Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, January 30, 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9Co/71/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8121205774
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8121205774.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členov senátu

JUDr.DanielyBabinovejaJUDr.VieryKandrikovejvsporežalobcu:PeterJarkovský-CORYN,sosídlom
Jesenná 5, 080 05 Prešov, IČO: 32 925 042, zastúpenému JUDr. Michalom Feciľakom, advokátom so
sídlom Jesenná 8, 080 05 Prešov, proti žalovanému: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XX, XXX
XX B., zastúpenému Mgr. Karolom Ševcom, advokátom so sídlom Hlavná 29, 080 01 Prešov, v spore
o uloženie povinnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 11C/58/2021-220
zo dňa 29.06.2022, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok.

II. Žalovanému sa priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100
%, o výške ktorej bude rozhodnuté samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:
,,I. Súd žalobu žalobcu z a m i e t a.
II. Žalovaný m á vo vzťahu k žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorých
bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca v tomto spore neuniesol
dôkazné bremeno. Z listinných dôkazov pre súd vyplynulo, že žalobca a žalovaný sú spoluvlastníkmi
parcely E. C. číslo XXXX/XX, katastrálne územie F., a to každý v podiele 1/2 k celku. Zároveň je
súd toho názoru, že sú spoluvlastníkmi aj predmetnej elektrickej posuvnej brány ako súčasťou celku
oplotenia. Z vyjadrenia tak žalobcu, ako aj žalovaného vyplynulo, že v roku 2005 uskutočnili opravu
alebo rekonštrukciu spoločného oplotenia vrátane výmeny vstupnej brány. Žalobca dodal rám vstupnej
brány a tvárnice a zvyšné náklady potrebné na odstránenie starej brány, vykopanie základových pásov

pod oboma múrmi, vybetónovanie základov múru, oplotenie z tvárnic, osadenie čiapok na múr oplotenia,
osadenie vodiacich prvkov brány a ďalšie práce zaplatil žalovaný, ako to súdu žalovaný zdokladoval z
fotografie oplotenia nachádzajúcej sa na čísle listu XXX súdneho spisu. Tieto skutočnosti mal súd prvej
inštancie za preukázané z predloženej faktúry číslo XXXXXXXXXX, ktorým spoločnosť ZAPA SK s.r.o.
účtovala žalovanému betón, dopravu na základe dodacieho listu v sume 10.112 slovenských korún,
faktúru číslo XXX/XXXX, ktorou žalobca účtoval žalovanému refakturáciu nákladov za výmenu asfaltu
na parcele v spoluvlastníckom podiele 1/2 v sume 9.128 slovenských korún a faktúrou číslo XX/XXXX

G. H. účtoval žalovanému dosky 2 m3 v sume 15.000 slovenských korún.
Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca v spore nepreukázal, že by do daného areálu v čase kúpy
nehnuteľnosti v roku 1998, ktoré nadobudli žalobca so žalovaným, bol aj iný vstup. Žalovaný zároveň
súdu predložil výpis z listu vlastníctva číslo XXX, katastrálne územie F., z ktorého vyplýva podielovéspoluvlastníctvo žalobcu a žalovaného aj k vrátnici a rozvodni so súpisným číslom XXXX na parcele
XXXX/X. Elektrická posuvná brána je napájaná elektrickým napätím z uvedenej vrátnice rozvodne.
Uvedenú skutočnosť súdu prvej inštancie potvrdil vypočutý svedok A. I. J.. V roku 1998 tak žalobca,

ako aj žalovaný do spoločného vlastníctva nadobudli aj parcely XXXX/XX a XXXX/XX, na ktorých sú
cesty, trafostanica, oplotenie a brána. Pre súd prvej inštancie bolo v rozpore s elementárnou logikou, aby
všetky nehnuteľnosti a stavby vrátane parcely, ktoré nadobudli v roku 1998 tak žalobca, ako aj žalovaný,
boli v podielovom spoluvlastníctve, pričom strategický bod vo vzťahu k užívaniu všetkých nehnuteľností
bol vo výlučnom vlastníctve iba žalobcu. Súd považoval za nelogické, aby žalobca vymenil bránu do

areálu a bol jej výlučným vlastníkom a aby žalovaný súhlasil s tým, aby mal znemožnený vstup na
svoj pozemok, na stavby, ktoré užíva na svoje podnikateľské účely. To, že tak žalobca, ako aj žalovaný
jednali ohľadne elektrickej posuvnej brány ako podieloví spoluvlastníci predmetnej brány, vyplynulo
pre súd z uzatvorenej nájomnej zmluvy zo dňa 30.12.2017, ktorú uzatváral žalobca so žalovaným v
pozícii prenajímateľa s nájomcom spoločnosťou SDH s.r.o., ktorým zároveň spoločne v článku 5. určili
povinnosti nájomcu, respektíve podnájomcu vo vzťahu k elektrickej posuvnej bráne.

Ďalej súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobca vo svojej výpovedi pred súdom zároveň uviedol, že
bránu svojpomocne urobil a namontoval s tým, že materiál na bránu získal od pána H.. Jeho tvrdenie je
v rozpore z predloženou faktúrou a dodacím listom, ktorý súdu predložil, z ktorých obsahu vyplýva, že
výrobcom predmetnej brány je pán H., čo nekorešponduje s výpoveďou žalobcu. Rovnako tak žalobca,
ako aj žalovaný ako podieloví spoluvlastníci predmetnej elektrickej posuvnej brány vystupovali vo vzťahu

k spoločnosti SIJUKO s.r.o., ktorá zabezpečovala servis, samotný konateľ tejto spoločnosti A. I. J.,
ktorého súd vypočul ako svedka na pojednávaní potvrdil, že ohľadom danej brány a vstupu do areálu s
ním konal a rokoval jednak žalobca, žalovaný, ale rovnako aj pán K..
Konštatoval, že aj následne vystavené faktúry týkajúce sa servisu, opravy danej elektrickej posuvnej
brány boli vystavované tak na osobu žalobcu, ako aj na žalovaného. V neposlednom rade súd prvej

inštancie poukazal na faktúru vystavenú spoločnosťou SIJUKO číslo XXXXXXX splatnú 02.02.2007,
ktorým bola Petrovi Jarkovskému - CORYN zo strany tejto spoločnosti účtovaná suma titulom montáže
elektrického ovládania posuvnej brány v zmysle dodacieho listu číslo X v sume 52.740,80 slovenských
korún a polovica tejto sumy bola zo strany žalobcu prefakturovaná žalovanému a žalovaný mu ju dňa
16.02.2007 aj zaplatil, čo vyplýva z čísla listu 69 súdneho spisu. V tomto prípade, ak by žalobca bol

