Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 20, 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3To/86/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2218011937
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 02. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Kresl
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:2218011937.5

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Kresla a sudcov JUDr.
Kataríny Stanislavskej a JUDr. Ladislava Révesa, v trestnej veci obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX
v C. B., pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm.
d) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 1T/131/2018-878 zo dňa 12.09.2022, na verejnom

zasadnutí konanom dňa 20.02.2024 v Trnave, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX v C. B., z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 1T/131/2018-878 zo dňa 12.09.2022 (v
poradí tretím) bol obžalovaný A. B., nar. XX.XX.XXXX v C. B., trvale bytom C. D. XXX/X, E. F., uznaný
vinným zo spáchania zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), ods.

3 písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť
na tom skutkovom základe, že

že

od presne nezisteného dňa mesiaca február 2011 do presne nezisteného času dňa 13.08.2018, s
výnimkou dátumov uvedených v Trestnom rozkaze Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn.
0T/5/2013, kedy bol uznaný vinným a odsúdený podľa § 360 ods. 2 Trestného zákona, skutkov, ktoré
mal spáchať dňa 20.1.2013, dňa 26.1.2013, dňa 27.1.2013, dňa 28.1.2013, v obci E. F., G. C. B., H. C.
I. D. XXX/X E. svoju matku E. B., J. K., nar. XX.XX.XXXX v C. B., trvale bytom E. F., C. I. XXX/X, s ktorou
bývajú v jednej domácnosti a to tak, že sa k nej takmer denne správa agresívne, oplzlo jej nadáva, uráža

ju, vyhráža sa jej slovami, že zdochne, že podpáli dom, správa sa k nej pohŕdavo, kričí na ňu, oblieva
vodou, hádže po nej rôzne veci, ďalej ju v nepravidelných intervaloch viackrát za mesiac fyzicky napáda,
päsťou ju udiera do chrbta, do tváre, kedy ju aj opľuje, dňa 28.07.2018 ju napadol v kuchyni tak, že ju
chytil za vlasy, ťahal ju po zemi, mlátil ju päsťou do rôznych častí tela z dôvodu, že potreboval peniaze
na drogy, potom ako ju vytiahol na dvor jej z peňaženky vybral 140,-Eur, tiež jej viackrát zobral peniaze,
ktoré minul na drogy, naposledy sa k nej takto správal dňa 13.08.2018, kedy po slovnej hádke chcel na

ňu hodiť poleno, pričom týmto svojim agresívnym správaním a konaním u nej vyvoláva obavu o svoj
život a zdravie, neustály pocit strachu a stresu, psychického a fyzického utrpenia.

Za tento skutok okresný súd uložil obžalovanému podľa § 208 ods. 3 Trestného zákona trest odňatia
slobody v trvaní 7 (sedem) rokov. Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona okresný súd
obžalovanéhonavýkontrestuodňatia slobodyzaradil doústavunavýkontrestusminimálnym stupňom

stráženia.Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v rozsahu č.l. 878-884.

Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal bezprostredne po jeho vyhlásení na hlavnom pojednávaní

dňa 12.09.2023 odvolanie obžalovaný, ktoré písomne odôvodnil na č.l. 891.

Obžalovaný ako prvé namietal voči postupu súdu pri vyhodnotení dokazovania, pretože sa podľa
jeho názoru nedostatočne vysporiadal so závermi znaleckých posudkov týkajúcich sa základných
charakteristík osoby poškodenej. Nevysporiadal sa ani s výpoveďou znalca PhDr. Obucha z hlavného

pojednávania zo dňa 08.07.2020, v ktorej jednoznačne konštatoval, že poškodená netrpela syndrómom
týranej osoby. Znalecký posudok PhDr. Kleinmana protirečil dvom ďalším posudkom, preto z neho
súd nemal vychádzať. V zmysle psychologickej definície na týranie je nutné kumulatívne skúmať
štyri aspekty, a to eskalácia, opakovanie a dlhodobosť, jasné a nespochybniteľné rozdelenie rolí
a neverejnosť. Ani jeden aspekt v tejto trestnej veci nebol splnený. Obžalovaný konal pod vplyvom stresu
a omamných látok, nekonal ako v reakcii agresívnej osoby s cieľom spôsobiť poškodenej traumu či

ujmu. Poškodená v trestnom konaní nevystupovala ako submisívna obeť, ale ako aktívne konajúca,
brániaca sa osoba a osoba brániaca záujmy svojho syna. Poškodená z obžalovaného nemá strach.
Ani jeden zo znalcov sa nevysporiadal s tým, aká bola komunikácia medzi poškodenou a obžalovaným
a prečo dochádzalo k hádkam. Zo strany poškodenej išlo o neustálu potrebu komandovať, usmerňovať
a riadiť obžalovaného. Navyše, išlo o epizodické, nárazové konfliktné situácie, pričom znak dlhodobosti

nebol naplnený. Hádky medzi poškodenou a obžalovaným sa uskutočňovali aj pred svedkami pod
vplyvom silného emočného nabudenia, nemali záujem unikať do súkromia. Konflikty sa viazali na
obdobie, kedy obžalovaný potreboval finančné prostriedky, väčšinou pod vplyvom drog a tlaku iných
osôb,apokiaľbolipožiadavkyobžalovanéhouspokojené,nepokračovalvprotiprávnejčinnosti.Poukázal
tiež na to, že u poškodenej neboli zistené znaky týranej osoby, poškodená nevykazovala znaky fyzických

