Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Monday, January 29, 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1CdoR/10/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2320202599
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Šobichová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:2320202599.2

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci starostlivosti súdu o maloletého F. P., narodeného X. Y. XXXX,
bytom ako navrhovateľka, zastúpeného kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny
Nové Zámky, dieťa matky P. Š., narodenej XX. C. XXXX, zomrelej XX. C. XXXX, a otca S. P., narodeného
X. T. XXXX, Š., F.. U.. Š. XXX/XX, zastúpeného Mgr. Nikoletou Fazekašovou, Tlmače, Továrenská cesta
135/6, o návrhu navrhovateľky Š. W., narodenej X. Y. XXXX, Š., O. XG, zastúpenej advokátom Mgr.

Petrom Magdálikom, Galanta, Vajanského 1520, za účasti prokurátora Krajskej prokuratúry Trnava, o
zverenie maloletého dieťaťa do náhradnej osobnej starostlivosti a o návrhu otca na zverenie maloletého
dieťaťa do osobnej starostlivosti otca, vedenej na Okresnom súde Galanta pod č. k 22/P/101/2020
- 1008, o dovolaní navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 28. marca 2023 č. k.
11CoP/103/2022 -1087, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Galanta (ďalej aj „súd prvej inštancie“) zamietol návrh navrhovateľky, ktorým sa
domáhala zverenia maloletého do jej náhradnej osobnej starostlivosti (výrok I.), maloletého zveril do
osobnej starostlivosti otca s tým, že obaja rodičia majú právo maloletého zastupovať a spravovať jeho

majetok (výrok II.), matke uložil povinnosť prispievať na výživu maloletého sumou 75 ur mesačne počnúc
právoplatnosťou tohto rozhodnutia s tým, že výživné je splatné vždy do 15. dňa toho ktorého mesiaca
vopred k rukám otca maloletého (výrok III.), styk matky s maloletým neupravil (výrok IV.), nad výchovou
maloletého dieťaťa nariadil dohľad v období jedného roka od právoplatnosti tohto rozsudku, ktorý bude
vykonávaný za súčinnosti Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Nové Zámky (výrok V.), čím zmenil
rozsudok Okresného súdu Galanta č. k. 16P/49/2015-33 zo dňa 22.06.2015 (výrok VI.), uložil matke

povinnosť nahradiť trovy konania štátu v sume 897,30 Eur (výrok VII.) a otcovi povinnosť nahradiť trovy
konania štátu v sume 897,30 Eur (výrok VIII.), vo zvyšku štátu náhradu trov konania nepriznal (výrok
IX.) a napokon rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania (výrok X.).

2. Krajský súd v Trnave (ďalej aj „odvolací súd“) výrokom I. odvolacie konanie o odvolaní matky zastavil.
VýrokomII.konanievčastiurčeniaprávapovinnostimatkykmaloletémuzastavil.VýrokomIII.vozvyšku

rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Výrokom IV. rozhodol o náhrade trov konania tak, že žiaden z
účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

3. Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej
inštancie v celom rozsahu (s výnimkou výrokov týkajúcich sa práv a povinností matky k maloletému, v
ktorej časti bolo konanie zastavené) z dôvodu odvolania navrhovateľky.4. Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že súd prvej inštancie pred rozhodnutím vo veci samej
vykonal všetky dôkazy významné pre rozhodnutie, v súlade s ustanovením § 191 Civilného sporového
poriadku tieto dôkazy náležite vyhodnotil a s jeho záverom, že neboli splnené podmienky pre zverenie

maloletého F. do náhradnej osobnej starostlivosti navrhovateľky sa odvolací súd v plnom rozsahu
stotožnil. Dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie považoval za dostatočne zrozumiteľné a jasné,
majúce oporu vo vykonanom dokazovaní, ako aj v platných právnych normách. Odvolací súd sa s
odôvodnením súdu prvej inštancie vysloveným v napadnutom rozhodnutí v celom rozsahu stotožnil, na
tieto v plnom rozsahu poukázal a keďže prvoinštančný súd sa v odôvodnení svojho rozsudku náležite

vysporiadal v podstate so všetkými relevantnými skutočnosťami tvrdenými navrhovateľkou, odvolací súd
nepovažoval za potrebné, aby tieto dôvody opakoval. Navrhovateľka totiž ani v priebehu odvolacieho
konania neuviedla žiadne také relevantné skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé zvrátiť rozhodnutie súdu
v časti zamietnutia jej návrhu a zverenia maloletého do starostlivosti otca. Na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia a vzhľadom na odvolaciu argumentáciu navrhovateľky doplnil odvolací súd
nasledovné:

5. Ako prvé bolo treba preskúmať dôvodnosť námietok odvolateľky voči nesprávnemu procesnému
postupu súdu prvej inštancie, ktorý mal podľa jej tvrdenia spočívať v tom, že súd rozhodol bez toho,
aby najskôr bolo rozhodnuté o jej námietke zaujatosti doručenej súdu 06.07.2022. Odvolací súd však
uvedenú výhradu považoval za nedôvodnú. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 06.07.2022 o 8.30 hod.

prebehlo vo veci posledné pojednávanie, na ktorom súd vydal meritórne rozhodnutie. Toho istého dňa
bolo súdu doručené podanie navrhovateľky označené ako „Námietka zaujatosti súdu vo veci“, v ktorom
namieta zaujatosť OS Galanta v predmetnej veci a to z dôvodu „dlhého prieťahu súdneho konania“.
Navrhovateľka tu uvádza skutkové tvrdenia týkajúce sa predmetnej veci, opisuje jej vzťahy s otcom
maloletého, tvrdí, že otec dieťaťa klame, poukazuje na to, že žiadala súd o správu od otcovho psychiatra

MUDr. W., podľa nej však okresný súd je naklonený otcovi maloletého i keď klame a týmito klamstvami a
správanímškodímaloletémuF.,ktorýmázotcastrach,čosúdneberiedoúvahy,navyšedoposiaľnebola
prizvaná a vypočutá psychologička dieťaťa PhDr. E.. Z uvedených dôvodov žiadala navrhovateľka
prideleniespisuinémusudcovi.Zobsahuspisuďalejvyplýva,žezákonnásudkyňaMgr.JanaMičekovás
poukazom na ust. § 49 a 52 CSP predmetné podanie navrhovateľky posúdila ako nespĺňajúce zákonom

predpísanénáležitostinámietkyzaujatostiazuvedenéhodôvodunanámietkuneprihliadla.Odvolacísúd
uvedený postup zákonnej sudkyne považoval za správny a zákonný, keďže z obsahu podanej „námietky
zaujatosti“ je zrejmé, že táto neobsahuje náležitosti námietky zaujatosti uplatnenej účastníkom, ktoré sú
precizované v § 53 ods. 1 CSP a celkom nepochybne sa týka len okolností, ktoré spočívajú v procesnom
postupe sudkyne, v ktorom prípade súd na takúto námietku zaujatosti neprihliada a ani vec nepredkladá

nadriadenému súdu na rozhodnutie ( § 53 ods. 3 CSP).

6. Odvolateľka ďalej vytýkala súdu prvej inštancie, že z vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam a to najmä ohľadom vhodnosti výchovného prostredia pre maloletého,
osobnostných a zdravotných predpokladov otca a navrhovateľky, ako aj najlepšieho záujmu maloletého.

Vytýka tiež súdu, že nevykonal navrhnuté dôkazy nevyhnutné pre rozhodnutie (výsluch PhDr E. a
oboznámenie sa so záverečnou správou o priebehu a výsledkoch výchovného opatrenia) a namietala aj
nesprávnosť právneho posúdenia v otázke, či boli splnené zákonné podmienky pre zverenie maloletého
do náhradnej osobnej starostlivosti.
6.1. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP je daný, ak výsledok hodnotenia dôkazov súdom

prvej inštancie nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 191 CSP, pretože súd zobral do úvahy
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli
počas konania najavo, alebo súd nezohľadnil rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané a vyšli počas konania najavo, alebo v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak, z hľadiska ich závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,

pravdivosti a vierohodnosti je logický rozpor, alebo ktorého odporujú ust. § 195 až 210 CSP. Odvolací
dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP je daný, ak súd prvej inštancie posúdil vec podľa právnej
normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo právnu normu, síce správne určenú, nesprávne
vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

7. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti, či
nepravdivosti tvrdených skutočností, vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou
vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Z tejto zásady vyplýva, že
na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal.Ak nemožno v tomto smere vyčítať súdu žiadne pochybenia (napr. že výsledok hodnotenia dôkazov
nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných
dôkazov nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo), potom nie je

ani možné polemizovať s jeho skutkovými závermi. Podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie vykonal
dostatočné dokazovanie za účelom zistenia skutkového stavu, na základe vykonaných dôkazov dospel
k správnym skutkovým zisteniam a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedal postupu vyplývajúcemu
z ust. § 191 CSP, pretože súd zobral do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov vyplynuli,
zohľadnil rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané a vyšli počas konania

najavo a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá pravidlám logického myslenia. V odôvodnení svojho
rozsudku súd prvej inštancie jasne a výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne
argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých
dôkazov vychádzal a ako vyhodnotil, ktoré dôkazy nevykonal a z akých dôvodov a ako vec právne
posúdil, teda odôvodnenie napadnutého rozhodnutia má všetky atribúty vyžadované ust. § 220 ods. 2
CSP, pričom mu nemožno nič vyčítať.

8. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie vec aj správne právne posúdil, keď použil správne
právne predpisy a tieto i správne vyložil a na daný skutkový stav správne aplikoval. Rodičovské práva
a povinnosti patria rodičom od narodenia do plnoletosti dieťaťa. Patria osobám, ktoré sú podľa zákona
považované za rodičov, teda matke a otcovi dieťaťa. V prípade ak jeden z rodičov nežije, je na výkon

rodičovských práv a povinností oprávnený a povinný v celom rozsahu druhý rodič sám. Pokiaľ by ani on
nemohol práva a povinnosti rodiča vykonávať, je potrebné prijať náhradné opatrenia, medzi aké patrí aj
zverenie dieťaťa do niektorej z foriem náhradnej starostlivosti (§ 44 a nasl. Zákona o rodine).

9. Ústava Slovenskej republiky v čl. 41 ods. 4 garantuje právo rodičov vychovávať a starať sa o

svoje deti a zároveň deťom zaručuje právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Podobne Dohovor
o právach dieťaťa ukladá zmluvným štátom povinnosť vynaložiť všetko úsilie na to, aby sa uznala
zásada, že sú to rodičia, ktorí majú spoločnú a rovnakú prvotnú zodpovednosť za výchovu a vývoj
dieťaťa, pričom zmyslom ich starostlivosti musí byť záujem dieťaťa. Osobná starostlivosť sa poskytuje
dieťaťu v rodine a predstavuje ju starostlivosť o stravu, bývanie, ošatenie, zabezpečenie lekárskej

starostlivosti, školskej dochádzky, mimoškolských aktivít dieťaťa a iné. Osobná starostlivosť je teda
pojem užší ako výchova. Náhradná starostlivosť pomenúva inštitút, ktorý nahrádza výkon jednej časti
rodičovskýchprávapovinností,atopráveosobnejstarostlivostiodieťa.Ajvprípadeumiestneniadieťaťa
do niektorej z foriem náhradnej starostlivosti sú za jeho riadnu výchovu naďalej zodpovední jeho rodičia.
Náhradná starostlivosť má nahrádzať osobnú starostlivosť (nie výchovu) rodičov o maloleté dieťa v

prípade,akjurodičianezabezpečujúalebonemôžuzabezpečiť.Znakmináhradnejstarostlivostisújej:a)
nevyhnutnosť-možnojunariadiťlenvtedy,akrodičiaosobnústarostlivosťnezabezpečujúalebonemôžu
zabezpečiť. Náhradnú starostlivosť teda môže súd nariadiť až vtedy, keď ohrozenie riadnej výchovy
dieťaťa nekvalitou jeho života preváži nad jeho záujmom podporovať biologické väzby a rodinný život;
b) dočasnosť - zverenie dieťaťa do náhradnej starostlivosti je len dočasné opatrenie, ktoré súd zruší,

akonáhleodpadnúprekážkypreobnoveniespoločnéhožitiadetísrodičmi.Neschopnosťaleboneochota
rodičov zabezpečiť osobnú starostlivosť o svoje maloleté dieťa potom môže spočívať v objektívnych
alebo subjektívnych okolnostiach, napr. ak rodičia starostlivosť o dieťa zanedbávajú, čo sa vyznačuje
nedostatkom ich starostlivosti, spôsobujúcim závažné ohrozenie vývoja dieťaťa alebo nebezpečenstva
pre dieťa, zlyhanie pri zabezpečení telesných potrieb dieťaťa - výživy, ošatenia, ubytovania, zdravotnej

starostlivosti, citové zanedbávanie - nezabezpečenie citových potrieb dieťaťa a pod. Každé zverenie
dieťaťa do náhradnej starostlivosti predstavuje faktický zásah do výkonu rodičovských práv.

10. Jednou z foriem náhradnej starostlivosti, je náhradná osobná starostlivosť inej fyzickej osoby ako
rodiča. Základnou podmienkou pre zverenie maloletého dieťaťa do náhradnej osobnej starostlivosti je

potreba chrániť záujem maloletého dieťaťa a subsidiárne v zmysle § 44 Zákona o rodine sú týmito
podmienkami aj skutočnosť, že rodičia nezabezpečujú, alebo nemôžu zabezpečiť osobnú starostlivosť
o maloleté dieťa. Naplnené musia byť vždy všetky uvedené predpoklady pre odňatie dieťaťa zo
starostlivosti jeho rodičov. V prípade posudzovania splnenia podmienok pre nariadenie náhradnej
osobnej starostlivosti berie teda súd do úvahy dve skutočnosti - záujem maloletého dieťaťa a to, či

sa žiadny rodič naozaj nemôže alebo nechce o svoje dieťa starať. Právnym následkom nariadenia
náhradnej osobnej starostlivosti je, že sa rodičia nemôžu o svoje dieťa osobne starať a túto starostlivosť
zabezpečuje osoba, ktorej bolo dieťa rozhodnutím zverené, avšak len dočasu, kým si rodič na svojej
strane nevytvorí alebo neobnoví podmienky pre prevzatie osobnej starostlivosti o dieťa. Rozhodujúcuúlohu vo výchove dieťaťa totiž majú vždy v prvom rade jeho rodičia. Obsahom ich práva „vychovávať“
dieťa je v prvom rade právo (a povinnosť) chrániť záujem dieťaťa, tiež riadiť a usmerňovať jeho konanie
a vykonávať nad ním dohľad, právo mať dieťa u seba, resp. určiť miesto jeho pobytu a právo osobne

sa o neho starať.

11. Z obsahu spisu vyplynulo, že maloletý F. sa narodil zo vzťahu rodičov, ktorý trval od r. 2011 do r.
2014, po ukončení spolužitia bol maloletý rozsudkom Okresného súdu Galanta č. k. 16P/49/2015-33
zo dňa 22.06.2015 zverený do osobnej starostlivosti matky a otcovi bola uložená povinnosť platiť na

dieťavýživné,zároveňrodičovskoudohodouzostalstykotcasmaloletýmneobmedzený.Zobsahuspisu
ďalej vyplýva, že matka (ktorá jej spolužitie s otcom dieťaťa opísala ako problémové, poznamenané
agresívnym správaním partnera voči nej), mala problémy s alkoholom, žila neusporiadaným spôsobom
života a starostlivosť o maloletého F. nezvládala. Postupne preto starostlivosť o dieťa presúvala na
navrhovateľku (starú matku maloletého z matkinej strany), až u nej maloletý napokon zostal a matka si
ho od starej matky sporadicky brávala na návštevu. Otec v rokoch 2016 až 2019 pracoval v Nemecku,

syna si po dohode s matkou bral k sebe v čase, keď sa nachádzal na Slovensku, kedy maloletý u
otca aj prespával a ich vzťahy boli dobré. Od jari 2020 s príchodom pandémie Covid-19 sa vzťahy
medzi otcom a maloletým prerušili, resp. významne obmedzili, a k ich obnoveniu už nedošlo ani po
skončení pandémie, keďže navrhovateľka mu v stykoch so synom bráni. V súčasnosti maloletý F. otca
už odmieta a vyjadruje sa o ňom negatívne, z dokazovania je však zrejmé, že ide o vyjadrenia a postoje

prevzaté od iných osôb. Otec má k synovi silné citové väzby a má záujem o maloletého sa starať,
maloletý však prejavil záujem zostať žiť s navrhovateľkou. Úlohou súdu bolo zistiť a to aj za pomoci
znaleckého dokazovania, vhodnosť výchovného prostredia pre maloletého, vzťahové väzby maloletého
k navrhovateľke a otcovi, osobnostné predpoklady ich oboch pre výchovu a starostlivosť o maloletého,
dôvody odmietania otca zo strany maloletého a ďalšie súvislosti, na základe ktorých aj podľa názoru

odvolacieho súdu dospel prvoinštančný súd k správnemu záveru o potrebe zverenia maloletého do
osobnej starostlivosti otca, pretože neboli naplnené zákonné predpoklady pre zverenie maloletého do
náhradnej osobnej starostlivosti navrhovateľky.