výlučným vlastníkom tejto brány, zabezpečoval by podľa názoru súdu výlučne servis, opravu tejto brány
výlučne sám a obracal by sa žalobca výlučne ako výlučný vlastník priamo na konateľa spoločnosti
SIJUKO. O bránu sa žalovaný náležite staral, čo vyplýva z faktúr, ktoré boli vystavené spoločnosťou
SIJUKO s.r.o. aj na jeho meno. Ak by žalovaný nebol spoluvlastníkom posuvnej brány, nemal by
dôvod vykonávať servis, opravy predmetnej brány a jednať s konateľom spoločnosti SIJUKO s.r.o. V

neposlednom rade súd prvej inštancie poukazal aj na skutočnosť, že žalobca, ako aj jeho manželka, čo
nepoprel na pojednávaní, užívajú vstupnú bránu cez GSM modul.
Na doplnenie svojej právnej argumentácie súd prvej inštancie poukazal na petit žalobného návrhu
žalobcu, kde súd má uložiť žalovaným povinnosť zdržať sa akýchkoľvek zásahov do posuvnej elektrickej
vstupnej brány. Tento petit je podľa názoru súdu prvej inštancie po materiálnej stránke právne

nevykonateľným, nakoľko nie je zrejmé akých konkrétnych zásahov k bráne sa má žalovaný zdržať
a rovnako uviedol, že žalobca ani nepreukázal a netvrdil, či k týmto zásahom ešte zo strany žalovaného
stále dochádza. Uviedol, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, že je výlučným vlastníkom predmetnej
elektrickej posuvnej brány, naopak z vykonaného dokazovania vyplynulo, že táto elektrická posuvná
brána tvoriaca vstup do predmetného areálu je v podielovom spoluvlastníctve tak žalobcu, ako aj

žalovaného, tvorí predmet ich podielového spoluvlastníctva.
Zároveň súd prvej inštancie uviedol, že sa nestotožňuje s námietkou žalovaného prednesenou v tomto
spore o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného. Aj keď bol súdu predložený výpis zo
živnostenského registra žalovaného v 1. rade, ktorý je fyzickou osobou podnikateľom, táto skutočnosť,
že ide o fyzickú osobu sa nezmenila vydaním povolenia na vykonávanie podnikateľskej činnosti. Žalobca

tak postupoval správne, pokiaľ žalovaného takto označil, pričom vychádzal aj z rozhodnutia tunajšieho
súdu pod sp.zn. 15C/2/2021 zo dňa 09.04.2021, ktorým mu bola uložená povinnosť podať žalobu.
Na záver súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca v tomto spore podal negatórnu žalobu, ktorou žiadal
od žalovaného uloženie povinnosti zdržať sa zásahu do elektrickej posuvnej brány tvrdiac, že je jeho
výlučným vlastníctvom. V záverečnej reči a vo svojom prednese na pojednávaní dňa 29.06.2022 právny

zástupca žalobcu tvrdil, že aj v prípade, ak by súd dospel k úvahe o podielovom spoluvlastníctve strán
sporu k predmetnej elektrickej posuvnej bráne na parcele C. E. číslo XXXX/XX, je možné žalobnému
návrhu vyhovieť. S uvedenou právnou argumentáciou žalobcu sa však súd prvej inštancie v žiadnom
prípade nestotožnil, ide o zmenu skutkových tvrdení samotného žalobcu, ktoré sú v rozpore so žalobou,ako aj s jeho písomnými vyjadreniami a ústnymi prednesmi. Hospodárenie so spoločnou vecou je
upravené v § 139 Občianskeho zákonníka a tento postup pri hospodárení so spoločnou vecou je
podľa názoru súdu potrebné dodržať. Rozhodovanie súdu prichádza do úvahy tak v prípade, ak ide o

úpravu právnych vzťahov medzi spoluvlastníkmi, ak došlo k rovnosti hlasov, ak sa nedosiahla väčšina
hlasov alebo dohoda alebo, ak sa rozhodla väčšina, ale ide o dôležitú zmenu spoločnej veci, s ktorou
prehlasovaní spoluvlastníci nesúhlasia. Keďže v tomto prípade nejde o vyporiadanie spoluvlastníckeho
vzťahu, súd pri rozhodovaní je viazaný podaným žalobným návrhom a môže rozhodnúť len tak, že mu
vyhovie alebo ho zamietne. Nemôže teda rozhodnúť o tom, čo žiadny z účastníkov nenavrhuje.

Otrováchkonaniasúdprvejinštancierozhodolvsúlades§255ods.1zákonač.160/2015Z.z. Civilného
sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“).

3. Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Namietal, že z
vykonaného dokazovania nebolo možné dospieť ku skutkovému zisteniu o spoluvlastníctve žalobcu
a žalovaného k bráne. Práve naopak, o pravdivosti tvrdenia žalobcu o jeho výlučnom vlastníctve k

bráne sa v konaní nachádza množstvo dôkazov. Podľa žalobcu nie je rozhodujúca skutočnosť, že
pôvodne (v zmysle znaleckého posudku A. L. I.) bol celý areál (vrátane oplotenia a brány) nadobudnutý
do spoluvlastníctva žalobcu a žalovaného, pretože to, čo súd prvej inštancie označil za opravu/
rekonštrukciu bolo v skutočnosti vytvorenie novej veci. Platí teda, že pôvodná brána (v podielovom
spoluvlastníctve žalobcu a žalovaného) bola zničená, pričom zo strany žalobcu došlo k vytvoreniu novej

veci – novej brány. Žalobca tak nadobudol vlastníckeho práva k novej bráne originárne – vytvorením
novej veci. Náklady, ktoré s „opravou/rekonštrukciou“ brány preukazoval žalovaný sa netýkali samotnej
brány. Je zreteľné, že faktúra za asfalt nemá a ani nemôže mať nič spoločné s bránou. Uvedené platí
rovnako aj v prípade faktúry za betón, ktorá s bránou tiež nemá nič spoločné. Nejde predsa o betónovú
bránu.Čosatýkafaktúryzadosky,ajvtomtosmerejezrejmé,žeišloodoskypoužiténaoplotenieareálu.