a psychických útrap. Pokiaľ ide o znalecký posudok znalca PhDr. Kleinmana, z jeho záverov nie je
možné zistiť na základe akých postupov zhodnotil, že v prípade konania obžalovaného ide o týranie.
Znalecký posudok tohto znalca považuje za nejasný, nepreskúmateľný a preukázateľne nepravdivý.
Podľa ďalších dvoch znaleckých posudkov (PhDr. Obucha a PhDr. Selku) poškodená nenesie znaky
týranej osoby. Okresný súd tiež pri vyhodnotení výpovede poškodenej nevzal do úvahy rozpoloženie

poškodenej, jej telesný a duševný stav, ani podmienky, v ktorých sa skutok stal. Súd sa rovnako
nevyjadril z akého dôvodu a v čom vidí sprísnenie trestnej sadzby podľa § 208 ods. 3 písm. d)
Trestného zákona, poukazujúc na § 38 ods. 1 Trestného zákona, a síce, ak je dlhodobosť pojmovým
znakom v základnej skutkovej podstate, nemožno dlhodobé týranie kvalifikovať ako závažnejší spôsob
spáchania trestného činu. Taktiež poukazuje na to, že poškodená sa viackrát v priebehu trestného

konania vyjadrila a prosila súd, aby v trestnom konaní nepokračoval a konanie zastavil. Po podaní
trestného oznámenia poškodená trestné oznámenie chcela hneď vziať späť. Poškodená neuviedla
žiadne konkrétne útoky, preto obžalovanému nie je zrejmé, ako orgány činné v trestnom konaní dospeli
k záveru o narastaní na intenzite konania obžalovaného. Pokiaľ ide o uložený trest, tento sa javí byť
neprimerane prísny, nakoľko bude mať nepriaznivý dopad práve na poškodenú, ktorá má zdravotné

ťažkosti, potrebuje pomoc a opateru obžalovaného. Obžalovaný je jediný príbuzný poškodenej. Súd na
tieto skutočnosti pri ukladaní trestu neprihliadol. Vzhľadom na obsah odvolacích námietok navrhol, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vo veci sám rozhodol tak, že obžalovaného spod obžaloby
oslobodí.

Krajský súd vo veci vykonal verejné zasadnutie dňa 20.02.2024 za prítomnosti zástupkyne Krajskej
prokuratúry v Trnave, obžalovaného a jeho obhajkyne, poškodenej a tlmočníka. Obžalovaný zotrval na
podanom odvolaní, obsah odvolania nežiadal zmeniť ani doplniť. Odvolací súd oboznámil prítomných
s napadnutým rozsudkom, odvolaním obžalovaného, odpisom registra trestov na obžalovaného ako
aj podstatným obsahom spisu. Procesné strany nemali žiadne pripomienky k oboznamovanému obsahu

spisového materiálu, ani návrhy na doplnenie dokazovania. Zástupkyňa Krajskej prokuratúry v Trnave
navrhla odvolanie obžalovaného zamietnuť ako nedôvodné podľa § 319 Trestného poriadku. Obhajkyňa
obžalovaného sa pridržala obsahu podaného odvolania. Trestný čin kladený obžalovanému za vinu sa
podľa jej názoru nestal. Poškodená je chorá, potrebuje obžalovaného, inú rodinu nemá. Obžalovaný
začal viesť riadny život, zamestnal sa, pomáha poškodenej. Uložený trest neprimerane postihne najmä

poškodenú. Navrhla, aby odvolací súd obžalovaného oslobodil spod obžaloby. Obžalovaný uviedol, že
na slobode vedie riadny život, pomáha svojej matke, neberie drogy, nepije. Domáhal sa oslobodenia
spod obžaloby.Podľa ustanovenia § 317 ods. 1 Trestného poriadku, ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316
ods. 1 Trestného poriadku, alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku, preskúma
zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku, event. napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým

odvolateľ podal odvolanie ako i správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré
neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods.
1 Trestného poriadku.

Po splnení prieskumnej povinnosti v rozsahu § 317 Trestného poriadku odvolací súd dospel k záveru, že

odvolanie obžalovaného nie je dôvodné, v dôsledku čoho sú splnené podmienky pre jeho zamietnutie
v zmysle § 319 Trestného poriadku.

Pre poriadok je nutné uviesť, že vo veci rozhodol po prvýkrát Okresný súd Dunajská Streda rozsudkom
č.k. 1T/131/2018-456 zo dňa 17.12.2020, ktorým obžalovaného uznal vinným zo spáchania zločinu
týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. d) Trestného zákona

s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona, za ktorý obžalovanému uložil trest odňatia slobody
podľa § 208 ods. 3 Trestného zákona v trvaní 7 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia
slobody s minimálnym stupňom stráženia. V dôsledku odvolania podaného obžalovaným rozhodol
tunajší odvolací súd uznesením č.k. 3To/9/2021-491 zo dňa 09.02.2021 tak, že predmetný rozsudok
podľa § 321 ods. 1 písm. b), písm. c) Trestného poriadku zrušil a podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku

vec vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znova prejednal a rozhodol.

