Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, November 30, 2023

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/94/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5918202073
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrej Kekely

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2023:5918202073.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu Mgr. Andreja Kekelyho a členiek

JUDr. Jany Urbanovej a Mgr. Márie Kašíkovej, v spore žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom
D. E. XXXX/XX, XXX XX C. - F. G., zastúpeného JUDr. Miloslavom Hrickom, advokátom so sídlom Ul.
1. mája 709, 031 01 Liptovský Mikuláš, IČO: 42 219 361 proti žalovanému: A. D. F., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom B. XXX/XX, XXX XX C. - H., zastúpený obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária
GEREG & MESSINGEROVÁ, s.r.o.,
so sídlom Horná Strieborná 4, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 47 253 011, o určenie vlastníckeho práva k
nehnuteľnosti,oodvolanížalovanéhoprotirozsudkuOkresnéhosúduRužomberokč.k.3C/29/2018-266

zo dňa 16. júla 2021, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Ružomberok č. k. 3C/29/2018-266 zo dňa 16. júla 2021 potvrdzuje.

II. Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Ružomberok (ďalej „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom určil, že žalobca je
podielovým spoluvlastníkom v spoluvlastníckom podiele 17/36 pozemku parcela KN-E č. 4621 - trvalé
trávne porasty o výmere 161 m2, zapísaného na liste vlastníctva č. XXXXX pre katastrálne územie H. na
Okresnom úrade Ružomberok, katastrálny odbor (výrok I.) a žalobcovi priznal voči žalovanému nárok

na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne po právoplatnosti rozsudku súd prvej
inštancie rozhodnutím vydaným súdnym úradníkom (výrok II.).
2. Súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil tým, že žalobca sa žalobou podanou na súde prvej inštancie
dňa14.11.2018domáhalurčeniavlastníckehoprávaknehnuteľnosti.Podanúžalobuskutkovoodôvodnil
tým, že je podielovým spoluvlastníkom v spoluvlastníckom podiele 17/36 pozemku parcela KN-C č.
14729/108 - trvalé trávne porasty o výmere 4066 m2, k. ú. H.. Poukázal na to, že parcela KN-C č.
14729/108 bola pôvodne vedená ako pozemok parcela KN-E č. 4655/1 - trvalé trávne porasty, k. ú.

H.. Žalobca je tiež podielovým spoluvlastníkom v podiele 17/36 pozemkov parcela KN-C č. 14731/22 o
výmere 12 m2, parcela KN-C č. 15395/16 o výmere 37 m2 a parcela KN-C č. 14729/105 o výmere 60
m2, všetko trvalé trávne porasty, k. ú. H.. Tieto parcely boli pôvodne vedené ako pozemok parcela KN-E
č. 4655/2 - trvalé trávne porasty, k. ú. H.. Spoluvlastnícky podiel na parcelách KN-E č. 4655/1 a č. 4655/2
nadobudol na základe kúpnej zmluvy zo dňa 18.10.2006, ktorú uzavrel s predávajúcimi I. J. a K. L..
Katastrálne konanie bolo vedené pod č. V 2031/2006 a vklad bol povolený dňa 16.11.2006. Parcela KN-
E č. 4655/1 mala na severovýchodnej strane spoločnú hranicu s parcelou 14679. S tou istou parcelou

na juhozápadnej strane hraničila parcela KN-E č. 4655/2. Hranice týchto parciel pred zmenami z roku
2013 sú zrejmé z priloženej kópie mapy určeného operátu. Dňa 05.08.2013 podala A. B. B. Správe
katastra Ružomberok žiadosť, ktorou navrhla vykonať opravu chyby v súbore geodetických a súbore
popisných informácií registra E. Na základe jej žiadosti Správa katastra Ružomberok vydala protokolo oprave chyby č. X 209/13 a na základe protokolu upravila hranice a výmeru KN-E parcely č. 4655/1
zo 4233 m2 na 4101 m2 a hranice a výmeru KN-E parcely č. 4655/2 zo 138 m2 na 109 m2. Úpravy
vykonala v prospech parcely KN-E č. 4621 - trvalé trávne porasty o výmere 161 m2, ktorá dovtedy

v katastri nehnuteľností evidovaná nebola. Ako výlučný vlastník pozemku parcela KN-E č. 4621 - trvalé
trávne porasty o výmere 161 m2 je evidovaný žalovaný. Zjednodušený register pôvodného stavu ( ďalej
„ZRPS“ ) bol v k. ú. H. vyhotovený ešte v roku 2000. Ten vychádzal z máp pozemkového katastra a
stanovil hranice a výmery KN-E parciel č. 4655/1
a č. 4655/2. V takomto stave boli dotknuté pozemky po celú dobu, po ktorú bol spoluvlastnícky podiel

