Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, November 27, 2023

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/53/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2321201859
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2023:2321201859.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a sudkýň:

JUDr. Ľubica Spálová a JUDr. Dominika Horváthová, v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom C.. D. X, E., zastúpená splnomocnencom: advokátska kancelária JUDr. Norbert Horváth, advokát,
so sídlom Slnečná 592/2, Galanta, proti žalovanému: STAVOMAL SLOVAKIA, spol. s r.o., so sídlom
Miletičova 5237/60, Bratislava IČO: 36 231 371, zastúpený splnomocnencom: Nagy & Partners, s.r.o.,
Športová 470/11, Galanta, o náhradu škody, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu
Galanta č.k. 10C/25/2021-171 zo dňa 13.3.2023, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. žalovanému
priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 % trov konania.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil citáciou čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, § 126 ods.
1, § 134 ods. 1, § 628 ods. 1 a § 420 ods. 1 – 3 Občianskeho zákonníka.

3. Vecne argumentoval tým, že „predmetom konania v prejednávanej veci po zmene žalobného nároku
a jeho pripustení zo strany súdu bola náhrada škody na tom skutkovom základe, že žalovaný v 1. rade
daroval žalobkyni vozidlo, ktoré žalovaný v 1. rade predal. Z dôvodu právnej istoty žalobkyňa poukázala
na inštitút vydržania, pretože vozidlo užívala od jeho kúpy v roku 2016 na základe darovacej zmluvy.
Po odpredaji vozidla zo strany žalovaného v I. rade jej vznikla škoda. Žalovaný v 1. rade rozporoval
uzavretie darovacej zmluvy. Tvrdil, že vozidlo kúpil na lízing a po vyplatení lízingu žalobkyňa mala

možnosť vozidlo si odkúpiť za zostatkovú hodnotu tak, ako to bolo v prípade aj jeho bývalej manželky
a sestry žalobkyne.
Z výpovedí konateľa žalovaného v 1. rade a svedkyne F. B. jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa
nenadobudla vozidlo darom od žalovaného v 1. rade, ale mala ho v užívaní s tým, že po skončení
platenia lízingu, mala možnosť vozidlo za zostatkovú hodnotu odkúpiť od žalovaného v 1. rade tak, ako
v minulosti to bolo v prípade jeho bývalej manželky a svedkyne. Právny zástupca žalobkyne poukazoval
na neobjektívnu výpoveď svedkyne s tým, že svedkyňa pracuje u žalovaného v 1. rade a aj s poukazom

na negatívny vzťah žalobkyne s konateľom žalovaného v 1. rade, opísaným v žalobe. Z predložených
čestných prehlásení vyplýva, že žalobkyňa vozidlo užívala, ale nie sú dôkazom uzavretia darovacej
zmluvy. Súd na pojednávaní konanom 13. februára 2023 uznesením zamietol návrh právneho zástupcu
žalobcu na vypočutie svedkov, ktorí mali potvrdiť, že žalobkyňa je vlastníčkou vozidla, ktorá sa správalaako vlastníčka vozidla. Pri uzavretí darovacej zmluvy, pri preberaní vozidla svedkovia prítomní neboli.
Súd návrh zamietol z dôvodu, že navrhnutí svedkovia nevedia preukázať uzavretie darovacej zmluvy,
čo je podstatné pre posúdenie danej žaloby. Žalobkyňa sa mohla správať ako vlastníčka vozidla, ale

to neznamená, že k uzavretiu darovacej zmluvy došlo. Pri kúpe vozidla k uzavretiu darovacej zmluvy
nemohlo dôjsť, pretože vlastníkom vozidla bola spoločnosť UniCredit Leasing Slovakia, a. s., to
znamená, že v čase kúpi vozidla žalovaný v 1. rade nebol vlastníkom vozidla a platne nemohlo dôjsť k
uzavretiu darovacej zmluvy. Platí stará rímska zásada nemo plus iuris , t. j. nikto nemôže previesť na
iného viac práv ako sám má, ktorá sa uplatňuje aj v našom súčasnom platnom práve. Platnosť právneho

