Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, January 30, 2024

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/151/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5113243149
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Beniačová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2024:5113243149.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny
Beniačovej a členov senátu Mgr. Zuzany Hartelovej a JUDr. Jozefa Turzu, v spore žalobcov: 1/ A. B.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom C. B. XXX, D., 2/ E. F. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. B. XXX, D., žalobcovia
1/ a 2/ právne zastúpení: Mgr. Peter Baláž, advokát so sídlom G. E. XX, E., proti žalovanému: Prima
banka Slovensko, a.s., so sídlom Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, právne zastúpený: SEDLAČKO

& PARTNERS, s.r.o., so sídlom Štefánikova 8, Bratislava, IČO: 36 853 186, o určenie neplatnosti
a neprijateľnosti ustanovení zmluvy o úvere, na odvolanie žalobcov 1/ a 2/ a žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Žilina č. k. 18C/341/2013-263 z 03. júla 2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výrokoch, ktorým rozhodol o určení neplatnosti jednotlivých ustanovení
zmluvy o poskytnutí úveru č. 99/589/05 zo dňa 29.09.2005, p o t v r d z u j e .

Výrok, ktorým zamietol žalobný návrh o určení jednotlivých ustanovení zmluvy o poskytnutí úveru č.

99/589/05 zo dňa 29.09.2005 ako neprijateľných podmienok a o určení neplatnosti a neprijateľnosti
ustanovenia 4.6. zmluvy o poskytnutí úveru č. 99/589/05 zo dňa 29.09.2005, ako aj výrok o trovách
konania m e n í tak, že
u r č u j e , že ustanovenie 11.1.1 zmluvy o poskytnutí úveru č. 99/589/05 zo dňa 29.09.2005 v znení:
v prípade, ak klient nedodržiava ľubovoľnú povinnosť vyplývajúcu z úverovej zmluvy je v spojení
- s ustanovením 11.1.1.1 zmluvy o poskytnutí úveru č. 99/589/05 zo dňa 29.09.2005 v znení: banka

je oprávnená zvýšiť úrokovú sadzbu až do obnovenia dodržiavania povinností klienta, a to v rozpätí od
0,5% p.a do 3,0% p.a., pričom zvýšenie sa nedotýka ustanovenia o sankčných úrokoch,
- s ustanovením 11.1.1.2 zmluvy o poskytnutí úveru č. 99/589/05 zo dňa 29.09.2005 v znení: banka je
oprávnená požadovať od klienta rozšírenie zabezpečenia,
- s ustanovením 11.1.1.4 zmluvy o poskytnutí úveru č. 99/589/05 zo dňa 29.09.2005 v znení: banka
môže realizovať záložné právo na majetok klienta, neprijateľnou zmluvnou podmienkou.

Súd určuje ,žeustanovenie11.1.2zmluvyoposkytnutíúveruč.99/589/05zodňa29.09.2005vznení:
sankcie uvedené v úverovej zmluve môže banka uplatniť jednotlivo aj kumulatívne, je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou.

Súd u r č u j e , že ustanovenie 11.4.1 zmluvy o poskytnutí úveru č. 99/589/05 zo dňa 29.09.2005 v
znení: banka je oprávnená, a to aj bez predchádzajúceho oznámenia klientovi rozhodnúť o predčasnom

zaplatení zostatku istiny úveru s príslušenstvom z ktoréhokoľvek z nasledovných dôvodov, je v spojení
-sustanovením 11.4.1.1zmluvyoposkytnutíúveruč.99/589/05zodňa29.09.2005vznení:aknevzniklo
záložné právo banky v prvom poradí v súlade s bodom 2.4.1 zmluvy do 90 dní odo dňa prvého čerpania
úveru,
- s ustanovením 11.4.1.3 zmluvy o poskytnutí úveru č. 99/589/05 zo dňa 29.09.2005 v znení: klient
nedodržiava ľubovoľnú povinnosť vyplývajúcu z bodu 9 úverovej zmluvy,
- s ustanovením 11.4.1.5 zmluvy o poskytnutí úveru č. 99/589/05 zo dňa 29.09.2005 v znení: klient

nespláca riadne a včas iný úver alebo pôžičku poskytnutú treťou stranou,- s ustanovením 11.4.1.8 zmluvy poskytnutí úveru č. 99/589/05 zo dňa 29.09.2005 v znení: klient
nedoplní bankou požadované zabezpečenie,
- s ustanovením 11.4.1.9 zmluvy o poskytnutí úveru č. 99/589/05 zo dňa 29.09.2005 v znení: v

hospodárení klienta dochádza k nepriaznivého vývoju hospodárskych a finančných ukazovateľov, najmä
v porovnaní s údajmi úverovej spôsobilosti zistenej bankou pred podpisom úverovej zmluvy,
- s ustanovením 11.4.1.12 zmluvy o poskytnutí úveru č. 99/589/05 zo dňa 29.09.2005 v znení: klient
neplatí akýkoľvek svoj záväzok voči tretej osobe v lehote dlhšej ako 30 dní po splatnosti,
- s ustanovením 11.4.1.16 zmluvy o poskytnutí úveru č. 99/589/05 zo dňa 29.09.2005 v znení: ľubovoľné

prehlásenie klienta podľa bodu 8 úverovej zmluvy je nepravdivé a neúplné, neprijateľnou zmluvnou
podmienkou.

Súd u r č u j e , že ustanovenie 9.2.1 zmluvy o poskytnutí úveru č. 99/589/05 zo dňa 29.09.2005 v
znení: klient sa zaväzuje, že bude žiadať súhlas banky, je v spojení
- s ustanovením 9.2.1.1 zmluvy o poskytnutí úveru č. 99/589/05 zo dňa 29.09.2005 v znení: na prijatie

iného záväzku vo forme úveru, pôžičky odloženej platby alebo obdobnej právnej formy,
- s ustanovením 9.2.1.2 zmluvy o poskytnutí úveru č. 99/589/05 zo dňa 29.09.2005 v znení: na prebratie
a ručenie klienta za tretie osoby ako aj na prebratie záväzkov na tretie osoby,
- s ustanovením 9.2.1.4 zmluvy o poskytnutí úveru č. 99/589/05 zo dňa 29.09.2005 v znení: na zriadenie
záložného práva k vlastnému majetku,

- s ustanovením 9.2.1.5 zmluvy o poskytnutí úveru č. 99/589/05 zo dňa 29.09.2005 v znení: na predaj
vlastného nehnuteľného majetku,
- s ustanovením 9.2.1.6 zmluvy o poskytnutí úveru č. 99/589/05 zo dňa 29.09.2005 v znení: na
zmenu stavby alebo udržiavacie práce, ktoré v zmysle platných právnych predpisov vyžadujú stavebné
povolenia alebo ohlásenie stavebného úradu týkajúce sa nehnuteľného majetku založeného v zmysle

bodu 10.1 úverovej zmluvy,
- s ustanovením 9.2.1.7 zmluvy o poskytnutí úveru č. 99/589/05 zo dňa 29.09.2005 v znení: na založenie
právnickej osoby,
- s ustanovením 9.2.1.8 zmluvy o poskytnutí úveru č. 99/589/05 zo dňa 29.09.2005 v znení: na vloženie
svojho majetku alebo jeho časti do právnickej osoby,

- s ustanovením 9.2.1.9 zmluvy o poskytnutí úveru č. 99/589/05 zo dňa 29.09.2005 v znení: na zbavenie
závažnej časti svojho majetku, pričom na zbavenie sa časti majetku sa považuje aj dlhodobý prenájom
majetku a darovanie majetku, pričom bez predchádzajúceho súhlasu neurobí príslušný právny úkon,
neprijateľnou zmluvnou podmienkou.

Súd u r č u j e , že ustanovenie 9.2.2 zmluvy o poskytnutí úveru č. 99/589/05 zo dňa 29.09.2005 v
znení: klient sa zaväzuje, že nebude zvýhodňovať iných svojich veriteľov pred bankou, je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou.

Súd u r č u j e , že ustanovenie 4.6 zmluvy o poskytnutí úveru č. 99/589/05 zo dňa 29.09.2005 v

znení: banka má právo adekvátnym spôsobom meniť úrokovú sadzbu podľa bodu 4.4 úverovej zmluvy
v prípade, ak dôjde k zmene rizika klienta. Zmena miery rizika klienta môže súvisieť predovšetkým
so zmenou rizikovej váhy klienta podľa pravidiel stanovených NBS. Pre posúdenie zmeny miery rizika
klienta sú rozhodujúce skutočnosti platné v čase podpisu úverovej zmluvy v porovnaní so skutočnosťami
platnými v čase vykonanej zmeny. Príslušnú zmenu úrokovej sadzby je banka oprávnená uskutočniť

automaticky bez dodatkov k úverovej zmluve, je neprijateľnou podmienkou a je neplatné.