17/36 v držbe právnych predchodkýň žalobcu. Do ich držby po prevode vlastníckeho práva vstúpil
žalobca.Držbaspoluvlastníckehopodielubolaminimálneodroku2000vymedzenáhranicamiavýmerou
tak, ako ich určil ZRPS. Žalobca a jeho právne predchodkyne mali v držbe spoluvlastnícke podiely na
parceláchKN-Eč.4655/1ač.4655/2.Podielydržalivdobrejvierevto,žeideoichvlastníctvo.Vdržbeim
nikto nebránil ani ich neobmedzoval. Ich dobrá viera vyplývala z ospravedlniteľného skutkového omylu.
Príčinou omylu bola priamo evidencia katastra nehnuteľností, ktorá do roku 2013 podávala nesprávny

obraz o skutočných hraniciach a výmerách dotknutých parciel. Žalobca a jeho právne predchodkyne
podiely na parcelách v stave pred opravou z roku 2013 držali minimálne od ZRPS teda od roku 2000.
Žalobca preto v súlade s ust. § 134 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej „OZ“), po
započítaní držby svojich právnych predchodkýň vydržal vlastnícke právo k spoluvlastníckemu podielu
na týchto parcelách. Vlastníctvo, ktoré vydržaním nadobudol, bolo vymedzené výmerou a hranicami

pozemkov tak, ako boli evidované po ZRPS. Ak na základe opravy z roku 2013 došlo k zmene hraníc
a výmery týchto pozemkov v prospech parcely KN-E č. 4621, tak sa táto zmena už nemohla dotknúť
vlastníckeho práva žalobcu. Ak je teda žalovaný evidovaný ako výlučný vlastník pozemku KN-E č. 4621,
je tak v rozsahu 17/36 evidovaný neoprávnene. Žalobca napokon uviedol, že jeho právne postavenie
je vzhľadom na zápis v katastri nehnuteľností neisté a bez rozhodnutia súdu nemôže dôjsť k náprave

zápisu v katastri nehnuteľností, čím je daný naliehavý právny na určení jeho vlastníckeho práva.
3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že je výlučným vlastníkom pozemku parcela KN-E č.
4621 – trvalý trávny porast o výmere 161 m2. Túto nehnuteľnosť nadobudol na základe kúpnej
zmluvy, ktorej vklad vlastníckeho práva bol povolený dňa 06.06.2014. Nehnuteľnosť je stále zapísaná
v registri E. Geometrickým plánom č. 43659381-7/2014 vyhotoveným A. B. B. bola táto nehnuteľnosť

zameraná a plán bol overený Okresným úradom Ružomberok, katastrálnym odborom dňa 12.05.2014
pod č. 232/2014. Žalobu žiadal ako bezdôvodnú zamietnuť. Nehnuteľnosť parcelu KN-E č. 4621
žalobca ani jeho právni predchodcovia nikdy neužívali. Žalobca podľa neho nesplnil podmienky pre
vydržanie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Predmetom vydržania môže byť len celá vec, nikdy
nie spoluvlastnícky podiel. Spochybňovanie rozhodnutia správneho orgánu o oprave chyby v katastri

nie je dôvodom pre zmenu vlastníckeho práva ani dôvodom na vydržanie. Vo vyjadrení ďalej uviedol,
že dňa 20.09.2018 bol daný podnet na začatie konania Úradu geodézie kartografie a katastra SR o
prekontrolovanie výsledkov meračských prác a ich premietnutie do súboru geodetických informácií v
lokalite Malinô Brdo. Konanie sa viedlo pod spis. zn. 1205-2018-OKI/264/2019 a úrad skonštatoval že
mapaurčenéhooperátujenajvhodnejšímoperátomzobrazujúcimhranicepôvodnýchpozemkov,ktorých

hranice nie sú v teréne zreteľné. Právne vzťahy k týmto pozemkom sú evidované po obnove evidencie
právnych vzťahov (ROEP) k týmto pôvodným nehnuteľnostiam postupom podľa zákona č. 180/1995 Z.
z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom na liste vlastníctva v registri E.
V závere vyjadrenia žalovaný poukázal na to, že žalobcovi v súčasnosti nesvedčí žiadny právny titul
nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti.

4. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie výsluchom svedka B. C. a sporovými stranami predloženými
listinnými dôkazmi. V rámci zisteného skutkového stavu mal preukázané, že žalobca je podielovým
spoluvlastníkom v spoluvlastníckom podiele 17/36 pozemkov parcela KN-C č. 14729/8 o výmere 4066
m2, k. ú. H.. Za nesporné považoval tvrdenie žalobcu, že parcela KN-C č. 14729/8 bola pôvodne
vedená ako parcela KN-E č. 4655/1. Súd prvej inštancie mal ďalej preukázané, že žalobca je podielovým

spoluvlastníkom v spoluvlastníckom podiele 17/36 pozemkov parcela KN-C č 14731/22 o výmere 12 m2,
parcela KN-C č. 15395/16 o výmere 37m2 a parcela KN-C č. 14729/105 o výmere 105 m2, k. ú. H.. Za
nesporné považoval tvrdenie žalobcu, že uvedené parcely KN-C boli pôvodne vedené ako parcela KN-
E č. 4655/2. Súčasne mal súd prvej inštancie preukázané aj to, že žalobca nadobudol spoluvlastnícky
podiel o veľkosti 17/36 na parcelách KN-E č. 4655/1 a č. 4655/2 na základe kúpnej zmluvy zo dňa

