Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, November 27, 2023

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/71/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5120212237
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Tichý

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2023:5120212237.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého

a členov senátu JUDr. Zuzany Krivdovej a JUDr. Vladimíra Topoľančíka, v spore žalobcu: A. B., nar.
XX.XX.XXXX, bytom A. XXXX/XX C., D., proti žalovanému: Vlastníci bytov a nebytových priestorov
Polyfunkčného bytového domu, súp. číslo: XXXX, E. A. XX, XXX XX D., zapísaní na LV č. XXXX, kat. úz.
D., obec D., F. D., vedený OÚ Žilina, katastrálny odbor v zastúpení: Spoločenstvo vlastníkov Šašvárka,
IČO: 42 213 614 so sídlom Jánošíkova 15, 010 01 Žilina, právne zastúpený: JUDr. Michala Dománková,
advokátka so sídlom X. XXXX XX, G. H. B., o určenie neplatnosti písomného hlasovania vlastníkov
bytov a nebytových priestorov Spoločenstva vlastníkov Šašvárka, o odvolaní žalobcu proti rozsudku

Okresného súdu Žilina č. k. 14C/59/2020-171 zo dňa 29. marca 2022, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovaný m á voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie bol zamietnutý návrh žalobcu, ktorý sa domáhal,
aby konajúci súd „určil“, že Zápisnica zo dňa 19.10.2020 z písomného hlasovania o premiestnení
kontajnerového stojiska vlastníkov bytov a nebytových priestorov nachádzajúcich sa v Polyfunkčnom
bytovom dome súp. č. XXXX na ulici A. XX, XXX XX D. uvedený na LV č. XXXX k. ú. D., obec D., okres
Žilina vedený OÚ Žilina, katastrálny odbor, je neplatný. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd

prvej inštancie tak, že žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovaným nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 %.

1.1 Nárok žalobcu súd prvej inštancie posudzoval podľa § 14a ods. 9, ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z.
v znení neskorších predpisov, § 137 CSP a § 34 Občianskeho zákonníka.

1.2 Súd prvej inštancie dôvodil, že vo vzťahu k pasívnej legitimácii žalovaných, ktorých žalobca označil

na strane žalovaných všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov (kde medzičasom došlo k
zmene, na ktorú nereagoval), konal len so spoločenstvom vlastníkov bytov a nebytových priestorov
Spoločenstvo vlastníkov Šašvárka, IČO: 42 213 614 so sídlom Jánošíkova 15, 010 01 Žilina, ktorý
podľa § 9 ods. 7 zák. č. 182/1993 Z.z. vo vlastnom mene zastupuje a koná na účet vlastníkov bytov a
nebytových priestorov v dome pred súdom a iným orgánom verejnej moci; toto zastupovanie trvá, ak sa v
konaní pred súdom alebo iným orgánom verejnej moci nepreukáže rozpor záujmov spoločenstva alebo
správcu so záujmom zastupovaných vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome. Uviedol tiež, že

ust. § 9 ods. 8 zák. č. 182/1993 Z.z., podľa ktorého spoločenstvo a správca zastupujú v konaní pred
súdom a iným orgánom verejnej moci aj vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome, a) proti ktorým
smeruje návrh na začatie konania podaný prehlasovaným vlastníkom bytu alebo nebytového priestoru v
dome, návrh na začatie konania o zdržanie sa výkonu záložného práva alebo zákaz výkonu záložnéhopráva podaný iným vlastníkom bytu alebo nebytového priestoru v dome, b) ktorí sa domáhajú úhrady
dlhu alebo plnenia inej povinnosti vlastníkom bytu alebo nebytového priestoru v dome, len precizuje
rozsah zastupovania výslovne aj na prípady podľa § 9 ods. 8 písm. a/ b/ zák. č. 182/1993 Z.z., avšak

nemení spôsob zastupovania podľa § 9 ods. 7 zák. č. 182/1993 Z.z.. Súd prvej inštancie preto žalobcom
jednotlivých označených vlastníkov bytov a nebytových priestorov nepovažoval za samostatné strany
sporu ako strany nerozlučného spoločenstva na žalovanej strane a z uvedeného dôvodu označoval
na strane žalovaného len spoločenstvo vlastníkov bytov a nebytových priestorov, ktoré zastupuje vo
vlastnom mene, avšak na účet vlastníkov bytov a nebytových priestorov ako zákonný zástupca. Podľa

súdu prvej inštancie spoločenstvo vlastníkov bytov a nebytových priestorov je zákonným zástupcom
vlastníkov bytov a nebytových priestorov
v bytovom dome, koná vo vlastnom mene na účet vlastníkov bytov a nebytových priestorov (nepriamym
zástupcom), nemožno mu preto uprieť právo na zastúpenie advokátom v súdnom konaní podľa § 89
CSP. Zákonný zástupca nie je zástupcom podľa § 89 ods. 1 CSP, podľa ktorého strana sa môže dať v
konaní zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí. Zvolený zástupca sa podľa súdu prvej inštancie nemôže