12. Odvolací súd považoval za potrebné zdôrazniť, že inštitút náhradnej osobnej starostlivosti o maloleté

dieťa je inštitútom dočasným, teda sa má uplatňovať len dovtedy, kým rodičia alebo niektorý z nich, nie
sú schopní sami zabezpečovať osobnú starostlivosť o maloleté dieťa. Tento inštitút nemá v žiadnom
prípade nahrádzať rodičovskú výchovu a starostlivosť o vlastné maloleté deti, pretože sú to rodičia, ktorí
sú v prvom rade povinní sa o svoje maloleté deti starať a aj ich vychovávať. Dieťa pritom má zároveň
právo, aby ho vychovávali predovšetkým jeho rodičia, ak sú toho schopní. Pomoc širšej rodiny má byť

len sekundárna a doplnená v rámci prirodzených rodinnoprávnych vzťahov fungujúcich v širšej rodine.
Zodpovednosť za výchovu dieťaťa, starostlivosť o neho a správu jeho vecí však majú predovšetkým jeho
rodičia.Vdanomprípadebolopreukázané,žeotecdieťaťajeschopnýomaloletéhosastaraťamáotoaj
vážny záujem. Navrhovateľka počas celého konania spochybňovala spôsobilosť otca a to predovšetkým
s poukazom na jeho agresívne správanie a závislosť na omamných a psychotropných látkach, avšak

jej tvrdenia sa v konaní nepreukázali a boli dostatočne presvedčivo vyvrátené znaleckým dokazovaním
znalca z odboru zdravotníctvo, odvetvie psychiatria MUDr. G. O. a znalca z odboru psychológia,
odvetvie Klinická psychológia dospelých, Klinická psychológia detí, Poradenská psychológia Mgr. P.
W.. Znalec O. z vyšetrení otca a existujúcej dokumentácie dospel k záveru, že otec nie je závislý
ani od alkoholu ani od iných psychotropných či omamných látok a z psychiatrického hľadiska znalec

nenašiel dôvody, ktoré by bránili otcovi zabezpečiť osobnú starostlivosť o maloletého z krátkodobého
ani z dlhodobého hľadiska. Znalec W. zistil u otca viditeľný kladný vzťah k maloletému, pričom aj pri
masívnej kritike jeho rodičovských kompetencií zo strany maloletého, reagoval otec na maloletého
zrelými zvládacími mechanizmami bez prítomných manipulatívnych tendencií alebo akýchkoľvek
porúch správania, ktoré by korešpondovali s obrazom, ktorý udávala o otcovi navrhovateľka. Záver

prvoinštančného súdu, že otec spĺňa osobnostné predpoklady pre výkon osobnej starostlivosti o svojho
syna tak nemožno považovať za výsledok nesprávnych skutkových zistení súdu, naopak ide o záver
podložený, zodpovedajúci vykonanému dokazovaniu, vychádzajúci z posudkov odborníkov na danú
problematiku, ktorých správnosť úsudku nemá ani odvolací súd dôvod spochybňovať. Argumentácia
navrhovateľky, odmietajúcej pripustiť, že by otec mohol osobnostne dozrieť a napriek vykonanému

znaleckému dokazovaniu stále spochybňujúcej jeho rodičovské kompetencie, nemá v súčasnosti žiadnu
oporu vo vykonanom dokazovaní a jej odvolacie námietky preto boli vyhodnotené ako nedôvodné. Aj
keď odvolateľka tvrdí opak, neboli preukázané ani prekážky z dôvodu nevhodných bytových podmienok,
ktoré by otcovi mali brániť v zabezpečovaní starostlivosti o syna, hoci ich navrhovateľka rovnakospochybňovala. Otec má pre život so synom všetko potrebné, aj keď jeho bytové podmienky sú v
súčasnosti skromnejšie ako u navrhovateľky. Skutočnosť, že rodič nemá vytvorené dokonalé bytové
podmienky nemôže byť rozhodujúcou pre zvažovanie zverenia jeho dieťaťa do náhradnej starostlivosti.

Náhradnú starostlivosť môže súd nariadiť až vtedy, keď ohrozenie riadnej výchovy dieťaťa nekvalitou
jeho života preváži nad jeho záujmom podporovať biologické väzby a rodinný život, a o takomto prípade
tu rozhodne hovoriť nemožno.

13. Odvolateľka vytýkala súdu, že nezohľadnil najlepší záujem maloletého a skutočnosť, že maloletý

otca trvalo a dlhodobo odmieta. Odvolací súd jej však ani v tomto nemohol dať za pravdu. Súd prvej
inštancie opakovane zisťoval názor maloletého a náležite sa ním zaoberal, dospel však k záveru, že hoci
maloletý vyjadril želanie zostať žiť s navrhovateľkou, napokon po vyhodnotení všetkých dôkazov treba
uzavrieť, že s ohľadom na okolnosti prípadu bude v najlepšom záujme maloletého práve jeho zverenie
do osobnej starostlivosti otca a s týmto záverom sa odvolací súd plne stotožňuje. Treba vychádzať z
premisy, že otec ako rodič (v súčasnosti už jediný žijúci rodič maloletého F.) má zákonom garantované

prednostné právo oproti iným osobám, na starostlivosť o svoje dieťa za predpokladu, že má záujem
a je schopný takúto starostlivosť zabezpečiť, ktorá podmienka bola v danom prípade naplnená. Nie je
pravdivé tvrdenie odvolateľky, že maloletý otca odmieta trvalo a dlhodobo, keďže bolo preukázané, že do
vypuknutia pandémie v roku 2020 otca neodmietal a pravidelne sa s ním stretával vrátane prespávania
u otca a k zmene jeho postoja k otcovi došlo práve pôsobením vplyvu navrhovateľky. Znalec W. zistil, že

u maloletého v súčasnosti prevažujúci negatívny postoj k otcovi je výsledkom ovplyvňovania zo strany
navrhovateľky vo vzťahu k otcovi, čím nezvládla rodičovskú rolu a v dôsledku eskalácie ich vzájomných
konfliktov bránila maloletému v jeho stretávaní sa s otcom a v rozvíjaní jeho vzťahu s otcom.

14. Odvolací súd zhodne so súdom prvoinštančným vyššie uvedený nedostatok vo výchove

navrhovateľky považuje za veľmi významný pri svojom rozhodovaní, keďže takéto správanie
navrhovateľky je v hrubom rozpore s eminentným záujmom maloletého na budovaní silných citových
väzieb s vlastným otcom, ktorý má svojho syna rád a už niekoľko rokov sa márne domáha aspoň
stretávania s ním, navrhovateľka mu však bez akéhokoľvek rozumného dôvodu v stretávaní so synom
bráni. Odvolávanie sa na negatívny vzťah maloletého voči otcovi a jeho odmietanie preto nie je zo

strany navrhovateľky namieste, keďže bolo celkom jednoznačne preukázané, že ho spôsobila práve
ona. Treba si pritom uvedomiť, že rodič zohráva v živote každého dieťaťa nezastupiteľnú úlohu, ktorú
nedokáže zastať žiadny iný príbuzný, akokoľvek by mal dobré úmysly a vhodné podmienky. Ponechanie
dieťaťa u starej matky tak v danom prípade vykazuje vysokú mieru ohrozenia pre maloletého z dôvodu
cielenej likvidácie jeho citových väzieb k otcovi, ktorý je v súčasnosti už jediný žijúci rodič maloletého F.

a v budúcnosti by to mal byť práve on, kto bude F. pevnou oporou a to aj v čase, kedy navrhovateľka
možno už toho nebude schopná (treba vziať do úvahy tiež viacgeneračný rozdiel, ktorý bude citeľný
najmä s pribúdajúcim vekom dieťaťa). Rozhodnutie súdu, ktorý zamietol návrh navrhovateľky a zveril
maloletého do osobnej starostlivosti otca preto plne rešpektuje najlepší záujem dieťaťa a to napriek
tomu, že maloletý verbalizoval svoj negatívny postoj k otcovi. Hoci totiž maloletý F. vzhľadom na svoj vek

nepochybne už dokáže formulovať svoje názory a priania, zároveň však určite nie je schopný objektívne
posúdiť, čo je v jeho najlepšom záujme, odhliadnuc od skutočnosti, že znalec jasne definoval správanie
a názory maloletého ako neautentické.