Vyššie uvedené faktúry sa tak aj v zmysle fotografie na č. l. 208 spisu týkajú spoločného oplotenia areálu,
vžiadnomprípadevšakniesamotnejbrány.Podľažalobcuniejepretonelogické,žezatiaľčooplotenieči
vrátnica patria do podielového spoluvlastníctva, tak brána je výlučným vlastníctvom žalobcu, nakoľko ju
v roku 2005 postavil. Na uvedenom nemení nič ani skutočnosť, že v roku 2007 bol k bráne nainštalované
elektrické ovládanie brány. Elektrické ovládanie brány nepredstavuje vec samotnú, ale len príslušenstvo

hlavnej veci – brány, pričom elektrické ovládanie brány je iba príslušenstvom brány. Skutočnosť, že
samotným výrobcom brány bol p. H. nemení nič na veci, že od p. H. bránu žalobca nadobudol kúpou
a následne ju namontoval. Svojpomocnosť tak spočívala v tom, že to bol práve žalobca, ktorý oslovil p.
H. s objednávkou na jej zhotovenie. Žalobca spomenul tiež tú skutočnosť, že síce polovica nákladov za
elektrické ovládanie brány bola zo strany žalobcu žalovanému refakturovaná a zo strany žalovaného aj

zaplatená, avšak stále sa jedná len o príslušenstvo veci (nie o hlavnú vec). Navyše žalobca (rovnako
ako počas konania) zdôrazňuje (čo súd prvej inštancie opomenul a nevenoval tomu pozornosť), že
žalovanému elektrické ovládanie brány neodovzdal a žalovaný ho od žalobcu neprevzal. Prevzatie,
resp. odovzdanie v konaní nebolo žiadnym spôsobom preukázané a preto je namieste konštatovať, že
reálne k prevzatiu príslušenstva veci - elektrického ovládania brány nikdy došlo. Možno teda ustáliť, že

žalovaný k príslušenstvu veci – k elektrickému ovládaniu brány nenadobudol spoluvlastníctvo, pretože
síce žalobcovi zaplatil polovicu nákladov, no v zmysle § 133 (1) OZ, resp. v zmysle § 443 (1) zák. č.
513/1991 Zb. vec neprevzal, a preto na neho nikdy (spolu) vlastnícke právo neprešlo.
Pokiaľ súd prvej inštancie napadnutý rozsudok odôvodnil aj tým, že brána je napojená na elektrinu z
vrátnice v podielovom spoluvlastníctve žalobcu a žalovaného, tak je možné konštatovať, že žiadnym

spôsobom nesúvisí s otázkou vlastníckeho práva k bráne. Tak ako už žalobca uviedol, nie brána –
ako vec hlavná – je pripojená k vrátnici, pretože k vrátnici je pripojené len jej príslušenstvo – elektrické
ovládanie brány a zároveň platí, že samotné napojenie elektrického ovládania brány k vrátnici žiadnym
spôsobom nedeterminuje vlastnícke právo k bráne, a teda vo vzťahu k posúdeniu vlastníckeho práva
ide o irelevantný argument.

Žalobca je presvedčený, že vo vzťahu k vlastníckemu právu argumentačne neobstojí ani poukaz súdu
prvej inštancie na nájomnú zmluvu zo dňa 30.12.2017, ktorú uzatváral žalobca so žalovaným v pozícii
prenajímateľa s nájomcom spoločnosťou SDH s.r.o. Nemožno predsa logicky dôvodiť, že žalobca by
sa správal ako výlučný vlastník len vtedy, ak by si v nájomnej zmluve výslovne vyhradil svoje výlučné
vlastnícke právo k bráne. Berúc na zreteľ zmysel a účel nájomnej zmluvy by výhrada vlastníckeho práva

bola zjavne nepodstatná a nadbytočná – účelom nájomnej zmluvy bolo o. i. písomne podchytiť spôsob
manipulácie s bránou, pričom tento účel bol z pohľadu žalobcu naplnený.
Žalobca považoval za správne tvrdenie súdu prvej inštancie, že žalobca a aj žalovaný vystupovali vo
vzťahu k servisnej spoločnosti ako spoluvlastníci, pretože s konateľom servisnej spoločnosti konali arokovali žalobca a aj žalovaný, avšak práve táto skutočnosť bola jednou z rozhodujúcich skutočností
z ktorých žalobca vychádzal pri podávaní žaloby. Žalobca ako výlučný vlastník brány totižto nemienil
ďalej trpieť neoprávnené zásahy do brány zo strany cudzích tretích osôb (žalovaný v 1. rade a žalovaný

v 2. rade), ktoré na takéto konanie - zásahy nemali žiadne oprávnenie, pretože neboli vlastníkmi
brány.Vyššie uvedené úplne rovnako platí aj vo vzťahu k faktúram za servis a opravu brány, ktoré boli
vystavované na žalobcu ako aj na žalovaného. Práve zo skutočnosti, že servisná spoločnosť na pokyn
žalovaného zasahovala do brány (čo vyústilo do vystavenia faktúry žalovanému) bolo zrejmé, že zo
strany žalovaného dochádza k neoprávneným zásahom do brány. Aj argument, že žalovaný sa o bránu

náležite staral, čo vyplýva z faktúr, ktoré boli vystavené servisnou spoločnosťou aj na jeho meno; je
v zásade opäť len jeden mnohých argumentov, ktorými žalobca v konaní preukazoval skutočnosť, že
dochádza do neoprávneného zásahu do jeho vlastníckeho práva. Aj napokon aj ostatný argument, a
síce, že ak by žalovaný nebol spoluvlastníkom posuvnej brány, nemal by dôvod vykonávať servis, opravy
predmetnej brány jednať s konateľom servisnej spoločnosti je opäť a zasa len jeden z argumentov,
ktorými žalobca v konaní preukazoval skutočnosť, že dochádza k neoprávnenému zásahu do jeho

vlastníckeho práva. Je možné, že žalovaný sa cítil ako (spolu)vlastník brány, v skutočnosti ním však
nikdy nebol v zmysle argumentácie žalobcu. Nakoniec ani skutočnosť, že žalobca, ako aj jeho manželka
užívajú vstupnú bránu cez GSM modul nezohráva v kľúčovej otázke vlastníckeho práva k bráne žiadnu
úlohu. Opätovne tak aj v prípade GSM modulu ide len o príslušenstvo hlavnej veci – brány. Žalobca
je teda presvedčený, že k hlavnej veci – k bráne, nadobudol vlastnícke právo originárnym spôsobom

– jej vytvorením v roku 2005. Jeho vlastnícke právo nebolo v konaní spochybnené pretože platí, že
predmetom konania je brána ako taká a nie asfalt na ceste, betónové oplotenie areálu či dosky, ktoré
tvoria oplotenie areálu žalobcu a žalovaného. Súd prvej inštancie tak z vykonaného dokazovania vybral
pre účely rozhodnutia irelevantné skutočnosti, na základe ktorých dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam, a síce, že brána je v podielovom spoluvlastníctve žalobcu a žalovaného.

Žalobca je presvedčený, že podanej žalobe bolo možné vyhovieť aj napriek (nesprávnemu) právnemu
názoru súdu prvej inštancie o podielovom spoluvlastníctve k bráne. Totižto (pokiaľ naozaj ide o spoločnú
vec) súdne konanie sa celkom zrejme dotýkalo hospodárenia so spoločnou vecou, tak ako ho má na
mysli § 139 Občianskeho zákonníka. Toto ustanovenie celkom zjavne pokrýva širokú škálu nezhôd
spoluvlastníkov pri nakladaní so spoločnou vecou, ktoré nie je možné obmedzovať len na pár konaní,

pretože v opačnom prípade by dochádzalo k odmietaniu spravodlivosti a množstvo spoluvlastníckych
sporovbyvzmyslevýkladu§139Občianskehozákonníkapodanéhosúdomprvejinštancienikdynebolo
možnésúdneprejednať.Ajvriešenejprávnejvecimalpretosúdprvejinštancienezhodymedzižalobcom
a žalovaným posúdiť ako spor rovnodielnych spoluvlastníkov pri hospodárení so spoločnou vecou. Ak
teda naozaj šlo o spoločnú vec (čo žalobca popiera), pričom jeden z jej spoluvlastníkov si s ňou v

zásade robil čo sa mu zachcelo (a to bez vedomia či súhlasu druhého spoluvlastníka) bolo prirodzené,
že druhý spoluvlastník (žalobca) sa voči týmto zásahom bude brániť a že sa bude domáhať, aby bez jeho
súhlasu k zásahom nedochádzalo (teda tak, ako to urobil žalobca v prejednávanej veci). Ani jeden zo
spoluvlastníkov spoločnej veci totižto nemá väčšinový podiel, a teda právo sám rozhodovať o nakladaní
s vecou nemá.

Napokon žalobca namietal, že, že zo strany súdu prvej inštancie došlo pri zamietnutí žaloby k
odmietnutiu spravodlivosti. Uvedené úzko súvisí aj so zásadou, podľa ktorej súd pozná právo. Právna
vec žalobcu mohla (a mala) byť rozhodnutá aj napriek tomu, že súd dospel k názoru o spoluvlastníctve
strán sporu k predmetnej bráne. Vecou sa teda bolo potrebné riadne zaoberať a nebolo ju možné
zamietnuť z dôvodu, že nejde o rozhodovanie v zmysle § 139 Občianskeho zákonníka. Je vyslovene

nesprávne a v rozpore s právom na spravodlivý proces, pokiaľ súd pristúpi len k zamietnutiu žaloby
a skonštatovaniu, že vec nemohol rozhodnúť podľa § 139 Občianskeho zákonníka. Správne sa súd
mal zaoberať podanou žalobou, skutkovými tvrdeniami a vykonaným dokazovaním aj v zmysle právnej
analógie a zásady iura novit curia, minimálne mal túto možnosť a svoje úvahy v tomto ohľade podchytiť
v odôvodnení napadnutého rozsudku.

Žalobca sa domnieva, že zo strany súdu prvej inštancie došlo k vydaniu tzv. prekvapivého rozhodnutia v
časti, v ktorej súd uviedol, že žalobcom požadovaný petit považuje za právne nevykonateľný. Zo strany
žalovaného došlo k vzneseniu tejto námietky až pri realizácii jeho záverečnej reči, pričom súd prvej
inštancie s touto námietkou zjavne zhodol a zakomponoval ju ako jeden z dôvodov zamietnutia žaloby.
Navyše, žalobca pri formulácii petitu priamo vychádzal a postupoval v súlade s jeho povinnosťou, ktorá

mu bola zo strany Okresného súdu v Prešove stanovená II. výrokom uznesenia č.k. 15C/2/2021-60
zo dňa 09.04.2021, ktoré uznesenie bolo potvrdené Krajským súdom v Prešove rozhodnutím č.k.
12Co/19/2021-67 zo dňa 0.05.2021.V zmysle uvedenej argumentácie žalobcu žalobca žiadal odvolací súd, aby napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

4. Vo vyjadrení k odvolaniu sa žalovaný v plnom rozsahu stotožnil s právnym názorom súdu prvej
inštancie.Odzačiatkukonaniatrvánatom,žeelektrickáposuvnábránajevpodielovomspoluvlastníctve
jeho osoby a žalobcu a to každého z nich v podiele 1. Zotrváva na svojich doterajších všetkých
vyjadreniach vo veci samej. Odvolanie žalobcu pokladá v celosti za špekulatívne, nezakladajúce sa na
pravde,kombináciounovýchvymyslenýchskutočností,ktoréniesúanipreukázanéžalobcom.Opätovne

opakuje, že je v rozpore s logikou, aby všetky nehnuteľnosti boli spoločné a len bráne, by bola v
osobnom vlastníctve žalobcu. Ide predsa o strategické „body“ vo vzťahu k užívaniu nehnuteľnosti. Podľa
žalovaného by bolo nelogické, aby žalobca vymenil bránu do areálu a bol jej výlučným vlastníkom a on
by som s tým súhlasil a zároveň si znemožnil vstup na svoj pozemok, ktorý užíva na komerčné účely.
To že sú spoluvlastníkmi aj brány vyplýva aj z nájomnej zmluvy zo dňa 30.12.2017, ktorú uzatvorili s
nájomcom SDH, s.r.o. Poukázal napríklad na článok V. ods. 5.3 a 5. 8 uvedenej zmluvy. V zmluve sa

nikde neuvádza, že výlučným vlastníkom brány je žalobca, práve naopak zo zmluvy vyplýva, že brána
je v ich spoluvlastníctve. Len príkladom k účelovosti tvrdení žalobcu uviedol, že betón bol použitý na
stavbu oplotenia a stĺpov, na ktorých je prichytená brána, taktiež tie isté dosky sú na oplotení ako aj na
bráne (fotografia v spise). Boli osadené vodiace lišty na posuvnú bránu na cestu a preto bolo potrebné
urobiť nevyhnutné výspravky cesty asfaltom, viď bod. 1 tretí odsek vyjadrenia zo dňa 05.05.2022.