dať zastúpiť, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Preto obmedzenie zastúpenia zástupcu sa procesne
vzťahuje len na zastupovanie
na základe plnej moci, obdobne ako je tomu napr. pri zastupovaní maloletých osôb, osôb
s obmedzenou spôsobilosťou a pod. (nález Ústavného súdu SR z 20. februára 2020, sp. zn. II. ÚS
302/2019-44). Súd tiež poukázal na skutočnosť, že ak by prísne nahliadal na pasívnu legitimáciu a

vyžadoval označenie každého vlastníka bytu a nebytového priestoru, z dôvodu nereakcie na zmenu
niektorých vlastníkov bytov v danom bytovom dome, musel by zamietnuť žalobu z dôvodu absencie
označenia úplného okruhu účastníkov konania na strane žalovaného, na ktorých sa musí vzťahovať
rozsudok. Súd prvej inštancie dospel k názoru, že v konaní postačuje označenie spoločenstva vlastníkov
bytov a nebytových priestorov, ktorý ako nepriamy zástupca vystupuje vo vlastnom mene, ale na účet

vlastníkov bytov a nebolo nevyhnutné označovať jednotlivých vlastníkov bytov a nebytových priestorov.
K predmetu sporu súd prvej inštancie zdôraznil, že základné pojmové znaky právneho úkonu, ktorými
sú prejav vôle, jeho zameranie (smerovanie) k následkom, ktoré sa majú prejavom vôle vyvolať a jeho
uznanie (akceptácia) právnym poriadkom. Právne úkony sa triedia podľa rozdielnych hľadísk - podľa
počtu konajúcich subjektov, resp. strán, vzájomnej previazanosti, vzniku účinkov, podmienok vzniku

účinkov, existencie kauzy, majetkovej hodnoty plnenia a ďalších.

1.3 Súd prvej inštancie uviedol, že od právneho úkonu, ktorý je prejavom vôle, je potrebné odlišovať
určitú faktickú činnosť, s ktorou právo spája vznik (prípadne aj zmenu a zánik) občianskoprávnych
vzťahov (vlastníckych, autorských). V tomto prípade ide o pracovnú činnosť (vytvorenie alebo

spracovanie veci) alebo o tvorivú duševnú činnosť (vynálezcovskú, autorskú, výkonných umelcov). V
danom prípade nejde o právny úkon, ale o inú subjektívnu právnu skutočnosť, ktorej výsledkom je
vytvorenie diela. Keďže v prípadoch faktickej činnosti nejde o prejav vôle v zmysle definície právneho
úkonu, v ich prípade nie je potrebné skúmať, či sú naplnené znaky právneho úkonu, pričom odpadá
aj možnosť výskytu vady, ktorá je postihovaná neplatnosťou. (MITTERPACHOVÁ, Jana. § 34 [Právny

úkon]. In: BAJÁNKOVÁ, Jana, DULAK, Anton, FEČÍK, Marián, SEDLAČKO, František, ŠTEVČEK,
Marek, TOMAŠOVIČ, Marek a kol. Občiansky zákonník I. 2. vydání. Praha: C. H. Beck, 2019, s. 230,
marg. č. 4.).

1.4 Podľa súdu prvej inštancie právny úkon nie je listina, ale obsah zaznamenaný na listine, rovnako

ako zvukový prejav, alebo prípadne len obsah zvukového prejavu. Podobne právnym úkonom nebola
zápisnica, ale obsah zachytený v zápisnici. Súd prvej inštancie tiež uviedol, že podľa rozsudku
Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 2 Co 194/2013 zo dňa 28. 5. 2014 „Zápisnica je plným dôkazom
pravdivosti toho, že sa skutočne uskutočnilo to, čo tvorí jej obsah; opak doteraz preukázaný nebol.
Je teda len v písomnej forme vyhotovený skutočný priebeh rokovania vlastníkov bytov a nebytových

priestorov vrátane spôsobu hlasovania. Napokon sama žalobkyňa ani nespochybnila, žeby zápisnica
neobsahovalaskutočnýpriebehrokovania.Neuviedlakonkrétne,včomjezáznamskreslený,nesprávny,
nedomáhala sa jej opravy, doplnenia. Spôsob ochrany, aký žalobkyňa zvolila, zákonodarca nedovoľuje.
Na tomto mieste odvolací súd uvádza, že ide o konanie, v ktorom je súd viazaný návrhom (žalobou), a
teda aj rozsahom a dôvodmi odvolania. Súd prvého stupňa nemal zákonom dovolenú možnosť zaoberať

sa ,vplyvom výberového konania zo dňa 31.5.2011 na právnu čistotu výberového konania a následne
na dôveryhodnosť predložených dôkazov zo strany žalovaného'. Žalobkyňa neuviedla, čo zápisnica
postrádala, v čom jev rozpore so zákonom o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, konkrétne s akými ustanoveniami
zákona. Rovnako neuviedla, akými otázkami sa súd prvého stupňa nezaoberal a mal zaoberať, na
aké otázky jej mal dať odpoveď a nedal.“. Súd prvej inštancie sa stotožnil s citovaným rozhodnutím

a dospel k záveru, že nejestvuje naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zápisnice. Ak by aj
nebola dodržaná napríklad jej forma, nebola podpísaná zodpovednou osobou a pod., neovplyvnilo by to
platnosť či neplatnosť právnych úkonov či skutočností, ktoré mala zaznamenať. Ak by napríklad nedošlo
k platnému hlasovaniu vlastníkov bytov a nebytových priestorov o určitej otázke, na platnosti by nič
nemohla zmeniť perfektnosť zápisnice a naopak.

1.5 Súd prvej inštancie ďalej dôvodil, že podľa ust. § 14a ods. 9 zák. č. 182/1993 Z.z., prehlasovaný
vlastník bytu alebo nebytového priestoru v dome má právo obrátiť sa do 30 dní od oznámenia výsledku
hlasovania na súd, aby vo veci rozhodol. Rozhodnutie pritom neznamená rozhodovanie o neplatnosti či
platnosti hlasovania, ale aj rozhodnutie o účinnosti hlasovania voči žalobcovi, rozhodnutie, ktorým súd
ináč upraví práva a povinnosti a pod.. Ak sa samotný žalobca výslovne domáhal neplatnosti hlasovania,

ust. § 137 CSP to výslovne nezakazovalo, avšak prioritne sa žalobca musel domáhať rozhodnutia o
splnení povinnosti, usporiadania práv a povinností strán, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi
stranami vyplýva z osobitného predpisu, určenia, či tu právo bolo alebo nebolo, ak bol na tom naliehavý
právny záujem; naliehavý právny záujem nebolo potrebné preukazovať, ak vyplývalo z osobitného
predpisu, alebo určenia právnej skutočnosti, ak to vyplývalo

z osobitného predpisu. Ust. § 147a ods. 9 zák. č. 182/1993 Z.z. síce odkazovalo na rozhodnutie
súdu, avšak vo vzťahu k hlasovaniu o rozhodovaní spoluvlastníka o všetkých veciach, ktoré sa týkajú
správy domu, spoločných častí domu a spoločných zariadení domu, spoločných nebytových priestorov,
príslušenstva a pozemku zastavaného domom alebo priľahlého pozemku. Vyhotovenie zápisnice podľa
súdu prvej inštancie nie je rozhodovaním podľa § 14 a násl. zák. č. 182/1993 Z.z. ale len formou

postupu zaznamenávania rozhodovacej činnosti vlastníkov bytov a nebytových priestorov a preukázanie
rozhodnutia. Súd prvej inštancie tiež poukázal na to, že nemal možnosť ani rozhodovať podľa obsahu
žaloby odhliadnuc od vadného petitu, z ktorého vady žalobca ani po výzve neodstránil. Vlastníci
bytov a nebytových priestorov dňa 19.10.2020 písomne hlasovali nie o premiestnení kontajnerového
stojiska, ale o výbere z variantov pre umiestnenie kontajnerového stojiska (nádob na odpady), kedy

bolo navrhnutých viac variantov a každému variantu bol prideľovaný určitý hlas. Pritom však stojisko
nebolo vo vlastníctve vlastníkov bytov a nebytových priestorov, a teda nebolo spoločnou časťou domu
ani jeho zariadením, prípadne súčasťou, ale plocha určená mestom Žilina pre umiestnenie odpadových
nádob osoby poverenej likvidáciou odpadov. Dané hlasovanie sa netýkalo správy domu, spoločných
častí domu a spoločných zariadení domu, spoločných nebytových priestorov, príslušenstva a pozemku

zastavaného domom alebo priľahlého pozemku. Jednalo sa teda len o prejavenie vôle, ktorej mesto
mohlo aj nemuselo vyhovieť.

1.6 Napokon súd prvej inštancie zdôraznil, že hoci hlasovanie nemuselo byť platné, podmienkou
uplatnenia práva podľa § 14a ods. 9 zák. č. 182/1993 Z.z. bolo, že sa jednalo

o prehlasovaného vlastníka bytu alebo nebytového priestoru v dome alebo vlastníka bytu alebo
nebytového priestoru v dome, ktorý sa nemohol o výsledku hlasovania dozvedieť.
V súdenom prípade však žalovaný nepreukázal, že by bol prehlasovaný, teda vôbec že by hlasoval,
pričom z listín predložených žalovaným uvedená skutočnosť nevyplývala a žalobca ju ani netvrdil. Podľa
súdu prvej inštancie pokiaľ sa samotný žalobca odvolával na mailové oznámenie a správu p. I. J.,

od ktorého mu bola dňa 04.10.2020 0 22:55 hod. doručená emailová správa s obsahom a prosbou
o vyjadrenie sa k presunu kontajnerového stojiska spolu s 3. prílohami, grafický plánik umiestnenia,
prípadová štúdia, Hlasovacia listina
k žiadosti na Mestský úrad Žilina na presunutie kontajnerového stojiska podľa prípadovej štúdie, kde
email obsahoval telo emailu, kde bolo možné hlasovať medzi dvoma alternatívami, ktoré navrhoval člen

spoločenstvap.I.J.spolusnejednoznačnouotázkouainštrukciamikuvedenémuhlasovaniu,ktorémalo
byť prílohou k žiadosti, kde uvádzal, že hlasovací lístok bolo potrebné oskenovaný/odfotený poslať ako
prílohu do e-mailu alebo ho hodiť do jeho schránky do 11.10.2020 (vrátane). Žalobca podľa súdu prvej
inštancie následne uvádzal, že dňa 19.10.2020 0 22:17 hod. bola žalobcovi doručená e-mailová správa
od obyvateľa a člena spoločenstva K. p. I. J., ktorej prílohou bola Zápisnica z písomného hlasovania

Spoločenstva vlastníkov Šašvárka, kde konštatoval, že hlasovalo 58 vlastníkov v písomnom hlasovaní
o premiestnení kontajnerového stojiska. Tiež uviedol, že písomné hlasovanie spoločenstva vlastníkov
Šašvárka nebolo zvolané platne av súlade so zákonom, písomné hlasovanie, voľby overovateľov hlasovania, hlasovanie a obsah
zápisnice z písomného hlasovania boli uskutočnené v rozpore so zákonom zák. č. 182/1993 Z.z.. Podľa
súdu prvej inštancie teda nedošlo ani ku skutočnosti, že by sa žalobca nemohol o hlasovaní dozvedieť.

1.7 Nakoľko v spore bol žalovaný v plnom rozsahu úspešný, súd prvej inštancie mu priznal aj nárok na
náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2. V zákonnej lehote podal odvolanie žalobca v celom rozsahu s tým, že s uvedenými argumentmi súdu

prvej inštancie sa ako žalobca nestotožňuje, pokladá napadnutý rozsudok za nesprávny a odôvodňuje
odvolanie tým, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci /§ 365 ods.
1 písm. h) CSP/ a zároveň, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces /§ 365 ods. 1 písm. b) CSP/. Za kľúčovú v celej veci považuje nesprávnosť záveru
prvostupňového súdu, podľa ktorého nebol oprávnený podať predmetnú žalobu, keďže sa nezúčastnil

hlasovania, ktorého sa predmetná žaloba týka. K výkladu pojmu prehlasovaný vlastník poukázal na
rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 22 Cdo 1423/2009, z 25. mája 2011 a rozhodnutie Vrchného
súdu v Prahe, sp. zn. 7 Cmo 188/2009, z 3. decembra 2009, z ktorých (ako aj z Českej judikatúry vo
všeobecnosti) vyplýva, že: Právo podať žalobu by malo podľa cit. českej judikatúry náležať každému
vlastníkovi, ktorý s rozhodnutím spoluvlastníkov domu nesúhlasí, pričom pojem „prehlasovaný vlastník“

je s ohľadom na ochranu základných ľudských práv potrebné vykladať extenzívne. Podľa odvolateľa na
uvedené závery, ktoré je nepochybne z dôvodu príbuzností príslušných právnych úprav možno aplikovať
aj na príslušné slovenské právne normy, a teda aj na uvedený spor, poukázal z dôvodu, že vo vzťahu
k danej veci má za to, že dôvod, pre ktorý sa nezúčastnil predmetného hlasovania, bol fakt, že uvedené
hlasovanie bolo zvolané a celkovo organizované absolútne zavádzajúcim spôsobom, spochybňujúcim

už samotný fakt, že sa o uvedené hlasovanie v danom prípade vôbec jednalo. Podľa odvolateľa účelom
predmetnej úpravy zákona č. 182/1993 Z.z., ktorú prvostupňový súd aplikoval, bolo pritom jednoznačné
sankcionovanie nečinnosti vlastníka
v bytovom dome, ktorý sa slobodne rozhodne nezúčastniť hlasovania, na základe čoho stratí možnosť
uvedené hlasovanie zákonom danými prostriedkami napadnúť. Predpokladá, že pre takúto stratu práva

však musí byt' legitímny transparentný proces zvolania daného hlasovania, bez ktorého rozhodnutie o
účasti na ňom nemôže byť slobodné, nakoľko nebola splnená zákonom (následnou úpravou postupu pre
vlastníka, ktorý sa o hlasovaní nedozvedel) vymedzená podmienka informovanosti adresáta oznámenia
o hlasovaní.
K uvedenému legitímnemu procesu podľa odvolateľa v danom prípade však nepochybne nedošlo,

čo podľa neho potvrdzuje aj samotný prvostupňový súd, v odôvodnení svojho rozhodnutia, v rámci
ktorého konštatuje, že (Cit.): „Email obsahoval telo emailu, kde bolo možné hlasovať medzi dvoma
alternatívami, ktoré navrhoval člen spoločenstva p. I. J. spolu s nejednoznačnou otázkou a inštrukciami
k tomuto hlasovaniu." Z uvedeného je zrejmé, že prvostupňovému súdu bola uvedená zavádzajúca
povaha a organizácia „hlasovania" zrejmá a napriek tomu uvedenú zásadnú skutočnosť nevzal pri

svojom rozhodnutí nijakým spôsobom do úvahy a úplne formalistickým spôsobom bez ohľadu na účel
zákona, konštantnú judikatúru ako i elementárnu spravodlivosť v danej veci, skonštatoval stratu práva
odvolateľa na súdnu ochranu, keďže mal za to, že nespĺňa postavenie prehlasovaného vlastníka bytu
podľa ust. § 14a ods. 8 bytového zákona. Odvolateľ má tiež za to, že práve pri výklade a aplikácii ust.
§ 14a ods. 8 bytového zákona prvostupňový súd nesprávne právne vec posúdil. Uvedené nesprávne

právne posúdenie prvostupňového súdu spočívalo v nesprávnom (najmä nesprávne reštriktívnom)
výklade zákonného inštitútu - prehlasovaného vlastníka - a stalo sa následne základom pre nesprávne
rozhodnutie súdu
o zamietnutí žaloby z dôvodu (prvostupňovým súdom tvrdenej) absencie uvedenej zákonnej podmienky
pre podanie predmetnej žaloby, a teda aj odňatia jeho práva uskutočňovať procesné práva v takej

miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Ďalej odvolateľ uviedol k nemožnosti aplikácie
záverov z prvostupňovým súdom citovaného rozhodnutia Krajského súdu Bratislava č. 2Co 194/2013
z 28.5.2014, že v rozhodnutí iného odvolacieho súdu, ktorým prvostupňový súd odôvodnil svoje
rozhodnutie o zamietnutí žaloby, príslušný súd (Krajský súd Bratislava) uviedol, že „zápisnica je plným
dôkazom pravdivosti toho, že sa skutočne uskutočnilo to, čo tvorí jej obsah; opak doteraz preukázaný

nebol. (...) „Napokon sama žalobkyňa ani nespochybnila, že by zápisnica neobsahovala skutočný
priebeh rokovania" 6..) „Žalobkyňa neuviedla, čo zápisnica postrádala, v čom je
v rozpore so zákonom o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, konkrétne s akými ustanoveniami
zákona. Rovnako neuviedla, akými otázkami sa súd prvého stupňa nezaoberal a mal zaoberať, na akéotázky jej mal dať odpoveď a nedal". Závery predmetného rozhodnutia pokladá odvolateľ za také, ktoré
nemožno aplikovať na daný skutkový stav
v tomto konaní, keďže on ako žalobca jasne, vrátane odkazov na príslušné zákonné normy, poukázal

na rozpor postupu hlasovania (a nie zápisnice o ňom), obsahu správy ktorou bolo toto oznámené,
t. j. postupu predchádzajúceho vyhotoveniu zápisnice, so zákonom. Odvolateľ poukázal na to, že
je prinajmenšom nejasné a podľa jeho názoru mätúce, prečo prvostupňový súd vyžadoval z jeho
strany pri predbežnom prejednaní sporu preukázanie existencie naliehavého právneho záujmu, keď
pri následnom postupe, ako aj v rámci odôvodnenia napádaného rozhodnutia tvrdí, že zápisnica

z hlasovania spoločenstva vlastníkov nie je právnym úkonom, a teda implicitne - že sa ani nemožno
domáhať jej neplatnosti. Poukázal na to, že dôvody naliehavého právneho záujmu v rámci konania na
prvostupňovom súde pritom uviedol práve na základe výzvy súdu po predbežnom prejednaní veci vo
svojom následnom vyjadrení, ktoré je súčasťou spisu a na ktoré týmto odkazuje. Napokon odvolateľ
namietal, že vo svetle postupu prvostupňového súdu, pri ktorom v rámci predbežného prejednania sporu
vyžadoval preukázanie naliehavého právneho záujmu ako základu opodstatnenosti žaloby

o určenie neplatnosti právneho úkonu, bolo následné rozhodnutie, v ktorom prvostupňový súd
konštatoval úplnú neopodstatnenosť uvedenej právnej otázky, nepochybne absolútne prekvapivé. Podľa
odvolateľa súd prvej inštancie tiež zaťažil rozsudok vadou, pre ktorú je potrebné napadnutý výrok zrušiť.
S poukazom na 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého má odôvodnenie rozsudku obsahovať dostatok dôvodov
a ich uvedenie má byť zrozumiteľné. Z uvedeného dôvodu navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu

prvej inštancie v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. K podanému odvolaniu sa vyjadril žalovaný tak, že sa stotožňuje s výrokmi a odôvodnením rozsudku
súdu prvej inštancie. V uvedenom smere poukázal na svoje písomné ako aj ústne vyjadrenia v konaní
pred súdom prvej inštancie, v ktorých sa podrobne vyjadril tak k legitimácii strán sporu, žalobnému petitu,

samotnému priebehu písomného hlasovania (zvolanie, obsah emailu, hlasovacie lístky, spočítavanie
hlasov, atď.), ako i k faktu, že predmetom hlasovania bola otázka, ktorá z dvoch variant navrhnutých
mestom Žilina, ako vlastníkom predmetného pozemku a kontajnerového stanovišťa, je pre vlastníkov
bytov a nebytových priestorov Polyfunkčného bytového domu súp. č. XXXX viac vyhovujúca. Žalovaný
sa tiež stotožnil so záverom prvoinštančného súdu o nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu, nakoľko

žalobca nebol prehlasovaným vlastníkom bytu alebo nebytového priestoru
v zmysle ust. § 14a ods. 9 ZoVB. Podľa žalovaného žalobca sa písomného hlasovania DOBROVOĽNE
nezúčastnil, vzdal sa svojho práva a zároveň povinnosti svojim hlasovaním rozhodovať o veciach
týkajúcich sa bytového domu, preto ho nebolo možné považovať za prehlasovaného vlastníka, a ani za
vlastníka, ktorý nemal možnosť sa hlasovania zúčastniť alebo sa o výsledku hlasovania dozvedieť, a

teda mu nevzniklo právo obrátiť sa na súd
v zmysle ust. § 14 ods. 8 ZoVB. Okrem toho, žalovaný mal na rozdiel od záverov prvoinštančného súdu
za to, že nebola daná ani pasívna legitimácia žalovaných, nakoľko
vpredmetnejvecisanastranežalovanéhojednalooprocesnéspoločenstvonerozlučnýchspoločníkov–
vlastníkov bytov a nebytových priestorov, nakoľko účinok a dôsledok rozsudku sa vzťahoval na všetkých

účastníkov hmotnoprávneho úkonu, ktorého platnosť bola napadnutá. Žalovaný tiež uviedol, že žalobca
napriek upozorneniu prvoinštančného súdu
na nedostatky jeho žalobného petitu naďalej zotrval na svojej žalobe a žiadal konajúci súd, aby rozhodol
o neplatnosti zápisnice, pričom zápisnicu nemožno považovať za právny úkon. Žalovaný napokon
navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a priznal mu nárok na náhradu trov

odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

4.Vreplikesažalobcavyjadriltak,žežalovanýneuviedolžiadnevecnéargumenty,ktorýmibyspochybnil
skutočnosti uvádzané v odvolaní a najmä jeho právny základ a obmedzil sa na tvrdenia, ktoré nemajú a
nemôžu mať vplyv na posúdenie danej veci, najmä čo sa týka námietky nedostatku pasívnej legitimácie

žalovaných; v prípade, že by táto námietka mala obstáť, už prvostupňový súd by nepochybne danú
žalobu zamietol z dôvodu absencie tejto podstatnej podmienky sporového konania, námietky, že nebol
zastúpený advokátom;
v prejedávanej veci nebola zákonom daná povinnosť právneho zastúpenia a uvedené nemá žiadny vplyv
na vecnú podstatu sporu, námietky, že podanie žaloby v danej veci bolo šikanózne - táto námietka je

absolútne nepodložená, pričom poukázal, že svojvoľného konania v rozpore so zákonom sa dopúšťali
konkrétne ním uvedené osoby, tak ako uviedol vo svojej žalobe, pričom sa uvedený stav snažil riešiť pred
podaním žaloby s týmito osobami mimosúdne - výhradami voči forme organizovania tzv. "hlasovania",
voči zápisniciam z hlasovania spoločenstva vlastníkov a pod. - avšak bezvýsledne; nezostala teda inámožnosť, ako sa brániť voči takémuto správaniu touto žalobou, pričom podmienky pasívnej legitimácie
v spore určuje zákon a neplatí ani tvrdenie právneho zástupcu protistrany, že si nie je vedomý, koho v
tomto spore žaluje, bohužiaľ povaha danej veci mu neumožňuje domáhať sa svojich práv smerovaním

žaloby len voči konkrétnym osobám. Žalobca opätovne uviedol, že trvá na podanom odvolaní v celom
rozsahu.

5.Vduplikesažalovanývyjadriltak,žezotrvalnavšetkýchsvojichdoterajšíchústnych,akoajpísomných
vyjadreniach, ako aj na svojom ostatnom vyjadrení k odvolaniu a opätovne navrhol, aby odvolací súd

rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

6. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnuté rozhodnutie na základe odvolania žalobcu
v rozsahu a z dôvodov daných ust. § 379, § 380 CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
385 ods. 1 CSP a contrario) napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie postupom v zmysle § 219 ods.
3 CSP potvrdil v zmysle ust. § 387 1, 2 CSP.

7. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom
rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Súd prvej inštancie
v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol
a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie

rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd.
Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

8. Pre úplnosť odvolací súd k odvolacím dôvodom uvádza, že dôkazy hodnotí súd prvej inštancie podľa

svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo
prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo (§ 191 ods. 1 CSP). Hodnotením dôkazov je
činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre
rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako
a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného

hodnotenia dôkazov.

9. Neobstojí námietka žalobcu týkajúca sa toho, že je aktívne legitimovaným v danom spore, keďže
pojem prehlasovaného vlastníka je potrebné vykladať extenzívne, pričom dôvod, pre ktorý sa žalobca
nezúčastnil predmetného hlasovania, bol fakt, že uvedené hlasovanie bolo zvolané a organizované

absolútne zavádzajúcim spôsobom spochybňujúcim už samotný fakt, že o uvedené hlasovanie sa
v danom prípade vôbec nejednalo.

10. Krajský súd v tejto súvislosti konštatuje, že jednou z prvých otázok, ktoré rieši súd v civilnom
sporovom konaní, je otázka, či ten, kto podal žalobu, je v spore aktívne legitimovaný a ten, voči komu

žaloba smeruje, či je pasívne legitimovaný. Na to, aby sa niekto stal stranou konania netreba, aby bol
účastníkom hmotnoprávneho vzťahu, o ktorý v konaní ide, ale stačí ak podá žalobu (v takom prípade
sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným).
Či však bude žalobca v spore úspešný závisí od toho, či on aj žalovaný sú skutočne účastníkmi
hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého žalobca vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu

vyplývajúceho z hmotného práva, keď je žalobca subjektom práva a žalovaný subjektom povinností,
ktoré sú predmetom konania, sa v civilnom procesnom práva používa pojem vecná legitimácia. Vecnou
legitimáciou má ten subjekt komu svedčí stav z hmotného práva, teda kto je nositeľom subjektívneho
práva (aktívna vecná legitimácia) alebo nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného
práva (pasívna vecná legitimácia), o ktorých sa v konaní rozhoduje. Z hľadiska posúdenia vecnej

legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa žalobca subjektívne cíti byť účastníkom
určitého hmotnoprávneho vzťahu, resp. subjektívne vníma žalovaného ako účastníka hmotnoprávneho
vzťahu, ale vždy iba to, či žalobca a žalovaný účastníkmi daného hmotnoprávneho vzťahu objektívne
sú, alebo nie sú. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten kto o sebe tvrdí, že je
nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré

v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je
nositeľom hmotnoprávnej povinností (žalovaný) v skutočnosti objektívne nie je nositeľom hmotnoprávnej
povinnosti, o ktorú v konaní ide (uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 192/2004).11. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (na strane žalobcu) alebo pasívnej (na strane
žalovaného), je imanentnou súčasťou súdneho konania (uznesenie NS SR sp. zn. 2Cdo /205/2009).
Pred preskúmaním uplatňovaného nároku je teda nevyhnutné predovšetkým zistiť, či subjekty, ktoré

vystupujú ako strany konania sú skutočne účastníkmi hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého žalobca
odvodzuje svoje subjektívne práva.

12. Krajský súd konštatuje, že sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie o nedostatku aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu, nakoľko žalobca nie je prehlasovaným vlastníkom bytu alebo nebytového priestoru

v zmysle ust. § 14a ods. 9 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Odvolací
súd tiež poukazuje na tú skutočnosť, že argumentácia žalobcu uvedená v jeho odvolaní o potrebe
extenzívneho výkladu práva prehlasovaného vlastníka s poukazom na rozhodnutia súdov Českej
republiky jednak nie je pre súdy Slovenskej republiky záväzná a jednak je uvedená judikatúra prekonaná
súdnou praxou súdov Slovenskej republiky v zmysle judikatúry najvyšších súdnych autorít, je potrebné
uviesť, že ak zákon výslovne priznáva aktívnu vecnú legitimáciu k podaniu žaloby prehlasovanému

vlastníkovi, takouto osobou je len vlastník, ktorý sa zúčastnil hlasovania o spochybňovanom rozhodnutí
vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome a neuspel (tzn. hlasoval proti, bol však
prehlasovaný väčšinou tvorenou inými vlastníkmi). Uvedené znamená, že ani vlastník, ktorý sa zúčastní
zhromaždenia vlastníkov a zdrží sa hlasovania a svojím postojom nijako nesignalizuje ostatným
vlastníkom, že s rozhodnutím nesúhlasí, ťažko môže byť považovaný za prehlasovaného vlastníka a nie

je preto osobou, ktorá by následne mohla spochybniť prijaté rozhodnutie. Z uvedeného hľadiska potom
nie je podstatný dôvod, pre ktorý vlastník nehlasoval proti neskôr spochybnenému rozhodnutiu. V danom
prípadetrebakonštatovať,žežalobcasapísomnéhohlasovaniadobrovoľnenezúčastnil,vzdalsasvojho
práva a zároveň povinnosti svojím hlasovaním rozhodovať o veciach týkajúcich sa bytového domu,
a preto ho ani nemožno považovať za prehlasovaného vlastníka a ani za vlastníka, ktorý nemal možnosť

sa hlasovania zúčastniť, alebo sa o výsledku hlasovania dozvedieť, a teda mu ani nevzniklo právo obrátiť
sa na súd v zmysle § 14 ods. 8 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov.

13. Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd námietku žalobcu, podľa ktorej sa súd prvej inštancie
nezaoberal riadne dôvodmi naliehavého právneho záveru, keďže súd prvej inštancie sa s touto otázkou

náležite vyporiadal v bode 37. a nasl. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie. Odvolací súd v tomto
smere odkazuje na predmetné odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie.

14. Odvolací súd tiež konštatuje, že žalobca žalobou žiadal, aby konajúci súd rozhodol o neplatnosti
zápisnice, avšak samotnú zápisnicu nemožno považovať za právny úkon, ako to správne konštatoval

súd prvej inštancie, preto konajúci súd aj správne poukázal na závery rozhodnutia KS v Bratislave sp.
zn. 2Co/194/2013 zo dňa 28.05.2014, podľa ktorého skutočnosť, že zápisnica je len listinou, ktorou
sa zachytáva to, čo sa uskutočnilo, prípadne aké právne úkony boli uskutočnené, a teda že zápisnicu
nemožno považovať za právny úkon. Okrem toho, ak sa žalobca žalobou domáha neplatnosti zápisnice,
tak neuviedol, konkrétne v čom je záznam skreslený, nesprávny, pričom sa nedomáhal jej opravy, resp.

doplnenia, čo v zápisnici absentuje. Uvedené potvrdil žalobca aj vo svojom odvolaní, keď konštatoval,
že „keďže ako žalobca som jasne, vrátane odkazov na príslušné zákonné normy poukázal na rozpor
postupu hlasovania (a nie zápisnica o ňom), obsahu správy, ktorou bolo toto oznámené, t. j. postupu
predchádzajúceho vyhotoveniu zápisnice, so zákonom“. Aj podľa odvolacieho súdu žalobca vo svojej
žalobe teda na jednej strane nepoukazoval na nedostatky zápisnice ale samotného hlasovania, ale na

druhej strane sa nedomáhal neplatnosti hlasovania ale neplatnosti zápisnice, a to aj potom, čo ho súd
prvej inštancie na nedostatok žalobného petitu upozornil.

15. Krajský súd sa tiež stotožnil so závermi súdu prvej inštancie ohľadne pasívnej vecnej legitimácie,
ktoré sú obsiahnuté v bodoch 31. a 32. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie a na ktoré zároveň

odvolací súd poukazuje.

16. Napadnutý rozsudok zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z § 220 ods. 2 CSP a zásadám súdnej
praxe a je preskúmateľný a riadne odôvodnený a opačný názor žalovaného je len jeho subjektívnym,
ničím nepodloženým názorom. V tejto súvislosti odvolací súd tiež poukazuje aj na konštantnú judikatúru

súdov, z ktorej vyplýva, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS
252/2004). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnyminázormi (I. ÚS 50/2004). Podľa odvolacieho súdu sa súd prvej inštancie dostatočne zaoberal skutkovými
okolnosťami na to, aby dospel k správnemu právnemu záveru o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie
žalobcuanepriznanínímuplatňovanéhonároku.Vtejtosúvislostiodvolacísúdkonštatuje,ževšeobecný

súd nemusí dať odpovede na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/2007).

17. Odvolací súd poukazuje na to, že okresný súd dôsledne uviedol rozhodujúci skutkový stav,

primeraným spôsobom opísal výsledky vykonaného dokazovania, riadne citoval právne predpisy, ktoré
na prejednávaný prípad aplikoval a z nich vyvodil svoje právne závery, ktoré riadne vysvetlil, pričom
dostatočne a presvedčivo objasnil, z akých úvah vychádzal. Jeho rozhodnutie tak nemožno považovať
za také, ktoré by bolo v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Pri výklade aplikácie právnych predpisov sa
prvostupňový súd neodchýlil od znenia príslušných ustanovení, nepoprel ich účel ani podstatu, a preto
rozhodnutie odvolací súd považoval za ústavne konformné. Nakoľko odvolacie dôvody odvolateľa boli

neopodstatnené a neboli zistené ani nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, krajský súd potvrdil
napadnutý rozsudok ako vecne správny.

18. Krajský súd zároveň potvrdil aj výrok súdu prvej inštancie o trovách konania, keďže tento pokladá
za vecne správny a zákonný.

19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 396
CSP v spojení s § 255 CSP, podľa ktorého má nárok na náhradu trov odvolacieho konania tá strana,
ktorá bola v konaní úspešná. V danom prípade bol žalovaný v konaní úspešný voči žalobcovi, a preto
mu odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi vo výške 100 %.

20. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)