18.10.2006, od predávajúcich I. J. a K. L., katastrálne konanie bolo vedené pod č.
V 2031/2006 a vklad bol povolený dňa 16.11.2006. Na základe žiadosti A. B. B. zo dňa 05.08.2013
o opravu chyby v súbore geodetických a v súbore popisných informácií registra E Správa katastra
Ružomberokvydalaprotokoloopravechybyč.X209/13,ktorýmdošlokopravehraniceavýmeryparcelyKN-E č. 4665/1 zo 4233 m2 na 4101 m2 a hranice a výmery parcely KN-E č. 4655/2 zo 138 m2 na 109
m2, a to v prospech doposiaľ neevidovanej parcely č. KN-E č. 4621 - trvalé trávne porasty o výmere 161
m2. Toho času je evidovaný ako výlučný vlastník pozemku parcela KN-E č. 4621 žalovaný.

5. Súd prvej inštancie ďalej citujúc ust. § 130 ods. 1 a § 134 ods. 1, 3 a 4 OZ uviedol, že zo zisteného
skutkového stavu objektívne vyplynulo, že presvedčenie držiteľa - žalobcu o tom, že mu vec - predmetný
pozemok v spoluvlastníckom podiele o veľkosti 17/36 patrí, ktoré sa neskôr ukázalo ako nesprávne
(skutkový omyl v predmete držby čo do plochy, resp. hraníc pozemku), vychádzalo z údajov zapísaných
v katastri nehnuteľností od roku 2000 na základe ZRPS. V konaní nebolo zistené, že žalobca, resp.

jeho právne predchodkyne disponovali akoukoľvek informáciou, ktorá by bola spôsobilá vyvolať v nich
dôvodné pochybnosti v tejto otázke za celé obdobie plynutia vydržacej doby. V roku 2006 došlo k
prevodu pozemku v spoluvlastníckom podiele 17/36 na základe kúpnej zmluvy na žalobcu z jeho
právnych predchodkýň, ktorá kúpna zmluva v časti predmetných pozemkov v podiele 17/36 je neplatná
a nemohla predstavovať právny dôvod prevodu vlastníctva v časti predmetných pozemkov v podiele
o veľkosti 17/36 na žalobcu, avšak na základe nej žalobca vstúpil do postavenia oprávneného držiteľa

predmetných pozemkov v podiele 17/36 a pokračoval v oprávnenej držbe jeho právnych predchodkýň.
Na základe uvedeného súd prvej inštancie ustálil, že žalobca sa nestal vlastníkom pozemku v podiele
17/36 na základe prevodu od jeho právnych predchodkýň v roku 2006, keďže tieto vlastníčkami neboli,
boli oprávnenými držiteľmi pozemku v podiele o veľkosti 17/36, a to minimálne od roku 2000 (ZRPS),
pričom v ich oprávnenej držbe pokračoval po prevode žalobca. Skutkový omyl žalobcu, resp. jeho

právnych predchodkýň v predmete pozemku, čo do jeho plochy či hraníc súd prvej inštancie vyhodnotil
ako ospravedlniteľný, a to jednak vzhľadom na skutočnosť, že ich presvedčenie (psychický element
držby) vychádzalo z údajov zapísaných v katastri nehnuteľností, ako aj zo skutočnosti existencie
nadobúdacieho titulu (hoci neplatného) u žalobcu. Súd prvej inštancie mal za to, že desaťročná
vydržacia doba (predmetom vydržania je nehnuteľnosť) uplynula v roku 2010, t. j. za účinnosti súčasnej

právnej úpravy a pokiaľ došlo k zmene zápisu vo výmere pozemkov v roku 2013 vlastníctvo k pozemku
v podiele o veľkosti 17/36 už patrilo žalobcovi. Preto súd prvej inštancie konštatoval, že stav zápisu
vlastníctva k pozemku parcela KN-E č. 4621, k. ú. H. v katastri nehnuteľností v celosti na žalovaného
nezodpovedá skutočnosti, nakoľko podielovým spoluvlastníkom v podiele o veľkosti 17/36 je žalobca.
V nadväznosti na uvedené mal súd prvej inštancie za to, že žaloba je dôvodná, a preto jej vyhovel v