Po zrušení a vrátení veci rozhodol Okresný súd Dunajská Streda v poradí druhým rozsudkom
č.k. 1T/131/2018-544 zo dňa 07.04.2021 tak, že obžalovaného spod obžaloby Okresnej prokuratúry
Dunajská Streda č. 1Pv 391/18 podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku oslobodil, pretože nebolo

dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný trestne stíhaný. V dôsledku podaného odvolania
prokurátora Okresnej prokuratúry Dunajská Streda opätovne rozhodol tunajší odvolací súd uznesením
č.k. 3To/59/2021-576 zo dňa 26.10.2021 tak, že predmetný rozsudok podľa § 321 ods. 1 písm. b), písm.
c) Trestného poriadku zrušil a podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku vec vrátil okresnému súdu, aby
ju v potrebnom rozsahu znova prejednal a rozhodol.

Odvolací súd konštatuje, že okresný súd v záujme náležitého zistenia skutkového stavu veci vykonal
všetky dôkazy, ktoré mal k dispozícií, a to pri uplatnení všetkých základných zásad, ktoré trestný proces
upravujú, a to aj napriek nesúhlasu a odvolacím námietkam prokurátora. Podľa názoru odvolacieho
súdu okresný súd zrozumiteľne, presvedčivo a zákone súladným spôsobom vysvetlil akými úvahami sa

pri svojom rozhodnutí spravoval, a to tak vo vzťahu k otázke viny ako aj uloženia primeraného trestu.
Pokiaľ ide o odôvodnenie rozsudku, tento zodpovedá zákonným požiadavkám vyplývajúcim z ust. § 168
Trestnéhoporiadkuaodvolacísúdsastýmtoodôvodnenímstotožňujeaodkazujenaň.Nakonštatovanie
správnosti odvolací súd uvádza nasledovné:

Podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený
skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich
rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány
činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému,
ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili

súdu spravodlivé rozhodnutie.

Podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané
zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení
všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné

v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

Súd prvého stupňa pri vykonávaní dôkazov na hlavnom pojednávaní postupoval podľa príslušných
ustanovení Trestného poriadku upravujúcich spôsob vykonania dôkazov, pričom sa nedopustil žiadnych
závažných chýb, ktoré by mohli mať vplyv na zistenie skutkového stavu veci, tak ako namietal

obžalovaný v odvolaní. S poukazom na rozsah a spôsob vykonaného dokazovania podľa odvolacieho
súdu dospel aj k správnym právnym a tiež skutkovým záverom. Vzhľadom na to, že okresný súd
zodpovedal na všetky podstatné rozpory a námietky prokurátora už v odôvodnení napadnutého
rozsudku, pričom odvolacie námietky sú v podstate totožné s námietkami vznesenými počasprvostupňovéhokonania,odvolacísúdobmedzínakonštatovaniesprávnostiskutkovýchakoajprávnych
zistení a v obsahu stručné odôvodnenie odvolacích námietok prokurátora.

Súd prvého stupňa pri vykonávaní dôkazov na hlavnom pojednávaní postupoval podľa príslušných
ustanovení Trestného poriadku upravujúcich spôsob vykonania dôkazov, pričom sa nedopustil žiadnych
závažných chýb, ktoré by mohli mať vplyv na zistenie skutkového stavu veci, tak ako namietal
obžalovaný v odvolaní. S poukazom na rozsah a spôsob vykonaného dokazovania podľa odvolacieho
súdu dospel aj k správnym právnym a tiež skutkovým záverom. Vzhľadom na to, že okresný súd

zodpovedal na všetky podstatné rozpory a námietky prokurátora už v odôvodnení napadnutého
rozsudku, pričom odvolacie námietky sú v podstate totožné s námietkami vznesenými počas
prvostupňovéhokonania,odvolacísúdobmedzínakonštatovaniesprávnostiskutkovýchakoajprávnych
zistení a v obsahu stručné odôvodnenie odvolacích námietok prokurátora.

Odvolací súd rovnako ako okresný súd konštatuje, že o vine obžalovaného v kontexte vykonaného

dokazovania nemôžu byť žiadne pochybnosti. Usvedčujúcim dôkazom bola predovšetkým výpoveď
poškodenej z prípravného konania zo dňa 15.08.2018, v ktorej súvisle, spontánne a veľmi podrobne
opísala konanie obžalovaného, ktorého sa voči nej dopúšťal už od roku 2011, po dobu takmer
siedmych rokov. Na tomto mieste je nutné podotknúť, že poškodená bola o význame a následkoch
svojej výpovede poučená, výslovne odmietla právo odoprieť vypovedať, sama iniciatívne usvedčila

obžalovaného z protiprávneho konania. V prípravnom konaní podrobne opísala jednotlivé incidenty,
ku ktorým došlo nielen v čase kedy s poškodenou zdieľal spoločnú domácnosť, ale aj v čase kedy
býval v obecnom byte. Obžalovaný na svoju matku verbálne útočil (adresoval jej vulgárne nadávky
„nafetovaná špinavá kurva“, osočoval ju titulovaním vrahyňa, vyhrážal sa jej zabitím) za súčasných
fyzických útokov päsťou do rôznych častí tela, ťahaním za vlasy, oblievaním ju vodou, škrtením,

vystavovaním pobytu na slnku (s vedomím onkologického ochorenia), hádzaním rôznych predmetov
po poškodenej, obmedzovaním jej pobytu na dvore pod rôznymi vyhrážkami. Popri tom vstupoval
do domácnosti poškodenej bez jej súhlasu, žiadal peniaze a jedlo po rôznymi vyhrážkami, kradol jej
peniaze, zariadenie domácnosti. Poškodená vypovedala, že je zo správania sa obžalovaného psychicky
na dne, obžalovaného sa bojí. Pred podaním trestného oznámenia údajne premýšľala o svojich ďalších

krokoch, preto vedela, že podaním trestného oznámenia vyvolá iný účinok ako vynútenú podrobenie
sa liečbe závislosti obžalovaným. Výpoveď poškodenej z prípravného konania bola plne podporená aj
výpoveďou svedka L., ktorý v podstate zhodne opísal útoky obžalovaného na poškodenú, ktorých bol
svedkom, pričom mal vedomosť, že k týraniu poškodenej dochádzalo aj v čase, kedy bol v práci alebo
spal, ktorý čas obžalovaný využíval práve na to, aby na poškodenú útočil, žiadal od nej peniaze, jedlo.

