Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, January 15, 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 6To/92/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2312010085
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 01. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Batisová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:2312010085.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Batisovej a sudcov Mgr.
Pavla Macháča a JUDr. Andrey Kondllovej v trestnej veci obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX v B.,
trvale bytom C. D. XXX/XX, B. - D. E., pre pokračujúci zločin neodvedenie dane a poistného podľa § 277
odsek 1, odsek 4 Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku, o odvolaní prokurátora Okresnej
prokuratúry Galanta voči rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 26.4.2023, sp. zn. 2T/17/2012, na

verejnom zasadnutí konanom dňa 16.1.2024 v Trnave, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie prokurátora Okresnej prokuratúry Galanta z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Galanta (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom zo dňa 26.4.2023, sp. zn. 2T/17/2012
(ďalej len „napadnutý rozsudok“) uznal obžalovaného A. B. (ďalej len „obžalovaný“) za vinného z
pokračujúceho zločinu neodvedenie dane a poistného podľa § 277 odsek 1, odsek 4 Trestného zákona

účinného v čase spáchania skutku, a to na skutkovom základe uvedenom v napadnutom rozsudku,
pričom obžalovaný sa skutkov dopustil v období od mesiaca august 2009 do mesiaca marec 2010.

Za to okresný súd obžalovanému uložil podľa § 277 odsek 4 Trestného zákona s poukazom na § 36
písmeno j), § 38 odsek 2, odsek 3 Trestného zákona a § 39 odsek 1, odsek 3 písmeno d) Trestného
zákona trest odňatia slobody vo výmere 3 roky, ktorý mu bol podľa § 51 odsek 1, § 49 odsek 1 písmeno

a) a § 51 odsek 2 Trestného zákona podmienečne odložený na skúšobnú dobu 5 rokov s probačným
dohľadom. Podľa § 51 odsek 2 odsek 4 Trestného zákona bola obžalovanému uložená povinnosť
zamestnať sa resp. preukázateľne sa uchádzať o zamestnanie. Podľa § 61 odsek 1, odsek 2 Trestného
zákona bol obžalovanému uložený trest zákazu činnosti výkonu funkcie štatutárneho orgánu obchodnej
spoločnosti v trvaní 2 roky.

Zodôvodnenianapadnutéhorozsudkuvyplýva,žeobžalobanaokresnýsúdbolapodanádňa30.1.2012.
V roku 2022 prišlo k zmene zákonného predsedu senátu, na čo okresný súd vykonal po nesúhlase
obžalovaného so zmenou senátu dokazovanie znova.
Z vykonaného dokazovania výpoveďami uvedených svedkov a listinných dokladov mal okresný súd za
preukázané, že obžalovaným boli uplatnené neoprávnené nadmerné odpočty DPH v celkovej výške
307.701,- eur, avšak reálne vyplatená bola suma 248.547,99 eur, čo okresný súd upravil aj v skutkovej

vete. Okresný súd mal za preukázané, že obžalovaný si zadovážil faktúry vystavené na fiktívne obchody,
tieto zahrnul do účtovníctva, a na základe nich potom boli podávané na daňový úrad daňové priznania
obchodnej spoločnosti, v ktorej bol obžalovaný konateľom. Sumy nadmerných odpočtov DPH v krátkom
čase po prípise týchto súm na účet spoločnosti obžalovaný hotovostne vyberal z účtu, a to aj vo vysokých
sumách.

Okresný súd pri ukladaní trestu zohľadnil, že obžalovaný posledných 10 rokov nebol trestaný (v registri
trestovmádveosvedčenéodsúdeniazroku2011a2012)azapriestupkyvdopravebolpostihnutý5krát,pričom je zamestnaný ako vodič z povolania. U obžalovaného súd nezistil žiadnu priťažujúcu okolnosť a
zistil jednu poľahčujúcu okolnosť - vedenie riadneho života pred spáchaním skutkov. Obžalovanému sa
tak upravovala trestná sadzba vo výmere 7 rokov až 12 rokov s poukazom na § 38 odsek 3 Trestného