celom rozsahu.
6. Námietku žalovaného, že vydržaním nie je možné nadobudnúť spoluvlastnícky podiel na pozemku,
súd prvej inštancie považoval za nedôvodnú, keďže spoluvlastnícky podiel môže byť vo všeobecnosti
predmetom právnych vzťahov napr. predmetom prevodu vlastníckeho práva (kúpy, darovania), či
obmedzenia vlastníckeho práva (vecného bremena). Nie je tak logický dôvod vylúčiť ho z možnosti

nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním. Pokiaľ žalovaný v ďalšom spochybňoval vydržanie
vlastníckeho práva žalobcom tým, že nebolo preukázané, čo vlastne žalobca užíval, súd prvej inštancie
uviedol, že táto skutočnosť bola preukázaná jednak výpoveďou žalobcu a jednak výpoveďou svedka
B. C., z ktorých vyplynulo, že žalobca užíval pozemky podľa stavu zápisu v katastri nehnuteľností po
uzavretí kúpnej zmluvy v roku 2006 na základe vytýčenia hraníc pozemkov v teréne geodetom, resp. aj

s prihliadnutím k orientačnému bodu v teréne, a to chate Daria. Súd prvej inštancie zdôraznil, že držba
predstavuje faktický stav nakladania s vecou ako vlastnou, čo bolo nepochybne vzhľadom k zisteniam
v otázke užívania pozemkov žalobcom preukázané.
7. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. § 255 ods. 1 zákona č.
160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej „CSP“), keď priznal žalobcovi proti žalovanému nárok na

náhradu trov konania v rozsahu 100 %, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne samostatným
uznesenímvydanýmvyššímsúdnymúradníkompoprávoplatnostirozhodnutia,ktorýmsakonaniekončí.
8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie
žalovaný, ktorý sa domáhal jeho zrušenia.
9. Žalovaný namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym

skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Odvolacie námietky konkretizoval tým, že doposiaľ nebolo preukázané tvrdenie žalobcu, že podiely
na predmetných parcelách KN-E č. 4655/1 a č. 4655/2 držal v dobrej viere, ktorého určenia vlastníctva
sa žalobca domáhal k pozemku parcela KN-E č. 4621. Parcely KN-E č. 4655/1 a č. 4655/2 evidované
na LV č. XXXX, k. ú. H., sú parcely registra „E“, pričom predmetné parcely boli prevedené do registra

KN-C až na základe geometrického plánu v roku 2015 a zároveň z uvedeného je zrejmé, že v roku 2015
mal žalobca vedomosť o tom, kde sa pôvodné KN-E parcely nachádzali, a teda, že pozemok, ktorý je
predmetom určenia, sa nachádza mimo. Keďže ide o pozemok registra „E“, správa katastra neručí za
jeho výmeru, ani za jeho polohu. Žalobca podľa žalovaného tak nepreukázal, čo presne a v akom obdobíužíval, ako aj jeho právne predchodkyne. Preto v posudzovanej veci došlo k nesprávnemu posúdeniu
súdom prvej inštancie z pohľadu otázky ospravedlniteľného omylu na strane žalobcu. Pokiaľ žalobca
tvrdil, že mu sporný pozemok patrí, bol povinný preukázať právny titul, ktorý takéto tvrdenie podporuje.

Skúmanie vlastníckych vzťahov k spornej nehnuteľnosti sa preto malo vzťahovať až k poslednému
vlastníkovi zapísanému v pozemkovej knihe, od ktorého boli odvodzované následné prevody. Samotný
fakt, že pozemok bol žalobcom, resp. jeho predchodcami dlhodobo užívaný a nikto ich v takejto
držbe nerušil, ešte neznamená, že držba bola dobromyseľná, keďže podľa žalovaného v danej veci
nebola preukázaná dobrá viera žalobcu a jeho predchodcov, existujúca v momente vstupu do užívania

pozemkov.VtomtosmerežalovanýpoukázalajnavýpoveďsvedkaB.C.,ktorýuviedol,žemávedomosť
ohľadom nezrovnalostí pozemkov na Malinô Brde a o posunoch týchto pozemkov, ku ktorým v minulosti
dochádzalo. Svedok tiež uviedol, že sa jednalo o celkový posun, kedy nastala z jeho pohľadu nejaká
chyba, teda uvedené sa týkalo aj parciel registra „E“.
10. Žalovaný v ďalšom s odkazom na neoznačenú konštantnú judikatúru uviedol, že vydržanie
patrí k originárnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva a pojmovo predstavuje nadobudnutie

vlastníckeho práva v dôsledku kvalifikovanej dlhodobej držby oprávnenou osobou, ktorá nie je
vlastníkom. Podmienkou vydržania je teda oprávnená držba spôsobilej veci trvajúca po zákonom
stanovenú vydržaciu dobu. Oprávnená držba predpokladá, že držiteľ je v dobrej viere, že mu vec alebo
právo patri a že je v tejto dobrej viere so zreteľom ku všetkým okolnostiam. Uvedené podmienky musia
byt splnené súčasne. Dobrá viera spočíva v presvedčení držiteľa, že je vlastníkom veci, ktorú drží alebo

