Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, January 30, 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/213/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5720202256
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Nora Halmová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:5720202256.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu obchodnej spoločnosti EuroISO, s. r. o., Bratislava,
Dunajská 8, IČO: 36 345 610, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou LEGALIZZ, s. r. o., Beluša,
Farská 1156/53, IČO: 47 251 514, proti žalovanému obchodnej spoločnosti SECO AUTOTRANS, s. r.
o., Martin, Jesenského 25, IČO: 31 607 713, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou Hronček &
Partners, s. r. o., Žilina, Kálov 1, IČO: 47 248 327, o ochranu dobrej povesti, vedenom na Okresnom

súde Martin sp. zn. 6C/27/2020, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Žiline 26. mája
2022 sp. zn. 9Co/30/2022, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca žalobou doručenou súdu dňa 03. júna 2020 sa voči žalovanému domáhal ochrany dobrej
povesti tak, že žalovaný je povinný zdržať sa neoprávnených zásahov do dobrej povesti právnickej
osoby žalobcu vo forme ďalšieho zverejňovania, alebo šírenia tvrdení, alebo informácií, a to akýmkoľvek
spôsobom a v akejkoľvek forme, z ktorých priamo, alebo nepriamo vyplývajú nasledovné nepravdivé
tvrdenia: žalobca zneužil informácie o žalovanom a chcel sa neoprávnene priživiť na recertifikačnom
audite vykonávanom u žalovaného, žalobca nelegálne narábal s informáciami a dátami žalovaného.

Žalovaný je povinný do 15 dní kalendárnych dní odo dňa právoplatnosti rozsudku zverejniť na webovej
stránke žalovaného www.secoautotrans.sk neprerušene počas obdobia 30 po sebe nasledujúcich
kalendárnych dní viditeľne a čitateľné nasledovné ospravedlnenie: „ Spoločnosť SECO AUTOTRANS,
s. r. o. sa ospravedlňuje spoločnosti EuroISO, s. r. o. za nepravdivé tvrdenia uvedené ňou v liste zo
dňa 29. júla 2019, ktorými vyjadrovala neodôvodnené podozrenie zo zneužitia informácií o spoločnosti
SECO AUTOTRANS, s. r. o. o činnosti spoločnosti EuroISO, s. r. o. ako aj o neoprávnenom obohatení

sa spoločnosti EuroISO, s. r. o. v súvislosti s realizáciou recertifikačného auditu v spoločnosti SECO
AUTOTRANS, s. r. o. spoločnosťou LL-C (Certification) Slovakia, s. r. o. Zároveň sa domáhal náhrady
trov konania.

2. Okresný súd Martin (ďalej len,, súd prvej inštancie“ alebo ,,okresný súd“) rozsudkom z 20. októbra
2021 č. k. 6C/27/2020 rozhodol tak, že vo výroku I. žalovanému uložil povinnosť v lehote 15 dní

odo dňa právoplatnosti rozsudku zaslať formou doporučenej listovej zásielky na adresu sídla žalobcu
písomné ospravedlnenie v znení: Spoločnosť SECO AUTOTRANS, s. r. o. sa ospravedlňuje spoločnosti
EuroISO, s. r. o. za nepravdivé tvrdenia uvedené v emailovej správe zo dňa 29. júla 2019, ktorými
vyjadrovala neodôvodnene podozrenie zo zneužitia informácií o spoločnosti SECO AUTOTRANS, s. r.
o. o činnosti spoločnosti EuroISO, s. r. o, ako aj neoprávnenom obohatení sa spoločnosti EuroISO, s. r. o.
v súvislosti s realizáciou recertifikačného auditu v spoločnosti SECO AUTOTRANS, s. r. o. spoločnosťou

LL-C (Certification) Slovakia, s. r. o. Vo výroku II. uložil žalovanému povinnosť v lehote 15 dní od
právoplatnosti rozsudku zaslať formou emailovej správy na emailovú adresu [email protected] písomnéospravedlnenie v znení: Spoločnosť SECO AUTOTRANS, s. r. o. sa ospravedlňuje spoločnosti EuroISO,
s. r. o. za nepravdivé tvrdenia uvedené v emailovej správe zo dňa 29. júla 2019, ktorými vyjadrovala
neodôvodnene podozrenie zo zneužitia informácií o spoločnosti SECO AUTOTRANS, s. r. o. o činnosti

spoločnosti EuroISO, s. r. o, ako aj neoprávnenom obohatení sa spoločnosti EuroISO, s. r. o. v súvislosti
s realizáciou recertifikačného auditu v spoločnosti SECO AUTOTRANS, s. r. o. spoločnosťou LL-C
(Certification) Slovakia, s. r. o. Vo výroku III. súd žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu
trov konania v plnom rozsahu, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
2.1. Rozhodnutie okresný súd zdôvodnil s poukazom na ustanovenie § 19b ods. 2, 3 Občianskeho

zákonníka, keď mal za preukázané, že správou zo dňa 29. júla 2011 zaslanou A.. J. F. ako konateľom
žalovaného žalobcovi a súčasne aj na iné emailové adresy, došlo k zásahu do dobrej povesti žalobcu,
preto súd žalobu považoval za dôvodnú. Súd nemal preukázané, že by absentovalo tvrdenie o dobrej
povesti žalobcu a tiež nebolo vyvrátené, že v predmetnej emailovej správe, ktorej obsah zasiahol
do dobrej povesti žalobcu, žalovaný konajúci prostredníctvom svojho štatutárneho orgánu uvádzal
nepravdivé skutočnosti o konaní štatutárneho orgánu žalobcu, ako aj samotného žalobcu. Súd v tejto

súvislosti uviedol, že občianskoprávna sankcia za neoprávnený zásah do dobrej povesti právnickej
osoby je založená na objektívnom princípe, teda nevyžaduje sa popri neoprávnenosti zásahu aj
zavinenie pôvodcu neoprávneného zásahu. V tejto súvislosti bolo pre súd irelevantné, že v minulosti
zmluvu o spolupráci so žalobcom podpísal iný konateľ spoločnosti - J. F. ml. a že následne medzi
konateľmi došlo k nezhodám. Súd mal tiež preukázané, že žalobca v minulosti poskytoval žalovanému

služby v súlade so zmluvou v rokoch 2016 - 2018 a za tieto služby žalovaný pravidelne uhrádzal aj
žalobcom vystavené faktúry. To, či tieto služby boli poskytnuté podľa predstáv terajšieho štatutára,
ako aj ich cena, bolo pre toto konanie bezpredmetné. To, že podľa súčasného štatutára žalovaného
nekonal druhý štatutár (syn) podľa predstáv otca - terajšieho štatutára a jeho konanie nebolo v záujme
spoločnosti, nemôže bez ďalšieho oprávňovať žalovaného zasahovať nepravdivými a neoverenými

tvrdeniami do dobrej povesti žalobcu. Čo sa týka primeranosti požadovanej satisfakcie vo forme
písomného ospravedlnenia, tak podľa názoru súdu je primeraná vyvolanému zásahu a v zásade môže
ovplyvniť rovnaký okruh subjektov, aký bol ovplyvnený aj vyvolaným zásahom. O trovách konania
rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP vzhľadom na úspech účastníkov v konaní.

3. Krajský súd v Žiline (ďalej aj ,,odvolací súd“) na odvolanie žalovaného rozsudkom z 26. mája 2022
sp. zn. 9Co/30/2022 rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 zákona číslo 160/2015 Z.
z. Civilný sporový poriadok v platnom znení (ďalej len „CSP“) potvrdil a žalobcovi voči žalovanému
priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. V odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie a vzhľadom na predmet

žaloby sa súd prvej inštancie správne zameral na skutočnosť, či v čase zásahu požívala právnická
osoba dobrú povesť. Keďže opak v konaní preukázaný nebol, túto podmienku súd prvej inštancie
považoval za splnenú. Tiež súhlasil s tým, že sa súd prvej inštancie zaoberal tým, či list A.. F. st. ako
štatutára žalovaného bol spôsobilý svojím obsahom zasiahnuť a narušiť alebo ohroziť dobrú povesť
žalobcu. Tak ako prvostupňový súd, aj odvolací súd dospel k záveru, že tvrdenia žalovaného uvedené

v predmetnom liste - emaile, sú nepravdivé. Bolo potvrdené, že žalobca vykonával tzv. predaudit na
základe riadnej zmluvy uzatvorenej so žalovaným v tom čase s druhým konateľom spoločnosti, pričom
žalovaný za poskytnuté služby pravidelne uhrádzal aj žalobcom vystavené faktúry. Žalobca, resp. jeho
štatutárny zástupca, tak získal informácie o spoločnosti v rámci činností o vykonaní predauditu, a
preto sa „nepriživoval“ a nezískaval iným spôsobom informácie o žalovanom, ako v rámci činnosti

vyplývajúcej zo zmluvy o poskytovaní služieb. Keďže pravdivosť tvrdení žalovaného v emaile zo dňa 29.
júla 2019 sa nepreukázala a jednalo sa o vyjadrenia, ktoré boli spôsobilé u žalobcu i u jeho obchodných
partnerov, prípadne spoločnosti LL-C, vyvolať spochybnenie dobrej povesti žalobcu, nakoľko žalovaný
odmietol dobrovoľne vykonať nápravu, z tohto pohľadu potom aj odvolací súd považoval požadované
ospravedlnenie za primerané vyvolanému zásahu. Pokiaľ sa žalovaný s takýmito závermi súdu prvej

inštancie nestotožnil, neznamená to, že sú nesprávne. Na námietku žalovaného uvedenú v odvolaní
o neposkytnutí služieb podľa zmluvy z roku 2016, odvolací súd uviedol, že táto vec s prejednávaným
prípadom nesúvisí a pokiaľ by sa aj tvrdenie preukázalo ako pravdivé (ohľadom poskytnutého plnenia),
neoprávňuje to žalovaného na zasielanie nepravdivých informácií iným subjektom. V tejto súvislosti
tiež považoval za nepodstatné, že podľa žalovaného zmluva bola podpísaná „nedopatrením“ iným

konateľom spoločnosti. Pokiaľ teda žalovaný nevyvrátil nepravdivosť ním uvedených tvrdení v emaile
zo dňa 29. júla 2019, nemôže súd inak vyhodnotiť skutkový stav (ten zisťoval z dôkazov predložených
jednotlivými stranami v tomto konaní) a nemôže to zmeniť ani „oboznámenie sa s iným spisom“
tak, ako to žiadal žalovaný (v zmysle § 149 CSP prostriedkami procesného útoku a prostriedkamiprocesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na
vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky).
Na námietku žalovaného týkajúcu sa nedostatočného odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa,

resp. jeho zmätočnosti a nepreskúmateľnosti, odvolací súd poukázal na skutočnosť, že súd prvej
inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia primeraným spôsobom uviedol zistený skutkový stav, opísal
stanoviská procesných strán, zhrnul výsledky vykonaného dokazovania a uviedol právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Tieto zároveň primeraným
a dostatočným spôsobom v súlade s § 220 CSP zdôvodnil. Z odôvodnenia rozsudku jednoznačne

vyplynulo, že v tomto prípade súd prejednal žalobu o ochranu dobrej povesti právnickej osoby, kde
žalobca vytýkal žalovanému uvedenie nepravdivých údajov o spoločnosti, prípadne konateľovi, ktoré
mal prezentovať žalovaný emailom dňa 29. júla 2019. Obsah emailu bol takého charakteru aj doručený
takýmosobám(spoločnostiam),sktorýmižalobcakomunikovalavykonávalspoločnúobchodnúčinnosť.
Obsah emailu tak bol spôsobilý vyvolať zásah do dobrej povesti právnickej osoby. Bolo na žalovanom,
aby dôkazmi potvrdil pravdivosť obsahu emailu, čo sa však v priebehu konania nestalo. Súd prvej

inštancie tak vychádzal zo zisteného skutkového stavu, v zmysle ktorého namietané údaje v emaile sú
nepravdivé, difamačného charakteru a spôsobilé zasiahnuť do dobrej povesti právnickej osoby. Pretože
žalovaný neuviedol v odvolaní žiadne skutočnosti, ktoré by neboli preskúmané súdom prvej inštancie,
resp. ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový alebo právny stav odvolacím súdom, z týchto
dôvodov potom odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.

4. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný (ďalej aj ,,dovolateľ“) dovolanie, prípustnosť ktorého
odvodzoval z § 420 písm. f) CSP, z § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP žiadajúc, aby Najvyšší súd Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zmenil
tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietne a žalovanému prizná náhradu trov prvoinštančného,

odvolacieho aj dovolacieho konania. Tiež žiadal, aby dovolací súd odložil vykonateľnosť rozsudku
Okresného súdu Martin sp. zn. 6C/27/2020 zo dňa 20. októbra 2021 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Žiline sp. zn. 9Co/30/2022 zo dňa 26. mája 2022 až do právoplatného skončenia dovolacieho
konania.
4.1. K odôvodneniu dovolacieho dôvodu podľa § 420 ods. písm. f) CSP uviedol, že zo strany súdu druhej

inštancie došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces a to konkrétne v tom, že odvolací
súd sa nevysporiadal so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní, neposkytol riadne odôvodnenie
svojho rozhodnutia a táto vada postihuje aj rozsudok Okresného súdu Martin sp. zn. 6C/27/2020 zo
dňa 20. októbra 2021. Z obsahu napadnutého rozsudku vyplýva, že odvolací súd v odôvodnení len
prijal závery súdu prvej inštancie, pričom nie je zrejmé, ako sa vysporiadal s námietkami a argumentami

žalovaného uvedených v odvolaní týkajúcich sa poskytnutia služieb zo strany žalobcu v zmysle Zmluvy
na vykonanie predauditu systému manažérstva zo dňa 26. júla 2016., konania žalobcu proti dobrým
mravom., skutočnosti, že žalobca nemohol požívať, resp. svojím konaním stratil dobrú povesť, otázky,
či obsahom emailu žalovaného/A.. J. F. R.. zo dňa 29. júla 2019 boli skutkové tvrdenia alebo hodnotiace
úsudky. Je názoru, že účelom odôvodnenia rozhodnutia je jeho spôsobilosť preukázať správnosť

rozhodnutia vo veci a zároveň aj vytvorenie náležitého podkladu pre kontrolu jeho správnosti, ako aj
konaniaktorépredchádzalojehovydaniu.Súdtýmtonesprávnympostupomznemožnilžalovanému,aby
uplatnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
čo spôsobilo vadu konania, ktorá zakladá dôvod na tvrdenie, že konanie ako celok nevykazuje znaky
spravodlivosti, čo zakladá dovolací dôvod podľa ust. § 420 písm. f) CSP.

4.2. Vo vzťahu k namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci v zmysle § 421 ods. 1 písm.
a) CSP dovolateľ uviedol, že má za to, že predmetné dovolanie je prípustné, nakoľko právna otázka,
od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie napádaného rozsudku odvolacieho súdu je právna otázka
posúdenia, či obsahom emailu žalovaného/A.. J. F. R.. zo dňa 29. júla 2019 boli skutkové tvrdenia
alebo hodnotiace úsudky. Teda v kontexte predmetného sporu ide o vyriešenie uvedenej právnej otázky.

Súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť ospravedlniť sa žalobcovi za výroky pozostávajúce z
nepravdivých skutkových tvrdení a odvolací súd takéto rozhodnutie napadnutým rozsudkom potvrdil,
pričom ani jeden súd sa nijakým spôsobom s uvedenou právnou otázkou nevysporiadal, kedy náležite
nerozlišovali medzi skutkovými tvrdeniami a hodnotiacimi úsudkami pri skúmaní obsahu predmetného
emailu zo dňa 29. júla 2019.

4.3. Uviedol, že odvolací súd sa odklonil od rozhodovacej praxe najvyššieho súdu prezentovanej v
rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/149/2009 z 19. septembra 2018, ktorý uviedol, že ,,k porušeniu práva na česť,
resp. dobrú povesť, môže dôjsť slovom, písmom, obrazom i akýmkoľvek iným konaním difamujúcej
(zneucťujúcej, znevažujúcej, dehonestujúcej, diskreditačnej) povahy. Ak k takémuto porušeniu malodôjsť slovom, treba pri skúmaní primeranosti konkrétneho výroku v prvom rade odlíšiť, či sa jedná o
skutkové tvrdenie alebo hodnotiaci úsudok (kritiku), pretože podmienky kladené na prípustnosť každej
z týchto kategórií sa líšia.“

4.4. Dovolateľ má za to, že odvolací súd nerozlišoval medzi skutkovými tvrdeniami a hodnotiacimi
úsudkami a výroky žalovaného neposudzoval s prihliadnutím na všetky súvislosti a okolnosti, za ktorých
k nim došlo, predovšetkým so zreteľom na ich podstatu a sledovaný cieľ. To malo za následok, že
považoval za nepravdivé výroky žalovaného majúce povahu hodnotiacich úsudkov, hoci ich pravdivosť
nemožno dokazovať a v tomto zmysle ani hodnotiť.

4.5. Dovolateľ vo vzťahu k namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci v zmysle § 421 ods.
1 písm. b) CSP uviedol, že oba súdy v prejedávanej veci uviedli, že podmienkou ochrany dobrej povesti
právnickej osoby je, aby právnická osoba požívala v čase zásahu „dobrú povesť“. Pod povesťou je
potrebné rozumieť všeobecne vytvorený (panujúci) názor na činnosť danej právnickej osoby osobami,
ktorésprávnickouosobouprišlidopriamehočinepriamehokontaktu.Samotnéposúdeniedobrejpovesti
treba posudzovať predovšetkým v správaní tejto osoby vo vzťahoch, ktorý tvorí predmet jej činnosti.

Dobrú povesť právnickej osoby je nevyhnutné hodnotiť aj podľa jej správania sa navonok, napr. v
obchodných vzťahoch. najmä poctivým obchodným stykom a správaním voči klientom. Má za to, že v
rozhodovacej praxi dovolacieho súdu nebola vyriešená otázka a to ,,za akých okolností právnická osoba
môže stratiť dobrú povesť a aké správanie právnickej osoby znamená stratu jej dobrej povesti“. Táto
právna otázka podľa názoru dovolateľa má zásadný význam na právne posúdenie skutkových okolností,

ktoré boli počas konania zistené a zároveň na samotné rozhodnutie vo veci samej. Je názoru, že konanie
žalobcu uvedené v rámci konania vylučuje dobrú povesť na jeho strane.

5. Žalobca sa k podanému dovolaniu nevyjadril.

6. Posúdením návrhu dovolateľa o odklad vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia najvyšší
súd nezistil splnenie podmienok pre vyhovenie návrhu v zmysle ustanovenia § 444 ods. 2 CSP, a preto v
súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie. Uvedený procesný postup
z ústavnoprávneho hľadiska považuje za udržateľný aj Ústavný súd Slovenskej republiky (m. m. IV. ÚS
158/2022, IV. ÚS 442/2022).

7. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo ,,dovolací súd“ ) ako súd dovolací
(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená
v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§
424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu,

ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že dovolanie žalovaného je prípustné, ale
nie dôvodné.
7.1. Najvyšší súd opakovane vyjadril záver, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne a
v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto
právo,súčasťouktoréhojetiežprávodomôcťsanaopravnomsúdenápravychýbanedostatkovvkonaní

a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené
všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre
všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania (1Cdo/6/2014, 3Cdo/357/2015, 4Cdo/1176/2015,
5Cdo/255/2014 8Cdo/400/2015). Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých
sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.

7.2. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty
strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res
iudicata), musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a
dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť
už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad

(3Cdo/319/2013, 1Cdo/348/2013, 3Cdo/357/2016, 3ECdo/154/2013, 3Cdo/208/2014).
7.3. Ak by najvyšší súd bez ohľadu na prípadnú neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej
správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo
na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane [porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. II. ÚS 172/03].

7.4. Naznačenejmimoriadnejpovahedovolaniazodpovedáajprávnaúpravajehoprípustnosti.Vzmysle
§ 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To
znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolaciehosúdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho
súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.
7.5. V neposlednom rade dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). V dôsledku

spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v
dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. Rovnako je dovolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako
ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP).

Dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP

8. V danom prípade žalovaný vyvodil prípustnosť podaného dovolania z ustanovenia § 420 písm. f)
CSP, z ktorého vyplýva, že dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade

uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie,
v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
8.1. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP sú a/ zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane,abysvojouprocesnouaktivitouuskutočňovalajejpatriaceprocesnéoprávnenia.Podstatoupráva

na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na
nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym
poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú
stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami,

preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s
jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov
súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS
50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť
všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s

výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05).
8.2. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak
zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou

práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku
všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné
konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie
spravodlivosti).

8.3. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 420 CSP nie je významný subjektívny názor
dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce
je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (1Cdo/42/2017,
2Cdo/20/2017, 3Cdo/41/2017, 4Cdo/131/2017, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto
skúmalopodstatnenosťargumentáciežalovaného,ževkonanídošloknímtvrdenýmvadámzmätočnosti

(bod 3.1.).
8.4. Dôvodom znemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení účastníka konania, resp. strany sporu
(a zakladajúcim prípustnosť dovolania) nie je nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností,
nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (R
37/1998, R 125/1999, R 42/1993, 1Cdo/85/2010, 2Cdo/29/2011, 3Cdo/268/2012, 3Cdo/108/2016,

2Cdo/130/2011, 5Cdo/244/2011, 6Cdo/185/2011, 7Cdo/38/2012). Výnimkou sú iba rôzne závažné
deficity v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.),
prípadne konajúcimi súdmi svojvoľné, neudržateľné alebo v zrejmom omyle prijaté skutkové závery,
ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Pričom za porušenie práva na
spravodlivý proces nemožno považovať ani iné hodnotenie vykonaných dôkazov, skutkových tvrdení

strán, ako aj iný právny názor súdu na dôvodnosť podaného nároku, resp. uplatnených námietok. Preto
podľa názoru dovolacieho súdu, nie je bez ďalšieho dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v
zmysle § 420 písm. f) CSP nedostatočné zistenie, resp. ustálenie skutkového stavu či nevykonanie
všetkých navrhovaných dôkazov, prípadne len tých, na ktoré sporová strana upriamila pozornosť počaskonania (t. j. i listiny či výsluch svedka ako jedny z viacerých prípustných dôkazných prostriedkov) alebo
nesprávne či iné vyhodnotenie niektorého dôkazu.
8.5. Dovolací súd zdôrazňuje, že je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je

nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (por. § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré
v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým
spôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP. a § 432 ods. 1 CSP).
V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ

vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.
8.6. Žalovaný je názoru, že odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu je vnútorne rozporné,
neodôvodnené dostatočne a absentuje vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie vo veci.
K namietanej nepreskúmateľnosti rozsudku odvolacieho súdu najvyšší súd vychádzajúc z judikatúry
Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vyžaduje, aby sa súd jasným, právne

korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami,
ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07), preskúmaním veci
dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie
rozhodnutia v zmysle § 393 CSP. Odvolací súd v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, ako vo veci
rozhodol súd prvej inštancie, zhrnul podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty sporových strán,

i keď nie obšírne, ale výstižne zodpovedal podstatnú skutočnosť, ktorou je, že nepravdivé skutkové
tvrdenia žalovaného, ktoré žalobca považuje za difamačné, boli objektívne spôsobilé narušiť a ohroziť
dobrú povesť žalobcu. Pokiaľ teda žalovaný nevyvrátil nepravdivosť ním uvedených tvrdení v emaile zo
dňa 29. júla 2019, nemohol súd inak vyhodnotiť skutkový stav, ktorý zisťoval z dôkazov predložených
jednotlivými stranami v konaní.

8.7. Za zmätočnostnú vadu v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil
svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovaného (strany sporu), ale len to, že ho neodôvodnil objektívne
uspokojivýmspôsobom.Súčasťouprávanaspravodlivýsúdnyprocesniejeprávosporovejstranysporu,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (pozri
IV. ÚS 252/04). Pre úplnosť dovolací súd poznamenáva, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na

riadne odôvodnenie rozhodnutia z hľadiska namietanej zmätočnostnej vady v zmysle § 420 písm. f) CSP,
správnosť právnych záverov, ku ktorým odvolací súd dospel, nie je relevantná, lebo prípadné nesprávne
právne posúdenie prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nezakladá. Ako vyplýva
aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom odvolacieho súdu
nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia

(napr. I. ÚS 188/06). Pokiaľ dovolateľ podaným dovolaním brojil proti skutkovému stavu zistenému
nižšími súdmi, ani namietaná okolnosť nedostatočne zisteného skutkového stavu v zásade nezakladá
vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP. Na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového
stavu sú povolané súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle
§ 442 CSP viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových

zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese
jeho zisťovania (porov. I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť
a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý
dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi
súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by

poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade
zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP, avšak ani tieto vady v prejednávanej veci nezistil. Civilný
sporový poriadok umožňuje odvolaciemu súdu použiť tzv. skrátené odôvodnenie v rozsudku v prípade,
ak sa v celom rozsahu stotožní s odôvodnením napadnutého rozhodnutia (viď § 387 ods. 1 až 3 CSP). V
takom prípade sa môže obmedziť v odôvodnení len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia a prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti ďalšie dôvody. Zákon však vyžaduje, aby
aj v prípade skráteného odôvodnenia odvolací súd zaujal jasné stanovisko k podstatným vyjadreniam
strán predneseným v konaní na súde prvej inštancie, pokiaľ sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení
rozhodnutia súd prvej inštancie. Povinnosťou odvolacieho súdu je zároveň vysporiadať sa v odôvodnení
rozhodnutia s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. Za podstatný je potrebné považovať taký

argument, ktorý je relevantný, teda má vecnú súvislosť s prejednávanou vecou a zároveň je takej
povahy, že v prípade jeho preukázania (samostatne alebo v spojitosti s ostatnými okolnosťami) môže
priniesť rozhodnutie priaznivejšie pre odvolateľa (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S.,
Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 1296s.). Dovolací súd tiež poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. novembra
2018 sp. zn. III. ÚS 314/2018, podľa ktorého odvolací súd je povinný vysporiadať sa v odôvodnení svojho
rozhodnutia s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní aj v prípade tzv. skráteného odôvodnenia

rozhodnutia podľa § 387 ods. 2 CSP.
8.8. Dovolací súd nezistil, že by v danej veci išlo o takýto extrémny prípad vybočenia z medzí
ustanovenia § 393 ods. 2 CSP, ktorým by došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces.
Konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť
rozsudku odvolacieho súdu s rozsudkom súdu prvej inštancie vytvára ich kompletizujúcu jednotu.

Rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu
prvej inštancie. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že odvolací súd sa stotožnil so
zisteným skutkovým stavom, ako aj právnym posúdením veci s tým, že sa obmedzil na skonštatovanie
správnosti dôvodov uvedených súdom prvej inštancie. Uvedený postup je v súlade s § 387 ods. 2
CSP, ktoré ustanovenie umožňuje odvolaciemu súdu použiť tzv. skrátené odôvodnenie v prípade, ak
sa v celom rozsahu stotožní s odôvodnením súdu prvej inštancie a napadnuté rozhodnutie ako vecne

správne potvrdí. Pod vecnou správnosťou je potrebné rozumieť správne zistenie skutkového stavu,
správnu aplikáciu a interpretáciu príslušnej hmotnoprávnej normy na zistený skutkový stav a zároveň aj
skutočnosť, že rozhodnutie bolo vydané v súlade s ustanoveniami procesného práva.
8.9. Dovolací súd má za to, že dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu obsahuje
dostatočnú argumentáciu k relevantným odvolacím námietkam a nie je ho možné považovať za

nedostatočne odôvodnené, arbitrárne, resp. svojvoľné. Dovolaním nie je v zásade možné úspešne
napadnúť hodnotenie dôkazov. Napadnúť možno len výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov,
pričom nesprávnosť hodnotenia dôkazov, ako to vyplýva zo zásady voľného hodnotenia dôkazov,
možno vyvodzovať len zo spôsobu, ako k výsledku súd dospel. V posudzovanej veci z rozhodnutia
odvolacieho súdu (rovnako aj súdu prvej inštancie) je zrejmý jeho myšlienkový postup pri hodnotení

dôkazov, výsledkom ktorého bol určujúci skutkový záver, podľa ktorého súd z celého postoja a konania
žalovaného mal za preukázané, že nepravdivé skutkové tvrdenia uvádzané žalovaným boli objektívne
spôsobilé narušiť a ohroziť dobrú povesť žalobcu. Na námietku žalovaného, že nie je jasné, ako sa súd
vysporiadal s námietkami a argumentami žalovaného uvedených v odvolaní týkajúcich sa poskytnutia
služieb zo strany žalobcu v zmysle Zmluvy na vykonanie predauditu systému manažérstva zo dňa

26. júla 2016 odvolací súd uviedol, že táto vec s prejednávaným prípadom nesúvisí a pokiaľ by sa
aj tvrdenie preukázalo ako pravdivé (ohľadom poskytnutého plnenia), neoprávňuje to žalovaného na
zasielanie nepravdivých informácií iným subjektom. Odvolací súd ďalej poukázal, že v tejto súvislosti
je tiež nepodstatné, že podľa žalovaného zmluva bola podpísaná ,,nedopatrením“ iným konateľom
spoločnosti. Na odvolaciu námietku žalovaného, že žalobca nemohol požívať, resp. svojím konaním

stratil dobrú povesť, odvolací súd uviedol, že prvostupňový súd sa vzhľadom na predmet žaloby
zameral na skutočnosť, či v čase zásahu požívala právnická osoba dobrú povesť. Keďže opak v
konaní preukázaný nebol, túto podmienku považoval aj odvolací súd za splnenú. Na ďalšiu odvolaciu
námietku a to, či obsahom emailu žalovaného/A.. J. F. R.. zo dňa 29. júla 2019 boli skutkové tvrdenia
alebo hodnotiace úsudky, tak ako vyplýva z odôvodnení rozsudkov súdov oboch inštancií vyplýva, že

rozlišovali medzi hodnotiacimi úsudkami a skutkovými tvrdeniami a preto primerane zaťažili žalovaného
bremenom preukázania pravdivosti tvrdenia uvádzané v emaily žalovaného zo dňa 29. júla 2019. Bolo
teda na žalovanom, aby dôkazmi potvrdil pravdivosť obsahu emailu, čo sa však v priebehu konania
nestalo. Námietka nedostatočného, resp. nepreskúmateľného rozhodnutia odvolacieho súdu, preto v
posudzovanom prípade nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP, ktorá

by znamenala porušenie práva žalovaného na spravodlivý súdny proces. Dovolací súd preto dospel
k záveru, že v danej veci nejde o taký prípad zmätočnosti ako namieta dovolateľ. Za procesnú vadu
konania podľa ust. § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje
rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa. Sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo prosté
spochybňovaniesprávnostirozhodnutiaodvolaciehosúdu,čikritikajehoprístupuzvolenéhopriprávnom

posudzovaní veci, nie je spôsobilá založiť prípustnosť dovolania podľa § 420, ani podľa ust. § 421 ods.
1 CSP.
8.10. K námietke spočívajúcej v nedostatočnom vyporiadaní sa s odvolacími dôvodmi žalovaného zo
strany odvolacieho súdu, ktorými sa žalovaný domnieva, že spochybnil správnosť rozsudku súdu prvej
inštancie, dovolací súd uvádza, že odvolací súd sa podaným odvolaním žalovaného a jeho uvedenými

odvolacími dôvodmi riadne zaoberal. O uvedenom svedčí odôvodnenie napadnutého rozhodnutia (viď
body 5. až 8.), z ktorého vyplýva, že dal odpovede, resp. vyjadril sa k odvolacím námietkam, ktoré mali
pre rozhodnutie o odvolaní podstatný význam. Dovolací súd upozorňuje na to, že odvolací súd nemusí
dať v odôvodnení svojho rozhodnutia odpoveď na všetky odvolacie námietky uvedené v odvolaní, alelen na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní podstatný význam, ktoré zostali sporné alebo na ktoré
považuje odvolací súd za nevyhnutné dať odpoveď z hľadiska doplnenia dôvodov rozhodnutia súdu
prvej inštancie, ktoré je predmetom skúmania v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Ani týmto procesným

postupom odvolacieho súdu preto jednoznačne nedošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces v
zmysle § 420 písm. f) CSP.

