Rozsudok – Výchovné opatrenia ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 31, 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 12CoP/24/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1621202264
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Slováčeková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:1621202264.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Slováčekovej a sudkýň

JUDr. Ľubice Bundzelovej a Mgr. Andrey Hadnagyovej, v právnej veci starostlivosti súdu o maloleté deti:
A. B., nar. XX. XXXXXXXX XXXX a B. B., nar. X. XXXXXXX XXXX, obe pobytom u matky, zastúpené
procesným opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, Vazovova 7/A, Bratislava,
matky: B. B. C., nar. XX. XXXXXXX XXXX, trvale pobytom D. XXXX/XX, E., a otca: F. B. B., nar. X. XXXX
XXXX, trvale pobytom G. XX/X, E., zastúpený splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária VERIONS,
s.r.o., so sídlom Radvanská 21, Bratislava, IČO: 47 239 441, o uložení výchovného opatrenia, o odvolaní
otca proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I z 3. marca 2022 č.k. 7P/1/2021-530, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie výrokom I. návrh otca na uloženie výchovného opatrenia
zamietol a výrokom II. žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. Svoje
rozhodnutie odôvodnil právne ustanovením § 52, § 57, § 58, § 111 písm. l) z. č. 161/2015 Z. z. Civilného
mimosporového poriadku (ďalej len „Civilný mimosporový poriadok“), čl. 5, § 37 ods. 1 a ods. 2 písm.
d) z. č. 36/2005 Z. z. o rodine (ďalej len „Zákon o rodine“), čl. 8 ods. 1 a ods. 2 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa. Vecne dôvodil, že
otec sa návrhom v znení súdom prvej inštancie pripustenej zmeny (na pojednávaní 3. marca 2022 –
pozn. odvolacieho súdu) domáhal uloženia povinnosti maloletým A. a B., ako aj ich matke podrobiť
sa odbornému psychologickému poradenstvu v trvaní dvanásť mesiacov, v rozsahu najmenej jednej
hodiny každý kalendárny týždeň, za účelom odstránenia odmietania otca, starých rodičov a maloletých
súrodencov H. a B. maloletými, obnovenia osobného styku medzi maloletými a otcom vrátane starých
rodičov a ich maloletých súrodencov, a nápravy následkov dlhoročného odlúčenia otca, starých rodičov

a detí a konfliktov v rodine, ktoré maloleté v dôsledku ich rozvíjajúcej sa psychiky nie sú schopné vo
vnútornom prežívaní sami zvládnuť, a tým pomôcť maloletým prekonať ich negatívne pocity, vyrovnať sa
s nimi a napraviť aj ich zjavne narušené vzťahy k otcovi, starým rodičom a maloletým súrodencom. Vo
vzťahu k matke žiadal výchovné opatrenie uložiť aj za účelom odstránenia komunikačných problémov
medzi rodičmi vyplývajúcich najmä z jej výrazne negatívneho vzťahu k otcovi manifestovaného aj pred
maloletými a za účelom pomoci matke pochopiť a akceptovať fakt, že vo výchove a individuálnom
osobnostnom vývoji maloletých má otec, starí rodičia a maloletí súrodenci nezastupiteľnú úlohu, čím

môže dôjsť tiež k zlepšeniu riešenia problémov a konfliktov, ktoré sa nebudú prenášať na maloleté
a k zmierneniu tenzie medzi rodičmi. Matke žiadal uložiť i povinnosť zabezpečiť účasť maloletých
na realizácii výchovného opatrenia. Zároveň navrhoval žiadnemu z účastníkov konania nepriznať
nárok na náhradu trov konania. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že návrhu otca nie je možnévyhovieť z dôvodu, že takéto rozhodnutie by nenašlo oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania
a nebolo by súladné s najlepším záujmom maloletých. Naviac by, vzhľadom na zistenú situáciu
týkajúcu sa prežívania maloletých a ich odmietavého postoja k otcovi, bolo zrejme nevykonateľné.

V prejednávanej veci nebolo preukázané, že by bol splnený niektorý z materiálnych predpokladov
pre uloženie výchovného opatrenia upravený v ustanovení § 37 ods. 1 Zákona o rodine. Nebolo
preukázané žiadne nevhodné správanie maloletých a matky. Maloleté s otcom nekomunikujú. Z
dokladov vystavených Základnou školou v I. k prvému polroku školského roka 2021/2022 vyplýva, že
obe maloleté majú veľmi dobré správanie, pričom A. bola udelená i pochvala od triedneho učiteľa.

Ich najhoršia známka je chválitebná. Nevhodným správaním nie je to, že si odmietajú prevziať od
otca dary k sviatkom, nakoľko odovzdanie týchto darov podmienil otec návštevou v jeho domácnosti,
čo je vzhľadom na dlhodobý postoj maloletých k otcovi nerealizovateľné. Nebolo preukázané ani
nevhodné správanie sa matky. Matka uviedla, že s otcom komunikuje prostredníctvom správ, v ktorých
ho informuje o maloletých a o ich voľnočasových aktivitách. O otcovi sa matka vyjadruje pozitívne,
čo korešponduje aj so závermi znalca Mgr. Balka v znaleckom posudku č. 46/2015. V konaní nebolo

taktiež preukázané porušovanie povinností rodičov vyplývajúcich z ich rodičovských práv a povinností,
zneužívanie rodičovských práv a povinností zo strany rodičov, ani skutočnosť, že rodičia nemôžu plniť
povinnosti vyplývajúce z ich rodičovských práv a povinností. Zároveň nebolo preukázané, že by sa
matka nestarala o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývin maloletých, resp. že by nechránila záujem
maloletých. Z lekárskych správ z 25. novembra 2021 a 23. decembra 2021 vyplynulo, že maloleté

sú v starostlivosti detskej psychiatričky B. J. G., ktorú navštevujú aj v rámci potrebných kontrol. Tiež
bolo preukázané, že maloletým matka zabezpečila aj psychologickú starostlivosť u K. L. z Centra
pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie Malacky a v prípade maloletej B. tiež v poradni
orientujúcej sa na otázky identity pohlavia u B. F. J. G. z Iniciatívy Inakosť. Zabezpečovanie výživy zo
strany matky medzi účastníkmi nebolo sporné. Otec mal v konaní za to, že pre uloženie výchovného

opatrenia postačuje výlučne splnenie podmienky v návetí ustanovenia § 37 ods. 2 Zákona o rodine, t. j.
uloženietakéhotovýchovnéhoopatreniajepotrebnévzáujmemaloletéhodieťaťa.Súdprvejinštanciesa
s týmto izolovaným chápaním odseku 2 v kontexte celého ustanovenia § 37 Zákona o rodine nestotožnil.
Dodal však, že aj keby sa splnenie materiálnych požiadaviek nevyžadovalo, vykonaným dokazovaním
nebolo preukázané, že je potrebné v záujme maloletých uložiť navrhované výchovné opatrenie. Zo

znenia ustanovenia § 37 ods. 2 Zákona o rodine zároveň nevyplýva obligatórna povinnosť súdu uložiť
výchovné opatrenie, a to i s poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudského práva k čl. 8
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (napr. rozsudok vo veci Voleský proti Českej
republike z 29. júna 2004, rozhodnutie vo veci Kapr proti Českej republike z 28. marca 2006, rozsudok
vo veci Fiala proti Českej republike z 18. júla 2006). Súd prvej inštancie vec posudzoval cez prizmu

záujmu maloletých s poukazom na čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa v spojení s čl. 5 Zákona o
rodine. Z hľadiska kritéria úrovne starostlivosti o dieťa podľa čl. 5 písm. a) Zákona o rodine konštatoval,
že uloženie výchovného opatrenia by mohlo mať vplyv na úroveň starostlivosti o maloleté. Absolvovanie
navrhovaného výchovného opatrenia by si vyžiadalo zvýšenú zdravotnú a psychologickú starostlivosť
v súvislosti neprimeraným tlakom na maloleté pre nanútenú účasť na poradenstve. Splnenie tohto

kritéria preto treba hodnotiť v neprospech maloletých. Uloženie navrhovaného výchovného opatrenia
by nebolo v záujme maloletých ani z hľadiska kritéria bezpečia a stability prostredia, v ktorom sa
zdržiavajú, v zmysle čl. 5 písm. b) Zákona o rodine. Maloleté sa môžu cítiť ohrozené tým, že ich
chce otec odňať matke, čo bude stále pretrvávať, ak bude otec matku spochybňovať, útočiť na jej
psychické zdravie, prejavovať voči nej nielen výraznú nedôveru a nepriateľské ladenie. Z dokazovania

nevyplynula na strane otca v tomto smere žiadna zmena. Rovnaký záver možno prijať aj vo vzťahu
ku kritériu podľa čl. 5 písm. c) Zákona o rodine, kedy v existujúcich okolnostiach, bez zmeny ktorú
otec dokazovaním nepreukázal, by bola narušená ochrana duševného, telesného a citového vývinu
maloletých. Vzhľadom na skutočnosť, že maloleté sú v starostlivosti detského psychiatra, faktor podľa
čl. 5 písm. d) Zákona o rodine svedčí v prospech nepodporovania vzniku situácií, ktoré budú zasahovať

do duševného a psychického stavu maloletých. Kritériá najlepšieho záujmu dieťaťa podľa čl. 5 písm. e)
Zákona o rodine tiež nie sú splnené, nakoľko nebola preukázaná žiadna zmena v prístupe, popísanom
znalcom a odporúčanom aj ostatnými zainteresovanými odborníkmi, a preto v aktuálnej situácii by
nútením do realizácie psychologického poradenstva proti vôli maloletých dochádzalo naďalej k zásahom
do ich duševnej, telesnej a citovej integrity. Kritérium podľa čl. 5 písm. g) Zákona o rodine svedčí

v prospech neuloženia navrhovaného výchovného opatrenia, pretože maloleté odmietajú navrhované
výchovné opatrenia. Vyjadrenia maloletých sú v zhode s vykonaným dokazovaním a ich dlhodobým
postojom. V prípade kritérií podľa čl. 5 písm. f) a i) Zákona o rodine tieto súd prvej inštancie vnímal
neutrálne. Iba kritérium podľa čl. 5 písm. h) Zákona o rodine vyznieva v prospech navrhovanéhovýchovného opatrenia, avšak len zdanlivo, pretože v ideálnom prípade by malo umožniť vyvíjanie
väzieb s otcom, súrodencami maloletých, ktoré má otec so súčasnou manželkou a starými rodičmi
z jeho strany. Možnosť rozvíjať tieto väzby s ohľadom na všetky okolnosti nie je však jediným