Na vierohodnosti výpovede poškodenej z prípravného konania nemení nič ani jej výpoveď z
hlavného pojednávania, na ktorom protiprávne konanie obžalovaného poprela, poprela takmer
všetky skutočnosti vyplývajúce z výpovede z prípravného konania, obžalovaného obhajovala, svoje
predchádzajúce výpovede označila dokonca za klamstvo, konflikty bagatelizovala na úroveň rodinných

problémov. Odvolací súd je však toho názoru, že práve prvotná výpoveď poškodenej z prípravného
konania bezpochyby zachytáva protiprávne konanie obžalovaného nielen reálne a pravdivo, ale aj
najobjektívnejšie. Stoja tu teda proti sebe dve protichodné výpovede, pričom odvolací súd výpoveď
poškodenej z hlavného pojednávania rovnako ako okresný súd vyhodnotil ako účelovú a zavádzajúcu.
Poškodená uviedla, že bez obžalovaného sa jej ťažšie žije, na starostlivosť o domácnosť je sama,

obžalovaný bol dobrým chlapcom, jej cieľom nebolo privodiť obžalovanému trestné stíhanie, ale prinútiť
ho liečiť drogovú závislosť. K uvedenému treba dodať, že zmena výpovede je v podstate jedným z
najčastejšie opakujúcich sa javov pokiaľ ide o domáce násilie (stáva sa tak až v 90 % prípadov),
keď obeť či už pod tlakom okolia, rodiny, kvôli deťom, tiež v dôsledku ekonomickej alebo inej citovej
závislosti na páchateľovi zmení výpoveď a protiprávne konanie (ktorého protiprávnosť si celkom zjavne

uvedomuje) začne bagatelizovať a svoje prvotné výpovede meniť v prospech osoby, ktorá sa takéhoto
konania dopúšťa (BÚTOROVÁ, Z. a kol. 2005. Násilie páchané na ženách ako problém verejnej politiky.
Bratislava: Inštitút pre verejné otázky. ISBN 80-88935-78-4.). Tento záver dokonca potvrdili všetci traja
znalci s poukazom na neprimeranú citovú závislosť poškodenej na obžalovanom ako jedinom dieťati.
Všetci traja znalci uviedli, že výpoveď poškodenej z hlavného pojednávania je účelová a tendenčne

zmenená, čo nie je výnimočným javom pri tomto druhu trestnej činnosti. Obžalovaný je jediným dieťaťom
poškodenej, obrana obžalovaného spočíva v silnej citovej naviazanosti na obžalovaného, v čase kedy
ho „mala doma“ a týral ju jej spôsoboval strach, podala naňho trestné oznámenie, pričom musela
mať vedomosť o dôsledkoch v podobe trestného stíhania, keďže už raz na obžalovaného trestnéoznámenie podala a tento bol aj právoplatne odsúdený. Neobstojí preto poukaz obhajoby na vyjadrenie
poškodenej o tom, že cieľom malo byť vynútenie liečby. O spôsoboch a možnostiach liečby boli pritom
obaja, aj obžalovaný aj poškodená oboznámení a rovnako mali vedomosť, že cestou podania trestného

oznámenialiečbunedocielia.Poškodenápodľaznaleckýchzáverovvdôsledkusvojichprežitýchudalostí
(násilie v rodine zo strany brata, hostilné rodinné prostredie) je tolerantnejšia voči prejavom násilia, má
tendenciu pripisovať takýmto prejavom nižšiu vážnosť, ako v skutočnosti majú. Je zrejmé, že motivácia
spočíva v tom, že vzťah poškodenej k obžalovanému sa mení v závislosti od toho či je prítomný alebo
vo väzení. V jeho prítomnosti je ho schopná vnímať ako agresora, no v priebehu jeho väzby odštiepi

negatívne časti a vníma ho pozitívne, idealizuje ho a seba devalvuje. Poškodená zrejme bola schopná
vnímať obžalovaného ako agresora len v krátkych časových okamžikoch bezprostredne po agresívnom
útoku alebo dramatickom konflikte, neskôr, keď jej začal „chýbať“ už svoje výpovede popiera a konflikt
zľahčuje. Uvedené zistenia boli v prípade poškodenej motivačnými faktormi, aby v konaní pred súdom
vypovedala inak, de facto obhajovala správanie obžalovaného.