Žalobcom 1/ a 2/ p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

Výrok rozsudku okresného súdu, ktorým bol zamietnutý návrh žalobcov na určenie neplatnosti

a neprijateľnosti ustanovení 11.1.1.3, 11.1.3, 11.3.1, 9.2.3, 12.5 zmluvy o poskytnutí úveru č. 99/589/05
zo dňa 29.09.2005 a návrh na ospravedlnenie, z o s t á v a nedotknutý .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd určil, že ustanovenia bodu 11.1.1. v spojení s ustanoveniami
bodov 11.1.1.1, 11.1.1.2, 11.1.1.4, bodu 11.1.2, bodu 11.4.1 v spojení s ustanoveniami pod bodmi

11.4.1.1, 11.4.1.3, 11.4.1.5, 11.4.1.8, 11.4.1.9, 11.4.1.12, 11.4.1.16, ustanovenie bodu 2.2.1 v spojenís ustanoveniami bodov 9.2.1.1, 9.2.1.2, 9.2.1.4, 9.2.1.5, 9.2.1.6, 9.2.1.7, 9.2.1.8, 9.2.1.9 a ustanovenia
bodu 9.2.2 zmluvy o poskytnutí úveru č. 99/589/05 zo dňa 29.09.2005 sú neplatné, vo zvyšnej časti
žalobu zamietol a rozhodol, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. V odôvodnení

svojho rozhodnutia uviedol, že žalobcovia so žalovaným uzavreli 29.09.2005 zmluvu o poskytnutí úveru
č. 99/589/05 (ďalej len „zmluva o poskytnutí úveru“), ktorá je spotrebiteľskou zmluvou a žalobcovia ako
spotrebitelia majú na požadovanom určení (okrem bodu 11.1.1.3 zmluvy o poskytnutí úveru) naliehavý
právny záujem, pretože ich zmluvný vzťah so žalovaným, ktorý existuje od roku 2005, bude trvať ešte
niekoľko rokov a ich spotrebiteľské práva bez takéhoto určenia sú ohrozené. Podľa názoru okresného

súdu, vzhľadom na deň uzavretia zmluvy o úvere, nebolo možné na vec aplikovať Občiansky zákonník,
a preto ani určiť neprijateľnosť žalobou napadnutých zmluvných podmienok. Z tohto dôvodu žalobu
v časti týkajúcej sa určenia neprijateľnosti týchto zmluvných podmienok zamietol a následne sa zaoberal
iba ich (ne)platnosťou. Dospel k záveru, že vo výroku uvedené ustanovenia zmluvy o poskytnutí
úveru sú neplatné z dôvodu, že spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech žalobcov ako spotrebiteľov, sú v rozpore s dobrými mravmi a zásadami poctivého

obchodného styku a tiež, že (niektoré z nich) spôsobujú neprimerané obmedzenia v živote žalobcov, sú
šikanózne, hraničia s únosnosťou ľudských práv, do ktorých neprimerane zasahujú, alebo sú v rozpore
so zákonom. Vo zvyšnej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol, pričom vo vzťahu k určeniu neplatnosti
ustanovenia bodu 4.6. zmluvy o poskytnutí úveru, ktoré oprávňuje žalovaného jednostranne zmeniť
úrokovú sadzbu adekvátnym spôsobom pri zmene miery rizika klienta, uviedol, že toto ustanovenie

neobchádza zákon ani sa neprieči dobrým mravom a prípadné posúdenie adekvátnosti zmeny úrokovej
sadzby môže byť následne predmetom iného konania.

2. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie obe strany
sporu.

3. Žalobcovia napadli rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým bola ich žaloba zamietnutá, s
výnimkou zamietnutia žaloby v časti určenia ustanovení 11. 1. 1. 3, 11. 1. 3, 11. 3. 1, 9. 2. 3, 12. 5
zmluvy o poskytnutí úveru za neplatné a neprijateľné zmluvné podmienky a v časti zamietnutia nároku
na ospravedlnenie. Žalobcovia v podanom odvolaní vzniesli námietku nesprávneho právneho posúdenia

veci okresným súdom, pokiaľ tento zamietol ich návrh na určenie, že nimi označené ustanovenia zmluvy
o poskytovaní úveru sú neprijateľnými podmienkami z dôvodu, že ustanovenie § 52 ods. 1 Občianskeho
zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o poskytnutí úveru vyložil neprípustným spôsobom,
keď konštatoval nemožnosť jeho aplikácie, vzhľadom k tomu, že režim spotrebiteľských zmlúv bol do
právneho poriadku zavedený výslovne až novelou Občianskeho zákonníka vykonanou zák. č. 150/2004

Z. z. účinnou od 01.04.2004 a v zmysle tejto úpravy (ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka) nie je
predmetná zmluva o poskytnutí úveru zmluvou spotrebiteľskou. Žalobcovia na podporu svojej odvolacej
argumentácie poukázali na odbornú právnu literatúru a súdne rozhodnutia, pričom v odvolaní z nich
citovali časti, ktoré mali podporiť ich argumentáciu. Konštatovali, že okresný súd pochybil, keď pre
nemožnosť aplikácie ustanovení Občianskeho zákonníka zamietol ich žalobu v časti, ktorou sa domáhali

určenia neprijateľnosti nimi označených ustanovení zmluvy o poskytnutí úveru.

4. Ďalšia odvolacia námietka žalobcov smerovala voči časti rozsudku okresného súdu, ktorým bol
zamietnutý v celom rozsahu ich návrh na určenie neplatnosti a neprijateľnosti ustanovenia 4.6.
zmluvy o poskytnutí úveru. Namietali, že formuláciou ustanovenia 4.6. zmluvy o poskytnutí úveru došlo

k obchádzaniu § 53 ods. 4 písm. i/ Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého za neprijateľné podmienky
uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré umožňujú dodávateľovi
jednostranne zmeniť zmluvné podmienky bez dôvodu dohodnutého v zmluve. Dôvod jednostrannej
zmeny musí byť vyjadrený v zmluve dostatočne určito, aby ho bolo možné konkretizovať na základe
objektívne stanovených kritérií. Nemôže obsahovať všeobecnú, nejasnú formuláciu, pripúšťajúcu rôzny

výklad. Zároveň uviedli, že možno subsumovať uvedené ustanovenie zmluvy o poskytnutí úveru aj pod
všeobecnú skutkovú podstatu neprijateľných podmienok v zmysle tzv. generálnej klauzuly zakotvenej
v § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorú je potrebné posudzovať vo svetle Smernice 93/13/EHS.
Ustanovenie o jednostrannej možnosti žalovaného meniť náklady na úver odporuje § 53 ods. 4 písm.
i/ Občianskeho zákonníka, pretože presne neupravuje podmienky, za akých k tomu žalovaný môže

pristúpiť. Slovo „najmä“ vyvoláva pochybnosti nad okruhom vzťahov, pri ktorých by žalovaný takúto
zmenu zmluvy mohol dosiahnuť. Žalovaný v minulosti niekoľkokrát opakovane pristúpil k svojvoľnej
zmene predmetnej zmluvy na základe uvedeného ustanovenia bez toho, aby uviedol konkrétny dôvod
svojho konania. Predmetné ustanovenie zmluvy o poskytnutí úveru pripúšťa rôzny výklad a umožňujeuplatniť žalovanému svojvôľu pri jednostrannej zmene úrokovej sadzby a tým dochádza výrazne k
znevýhodneniu ich osôb ako spotrebiteľov, preto ide o neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 5
Občianskeho zákonníka a zmluva o poskytnutí úveru je v tejto časti absolútne neplatná.

5.Žalobcoviaďalejakodôvodneplatnostitohtozmluvnéhodojednaniauviedliajjehoneurčitosťzdôvodu
nejednoznačnosti. Z jeho obsahu nie je zrejmé, akým mechanizmom (výpočtom) má žalovaný určiť
konkrétnu výšku zvýšenej úrokovej sadzby, t. j. nie sú poznateľné objektívne merateľné kritéria pre
vyčíslenie zvýšenej úrokovej sadzby. Poukazujúc na právny názor vyjadrený v rozsudku Krajského

súdu v Prešove sp. zn. 18Co/109/2011 žalobcovia uviedli, že znaky neprijateľnej podmienky napĺňa
nielen podmienka, ktorá je neprimeraná, ale aj podmienka, ktorá je neurčitá, alebo v rozpore s „ratio
legis“. Neurčitosť tohto zmluvného dojednania podčiarkuje aj skutočnosť, že v predmetnej zmluve nie je
vysvetlený význam pojmu „miera rizika klienta“, pričom nejde ani o pojem používaný zákonom a taktiež
pravidlá Národnej banky Slovenska, na ktoré odkazuje v tomto ustanovení žalovaný, nikdy neboli
vydané.

6. Ďalší dôvod neplatnosti tohto zákonného ustanovenia videli žalobcovia v jeho rozpore najmä s §
75 ods. 4 písm. d/ zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej iba „Zákon o bankách“), podľa ktorého zmluva o hypotekárnom úvere musí byť písomná a musí
obsahovať podmienky závislé od objektívnych skutočností, pri ktorých splnení môže byť upravená

výška ročnej percentuálnej úrokovej sadzby alebo iné náklady vyžadované od klienta. Demonštratívny
charakter úpravy zmluvných podmienok, za ktorých môže žalovaný jednostranne zmeniť úrokovú
sadzbu len potvrdzuje možnosť uplatnenia jeho svojvôle pri jednostrannej zmene úrokovej sadzby na
základe iných ako objektívnych skutočností. Nielen v úverovej zmluve, ale ani v žiadnej jej prílohe,
nie sú tieto podmienky špecifikované a nie je stanovený výpočet rizika klienta, z čoho vyplýva, že

z ich strany nie je možné vedieť ani predpokladať, aké okolnosti môžu znamenať splnenie podmienok
pre jednostrannú zmenu úrokovej sadzby žalovaným. Zároveň, podľa žalobcov, uvedené zákonné
ustanovenie nespĺňa ani požiadavky stanovené v § 27 ods. 1 písm. c/ Zákona o bankách, podľa
ktorého je banka povinná vykonávať obchody za výhodných ekonomických a právnych podmienok
nielen pre banku, ale zároveň aj pre klienta. Dotknuté ustanovenie je hrubo nevyvážené a výrazne

znevýhodňuje ich osoby. Žalobcovia ďalej namietali rozpor uvedeného ustanovenia s dobrými mravmi.
Za neakceptovateľnú označili možnosť, aby žalovaný jednostranne zvyšoval úrokovú sadzbu klientov
na podklade nejednoznačného ustanovenia bez vopred stanovených merateľných a overiteľných kritérií.
V nadväznosti na uvedené tvrdenia žalobcovia zdôraznili, že uvedené ustanovenie bodu 4.6. zmluvy
o poskytnutí úveru je netransparentné, pokiaľ ide o mechanizmus, resp. spôsob zmeny úrokovej sadzby.