alebo rozhodujúcim faktorom, ale všetky treba vnímať vo vzájomnej spojitosti. Niet preto dôvodu
na vyhovenie návrhu v situácii, kedy matka s maloletými, ktoré sú už i tak v početnej starostlivosti
psychológov a psychiatra, by sa mali podrobiť výchovnému opatreniu, t. j. ďalšiemu poradenstvu, kým
otec, ktorý od ostatnej ingerencie súdu v konaní riešiacom styk s maloletými neprešiel vôbec žiadnou
sebareflexiou, by zatiaľ čakal na výsledok nanúteného poradenstva spolu so súčasnou manželkou,

maloletými deťmi z druhého manželstva a jeho rodičmi. Z toho, čo otec opakovane prezentoval na
pojednávaní sa javí, že otec má viac starosť o to, ako svojím maloletým deťom z aktuálneho manželstva
vysvetlí, že majú ďalšie dve staršie sestry (t. j. maloleté), čím do popredia umiestnil záujem svojich
mladších detí a svojich rodičov pred skutočnými potrebami maloletých. Mylné a nepreukázané je
tvrdenie otca, že stav maloletých je dôsledkom výchovného pôsobenia matky. Aktuálny stav maloletých
je výslednicou viacerých faktorov, nielen tráum z minulosti, na ktoré poukazovali maloleté, ale tiež

dôsledkom aktuálnych situácií v rodine, v škole, v súvislosti so zaradením do rovesníckej skupiny,
prvé lásky, a pod., ktoré súvisia s vekom a emočným prežívaním maloletých v období začiatku
dospievania. V rozsudku Okresného súdu Bratislava I z 5. augusta 2020 č. k. 3P/15/2015-1702, v
ktorom sa rozhodovalo o návrhu otca na zverenie maloletých do jeho starostlivosti, bolo konštatované,
že vzťah otca s maloletými nemá potencionalitu napredovať a zlepšiť sa, ak bude otec pokračovať v

kontinuálnom obviňovaní matky a jej označovaní za jediného vinníka neželaného stavu, resp. stavu,
do akého dospel vzťah otca s maloletými bez toho, aby otec sebareflektívne rešpektoval pokyny a
odporúčania odborníkov. Zo znaleckého posudku znalca Mgr. Balka č. 45/2015 vyplynulo, že otec bol
v rámci interview ako súčasti vyšetrenia ťažšie usmerniteľný, naliehavejší, so zvýšenou tendenciou
podrobne popísať a ilustrovať vlastnú interpretáciu prežitých udalostí. O matke sa vyjadroval otvorene

kriticky, obviňujúco, upodozrievajúco a devalvujúco s výraznými negatívnymi sprievodnými emotívnymi
prejavmi, neodkloniteľne ju obviňoval z manipulácie maloletých voči nemu, pričom jeho nálada kolísala
do rozladenosti a dráždivosti. Celkový prejav otca pri vyšetrení vyhodnotil znalec ako emotívny až
hostilný najmä pri uľpievavom kritizovaní osobných charakteristík a rodičovských kompetencií matky. V
čase vyšetrenia pri konfrontácii s problematikou rodičovskej problematiky imponoval emočne nestabilne

s impulzívnou afektivitou a sklonom k verbálnej heteroagresivite. To korešponduje s tým, ako popísal
znalec vzťah maloletej A. k otcovi. Ten sa snažil komplikovaným spôsobom A. vysvetliť, aká je súčasná
situácia pre neho dôležitá, bol naliehavý, Nevhodným spôsobom pred maloletými otváral problémy
súvisiace s rozdielnymi výchovnými predstavami rodičov (aj v správe Linky detskej istoty, n. o. z
asistovaných kontaktov z 10. novembra 2017 sa neodporúčalo, aby rodičovské nezhody neriešili v

prítomnosti detí). Pri presviedčaní A. menej citlivým spôsobom zdôrazňoval svoje potreby, pričom A.
nemohla rozumieť problematike nepriamo naznačovanej otcom. Jeho prejav vnímala ako nátlakový.
U otca bolo tiež v masívnej miere prítomné prenášanie zodpovednosti za nerealizovanie jeho styku
maloletej A., ktorý matku obviňoval z ovplyvňovania a manipulácie maloletej vo vzťahu k nemu, čo malo
podľa otca viesť k odmietaniu kontaktu maloletej A. s ním. Zvýšené vzťahovačné nastavenie otca a

upodozrievanie matky bolo zvýraznené do miery brániacej otcovi racionálne a konštruktívne vyhodnotiť
situáciu maloletej, jej psychické ťažkosti vyžadujúce si odbornú intervenciu. V tomto zmysle sa konanie
otca znalcovi javilo ako nedostatočne reflektujúce potreby maloletého dieťaťa, viac sa zameriaval na
devalvovanie charakteristík a kompetencií matky. V správe Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny,
referátu poradensko-psychologických služieb pre pracovisko Bratislava I z 26. júna 2018 je uvedené, že

odpodaniapriebežnejsprávynedošlokžiadnejvýraznejzmenevpostojochovplyvňujúcichkomunikáciu
medzi rodičmi maloletých a vytváraní vzťahových väzieb medzi maloletými a otcom. Z vykonaného
dokazovania nebolo nijako preukázané, že by sa na strane otca na uvedenom kritickom prístupe k matke
a na naliehavom prístupe k maloletým čokoľvek zmenilo. Podľa znaleckého posudku znalca Mgr. Balka
č. 17/2017 osobnosť otca vykazuje znaky abnormnej organizácie s impulzívnymi a narcistickými rysmi,

s ktorými viac korešponduje jeho sebapresadzujúce, egocentrické a konfliktogénne správanie. Preto
sa správanie otca javí v kontexte znaleckého posudku Mgr. Balka č. 46/2015 ako stále nedostatočne
reflektujúce potreby maloletého dieťaťa. Podľa súdu prvej inštancie k zmene nemôže dôjsť, kým nedôjde
k zmene správania na strane otca. Aj v znaleckom posudku č. 10/2018 znalec PhDr. Karol Kleinmann
vyslovil predpoklad, že otec je zameraný skôr na výkon a zisk, než na interpersonálne vzťahy. Podľa

znalca má otec zníženú schopnosť pripúšťať si emócie a prejavovať ich voči druhým. Môže klásť
zvýšený dôraz na jednoduché a neosobné aspekty. Podľa súdu prvej inštancie bolo preukázané, že
maloleté sú silne emočne viazané na matku, hľadajú u nej oporu, dôverujú jej. Vyplýva to napr. zo
znaleckého posudku Mgr. Balka č. 46/2015, ale aj správy Linky detskej istoty, n. o. z 10. novembra2017. Zo správ odborníkov, v starostlivosti ktorých sú v súčasnosti maloleté, bolo zistené, že predmetom
tejto starostlivosti nie je poradenstvo smerujúce k obnoveniu vzťahu medzi otcom a maloletými. Podľa
správy Centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie Malacky z 22. februára 2022

obe maloleté prezentujú dlhodobo na stretnutiach veľmi negatívny vzťah k otcovi a odmietajú o otcovi
hovoriť. Ich stretnutia boli a sú zamerané na riešenie ich aktuálneho emočného stavu, rovesníckych
vzťahov, školských problémov. Vzhľadom na dlhodobý stav maloletých a sústavné odmietanie kontaktu
s otcom nie je vhodné, ani potrebné nariadenie povinného odborného psychologického poradenstva za
účelom odstránenia odmietania otca s maloletými. Tento záver korešponduje s vyjadrením F. B. J. G.,

psychológa z Iniciatívy Inakosť z 23. februára 2022, ktorý uviedol, že stav maloletej B. je veľmi krehký
a akýkoľvek tlak, ktorý ide proti jej rozhodnutiam, bude mať na ňu negatívne psychické dôsledky. Tieto
závery sa nijako neodchyľujú od skutočností zistených z dôkazov, ktoré predložil k návrhu otec a z
ktorých viaceré boli predmetom dokazovania aj v iných konaniach prebiehajúcich medzi účastníkmi. Z
vykonaného dokazovania teda nebola nijako preukázaná potreba pre uloženie výchovného opatrenia
tak, ako to predpokladá návetie § 37 ods. 2 Zákona o rodine. Uloženie samostatného výchovného

opatrenia matke by za týchto okolností nemalo taktiež žiaden zmysel. O trovách konania rozhodol súd
prvej inštancie poriadku tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania.

2. Uznesenie súdu prvej inštancie napadol riadnym a včasným odvolaním otec maloletých z dôvodov
podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) Civilného sporového poriadku a § 62 ods. 1 Civilného mimosporového

poriadku. Namietal, že súd prvej inštancie sa pri znaleckom posudku Mgr. Balka č. 45/2015, správy Linky
detskej istoty, n.o. a správy Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, referátu poradensko-psychologických
služieb pre pracovisko Bratislava I sústredil iba na časti vytrhnuté z kontextu, ktoré ho vykresľujú
v negatívnom svetle a ako jediného, kto mal svojim správaním a postojmi zapríčiniť súčasný stav.
Argumentácia súdu prvej inštancie, že maloleté sa môžu cítiť ohrozené tým, že ich chce odňať

matke, neobstojí, nakoľko v predmetnej veci sa nerozhoduje o úprave styku otca s maloletými.
Predmetom konania je vytvorenie reálnych predpokladov pre obnovenie kontaktu maloletých a otcom,
ich súrodencami a so starými rodičmi, pričom by akceptoval, ak by sa kontakt začal obnovovať najprv
na úrovni maloletých s ich súrodencami. Obavy maloletých nesúvisia s predmetom konania. Informácie
o konaniach môžu mať výlučne od matky, ktorá v nich vzbudzuje bezdôvodne obavy, čo môže u

maloletých vyvolať konflikt lojality. Jedná sa teda o ďalší dôvod na uloženie výchovného opatrenia
matke. Vyššie uvedená konštatácia súdu prvej inštancie je navyše nepreskúmateľná z dôvodu absencie
špecifikovania kontkrétneho konania otca. Nakoľko maloleté navštevujú detského psychiatra, navrhoval
v konaní, aby výchovné opatrenie bolo realizované psychológom so špecializáciou na detskú klinickú
psychológiu.Realizáciatakéhotovýchovnéhoopatreniabysatakstalasúčasťouzdravotnejstarostlivosti

o maloleté. S poukazom na ustanovenie § 2 ods. 1 z. č. 199/1992 Z. z. o psychologickej činnosti a
Slovenskej komore psychológov v znení neskorších predpisov a bod 38 písm. c) Prílohy č. 1 vyhlášky
Ministerstva zdravotníctva SR č. 84/2016 Z. z. je poskytovanie psychoterapie a odbornej klinicko-
psychologickej činnosti špecializovanou činnosťou, ktorou sa poskytuje zdravotná starostlivosť. Otec
ďalej uviedol, že zmyslom a účelom navrhovaného výchovného opatrenia nie je len sanácia vzťahu

maloletých k nemu, ale aj voči ich súrodencom a starým rodičom. V konaní preukázal existenciu
silného rodinného puta medzi ním a maloletými počas striedavej osobnej starostlivosti rodičov. Od
zverenia maloletých do výlučnej starostlivosti matky sa však jeho osobný kontakt s maloletými postupne
redukoval až do štádia, že sa styk už viac ako štyri roky vôbec nerealizuje. Rodinné puto medzi
ním a maloletými je nepochybne preukázané, je ich biologický i právny otec, čo nebolo ostatnými