subjektom práva, ktoré vykonáva, poprípade že sú dané právne skutočnosti, ktoré majú za následok
vznik vykonávaného práva. Zo zákona vyplýva, že nestačí prostá subjektívna dobrá viera, oprávnený
držiteľ musí byť v dobrej viere so zreteľom ku všetkým okolnostiam. Posúdenie, či je držiteľ v dobrej viere
so zreteľom ku všetkým okolnostiam alebo nie, je treba vždy hodnotiť objektívne a nielen z osobného
presvedčenia samotného držiteľa a je treba vždy brat do úvahy, či držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú

možno vzhľadom k okolnostiam a povahe daného prípadu po každom požadovať, nemal, resp. nemohol
mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. Oprávnená držba
sa teda zakladá na omyle držiteľa, ktorý sa domnieva, že je vlastníkom držanej veci alebo subjektom
vykonávaného práva. Oprávnená držba sa nemôže zakladať na takom omyle držiteľa, ktorému sa mohol
pri normálnej opatrnosti vyhnúť. Pokiaľ omyl presahuje rámec bežného obvyklého posudzovania veci

nie je ospravedlniteľný. Držiteľ, ktorý drží vec na základe takéhoto omylu môže byť síce v dobrej viere,
avšak nie so zreteľom ku všetkým okolnostiam, a preto nemôže byť držiteľom oprávneným. Z tohto
hľadiska je potom súd povinný skúmať, či presvedčenie držiteľa o jeho práve k veci možno vzťahovať
aj k momentu vstupu do držby, a ak si tento držiteľ započítal dobu držby svojich predchodcov aj k
spôsobu získania držby nehnuteľnosti týmito osobami. Žalobca tvrdil aj na pojednávaní, že mal údajne

vedieť, kde sa nehnuteľnosti, ktoré kupoval kúpnou zmluvou nachádzali. Toto však nemôže zodpovedať
skutočnosti, keďže žalobca kupoval nehnuteľnosti zapísané v registri „E“. Až následne si dal žalobca
pozemky zapísané na LV č. XXXX zamerať geometrickým plánom č. 36735299-8/2015, a potom ich
zapísaťdokatastranehnuteľnosti(Z 2012/2015).Vtomtosmerežalovanýpodotkol,žepozemokparcela
KN-Eč.4621,ktorýbolpredmetomkonania,jestálepozemkomregistra„E“.Malzato,žežalobcavspore

nepreukázal, či práve uvedené pozemky, ktoré sú predmetom tohto konania, užíval, resp. užívali jeho
predchodkyne a následne, že konal s ospravedlniteľným omylom. Vzhľadom na uvádzané skutočnosti
bol žalovaný toho názoru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je založené na nesprávnych skutkových
zisteniach a nesprávnom posúdení veci.
11. Žalobca vyjadrenie k odvolaniu nepodal.

12. Ďalšie podania procesných strán neboli v rámci odvolacieho konania produkované.
13. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie žalovaného bolo podané
oprávneným subjektom (§ 359 CSP – súd prvej inštancie rozhodol v neprospech žalovaného, keďže
žalobe v celom rozsahu vyhovel a žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania),
včas (§ 362 ods. 1 CSP) a proti rozhodnutiu, ktoré je možné napadnúť takýmto opravným prostriedkom

[§ 355 ods. 1 a 2 a § 357 písm. m) CSP], preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu
vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, viazaný odvolacími dôvodmi podľa ust. § 380 CSP a bez nariadenia
pojednávania postupom podľa ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s ust. § 378 ods. 1 a § 219
ods. 3 CSP rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny v celom
rozsahu potvrdil.

14. Vo všeobecnosti odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že je v zmysle ust. § 380 CSP viazaný
odvolacími dôvodmi (ods. 1), s výnimkou vád týkajúcich sa procesných podmienok, na ktoré je povinný
prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (ods. 2). Z tohto vyplýva, že na iné pochybenia
súdu prvej inštancie, mimo tých, ktoré namietol odvolateľ v odvolacej lehote, ktoré by inak mohli byťvzmysleust.§365CSPdôvodomnapodanieodvolania,prihliadaťnemôže,ajkeďbytakétopochybenia
zistil. Nedostatky v splnení procesných podmienok odvolací súd nezistil.
15. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v celom

rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi, na ktorých svoje rozhodnutie súd prvej inštancie
založil. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre rozhodnutie o
žalobe žalobcu, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2
CSP. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň
poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní obmedzil iba na

konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).
16. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku
alebo argument vznesený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu
prvejinštancie,ktorésapreskúmavavodvolacomkonaní.Vdvojinštančnomsúdnomkonanírozhodnutia
súdu prvej a druhej inštancie tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom

rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvej inštancie.
17. Vzhľadom na doteraz uvedené považoval odvolací súd za potrebné vysporiadať sa s podstatnými
tvrdeniami a námietkami žalovaného uvedenými v jeho opravnom prostriedku.
18. Odvolací súd považuje za potrebné primárne uviesť, že vydržanie patrí k všeobecným originárnym
spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva a pojmovo predstavuje nadobudnutie vlastníckeho práva

dlhodobou držbou oprávnenou osobou, ktorá nie je vlastníkom. Podľa súčasného právneho stavu (od
účinnosti zákona č. 509/1991 Zb. 01.01.1992, t. j. od 01.01.1991) predmetom vydržania môže byť
hnuteľná aj nehnuteľná vec (vrátane bytov a nebytových priestorov), ktorá je individuálne určená.
Predmetom vydržania môže byť aj spoluvlastnícky podiel na veci, keďže aj tento je spôsobilým
predmetom občianskoprávnych vzťahov (k tomu napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR spis. zn.

2Cdo/27/2005 zo dňa 01.05.2006).
19. Zákonným predpokladom vydržania okrem spôsobilého predmetu vydržania je nepretržitá
oprávnená držba po celú vydržaciu dobu (pri hnuteľnostiach tri roky a pri nehnuteľnostiach desať rokov;
§ 134 ods. 1 OZ). Prekážkou nepretržitosti nie je právne nástupníctvo, pretože právny nástupca si do
vydržacej doby môže započítať aj dobu, po ktorú vec oprávnene držal jeho právny predchodca (§ 134

ods. 3 OZ). Plynutie vydržacej doby je pretrhnuté vtedy, ak držiteľ prestane byť dobromyseľný alebo
prestane nakladať s vecou ako so svojou.
20. Pre vznik držby je nevyhnutné naplnenie dvoch predpokladov: vôľa s vecou nakladať ako s vlastnou
(animus possidendi – prvok subjektívny) a faktické ovládanie veci – panstvo nad vecou (corpus
possesiones – prvok objektívny). Faktickým ovládaním sa nerozumie len fyzické ovládanie veci. Fakticky

vec ovláda ten, kto podľa všeobecných názorov a skúseností vykonáva tzv. právne panstvo nad vecou.
Preto je držiteľom pozemku aj ten, kto naňho fakticky dlhú dobu nevstúpil, pokiaľ sa držby nechopí niekto
iný, a tiež ten, kto vykonáva držbu prostredníctvom inej osoby (tzv. detentora). Je však nevyhnutné,
aby detentor vec fyzicky ovládal pre držiteľov a v jeho mene (napríklad ako jeho nájomca). Dôkazné
bremeno, že to tak bolo, leží na tom, kto tvrdí, že ten, kto vec fyzicky ovládal, bol jeho detentorom.

21. Pod oprávnenou držbou (§ 130 ods. 1 OZ) treba rozumieť držbu veci v dobrej viere, že držiteľovi táto
vec vlastnícky patrí. Pri oprávnenej držbe musí byť teda splnená (okrem iných) aj podmienka dobrej viery
držiteľa, že mu vec patrí. Skutočnosť, či držiteľ veci je alebo nie je dobromyseľný, treba vždy hodnotiť
objektívne a to nielen z hľadiska osobného presvedčenia držiteľa veci. Dobrú vieru treba totiž chápať
ako presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, keď si prisvojuje určitú vec. Ide teda o psychický

stav, o vnútorné presvedčenie subjektu, ktoré samo osebe nemôže byť predmetom dokazovania. Možno
o nej usudzovať len z okolností, za ktorých sa tento psychický stav navonok prejavuje. Tvrdenie držiteľa
o tom, že mu vec patrí, musí byť preto podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých sa dá usúdiť,
že toto presvedčenie držiteľa bolo, a to nielen pri jeho vstupe do držby, ale po celú vydržaciu dobu,
dôvodné. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená (§ 130 ods. 1veta druhá OZ)

22. Vo všeobecnosti platí, že strata dobrej viery držiteľa veci nastane okamihom, keď sa mu stali známe
skutočnosti, ktoré z hľadiska objektívneho posudzovania museli u neho dôvodne vyvolať pochybnosti o
tom, že mu vec (právo) patrí. Môže k nej dôjsť tiež právoplatným rozhodnutím súdu, ktorým sa ukladá
držiteľovi povinnosť vydať vec vlastníkovi, pripadne ktorým sa určuje, že vlastníkom veci je iná osoba
než držiteľ.