Žalobcovia navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.

7. Žalovaný podal odvolanie voči výrokom rozsudku okresného súdu, ktorými bolo žalobe vyhovené
a namietal nesprávne právne posúdenie veci. Okresný súd na záväzkový vzťah založený zmluvou

o poskytnutí úveru nesprávne aplikoval ustanovenia zákona číslo 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch v znení účinnom do 30.06.2006 (ďalej „ZoSÚ“). Predmetná zmluva je zmluvou o hypotekárnom
úvere, na ktorú nemožno ustanovenia uvedeného právneho predpisu aplikovať, prípadne ani
ustanovenia neskoršieho zákona o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z. z. Žalovaný ďalej uviedol,
že okresný súd sa nedostatočne vysporiadal s jeho námietkou o nedostatku naliehavého právneho

záujmu žalobcov na určení neplatnosti vybraných vedľajších ustanovení úverovej zmluvy. Obmedzil
sa iba na argument, že záväzkový vzťah založený predmetnou zmluvou bude trvať ešte niekoľko
rokov a práva žalobcov bez žiadaného určenia sú ohrozené a v právnej neistote. Vôbec nereflektoval
na skutočnosť, že v súčasnosti nie je právo žalobcov žiadnym spôsobom ohrozené a žalobcovia
nepredložili žiaden relevantný prostriedok preukazujúci opak. Všetky tvrdenia o ohrození ich práv

a ich domnelej právnej neistote odôvodňujú hypotetickou obavou možnej aplikácie nimi vybraných
zmluvných ustanovení žalovaným v prípade potencionálneho porušenia úverovej zmluvy. Keďže k
porušeniu úverovej zmluvy zo strany žalobcov nedošlo a nemajú v úmysle túto porušiť, poskytnutie
súdnej ochrany pred hypotetickým uplatnením uvedených podmienok je nutné považovať za predčasné
a neopodstatnené. Meritórne rozhodnutie by malo pre žalobcov právny význam iba vtedy, ak by mali v

úmysle úverovú zmluvu porušiť.

8. Žalovaný ako ďalší odvolací dôvod uviedol, že konanie pred okresným súdom má inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Za takúto vadu považoval nedostatočnéodôvodnenie rozsudku. Dôvody a závery, pre ktoré žalobe čiastočne vyhovel sú všeobecné, strohé, bez
uvedenia širších súvislostí a náležitej argumentácie založenej na vykonanom dokazovaní. Okresný súd
určil neplatnosť ustanovení článkov uvedených vo výroku napadnutého rozsudku pre ich domnelý rozpor

s dobrými mravmi, bližšie nekonkretizovaným zákonom, ľudskými právami a z dôvodu údajnej značnej
nerovnováhy v neprospech spotrebiteľa bez toho, aby svoje rozhodnutie akokoľvek argumentačne
podporil. Nezobral do úvahy, že žalovaný podlieha dozoru a kontrole zo strany Národnej banky
Slovenska.Nedostatočneposúdilvýznam,zmyselaopodstatnenosťjednotlivýchzmluvnýchustanovení,
ktorých účelom je predovšetkým zabezpečenie návratnosti úveru. Žalovaný poukázal na to, že ako

bankový subjekt je povinný v zmysle odporúčania Národnej banky Slovenska pristupovať k poskytovaniu
úverov obozretne a vykonávať svoju činnosť spôsobom zohľadňujúci všetky možné riziká. Zdôraznil, že
v zmysle § 27 ods. 12 Zákona o bankách banka nesmie uzatvárať zmluvy za nápadne nevýhodných
podmienok, najmä také zmluvy, ktorej ju zaväzujú na hospodársky neodôvodnené plnenie alebo na
plnenie zjavne nezodpovedajúce poskytovanej protihodnote alebo ktorými sú zjavne nedostatočne
zabezpečené jej pohľadávky. Žalovaný zdôraznil, že neplatnosť zmluvy má byť v súkromnoprávnych

vzťahoch absolútnou výnimkou, iba v prípade, ak konkrétny úkon za žiadnych okolností neobstojí ako
platný.

9. Krajský súd vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 7Co/563/2015 z 10. februára 2016 tak, že rozsudok
okresného súdu vo výrokoch, ktorým rozhodol o určení neplatnosti jednotlivých ustanovení zmluvy o

poskytnutí úveru potvrdil. Výrok, ktorým okresný súd zamietol žalobu o určení, že jednotlivé ustanovenia
zmluvy o poskytnutí úveru, o ktorých rozhodol že sú neplatné, sú zároveň neprijateľnými podmienkami a
o určení neplatnosti a neprijateľnosti ustanovenia 4. 6 zmluvy o poskytnutí úveru zmenil a rozhodol, že
ustanovenia zmluvy o poskytnutí úveru, o ktorých neplatnosti rozhodol okresný súd sú aj neprijateľnými
zmluvnými podmienkami, ďalej určil, že ustanovenie 4.6 zmluvy o poskytnutí úveru je neplatné a je

neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Nedotýkal sa výroku rozsudku okresného súdu, ktorým zamietol
žalobu o určenie že ustanovenia zmluvy o úvere 11. 1. 1. 3, 11. 1. 3, 11. 3. 1, 9. 2. 3, 12. 5 sú neplatné
a ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku, nakoľko v tejto časti nebol rozsudok okresného súdu napadnutý
odvolaním.

10. Krajský súd, na rozdiel od okresného súdu, dospel k záveru, že na zmluvu o spotrebiteľskom
úvere uzatvorenú medzi sporovými stranami je možné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka,
ktoré upravujú spotrebiteľské zmluvy a právne vzťahy z týchto zmlúv vyplývajúce. Konštatoval, že
právny inštitút spotrebiteľských zmlúv bol do Občianskeho zákonníka zavedený jeho novelou, ktorá bola
vykonaná zákonom č. 150/2004 Z. z. účinným od 01. apríla 2004. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho

zákonníka v znení tejto novely boli za spotrebiteľské zmluvy považované iba zmluvy upravené v
ôsmej časti Občianskeho zákonníka, ak na jednej strane vystupoval dodávateľ a na druhej strane
spotrebiteľ. Ďalšia novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 568/2007 Z. z. účinným
od 01. januára 2008 rozšírila definíciu spotrebiteľskej zmluvy aj na ďalšie typy zmlúv, ktoré neboli
upravené v ôsmej časti Občianskeho zákonníka, teda aj na zmluvy úverové. Odvolací súd s odkazom

na prechodné ustanovenie § 879j Občianskeho zákonníka v znení tejto novely, podľa ktorého sa
ustanoveniami Občianskeho zákonníka v znení tejto novely spravujú aj právne vzťahy, ktoré vznikli
pred 01. januárom 2008 dospel k záveru, že neplatnosť a neprijateľnosť zmluvných podmienok v
zmluve o poskytnutí úveru uzatvorenej medzi stranami sporu možno posudzovať v zmysle ustanovení
Občianskeho zákonníka upravujúcich spotrebiteľské zmluvy v znení tejto novely. Ďalej konštatoval, že

v zmysle Občianskeho súdneho poriadku (ďalej „O.s.p.“) v znení zákona č. 575/2009 Z. z., ktorý
nadobudolúčinnosťod01.marca2010adoplnil§153O.s.p.ods.4možno,ak súdurčilniektorúzmluvnú
podmienku v spotrebiteľskej zmluve za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti, aj bez návrhu výslovne túto
zmluvnú podmienku uviesť vo výroku rozhodnutia. Okresnému súdu tak uvedené zákonné ustanovenie
umožňovalo v čase jeho rozhodovania takýmto spôsobom postupovať. Krajský súd konštatoval, že

dôvody, pre ktoré okresný súd rozhodol o neplatnosti jednotlivých ustanovení zmluvy o poskytnutí úveru
sú zároveň dôvodmi aj pre vyslovenie neprijateľnosti týchto zmluvných dojednaní v zmysle § 53 ods. 3
Občianskeho zákonníka, pretože spôsobujú značnú nerovnováhu medzi žalobcami ako spotrebiteľmi a
žalovaným ako dodávateľom. V celom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením rozsudku okresného súdu a
v podrobnostiach na jeho odôvodnenie odkázal. V tejto súvislosti zároveň vyhodnotil ako nedôvodnú

odvolaciu námietku žalovaného, že okresný súd svoje závery týkajúce sa neplatnosti jednotlivých
ustanovení zmluvy o poskytnutí úveru dostatočne neodôvodnil. Za nedôvodnú považoval aj odvolaciu
námietku žalovaného o neexistencii naliehavého právneho záujmu žalobcov na požadovanom určení.
Skutočnosť, že si žalobcovia riadne plnili zmluvné povinnosti uložené ustanoveniami zmluvy, ktoré boliv rozpore s dobrými mravmi, neodstraňuje neistotu právnych vzťahov medzi stranami sporu. Z hľadiska
princípu ochrany spotrebiteľa považoval odvolací súd za nutné „postaviť na isto“ právny vzťah medzi
stranami sporu, a to aj bez toho, aby došlo k porušeniu práv a povinností vyplývajúcich z predmetnej

zmluvy o poskytnutí úveru.