účastníkmi konania spochybnené. Nie je preto zrejmé, prečo sa súd prvej inštancie snaží vytvoriť
dojem, že uloženie výchovného opatrenia nemá zmysel, keďže otec s maloletými nemá vzťah či rodinné
puto. Porušenie puta je zapríčinené vydávaním, potvrdzovaním či zmenou rozhodnutí o nariadení
neodkladných opatrení zo strany Okresného súdu Bratislava I a Krajského súdu v Bratislave. Neurčenie
styku a časové obmedzovanie účinnosti vydaných neodkladných opatrení spolu s prieťahmi v konaní

viedlo k porušovaniu základných práv a slobôd maloletých i otca. Nie je pravdou, že by odovzdanie
darov maloletým podmieňoval osobným stretnutím s nimi. Uvedené vyplýva z elektronickej komunikácie
s matkou, ktorú predložil s vyjadrením z 24. februára 2022 a rozporoval to aj na pojednávaní. Nestotožnil
sa s konštatáciou súdu prvej inštancie, že navrhované výchovné opatrenie má charakter sankcie
namierenej voči matke a maloletým, pričom on, ktorý neprešiel žiadnou sebareflexiou, by pri takto

nariadenom výchovnom opatrení iba čakal na výsledok nanúteného poradenstva s členmi svojej rodiny.
V konaní sa opakovane vyjadril, že je pripravený poskytnúť akúkoľvek potrebnú súčinnosť v rámci
realizácie výchovného opatrenia. V konaniach vedených na Okresnom súde Bratislava I pod sp.
zn. 3P/15/2015 a sp. zn. 3P/219/2016 sa dobrovoľne podrobil výchovnému opatreniu realizovanémuÚradompráce,sociálnychvecíarodinyBratislava,nakoľkomatkapodmienilasvojuúčasťnavýchovnom
opatrení jeho účasťou. Návrh nepodal z dôvodu spôsobenia ujmy účastníkom konania, ale z dôvodu
vyčerpania všetkých prostriedkov, na základe ktorých by mohlo dôjsť k dobrovoľnému obnoveniu

styku. Súd prvej inštancie sám konštatoval, že aktuálna odborná pomoc poskytovaná maloletým nie
je žiadnym spôsobom zameraná na sanáciu a obnovenie vzťahov v rodinách oboch rodičov a ani sa
nezameriava na príčiny rozpadu týchto vzťahov. Počas trvania osobnej starostlivosti matky o maloleté
nedošlo k zlepšeniu ich psychického stavu. Maloletá A. sa koncom roka 2021 dobrovoľne za účasti
matky dostavila k svojej ošetrujúcej psychiatričke, pričom udávala, že rozmýšľa, že si sama ublíži a

dobrovoľne sa dožadovala hospitalizácie na klinike detskej psychiatrie (v tejto súvislosti opisovala svoje
školské problémy a stav v rodine matky). Súd prvej inštancie mohol uložiť výchovné opatrenia aj v
kratšom trvaní a/alebo nižšej frekvencii poskytovania odbornej pomoci, pričom ho mohol aj zrušiť, ak
by k splneniu jeho účelu došlo skôr. Súd prvej inštancie stanovil tri podmienky, za splnenia ktorých
tvrdí, že štát je zbavený povinnosti vyvíjať snahu alebo vynucovať účasť maloletých na výchovnom
opatrení, a to že zainteresovaní odborníci účasť na ďalšom poradenstve neodporúčajú, spoluprácu

maloletých nemožno v žiadnom prípade očakávať a že z vykonaného dokazovania je zrejmé, že
uloženie výchovného opatrenia nie je v ich záujme. Pod zainteresovanými odborníkmi mal súd prvej
inštancii zrejme na mysli B. L. a B. F. G.. Ošetrujúca psychiatrička maloletých B. G. sa k veci na
výzvu súdu prvej inštancie nevyjadrila. B. L. a B. G. však nie sú odborne spôsobilí poskytovať potrebnú
psychoterapiu ani vykonávať klinickú psychologickú činnosť, keďže na to nemajú potrebnú kvalifikáciu

ani prax. B. L. sa v rámci jej výsluchu v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn.
3P/15/2015, vyjadrila, že je školskou psychologičkou a nevykonáva psychoterapeutickú prax. Uvedené
potvrdzuje taktiež absencia ich zápisu v Slovenskej komore psychológov. Obaja zhodne uviedli, že
v rámci poskytovaného poradenstva nepracujú v smere zistenia príčin odmietania otca maloletými a
predmetom poradenstva (nie terapie) nebolo ani nie je obnovenie kontaktu otca s maloletými. Stretnutia

s nimi nevedú k náprave negatívneho vzťahu maloletých voči ich súrodencom ani k akejkoľvek sanácii
predtým pozitívneho vzťahu maloletých voči ich starým rodičom. B. L. sa vôbec nevyjadrila k zvyšným
dôvodom na uloženie výchovného opatrenia (odmietanie súrodencov a kontaktu so starými rodičmi).
Otec v konaní namietal formuláciu otázky položenej zo strany súdu prvej inštancie vyzvaným subjektom
(„či stav maloletých odôvodňuje uloženie výchovného opatrenia v nasledujúcom znení...“), nakoľko ide

o právne posúdenie veci. Naviac k tejto otázke by sa mohol kvalifikovane vyjadriť iba odborník z oblasti
detskej klinickej psychológie, príp. detskej psychiatrie, nie poradenský psychológ, resp. osoba, ktorá
vôbec nie je odborníkom v danej oblasti. Vyjadrenie B. G. k tejto otázke preto nemal súd prvej inštancie
vôbec brať do úvahy pri hodnotení vykonaných dôkazov. Súdom prvej inštancie uvádzaná psychologická
intervenciainiciovanámatkoujerealizovanáuškolskejpsychologičkyK.L.,ktorásaopakovanevyjadrila,

ženemázáujemospoluprácusotcomavovzťahukotcovivychádzalalenzinformáciípodanýchmatkou
a maloletými. Nakoľko B. L. ani B. G. nie sú psychoterapeutmi, ani detskými klinickými psychológmi,
maloletým nie je poskytovaná dostatočná odborná psychologická pomoc. Súd prvej inštancie bližšie
neskúmal, či sa na základe poskytovaného poradenstva psychický stav maloletých zlepšuje a či je táto
psychologická pomoc skutočne odbornou pomocou tak, ako ju definuje legislatíva. Vychádzajúc aj z

obsahu spisu v konaní sp. zn. 3P/15/2015 dochádza k zhoršovaniu psychického zdravia maloletých. Z
vyjadrenia B. L. je zrejmé, že maloletá B. si k nej zjavne nevybudovala taký vzťah, aby ďalej pokračovala
v stretnutiach, ktoré sa viac ako rok nerealizujú. Z lekárskej správy pedopsychiatričky B. G. vyplýva, že
B. L. maloletej A. nepomohla, nakoľko jej zdravotný stav sa po psychickej stránke zhoršil natoľko, že
sa dožadovala hospitalizácie na klinike detskej psychiatrie a ošetrujúca detská psychiatrička jej zvýšila

psychofarmakologickú liečbu. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že spoluprácu maloletých nemožno
v prípade uloženia výchovného opatrenia očakávať. Podľa otca nie je známe, akým spôsobom bola táto
skutočnosť v konaní preukázaná. Ak to maloleté uviedli v rámci ich výsluchu, ide o dôkaz, ku ktorému
sa z dôvodu nezákonného postupu súdu nemohol vyjadriť. Maloleté deti častokrát prejavujú neochotu
k mnohým činnostiam, ktoré sú však pre ich rozvoj prospešné, čo však nie je zákonným dôvodom

pre zamietnutie návrhu. Ak je negatívnom prvkom vo vzájomných vzťahom, ako je možné, že nedošlo
k zlepšeniu zdravotného stavu maloletých, ak s ním nemajú žiadnu interakciu už viac ako štyri roky
a takmer sedem rokov sú pod výlučným výchovným pôsobením matky. V konaní sp. zn. 3P/57/2017
nebolo zatiaľ meritórne rozhodnuté o úprave styku starých rodičov s maloletými. Na jeho strane i jeho
rodiny neexistuje žiadna prekážka (napr. skutočnosti odôvodňujúce zákaz styku alebo výraznejšie

obmedzenie rodičovských jeho práv), ktorá by mohla brániť uloženiu výchovného opatrenia. Matka v
maloletých nepodporuje zmenu správania sa a ich postoja k nemu a jeho rodine. Súd prvej inštancie
selektívne vybral iba tie časti a hodnotenia dôkazov vykonané súdom v konaní sp. zn. 3P/15/2015,
ktoré vyznievajú v neprospech otca bez toho, aby ich konfrontoval so závermi tohto dokazovania apreukázaným aktuálnym (ne)konaním ostatných účastníkov konania. Zároveň opomenul, že výchovné
opatrenie malo smerovať aj k obnoveniu vzťahu maloletých k starým rodičom a vytvoriť základ pre
vznik vzťahu s ich súrodencami. Negatívny postoj maloletých voči týmto rodinným príslušníkom nebol

súdom preskúmaný a z odôvodnenia ani nevyplýva, že by postoj maloletých voči nim bol dôvodný.
Súrodenci H. a B. majú právo poznať a budovať si vzťah s maloletými. Z odôvodnenia napadnutého
uznesenia nie je zrejmé, či súd prvej inštancie vykonal test proporcionality medzi najlepším záujmom
maloletých B. a H. a údajným najlepším záujmom maloletých. Súd prvej inštancie bližšie nešpecifikoval,
k akej zmene správania by na strane otca malo dôjsť a aký subjekt následne vyhodnotí, či zmena na

strane otca je dostatočná, aby bolo možné uvažovať o ďalších krokoch pre obnovenia jeho kontaktu
s maloletými. Znalec Mgr. Balko v konaní sp. zn. 3P/15/2015 uviedol, že je v záujme maloletých,
aby sa s otcom stretávali aj v prípade, ak tento svoje názory a postoj nezmení. Podľa otca nemožno
očakávať, že matka bez uloženia a realizácie výchovného opatrenia svoj postoj k nemu zmení. Jej
výchovné prostredie je zodpovedné za súčasné názory maloletých na neho a jeho rodinu. Ak súd prvej
inštancie považoval za jeden z rozhodujúcich dôkazov vyjadrenia odborníkov, mal vykonať dokazovanie

prostredníctvom odborníkov z oblasti detskej klinickej psychológie alebo detskej psychiatrie postupom
podľa § 206 a nasl. Civilného sporového poriadku. Zákonné kritériá pre odborné vyjadrenie nespĺňa
ani vyjadrenie procesného opatrovníka, ktorého nie je možné zamieňať za odborne spôsobilú osobu
v zmysle procesnoprávnych predpisov na podávanie vyjadrení pre potreby posudzovania skutočností,
na ktoré treba odborné znalosti. Z odôvodnenia uznesenia súdu prvej inštancie nie je zrejmé, ako

sa vysporiadal so skutočnosťou, že znalecké posudky, lekárske správy vrátane prepúšťacej správy
maloletej A. z kliniky detskej psychiatrie, ako aj správy z asistovaných kontaktov vykonané v konaní
sp. zn. 3P/15/2015 odporúčali, že je v záujme maloletých, aby mali s otcom dobrý vzťah a nie je
žiaden dôvod na tak negatívny postoj maloletých voči otcovi a jeho rodine. V tejto súvislosti otec
poukázal na uznesenie Okresného súdu Bratislava I z 4. mája 2015 č. k. 3P/15/2015-122, uznesenie

Krajského súdu v Bratislave z 29. júna 2015 č. k. 11CoP/285/2015-194, uznesenie Okresného súdu
Bratislava I z 24. septembra 2015 č. k. 3P/15/2015-230, uznesenie Krajského súdu v Bratislave z
28. októbra 2015 č. k. 11CoP/620/2015-249, uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 9. septembra
2016 č. k. 20CoP/113/2016-461 a uznesenie Okresného súdu Bratislava I z 14. júna 2017 č. k.
3P/15/2015-714. Súd prvej inštancie si zo znaleckého posudku PhDr. Kleinmanna účelovo vybral

jednu časť, ktorá ani nebola uvedená v závere znaleckého posudku, pričom súd prvej inštancie
nevyhodnotil dané skutočnosti v súvislosti s celkovým záverom tohto posudku. Podľa znalca osobnostné
charakteristiky otca nevykazujú patologické znaky, nenasvedčujú pre poruchu osobnosti a otec má
primerané osobnostné predpoklady na zabezpečenie riadnej výchovy maloletých dcér vrátane relatívne
dobrej emocionálnej diferencovanosti so zastúpením vyššími citmi, ako i schopnosťou komunikovať i

hrať sa s deťmi. Otec mal za to, že súd prvej inštancie by nemal brať do úvahy závery znalca Mgr. Balka
v znaleckom posudku č. 17/2017, ktoré uviedol v napadnutom uznesení, nakoľko otec sa so znalcom
v rámci prípravy vypracovania posudku č. 17/2017 nestretol, preto ho znalec ani nemohol hodnotiť a
už vôbec ho nemohol hodnotiť inak, ako ho hodnotil v posudku č. 46/2015. Súd prvej inštancie by mal
snahuznalcaMgr.Balkanegatívnevykresliťotcavnímaťvovzťahukvýsledkuprešetreniasťažnostiotca

na znalca Ministerstvom spravodlivosti SR, keď bol Mgr. Balko upozornený na chyby pri vypracovávaní
znaleckého posudku a dôsledky, ktoré to pre neho v budúcnosti bude mať. Otec sa nestotožnil ani
s tvrdeniami súdu prvej inštancie o jeho útokov na psychické zdravie matky. V konaní sp. zn. 3P/15/2015
matka predložila nepravdivé písomné vyjadrenie psychiatra B. M. o tom, že nie je psychiatrickým
pacientom a nie je u neho liečená, hoci neskôr sa preukázalo, že matka bola týmto psychiatrom aj

psychofarmakologicky liečená. Matka explicitne zamlčala v časti rodinnej anamnézy maloletej A., že ona
sama je dlhoročný psychofarmakologicky liečený psychiatrický pacient v zásade s podobnou možno
až rovnakou psychiatrickou diagnózou. Rovnako nič neuviedla ani pediatričke. Upozornenie na tieto
skutočnosti zo strany otca nie je možné považovať za útok na psychické zdravie matky. Nie možné
sa taktiež stotožniť s právnym názorom súdu prvej inštancie, že navrhované výchovné opatrenie je

možné uložiť iba za predpokladu splnenia aspoň jednej z podmienok ustanovených v § 37 ods. 1 Zákona
o rodine. Ustanovenie § 37 ods. 2 Zákona o rodine žiadnym spôsobom neodkazuje na ustanovenie §
37 ods. 1 Zákona o rodine a v úvodnej vete ako všeobecnú podmienku pre možnosť uloženia rôznych
výchovných opatrení v tomto ustanovení upravených, stanovuje iba podmienky „záujmu maloletého
dieťaťa“ a „potreby“ uloženia takéhoto opatrenia. Ustanovenie § 37 ods. 1 Zákona o rodine neurčuje, za

akých podmienok je možné výchovné opatrenie uložiť, ale len upravuje podmienky, za akých určitý okruh
osôb môže oznámiť rozhodujúce skutočnosti súdu alebo orgánu sociálnoprávnej ochrany detí, prípadne
obci. V konaní preukázal splnenie oboch zákonných podmienok podľa ustanovenia § 37 ods. 2 veta prvá
Zákona o rodine. Je v záujme maloletých, aby bol obnovený ich vzťah k rodine z otcovej strany. V konanínebolo zatiaľ preukázané, že zo strany maloletých nie je možné hovoriť o nevhodnom správaní, resp.
zo strany matky o porušovaní jej rodičovských povinností. Za nevhodné a nežiadúce správanie je však
možné považovať aj neprejavovanie žiadneho záujmu maloletých o svojich príbuzných zo strany otca,

pričom práve navrhované výchovné opatrenie môže byť účinným prostriedkom na zistenie a odstránenie
príčin tohto správania maloletých. Ak maloleté bez reálneho dôvodu odmietajú stretnutia so starými
rodičmi, ako aj stretnutia a budovanie vzťahu so svojimi súrodencami, je takéto ich správanie nevhodné
a vyžaduje výchovné opatrenie. Maloleté kopírujú negatívne názory a správanie matky smerom k otcovi.
Voči otcovi neprejavujú žiadnu úctu ani rešpekt, ako to predpokladá ustanovenie § 43 ods. 2 Zákona

o rodine. Rovnako s ním žiadnym spôsobom a v ničom nespolupracujú, nie sú ochotné ani len vzdialene
komunikovať, preto je zrejmé, že neplnia svoje povinnosti tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 43
ods. 3 písm. a) Zákona o rodine. Otec namietal špekuláciu súdu prvej inštancie, že by sa domáhal
voči maloletým uloženia takých opatrení, ktoré by mali viesť k poškodeniu ich zdravia alebo rozvoja.
Opätovnepoukázalnato,žerealizáciavýchovnéhoopatreniaosoboušpecializovanounadetskúklinickú
psychológiu je zároveň poskytovaním zdravotnej starostlivosti, preto nemôže viesť k poškodzovaniu

ich zdravia a rozvoja. Výchovné opatrenie môže maloletému dieťaťu alebo rodičom uložiť aj orgán
sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, pričom zákonnou podmienkou pre uloženie podľa § 15
zákona č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele je iba existencia potreby
jeho uloženia v záujem maloletého dieťaťa. Nie je zrejmý racionálny dôvod, pre ktorý by zákonodarca
stanovil rozdielne materiálne podmienky pre možnosť uloženia toho istého typu výchovného opatrenia v

závislosti od orgánu verejnej moci, ktorý ho ukladá. Otec zároveň namietal nesprístupnenie zvukového
záznamu z výsluchu maloletých z 25. januára 2022, čo súd prvej inštancie v uznesení z 31. januára 2022
odôvodnil tým, že maloleté neudelili súhlas, aby bol zvukový záznam sprístupnený účastníkom konania
a zároveň za zohľadnenia požiadavky upravenej v čl. 5 písm. g) Zákona o rodine nie je možné umožniť
účastníkom konania aplikovať ich práva podľa ustanovenia § 97 ods. 1 Civilného sporového poriadku

vo vzťahu k obsahu záznamu, pretože by tým boli narušené oprávnené záujmy maloletých účastníkov
konania. Po pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 7. februára 2022 opätovne žiadal súd prvej inštancie o
sprístupnenie obsahu výsluchu maloletých. Súd prvej inštancie poslal účastníkom konania iba písomný
záznam o výsluchu maloletých, pričom zápisnica o tomto procesnom úkone podľa ustanovenia § 99 ods.
1 Civilného sporového poriadku nebola spísaná. Z obsahu zaslaných záznamov je zrejmé len miesto

a čas vykonania výsluchu, identifikácia prítomných osôb a opis priebehu výsluchu bez toho, aby bol
bližšie opísaný obsah výpovede maloletých. Oba záznamy obsahujú poznámku, že „Maloletá neudelila
súhlas so sprístupnením záznamu rodičom a ostatným účastníkom.“, pričom nie je zrejmé, či išlo o
spontánne vyjadrenie maloletých alebo sa tak maloleté vyjadrili na podnet súdu prvej inštancie, príp.
prítomného procesného opatrovníka. Z procesnej úpravy nevyplýva možnosť, aby účastník konania dal

či nedal súhlas na to, aby sa ďalší účastníci konania oboznámili s vykonaným dôkazom (napr. výsluchom
maloletých detí). V tejto súvislosti otec poukázal na ustanovenie čl. 9, § 97 ods. 1, § 98 ods. 1 a ods.
2, § 188 ods. 2 Civilného sporového poriadku, § 195 ods. 3 vyhlášky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom
a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špecializovaný trestný súd a vojenské súdy
a uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. júna 2018 sp. zn. 5Cdo/103/2018. Zákonná ani podzákonná

úprava nedáva súdu možnosť obmedziť prístup účastníka konania k vykonaným dôkazom a k možnosti
vyjadriť sa k nim, najmä v prípade, keď je takýto dôkaz kľúčovým pre rozhodnutie súdu vo veci samej.
Súdne rozhodnutia, na ktoré sa súd prvej inštancie v uznesení o odmietnutí sprístupnenia zvukového
záznamu z výsluchu maloletých odvoláva, nie sú skutkovo ani právne podobné predmetnej veci, nakoľko
v nich išlo o obmedzenie prístupu k obsahu vykonaných dôkazov z dôvodu existencie utajovaných

skutočnostíaverejnéhozáujmu,nejednalosaovecirodinnoprávnejagendyamožnostiobmedziťprístup
ostatných účastníkov konania k výsluchu maloletých detí. Súdom prvej inštancie mu bolo znemožnené
vyjadriť sa k dôkazu a prípadne vyvrátiť skutočnosti, ktoré mohli byť obsiahnuté vo výpovediach
maloletýchalebonavrhnúťdoplneniedokazovaniasúdom,prípadnezabezpečiťďalšiedôkazy.Súdprvej
inštancie nemal právomoc rozhodnúť o nesprístupnení zvukového záznamu. Otec v odvolaní poukázal

tiež na to, že napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie nie je riadne odôvodnené. Súd prvej inštancie
sa nevysporiadal s jeho argumentáciou o naliehavosti veci v súvislosti s pokračujúcim porušovaním
základnýchprávotcaamaloletýchdetí.Nevysporiadalsasdôvodmi,prektorénavrhovaluložiťvýchovné
opatrenie aj matke ani neodôvodnil, z akých príčin nie je účelné a potrebné uložiť výchovné opatrenie pre
obnovu vzťahu maloletých detí s ostatnými členmi jeho rodiny. Dostatočne nevysvetlil, z akého dôvodu

nepokladal jeho tvrdenia a ním predložené dôkazy za dostatočne presvedčivé na preukázanie splnenia
podmienok pre uloženie výchovného opatrenia. Neuviedol, na základe čoho si z dokazovania vybral iba
skutočnosti svedčiace v neprospech otca. Taktiež nie je zrejmé, ako sa vysporiadal s naplnením princípu
najlepšieho záujmu maloletých za konkrétnych skutkových okolností prejednávanej veci a nevysporiadalsa ani s otázkou najlepšieho záujmu maloletých B. a H. vo vzťahu k údajnému najlepšiemu záujmu
maloletých. Z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé, prečo súd prvej inštancie zamietol aj návrh na
nariadenie výchovného opatrenia za účelom napraviť vzťahy maloletých k súrodencom a k ich starým

rodičom. Záverom odvolania otec navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň žiadal žiadnemu z účastníkov
nepriznať nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

3.Podanímz29.septembra2022otecdoplnilsvojeodvolanie,keďuviedol,ževovecisp.zn.3P/15/2015

Krajský súd v Bratislave uznesením zo 17. júna 2022 č. k. 11CoP/141/2021-1917 zrušil rozsudok
Okresného súdu Bratislava I z 5. augusta 2020 č. k. 3P/15/2015-1702 a vec vrátil tomuto súdu na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V reakcii na zrušujúce uznesenie Krajského súdu v Bratislave ho
kontaktovalacezsociálnusieťmatka.ZároveňmuzaslalaúradnýzáznamzvýsluchumaloletýchÚradom
práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, v ktorých sa zjavne odráža fakt, že maloleté nevnímajú
pozitívne jeho prítomnosť vo svojom živote i v dôsledku toho, že si ho matka pravidelne blokuje, čím sa

znemožňuje jeho kontakt s maloletými. Maloletá B. spomenula, že nevedela, že otec sa s ňou vždy snaží
skontaktovať a že má pre ňu aj darčeky. V žiadnom konaní nebolo podľa otca preukázané, že by sa
bol voči maloletým dopúšťal toho, čo mu je kladené za vinu. Maloleté voči nemu nevyslovujú konkrétne
námietky. Tieto zostávajú vo všeobecnej rovine, pričom celkom zjavne kopírujú negatívne vyjadrenia a
postoje matky voči jeho osobe, alebo boli preukázateľne vyvrátené. Dlhoročný negatívny vplyv matky

je dôsledkom toho, že ho maloleté odmietajú.

4. V podaní z 21. decembra 2022 otec namietal, že vo veci rozhodol vylúčený sudca (§ 365 ods. 1 písm.
c) Civilného sporového poriadku). Uviedol, že 14. decembra 2022 mu bola doručená výzva Ústavného
súdu SR na vyjadrenie sa k ústavnej sťažnosti sťažovateľov (vrátane jeho osoby). Prílohou uvedenej

výzvy bolo vyjadrenie v tom čase zákonného sudcu Mgr. Róberta Bardača, PhD. z 14. septembra
2022, z ktorého vyplývajú dôvodné pochybnosti o jeho nezaujatosti. V rámci vyjadrenia k podaniu
ústavnej sťažnosti pre prieťahy v konaní sp. zn. 3P/57/2017 sudca Mgr. Bardač, PhD. (v tom čase
zákonný sudca i v prejednávanej veci – pozn. odvolacieho súdu) uviedol, že maloleté vypočúval aj
v konaní sp. zn. 7P/1/2021, pričom ich názor na otca a jeho rodinu je výrazne negatívny. Samotné

podanie ústavnej sťažnosti označil za „bizarné“. Zároveň mal za to, že nakoľko sťažovateľkami boli aj
maloleté, je potrebné, aby bolo podanie ústavnej sťažnosti schválené poručenským súdom, nakoľko
nejde o bežný úkon, ale o spor medzi rodičmi. Podľa otca sa vyjadrenie v tom čase zákonného
sudcu Mgr. Bardača, PhD. vyznačuje netolerovanou mierou hodnotenia právnych úkonov účastníkov
konania, osobitne otca. Vyhodnotiť využitie právneho nástroja ústavnej sťažnosti ako „bizarné“ nemožno

považovať za konformné s tzv. teóriou zdania nestrannosti. Jeho vyjadrenie je potrebné vnímať aj v
kontexte jeho hodnotenia prípustnosti ústavnej sťažnosti, ktorú Ústavný súd SR dňa 25. augusta 2022
prijal na ďalšie konanie. Už z odvolania podaného 13. apríla 2022 možno vyvodiť, že dôvody zaujatosti
boli dané už v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, pričom zaujatosť v tom čase zákonného sudcu
Mgr. Bardača, PhD. je jediným vysvetlením mnohých pochybení, ktorých sa súd prvej inštancie v konaní

dopustil a ktoré boli namietané už v odvolaní. Napr. namietané vyjadrenie v tom čase zákonného sudcu
o tom, že otec neprešiel žiadnou sebareflexiou, sa javí ako názor sudcu, ktorý sa silno vyhraňuje voči
osobe otca, pričom je zrejme vedený osobnou zaujatosťou; nedostatočné a nesprávne realizované
dokazovanie;nesprávnehodnoteniedôkazov,vrátanedôkazovzkonaniasp.zn.3P/15/2015;nesprávne
hodnotenie výchovného pôsobenia matky a vyjadrení otca vo vzťahu k matke; nesprávne právne

posúdenie a porušenie práva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti otec poukázal aj na bangalórske
zásady správania sa sudcov. Podľa otca sa v tom čase zákonný sudca Mgr. Bardač, PhD. dopustil
i formálneho pochybenia, keď Ústavnému súdu SR navrhol, aby ústavnú sťažnosť zamietol. V čase
vyjadrenia k ústavnej sťažnosti muselo byť Mgr. Bardačovi, PhD. známe, že ústavná sťažnosť bola
prijatá na ďalšie konanie, preto o nej musí byť rozhodnuté nálezom, ktorým sa ústavnej sťažnosti vyhovie

alebo nevyhovie. Mgr. Bardačom, PhD. konštatované vnútorné presvedčenie, že „nestačí plná moc na
zastupovanie udelená sťažovateľom v 5. rade“, vzbudzuje pochybnosti, či sudca svoju funkciu vo veci
konajúceho sudcu vykonáva nezaujato a nestranne. Otec ako sťažovateľ je otcom maloletých, ku ktorým
vykonáva všetky rodičovské práva a povinnosti. To, či boli alebo neboli porušené práva maloletých,
nemožno považovať za vec spornú medzi rodičmi, najmä ak namietajú porušenie práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd SR navyše už o ústavnej sťažnosti maloletých sťažovateliek
raz konal, pričom v prípade uvedenej ústavnej sťažnosti boli maloleté zastúpené právnym zástupcom,
ktorému plnú moc udelil otec. V súvislosti s tvrdením v tom čase zákonného sudcu Mgr. Bardača, PhD.
o výrazne negatívnom názore maloletých na otca a jeho rodinu poukázal otec na lekársky správy od Dr.Böhmera z kliniky detskej psychiatrie z 4. apríla 2015. V neposlednom rade v tom čase zákonný sudca
Mgr. Bardač, PhD. vo svojom vyjadrení k ústavnej sťažnosti vylúčil, že by mohlo dôjsť k zásahom do práv
sťažovateľov na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa

čl. 19 ods. 2 Ústavy SR a na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Dané konštatovanie Mgr. Bardača, PhD. odôvodňuje
pochybnosti o jeho záujme rozhodnúť vo veci spravodlivo. Ústavný súd SR v náleze z 28. januára 2021
sp. zn. II. ÚS 406/2020 totiž konštatoval zásah do uvedených práv sťažovateľov s ohľadom na dĺžku
konania a na zbytočné prieťahy.

5. Podaním z 20. apríla 2023 otec uviedol, že v konaní sp. zn. 3P/15/2015 boli vykonané nové
dôkazy. Okresný súd Bratislava I uskutočnil 1. februára 2023 pohovor z maloletými. Z vyjadrenia
matky a procesného opatrovníka na pojednávaní 10. februára 2023 a z vyjadrenia ošetrujúcej
pedopsychiatričky jednoznačne vyplýva, že ošetrujúca pedopsychiatrička i procesný opatrovník vnímajú
to, že maloleté odmietajú otca, pričom tento ich postoj v čase podania jeho návrhu nebol ani u jednej z

maloletých. Matka sa začala aktivizovať až po jeho oznámení, že ak budú pokračovať nezhody medzi
rodičmi v zásadných otázkach a nebudú z jej strany dodržiavané dohodnuté termíny pre maloleté (napr.
pri vyšetreniach lekárov), bude z jeho strany nutné podať návrh na súd. Postoj maloletých voči nemu sa
začal kontinuálne zhoršovať najmä po podaní návrhu v konaní sp. zn. 3P/15/2015. Ich psychický stav sa
začal zhoršovať po nariadení neodkladného opatrenia v konaní sp. zn. 3P/15/2015, ktorým boli maloleté

zverené do osobnej starostlivosti matky. Matka síce verbalizuje, že maloleté postupujú adekvátnu liečbu,
avšak ošetrujúca pedopsychiatrička maloletým predpisuje medikamentóznu liečbu so sporadickými
kontrolami, pričom psychologická liečba je iba podľa maloletými identifikovanej potreby. Starostlivosť
poskytovaná maloletým nie je dostatočná ani adekvátna a nesmeruje k riešeniu toho, že maloleté
odmietajú otca a celú jeho rodinu. Obsah údajne psychologickej pomoci si určujú maloleté samy,

pričom matka doň odmieta vstupovať. Na pojednávaní 27. marca 2023 matka predložila komunikáciu
maloletých, z ktorej má vyplývať, že maloletá A. nie je ochotná s otcom komunikovať. Matkou predložená
komunikácia iba potvrdzuje nutnosť odborného psychologického poradenstva v zmysle navrhovaného
výchovného opatrenia. I keď matka tvrdí, že ide o komunikáciu a názor maloletých na otca, v skutočnosti
zo správ vyplýva, že ide o komunikáciu výlučne matky s maloletou A., pričom žiaden názor maloletej

B. matka súdu nepredložila. V súvislosti s pohovorom maloletých z 1. februára 2023 otec odmietol
tvrdenia, že ich bil a že skoro vytrhol dvere z pántov iba preto, že chcela byť maloletá B. sama, čo sú
jediné faktické tvrdenia, ktorými maloleté odôvodňujú odmietanie jeho osoby. Všetky ostatné vyjadrenia
maloletých o jeho nevhodnom správaní sa je možné považovať za hodnotiace úsudky maloletých, ku
ktorým sa nie je možné relevantne vyjadriť. Otec poukázal na vývoj názorov maloletých v rámci konania

sp. zn. 3P/15/2015. Taktiež zdôraznil, že predbežné opatrenie nariadené uznesením z 24. septembra
2015 č. k. 3P/15/2015-230 o jeho styku s maloletou A. za asistencie psychológa Linky detskej istoty, n.o.
bolo v platnosti tri mesiace. Predbežné opatrenie o jeho styku s maloletými za asistencie psychológa
Linky detskej istoty, n. o. nariadené uznesením z 14. júla 2017 č. k. 3P/15/2015-714 sa nerealizovalo
z dôvodov na strane akreditovaného subjektu, pričom bolo v platnosti po dobu šiestich mesiacov. Otec

zároveň poznamenal, že voči Mgr. Kataríne Škultétyovej ako zákonnej sudkyni po prípadnom zrušení
a vrátení veci odvolacím súdom podal 20. apríla 2023 námietku zaujatosti.

6. Otec v podaní zo 14. septembra 2023 uviedol, že maloleté s ním naďalej nekomunikujú, resp.
maloletá A., na ktorú má telefonický kontakt, s ním komunikuje veľmi obmedzene. Komunikácia

s matkou neprináša žiadne pozitívne výsledky, nakoľko matka maloleté podporuje v tom, aby s ním
nekomunikovali, lebo sa s ich názorom stotožňuje. V konaní sp. zn. B1-3P/57/2017 bol 31. júla 2023
návrh starých rodičov na určenie styku s maloletými zamietnutý, pričom písomné vyhotovenie rozsudku
zatiaľ vypracované nebolo. V danom konaní sa uskutočnil pohovor s maloletými, z ktorého vyplýva, že
maloletá B. nemá vôbec záujem o kontakt so starými rodičmi, zatiaľ čo maloletá A. má záujem o kontakt

so starým otcom. Potom, čo maloletá A. akceptovala termín stretnutia so starým otcom, k stretnutiu
nedošlo z dôvodu, že bola na dovolenke, o ktorej však musela vedieť vopred. Ide o ilustráciu toho, že
napriektomu,žemaloletádoistejmieryvýlučneverbálnedeklarujezáujemokontakt,vskutočnostikjeho
realizácii nedochádza. Preukazuje to i komunikácia s maloletou A., ktorá s otcom začala komunikovať
iba preto, aby mu oznámila, že so stretnutím so starým otcom súhlasila iba preto, že ich stále ťahajú

po súdoch. Následne si otca zablokovala. Postoj maloletej A. k nemu dokumentuje i jej komunikácia
s matkou predložená v konaní sp. zn. B1-3P/15/2015 týkajúca sa podpísania prihlášok maloletej na
strednú školu zo strany otca. Ak by mala byť jednou z podmienok uloženia výchovného opatrenia i
nevhodné správanie sa detí, tak táto podmienka bola a je naplnená. V prípade, ak s ním maloletéprakticky nekomunikujú a ani ho nerešpektujú, pričom je zrejmé, že matka ich v tomto postoji podporuje,
a zároveň nič objektívne neospravedlňuje existenciu tohto stavu, je na mieste, aby sa domáhal uloženia
výchovného opatrenia a je úlohou súdu, aby toto výchovné opatrenie uložil, čo vyplýva aj zo súdnych

rozhodnutí (napr. uznesenie Krajského súdu v Trenčíne z 30. novembra 2021 sp. zn. 6CoP/42/2021,
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 29. septembra 2022, sp. zn. 2Cdo/130/2022, rozsudok Európskeho
súdu pre ľudské práva vo veci C. proti Fínsku z 9. mája 2006 č. 18249/02).

7. V podaní z 29. januára 2024 otec doplnil, že v konaní sp. zn. B1-3P/15/2015 bol 11. októbra

2023 vyhlásený rozsudok, ktorým boli maloleté zverené do osobnej starostlivosti matky s tým, že
právo zastupovať maloleté a spravovať ich majetok majú obaja rodičia. Styk otca s maloletými
zostal neupravený. Proti uvedenému rozsudku podal odvolanie. Ďalej uviedol, že jeho komunikácia
s maloletými neexistuje. Maloletá A. si ho zablokovala a ďalšie pokusy o kontakt odmietla. Maloleté
nejavia žiaden záujem o súrodencov H. a B.. Poukázal na závery, ku ktorým dospeli súdy v konaní sp.
zn. B1-3P/15/2015. V súdnych konaniach neboli nikdy spochybnené jeho rodičovské kompetencie, čo

potvrdil aj rozsudok vo veci sp. zn. B1-3P/15/2015, ktorý mu rodičovské práva neodňal.

8. Matka ani kolízny opatrovník sa k odvolaniu otca nevyjadrili.

9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 3 ods. 5 písm. b) Civilný mimosporový poriadok) po zistení,

že odvolanie bolo podané včas oprávnenou osobou – otcom maloletých detí (§ 359 a § 362 ods. 1
Civilného sporového poriadku a § 7 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (uznesenie § 355 ods. 2 Civilného sporového poriadku),
po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 Civilného sporového
poriadku), preskúmal napadnuté rozhodnutie bez viazanosti rozsahom (§ 65 Civilného mimosporového

poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 66 Civilného mimosporového poriadku), bez potreby zopakovania
alebo doplnenia dokazovania (§ 68 Civilného mimosporového poriadku), postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku á contrario), keď miesto a čas
verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne
5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že odvolaniu

otca nemožno priznať úspech a napadnuté uznesenie je dôvodné potvrdiť. (§ 387 ods. 1 a 2 Civilného
sporového poriadku).

10. Predmetom konania je uloženie výchovného opatrenia matke a maloletým deťom podrobiť sa
odbornému psychologickému poradenstvu po dobu 12 mesiacov.

11. Predmetom odvolacieho konania v dôsledku odvolacích námietok otca je posúdiť správnosť postupu
i rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým návrh otca na uloženie výchovného opatrenia zamietol.

12. Podľa § 387 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku odvolací súd rozhodnutie súdu prvej

inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (1). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody (2).

13. Odvolací súd nezistil v tejto veci dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie
použitej súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného postupu a rozhodnutia. Práve pre správnosť
a objektívnu argumentačnú presvedčivosť takto súdom prvej inštancie predostretých dôvodov by tak
zásadne postačovalo len konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvej inštancie odvolacím súdom
s odvolaním sa na ne (§ 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Nakoľko tu však je i nesúhlas otca

s takýmito dôvodmi, a tým vyvolaná potreba vysporiadania sa aj s tzv. odvolacími námietkami otca (§
387 ods. 3 Civilného sporového poriadku), pre úplnosť odôvodnenia odvolací súd považuje za potrebné
doplniť nasledovné:

14. Odvolací súd sa ako prioritnou odvolacou námietkou otca zaoberal námietkou o nedostatočnom

odôvodnení napadnutého uznesenia a z toho vyplývajúcou nepreskúmateľnosťou, keďže v prípade jej
preukázania by bolo dôvodné napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a rozhodnutie.15. Podľa § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa
žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil,
ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne

vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú
rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

16. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je umožniť každému bez akejkoľvek
diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a
rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav
a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery
nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby
sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka

konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

17. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci teda nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami
účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia

(§ 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na
podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných
a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Citované zákonné ustanovenia sa totiž chápu aj
z hľadiska práv účastníka konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a tieto

ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva (porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť
č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé
a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa
povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra Európskeho súdu

pre ľudské práva teda nevyžaduje, aby na každý argument účastníka konania bola daná odpoveď
v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje
sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997,
sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti
Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný

súd Slovenskej republiky vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému
uplatneniu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03). Ústavný súd vo svojom uznesení

z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé
konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s
predmetomsúdnejochrany,t.j.suplatnenímnárokovaobranouprotitakémuuplatneniu.Všeobecnýsúd

však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“. Odvolací
súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvej inštancie sa v princípe môže obmedziť na prevzatie
odôvodnenia podaného súdom prvej inštancie (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra
1997, sťažnosť č. 20772/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII).

18. Porovnajúc odôvodnenie preskúmavaného uznesenia súdu prvej inštancie s vyššie uvedenými
kritériami je zrejmé, že súd prvej inštancie sa nimi riadil dôsledne. V odôvodnení uznesenia sú uvedené
komplexne skutkové zistenia v spojitosti s čiastkovými zisteniami, ktoré majú logickú nadväznosť av súhrne umožnili vytvoriť záver o celkovom skutočnom stave vo vzťahu k výchovnému opatreniu.
Z odôvodnenia sú zrejmé relevantné myšlienkové postupy a úvahy, ktoré viedli súd prvej inštancie
k takémuto spôsobu rozhodnutia. Je tiež zrejmé, aký právny záver o skutkovom stave veci urobil

súd prvej inštancie. Postupom súdu prvej inštancie nebolo znemožnené stranám, aby uskutočňovali
procesné práva, nedošlo k porušeniu ich práva na spravodlivý súdny proces.

19. K odvolacej námietke otca maloletých detí, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (teda že nesprávne hodnotil dôkazy) odvolací súd uvádza,

že ani táto námietka nie je nedôvodná. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom
rozsahu pre náležité zistenie skutočného stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa § 191 Civilného
sporového poriadku a z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam. Námietku otca, že
súd prvej inštancie si selektívne vybral iba tie dôkazy, ktoré vyznievajú v jeho neprospech vyhodnotil
odvolací súd ako nepreukázanú, vyplývajúcu len v konaniach vo veci maloletých detí B. prezentovaným
nekritickým postojom otca.

20. Ani námietka otca týkajúca sa porušenia práva na spravodlivý proces v dôsledku neoznámenia mu
vyjadrenia sa maloletých nie je dôvodná.

21. Podľa § 38 ods. 1 a 2 Civilného mimosporového poriadku ak je účastníkom maloletý, ktorý je

schopný vyjadriť samostatne svoj názor, súd na jeho názor prihliadne (1). Názor maloletého zisťuje súd
spôsobom zodpovedajúcim jeho veku a vyspelosti. Podľa povahy veci zisťuje súd názor maloletého
bez prítomnosti iných osôb (2).

22. Podľa § 43 ods. 1 Zákona o rodine maloleté dieťa má právo vyjadriť samostatne a slobodne svoj

názor vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú. V konaniach, v ktorých sa rozhoduje o veciach týkajúcich
sa maloletého dieťaťa, má maloleté dieťa právo byť vypočuté. Názoru maloletého dieťaťa musí byť
venovaná náležitá pozornosť zodpovedajúca jeho veku a rozumovej vyspelosti.

23. Ustanovenie § 43 ods. 1 Zákona o rodine kladie dôraz pri rozhodovaní na to, že maloleté dieťa,

ktoré je schopné s ohľadom na svoj vek a rozumovú vyspelosť vyjadriť samostatne svoj názor, má
právo vyjadrovať ho slobodne vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú. Názoru maloletého dieťaťa musí
byť venovaná náležitá pozornosť zodpovedajúca jeho veku a rozumovej vyspelosti. Vychádzajúc z
uvedeného ustanovenia je nutné tiež zdôrazniť, že článok 12 Dohovoru o právach dieťaťa ustanovuje,
že štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, zabezpečujú dieťaťu, ktoré je schopné formulovať svoje

vlastné názory, právo tieto názory slobodne vyjadrovať vo všetkých záležitostiach, ktoré sa ho dotýkajú,
pričom názorom dieťaťa sa musí venovať patričná pozornosť zodpovedajúca jeho veku a úrovni.

24. Podľa Čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri
akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovaný verejnými alebo súkromnými zariadeniami

sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.

25. Žiada sa zdôrazniť, že súd prvej inštancie správne prihliadol na názor maloletých, ktoré sú už
schopné podať autonómne, samostatné rozhodnutie s ohľadom na dlhotrvajúcu vzťahovú situáciu
v rodinnom prostredí, dokážu samé vypovedať o skutočnostiach, ktoré prežívajú a vyjadriť svoj názor.

Za danej situácie bolo preto práve potrebné mimo iného akceptovať aj názor maloletých detí.

26. Pokiaľ ide o samotný procesný postup, z obsahu spisu je zrejmé, že zákonný sudca rešpektoval
a umožnil otcovi plné uplatnenie jeho procesných práv v celom rozsahu a otcovi maloletej nebolo
znemožnené podieľať sa na konaní a vplývať na výsledok konania. Výsluch maloletých, ktorý bol

vykonaný súdom prvej inštancie v neprítomnosti rodičov je bežnou aplikačnou praxou. Tu odvolací súd
uvádza, že podľa ustálenej judikatúry platí, že takýto postup súdu prvej inštancie (zisťovanie názoru
maloletých detí v neprítomnosti rodičov bez následného sprístupnenia zvukového záznamu z tohto
výsluchu) nemožno zásadne považovať za odňatie možnosti konať pred súdom, pretože v súlade s
§ 38 Civilného mimosporového poriadku sa názor maloletého súd zisťuje spôsobom zodpovedajúcim

jeho veku a vyspelosti, pričom podľa povahy veci je možné ho zistiť aj bez prítomnosti iných osôb
aj s prihliadnutím na možný konflikt lojality maloletého. Za danej situácie, preto súd prvej inštancie
svojím postupom nevylúčil otca z realizácie žiadneho procesného práva, ktoré mu Civilný mimosporový
poriadok priznáva.27. Odvolací súd zdôrazňuje, že výsluch maloletých detí sa v aplikačnej praxi uskutočňuje spravidla
v neprítomnosti rodičov a to práve z dôvodu, aby deti neboli vystavené tlaku rodičov, vystavené

konfliktu lojality. Odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo 3/2023
z 29. marca 2023, kde NS uviedol: „Nedôvodná je aj námietka dovolateľa, že súd prvej inštancie mu
nesprístupnil písomný záznam z pohovoru s maloletou. Na tomto mieste dovolací súd poukazuje na
uznesenie najvyššieho súdu z 28. mája 2020 sp. zn. 2Cdo/74/2020, v ktorom uviedol nasledovné: „V
posudzovanej veci s odkazom na vyššie citované zákonné ustanovenia, s poukazom na najlepší záujem

dieťaťa ako základné kritérium pri všetkých úkonoch súdu, ktoré sa týkajú detí, za zohľadnenia čl. 5
písm. g/ Základných zásad Zákona o rodine dovolací súd dospel k záveru, že v prípade zvukových
záznamov z pohovorov s maloletými deťmi sledujúc uvedenú zásadu, implementovanú do Základných
princípov mimosporového konania (čl. 4 Civilného mimosporového poriadku) nie je možné automaticky
aplikovať ustanovenie § 98 ods. 2 Civilného sporového poriadku. Vzhľadom na absenciu osobitného
ustanovenia v tomto smere v rozhodujúcom procesnom predpise (Civilného mimosporového poriadku)

má dovolací súd za to, že za použitia čl. 3 ods. 2 Základných princípov Civilného mimosporového
poriadku a v súlade s ustanoveniami čl. 1, 2 a 4 Základných princípov Civilného mimosporového
poriadku s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu, postup rodičov detí v konaní, ich pretrvávajúci
rodičovský konflikt a prežívanie maloletej preukázané v konaní, že v dôsledku vyhovenia žiadosti otca by
mohlo dôjsť k neprípustnému vystaveniu maloletej konfliktu lojality a následnému pocitu viny, preto súdy

nižších inštancií postupovali správne, keď otcovi maloletej nesprístupnili záznamy z jej výsluchu, a teda
námietka dovolateľa je v tejto časti nedôvodná.“ Tento právny záver je možné analogicky aplikovať aj v
súdenej veci. Je plne v súlade s najlepším záujmom maloletej, predovšetkým v kontexte vystavovania
maloletej konfliktu lojality k rodičom, že dovolateľ nebol oboznámený s obsahom pohovoru/pohovorov
s maloletou.“

28. Otec maloletých detí v doplnení odvolania vzniesol námietku zaujatosti zákonného sudcu Mgr.
Róberta Bardača, PhD. s ohľadom na jeho postup a vyjadrenia po rozhodnutí vo veci v rámci vyjadrenia
sa k ústavnej sťažnosti.

29. V zmysle § 49 ods. 1 Civilného sporového poriadku je sudca vylúčený z prejednávania a
rozhodovania sporu, ak so zreteľom na jeho pomer k sporu, k stranám, ich zástupcom alebo osobám
zúčastneným na konaní možno mať odôvodnené pochybnosti o jeho nezaujatosti.

30. Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu

k stranám, resp. účastníkom, ich zástupcom a osobám zúčastneným na konaní; zámerom je tiež
predísť možnosti neobjektívneho rozhodovania. Cieľu sledovanému uvedeným ustanovením zodpovedá
aj právna úprava skutočností, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu považovaná za právne relevantnú.
Je ňou existencia určitého právne významného vzťahu sudcu, a to: a/ k sporu (veci), v rámci ktorého
vzťahu by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia sporu

alebo konania, b/ k stranám sporu (účastníkom konania), ktorý by bol založený na príbuzenskom alebo
rýdzo osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k nim, c/ k zástupcom strán sporu, ktorý by
bol založený na pomere vykazujúcom znaky vzťahu uvedeného pod bodom b/, alebo d/ k osobám
zúčastneným na konaní. Citované zákonné ustanovenie predpokladá taký vzťah vlastného záujmu
sudcu na prejednávanej veci alebo taký jeho osobný vzťah k účastníkom konania, ich zástupcom

alebo osobám zúčastneným na konaní, ktorý by pri všetkej možnej snahe o správnosť rozhodnutia
ovplyvnil jeho objektívny pohľad na spor a v konečnom dôsledku by mohol viesť k vydaniu nezákonného
rozhodnutia.

31. Obsahom práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu vyhovieť

každému návrhu oprávnených osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodovania
veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prerokovanie sporu nestranným súdom je len
povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania
a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (porovnaj Nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 73/97, I. ÚS
27/98, II. ÚS 121/03).

32. Odvolací súd dodáva, že o nestrannosť musí dbať predovšetkým sudca sám. Pri výkone súdnictva
má zachovať vecný prístup za každých okolností. Svojim správaním má dbať na to, aby jeho nestrannosť
nebola dôvodne spochybňovaná. Musí mať dostatok schopností ovládať svoje konanie aj sféru svojichvnútorných pocitov. Súčasťou vecného prístupu sudcu k prejednávanému sporu a k stranám sporu
je napr. aj schopnosť sudcu vyrovnať sa vnútorne s prípadnými námietkami strán v priebehu i mimo
konania, ako aj s eventuálnou kritikou jeho konania, ktorá môže mať rozmanitú podobu (porovnaj judikát

R 47/1998). Treba pripomenúť, že nezávislosť s nestrannosťou a odbornosťou sudcu sú podmienkami
kvalitnéhorozhodovaniaajehopredvídateľnostiasledujútakvýznamriadnehonapĺňania(poskytovania)
spravodlivosti.

33. Zo všetkých otcom prezentovaných skutočností je zrejmé, že nim tvrdenú zaujatosť vyvodzuje len

z vyjadrení zákonného sudcu k ústavnej sťažnosti podanej otcom a maloletými deťmi vo veci vedenej
pôvodne na Okresnom súde Bratislava I podľa sp. zn. 3P/57/2017 po rozhodnutí danej veci. V prvom
rade treba uviesť, že otcom maloletých detí prezentované námietky zaujatosti zákonného sudcu sa
týkajú postupu súdu v inom konaní. Taktiež vyvodzovanie zaujatosti súdu vzhľadom na jeho vyjadrenie,
že„otecneprešielžiadnousebareflexiou“jeirelevantné.Takétokonštatovanienepreukazuje,žebyvzťah
sudcu k otcovi dosahoval takú intenzitu a povahu, že by sudca nebol schopný nezávisle a nestranne

rozhodovať. Je potrebné však uviesť, že subjektívna nespokojnosť otca maloletých detí s právnym
názorom konajúceho súdu a následným rozhodnutím vo veci samej nie je objektívnym dôvodom pre
vylúčenie, resp. vyslovenie pochybnosti o nezaujatosti sudcu.

34. Odvolací súd dáva do pozornosti odvolateľa, že ním citovaná právna úprava ustanovenia § 365

ods. 3 Civilného sporového poriadku v doplnení jeho odvolania sa na veci starostlivosti o maloleté deti
nevzťahuje. Tieto konania sa riadia Civilným mimosporovým poriadkom, ktorý v § 62 ods. 2 ustanovuje,
že odvolacie dôvody možno meniť a dopĺňať až do rozhodnutia o odvolaní.

35.Otecvodvolanínamietainesprávneprávneposúdenie.Odvolacísúdmázato,žesúdprvejinštancie

vec správne posúdil podľa nižšie citovaných zákonných ustanovení

36. Podľa § 37 ods. 2 písm. d) Zákona o rodine, ak je to potrebné v záujme maloletého dieťaťa, súd
uloží maloletému dieťaťu a jeho rodičom povinnosť podrobiť sa sociálnemu poradenstvu alebo inému
odbornému poradenstvu.

37. Podľa Čl. 5 Zákona o rodine záujem maloletého dieťaťa je prvoradým hľadiskom pri rozhodovaní
vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú. Pri určovaní a posudzovaní záujmu maloletého dieťaťa sa
zohľadňuje najmä a) úroveň starostlivosti o dieťa, b) bezpečie dieťaťa, ako aj bezpečie a stabilita
prostredia, v ktorom sa dieťa zdržiava, c) ochrana dôstojnosti, ako aj duševného, telesného a

citového vývinu dieťaťa, d) okolnosti, ktoré súvisia so zdravotným stavom dieťaťa alebo so zdravotným
postihnutím dieťaťa, e) ohrozenie vývinu dieťaťa zásahmi do jeho dôstojnosti a ohrozenie vývinu dieťaťa
zásahmi do duševnej, telesnej a citovej integrity osoby, ktorá je dieťaťu blízkou osobou, f) podmienky
na zachovanie identity dieťaťa a na rozvoj schopností a vlôh dieťaťa, g) názor dieťaťa a jeho možné
vystavenie konfliktu lojality a následnému pocitu viny, h) podmienky na vytváranie a rozvoj vzťahových

väzieb s obidvomi rodičmi, súrodencami a s inými blízkymi osobami, i) využitie možných prostriedkov
na zachovanie rodinného prostredia dieťaťa, ak sa zvažuje zásah do rodičovských práv a povinností.

38. Odvolací súd dodáva, že výchovné opatrenia sú súčasťou systému, ktorý komplexne zabezpečuje
riešenie vzťahov medzi rodičmi a deťmi. Súd nimi vykonáva dohľad nad výkonom rodičovských práv

a povinností a nad dieťaťom. Uplatňujú sa ešte pred zásahom do rodičovských práv a povinností za
predpokladu, že budú dostatočným nástrojom pre vyriešenie poruchy a pre zabezpečenie riadneho
výchovného prostredia pre dieťa. Vždy však musia sledovať základný cieľ starostlivosti súdu o maloleté
dieťa, ktorým je záujem maloletého dieťaťa.

39. V prejednávanej veci navrhované výchovné opatrenie o povinnosti podrobiť sa matke i maloletým
deťom psychologickému poradenstvu sa všeobecne v obdobných prípadoch javí veľmi účinným.
V danom prípade však ako správne uzavrel súd prvej inštancie nebola splnená hmotno-právna
podmienka uloženia výchovného opatrenia, keď nebolo preukázané, že to vyžaduje záujem maloletých
detí.

40. Objektívnym explicitne stanoveným zákonným kritériom pre rozhodnutie vo veci maloletých detí je
ako správne uzavrel i súd prvej inštancie ,,záujem maloletého dieťaťa“. Súd prvej inštancie správne
vyhodnotil záujem maloletých, nielen mechanicky a formálne, ale s ohľadom na konkrétne okolnosti a tovzhľadom na zdravotný stav maloletých, zdravý psychický vývoj a na emocionálne väzby maloletých
k otcovi. V tejto súvislosti viď nález Ústavného súdu SR z 19.9.2018 sp. zn. I. ÚS 216/2018. Odvolací súd
je názoru, že reparácia vzťahu maloletých dcér s otcom je možná len postupným obnovovaním dôvery

detí v otca. Výchova detí a starostlivosť o ich vývoj, ich ochrana by mala byť stredobodom neustáleho
záujmu celej spoločnosti. Maloleté deti pre svoje slabšie právne postavenie potrebujú osobitnú ochranu
a starostlivosť. Táto ochrana by im mala byť poskytovaná predovšetkým v prostredí rodiny. Vo formovaní
osobnosti detí predstavuje vzťah k rodičom nezastupiteľné miesto. Ak rodina neplní svoje funkcie a ak
je vzťah detí k rodičovi (tu k otcovi) narušený, je vyžadovaná pomoc zo strany spoločnosti, t.j. v danom

prípade súdu, napríklad prostredníctvom inštitútu výchovného opatrenia. Zároveň je však potrebné
zdôrazniť, že nemocenská intervencia štátu do rodiny v povahe výchovného opatrenia je namieste len
vtedy, ak to vyžaduje ochrana a všestranný rozvoj dieťaťa, ak je to v jeho záujme. Rozhodujúcim
je tiež princíp adekvátnosti, t.j. nachádzanie miery intervencie do rodiny v záujme maloletých detí
pomalysablížiacichkvekudospelostiazároveňnachádzanieprostriedkovtejtointervencietak,abytieto
prostriedky boli primerané s ohľadom na záujem dieťaťa i práva jeho rodičov. O zaistenie najlepšieho

záujmu maloletých detí musia v prvom rade usilovať rodičia. Cieľom je napomôcť navráteniu riadneho
výchovného prostredia a nie prípadne do vzťahu medzi rodičom a dieťaťom neadekvátne zasahovať.
V danej veci by i podľa názoru odvolacieho súdu vzhľadom na dlhodobo nepriaznivé vzťahy otca
s maloletými, vzhľadom na zhoršený psychický stav maloletých, navštevovanie psychiatra i psychológa
uloženie výchovného opatrenia mohlo ešte viac negatívne ovplyvniť ich vzťah s otcom a ešte viac

narušiť ich dôveru k otcovi. Pokiaľ maloleté deti explicitne odmietajú psychologické poradenstvo a toto si
spájajú so vzťahom k otcovi, a teda, že len z dôvodu správania otca musia podstupovať psychologické
poradenstvo, nie je splnená hmotnoprávna podmienka uloženia výchovného opatrenia, a teda, že
výchovné opatrenie bude v záujme maloletých detí. Výchovné opatrenie nie je v súčasnosti vhodným
prostriedkom nápravy vzťahu maloletých detí k otcovi. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie

zastáva názor, že pri riešení aktuálnej situácie nie je vhodná odborná intervencia spočívajúca v pomoci
pri budovaní kultivovanej a konštruktívnej komunikácie a korektných vzťahov formou nariadeného
výchovného opatrenia.

41. V odvolaní otca neboli uvedené žiadne také relevantné skutočnosti, ktorými by spochybnil

zamietnutie uloženia výchovného opatrenia matke i maloletým deťom. Odvolací súd napriek tomu
apeluje na matku, aby si uvedomila, že ako preferenčný rodič, ktorému boli maloleté zverené do osobnej
starostlivosti je povinná okrem riadneho zabezpečovania tejto osobnej starostlivosti vyvinúť maximálne
úsilie o vytvorenie priestoru na to, aby sa maloleté stýkali s otcom.

42. Ďalšie odvolacie argumenty otca odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za
nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak
národných,akoajnadnárodnýchsúdov,súdnemusídaťodpoveďnavšetkyotázkynastolenéúčastníkmi
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku
účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné
argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II.
ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu zachádzajúcu podrobne do nadbytočných
detailov, nespôsobilú ovplyvniť určenie výchovného opatrenia, preto odvolací súd nepovažoval za

potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

43. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie podľa
ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku z dôvodu vecnej správnosti potvrdil vrátane
rovnako správneho závislého výroku uznesenia súdu prvej inštancie o náhrade trov konania účastníkov,

ktorý inak odvolaním ani spochybnený nebol a v prípade ktorého ani odvolací súd nezistil žiadne zjavné
dôvody ich nesprávnosti.

44. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 52 Civilného
mimosporového poriadku tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania,

keďže nebol zistený žiaden z dôvodov pre pripustenie výnimiek z jeho aplikácie.

45. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 Civilného
sporového poriadku).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 Civilného sporového
poriadku).

Dovolanie je podľa § 421 Civilného sporového poriadku prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu
záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 Civilného sporového

poriadku).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 Civilného sporového

poriadku).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 Civilného sporového poriadku).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§
426 Civilného sporového poriadku).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
Civilného sporového poriadku).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 Civilného sporového poriadku).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 Civilného sporového poriadku).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 Civilného sporového poriadku).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 Civilného
sporového poriadku).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 Civilného sporového
poriadku).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 Civilného sporového poriadku).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 Civilného

sporového poriadku).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435
Civilného sporového poriadku).