9. Následne dovolací súd pristúpil k skúmaniu existencie dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm.
a) a b) CSP.

9.1. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a) CSP, je charakteristický „odklon“ jej
riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu teda o
situáciu,vktorejsaužrozhodovaniesenátovdovolaciehosúduustálilonaurčitomriešeníprávnejotázky,
odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“.
9.2. V zmysle záverov najvyššieho súdu vyjadrených v rozhodnutí publikovanom ako judikát R
71/2018patriadopojmu„ustálenározhodovaciapraxdovolaciehosúdu“predovšetkýmstanoviskáalebo

rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu,
alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané
(nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili,

prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali. Do ustálenej rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou
judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí
a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo
Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy

o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené Zborníkoch najvyšších súdov č. I., II. a IV. vydaných SEVT
Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986.
9.3. Dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP predpokladá, že právnu otázku
kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej dovolací súd dosiaľ neriešil a je tu daná potreba, aby dovolací súd
akonajvyššiasúdnaautoritatútootázkuvyriešil.Právnaúpravaúčinnáod1.júla2016dávadovolaciemu

súdu právomoc rozhodnúť o tom, či ide o otázku zásadného právneho významu, ktorá nebola dosiaľ
riešená. Základným predpokladom prípustnosti dovolania je, že dovolací súd vo svojej rozhodovacej
činnosti doposiaľ neposudzoval právnu otázku nastolenú dovolateľom (t. j. právne posúdenie veci
odvolacím súdom, s ktorým dovolateľ nesúhlasí). Ak dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z § 421
CSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) kľúčový význam v tom zmysle,

že posúdenie prípustnosti dovolania závisí od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite
doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky
a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto ustanovenie.
9.4. Aby na základe dovolania podaného podľa § 421 ods. 1 písm. a) resp. § 421 ods. 1 písm.
b) CSP mohlo byť rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu

z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP), musia byť
(najskôr)splnenépredpokladyprípustnostidovolania,medziktoréokreminéhopatríriadneodôvodnenie
dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až §
435 CSP (porovnaj 2Cdo/203/2016, 3Cdo/216/2017, 4Cdo/64/2018, 6Cdo/113/2017, 7Cdo/95/2017 a
8Cdo/95/2017). K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne

spočíva na nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o
prípustnosti dovolania. Aj právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP, podobne ako
predchádzajúca právna úprava, dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania. Dovolací súd pri
posudzovaní prípustnosti dovolania nie je viazaný (a zároveň obmedzený) rozhodnutiami najvyššieho
súdu, ktoré v dovolaní označil dovolateľ (viď rozhodnutie veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia sp.

zn. 1VObdo/2/2020 a tiež 1VCdo/2/2022, 8Cdo/278/2019).
9.5. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 písm. a) resp. b) CSP môže byť len otázka právna
(nie skutková otázka). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad
Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o
otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).

Otázkou relevantnou podľa tohto ustanovenia môže byť len právna otázka, na ktorej spočívalo
rozhodnutie odvolacieho súdu. Otázky síce riešené súdmi v priebehu konania, avšak netvoriace
základ ich rozhodnutí, nemajú relevanciu v zmysle tohto ustanovenia. Predmetná otázka musí byťzároveň procesnou stranou nastolená v dovolaní. Právne otázky, dovolateľom v dovolaní nenastolené
a nepomenované, nemajú relevanciu z hľadiska prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia.
9.6. Ešte pred posúdením samotného „právneho odklonu“ (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP) a „vyriešenia

právnej otázky“ (§ 421 ods. 1 písm. b) CSP) treba uviesť, že správnosť súdmi riešených skutkových
otázoknemôžebyťvdovolacomkonanípodrobenámeritórnemuprieskumu,lebodovolacísúdjeviazaný
skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP); skutková okolnosť (t. j. skutková otázka,
resp. riešenie skutkovej otázky) z hľadiska § 421 ods. 1 CSP je irelevantná.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP.

10. Dovolateľ vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu zakotvenému v § 421 ods. 1 písm. a) CSP namietala
nesprávne právne posúdenie otázky, či obsahom emailu žalovaného/A.. J. F. R.. zo dňa 29. júla
2019 boli skutkové tvrdenia alebo hodnotiace úsudky. Teda v kontexte predmetného sporu ide o
vyriešenie uvedenej právnej otázky. Súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť ospravedlniť

sa žalobcovi za výroky pozostávajúce z nepravdivých skutkových tvrdení a odvolací súd takéto
rozhodnutie napadnutým rozsudkom potvrdil, pričom ani jeden súd sa nijakým spôsobom s uvedenou
právnou otázkou nevysporiadal, kedy náležite nerozlišovali medzi skutkovými tvrdeniami a hodnotiacimi
úsudkami pri skúmaní obsahu predmetného emailu zo dňa 29. júla 2019.
10.1. Žalovaný uviedol, že odvolací súd sa odklonil od rozhodovacej praxe najvyššieho súdu

prezentovanej v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/149/2009 z 19. septembra 2018, ktorý uviedol, že ,,k
porušeniu práva na česť, resp. dobrú povesť, môže dôjsť slovom, písmom, obrazom i akýmkoľvek
iným konaním difamujúcej (zneucťujúcej, znevažujúcej, dehonestujúcej, diskreditačnej) povahy. Ak k
takémuto porušeniu malo dôjsť slovom, treba pri skúmaní primeranosti konkrétneho výroku v prvom rade
odlíšiť, či sa jedná o skutkové tvrdenie alebo hodnotiaci úsudok (kritiku), pretože podmienky kladené na

prípustnosť každej z týchto kategórií sa líšia.“ Dovolateľ má za to, že odvolací súd v prejednávanej veci
nerozlišoval medzi skutkovými tvrdeniami a hodnotiacimi úsudkami a výroky žalovaného neposudzoval
s prihliadnutím na všetky súvislosti a okolnosti, za ktorých k nim došlo, predovšetkým so zreteľom na
ich podstatu a sledovaný cieľ. To malo podľa žalovaného za následok, že súd považoval za nepravdivé
výroky žalovaného majúce povahu hodnotiacich úsudkov, hoci ich pravdivosť nemožno dokazovať a v

tomto zmysle ani hodnotiť.
10.2. Dovolací súd poukazuje, že pre vznik zodpovednosti za zásah do dobrej povesti postačuje to, že
je daná objektívna spôsobilosť privodiť (nemajetkovú) ujmu na dobrej povesti právnickej osoby. Podľa
doktrinálne a judikatúrne ustálených a dlhodobo akceptovaných názorov (napr. Fekete, I.: Občiansky
zákonník I. Veľký komentár. Bratislava, EUROKÓDEX 2011, str. 164; Švestka, Jehlička, Škárová, Spáčil

a kol.: Občanský zákoník I, komentář, 2. vydání , C.H.BECK 2009, str. 250; Lazar, J. a kol.: Základy
občianskeho hmotného práva. 1. Zväzok. IURA EDITION, 2000, str. 87; Vojčík, P.: Občianske právo
hmotné I. UPJŠ v Košiciach 2002, str. 116,rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Fressoz
a Roire proti Francúzsku z 21.1.1999; nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 211/08
z 18. septembra 2008; uznesenie Najvyššieho súdu SR z 23. 9. 2009, sp. zn. 4Cdo/212/2007; rozsudok

Najvyššieho súdu SR z 31. januára 2011, sp. zn. 1Cdo/113/2009; rozsudok Najvyššieho súdu SR z 20.
marca 2007, sp. zn. 5Cdo/180/2007; a mnoho ďalších), je každé nepravdivé tvrdenie a neprimeraný
hodnotiaci úsudok považovaný za neoprávnený zásah do práva na ochranu dobrej povesti právnickej
osoby, za predpokladu, že je objektívne spôsobilé privodiť ujmu na dobrej povesti právnickej osoby,
t. j. postačuje, že nepravdivé tvrdenie alebo neoprávnená kritika má difamačný charakter negatívne

pôsobiaci na dobrú povesť právnickej osoby (tzv. znevažujúci dojem). Táto právna konštrukcia tzv.
objektívnej spôsobilosti privodiť ujmu na dobrej povesti (tzv. potencialita ujmy) je založená na premise,
že vznik skutočnej ujmy by bolo v drvivej väčšine prípadov objektívne nemožné preukázať vzhľadom na
imateriálny a abstraktný charakter práva na ochranu dobrej povesti právnickej osoby.
10.3. Právnická osoba, o ktorej dobrú povesť ide, nemá spravidla objektívne dostupné možnosti ako

zistiť a preukázať reálny vznik ujmy napr. či potenciálni obchodní partneri si v dôsledku neoprávneného
zásahu rozmysleli nadviazať spoluprácu s touto osobou alebo aké konkrétne subjekty boli prijímateľmi
negatívnych informácií o právnickej osoby a ako tieto informácie vnímali. Vzhľadom na tieto skutočnosti
právna úprava ochrany dobrej povesti právnickej osoby nie je postavená na vzniku skutočnej ujmy
a následkoch neoprávneného zásahu, ale na objektívnej spôsobilosti neoprávneného zásahu privodiť

ujmu, resp. negatívne zasiahnuť do dobrej povesti právnickej osoby v rovine ohrozenia tejto dobrej
povesti. Na úspešné uplatnenie práva na ochranu dobrej povesti sa teda nevyžaduje reálne vyvolanie
negatívnych následkov (vznik ujmy), ale stačí, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť
dobrú povesť právnickej osoby, t. j. spôsobilý tieto negatívne následky privodiť; nie je tu rozhodujúce,či skutočne došlo k ujme, pričom rovnako je irelevantné zavinenie - občianskoprávna ochrana dobrej
povestijetotižzaloženánaobjektívnomprincípe.Vzásadejenepochybné,žekneoprávnenýmzásahom
dochádza vtedy, keď sú nepravdivé skutkové tvrdenia alebo neprimerané hodnotenia prednesené

verejne. Ak sa prednesené výroky dostanú na verejnosť alebo ak sa na verejnosť môžu dostať, je tu
daná objektívna spôsobilosť vyvolať následky týkajúce sa dobrej povesti právnickej osoby. Je pritom
bezvýznamné, že k neoprávnenému zásahu došlo nedbalým prevzatím informácií a k ich následnému
rozširovaniu. Subjektívne hodnotiace úsudky požívajú z hľadiska slobody prejavu intenzívnejšiu ochranu
ako výroky, ktoré majú charakter skutkových tvrdení. Pri hodnotiacich úsudkoch sa totiž dôkaz

pravdivosti nepripúšťa, zatiaľ čo skutkových tvrdeniach sa naopak, dôkaz pravdivosti pripúšťa.
10.4. Odklon právnych záverov odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu odôvodňuje žalovaný s poukázaním na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 4Cdo/149/2009 z 19. septembra 2018. Vec prejednávajúci senát v posudzovanej veci ustálil,
že právne posúdenie opodstatnenosti uplatnených nárokov odvolacím súdom vo väzbe na zistený
skutkový stav nebolo správne. Odvolací súd nerešpektoval výkladové hľadiská, keď najmä dôsledne

nerozlišoval medzi skutkovými tvrdeniami a hodnotiacimi úsudkami a výroky žalovaného neposudzoval
s prihliadnutím na všetky súvislosti a okolnosti, za ktorých k nim došlo, predovšetkým so zreteľom na
ich podstatu a sledovaný cieľ. To malo za následok, že považoval za nepravdivé výroky žalovaného
majúce povahu hodnotiacich úsudkov, hoci ich pravdivosť nemožno dokazovať a teda v tomto zmysle
ani hodnotiť. Rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na nové konanie.

10.5. V danej veci najvyšší súd je názoru, že súdy oboch inštancií sa nemohli odkloniť od právnych
záverov vyjadrených vo vyššie spomenutom rozhodnutí najvyššieho súdu, na ktoré poukázal žalovaný,
pretože v prejednávanej veci súdy vyvodili svoje rozhodnutie z odlišných skutkových a právnych
dôvodov. Rozhodnutie, na ktoré poukazuje žalovaný, po skutkovej ani právnej stránke nesúvisí s
prejednávanou vecou, preto nemožno uzavrieť, že napadnuté rozhodnutie záviselo od vyriešenia

právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu. Súdy oboch stupňov (ako vyplýva z odôvodnení rozsudkov) rozlišovali medzi hodnotiacimi
úsudkami a skutkovými tvrdeniami a preto primerane zaťažili žalovaného bremenom preukázania
pravdivosti tvrdenia uvádzané v emaily žalovaného zo dňa 29. júla 2019. Bolo teda na žalovanom, aby
dôkazmi potvrdil pravdivosť obsahu emailu, čo sa však v priebehu konania nestalo. Hodnotiaci úsudok

nemožno akokoľvek dokazovať, ale súdy skúmali, či sa zakladá na pravdivej informácii.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP

11. Dovolateľ v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP považoval za kľúčovú otázku

v tomto konaní, ktorá nebola doposiaľ v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešená, otázku ,,za
akých okolností právnická osoba môže stratiť dobrú povesť a aké správanie právnickej osoby znamená
stratu jej dobrej povesti“. Táto právna otázka podľa názoru dovolateľa má zásadný význam na právne
posúdenie skutkových okolností, ktoré boli počas konania zistené a zároveň na samotné rozhodnutie
vo veci samej. Je názoru, že konanie žalobcu uvedené v rámci konania vylučuje dobrú povesť na jeho

strane.
11.1. V dovolaní, prípustnosť ktorého sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. b) CSP, uvedený dôvod
prípustnosti dovolania proti rozhodnutiam odvolacieho súdu predpokladá v prvom rade formuláciu
právnej otázky a zároveň, že danú právnu otázku dovolací súd dosiaľ neriešil a je tu preto daná potreba,
aby dovolací súd ako najvyššia súdna autorita túto otázku vyriešil.

11.2. Riešenie skutkovej otázky (quaestio facti) je v civilnom sporovom konaní spojené s obstarávaním
skutkových poznatkov súdu v procese dokazovania. Pri jej riešení sa súd zameriava na skutkové
okolnosti významné napríklad z hľadiska toho, čo a kedy sa stalo alebo malo stať, čo (ne)urobil žalobca
alebo žalovaný, čo (ne)bolo dohodnuté, či a aké skutočnosti nastali po konaní (opomenutí konania)
niektorej fyzickej alebo právnickej osoby, čo obsahuje určitá listina, čo vypovedal svedok, čo uviedol

znalec. S istým zjednodušením možno konštatovať, že otázkou skutkovou (faktickou) je pravdivosť či
nepravdivosť skutkových tvrdení procesných strán. Na rozdiel od toho riešenie právnej otázky (guaestio
iuris) prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej právnej norme,
zamýšľa sa nad možnosťou (potrebou) jej aplikácie, skúma jej obsah, zmysel a účel, normu interpretuje
a na podklade svojich skutkových zistení (to znamená až po vyriešení skutkových otázok) prijíma právne

záveryoexistenciialeboneexistenciidôvodupreaplikovaniepredmetnejprávnejnormynaposudzovaný
prípad (3Cdo/218/2017, 3Cdo/150/2017, 4Cdo/7/2018, 4Cdo/32/2018, 7Cdo/99/2018).
11.3. Vo vzťahu k nemožnosti posúdenia skutkových otázok je potrebné poukázať tiež na to, že dovolací
súd je viazaný skutkovým základom tak, ako ho zistil odvolací súd. Dovolací súd v dovolacom konanínevykonáva dokazovanie, preto ani nemôže prehodnocovať dôkazy vykonané v konaní na súdoch
oboch inštancií, ani posudzovať správnosť z nich vyvodených skutkových zistení (záverov). V civilnom
sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Účastník má v takomto konaní jednak povinnosť

tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého
rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Okruh rozhodujúcich skutočností,
ktorých sa týkajú tieto procesné povinnosti účastníka, je vždy daný hypotézou hmotnoprávnej normy,
ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah
dôkaznéhobremena,akoajnositeľadôkaznéhobremena.Vpreskúmavanomprípadebolo-sozreteľom

na citované ustanovenia Občianskeho zákonníka - na žalovanom, aby relevantne preukázal, že jeho
tvrdenia uvedené v predmetnom emaily sú pravdivé.
11.4. V rozsahu dovolateľom nastolenej dovolacej otázky prvoinštančný ako aj odvolací súd formuloval
svoje skutkové zistenia na základe (predovšetkým) z vyjadrení sporových strán, výpovedí svedkov,
vykonaného dokazovania tak, že mal za preukázané, že nepravdivé skutkové tvrdenia uvádzané
žalovaným boli objektívne spôsobilé narušiť a ohroziť dobrú povesť žalobcu.

11.5. Dovolací súd je názoru, že právne významné okolnosti, od ktorých záviselo rozhodnutie
odvolacieho súdu (§ 421 ods. 1 CSP), záviseli od skutkového substrátu, ktorého individuálny obsah
limitoval aj záver o tom, či relevantným spôsobom žalovaný preukázal, že jeho tvrdenia o žalobcovi sú
pravdivé.
11.6. Preto (aj) odpoveď na dovolaciu otázku formulovanú žalovaným že ,,za akých okolností právnická

osoba môže stratiť dobrú povesť a aké správanie právnickej osoby znamená stratu jej dobrej povesti“
bude vždy závislá od výsledku posúdenia individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej
prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach.
11.7. Je zrejmé, že žalovaný v danom prípade vo väzbe na § 421 ods. 1 písm. b) CSP síce argumentuje
nesprávnym právnym posúdením, avšak len v tom zmysle, že ak by tvrdenia žalovaného uvedené v

predmetnom emaily sa ukázali ako pravdivé a súd by ich vyhodnotil inak, nevyhnutne by musel dospieť
k odlišnému právnemu posúdeniu, teda k záveru, že žalovaný uniesol dôkazné bremeno. Bolo teda na
žalovanom, aby dôkazmi potvrdil pravdivosť obsahu emailu, čo sa však v priebehu konania nestalo.
Súd prvej inštancie tak vychádzal zo zisteného skutkového stavu, v zmysle ktorého namietané údaje
v emaile sú nepravdivé, difamačného charakteru a spôsobilé zasiahnuť do dobrej povesti právnickej

osoby. Vzhľadom na to, že dovolateľom takto namietnuté boli skutkové (nie právne) okolnosti, dovolací
súd dospel k záveru, že dovolanie žalovaného proti rozsudku odvolacieho súdu v tejto časti nie je podľa
§ 421 ods. 1 písm. b) CSP prípustné.
11.8. Na základe vyššie uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalovaného podľa
§ 420 písm. f) CSP nie je prípustné, preto ho odmietol podľa § 447 písm. c) CSP. Dovolanie v časti

vymedzenej právnou otázkou podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP odmietol podľa § 447 písm. f) CSP
ako neodôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi.
11.9. V konaní bol úspešnou stranou žalobca, ktorému vznikol proti žalovanému nárok na náhradu
trov dovolacieho konania (§ 255 ods. 1 CSP v spojení s § 453 ods. 1 CSP). Keďže však podľa obsahu
spisu žalobcovi v tomto konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli, Najvyšší súd Slovenskej republiky

v súlade s článkom 17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim procesnú
ekonómiu, žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznal (k uvedenému porovnaj uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2018 sp. zn. 7Cdo/14/2018).

11.10. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.