Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, December 4, 2023

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/97/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2120202703
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 12. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2023:2120202703.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudkýň:

JUDr. Andrea Dudášová a JUDr. Dominika Horváthová, v spore žalobkyne: A. A. B., nar. XX.X.XXXX,
adresa C., D. XXXX/X, zastúpenej advokátom: JUDr. Matej Csenky, so sídlom Trnava, Paulínska 17,
proti žalovanej: E. F. G., nar. X.X.XXXX, adresa G., H. XXX/XX, zastúpenej advokátskou kanceláriou:
Advokátska kancelária KERAK s.r.o., so sídlom Bratislava, Serebríniho 6/C, IČO: 54 311 080,
o neúčinnosť právneho úkonu, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k.
27C/19/2020-175 zo dňa 22.5.2023, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanej v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) prvoinštančný súd žalobe v celom rozsahu vyhovel, keď
vo výroku rozhodol nasledovne:
I. Súd určuje, že darovacia zmluva zo dňa 29.01.2018 uzatvorená medzi darcom A. I., t. č. G.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom J. K. G. XXX a žalovanou ako obdarovanou, predmetom ktorej je prevod
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam k. ú. J. K. G., zapísaného na LV č. XXX, parc. reg. „E“ č. 675 -
orná pôda o výmere 4560 m2 v podiele 15/216-ín, na LV XXXX, parc. reg. „C“ č. 687/4 - trvalý trávnatý

porast o výmere 1323 m2, parc. č. 687/8 - trvalý trávnatý porast o výmere 721 m2, parc. č. 687/17 -
zastavaná plocha a nádvorie o výmere 137 m2, parc. č. 687/18 - trvalý trávnatý porast o výmere 163 m2,
rodinný dom - súp. č. XXX na parc. č. 687/17 v podiele 1-ice, na LV č. XXXX parc. reg. „C“ č. 679/106 -
trvalý trávnatý porast o výmere 3203 m2, v podiele 1-ice, ktorej vklad bol povolený Okresným úradom
Trnava katastrálnym odborom dňa 20.04.2018 pod č. V 715/2018 je voči žalobkyni právne neúčinná.
II. Súd žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 100%.

2. Právne prvoinštančný súd vec posúdil na základe aplikácie ust. § 42a ods. 1, 2 Občianskeho
zákonníka (zák. č. 40/1964 Zb. v účinnom znení – ďalej aj len OZ).

3. Podľa prvoinštančného súdu z vykonaného dokazovania vyplýva, že dňa 29.01.2018 bola medzi
žalovanou ako obdarovanou a jej dcérou ako darkyňou uzavretá darovacia zmluva na predmetné
nehnuteľnostistým,ževkladvlastníckehoprávadokatastranehnuteľnostíbolpovolenýdňa20.04.2018,
čo vyplýva z pripojených LV č. XXX, XXXX F. XXXX. Žalobkyňa podala dňa 22.03.2020 žalobu na

začatie konania o určenie odporovateľnosti právneho úkonu v zákonnej trojročnej lehote, ktorá začala
plynúť dňom nasledujúcim po dni povolania vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, t. j.
21.04.2018. Nehnuteľnosti, ktoré darovala dlžníčka žalovanej, od nej nadobudla na základe darovacích
zmlúv dňa 12.05.2015 a 05.10.2015 pred uznaním dlhu. V rámci skutkového stavu bolo ďalej zistené,že žalobkyňa ako veriteľ dcéry žalovanej, má voči nej vymáhateľnú pohľadávku na základe notárskej
zápisnice č. N 516/2015 zo dňa 30.10.2015. V nej dlžníčka uznala dlh vo výške 25.000,- € z titulu
finančného vyrovnania za spoločné podnikanie B. H. A., H.. Z upovedomenia o začatí exekúcie súd

zistil, že exekučné konanie začalo dňa 31.03.2017, exekútor dňa 09.01.2018 vydal upovedomenie o
začatí exekúcie a poučil dlžníčku, že v lehote 14 dní od doručenia upovedomenia môže podať námietky.
Žalovanánámietkyvočiupovedomeniudoručilaexekútorovidňa19.02.2018.Podľanespornéhotvrdenia
jejbolodoručenéupovedomenie02.02.2018,tedapouzatvorenídarovacejzmluvy.Zosprávyopriebehu
exekúcie zo dňa 16.11.2021 vyplýva, že povinná má zablokované 4 účty v bankách a osobné motorové

vozidlo, iný majetok dlžníčky ku dňu podania správy nebol exekútorom zistený. Z nesporného vyjadrenia
žalobkyne súd považoval za preukázané, že v exekučnom konaní bola doposiaľ zaplatená len suma
8.000,- € vo februári 2022. Z uvedených skutočností je zrejmé, že naďalej existuje vymáhateľná
pohľadávka žalobkyne voči dcére žalovanej, ktorá nebola zaplatená v celosti. Dlžníčka pri výsluchu síce
uviedla, že má iný majetok, z ktorého je schopná uhradiť pohľadávku žalobkyne, ale dobrovoľne dlh od
splatnosti neuhradila a exekútor nezistil iné aktíva, z ktorých je možné pohľadávku uspokojiť.

4. Žalovaná ako blízka príbuzná darkyne (dcéry) v konaní preukazovala, že nepoznala úmysel svojej
dcéry ukrátiť žalobkyňu a vzhľadom na ich vzájomné vzťahy nemohla tento úmysel poznať a to z
dôvodu dlhodobo zlých vzťahov medzi nimi. Zlé vzťahy boli v konaní preukázané, okrem vyjadrení
žalovanejajvýsluchomsvedkovatodlžníčky,jejbrataamanželažalobkyne,ktorýtiežpotvrdil,ževzťahy

medzi nimi boli po celý čas spoločného podnikania veľmi zlé, ich komunikácia bola veľmi vulgárna. K
uzatvoreniu darovacej zmluvy došlo v reakcii dlžníčky na výzvu žalovanej na vrátenie daru, nakoľko časť
nehnuteľnostínadobudladlžníčkaodžalovanejdaromnazákladedarovacíchzmlúvzodňa05.10.2015a
12.05.2015 a zvyšnú časť nehnuteľností zamenila za darované nehnuteľnosti. Na vrátenie daru vyzývala
žalovaná dcéru opakovane, čo potvrdili žalovaná a svedkovia dcéra a aj syn. Preukazuje to aj ich

vzájomná SMS komunikácia z 17.05.2017 po zámene pozemkov s p. L. a to výzva žalovanej: „Kedze
ste taki idoti, predmet daru mi obaja vratite lebonsteporusili darovaciu zmluvu“. Odpoveď dlžníčky z
10.08.2018, kedy oznámila žalovanej, že „prepíše jej späť všetok majetok a aby sa s ním zadrhla, spolu
skončili, pretože je najhoršia mater na svete“. Ďalej aj písomná výzva žalovanej zo dňa 11.12.2017,
kedy dcéru vyzvala „na vrátenie daru z dôvodu hrubého porušenia dobrých mravov“ a aj samotný

obsah darovacej zmluvy zo dňa 29.01.2018 v čl. III., ktorý odkazuje na písomnú výzvu. Z vykonaného
dokazovania vyplýva, že žalovaná považovala nakladanie s darovanými pozemkami bez jej súhlasu, ba
priamo napriek jej zákazu uzatvoriť dohodu s p. L., za hrubé porušenie dobrých mravov.

5. Prvoinštančný súd pokračoval, že žalovaná svoju obranu založila len na zlých vzťahoch s dlžníčkou

(dcérou), ktoré boli v konaní preukázané. Súd poukázal na odôvodnenie uznesenia odvolacieho súdu
v bode 29. až 31., v zmysle ktorého je dôkazné bremeno na žalovanej preukázať, akú starostlivosť
resp. činnosť či aktivitu v čase uzavretia predmetného právneho úkonu vyvinula na poznanie prípadného
úmyslu dlžníčky žalobkyne (svojej dcéry), prečo sa jednalo o „náležitú“ starostlivosť a prečo sa z jej
výsledkov o úmysle dlžníčky žalobkyne nedozvedela. Súd bol viazaný právnym názorom odvolacieho

súdu, ktorý v odôvodnení uznesenia v bode 31. uviedol, že samotné zlé vzťahy medzi žalovanou (ako
matkou) a dlžníčkou žalobkyne (jej dcérou), vynaloženie náležitej starostlivosti zo strany žalovanej v
uvedenom smere nijako nepreukazuje.

6. Žalovaná ako blízka osoba dlžníka žalobkyne (na ktorej spočíva v tomto smere povinnosť tvrdenia a

aj dôkazu) sa môže odporovacej žalobe úspešne ubrániť, keď vyvráti zákonnú domnienku o vedomosti
blízkej osoby o ukracujúcom úmysle dlžníka a preukáže, že úmysel dlžníka odporovateľným právnym
úkonom ukrátiť veriteľa nemohla ani pri náležitej starostlivosti poznať. Žalovaná teda musí preukázať, že
vynaložila takú relevantnú aktivitu, aby ukracujúci úmysel dlžníka rozpoznala, resp. sa o ňom dozvedela.
Bez predchádzajúceho vynaloženia náležitej starostlivosti vo vzťahu k oboznámeniu sa s ukracujúcim

úmyslom veriteľa, žalovaná nemôže efektívne zákonnú domnienku vyvrátiť. V konaní žalovaná zákonnú
domnienku nevyvrátila, nakoľko v rámci obrany okrem zlých rodinných vzťahov s dlžníkom, neuviedla
žiadneskutkovétvrdenianapreukázanie,ževynaložilanáležitústarostlivosťnapoznanieúmysludlžníka
(dcéry) ukrátiť veriteľa (žalobkyňu) v čase uzatvorenia darovacej zmluvy. V zmysle právneho názoru
odvolacieho súdu samotné zlé vzťahy medzi žalovanou (ako matkou) a dlžníčkou žalobkyne (jej dcérou),

nepreukazujú vynaloženie náležitej starostlivosti zo strany žalovanej. Súd prvej inštancie preto žalobu
zamietol.7. O nároku na náhradu trov konania rozhodol prvoinštančný súd podľa § 255 ods. 1 CSP, keď žalobkyňa
bola v konaní plne úspešná, čo v konečnom dôsledku znamená nárok žalobkyne voči žalovanej na
náhradu účelne vynaložených trov celého konania v rozsahu 100%. Žalovanou pritom neboli tvrdené a

súd nezistil, také výnimočné okolnosti, ktoré by mohol považovať za dôvody hodné osobitného zreteľa,
na základe ktorých by žalobkyni nárok na náhradu trov konania nepriznal. O výške náhrady trov konania
rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

8. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu, pri uplatnení odvolacích dôvodov v zmysle § 365 ods.