V súvislosti so zmenou výpovede poškodenej odvolací súd poukazuje aj na judikát zverejnený v Zbierke
zákonov pod č. R 72/1980, podľa ktorého „V prípade, ak svedok (poškodený) na hlavnom pojednávaní
zmení svoju výpoveď tak, že s ohľadom na ďalšie vykonané dôkazy je zrejmé, že ide o zmenu
tendenčnú, súd môže výrok o vine založiť aj na výpovedi svedka (poškodeného) z prípravného konania
za súčasného vyňatia tendenčne zmenenej výpovede na hlavnom pojednávaní.“ Postup okresného

súdu, ktorým prihliadol na výpoveď poškodenej ako aj svedka L. z prípravného konania odvolací súd
považuje za správny a stotožňuje sa s ním, pričom vierohodnosť výpovede poškodenej z prípravného
konania bola potvrdená všetkými troma vo veci vykonanými znaleckými posudkami.

Pokiaľ ide o obhajobu obžalovaného, ktorý sa snažil svoje neprimerané konanie voči svojej matke

ospravedlniť jej autoritatívnym štýlom výchovy, uvedenú námietku odvolací súd považuje za nekritické
nazeranie obžalovaného na protiprávnu činnosť, ktorej sa voči svojej matke dopúšťal. V podstate počas
celého konanie bola badateľná snaha obžalovaného o vyvinenie sa z trestného činu, zľahčovanie
a bagatelizovanie svojho konania, pripisovanie príčiny buď správaniu sa poškodenej alebo užívaniu
omamných látok, konflikty zľahčoval a prirovnával ich k bežným rodinným konfliktom podobne ako

poškodená. Odvolací súd nepopiera možnosť existencie rodinných problémov v rodine obžalovaného,
avšak zároveň zdôrazňuje, že toto jeho konanie nebolo v žiadnom prípade primeranou reakciou
na prípadné vzniknuté rodinné problémy, pričom takýmto štýlom nemožno riešiť vzniknuté konfliktné
situácie. Navyše obžalovaný protiprávne násilne konal za múrmi domácnosti poškodenej, o to
závažnejšie bolo jeho konanie, pretože v týchto prípadoch je sťažené odhaľovanie tohto druhu trestnej

činnosti a na dôvažok sa vyznačuje špecifickosťou, že k nemu dochádza v intímnych vzťahoch medzi
najbližšími osobami. Nie je potom pravdivá ani námietka o tom, že ku konfliktom dochádzalo verejne.
Jedinými svedkami boli práve a výlučne obžalovaný, poškodená a jej druh.

Ďalej obžalovaný namietal aj skutočnosť, že u poškodenej nebol zistený syndróm týranej osoby, čo

nasvedčuje tomu, že o týranie z jeho strany nešlo. Je síce pravdou, že znalci u poškodenej nezistili
syndróm týranej osoby, avšak konštatovali, že poškodená týranou osobou v dôsledku opisovaného
správania sa obžalovaného bola. V súvislosti s touto námietkou odvolací súd poukazuje na závery
rozhodovacej činnosti NS SR, podľa ktorej týraním osoby v zmysle ustanovenia § 208 Trestného
zákona je zlé zaobchádzanie, ktorým páchateľ prejavuje hrubší stupeň necitlivosti a bezohľadnosti,

vyznačujúce sa určitou mierou trvalosti, prípadne aj sústavnosti, pričom sa však nevyžaduje, aby blízkej
osobe vznikla ujma na zdraví. Musí ísť o konanie, ktoré blízka osoba pre jeho intenzitu, hrubosť,
bezohľadnosť alebo bolestivosť pociťuje ako ťažké príkorie. Absencia zistenia syndrómu týranej osoby
bez ďalšieho neznamená to, že k týraniu nedošlo a páchateľ sa konania v zmysle § 208 Trestného
zákona nedopustil, pretože tento následok (majúc na mysli syndróm týranej osoby) pre naplnenie

skutkovej podstaty tohto trestného činu ani nemusí nastať. (porovnaj judikát R 20/1984-I.). Bolo však
preukázané, že protiprávnym násilným konaním obžalovaného prežívala poškodená životný stres,
strach či obavy o nielen psychické, ale aj fyzické zdravie. De lege lata syndróm týranej osoby môže byť
javom potvrdzujúcim existenciu fyzického alebo psychického utrpenia u poškodenej osoby, rozhodne
však nie je obligatórnym zákonným znakom objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu týrania

blízkej osoby a zverenej osoby. Teda aj bez preukázania prítomnosti existencie syndrómu týranej osoby
v príčinnej súvislosti s konaním páchateľa je možné takéto konanie, samozrejme po splnení ostatných
zákonných podmienok, kvalifikovať ako trestný čin podľa § 208 Trestného zákona.Pokiaľ ide o námietku vo vzťahu k právnej kvalifikácii skutku, keď obžalovaný namietal spáchanie skutku
po „dlhší čas“, čo odôvodňovalo použitie právnej kvalifikácie podľa § 208 ods. 3 písm. d) v spojení s § 138
písm. b) Trestného zákona, argumentujúc tým, že dlhodobosť konania je pojmovým znakom základnej

skutkovej podstaty, preto túto skutočnosť nemožno páchateľovi pričítať dvakrát, odvolací súd aj túto
námietku vyhodnotil ako nedôvodnú.