Žalobca od podania žaloby tvrdil, že je „údajne“ výlučný vlastník elektrickej posuvnej brány a na
týchto svojich tvrdenia zotrval, až v záverečnej reči žalobca dospel k úvahe, že brána je v podielovom
spoluvlastníctve. Preto súd bol viazaný jeho skutkovými tvrdeniami o výlučnom vlastníctve. Zo
samotného odôvodnenia odvolania, je zrejmé, že žalobca uznáva jeho podielové spoluvlastníctvo k
elektrickej posuvnej bráne, keď sa domáha ochrany podľa § 139 Občianskeho zákonníka.

Znávrhuvovecisamejjezrejmé,kdežalobcatvrdí,žejevýlučnýmvlastníkomelektrickejposuvnejbrány
a týmto tvrdením žalobcu bol súd prvej inštancie viazaný pri prejednávaní a rozhodovaní o veci samej.
Až v záverečnej reči právny zástupca žalobcu pripustil podielové spoluvlastníctvo k uvedenej bráne.
Žalovaný má zato, že petit žaloby je po materiálnej stránke nevykonateľný, nakoľko nie je zrejmé akých
konkrétnych zásahov k bráne sa má zdržať. Žalobca v konaní ani len nepreukázal, aby sa nejakých

zásahov mal vôbec dopustiť, ani či k týmto zásahom ešte dochádzalo napríklad v čase vyhlásenia
rozhodnutia súdom prvého stupňa a nevyplýva to ani z podaného odvolania.
Súd prvej inštancie v uznesení zo dňa 04.02.2022, žalobcovi uložil povinnosť podať návrh len vo
všeobecne rovine, aj s poukazom na článok 7 ods. 1 základných princípov CSP, kde konkrétny
predmet konania určujú strany sporu. Súd by neporušil princíp rovnosti sporových strán ani čl. 12

ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a žalobcu by nezvýhodnil na úkor žalovaného, tým že by za neho
výslovne naformuloval petit žaloby, ako tvrdí žalobca. Z judikatúry je zrejmé, že negatórnou žalobou je
možné domáhať sa toho, aby žalovaný sa zdržal presne vymedzeného rušenia, z titulu jej konkrétnej
vykonateľnosti, avšak v tomto prípade tomu tak nie je. Nie je na mieste vyhovárať sa na súd čo do
formulácie petitu žaloby, ak žalobca je zastúpený advokátom, ktorý zákon pozná.

5. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP)
preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce podľa zásad upravených v ust. §
379 a nasl. CSP bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru o nedôvodnosti odvolania žalobcu.

6. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s
namietaným porušením práva na spravodlivý proces, nesprávnymi skutkovými zisteniami a nesprávnym
právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval
príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v
odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom

prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd
Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

7.Vovecisavdostatočnomrozsahuzistilskutkovýstavazozistenýchskutočnostíbolvyvodenýsprávny
právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach

nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným
súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.8. Podľa 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho
vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju
neprávom zadržuje.

9. V preskúmavanej veci sa žalobca domáhal ochrany vlastníckeho práva negatórnou žalobou, ktorou
požadoval uložiť žalovanému povinnosť zdržať sa akýkoľvek zásahov do jeho elektrickej posuvnej brány
bez súhlasu žalobcu nachádzajúcej sa na parcele C. E. číslo XXXX/XX – zastavaná plocha a nádvorie
o výmere 2.440 m2 kat. úz. F., zapísanej na LV č. XXXX pri vstupe na parcelu C. č. XXXX/XX z miestnej

komunikácie, z ul. J. v B.. Neoprávnený zásah žalobca bližšie konkretizoval tvrdením, že žalovaní
(pôvodne aj žalovaný v 2. rade) svojvoľné zasahujú do ovládania vstupnej posuvnej brány, a preto má
žalobca naliehavý právny záujem na požadovanom určení zdržať sa takéhoto konania.

10. Vo vzťahu k pôvodnému žalovanému v 2. rade spoločnosti CHENIT s.r.o. v likvidácii, súd prvej
inštancie vydal dňa 16.02.2022 sp.zn. 11C/58/2021 rozsudok pre zmeškanie, ktorým mu uložil povinnosť

zdržať sa akýchkoľvek zásahov do vstupnej elektrickej posuvnej brány bez súhlasu žalobcu, ktorá sa
nachádza na parcele C. E. číslo XXXX/XX. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 11.03.2022 (č.l. 160
spisu).

11. Druhá v poradí vlastníckych žalôb, ktorá je explicitne vyjadrená v ustanovení § 126, je zapieracia

žaloba, resp. žaloba negatórna. Podstata tohto druhu žaloby spočíva v tom, že sa ňou vlastník
domáha ochrany proti tomu, kto do jeho práva neoprávnene zasahuje, pričom tieto neoprávnené zásahy
spočívajú v inom konaní ako v zadržiavaní veci. Na to, aby sa vlastník úspešne domohol ochrany
poskytovanej negatórnou žalobou musia byť splnené nasledovné predpoklady:
a) Preukázanie vlastníckeho práva k predmetu sporu, t.j. k veci, ktorá je predmetom zapieracej žaloby

(aktívna legitimácia).
b) Preukázanie, že tretia osoba neoprávnene zasahuje do vlastníckeho práva (pasívna legitimácia).
c) Existencia neoprávneného zásahu, ktorý spočíva v inom konaní ako v zadržiavaní veci.

12. Predpokladaným úspechom vlastníka v konaní o zapieracej žalobe je preukázanie vlastníckeho

práva k veci, vo väzbe na ktorú dochádza k neoprávneným zásahom do vlastníckeho práva. Rovnaké
práva ako vlastník má aj spoluvlastník, keďže spoluvlastníctvo je len jeden z režimov vlastníckeho práva,
ktorývymedzujeprípustnosťvmnohostivlastníkov,akosubjektov,určitejveci.Totoprávobudeprislúchať
spoluvlastníkovi len vo vzťahu k tretím osobám.

13. V priebehu súdneho konania môže prísť zo strany žalovaného k spochybneniu vlastníckeho práva
na strane žalobcu, t.j. aj k spochybneniu jeho aktívnej legitimácie ako takej. V takom prípade je súd
povinný vyriešiť prioritne otázku vlastníckeho práva, t. j. otázku, kto je skutočným vlastníkom veci, a to
ako prejudiciálnu otázku. V prípade, ak súd uvedenú prejudiciálnu otázku vyrieši tak, že vlastnícke právo
svedčí žalobcovi, t.j. tomu kto sa označil za vlastníka a domáha sa ochrany vlastníckou žalobou podľa

§ 126, bude skúmať ďalšie predpoklady pre poskytnutie ochrany v rozsahu predmetného ustanovenia.
Naopak, pokiaľ dospeje k záveru, že vlastnícke právo žalobcovi neprislúcha, zamietne žalobu pre
nedostatok aktívnej vecnej legitimácie.

14. Dokazovanie je jeden zo základných inštitútov civilného procesu. Aby súd vedel spor riadne

prejednať a rozhodnúť, musí mať zabezpečený dostatok skutkových poznatkov významných pre
rozhodnutie vo veci samej. Žalobca má v prvom rade povinnosť tvrdenia. Na podporu svojho tvrdenia v
zmysleustanovenia§132CSPježalobcapovinnýoznačiťdôkazy,ktorépodľajehonázorumôžuprispieť
k objasneniu veci a zároveň je povinný ich k žalobe pripojiť, ak to ich povaha pripúšťa. Zákonodarca
do ustanovenia § 185 CSP zaviedol princíp formálnej pravdy, čo predstavuje jednu z najzásadnejších

zmien civilného procesu. Formálnou pravdou sa rozumie, že súd pri rozhodovaní vychádza výlučne z
dôkazov, ktoré mu navrhli strany sporu. Súd sa tak nemusí dostať k úplnému zisteniu pravdy, vzhľadom
na to, že si o spore môže urobiť svoj obraz iba v rozsahu, v akom mu ho vykreslia strany sporu svojimi
tvrdeniami a súvisiacimi dôkazmi. Dôraz sa kladie na procesnú diligenciu strán sporu, čoho dôsledkom
je obmedzenie dôkaznej iniciatívy súdu a jej presun takmer bezvýhradne na strany sporu.

15. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na
preukázanietvrdení,jedanýhypotézouhmotnoprávnejnormy,ktoráupravujespornýprávnypomerstrán
sporu. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré museli byťpreukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Tak napríklad v konaní o zaplatenie dlhu z určitej
zmluvy má žalobca (veriteľ) povinnosť bremeno tvrdenia o tom, že s žalovaným (dlžníkom) uzavrel
zmluvu, že na jej základe poskytol žalovanému určité plnenie a že žalovaný za toto plnenie neposkytol

riadne a včas dohodnutú náhradu (odplatu). Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy
preukazujúce tvrdené skutočnosti žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno preukázať, uzavrieť zmluvy a
poskytnutie plnenia podľa nej. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca uniesol tak bremeno
tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu.

16. V spore o určenie vlastníckeho práva, resp. pri riešení prejudiciálnej otázky, kto je skutočným
vlastníkom veci má žalobca bremeno tvrdenia, že je vlastníkom veci a z akých skutočností svoje
vlastníctvo vyvodzuje. Z tohto bremena tvrdenia potom pre žalobcu vyplýva bremeno dôkazné, a to
preukázať existenciu nadobúdacieho vlastníckeho titulu, resp. skutočností spôsobilých založiť takýto
nadobúdací titul. Ak tieto skutočnosti budú preukázané, žalobca uniesol ako bremeno tvrdenia, tak i
dôkazné bremeno. Pokiaľ sa žalovaný bráni proti žalobe tvrdením svojho vlastníckeho práva, musí tvrdiť

svoj nadobúdací titul a o svojom tvrdení ponúknuť dôkazy. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a
dôkazného bremena medzi stranami v spore v závislosti na tom, ako vymedzuje právna norma práva
a povinnosti účastníkov.

17. Ak sa teda žalobca označil za vlastníka elektrickej posuvnej brány, do ktorej žalovaný svojvoľné

zasahuje, bolo jeho povinnosťou označiť a predložiť súdu relevantné dôkazy na preukázanie tejto
skutočnosti, teda vlastníckeho práva k nej. Ak tu existovali dôkazy na podporu tvrdenia žalobcu, že
elektrickej posuvnej brány patri do jeho individuálneho vlastníctva, bolo úlohou súdu prvej inštancie
označené a navrhnuté dôkazy zákonným spôsobom vykonať, dôkazy vyhodnotiť podľa svojej úvahy a to
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliadať na všetko,

čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany sporu v priebehu konania.

18. Po zvážení výsledkov dokazovania súdu prvej inštancie a odvolacích námietok prezentovaných
žalobcom v odvolaní odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o nedôvodnosti žaloby,
keďže vykonaným dokazovaním v konaní nebol preukázaný prvý predpoklad úspešnej negatórnej

žaloby, a to preukázané výlučné vlastnícke právo žalobcu k elektrickej posuvnej bráne, t.j. k veci, ktorá
je predmetom negatórnej žaloby (aktívna legitimácia).

19. Súd prvej inštancie správne ustálil, že žalobca a žalovaný sú spoluvlastníkmi parcely E. C. číslo
XXXX/XX, katastrálne územie F., a to každý v podiele 1/2 k celku (na ktorej sa nachádza elektrická

posuvná brána), ktorú spoločne sa ďalšími nehnuteľnosťami nadobudli na základe kúpnej zmluvy
v roku 1998. Znaleckým posudkom A. L. M. z 12.12.1998 (č.l. 168 spisu) boli ocenené a ohodnotené
prevádzkové stavby, vrátnica, stavby zapísané na liste vlastníctva, vrátane všetkých plotov, studne a
vonkajších úprav (vrátané plotových vrát) a rovnako aj s pozemkom na hodnotu 2.664.880 slovenských
korún. Nebolo sporné aj podľa jeho vyjadrenia žalobcu v odvolaní, že pôvodná brána slúžiaca na vstup

areálu bola v podielovom spoluvlastníctve žalobcu a žalovaného.

20. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca v konaní preukázal, že
sa mieste pôvodnej vstupnej brány podieľal na konštrukcii novej v roku 2005, keď v konaní predložil
faktúru č. XXXXX od N., H. H. – kovovýroba zo dňa 09.11.2005, ktorou mu bola vyúčtovaná výroba

vstupnej posuvnej brány v areáli J. X v B. o rozmeroch 850 x 148 cm z jaklového profilu 80 x 80
mm v celkovej fakturovanej sume 5.950,- Sk, ktorú dňa 10.11.2005 žalobca dodávateľovi zaplatil (č.l.
191-192 spisu). Z tejto faktúry je však nepochybné, že žalobcovi bola vyúčtovaná výroba len kovovej
konštrukcie elektrickej posuvnej brány, jej rám (z jaklového profilu). Ako vyplýva z fotografie elektrickej
posuvnej brány predloženej žalovaným v konaní na č.l. 208 spisu, jej súčasťou sú aj výplňové drevené

dosky, pričom žalovaný v tomto konaní predložil faktúru č. XX/XXXX zo dňa 28.07.2005 (č.l. 207
spisu), ktorou G. H. ,,J.“ F. X, B. účtoval žalovanému dosky v množstve 2 m3 v sume 15.000,- Sk.
Odvolací súd preto konštatuje, že žalovaný už uvedenou faktúrou a fotografiou uniesol svoje dôkazné
bremeno k skutkovému tvrdeniu, že v roku 2005 spoločne so žalobcom ako spoluvlastníci uskutočnili
rekonštrukciu spoločného oplotenia, vrátané výmeny vstupnej brány, keď žalobca dodal rám vstupnej

brány(čoakojedinepreukázalžalobca)ažalovanýdodalvýplňovédoskyoplotenianabránuaobamúry.
Vyúčtovanie faktúr predložených stranami sporu z časového hľadiska približne zodpovedá vytvoreniu
posuvnej vstupnej brány v roku 2005. Taktiež vzhľadom na množstvo dodaných dosiek (2 m3) a pomer
dĺžky samotnej brány a bočných múrov, keď brána je dlhšia, je opodstatnený logický záver, že museli byťpoužité na konštrukcii novej brány dosky, ktoré dodal žalovaný. A nielen na spoločné oplotenie areálu
ako tvrdí žalobca v odvolaní (pozri foto č.l. 208 spisu).

21. Odvolací súd ďalej uvádza, že žalobca odôvodňoval svoju negatórnu žalobu svojvoľnými zásahmi
žalovaného a pôvodne žalovaného v 2. rade do ovládania vstupnej elektrickej posuvnej brány. Ako
však bolo preukázané pred súdom prvej inštancie, ovládanie tejto brány bolo namontované až v roku
2007 a na nákladoch na jej výrobu a montáž sa podieľali tak žalobca ako aj žalovaný. Uvedené
preukazuje faktúra vystavenou spoločnosťou SIJUKO s.r.o. zo dňa 19.01.2007 za montáž elektrického

ovládania posuvnej brány (č.l. 17 spisu) a dodací list č. X na sumu 52.740,80,- Sk (č.l. 19 spisu), ktorú
zaplatil žalobca a faktúra č. 207/0013 (č.l. 47 spisu), žalobca fakturoval presne polovicu nákladov za
namontovanie elektrického ovládania posuvnej brány a jej pohonu na objekty J. X, žalovanému vo
výške 26.370,50,-Sk a ktorú žalovaný uhradil. Z týchto zistených skutočností je teda indikované, že
elektrické ovládanie brány dodané spoločnosťou SIJUKO s.r.o. je v podielovom spoluvlastníctve žalobcu
a žalovaného. Právo podať negatórnu žalobu však prislúcha spoluvlastníkovi len vo vzťahu k tretím

osobám a to nie je prejednávaný prípad.

22. Ako legitímny podporný argument o podielovom spoluvlastníctva uviedol súd prvej inštancie, že
žalobca a žalovaný v zmysle nájomnej zmluvy zo dňa 30.12.2017 ohľadne časti parcely č. XXXX/XX na
prechod a prejazd motorovými vozidlami z miestnej komunikácie ul. J. k nehnuteľnostiam cez elektrickú

posuvnú bránu konali obaja ako prenajímatelia voči nájomcov. Takto ich vnímal konateľ spoločnosti
SIJUKO s.r.o., A. I. J., ktorý na pojednávaní konanom dňa 16.02.2022 (č.l. 155 spisu) uviedol, že
považoval žalovaného ako spoluvlastníka predmetnej brány, pričom faktúry za servis a opravu brány
boli vystavované aj na osobu žalobcu aj na osobu žalovaného a ten konal so servisnou spoločnosťou.

23. Na základe vyššie zistených skutočnosti odvolací súd uzatvára, že v prejednávanej veci nebolo
nadovšetky pochybnosti preukázané, že žalobca je vzhľadom na všetky okolnosti výlučným vlastníkom
brány a jej elektrického pohonu. Práve naopak je indikovaný stav podielového spoluvlastníctva
elektrického pohonu inak násobne vyššej hodnoty oproti hodnote rámu brány pričom rám brány
svojim určením bez výplne nemôže slúžiť pre ochranu majetku podielových spoluvlastníkov žalobcu

a žalovaného. Žalovaný preukázal nadobudnutie dreva na realizáciu brány a oplotenia a žalobca
oproti tomu nepreukázal že aj výplň brány patrí jemu preto aj brána podľa všetkého je v podielovom
spoluvlastníctve žalobcu a žalovaného v 1. rade. Neunesenie dôkazného bremena žalobcu o výlučnom
vlastníctve elektrického pohonu a brány mala za následok vecnú správnosť preskúmavaného rozsudku
o zamietnutí žaloby.

24. Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe najmä princíp „rovnosti zbraní“, princíp
kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia a ďalšie požiadavky spravodlivého súdneho konania.
Samotné súdne konanie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany musí byť logickým a

právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania pri rešpektovaní zásad spravodlivého
súdneho konania pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na
zrozumiteľnosť, určitosť, jasnosť a súlad jeho skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu k jeho výroku.
Logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania za rešpektovania zásad
(princípov spravodlivého súdneho konania), najmä zabezpečenia spravodlivej úpravy pomerov medzi

stranami sporu je zamietnutie žaloby žalobcu.

25. Skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie vyznelo v neprospech žalobcu nemá automaticky za
následok, že je nesprávne.

26. Podľa čl. 7 ods1 Základných princípov CSP súdne konanie sa zásadne začína na návrh strany sporu,
pričom predmet konania určujú strany sporu postupom ustanoveným zákonom.

27. V zmysle § 216 ods. 1 CSP súd je viazaný žalobným návrhom žalobcu. Podľa ods. 2 tohto
ustanovenia súd môže prekročiť žalobný návrh a priznať viac, než čoho sa strany domáhajú iba vtedy,

ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

28. Z viazanosti súdu petitom vyplýva, že súd nemôže prekročiť návrh žalobcu a prisúdiť mu viac, ako sa
domáha. Napriek tomu, že znenie zákona to výslovne neuvádza, je nepochybné, že zásada viazanostisúdu petitom vyžaduje i to, aby súd neprisúdil iné plnenie ako ktorého sa žalobca domáha. Súd musí
rešpektovať predmet konania vymedzený žalobným návrhom, čo znamená, že plnenie nemôže priznať
anizinéhoskutkovéhozákladu,nežakýbolvymedzenývžalobnomnávrhu.Niejealeporušenímzásady

viazanosti súdu petitom, ak súd inak právne kvalifikuje skutok, ktorý bol predmetom konania, keďže
právna kvalifikácia je vždy vecou súdu v zmysle zásady iura novit curia. Z uvedeného dôvodu právna
kvalifikácia nie je obligatórnou náležitosťou žaloby. Strana sporu je však povinná návrhom skutkovo
vymedziť uplatnený nárok, teda opísať skutkový dej, z ktorého uplatnený nárok vyvodzuje.

29. Predmetnou žalobou tak, ako bola vymedzená samotným žalobcom, žalobca v konaní uplatnil
nárok na uloženie povinnosti zdržať sa akýchkoľvek zásahov do vstupnej elektrickej posuvnej braný
bez súhlasu žalobcu (negatórna žaloba). Žalobca takouto žalobnou požiadavkou určil predmet konania,
o ktorom mal rozhodnúť súd. Súd prvej inštancie rešpektoval predmet konania vymedzený žalobným
návrhom, čo znamená že plnenie nemôže priznať ani z iného skutkového základu, než aký bol predmet
konania vymedzený v žalobnom návrhu. Nadväzujúc na uvedené a v kontexte dôkazného bremena

žalobcu v spore súd prvej inštancie postupoval v spore v zmysle podanej žaloby a v spore žalobcom
produkovaných dôkazných prostriedkov tykajúcich sa preukázanie výlučného vlastníckeho práva k
predmetu sporu (predložená faktúra zo dňa 09.11.2005 od spoločnosti N., H. H.) za účelom splnenia
predpokladov úspešného domoženia sa ochrany poskytovanej vindikačnou žalobou (ich vyhodnotenia
jednotlivo i v ich súhrne). Ako správne konštatoval súd prvej inštancie, skutkové tvrdenia žalobcu

prednesené na až pojednávaní, na ktorom bol vyhlásený napadnutý rozsudok, aby bolo vyhovené jeho
návrhu aj v prípade záveru súdu prvej inštancie o podielovom spoluvlastníctva žalobcu a žalovaného
k elektrickej posuvnej bráne a posúdenia veci podľa § 139 Občianskeho zákonníka o hospodárení so
spoločnou vecou, sú v rozpore s jeho žalobou a doterajšími tvrdeniami o jeho výlučnom vlastníctve
elektrickej posuvnej brány a svojvoľnom zasahovaní do nej bez jeho súhlasu zo strany žalovaného

ako tretej osoby. Súd síce nie je viazaný právnym posúdením veci, ale je viazaný žalobným návrhom
žalobcu a nim doposiaľ produkovanými prostriedkami procesného útoku. Preto túto odvolaciu námietku
žalobcu nepovažoval odvolací súd za dôvodnú a zo strany súdu prvej inštancie nedošlo k odmietnutiu
spravodlivosti (denegatio iustitiae) voči nemu.

30. V otázke prevzatia veci odvolací súd poukazuje na to, že zákon ustanovuje spôsob nadobudnutia
vlastníctva pri prevode hnuteľných vecí. Týmto je vo všeobecnosti tradícia, teda odovzdanie veci
prevádzateľom a jej prevzatie nadobúdateľom. Podstata tradície spočíva v odovzdaní a prevzatí
držby nad vecou. Tradícia má tak ako zmluva povahu dvojstranného faktického konania, pričom nie
je vylúčené, že sa o jej vykonaní spíše aj písomný doklad (napr. protokol o odovzdaní a prevzatí

motorového vozidla). Pri tradícii môžu byť obe (všetky) zmluvné strany zastúpené. Otáznym môže byť,
či takéto zastúpenie možno vykonať len na základe splnomocnenia daného k uzavretiu zmluvy, teda nie
aj výslovne k vykonaniu prevzatia veci. V praxi však táto otázka nevyvoláva nejaké zásadné problémy,
pretože splnomocnenie na uzavretie zmluvy sa všeobecne chápe aj za vzťahujúce sa na odovzdanie
a prevzatie veci.

Tradíciou sa dáva najavo zmena právneho panstva (moci) nad vecou. Vo svojej protoforme slúžila
tradícia aj ako publikačný nástroj, ktorým sa prejavovala navonok vlastnícka zmena v rámci právnych
vzťahov, prípadne hospodárskeho a obchodného styku. Práve počas historického vývoja došlo k vzniku
rôznych podôb tradície, z ktorých najčastejšie sú nasledovné:
- tradícia z ruky do ruky (traditio a manu ad manum) sa realizuje pri osobnom odovzdaní a prevzatí veci

medzi zmluvnými stranami,
- tradícia na diaľku pri zasielaní tovaru poštou alebo inou zásielkou,
- tradícia prostredníctvom tretej osoby, ktorou môže byť prevzatie veci prostredníctvom notárskej
úschovy (§ 568 OZ, § 333 a nasl. CMP),
- symbolická tradícia (traditio longa manu), pri ktorej sa neodovzdáva a nepreberá priamo vec, ale

predmet, ktorý ju má predstavovať, napríklad kľúče k motorovému vozidlu alebo doklady k tovaru
v sklade. (Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky
zákonník I. § 133 Komentár. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2019, s. 975 – 1007).
Osobitné skutkové okolnosti veci, a to najmä zhotovenie brány ako aj nakladanie s ňou navonok
- zabezpečenie servisu, či napokon nájom nehnuteľností (č.l. 11 spisu), preukazuje nad všetky

pochybnosti, že došlo k prevzatiu veci medzi spoluvlastníkmi a bola zreteľne daná najavo zmena
právneho panstva (moci) nad vecou, preto argumentácia odvolateľa nie je spôsobilá privodiť iné
posúdenie veci, než ku ktorému dospel súd prvej inštancie.31.Ipodľaužkonštantnejjudikatúrytaknárodných,akoajnadnárodnýchsúdovsúdnemusídaťodpoveď
navšetkyotázkynastolenéstranamisporu,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých

detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú
jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo
reagované na podstatné a relevantné argumenty strán sporu (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.
ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú
ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať

špecifickou odpoveďou.

32. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle
ust. § 387 ods. 1, 2 CSP.

33. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1

CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, preto mu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho
konania voči neúspešnému žalobcovi v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

34. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).