23. Žalovaný v odvolaní namietal, že žalobca v spore nepreukázal, čo presne a v akom období užíval
(resp. jeho právne predchodkyne), keďže v danom prípade malo ísť do roku 2015 o pozemky (rozumej
tým pôvodné parcely KN-E č. 4655/1 a č. 4655/2, k. ú. H.) určené a zobrazené v mape určeného
operátu ako parcely registra „E“ (tieto sú v katastrálnej mape zlúčené do väčších celkov alebo rozdelenédo viacerých parciel a ich hranice v teréne nie sú znateľné), za ktorých polohu a výmeru katastrálny
úrad nezodpovedá. Z tohto potom žalovaný vo svojej podstate vyvodzoval, že žalobca nemohol mať
vedomosť o tom, aká hranicami vymedzená časť zemského povrchu (pozemok) má byť predmetom jeho

(spolu)vlastníctva.
24. V konaní bolo nesporné a nenamietal to ani žalovaný v odvolaní, že až na základe žiadosti A. B.
B. zo dňa 05.08.2013 o opravu chyby v súbore geodetických a v súbore popisných informácií registra
„E“ Správa katastra Ružomberok vydala protokol o oprave chyby v katastrálnom operáte č. X 209/13,
ktorým došlo k oprave hranice a výmery parcely KN-E č. 4665/1 zo 4233 m2 na 4101 m2 a hranice

a výmery parcely KN-E č. 4655/2 zo 138 m2 na 109 m2, a to v prospech doposiaľ neevidovanej parcely
č. KN-E č. 4621 - trvalé trávne porasty o výmere 161 m2, a to z dôvodu nesprávne zakreslených hraníc
pozemkov parciel KN-E č. 4655/1 a č. 4655/2 do mapy určeného operátu vyhotovenej pri spracovaní
zjednodušeného registra pôvodného stavu (ZRPS). Nebolo tiež sporné, že do vydania uvedeného
protokolu v roku 2013 vychádzal stav katastra zo spracovania ZRPS v roku 2000. V období od roku 2000
do roku 2013 tak stav katastra na danom území, pokiaľ ide o evidované vlastnícke vzťahy, vychádzal zo

zobrazeniavmapeurčenéhooperátu,tedazregistra„E“.Vnadväznostinauvedenétakspornýpozemok
tohočasuevidovanývkatastrinehnuteľnostíakoparcelaKN-Eč.4621bolvobdobíodroku2000doroku
2013 v tejto evidencii vedený ako súčasť parciel KN-E č. 4655/1 a č. 4655/2. Zjednodušene povedané
sporný pozemok bol v uvedenom období evidovaný v katastri nehnuteľností ako časť pozemkov, ku
ktorým mal žalobca nadobudnúť kúpou v roku 2006 spoluvlastnícky podiel o veľkosti 17/36, pričom tento

predmet vlastníctva bol v období od roku 2000 do roku 2006 vo vlastníctve jeho právnych predchodkýň
I. J. a K. L..
25. Argumentácia žalovaného by však vo svojej podstate musela viesť k záveru o nemožnosti vydržania
pozemku, ktorý je evidovaný v katastri nehnuteľností ako parcela registra „E“, ak by jeho poloha nebola
v teréne znateľná, t. j. nebola vytýčená. Takúto argumentáciu treba odmietnuť. Aj v dotknutom období

rokov2000až2013bolihraniceparcielKN-Eč.4655/1ač.4655/2zakreslenévmapeurčenéhooperátu,
a teda predmet vlastníctva (pozemky) boli takto určiteľné, pričom mohli byť predmetom vlastníckych
vzťahov, a teda aj nadobudnutia vlastníctva vydržaním. Ako už bolo vyššie uvedené, oprávneným
držiteľom pozemku môže byť aj ten, kto naň fakticky dlhú dobu nevstúpil (nechal ho úhorom), pokiaľ sa
držby nechopí niekto iný. V tomto kontexte tak bola irelevantná námietka žalovaného, že žalobca si dal

pozemky evidované v katastri nehnuteľností na LV č. XXXX zamerať geometrickým plánom až v roku
2015 (už po uplynutí vydržacej doby) a v podstate až vtedy mohol vedieť, kde presne sa jeho vlastníctvo
nachádza. Zohľadniac už doposiaľ uvedené, žalobca od roku 2006 (od vkladu jeho vlastníckeho práva
k parcelám KN-E č. 4655/1 a č. 4655/2 do katastra nehnuteľností dňa 16.11.2006) disponoval titulom, na
podklade ktorého ako spoluvlastník vstúpil do oprávnenej držby pozemkov evidovaných ako parcely KN-

