteniasúduprvejinštancieakoajprávneposúdenie
žalovaní nepovažujú za správne.

7. V odvolaní žalovaní poukázali, že žalobcovia si uplatnili nárok na zaplatenie sumy 480.000,- Kč

s príslušenstvom pôvodne ako jednorazové odškodnenie podľa ust. § 6 ods. 2 zákona č. 168/1999 Zb.
o pojištení odpovědnosti z provozu vozidla a jeho výšku odvodzovali od ust. § 444 ods. 3 (českého)
Občianskeho zákonníka alternatívne s poukazom na ust. § 11 a § 13 ods. 2 (slovenského) Občianskeho
zákonníka. Žalovaná 2/ poukázala, že hneď v prvom vyjadrení k žalobe zo dňa 06.06.2014 uviedla,
že tento nárok je úplne irelevantný práve s poukazom na tú skutočnosť, že rozhodným právom v tejto

veci je nemecké právo, pričom na tejto argumentácii žalovaní zotrvali počas celého súdneho konania
tak v rámci ústnych prednesov ako v písomných podaniach. Napriek uvedeným výhradám žalovaných
žalobcovia nepodrobili tieto stanoviská žiadnej kontrole, neoverili si a nepreskúmali si, či tieto tvrdenia
majú reálny právny základ, pričom žalovaní sú toho názoru, že ustálenie rozhodného práva v konaní
o posúdenie možných nárokov z neho vyplývajúcich mali žalobcovia vykonať už v rámci prípravy

žaloby alebo čo najskôr po oboznámení sa so stanoviskom žalovaných. Z pohľadu žalovaných sa
žalobcovia spoľahli na to, že túto ich aktivitu bude v ďalšom konaní suplovať súd, pričom otázka
rozhodného práva je otázkou aplikácie príslušných právnych predpisov tvoriacich súčasť právneho
poriadku s možnosťou využitia prípadne aj súkromnoznaleckého posudku v oblasti zisťovania obsahu
cudzieho práva vrátane judikatúry príslušných súdov. Teda podľa žalovaných žalobcovia mali možnosť

objektívne zistiť podstatné otázky pre správne vedenie sporu už pred podaním žaloby, čo nevyužili ani
dodatočne, keď nevykonali revíziu uplatnených nárokov sami vo vlastnej réžií, ale naopak, naďalej viedli
súdny spor s potrebou vynakladania úplne zbytočných ďalších nákladov na strane žalovaných. Takýto
postoj žalobcov, prejavujúci sa ako niekoľkoročná nečinnosť, považujú žalovaní na rozdiel od súdu prvej
inštancie za postoj, ktorý nijako nemôže byť na prospech žalobcov. V tejto súvislosti nie je bez významu,

že žalobcovia sú od počiatku súdneho sporu zastúpení advokátom, ktorého povinnosťou je už v rámci
prvého úkonu právnej služby oboznámiť sa so skutkovými tvrdeniami klienta a právne vec zhodnotiť
a pripraviť, čoho výsledkom nemôže byť podanie žaloby, v ktorej sa konštatuje uplatnený nárok bez
ustálenia rozhodného práva.

8. Žalovaní vyhodnotenie okolnosti, ktorú súd prvej inštancie videl v povahe samotného sporu, za
osobitné, nepovažujú za správne, a to aj v kontexte nálezov Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn.
III. ÚS 292/07 alebo sp. zn. I. ÚS 303/12, keď v prípade rozhodovania o trovách konania nemôže ísť
o automatické pravidlo, ale o prvok individualizácie.

9. Žalovaní nikdy nespochybnili, že žalobcovia ako rodičia utrpeli vážnu a určite doživotne ich
sprevádzajúcu ujmu, čo však ide o obdobnú ujmu, ktorú prežívajú všetci pozostalí obetí dopravných
nehôd v danom type konaní, v ktorých sa nemajetkových ujem domáhajú. Z uvedeného dôvodu by
bolo vychádzajúc z úvahy súdu prvej inštancie potom nutné tento aspekt zovšeobecniť na všetkykonania nemajetkových ujem, kde došlo k úmrtiu blízkeho žalobcu, čím by takíto žalobcovia bez rozdielu
neboli povinní niesť zodpovednosť za prípadný neúspech v spore a v krajných prípadoch by mohli
žalovať v podstate kohokoľvek, a to aj bez akéhokoľvek zrejmého dôvodu bez akejkoľvek následnej

procesnej zodpovednosti za výsledok vo forme náhrady trov konania, čo rozhodne žalovaní nepovažujú
za správne. Preto okolnosť prítomnej citovej ujmy na strane žalobcov podľa žalovaných nemôže byť
rozhodujúcou a už vôbec nie jedinou okolnosťou pre postup podľa § 257 CSP.