Dlhodobosť ako obligatórny znak objektívnej stránky už základnej skutkovej podstaty tohto trestného
činu zodpovedá skutočnosti, že trestný čin zakotvený v § 208 Trestného zákona je svojou povahou

trvácim trestným činom, teda už pre naplnenie jeho základnej skutkovej podstaty sa vyžaduje, aby
protiprávny stav, ktorý zodpovedá jeho objektívnej stránke, bol páchateľom udržiavaný po určitú dobu.
Nevylučuje to však avšak páchanie trváceho trestného činu aj po dlhší čas, t.j. počas obdobia zreteľne
presahujúcehočasovýúsek,ktoréhotrvaniepredstavujeminimálnupožiadavkunanaplnenieobjektívnej
stránky skutkovej podstaty daného trestného činu (aspoň 6 mesiacov). Je totiž zrejmé, že najmä z
hľadiska následkov, a teda v konečnom dôsledku z hľadiska závažnosti nemôže byť bez významu, či

páchateľ svojím protiprávnym konaním udržiaval protiprávny stav 7 mesiacov dní alebo 7 rokov. Navyše,
týranie, ktoré tvorí podstatu dotknutého trestného činu sa na účely jeho trestného stíhania vymedzuje
ako zlé zaobchádzanie so zverenou osobou, ktoré sa vyznačuje vyšším stupňom hrubosti a bezcitnosti a
určitou trvalosťou, ktoré táto osoba pociťuje ako ťažké príkorie, pričom však nemusí ísť o sústavné alebo
dlhší čas trvajúce konanie. V protiklade s obhajobným tvrdením obžalovaného odvolací súd konštatuje,

že konanie „po dlhší čas“ pripadá do úvahy aj pri trvácich trestných činoch, t.j. aj vtedy, keď sa udržiava
protiprávny stav po určitú dobu (porovnaj napr. uznesenie Navyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16.
decembra 2013, sp. zn. 2 Tdo 69/2013, resp. sp. zn. 2Tdo/1/2020 zo dňa 23. februára 2021).

Dĺžku časového úseku, ktorý je možné považovať za dlhšiu dobu v zmysle § 138 písm. b) Trestného

zákona, je potom potrebné posudzovať predovšetkým na základe intenzity konania obvineného a
závažnosti trestného činu. O vysokej miere závažnosti prejednávaného trestného činu svedčí trestná
sadzba v jeho základnej skutkovej podstate, ktorá je určená rozpätím tri až osem rokov a vyjadruje
tak výrazný záujem spoločnosti na ochrane dotknutých osoby, v tomto prípade poškodenej pred bitím,
ponižovaním, pohŕdavým zaobchádzaním a vyvolávaním strachu a stresu zo strany obžalovaného. V

posudzovanej veci bol skutok páchaný v období od mesiaca február 2011 do 13.08.2018 (s vyňatím
dátumov iných skutkov, pre ktoré bol obžalovaný právoplatne odsúdený trestným rozkazom Okresného
súdu Dunajská Streda sp. zn. 0T/5/2013), na takmer dennej báze, a teda vzhľadom na túto dobu ako aj
intenzitu útokov bolo nepochybne skutok kvalifikovať ako trvajúci po dlhší čas. Z uvedeného je zrejmé,
že vymedzenie času skutku v skutkovej vete výrokovej časti rozsudku súdu prvého stupňa zodpovedá

kvalifikačnému znaku „po dlhší čas,“.

Pokiaľ ide o námietku obžalovaného o nedostatočnom vyhodnotení znaleckého dokazovania (a teda
nezohľadnenie absencie syndrómu týranej osoby a nepreukázanie dlhodobosti konania obžalovaného),
v tejto súvislosti odvolací súd odkazuje na odôvodnenie vyššie, v ktorom sa vysporiadal s odvolacími

námietkami, ktorými zodpovedal rovnako aj túto. K uvedenému nad rámec dodá, že v prejednávanej
veci boli vykonané dva znalecké posudky (znalecký posudok č. 60/2018 PhDr. Kleinmanna a znalecký
posudok č. 3/2019 PhDr. Selka, CSc.), ktoré boli vo svojich záveroch čiastočne protichodné. Tento
rozpor však okresný súd odstránil tým, že do konania pribral Ústav pre znaleckú činnosť v Psychológii
a Psychiatrii, spol. s r. o., a na hlavnom pojednávaní dňa 08.07.2020 vypočul znalca PhDr. Obucha,

ktorý jednoznačne uviedol, že výpoveď poškodenej z prípravného konania zo dňa 15.08.2018 považoval
za vierohodnú a jej výpoveď na hlavnom pojednávaní dňa 19.06.2019 (ktorou poprela konanie
obžalovaného), považoval za účelovo skreslenú. Znalec tiež uviedol (v zhode so znalcom PhDr.
Kleinmannom a PhDr. Selkom, CSc.), že poškodená je schopná realitu správne vnímať, interpretovať,
aj reprodukovať a má sklon skresľovať niektoré vnímané okolnosti, ktoré sa jej osobne dotýkajú

v zmysle okamžitej nálady alebo emočného impulzu. Podľa záverov znaleckého posudku správanie
sa obžalovaného voči poškodenej napĺňalo podľa získaných údajov tri znaky domáceho násilia,
nenapĺňalo len eskaláciu, pretože nešlo o postupné, výraznejšie narastanie agresivity obžalovaného
voči poškodenej. Zo záverov znaleckého posudku vyplynulo tiež to, že kým bol obžalovaný doma,
poškodená viac vnímala to, že ju ohrozuje, bála sa reálneho vonkajšieho nebezpečenstva a

chcela sa ho zbaviť. Keď reálne vonkajšie nebezpečenstvo pominulo, mala viac priestoru venovať sa
svojim túžbam, predstavám, spomienkam, mohli sa objaviť pocity viny a do popredia sa dostala túžba
mať syna doma, pri sebe, čo viedlo k zmene jej výpovede. Pokiaľ sa týka vzťahu poškodenej a jej syna,
k tomu znalec v znaleckom posudku uviedol, že syn je jej jediné dieťa a v minulosti s ním problémyneboli, preto je vysoko pravdepodobné, že sa zo strany poškodenej vytvoril voči nemu silný vzťah,
čo bol ďalší motivujúci faktor pre zmenu výpovede. Vyššie uvedené závery vyplývali aj zo znaleckého
posudku PhDr. Kleinmanna, preto sa s nimi okresný súd správne stotožnil. Aj napriek istým nedostatkom

v oboch znaleckých posudkoch (aj v znaleckom posudku PhDr. Kleinmanna aj v znaleckom posudku
PhDr. Selka, CSc.) sa okresný súd správne priklonil k záverom znaleckého posudku PhDr. Klienmanna,
ktoré vo väčšine korešpondovali so závermi znaleckého posudku znalca PhDr. Obucha, čo aj dostatočne
a presvedčivo odôvodnil.

Vo vzťahu k ustáleniu viny odvolací súd záverom dodáva, že ak okresný súd postupoval pri hodnotení
dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku (čo aj urobil) t.j. že ich hodnotil na základe
vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo aj
v ich súhrne, a dospel k logicky odôvodneným skutkovým zisteniam, odvolací súd nemôže napadnutý
rozsudok zrušiť len preto, že sám (resp. obžalovaný) na základe svojho presvedčenia hodnotí tie isté
dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom. (judikát R 53/1992)

V konaní bolo nepochybne preukázané, že obžalovaný sa svojim konaním dopustil spáchania zločinu
týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. d) Trestného poriadku
s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona. U obžalovaného okresný súd správne nezistil žiadnu
poľahčujúcu ani priťažujúcu okolnosť, preto pri ukladaní trest vychádzal z trestnej sadzby podľa § 208

ods. 3 Trestného poriadku, a to 7-15 rokov.

Pokiaľ ide o uloženie trestu, na tomto mieste odvolací súd poukazuje na to, že primeranosť trestu je
nevyhnutnýmpredpokladomdosiahnutiavýchovnýchúčinkovtrestu,keďženevyhnutnýmpredpokladom
prevýchovy páchateľa je jeho akceptovanie trestu ako spravodlivého následku jeho protiprávneho

konania, pričom v prípade nespravodlivého trestu k takejto akceptácii trestu zo strany páchateľa
pochopiteľne nemôže dôjsť. Spravodlivosť trestu tak možno považovať aj za predpoklad prerastania
represívneho pôsobenia trestu do pôsobenia výchovného. V rámci požiadavky primeranosti trestu
zohráva významnú úlohu sudcovská individualizácia trestu, ktorá fakticky umožňuje naplnenie tejto
požiadavky v konkrétnych prípadoch. Individualizácia trestu je prostriedkom dosiahnutia primeranosti

trestu. Druh a výmera testu musia byť súdom v každom konkrétnom prípade stanovené tak, aby
zodpovedali všetkým zvláštnostiam daného prípadu.

Úsudok o možnosti nápravy páchateľa si súd vytvára z veľkej časti už na základe hodnotenia povahy
a závažnosti spáchaného trestného činu (t.j. či ide o prečin, zločin, obzvlášť závažný zločin) pri

náležitomzhodnoteníosobypáchateľa.Možnosťnápravypáchateľakonkretizujejehoosobuvovšetkých
zásadných súvislostiach. Primárne ide o stanovenie prognózy budúceho vývoja správania sa páchateľa
na základe objasnenia jeho osobnostných vlastností a ich spojitostí so spáchaným trestným činom
vrátane vplyvu sociálnej mikroštruktúry. Z hľadiska posúdenia možnosti nápravy páchateľa má veľký
význam celkový spôsob jeho života a jeho správanie pred spáchaním trestného činu a jeho postoj k

spáchanému trestnému činu (R 23/1967)

Vo vzťahu k uloženému trestu obžalovaný namietal, že trest odňatia slobody bude mať nepriaznivý
dopad najmä na poškodenú, o ktorú sa v súčasnosti stará a aj má v úmysle starať sa. Odvolací súd
považuje tento argument obžalovaného za rovnako nekritický, ako bol a doposiaľ je jeho nekritický

postoj k spáchaniu trestnej činnosti. Vzhľadom na celkovú dĺžku trvania fyzických ako aj verbálnych
útokov obžalovaného na poškodenú, intenzitu jeho konania, spôsob, akým sa voči svojej matke dopúšťal
protiprávnej činnosti (hrubé vulgárne útoky, ponižujúce sa správanie voči matke – oblievanie vodou,
ťahanie za vlasy, fyzické útoky – udieranie päsťou, hádzanie rôznych predmetov po matke, škrtenie...)
nebolo možné uvažovať o inom, ako nepodmienečnom treste odňatia slobody. Obžalovaný už bol

odsúdený trestným rozkazom Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 0T/5/2013 za protiprávne
konanie voči svojej matke, pričom aj po tomto odsúdení sa voči matke správal spôsobom, ktorý možno
označiť za bezohľadný a surový, a to nielen vo verbálnej rovine ale aj v rovine fyzických útokov. Uvedené
odsúdenie má síce zahladené, avšak v prípade zahladenia odsúdenia zákon ustanovuje len tzv. fikciu
neodsúdenia páchateľa v dôsledku zahladenia odsúdenia, teda nie fikciu, že sa nestal skutok. Inak