15. Súd prvej inštancie preto správne vychádzal zo záverov znalca psychológa, ktorý sa vyjadril v

prospech osobnej starostlivosti otca, a to aj za cenu krátkodobých negatívnych dopadov na maloletého,
ktoré bude dieťa subjektívne prežívať, avšak s dlhodobým riešením situácie berúc do úvahy ešte
relatívne nízky vek dieťaťa. Súd pritom vyvinul značné úsilie - aj formou uloženia výchovného opatrenia -
aby zmenil postoj navrhovateľky k otcovi maloletého v otázke jeho stretávania s maloletým a nasmeroval
ju k psychologickému poradenstvu za účelom prehodnotenia svojho konania, ktorým maloletému škodí,

nedošlo ale ani k jedinému jej stretnutiu s otcom z dôvodov na strane navrhovateľky. Aj z uvedeného
je teda zrejmé, že navrhovateľka nemieni svoje správanie v otázke podporovania vzťahov otca a syna
korigovať, čím neposkytla súdu možnosť zabezpečiť maloletému pozvoľný prechod do starostlivosti otca
s postupným rozširovaním stykov, ale dôvodne napokon viedlo súd k radikálnemu rozhodnutiu o zverení
maloletého do starostlivosti otca.

16. Pokiaľ ide o námietku, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností a to konkrétne výsluchom psychologičky PhDr. E., ktorú maloletý s
navrhovateľkou dlhšiu dobu navštevuje, ako aj záverečnou správou o priebehu a výsledkoch súdomnariadeného výchovného opatrenia, odvolací súd pripomína, že súd rozhoduje o tom, ktoré z
navrhnutých dôkazov vykoná (§ 185 ods. 1 CSP). V tejto súvislosti treba objasniť, že dokazovanie
je zákonom upravený postup súdu, ako aj účastníkov konania, na základe ktorého súd získava pre

rozhodnutie podstatné skutkové poznatky o veci, ktorá je predmetom konania a preto sa v dokazovaní
obmedzuje len na zisťovanie skutkových poznatkov. Súd je subjektom, ktorý určuje, čo sa bude
dokazovať, ako bude dokazovanie prebiehať, ktoré skutočnosti bude považovať za preukázané a
ktoré dôkazy vykoná. Sudca sa teda nestáva pasívnym arbitrom, ktorý je pri zisťovaní skutkového
stavu odkázaný na tvrdenia a dôkazné návrhy strán. Zároveň súd musí dbať na to, aby nevylúčil taký

dôkaz, ktorý má potenciál preukázať rozhodný skutkový poznatok tvrdený účastníkom konania, ak tento
skutkový poznatok nebude preukazovať iným dôkazom. Pokiaľ sa súd rozhodne dôkaz nevykonať, musí
to zdôvodniť v odôvodnení svojho rozsudku, ktorú povinnosť mu výslovne ukladá § 220 ods. 2 CSP.
V danom prípade súd prvej inštancie vykonal rozsiahle dokazovanie za účelom zistenia skutkových
okolností potrebných pre rozhodnutie vo veci a to nielen výsluchom účastníkov konania, ale množstvom
listinných dôkazov, písomných správ cestou na to povolaných inštitúcii a znaleckých posudkov i

výsluchov znalcov a zhromaždil tak dostatok skutkových podkladov významných pre rozhodnutie aj bez
vykonania navrhovateľkou spomínaných dôkazov, ktoré nemohli priniesť žiadne nové informácie, ktoré
by súdu neboli známe, preto ich nevykonaním sa súd nedopustil žiadneho pochybenia. Zároveň súd
prvej inštancie v bode 56 napadnutého rozsudku veľmi podrobne zdôvodnil, prečo zamietol vykonanie
uvedených dôkazov, čím boli zároveň naplnené podmienky zakotvené v § 22 ods. 2 CSP a nemožno mu

v tomto smere nič vytknúť, pričom odvolací súd sa aj s úvahami prvoinštančného súdu predostrenými
v uvedenom bode plne stotožňuje.

17. Po preskúmaní celej veci odvolací súd dospel k názoru, že skutočný stav veci bol zistený dôsledne,
súd prvej inštancie sa dostatočne zaoberal splnením zákonných podmienok umožňujúcich maloletého

zveriť do náhradnej osobnej starostlivosti vychádzajúc z aplikácie príslušných hmotnoprávnych
ustanovení podľa § 44 a § 45 Zákona o rodine a zároveň napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
dáva účastníkom konania relevantnú odpoveď na ich podstatnú argumentáciu, s ktorou sa súd
náležite vysporiadal, takže v jeho postupe a rozhodnutí nebolo zistené žiadne z pochybení vytýkaných
odvolateľkou.

18. Odvolací súd pripomenul, že podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických
a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať
všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva
je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky.

Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným
výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami (IV. ÚS
252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). Vychádzajúc z vyššie uvedeného
posúdil odvolací súd námietky odvolateľky v celom rozsahu ako neopodstatnené a plne sa stotožnil so

záverom prvoinštančného súdu, že v danom prípade nie sú splnené zákonné predpoklady pre zverenie
maloletého do náhradnej osobnej starostlivosti navrhovateľky a naopak sú tu dôvody pre jeho zverenie
do osobnej starostlivosti otca, ktoré rozhodnutie je v súlade s najlepším záujmom dieťaťa, zároveň sa
stotožnilajsostatnýmivýrokmirozsudkubezpotrebyosobitnesanimizaoberaťpreabsenciurelevantnej
odvolacej argumentácie, preto napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 2 CSP z dôvodu vecnej správnosti

potvrdil.

19. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie (ďalej len „dovolateľka“) navrhovateľka, ktorého
prípustnosť odvodzovala z ustanovenia § 420 písm. e), f) CSP.

20. Dovolateľka s poukazom na § 420 písm. e/ CSP namietala, že v konaní pred Okresným súdom
Galanta rozhodoval vylúčený sudca lebo nesprávne obsadený súd, keď podala námietku zaujatosti voči
konajúcemusudcoviprvoinštančnéhoOkresnéhosúduGalanta,oktorejnámietkeneboloanilendodnes
rozhodnuté. Ďalej s poukazom na ust. § 420 písm. f/ CSP namietala, že súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k

porušeniu práva na spravodlivý proces a to v súvislosti s postupom prvoinštančného a odvolacieho súdu,
keď tieto nevypočuli svedkyňu PhDr. Y. E., ktorú na pojednávanie prvoinštančný súd riadne predvolal a
ona sa na pojednávanie riadne dostavila, rodičia maloletého dotknutú svedkyňu riadne zbavili povinnosti
zachovávať mlčanlivosť, pričom menovaná viac ako 2 roky pravidelne poskytovala psychologickú pomocaporadenstvomaloletému,avšaknapriektomujukonajúcesúdyvkonaníakosvedkanevypočuli,ďalejv
súvislosti s tým, že konajúci prvostupňový súd vo veci nariadil výchovné opatrenie na 6 mesiacov v CDR
Sereď a uložil CDR Sereď predložiť záverečnú správu o priebehu nariadeného výchovného opatrenia,

avšak vo veci rozhodol už dňa 06.07.2022 t. j. spred skončením ním nariadeného výchovného opatrenia
abezriadnejznalostivýsledkomnariadenéhovýchovnéhoopatrenia(bezpredloženiazáverečnejsprávy
CDR Sereď); uvedený postup konajúceho súdu prvej inštancie bol evidentne nesprávny a znemožnil
účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k závažnému
porušeniu jeho práva na spravodlivý proces, kedy pri správnom postupe by navrhovateľka mala možnosť

klásť dotknutej svedkyni PhDr. E. otázky na súdnom pojednávaní, keďže aj prvoinštančný súd jej výsluch
považoval za dôvodný a na pojednávanie ju predvolal a vytvoril podmienky, aby tento výsluch svedkyne
mohol byť v konaní riadne a zákone realizovaný a tiež pri správnom postupe by súd poznal konečný
výsledok ním nariadeného výchovného opatrenia v CDR Sereď a na súdnom pojednávaní by mohla
byť vykonaná ako dôkaz záverečná správa CDR Sereď, ktorá by bola podkladom pre spravodlivé a
zákonné rozhodnutie súdu vo veci samej, pričom uvedené pochybenia prvoinštančného súdu nenapravil

a neodstránil ani odvolací krajský súd. Na základe uvedeného konajúci prvoinštančný súd vo veci
nevykonal dôsledné dokazovanie, riadne nezistil skutkový stav veci, pričom vyššie uvedené skutočnosti
nerešpektoval ani odvolací súd.

21. Navrhovateľka tiež poukázala aj na to, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v spojení s

rozsudkom súdu prvej inštancie nie je dostatočne a riadne odôvodnený v súlade s § 220 ods. 2 CSP
a to najmä v tom, že sudca sa v konaní a ani v odôvodnení napadnutého rozsudku nevysporiadal
s rozhodujúcimi skutočnosťami, ktorými sú záujem maloletého ako aj okolnosti, schopnosti a
možnosti jednotlivých účastníkov konania poskytovať osobnú starostlivosť maloletému dieťaťu, riadne a
dostatočne neodôvodnil odmietnutie vykonania navrhovaných dôkazov (výsluch svedkyne E., konečná

správa CDR Sereď). Uvedené skutočnosti odvolací súd dostatočným spôsobom nevysvetlil, hoci sa
jedná o jedny z rozhodujúcich skutočností, od ktorých jednoznačne závisí rozhodnutie vo veci. Podľa
názoru navrhovateľky jej návrh na zverenie maloletého do náhradnej osobnej starostlivosti bol zo strany
navrhovateľky podaný v celom rozsahu dôvodne a sú splnené všetky zákonné podmienky nato, aby
konajúci súd návrhu v celom rozsahu vyhovel.

21.1. V dovolaní tiež namietala, že na strane otca maloletého vzhľadom na vykonané dokazovanie, nie
sú u neho splnené podmienky zverenia maloletého do jeho osobnej starostlivosti.

22. Vzhľadom na nesprávne právne posúdenie veci, pre ktoré môže dovolací súd sám zmeniť
rozhodnutie z dôvodu hospodárnosti navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky v zmysle § 449 ods.

3 CSP rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 11CoP/103/2022-1087 zo dňa 28.3.2023 vo výroku „Vo
zvyšku sa rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.“ vo vzťahu k výrokom rozsudku Okresného
súduGalantač.k.22P/101/2020-1008zodňa6.7.2022„I.Súdnávrhnavrhovateľkyzamieta.,II.Maloleté
dieťa sa zveruje do osobnej starostlivosti otca s tým, že obaja rodičia majú právo maloleté dieťa
zastupovať a spravovať jeho majetok., …, V. Nad výchovou maloletého dieťaťa sa nariaďuje dohľad

v období jedného roka od právoplatnosti tohto rozsudku, ktorý bude vykonávaný za súčinnosti Úradu
práce, sociálnych vecí a rodiny Nové Zámky., … X. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu
trov konania.“ zmenil tak, že „Maloleté dieťa F. P., nar. X.X.XXXX, sa zveruje do náhradnej osobnej
starostlivosti navrhovateľky, ktorá ho bude zastupovať a spravovať jeho majetok v bežných veciach
v rovnakom rozsahu ako rodičia maloletého, otca dieťaťa sa zaväzuje uhrádzať výživné na maloleté

dieťaťa v sume 150 Eur mesačne vopred k rukám navrhovateľky cestou príslušného úradu práce,
sociálnych vecí a rodiny, a to počnúc dňom podania návrhu na začatie konania v tejto veci.“ a rozhodol
o zročnom výživnom a upravil styk otca maloletého s maloletým dieťaťom a priznal navrhovateľke
voči otcovi dieťaťa nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% zmenil rozsudok Krajského súdu v
Trnave č. k. 11CoP/103/2022-1087 zo dňa 28.3.2023 vo výroku „Žiaden z účastníkov nemá nárok na

náhradu trov odvolacieho konania.“ tak, že „Navrhovateľka má otcovi dieťaťa nárok na náhradu trov
prvoinštančného konania, odvolacieho konania a dovolacieho konania v rozsahu 100%.“ Alternatívne,
najmä vzhľadom na procesné pochybenia, navrhol aby Najvyšší súd SR v zmysle § 449 ods. 1, ods.
2 Civilného sporového poriadku rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 11CoP/103/2022-1087 zo dňa
28.3.2023 zrušil vo výrokoch III. a IV. tohto rozsudku a v zmysle § 450 Civilného sporového poriadku

vrátil vec odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

23. K dovolaniu bolo podané písomné vyjadrenie zo strany Úradu práce sociálnych vecí a rodiny Nové
Zámky, ktorý podal správu o výkone výchovného opatrenia. V správe bolo uvedené, že maloletý F. sanachádza v starostlivosti otca od 22.5.2023. Otec maloletého s maloletým F. a priateľkou pani D. žijú
v prenajatom dvojizbovom byte, priestory bytu sú účelne zariadené, čisté chod domácnosti je riadne
zabezpečený. Maloletý F. mať k dispozícii svoju izbu, ktorá je zariadená, má samostatné lôžko, hračky.

Rodinamávbytemačku.Kbytovýmpomerovrodinynemáúradnámietky.Otecmaloletéhoježivnostník,
pracuje na stavbe s príjmom 1000 eur mesačne. Jeho priateľka je zamestnaná v Euro Dable Šaľa s
príjmom 750 eur mesačne. Za prenájom platia 360 eur mesačne. Pracovný čas majú zosúladený, tak
aby vedeli pokryť starostlivosť o maloletého F.. V rámci názoru maloletý F. uviedol, že s tatinom a D. sa
mu býva celkom dobre, venujú sa mu. Cez deň buď idú na výlet alebo sa hrá na mobile, na počítači.

Jedlo má pripravené, aj obed a polievku, dostáva aj ovocie. Má svoju izbu, páči sa mu v nej, má hračky
aj knihy. Tatino a D. sú na neho dobrí, nerobia mu zle, neubližujú mu. Žiadnu pomoc nepotrebuje. Babka
za ním nebola, je mu to trošku ľúto, ale telefonovala mu 3 trikrát. Byť u tatina na začiatku bola zmena,
ale zvládol to. Teraz je to v poriadku, s tatinom a D. sa vie porozprávať. Trvanie názoru bolo realizované
primerane jeho veku, rozumovým schopnostiam bez prítomnosti tretej osoby. Úrad uvádza, že nariadené
výchovné opatrenie dohľad plní svoj účel.

24. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky k dovolaniu podala písomné vyjadrenie s tým, že po
podrobnom oboznámení sa s obsahom dovolania konštatuje, že dovolateľka v podstatnej miere len
opakuje argumenty, ktoré boli obsiahnuté v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorými sa
už v dostatočnom rozsahu vysporiadal odvolací súd. Zotrvala na všetkých svojich písomných ako aj

ústnych vyjadreniach prokurátora, ktoré boli podané v rámci konania. Vo veci bolo vykonané rozsiahle
dokazovanie, skutkový stav bol riadne a zákonne zistený a vyhodnotený s prihliadnutím na najlepší
záujem maloletého dieťaťa. V predmetnej veci vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že otec
maloletého je schopný riadne zabezpečiť výchovu a starostlivosť o maloletého. Súd vzhľadom na
okolnosti daného prípadu rozhodol aj o uložení výchovného opatrenia v zmysle § 37 ods. 2 písm. b)

zákona o rodine v trvaní jedného roka od právoplatnosti rozsudku, ktorý bude vykonávaný za súčinnosti
orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately. Závery súdov oboch stupňov sú výsledkom
vyhodnotenia skutkových okolností, ktoré v konaní vyšli najavo. Mal za to, že v predmetnej veci nie sú
dané dovolacie dôvody v zmysle § 420 písm. e) a f) CSP a nie sú ani dôvody na odklad vykonateľnosti
rozhodnutia. Rozhodnutie považoval za správne a zákonné a preto ho navrhol zamietnuť.