10. S pohľadu žalovaných sú tu však práve okolnosti vedenia sporu takými okolnosťami, ktoré

nemôžu byť v tomto konaní vyhodnotené v prospech žalobcov, a to ani v spojení s ich existujúcou
emocionálnou ujmou. Žalovaní poukázali, že žalobcovia nevykonali síce za 10 rokov žiadne primerané
a účelné kroky, ktoré však mali k dispozícii, aby proti žalovaným nemuseli ďalej viesť konanie, ktorého
nedôvodnosť od začiatku žalovaní namietali a nedostatky podanej žaloby presne označili. Žalovaní
tiež poukázali, že svojím postojom v konaní nespôsobovali žiadne prieťahy, na výzvy súdu reagovali
v stanovených lehotách, zúčastňovali sa nariadených pojednávaní a najmä od počiatku prezentovali

jasnú a konzistentnú argumentáciu, na ktorú žalobcovia adekvátne nereagovali. Žalovaní navrhli
odvolaciemu súdu, aby napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalovaným 1/ a 2/
prizná nárok na náhradu trov konania voči žalobcom 1/ a 2/.

11. Žalobcovia sa vyjadrili k odvolaniu žalovaných, pričom sa stotožnili s rozhodnutím súdu prvej

inštancie a zdôraznili, že v danom prípade predmetnou dopravnou nehodou prišli žalobcovia o svojho
jediného syna, teda ide o stratu jediného dieťaťa, preto za logické považujú, že preživší sa pokúšajú
zmierniť túto stratu všetkými možnými prostriedkami, a to aj podaním žaloby na súd, pričom nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy predstavuje samostatný právny nárok, plne uplatniteľný podľa právneho
poriadku Slovenskej republiky, avšak obdobný právny nárok upravený v právnom poriadku Nemeckej

spolkovej republiky sa vzťahuje na nehody až od roku 2017, čo žalobcovia pred podaním výkladu
cudzieho práva nemohli vedieť ani predpokladať. Ďalej žalobcovia poukázali, že hoci spor prebieha už
od roku 2013, dĺžka tohto konania je spôsobená predovšetkým zmenou zákonného sudcu a v žiadnom
prípade nie procesnou pasivitou žalobcov. Žalobcovia dodali, že k výkladu cudzieho práva došlo počas
prebiehajúceho konania, pričom žalobcovia boli aktívni už aj pred podaním žaloby, keď sa obrátili

so žiadosťou o poskytnutie informácii na Slovenskú kanceláriu poisťovateľov, a keďže táto žiadosť
nebola pre prebiehajúce konanie postačujúca, preto sa žalovaní obrátili aj so žiadosťou o výklad
rozhodného práva na príslušné orgány Nemecka. Žalobcovia dôvodnosť aplikácie ust. § 257 CSP
videli predovšetkým v zložitosti právnej problematiky, pre ktorej posúdenie bolo potrebné znalosť cudzej
právne upraviť, taktiež postojom žalobcov k vedeniu súdneho konania aj okolnosťami prejednávaného

prípadu a povahou uplatneného nároku. V danom prípade teda podľa žalobcov ide o výnimočnú situáciu
s existenciou dôvodu hodných osobitného zreteľa, preto navrhli odvolaciemu súdu, aby napadnuté
uznesenie potvrdil.

12. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie žalovaných bolo podané

oprávnenouosobouvzákonomstanovenejlehote(§359a§362ods.1prvávetaCSP),viazanýdôvodmi
odvolania (§ 380 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP výklad opaku) dospel k záveru, že
odvolanie žalovaných nie je dôvodné.

13. So zreteľom na obsah odvolania žalovaných, v odvolacom konaní bol preskúmavaný len napadnutý

výrok o trovách konania, a preto výrok uznesenia, ktorým súd prvej inštancie zastavil konanie, v
odvolacom konaní preskúmavaný nebol a ako taký nadobudol právoplatnosť.

14. Žalovaní podali odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f/, a h/ CSP, teda že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej

inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa žalovaných rozhodnutie súdu prvej
inštancie o nároku na náhradu trov konania nie je správne z dôvodu, že neboli preukázané také okolnosti
prípadu, ktoré by mohli byť vyhodnotené ako dôvody hodné osobitného zreteľa.

15. Podľa § 262 ods. 1 a 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd

v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.16. Podľa ust. § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu
trov konania protistrane.

17. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

18. V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu
v konaní (zásada zodpovednosti za výsledok sporu), ktorá je premietnutá v ust. § 255 CSP a uplatní

sa tak, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť úspešnej strane trovy konania, ktoré jej vznikli.
Úspech v konaní treba chápať teda v závislosti od výsledku súdneho sporu, pričom pod úspechom treba
rozumieť úspech v zmysle procesného výsledku. Plný úspech na strane žalobcu je stav, keď súd žalobe
v celom rozsahu vyhovie, a naopak žalovaný je úspešný vtedy, ak súd žalobu v celom rozsahu zamietne.

19. Ak dôjde k zastaveniu sporového konania v dôsledku späťvzatia žaloby, je povinnosťou súdu

skúmať pri rozhodovaní o náhrade trov konania procesnú zodpovednosť pri zastavení konania na
oboch stranách. V danom prípade žalobcovia zobrali žalobu späť, ako reakciu na list Spolkového
ministerstva pre justíciu, ktorý bol v konaní požiadaný podať odpovede za účelom zistenia cudzieho
práva použiteľného pre posúdenie nároku žalobcov. Z uvedeného vyplynulo, že podľa rozhodného
nemeckého práva žalobcom nevznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli z dôvodu

úmrtia ich syna pri dopravnej nehode.

20. Ustanovenie § 257 CSP, v zmysle ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú
dôvody hodné osobitného zreteľa, predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok a tiež
od zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 CSP). Aplikácia citovaného zákonného ustanovenia

prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady pre priznanie náhrady trov
konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov
konania buď sčasti alebo vôbec neprizná. Už zo slovného znenia uvedeného ustanovenia vyplýva, že
ide o ustanovenie výnimočné, ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol
prihliadať k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych prípadov. Jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to,

aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči strane, a aby neodporovalo dobrým
mravom. Výnimočnosť prípadu môže spočívať jednak v okolnostiach danej veci ako aj v okolnostiach
na strane strán sporu. Vždy je pritom potrebné zvážiť okolnosti konkrétneho prípadu na oboch stranách
sporu, vrátane dôvodov, ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde, postoj strán v priebehu konania a
pod.. Uvedené ustanovenie preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek

bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania a nepriznať tak náhradu trov úspešnej
strane sporu, vždy musí ísť o celkom výnimočný prípad.

21. Aplikácia ust. § 257 CSP, upravujúceho výnimku vyjadrenú všeobecnou normou obsahujúcou dva
relatívne neurčité právne pojmy výnimočnosti a dôvodov hodných osobitného zreteľa, vyžaduje od

všeobecných súdov zohľadnenie primeranosti dvoch zásahov do práv sporových strán. Na strane jednej
ide o právo procesne úspešnej strany na náhradu trov konania spôsobených nedôvodným vedením
sporu procesne neúspešnou stranou a na strane druhej ide o právo procesne neúspešnej strany konania
na to, aby rozhodnutím o náhrade trov konania nebolo neprimerane zasiahnuté do jej práv. Použitie §
257 CSP teda vyžaduje použitie užšieho testu primeranosti, v ktorom budú zohľadnené práva oboch

sporových strán, čo vyžaduje prihliadnutie nielen na pomery toho subjektu, ktorý sa aplikácie tohto
ustanovenia dovoláva, ale aj na pomery toho, ktorý má byť aplikáciou tohto zákonom ako výnimočne
aplikovateľného ustanovenia dotknutý.

22. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že v danom prípade sa jedná

ovýnimočnýprípad,kedysaaplikáciaust.§257CSPjavívhodnýmnazmierneniezásadyzodpovednosti
zazastaveniekonania.Bezpochýbmožnokonštatovať,žežalobcoviazavinilizastaveniekonania,keďže
zobrali žalobu späť. V uvedenom prípade je však dôležitý dôvod, pre ktorý sa tak rozhodli učiniť. Práve
v dôvode, prečo žalobcovia zobrali žalobu späť, ako aj v povahe nároku, ktorý si žalobcovia uplatnili voči
žalovaným, videl súd prvej inštancie dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočnosť prípadu. Žalovaný

v odvolaní namieta, že práve posúdením dôvodov, pre ktoré súd prvej inštancie aplikoval ust. § 257 CSP,
nie je daná výnimočnosť prípadu, pretože žalobcovia si neoverili argumentáciu žalovaných, žalobcovia
boli od počiatku sporu zastúpení právom znalým advokátom a je zrejmé, že každý žalobca uplatňujúci
nemajetkovú ujmu pre úmrtie člena rodiny zažíva smútok a traumu z tejto straty.23. Odvolací súd však poukazuje, že žalobcovia podali žalobu na súd dňa 16.12.2013, v ktorej
uviedli, že si uplatňujú nárok na jednorazové odškodnenie z dôvodu, že pri dopravnej nehode