1 písm. f) CSP, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a písm. h) tohto ustanovenia, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, podala
prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie žalovaná, ktorým sa domáhala, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne a zároveň žalovanej prizná voči žalobkyni právo
na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

9. Odvolateľka uviedla, že nesúhlasí s podanou žalobou, nesúhlasí s tvrdeniami žalobkyne a žalobu
žiada ako nedôvodnú zamietnuť. Zrušujúce uznesenie Krajského súdu v Trnave podľa nej neuvádza,
že v konaní absentovalo preukázanie náležitej starostlivosti žalovanej a po vrátení veci súdu prvej
inštancie napriek tomu, že nedošlo k žiadnej zmene alebo doplneniu dokazovania, súd prvej inštancie
vydal diametrálne odlišný rozsudok. Tento rozsudok odvolateľka považuje za nedostatočne odôvodnený

a tým nepreskúmateľný a v rozpore so zákonom. Žalovaná ma za to, že v konaní preukázala dostatočne
náležitú starostlivosť na poznanie úmyslu dlžníka (dcéry) ukrátiť žalobkyňu v čase uzatvorenia
predmetnej darovacej zmluvy. Zdôraznila, že vlastnila nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto sporu
niekoľko rokov predtým, než svoje vlastníctvo previedla darovaním na dcéru, avšak zakrátko vyzvala
dcéru na vrátenie daru, ktoré nebolo vykonané v úmysle ukrátiť akékoľvek nároky žalobkyne. Výzvou na

vráteniedaruoddcérysaibadomáhalasvojichzákonnýchprávamožnostínakladaniasmajetkom,ktorý
jej predtým roky patril a ktorý si dcéra nezaslúžila. Pokiaľ žalobkyňa vo svojej výpovedi na pojednávaní
uviedla, že žalovaná vyzvala dcéru na vrátenie daru pár dní po doručení upovedomenia o exekúcii dcére,
to sa nezakladá na pravde, žalovaná dcéru vyzvala na vrátenie daru desať mesiacov predtým, než jej
bolo doručené upovedomenie o začatí exekúcie. Týmto sa ale súd prvej inštancie bližšie nezaoberal.

Napriek tomu, že časová následnosť úkonov smerujúcich k vzniku a vymáhaniu pohľadávky a taktiež
k vráteniu daru je relevantná. K uzatvoreniu notárskej zápisnice medzi žalobkyňou a dcérou žalovanej
malo dôjsť dňa 30.10.2015 s tým, že splatnosť dlžnej čiastky bola 30.10.2016. Žalovaná žiadala dar
vrátiť prostredníctvom doloženej sms komunikácie so synom dňa 17.5.2017 a s dcérou dňa 10.8.2017, aj
písomnej výzvy zo dňa 11.12.2017. K uzatvoreniu darovacej zmluvy došlo 29.1.2018, vklad bol povolený

dňa 20.4.2018. Žalovaná využila všetky prostriedky na zistenie zákonnosti prepisu nehnuteľnosti, t.j.
vynaložila maximálnu starostlivosť. Osobitne poukázala na skutočnosť, že splatnosť dlžnej čiastky
bola v októbri 2016, upovedomenie o začatí exekúcie bolo dcére žalovanej doručené dňa 2.2.2018
a predmetná žaloba na súd bola doručená 22.3.2020. Žalovaná sa o vznesených nárokoch žalobkyne
voči jej dcére dozvedela až z doručenej žaloby. Zlé vzťahy dcéry so žalovanou sa prejavovali aj v tom,

že dcéra žalovanú neinformovala o svojom súkromí, o svojej podnikateľskej činnosti, odmietala ju,
stretávajú sa výlučne raz za dlhšie časové obdobie pri odovzdávaní vnučky a ich vzájomná komunikácia
sa týka výhradne vnúčat. Toto bolo preukázané aj počas výsluchu dcéry, ktorý neprotirečil výsluchu
syna a manžela žalovanej ako svedkov. Syn sa vyjadril, že k vráteniu daru jeho sestra pristúpila
preto, že už ďalej nechcela počúvať žalovanú. Tvrdenie žalobkyne, že žalovaná a jej dcéra nemali

narušené vzťahy, bolo vyvrátené výsluchom žalovanej a výsluchom všetkých svedkov v konaní, vrátane
manžela žalobkyne, ktorý vypovedal, že bol prekvapený spôsobom, akým žalovaná a jej dcéra navzájom
komunikujú, pričom ich vzájomné vzťahy považoval za rozvrátené a k zmene nedošlo. Manžel žalobkyne
sa vyjadril, že vedel o zámene darovaných pozemkov, aj o tom, že to žalovanú nahnevalo a bolo to
dôvodom, prečo žiadala vrátiť dať. Dcéra a syn žalovanej sa bez vedomostí žalovanej tajne dohadovali

s pánom L., s ktorým má žalovaná veľmi negatívny vzťah, ohľadne darovaných pozemkov napriek jej
výslovnému zákazu. Uvedené správanie svojich detí, t.j. zámenu pozemkov s pánom L. za uvedených
okolnostížalovanávnímalanegatívnearozhodlasa,ževyužijeinštitútvráteniadaruprehrubéporušenie
dobrýchmravov.Odvolateľkapokračovala,žejemožnépredpokladať,žedcérabynepovedalažalovanej
o dlžnej sume vyplývajúcej z notárskej zápisnice, ani keby tento dlh nepopierala a teda uvedené by

jej zatajila s pohnútkou, aby mala od žalovanej pokoj. V exekučnom konaní sa dcéra voči finančným
nárokom žalobkyne aktívne bráni. V tomto smere žiadala, aby bol do konania pripojený predmetný
exekučný spis. Žalovaná má dlhodobo zlé vzájomné vzťahy so svojou dcérou. Dcéra si častokrát
žalovanú zablokovala na sociálnych sieťach, zmenila telefónne číslo bez toho, aby nové poskytlažalovanej. Na pojednávaní dcéra vypovedala, že nevidí dôvod sa mame s hocičím zdôverovať a uviedla,
že dar vrátila na nátlak žalovanej, aby na ňu nemala páku na ďalšie citové vydierania a pre väčší
záujem žalovanej o majetky, než o vnučku. Iný dôvod vrátenia daru teda neuviedla. Notárska zápisnica