25. K dovolaniu sa písomne vyjadril aj Úrad práce sociálnych vecí a rodiny Nové Zámky písomným
vyjadrením zo dňa 27.7.2023. Úrad uviedol, že zo spisovej dokumentácie je zrejmé, že stará matka
podávala vyjadrenia na rôzne inštitúcie - Ústredie práce sociálnych vecí a rodiny Bratislava, Ministerstvo
práce sociálnych vecí a rodiny Bratislava, Kanceláriu prezidenta SR, verejného ochrancu práv,

Generálnu prokuratúru SR. Mal za to, že rozhodnutie Okresného súdu Galanta v spojitosti s rozhodnutím
Krajského súdu v Trnave korešpondujú s najlepším záujmom dieťaťa, jeho právom byť vo výchove a
starostlivosti svojho rodiča.

26. K dovolaniu podal písomné vyjadrenie aj otec maloletého. K dovolaniu podľa § 420 písm. e)

CSP uviedol, že odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančného súdu a rozhodnutie o námietke zaujatosti
podané navrhovateľkou voči sudcu prvoinštančného súdu ponecháva na rozhodnutie najvyššieho
súdu. Navrhovateľka počas celého konania podávala neopodstatnené návrhy, sťažnosti, námietky a
iné podnety na viaceré osoby, ktoré prišli s ňou do kontaktu a dovolili vyjadriť protichodný názor.
K dovolaniu vo vzťahu k § 420 písm. f) CSP uviedol, že súd prvej inštancie vykonal v konaní

rozsiahle dokazovanie za účelom zistenia skutkových okolností potrebných pre rozhodnutie vo veci a
vzhľadom k tomu, že uložené výchovné opatrenie v CDR Sereď sa míňalo svojmu účinku, tak pred
skončením 6 mesačnej doby uloženého výchovného opatrenia v CDR Sereď vytýčil pojednávanie vo
veci. K takémuto rozhodnutiu prvostupňového súdu došlo najmä kvôli tomu, že správanie navrhovateľky
bolo opakovane nevyhovujúce k dosiahnutiu účelu uloženého výchovného opatrenia. Navrhovateľka

opakovane nerešpektovala záujem otca o stretávanie sa a budovanie narušeného vzťahu s maloletým
dieťaťom, nezúčastňovala sa sedení, nespolupracovala, nezdvíhala telefón a podobne. Vzhľadom k
nevykonanému dôkazu výsluchu svedkyne PhDr. Y. E. sa už viackrát vyjadril, pričom sa odvoláva na
všetky predchádzajúce vyjadrenia, len uvádza, že súd na základe dostatočne vykonaných dôkazov
nielen výsluchom účastníkov konania, ale aj množstvom listinných dôkazov, písomných správ, na

to povolaných inštitúcií znaleckých posudkov a výsluchov znalcov zhromaždil dostatok skutkových
podkladov významných pre rozhodnutie aj bez vykonania navrhovateľkou spomínaných dôkazov.
Poukázalnato,žejeveľmidôležitésiuvedomiť,žeotecakorodič,mázákonomgarantovanéprednostné
právo oproti ostatným osobám na zabezpečenie starostlivosti o svoje dieťa za predpokladu, že mázáujem a je schopný takúto starostlivosť zabezpečiť, ktorá podmienka bola v danom prípade naplnená.
Nepravdivé tvrdenie navrhovateľky, že maloletý dlhodobo otca odmietal, k zmene jeho postoja k
otcovi došlo práve pôsobením a vplyvom navrhovateľky. Poukázal na to, že náhradná starostlivosť má

nahrádzať osobnú starostlivosť vtedy, ak ju rodičia nezabezpečujú alebo nemôžu zabezpečiť. Tento
inštitút nemá nahrádzať rodičovskú výchovu a starostlivosť o vlastné maloleté deti. Záverom uviedol,
že od júna tohto roku sa maloleté dieťa až doposiaľ nachádza nepretržite v jeho domácnosti, kde
má zabezpečené všetky sociálne, materiálne, emocionálne a iné potreby. Otec sa o maloleté dieťa
plnohodnotne stará, uspokojuje všetky potreby pre zdravý psychický vývoj dieťaťa a podieľa sa na jeho

výchove. Maloleté dieťa je šťastné v jeho prítomnosti, zvykne sa telefonicky spojiť s dovolateľkou a v
domácnosti otca je veľmi spokojné. Vzhľadom na uvedené navrhol dovolanie ako nedôvodné zamietnuť.

27. V ďalšej reakcii navrhovateľka reagovala na vyjadrenie kolízneho opatrovníka podaním zo dňa
11.08.2023. Z obsahu vyjadrenia vyplýva, že veľmi ľúbi svojho vnúčika a celých 10 rokov jej išlo len
o jeho bezpečie, kľud. V podaní poukazovala na zlé správanie otca k maloletému F., poukazovala na

to akým všetkým negatívnym skúsenostiam bol maloletý F. vystavený. Poukazovala na manipulatívne
konanie vo veci, pričom by bolo vhodné, aby maloletý aj sám vypovedal, aby mu bol daný priestor na
vyjadrenie a aby to bolo brané za veľmi dôležité.

28. V danom prípade je dovolanie podané vo veci starostlivosti súdu o maloletých. Konanie v tejto veci

je od 1. júla 2016 upravené v CMP. Podľa § 2 ods. 1 CSP sa na konania podľa tohto zákona použijú
ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Keďže ustanovenia § 76
a § 77 CMP neustanovujú inak, dovolací súd na konanie o dovolaní navrhovateľky aplikoval ustanovenia
CSP.

29. Najvyšší súd príslušný na rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podal v
stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) účastník, v ktorého neprospech bolo napadnuté rozhodnutie
vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje
zákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú splnené podmienky podľa § 429 CSP v rámci
dovolacieho prieskumu dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť.

30. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu
spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo
domôcťsanaopravnomsúdenápravychýbanedostatkovvkonaníarozhodovanísúdunižšiehostupňa,
sa v civilnoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia

ktorých civilný súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádia konania, vrátane
dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).

31. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných
prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a

dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia
inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu.
Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie
konanie, patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu (m. m. napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III.
ÚS 550/2012).

32. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421
CSP. Ak teda zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho
súdu prípustné, takéto rozhodnutie nemožno úspešne napadnúť dovolaním.

33. Podľa § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť
samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný

opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.34. Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k
vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva

táto vada.

35. Podľa § 440 CSP dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný tak, ako sú obsahovo vymedzené
v podanom dovolaní.

Vo vzťahu k dovolaniu podľa § 420 písm. e) CSP.

36. V súvislosti s posúdením opodstatnenosti tejto námietky dovolací súd poukazuje na rozhodnutie
najvyššieho súdu publikované ako judikát pod R 59/1997 v zmysle, ktorého neexistencia žiadneho
rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo
nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok

prípustnosti dovolania v zmysle § 237 ods. 1 písm. g) OSP posúdi túto otázku samostatne. Tento záver
najvyššieho súdu je naďalej aktuálny aj vo vzťahu k § 420 písm. e) CSP. V danom prípade navrhovateľka
pri námietke podľa § 420 písm. e) CSP vyvodzovala vadu nesprávne obsadeného súdu z toho, že
v predmetnom spore rozhodoval vylúčený sudca, keď podávala námietku zaujatosti voči konajúcemu
sudcovi prvoinštančného súdu, o ktorej námietke nebolo ani dodnes rozhodnuté, námietka zaujatosti

bola súdu prvej inštancie doručená dňa 06.07.2022.