došlo k usmrteniu ich syna, pričom poukázali na českú a slovenskú právnu úpravu. Žalovaná 2/
Česká pojišťovna, a. s. vo vyjadrení k žalobe zo dňa 9.6.2014 namietala právne posúdenie nároku
žalobcami s uvedením, že rozhodné právo pre posúdenie nároku je nemecké právo. Po oznámení
Slovenskej kancelárii poisťovateľov žalobcovia zobrali žalobu späť voči pôvodným žalovaným I. C.
a IHRO Grossraumspedition, Transport & Logistik, pričom, súd prvej inštancie konanie zastavil, avšak

uznesenie o zastavení konania zo dňa 10.7.2014 opravoval opravným uznesením zo dňa 3.11.2014.
Uvedené uznesenia boli Krajským súdom v Prešove zrušené uznesením zo dňa 21.4.2016. Žalovaný
2/ Česká pojišťovna, a. s. podala voči uvedenému uzneseniu dovolanie, ktoré bolo uznesením
Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.5.2019 odmietnuté z dôvodu, že žalovaná 2/ Česká pojišťovna, a.
s. nebola osobou subjektívne oprávnenou na podanie dovolania. Následne po zmene zákonného
sudcu súd prvej inštancie uznesením zo dňa 29.7.2020 zastavil konanie voči pôvodným žalovaným

I. C. a IHRO Grossraumspedition, Transport & Logistik s tým, že im náhradu trov konania nepriznal.
Prvé pojednávanie bolo dňa 25.9.2020práv. zástupca žalobcu nepoprel, že žaloba je postavená na
rozhodnom práva podľa sídla prevádzateľa motorového vozidla, teda českej právnej úprave, zároveň
však požiadal súd prvej inštancie o vyslovenie predbežného právneho názoru, ktoré právo sa súdu
javí ako rozhodné, pričom tiež poukázal, že žalovaní nepoukázali na žiadne konkrétne ustanovenie

nemeckého právam ktorého pôsobnosti sa domáhajú. Následne podaním zo dňa 15.10.2020 žalobcovia
žiadali súd prvej inštancie, aby postupoval podľa § 53 zákona č. 97/1963 a vyžiadal od Ministerstva
spravodlivosti SR na účely zistenia cudzieho práva informácie, ktorá právna úprav sa vzťahu je na
uplatnený nárok. Listom zo dňa 23.12.2020 súd prvej inštancie požiadal Ministerstva spravodlivosti SR
o informáciu o cudzom práve, ktoré informovalo o tom, že je skutočné potrebné aplikovať Dohovor

oprávepoužiteľnompridopravnýchnehodáchatiežinformovalootom,akosamápostupovaťprizískaní
cudzíchprávnychpredpisov.Keďžemedzistranamisporuostalspornýmvýkladnemeckéhorozhodného
práva, žalobcovia požiadali, aby v zmysle Európskeho dohovoru o cudzom práve zaslal príslušnému
prijímaciemu orgánu žiadosť o informáciu o cudzom práve, ktorej žiadosti bolo vyhovené. Dňa 24.2.2023
bola doručená odpoveď Ministerstva spravodlivosti Nemecka o obsahu nemeckého právneho poriadku.

Po doručení preloženej odpovede žalobcovia zobrali žalobu späť.

24. Z uvedeného odvolací súd poukazuje, že nie je možné prisvedčiť názoru žalovaných, že by práve
okolnosti vedenia sporu žalobcami a ich niekoľkoročná nečinnosť by mali byť pri rozhodovaní o trovách
konaniazohľadnenévichneprospech.Čosatýkačasuvedeniasporu,tentobolovplyvnenýajžalovanou

2/ podávaním riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, ale tiež aj objektívnymi skutočnosťami
– zmena zákonného sudcu a opatrenia proti šíreniu choroby Covid-19. Čo sa týka postoja žalobcov, je
zrejmé, že títo po oznámení podstatných skutočností od Slovenskej kancelárie poisťovateľov, upravili
okruh žalovaných. Čo sa týka otázky spornej medzi stranami sporu, spočiatku bolo sporné, ktoré právo,
ktorého štátu je rozhodné pre posúdenie uplatneného nároku, a následne bol sporný výklad rozhodného

nemeckéhopráva.Odvolacísúdsanestotožňujesnázoromžalovaných,podľaktoréhobolopovinnosťou
žalobcovi si overiť obranu žalovaných a podrobiť nárok právnemu prieskumu. Žalovaná 2/ vo svojom
prvompísomnompodaníhocinamietala,žerozhodnéjeprávonemecké,ďalejtiežsamanepoukázalana
konkrétne zákonné ustanovenie nemeckého práva, podľa ktorého by mal byť uplatnený nárok posúdený.
Tiež odvolací súd poukazuje, že civilné konanie je ovládané zásadou iura novit curia (práva pozná

súd), podľa ktorej súd nie je viazaný právnym názorom účastníka a je povinný posúdiť vec podľa tých
právnychnoriem,ktorénatvrdenýasúdomzistenýskutkovýstavdopadajú.Odvolacísúdjetohonázoru,
že žalobcovia svoj nárok riadne skutkovo odôvodnili a bolo zrejmé, z akých dôvodov sa domáhajú
zaplatenia konkrétnej sumy, pričom k otázke výkladu rozhodného práva žalobcovia žiadali súd prvej
inštancie o jeho zistenie cestou príslušných orgánov, a je úplne nevýznamné, ktorú z možností pre

zistenie obsahu cudzieho práva si žalobcovia zvolili.

25. Čo sa týka námietky žalovaných, že obdobnú ujmu prežívajú všetci pozostalí obetí dopravných
nehôd, ktorý aspekt by sa pri nároku na náhradu trov konania nemal zovšeobecňovať pri týchto
konaniach, čo by znamenalo, že takíto žalobcovia bez rozdielu by neboli povinní niesť zodpovednosť

za prípadný neúspech v spore, odvolací súd sa stotožňuje so záverom, že samotná citová ujma nie je
a nemôže byť okolnosťou, ktorá bude sama o sebe sa považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa
v zmysle ust. § 257 CSP. Môže však byť vzhľadom na ostatné okolnosti prípadu zohľadnená okolnosť,
ktorá určovala samotný predmet sporu, pretože v tomto prípade skutočne v dôsledku citovej ujmy postrate jediného syna žalobcovia žiadali odškodniť práve nemajetkovú ujmu vzniknutú v dôsledku tejto
straty.

26. Podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade nie je možné pre aplikáciu ust. § 257 CSP
posudzovať jednotlivé skutočnosti izolovane. Odvolací súd je tiež toho názoru, že ide o výnimočný
prípad, kde posúdenie nároku uplatneného žalobcami, ktorý spočíval v náhrade ujmy z dôvodu straty
jediného potomka, záviselo od zistenia obsahu cudzieho práva a jeho výklad. A aj napriek tomu,
že žalobcovia boli zastúpení advokátom, nie možné postoj žalobcov v tomto konaní vyhodnotiť ako

nesprávny, či nečinný. Tiež treba poukázať aj na to, že ak žalovaní sa konzistentne bránili s tým, že
má byť použité nemecké rozhodné právo, tiež mohli v rámci obrany konkrétne ustanovenia cudzieho
práva súdu predložiť.

27. Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že mnohé prípady a ich špecifické okolnosti môžu byť netypické,
čo však nezbavuje súd povinnosti urobiť všetko pre spravodlivé riešenie. Spravodlivosť musí byť v

procese, ktorým súd interpretuje a aplikuje právo, vždy prítomná ako hodnotový činiteľ. Spravodlivosť
je hodnotovým princípom, ktorý je spoločný všetkým demokratickým právnym poriadkom. Nad každým
vytváraním súdneho rozhodnutia sa nesie dvojaký imperatív: rozhodnutie musí byť nielen zákonné, ale
predovšetkým spravodlivé, preto úlohou súdu je nazerať na zákon aj cez prizmu spravodlivosti.

28. S poukazom na vyššie uvedené zdôvodnenie odvolací súd v súlade s ustanovením § 387 ods. 1 CSP
uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o trovách konania ako vecne správny potvrdil.

29. V odvolacom konaní fakticky plne úspešným žalobcom vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho
konania (v zmysle § 255 ods. 1 v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP), o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP

v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa
predmetné konanie končí. Avšak vzhľadom k skutočnostiam, pre ktoré aj odvolací súd videl aplikáciu
ust. § 257 CSP pre nepriznanie náhrady trov konania žalovaným, odvolací súd je toho názoru, že by
v tomto prípade bolo tiež neprimerane tvrdé a nespravodlivé priznať nárok na náhradu trov odvolacieho
konania žalobcom. Preto odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania stranám sporu nepriznal.

30. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody - § 421 a § 422 CSP)) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací

návrh).

Podľa ust. § 125 ods. 1 a 2 CSP podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo
v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie
podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe

autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie
sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva.

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.

Podľa ust. § 160 ods. 2 CSP dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum

právnej pomoci.