úkonu treba vždy posudzovať v okamihu a so zreteľom na okolnosti daného prípadu, keď k právnemu
úkonudošlo.Kprávnehoúkonudarovacejzmluvymalodôjsťpripreberanívozidlavpredajni,toznamená
v čase kedy žalovaný v 1. rade nebol sám vlastníkom vozidla, teda nemohlo dôjsť k platne uzavretej
darovacej zmluvy. Až po zaplatení lízingu strany mohli platne uzavrieť darovaciu zmluvu, avšak ani sama
žalobkyňa netvrdila, že k uzavretiu darovacej zmluvy došlo po zaplatení lízingu. Žalobkyňa, ktorá mala
k dispozícii osvedčenie o evidencii vozidla, ktoré súdu predložila ako listinný dôkaz a v jej osobe sa

jedná o inteligentnú osobu, ktorej muselo byť známe, že vlastníkom vozidla nie je žalovaný v 1. rade,
ale lízingová spoločnosť. Na základe tohto záveru by bolo nadbytočné vypočúvať navrhnutých svedkov,
ktorí by nevedeli potvrdiť skutočnosti uvádzané žalobkyňou.
Pokiaľ sa jedná o vydržanie súd uvádza, že vydržanie patrí k všeobecným originárnym spôsobom
nadobudnutia vlastníckeho práva a pojmovo predstavuje nadobudnutie vlastníckeho práva dlhodobou

držbou oprávnenou osobou, ktorá nie je vlastníkom.
Vzhľadom na dôvody uvádzané v bode 24 žalobkyňa nebola dobromyseľná, že jej vozidlo patrí, takže
k vydržaniu v danom prípade nemohlo dôjsť.
Žalobkyňa sa žalobou domáhala náhrady škody v súvislosti s predajom vozidla. S poukazom na
odôvodnenie rozsudku v bode 24 súd uvádza, že žalobkyňa nepreukázala ani prvý predpoklad

zodpovednostizaškodu,t.j.protiprávnekonaniežalovanéhov1.rade,ktorýakovlastníkvozidla,vozidlo
predal. Pod pojmom škody treba rozumieť ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného / rozumej
žalobkyni / a ktorá je objektívne vyjadriteľná peniazmi ako všeobecným ekvivalentom. Žalobkyni sa v
konaní nepodarilo preukázať, že by predajom vozidla utrpela ujmu z dôvodu, že vozidlo nebolo nikdy v
jej vlastníctve. Pretože žalobkyňa nepreukázala prvý predpoklad zodpovednosti za škodu súd sa ďalšími

predpokladmi nezaoberal.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku tak, že žalovaný, ktorý
mal plný úspech v konaní priznal mu náhradu trov konania v rozsahu 100 % trov konania. O výške
náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku súdny úradník samostatným uznesením
podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku“.

4. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalobkyňa z dôvodu, že napadnutý rozsudok vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci, čo je odvolacím dôvodom podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h)
Civilného sporového poriadku. Súd prvej inštancie zároveň na základe vykonaných dôkazov dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam (odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového

poriadku) a taktiež založil odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e) Civilného sporového poriadku,
nakoľko nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Žalobkyňa má
za to, že neobstojí právny názor súdu obsiahnutý v bode 24 odôvodnenia napadnutého rozsudku,
založený na tom, že v čase faktického odovzdania vozidla do rúk žalobkyne nemohlo dôjsť k darovaniu
vozidla. Samotný súd prvej inštancie poukazuje na ust. § 628 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka.