37. Sudca je vylúčený z prejednávania a rozhodovania sporu, ak so zreteľom na jeho pomer k sporu,
k stranám, ich zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní možno mať odôvodnené pochybnosti
o jeho nezaujatosti (§ 49 ods. 1 CSP). Dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú

v procesnom postupe sudcu a v jeho rozhodovacej činnosti (§ 49 ods. 3 CSP). Strana má právo z
dôvodov uvedených v § 49 uplatniť námietku zaujatosti (§ 52 ods. 1 CSP). V námietke zaujatosti musí
byť okrem všeobecných náležitostí podania uvedené, proti komu smeruje, dôvod, pre ktorý má byť sudca
vylúčený, kedy sa strana uplatňujúca námietku o dôvode vylúčenia dozvedela a dôkazy na preukázanie
svojho tvrdenia, ktorých povaha to pripúšťa, okrem tých, ktoré nemôže bez svojej viny pripojiť. Na

podanie (námietku), ktoré nespĺňa náležitosti podľa prvej vety, súd neprihliada; v tomto prípade sa vec
nadriadenému súdu nepredkladá. Ustanovenia o odstraňovaní vád podania sa nepoužijú (§ 52 ods. 2
CSP). Námietku zaujatosti je potrebné uplatniť najneskôr do siedmich dní, odkedy sa strana dozvedela
o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený. Na neskôr uplatnenú námietku zaujatosti súd neprihliada; v tomto
prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá (§ 53 ods. 1 CSP). Ak sa námietka zaujatosti týka

len okolností, ktoré spočívajú v procesnom postupe sudcu alebo jeho rozhodovacej činnosti, súd na
námietku zaujatosti neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá (§ 53 ods. 3
CSP).
37.1. V zmysle uvedených ustanovení je právne významný vzťah sudcu buď k veci (kedy má sudca svoj
konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci), alebo k stranám sporu

(o taký vzťah ide vtedy, ak sudca má k strane určitý osobný vzťah, so zreteľom na ktorý bolo možné
pochybovať o jeho nezaujatosti) alebo k zástupcom strán sporu. Samotné pochybnosti o existencii
takéhoto vzťahu sudcu nie sú určujúce; rozhodujúcim je, či reálne existujú okolnosti, ktoré by mohli
objektívne zakladať legitímne pochybnosti o nezaujatosti sudcu. Ustanovenie § 49 ods. 2 CSP ale
jednoznačne vylučuje z dôvodov zakladajúcich zaujatosť sudcu tie okolnosti, ktoré spočívajú v postupe

sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach.

38. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu konkrétne z bodu 18. vyplynulo,
že odvolací súd sa venoval aj tejto odvolacej námietke zo strany navrhovateľky, pričom odobril postup,
keď súd prvej inštancie poukazom na § 49 a 52 CSP posúdil podanie navrhovateľky ako nesplňujúce

zákonom predpísané náležitosti námietky zaujatosti a z uvedeného dôvodu na námietku neprihliadol.
Doslova uviedol, že, ,, keďže z obsahu podanej námietky zaujatosti je zrejmé, že táto neobsahuje
náležitosti námietky zaujatosti uplatnenej účastníkom, ktoré sú precizované v § 53 ods. 1 CSP a celkom
nepochybne sa týka len okolností, ktoré spočívajú v procesnom postupe sudkyne, v ktorom prípade súd
na takúto námietku zaujatosti neprihliada a ani vec nepredkladá na rozhodnutie nadriadenému súdu

(§ 53 ods. 3 CSP). V zmysle vyššie uvedených ustanovení je právne významný vzťah sudcu buď k
veci (kedy má sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o
veci) alebo k účastníkovi konania (o taký vzťah ide vtedy, ak sudca má k účastníkovi konania určitý
osobný vzťah, so zreteľom, na ktorý bolo možné pochybovať o jeho nezaujatosti) alebo k zástupcomúčastníkov konania. Samotné pochybnosti účastníka o existencii takéhoto vzťahu sudcu nie sú určujúce;
rozhodujúcim je, či reálne existujú okolnosti, ktoré by mohli objektívne zakladať legitímne pochybnosti
o nezaujatosti sudcu. Ustanovenie § 49 ods. 2 CSP ale jednoznačne vylučuje z dôvodov zakladajúcich

zaujatosťsudcutieokolnosti,ktoréspočívajúvpostupesudcuvkonaníoprejednávanejvecialebovjeho
rozhodovaní v iných veciach. So zreteľom na podstatu, obsah a predmet týchto námietok odvolací súd
resp. prvoinštančný súd správne na ne neprihliadol a o vylúčení namietaného sudcu ani nerozhodoval.
Tieto okolnosti v zmysle § 49 ods. 2 CSP zároveň navrhovateľka nešpecifikovala ani vo svojom podanom
dovolaní. Z týchto dôvodov najvyšší súd dospel k záveru, že navrhovateľka neopodstatnene tvrdí, že v

konaní došlo k procesnej vade zmätočnosti uvedenej v § 420 písm. e) CSP. Odvolací súd dostatočným
spôsobom objasnil z akých dôvodov nebolo potrebné o tejto námietke zaujatosti rozhodovať.

Dovolanie vo vzťahu k § 420 písm. f ) CSP.

39. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f/ CSP sú zásah súdu

do práva na spravodlivý proces a nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

40. Dovolacia námietka navrhovateľky vo vzťahu k ustanoveniu § 420 písm. f) CSP spočíva v

námietke nedostatočného zdôvodnenia rozhodnutia a to vo vzťahu k tomu, že sa súd nevysporiadal s
rozhodujúcimi skutočnosťami pre danú vec, ktorými sú najlepší záujem maloletého, ako aj schopnosti,
okolnosti a možnosti jednotlivých účastníkov konania poskytovať osobnú starostlivosť maloletému a
takisto dostatočne neodôvodnil odmietnutie vykonania navrhovaných dôkazov a to výsluch svedkyne
E., konečnú správu CDR Sereď.

41. Dovolací súd pripomína, že dovolaním sa nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení
urobených súdmi nižšej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Inými slovami, na
hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a druhej
inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorého prieskum skutkových zistení nespočíva v

prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porov.
I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly má dovolací súd možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie
je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (napr. tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný
dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov atď.) a či konajúcimi súdmi prijaté závery nie
sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na

spravodlivý proces.

42. Dovolací súd poukazuje na to, že, pod pojmom nesprávny procesný postup súdu je potrebné
rozumieťtakýpostupsúduvkonaní,ktorýjevrozporesozákonom.Abyboladanáprípustnosťdovolania,
musí súd svojím nesprávnym procesným postupom znemožniť strane sporu realizovať jej patriace

procesné práva, ktoré jej priznáva zákon. Medzi tieto procesné práva v zmysle judikatúry Najvyššieho
súduSlovenskejrepubliky(ďalejaj„NSSR“)patrínapríkladprávovykonávaťprocesnéúkonyvoformách
stanovených zákonom, právo nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy, právo vyjadriť sa k návrhom na
dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom, právo byť predvolaný na súdne pojednávanie, právo strany
konať pred súdom v materinskom jazyku, alebo v jazyku, ktorému rozumie, právo na to, aby bol rozsudok

strane doručený do vlastných rúk a iné.
42.1. Pre prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP musí intenzita zásahu do procesných
práv strany sporu v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu dosahovať mieru porušenia práva
na spravodlivý proces. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a dôvodnosť dovolania
len v tom prípade, ak miera porušenia procesných práv strany, v dôsledku nesprávneho procesného

postupusúdu,nadobudlaznačnú,výraznú,resp.relevantnúintenzituporušeniaprávasporovejstranyna
spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia sa rozumie
nesprávny (vadný) procesný postup súdu, spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení procesných
ustanovení, ktoré sa vymykajú zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu a ktorý tak
zároveň znamená aj porušenie procesných práv garantovaných Ústavou Slovenskej republiky.

42.2. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo
strany konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. uplatneným
nárokom a obranou proti takému uplatneniu. Pritom všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetkyotázky nastolené stranou konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných stranami konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované základné právo strany konania na súdnu ochranu, resp. spravodlivý proces.
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 204/04).

43. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (napr. sp. zn. II. ÚS 4/94, sp. zn. II. ÚS 3/97, sp.

zn. I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s
procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým
a právnym názorom účastníkov konania, vrátane ich dôvodov a námietok. Ústavný súd v zmysle svojej
judikatúry považuje za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné
od veci samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti
(napr. sp. zn. IV. ÚS 150/03, sp. zn. I. ÚS 301/06).

43.1. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj ústavného súdu platí, že judikatúra
síce nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola
daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia; ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303

- B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Ústavný súd
vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na
také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu (napr. rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03-30).

43.2. Nie je porušením práva na spravodlivý proces iné hodnotenie vykonaných dôkazov, skutkových
tvrdení strán, ako aj iný právny názor súdu na dôvodnosť uplatneného nároku. Vecná spojitosť
odôvodnenia rozhodnutia s princípom práva na spravodlivý proces garantuje každému účastníkovi
konania, že vydaný rozsudok musí spĺňať limity zrozumiteľného, určitého a logicky odôvodneného
rozsudku.