o uznaní dlhu nie je verejne prístupná. O existencii dlhu žalobkyne voči jej dcére sa žalovaná týmto
spôsobom nemohla dozvedieť. Zároveň v listoch vlastníctva prislúchajúcim k nehnuteľnostiam, ktoré
boli predmetom vrátenia daru, nebola uvedená poznámka o nárokoch žalobkyne, resp. o exekučnom
konaní. O prebiehajúcom exekučnom konaní sa dcéra dozvedela doručením upovedomenia o začatí
exekúcie, čiže až po výzvach matky na vrátenie daru po uzatvorení darovacej zmluvy pre vrátenie daru

a po začatí katastrálneho konania. Žalovaná sa o pohľadávke žalobkyne dozvedela až prostredníctvom
tohto súdneho konania. Je otázne, či okrem žalobkyne a jej manžela o dlhu dcéry žalovanej vedela aj
iná osoba. Žaloba na určenie neplatnosti právneho úkonu môže byť vnímaná ako účelová, čo vyplýva
okrem iného aj z výsluchu manžela žalovanej. Žalobný nárok teda figuruje ako forma určitého tlaku
žalobkyne prostredníctvom vyvolania súdneho sporu so žalovanou na svoju dlžníčku, dcéru žalovanej.
Nezavineným konaním žalovanej by teraz malo dôjsť k jej ukráteniu v majetkovej sfére, čo nie je

v súlade s dobrými mravmi, ani s princípom právnej istoty. V danom prípade by sa žalovaná nemohla
nikdy účinne domáhať inštitútu vrátenia daru, napriek správaniu dcéry v hrubom rozpore s dobrými
mravmi. Pri vynaložení akýchkoľvek krokov, žalovaná objektívne nemala možnosť sa o dlhu svojej
dcéry dozvedieť a žalobkyňa jej tieto informácie neposkytla. Odvolateľka trvá v plnej miere na svojej
argumentácii vznesenej v priebehu konania a žalobu považuje za nedôvodnú. Považuje sa dostatočne

hodnoverné preukázanie, že súvislosti so žalobou odporovaným úkonom postupovala s dostatočne
náležitou starostlivosťou.

10. Žalobkyňa odvolanie nepodala. K doručenému odvolaniu žalovanej predložila prostredníctvom
svojho právneho zastúpenia písomné vyjadrenie, ktorým navrhla, aby odvolací súd rozsudok ako vecne

správny a zákonný potvrdil a zaviazal žalovanú na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

11. Žalobkyňa uviedla, že po oboznámení sa s obsahom rozsudku a odvolania nemožno zistiť žiaden
dôvod na to, aby sa odvolací súd odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov
obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie rozhodol v celom rozsahu na

základe právneho názoru vyjadreného v uznesení odvolacieho súdu sp. zn. 24Co/123/2022 zo dňa
15.2.2023. Odvolanie neobsahuje žiadne právne relevantné tvrdenia a dôkazy, ktoré by mali ovplyvniť
vecnú správnosť napadnutého rozsudku, rozsudok bol vydaný v súlade so zákonom a nie je dôvod
na jeho zrušenie alebo zmenu. Žalobkyňa považuje argumentáciu žalovanej v odvolaní za účelovú
anepodloženú,vktorejabsentujeakýkoľvekprávnyzáklad.Žalovanáprehliadafakt,žeexistujezákonná

domnienka, že v prípade blízkych osôb sa predpokladá vedomosť o úmysle dlžníka o ukrátení veriteľa vo
vzťahu k odporovateľnosti právnych úkonov. Žalovaná v doterajšom konaní nepreukázala, že motívom
a jediným dôvodom pre vrátenie daru bolo správanie dcéry a syna, rovnako nepreukázala, že nemala
vedomosť o záväzku svojej dcéry vo vzťahu k žalobkyni, čo je však najdôležitejšie, nepreukázala, že by
vyvinula náležitú starostlivosť na poznanie úmyslu dlžníka a teda dodržala zásadu náležitej starostlivosti.

Žalovaná nenavrhovala vykonanie žiadnych dôkazov, ktoré by tieto skutočnosti preukazovali. V tejto
podstatnej okolnosti – náležitej starostlivosti sa žalovaná žiadnym spôsobom nevyjadrila, resp. len vo
všeobecnosti uvádza, že z jej strany preukázala dostatočne náležitú starostlivosť, neuvádza však akým
spôsobom a akým konkrétnym dôkazom. Zákon v prípade osôb blízkych vo vzťahu k odporovateľnosti
právnych úkonov predpokladá ich vedomosť o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa. Ak sa chcú blízke osoby

úspešne brániť, musia preukázať, že nemali vedomosť o tomto úmysle. Nie je preukázaním takejto
vedomosti len tvrdenie blízkej osoby, že o uvedenom nemala vedomosť. V tomto smere žalovaná
v priebehu konania neprodukovala fakticky žiadne tvrdenia a dôkazy, s výnimkou účelového tvrdenia
o zlých vzťahoch. Vynaloženie náležitej starostlivosti predpokladá, že osoba blízka dlžníkovi vykonala
vzhľadom na okolnosti prípadu, s prihliadnutím na obsah právneho úkonu dlžníka, takú činnosť, aby

dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa, ktorý tu bol v dobe odporovateľného právneho úkonu, z jeho výsledkov
poznala, t.j. aby sa o tomto úmysle dozvedela. Jedným z takýchto úkonov by bolo napríklad prehlásenie
v samotnej darovacej zmluve, kde by darkyňa prehlásila, že týmto úkonom neukracuje žiadneho zo
svojich veriteľov, prípadne, že nemá žiadne splatné pohľadávky, ktoré by mohli byť takýmto právnym
úkonom ukrátené. Nie je pritom významné, či dlžník týmto právnym úkonom plnil svoj morálny alebo

