Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, January 24, 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Cdo/59/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2316200728
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 01. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lubor Šebo
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:2316200728.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne Z. L., narodenej XX. S. XXXX, Y. XXXX, zastúpenej
advokátskou kanceláriou PAČINDA AK s. r. o., Tomášov, Lesná 12, IČO: 50 063 995, proti žalovanej
Obec Šoporňa, Šoporňa 1179, IČO: 00 306 207, zastúpenej advokátom Mgr. Slavomírom Trnkócym,
Bratislava, Záhradnícka 71, o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru a iné, vedenom na Okresnom
súde Galanta pod sp. zn. 10Cpr/1/2016, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trnave

zo dňa 10. marca 2021 sp. zn. 24CoPr/5/2020, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanej priznáva nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Galanta (ďalej aj „súd prvej inštancie") v poradí druhým rozsudkom z 10. septembra

2020 č. k. 10Cpr/1/2016-258 I. výrokom žalobu o určenie neplatnosti výpovede zamietol, II. výrokom
žalobu o náhradu mzdy zamietol a III. výrokom žalovanej priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
1.1. Súd prvej inštancie zistil, že medzi žalobkyňou a žalovanou vznikol pracovnoprávny vzťah uzavretím
pracovnej zmluvy dňa 12.07.1982. Žalovaná ako zamestnávateľ vydala pracovný poriadok 16.02.2012,
v ktorom boli vymedzené pracovné povinnosti zamestnancov. V pracovnej náplni okrem iných povinností
žalobkyňa mala vymedzené vykonávať správu miestneho poplatku za vodu a kanalizáciu, poplatky

od občanov, faktúry od odberateľov, evidenciu úhrady platieb, vymáhanie nedoplatkov a vykonávať
ďalšie práce na príkaz starostu obce. Žalovaná žalobkyni doručila výpoveď v zmysle § 63 ods. 1
písm. e) Zákonníka práce dňa 29.09.2015, ktorú si žalobkyňa osobne prevzala v predmetný deň.
Výpoveď žalobkyni bola daná z dôvodu, že prvýkrát na porušenie pracovnej disciplíny bola upozornená
žalovanou dňa 24.03.2015, keď nedodržala prestávku na odpočinok a jedenie v trvaní 30 minút s tým,
že pracovisko opustila o 12.05 hod a vrátila sa až o 12.45 hod, kedy ju videl prichádzať starosta obce a

zamestnanec obce pán H. L.. Prerušenie pracovnej doby mala zapísané v knihe príchodov a odchodov z
pracoviska o 12.05 hod, avšak po príchode na pracovisko nezapísala svoj príchod z obeda do uvedenej
knihy, čím porušila príkaz starostu. Toto upozornenie zobrala žalobkyňa na vedomie dňa 26.03.2015.
Druhýkrát bola upozornená na porušenie pracovnej disciplíny dňa 11.09.2015 z dôvodu nezistenia stavu
vodomerov v osade Y., nevyčíslila a nezaslala výšku poplatkov pre jednotlivé domácnosti v osade a bola
upozornená, že sa jedná o opakované porušenie pracovnej disciplíny a zamestnávateľ bude postupovať

v zmysle Zákonníka práce.
1.2. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyňa dňa 24.03.2015
nedodržala prestávku na odpočinok a jedenie v trvaní 30 minút. Súd prvej inštancie vyhodnotil, že medzi
písomným vyjadrením a výpoveďou boli rozpory v tom, či žalobkyňa so svedkyňou L. išli spolu zapísať
odchod z pracoviska a ohľadne zápisu do knihy. Svedkyňa L. nevedela potvrdiť, že so žalobkyňou išli
na obed neskôr kvôli nejakej stránke, pretože túto nevidela a ani nepočula žalobkyňu telefonovať so

stránkou, lebo túto skutočnosť jej žalobkyňa oznámila len telefonicky. Žalobkyňa tak podľa súdu prvej
inštancie porušila pracovnú disciplínu tým, že nedodržala obedňajšiu prestávku v trvaní 30 minút, keďžalobkyňa pracovisko opustila o 12.05 hod a do práce sa vrátila o 12.45 hod, kedy ju videl prichádzať
na pracovisko starosta obce a zamestnanec obce pán H. L. a po príchode na pracovisko nezapísala
svoj príchod do uvedenej knihy. V prípade druhého porušenia pracovnej disciplíny žalobkyňa porušila

pracovnú disciplínu tým, že nezistila stav vodomerov v osade, nevyčíslila a nezaslala výšku poplatkov
pre jednotlivé domácnosti. Povinnosť žalobkyne nachystať výmery, zoznam neplatičov za vodné v
osade, výzvy na nedoplatky a nevymožiteľné pohľadávky za vodné vyplývala zo zápisnice z porady
konanej dňa 23.07.2015 a zabezpečiť stavy vodomerov v osade z porady konanej dňa 30.04.2015.
Žalobkyňa sa na tejto porade vyjadrila tak, že požiada pána L. alebo Y., aby ju tam zaviezli a veci dá

do poriadku, ktorú povinnosť si nesplnila, pričom úlohu mala ihneď vykonať. Tvrdenie žalobkyne, že
nemala fyzicky odpisovať stavy vodomerov v osade, bolo týmto vyjadrením podľa súdu prvej inštancie
vyvrátené. Žalobkyňa mala vedomosť o tom, že má odpisovať stavy vodomerov a následne vystaviť
faktúry pre domácnosti. Svedkyňa L. potvrdila, že žalobkyňa mala v určenom termíne zabezpečiť
odpočet vodomerov v osade. Žalobkyňa e - mailom požiadala svedka D., aby poprosil pána Y. o odpočty,
na základe ktorej skutočnosti upozornil pána Y., aby sa spojil so žalobkyňou a dohodli sa na odvoze

žalobkyne do osady za účelom odpisu stavu vodomerov. Svedok Y. potvrdil, že žalobkyňa sa ne neho
obrátila s tým, či ju autom zoberie do osady, ale viac za ním žalobkyňa neprišla.
1.3. Podľa súdu prvej inštancie žalobkyňa v obidvoch prípadoch porušila menej závažným spôsobom
pracovnú disciplínu, čím v prvom prípade porušenia pracovnej disciplíny porušila § 91 ods. 1 Zákonníka
práce, ktorý stanovuje 30 minútovú prestávku na odpočinok na obed a pracovný poriadok zamestnancov

žalovanej, ktorý v časti III. článku 11 vymedzil pracovný čas s prestávkou na odpočinok na obed od
pondelka do piatka v čase od 12.00 hod do 12.30 hod. okrem štvrtka, ktorý deň je nestránkovým dňom.
V druhom prípade žalobkyňa menej závažným spôsobom porušila pracovnú disciplínu neodpísaním
stavov vodomerov, čím porušila príkaz starostu na porade konanej dňa 30.04.2015. V obidvoch
prípadoch porušenia pracovnej disciplíny sa súd prvej inštancie riadil závažnosťou týchto porušení,

ktoré podľa jeho názoru dosahovali intenzitu menej závažného porušenia pracovnej disciplíny, pretože
žalobkyňa porušila Zákonník práce, vnútorný pracovný predpis a dodržiavanie pokynov svojho
zamestnávateľa. Za menej závažné porušenie pracovnej disciplíny bolo možné považovať aj nesprávne
zapisovanie do evidencie dochádzky. Súd prvej inštancie zistil, že žalobkyňa si inak vykonávala svoju
prácu k spokojnosti zamestnávateľa. Na základe nesplnenia pokynu zamestnávateľa podľa potvrdenia

starostu vznikla žalovanému škoda vo výške okolo 1000 eur. Súd prvej inštancie nesúhlasil s názorom
žalobkyne,ževdanomprípadesamohladopustiťlenneuspokojivéhoplneniapracovnýchúloh.Podstata
neuspokojivého plnenia pracovných úloh spočíva v tom, že pracovné úlohy sú zamestnancom plnené,
ale nie uspokojivo. V danom prípade ani o jednom porušení pracovnej disciplíny sa nedá hovoriť o menej
uspokojivomplnenípracovnýchúloh,lebovprvomprípadežalobkyňaprekročilaprestávkunaodpočinok

a obed a nesnažila sa starostovi vysvetliť situáciu ohľadne tohto prekročenia a v druhom prípade si svoju
povinnosť ohľadne zistenia stavu vodomerov nezačala ani plniť.

2. Krajský súd v Trnave (ďalej aj „odvolací súd") na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 10. marca 2021
sp. zn. 24CoPr/5/2020 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a priznal žalovanej voči žalobkyni nárok

na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
2.1. Odvolací súd konštatoval, že k porušeniu princípu rovnosti sporových strán v neprospech žalobkyne
v konaní pred súdom prvej inštancie nedošlo. Požiadavka žalobkyne, aby súd prvej inštancie vyžadoval
vyjadrenie k určitým pojmom vždy od oboch strán a kládol vždy rovnaké otázky obom stranám, by
znamenala formalizmus vo vedení konania. V súvislosti s touto odvolacou námietkou žalobkyne bol

rozhodujúcim fakt, že strany boli vypočuté v konaní pred súdom prvej inštancie, že mali možnosť
vyjadriť sa k všetkým dôkazom vykonaných v konaní pred súdom prvej inštancie, že im bolo umožnené
reagovať na všetky tvrdenia protistrany v konaní pred súdom prvej inštancie. Preto podľa odvolacieho
súdu porušenie zásady rovnosti nebolo možné vyvodiť zo skutočnosti, že súd prvej inštancie nekládol
absolútne rovnaké otázky žalobkyni a štatutárnemu orgánu žalovanej a už vôbec nie zástupcom strán,

keďže prednes zástupcov strán nemožno považovať za dôkazný prostriedok. Žalobkyni bola počas
celého konania pred súdom prvej inštancie daná reálna možnosť využiť svoje procesné práva predložiť
argumenty a reagovať na protiargumenty protistrany, vyjadriť sa k vykonaným dôkazom za podmienok,
ktoré ju podstatne neznevýhodňujú vo vzťahu k žalovanému a tiež jej bol poskytnutý rovnaký priestor v
konaní navrhnúť a predložiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a vyjadriť sa k dôkazom navrhnutých

protistranou.
2.2.Odvolacísúdsanestotožnilanisnámietkoužalobkyne,žesúdprvejinštanciejejneposkytolzvýšenú
právnu ochranu ako slabšej strane majúc za to, že súd prvej inštancie mal vykonávať ďalej dokazovanie
o tom, že žalovaná zakúpila telefóny po 23.07.2015. Na pojednávaní dňa 10.09.2020 sa štatutárny orgánžalovanej vyjadril, že mobilné telefóny zakupovali vo väčšom počte ako 15 ks postupne, neboli dodané
naraz, pričom po zaslaní mobilov od spoločnosti O2 sa tieto nachádzali u prednostu úradu a on ich
protokolárne odovzdal jednotlivým pracovníkom. Po tomto novom tvrdení štatutárneho orgánu žalovanej