44. Z obsahu odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že tento sa zaoberal všetkými
odvolacími námietkami navrhovateľky a svoje rozhodnutie podrobne rozviedol v odôvodnení svojho
rozhodnutia. Podľa všetkých uvedených dôvodov mal za to, že rozsudok súdu prvej inštancie bol
vecne správny a bolo potrebné ho potvrdiť v časti uvedenej vo výroku napadnutého rozsudku. Vo

vzťahu k nevysporiadaniu sa, resp. nedostatočnému vysporiadaniu sa s námietkou ohľadom zisťovania
najlepšiehozáujmumaléhodieťadovolacísúdpoukazujenabod43.odôvodneniarozsudkuodvolacieho
súdu podľa ktorého : ,, Odvolateľka vytýkala súdu, že nezohľadnil najlepší záujem maloletého a
skutočnosť, že maloletý otca trvalo a dlhodobo odmieta. Odvolací súd jej však ani v tomto nemohol
dať za pravdu. Súd prvej inštancie opakovane zisťoval názor maloletého a náležite sa ním zaoberal,

dospel však k záveru, že hoci maloletý vyjadril želanie zostať žiť s navrhovateľkou, napokon po
vyhodnotení všetkých dôkazov treba uzavrieť, že s ohľadom na okolnosti prípadu bude v najlepšom
záujme maloletého práve jeho zverenie do osobnej starostlivosti otca a s týmto záverom sa odvolací
súd plne stotožňuje. Treba vychádzať z premisy, že otec ako rodič (v súčasnosti už jediný žijúci rodič
maloletého F.) má zákonom garantované prednostné právo oproti iným osobám, na starostlivosť o svoje

dieťa za predpokladu, že má záujem a je schopný takúto starostlivosť zabezpečiť, ktorá podmienka
bola v danom prípade naplnená. Nie je pravdivé tvrdenie odvolateľky, že maloletý otca odmieta trvalo a
dlhodobo, keďže bolo preukázané, že do vypuknutia pandémie v roku 2020 otca neodmietal a pravidelne
sa s ním stretával vrátane prespávania u otca a k zmene jeho postoja k otcovi došlo práve pôsobením
vplyvu navrhovateľky. Znalec W. zistil, že u maloletého v súčasnosti prevažujúci negatívny postoj k otcovi

je výsledkom ovplyvňovania zo strany navrhovateľky vo vzťahu k otcovi, čím nezvládla rodičovskú rolu
a v dôsledku eskalácie ich vzájomných konfliktov bránila maloletému v jeho stretávaní sa s otcom a v
rozvíjaní jeho vzťahu s otcom.
44.1. Odvolací súd zhodne so súdom prvoinštančným vyššie uvedený nedostatok vo výchove
navrhovateľky považuje za veľmi významný pri svojom rozhodovaní, keďže takéto správanie

navrhovateľky je v hrubom rozpore s eminentným záujmom maloletého na budovaní silných citových
väzieb s vlastným otcom, ktorý má svojho syna rád a už niekoľko rokov sa márne domáha aspoň
stretávania s ním, navrhovateľka mu však bez akéhokoľvek rozumného dôvodu v stretávaní so synom
bráni. Odvolávanie sa na negatívny vzťah maloletého voči otcovi a jeho odmietanie preto nie je zostrany navrhovateľky namieste, keďže bolo celkom jednoznačne preukázané, že ho spôsobila práve
ona. Treba si pritom uvedomiť, že rodič zohráva v živote každého dieťaťa nezastupiteľnú úlohu, ktorú
nedokáže zastať žiadny iný príbuzný, akokoľvek by mal dobré úmysly a vhodné podmienky. Ponechanie

dieťaťa u starej matky tak v danom prípade vykazuje vysokú mieru ohrozenia pre maloletého z dôvodu
cielenej likvidácie jeho citových väzieb k otcovi, ktorý je v súčasnosti už jediný žijúci rodič maloletého F.
a v budúcnosti by to mal byť práve on, kto bude F. pevnou oporou a to aj v čase, kedy navrhovateľka
možno už toho nebude schopná (treba vziať do úvahy tiež viacgeneračný rozdiel, ktorý bude citeľný
najmä s pribúdajúcim vekom dieťaťa). Rozhodnutie súdu, ktorý zamietol návrh navrhovateľky a zveril

maloletého do osobnej starostlivosti otca preto plne rešpektuje najlepší záujem dieťaťa a to napriek
tomu, že maloletý verbalizoval svoj negatívny postoj k otcovi. Hoci maloletý F. vzhľadom na svoj vek
nepochybne už dokáže formulovať svoje názory a priania, zároveň však určite nie je schopný objektívne
posúdiť, čo je v jeho najlepšom záujme, odhliadnuc od skutočnosti, že znalec jasne definoval správanie
a názory maloletého ako neautentické.“

45. Pokiaľ ide o nedostatok dôvodov vo vzťahu k námietke nevykonania navrhnutých dôkazov, dovolací
súd opätovne poukazuje na bod 46. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu, z ktorého jasne vyplýva,
z akých dôvodov neboli vykonané navrhnuté dôkazy zo strany navrhovateľky (výsluch svedkyne
psychologičky PhDr. E., ako aj záverečnou správou o priebehu a výsledkoch súdom nariadeného
výchovného opatrenia) s tým, že s poukazom na rozsiahlosť vykonaného dokazovania v predmetnej

veci, veľmi podrobné zdôvodnenie nevykonania navrhnutých dôkazov s poukazom na bod 56 rozsudku
súdu prvej inštancie, dovolaním napadnutý rozsudok podľa názoru dovolacieho súdu uvádza skutkový
resp. skutočný stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská účastníkov prerokovávanej
veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania i právne predpisy a úvahy, z ktorých odvolací
súd vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení rozsudku. Súd prvej inštancie vo veci vykonal

rozsiahle dokazovanie a spoľahlivo zistil skutočný stav, čo v konečnom dôsledku potvrdil aj odvolací súd.

46. Najvyšší súd uvádza, že (ani prípadné) nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie
všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu nie je v
rozhodovacej praxi dovolacieho súdu považované za vadu konania v zmysle § 420 písm. f/

CSP (1Cdo/41/2017, 2Cdo/232/2017, 3Cdo/26/2017, 4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017, 7Cdo/11/2017,
8Cdo/187/2017). Pri posudzovaní ústavnosti tohto právneho názoru nedospel ústavný súd (II. ÚS
465/2017) k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti. Súdy navyše riadne odôvodnili, ktoré rozhodné
skutočnosti považovali za preukázané a prečo naopak niektoré návrhy na doplnenie dokazovania
nepovažovali za opodstatnené. (viď bod 56. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie).

47. So zreteľom na obsah dovolania najvyšší súd zdôrazňuje, že súdna prax je jednotná v názore, že ak
súd niektorý dôkaz nevykoná, môže to viesť prípadne k nesprávnym skutkovým zisteniam a v konečnom
dôsledku aj k vecne nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k odňatiu možnosti konať pred súdom.
Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy

na zistenie skutkového stavu, nezakladá prípustnosť dovolania (1Cdo/126/2012, 2Cdo/132/2013,
3Cdo/12/2015, 4Cdo/191/2011, 5Cdo/43/2013, 6Cdo/95/2012, 7Cdo/179/2014, 8Cdo/346/2014). K
procesným právam strany sporu nepatrí, aby bol súdom vykonaný každý ňou navrhnutý dôkaz
alebo dôkaz, o ktorom sa procesná strana subjektívne domnieva, že by mal byť súdom vykonaný.
Rozhodovanie o tom, ktoré z dôkazov budú vykonané, patrí vždy výlučne súdu, a nie účastníkovi

konania. Ak sa súd rozhodne, že určité dôkazy nevykoná (napríklad preto, že sú podľa jeho názoru pre
vec nevýznamné alebo nadbytočné), nemôže to byť považované za postup znemožňujúci procesnej
strane uskutočňovať jej procesné oprávnenia v zmysle § 420 písm. f/ CSP (3Cdo/26/2017).

48. Len skutočnosť, že súdy neakceptovali návrhy na vykonanie dokazovania predložené dovolateľkou,

nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jej práv. Zásah do základného práva na súdnu ochranu
či práva na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti podľa názoru dovolacieho súdu bolo
možné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom navrhovaného
dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu
vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by nevykonaním

navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v
konaní (I. ÚS 350/08).49. Z vyššie uvádzaných dôvodov navrhovateľka neopodstatnene namietala vadu podľa § 420 písm. f)
CSP, preto dovolací súd dovolanie navrhovateľky postupom podľa § 447 písm. c) a f) CSP odmietol.

50. O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa § 451 ods. 3 CSP, podľa ktorého rozhodnutie o
trovách dovolacieho konania nemusí byť v takomto prípade odôvodnené.

51. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný žiadny opravný prostriedok.