zákona na 7 rokov až 10 rokov a 4 mesiace. Okresný súd mal za to, že na naplnenie účelu trestu je
možné obžalovanému pri aplikácii ustanovenia § 39 odsek 1, odsek 3 písmeno d) Trestného zákona
ukladať trest odňatia slobody v trvaní 3 roky s podmienečným odkladom výkonu trestu odňatia slobody
s probačným dohľadom v trvaní 5 rokov, teda za uloženia najdlhšej možnej skúšobnej doby. Podľa
okresného súdu probačný dohľad po dobu 5 rokov nad správaním obžalovaného je plne spôsobilý, spolu

s uloženou povinnosťou legálne si zaobstarávať prostriedky na živobytie, pôsobiť na obžalovaného tak,
aby viedol riadny život a trestnej činnosti sa už v budúcnosti nedopustil. Okresný súd považoval v danom
prípade zákonom ustanovenú trestnú sadzbu v rozmedzí 7 rokov až 10 rokov a 4 mesiace vzhľadom
na okolnosti skutku, osobu obžalovaného a čas, ktorý uplynul od spáchania skutkov takmer 13 rokov za
neprimerane prísnu, preto obžalovanému ukladal trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby. Keďže trestné
stíhanie obžalovaného v tejto trestnej veci trvá už skoro 12 rokov, čo je v danom prípade horná hranica

základnej trestnej sadzby, ukladanie prísnejšieho trestu odňatia slobody nepovažoval okresný súd za
účelné ani dôvodné na ochranu spoločnosti.
Obžalovanému bol súčasne uložený trest zákazu činnosti výkonu funkcie štatutárneho orgánu
obchodnej spoločnosti v trvaní 2 roky, keďže žalovanej trestnej činnosti sa obžalovaný dopustil v rámci
výkonu takej funkcie.

Po vyhlásení rozsudku na hlavnom pojednávaní prokurátor Okresnej prokuratúry Galanta (ďalej len
„prokurátor“) podal odvolanie čo do výroku o treste v neprospech obžalovaného, a obžalovaný sa vzdal
práva na podanie odvolania.

Prokurátor podané odvolanie odôvodnil podaním doručeným okresnému súdu dňa 7.6.2023 a namietal
v ňom aplikáciu § 39 odsek 1 Trestného zákona, na použitie ktorého neboli podľa jeho názoru splnené
zákonné podmienky. Taktiež nesúhlasil s výmerou uloženého trestu odňatia slobody s podmienečným
odkladom jeho výkonu, nakoľko tento považoval za neprimerane a neodôvodnene mierny.
Okresný súd zdôvodnil mimoriadne níženie trestu dĺžkou konania. Skutočnosť, že obžalovaný bol

po spáchaní skutkov v danej veci dva krát právoplatne odsúdený, avšak tieto odsúdenia má
zahľadené, okresný súd vyhodnotil ako okolnosť v prospech obžalovaného. Podľa prokurátora v prípade
obžalovaného ide o recidivistu, pričom ani zahľadenie odsúdení, či okolnosť, že obžalovaný pracuje,
nemôže byť dôvodom na mimoriadne zníženie trestu.
Prokurátor namietol, že okresný súd jednostranne posúdil dĺžku konania tak, že túto zavinil súd, avšak

nevysporiadal sa s tým, či k tejto svojím správaním neprispel obžalovaný. Prokurátor poukázal na
nekritický postoj obžalovaného, ktorý spáchanie skutkov po celý čas popieral, aj na skutočnosť, že
škoda, ktorú obžalovaný svojím konaním spôsobil presahovala sumu 248.000 eur.
Prokurátor taktiež namietol, že okresný súd bez odôvodnenia neuložil obžalovanému trest prepadnutia
majetku podľa § 58 odsek 2 Trestného zákona, hoci obžalovaného odsúdil za trestný čin, ktorého

právna kvalifikácia spadá pod predmetné ustanovenie. Obžalovaný pritom nadobudol majetok v rozsahu
248.547,99 eur, keďže nadmerné odpočty DPH vyberal z účtu práve obžalovaný.
Prokurátor navrhol napadnutý rozsudok zrušiť vo výroku o treste a obžalovanému uložiť primeraný
a zákonný trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov. Ak by krajský súd vzhliadol dôvody na mimoriadne
zníženie žiadal uložiť obžalovanému primeraný a zákonný nepodmienený trest odňatia slobody

a zároveň aj trest prepadnutia majetku.

Obžalovaný sa k odôvodneniu odvolania prokurátora písomne nevyjadril.

Spisový materiál bol predložený Krajskému súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie

o odvolaní prokurátora dňa 17.7.2023.

Za účelom prejednania odvolania prokurátora nariadil krajský súd termín verejného zasadnutia na
16.1.2024, na ktoré sa dostavil obžalovaný a prokurátorka Krajskej prokuratúry Trnava.
Obžalovaný k odvolaniu prokurátora na verejnom zasadnutí uviedol, že vie len o jednom

predchádzajúcom odsúdení, a to má zahľadené, je zamestnaný, stará sa o rodinu, má zdravotné
problémy, nepije, nefajčí a peniaze míňa len na rodinu. Taktiež namietol, že prokurátor sa mimo
pojednávania rozprával s jeho svedkom.
Krajskýsúddokazovanienaverejnomzasadnutínedopĺňal,nakoľkožiadnenávrhyvtomtosmereneboli.Prokurátorka na verejnom zasadnutí v konečnom návrhu žiadala s ohľadom na skutočnosti uvedené
v podanom odvolaní napadnutý rozsudok zrušiť a uložiť obžalovanému zákonný nepodmienečný trest
odňatia slobody spolu s trestnom prepadnutia majetku.

Obžalovaný žiadal, aby s ohľadom na to, že má školopovinné deti a nič úmyselne nerobil, mu bol
potvrdený podmienený trest, pričom poukázal aj na to, že na pojednávania okresného súdu chodil aj
keď bol práceneschopný.

Podľa § 315 Trestného poriadku o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd. O

odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd.

Podľa § 316 odsek 1Trestného poriadku odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene,
osobou neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie,
ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie
je prípustné.

Podľa § 316 odsek 3Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého
stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že
a) súd rozhodol v nezákonnom zložení,
b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo

c)hlavnépojednávaniebolovykonanévneprítomnostiobžalovaného,hocinatoneboli splnenézákonné
podmienky.

Podľa § 317 odsek 1Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 odsek
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 odsek 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých

výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 odsek 1.

Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.

Krajský súd ako odvolací súd podľa § 315 Trestného poriadku preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle
§ 316 Trestného poriadku a zistil, že nie je dôvod na zamietnutie odvolania v zmysle § 316 odsek 1
Trestného poriadku, ani na zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 odsek 3 Trestného poriadku.
Odvolanie podal len prokurátor vo vzťahu k výroku o treste v neprospech obžalovaného, v zákonnej

lehote a proti výroku, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný. Podľa § 317 odsek 1
Trestného poriadku krajský súd preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku,
ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie prokurátora
vo vzťahu k výroku o treste nie je dôvodné.

Okresný súd správne základnú trestnú sadzbu trestu odňatia slobody podľa § 277 odsek 4 Trestného
zákona v trvaní od 7 do 12 rokov upravil tak, že znížil hornú hranicu trestnej sadzby o jednu tretinu na 10
rokov a 4 mesiace podľa § 38 odsek 3 Trestného zákona pri zistení jednej poľahčujúcej okolnosti podľa §
36 písmeno j) Trestného zákona a nezistení žiadnej priťažujúcej okolnosti. Obžalovaný pred spáchaním
skutkov v danej trestnej veci, teda pred rokom 2009, nebol súdne trestaný a v registri priestupkov nemal

žiadny záznam.
Okresný súd odôvodnil mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby
podľa § 39 odsek 1, odsek 3 písmeno d) Trestného zákona v prvom rade dĺžkou konania, a poukázal aj
na okolnosti prípadu a pomery obžalovaného, čo však bližšie nerozviedol, okrem toho, že poukázal na
beztrestnosť obžalovaného pred spáchaním skutkov v danej veci a to, že je zamestnaný.

V danom prípade bolo potrebné dôsledne vyhodnotiť všetky okolnosti prípadu, prípadne pomery
obžalovaného pre aplikáciu ustanovenia § 39 odsek 1 Trestného zákona, a to s poukazom na to, že
skutky sa stali od augusta 2009 do marca 2010, obžaloba na okresný súd bola podaná dňa 30.1.2012,
pričom prvý krát bolo vo veci rozhodnuté okresným súdom až dňa 26.4.2023, teda po viac ako 13 rokoch
od spáchania skutkov a po viac ako 11 rokoch od podania obžaloby.

Prokurátor namietal, že okresný súd sa nevysporiadal s tým do akej miery prispel svojím správaním
k dĺžke konania obžalovaný. Z obsahu spisu vyplýva, že v priebehu rokov 2012 až 2021 sa opakovane
obžalovaný ospravedlňoval z pojednávaní z dôvodu práceneschopnosti, avšak okresný súd túto
skutočnosť bez ďalšieho dlhodobo toleroval bez vykonania akýchkoľvek procesných krokov smerujúcichk zabezpečeniu prítomnosti obžalovaného na pojednávaní, keďže bez jeho prítomnosti nebolo možné
vo veci konať. Okresný súd opakovane odročoval pojednávania na neurčito, pričom sám obžalovaný
oznamovalukončeniepráceneschopnosti,aažpotomokresnýsúdvytýčilďalšiepojednávanie.Boloteda

možné prihliadnuť aj na to, že opakovaným ospravedlňovaním sa obžalovaného, sa konanie predĺžilo,
nebolo však možné akceptovať tak dlhodobú nečinnosť okresného súdu vo vzťahu k tomu, že nevyužil
žiadne procesné možnosti na zabezpečenie účasti obžalovaného na hlavných pojednávaniach, pričom
nešlo o skutkovo a právne náročnú vec, ktorú by nebolo možné skončiť v primeranej lehote, najmä
s prihliadnutím na to, že po poslednej zmene predsedu senátu, kedy dokazovanie začalo odznova

bola daná trestná vec rozhodnutá v priebehu pol roka na treťom hlavnom pojednávaní. Z uvedeného
je zrejmé, že na celkovej dĺžke konania na súde sa podieľal podstatnou mierou okresný súd, a to
aj s prihliadnutím na to, že medzi niektorými pojednávaniami uplynul viac ako rok (obžaloba podaná
v januári 2012 a prvé hlavné pojednávanie sa konalo až v apríli 2013 a ďalšie až v apríli 2014, či
konanie hlavného pojednávania v máji 2020 a potom až v septembri 2021), pričom aj medzi ďalšími
pojednávaniami boli opakovane obdobia viac ako pol roka nečinnosti. Celkovo postup okresného súdu

v danej veci možno hodnotiť ako neefektívny, nesústredený a nezodpovedajúci zložitosti veci, čo viedlo
k tomu, že prvé rozhodnutie vo veci bolo vyhlásené až dňa 26.4.2023, teda po viac ako 13 rokoch od
spáchania skutkov.
S ohľadom na tieto skutočnosti bolo dôvodné mať za to, že tu existujú výnimočné okolnosti prípadu, pre
ktorébypoužitietrestnejsadzbyustanovenejtýmtozákonombolopreobžalovanéhoneprimeraneprísne

a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje u obžalovaného aj trest kratšieho trvania pod dolnou
hranicou trestnej sadzby v zmysle § 39 odsek 1 Trestného zákona. Prihliadnuť bolo potrebné najmä na
veľmi dlhú dobu konania, predovšetkým pred súdom, kedy nebolo možné celkovú dĺžku konania pripísať
v podstatnej miere zavineniu obžalovaného, preto bolo dôvodné aplikovať ustanovenie § 39 odsek 1
Trestného zákona.

Podľa § 2 odsek 7 Trestného poriadku, každý má právo, aby jeho trestná vec bola spravodlivo a v
primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom v jeho prítomnosti tak, aby sa mohol
vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa čl. 6 odsek 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o oprávnenosti akéhokoľvek trestného
obvinenia proti nemu.

Porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote je bezpochyby významným zásahom do
princípov zaručujúcich právo na spravodlivý proces. Neodôvodnené prieťahy a neprimeraná dĺžka
trestného konania sú závažným a nežiaducim javom, ktorý nielen odporuje zmyslu práva obvineného,
ale i poškodeného na spravodlivý proces, ale je i v rozpore so základnými zásadami trestného práva a
odporuje účelu trestného konania. Účelom trestného konania je predovšetkým to, aby trestné činy boli

náležite zistené a ich páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaní a výnosy z trestnej činnosti boli
odňaté, pričom treba rešpektovať základné práva a slobody fyzických osôb a právnických osôb.
Primeranosť dĺžky konania je aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „Súd“)
posudzovaná s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu s prihliadnutím ku kritériám zakotveným
v judikatúre Súdu, akými sú zložitosť prípadu, chovanie sťažovateľa a chovanie štátnych orgánov,

poprípade čo je pre sťažovateľa v stávke. Súd v žiadnom zo svojich rozhodnutí nekonkretizoval
„všeobecne záväznú“ dobu, ktorú by bolo možné za primeranú lehotu považovať.
Dĺžka konania, ktorá s prihliadnutím na obťažnosť veci, postoj obžalovaného k trestnému stíhaniu a
procesný postup orgánov činných v trestnom konaní a súdu výrazne a neprimerane presahuje dĺžku
konania v porovnateľných veciach je takou okolnosťou prípadu, ktorá odôvodňuje pri ukladaní trestu

použiť mimoriadne zmierňovacie ustanovenie podľa § 39 odsek 1 Trestného zákona a uloženie trestu
odňatia slobody pod dolnú hranicu trestu ustanoveného týmto zákonom s obmedzením uvedeným v
ustanovení § 39 odsek 3 Trestného zákona.

Krajskýsúdsastotožnilsuloženýmtrestomodňatiaslobodyvovýmere3rokyokresnýmsúdom,ktorýbol

obžalovanému podľa § 51 odsek 1 s použitím § 49 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona podmienečne
odložený na skúšobnú dobu 5 rokov ako s trestom primeraným a zákonným s poukazom na mimoriadne
okolnosti prípadu spočívajúce v dĺžke konania, ktorý trest považoval z hľadiska účelu trestu za dôvodný,
nakoľko takto uložený trest obžalovanému zabráni v ďalšom období v páchaní trestnej činnosti a povedieho k tomu, aby viedol riadny život. Obžalovanému bola v rámci probačného dohľadu uložená povinnosť
zamestnať sa, čo má prispieť k tomu, aby mal obžalovaný pravidelný príjem, a nedopúšťal sa majetkovej
trestnej činnosti.

Prokurátor v odvolaní taktiež namietal, že obžalovaný bol po spáchaní skutkov v danej veci dva
krát právoplatne odsúdený. K uvedenému krajský súd uvádza, že z registra trestov obžalovaného
a lustrácie v registri Generálnej prokuratúry je zrejmé, že obžalovaný bol v roku 2012 právoplatne
odsúdený trestným rozkazom Okresného súdu Bratislava 2 sp. zn. 4T/86/2009 okrem iného aj za trestné

činy sprenevery a podvodu na podmienečný trest odňatia slobody, ktorý mu bol 2.1.2023 odpustený
amnestiou, pričom skutky spáchal v roku 2001 až 2005, a v roku 2014 bol právoplatne odsúdený
rozsudkom Okresného súdu Nitra sp. zn. 6T/18/2006 za trestný čin neodvedenia dane na podmienečný
trest odňatia slobody, v ktorého skúšobnej dobe sa osvedčil, pričom skutky spáchal v roku 1998.
Obžalovaný teda skutky, za ktoré bol v roku 2012 a 2014 právoplatne odsúdený, spáchal ešte pred tým,
než sa dopustil skutkov v danej trestnej veci, teda obžalovaný sa po roku 2010 nedopustil konania, za

ktoré by bol odsúdený, na čo treba prihliadať v tom smere, že po spáchaní skutkov v danej trestnej
veci, teda po roku 2010 obžalovaný už viedol riadny život, čo umožňovalo vyhodnotiť tak, že na ochranu
spoločnosti už nie je potrebné obžalovanému ukladať nepodmienečný trest odňatia slobody, keďže
počas takmer 14 rokov sa už nedopustil protiprávneho konania, za ktoré by bol odsúdený. Čo sa týka
priestupkov, tak obžalovaný po spáchaní skutkov v danej trestnej veci spáchal 5 priestupkov v doprave

menej závažného charakteru, čo v zásade nesvedčí o nevedení riadneho života obžalovaným.
Ukladanie prísnejšieho a nepodmienečného trestu odňatia slobody ako navrhol prokurátor, krajský súd
nepovažoval za dôvodné, keďže obžalovaný sa od roku 2010 nedopustil trestnej činnosti, za ktorú by bol
odsúdený (skutky v odsúdeniach z roku 2012 a 2014 spáchal obžalovaný do roku 2005), preto možno
mať dôvodne za to, že aj na ochranu spoločnosti pred obžalovaným bude postačovať trest odňatia

slobody podmienečne odložený na skúšobnú dobu s probačným dohľadom spolu s trestnom zákazu
vykonávať funkciu štatutárneho orgánu obchodnej spoločnosti, ktoré tresty sú primerané a zákonné,
zohľadňujúce všetky okolnosti prípadu aj pomery obžalovaného, ako i čas, ktorý uplynul od spáchania
skutkov.

K prokurátorom namietanému neuloženiu trestu prepadnutia majetku, ktorý mal byť ukladaný podľa §
58 odsek 2 Trestného zákona, krajský súd uvádza, že vzhľadom na skutočnosť, že obžalovaný skutky
pokračujúceho zločinu neodvedenia dane a poistného podľa § 277 odsek 1, odsek 4 Trestného zákona
spáchal v období od augusta 2009 do marca 2010, teda trestnosť činu bolo potrebné posudzovať a trest
ukladať podľa Trestného zákona účinného v čase spáchania činu, pokiaľ by neskorší zákon nebol pre

obžalovaného priaznivejší.
Podľa § 58 odsek 2 Trestného zákona v znení účinnom do 31.8.2010, trest prepadnutia majetku súd
uloží bez splnenia podmienok uvedených v odseku 1, ak odsudzuje páchateľa za spáchanie trestného
činu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a
obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 2, 3 alebo 4, trestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti

podľa § 233, trestného činu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296,
trestného činu založenia, zosnovania a podporovania teroristickej skupiny podľa § 297 alebo trestného
činuprijímaniaúplatkupodľa§328ods.2alebo3alebo§329ods.2alebo3aleboterorizmuaniektorých
foriem účasti na terorizme podľa § 419 a bude preukázané, že páchateľ nadobudol majetok alebo jeho
časť z nelegálnych príjmov.

Zo znenia ustanovenia § 58 odsek 2 Trestného zákona účinného v čase spáchania skutkov vyplýva, že
súd nemusel obligatórne ukladať trest prepadnutia majetku za spáchanie trestného činu podľa § 277
odsek 1, odsek 4 Trestného zákona. Obligatórne ukladanie trestu prepadnutia majetku podľa § 58 odsek
2 Trestného zákona za trestný čin podľa § 277 Trestného zákona bolo do Trestného zákona doplnené
až s účinnosťou od 1.9.2010, aj to za predpokladu, že páchateľ nadobudol majetok aspoň v značnom

rozsahu trestnou činnosťou alebo z príjmov pochádzajúcich z trestnej činnosti.
Čo sa týka prípadného fakultatívneho ukladania trestu prepadnutia majetku podľa § 58 odsek 1
Trestného zákona, tak podľa tohto ustanovenia v znení účinnom do 31.8.2010, trest prepadnutia
majetku môže súd uložiť vzhľadom na okolnosti spáchaného trestného činu a pomery páchateľa, ak
páchateľa odsudzuje na trest odňatia slobody na doživotie alebo ak ho odsudzuje na nepodmienečný

trestodňatiaslobodyzaobzvlášťzávažnýzločin,ktorýmpáchateľzískalalebosasnažilzískaťmajetkový
prospech veľkého rozsahu alebo ktorým spôsobil škodu veľkého rozsahu. V danej trestnej veci tak neboli
splnenépodmienkyanifakultatívnehoukladaniatrestuprepadnutiamajetku,keďžeobžalovanémunebolukladaný nepodmienečný trest odňatia slobody, nespáchal obzvlášť závažný zločin ani nešlo o škodu
veľkého rozsahu.
Z dôvodu nesplnenia zákonných podmienok pre ukladanie trestu prepadnutia majetku v danej trestnej

veci podľa Trestného zákona účinného v čase spáchania skutkov, okresný súd správne neukladal
obžalovanému tento druh trestu, a keďže prokurátor takýto druh trestu ani nenavrhol v záverečnej reči,
nemal okresný súd ani dôvod odôvodňovať jeho neuloženie.

Na základe prezentovaných úvah a právnych záverov krajský súd na verejnom zasadnutí postupom

podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie prokurátora ako nedôvodné zamietol. Tento rozsudok bol
prijatý jednomyseľne (§ 163 odsek 4 Trestného poriadku).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.