ho žalobkyňa výslovne nepoprela (§ 151 CSP) a preto súd prvej inštancie správne postupoval, keď
nevykonal ďalšie dokazovanie o tejto skutočnosti. Odvolací súd mal síce za to, že sa jedná o spor s
ochranou slabšej strany, avšak ochrana zamestnanca súdom nie je bezbrehá a nespočíva v ďalšom a
ďalšom dopĺňaní dokazovania na preukázanie tvrdenia žalobkyne, hoci sama žalobkyňa ďalšie návrhy
na doplnenie dokazovania nemala. Z obsahu odvolania nebolo ani zrejmé, aké ďalšie dôkazy ohľadne

zakúpenia mobilných telefónov by mal súd prvej inštancie vykonať.
2.3. K odvolacej námietke žalobkyne, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam
ohľadne porušenia pracovnej disciplíny žalobkyňou, odvolací súd uviedol, že závery súdu prvej inštancie
o tejto otázke považuje za dostatočné. Odvolací súd nad rámec dodal, že dodržanie prestávky
na odpočinok a jedenie dňa 24.03.2015 v rozsahu 30 minút v čase od 12.15 hod do 12.45 hod.
nebolo žalobkyňou preukázané. V knihe dochádzky mala žalobkyňa zapísaný odchod na prestávku

na odpočinok a jedenie o 12.05 hod., čo nebolo medzi stranami sporné a vrátila sa o 12.45 hod,
čo rovnako nebolo medzi stranami sporné, pričom žalobkyňa tvrdila, že jej odchod na prestávku sa
uskutočnil neskôr a nemala následne možnosť opraviť tento údaj v knihe dochádzky. Žalobkyňa vo
vzťahu k tomuto porušeniu pracovnej disciplíny namietala, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil
svedeckú výpoveď pani L. a svedeckú výpoveď pani F.. Svedkyňa pani L. síce uviedla, že v predmetný

deň išli so žalobkyňou neskôr na obed a neskôr sa vrátili, avšak nevyjadrila sa, koľko prestávka na
odpočinok a jedenie skutočne trvala a na žalobkyňou tvrdenú skutočnosť, či chceli opraviť dátum
odchodu v knihe dochádzok sa nepamätala. Nebolo tak pravdou tvrdenie žalobkyne, že svedeckou
výpoveďou pani L. bolo preukázané, že v predmetný deň dodržala 30 minútovú prestávku, keďže
svedkyňa sa nevyjadrila k trvaniu prestávky v predmetný deň. Odvolací súd zároveň poukázal na rozpor

výpovede žalobkyne v konaní pred súdom prvej inštancie dňa 13.06.2016, v ktorej výpovedi uviedla, že
do knihy dochádzky napísala príchod o 12.30 hod, s jej odvolacou argumentáciou, v ktorej tvrdila, že
po príchode na pracovisko bola kniha dochádzok uzamknutá v kancelárii u prednostu. Ani zo svedeckej
výpovede pani F. nemožno bez pochybností vyvodiť záver, že žalobkyňa nemohla opraviť údaj v knihe
dochádzok, nakoľko sa kniha nachádzala u starostu, keďže svedkyňa sa vyjadrila, že bola svedkom, že

kniha sa zabudla vyložiť, avšak nevedela potvrdiť, že uvedené nastalo aj v predmetný deň 24.03.2015.
Bez ohľadu na motiváciu k neskoršiemu odchodu na prestávku na odpočinok a jedenie v predmetný
deň podľa odvolacieho súdu bolo potrebné prisvedčiť súdu prvej inštancie o nedodržaní doby trvania
prestávky na odpočinok a jedenie žalobkyňou.
2.4. Žalobkyňa ďalej namietala záver súdu prvej inštancie, že bola povinná vykonať odpočty vodomerov

v osade Y., keď v tejto súvislosti spochybňovala pravosť zápisnice z porady zamestnancov Obecného
úradu v Šoporni zo dňa 23.07.2015. K uvedenej odvolacej námietke odvolací súd poukázal na to,
že správne súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobkyňa neuposlúchla pokyn starostu (odsek 41
odôvodnenia napadnutého rozsudku), ktorá skutočnosť vyplývala z porady konanej 30.04.2015 a
dňa 23.07.2015 a odvolací súd sa pridržal záverov súdu prvej inštancie uvedených v napadnutom

rozsudku. Odvolací súd k uvedenému poznamenal, že vykonaním dokazovaním bolo preukázané, že
porady zamestnancov u žalovanej sa konali a zápisnice z nich vyhotovoval prednosta. V zápisnici
zo dňa 30.04.2015 bolo uvedené, že úlohou žalobkyne je zabezpečiť stav vodomerov z osady Y.
a v zápisnici zo dňa 23.07.2015 bolo uvedené, že úlohou žalobkyne je najneskôr do 25.08.2015
nachystať výmery, zoznam nedoplatkov za vodné a stočné v osade Y., z čoho jasne vyplývala povinnosť

žalobkyne uskutočniť odpočet vodomerov v osade Y.. Ak žalobkyňa namietala uskutočnenie porady dňa
23.07.2015, o čom mala svedčiť informácia v nej obsiahnutá, že prednosta informoval o prípravách na
zrušenie pevnej linky a zakúpenie mobilných telefónov pre všetky kancelárie, k tomu odvolací poukázal
na bod 23 svojho odôvodnenia, čo štatutárny orgán žalovanej objasnil vyjadrením, že mobilné telefóny
zakupovali vo väčšom počte ako 15 ks postupne, neboli dodané naraz, čo potvrdil aj vo svojej svedeckej

výpovedisvedokpánD..Pokiaľajžalobkyňaspochybňovalaurčitosťpokynustarostuuskutočniťodpočet
vodomerov v osade Y., resp. zadanie jej tejto úlohy vôbec, tu odvolací súd zdôraznil, že svedkyňa pani L.
potvrdila, že žalobkyni bol daný termín, dokedy má zabezpečiť odpočet vodomerov v osade Y. a svedok
pán D. uviedol, že žalobkyni bol daný starostom pokyn zistiť stav vodomerov na pracovnej porade, ktoré
výpovede svedkov spolu s obsahom zápisníc z porád zamestnancov sú jasným dôkazom o povinnosti