Žalobkyňa pri tom opakovane poukazovala na sľub, ktorý jej bol zo strany štatutára žalovaného
udelený, spočívajúci v prechode vlastníctva motorového vozidla po splnení odkladacej podmienky
(získanie vodičského oprávnenia). Z faktického i právneho stavu (vlastnícky vzťah svedčiaci lízingovej
spoločnosti) bolo zrejmé, že k právne perfektnému prechodu vlastníckeho práva k motorovému vozidlu
(predmet darovania) nastane až po splatení lízingu. O logickosti tejto úvahy svedčí skutočnosť,

že rovnakým spôsobom nadobudla vlastníctvo k svojmu motorovému vozidlu sestra žalobkyne.
Uzatvorenie darovacej zmluvy tak ako bolo obsiahnuté v samotnej žalobe, možno datovať ku dňu 29.
marec 2016, avšak ústne uzatvorená darovacia zmluva obsahovala odkladacie doložky a podmienky,
ktoré boli splnené a tak vlastníctvo k vozidlu fakticky prešlo na žalobkyňu.
Pokiaľ ide o výsluch svedkyne – F. B., tú považuje žalobkyňa za tendenčnú. Svedkyňa nebola

schopná podložiť svoje tvrdenia týkajúce sa spôsobu nadobudnutia svojho vozidla (kúpna zmluva,
potvrdenie o prevode kúpnej ceny a pod.) a hodnoverne spochybniť tvrdenie žalobkyne, že ony obe, ako
dcéry štatutárneho žalovaného nadobudli motorové vozidla do vlastníctva darovaním. Výsluch matky
žalobkyne nebolo z dôvodu jej úmrtia možné vykonať, čím sa zásadne zhoršila dôkazná situácia nastrane žalobkyne. Z uvedeného dôvodu je neprijateľné a v rozpore so zásadami spravodlivého procesu,
že súd prvej inštancie bez ďalšieho odmietol vykonať dôkazy v podobe výsluchu svedkov navrhovaných
žalobkyňou, pričom práve títo svedkovia mohli potvrdiť, že žalobkyňa s vozidlom nakladala ako s

vlastným, pričom jej vlastníctvo k vozidlu bolo fakticky i výslovne akceptované žalovaným. Žalobkyňa
má za to, že výsluchom osôb – G. D., H. I. a J. I. mohlo dôjsť k potvrdeniu pravdivosti jej tvrdení. Súd
prvej inštancie sa s rozhodnutím odmietnuť vykonať tieto výsluchy nijakým spôsobom nevysporiadal,
predovšetkým, keď ich vykonanie mohlo vyvážiť pre žalobkyňu nepriaznivý procesný a dôkazný stav,
spôsobený úmrtím jej matky (v priebehu konania).

Taktiež sa nemožno stotožniť so záverom súdu prvej inštancie, že nemohlo dôjsť k nadobudnutiu
vlastníckeho práva k predmetnému motorovému vozidlu vydržaním. Z faktického stavu je zrejmé, že s
ňou žalovaný, resp. jeho konateľ jednal ako s vlastníčkou tohto vozidla a do jej práv vo vzťahu k vozidlu
nijakým spôsobom nezasahoval. Nakoľko evidencia motorového vozidla na ODI má iba deklaratórny
charakter (zápis nezakladá vlastníctvo ako v prípade napr. katastra nehnuteľností), žalobkyni bolo
vozidlo darované (resp. prisľúbené po splnení podmienok, ktoré splnené riadne boli), fakticky s ňou

bolo jednané ako s vlastníčkou tohto vozidla, znášala náklady spojené s jeho prevádzkou a rovnakým
spôsobom bola obdarovaná jej sestra, je absolútne očividné a zrejmé, že žalobkyňa bola počas celej
doby (presahujúcej 4 roky) jednoznačne dobromyseľnou a došlo k splneniu zákonných podmienok
vydržaniapodľaust.§134ods.1Občianskehozákonníka.Jepriamabsurdnýzáversúduprvejinštancie,
že podmienka dobromyseľnosti v danom prípade nebola splnená a je takmer nemožné relevantné

reagovať na úvahy súdu, ktoré ho viedli k tomuto záveru, nakoľko jeho odôvodnenie prakticky neexistuje.
Za pochybenie súdu prvej inštancie možno v predmetnom konaní považovať aj nekritické si osvojenie
údajne uzatvorenej kúpnej zmluvy, ktorej predmetom mal byť prevod vlastníctva k vozidlu zo žalovaného
na pani K.. Žalovaný nereagoval na výhrady žalobkyne k tomu fiktívnemu prevodu, súd prvej inštancie
sa nezaoberal tým, že šlo o účelové konanie žalovaného zmariť uplatnenie práva žalobkyne a to