11. Odvolacie námietky žalobcov vyhodnotil odvolací súd ako dôvodné. Stotožnil sa s ich názorom,
že ustanovenie 4. 6 zmluvy o poskytnutí úveru, ktoré upravovalo podmienky, za ktorých môže žalovaný
ako veriteľ pristúpiť k jednostrannému zvýšeniu dohodnutej úrokovej sadzby, pripúšťa rôzny výklad a

umožňuje uplatniť žalovanému svojvôľu pri jednostrannej zmene úrokovej sadzby. Uvedené zmluvné
dojednanie vyhodnotil ako neurčité, z dôvodu, že použitý pojem „miera rizika klienta“, s ktorým
súvisí možnosť jednostranného zvýšenia úrokovej sadzby žalovaným, nie je v zmluve vysvetlený a
špecifikovaný, neumožňuje žalobcom predpokladať na základe akých skutočností môže v budúcnosti
dôjsť k zmene úrokovej sadzby. Krajský súd tak konštatoval, že uvedené zmluvné dojednanie má
charakter neprijateľnej zmluvnej podmienky v zmysle § 53 ods. 4 písm. i/ Občianskeho zákonníka.

12. Proti rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7Co/563/2015 z 10. februára 2016 podal
žalovaný dovolanie. Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 4Cdo/223/2016 z 25. októbra 2017 rozsudok
krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Námietku žalovaného o nedostatku právomoci
všeobecného súdu, z dôvodu že konanie má prebiehať na rozhodcovskom súde vyhodnotil ako

nedôvodnú. Za nedôvodnú považoval aj námietku prekážky rozsúdenej veci vo vzťahu k určeniu
neplatnosti ustanovenia 4.6 zmluvy o poskytnutí úveru, pretože medzi stranami sporu nebolo súdom
meritórne rozhodnuté vo vzťahu k namietanému ustanoveniu 4. 6 predmetnej zmluvy. Za dôvodnú
považoval dovolaciu námietku žalovaného, že odvolací súd v napadnutom rozsudku použil právny
predpis, ktorý pri doterajšom rozhodovaní nebol použitý a nevyzval účastníkov konania na vyjadrenie sa

k jeho možnému použitiu. Poukázal na to, že odvolací súd vec posudzoval podľa § 52 ods. 1, § 53 ods.
1, 3 a 4 a § 879j Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01. januára 2008 a § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.,
preto mal postupovať v súlade s § 213 ods. 2 O.s.p. a umožniť účastníkom vyjadriť sa k možnej aplikácii
týchto ustanovení. Z týchto dôvodov rozsudok krajského súdu zrušil s tým, že vzhľadom na výskyt tejto
procesnej vady nemal možnosť pristúpiť k posúdeniu ďalších dovolacích námietok (nepreskúmateľnosť

rozsudku okresného, ako aj odvolacieho súdu, nesprávne právne posúdenie naliehavého právneho
záujmu na žiadanom určení).

13. Odvolací súd vychádzajúc zo záverov vyššie uvedeného uznesenia najvyššieho súdu vyzval
strany sporu, aby sa vyjadrili k možnému použitiu ustanovení § 52 ods. 1 a § 53 ods. 1, 3 a 4

a § 879j Občianskeho zákonníka na prejednávanú vec (č.l. 416). Žalovaný na výzvu odvolacieho
súdu reagoval písomným podaním zo 06.03.2018 (č.l. 421 a nasl.). Uviedol, že na prejednávanú
vec nie je možné odvolacím súdom uvedené právne predpisy aplikovať. Poukázal na znenie § 879j
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého vznik právneho vzťahu sa musí posudzovať podľa doterajších
predpisov, súd tak musí vychádzať z právneho stavu existujúceho v čase vzniku záväzkového vzťahu

medzi sporovými stranami a posudzovať neplatnosť, respektíve neprijateľnosť zmluvných podmienok
výlučne podľa zákonných požiadaviek platných a účinných v čase vzniku zmluvy. Pre prípad aplikácie
odvolacím súdom uvedených zákonných ustanovení, odkázal na aktuálne znenie § 53 ods. 15 písm. a/
Občianskeho zákonníka, ktorý výslovne stanovuje, kedy nie je zmena úrokovej sadzby neprijateľnou
zmluvnou podmienkou. Vo vzťahu k možnej aplikácii § 153 ods. 3, 4 O.s.p. poukázal na znenie § 470

ods. 1 CSP, v zmysle ktorého už predmetné zákonné ustanovenia nie sú aplikovateľné. Podľa § 137
písm. d/ CSP v spojení s § 298 CSP určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky nie je spôsobilé byť
samostatným predmetom konania, pretože neexistuje taký právny predpis, ktorý by umožňoval konanie
o ňom ako o samostatnej právnej skutočnosti. V ďalšej časti predmetného podania vyslovil súhlas so
záverom okresného súdu, o zamietnutí žaloby o určenie neplatnosti a neprijateľnosti ustanovenia 4.6

zmluvy o poskytnutí úveru. Predmetné dojednanie mu neumožňuje svojvoľne meniť úrokovú sadzbu.
Otázku formulácie tohto článku nemožno hodnotiť bez zohľadnenia reálneho vývoja na bankovom
trhu, ktorí musia strany, predovšetkým žalobca predpokladať pri uzavretí zmluvy. Banka pri formulácii
jednotlivých ustanovení musí v určitom rozsahu predvídať, že počas tohto obdobia dôjde k zmenám,
ktoré si vyžadujú zmenu výkladu použitých pojmov. Z tohto dôvodu nemôže všetky pojmy v zmluve

uzatvorenej na dlhšie obdobie presne definovať a špecifikovať. Z uvedených dôvodov musel formulovať
predmetné ustanovenie tak, že má právo adekvátnym spôsobom meniť úrokovú sadzbu, ak dôjde k
zmene miery rizika klienta. Niekedy môže táto zmena znamenať zníženie, niekedy naopak zvýšenie
úrokovej sadzby, teda nie vždy ide o zmenu v neprospech klienta. Určenie výšky úrokovej sadzby,za ktorú banka poskytuje úroky, je internou záležitosťou banky a banka nie je povinná zverejňovať,
respektíve oznamovať klientovi algoritmus výpočtu úrokovej sadzby.

14. Žalobca vo vyjadrení k stanovisku žalovaného z 09.04.2018 (č.l. 431) považoval za možnú aplikáciu
ustanovení Občianskeho zákonníka uvedených vo výzve odvolacieho súdu. K možnému posudzovaniu
ustanovenia 4.6 zmluvy o poskytnutí úveru podľa § 53 ods. 15 písm. a/ Občianskeho zákonníka
uviedol, že predmetné ustanovenie nespĺňa zákonné predpoklady výnimky z neprijateľnosti vyplývajúce
z tohto ustanovenia, ktoré zmenu úrokovej sadzby umožňuje len z vážnych objektívnych dôvodov, nie na

základe naplnenia neurčitých a netransparentne definovaných dôvodov, hlavne však vopred neznámych
pre obe strany.

15. Krajský súd opätovne vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 7Co/13/2018 z 18. apríla 2018,
a to rovnako ako v predchádzajúcom rozsudku. Konštatoval, že ani po oboznámení sa s názormi
strán sporu k možnému inému právnemu posúdeniu veci, nemal dôvod odchýliť sa od právnych

názorov prezentovaných vo svojom predchádzajúcom rozsudku. Opätovne rozobral právnu úpravu
spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku, jej časovú pôsobnosť a aplikáciu na súdenú vec.
Zotrval na názore, že odôvodnenie rozsudku okresného súdu je preskúmateľné. Okresný súd podrobne
uviedol skutočnosti, na ktoré pri posúdení neplatnosti jednotlivých ustanovení zmluvy o poskytnutí úveru
prihliadal, dôsledne sa zaoberal vysvetlením dôvodov, pre ktoré tieto považoval za neplatné. Krajský súd

preto v tejto časti v podrobnostiach odkázal na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu
v zmysle § 387 ods. 2 CSP. V súvislosti s tvrdením žalovaného, že nová úprava súdneho konania v
Civilnom sporovom poriadku, účinná od 01. júla 2016, neumožňuje domáhať sa určenia neprijateľnosti
označených ustanovení zmluvy o poskytnutí úveru odvolací súd uviedol, že nová právna úprava
vychádza z princípu okamžitej aplikability procesných noriem, zároveň však rešpektuje zachovanie

procesných účinkov úkonov, ktoré boli vykonané pred jej účinnosťou. Pri posúdení možnosti podať
takúto žalobu preto bolo potrebné vychádzať z ustanovenia § 80 písm. c/ O.s.p., ako aj § 153 a § 154
O.s.p. platných a účinných v čase podania žaloby žalobcami, naviac možnosť takejto žaloby pripúšťa aj
aktuálna právna úprava Civilného sporového poriadku v § 298. Odvolacie námietky žalobcov, rovnako
ako v predchádzajúcom rozsudku, vyhodnotil ako dôvodné. Ustanovenie 4.6 zmluvy o poskytnutí

úveru považoval za neurčité z dôvodu, že používal pojem „miera rizika klienta“, ktorý nie je nikde
vysvetlený a špecifikovaný a neumožňuje žalobcom ako spotrebiteľom predpokladať zmenu úrokovej
sadzby v budúcnosti.

16. Proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 7Co/13/2018 z 18. apríla 2018 podal žalovaný dovolanie.

Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 4Cdo/148/2018 z 30. júla 2019 dovolanie žalovaného zamietol.

17. Konštatoval, že pokiaľ žalovaný v dovolaní namietal procesné vady v zmysle § 420 písm. a/ a d/
CSP (t. j. nedostatok právomoci súdu v prejednávanej veci a existenciu prekážky veci právoplatne
rozhodnutej ), ide o dovolacie námietky, ktoré vzniesol už vo svojom dovolaní proti v poradí prvému

rozhodnutiu odvolacieho súdu v prejednávanej veci, a ktorých opodstatnenosť dovolací súd vyhodnotil
vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí vo veci a nemá dôvod sa od tohto svojho právneho názoru
odkloniť.

18. Žalovaný v dovolaní ďalej namietal, že mu odvolací súd nesprávnym procesným postupom

znemožnil realizáciu jemu patriacich procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces, keď mu doručil vyjadrenie žalobcov k možnému použitiu doteraz neaplikovaných
ustanovení právnych predpisov len 2 dni pred verejným vyhlásením rozsudku, čím mu znemožnil
možnosť zaujať k nemu stanovisko a keď mu odvolací súd neoznámil miesto a čas verejného vyhlásenia
rozsudkuelektronickýmiprostriedkami,hocihootovýslovnepožiadal,anapokon,žeodvolacísúdreálne

neposúdil žiadnu argumentáciu strán sporu k možnému použitiu doteraz neaplikovaných právnych
predpisov, ale v podstate len skopíroval svoj v poradí prvý rozsudok vo veci. Najvyšší súd uviedol, že
súd doručuje vyjadrenie strany k možnému použitiu iného právneho predpisu bez toho, aby vyzýval
protistranu na zaujatie stanoviska k nemu alebo na akýkoľvek iný procesný úkon. Právo na spravodlivý
proces je v tomto prípade potrebné považovať za zachované samotným doručením podania protistrane.

Za porušenie práva na spravodlivý proces nepovažoval ani to, že odvolací súd, podľa tvrdenia
žalovaného, reálne neposúdil žiadnu a argumentáciu strán vo vyjadreniach k možnému použitiu iného
právneho predpisu. Uviedol, že výzva odvolacieho súdu podľa § 382 CSP je plnením osobitného druhu
mandukačnej (poučovacej) povinnosti, ktorej podstatou je predísť vydávaniu prekvapivých rozhodnutí.Samotné právne posúdenie však súd uskutoční autonómne, nezávisle od procesných strán. Do práva
na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.

19. K námietke žalovaného, že mu odvolacím súdom nebolo oznámené miesto a čas verejného
vyhláseniarozsudkuelektronickýmiprostriedkami dovolacísúduviedol,žetátoskutočnosťnespôsobuje
pre procesnú stranu taký negatívny dôsledok, ktorý by sa zároveň vzťahoval na výsledok konania -
meritórne rozhodnutie.

20. K námietke žalovaného, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom
posúdení,keďže pririešeníprávnejotázky,čižalobcoviamajúnapožadovanomurčenínaliehavýprávny
záujem, sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, dovolací súd konštatoval, že
k takémuto odklonu nedošlo. V prejednávanej veci právnou otázkou, od ktorej vyriešenia záviselo
rozhodnutie odvolacieho súdu bolo, či žalobcovia ako spotrebitelia majú naliehavý právny záujem

na určení neplatnosti a neprijateľnosti zmluvných podmienok v spotrebiteľskej zmluve bez toho, aby
tieto zmluvné podmienky boli voči nim aplikované. Dovolací súd uviedol, že z jeho rozhodovacej
praxe vyplýva, že naliehavý právny záujem na určovacej žalobe je potrebné skúmať so zreteľom na
individuálne okolnosti prípadu, predovšetkým so zreteľom na cieľ sledovaný podaním určovacej žaloby
a konečný zmysel žalobcom navrhovaného rozhodnutia. Prisvedčil záveru odvolacieho súdu, že na

základe podanej určovacej žaloby sa postavenie žalobcov v predmetnom právnom vzťahu stane istejšie
a nebudú vystavení neprimeraným obmedzeniam alebo sankciám v rozpore s právom, ktorých obsah
pri uzatváraní zmluvy nemali možnosť ovplyvniť a zmluvu mohli len ako celok prijať alebo odmietnuť.

21. Ďalej uviedol, že pokiaľ ide o tzv. negatívne záväzky žalobcov v zmysle článku 9.2 zmluvy o

poskytnutí úveru, ktoré aj podľa jeho názoru neprimerane zasahujú do vlastníckych práv žalobcov a ich
zmluvnej voľnosti, postavenie žalobcov sa stane istejším, pretože za súčasného stavu im hrozí sankcia,
respektíve neželaný nepriaznivý následok za konania, ktoré sú v podstate výkonom ich ústavných
práv a slobôd. Žalobcovia v obave pred možným uplatnením týchto sankcií zo strany dodávateľa
(žalovaného) sú nútení tolerovať, respektíve trpieť tieto obmedzenia, čo je v rozpore so zásadou

všetko je dovolené, čo nie je zákonom zakázané a zásadou individuálnej autonómie (slobody vôle) a
nedotknuteľnosti vlastníckeho práva, na ktorých je vybudované súkromné (civilné) právo. Na uvedenom
nič nemôže zmeniť fakt, že žalobcovia neplánujú predmetné zmluvné ustanovenia porušiť, a rovnako
ani fakt, že žalovaný deklaroval vôľu nepristúpiť k sankcionovaniu žalobcov za takéto konania, aj keď
podľa predmetnej zmluvy takéto oprávnenie má. Slobodná možnosť subjektov v súkromnoprávnych

vzťahoch mať, nadobúdať, či využívať svoj majetok (vlastnícka sloboda) a slobodná možnosť nakladania
s majetkom alebo majetkovými hodnotami a právami (zmluvná sloboda) musí byť garantovaná za
každých okolností a v prípade jej ohrozenia musí byť poskytnutá právna ochrana. Záujem na ochrane
týchto slobôd je vyšší, hodnotnejší ako záujem na zabezpečení peňažnej pohľadávky dodávateľa, a
preto musí dostať prednosť.

22. V kontexte uvedeného dovolací súd vyslovil názor, že tieto slobody žalobcov, respektíve ich
nerušený výkon sú uvedenými ustanoveniami zmluvy reálne ohrozené, a teda žalobcovia majú na určení
neplatnostianeprijateľnostitýchtozmluvnýchpodmienoknaliehavýprávnyzáujem.Ďalejkonštatoval,že
obdobný právny záver platí aj pre ostatné žalobou úspešne napadnuté ustanovenia zmluvy o poskytnutí

úveru, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľov (žalobcov) alebo sú v podstate sankciami za porušenie ich zmluvných povinností, vrátane
porušeniapovinnostizozáväzkovýchvzťahovstretímiosobami,ktoréspredmetnýmúverovýmvzťahom
nijako nesúvisia. Podľa názoru dovolacieho súdu nemožno v prípade nesplnenia zmluvnej povinnosti
hroziť sankciou, ktorá je v rozpore s právom, respektíve nikto nie je povinný znášať protiprávnu hrozbu,

za ktorú treba považovať aj sankcie v podobe neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách (§
53 ods. 5 Občianskeho zákonníka). Z tohto dôvodu žalobcovia ako spotrebitelia majú na požadovanom
určení naliehavý právny záujem a ich určovacia žaloba napĺňa svoj preventívny účel predchádzať
porušovaniuzmluvnýchprávapovinnostíamožnoňoudosiahnuťzamedzenieďalšíchsporov,kuktorým
by uplatnenie týchto neprijateľných a v tom dôsledku aj neplatných zmluvných podmienok mohlo viesť.

23. K ďalšiemu žalovaným uvádzanému dôvodu dovolania, a to že rozhodnutie odvolacieho súdu
záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola
vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b/ CSP ), a to, či možno vysloviť (určiť) neprijateľnosť zmluvnejpodmienky obsiahnutej v zmluve, ktorá bola uzatvorená pred tým, ako bola zákonom č. 575/2009
Z. z. prvýkrát zavedená možnosť vyslovenia neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách,
dovolací súd uviedol, že jej vyriešenie odvolacím súdom je vecne správne. Za mylné označil tvrdenia

žalovaného, že neprijateľnosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách je „procesne“ možné určiť až
od 01. marca 2010, kedy nadobudol účinnosť zákon č. 575/2009 Z. z. Podľa názoru dovolacieho súdu
bolo možné konštatovať neprijateľnosť určitej podmienky v spotrebiteľských zmluvách už od 01. apríla
2004, kedy bol do slovenského právneho poriadku zakotvený inštitút spotrebiteľských zmlúv a ochrany
pred neprijateľnými podmienkami v týchto zmluvách. Zmena Občianskeho zákonníka a Občianskeho

súdneho poriadku vykonaná na základe zákona č. 573/2009 Z. z. s účinnosťou od 01. marca 2010
bola významná predovšetkým z toho hľadiska, že do právneho poriadku zakotvila oprávnenie súdu
rozhodnúťoneprijateľnostipodmienkypoužitejvspotrebiteľskejzmluvenielennanávrhstrany,aleajbez
návrhu. V žiadnom prípade, podľa názoru dovolacieho súdu, túto novelu zákona nemožno interpretovať
tak, že neprijateľnosť podmienky v spotrebiteľských zmluvách rozsudočným výrokom možno deklarovať
až od momentu nadobudnutia jej účinnosti, respektíve, že takto možno postupovať len v prípade

spotrebiteľských zmlúv, ktoré boli uzavreté až po nadobudnutí jej účinnosti. So zreteľom na uvedené
dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie žalovaného nie je dôvodné.

24. Žalovaný napokon vyvodzoval prípustnosť a dôvodnosť dovolania z toho, že rozhodnutie
odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky - či je banka oprávnená jednostranne

zmeniť úrokovú sadzbu voči spotrebiteľovi v prípade existencie objektívnych okolností mimo dôvodov
spôsobených klientom (spotrebiteľom), ak takáto možnosť vyplýva z platnej zmluvy o úvere - ktorá
ešte v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu nebola vyriešená a vytýkal, že napadnuté rozhodnutie
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, pretože podľa ustanovenia § 53 ods. 15 písm. a/
Občianskeho zákonníka, ktoré stanovuje, že zmena úrokovej sadzby z vážnych objektívnych dôvodov

bez jej oznámenia spotrebiteľovi nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, pokiaľ spotrebiteľ bol o
nej riadne informovaný a bola mu daná možnosť vypovedať poskytovanú finančnú službu, a preto
ustanovenie bodu 4.6 zmluvy o poskytnutí úveru nemôže byť z tohto dôvodu neplatné. Najvyšší súd
uzavrel, že táto námietka sa týka nesprávneho skutkového zistenia, na ktorom odvolací súd založil svoje
právne závery. Žalovaný síce argumentoval nesprávnym právnym posúdením, avšak len v tom zmysle,

že ak by odvolací súd vyšiel zo správne zisteného skutkového stavu, nevyhnutne by musel dospieť k
odlišnému právnemu posúdeniu, teda k záveru, že uvedené ustanovenie zmluvy nie je neprijateľnou
podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 respektíve § 53 ods. 4 písm. i/ Občianskeho zákonníka. Z uvedených
dôvodov ním nastolená otázka nebola relevantná pre založenie prípustnosti dovolania v zmysle § 421
ods. 1 písm. b/ CSP.

25. Žalovaný podal proti rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 148/2018 z 30. júla 2019 ústavnú
sťažnosť, o ktorej rozhodol Ústavný súd SR nálezom sp. zn. II.ÚS 43/2020 z 26. mája 2020 tak, že
základné právo žalovaného na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 148/2018 z 30. júla
2019 porušené boli, rozsudok Najvyššieho súdu SR zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

26. Ústavný súd vyhodnotil ako dôvodné námietky žalovaného o porušení jeho procesných práv
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu tým, že tento nevzhliadol vadu zakladajúcu prípustnosť

a dôvodnosť dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP v postupe odvolacieho súdu, ktorý doručil podanie
protistrany, ktorým reagovala na výzvu súdu k možnej aplikácii ustanovenia právneho predpisu, ktoré
pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité, žalovanému len 2 dni pred samotným rozhodnutím
v odvolacom konaní a v tom, že žalovanému napriek jeho žiadosti nebol oznámený termín verejného
vyhlásenia rozsudku odvolacím súdom. Už len uvedené pochybenie najvyššieho súdu považoval

ústavný súd za postačujúce na vyslovenie porušenia označených práv žalovaného napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu.

27. Námietky žalovaného, že najvyšší súd nepreskúmateľne posúdil ním namietanú dovolaciu vadu
podľa § 420 písm. a/ a d/ CSP, že súd rozhodol vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, respektíve

v tejto veci sa už právoplatne rozhodlo, ústavný súd vyhodnotil ako nedôvodné. Závery najvyššieho
súdu týkajúce sa uvedenej problematiky považoval za ústavne akceptovateľné.28. Ďalšia námietka žalovaného v ústavnej sťažnosti bola, že najvyšší súd sa odklonil od ustálenej
judikatúry najvyšších súdnych autorít, týkajúcej sa otázky naliehavého právneho záujmu v prípade
určovacej žaloby, ktorou žalobcovia žiadali vysloviť neplatnosť označených ustanovení zmluvy o úvere.

Za absurdný označil záver dovolacieho súdu, že naliehavý právny záujem na požadovanom určení je
daný preto, aby sa právo žalobcov mohlo stať istejším. Ústavný súd túto námietku žalovaného považoval
za nedôvodnú. Úvahu najvyššieho súdu o preventívnej funkcii určovacej žaloby v spotrebiteľských
vzťahoch označil za legitímnu v tom, že nikto nemusí znášať protiprávnu hrozbu sankciami, ktoré sú
dojednané v rozpore s platným právom, ako aj v tom, že postavenie účastníkov zmluvy sa tak stane

istejším a predíde sa prípadným ďalším sporom spojeným s úverovou zmluvou a jej obsahom. Ústavný
súd konštatoval, že sa z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu presvedčil o ústavnej
akceptovateľnosti zdôvodnenia existencie naliehavého právneho záujmu spotrebiteľa na určení
neprijateľných zmluvných podmienok v rámci určovacej žaloby. Ďalej tiež konštatoval, že v právnom
posúdení existencie naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti ustanovení úverovej zmluvy z
dôvodu zistenia neprijateľných podmienok v spotrebiteľskej zmluve najvyšším súdom nevzhliadol takú

relevantnú odlišnosť alebo exces, ktorá by mohla založiť ústavnoprávny rozmer námietky žalovaného,
týkajúcej sa tejto otázky.

29. Žalovaný v ústavnej sťažnosti namietal, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku ním formulované
dve právne otázky, ktoré podľa jeho názoru neboli v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu riešené,

posúdil arbitrárne a nesprávne. Ústavný súd dospel k záveru o ústavnej akceptovateľnosti záverov
najvyššiehosúdupriposkytnutíodpovedenaotázkužalovaného,čimožnovysloviť(určiť) neprijateľnosť
zmluvnej podmienky obsiahnutej v zmluve, ktorá bola uzavretá pred tým ako bola zákonom č. 597/2009
Z. z. prvýkrát zavedená možnosť vyslovenia neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách.
Zaujatie opačného názoru by podľa názoru ústavného súdu bolo možné považovať za prejav prílišného

formalizmu. Pokiaľ však išlo o druhú žalovaným nastolenú právnu otázku, a to, či je banka oprávnená
jednostranne zmeniť úrokovú sadzbu voči spotrebiteľovi v prípade existencie objektívnych okolností
mimo dôvodov spôsobených klientom (spotrebiteľom), ak takáto možnosť vyplýva z platnej zmluvy o
úvere, podľa názoru ústavného súdu ju najvyšší súd vyriešil arbitrárne a jeho záver, že ide o skutkovú
otázku, prima facie nezodpovedá charakteristike položenej otázky. Ústavný súd uzavrel, že v tomto

prípade ide o posúdenie (ne)prijateľnosti zmluvnej podmienky, respektíve jej (ne)platnosti. Žalovaný
touto otázkou nenaznačoval nesprávnu interpretáciu v zmluve obsiahnutých pojmov, ale nesprávne
právne hodnotiace závery súdu o nich. Námietku žalovaného, že najvyšší súd sa arbitrárne odmietol
zaoberať touto otázkou, ústavný súd vyhodnotil ako opodstatnenú a dôvodnú.

30. Najvyšší súd následne opätovne rozhodol o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v
Žiline sp. zn. 7Co/13/2018 z 18. apríla 2018, a to uznesením sp. zn. 4Cdo/141/2020 z 21. októbra 2020,
ktorým tento rozsudok krajského súdu ako aj uznesenie Okresného súdu Žilina z 21. septembra 2019 č.
k. 18C/341/2013-607 a uznesenie Okresného súdu Žilina z 10. decembra 2019 č. k. 18C/341/2013-642
zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie. Najvyšší súd viazaný právnym

názorom Ústavného súdu uzatvoril, že neoznámenie miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku
odvolacieho súdu, hoci o to žalovaný výslovne požiadal, možno považovať za nesprávny procesný
postup odvolacieho súdu, ktorým bolo porušené právo žalovaného na spravodlivý proces a ktorým
došlo k založeniu prípustnosti a dôvodnosti jeho dovolania, z ktorého dôvodu napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Rovnaký záver konštatoval

aj vo vzťahu k námietke žalovaného o neskorom doručení vyjadrenia stanoviska žalobcov k jeho
vyjadreniu k možnému použitiu dovtedy neaplikovaného právneho predpisu.

31.Knámietkežalovaného,žerozhodnutieodvolaciehosúduspočívavnesprávnomprávnomposúdení,
keď sa odvolací súd pri riešení právnej otázky, či žalobcovia ako spotrebitelia majú naliehavý právny

záujem na určení neplatnosti a neprijateľnosti zmluvných podmienok v spotrebiteľskej zmluve bez
toho, aby tieto zmluvné podmienky boli voči nim aplikované, odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, najvyšší súd uviedol, že zastáva názor, že naliehavý právny záujem žalobcov na
požadovanom určení je daný a právne posúdenie tejto otázky odvolacím súdom je správne a v súlade
s rozhodovacou praxou dovolacieho súdu. Dodal, že aj ústavný súd takéto riešenie považoval za

ústavne konformné, a preto nemá dôvod odchýliť sa od svojho predchádzajúceho názoru, ktorý uviedol v
rozsudku sp. zn. 4Cdo/148/2018. Keďže právne posúdenie tejto otázky odvolacím súdom považoval za
správne a v súlade s rozhodovacou praxou najvyššieho súdu, túto námietku žalovaného nepovažoval
za spôsobilú založiť prípustnosť dovolania.32. Dovolací súd taktiež zotrval na svojom predchádzajúcom názore, ktorý rovnako ústavný súd
vyhodnotil za ústavne akceptovateľný, aj pokiaľ ide o riešenie právnej otázky, či možno vysloviť
(určiť) neprijateľnosť zmluvnej podmienky obsiahnutej v zmluve, ktorá bola uzavretá predtým, ako

bola zákonom č. 575/2009 Z. z. prvýkrát zavedená možnosť vyslovenia neprijateľných podmienok
v spotrebiteľských zmluvách, t. j. pred 01. marcom 2010. Keďže od tejto právnej otázky záviselo
rozhodnutie odvolacieho súdu a v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu nebola ešte vyriešenou,
dovolanie žalovaného považoval za prípustné, ale nie za dôvodné, pretože právne posúdenie veci
odvolacím súdom, pokiaľ išlo o túto otázku považoval za správne.

33. Žalovaný napokon vyvodzoval prípustnosť a dôvodnosť dovolania z toho, že rozhodnutie
odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, či je banka oprávnená jednostranne zmeniť
úrokovú sadzbu voči spotrebiteľovi v prípade existencia objektívnych okolností mimo dôvodov
spôsobených klientom (spotrebiteľom), ak takáto možnosť vyplýva z platnej zmluvy o úvere, ktorá ešte v
rozhodovacej praxi dovolacieho súdu nebola vyriešená a vytýkal, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho

súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci, pretože podľa ustanovenia § 53 ods. 15 písm. a/
Občianskeho zákonníka nejde o neprijateľnú zmluvnú podmienku.

34. Dovolací súd k tejto námietke uviedol, že niet pochýb o tom, že zmluvná podmienka, ktorá
oprávňuje dodávateľa finančných služieb z vážneho objektívneho dôvodu zmeniť úrokovú sadzbu, ak

sa súčasne zaviaže bez zbytočného odkladu o tom a o možnosti spotrebiteľa vypovedať spotrebiteľskú
zmluvu písomne spotrebiteľa informovať a ak spotrebiteľ má právo bezplatne a s okamžitou účinnosťou
vypovedať túto zmluvu, nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, keďže ju spod skutkovej podstaty
neprijateľnosti výslovne vyčleňuje ustanovenie § 53 ods. 15 písm. a/ Občianskeho zákonníka.
Predmetom právneho posúdenia prejednávanej veci však nebola otázka, tak ako bola nastolená

žalovaným, ale otázka, či ustanovenie 4. 6. zmluvy o poskytnutí úveru, tak ako je formulované, spĺňa
alebo nespĺňa podmienky výnimky uvedenej v ustanovení § 53 ods. 15 písm. a/ Občianskeho zákonníka,
pretože podľa doslovného textu tohto ustanovenia sa oprávnenie banky jednostranne zmeniť úrokovú
sadzbu nepriznáva v prípade existencie „vážneho objektívneho dôvodu“, ale nie v prípade, „ak dôjde k
zmene miery rizika klienta“. Právne posúdenie veci tak záviselo od interpretácie jazykového vyjadrenia

predmetného ustanovenia, a to, či možno zmenu miery rizika klienta subsumovať pod vážny objektívny
dôvod tak, ako to má na mysli ustanovenie § 53 ods. 15 písm. a/ Občianskeho zákonníka, respektíve,
či zmena miery rizika klienta je alebo nie je tou objektívnou okolnosťou mimo dôvodov spôsobených
klientom tak, ako to tvrdí žalovaný. Dovolací súd tak dospel k záveru, že právne posúdenie veci ohľadne
tejto časti sporu nezáviselo od právnej otázky formulovanej žalovaným, lebo táto nedopadá na skutkový

stav veci, a preto nemôže byť relevantná pre založenie prípustnosti dovolania.

35. Na druhej strane však prisvedčil žalovanému, že odôvodnenie neprijateľnosti a neplatnosti
ustanovenia 4. 6. zmluvy o poskytnutí úveru odvolacím súdom je nedostatočné a nedáva dostatočnú
odpoveď na jeho rozsiahlu argumentáciu, že spadá pod ustanovenie § 53 ods. 15 písm. a/ Občianskeho

zákonníka. Najvyšší súd uložil odvolaciemu súdu povinnosť vysporiadať sa nielen s tvrdením žalobcov,
že pojmy „zmena miery rizika klienta“ a jeho odvodzovanie od „behaviorálneho skóringu“ klienta skôr
evokujú, že sa vzťahujú na nie objektívne skutočnosti, ale na subjektívnu stránku klienta - spotrebiteľa,
pričom hodnotené okolnosti sú vopred žalobcom ako spotrebiteľom neznáme, a preto netransparentné,
ale aj so skutočnosťou tvrdenou žalovaným, že osobitné právne predpisy predpokladajú a oprávňujú

banku na jednostranné vykonanie zmeny (fixnej či variabilnej) úrokovej sadzby úverov na bývanie bez
nutnosti uzatvoriť dodatok k zmluve o úvere, a to aj s prihliadnutím na kreditnú kvalitu klienta, ktorej
hodnotenie vždy v sebe zahŕňa aj subjektívny a individuálny prvok.

36. Dovolací súd zároveň zrušil aj uznesenie okresného súdu, ktorým bolo rozhodnuté o výške náhrady

trov konania, pretože ide o závislé výroky od dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu a jeho
zrušením stratili svoj podklad.

37. Krajský súd ako súd odvolací, v intenciách rozhodnutia najvyššieho súdu, viazaný jeho právnym
názorom (§ 455 CSP), preskúmal odvolaním žalobcov a žalovaným napadnutý rozsudok Okresného

súdu Žilina č. k. 18C/341/2013-263 z 03. júla 2015 v rozsahu a z dôvodov podaných odvolaní (§ 379, §
380 CSP) a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario ) v časti rozsudok
okresného súdu podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil a v časti podľa § 388 CSP zmenil
tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku.38. Odvolací súd, po zrušení jeho v poradí druhého rozsudku vydaného v tejto veci najvyšším súdom,
sa najskôr zameral na odstránenie procesných vád, na ktoré poukázal najvyšší súd v jeho poslednom

rozhodnutí vydaným v súdenej veci, vychádzajúc pritom zo záverov ústavného súdu vyslovených vo
vyššie uvedenom náleze.

39. Odvolací súd zistil, že najvyšší súd pred vydaním uznesenia sp. zn. 4Cdo/141/2020 z 21. októbra
2020 zaslal právnemu zástupcovi žalovaného vyjadrenie žalobcov z 09. apríla 2018 (č. l. 431)

k stanovisku žalovaného zo 06. marca 2018 (č. l. 421), ktorým žalovaný reagoval na výzvu odvolacieho
súdu k možnému použitiu právnych predpisov, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci neboli použité a
vyzval ho, aby sa k nemu v lehote desiatich dní vyjadril (č.l. 653). Právny zástupca žalovaného výzvu
najvyššieho súdu prevzal 24.07.2020 a reagoval na ňu podaním z 03. augusta 2020 (č.l. 655). Namietal,
že žalobcovia nereflektovali na jeho argumentáciu týkajúcu sa retroaktívneho pôsobenia preberaných
ustanovení, uviedol, že zotrváva na svojej doterajšej argumentácii k možnému použitiu § 879 j

Občianskeho zákonníka. Rovnako zotrval aj na svojej argumentácii týkajúcej sa určitosti ustanovenia 4.
6 zmluvy o poskytnutí úveru a nemožnosti jeho určenia ako neprijateľnej zmluvnej podmienky.

40. Vzhľadom na vyššie uvedené zistenie, odvolací súd žalovanému opätovne vyjadrenie žalobcu z 09.
apríla 2018 už nedoručoval. Postupom najvyššieho súdu bola žalovanému daná možnosť vyjadriť sa k

uvedenému podaniu žalobcu.

41. Odvolací súd vo veci určil termín verejného vyhlásenia rozhodnutia bez nariadenia pojednávania na
30. januára 2024. Na základe žiadosti žalovaného v odvolaní (č.l. 305 až 316) v súlade s § 219 ods.
3 CSP oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na tam uvedenú mailovú adresu, ako aj

doručením oznámenia do elektronickej schránky právneho zástupcu žalovaného (č.l. 683 rub). Žalovaný
ani jeho právny zástupca sa na termín verejného vyhlásenia rozsudku neustanovili.

42. Odvolací súd sa opätovne zaoberal posúdením dôvodnosti vecných odvolacích námietok
strán sporu. Zotrval na svojich predchádzajúcich záveroch, že na zmluvu o poskytnutí úveru

uzatvorenú medzi sporovými stranami je možné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré
upravujú spotrebiteľské zmluvy a právne vzťahy z týchto zmlúv vyplývajúce, na základe ktorých
mal za to, že žalobcovia sa mohli domáhať určenia neplatnosti a neprijateľnosti nimi označených
zmluvných dojednaní. Odvolaciu námietku žalobcov, týkajúcu sa nesprávneho právneho posúdenia tejto
okolnosti okresným súdom, tak vyhodnotil ako dôvodnú. Správnosť týchto záverov odvolacieho súdu

spochybňoval žalovaný v ním podaných dovolaniach a stali sa predmetom preskúmania v dovolacom
konaní. Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku sp. zn. 4Cdo/148/2018 z 30. júla 2019 odobril správnosť
týchto záverov odvolacieho súdu tak, ako sú konštatované odvolacím súdom v bode 23. odôvodnenia
tohto rozsudku. Rovnako Ústavný súd SR vo svojom náleze sp. zn. II.ÚS 43/2020 z 26. mája 2020
uvedené závery považoval za ústavne konformné. Dovolací súd preto aj vo svojom nasledujúcom

uznesení sp. zn. 4Cdo/141/2020 z 21. októbra 2020 zotrval na svojom právnom názore, že možno
určiť neprijateľnosť zmluvnej podmienky obsiahnutej v zmluve, ktorá bola uzavretá predtým, ako
bola zákonom č. 575/2009 Z. z. prvýkrát zavedená možnosť vyslovenia neprijateľnosti podmienok v
spotrebiteľských zmluvách, t. j. pred 01. marcom 2010 (bod 32. odôvodnenia tohto rozsudku).