žalobkyne uskutočniť odpočet vodomerov v osade Y. v určenej lehote.
2.5. Pokiaľ žalobkyňa namietala, že súd prvej inštancie sa nesprávne vysporiadal s otázkou, aký
všeobecnezáväznýprávnypredpis,čiinternýpredpisžalovanejmalaporušiťvprípadeprvéhoporušenia
pracovnej disciplíny, odvolací súd poukázal na to, že podľa článku 9 prvá veta a článku 11 odsek 2Pracovného poriadku zamestnancov Obce Šoporňa v spojitosti s § 91 ods. 1 Zákonníka práce, bolo
povinnosťou žalobkyne dodržiavať prestávku na odpočinok a jedenie v trvaní 30 minút, čo žalobkyňa
porušila. Ani argument žalobkyne, že súd prvej inštancie neuviedol jasný právny dokument, z ktorého

vyplývalo, že žalobkyňa bola povinná vykonať odpočet vodomerov nemôže obstáť s poukazom na
odôvodnenie napadnutého rozsudku (odsek 35, 38), ktorý správne konštatoval, že žalobkyňa nesplnila
pokyn zamestnávateľa vykonať odpočet vodomerov, pričom nesplnenie pokynu zamestnávateľa bolo
nepochybne zavineným porušením pracovnej disciplíny. Z pracovnej náplne žalobkyne vyplývalo, že
k pracovným povinnostiam žalobkyne patrilo aj vykonávanie správy miestneho poplatku za vodu

a kanalizáciu, evidencia úhrady platieb, vymáhanie nedoplatkov. Odvolací súd bol toho názoru, že
povinnosť žalobkyne vykonať odpočet vodomerov vyplývala z jej pracovnej náplne, keďže pojem správa
znamená starať sa, resp. zabezpečiť riadny priebeh, či chod niečoho, v predmetnom prípade miestneho
poplatku za vodu a kanalizáciu, keďže bez uskutočnenia odpočtu vodomerov nie je možné správne
vyrubiť konkrétne poplatky v konkrétnych domácnostiach. Pokiaľ aj žalobkyňa mala pochybnosť o
obsahu svojej pracovnej náplne na porade konanej dňa 30.04.2015, dňa 23.07.2015 jej bol nadriadeným

zamestnancom daný jasný pokyn zabezpečiť stav vodomerov v osade Y. v určenom termíne.
2.6. Žalobkyňa namietala, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil intenzitu konania žalobkyne.
Zákonník práce rozlišuje dva stupne závažnosti porušenia pracovnej disciplíny - menej závažné
porušenie pracovnej disciplíny, ktoré je dôvodom pre výpoveď z pracovného pomeru a závažné
porušenie pracovnej disciplíny, ktoré je dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru alebo

výpoveď. Napriek tomu, že Zákonník práce tieto pojmy nedefinuje a neustanovuje, z akých hľadísk treba
pri ich posudzovaní vychádzať, správne súd prvej inštancie konštatoval, že v oboch prípadoch porušenia
pracovnej disciplíny sa jednalo o intenzitu menej závažného porušenia pracovnej disciplíny, keď
zohľadnil skutočnosti, že žalobkyňa pracovala u žalovaného od roku 1982, od roku 1992 ako samostatný
odborný referent, vykonávala svoju prácu k spokojnosti zamestnávateľa, porušenie pracovnej disciplíny

nemalo charakter sústavnosti (žalobkyňa porušila pracovnú disciplínu 2-krát) a dôsledok porušenia
pracovnej disciplíny (v čase porušenia pracovnej disciplíny) neuskutočnením odpočtu vodomerov a
následným nevyrubením poplatkov za vodu a kanalizáciu znamenal chýbajúci príjem v rozpočte obce
- žalovaného v sume cca 1 000 eur.
2.7. K námietke žalobkyne, že žalovaná nepreukázala zavinenie žalobkyne na porušení pracovnej

disciplíny, resp. že nebol splnený predpoklad zavinenia pre porušenie pracovnej disciplíny, odvolací súd
uviedol, že o porušenie pracovnej disciplíny pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním
idevtedy,akkonázamestnanec(vpodobekonaniaaleboopomenutia)priplnenípracovnýchúlohalebov
priamejsúvislostisnímvrozporespovinnosťami,ktorémubolistanovenéprávnymipredpismi,internými
predpismi,pracovnouzmluvoualebopokynomnadriadenéhovedúcehozamestnanca,pričomporušenie

pracovných povinností zamestnancom (protiprávnosť jeho konania) vyjadruje objektívny stav, ktorý tu
buď je alebo nie je a ktorý nastáva bez ohľadu na to, či ho zamestnanec chcel spôsobiť alebo vedel,
že môže nastať. V prvom prípade porušenia pracovnej disciplíny ani nebolo sporné, že doba trvania
prestávky na odpočinok a jedenie je 30 minút a v druhom prípade porušenia pracovnej disciplíny bolo
preukázané, že žalobkyni bol daný jasný pokyn uskutočniť odpočet vodomerov v obci Y. jej nadriadeným

zamestnancom, hoci žalobkyňa akékoľvek porušenie pracovnej disciplíny popierala. Správne súd prvej
inštancie vychádzal zo zistenia, že vedomosť žalobkyne o rozsahu jej pracovných povinností bola
preukázaná. Tým je dôvodné dané aj zavinenie žalobkyne na porušení pracovnej disciplíny minimálne
vo forme nedbanlivostného konania, keďže mala vedomosť o tom (teda vedieť mala a mohla), že svojim
konaním v prvom prípade a svojim nekonaním v druhom prípade, môže porušiť pracovnú disciplínu, hoci

sa sama spoliehala bez primeraných dôvodov, že porušenie pracovnej disciplíny nespôsobí. Žalobkyňa
konala pri porušení svojich pracovných povinností zavinene, keď nemala žiaden dôvod očakávať, že
jej zamestnávateľ bude tolerovať správanie, v rámci ktorého nedodržala dĺžku prestávky na odpočinok
a jedenie a nesplnila pokyn nadriadeného zamestnanca. Odvolacia námietka žalobkyne, že súd prvej
inštancie nemal preukázané zavinenie žalobkyne nie je opodstatnená.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj ,,dovolateľka") dovolanie, ktorého
prípustnosť vyvodzuje z § 420 písm. f) CSP. Dovolateľka žiadala, aby najvyšší súd rozhodnutie súdu
prvej inštancie v spojení s odvolacím súdom zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
3.1. Porušenie práva na spravodlivý proces dovolateľka namietala v súvislosti s vyhodnotením

dokazovania pred súdmi nižšej inštancie. Podľa nej sa súd prvej inštancie nezaoberal rovnakým
spôsobom dôkazmi predloženými oboma stranami. V rozpore so zásadou rovnosti strán sporu
sa zaoberal iba dôkazmi predloženými žalovanou, pričom dôkazy predložené žalobkyňou zostali
nepovšimnuté. Navyše odvolací súd sa s takýmto spôsobom vyhodnotenia dôkazov stotožnil. Žalobkyňapreto poukázala na značnú disproporciu v spôsobe vyhodnocovania dôkazov zo strany súdov nižšej
inštancie. Tvrdenia žalobkyne a tvrdenia svedkov svedčiacich v prospech žalobkyne, ktoré neboli
doložené jednoznačnými priamymi dôkazmi, mali súdy v základnom konaní za nepreukázané, naproti

tomu tvrdenia žalovaného, hoc aj bez dôkazov, mali súdy za relevantné. Podľa žalobkyne v napadnutom
rozsudku chýbalo konkrétne vyhodnotenie skúmania intenzity porušenia pracovnej disciplíny vo
vzťahu k jej osobe. Súdy v základnom konaní si mali vyhodnotiť, či jedno minimálne predĺženie si
obedňajšej prestávky a jedno nesplnenie si pracovnej úlohy bolo v porovnaní so vzorným plnením si
pracovných povinností žalobkyne počas 32 ročnej praxe takým porušením, ktoré aj napriek vágnosti

právnej a zmluvnej úpravy, zakladá spravodlivé dôvody pre platné rozviazanie pracovného pomeru so
žalobkyňou.Odvolacísúdsazároveňnevysporiadalsoskutočnosťou,prečosisúdprvejinštancienechal
interpretovať obsah pojmov v zápisniciach z porád od právneho zástupcu žalovanej a od žalobkyne ani
od jej právneho zástupcu si takéto interpretácie nežiadal. Podľa nej išlo o porušenie rovnosti strán, ak si
súd interpretuje pojmy, ktorých interpretácia spadá do jeho výsostnej voľnej úvahy len pomocou názoru
právneho zástupcu jednej zo strán. Nerovnosť v hodnotení dôkazov spočívala aj v tom, že súdy tvrdenia

svedkýň L. a F. vyhodnotili ako nepreukázané a pochybné, pričom žiadnym spôsobom nevyhodnotili,
že tieto tvrdenia môžu preukazovať hoci nie na 100 percent pravdivosť tvrdení žalobkyne. Žalobkyňa
zároveň namietala aj vyhodnotenie si hodnovernosti zápisnice z porady zamestnancov konanej dňa
23.07.2015 (v ktorej žalovaná uviedla, že ešte len plánuje zakúpenie mobilných telefónov) a to vo
vzťahu k správe od spoločnosti O2 Slovakia zo dňa 15.07.2016, ktorá uviedla, že všetky telefónne

čísla boli aktivované už 29.05.2015 a dodávka mobilných telefónov v počte 15 ks bola realizovaná
12,15 a 19.06.2015. Mala za to, že súdy aplikovali rozdielny prístup k stranám sporu, pokiaľ išlo o
posúdenieotázkydôkaznéhobremenaktýmtoskutočnostiam,ktoréžalovanánepreukázala.Súdynižšej
inštancie akceptovaním vyjadrenia žalovanej o údajnom zakúpení ďalších mobilných telefónov (oproti 15
preukázaným kusom) povýšili subjektívne tvrdenie žalovanej od objektívneho stanoviska od spoločnosti

O2 Slovakia zo dňa 15.07.2016, v dôsledku čoho bez náležitého dôkazu a v rozpore so zásadou
rovnosti strán v neprospech žalobkyne akceptovali hodnovernosť zápisnice z porady zamestnancov zo
dňa 23.07.2015, v ktorej mala byť žalobkyni uložená úloha, pomocou ktorej žalovaná vykonštruovala
dôvod pre druhé porušenie pracovnej disciplíny menej závažným spôsobom. Žalobkyňa bola toho
názoru, že vyžiadanie si objektívneho dôkazu a jeho následne nepredloženie zo strany žalovanej

(ohľadom zakúpenia mobilných telefónov) bolo jediným spôsobom ako mohla žalobkyňa objektívne
poprieť pravdivosť tvrdenia žalovanej a preto sa nestotožnila s argumentáciou odvolacieho súdu, že z
obsahu odvolania nebolo zrejmé, aké ďalšie dôkazy ohľadom zakúpenia mobilných telefónov mal súd
prvej inštancie vykonať.
Súdy v základnom konaní zároveň nezohľadnili ani skutočnosť, že svedecké výpovede v prospech

žalovanej neboli úplne objektívne, pretože išlo o zamestnancov žalovanej, a brali do úvahy tieto
svedecké výpovede ako dôkazy, ktorým dali rovnakú, ak nie ešte väčšiu váhu, než dôkazom navrhnutým
žalobkyňou. Zo strany súdov nebola zohľadnená ani skutočnosť, ktorú namietala žalobkyňa a to, že
viacerí svedkovia potvrdili, že zápisnice z porád zamestnancov nevideli, ani ich nepodpísali, ale boli
uložené u prednostu, teda súdy mali zohľadniť podľa žalobkyne aj to, že prednosta si mohol formulovať

znenie týchto úloh aj mierne odlišne. Záverom dovolateľka uviedla, že nerovnosť strán sporu sa prejavila
aj pri hodnotení svedeckých výpovedi svedkov F. a Y., keď súd prvej inštancie vyhodnotil tieto svedecké
výpovede bez toho, aby boli konfrontované s písomným vyjadrením žalobkyne.

4. Žalovaná sa k dovolaniu vyjadrila a žiadala, aby dovolací súd zamietol podané dovolanie ako

nedôvodné a žalovanej priznal náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd") ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že
dovolaniepodalavzákonnejlehote(§427ods.1CSP)stranasporu,vktorejneprospechbolonapadnuté
rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 CSP skúmal, či sú splnené ďalšie

podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania a bez nariadenia pojednávania
(§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.

Dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP

6. Dovolateľka porušenie práva na spravodlivý proces namietala v súvislosti s nesprávnym
vyhodnotením dôkazov pred súdmi nižšej inštancie, porušením zásady rovnosti sporových strán,
nedostatočným odôvodnením napadnutého rozsudku a s tým, že sa odvolací súd nevysporiadal s jej
námietkami.7. Právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto práva
patrí viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou tohto práva je možnosť fyzických

a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním
využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Z práva na spravodlivý
súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s
jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne
záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k

spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu
hodnotenia vykonaných dôkazov (pozri napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn.IV.ÚS252/04, I.ÚS50/04,II.ÚS3/97,II.ÚS251/03).Pojmovýmznakomvadyzmätočnostiuvedenej
v § 420 písm. f) CSP je, že a) k nej došlo nesprávnym „procesným" postupom, ktorý b) znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva c) v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces.

8. Ak dovolateľka vytýka konajúcim súdom nesprávne vyhodnotenie dôkazov, táto námietka je
nespôsobilou založiť prípustnosť dovolania z dôvodu, že prípadné nesprávne hodnotenia vykonaných
dôkazov odvolacím súdom, bez ďalších relevantných skutočností nemožno považovať za tzv.
zmätočnostnú vadu v procesnom postupe odvolacieho súdu, a to preto, že (i) hodnotenie dôkazov

prislúcha zásadne len tomu súdu, ktorý ich vykonal, teda v tomto prípade súdu prvej inštancie,
(ii) pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto
dôvodu nesprávne, ale táto skutočnosť sama osebe prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 420
písm. f) CSP nezakladá. Už dávnejšia judikatúra najvyššieho súdu (R 42/1993, R 37/1993, R 125/1999,
R 6/2000) ako aj viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu (napr. sp. zn. 2Cdo/130/2011, 5Cdo/244/2011,

6Cdo/185/2011 a 7Cdo/38/2012) zastávali názor, že ani prípadná neúplnosť či nesprávnosť skutkových
zistení a skutkových záverov nie je v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaná bez ďalšieho
za dôvod zakladajúci tzv. zmätočnostnú vadu konania. Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho
konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu týchto judikátov a rozhodnutí
nedotkli, preto ich treba považovať za naďalej aktuálne.

9. Dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd. Dovolací súd nedisponuje
oprávnením dokazovať hmotnoprávne skutky, na to slúži nachádzacie (základné) konanie a konanie
na odvolacom súde. Predmetom dokazovania pred dovolacím súdom sú napr. včasnosť a prípustnosť
dovolania; skutkový stav a výsledky dokazovania spred nižších súdov sa nemôžu pred dovolacím

súdom meniť (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M.,
a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, pri § 442). Dovolací súd bol preto
viazaný zisteniami súdov nižších inštancií ohľadom porušenia pracovnej disciplíny menej závažným
spôsobom zo strany žalobkyne.

10. Na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú teda povolané súdy prvej
a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 CSP viazaný
skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v
prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porov.
I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie

je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz,
porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery
nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu
práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle §
420 písm. f) CSP, avšak tieto vady v prejednávanej veci nezistil. Odvolací súd v odôvodnení svojho

rozhodnutia uviedol prečo sa stotožnil s vyhodnotením dokazovania súdom prvej inštancie týkajúceho
sa preukázania porušenia pracovnej disciplíny menej závažným spôsobom zo strany žalobkyne.

11. Rovnosť zbraní sa prejavuje ako rovnaká miera možnosti uplatňovania prostriedkov procesného
útoku, ale aj procesnej obrany v medziach stanovených CSP. Obsah princípu rovnosti sporových strán

v civilnom sporovom konaní sa tak prejavuje ako tzv. funkčná rovnosť, spočívajúca v takom procesnom
postupe súdu, aby sa každej zo sporových strán umožnilo v rovnakej miere realizovať svoje procesné
oprávnenia napríklad právo navrhovať dôkazy, vyjadriť sa k dokazovaniu či zúčastniť sa pojednávania
atď.12. Rovnosť účastníkov v konaní (čl. 47 ods. 3 ústavy) súd zabezpečuje vytvorením rovnakých
procesných možností na uplatnenie ich práv a plnenie ich povinností. Podstata tejto ústavnej zásady

spočíva v tom, že všetci účastníci konania (osobitne strany civilného sporového konania) majú
rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok bez
zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné postavenie alebo
procesná pozícia účastníka (strany sporu), nie je podstatné ani to, ktorý z účastníkov (sporových strán)
sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný (m. m. PL. ÚS 43/95, II. ÚS 35/02, II. ÚS 121/02, II.

ÚS 135/05, IV. ÚS 126/09). Táto ústavná zásada zaručuje len procedurálnu rovnosť v určitom konaní, nie
„rovnosť" v zmysle rovnakého či dokonca želaného výsledku pre každého účastníka takéhoto konania.
Aplikácia princípu rovnosti zbraní v postupe konajúceho súdu má zaručiť rozumný stav rovnováhy, v
ktorom protistrana môže reagovať na relevantné argumenty druhého účastníka konania, z čoho vyplýva,
že je na uvážení konajúceho súdu, či bude predostreté argumenty považovať za podstatné, a ako také
ich predloží ku konfrontácii druhej strane. Konajúci súd totiž popri rovnosti účastníkov konania musí

zaručiť aj plynulosť a rýchlosť konania, čo predpokladá selekciu len podstatných argumentov, ktoré
bude súd predkladať na vyjadrenie protistrane (III. ÚS 402/08, ZNaU 25/09). Z uvedeného vyplýva,
že zásada rovnosti účastníkov konania nie je absolútna. Procesnú rovnosť nemožno vykladať tak, že
by zákonodarca nemohol stanoviť rozdielny rozsah procesných práv a povinností v rôznych druhoch
konania, musí však rešpektovať rovnaký rozsah procesných práv a povinností v konaniach so zhodným

predmetom konania. (I. ÚS 284/2022).

13. Z obsahu spisu nevyplýva, že by došlo k porušeniu zásady rovnosti zbraní a že by dovolateľka bola
postupom súdov v základnom konaní na svojich procesných právach akokoľvek ukrátená. Z obsahu
tejto dovolacej námietky je zrejmé, že dovolateľka považujú za porušenie zásady rovnosti strán svoj

neúspech v spore, resp. právne posúdenie sporu súdom v jej neprospech. Treba si však uvedomiť,
že sporové konanie je konaním, kde vždy proti sebe stoja dve strany, ktorých tvrdenia a záujmy sú
v zásade protichodné, úloha súdu je práve v tom, aby na základe vykonaného dokazovania dospel
k záveru o (ne)pravdivosti tvrdení tej ktorej strany a prijal právne závery tomu zodpovedajúce. Je
teda zrejmé, že jedna strana v spore musí byť vždy tou neúspešnou. Podstata dovolania a jeho

dôvodov nemôže byť založená na samotnej skutočnosti neúspechu v konaní a na argumentácii, že
súdy mali považovať tvrdenia neúspešnej strany za pravdivé a relevantné. Samotným rozhodnutím súdu
a právnym posúdením sporu súdom totiž nemôže dôjsť k porušeniu práva na spravodlivý proces a
teda ani k porušeniu zásady rovnosti zbraní, pretože sa tým strane sporu neznemožňuje realizovať jej
procesné oprávnenia v priebehu konania pred súdom. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia §

420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že žalovaný sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožňuje
a do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania (v súčasnosti strana
sporu) pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi
a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov,
rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním

navrhnutýchdôkazovsúdom,prípadnedožadovaťsanímnavrhnutéhospôsobuhodnoteniavykonaných
dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

14. Konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť
rozsudkuodvolaciehosúduspotvrdzovanýmrozsudkomvytváraichorganickú(kompletizujúcu)jednotu,

rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu
prvej inštancie. Z odôvodnenia rozhodnutí nižších inštancií je dostatočne zrejmé, z ktorých skutočností
a dôkazov vychádzali, akými úvahami sa riadil súd prvej inštancie, ako ich posudzoval odvolací súd
a aké závery zaujal k jeho právnemu posúdeniu. Z rozhodnutia oboch súdov vyplýva, na základe
akých skutočností dospeli k záveru, že výpoveď zo strany žalovanej ako zamestnávateľa bola platná

a žalobkyňa porušila menej závažným spôsobom pracovnú disciplínu. Odvolací súd zrozumiteľným
a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu, jeho postup vo vzájomnej
súvislosti s konaním a rozhodnutím súdu prvej inštancie nemožno považovať za neodôvodnený, pričom
odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu má všetky náležitosti v zmysle § 393 CSP. Odôvodnenie
rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom

prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú
nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Za vadu zmätočnosti nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa
predstáv sporovej strany, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom.15. Podľa dovolacieho súdu boli súdmi nižšej inštancie zohľadnené aj argumenty a námietky žalobkyne.
Súd prvej inštancie poukázal na to, že v danom prípade sa nemohla žalobkyňa dopustiť len

neuspokojivého plnenia pracovných úloh, keďže žalobkyňa v prvom prípade prekročila prestávku na
odpočinok a obed a nesnažila sa starostovi vysvetliť situáciu ohľadne tohto prekročenia a v druhom
prípade si svoju povinnosť ohľadne zistenia stavu vodomerov nezačala ani plniť (bod 42 rozsudku
súdu prvej inštancie). Na uvedené nadviazal aj odvolací súd, ktorý poukázal na to, že napriek tomu,
že Zákonník práce nedefinuje stupne závažnosti porušenia pracovnej disciplíny a z akých hľadísk

je potrebné vychádzať, správne súd prvej inštancie konštatoval, že sa jednalo o intenzitu menej
závažného porušenia pracovnej disciplíny. Súdy nižšej inštancie sa podľa dovolacieho súdu vysporiadali
aj so skúmaním intenzity porušenia pracovnej disciplíny vo vzťahu k osobe žalobkyne, keď poukázali
na to, že žalobkyňa pracovala u žalovanej od roku 1982, od roku 1992 ako samostatný odborný
referent, vykonávala svoju prácu k spokojnosti zamestnávateľa, porušenie pracovnej disciplíny nemalo
charakter sústavnosti a dôsledok porušenia pracovnej disciplíny neuskutočnením odpočtu vodomerov

a následným nevyrubením poplatkov za vodu a kanalizáciu znamenal chýbajúci príjem v rozpočte
obce (žalovanej) v sume cca 1 000 eur. Odvolací súd sa tak stotožnil s kvalifikovaním porušenia
pracovnej disciplíny ako menej závažným ako zo strany žalovanej aj súdu prvej inštancie (bod 44
napadnutého rozsudku). Odvolací súd sa vysporiadal aj s tvrdením žalobkyne, prečo si súd prvej
inštancie nechal interpretovať obsah pojmov od právneho zástupcu žalovanej a od žalobkyne ani od

jej právneho zástupcu si takéto interpretácie nežiadal, keď mal za to, že porušenie zásady rovnosti
nebolo možné vyvodiť zo skutočnosti, že súd prvej inštancie nekládol absolútne rovnaké otázky
žalobkyni a štatutárnemu orgánu žalovanej a už vôbec nie zástupcom strán, keďže prednes zástupcov
strán nemožno považovať za dôkazný prostriedok. Žalobkyni bolo počas celého konania pred súdom
prvej inštancie daná reálna možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať

na protiargumenty protistrany, vyjadriť sa k vykonaným dôkazom za podmienok, ktoré ju podstatne
neznevýhodňujú vo vzťahu k žalovanému a tiež jej bol poskytnutý rovnaký priestor v konaní navrhnúť
a predložiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a vyjadriť sa k dôkazom navrhnutých protistranou
(bod 21 napadnutého rozhodnutia). Odvolací súd sa dostatočným spôsobom vysporiadal aj s námietkou
žalobkyne ohľadom vykonania ďalšieho dokazovania o plánovanom zakúpení mobilných telefónov, keď

uviedol, že na pojednávaní dňa 10.09.2020 sa štatutárny orgán žalovanej vyjadril, že mobilné telefóny
zakupovali vo väčšom počte ako 15 ks postupne, neboli dodané naraz, pričom po zaslaní mobilov
od spoločnosti O2 sa tieto nachádzali u prednostu úradu a on ich protokolárne odovzdal jednotlivým
pracovníkom. Po tomto novom tvrdení štatutárneho orgánu žalovanej ho žalobkyňa výslovne nepoprela
(§ 151 CSP) a preto súd prvej inštancie správne postupoval, keď nevykonal ďalšie dokazovanie o tejto

skutočnosti (bod 23 napadnutého rozsudku). Odvolací súd sa vysporiadal aj s námietkami žalobkyne
ohľadom skutočností, že tvrdenia svedkýň L. a F. vyhodnotil súd prvej inštancie ako nepreukázané
a pochybné a ohľadom skutočností hodnoverností zápisnice z porady zamestnancov konanej dňa
23.07.2015 (bod 35 a 36 napadnutého rozhodnutia). Dovolateľka poukázala aj na to, že nerovnosť strán
sporu sa prejavila aj pri hodnotení svedeckých výpovedi svedkov F. a Y., pričom podľa dovolacieho súdu

sa odvolací súd s touto skutočnosťou tiež vysporiadal dostatočným spôsobom v rámci odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia (bod 22).

16. Pokiaľ dovolateľka považovala za procesnú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP nesprávny právny
záver súdov nižšej inštancie, dovolací súd uvádza, že už podľa predchádzajúcej úpravy občianskeho

súdneho konania dospel najvyšší súd k záveru, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi
neznemožňuje právnym posúdením (viď R 54/2012 a tiež sp. zn. 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010,
3Cdo/53/2011, 4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011, 7Cdo/26/2010 a 8ECdo/170/2014). Podľa
právneho názoru najvyššieho súdu nie je po 1. júli 2016 žiadny dôvod pre odklon od vyššie
uvedeného chápania dopadu nesprávneho právneho posúdenia veci (nesprávneho vyriešenia niektorej

právnej otázky súdom) na možnosť strany civilného sporového konania uskutočňovať jej patriace
procesné oprávnenia. Na tom, že nesprávne právne posúdenie veci nezakladá žalobkyňou tvrdenú
vadu zmätočnosti (§ 420 CSP), zotrval aj judikát R 24/2017 a tiež viaceré rozhodnutia najvyššieho
súdu (por. sp. zn. 1Cdo/202/2017, 2Cdo/101/2017, 3Cdo/94/2017, 4Cdo/47/2017, 5Cdo/145/2016,
7Cdo/113/2017, 8Cdo/76/2018).

17. Zhrnúc uvedené nie je dovolacia námietka dovolateľky o porušení § 420 písm. f) CSP tým, že súdy
v základnom konaní nesprávne vyhodnotili dôkazy a nevysporiadali sa s argumentáciou žalobkyne,opodstatnená. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobkyne odmietol (§ 447 písm. c)
CSP).

18. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie o nároku žalovanej na náhradu trov konania o
dovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).

19. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.