Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 6, 2023

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27Co/129/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3514210885
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 12. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Martina Trnavská

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2023:3514210885.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Martiny Trnavskej a sudkýň JUDr.

Ľubice Bajzovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v spore žalobcu A. B., C., IČO: XX XXX XXX, so sídlom
D. XX, XXX XX E. XX, zastúpeného SEDLAČKO & PARTNERS s.r.o., so sídlom Štefánikova 8, 811 05
Bratislava, IČO: 36 853 186, proti žalovanému F. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. I. XXX, XXX XX J.,
zastúpenému JUDr. Petrom Harakálym, advokátom so sídlom Mlynská 28, 040 01 Košice, o zaplatenie
istiny vo výške 23.332,10 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Nové Mesto nad Váhom zo dňa 1. augusta 2022 č.k. 6C/177/2015-259, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom zo dňa 1. augusta 2022 č.k. 6C/177/2015 - 259 súd prvej inštancie zamietol žalobu,
ktorou žalobca žiadal súd, aby uložil žalovanému zaplatiť mu istinu vo výške 23.332,10 Eur spolu
s úrokom z omeškania vo výške 5,5 % ročne odo dňa nasledujúceho po dni doručenia žalobného
návrhu žalovanému zo sumy 18.456,10 Eur do zaplatenia a úrokom z omeškania vo výške 5 %
ročne odo dňa nasledujúceho po dni doručenia rozšírenia žalobného návrhu žalovanému zo sumy
4.576,- Eur do zaplatenia. Žalovanému priznal náhradu trov konania vo výške 100 %. Štátu priznal

náhradu trov konania vo výške 68,99 Eur. Žalobcovi uložil nahradiť trovy konania štátu vo výške 68,99
Eur. Žalobca si voči žalovanému uplatňoval postihové právo poistiteľa (nárok na náhradu poistného
plnenia) podľa § 12 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov z dôvodu neoznámenia škodovej udalosti v zákonnom stanovenej lehote. Súd
prvej inštancie vychádzal zo skutkového zistenia, že žalovaný so žalobcom uzatvoril poistnú zmluvu
o povinnom zmluvnom poistení za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla typu Mercedens

Benz 200D, EČV: J. so začiatkom poistenia od 01.01.2008. Dňa 22.08.2011 došlo poisteným motorovým
vozidlom k dopravnej nehode - poistnej udalosti tak, že J. E., ktorý viedol poistené motorové vozidlo
po požití alkoholických nápojov v dôsledku neprispôsobenia rýchlosti jazdy svojim schopnostiam zišiel
s vozidlom mimo cestu, pričom došlo k zraneniu spolujazdca J. K., (ďalej len poškodený), ktorý je
synom manželky žalovaného a ktorý so žalovaným žije v spoločnej domácnosti. Vodič J. E. bol
rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 12.07.2011 sp.zn. 1T/44/201 uznaný
vinným zo spáchania prečinu - spôsobenej ťažkej ujmy na zdraví z nedbanlivosti. Žalobca poškodenému

vyplatil poistné plnenie predstavujúce náhradu škody na zdraví a jeho náhradu v sume 23.332,10 Eur
uplatňuje voči žalovanému z dôvodu nesplnenia jeho oznamovacej povinnosti poisteného podľa § 12
ods. 1 písm. g), § 10 ods. 1 písm. a), § 2 písm. d), § 4 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom
zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene adoplnení niektorých zákonov. V priebehu konania súd prvej inštancie zistil, že žalobca si z predmetnej
poistnej udalosti uplatnil nárok na náhradu poistného plnenia aj voči škodcovi J. E. a to vo výške
15.563,10 Eur, ktorý záväzok uznal čo do dôvodu a výšky. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s názorom

žalobcu, že subjektom, ktorý je nositeľom povinnosti na náhradu vyplateného poistného plnenia podľa
§ 12 ods. 1 zákona, je poistník, ktorý je zároveň poisteným a s názorom v kontexte ustanovenia §
4 ods. 1 zákona a § 427 ods. 2 Obč. zák. v spojení s ods. 1 tohto ustanovenia, že sa musí rozšíriť
význam pojmu „spôsobenia“ škody ako „zodpovednosti“ za škodu. Uviedol, že je pravdou, že poistník
môže byť súčasne poisteným, avšak uvedené nemá a nemôže mať vplyv na to, že zákon samotný

pri možnosti uplatnenia postihu rozlišuje v § 12 ods. 1 uplatnenia možnosti náhrady poistného plnenia
voči „poistníkovi“ a v § 12 ods. 2 proti „poistenému, ktorý nie je poistníkom“. V týchto súvislostiach
súd prvej inštancie dodal, že žalovaný neporušil povinnosti vyplývajúce z ustanovenia § 10 ods. 1-
4 zákona č. 381/2001 Z.z., od ktorého ustanovenia žalobca odvodzuje svoj nárok voči žalovanému,
keďže tento v čase dopravnej nehody nebol vodičom motorového vozidla. Ďalej súd prvej inštancie
z výsluchu svedkov poškodeného J. K. a jeho matky, ktorá je manželkou žalovaného, zistil, že v

dôsledku ťažkého poškodenia zdravia J. K., spôsobeného pri nehode J. E. došlo v rodine žalovaného
k ťažkej, komplikovanej a traumatizujúcej situácii. Významnú úlohu pri riešení tejto situácie zohrával
práve žalovaný, ktorý popri tom, že chodil do práce, zabezpečoval jednak osobné potreby syna svojej
manželky, poskytoval starostlivosť celej rodine, ktorá mala viac členov, podporoval svoju manželku, u
ktorej došlo ako u matky poškodeného k depresiám a psychickým poruchám, finančne zabezpečoval

potreby poškodeného, svojej manželky a ďalších 4 súrodencov poškodeného, v čase bezprostredne
po dopravnej nehode, t.j. v čase, keď bol poškodený hospitalizovaný, pravidelne tohoto navštevoval.
V týchto súvislostiach dodal, že v danom prípade na strane žalovaného existovali i „dôvody hodné
osobitného zreteľa“. Tieto podľa názoru súdu nemožno odvodzovať iba od skutočnosti, či žalovaný tzv.
„fyzicky“ mohol realizovať oznámenie poistnej udalosti, ale od celkového kontextu situácie na strane

žalovaného, jestvujúcich priorít žalovaného ako ľudskej bytosti v nadväznosti na celkovú situáciu a jeho
prvoradú úlohu, ktorú podľa názoru súdu vyžadoval stav jeho blízkych osôb s ním žijúcich v spoločnej
domácnosti, ktorou i podľa názoru súdu bolo poskytovanie pomoci, a to ako fyzickej, tak i psychickej.
Podľa názoru súdu prvej inštancie uplatnenie nároku na náhradu poistného plnenia poisťovňou by
nemalo byť realizované svojvoľne, bez akéhokoľvek logického vysvetlenia uplatnenej výšky postihu a už

vôbec by uplatnenie postihu poisťovňou nemalo byť uplatňované v rozpore s dobrými mravmi. V danom
prípade je toho názoru, že tzv. chránený výkon subjektívneho práva žalobcu nebol uplatnený v súlade so
zákonom.Podľa jehonázorucieľomzákona č.381/2001Z.z.ipriuplatnenímožnostipostihupoisťovňou
nebolo, aby postih mal pre poisteného likvidačný účel. Poisťovňa by mala zohľadniť tiež skutočnosť, že
suma, ktorú poškodenému plnila, nie je zrejme s ohľadom na závažnosť poškodenia zdravia konečná.

Ďalej uviedol, že postupu žalobcu v súvislosti s určením výšky náhrady poistného plnenia voči vodičovi
avočižalovanémuchýbaakákoľveklogika,keďžalobcauplatnilvočižalovanémupodstatnevyššiusumu
ako voči tomu, kto škodu spôsobil závažným porušením dôležitej povinnosti. Postup žalobcu označil za
„z hľadiska etických a morálnych zásad nezachovaný“. Ďalej poukazoval, že nebolo preukázané, že by
nastranežalobcudošloprilikvidáciipoistnejudalostikakýmkoľvekproblémom,resp.ksťaženiušetrenia

poistnej udalosti a v týchto súvislostiach dodal, že nerozumie tomu, aký účel má povinné poistenie
zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovým vozidlom, keď poisťovňa by uhradila pri úspešnosti
tejto žaloby poškodenému zo svojich zdrojov len sumu 3.526,80 Eur. S poukazom na všetky uvedené
skutočnosti žalobu žalobcu v plnom rozsahu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255
ods. 1 C.s.p. Štátu priznal náhradu trov, ktoré skutočne vynaložil, vo výške 68,99 Eur (uznesenie z 30.

januára 2019 č.k. 6C/177/2015-139) na základe základného princípu uvedeného v čl. 4 ods. 2 C.s.p., s
použitím ustanovenia § 253 ods. 1 v spojení s ustanovením § 256 ods. 1 a § 470 ods. 2, voči neúspešnej
strane sporu.

2. Proti tomuto rozsudku podal žalobca včas odvolanie. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý

rozsudok zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a prizná mu proti žalovanému náhradu trov
prvoinštančného a odvolacieho konania v plnom rozsahu a na úhradu trov štátu zaviaže žalovaného.
Namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 365
ods. 1 písm. f) a h) C.s.p.]. K záveru súdu prvej inštancie o potrebe vykladať pojem „spôsobenie škody

motorovým vozidlom“ ako reálne podieľanie sa osoby na vzniku škody, uviedol, že úmysel zákonodarcu
nemohol spočívať v tom, aby sa pojem spôsobenie škody vykladal v zmysle reálneho podieľania sa
osoby na jej vzniku, pričom poukázal, že zákonodarca nepoužil pojem „vedenie motorového vozidla“,
obdobne ako v iných ustanoveniach zákona. Ďalej dôvodil, že v opačnom prípade by si totiž moholuplatňovať nárok len voči vodičovi motorového vozidla, ktorý škodu priamo spôsobil. Poukazoval, že
však v praxi môže nastať situácia, že za spôsobenú škodu nebude „vinný“ vodič motorového vozidla,
napr. dopravná nehoda zapríčinená závadovou chybou motorového vozidla, čo by pri výklade súdom

prvej inštancie podľa neho viedlo k situácii, kedy by nebolo možné postihovať ani poistníka, a ani
poisteného ako vodiča, keďže ani jeden z nich sa reálne nepodieľal na spôsobení škody. Ďalej
poukazoval na znenie § 12 zákona a odvodzoval, že ak by sa spôsobenie škody motorovým vozidlom
vykladalo výlučne v zmysle jeho „vedenia“, bola by dvojaká úprava pre poistníka a poisteného v § 12
zákona zákone nadbytočná a bol by daný nárok voči vodičovi motorového vozidla bez ohľadu na to,

či je poistníkom alebo poisteným. J. E. (ako vodič odlišný od prevádzkovateľa) zodpovedá za škodu
na základe § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pričom žalovaný (ako poistník a prevádzkovateľ)
zodpovedá za škodu vyvolanú osobitnou povahou prevádzky motorového vozidla na základe § 427
Občianskeho zákonníka. V danom prípade ide o objektívnu zodpovednosť bez ohľadu na skutočnosť,
či sa prevádzkovateľ reálne podieľal na spôsobení škody. Namietal záver súdu, že u žalovaného
existoval dôvod hodný osobitného zreteľa pre nesplnenie povinnosti písomne ohlásiť vznik škodovej

udalosti. Žalovanému podľa neho objektívne nebránila žiadna prekážka. Nespochybňuje nepriaznivú
životnú situáciu žalovaného, prípadnú starostlivosť žalovaného o nevlastného syna a zvyšok rodiny,
avšak podľa neho nešlo o okolnosti, ktoré by žalovanému znemožňovali riadne splnenie zákonných
povinností, keďže nejde o nijako zvlášť zložitý úkon, obzvlášť, ak žalovaný aj naďalej normálne chodil
do práce a plnil si bežné povinnosti. Ďalej namietal voči konštatovaniu súdu, že výkon subjektívneho

práva nebol uplatnený v súlade so zákonom a bol neprimeraný. Poukázal na ustálenú judikatúru (R
64/2020), podľa ktorej „oprávneným subjektom na určenie výšky náhrady poistného plnenia, resp. jeho
časti, je poisťovateľ. Súd nemôže skúmať a pri rozhodovaní o nároku prihliadať na to, či výška sumy
nároku uplatneného poisťovateľom voči poistníkovi resp. poistenému v zmysle uvedeného ustanovenia
je v súlade so všeobecnou právnou zásadou proporcionality a neprieči sa zmyslu a účelu uvedeného

zákona.“. Podľa neho nebolo potrebné preukazovať, či neoznámenie dopravnej nehody podstatne
sťažilo likvidáciu poistnej udalosti a následné poskytnutie poistného plnenia poškodenému ( poukázal
na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.03.2011, sp. zn. 3 Cdo 257/2009). Vytkol, že súd prvej
inštancie v priebehu konania neskúmal osobné, zárobkové a majetkové pomery žalovaného, a preto
nemohol dospieť k záveru, že uplatnený nárok je pre žalovaného likvidačný. Nesúhlasil s tvrdením súdu,

že nejde o konečnú sumu, keďže za posledných viac ako 8 rokov nedošlo k poskytnutiu ďalšej náhrady
za škodu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti je toho názoru, že postupoval v súlade s dobrými mravmi,
ak si uplatnil nárok na náhradu poistného plnenia vo výške 23.332,10 Eur. Zdôraznil, že sa nedomáhal
náhrady poistného plnenia v celom rozsahu, t.j. vo výške 42.422,- Eur, ale iba 55 % z poskytnutého
poistného plnenia.

3. Žalovaný navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny a ústavne udržateľný potvrdiť. Nesúhlasí
s argumentáciou a názorom žalobcu v odvolaní. Poukazoval, že
v čase dopravnej nehody neviedol predmetné motorové vozidlo, nebol jeho vodičom a vlastným konaním
nevyvolal (nespôsobil) vznik škody. Zákon č. 381/2001 Z. z. v § 12 ods. 1 písm. g) však vyžaduje

pre dôvodnosť postihového nároku práve to, aby poistník, sám vlastným pričinením škodu vyvolal.
K argumentu žalobcu uviedol, že, ak samotný vznik nároku podľa § 12 ods. 1 zákona č. 381/2001
Z. z. môže vzniknúť len za predpokladu zodpovednosti poistníka za škodu, načo by zákonodarca
uvádzal osobitne ešte v písm. g) tohto ustanovenia spojenie „spôsobil škodu motorovým vozidlom"
vo význame „zodpovedá za škodu spôsobenú motorovým vozidlom", ako mieni žalobca. Ak teda

zákonodarca osobitne v ustanovení § 12 ods. 1 písm. g) zákona č. 381/2001 Z. z., na rozdiel od
ostatných písmen tohto ustanovenia, použil pojem „spôsobil škodu motorovým vozidlom“, je zrejmé,
že tým mienil zúžiť prípady uplatnenia postihového nároku len na tie, kedy priamo poistník spôsobil
svojim konaním škodu a následne porušil povinnosti podľa § 10 ods. 1 až 4. Okrem toho v konaní
bolo podľa neho preukázané, že za škodu nezodpovedá. V zmysle § 430 Občianskeho zákonníka totiž

na miesto prevádzkovateľa motorového vozidla zodpovedá za škodu ten, kto použije motorové vozidlo
bez vedomia prevádzkovateľa. V danom prípade motorové vozidlo on zveril výlučne K. a nie iným
osobám, teda ani nie osobe E., ktorý vozidlo viedol v čase dopravnej nehody. V otázke neexistencie
dôvodovhodnýchosobitnéhozreteľatiežnesúhlasísargumentácioužalobcu.Uvádza,žezákonpoužíva
relatívne neurčitý pojem „dôvody hodné osobitného zreteľa“, ktorého výklad je ponechaný na úvahu

súdu, ktorý môže zohľadniť osobitné okolnosti prípadu a na základe riadne odôvodnenej úvahy posúdiť,
či zistené okolnosti zodpovedajú závažnosti prípadu hodného osobitného zreteľa alebo nie. Nemusí ísť
pritom vôbec o objektívnu nemožnosť nahlásiť poistnú udalosť, ale môže ísť aj o iné osobitné prípady.
V danom prípade súd prvej inštancie podľa neho po zrelej a rozsiahlo zdôvodnenej úvahe dospel kzáveru, že v danom prípade šlo o dôvody hodné osobitného zreteľa spočívajúce v jeho ťažkej životnej
situácii, ktoré u neho a v jeho najbližšej rodine nastali po vzniku dopravnej nehody. V žiadnom prípade
nejde o arbitrárnu úvahu súdu, ktorá by sa vymykala medziam racionálnosti, primeranosti a elementárnej

spravodlivosti. Názor uvedený v judikáte Najvyššieho súdu SR, na ktorý poukazoval žalobca v odvolaní,
označil za prekonaný nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. 11. 2021sp. zn. III.
ÚS 90/2021, v ktorom sa konštatuje, že ústavný súd sa nemôže stotožniť s argumentáciou, podľa
ktorej jediným oprávneným subjektom, ktorý môže určiť a prípadne znížiť výšku uplatňovaného nároku
v zmysle ustanovenia § 12 zákona č. 381/2001 2. z. je poisťovateľ, nie súd. V kontexte uvedeného

nálezu podľa žalovaného vyznieva argumentácia žalobcu ako nedôvodná.

4. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov odvolania podľa §§ 379 a 380
Civilného sporového poriadku zákona č. 160/2015 Z.z. (ďalej len C.s.p.) bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 C.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa
387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdiť z týchto dôvodov:

5. Odvolací súd nespochybňuje a ani sa neodkláňa od právneho záveru vyplývajúceho z rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. augusta 2010 sp. zn. 4Cdo 54/2009 a prijatého do Zbierky
stanovísk najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky pod č. R 64/2020, citovaného žalobcom
v odvolaní, podľa ktorého „súd rozhodujúci o nároku poisťovateľa v zmysle ustanovenia § 12 zákona

č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nemôže
skúmať a pri rozhodovaní o nároku prihliadať na to, či výška sumy nároku uplatneného poisťovateľom
voči poistníkovi resp. poistenému v zmysle uvedeného ustanovenia je v súlade so všeobecnou právnou
zásadou proporcionality a neprieči sa zmyslu a účelu uvedeného zákona. Jediným oprávneným

subjektom, ktorý môže určiť a prípadne znížiť výšku uplatňovaného nároku v zmysle ustanovenia § 12
citovaného zákona aj pod hornú hranicu takto uplatňovaného nároku, ktorou je úhrn poistných plnení,
je v zmysle uvedeného ustanovenia poisťovateľ.“

6. Odvolací súd je však toho názoru, že v danej veci nie je tento právny záver rozhodný, pretože sa

netýka predmetu daného sporu. V danej veci totiž nie je predmetom sporu otázka výšky sumy nároku
uplatneného poisťovateľom z titulu náhrady poistného plnenia voči poistníkovi resp. otázka možnosti
zníženia výšky uplatneného nároku súdom (t.j. danosť aplikovania sudcovského moderačného práva
na regresnú náhradu) z pohľadu primeranosti regresnej náhrady, ktorá otázka bola riešená a vyriešená
v citovanom judikáte (ako aj v náleze ústavného súdu, na ktorý poukazoval žalovaný vo svojom

vyjadrení), ale predmetom sporu v danej veci je iná otázka, a to, či boli splnené právne podmienky
(predpoklady) vyjadrené v aplikovanom rozhodnom ustanovení § 12 ods. 1 písm. g) zákona č. 381/2001
Z. z.. pre vznik nároku poisťovateľa na náhradu poistného plnenia a teda, či vôbec vzniklo postihové
právo žalobcu voči žalovanému.

7. Na vznik postihového práva poisťovateľa voči poistníkovi podľa § 12 ods. 1 písm. g) zákona
č. 381/2001 Z. z. je potrebné splniť naraz viaceré podmienky, jednak, že poistník spôsobil škodu
motorovým vozidlom, jednak, že poistník porušil povinnosti podľa § 10 ods. 1 až 4 (medzi nimi podľa
ods. 1 povinnosť písomne oznámiť vznik škodovej udalosti do 15 dní po jej vzniku poisťovateľovi),
a jednak že k porušeniu povinnosti došlo bez dôvodov hodných osobitného zreteľa. Odvolací súd je toho

názoru, že súd je subjektom oprávneným vykonať právne posúdenie a rozhodnúť, či došlo k splneniu
týchto kumulatívnych podmienok (predpokladov) vzniku práva žalobcu, a či nastali právne skutočnosti
stanovené citovanou právnou normou.

8. Odvolací súd na tomto mieste konštatuje, že súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že k nesplneniu

oznamovacej povinnosti zo strany žalovaného, ktoré je porušením povinnosti upravenej v § 10 ods.
1 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z., došlo z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Ako už
poukázal žalovaný vo svojom vyjadrení, výklad pojmu „dôvody hodné osobitného zreteľa“ rovnako
ako individualizácia a konkretizácia týchto dôvodov je výlučnou úlohou súdov a súdnej praxe. Zákon
neuvádza ani jediné kritérium, z ktorého by bolo možné pri interpretácii obsahu pojmu „dôvody hodné

osobitného zreteľa“ vychádzať. Ani takáto voľná úvaha súdov pri napĺňaní obsahu pojmu „dôvody hodné
osobitného zreteľa“ rozhodne nie je neobmedzená a je naopak nepochybne rámcovaná nielen účelom
právnej normy §12 ods. 1 písm. g) zákona ale aj právnej úpravy ako celku, ale aj požiadavkami
kladenými na všetky súdne rozhodnutia ako také (zrozumiteľnosť, predvídateľnosť, presvedčivosť,nearbitrárnosť a zákaz svojvôle). Záver súdu o tom, či ide o výnimočný prípad a či sú dané
vkonkrétnejvecidôvodyhodnéosobitnéhozreteľa,musívychádzaťzostarostlivéhoposúdeniavšetkých
okolností konkrétnej veci. Súd prvej inštancie uvedenú povinnosť splnil a s danou otázkou sa náležite

vysporiadal v ods. 65 odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom vysvetlil, z akých dôkazov pri
zistení danej skutočnosti vychádzal (výsluchy svedkov poškodeného J. K. a matky poškodeného L. G.,
rozsudok Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn.1T/44/2011), zároveň tieto dôkazy zhodnotil
z hľadiska ich vierohodnosti, voči ktorému hodnoteniu žalobca v odvolaní nenamietal, a uviedol z nich
plynúce rozhodujúce skutkové zistenia a síce, že práve následky škodovej udalosti, z ktorej žalobca

odvodzuje svoje postihové právo poisťovateľa, zavinenej subjektom odlišným od žalovaného, a to ťažké
poškodenie zdravia syna manželky žalovaného, s ktorým žil od jeho maloletosti v spoločnej domácnosti
a o ktorého sa z dôvodu blízkych rodinných pomerov staral a ktorému poisťovateľ vyplatil poistné
plnenie predstavujúce náhradu škody na zdraví (zníženú po uplatnení spoluviny poškodeného na 50
%), ktorého náhradu (sčasti) si teraz voči žalovanému uplatňuje (v ďalšej časti mu je poistné plnenie
nahrádzané vinníkom škodovej udalosti), ako okamžitá a dlhodobá hospitalizácia syna manželky,

ktorého označoval vo výpovedi ako syna, so zlou prognózou zdravotného stavu, jeho prevoz do rôznych
nemocníc, každodenné návštevy poškodeného žalovaným v nemocniciach, šok a psychické problémy
manželky žalovaného, s tým spojená podpora manželky a zvýšená starostlivosť o deti a domácnosť,
ktorá mala viac členov, ekonomické zabezpečovanie tejto životnej situácie, ktoré okolnosti spôsobili
intenzívnu psychickú zaťaž, čo ľudsky pochopiteľne vysvetľuje a ospravedlňuje neschopnosť

žalovaného zaoberať sa plnením oznamovacej povinnosti z dôvodu uprednostnenia riešenia akútnej
veľmi nepriaznivej životnej situácie, ktorá potreba trvala v závažnej intenzite po čas dlhší ako 15 dní
po vzniku škodovej udalosti. Odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že cit. „nemožno
hodnotiť iba, či žalovaný „fyzicky“ mohol realizovať oznámenie škodovej udalosti, ale od celkového
kontextu situácie na strane žalovaného, jestvujúcich priorít žalovaného ako ľudskej bytosti v nadväznosti

na celkovú situáciu a jeho prvoradú úlohu, ktorú podľa názoru súdu vyžadoval stav jeho blízkych osôb s
nímžijúcichvspoločnejdomácnosti,ktorouboloposkytovaniepomoci,atoakofyzickej,takipsychickej.“
Podobné skutkové okolnosti (vážne zranenie manželky a jej následné onkologické ochorenie, akútne
starosti s tým spojené) v obdobnej veci (uplatnené postihové právo poisťovateľa voči poistníkovi pre
nesplnenie oznamovacej povinnosti podľa § 12 ods. 1 písm. g) zákona č. 381/2001 Z. z.) označil za

dôvody hodné osobitného zreteľa aj Ústavný súd SR vo svojom náleze zo dňa 30. 11. 2021 sp.zn. III. ÚS
90/2021, na ktorý poukazoval žalovaný, aj keď v súvislosti s riešením inej otázky, ako bola predmetom
sporu v danej veci. Odvolací súd tak súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že nebola splnená jedna
z viacerých kumulatívne stanovených podmienok (predpokladov) vzniku práva žalobcu na regresnú
náhradu, pretože k porušeniu povinnosti nedošlo bez dôvodov hodných osobitného zreteľa. Keďže

pre nesplnenie podmienky predpokladanej zákonom právo žalobcu uplatňované podanou žalobou voči
žalovanému nevzniklo, správne bola žaloba napadnutým rozsudkom zamietnutá.

9. Ďalšie odvolacie dôvody žalobcu odvolací súd považuje vzhľadom na prijatý záver o vecnej správnosti
zamietavého rozsudku súdu prvej inštancie z vyššie uvedeného dôvodu za už nespôsobilé privodiť

úspech odvolaniu, preto odvolací súd riadiac sa základným princípom Civilného sporového poriadku
podľa čl. 17 (zásada hospodárnosti) nepovažoval za potrebné reagovať na ne špecifickou odpoveďou.
I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do

všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať
odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. (porovnaj
napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne).

10. Odvolací súd na okraj poukazuje na správanie žalobcu, na ktoré upozorňoval súd prvej inštancie

vo svojom odôvodnení v ods. 14. a 16., v ktorých citoval vyjadrenia žalobcu v jeho listoch žalovanému
zo dňa 09.07.2013 a 16.04.2015. V nich žalobca uvádzal, že dôvodom, pre ktorý nežiada náhradu v
plnej výške je jeho snaha vyjsť mu ako jeho klientovi aspoň čiastočne v ústrety, hoci už v tom čase
mal vedomosť o čiastočnom plnení svojho nároku vinníkom dopravnej nehody J. E., s ktorým uzavrel
dohody o uznaní záväzku na zaplatenie časti náhrady poistného plnenia (12.09.2012 a 20.06.2014).

Dôvod žiadania náhrady poistného plnenia nie v plnom rozsahu uvádzaný žalobcom v listoch preto nebol
celkom pravdivý a takéto správanie žalobcu nemožno hodnotiť ako korektné. Skutočnosť, že žalobca
si uplatnil postihové právo aj k inej osobe a v akej výške, sa žalovaný dozvedel až v priebehu konania
na základe svojej žiadosti.11. Žalobcom uplatnené dôvody odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie potom nebolo možné
považovať za opodstatnené, a preto bolo potrebné rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť.

12. Súd prvej inštancie rozhodol správne aj o náhrade trov konania a o náhrade trov štátu.

13. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

14. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania,
potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

15. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 C.s.p. v spojení s § 255 ods.
1. Z výsledku odvolacieho konania vyplýva, že žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, a preto mu

v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. patrí právo na náhradu trov tohto odvolacieho konania. O výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

16. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu krajského súdu 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).