právny záväzok. Žiadnu takú činnosť žalovaná nevyvinula a ak náhodou aj áno, tak ju v tomto konaní
nepreukázala. Nestačí len prosté tvrdenie, že tento úmysel nepoznala, ale musí preukázať konkrétne
úkony vynaloženia náležitej starostlivosti. Žalovaná neoznačila žiaden relevantný dôkaz na preukázanie
vynaloženia náležitej starostlivosti za účelom rozpoznania úmyslu jej dcéry ukrátiť úkonom spätnéhodarovania nehnuteľnosti žalobkyňu ako veriteľku a ani neuviedla (nepreukázala) žiadnu aktivitu, ktorú
za týmto účelom vykonala. Zákonná požiadavka náležitej starostlivosti podľa § 42a ods. 2 OZ znamená,
že dlžníkovi blízka osoba sa pri právnych úkonoch s dlžníkom alebo pri právnych úkonoch, ktoré dlžník

urobil v jej prospech, musí presvedčiť, že právny úkon neukracuje veriteľa dlžníka a v prípade, že sa
tak nezachová, musí byť uzrozumená s tým, že veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky
aj z majetku, ktorý na základe takéhoto právneho úkonu od dlžníka nadobudla. Úmysel ukrátiť veriteľa
sa predpokladá ex lege. Zlé vzťahy medzi žalovanou a jej dcérou nie sú spôsobilé nahradiť požiadavku
náležitej starostlivosti. Napriek takémuto zlému nastaveniu vzťahov medzi matkou a dcérou došlo

k darovaniu sporných pozemkov zo žalovanej na dcéru už v roku 2015, teda tvrdené zlé vzťahy medzi
nimi existovali už v čase pôvodného darovania nehnuteľnosti, ktorému zlé vzťahy nebránili. Žalovaná
v konaní uvedenú náležitú starostlivosť žiadnym spôsobom nepreukázala a preto je rozsudok jediným
správnym a zákonným dôsledkom dôkaznej situácie v rámci tohto konania.

12. Žalovaná vo svojej replike, reagujúc na vyjadrenie žalobkyne k jej odvolaniu uviedla, že nesúhlasí

s tvrdeniami obsiahnutými vo vyjadrení. Žalovaná požiadala o vrátenie daru a zrealizovala s dcérou
zmenuvlastníckehoprávaknehnuteľnostiamvčase,keďnemalaoexistenciiexekúcievočidcérežiadnu
vedomosť. Túto vedomosť nemohla mať ani dcéra. Akékoľvek kroky a snahy žalovanej o lustráciu dcéry
preto nemohli viesť k tomu, že by mala možnosť zistiť akékoľvek informácie o finančnom a majetkovom
stave dcéry a taktiež jej dlhoch. Nie je zo strany žalovanej možné dokazovať negatívne skutočnosti.

Dôvodom pre vrátenie daru bolo hrubé porušenie mravov dcéry voči žalovanej. Vo verejne dostupných
registrochnefigurovalainformácia,žebybolovočidcérežalobkynevedenéexekučnékonanie.Žalovaná
nemá možnosť po niekoľkých rokoch predložiť dôkaz, že si na webovom prehliadači lustrovala dcéru
a nenašla k nej žiadne informácie o možných podlžnostiach. Manžel žalobkyne sa na pojednávaní
vyjadril, že mal vedomosť a potvrdil existenciu zlých vzťahov medzi žalovanou a dcérou a považoval

ich za rozvrátené. Nie je preto namieste tvrdenie, že zlé rodinné vzťahy sú iba formou procesnej obrany
žalovanej. V tomto prípade by mala žalovaná dokazovať negatívnu skutočnosť, mala by teda zabezpečiť
rôzne dôkazy o neexistencii dôkazu, resp. o neexistencii reálnej skutočnosti a predložiť ich v tomto
konaní. Preukazovať niečo, čo sa nemohlo stať nie je možné a je v nepomere k zákonnému právu
žalovanej na vrátenie daru, keďže sa jej dcéra k nej zle zachovala. Žalobkyňa v predmetnom vyjadrení

uvádza rovnaké tvrdenie, ktoré už v konaní prezentovala a žalovaná považuje za nadbytočné sa k nim
opätovne vyjadrovať a odkazuje na svoje písomné vyjadrenia a ústne prednesy na pojednávaniach.
V závere navrhla, aby bol napadnutý rozsudok zmenený tak, že sa žaloba zamietne a žalovanej bude
voči žalobkyni priznané právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

13. Ďalšie podania v odvolacom konaní strany do spisu nedoručili.

14. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
– ďalej CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom
– stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej

inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané
odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné
odvolaciedôvody(§365ods.1písm.f)ah)CSP),preskúmalnapadnutérozhodnutievmedziachdaných
rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné
vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný

skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie
(§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď
miestoačasverejnéhovyhláseniarozsudkubolooznámenénaúradnejtabulianawebovejstránkesúdu
minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), po preskúmaní napadnutého rozhodnutia
v intenciách podaného odvolania dospel k záveru, že odvolaniu žalovanej nie je možné priznať úspech,

keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výrokoch vecne správny, v dôsledku čoho boli
splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 CSP).