E č. 4655/1 a č. 4655/2, teda v tom čase zahŕňajúcich aj spornú parcelu KN-E č. 4621. Dobromyseľnosť
žalobcu, resp. jeho právnych predchodkýň v dotknutom období (roky 2000 až 2013) o tom, že im sporný
pozemok v spoluvlastníckom podiele o veľkosti 17/33 vlastnícky patrí pritom vychádzala z v tom čase
platných údajov katastra. Žalovaný v spore neponúkol žiaden dôkaz o tom, že by žalobca mal vedomosť
o chybných údajoch v katastri nehnuteľností, resp. sa dozvedel akékoľvek skutočnosti spochybňujúce

hranicu parciel KN-E č. 4655/1 a č. 4655/2 v tom čase platnej mape určeného operátu alebo že by
žalobcu niekto v jeho držbe rušil. Rovnaké závery možno vztiahnuť aj na právne predchodkyne žalobcu
(I. J. a K. L.). V nadväznosti na to v spojení s tým, že žalovaný nespochybnil ani tvrdenia žalobcu o tom,
že právne predchodkyne žalobcu boli spoluvlastníčkami (v následne na žalobcu prevedených podieloch)
pozemkov evidovaných v katastri nehnuteľností ako parcely KN-E č. 4655/1 a č. 4655/2, nebolo

potrebné, aby sa súd prvej inštancie nad rozsah produkovaných dôkazov zaoberal otázkou samotného
vstupu právnych predchodkýň žalobcu do držby sporného pozemku, keďže tento bol v dotknutom období
v katastri nehnuteľností evidovaný ako súčasť parciel KN-E č. 4655/1 a č. 4655/2.
26. Napokon žalovaný v odvolaní namietal, že dobromyseľnosť žalobcu mala byť spochybnená
výpoveďou svedka B. C., ktorý mal pri svojom výsluchu uviesť, že má vedomosť ohľadom nezrovnalostí

pozemkov na B. C. a o posunoch pozemkov, ku ktorým v minulosti dochádzalo, pričom sa jednalo
o celkový posun aj parciel registra „E“. Odvolací súd poukazuje na to, že časť výpovede svedka bola
žalovaným vytrhnutá z kontextu, keďže svedok sa len vo všeobecnosti vyjadroval k svojej vedomosti
o nejakých posunoch pozemkov v dotknutej oblasti, pričom súčasne uviedol, že tento posun bol zistený
pri ROEP, pričom sa niektorých pozemkov dotýkal a niektorých nie. Svedok sa však nevyjadril takto

konkrétne k spornému pozemku a ani z jeho výpovede nemožno vyvodiť, kedy sa o posune pozemkov
dozvedel. Svedok len potvrdil, že vykonával v minulosti geodetické práce aj pre žalobcu, avšak na
konkrétne zákazky (aj v roku 2006) si nespomínal. Preto aj túto odvolaciu námietku považoval odvolací
súd za neopodstatnenú.27. V nadväznosti na uvedené, konštatujúc nedôvodnosť odvolania žalovaného a nenaplnenie ním
tvrdených odvolacích dôvodov, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie tak vo výroku I.,
ako aj v závislom výroku II. o nároku na náhradu trov konania (ktorý bol žalovaným odvolaním napadnutý

zjavne len ako závislý výrok, keďže žalovaný vo vzťahu k tomuto výroku neprodukoval žiadne odvolacie
dôvody) ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
28. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP
pri aplikácii ust. § 262 ods. 1 a ust. § 255 ods. 1 CSP. Žalobca bol v odvolacom konaní v celom rozsahu
úspešný a vznikol mu tak nárok na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré mu v súvislosti s odvolacím

konaním vznikli (§ 255 ods. 1 CSP), a to v rozsahu 100 %. Odvolací súd však žalobcovi nepriznal
náhradu trov odvolacieho konania, keďže mu preukázateľne žiadne účelne vynaložené výdavky ako
trovy v odvolacom konaní nevznikli (žalobca nevykonal v odvolacom konaní žiaden procesný úkon,
zostal pasívny). Práve to bol dôvod, pre ktorý súd povolaný k vydaniu rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí (odvolací súd), mohol rozhodnúť nielen o nároku na náhradu, ale už aj o nepriznaní náhrady
(napriek tomu, že pri striktnom riadení sa textom v rozhodnej právnej úprave by sa mohlo zdať, že

tomu tak nie je). Dvojfázové rozhodovanie o trovách konania, predpokladajúce prvé rozhodnutie súdu
povolaného skončiť konanie vo veci len o nároku na náhradu a druhé až následné rozhodnutie súdu
prvej inštancie o výške náhrady (porovnaj § 262 ods. 1 a 2 CSP) má totiž zmysel len pri pozitívnom
vyriešení otázky nároku na náhradu, a naopak, taký zmysel nemá, ak výsledkom uvažovania o nároku
na náhradu je záver o neexistencii takéhoto nároku u žiadnej zo strán sporu (u jednej preto, že ju na to

neoprávňuje pre ňu nepriaznivý, či ňou zavinený výsledok konania a u druhej preto, že tu buď niet trov
majúcich sa nahradiť, alebo sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa odôvodňujúce nepriznanie náhrady).
Prezentovaný právny názor vyplýva i z uznesení Najvyššieho súdu SR spis. zn. 6Cdo/166/2016 zo dňa
26.10.2016 a spis. zn. 7Cdo/14/2018 zo dňa 28.02.2018.
29. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.

1 CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods. 1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods. 2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba

oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa
osobitného zákona [zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov].