Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, January 25, 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8CoPr/15/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1423207376
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1423207376.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu
JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: K.. V. S., J.. XX.XX.XXXX, G. H. X.
XXX/X, G. J. Y., zastúpeného: JUDr. Peter Kubina, advokát spolupracujúci s Dentos Europe CS LLP,
organizačná zložka, so sídlom Bottova 2A, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky, IČO: 00 151 866, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, o návrhu na nariadenie neodkladného

opatrenia, na odvolanie žalobcu proti uzneseniu Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 23. novembra
2023, č.k. 42Cpr/4/2023-75, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutým uznesením súd prvej inštancie návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol a
žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania. Poukázal na to, že žalobca sa žalobou domáhal
nariadenianeodkladnéhoopatrenia,ktorýmbudežalovanémuuloženápovinnosťzdržaťsauplatňovania
a výkonu personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky č. 430 zo dňa 27.10.2023 voči
žalobcovi a poskytnúť žalobcovi časť pracovnej odmeny - pomernú časť služobného platu vo výške
4.039,- eur mesačne v hrubom a príspevku na bývanie vo výške 182,- eur mesačne v hrubom za

každý deň trvania výkonu personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky č. 430 zo dňa
27.10.2023 voči žalobcovi od 27.10.2023 vrátane do dňa vykonateľnosti tohto uznesenia, spolu s
úrokom z omeškania v sadzbe 9,25% ročne z nezaplatenej sumy od 27.10.2023 do zaplatenia. Po
právnej stránke návrh posúdil podľa § 324 ods. 1, 3, § 325 ods.1, 2, § 326 ods.1, 2, § 328, §
329 ods.2, § 330 ods.1,2, § 336 ods.1, 2 C.s.p. v spojení s § 7 ods.1, ods.8, § 2 písm. e), § 12
ods. 7 zákona o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti a § 46 ods. 1 zákona o štátnej

službe policajtov, a dospel k záveru, že návrh na nariadenie neodkladného opatrenia dôvodný nie je.
Konštatoval, že žalobca sa domáha pozastavenia účinnosti a neuplatňovania interného organizačného
aktu vydaného vedúcim ústredného orgánu štátnej správy v administratívnom konaní dôvodiac, že
tento je neplatný z dôvodu absencie predchádzajúceho súhlasu Úradu, ktorý bol vzhľadom na priznané
postavenie žalobcu ako oznamovateľa závažnej protispoločenskej činnosti potrebný. Služobný pomer
príslušníka Policajného zboru, ktorý sa primárne spravuje zákonom štátnej službe policajtov, nemožno

označiť za pracovnoprávny pomer, tak ako ho vo svojom návrhu a doplneniach označuje žalobca.
Poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR II. ÚS 515/2016-19 zo dňa 23.06.2016. Uviedol v tejto
súvislosti, že žalobca má možnosť sa voči personálnemu rozkazu brániť uplatnením riadneho opravného
prostriedku v rámci administratívneho konania, ktorým je odvolanie (rozklad), o ktorom potom rozhoduje
vedúci ústredného orgánu štátnej správy na základe návrhu ním ustanovenej osobitnej komisie. Až
následne a s poukazom, že uvedený štátnozamestnanecký vzťah príslušníka Policajného zboru nie je

pracovnoprávnym vzťahom, sa môže žalobca obrátiť so žalobou na správny súd, v rámci ktorého môže
správnysúdpodľa§185písm.a)Správnehosúdnehoporiadkupriznaťsprávnejžalobeodkladnýúčinok,ak by okamžitým výkonom alebo inými právnymi následkami napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej
správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy hrozila závažná ujma, značná hospodárska škoda či
finančná škoda, závažná ujma na životnom prostredí, prípadne iný vážny nenapraviteľný následok a

priznanie odkladného účinku nie je v rozpore s verejným záujmom. Mal za to, že v danom prípade
vzhľadom na osobitnú povahu sporu, kedy predmetom je de facto posudzovanie zákonnosti rozhodnutia
správneho orgánu, nemá súd právomoc hodnotiť jeho zákonnosť ako ani rozhodnúť o opravnom
prostriedku voči tomuto personálnemu rozkazu, nakoľko s poukazom na vyššie uvedené má takúto
právomoc výlučne správny súd. Neodkladné opatrenie vo veciach, ktoré by inak patrili do právomoci

správnych súdov možno v civilnom konaní prejednať a nariadiť len vtedy, ak povinnosť, ktorá sa takýmto
neodkladným opatrením ukladá bude mať vecný súvis s následnou žalobou vo veci samej prejednávanej
následne už v rámci správneho súdnictva. A preto vždy treba mať zároveň na zreteli, že v súlade s
aktuálnou súdnou praxou najvyšších súdnych autorít (napríklad uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 1 Obo 240/98), neodkladným opatrením nie je možné brániť vo výkone právomoci inému orgánu.
Konštatoval, že inštitút neodkladného opatrenia nie je v žiadnom prípade možné si zamieňať s riadnym

opravným prostriedkom v správnom konaní a podanie rozkladu nie je možné obchádzať cez návrh na
nariadenie neodkladného opatrenia pred všeobecným súdom. Civilný súd nemôže svojim rozhodnutím
zasiahnuť a rozhodnúť o zákonnosti alebo nezákonnosti rozhodnutia iného orgánu verejnej moci
(personálneho rozkazu). Uzavrel, že keďže nemá právomoc posudzovať správnosť, resp. zákonnosť
rozhodnutia iného orgánu verejnej moci, návrh na nariadenie neodkladného opatrenia bez toho, aby

sa zaoberal samotným meritom veci zamietol. Pokiaľ išlo o tvrdenie žalovaného, že konaním ministra
vnútra pri vydávaní personálneho rozkazu došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania podľa
§ 2a ods. 3 zákona o štátnej službe policajtov, uviedol, že bola založená právomoc všeobecných
súdoch. Avšak v rámci antidiskriminačného konania je možné sa domáhať žalobou najmä upustenia
od protiprávneho konania, ktorým odchádza k porušovaniu zásad rovnakého zaobchádzania, nápravy

protiprávneho stavu alebo poskytnutia primeraného zadosťučinenia, prípadne náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch. V tomto smere uzavrel, že petit navrhovaného neodkladného opatrenia, ktorým sa
žalobca voči žalovanému domáha zdržania uplatňovania a výkonu personálneho rozkazu nie je možné
poňať do rozhodnutia súdu v rámci antidiskriminačných sporov. O trovách konania rozhodol v zmysle
§ 255 ods. 1 C.s.p.

2. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal
jeho zmeny tak, že bude žalovanému uložená povinnosť zdržať sa uplatňovania a výkonu personálneho
rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky č. 430 zo dňa 27.10.2023 voči žalobcovi, z dôvodov, že
súd nesprávnym procesným postupom mu znemožnil, aby uskutočňovala jemu patriace procesné práva

v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vytýkal súdu prvej inštancie, že úplne ignoroval
§ 2a ods. 1 a 3 zákona o štátnej službe policajtov a § 9 ods. 2 a § 11 ods. 3 antidiskriminačného
zákona a s týmito ustanoveniami sa v napadnutom uznesení nevysporiadal buď vôbec alebo nesprávne
(zmätočne) napriek tomu, že boli pre posúdenie jeho právomoci podstatné a žalobca v návrhu priamo od

týchto ustanovení odvodzoval existenciu právomoci civilného súdu. Trval na tom, že právomoc civilného
súdu je vo veciach ochrany pred diskrimináciou výslovne daná. S poukazom na relevantné zákonné
ustanovenia považoval za zrejmé, že aj príslušníci Policajného zboru majú zákonom garantovaný nárok
na súdnu ochranu pred porušovaním zásady rovnakého zaobchádzania v služobnom pomere, pričom
kompetentným orgánom na poskytnutie tejto súdnej ochrany je výlučne civilný súd v rámci civilného

sporového konania. Žiadny iný súd (a osobitne správny súd) totiž nemá právomoc poskytnúť žalobcovi
právnu ochranu vyplývajúcu z § 2a ods. 3 zákona o štátnej službe policajtov v spojení s § 9 ods. 2 a 3 a
§ 11 ods. 3 antidiskriminačného zákona. Návrhom sa domáhal právnej ochrany pred porušením zásady
rovnakého zaobchádzania (zákazu diskriminácie) zo strany žalovaného ako jeho zamestnávateľa, ku
ktorému došlo konkrétne tým, že žalovaný voči nemu uskutočnil pracovnoprávny úkon, ktorý mal

charakter odvetného opatrenia zakázaného podľa § 1 ods. 4 zákona o ochrane oznamovateľov bez toho,
aby na jeho uskutočnenie získal predchádzajúci súhlas Úradu na ochranu oznamovateľov vyžadovaný
podľa § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov; a tejto ochrany sa žalobca domáhal spôsobom
a v rozsahu ustanovenom v § 2a ods. 1 a 3 zákona o štátnej službe policajtov a v spojení s § 9 ods.
2 a 3 a § 11 ods. 3 antidiskriminačného zákona. Návrhom sa tak nedomáha preskúmania zákonnosti

a zrušenia personálneho rozkazu ani "pozastavenia účinnosti a neuplatňovania organizačného aktu",
ako tvrdí prvostupňový súd (čo patrí do právomoci správnych súdov), ale domáha sa výlučne toho, "aby
ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania" a "ak je to možné,
napravil protiprávny stav"; teda právnej ochrany, ktorej sa žalobca môže domáhať jedine podľa § 2aods. 3 zákona o štátnej službe policajtov v spojení s § 9 ods. 2 a 3 antidiskriminačného zákona, a ktorej
poskytnutie patrí podľa § 11 ods. 3 antidiskriminačného zákona do výlučnej právomoci civilných súdov
podľa C.s.p.. Argumentoval, že proti nemu bol vydaný a je vykonávaný pracovnoprávny úkon v priamom

rozpore s § 1 ods. 4 a § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov [teda pracovnoprávny úkon, na
ktorý sa vyžadoval predchádzajúci súhlas Úradu, vykonal žalovaný bez takéhoto súhlasu], čím je zo
strany žalovaného porušovaná zákonná ochrana oznamovateľa závažnej protispoločenskej činnosti a
so žalobcom je zaobchádzané v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania z dôvodu oznámenia
závažnej protispoločenskej činnosti (žalovaný mal zákonnú povinnosť preukázať v konaní pred Úradom

o udelenie súhlasu, že dočasné pozbavenie žalobcu výkonom štátnej služby nie je odvetným opatrením)
a žalobcovi je z tohto dôvodu s okamžitou účinnosťou bránené vo vykonávaní práce (štátnej služby
policajta) a tým aj v dosahovaní príjmu, ktorý si vzhľadom na zákonné obmedzenia nemôže zabezpečiť
inak, čo by ho pred právoplatným skončením konania o žalobe vo veci samej prinútilo odísť z
Policajného zboru. Uviedol, že povinná dostupnosť neodkladného opatrenia v takomto prípade vyplýva
priamo z textu Smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/1937 zo 23. októbra 2019 o

ochrane osôb, ktoré nahlasujú porušenia práva Únie (Ú. v. EÚ L 305, 26.11. 2019) v znení nariadenia
Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2020/1503 zo 7. októbra 2020 (Ú. v. EÚ L 347, 20. 10. 2022),
ktorá bola v celom rozsahu implementovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky predovšetkým
zákonom na ochranu oznamovateľov v spojení s antidiskriminačným zákonom. Mal za to, že nariadením
navrhovaného neodkladného opatrenia civilný súd nezasiahne do žiadnej kompetencie iného orgánu

verejnej moci ani nebude brániť v jej výkone. Do kompetencie žalovaného dočasne pozbaviť žalobcu
výkonu štátnej služby sa neodkladným opatrením nezasiahne ani sa mu nezabráni v jej výkone
preto, lebo nariadenie navrhovaného neodkladného opatrenia nijako nebráni žalovanému, aby voči
žalobcovi vydal nový personálny rozkaz s rovnakým výrokom po tom, ako k tomu získa predchádzajúci
súhlas Úradu podľa § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov. Do kompetencie správneho súdu

preskúmať zákonnosť personálneho rozkazu a zrušiť personálny rozkaz na základe správnej žaloby
sa neodkladným opatrením nezasiahne ani sa mu nezabráni v jej výkone preto, lebo neodkladné
opatrenie takémuto prieskumu nijakým spôsobom nebráni a správny súd nie je v takomto konaní
viazaný prípadným predchádzajúcim právnym posúdením otázky zákonnosti personálneho rozkazu
civilným súdom ako predbežnej otázky na účely rozhodnutia o neodkladnom opatrení. Zásah do iných

kompetencií iných štátnych orgánov a bránenie v ich výkone nariadením navrhovaného neodkladného
opatrenia neprichádza do úvahy ani hypoteticky. V takýchto prípadoch teda nejde o konkurenciu
prostriedkov právnej ochrany (správne súdnictvo vs. civilné sporové konanie), ale o ich súbeh, ktorý je
navyše zákonom predpokladaný, a to i § 2a ods. 1 a 3 zákona o štátnej službe policajtov, ktorý priamo
odkazujena§9ods.2a3a§11ods.3antidiskriminačnéhozákona.Civilnýsúdpretonemôžerezignovať

na poskytnutie ochrany podľa týchto ustanovení len z toho dôvodu, že zásah do práv a právom
chránených záujmov jednotlivca bol spôsobený pracovnoprávnym úkonom majúcim zhodou okolností
formu rozhodnutia orgánu verejnej správy. Opak by znamenal, že príslušníci Policajného zboru nemajú
vôbec nárok na neodkladnú právnu ochranu pred diskrimináciou, pretože všetky pracovnoprávne úkony
sa vo vzťahu k nim realizujú formou personálnych rozkazov. Týmto spôsobom by došlo k znemožneniu

obligatórnej predbežnej ochrany poskytovanej zákonom o ochrane oznamovateľov (v nadväznosti na čl.
21 ods. 6 Smernice) a tiež antidiskriminačným zákonom s poukazom na § 2a ods. 1 a 3 zákona o štátnej
službe policajtov, nakoľko ak by nebola daná právomoc civilného súdu na rozhodnutie o neodkladnom
opatrení, nebola by daná ani právomoc súdu na konanie o antidiskriminačnej žalobe vo veci samej.
Civilný súd môže v konaní o nariadenie neodkladného opatrenia na ochranu pred diskrimináciou posúdiť

otázku zákonnosti rozhodnutia žalovaného (orgánu verejnej moci) ako otázku predbežnú v zmysle § 194
ods. 1 a 2 CSP, pokiaľ je to pre jeho rozhodnutie potrebné. Prvostupňový súd sa preto v konaní o návrhu
na nariadenie neodkladného opatrenia mohol zaoberať zákonnosťou rozhodnutia žalovaného voči
žalobcovi (personálneho rozkazu) z hľadiska posúdenia jeho súladu s ustanovením § 7 ods. 1 zákona
o ochrane oznamovateľov, pričom tento záver bol kľúčový (a jediný podstatný) pre záver o (ne)dodržaní

zákazu diskriminácie z dôvodu oznámenia závažnej protispoločenskej činnosti žalobcom. Ak by v rámci
správneho súdnictva aj došlo k situácii, kedy správny súd konštatuje zákonnosť personálneho rozkazu,
avšak nariadené neodkladné opatrenie by obmedzovalo žalovaného v jeho uplatňovaní a výkone, tento
stav je plne napraviteľný zákonnými prostriedkami. V takejto situácii by žalovanému nič nebránilo podať
buď návrh na zrušenie neodkladného opatrenia (§ 334 CSP) alebo žalobu o navrátenie do pôvodného

stavu (§ 337 ods. 2 CSP) a účinky neodkladného opatrenia týmto spôsobom eliminovať. Navyše, nie je
vôbec vylúčená ani taká situácia, že by rozhodnutie nadriadeného príslušníka Policajného zboru bolo
správnym súdom v správnom súdnom konaní posúdené ako zákonné, avšak civilným súdom v civilnom
sporovom konaní by bolo posúdené ako porušujúce zásadu rovnakého zaobchádzania, v dôsledkučoho by civilný súd napr. uložil povinnosť upustiť od ďalšieho konania (čo je to isté ako zdržať sa
takého konania) či napraviť protiprávny stav. Zdôraznil, že personálny rozkaz nemusí byť neplatným
právnym úkonom na to, aby bolo možné vydať navrhované neodkladné opatrenie; stačí osvedčenie, že

bol vydaný v rozpore s § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov. Ak bol žalovaný povinný získať
predchádzajúci súhlas Úradu s pozbavením žalobcu výkonom štátnej služby, pričom žalovaný tento
súhlas nezískal, a teda nepreukázal, že tento personálny rozkaz (pracovnoprávny úkon) nebol urobený v
súvislosti s oznámením závažnej protispoločenskej činnosti, takýto personálny rozkaz (pracovnoprávny
úkon), porušuje zásadu rovnakého zaobchádzania podľa § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona. Mal za

to, že dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby v prípade trestne stíhaného príslušníka Policajného
zboru nie je povinné a splnenie podmienok podľa § 46 ods. 1 zákona o štátnej službe policajtov ani nie je
predmetom tohto konania. Uviedol argumentáciu, prečo právna ochrana vo forme rozkladu a správnej
žaloby, prípadne priznania odkladného účinku správnej žalobe, nenahrádza neodkladnú ochranu pred
porušením zásady rovnakého zaobchádzania, ale ju dopĺňa a ide o dva autonómne prostriedky súdnej
ochrany. Namietal, že napadnuté uznesenie porušuje jeho právo na spravodlivý proces, pretože je

odmietnutím spravodlivosti (denegatio iustitiae). Napokon poukázal na potrebu bezodkladnej úpravy
pomerov medzi stranami.

3. Žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že sa plne stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie.
Bol názoru, že pod pojmom súd ako sa uvádza v § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona nemožno

rozumieť výlučne civilný súd ako predpokladá žalobca. Poukázal na to, že doposiaľ nedošlo k zmene
v ustanovení § 11 ods. 3 antidiskriminačného zákona, kedy by sa pojem Občiansky súdny poriadok
zmenil na Civilný sporový poriadok. Do 30.06.2016 bol platný a účinný Občiansky súdny poriadok,
ktorý v sebe zahŕňal úpravu občianskeho súdneho konania, pričom v občianskom súdnom konaní sa
podľa § 7 ods. 2 OSP preskúmavala aj zákonnosť rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy. Podľa

úpravy Občianskeho súdneho poriadku sa tak pod pojmom súd rozumel tzv. klasický občiansky súd,
avšak aj správne súdy podľa piatej časti OSP. Z pojmu súd podľa Občianskeho súdneho poriadku,
na ktorý odkazuje aj aktuálna právna úprava v ustanovení § 11 ods. 3 antidiskriminačného zákona
tak nemožno jednoznačne odvodiť, že sa má na mysli výlučne civilný, a nie aj správny súd. Navyše,
ustanovenie § 11 ods. 3 antidiskriminačného zákona odkazuje na Občiansky súdny poriadok ako

celok, nie na konkrétnu časť, preto nie je žiadnym spôsobom výslovne vylúčená aplikácia piatej časti
OSP. Mal za to, že domnienka žalobcu o právomoci civilného súdu je nesprávna a nevyplýva z
ustanovení antidiskriminačného zákona. Ak vo veci služobného pomeru príslušníka PZ nie je daná
právomoc civilného súdu, a to vo vzťahu k žiadnej zložke, resp. vo vzťahu k žiadnym právam alebo
povinnostiam založeným zákonom o štátnej službe príslušníkov PZ, potom podľa názoru žalovaného

nie je daná ani právomoc civilného súdu v prípade porušenia rovnakého zaobchádzania zo strany
žalovaného ako zamestnávateľa. Argumentoval, že nemôže nastať situácia, kedy o totožnom vzťahu
strán sporu rozhodujú dva odlišné súdy čo do rozsahu právomoci, teda civilný súd a správny súd,
resp. správny orgán. Zámerom zákonodarcu pri prijatí úpravy v antidiskriminačnom zákone určite
nebolo akýmkoľvek spôsobom limitovať oprávnenie a právomoc správneho orgánu, resp. správneho

súdu. Nariadením neodkladného opatrenia, ktorým by boli natrvalo upravené pomery - ako navrhol
žalobca, by neprimeraným spôsobom došlo k zásahu do výkonu právomoci iného orgánu, čo judikatúra
Najvyššieho súdu SR výslovne zakazuje (k tomu pozri, sp.zn. 7Cdo/59/2011). Mal za to, že žalobca
mal možnosť podať na súd žalobu proti inému zásahu orgánu verejnej správy a podať prípadný návrh
na priznanie odkladného účinku, čím by ostala zachovaná právomoc správneho súdu na preskúmanie

postupu a rozhodnutí žalovaného ako orgánu verejnej správy. Samotný antidiskriminačný zákon
neurčuje, že Civilný sporový poriadok je jediným procesným predpisom, na podklade ktorého sa možno
domáhať ochrany podľa antidiskriminačného zákona, o to viac pokiaľ Občiansky súdny poriadok v
sebe zahŕňal aj úpravu správneho súdnictva. Ak sám antidiskriminačný zákon predpokladá aplikáciu
iného procesného predpisu, napr. Správneho súdneho poriadku a navyše, pod pojmom súd nemožno

nekriticky a bezpodmienečne rozumieť výlučne civilný súd, nie je ex lege vylúčené a priam sa vyžaduje,
aby žalobca podal žalobu na správny súd, ktorý je navyše ako jediný zo sústavy súdov oprávnený
preskúmavať postup a rozhodnutie žalovaného voči žalobcovi. Je absolútne neželateľný stav, kedy
rovnakú otázku posudzuje jednak správny orgán v riadnom opravnom konaní - konaní o rozklade a
zároveňcivilnýsúd,ktorýprejednávasúkromno-právnesporyaktorýnemávôbecprávomocposudzovať

zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy. Ak by neboli splnené podmienky na vydanie
uvedeného personálneho rozkazu, akékoľvek preskúmania, či obmedzenie výkonu rozhodnutia je plne v
kompetencii správneho súdu. Pokiaľ by sa mal prijať záver, že civilný súd môže neodkladným opatrením
vo veciach patriacich do právomoci správneho súdu priznať žalobcovi ochranu do takej miery, žežalobca - príslušník Policajného zboru by tak nemusel podať ani opravný prostriedok proti personálnemu
rozkazu ani správnu žalobu, takýmto výkladom by sa poprel a obchádzal zmysel a účel správneho
súdnictva, ako aj ustanovenia zákona o štátnej službe príslušníkov PZ. Rozhodnutím civilného súdu

o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, by bolo zasiahnuté do kompetencie iného orgánu
verejnej moci. Vecou samou je tu totiž preskúmanie zákonnosti personálneho rozkazu, teda zákonnosti
rozhodnutia orgánu verejnej správy (ministra) a príslušnou hmotnoprávnou úpravou je zákon o štátnej
službe príslušníkov PZ. Nie je teda možné, aby nariadením neodkladného opatrenia sa dosiahla trvalá
úprava pomerov, naopak, pokiaľ nedôjde k zmene personálneho rozkazu na základe podania rozkladu

a žalobca bude iniciovať konanie o správnej žalobe, nariadením neodkladného opatrenia, mohlo by
prísť k situácii, že o tej istej veci budú de facto existovať dve rozhodnutia dvoch rozličných súdov.
Poukázal na to, že žalobca v podanom rozklade uplatňuje totožnú skutkovú a právnu argumentáciu,
keďže sa neuspokojil s tým, že správne rozhodnutie bolo vydané bez predchádzajúceho súhlasu Úradu
na ochranu oznamovateľov a je podľa jeho presvedčenia neplatné. Za takejto procesnej situácie preto
o totožnom procesnom nároku konal jednak súd prvej inštancie (v civilnom sporovom konaní) ako i

minister (v správnom konaní). Nie je však na žalobcovi, aby si účelovo vyberal, ktorý orgán ochrany
práva a ktorý prostriedok nápravy si vyberie. Pokiaľ by nastala situácia, že by správny súd v konaní
o správnej žalobe potvrdil zákonnosť napadnutého personálneho rozkazu, avšak na druhej strane
by bolo právoplatne neodkladné opatrenie, ktoré by ukladalo žalovanému ako orgánu verejnej moci
zdržať sa uplatňovania zákonného personálneho rozkazu, nie je zrejmé, ktoré rozhodnutie ktorého

súdu by malo prednosť a ktorým by sa mal žalovaný ako zamestnávateľ žalobcu riadiť. Popri sebe by
tak stáli dve rozhodnutia dvoch odlišných súdnych autorít, ktoré by boli vo vzájomnom rozpore, čo je
absolútne neželateľný stav v právnom štáte. Správny súd by konštatoval zákonnosť rozhodnutia, na
druhej strane civilný súd by konštatoval nezákonnosť rozhodnutia. Žalobca nevysvetľuje, na základe
akého konkrétneho ustanovenia ktorého konkrétneho predpisu vyvodzuje, že aplikačnú prednosť má

práve neodkladné opatrenie vydané civilným súdom, ktorý je viazaný rozhodnutím správneho súdu o
zákonnosti rozhodnutia, voči ktorému smeruje ochrana neodkladným opatrením. Podľa prezentovanej
úvahy žalobcu by nastala situácia, kedy by rozhodnutie správneho súdu nevyvolávalo právne a ani
faktické účinky, hoci výlučne správny súd má právomoc preskúmať zákonnosť individuálneho správneho
aktu orgánu verejnej moci. Účinky by podľa úvahy žalobcu vyvolávalo neodkladné opatrenie vydané

civilným súdom, ktorý predbežne, mimo rozsahu právomoci, posúdil podľa § 194 CSP zákonnosť
individuálnehosprávnehoaktužalovaného.Predbežnéposúdeniezákonnostitohtorozhodnutiacivilným
súdom by tak malo prednosť pred posúdením zákonnosti v riadnom konaní o správnej žalobe pred
správnym súdom. Nastala by situácia, kedy by bol správny súd takpovediac podriadený civilnému
súdu, čo je však v úplnom rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, keďže civilný súd

nie je funkčne príslušným vo veci správnej žaloby. Poukázal na nález Ústavného súdu SR nálezu
Ústavného súdu SR, sp.zn. I. ÚS 53/2018 zo dňa 07.02.2018 a na priznanie odkladného účinku
správnej žaloby, ktorá je ekvivalentom neodkladného opatrenia. Smernica v čl. 21 ods. 5 neurčuje
primárnu a výlučnú právomoc súdu na konanie vo veci ochrany podľa smernice, ale aj iný orgán odlišný
od súdu, ktorý má právomoc preskúmať zákonnosť odvetného opatrenia zamestnávateľa. Správne

preto súd prvej inštancie poukazuje na to, že primárne je žalobca povinný využiť opravné prostriedky
správneho práva predpokladané v dvanástej časti zákona o štátnej službe príslušníkov PZ a až následne
možno použiť prostriedok predpokladaný Správnym súdnym poriadkom - správnu žalobu. Zároveň
však nie je vylúčené, a smernica to nevylučuje, podať žalobu proti inému zásahu orgánu verejnej
správy, ktorá, ako už žalovaný uviedol, je do účinku a výsledku totožná s antidiskriminačnou žalobou

podľa § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona. Smernica neurčuje výlučnú právomoc civilného súdu
na posúdenie porušenia práv nahlasujúceho zamestnanca odvetným opatrením, avšak vo všeobecnej
rovine uvádza pojem ,,konanie pred súdom", čo nevylučuje právomoc správneho súdu na konanie vo
veci žalobcu na základe podania žaloby proti inému zásahu orgánu verejnej správy. Zároveň však
smernicapredpokladározhodovaciuprávomocaj,,inéhoorgánu",tedavkonkrétnomprípadenevylučuje

právomoc správneho orgánu podľa zákona o štátnej službe príslušníkov PZ na preskúmanie zákonnosti
postupu zamestnávateľa a vyporiadanie sa s údajne prezentovaným nerovnakým zaobchádzaním
voči nahlasujúcemu zamestnancovi. Pokiaľ sa týka prostriedkov predbežnej ochrany, smernica určuje
povinnosť členského štátu zaviesť nápravné opatrenia, okrem iného predbežné opatrenie, ktoré však po
obsahovej stránke predstavuje aj inštitút priznania odkladného účinku správnej žaloby. Argumentoval,

že zákonná úprava služobného pomeru príslušníkov ozbrojených zborov poskytuje príslušníkom v
služobnom pomere nižšiu mieru ochrany, než je tomu u zamestnancov v pracovnom pomere. Zastával
právny názor, že vo veci žalobcu nebol potrebný súhlas Úradu na ochranu oznamovateľov, nakoľko sa
uplatnila jedna z výnimiek predpokladaná v ustanovení § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov.Vyjadril sa k ochrane udelenej žalobcovi zo strany prokurátora ÚŠP GP SR Z.. E. podľa zákona o
ochraneoznamovateľov.Poukázalnato,žez odôvodneniapersonálnehorozkazujednoznačnevyplýva,
že k dočasnému pozbaveniu výkonu štátnej služby došlo na podklade skutočnosti - právoplatného

obvinenia žalobcu pre skutok úzko súvisiaci s jeho pracovnou činnosťou. Podanie údajne trestného
oznámenia v súvislosti s ktorým bola žalobcovi udelená ochrana, by ani objektívne nemohlo byť
dôvodomprevydaniepersonálnehorozkazu,keďžetototrestnéoznámenienesmerujevočižalovanému,
resp. nadriadenému žalobcovi, ale voči predstaviteľom iného orgánu verejnej správy, s ktorým žalovaný
nemá nič spoločné. K vydaniu personálneho rozkazu došlo na základe objektívnej, nikdy nesporovanej

skutočnosti, a to právoplatného vznesenia obvinenia žalobcovi. Prijatie personálneho opatrenia voči
žalobcovi formou dočasnej povahy a to dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby, nemá žiaden
priamy a ani nepriamy súvis so skutočnosťami, ktoré žalobca uviedol vo svojom oznámení podľa zákona
o ochrane oznamovateľov. Jediným podkladom pre prijatie personálneho opatrenia dočasnej povahy,
dočasnépozbavenievýkonuštátnejslužby,jeexistenciavykonateľnéhouzneseniaovzneseníobvinenia
voči žalobcovi. Argumentoval, že zo samotného znenia § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov

je zrejmé, že úkon podľa ustanovenia § 46 ods. 1 písm. b) zákona o štátnej službe príslušníkov PZ
spadá pod úkony, na ktoré sa v zmysle § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov nevyžaduje
súhlas úradu. Nejde o klasický pracovnoprávny úkon ako je to u bežných zamestnancov, ale ide
tu o rozhodnutie preskúmateľné v rámci odvolacieho/rozkladového konania vedeného v súlade so
zákonom o štátnej službe príslušníkov PZ a následne v rámci správneho súdnictva. Mal za to, že

rozhodnutie o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby u žalobcu je plne v súlade so zákonom
o štátnej službe príslušníkov PZ, pričom minister vnútra, ktorý je nadriadeným všetkým policajtom
s generálnou personálnou pôsobnosťou nemal inú zákonnú možnosť, pretože inak by postupoval v
rozpore s ustanovením § 46 ods. 1 písm. b) zákona o štátnej službe príslušníkov PZ. V prijatí týchto
personálnych opatrení, ktoré podliehajú samostatnému súdnemu prieskumu mu ako nadriadenému

nezakazoval ani zákon o ochrane oznamovateľov a na ich prijatie nepotreboval predchádzajúci súhlas
úradu tak, ako to vyplýva aj z ustanovení zákona o ochrane oznamovateľov. Opakovane argumentoval,
že ak sú splnené podmienky podľa ustanovenia § 46 ods. 1 písm. b) zákona o štátnej službe príslušníkov
PZ musí voči policajtovi v zmysle tohto ustanovenia žalovaný bez ďalšieho konať. Vydanie personálneho
rozkazu má základ práve v obligatórnej povinnosti žalovaného postupovať v zmysle § 46 ods. 1

písm. b) zákon o štátnej službe príslušníkov PZ a aj z toho dôvodu je vylúčený akýkoľvek súvis s
kvalifikovaným oznámením podaným zo strany žalobcu. Postup podľa § 46 ods. 1 písm. b) zákona
o štátnej službe príslušníkov PZ voči žalobcovi ako policajtovi nemá žiadnu príčinnú súvislosť s jeho
oznámením uskutočneným podľa zákona o ochrane oznamovateľov. Jediným podkladom pre vydanie
personálneho rozkazu je len a výlučne existencia vykonateľného uznesenia o vznesení obvinenia v

súlade s Trestným poriadkom a Trestným zákonom. Dodal, že prijatie personálneho opatrenia dočasnej
povahy bolo zrealizované nielen voči žalobcovi, ale realizovalo sa aj voči ďalším policajtom, ktorí sú
resp. boli právoplatne obvinení zo spáchania trestných činov a trestné konanie do súčasnej doby nebolo
ukončené. Aj v súčasnej dobe dochádza k aplikácií tohto personálneho opatrenia dočasnej povahy bez
ohľadu na to, že bolo prijaté aj voči žalobcovi. Keďže rovnaký postup ako u žalobcu bol aplikovaný na

ďalšíchniekoľkodesiatokpríslušníkovPZdôvodnepodozrivýchztrestnejčinnosti,nemožnokonštatovať
priamu diskrimináciu voči žalobcovi. Voči neurčitému počtu príslušníkov PZ v rovnakej situácii, v akej je
žalobca, tj. dôvodne podozrivých z trestnej činnosti bolo postupované podľa § 46 zákona o štátnej službe
príslušníkov PZ a títo boli dočasne pozbavení výkonu štátnej služby. Vzhľadom na uvedené skutočnosti
navrhol napadnuté uznesenie potvrdiť.

4. Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v celom rozsahu a v medziach
uplatnených dôvodov podaného odvolania, ktorými je viazaný (§ 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a contrario a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu
nie je dôvodné.

5. Základným predpokladom pre nariadenie neodkladného opatrenia je existencia potreby bezodkladnej
úpravy pomerov medzi stranami alebo obavy, že vykonanie exekúcie súdneho rozhodnutia bude
ohrozené, pokiaľ nemožno tento účel dosiahnuť zabezpečovacím opatrením. Pre nariadenie
neodkladného opatrenia sa tak vyžaduje hodnoverné osvedčenie aspoň základných skutočností

potrebných pre záver o dôvodnosti a trvaní nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana, ako i dostatočné
opísanie rozhodujúcichskutočnostíodôvodňujúcichnevyhnutnosťpotrebyneodkladnejúpravypomerov
medzi stranami alebo obavu z ohrozenia exekúcie.6. So zreteľom na podstatu, účel a zmysel inštitútu neodkladného opatrenia nie je pre rozhodnutie
o návrhu na jeho nariadenie potrebné vykonávať dokazovanie, avšak splnenie predpokladov pre
nariadenie neodkladného opatrenia nemožno vyvodiť len zo samotných tvrdení navrhovateľa, a je

potrebné tieto tvrdenia aspoň spoľahlivo osvedčiť, a to aspoň do tej miery, že možno dôvodne
nadobudnúť presvedčenie o ich pravdivosti a hodnovernosti; keď pri nariaďovaní neodkladného
opatrenia prevláda záujem na rýchlosti rozhodnutia nad požiadavkou úplnosti skutkových zistení.

7. V preskúmavanej veci sa žalobca domáhal neodkladným opatrením uložiť žalovanému povinnosť

zdržať sa uplatňovania a výkonu personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky č. 430
zo dňa 27.10.2023 voči žalobcovi. Poukázal na to, že ako príslušník Policajného zboru SR; v stálej
štátnej službe u žalovaného; bol personálnym rozkazom ministra vnútra dočasne pozbavený výkonu
štátnej služby od 27.10.2023 do právoplatného skončenia trestného konania. Argumentoval, že na
vykonanie tohto pracovnoprávneho úkonu žalovaného bol potrebný predchádzajúci súhlas Úradu
na ochranu oznamovateľov protispoločenskej činnosti podľa § 7 ods. 1 zákona č. 54/2019 Z.z.

o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti, z dôvodu, že opatrením prokurátora Úradu
špeciálnej prokuratúry zo dňa 5.10.2023 mu bola poskytnutá ochrana oznamovateľa z dôvodu podania
kvalifikovaného oznámenia o závažnej protispoločenskej činnosti. Neodkladným opatrením sa tak ako
chránený oznamovateľ domáhal ochrany pred vykonávaním pracovnoprávneho úkonu žalovaným,
ktorý považoval za neplatný v zmysle § 7 ods. 8 zákona o ochrane oznamovateľov protispoločenskej

činnosti č. 54/2019 Z.z.. Po právnej stránke sa dovolával ochrany podľa antidiskriminačného zákona
č. 365/2004 Z.z., a to s poukazom na § 2 ods. 1, ktorý zakazuje diskrimináciu z dôvodu oznámenia
kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti v spojení s ust. § 2a ods. 1 zákona o štátnej službe
príslušníkov Policajného zboru č. 73/1998 Z.z. zakazujúceho diskrimináciu z uvedeného dôvodu vo
vzťahu k príslušníkom Policajného zboru. Nárokov z porušenia zásady rovnakého zaobchádzania sa

domáhal podľa § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona v spojení s § 2a ods. 3 zákona o štátnej službe
príslušníkov Policajného zboru, ktoré umožňuje policajtovi v prípade nedodržania zásady rovnakého
zaobchádzania domáhať sa upustenia od diskriminačného konania a nápravy protiprávneho stavu.

8.Návrhžalobcujetakzoskutkovéhohľadiskazaloženýnatvrdení,žepracovnoprávnyúkonžalovaného

vydaný voči nemu ako chránenému oznamovateľovi bez predchádzajúceho súhlasu Úradu je v rozpore
s § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov, teda predstavuje porušovanie ochrany oznamovateľa
protispoločenskej činnosti, čím je s ním zaobchádzané v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania
z dôvodu oznámenia závažnej protispoločenskej činnosti. Žalobca tak vyvodzuje porušenie zásady
rovnakého zaobchádzania z dôvodu podania oznámenia zo skutočnosti, že na vydanie personálneho

rozkazu nebol žalovanému udelený predchádzajúci súhlas Úradu, a preto je ex lege neplatným podľa
§ 7 ods. 8 zákona o ochrane oznamovateľov.

9. Vzhľadom na to, že žalobca sa dovolával porušenia zákona o ochrane oznamovateľov z dôvodu
neudelenia predchádzajúceho súhlasu Úradu na vydanie personálneho rozkazu s ktorým je spojená

neplatnosť tohto pracovnoprávneho úkonu, ako i ochrany podľa antidiskriminačného zákona pred
vydaním personálneho rozkazu z dôvodu podania oznámenia o protispoločenskej činnosti, správne súd
prvej inštancie postupoval keď sa zaoberal opodstatnenosťou návrhu žalobcu z hľadiska porušenia
zákona o ochrane oznamovateľov neudelením predchádzajúceho súhlasu Úradu (bod 30) a posúdil
tiež splnenie zákonných podmienok pre nariadenie neodkladného opatrenia podľa antidiskriminačného

zákona (bod 31). Pokiaľ žalobca v súvislosti s porušením zásady rovnakého zaobchádzania poukazoval
naopomenutievyžiadaniasúhlasuÚradunavydaniepersonálnehorozkazu,odvolacísúdzastávanázor,
že neudelenie súhlasu Úradu podľa § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov má za následok
neplatnosť pracovnoprávneho úkonu podľa § 7 ods. 8 uvedeného zákona a nie porušenie zásady
rovnakého zaobchádzania podľa antidiskriminačného zákona; pre neudelenie súhlasu Úradu nie je

možné považovať personálny rozkaz za diskriminačné konanie.

10. Zamestnanec, ktorý urobil oznámenie o protispoločenskej činnosti na svojom pracovisku, sa môže
domáhať ochrany prostredníctvom antidiskriminačného zákona, ktorý za dôvod diskriminácie považuje
podanie oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti. V antidiskriminačnom spore; v

ktorom sa môže dotknutá osoba domáhať najmä upustenia od diskriminačného konania, nápravy
protiprávneho stavu a primeraného zadosťučinenia; je na žalobcovi najskôr preukázať, že na základe
pravdepodobnosti skutočností možno usúdiť, že došlo k namietanému diskriminačnému konaniu a
žalovaný musí; potom čo žalobca preukáže prima facie zásahu; poskytnúť objektívne zdôvodnenienamietaného rozdielneho zaobchádzania. Navrhujúca strana teda musí preukázať "na prvý pohľad"
prípad diskriminácie, teda, že s ňou bolo zaobchádzané rozdielne pre niektorý z diskriminačných
dôvodov. Uvedená zásada je premietnutá do § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona, podľa ktorého

žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu
skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania
došlo. Žalobcovi preto postačuje z hľadiska splnenia svojej povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti,
aby v žalobe uviedol skutočnosti, z ktorých možno na prvý pohľad (prima facie) dôvodne usudzovať
porušenie zásady rovnakého zaobchádzania, a ďalej je už na žalovanom, aby preukazoval v spore, že

postupom namietaným žalobcom nedošlo z jeho strany k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania.

11.Zamestnanecpodávajúcioznámenieoprotispoločenskejčinnosti mátiežprávodomáhaťsaochrany
priamo na základe zákona o ochrane oznamovateľov, ktorý poskytuje chránenému oznamovateľovi
ochranu pred pracovnoprávnymi úkonmi zamestnávateľa vykonanými bez predchádzajúceho súhlasu
Úradu na ochranu oznamovateľov protispoločenskej činnosti tak, že ich sankcionuje neplatnosťou (§ 7

ods. 8).

12. Podľa Smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 2019/1937 z 23. októbra 2019 o ochrane
osôb, ktoré nahlasujú porušenia práva Únie, pre nahlasujúce osoby majú osobitný význam predbežné
prostriedky nápravy až do ukončenia súdnych konaní, ktoré môžu byť zdĺhavé. Konkrétne by pre

nahlasujúce osoby mali byť dostupné aj predbežné opatrenia, ako sú ustanovené vo vnútroštátnom
práve, na zastavenie hrozieb, pokusov alebo pokračujúcich odvetných opatrení, ako je obťažovanie,
alebo na zabránenie niektorým formám odvetných opatrení, ako je prepustenie, ktoré môže byť ťažké
zvrátiť po uplynutí dlhého obdobia a ktoré môže jednotlivca finančne zruinovať, čo je perspektíva,
ktorá môže vážne odradiť potenciálnych oznamovateľov (bod 96 Preambuly). Podľa článku 21 bod 6

Smernice, osoby uvedené v článku 4 musia mať podľa potreby prístup k nápravným opatreniam proti
odvetným opatreniam vrátane predbežného opatrenia až do ukončenia súdneho konania, a to v súlade
s vnútroštátnym právom. Článok 22 bod 1 Smernice stanovuje, že členské štáty v súlade s chartou
zabezpečia, aby dotknuté osoby v plnej miere požívali právo na účinný prostriedok nápravy a spravodlivý
proces, ako aj prezumpciu neviny a právo na obhajobu vrátane práva na vypočutie a práva na prístup

k spisu.

13. Z uvedených ustanovení Smernice vyplýva, že chránené osoby musia mať vnútroštátnym právom
garantovaný prístup k právnym prostriedkom nápravy, ktoré im zabezpečia účinnú a rýchlu ochranu
do ukončenia súdneho konania. Primeraný prostriedok nápravy by mohol mať formu opätovného

nadobudnutia pozície, napríklad v prípade prepustenia, presunutia alebo preradenia na nižšiu pozíciu,
alebo v prípade odopretia odbornej prípravy alebo povýšenia, alebo obnovenia zrušeného povolenia,
licencie alebo zmluvy; náhrady za súčasné a budúce finančné straty, napríklad za ušlé minulé mzdy,
ale aj za stratu budúcich príjmov, náklady spojené so zmenou povolania; a náhrady inej majetkovej
ujmy, ako sú náklady na právne úkony a výdavky na lekárske ošetrenie, a nemajetkovej ujmy, ako je

bolesťautrpenie.Sozreteľomnauvedenémožnokonštatovať,žeprávnymprostriedkomtakejtoochrany
je vo vnútroštátnom právnom poriadku inštitút neodkladného opatrenia, ktorý je spôsobilý zabezpečiť
okamžitú a účinnú náhradu alebo nápravu utrpenej ujmy.

14. V nadväznosti na vyššie uvedené možno v prejednávanej veci konštatovať, že žalobcovi ako

príslušníkovi Policajného zboru SR patrí ochrana podľa antidiskriminačného zákona s odkazom na
§ 2a ods. 1, ods. 3 zákona č. 73/1998 Z.z., ako aj ochrana podľa zákona o ochrane oznamovateľov
s odkazom na § 2 písm. e) tohto zákona. Odvolací súd tak preskúmal správnosť záverov súdu prvej
inštancie z hľadiska posúdenia podmienok pre vydanie navrhovaného neodkladného opatrenia podľa
antidiskriminačného zákona a podmienok podľa zákona o ochrane oznamovateľov.

15. Pokiaľ ide o porušenie zásady rovnakého zaobchádzania pri vydaní personálneho rozkazu
žalovaným,žalobcadôvodnevpodanomodvolanívytýkasúduprvejinštancie,žesajehonávrhompodľa
antidiskriminačného zákona vecne nezaoberal.

16. S poukazom na § 2a ods. 1, 3 zákona o štátnej službe policajtov v spojení s § 9 ods. 2 a § 11 ods.
3 antidiskriminačného zákona odvolací súd zhodne so žalobcom dospel k záveru, že na prejednanie
predmetného návrhu žalobcu ako príslušníka Policajného zboru je daná právomoc súdov konať o
antidiskriminačnom spore v civilnom sporovom konaní podľa Civilného sporového poriadku. Neobstojíargumentácia žalovaného, že prejednávanie antidiskriminačných sporov príslušníkov Policajného zboru
patrí do právomoci správnych orgánov, resp. správneho súdu, pretože; ako na to správne poukazuje i
žalobca; v konaní o preskúmanie zákonnosti správneho rozhodnutia sa nemôže diskrimináciou dotknutá

osoba domáhať nárokov vyplývajúcich priamo z § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona. Odvolací súd
sa preto stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že pokiaľ sa jedná o tvrdenie žalobcu, že konaním
ministra pri vydávaní personálneho rozkazu došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, je
založená právomoc všeobecných súdov.

17. Z hľadiska ochrany pred diskrimináciou neodkladným opatrením bolo na žalobcovi osvedčiť "na prvý
pohľad" prípad diskriminácie, teda, že s ním bolo zaobchádzané rozdielne pri vydávaní personálneho
rozkazu žalovaným pre tvrdený diskriminačný dôvod - podanie oznámenia o závažnej protispoločenskej
činnosti. Odvolací súd dospel na základe tvrdení strán a predložených listinných dôkazov k záveru,
že nemožno dostatočne spoľahlivo usúdiť, že zo strany žalovaného došlo k diskriminačnému konaniu,
teda k vydaniu personálneho rozkazu z dôvodu vykonania oznámenia o protispoločenskej činnosti

žalobcom. Pokiaľ ide o priamu súvislosť medzi vydaním personálneho rozkazu a tvrdeným dôvodom
diskriminácie, považoval odvolací súd za relevantné, že žalovaný poskytol objektívne zdôvodnenie
namietaného konania, keď poukázal na to, že právnym základom vydania personálneho rozkazu bol
§ 46 zákona ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, ktorý mu
ukladá povinnosť dočasne pozbaviť policajta výkonu služby ak by jeho ponechanie vo výkone štátnej

služby ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby alebo priebeh objasňovania jeho konania a je dôvodne
podozrivý, že spáchal trestný čin alebo porušil služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom. Žalovaný
náležite osvedčil, že práve uvedené zákonné dôvody boli podkladom pre vydanie personálneho rozkazu.
Odvolací súd sa v tomto smere stotožnil s argumentáciou žalovaného, že postup podľa § 46 ods. 1 písm.
b) zákona o štátnej službe príslušníkov PZ voči žalobcovi nemá žiadnu príčinnú súvislosť s oznámením

žalobcu podľa zákona o ochrane oznamovateľov. Obligatórna povinnosť žalovaného postupovať podľa
§ 46 ods. 1 písm. b) zákona č. 73/1998 Z.z. bola naviazaná na vznesenie obvinenia voči žalobcovi,
čo spochybňuje súvis vydania personálneho rozkazu s kvalifikovaným oznámením zo strany žalobcu.
Podkladom pre personálne opatrenie bola existencia vykonateľného uznesenia o vznesení obvinenia
voči žalobcovi, ktorá skutočnosť je nezávislá od vôle žalovaného.

18. V danom prípade tak nebolo pre účely neodkladného opatrenia dostatočne presvedčivo osvedčené
vydanie personálneho rozkazu žalovaným z dôvodu podania oznámenia o protispoločenskej činnosti
žalobcom. Ako na to poukazuje žalovaný, účelom ochrany podľa zákona o ochrane oznamovateľov je
ochrana zamestnanca ako oznamovateľa protispoločenskej činnosti voči zamestnávateľovi, ku ktorému

je zamestnanec vo vzťahu podriadenosti. Na základe žalovaným tvrdenej skutočnosti, že oznámenie
žalobcu nesmerovalo priamo proti žalovanému, resp. nadriadenému žalobcovi, nemožno považovať za
dostatočne presvedčivé tvrdenie žalobcu o úmysle žalovaného priamo diskriminovať žalobcu z dôvodu
podania oznámenia o protispoločenskej činnosti.

19. Žalobca bol tiež povinný identifikovať skupinu, s ktorou sa zaobchádzalo rozdielne a musel osvedčiť
porovnateľnosť svojej situácie so situáciou danej skupiny. Je totiž potrebné, aby existovali dve skupiny v
porovnateľnej situácii, s ktorými je zaobchádzané rozdielne. Žalobca na opodstatnenosť svojich tvrdení
o diskriminačnom konaní neuviedol, že by sa s ním z dôvodu podania oznámenia zaobchádzalo horšie
ako s niekým iným, kto tento dôvod nemá, a je v rovnakej či porovnateľnej situácii. Žalobca neoznačil

iné osoby v porovnateľnej situácii, s ktorými by bolo zaobchádzané odlišne, teda výhodnejšie. Naopak
žalovaný poukázal na to, že k rovnakému postupu - dočasnému pozastaveniu výkonu štátnej služby,
došlo aj u iných príslušníkov policajného zboru dôvodne podozrivých zo spáchania trestnej činnosti.

20. Vzhľadom na vyššie uvedené dospel odvolací súd k záveru, že pokiaľ sa žalobca domáhal ochrany

podľa antidiskriminačného zákona, neosvedčil dôvodnosť nároku, ktorému požaduje navrhovaným
neodkladným opatrením poskytnúť súdnu ochranu.

21. Žalobca sa ako chránený oznamovateľ dovolával tiež ochrany podľa zákona o ochrane
oznamovateľov z dôvodu, že pracovnoprávny úkon; teda vydanie rozhodnutia (personálneho rozkazu)

v služobnom pomere; bol uskutočnený žalovaným bez predchádzajúceho súhlasu Úradu, a preto je
neplatný.22. V prípade právneho úkonu zamestnávateľa v pracovnoprávnom vzťahu voči chránenému
oznamovateľovi bez predchádzajúceho súhlasu Úradu zákon o ochrane oznamovateľov stanovuje
sankciu neplatnosti v § 7 ods. 8 v spojení s § 17 Zákonníka práce a túto neplatnosť si súd v civilnom

sporovom konaní môže sám posúdiť ako predbežnú otázku.

23. V prípade vydania rozhodnutia v služobnom pomere príslušníkov Policajného zboru je neplatnosť
podľa § 7 ods. 8 spojená s § 250 ods. 2 zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru. Preto
pokiaľ ide o vydanie personálneho rozkazu; ako individuálneho správneho aktu orgánu verejnej moci;

zaoberal sa odvolací súd tým, či si môže v civilnom sporovom konaní ako predbežnú (§ 194 ods.1 C.s.p.)
vyriešiť otázku zákonnosti rozhodnutia vydaného ministrom voči príslušníkovi Policajného zboru podľa
zákona č. 73/1998 Z.z. v správnom konaní. Vzhľadom na to, že služobný pomer príslušníkov Policajného
zboru, je svojou povahou inštitútom verejného práva, dostávajú sa tu do kolízie prostriedky ochrany
podľa Civilného sporového poriadku s prostriedkami ochrany podľa správneho práva, resp. Správneho
súdneho poriadku.

24. Kolízia týchto noriem je daná tým, že v prípade podania rozkladu, príp. správnej žaloby, bude
potrebné posudzovať zákonnosť personálneho rozkazu nielen z hľadiska splnenia predpokladov podľa
§ 46 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. (lex generalis), ale i z hľadiska získania predchádzajúceho súhlasu
Úradu na vydanie rozhodnutia podľa § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov (lex specialis). V

danom prípade bolo preto potrebné vyriešiť otázku, či súdy môžu posudzovať v civilnom sporovom
konaní ako jednu z podmienok zákonnosti personálneho rozkazu udelenie predchádzajúceho súhlasu
Úradu na vydanie personálneho rozkazu podľa § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov, keď túto
zákonnú podmienku súčasne zisťuje v rámci komplexného posúdenia zákonnosti rozhodnutia aj správny
orgán, resp. správny súd. Žalobca totiž; ako na to poukazuje žalovaný; v podanom rozklade uplatňuje

totožnú skutkovú a právnu argumentáciu, keďže sa neuspokojil s tým, že správne rozhodnutie bolo
vydané bez predchádzajúceho súhlasu Úradu a je podľa jeho presvedčenia neplatné.

25. Vzhľadom na to, že zo záverov ustálenej judikatúry (napr. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.
1Obo/240/98 (R 123/1999), sp. zn. 7Cdo/59/2011); na ktorú poukázal i súd prvej inštancie; vyplýva,

že neodkladným opatrením nemožno brániť vo výkone právomocí inému orgánu verejnej moci, vec
prejednávajúci senát v predmetnej veci zastáva názor, že prednosť majú právne prostriedky ochrany
v správnom konaní, resp. v súdnom konaní podľa Správneho súdneho poriadku. Nemožno totiž
neodkladným opatrením odnímať účinky rozhodnutiam alebo iným aktom vydaným pri výkone verejnej
moci, prípadne meniť ich obsah. Žalovaný dôvodne argumentuje, že v prípade vydania požadovaného

neodkladného opatrenia v Civilnom sporovom konaní by bola právomoc správneho súdu negovaná a
vydaniejehorozhodnutia,ktorýmbysprávnejžalobenevyhovel,bynevyvolaložiadneprávneanifaktické
účinky pokiaľ by popri ňom existovalo rovnako právoplatné a vykonateľné vyhovujúce neodkladné
opatrenie. Uprednostnenie účinkov neodkladného opatrenia by potom de facto znamenalo podriadenie
sa správneho súdu civilnému súdu, hoci civilný súd nie je funkčne príslušným vo veci správnej žaloby.

Odvolací súd sa stotožnil so žalovaným, že takýto právny stav by bol nežiadúci a umožňoval by
neodkladným opatrením obchádzanie preskúmavania zákonnosti správneho aktu v rámci správneho
súdnictva. Uprednostnením jedného z prostriedkov ochrany bude zabezpečený aj princíp právnej
istoty, podľa ktorého nie je žiadúce, aby popri sebe existovali na určitú právne relevantnú otázku rôzne
rozhodnutia pri aplikovaní rovnakej právnej normy.

26. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že ide o konkurenciu dvoch právnych
prostriedkov ochrany, pričom uprednostniť je potrebné prostriedky právnej ochrany podľa správneho
práva pred prostriedkami právnej ochrany podľa Civilného sporového poriadku. So zreteľom na uvedené
považoval odvolací súd za správny záver súdu prvej inštancie, že súd v civilnom sporovom konaní

posúdením zákonnosti rozhodnutia žalovaného vydaného v správnom konaní by neprípustne zasiahol
do právomoci správnych orgánov, čím by bol oslabený princíp právnej istoty. Na uvedený záver nemá
vplyv skutočnosť, že žalovaný môže následne zvrátiť účinky nariadeného neodkladného opatrenia
vydaním nového personálneho rozkazu, návrhom na zrušenie neodkladného opatrenia či žalobou o
navrátenie do pôvodného stavu.

27. Právny záver v prejednávanej veci je plne konformný i so závermi vyplývajúcimi z uznesenia
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6CdoPr/2/2023 z 27.06.2023. V predmetnej veci dovolací súd posudzoval
správnosť uznesenia, ktorým bol zamietnutý návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorýmsa žalobca ako profesionálny vojak domáhal zakázať Ministerstvu obrany SR vyžadovať od neho
podrobenie sa očkovaniu proti ochoreniu COVID-19, vydať akt prikazujúci mu podrobiť sa očkovaniu
proti ochoreniu COVID-19, vyžadovať od neho preukázanie sa dokladom o podrobení sa očkovaniu

proti ochoreniu COVID-19, zdržania sa uloženia mu sankcie z dôvodu nepodrobeniu sa očkovaniu proti
ochoreniu COVID-19 a zakázať diskriminovať ho z dôvodu nepodrobenia sa navrhovateľa očkovaniu
proti ochoreniu COVID-19. Žalobca návrh podal z dôvodu, že sa ako profesionálny vojak nepodrobil a
nemieni sa podrobiť očkovaniu proti ochoreniu COVID - 19, ktoré bolo nariadené v rámci Ozbrojených
síl Slovenskej republiky normatívnymi aktami, pričom sa žalobca sa tiež snaží predísť postihu zo

strany žalovaného za nesplnenie povinnosti podrobiť sa očkovaniu proti COVID-19 a tiež zabrániť
diskriminácii svojej osoby. Odvolací súd zamietnutie návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia
odôvodnil tým, že žalobca sa namiesto zákonom predpokladaných spôsobov ochrany jeho práv
domáhal svojich práv formou vydania neodkladného opatrenia v civilnom sporovom konaní, čo však
nie je prípustné. Poskytnutie súdnej ochrany nariadením navrhovaného neodkladného opatrenia, t. j.
uloženia zákazu vyžadovať podrobenie sa očkovaniu, zákazu vydania aktu prikazujúceho očkovanie,

zákazu vyžadovať preukázanie sa dokladom o podrobení sa očkovaniu, povinnosti zdržať sa uloženia
sankcie a uloženia zákazu diskriminácie z dôvodu nepodrobenia sa očkovaniu, však nespadá pod oblasť
právnych vzťahov, ktorým je možné poskytnúť ochranu navrhovaným neodkladným opatrením, pretože
povinnosť dodržiavať nariadenia veliteľa tvorí súčasť dodržiavania služobnej disciplíny a nariadením
neodkladného opatrenia v civilnom sporovom konaní by došlo k neprípustnému bráneniu vo výkone

právomoci inému orgánu verejnej správy. Súd v civilnom sporovom konaní nemôže vyhodnocovať
ani správnosť a zákonnosť vojenského rozkazu, nariadenia, príkazu, či pokynu, pretože na to sú iné
kompetentné orgány; právomoc zverenú veliteľovi žalobcu nemôže zužovať, odnímať, či inak do nej
zasahovať. Takýto zásah je sám o sebe neprípustný a presahujúci právomoc civilného súdu, ktorý
je povolaný rozhodovať len o súkromnoprávnych sporoch a veciach. Pokiaľ by súd zakázal veliteľovi

profesionálneho vojaka vykonávať svoju disciplinárnu právomoc, zasiahol by do ich vzájomného vzťahu
nadriadenosti a podriadenosti a de facto by tým contra legem odňal veliteľovi právomoc profesionálneho
vojaka disciplinárne stíhať. Civilný sporový súd nemá ani kompetenciu posudzovať správnosť procesu
prijímania prijatých správnych aktov a ich vecnú správnosť. Disciplinárne konanie má byť tým konaním,
v ktorom je priestor na vyhodnotenie, či možno od vojaka zákonne i spravodlivo žiadať, aby sa

podrobil očkovaniu aj takou vakcínou, ktorej použitie sa vykonáva len na základe dočasnej licencie
a či sa takýmto rozkazom neoprávnene nezasahuje do jeho základného práva na zdravie. Súd v
civilnom sporovom konaní nie je oprávnený preskúmavať normatívne, resp. individuálne správne akty
žalovaného, týkajúce sa úpravy práv a povinností profesionálnych vojakov vyplývajúce, resp. súvisiace
s existenciou ich služobného pomeru v rámci Ozbrojených síl SR a nie je oprávnený ani zakázať

(napr. formou neodkladného opatrenia) orgánu verejnej správy (ktorým z tohto pohľadu sú aj jednotlivé
zložky a útvary Ministerstva obrany SR, resp. Ozbrojených síl SR) konať a rozhodovať v rozsahu,
ktorý im zverujú všeobecne záväzné právne predpisy. Tieto závery odvolacieho súdu boli predmetom
preskúmavania dovolacieho súdu, ktorý odmietol dovolanie s konštatovaním, že návrh žalobcu smeruje
k povinnostiam, ktoré mu boli uložené v rámci jeho služobného pomeru normatívnymi aktami, vydanými

v rezorte obrany. Návrh má teda základ v jeho služobnom pomere profesionálneho vojaka, pričom tento
vzťah má povahu verejnoprávnu, nie súkromnoprávnu. Návrh na neodkladné opatrenie odvodzuje z
verejnoprávneho charakteru jeho služobného pomeru profesionálneho vojaka, ktorý spadá do oblasti
správneho súdnictva. Na strane druhej, Správny súdny poriadok inštitút neodkladného opatrenia
nepozná. Takýto inštitút je upravený len v Civilnom sporovom poriadku (aj v Civilnom mimosporovom

poriadku). Z uvedených záverov potom vyplýva, že odvolací súd správne rozhodol v súlade so zákonom,
keď potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie, pretože podmienky na rozhodovanie o neodkladnom
opatrení splnené boli (procesne), súdy tu postupovali podľa CSP, avšak úspešnosť návrhu žalobcu
nebolo možné priznať a vydať neodkladné opatrenie, pretože základ tvoria nároky z verejného práva,
ktorým procesnú ochranu zabezpečuje správne súdnictvo inštitútmi, ktoré upravuje a nie civilné

súdnictvo a CSP, čo odvolací súd v uznesení zrozumiteľne zdôvodnil.

28. Právnemu záveru, že zákonnosť personálneho rozkazu nie je možné riešiť v civilnom sporom konaní,
pretože by išlo o neprípustný zásah do výkonu právomoci orgánov výkonnej moci, svedčia aj závery
vyplývajúce z nálezu Ústavného súdu SR z 30.01.2020 sp.zn. II. ÚS 145/2019, v ktorom sa ústavný súd

vyjadril k súdnemu prieskumu správneho aktu v konaní o náhradu škody tak, že z dôvodu oddelenosti
súdnej a výkonnej moci vyjadrenej v rozdielnych právomociach orgánov oboch sústav verejnej moci nie
je okresný súd rozhodujúci o náhrade škody oprávnený ani ako prejudiciálnu otázku skúmať zákonnosť
právoplatného administratívneho rozhodnutia, a o to menej preskúmavať jeho vecnú správnosť, t. j.či boli splnené hmotnoprávne podmienky podľa osobitných predpisov pre vydanie administratívneho
aktu. Konštatoval, že otázku nezákonnosti rozhodnutia nemožno riešiť ako predbežnú otázku bez toho,
aby toto rozhodnutie pre nezákonnosť bolo predtým zrušené príslušným orgánom. Túto právomoc

má spomedzi orgánov súdnej moci len a výlučne správny súd na základe správnej žaloby za presne
špecifikovaných zákonných podmienok.

29. Z nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 53/2018 zo dňa 07.02.2018 vyplýva, že odkladný účinok
správnej žaloby má predbežný, zabezpečovací a dočasný charakter a predstavuje určitý ekvivalent

neodkladných a zabezpečovacích opatrení v civilnom sporovom konaní a neodkladných a iných opatrení
vcivilnommimosporovomkonaníaoprotitýmtoopatreniampodstatouodkladnéhoúčinkuje"zmrazenie"
právnych následkov už existujúceho, resp. platného a právoplatného rozhodnutia alebo opatrenia
orgánu verejnej správy. V nadväznosti na uvedené potom možno v preskúmavanej veci zhodne so
súdom prvej inštancie konštatovať, že v prípade žalobcu ako príslušníka Policajného zboru v služobnom
pomere u žalovaného možno v intenciách Smernice považovať odkladný účinok správnej žaloby za

účinný a efektívny prostriedok jeho ochrany ako chráneného oznamovateľa pred odvetnými opatreniami
zamestnávateľa. Uvedený záver je plne opodstatnený i tým, že zákonná úprava služobného pomeru
príslušníkov ozbrojených zborov poskytuje príslušníkom v služobnom pomere nižšiu mieru ochrany,
než je tomu u zamestnancov v pracovnom pomere. Služobný pomer podľa zákona č. 73/1998 Z.z. má
verejnoprávny charakter, je založený na prísnej subordinácii (služobnej podriadenosti). Policajný zbor

preto; za účelom plnenia úloh vo veciach vnútorného poriadku, bezpečnosti a boja proti zločinnosti;
funguje na požiadavke striktného dodržiavania služobných povinností policajtmi ukladaných im
prostredníctvom jednostranných autoritatívnych administratívnoprávnych aktov. Neobstojí tak námietka
žalobcu, že bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces odmietnutím spravodlivosti (denegatio
iustitae).

30. Napokon je potrebné poukázať na uznesenie Ústavného súdu SR z 22. januára 2020, sp. zn. IV.
ÚS 13/2020, ktorým bola subsidiarita nariadenia neodkladných opatrení podľa § 324 ods. 3 C.s.p.;
výslovne upravená len vo vzťahu k zabezpečovaciemu opatreniu; rozšírená aj vo vzťahu k iným
inštitútom, prostredníctvom ktorých môže byť dosiahnutá účinná súdna ochrana. Jej aplikácia sa

primerane vzťahuje aj na tie právne inštitúty, prostredníctvom ktorých sú práva a oprávnené záujmy
fyzickej, resp. právnickej osoby adekvátne a účinne chránené. I v intenciách uvedených záverov možno
konštatovať, že právne prostriedky ochrany podľa Správneho súdneho poriadku; vrátane odkladného
účinku; ktoré dostatočne účinne zabezpečujú ochranu žalobcu pred porušovaním jeho práv chráneného
oznamovateľa podľa zákona o ochrane oznamovateľov, majú prednosť pred ochranou neodkladným

opatrením.

31. Poskytnutie súdnej ochrany nariadením navrhovaného neodkladného opatrenia tak nespadá pod
oblasť právnych vzťahov, ktorým je možné poskytnúť ochranu neodkladným opatrením. S ohľadom na
špecifický charakter služobného pomeru príslušníka Policajného zboru by nariadenie neodkladného

opatrenia predstavovalo neprípustný zásah, bolo by popretím osobitného verejnoprávneho charakteru
služobného pomeru príslušníka Policajného zboru, v rámci ktorého má minister vnútra zverené
oprávnenie na vydanie personálneho rozkazu policajtovi, ktorým sa realizuje a zabezpečuje plnenie
úloh Policajného zboru SR.

32. Po vecnom a právnom zhodnotení relevantných skutočností na základe obsahu spisového materiálu
odvolací súd dospel k záveru, že žalobca neosvedčil v danom štádiu konania základné predpoklady
opodstatňujúce nariadením predbežného opatrenia obmedziť výkon práv žalovaného vyplývajúcich mu
vo vzťahu k žalobcovi zo služobného pomeru, a preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej
inštancie, ktorým návrh žalobcu ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol, ako vecne správne, potvrdil

(ust. § 387 ods. 1 C.s.p.).

33. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p.
v spojení s 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého v odvolacom konaní úspešnému žalovanému vznikol nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. Podľa obsahu spisu žalovanému žiadne trovy

nevznikli, je preto v súlade s čl. 17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim
procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania
nepriznáva (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.februára 2018 sp.zn. 7Cdo 14/2018 uverejnené pod
R 72/2018 v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 8/2018).34. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už

prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok

odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a)ab).Naurčenievýškyminimálnejmzdyvprípadochuvedenýchvodseku1jerozhodujúcideňpodania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom

fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo

odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).