Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, February 20, 2024

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 4Sfk/130/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7020200817
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 02. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Valašiková

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2024:7020200817.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky

Valašikovej, PhD., LL.M. a členov senátu prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD. a JUDr. Zuzany
Šabovej, PhD., v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): VT- HADICE & PLAST s.r.o., so sídlom Stavbárov
1, 071 01 Michalovce, IČO: 36 574 791, právne zastúpeného: JUDr. Juraj Kus, advokát, so sídlom Nám.
Osloboditeľov 10, 071 01 Michalovce, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky,
so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia č.
101396963/2020 zo 07. septembra 2020, konajúc o kasačnej sťažnosti proti rozsudku Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 7S/197/2020 z 22. júna 2022, takto

r o z h o d o l :

I. Kasačná sťažnosť sa z a m i e t a .

II. Účastníkom súd právo na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I. Konanie pred krajským súdom

1.NapadnutýmrozsudkomKrajskýsúdvKošiciach(ďalejaj„krajskýsúd“alebo„správnysúd“)postupom
podľa ust. § 190 zákona č. 162/2015 Z .z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) zamietol
žalobu,ktorousažalobcadomáhalpreskúmaniazákonnostirozhodnutiažalovanéhoč.101396963/2020

zo 07. septembra 2020 (ďalej aj „preskúmavané rozhodnutie“), ktorým tento, ako príslušný štátny orgán,
na základe zákona č. 35/2019 Z. z. o finančnej správe a o zmene a doplnení niektorých zákonov a
zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov, vydal rozhodnutie podľa ustanovenia § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009
Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov, ktorým potvrdil v celom rozsahu rozhodnutie Daňového úradu Košice č. 100529809/2020
zo dňa 25.02.2020, na základe ktorého bol podľa ustanovenia § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o

správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový
poriadok“), určený rozdiel v sume 348 095,76 eur na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie
obdobie rok 2016, daňovému subjektu VT- HADICE & PLAST s.r.o., ul. Stavbárov 1, 071 01 Michalovce
IČO: 36574791, DIČ: 2020041507, IČ DPH: SK2020041507 (ďalej aj „žalobca“).
2. Z odôvodnenia rozhodnutia správneho súdu vyplýva, že po oboznámení sa s obsahom
administratívnych spisov žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa, v právnych medziach správnej
žaloby (§ 182 ods. 1 písm. e) SSP), bez nariadenia pojednávania, za splnenia podmienok uvedených

v ust. § 107 ods. 2 a § 105 ods. 2 písm. a) a c) SSP) dospel k záveru, že žalobe žalobcu nemožno
priznať úspech.
3. Správny súd v odôvodnení rozsudku k žalobcovej námietke týkajúcej sa neunesenia dôkazného
bremena pokiaľ ide o žalobcových dodávateľov a dodávateľových subdodávateľov konštatoval, žeprimárnejenevyhnutnéuniesťdôkaznébremenonastranedaňovéhosubjektu-žalobcu,ktorýdisponuje
svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z
pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil;

preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených
podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov
predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia
spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť daňový nárok uznaný ako oprávnený. V týchto okolnostiach správca
dane vykonal rozsiahle dokazovanie a poukázal na niektoré nezrovnalosti.

4. Právnym základom na uplatnenie daňových výdavkov v posudzovanom prípade je § 19 ods. 2 písm.
k) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov, ktorý pojednáva o účele daňových výdavkov, nie však o
preukázateľnosti (reálnosti) daňového výdavku, čo je upravené v § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z. z.
o dani z príjmov.
5. Ďalej správny súd uviedol, že podľa § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov na
účely tohto zákona sa rozumie daňovým výdavkom výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie

a udržanie zdaniteľných príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve
daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11, pričom pri využívaní majetku,
ktorý môže mať charakter osobnej potreby a s ním súvisiacich výdavkov (nákladov), je daňový výdavok
uznaný len v pomernej časti podľa § 19 ods. 2 písm. t), v akej sa používa na dosiahnutie, zabezpečenie
a udržanie zdaniteľných príjmov, ak tento zákon neustanovuje inak. Z citovaného ustanovenia zákona

podľa krajského súdu vyplýva, že daňový výdavok musí byť preukázateľne vynaložený daňovníkom. Pre
uznanie výdavkov v zmysle uvedených zákonných ustanovení je potrebné, aby boli súčasne splnené
tri podmienky a to:
- Podmienka vecnosti - výdavky (náklady) musia byť vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a
udržanie príjmov. To znamená, že musí byť súvislosť medzi zdaniteľnými príjmom a konkrétnym

výdavkom.
- Podmienka preukázateľnosti - daňový subjekt musí vedieť preukázať, že výdavok (náklad) skutočne
vznikol.
- Podmienka zaúčtovania - preukázateľný výdavok (náklad) musí byť zaúčtovaný a to pri každom
konkrétnom výdavku (náklade).

6. Správny súd mal za to, že podmienka preukázateľnosti výdavkov bola daňovými orgánmi
spochybnená, v dôsledku čoho došlo k prenosu dôkazného bremena na žalobcu, ktoré on už nedokázal
„uniesť“. Na str. 9 a 10 ods. 1 a 2 preskúmavaného rozhodnutia žalovaný správny orgán popisuje zistený
skutkový stav, ktorý nebolo možné preukázať, pričom tento deklaroval žalobca. Žalovaný správny orgán
uviedol: „Správca dane v rámci dokazovania ďalej zaslal výzvy podľa 26 Ods. 7 Daňového poriadku,

právnym nástupcom spoločnosti L RACING s.r.o., t. j. spoločnosti BG Investment s. r. o. a spoločnosti
RHEAGROUPs.r.o.Anijednaspoločnosť'správcovidanenepredložilažiadnelistinnédokladyadôkazy.
Spoločnosť L RACING s.r.o. zmenila konateľa na občana maďarskej národnosti, následne 13.12.2016
zmenila názov spoločnosti na BG Investment s. r. o. a sídlo (virtuálne sídlo) na Tallerova 4, Bratislava
a dňa 18.01.2017 bola spoločnosť vymazaná z obchodného registra. Dôvodom výmazu bolo zlúčenie s

inou spoločnosťou a právnym nástupcom sa stala spoločnosť RHEA GROUP s.r.o. s virtuálnym sídlom
Tolstého 5, Bratislava, ktorá so správcom dane nekomunikuje. Z informačného systému Finančnej
správy správca dane zistil, že pri kontrole dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január 2016,
február 2016, marec 2016, apríl 2016 a máj 2016 v spoločnosti RHEA GROUP s.r.o., IČO: 45 686 327,
bola spoločnosť nekontaktná, konateľ spoločnosti Alexander Kričfaluši, bytom T. č. XX, okres O. sa

na adrese trvalého pobytu nezdržiaval a jeho pobyt nebol štátnym orgánom známy (odpoveď OR PZ v
Koškovciach na žiadosť o predvedenie Alexandra Kričfalušiho).“
7. Správny súd konštatoval, že práve na základe týchto zistení došlo k prenosu dôkazného bremena a
žalobca mal možnosť v daňovom konaní tieto skutočnosti osvetliť, resp. vyvrátiť. Tvrdenie, že nemožno
vyvodiť dôkazné bremeno žalobcu na právne vzťahy týkajúce sa jeho dodávateľa a dodávateľových

subdodávateľov je v týchto okolnostiach neúnosné. Predloženie faktúr, resp. poskytnutie vyjadrení bez
reálneho základu a bez možnosti ich overenia u dodávateľa preverovaných reklamných služieb nie je
možné považovať za unesenie dôkazného bremena pri preukazovaní skutočností, ním uvedených v
podanom daňovom priznaní za kontrolované zdaňovacie obdobie. Správny súd zdôraznil, že žalobca,
ktorý si účtoval do daňových výdavkov náklady za služby je povinný preukázať aj inými listinnými

dôkazmi, že služby boli skutočne dodané v deklarovanom rozsahu a práve dodávateľom uvedeným na
faktúre.
8. Ohľadom námietky, že rozhodnutie nebolo doručené právnemu zástupcovi žalobcu advokátovi
JUDr. Jurajovi Kusovi správny súd uviedol, že z udelenej plnej moci vyplýva, že žalobca neudelilzástupcovi všeobecnú plnú moc, ale obmedzil zástupcu na úkony uvedené v plnomocenstve. Z textu
plnomocenstva, ktorým bol splnomocnený na podávanie (aj to presne vymedzené) a nie na preberanie
všetkých písomností vyplýva, že zástupca bol oprávnený podať odvolanie, ale z neho nevyplýva, že

žalovaný mal doručiť žalobou napadnuté rozhodnutie splnomocnenému zástupcovi a nie žalobcovi.
Správny súd preto konštatuje, že uvádzanie slovných spojení v plnomocenstvách, tak ako ich v
správnej žalobe aj žalobca uvádza, „Na podanie rôznych návrhov“ a „Na zastupovanie v hore uvedenej“
determinuje aj rozsah práv a povinností splnomocnenca a splnomocniteľa, preto táto námietka žalobcu
nie je dôvodná.

9. V súvislosti s námietkou „prekvalifikovania reklamných služieb na sponzorstvo“, správny súd
konštatoval, že táto nie je spôsobilá na zmenu právnej kvalifikácie zdaniteľnej služby. Žalovaný
vo vyjadrení k správnej žalobe osvetlil túto skutočnosť týmto spôsobom: „sponzorstvo je obsahovo
porovnateľné s reklamou, pričom účelom sponzorstva je taktiež propagácia mena, ochrannej známky,
dobrej povesti, propagácia tovaru, alebo aktivít sponzora. Poukázal na § 17 ods. 19 písm. h) zákona č.
595/2003 Z. z., v zmysle ktorého sú súčasťou základu dane daňovníka po zaplatení výdavky (náklady)

na sponzorské u sponzora na základe zmluvy o sponzorstve v športe, poskytnuté počas obdobia trvania
zmluvy o sponzorstve v športe v rozsahu podľa jeho skutočného použitia v príslušnom zdaňovacom
období, ak v príslušnom zdaňovacom období sponzor vykáže kladný základ dane; za výdavky
(náklady) na sponzorské sa nepovažuje poskytnutie sponzorského pre športovca okrem športového
reprezentanta“. Žalobca ku kontrole nepredložil zmluvu o sponzorstve, ktorá by bola zverejnená v

informačnom systéme športu.“ S takýmto právnym odôvodnením sa krajský súd stotožnil a doplnil,
že sám žalobca neprodukoval k tejto námietke žiadne ďalšie dôkazy, len tautologicky spochybňoval
aplikáciu pojmu reklamy.
10. Ďalšie žalobné námietky, obsiahnuté v bode 7. rozsudku, spolu súvisia a preto ich správny súd
neposudzoval oddelene, ale vo vzájomnej súvislosti. Ide o tieto námietky, ktoré smerujú k spochybneniu

zistení daňových orgánov ohľadom preukázateľnosti a vecnosti výdavkov žalobcu:
- (4) posudzovanie výdavkov na reklamu vynaložené za účelom prezentácie podnikateľskej činnosti
žalobcu § 19 ods. 2 písm. k) zákona o dani z príjmov č. 595/2003 Z. z.,
- (5) obsah a plnenie zo Zmluvy o vykonaní reklamy uzatvorenej 07. januára 2016,
- (6) spochybnenie dodanie reklamných služieb od spoločnosti L RACING s.r.o., CAPTAIN, s.r.o. a RKI,

spol. s r.o.,
- (7) existencia Zmluvy o reklamných službách z 05. júla 2016.
11. Po preskúmaní všetkých zistených skutočností v administratívnom konaní a po porovnaní s
tvrdenými žalobnými námietkami konštatoval správny súd, že tvrdenia žalobcu nie sú spôsobilé na
zmenu právneho názoru, ktorý ustálil žalovaný správny orgán. Na tomto mieste, aj vzhľadom na

koncepciu správnej žaloby, správny súd zároveň poznamenal, že nie je jeho úlohou opakovať dôvody
a skutkové zistenia správneho orgánu, ktoré sú podrobne zachytené v preskúmavanom rozhodnutí, s
ktorými sa na základe zisteného skutkového stavu stotožňuje. Preto v týchto okolnostiach správny súd
poukázal na niektoré časti preskúmavaného rozhodnutia (resp. vyjadrenia žalovaného), ktoré podporujú
jeho právny záver.

- ohľadom vecnosti výdavkov str. 18 preskúmavaného rozhodnutia: „Správca dane v napadnutom
rozhodnutí poukázal, že za nárastom tržieb daňového subjektu bol nárast požiadaviek od hlavného
odberateľaU.S.SteelKošice,s.r.o.FinančnériaditeľstvoSRkonštatuje,žedaňovýsubjektnepreukázal,
že reklamné služby fakturované spoločnosťou L RACING s.r.o. súviseli s jeho podnikateľskou a
ekonomickou činnosťou.“

- ohľadom obsahu a plnenia zo zmluvy o vykonaní reklamy uzatvorenou 07. januára 2016 na str. 8
preskúmavaného rozhodnutia: „Zmluvu o reklame za daňový subjekt podpísal konateľ E. Schmidt, na
osobu, ktorá podpísala zmluvu za dodávateľa reklamy (L RACING s.r.o.) si už nepamätali. Na otázku
správcu dane, aby vysvetlili význam vety v Zmluve o reklame „vykonať podľa požiadaviek objednávateľa
reklamu pre tretiu osobu”, konatelia len uviedli, „na pretekoch jazdilo jedno alebo až tri autá s ich logom,

čo je zdokladované na CD nosičoch u nich vo firme a ktoré predložia v určenom termíne”.
- ohľadom spochybnenia dodania reklamných služieb od spoločnosti L RACING s.r.o., CAPTAIN, s.r.o.
a RKI, spol. s r.o. žalovaný správny orgán vo vyjadrení z 25. januára 2021 na str. 8 uvádza:
„K vyjadreniu žalobcu, že správcovi dane predložil dostatok dôkazov o uskutočnenej reklame žalovaný
uvádza, že žalobca správcovi dane nevedel v priebehu daňovej kontroly ani vo vyrubovacom konaní

hodnoverne vysvetliť, aké konkrétne služby boli poskytnuté dodávateľom L RACING s.r.o. na základe
každej jednej vystavenej faktúry. Opakovane uvádzal, že to bola reklama poskytnutá na pretekoch
športových motorových vozidiel organizovaných tímom L RACING. V čom konkrétne spočívalo dodanie
služieb na každom jednom preteku a za akú cenu, neuviedol. Žalobca nepriradil ani jednu faktúruku konkrétnemu CD ani DVD nosiču, teda nepreukázal, za čo konkrétne bola každá jedna faktúra
vyhotovená.
Žalobca nevedel uviesť konkrétne vozidlá, ktoré mali byť na jednotlivých pretekoch nositeľom „reklamy“,

hoci sa na ústnom pojednávaní dňa 31.05.2019 vyjadril: „preteky aj vyhrával náš pilot, t.j. jazdec, ktorý
prezentoval naše logo firmy na svojom motorovom vozidle. Na každom aute je viac reklám, ale na našom
aute bolo naše veľké logo ako sponzora tohto motorového vozidla na tomto podujatí, ktoré sme my
podporovali. Na tomto aute boli použité aj naše výrobky (hadice), ktoré sme mu dodali. (...)
(str. 10 vyjadrenia) Podľa faktúr od spoločnosti RKI, spol. s r.o., predložených ku kontrole, mali byť

všetky „reklamné služby“ poskytnuté žalobcovi v priestoroch Mestskej krytej plavárne, Protifašistických
bojovníkov 4, Košice na LED veľkoplošných obrazovkách. Správca dane vykonaným preverovaním
zistil, že Mestská krytá plaváreň Košice (odpoveď zo dňa 10.10.2019 zaevidovaná pod č. 250459544)
nebola prevádzkovateľom reklamných zariadení ale iba prenajímateľom plochy na umiestnenie týchto
zariadení. Reklamné zariadenie - LED obrazovky boli majetkom nájomcov, ktorými boli v roku 2016 boli
spoločnosti SOCIETY, s.r.o., Košice a Royal industry s.r.o. Košice. Z odpovede Mestskej krytej plavárne

Košice vyplynulo, že v roku 2016 nemala obchodný vzťah so spoločnosťou RKI, spol. s r.o. a ani so
žalobcom. Spoločnosť SOCIETY s.r.o. poskytla správcovi dane doklady a dôkazy (zaevidované pod č.
6/16643904/2019), z ktorých vyplynulo, že prenajatý reklamný priestor bol ďalej prenajatý spoločnosti
LASER media, s.r.o., Opatovská 241, 831 01 Bratislava, ktorá v roku 2016 nefakturovala poskytnutie
reklamných služieb spoločnosti RKI spol. s r.o.“

12. Správny súd považoval za potrebné k vyššie uvedenej citácii zisteného skutkového stavu a právneho
hodnotenia žalovaného správneho orgánu podotknúť, že žalovaný správny orgán spochybnil nielen
existenciou reklamy (reklamných produktov), ale spochybnil aj to, kto tieto produkty vyrobil a poskytol
ako dodávateľ. V tomto smere vykonali daňové orgány rozsiahle dokazovanie.

13. Správny súd konštatoval, že pod ťarchou aj týchto zistení a v kontexte hodnotenia všetkých dôkazov
spolu a vo vzájomnej súvislosti, žalovaný správny orgán zákonným spôsobom dospel k právnemu
záveru, judikovanému v preskúmavanom rozhodnutí. Z vyššie uvedených dôvodov správny súd zastáva
názor, že skutkový stav, ktorý žalovaný správny orgán zistil, jednoznačne preukazuje právne závery
žalovaného správneho orgánu, ktoré ustálil v preskúmavanom rozhodnutí.

II. Kasačná sťažnosť, vyjadrenie

14. Proti právoplatnému rozsudku podal žalobca v procesnom postavení sťažovateľa (ďalej len
„sťažovateľ“), prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu, riadne a včas kasačnú sťažnosť, a
to z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. f), g) a h) SSP. Napadnutý rozsudok považoval za nedostatočne

odôvodnený, svojvoľný a arbitrárny a navrhol, aby kasačný súd zmenil rozsudok správneho súdu tak,
že zrušuje rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie a vec vracia na ďalšie konanie.
15. Úvodom sťažovateľ namietal, že v bode 5. odôvodnenia správny súd uviedol, že žalobca žiadal zrušiť
preskúmavané rozhodnutie „bez bližšie uvedených dôvodov v zmysle § 191 ods. 1 zákona č 162/2015
Z. z. Správny súdny poriadok“. Sťažovateľ uviedol, že ust. § 191 SSP neupravuje žalobné dôvody,

tie upravuje § 182 SSP, naopak ust. § 191 upravuje dôvody, pre ktoré správny súd zruší napadnuté
rozhodnutie. Pripomenul, že v žalobe žiadal o zrušenie rozhodnutia podľa ust. § 191 ods. 1 a 3 SSP.
Správny súd si mal nesprávne vyložiť ust. § 182 ods. 1 písm. e) a § 191 ods. 1 SSP. Zároveň mal za to,
že si správny súd nesprávne vyložil ust. § 107 ods. 1 písm. a), b) a d) SSP, keď napriek žiadosti žalobcu
o nariadenie pojednávania z 10. februára 2021, rozhodol bez jeho nariadenia.

16. Pokiaľ ide o súdom prezentované závery ohľadne neunesenia dôkazného bremena, ako aj jeho
prenesenia, sťažovateľ uviedol, že bod 22. rozhodnutia, v ktorom správny súd citoval žalovaným
zistený skutkový stav, je podľa jeho názoru učebnicovým príkladom založenia podvodného daňového
reťazca. Avšak žiadny dôkazom nebolo preukázané, že daňový subjekt vedel, resp. mal vedieť, že je
účastníkom daňového podvodného reťazca. Za dodanie reklamných služieb zaplatil až vtedy, keď mu

boli doručené dôkazy, že reklamné služby boli vyhotovené a dodané. Vzhľadom na to, mal sťažovateľ za
to, že podvodného konania sa dopustili dodávateľské a subdodávateľské spoločnosti, ktoré nepodávali
daňové priznanie na daň z príjmu. Na podporu tohto sťažnostného bodu sťažovateľ citoval z rozhodnutí
kasačného súdu sp. zn. 3 Sžf 1/2011, 8Sžf 5/2012, 6Sžf 10/2012, 10Sžfk 1/2018, či NSS ČR sp. zn. 5Afs
131/2004, 5Afs 60/2017, ktoré sa týkali unesenia dôkazného bremena pri podvodnom konaní na DPH.

17. Bod 26. rozhodnutia, v ktorom správny súd poukázal na jednotlivé časti preskúmavaného
rozhodnutia žalovaného, ako aj bod 27., v ktorom správny súd uviedol, že správny orgán spochybnil nie
len existenciu reklamy, ale aj to, kto tieto produkty vyrobil a poskytol, podľa sťažovateľa neobstoja, lebosú v rozpore s vykonaným dokazovaním. Sťažovateľ zopakoval, že konal v dobrej viere a nemôže niesť
zodpovednosť za potencionálne podvodné konanie, ktoré sa prípadne vyskytne v reťazci.
18. Sťažovateľ nesúhlasil ani so závermi správneho súdu k námietke, že rozhodnutie nebolo doručené

právnemu zástupcovi žalobcu a považuje ho za rozporné s vykonaným dokazovaním aj zákonom a mal
za to, že správny súd si nesprávne vyložil ust. § 9 ods. 2 Daňového poriadku a tiež nesprávne posúdil
rozsah plnomocenstva advokáta.
19. Za rozporné s vykonaným dokazovaním, ako aj so zákonom považoval odôvodnenie v bode 24.
rozhodnutia, v ktorom sa správny súd priklonil k stanovisku žalovaného k prekvalifikovaniu reklamných

služieb na sponzorstvo a do značnej miery sa pridržiaval už prezentovanej argumentácii zo žalobného
návrhu. Mal za to, že správny súd si nesprávne vyložil ust. § 17 ods. 19 pism. h) a § 19 ods. 2 písm.
k) Zákona o dani z príjmov.
20. V písomnom vyjadrení ku kasačnej sťažnosti žalovaný uviedol, že dôvody kasačnej sťažnosti
sú obsahovo zhodné so žalobnými dôvodmi a žalovaný sa s nimi vysporiadal nie len v odôvodnení
svojho rozhodnutia, ale aj vo vyjadrení k žalobe a navrhol kasačnému súdu, aby kasačnú sťažnosť ako

nedôvodnú zamietol.
21. Žalovaný poukázal na to, že síce sťažovateľ poukazuje na rozsudky Najvyššieho správneho súdu
SR, Najvyššieho správneho súdu ČR, či SD EÚ, ktoré sa vzťahujú k dani z pridanej hodnoty - právo
na odpočítanie dane v súvislosti s podvodným konaním, správca dane však neuznal sťažovateľovi
uplatnené daňové výdavky z dôvodu nepreukázania, že služby uvedené v preverovaných faktúrach boli

reálne uskutočnené tak, ako boli deklarované, a nie z dôvodu zistenia podvodného konania sťažovateľa.
Sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno, nesplnil si teda povinnosti, ktoré mu boli uložené v oblasti
dokazovania a nepreukázal, že do daňových výdavkov zahrnul náklady podľa zákona č. 595/2003 Z. z.
o dani z príjmov v nadväznosti na § 24 ods. 1 Daňového poriadku.
22. Žalovaný detailne pripomenul závery obsiahnuté v odôvodnení rozhodnutia a to najmä, pokiaľ ide

o dodávateľov L RACING s.r.o., CAPTAIN, s.r.o. a RKI, spol. s r.o. ďalej uviedol, že sťažovateľ v
závere kasačnej sťažnosti poukázal na rozhodnutia FR SR, ktorými boli v odvolacom konaní potvrdené
rozhodnutia, ktorými boli vyrubené rozdiely na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia roka
2016. Uvádza, že správca dane pri kontrole dane z pridanej hodnoty konštatoval, že nespochybnil
poskytnutie reklamných služieb alebo rozhodujúcou skutočnosťou pre neuznanie práva na odpočítanie

dane bolo zistenie, že služby neboli reálne dodané vyššie uvedenými deklarovanými dodávateľmi, ktoré
vystavili preverované faktúry a správca dne pri daňovej kontrole na dani z príjmov za rok 2016 tvrdí, že
spochybňuje existenciu reklamy.
23. Žalovaný uviedol, že rozhodnutia súvisiace s kontrolou dane z pridanej hodnoty boli vydané
správcom dane a FR SR v roku 2022. Predmetom podanej žaloby bolo rozhodnutie zo 07. septembra

2020 a nie rozhodnutia súvisiace s kontrolou dane z pridanej hodnoty. Správca dane v rozhodnutí, ktoré
vyhotovil po vykonanej kontrole dane z príjmov za rok 2016 konštatoval, že sťažovateľ nepreukázal, že
do daňových výdavkov zahrnul náklady v zmysle zákona č. 595/2003 o dani z príjmov.

24. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril sťažovateľ a upriamil v ňom pozornosť súdu na zbierkové

rozhodnutie sp. zn. 3Sžfk 15/2020 uvedeného v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho správneho
súdu SR č. 3/2022 pod číslom 23/2022, ktoré považoval za uplatniteľné v posudzovanej veci.
III. Konanie na kasačnom súde

25. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, ako súd kasačný podľa § 21 písm. a/ SSP v spojení s

§ 438 ods. 2 SSP, po tom, čo zistil, že kasačná sťažnosť bola podaná riadne a včas (§ 443 SSP a §
444 SSP), oprávnenou osobou na podanie kasačnej sťažnosti (§ 442 SSP), smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 SSP), kasačná sťažnosť má predpísané náležitosti
(§ 445 ods. 1 SSP a § 57 SSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie z dôvodov a v rozsahu uvedenom
v podanej kasačnej sťažnosti podľa § 440 SSP, § 441 SSP a § 453 SSP a postupom podľa § 455 SSP

bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa nie je dôvodná.
26. Kasačný súd po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi kasačnej sťažnosti proti napadnutému
rozsudku správneho súdu preskúmal rozsudok správneho súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,
skúmal aj napadnuté rozhodnutia žalovaného správneho orgánu a konanie im predchádzajúce, a to
najmä z toho pohľadu, či sa správny súd vysporiadal so všetkými zásadnými námietkami uvedenými

v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého
rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.27. Predmetom súdneho prieskumu bol rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7S/197/2020 zo
dňa 22.6.2022, ktorý postupom podľa ust. § 190 SSP zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal
preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101396963/2020 zo 07. septembra 2020.

28. Z obsahu administratívneho spisu senát kasačného súdu zistil, že Daňový úrad v Košiciach vykonal
u daňového subjektu (sťažovateľa) daňovú kontrolu dane z príjmu právnickej osoby podľa zákona č.
595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov za zdaňovacie obdobie roka 2016. O
vykonanej daňovej kontrole bol vyhotovený Protokol č. 101729352/2019 zo dňa 15.07.2019.
29. Celý priebeh administratívneho konania je podrobne rozpísaný v rozsudku krajského súdu v kapitole

I., preto ho kasačný súd nebude opakovať, len naň v celom rozsahu poukazuje.

IV. Právne predpisy a právne názory kasačného súdu

30. V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom
fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených

týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo
priamo dotknuté rozhodnutím orágnu verejnej správy, opatrením orgánu verejenej správy, nečinnosťou
orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejenej správy, sa môže za podmienok
ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde (§ 2 ods. 1, 2 SSP).
31. Správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov

verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú
ochranu pred nečinnosťou orgánov verejenej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto
zákonom (§ 6 ods. 1 SSP).
32. Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu je
posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov

pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či
rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom
predpísané náležitosti.
33. Kasačný súd preskúmal rozsudok správneho súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,
preskúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu a konanie jemu predchádzajúce a

konštatoval, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.
34. Podľa ust. § 461 SSP kasačný súd zamietne kasačnú sťažnosť, ak po preskúmaní zistí, že nie je
dôvodná.
Podľa ust. § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov na účely tohto zákona sa rozumie
daňovým výdavkom výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov

preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zavevidovaný v
evidenicii daňovníka podľa § 6 ods. 11, pričom pri využívaní majetku, ktorý môže mať charakter osobnej
potreby a s ním súvisiacich výdavkov (nákladov) je daňový výdavok uznaný len v pomernej časti podľa
§ 19 ods. 2 písm. t) v akej sa používa na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov,
ak tento zákon neustanovuje inak.

35. Senát najvyššieho správneho súdu po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi kasačnej sťažnosti
proti napadnutému rozsudku Krajského súdu v Košiciach konštatoval, že s námietkami uvedenými v
kasačnej sťažnosti nie je možné sa stotožniť.
36. K námietke sťažovateľa ohľadom porušenia jeho procesných práv, keďže správny súd napriek jeho
žiadosti nenariadil vo veci pojednávanie, kasačný súd udáva, že s touto nie je možné sa stotožniť.

37. Podľa ust. § 182 ods. 1 v správnej žalobe sa musí uviesť okrem všeobecných náležitostí podľa písm.
g) vyjadrenie, či žalobca žiada nariadenie pojednávania; na neskoršiu žiadosť žalobcu o nariadenie
pojednávania správny súd neprihlida. Z obsahu súdneho spisu je nesporné, že žalobca v žalobe,
ktorú Krajskému súdu v Košiciach doručil osobným podaním dňa 27.10.2020 nežiadal o nariadenie
pojednávania.

38. Podaním Krajského súdu v Košiciach zo dňa 26.01.2021 bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa
doručené vyjadrenie žalovaného k žalobe, v ktorom bol súčasne vyzvaný, že môže podžiadať správny
súd, aby vo veci nariadil pojednávanie. Na túto výzvu sťažovateľ reagoval písmoným podaním zo dňa
08.02.2021, v ktorom sa podrobne vyjadril k vyjadreniu žalovaného, avšak o nariadenie pojednávania
rovnako ako v podanej žalobe nežiadal. Následne až dňa 10.02.2021 bolo Krajskému súdu v Košiciach

doručené podanie právneho zástupcu sťažovateľa, v ktorom žiadal o vytýčenie pojednávania podľa ust.
§ 107.
39. Z dickcie vyššie citovaného ust. § 182 ods. 1 písm. g) vyplýva, že o nariadenie ústneho pojednávania
žalobca môže požiadať v žalobe alebo jej doplnení najneskôr však do uplynutia lehoty na podaniežaloby (§181 ods. 1 SSP). Absencia vyjadrenie obsahujúceho žiadosť o nariadenie pojednávania má za
následok, že správny súd môže vec prejednať a rozhodnúť bez nariadenia ústneho pojednávania, no
iba za predpokladu, že pre nariadenie pojednávania nebudú dané iné zákonné dôvody.

40. Vzhľadom ku skutočnoti, že žalobca (sťažovateľ) nepožiadal o nariadenie ústneho pojednávania
ani v podanej žalobe ani vo vyjadrení, ani v zákonnej lehote podľa ust. §181, ale až podaním zo dňa
10.02.2021, Krajský súd v Košiciach postupoval správne, keď na takúto žiadosť už neprihliadal.
41. Kasačný súd konštatoval, že žalovaný správny orgán vo veci vykonal dostatočné rozsiahle
dokazovanie za účelom preverenia reálnosti prijatých reklamných služieb, ktoré preukázalo, že aj keď

sťažovateľ predložil správcovi dane v priebehu výkonu daňovej kontroly formálne doklady o prijatých
reklamných službách, tieto ale neboli dostatočnými dôkazmi, že služby boli uskutočnené tak, ako boli
sťažovateľom deklarované. Predloženie faktúr bez reálneho základu a bez možnosti ich overenia u
dodávateľa preverovaných reklamných služieb, ktorý (medzitým zanikli, neboli kontaktné, zmenili svoje
obchodné meno, adresy, menili konateľov, atď.) tak vykazujú znaky rizikového dodávateľa, keďže
ani jedna z obchodných spoločností so správcom dane nekomunikovala ani nepredložila doklady ani

dôkazy o zhotovovaní či zrealizovaní deklarovaných reklamných služieb. Sťažovateľ v daňovom konaní
nepreukázal, že zaniknuté spoločnosti by uskutočnili služby v zmysle vystavených faktúr.
42. Podľa ust. § 24 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na
správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo podávať
podľa osobitých predpisov; skutočnosti, na ktorých preuákzanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu

daňovejkontrolyalebodaňovéhokonania;vierohodnosť,správnosťaleboúplnosťevidenciíazáznamov,
ktorý je povinný viesť. Dôkazné bremeno v daňovom konaní znáša daňový subjekt v zmysle ust. §
24 ods. 1. Na základe vyššie uvedených skutočností sa senát kasačného súdu stotožnil s právnym
názorom Krajského súdu v Košiciach, že skutkový stav, ktorý žalovaný správny orgán zistil jednoznačne
preukazuje jeho právne závery, že sťažovateľ vo veci neuniesol dôkazné bremeno a nijakým spôsobom

nepreukázal reálnosť zdaniteľného plnenia. V konaní bolo jednoznačne preukázané, že konateľ si
nepamätal, kto podpísal zmluvu na vykonanie reklamy v dohodnutej cene 560 000,- eur. Nepreukázal,
kto spornú faktúru vystavil, ako ani nepreukázal, že reklamná kampaň v mesiaci december 2016 bola
reálne odvysielaná, nebola preukázaná dĺžka skutočného vysielania uvedených spotov na jednotlivých
LED obrazovkách, aby tak bolo možné preukázať dodanie služby, ktorá by odôvodňovala výšku ceny

uvedenej na každej jednej faktúre od spoločnosti CAPITAIN, s.r.o.

43. K námietke sťažovateľa preukázania výdavkov kasačný súd uvádza, že pokiaľ má byť určitá
obchodná transakcia uznaná ako výdavok v zmysle zákona o dani z príjmov, musí byť podľa citovaných
ustanovení takýto výdavok dostatočne preukázaný. Splnenie zákonných podmienok nie je, samozrejme,

viazané len na ich formálne preukázanie, ale podstatné je, aby formálne deklarované úkony mali svoj
reálny a preukázateľný skutkový základ. Ak je nárok na uznanie výdavku podložený konkrétnou faktúrou,
potom splnenie podmienky preukaznosti výdavku nie je možné viazať len na reálne uskutočnenie
fakturovaných dodávok tovarov a služieb, ale musí byť tiež preukázaná zhoda medzi skutočným
dodávateľom a dodávateľom deklarovaným vo faktúre.

44. Kasačný súd z uvedeného dôvodu poukazuje na judikatúru vzťahujúcu sa na daň z príjmov,
aplikovateľnú na predmetnú vec (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf 45/2015
z 26. januára 2017), z ktorého vyplýva právny názor, že: „Základným kritériom pre uznanie výdavkov
v zmysle uvedených zákonných ustanovení sú tri podmienky, ktoré musia byť splnené súčasne, a
to podmienka vecnosti (výdavky musia byť vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie

príjmov, tzn., že musí byť súvislosť medzi zdaniteľným príjmom a konkrétnym výdavkom), podmienka
preukázateľnosti (daňovník musí vedieť preukázať, že výdavok skutočne vznikol) a podmienka
zaúčtovania (preukázateľný výdavok musí byť zaúčtovaný), na ktoré kritériá musia daňovníci vždy
pamätať, a to pri každom konkrétnom výdavku, len ak je splnená podmienka vecnosti výdavkov vo
vzťahu k podnikaniu a súčasne i podmienka preukázateľnosti výdavkov a ich zaúčtovania, potom sa

výdavky uznajú za daňový výdavok, ak zákon neustanovuje inak, s poukazom na § 19 ods. 2 - 5, §
20, § 21 zákona č. 595/2003 Z. z. Pre splnenie zákonných podmienok pre uznanie daňového výdavku
a následné určenie správnej výšky základu dane z príjmov nepostačuje, ak daňovník deklaruje prijatie
dodávky tovaru alebo služby len preukázaním daňového dokladu - faktúry s predpísaným obsahom.
Daňové doklady musia na jednej strane jednoznačne preukazovať prijatie zdaniteľného plnenia a

na druhej strane je potrebné, aby bolo preukázané, že k prijatiu tovaru deklarovaného v daňovom
doklade reálne aj došlo, a to v rámci dojednaných dodávok tovarov jednotlivými dodávateľmi. Pokiaľ
nie sú splnené tieto hmotnoprávne podmienky, nie je možné konštatovať, že daňový subjekt preukázal
rozhodujúce skutočnosti, ktoré mali vplyv na správne určenie dane z príjmov.“45. Vo vzťahu k sťažovateľom uvedenej judikatúre, konkrétne rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3Sžf/1/2011, kasačný súd uvádza, že tento právny názor bol prekonaný vývojom
rozhodovacej činnosti, ako najvyššieho súdu, tak neskôr najvyššieho správneho súdu, a to najmä so

zdôraznením zodpovednosti daňového subjektu za výkon práva s primeranou odbornou starostlivosťou.
Napriek sťažovateľom namietanému, podľa judikatúry vzťahujúcej sa k dani z príjmov právnických
osôb, žalobca musí uniesť dôkazné bremeno, že služby boli reálne uskutočnené osobou uvedenou na
faktúre. Daňové doklady musia jednoznačne preukazovať prijatie zdaniteľného plnenia a súčasne je
potrebné, aby bolo preukázané, že k dodaniu služby deklarovanej v daňovom doklade reálne došlo, a

to v rámci dojednaných dodávok služby jednotlivými dodávateľmi (tzn. dodaný práve osobou uvedenou
na faktúre): „Daňový výdavok musí byť dostatočne preukázaný, čo znamená, že žalobca musí uniesť
dôkazné bremeno a preukázať vecnú súvislosť úhrady za tovary a služby s dosiahnutím, zabezpečením
a udržaním príjmov a tiež skutočnosť, že tovar bol reálne dodaný a služby boli reálne uskutočnené, a
to práve osobou uvedenou na faktúre.“ (Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Sžf 60/2015 z 28.
februára 2017).

46. Obdobný záver týkajúci sa dane z príjmov vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn.
6Sžfk/46/2019 z 10. septembra 2020, v zmysle ktorého „Ak je nárok na uznanie výdavku podložený
konkrétnou faktúrou, potom splnenie podmienky preukaznosti výdavku nie je možné viazať len na
reálne uskutočnenie fakturovaných dodávok tovarov a služieb, ale musí byť tiež preukázaná zhoda
medzi skutočným dodávateľom deklarovaným vo faktúre“, obdobné vyplýva aj zo v skorších rozsudkov

kasačného súdu, napr. sp. zn. 10Sžfk/16/2018 z 30. apríla 2019 a sp. zn. 10Sžfk/19/2018 z 22. mája
2019. Uvedené názory predstavujú konštantnú a zároveň stále aktuálnu judikatúru kasačného súdu pri
dani z príjmov.
47. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti namietal, že správny súd sa v napadnutom rozsudku nevysporiadal
s vybranou judikatúrou Súdneho dvora EÚ. V tomto kontexte však kasačný súd nevidel pochybenie

správneho súdu, a to najmä s ohľadom na to, že táto sa nevzťahuje na daň z príjmov, ale na daň z
pridanej hodnoty, ktorá nie je predmetom tohto súdneho konania. K tomuto kasačný súd považuje za
nevyhnutnépoukázaťnato,žetátoproblematikaspadádoautonómnej,tedadonárodnejprávnejúpravy
členských štátov.
48. Sťažovateľ ako osoba uplatňujúca si daňový výdavok si musí byť vedomý povinnosti preukázania,

že daňový výdavok skutočne vznikol a musí i znášať prípadné následky dôkaznej núdze. Tak ako
uviedol žalovaný a neskôr to potvrdil správny súd, v predmetnej veci nebola naplnená podmienka
preukázateľnosti daňového výdavku.
49. Kasačný súd poukazuje na to, že na základe vykonaného rozsiahleho dokazovania správca dane
zistil skutkový stav správne a v súlade s daňovým poriadkom. Kasačný súd po vyhodnotení súdneho

spisu, ktorého súčasťou je aj administratívny spis žalovaného, dospel k rovnakému záveru ako správny
súd, a to, že správne orgány vo svojich rozhodnutiach dôkladne a rozsiahlo popísali zistený skutkový
stav, ktorý aj samotný správny súd uviedol vo svojom rozhodnutí; dôkazy, ktoré nadobudol správca
dane v rámci daňovej kontroly a vyrubovacieho konania aj riadne vyhodnotil a vysporiadal sa dôkladne
aj so všetkými námietkami sťažovateľa. Ostatné sťažnostné body boli s ohľadom na vyššie uvedené

kasačným súdom vyhodnotené ako neopodstatnené a bez možnosti privodiť iné posúdenie veci, než to,
ku ktorému kasačný súd dospel.
50. Pokiaľ sťažovateľ pri každom sťažnostnom bode opakoval, že rozhodnutie správneho súdu je
neodôvodnené a v rozpore so zákonom, kasačný súd uvádza, že odôvodnenie napadnutého rozsudku
vychádza zo všeobecných východísk a tieto správne aplikuje na predmetnú vec a jeho odôvodnenie je

zrozumiteľné a zákonné. Z napadnutého rozsudku ako celku je zrejmé spochybnenie preukázateľnosti
predmetných výdavkov a toho, že fakturované služby dodal vystaviteľ daňového dokladu.
51. Kasačný súd po preskúmaní obsahu, štruktúry a logických nadväzností vyhodnotenia jednotlivých
skutkových dôvodov v napadnutom rozsudku dospel k záveru, že správny súd postupoval v intenciách
ustanovenia § 139 ods. 2 SSP.

52. Napriek rozsiahlosti kasačnej sťažnosti, sťažovateľom prezentované skutočnosti, ktorými
spochybňoval predmetný rozsudok, boli totožné s námietkami, ktoré už sťažovateľ namietal v konaní
pred správnym súdom, ako aj pred žalovaným, a s ktorými sa tak správny súd, ako aj žalovaný, náležite
vysporiadali. Kasačná sťažnosť sťažovateľa neobsahuje žiadne právne relevantné tvrdenia a dôkazy,
ktoré by mohli ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku správneho súdu.

53. Tieto závery spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem vytvárajú dostatočné právne
východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Kasačný súd sa s nimi stotožnil v celom
rozsahu, považujúc právne posúdenie veci správnym súdom za správne.54. Vychádzajúc zo všetkých vyššie uvedených skutočností, najvyšší správny súd kasačnú sťažnosť
žalobcu ako nedôvodnú zamietol (§ 461 SSP).
55. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods.

1 SSP. Sťažovateľ v kasačnom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov kasačného konania
prislúcha len v prípadoch, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených
podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré podľa obsahu súdnych spisov nenastali, preto kasačný
súd účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal.
56. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu SR pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP v

spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.