povedané, zahladením odsúdenia, alebo zákonnou fikciou neodsúdenia právne zaniká iba skutočnosť
odsúdenia za trestný čin, ale nie aj sama skutočnosť, že páchateľ spáchal trestný čin (judikát R 71/1975).
Fikcia zahladenia odsúdenia nebráni tomu, aby súd pri hodnotení možností nápravy prihliadol na
skutočnosť, že páchateľ už v minulosti spáchal trestný čin, a z tejto skutočnosti vyvodil príslušné záveryz hľadiska jeho sklonu k trestnej činnosti a jeho vzťahu k spoločenským hodnotám chráneným Trestným
zákonom, možností jeho nápravy a podobne (judikát R 10/1974). Ani po predchádzajúcom odsúdení,
rovnako pod ťarchou dôkazov, ktoré boli nespochybniteľné obžalovaný nebol schopný zaujať kritický

postoj k svojmu konaniu, svoje konanie ani raz neoľutoval. Práve naopak, vinu sa snažil preniesť na
poškodenú, ktorá ho údajne „komandovala“, rovnako svoje konanie odôvodňoval drogovou závislosťou.
Za zarážajúce odvolací súd považuje tvrdenie obžalovaného v odvolaní, v ktorom výslovne uvádza
„Naše konflikty sa viazali na obdobia, keď som potreboval finančné prostriedky, väčšinou pod vplyvom
drogy a tlakom iných osôb, pokiaľ boli moje požiadavky uspokojené, nepokračovali.“ Z uvedeného je

celkom zrejmé, že obžalovaný doposiaľ nepripúšťa svoje zavinenie a zrejme ani neporozumel čo tvorí
podstatu trestnosti jeho konania. Za účelovú odvolací súd považuje aj poukaz na silnú citovú väzbu so
svojou matkou, ktorou sa snaží svoje konanie opätovne zľahčovať a bagatelizovať.

K tvrdeniu obžalovaného, že vo väzbe mal čas prehodnotiť svoje správanie a vysporiadať sa s jeho
negatívnymi dôsledkami, odvolací súd dodáva, že tento krok obžalovaného môže mať pozitívny vplyv

na náhľad poškodenej osoby na samotné príkorie spôsobené jej trestným činom, avšak obžalovaný si
mal protiprávnosť a závažnosť svojho konania uvedomovať ešte pred jeho páchaním a vyvarovať sa
mu, pretože už v minulosti sa protiprávneho konania voči svojej matke opakovane dopúšťal a bol si
vedomý jeho trestnosti. Mal teda možnosť sa poučiť z jeho predchádzajúcej trestnej minulosti, pričom sa
práve naopak dopustil ešte závažnejšieho konania v podobe násilného zločinu. Obžalovaný po výkone

uloženého trestu odňatia slobody bude mať možnosť preukázať, že to so svojou nápravou a vedením
riadneho života myslí vážne. Pokiaľ ide o zdanlivú odkázanosť poškodenej na jeho pomoc, uvedené
prieči akémukoľvek morálnemu nazeraniu na daný prípad. Obžalovaný sa protiprávneho konania voči
svojej matke dopúšťal opakovane, v krátkych časových intervaloch, hrubým a vulgárnym spôsobom,
navodzoval u poškodenej pocit strachu, hanby, príkorie. V konaní nebolo preukázané, že by poškodená

bola odkázaná na osobnú starostlivosť inej osoby (čím samozrejme odvolací súd nijakým spôsobom
nezľahčuje vážnosť jej zdravotného stavu) a tiež to, že by sa v jej rodine či v blízkom okruhu nejestvovala
osoba, ktorá by poškodenej počas choroby pomáhala. Napokon, poškodená žije v spoločnej domácnosti
so svojim druhom - svedkom L., ktorý jej v prípade nutnosti môže poskytnúť potrebnú pomoc.

Vpredmetnejtrestnejvecinapokonnebolizistenéanidôvodypreaplikáciumimoriadnehozníženiatrestu
podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona. Treba podotknúť, že trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov so
zaradením obžalovaného do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia je
na samej spodnej hranici trestnej sadzby. Takto uložený trest, podľa názoru odvolacieho súdu umocní
vedomieobžalovanéhoosvojomprotiprávnomkonaní.Páchateľtrestnéhočinumátotižtotrestpociťovať

ako ujmu a nie ako len formálne odsudzujúce vyjadrenie súdu nad jeho protiprávnym konaním, ktorého
znaky sú uvedené v osobitnej časti Trestného zákona. Takto uložený trest odvolací súd považuje za
dostatočný, primeraný a spravodlivý, ktorý ho zároveň odradí od ďalšieho páchania trestnej činnosti.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd odvolanie obžalovaného podľa § 319

Trestného poriadku zamietol ako nedôvodné.

Záverom odvolací súd v reakcií na ďalšie odvolacie námietky dodáva, že všeobecný súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov uvádzaných stranami konania. Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby
súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten
argument, ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (porovnaj napr.
rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko, oba z 9. decembra 1994, Annuaire,
séria A č. 303 A a č. 303 B, tiež R 68/2008- I, rozsudok G. z 9. decembra 1994 vo veci Q. R. proti

Španielskemu kráľovstvu).

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, čiže jednomyseľne podľa § 163 ods. 4 Trestného
poriadku v spojení s § 170 ods. 6 Trestného poriadku.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.