Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, January 30, 2024

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 7Ssk/9/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8022200315
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zdenka Reisenauerová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2024:8022200315.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky

Reisenauerovej (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Jany Martinčekovej a Mgr. Michala
Novotného vo veci žalobkyne: A.. W. Š.-I., nar. XX. O. XXXX, bytom C.. Q. XXX/X, K. E. J., proti
žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie so sídlom ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava, o
preskúmanie rozhodnutia z 29. novembra 2017, č. 45667-2/2017-BA v spojení s rozhodnutím Sociálnej
poisťovni, pobočka Vranov nad Topľou z 16. mája 2017, č. 16086-3/2017-VT, o kasačnej sťažnosti
žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 8 Sa 4/2022-42 z 25. októbra 2022 takto

r o z h o d o l :

I. Kasačná sťažnosť žalobkyne sa zamieta.

II. Účastníkom sa nepriznáva nárok na náhradu trov kasačného konania.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Konanie pred správnym súdom
1. Krajský súd v Prešove (ďalej len „správny súd“) kasačnou sťažnosťou napadnutým rozsudkom č.
k. 8 Sa 4/2022-42 z 25. októbra 2022 postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny
súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala, aby správny súd
zrušil rozhodnutie žalovanej z 29. novembra 2017, č. 45667-2/2017-BA ako aj rozhodnutie Sociálnej
poisťovne, pobočka Vranov nad Topľou z 16. mája 2017, č. 16086-3/2017-VT a vec žalovanej vrátil

na ďalšie konanie. Napadnutým rozhodnutím žalovaná zamietla odvolanie žalobkyne podané proti
prvostupňovému rozhodnutiu pobočky žalovanej o tom, že povinné nemocenské poistenie a povinné
dôchodkové poistenie žalobkyni nezaniklo dňa 31. augusta 2006, ale dňa 30. júna 2008, a potvrdila
prvostupňové rozhodnutie. Účastníkom konania správny súd nepriznal nárok na náhradu trov konania.
Správnysúdprisvojomrozhodovanívychádzalzozáväznéhonázoruvysloveného Najvyššímsprávnym
súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“ alebo „kasačný súd“) v rozsudku z 27.
apríla 2022, sp. zn. 9 Sžsk 15/2019, ktorým rozhodol tak, že predchádzajúci rozsudok správneho súdu

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s odvolaním sa na závery konštatované v rozsudku veľkého
senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 24. novembra 2020, sp. zn. 1
Vs 3/2019 a uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) z 30. novembra
2021, sp. zn. IV. ÚS 610/2021.

2. Z obsahu administratívneho spisu mal správny súd preukázané, že žalobkyňa bola v rozhodnom
čase držiteľkou licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní v odbore klinická

imunológia a alergológia, číslo licencie: L1A PO/0665/05 (ďalej len „licencia L1A“). Žalobkyni bolo
ku dňu 31. augusta 2006 zrušené povolenie Prešovského samosprávneho kraja na prevádzkovanie
zdravotníckeho zariadenia, ale licencia L1A bola aktívna [§ 68 ods. 1 písm. a) zákona č. 578/2004 Z.
z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciáchv zdravotníctve (ďalej len „zákon č. 578/2004 Z. z.“)], t. j. nebola zrušená ani pozastavená. Zrušená
bola dňa 18. septembra 2016. Podľa údajov z registra daňových subjektov boli príjmy žalobkyne za roky
2005 a 2006 vyššie ako zákonom stanovená hranica príjmu z podnikania a z inej zárobkovej činnosti

podľa osobitného predpisu alebo výnosu súvisiaceho s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou
činnosťou.

3. Správny súd mal za to, že skutkové okolnosti týkajúce sa najmä vydanie povolenia na poskytovanie
zdravotnej starostlivosti v neštátnom zdravotníckom zariadení a jeho zrušenia, licencie žalobkyne na

výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A) neboli sporné. Sporným ostalo, či žalobkyňa zrušením
rozhodnutianapovolenieposkytovaniazdravotníckejstarostlivostivneštátnomzdravotníckomzariadení
Krajským úradom v Prešove stratila postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby (ďalej len „SZČO“)
po 31. auguste 2006, alebo či jej toto postavenie ostalo zachované ako držiteľovi licencie L1A.