43. Vychádzajúc z týchto skutočností krajský súd opätovne dospel k záveru, že dôvody, pre ktoré
okresný súd rozhodol o neplatnosti jednotlivých ustanovení zmluvy o poskytnutí úveru sú zároveň
dôvodmi aj pre vyslovenie neprijateľnosti týchto zmluvných dojednaní v zmysle § 53 ods. 3 Občianskeho
zákonníka, pretože spôsobujú značnú nerovnováhu medzi žalobcami ako spotrebiteľmi a žalovaným
ako dodávateľom. V celom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením rozsudku okresného súdu a v

podrobnostiach na toto poukazuje (§ 387 ods. 2 CSP). Zároveň odvolací súd v tejto súvislosti
poukazuje aj na závery vyslovené najvyšším súdom v už spomínanom rozsudku sp. zn. 4Cdo/148/2018
(uvedené odvolacím súdom v bode 22 odôvodnenia tohto rozsudku), ktorých ústavnú akceptovateľnosť
konštatoval aj ústavný súd vo svojom náleze sp. zn. II. ÚS 43/2020 (uvedené odvolacím súdom v
bode 28 odôvodnenia tohto rozsudku). Rovnako aj najvyšší súd vo svojom nasledujúcom uznesení

sp. zn. 4Cdo/141/2020 konštatoval, že nemá dôvod odchýliť sa od svojho predchádzajúceho názoru
vysloveného vo svojom rozsudku sp. zn. 4Cdo/148/2018, s ktorým sa stotožnil aj ústavný súd (uvedené
odvolacím súdom v bode 31. odôvodnenia tohto rozsudku).44. Odvolací súd rovnako dospel k záveru o neprijateľnosti a neplatnosti zmluvného dojednania v bode
4. 6 zmluvy o poskytnutí úveru v zmysle § 53 ods. 4 písm. i/ Občianskeho zákonníka. Vychádzajúc zo
záverovzrušujúcehouznesenianajvyššiehosúdu,ktorévpodrobnostiachuviedolbode35.odôvodnenia

tohto rozsudku, sa zameral na posúdenie otázok v zmysle právneho názoru vysloveného najvyšším
súdom. Je potrebné zdôrazniť, že žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie a ani v odvolacom
konaní netvrdil možnosť jednostrannej zmeny úroku v zmysle § 53 ods. 15 Občianskeho zákonníka, z
ktorého dôvodu nemožno považovať za neprijateľnú podmienku samostatnú jednostrannú zmenu úroku,
túto argumentáciu použil až v rámci podaných dovolaní. V súdenej veci odvolací súd neposudzoval, či

žalovaný mohol alebo nemohol jednostranne zmeniť úrok, ale to, že pokiaľ tak chcel urobiť mal jasne
pre spotrebiteľa zrozumiteľne zadefinovať kritéria takejto zmeny. Žalovaný tvrdil, že na jednostrannú
zmenu úroku postačuje právny dôvod, ktorým bola zmena miery rizika žalobcov. Jednostranná zmena
zmluvy je vážnym zásahom do zmluvy. Predpokladom jednostrannej zmeny zmluvných podmienok je
preto transparentná zmluvná podmienka, ktorá jasne a zrozumiteľne objasňuje okolnosti, za akých dôjde
k zmene zmluvných podmienok. Nestačí, aby takáto zmenová klauzula obsahovala možnosť zmeny

úrokov, ale musí obsahovať aj mechanizmus tejto zmeny. Posúdením určitosti zmluvného dojednania
4.6 zmluvy o poskytnutí úveru a konštatovaním jeho netransparentnosti sa v skutkovo obdobnej
veci zaoberal Ústavný súd SR vo svojom náleze sp. zn. III.ÚS 111/2023 z 15. júna 2023. V ústavným
súdom posudzovanej veci, rovnako ako aj v prejednávanom prípade žalovaný, ktorý bol sťažovateľom,
odkazoval na pravidlá Národnej banky Slovenska upravujúce metódy posudzovania rizikovosti klientov.

Ústavný súd v tomto rozhodnutí poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie, podľa ktorých
„Nielen zmluvná podmienka, ale aj mechanizmus z nej vyplývajúci musí byť jasný a zrozumiteľný:
požiadavka, podľa ktorej zmluvná podmienka musí byť formulovaná jasne a zrozumiteľne sa má
preto chápať tak, že stanovuje aj to, aby zmluva transparentným spôsobom vyjadrovala konkrétne
fungovanie mechanizmov, na ktorý sa odvoláva dotknutá podmienka, ako aj prípadne vzťah medzi

týmtomechanizmomamechanizmomstanovenýmostatnýmipodmienkami,abybol spotrebiteľschopný
na základe presných a zrozumiteľných kritérií posúdiť ekonomické dôsledky, ktoré z toho pre neho
vyplývajú“ (rozsudky z 30.04.2014, Kásler a Káslerné Rábai, C-26/13, EU:C:2014:282, bod 75, ako
aj z 23.04.2015, Van Hove, C-96/14, EU:C:2015:262, bod 50). Odvolací súd tak dospel k záveru že
uvedené zmluvné dojednanie 4.6 zmluvy o poskytnutí úveru je neurčité ktorá skutočnosť je dôvodom

vyslovenia nielen jeho neurčitosti, ale aj neprijateľnosti. Značná nerovnováha v právach a povinnostiach
v neprospech žalobcov ako spotrebiteľov bola založená tým, že sú vystavení nejasnej, nezrozumiteľnej
a neurčitej zmluvnej podmienke, z ktorej nemožno určiť práva a povinnosti spotrebiteľa.

45. Odvolací súd tak uzatvára, že odvolanie žalobcov považoval za dôvodné a rozsudok okresného

súdu v zamietajúcej časti, ktorá bola napadnutá odvolaním žalobcov zmenil tak, ako je to uvedené vo
výroku tohto rozsudku.

46. Po preskúmaní napadnutého rozsudku na základe odvolania žalovaného odvolací súd dospel
k záveru, že odvolanie žalovaného je nedôvodné.

47. Odvolacia námietka žalovaného sa týkala nesprávneho právneho posúdenia existencie naliehavého
právneho záujmu žalobcov na nimi žiadanom určení neplatnosti a neprijateľnosti označených dojednaní
zmluvyoposkytnutíúveru.Rovnakoajvprípadetejtoodvolacejnámietky,odvolacísúdzotrvalnasvojich
doterajších právnych záveroch, že žalobcovia na žiadanom určení majú naliehavý právny záujem.

Tomuto záveru odvolacieho súdu prisvedčil aj najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 4 Cdo/148/2018, v ktorom
konštatoval že na základe podanej určovacej žaloby sa postavenie žalobcov v predmetnom právnom
vzťahu stane istejšie a nebudú vystavení neprimeraným obmedzeniam alebo sankciám v rozpore s
právom, ktorých obsah pri uzatváraní zmluvy nemali možnosť ovplyvniť a zmluvu mohli len ako celok
prijať alebo odmietnuť. V súvislosti s existenciou naliehavého právneho záujmu sa najvyšší súd v

tomto rozhodnutí vysporiadal s otázkou že žalobcami napadnuté ustanovenia zmluvy o poskytnutí úveru
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľov
( bod 21 a 22 z odôvodnenia tohto rozsudku odvolacieho súdu). Rovnako ústavný súd v náleze sp.
zn. II.ÚS 43/2020 konštatoval správnosť záverov najvyššieho súdu o existencii naliehavého právneho
záujmu žalobcov na žiadanom určení (bod 28. z odôvodnenia tohto rozsudku odvolacieho súdu).

Najvyšší súd preto aj vo svojom nasledujúcom zrušujúcom uznesení sp. zn. 4Cdo/141/2020 na svojich
predchádzajúcich právnych záveroch, ohľadne existencie naliehavého právneho záujmu, zotrval (bod
31. odôvodnenia tohto rozsudku odvolacieho súdu).48. Za nedôvodnú považoval odvolací súd námietku žalovaného o nedostatočnom odôvodnení záverov
okresného súdu týkajúcich sa neplatnosti ním preskúmavaných ustanovení zmluvy o poskytnutí úveru.
Podľa názoru odvolacieho súdu okresný súd dostatočne podrobne uviedol skutočnosti, na ktoré

pri posúdení uvedenej zmluvy ako spotrebiteľskej bol povinný prihliadať, aké parametre by tento
spotrebiteľský vzťah mal spĺňať. V jednotlivostiach vo vzťahu ku každému k ustanoveniu zmluvy sa
dostatočne dôsledne zaoberal hodnotením splnenia týchto kritérií.

49. Odvolací súd tak, vzhľadom na vyššie uvedené závery vo vzťahu k odvolaniu žalovaného, napadnutý

rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým žalobe vyhovel, ako vecne správny potvrdil.

50. O trovách konania, vrátane trov oboch dovolacích konaní, rozhodol krajský súd podľa § 396 ods. 1
CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 451 ods. 3 veta druhá CSP. Vzhľadom na výsledok konania, keď
žalobcovia boli neúspešní v pomerne nepatrnej časti, odvolací súd priznal žalobcom voči žalovanému
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

51. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3 (za) : 0
(proti).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za
ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).