15. Predmetom sporu je nárok žalobkyne uplatnený žalobou o vyslovenie neúčinnosti darovacej zmluvy,
predmetomktorejbolinehnuteľnosti,uzatvorenejmedzidarcomA.I.G.G.,dlžníčkoužalobkyneadcérou

žalovanej ako darkyňou a žalovanou ako obdarovanou, v zmysle § 42a ods. 2 OZ. Súd podanej žalobe
preskúmavaným (v poradí druhým) rozsudkom v celom rozsahu vyhovel, v podstate s odôvodnením, že
žalovaná neuniesla svoje dôkazné bremeno, keď nevyvrátila zákonnú domnienku o vedomosti blízkej
osoby o ukracujúcom úmysle dlžníka a nepreukázala, že úmysel dlžníka odporovateľným právnymúkonom ukrátiť veriteľa nemohla ani pri náležitej starostlivosti poznať. Žalovaná totiž okrem zlých
rodinných vzťahov s dlžníkom neuviedla žiadne skutkové tvrdenia na preukázanie, že vynaložila náležitú
starostlivosť na poznanie úmyslu dlžníka ukrátiť veriteľa v čase uzatvorenia danej darovacej zmluvy.

16. Predmetom tohto odvolacieho konania, v rámci ktorého je odvolací súd viazaný ako rozsahom
odvolania, tak i uplatnenými odvolacím dôvodmi, bolo posúdiť správnosť skutkových a právnych
úsudkov súdu prvej inštancie vedúcich k záveru, že boli naplnené zákonné podmienky v zmysle
aplikovaného ust. § 42a OZ na vyslovenie neúčinnosti predmetného právneho úkonu, so zameraním

na zodpovedanie spornej otázky, či žalovaná ako obdarovaná na základe predmetnej darovacej zmluvy
v konaní preukázala, že úmysel dcéry ako darkyne ukrátiť žalobkyňu ako jej veriteľa, ani pri náležitej
starostlivosti nemohla poznať.

17. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobkyňou uplatneného nároku a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho

právne závery vo veci, pričom sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na
ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na odôvodnenie
písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa
mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu
odvolateľke. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, vychádzajúc pritom z odvolacej

argumentácie žalovanej, dopĺňa iba nasledovné:

18. Ako odvolací súd už vo svojom predchádzajúcom zrušujúcom uznesení č.k. 24Co/123/2022-140
zo dňa 15. februára 2023 uviedol, v konaní bolo nesporné, že žalovaná je matkou A. I. za slobodna
G. (dlžníčky žalobkyne) je teda jej príbuznou v priamom rade a teda blízkou osobou v zmysle § 116

OZ. Právny inštitút odporovateľnosti právneho úkonu slúži na zabezpečenie občianskoprávnej ochrany
veriteľa pred takými právnymi úkonmi jeho dlžníka, ktorými sa zbavuje majetku za tým účelom, aby sa
z neho nemohol uspokojiť jeho veriteľ. Odporovateľnosť spočíva v tom, že veriteľ sa môže žalobou na
súde domáhať, aby súd vyslovil, že dlžníkove právne úkony urobené v posledných troch rokoch, ktoré
ukracujú pohľadávku veriteľa, sú voči veriteľovi právne neúčinné. Ten, kto na základe odporovateľného

právneho úkonu nadobudol vlastníctvo k veci, zostáva jej vlastníkom naďalej, avšak veriteľ môže na
uspokojenie svojej vymáhateľnej pohľadávky navrhnúť napríklad exekúciu tak, ako by k zmene jej
vlastníctva nebolo došlo. V zmysle ust. § 42a ods. 2 OZ pri právnych úkonoch, ktoré boli urobené
v rozhodnej dobe a ktorými bol veriteľ ukrátený, medzi dlžníkom a jemu blízkou osobou sa predpokladá
jednak úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa a jednak vedomosť druhej strany o tomto úmysle. Druhá strana,

teda osoba blízka má možnosť preukázať, že úmysel ukrátiť veriteľa nielenže nepoznala, ale že ho ani
nemohla poznať pri náležitej starostlivosti. Ak v konaní nebude preukázané, že žalovaná dlžníkovi blízka
osoba o jeho úmysle ukrátiť veriteľa vedela alebo musela vedieť, alebo ak sa zistí, že o tomto úmysle
nevedela, ani nemusela vedieť, to samo osebe nestačí na úspešnú obranu proti odporovacej žalobe.
Žalovaná dlžníkovi blízka osoba sa za tejto situácie odporovacej žalobe ubráni iba vtedy, ak preukáže, že

úmyseldlžníkaaniprináležitejstarostlivostinemohlapoznať(rozsudokNSČRz9.5.2013,sp.zn.21Cdo
2002/2012). Z hľadiska odporovateľnosti právneho úkonu je rozhodujúce, že tento objektívne ukracuje
veriteľa dlžníka a dlžník je s tým aspoň uzrozumený; prípadný motív, pohnútka dlžníka na urobenie
takéhoto právneho úkonu alebo to, že týmto úkonom plní nejaký iný svoj (predtým vzniknutý) záväzok
pritom nie sú rozhodujúce. Rovnako v prípade, ak dlžník uzavretím zmluvy s treťou osobou plní svoj

morálnyaleboprávnyzáväzokuzavretímzmluvymôžesledovaťúmyselukrátiťsvojhoveriteľa(rozsudok
NS ČR z 11.9.2012, sp. zn. 21Cdo 3654/2011). Úspešná obrana dlžníkovi blízkej osoby podľa cit. § 42a
ods. 2 OZ musí spočívať nielen v tvrdení, že o úmysle dlžníka odporovaným právnym úkonom ukrátiť
veriteľa nevedela, ani nemohla vedieť, ale aj v tvrdení a preukázaní, že vyvinula náležitú starostlivosť
na poznanie takéhoto úmyslu dlžníka (rozsudok NS ČR z 1.10.2004, sp. zn. 30Cdo 808/2004). Osoba

blízka dlžníkovi nemôže poznať úmysel dlžníka priamo, ale len z okolností vonkajšieho sveta, teda
z okolností, z ktorých možno vyvodiť, že dlžník pri svojom právnom úkone naozaj sledoval ukrátenie
veriteľa v priamom alebo nepriamom úmysle. Ak sa od osoby blízkej dlžníkovi požaduje, aby tvrdila
a preukázala, že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa ani pri náležitej starostlivosti nemohla poznať, z
hľadiska dokazovania to znamená, že blízka osoba môže tvrdiť (a preukazovať) len to, že nevedela

a ani nemohla vedieť o okolnostiach, z ktorých bolo zistené, že dlžník urobil právny úkon v úmysle
ukrátiť svojich veriteľov, hoci v tomto smere vyvinula náležitú starostlivosť (NS ČR z 22.5.2014, sp.
zn. 21Cdo 2594/2013). Osoba blízka dlžníkovi sa teda v zmysle cit. § 42a ods. 2 OZ môže ubrániť
odporovacej žalobe len vtedy, ak preukáže, že o úmysle dlžníka odporovaným právnym úkonom ukrátiťveriteľa nevedela a ani nemohla vedieť hoci vyvinula starostlivosť na poznanie tohto úmyslu dlžníka
a išlo o starostlivosť náležitú, čo znamená, že osoba blízka dlžníkovi so zreteľom na okolnosti prípadu
a s prihliadnutím na obsah právneho úkonu, vykonala takú činnosť (aktivitu), aby úmysel dlžníka ukrátiť

veriteľa, ktorý tu bol v čase odporovaného právneho úkonu z jej výsledkov poznala, t.j. aby sa o tomto
úmysle dozvedela. Ak sa má osoba blízka dlžníkovi ubrániť odporovacej žalobe, musí preukázať, že
úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa nemohla ani pri náležitej starostlivosti poznať aj v prípade, ak dlžník
uzavretímodporovacejzmluvyplnísvojumorálnualeboprávnupovinnosť(rozsudokNSČRz23.5.2001,
sp. zn. 21Cdo 1912/2000). Zákon teda predpokladá, že žalovaný o úmysle dlžníka žalujúcim veriteľom

odporovaným právnym úkonom ukrátiť veriteľa vedel a je na žalovanom, aby preukázal, že v čase
právneho úkonu úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa ani pri náležitej starostlivosti nemohol poznať (rozsudok
NS ČR z 12.2.2014, sp. zn. 21Cdo 206/2013). Vynaloženie náležitej starostlivosti predpokladá, že osoba
blízka dlžníkovi so zreteľom na okolnosti prípadu a s prihliadnutím na obsah právneho úkonu dlžníka
vykonala takú činnosť (aktivitu), aby úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa, ktorý tu v čase odporovaného
právneho úkonu objektívne musel byť, z jej výsledkov poznala, t.j. aby sa o tomto úmysle dozvedela. Ak

sa jej to ani pri vynaložení náležitej starostlivosti nepodarilo, potom sa v zmysle § 42a ods. 2 OZ môže
ubrániť odporovacej žalobe. Zákon od osoby blízkej dlžníkovi požaduje, aby sa pri právnych úkonoch
dlžníkom alebo ktoré dlžník urobil v jej prospech presvedčila, či právny úkon neukracuje dlžníkovho
veriteľa, a vedie ju k tomu, aby nerobila právne úkony na ujmu práv veriteľov dlžníka; v prípade, ak sa tak
nezachová, musí byť uzrozumená s tým, že veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky aj

z majetku, ktorý na základe takéhoto právneho úkonu nadobudla od dlžníka (NS ČR z 28.2.2011 sp. zn.
30Cdo 4885/2010). Úmysel ukrátiť dlžníka v prípade právnych úkonov, ku ktorým došlo medzi dlžníkom
a osobami jemu blízkymi alebo ktoré dlžník urobil v prospech týchto osôb, zákon predpokladá a je na
osobách blízkych dlžníkovi, aby preukázali, že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa v čase právneho úkonu
ani pri náležitej starostlivosti nemohli poznať (rozsudok NS ČR z 11.7.2013, sp. zn. 21Cdo 2905/12).

Odvolací súd k citovanej judikatúre dodal, že uvedené právne závery boli NS ČR prijaté vo veciach,
na ktoré sa vzťahovala obdobná právna úprava odporovateľnosti právnych úkonov v SR a ČR a hoci
rozhodnutia českých súdov nespadajú pod rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít v zmysle čl.
2 CSP, pre totožnosť právnej úpravy v danom období a historickú kontinuitu právneho prostredia, ich
právna argumentácia je použiteľná i na daný prípad.

19. Z vyššie uvedených právnych a teoretických východísk, opierajúc sa o označenú súdnu prax,
vyplýva, že v pri právnom úkone urobenom v rozhodnom období medzi dlžníkom a osobou jemu blízkou
zákon v § 42a OZ zakotvuje vyvrátiteľnú zákonnú domnienku o vedomosti blízkej osoby o ukracujúcom
úmysle dlžníka. V prípade režimu blízkej osoby možno bez ďalšieho odporovať právnemu úkonu,

ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený. Absencia úmyslu dlžníka ako zákonnej podmienky je z textu ust.
§ 42a OZ zrejmá prima facie. Rozhodujúcou skutočnosťou je ukrátenie veriteľa, teda objektívny stav,
ktorý svoje právne následky neodvodzuje od subjektívneho motívu alebo ukracujúceho úmyslu dlžníka.
Úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa sa v týchto prípadoch prezumuje ex lege a jeho skutočný
úmysel nie je na účely procesného úspechu odporujúceho veriteľa relevantný. Žalovaná ako blízka

osoba dlžníka žalobkyne (na ktorej spočíva v tomto smere povinnosť tvrdenia, aj dôkazu) sa môže
odporovacej žalobe úspešne ubrániť, keď vyvráti túto zákonnú domnienku a preukáže, že úmysel
dlžníka odporovateľným právnym úkonom ukrátiť veriteľa nemohla ani pri náležitej starostlivosti poznať.
Žalovaná blízka osoba teda musí preukázať, že vynaložila takú relevantnú aktivitu, aby ukracujúci
úmysel dlžníka rozpoznala, resp. sa o ňom dozvedela. Bez predchádzajúceho vynaloženia náležitej

starostlivosti vo vzťahu k oboznámeniu sa s ukracujúcim úmyslom veriteľa, žalovaná nemôže efektívne
zákonnú domnienku vyvrátiť.

20. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, opierajúc sa o obsah spisu je zrejmé, že žalovaná ako blízka
osoba svoje dôkazné bremeno (ale ani bremeno tvrdenia) že vynaložila takú relevantnú aktivitu, aby

ukracujúci úmysel dcéry rozpoznala, resp. sa o ňom dozvedela, neuniesla, keď nielenže nepreukázala,
ale ani netvrdila, že vyvinula nejakú konkrétnu činnosť, ktorú by bolo možné definovať ako náležitú
starostlivosť za účelom, aby úmysel dcéry ukrátiť žalobkyňu poznala, resp. aby sa o ňom dozvedela.
Vzhľadom na uvedené, rozhodne nepostačuje tvrdenie žalovanej ako osoby blízkej, že o uvedenom
nemalavedomosť,resp.preukázanáskutočnosť,ževzťahymedziňouadcéroubolivrozhodnomobdobí

(aj sú) rozvrátené. Rovnako nepostačuje ani obrana v podobe tvrdenia, že notárska zápisnica nie je
verejne prístupná a že vo verejne dostupných registroch takáto informácia nefigurovala. Rovnako danej
povinnosti žalovanú nezbavujú ani jej hypotetické úvahy o tom, že je možné predpokladať, že dcéra
by jej nepovedala o dlhu vyplývajúcom z notárskej zápisnice. S poukazom na vyššie uvedené právnevýchodiská je tiež irelevantný motív dcéry žalobkyne pre uzavretie predmetnej darovacej zmluvy ako
i to, že by si týmto úkonom plnila svoj záväzok vrátiť dar. Vzhľadom na to, že s poukazom na vyššie
uvedené žalovaná mohla byť v tomto spore úspešná iba vtedy, ak by hodnoverne preukázala, že aktívne

vyvinula náležitú starostlivosť za účelom poznania prípadného úmyslu dcéry (dlžníčky žalobkyne) ukrátiť
žalobkyňu (ako jej veriteľku), v ktorom smere žalovaná svoje dôkazné bremeno neuniesla, sú bez
významu všetky ostatné tvrdenia žalovanej v podanom odvolaní a následnom vyjadrení, ako i časová
následnosť jednotlivých okolností prípadu na ktoré poukazuje žalovaná.

21. Nemožno sa stotožniť s tvrdením odvolateľky, že žalovaná mala povinnosť v konaní dokazovať
negatívne skutočnosti, naopak, na nej spočívalo dôkazné bremeno preukázať, že v rozhodnom období
vykonala určitú konkrétnu činnosť – aktivitu za účelom poznania úmyslu dcéry ukrátiť žalobkyňu.
Negatívna dôkazná teória je pravidlo, podľa ktorého neexistencia (niečoho) majúca trvalý charakter sa
zásadne nepreukazuje, keďže na nikom nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu
určitej právnej skutočnosti. O takýto prípad v danej veci ale nešlo.

22. S poukazom na uvedené, v spojení s odôvodnením preskúmavaného rozsudku prvoinštančným
súdom, bolo nutné ustáliť, že boli splnené všetky zákonné podmienky v zmysle § 42a OZ, na vyslovenie
neúčinnosti predmetného právneho úkonu. Bolo potom dôvodným žalobe v celom rozsahu vyhovieť,
ako správne postupoval prvoinštančný súd v preskúmavanom rozsudku.

23. Ďalšie odvolacie argumenty odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za
nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi/stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,

aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi/stranami konania. Odôvodnenie
rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka/strany
konania, ktorú nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty
účastníkov/strán konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04,
III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí

dať odpoveď na každú otázku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúcivýznamprerozhodnutieoodvolaníalebosúnevyhnutnénadoplneniedôvodovrozhodnutia,
ktoré sa preskúmava (II. ÚS 78/05). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu odvolateľa zaoberajúcu
sa ďalšími okolnosťami prejednávanej veci, vzhľadom na uvedené závery už irelevantnú a nespôsobilú
ovplyvniť rozhodnutie, i s poukazom na princíp hospodárnosti konania (čl. 17 OSP), odvolací súd

nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

24. S poukazom na vyššie uvedené, po vyčerpaní relevantnej odvolacej argumentácie žalovanej,
odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vo výrokoch vecne správny, vzhľadom na
spôsob rozhodnutia včítane vecne správneho výroku II. o náhrade trov prvoinštančného konania,

s použitím ust. § 387 CSP potvrdil.

25. V odvolacom konaní plne úspešnej žalobkyni vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v
zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP), o ktorom podľa § 262 ods. 1
CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím

sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v zmysle § 262 ods. 2
CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník. Odvolací súd preto úspešnej žalobkyni priznal právo na náhradu trov odvolacieho
konania voči neúspešnej žalovanej v plnom rozsahu.

26. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).