4. V odôvodnení rozhodnutia správny súd vychádzal z právne záväzných názorov najvyššieho

správneho súdu, ako i veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Vs 3/2019 a uznesenia ústavného
súdu sp. zn. IV. ÚS 610/2021, ktorým bola odmietnutá ústavná sťažnosť proti uvedenému rozsudku
najvyššieho súdu. Vzhľadom na to dospel k záveru, že žalobkyňa ako držiteľka licencie L1A mala
status SZČO v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z.“ alebo „zákon o sociálnom poistení“). Správny súd

konštatoval, že u žalobkyne bola naplnená formálna aj materiálna stránka oprávnenia na výkon činnosti,
pretože neexistovala žiadna vonkajšia prekážka nezávislá od jej vôle, ktorá by jej bránila vykonávať
samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení
prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom mieste. Skutočnosť, že žalobkyňa uvedenú
licenciu nevyužívala, neznamenala reálnu nemožnosť jej využívania. Rozhodnutia správnych orgánov

považoval za dostatočne odôvodňujúce výrok predmetných rozhodnutí.

II.
Kasačná sťažnosť žalobkyne proti rozsudku správneho súdu
5. Proti uvedenému rozsudku správneho súdu podala žalobkyňa v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť.

V dôvodoch kasačnej sťažnosti odkazom na ustanovenia § 3 ods. 4, § 4, § 10 ods. 1 a ods. 2, § 68 ods.
1 zákona č. 578/2004 Z. z., namietala, že rozhodnutia nezdôvodňujú, prečo držiteľ licencie L1A získava
s licenciou aj status SZČO so všetkými povinnosťami. Tvrdila, že uvedenú skutočnosť neupravuje ani
zákon č. 578/2004 Z. z. Za poskytovateľa zdravotnej starostlivosti nemožno ex offo považovať držiteľa
licencie L1A, pretože nevykonáva žiadnu činnosť, nemá zamestnanecký vzťah a teda neposkytuje tento

typ zdravotnej starostlivosti. Držiteľ licencie L1A by mal status SZČO, ak by mal zamestnanecký vzťah
u iného poskytovateľa a zároveň by bol držiteľom licencie L1B, resp. L1C a zároveň by poskytoval
zdravotnú starostlivosť ako fyzická osoba alebo odborný zástupca. V závere navrhla, aby kasačný súd
rozsudok správneho súdu zmenil tak, že sa zrušujú rozhodnutia žalovanej a prvostupňového správneho
orgánu a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

III.
Vyjadrenie žalovaného ku kasačnej sťažnosti žalobkyne
6. Žalovaná sa ku kasačnej sťažnosti žalobkyne vyjadrila podaním z 11. januára 2023. Podľa jej názoru
správnysúdnapadnutýmrozsudkomrozhodolvsúladesprávnymnázoromnajvyššiehosprávnehosúdu

vysloveným v rozsudku sp. zn. 9 Sžsk 15/2019. V tomto rozsudku zaujal najvyšší správny súd stanovisko
ku všetkým sporným otázkam veci, ktoré by mali mať za následok nezákonnosť žalobou napadnutého
rozhodnutia žalovanej. Uviedla, že dôvody kasačnej sťažnosti sa pritom de facto zhodujú s dôvodmi
uvedenými v správnej žalobe. Žalovaná naďalej zotrvala na svojich predchádzajúcich vyjadreniach.
Navrhovala kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietnuť.

IV.
Konanie pred kasačným súdom
7. Najvyšší správny súd bol formálne zriadený ústavným zákonom č. 422/2020 Z.z., ktorým sa mení a
dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „ústava“)

dňa 1. januára 2021 a na základe zák. č. 423/2020 Z. z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v
súvislosti s reformou súdnictva.8. Podľa § 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení zákona č. 423/2020 Z. z., najvyšší správny súd začne činnosť 1. augusta 2021.

9. Podľa § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z., o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení zákona č. 423/2020 Z. z., výkon súdnictva prechádza od 1. augusta 2021 z najvyššieho súdu na
najvyšší správny súd vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc najvyššieho
správneho súdu.

10. Najvyšší správny súd ako súd kasačný (§ 11 písm. h) v spojení s § 438 ods. 2 SSP) preskúmal
napadnutý rozsudok správneho súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, kasačnú sťažnosť
prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený
minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke najvyššieho správneho súdu
www.nssud.sk (§ 452 ods. 1 v spojení s § 137 ods. 4 SSP) a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť
žalobkyne nie je dôvodná.

11. Predmetom prieskumného konania na kasačnom súde bol rozsudok správneho súdu č. k. 8 Sa
4/2022-42 z 25. októbra 2022, ktorým správny súd žalobu zamietol. V procese posudzovania zákonnosti
napadnutého rozsudku správneho súdu kasačný súd vychádzal zo skutkových zistení vyplývajúcich zo
spisového materiálu správneho súdu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis žalovaného správneho

orgánu, z ktorých dôvodov ich ďalej neopakuje a na ne len poukazuje.

12. Kasačný súd predovšetkým upriamuje pozornosť na to, že správne súdnictvo v Slovenskej republike
vychádza z materiálneho chápania právneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy vyžadujúceho, aby
verejná správa bola pod kontrolou súdnej moci. Je založené jednak na kontrole verejnej správy, či

táto (ne)prekračuje jej zverené právomoci a jednak poskytuje ochranu subjektívnym právam osôb,
do ktorých bolo zasiahnuté alebo zasahované v rozpore so zákonom. Hlavnou úlohou správneho
súdnictva je teda ochrana subjektívnych práv a jeho cieľom ochrana práv fyzických a právnických osôb
a ich prostredníctvom následne aj ochrana zákonnosti. Správne súdnictvo je neoddeliteľným atribútom
právneho štátu zaručujúcim každej osobe, či už ide o fyzickú alebo právnickú osobu ochranu práv

pred činnosťou orgánov verejnej správy. Dodržiavanie zákonnosti v oblasti výkonnej moci a dôsledná
ochrana jednotlivca je jednou z najdôležitejších čŕt právneho štátu, ktorého koncepcia práva stojí aj
na dodržiavaní práva štátnymi orgánmi. Správny súd v správnom súdnictve poskytuje ochranu právam
alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a
rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom (§ 2 ods. 1 SSP). Konanie pred správnym

súdom je jednou zo záruk ochrany základných ľudských práv a slobôd a ochrany práv a oprávnených
záujmov účastníkov administratívneho konania (§ 5 ods. 2 SSP). Na rozhodnutie správneho súdu
je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania
opatrenia orgánu verejnej správy (§ 135 ods. 1 SSP). Správnou žalobou sa žalobca môže domáhať
ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu

verejnej správy (§ 177 ods. 1 SSP).

13. Kasačný súd dáva tiež do pozornosti, že správny súd nie je súdom skutkovým. Jeho úlohou
pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa tretej hlavy tretej časti
Správneho súdneho poriadku (§§ 199 a nasl. SSP) je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie

si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav,
či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými
právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho
orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj s procesnoprávnymi predpismi. V súdnom
prieskume zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu v sociálnych veciach správny súd

nie je viazaný rozsahom dôvodov uvedených v žalobe, ak žalobca je fyzickou osobou, ktorou namieta
nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu, tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím správneho orgánu
a postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych
právach. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho
orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. Správny súd v konaní súdneho prieskumu

zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy teda preskúmava, či orgán štátnej správy konal a
rozhodol v súlade so zákonom, či v správnom konaní postupoval v súčinnosti s účastníkom konania, či
sa vysporiadal s jeho námietkami a či na základe skutkových zistení na základe logického a rozumného
uváženia ustálil správne svoj právny záver.14. Kasačný súd zistil, že správny súd v danej veci v procese súdneho prieskumu zákonnosti
napadnutého rozhodnutia žalovanej náležite postupoval v súlade s procesnými pravidlami

zákonodarcom nastolenými v prvej a tretej hlave tretej časti SSP, keď súdny prieskum zákonnosti
rozhodnutia žalovanej, napadnutého žalobou, vykonal náležite v zmysle platnej právnej úpravy zákona
č. 461/2003 Z. z. v spojení s právnou úpravou ustanovenou v zákone č. 578/2004 Z. z., a svoju právnu
úvahu, na základe ktorej ustálil svoj právny záver, aj dostatočne odôvodnil.

15. Kasačný súd po vykonaní súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia žalovanej v spojení s
prvostupňovým správnym rozhodnutím a konaní im predchádzajúcich pri aplikácii zákonnej úpravy
uvedeného právneho predpisu postupom podľa SSP dospel k záveru, že správny súd potom, ako
mu bolo predchádzajúce rozhodnutie vo veci samej rozsudkom najvyššieho správneho súdu sp. zn.
9 Sžsk 15/2019 z 27. apríla 2022 zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie, následne konal
a rozhodol v intenciách názoru najvyššieho správneho súdu. Kasačný súd po vyhodnotení rozsahu a

dôvodov kasačnej sťažnosti žalobkyne vo vzťahu k napadnutému rozsudku správneho súdu v zásade
nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu
so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku
správnehosúdu,ktorévytvárajúdostatočnévýchodiskáprevyslovenievýrokurozsudku.Kasačnýsúdna
zdôraznenie správnosti a zákonnosti rozsudku správneho súdu, považujúc za zásadnú spornú otázku,

kedy žalobkyni zaniklo povinné sociálne poistenie, uvádza nasledovné.
V.
Právne posúdenie kasačný súdom
16. Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a

spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov,
zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

17. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 ústavy je zabezpečenie materiálneho a nie formálneho
právneho štátu. Základnou premisou materiálneho právneho štátu sa prezentuje všeobecná záväznosť

práva pre všetkých. To znamená, že štátne orgány, orgány územnej samosprávy, právnické osoby s
právomocou rozhodovania o právach a povinnostiach, ako aj každý jednotlivec musí konať tak, ako
určuje právny poriadok. Z citovanej právnej úpravy ústavy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne
záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Pozitivistický právny prístup k aplikácii
zákonov je preto v činnosti štátnych orgánov modifikovaný ústavne konformným výkladom, ktorý v

závislosti od ústavou chránených hodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných
pojmov. Obsah zákonnej právnej normy nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu
zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a
výklad zákona je podmienkou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu. Mocenské
orgány štátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v

zmyslečl.2ods.2ústavy,sprihliadnutímnato,žesúčasnesúviazanéajprávnouúpravouobsiahnutouv
medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná (čl. 7 ústavy) a po vstupe Slovenskej
republiky do Európskeho spoločenstva, Európskej únie postupovať tiež v súlade s právne záväznými
predpismi Európskeho spoločenstva, Európskej únie.

18. Otázkou statusu SZČO na základe oprávnenia na vykonávanie činností v zmysle § 5 písm. c) zákona
č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2010 sa zaoberal veľký senát najvyššieho súdu v
rozsudku sp. zn. 1 Vs 3/2019, na ktoré rozhodnutie už poukázal správny súd aj najvyšší správny súd.
Kasačný súd z toho dôvodu upriamuje pozornosť len na konštatáciu veľkého senátu najvyššieho súdu
nasledovne: „...Zákonodarca už v ustanovení § 3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z. z. rozlišuje u lekárov

medzi výkonom zdravotníckeho povolania na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho
zariadenia alebo povolenia vydaného podľa osobitného predpisu [písm. b)] a na základe licencie na
výkon samostatnej zdravotníckej praxe [ písm. c)]. Licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe,
vydaná podľa § 68 ods. 1 písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z. (ďalej aj „licencia L1A“) nie je podmienkou
na vydanie povolenia podľa § 12 zákona č. 578/2004 Z. z. Ide o licenciu, ktorá nie je žiadnym spôsobom

viazaná na povinnosť držby licencie L1B alebo L1C, súčasne však držba licencie L1A nevylučuje, aby
lekár bol držiteľom aj licencií L1B a L1C....“ „...Pod pojmom oprávnenie na vykonávanie činností v
zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2010 je potrebné
rozumieť povolenie, súhlas s vykonávaním určitej činnosti, ktoré vydáva Slovenská lekárska komorapo tom, čo zistí, že lekár spĺňa odborné a iné zákonom ustanovené predpoklady na vykonávanie
samostatnej zdravotníckej praxe. Po splnení zákonných podmienok je iba na vôli držiteľa oprávnenia,
akým spôsobom a kde bude výkon činnosti realizovať, pričom zo strany verejnej moci u držiteľa licencie

L1A žiadny ďalší úkon (napr. povolenie vykonávať činnosť u konkrétneho poskytovateľa, registrácia
a pod.) nie je potrebný. V prípade držiteľov licencie L1A je naplnená formálna aj materiálna stránka
oprávnenia na výkon činnosti, pretože neexistuje žiadna vonkajšia prekážka nezávislá od vôle držiteľa
licencie, ktorá by mu bránila vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnícku
starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom mieste

(napr. v byte chorého, v inom prirodzenom sociálnom prostredí osoby, ktorá vyžaduje poskytovanie
zdravotnej starostlivosti). V prípade poskytovania zdravotnej starostlivosti na základe licencie L1A
ide o tzv. „návštevnú službu“. Samotná skutočnosť, že prevádzkovateľ zdravotníckeho zariadenia, s
ktorým lekár - držiteľ licencie L1A uzatvára dohodu/zmluvu, je povinný spĺňať podmienky ustanovené
zákonom, medzi ktoré patrí aj vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia s
oprávnením na vykonávanie samostatnej zdravotníckej praxe lekára - držiteľa licencie L1A nijako

nesúvisí. Skutočnosť,žedržiteľlicencieL1Auvedenúlicenciunevyužíva,neznamenáreálnunemožnosť
jej využívania. Na to, aby licencia L1A nebola oprávnením podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom
poistení, by musela existovať objektívna nemožnosť vykonávať činnosť, ktorá nespočíva v konaní,
resp. v nekonaní držiteľa oprávnenia. Povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia sa
viaže výlučne na osobu prevádzkovateľa zdravotníckeho zariadenia. Zánikom povolenia neprestane

lekár, ktorý je držiteľom licencie L1A, spĺňať podmienky pre vydanie tohto druhu licencie. Splnenie
predpokladov pre vydanie licencie L1A lekárom nie je naviazané na vydanie povolenia prevádzkovateľa
zdravotníckeho zariadenia. Skutočnosť, že lekár - držiteľ licencie L1A uzatvára súkromné zmluvy/
dohody s prevádzkovateľom zariadenia, ktorý má vydané povolenie, nemožno chápať ako podmienku
oprávnenia na výkon zdravotníckej praxe. Podmienky na výkon samostatnej zdravotníckej praxe musí

lekár splniť na to, aby mu licencia L1A bola vydaná (pred vydaním licencie L1A). Zmluvu/dohodu s
prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia uzatvára následne, po tom, čo spĺňa podmienky na výkon
zdravotníckej praxe, teda po vydaní licencie L1A. Je iba na vôli lekára, či popri žiadosti o vydanie licencie
L1B, požiada aj o vydanie licencie L1A, a či sa rozhodne využiť obe licencie a poskytovať zdravotnú
starostlivosť na základe oboch licencií. Držba licencie L1B ani vstup jej držiteľa do pracovného pomeru

s prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia však nemá žiaden vplyv na právo držiteľa licencie
L1A naďalej vykonávať samostatnú zdravotnícku prax. Vzhľadom na uvedené držiteľ licencie L1A má
postavenie (status) samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z.“

19. Veľký senát najvyššieho súdu dal v rozsudku sp. zn. 1 Vs 3/2019 aj odpoveď na otázku zániku

povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia z titulu oprávnenia na
vykonávanie činností v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31. decembra
2010. Konštatoval: „...Status samostatne zárobkovo činnej osoby (ďalej aj „SZČO“) na základe licencie
L1Aniejebezďalšiehodôvodomvzniku,resp.trvaniapovinnéhopoisteniaSZČO,jevšakpredpokladom
vzniku alebo trvania takého poistenia. Osobitný spôsob vzniku, resp. zániku povinného nemocenského

poistenia a povinného dôchodkového poistenia (ďalej aj „povinné poistenie“) samostatne zárobkovo
činnej osoby upravuje ustanovenie § 21 ods. 2 až 4 zákon č. 461/2003 Z. z.....“ „....Držiteľovi licencie L1A
v zmysle citovaného ustanovenia povinné poistenie môže zaniknúť z troch dôvodov. Prvým dôvodom
je príjem v rozhodnom období nižší ako predpokladá ustanovenie § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.
z. Druhým dôvodom je zánik licencie L1A, kedy povinné poistenie zanikne dňom zániku tejto licencie.

Na zánik povinného poistenia držiteľa licencie L1A z tretieho dôvodu, teda z dôvodu vzniku pracovného
pomeru sa vzťahuje ustanovenie § 21 ods. 4 písm. b), časť vety za spojovníkom „a“. To znamená, že z
dôvodu vzniku pracovného pomeru u poskytovateľa zdravotníckeho zariadenia, v ktorom lekár musí mať
licenciu L1B, môže povinné poistenie lekára ako SZČO z titulu držby licencie L1A zaniknúť iba vtedy,
ak držiteľ licencie L1A splní svoju povinnosť podľa § 227 ods. 2 písm. a) a § 228 ods. 3 a 7 v spojení

s § 21 ods. 4 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. a pobočke Sociálnej poisťovne predloží vyhlásenie, že
odo dňa vzniku pracovného pomeru nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej
v § 5 písm. c), teda že od uvedeného dňa nevykonáva činnosť na základe licencie L1A (t. j. samostatnú
zdravotnícku prax). Keďže zákon č. 461/2003 Z. z. výslovne vyžaduje podanie „vyhlásenia“ podľa § 21
ods. 4 písm. b), za splnenie tejto povinnosti nemožno považovať podanie Registračného listu - odhlášky,

z obsahu ktorého náležitosti vyhlásenia nevyplývajú.

20. Vo vzťahu k skúmaniu pôvodu príjmov poistencov - lekárov, veľký senát najvyššieho súdu v
citovanom rozhodnutí uviedol, že takúto povinnosť žalovanej nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanoveniazákona č. 461/2003 Z. z. Žalovaná v rámci zisťovania podkladov pre rozhodnutie o vzniku alebo zániku
povinného poistenia vychádza z oznámenia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky podľa § 233
ods. 6 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z., resp. z výpisu z daňového priznania podľa § 228 ods. 1 a

2 tohto zákona. Z uvedeného vyplýva, že zákonodarca nezveril takúto právomoc Sociálnej poisťovni a
preto nemôže prešetrovať príjmy poistencov, a pri svojej činnosti vychádza výlučne z podkladov, ktoré
zabezpečuje Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky. Zároveň kasačný súd v zmysle rozhodnutia
najvyššieho súdu dodáva, že „...Sociálna poisťovňa nie je povinná skúmať, aká časť z týchto príjmov je
čisto z činnosti na základe licencie L1A, ktorá okolnosť je pre posúdenie vzniku alebo zániku poistenia

podľa § 21 ods. 1 právne irelevantná. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že aj v prípade, ak príjmy
z podnikania vykonávaného podľa osobitných predpisov sú nižšie, ale v súčte s iným príjmom zo
samostatnej zárobkovej činnosti, napr. zo živnosti sú v súčte vyššie ako predpokladá ustanovenie § 21
ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., poistenie vznikne, resp. trvá naďalej“. Záverom je potrebné uviesť, že
ak „lekár v daňovom priznaní priznal príjmy, považované za príjem z podnikania a z inej samostatnej
zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou

zárobkovou činnosťou, ide vždy o príjem SZČO a nie je právne významné, či tento príjem fyzická osoba
dosiahla z titulu jej statusu podľa § 5 písm. c) alebo aj podľa § 5 písm. a), príp. písm. b) alebo d) zákona
o sociálnom poistení v znení platnom do 31. decembra 2010.“

21. Citované rozhodnutie veľkého senátu najvyššieho súdu bolo podrobené ústavnému preskúmaniu

ústavnýmsúdom,ktorý uznesenímsp.zn.IV.ÚS610/2021,odmietolústavnúsťažnosťprotiuvedenému
rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Vs 3/2019. Ústavný súd v odôvodnení tohto rozhodnutia, okrem
iného, konštatoval: ....„Podľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok nie je možné považovať
za zjavne neodôvodnený ani za arbitrárny, teda taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch
nemajúcich oporu v zákone, resp. popierajúcich podstatu, zmysel a účel v predmetnom konaní

aplikovaných ustanovení právnych predpisov. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu zo
strany všeobecného súdu je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Z ústavnoprávneho hľadiska preto
nie je dôvod na spochybnenie záverov napadnutého rozsudku, pretože sú dostatočne zdôvodnené, aj
keď s takým zdôvodnením sťažovateľ nesúhlasí a využíva dostupnú inštančnú možnosť tieto závery vo

svoj prospech „prebiť“, nie však na podklade využiteľnom pre ústavnú sťažnosť. Napadnutý rozsudok
najvyššieho súdu je teda ústavne udržateľný. .....“

22. V kasačnej sťažnosti žalobkyňa opätovne otvorila otázku posudzovania jej statusu ako samostatne
zárobkovo činnej osoby z dôvodu držby licencie L1A a namietala právne názory vyslovené správnym

súdom, najvyšším správnym súdom a najvyšším súdom v rozsudku veľkého senátu sp. zn. 1 Vs 3/2019.
Najvyšší správny súd však otázku postavenia žalobkyne v súvislosti s držbou licencie L1A považuje za
vyriešenú, najmä vzhľadom na skoršie rozhodnutie najvyššieho správneho súdu zo dňa 27. apríla 2022,
ktoré sa uvedenej otázke vyčerpávajúco venovalo, a na ktorej spornosť dal najvyšší správny súd už
odpoveď. Najvyšší správny súd sa preto v celom rozsahu stotožňuje s právnym názorom vysloveným v

skoršom zrušujúcom rozsudku najvyššieho správneho súdu, v rámci ktorého boli zohľadnené aj odlišné
právne názory vyslovené veľkým senátom najvyššieho súdu (1 Vs 1/2019 a 1 Vs 3/2019) a zároveň
proti rozhodnutiu 1 Vs 3/2019 bola odmietnutá aj ústavná sťažnosť ústavným súdom uznesením sp. zn.
IV. ÚS 610/2021. Z uvedeného dôvodu tak, najvyšší správny súd toto odôvodnenie opätovne dáva do
pozornosti žalobkyni a v celom rozsahu naň poukazuje.

23. Rozhodnutie ústavného súdu ako aj rozhodnutie veľkého senátu správneho kolégia najvyššieho
súdujepresúdyzáväzné.Právnynázorvyjadrenývrozhodnutíveľkéhosenátujepresenátynajvyššieho
správnehosúduzáväzný.Aksasenátnajvyššiehosprávnehosúduprisvojomrozhodovaníchceodchýliť
od právneho názoru vyjadreného v rozhodnutí veľkého senátu, postúpi vec na prejednanie a rozhodnutie

veľkému senátu ( § 466 ods.3 SSP).

24. Vo svojom predchádzajúcom rozsudku sa najvyšší správny súd vysporiadal aj s odôvodnením
rozhodnutí správnych orgánov, ktoré považoval za dostatočné s poukázaním na skutočnosti, ktoré boli
podkladom na rozhodnutie, zhodnotením dôkazov a poukázaním na právne predpisy, na základe ktorých

rozhodli.

25. Vychádzajúc z uvedeného kasačný súd opätovne konštatuje, že správny súd rozhodol správne a
v súlade so zákonom, keď správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol, pričom svoju právnu úvahu, nazáklade ktorej ustálil svoj právny záver, aj riadne odôvodnil, jeho rozhodnutie nie je možné považovať
za arbitrárne či nepreskúmateľné. Skutočnosť, že žalobkyňa so závermi rozhodnutí správnych orgánov
a so závermi rozsudku správneho súdu nesúhlasí, nie je dôvodom na vyslovenie ich nezákonnosti.

Vzhľadom na vyššie uvedené vyhodnotil kasačný súd sťažnostné námietky žalobkyne za nedôvodné,
a tým nespôsobilé spochybniť vecnú a právnu správnosť napadnutého rozhodnutia správneho súdu.
Na základe toho kasačný súd dospel k záveru, že nie je daný žiaden zo zákonných dôvodov kasačnej
sťažnosti v zmysle § 440 SSP. Kasačný súd z dôvodov uvedených vyššie podľa § 461 SSP rozsudkom
(§ 457 ods. 1 SSP) kasačnú sťažnosť žalobkyne ako nedôvodnú zamietol.

26. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd tak, že účastníkom
konanianepriznalnároknanáhradutrovtohtokonania.Žalovanejakoúspešnejúčastníčkeich nepriznal
z dôvodu, keďže to nemožno spravodlivo požadovať (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 168 SSP) a
žalobkyni z dôvodu, že v tomto konaní nemala úspech, a preto nemá právo na náhradu trov (§ 467 ods.
1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP).

27. Toto rozhodnutie prijal kasačný súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (jednomyseľne).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.