absolútne v rozpore so zásadami dobrých mravov, ktorých rešpektovanie musí byť základom každého
platného právneho úkonu. Konanie žalovaného jednoznačne smerovalo k zmareniu uplatnenia práva
na strane žalobkyne a tak, ako neoprávnené odňatie tohto vozidla žalobkyni, tak aj toto konanie svedčí
o jeho úmysle žalobkyni uškodiť (z osobných a zavrhnutiahodných, amorálnych pohnútok konateľa
žalovaného). Súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil otázku prechodu vlastníckeho práva a

uzatvorenia darovacej zmluvy, ku ktorej uzatvoreniu jednoznačne došlo spolu so stanovením odkladacej
podmienky prechodu vlastníckeho práva a absolútne nezohľadnil faktické správanie žalovaného i
jeho konateľa voči žalobkyni a jej vlastníctva k vozidlu. Ignorácia uvedeného zo strany súdu prvej
inštancie viedla nielen k nesprávnemu právnemu posúdeniu toho, či došlo alebo nedošlo k uzatvorenia
darovacej zmluvy, ale aj k nesprávnemu vyhodnoteniu existencie dobromyseľnosti pre účely vydržania.

Nevykonanie žalobkyňou navrhovaných dôkazov v podobe svedeckých výpovedí, ktorých obsah mohol
mať pre zistenie skutkového stavu podstatný význam spolu s nekritickým si osvojením nepodložených
tvrdení žalovaného a sestry žalobkyne (svedkyne) vyústilo v nesprávne rozhodnutie v neprospech
žalobkyne.
Žalobkyňa navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok uznesením zrušil a s odkazom na ust. §

391 ods. 1 Civilného sporového poriadku a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

5. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s právny názorom
prvostupňového súdu a s rozsudkom samotným. Konajúci súd sa vysporiadal s argumentáciou

oboch sporových strán riadne a zákonne a dospel k rozhodnutiu. Žalobkyňa v odvolaní neuviedla
novú skutočnosť alebo argumentáciu, ktorú by neuviedla v prvostupňovom konaní a s ktorou by
sa prvostupňový súd riadne nevysporiadal. Žalovaný zotrváva na svojej argumentácii uvedenej a
prednesenej v rámci prvostupňového konania. S prihliadnutím na vyššie uvedené má zato, že podané
odvolanie je nedôvodné a navrhuje, aby odvolací súd žalobkyňou podané odvolanie zamietol a tým

potvrdil rozsudok.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom – stranou, v
ktorejneprospechbolorozhodnutievydané(§359Civilnéhosporovéhoporiadku),protirozhodnutiusúdu

prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po
skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 365 Civilného sporového poriadku) a že
odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. e), f), h) Civilného sporového
poriadku), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporovéhoporiadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), s prihliadnutím ex offo
na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 Civilného sporového
poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať

alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario), keď deň vyhlásenia rozsudku bol
zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a webovej stránke odvolacieho súdu (§ 219 ods.
3 v spojení s § 378 ods. 1 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné
priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, v dôsledku čoho boli

splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

7. Predmetom konania na súde prvej inštancie (po zmene žaloby) je nárok žalobkyne voči žalovanému
v sume 19.690 eur. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobkyne je predmetom odvolacieho
konania posúdiť, či súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým
zisteniam, či vec správne právne posúdil a či nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie

rozhodujúcich skutočností.

8. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobkyňou tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo

i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel
k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci,
keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie 387 ods. 2 Civilného sporového
poriadku odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia
preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov

súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže dať za pravdu odvolateľke.

9. Žalobkyňa v prvom rade namietala právne posúdenie súdom prvej inštancie týkajúce sa prechodu
vlastníckeho práva a uzatvorenia darovacej zmluvy.

10. V súvislosti s uvedenou námietkou treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej
zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových

záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci (omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav) je síce relevantným odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods.
1 písm. h) Civilného sporového poriadku, ale v danom prípade táto námietka nie je opodstatnená,
pretože súd prvej inštancie jasne a dostatočne vysvetlil právne dôvody, pre ktoré žalobu zamietol. Základ
žalobkyňou tvrdenej (v konaní nepreukázanej) zodpovednosti žalovaného za škodu na majetku dovodil

súd prvej inštancie z ustanovenia § 420 Občianskeho zákonníka. V tomto smere mu nemožno vytknúť
žiadne pochybenie pri právnom posúdení veci.

11. Žalobkyňa v odvolaní poukazovala, že v konaní opakovane poukazovala na sľub od štatutára
žalovaného spočívajúci v prechode vlastníctva na žalobkyňu po získaní vodičského oprávnenia s tým,

že k právne perfektnému prechodu vlastníctva dôjde až po zaplatení leasingu.

12. Z obsahu podanej žaloby vyplýva, že žalobkyňa dôvodila, že dňa 29.3.2016 došlo k uzavretiu
darovacej zmluvy medzi žalobkyňou a žalovaným, ktorý prostredníctvom konateľa odovzdal motorové
vozidlo žalobkyni ihneď potom ako nadobudol vlastnícke právo k motorovému vozidlo na základe kúpnej

zmluvymedzinímakokupujúcimapredajcom,pričomžalobkynibolokonateľomžalovanéhosľúbené,že
ak získa vodičský preukaz dostane od neho motorové vozidlo ako dar. Na tejto argumentácii žalobkyňa
zotrvala aj počas prvoinštančného konania.

13. Z uvedeného potom nepochybne vyplýva, že v odvolaní žalobkyňa tvrdí novú skutočnosť, že bolo

dohodnuté nadobudnutie motorového vozidlo žalobkyňou až po zaplatení leasingu žalovaným, pričom
bližšie neuvádza časové okolnosti. Takéto tvrdenie žalobkyne je nepochybne reakciou na právne závery
súdu prvej inštancie, že pri kúpe motorového vozidla nemohlo dôjsť k uzavretiu darovacej zmluvy,pretože jeho vlastníkom bola leasingová spoločnosť, pričom žalobkyňa tvrdila, že k právnemu úkonu
darovacej zmluvy došlo pri preberaní vozidla v predajni.

14. Odvolací súd vychádzal z toho, že ide o novú skutočnosť, uvedené tvrdenie žalobkyne v podanom
odvolaní nebolo možné akceptovať ani z hľadiska ustanovenia § 366 Civilného sporového poriadku
týkajúceho sa novôt v odvolacom konaní. Koncepcia odvolacieho konania totiž v civilnom spore
vychádza z tzv. neúplného apelačného systému, čo znamená, že právo odvolateľa použiť v odvolacom
konaníprostriedkyprocesnéhoútokualeboprocesnejobrany.Podľauvedenéhozákonnéhoustanovenia

prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b)
sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní
došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ
bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Je nesporné, že žalobkyňa tvrdí
v odvolacom konaní novú skutočnosť. V preskúmavanom prípade si však žalobkyňa mala vopred zvážiť,

aké prostriedky procesného útoku použije v priebehu konania na súde prvej inštancie, pretože tie,
ktoré v tomto štádiu konania nepoužila, hoci ich evidentne použiť mohla, už nemôže použiť v konaní
odvolacom. Keďže zákonom predpísané predpoklady pre úspešné uplatnenie novôt v odvolacom konaní
neboli splnené, odvolací súd na nové skutkové tvrdenia žalobkyne týkajúce sa podmienok pri uzavretí
darovacej zmluvy nemohol prihliadnuť.

15. Žalobkyňa v odvolaní spochybnila svedeckú výpoveď F. B., ktorú považuje za tendenčnú.

16. V súvislosti s hodnotením svedeckej výpovede F. B., ktorej vierohodnosť, resp. účelovosť, namieta
žalovaná v odvolaní, odvolací súd poukazuje na to, že svedok vypovedá v civilnom sporovom konaní o

tom, čo svojimi zmyslami vnímal, o skutočnostiach tvoriacich predmet výsluchu, teda čo bezprostredne
vnímal. Pri dôkaze výpovede svedka súd hodnotí vierohodnosť výpovede s prihliadnutím k tomu, aký
má svedok vzťah k stranám sporu a k prejednávanej veci, aká je jeho rozumová a duševná úroveň k
okolnostiam, ktoré sprevádzali jeho vnímanie skutočností, o ktorých vypovedá, vzhľadom k spôsobu
reprodukcie týchto skutočností a k chovaniu pri výsluchu (presvedčivosť, istota, plynulosť výpovede,

ochota odpovedať na otázky a podobne) a k poznatkom získaným na základe hodnotenia iných dôkazov,
do akej miery je dôkaz výpoveďou svedka súladný s inými dôkazmi, či im odporuje, poprípade, či sa
vzájomne doplňujú. Odvolací súd v zmysle odvolacích dôvodov žalobkyne nevidel postup pre záver
o nevierohodnosti výpovede svedkyne F. B., keďže táto bola súladná s ďalšími prostriedkami, a to najmä
s výpoveďou samotného konateľa žalovaného, ako aj s listinnými dôkazmi. Odvolací súd konštatuje,

že hodnotenie tejto svedeckej výpovede vykonané súdom prvej inštancie bolo primerané a samotná
skutočnosť, že ide o osobu, ktorá je vo vzťahu so stranami sporu, nemôže mať za následok hodnotenie
jej výpovede ako nevierohodnej, resp. tendenčnej. Je potrebné odvolacím súdom konštatovať, že súd
prvej inštancie pri hodnotení tejto výpovede kládol dôraz na okolnosť, ako bola svedkyňa zúčastnená
skutočností, o ktorých vypovedala, vo väzbe na vzájomnú súvislosť udalostí, na poznatky získané

na základe hodnotenia iných dôkazov, a to listinných dôkazov a ich obsahu, teda do akej miery je
výpoveď tejto svedkyne súladná s inými dôkazmi, či im odporuje, prípadne či sa vzájomne dopĺňajú a
až po celkovom posúdení vyslovil záver o jej pravdivosti vo vzťahu k preukazovaným skutočnostiam,
pričomsúdprvejinštancietútosvedeckúvýpoveďnevyhodnocovalizolovane,alevovzájomnejsúvislosti
s ostatnými dôkazmi vykonanými v prejednávanej sporovej veci. Z uvedených dôvodov odvolací súd

neprihliadol k námietke žalovanej o tendenčnosti svedeckej výpovede F. B., ktorá potvrdzovala skutkové
tvrdenia žalovaného.

17. Žalobkyňa v odvolaní argumentovala neprijateľnosťou postupu súdu prvej inštancie, ktorý odmietol
vykonať dôkaz v podobe výsluchu žalobkyňou navrhnutých svedkov, ktorí mali potvrdiť, že žalobkyňa

s vozidlom nakladala ako s vlastným. Žalobkyňa tiež uvádzala, že súd prvej inštancie sa s jej návrhom
na vykonanie dôkazu výsluchom svedkov nevysporiadal.

18. K uvedenému súd prvej inštancie v bode 24. odôvodenia napadnutého rozsudku konštatoval, že na
základe právnych záverov súdu prvej inštancie by bolo nadbytočné vypočúvať navrhnutých svedkov,

ktorí by nevedeli potvrdiť skutočnosti uvádzané žalobkyňou.

19. Podstata odvolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. e) Civilného sporového
poriadku spočíva v takej skutočnosti, že ak strana sporu navrhla vykonanie dôkazov, ktoré boli spôsobilépreukázať právne významnú skutočnosť pre rozhodnutie vo veci samej a súd ich nevykonal, vzniká
nedostatok v skutkových zisteniach, ktoré treba odstrániť.

20. Podľa Článku 8 Civilného sporového poriadku strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia
dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom
hospodárnosti a podľa pokynov súdu.

21. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalobkyne, v ktorej namietala okolnosť, že súd prvej inštancie

nevykonal jej navrhnutý dôkaz výsluchom svedkov, považuje odvolací súd za potrebné ako prvoradé
uviesť, že dokazovanie je možno vymedziť ako osobitnú činnosť súdu zameranú na získavanie
poznatkov o veci, ktorá je predmetom súdneho konania. Povinnosť navrhnúť alebo označiť dôkazné
prostriedky je v sporovom konaní povinnosťou strán, ktorá im bola všeobecne uložená v ustanoveniach
§ 132 ods. 1 v spojení s § 185 Civilného sporového poriadku. O tom, ktoré z navrhnutých dôkazov
budú vykonané, rozhoduje vždy súd a procesný predpis strane priznáva právo vykonanie určitého

dôkazu navrhnúť. To znamená, že súd nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a ani
nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov nie je
vadou spôsobujúcou strane odňatie možnosti konať pred súdom. Odvolací súd preskúmaním odvolacej
námietky žalobkyne dospel v zhode so súdom prvej inštancie k záveru, že ani výsluch navrhnutých
svedkov nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť zistený skutkový stav vyplývajúci z dovtedy vykonaných

dôkazov, nakoľko nebol spôsobilý preukázať právne významné skutočnosti pre rozhodnutie vo veci
samej a to okolnosti uzavretia tvrdenej darovacej zmluvy, pretože ani jeden z navrhovaných svedkov
nemal byť prítomní pri jej vzniku. Súd prvej inštancie preto svojim postupom žalobkyňu nevylúčil z
realizácie procesného práva navrhovať dôkazy, ktoré jej procesný predpis priznáva a správne tento
návrh na doplnenie dokazovania ako neúčelný nevykonal. Odvolacia námietka žalobkyne, že súd

prvej inštancie nevykonal navrhnutý dôkaz potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, je tak
neopodstatnená.

22. V tejto súvislosti odvolací súd ešte uvádza, že zo znenia ustanovenia § 365 ods. 1 písm. e)
Civilného sporového poriadku vyplýva, že citovaný dôvod na odvolanie nie je daný v prípade každého

opomenutia vykonania navrhnutého dôkazu, ale len v prípade, pokiaľ súd prvej inštancie nevykonal
dôkazy navrhované stranou sporu s uvedením konkrétnych skutočností, ktoré majú byť preukázané a sú
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, teda dôkazy, ktoré by boli spôsobilé preukázať právne
významnú skutočnosť pre rozhodnutie vo veci samej. O takýto prípad však v preskúmavanom prípade
nešlo, a preto nebolo možné vyhodnotiť odvolaciu argumentáciu žalobkyne vo vzťahu k pochybeniu

súdu prvej inštancie v skutkových zisteniach za opodstatnenú.

23. Žalobkyňa v odvolaní namietala závery súdu prvej inštancie týkajúce sa nesplnenia podmienky
dobromyseľnosti pre prípad vydržania vlastníckeho práva k motorovému vozidlu. Žalobkyňa
argumentovala tým, že evidencia motorového vozidla má iba deklaratórny charakter, vozidlo jej bolo

darované, fakticky s ňou bolo jednané ako s vlastníčkou vozidla, znášala náklady spojené s jeho
prevádzkou, rovnakým spôsobom bola obdarovaná aj sestra, teda žalobkyňa bola počas celej doby
presahujúcej 4 roky dobromyseľnou.
Súd prvej inštancie dospel k záveru, že podmienka dobromyseľnosti splnená nebola, žalobkyňa nebola
dobromyseľná, že jej vozidlo patrí a preto k vydržaniu nemohlo dôjsť (bod 25. odôvodnenia napadnutého

rozsudku).

24. Základnou podmienkou vydržania je oprávnenosť držby, ktorá musí mať charakter držania veci so
zámerom,úmyslommaťjupreseba.Oprávnenosťdržbysaposudzujesozreteľomnaustanovenie§130
ods. 1 Občianskeho zákonníka z hľadiska existencie právneho hoci i domnelého titulu, o ktorý sa opiera

dobrá viera držiteľa, nakladanie s vecou počas celej vydržacej doby ako s vlastnou a dobrá viera držiteľa
vzhľadom na okolnosti, že vec mu podľa práva patrí. Domnienka držiteľa, že vec alebo právo mu patrí,
sa musí vždy opierať o niektorý právny úkon alebo inú právnu skutočnosť, na základe ktorých podľa
jeho presvedčenia vec alebo právo nadobudol. Spôsob nakladania s vecou ako s vlastnou objektivizuje
dobromyseľnosť držiteľa. Podstata nakladania s vecou ako s vlastnou nespočíva vo faktickom ovládaní,

záleží na objektívnom spoločenskom posúdení či niekto nakladá s vecou ako s vlastnou. Vlastnícke
právo môže vydržať len oprávnený držiteľ t.j. ten, kto s vecou nakladá ako so svojou a je so zreteľom na
všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vec patrí. Hodnotenie dobrej viery je vždy vecou individuálneho
posúdenia a do úvahy treba vziať všetky okolnosti veci. Predovšetkým je potrebné vziať do úvahy všetkyokolnosti, za ktorých bola držba uchopená a vykonávaná. To, či je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný, musí byť zhodnotené objektívne.

25. Podľa názoru odvolacieho súdu dobrá viera žalobkyne bola v konaní spochybnená výpoveďou
konateľa žalovaného ako aj svedkyne, ktorí zhodne uviedli, že u žalobkyne nemohlo vzniknúť
presvedčenieotom,ženadobudlavlastníckeprávokmotorovémuvozidlo. Vkonanínebolopreukázané,
že k došlo k uzavretiu darovacej zmluvy ako popisovala žalobkyňa. Žalobkyňa nemohla objektívne
nadobudnúť presvedčenie, že sa stala oprávnenou držiteľkou motorového vozidla. Zároveň tomu bránila

aj právna prekážka, ako uviedol aj prvoinštančný súd, pretože vlastníkom motorového vozidla v čase
žalobkyňou tvrdeného uchopenia sa držby nebol žalovaný od ktorého malo byť motorové vozidlo
darované,aleleasingováspoločnosť.Tátoskutočnosťvyplývalaajztechnickéhopreukazupredmetného
motorového vozidla. Odvolacia námietka je nedôvodná.

26. Napokon žalobkyňa v odvolaní argumentovala, že napadnutý rozsudok je arbitrárny.

27. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce sa
žalovanou v odvolaní namietaných skutočností je správne skutkovo a právne zdôvodnené a zodpovedá
všetkým požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,

stanoviská strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery
primerane vysvetlil, pričom dal i odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky oboch strán. Z
odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

Samotný fakt, že žalovaná s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie sa nestotožňuje
ešte neznamená, že závery v ňom obsiahnuté nie sú správne. Súd prvej inštancie totiž zrozumiteľným
spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobu zamietol. Napadnutý rozsudok tak nie je postihnutý vadou
nepreskúmateľnosti z dôvodu nedostatočného odôvodnenia.

28. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že odvolacie dôvody uvádzané žalobkyňou nie
sú naplnené. Okolnosti namietané žalobkyňou v odvolaní nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu,
ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie.

29. Ďalšie odvolacie argumenty žalobkyne odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej

za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak
národných,akoajnadnárodnýchsúdov,súdnemusídaťodpoveďnavšetkyotázkynastolenéúčastníkmi
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku

účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné
argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II.
ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu odvolaciu argumentáciu nespôsobilú privodiť úspech odvolaniu, preto
odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

30. S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu v celom rozsahu
zamietol, rozhodol vo výroku vecne správne a preto odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 1
Civilného sporového poriadku rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej, vrátane vecne správneho
závislého výroku o nároku na náhradu trov konania (osobitne odvolaním nenapadnutého), potvrdil.

31. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 255 ods.
1, § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom
konaní úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu
voči žalobkyni. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením do 60
dní po právoplatnom skončení veci.

32. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).