Uznesenie – Ostatné ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, December 13, 2023

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Cdo/213/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3517206178
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 12. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Šobichová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2023:3517206178.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu V.. D. Č., narodeného XX. B. XXXX, I., Č.. Z.
XXX/XX, zastúpeného Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., Trnava, Hlavná 31, IČO: 36
865 281, proti žalovanému Fakultnej nemocnici Trenčín, Trenčín, Legionárska 28, IČO: 00 610 470,
zastúpenému advokátom Mgr. Dr. Antonom Kušnírom, Žilina, Jána Reka 13, za účasti intervenienta na
strane žalovaného: KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, Bratislava, Štefanovičova

4, IČO: 00 585 441, zastúpeného advokátom JUDr. Baltazárom Mucskom, Bratislava, Vajnorská 55, o
náhradu škody, vedenom na Okresnom súde v Trenčíne pod sp. zn. 21C/41/2018, o dovolaní žalobcu
proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 28. júla 2022 č. k. 5Co/40/2022 - 338, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 5Co/40/2022 - 338 zo dňa 28. júla 2022 z r u š u j e a vec
mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Trenčín (ďalej aj „súd prvej inštancie“) výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II.
žalovanému a intervenientovi na strane žalovaného priznal náhradu trov konania voči žalobcovi v
rozsahu 100 %. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal
voči žalovanému zaplatenia sumy 9.078,86 eura s príslušenstvom titulom bolestného, sťaženia
spoločenského uplatnenia, náhrady za stratu zárobku, náhrady nákladov na liečenie a zaplatenia
sumy 15.000 eur titulom náhrady za zásah do osobnostných práv. Žalobca odôvodnil nárok tým,

že došlo k ujme na jeho zdraví v dôsledku protiprávneho konania žalovaného. Dňa 11. júna 2015
žalobca podstúpil vo Fakultnej nemocnici Trenčín operáciu prínosových dutín a nosovej prepážky,
dňa 29. júna 2015 sa žalobca dostavil do otorinolaryngologickej ambulancie u žalovaného (ďalej len
„ORL ambulancia“) a ošetrujúci lekár sa rozhodol pre vykonanie punkcie nosovej dutiny. Napriek
vysloveným obavám zo zákroku, bol žalobcovi bez jeho predchádzajúceho písomného súhlasu zákrok
vykonaný. Punkčná ihla bola lekárom zavedená na pracovisku v ambulantných priestoroch, následne

sa žalobca musel na pokyn lekára premiestniť z kresla pre pacientov do vedľajšej administratívnej
miestnosti s punkčnou ihlou v nose na bežnú stoličku. Po pár sekundách žalobca cítil postupnú stratu
vedomia a začiatok nekontrolovaného pádu zo stoličky, kedy sa ošetrujúci lekár nachádzal vo vedľajšej
miestnosti a zdravotná sestra bola asi 2 m od žalobcu, čo neumožňovalo zabrániť pádu žalobcu v
bezvedomí zo stoličky na podlahu. Žalobca sa prebral na zemi, pričom od tohto momentu cítil intenzívnu
bolesť hlavy, spojenú s dezorientáciou, celkovou slabosťou, problémami s rovnováhou, následne bol s

lekárskou správou odoslaný na internú ambulanciu. Po prepustení do domáceho liečenia sa zdravotný
stav žalobcu zhoršoval, absolvoval viacero vyšetrení. Napokon bol u žalobcu zistený nález na krčnej
chrbtici, s konštatovaním trvalého poškodenia a bol mu doporučený invalidný dôchodok. Do chvíle,
kedy došlo k pádu, žalobca nemal žiadny úraz, v dôsledku ktorého by mohlo dôjsť k poškodeniu
krčnej chrbtice. Žalobca mal za to, že zo strany ošetrujúceho lekára I.. C. boli porušené štandardné
lekárske postupy pri výkone punkcie prínosových dutín, pacient nebol pred punkciou poučený o rizikách

zákroku, nebol počas celého lekárskeho výkonu fixovaný tak, aby sa eliminovalo riziko prípadného pádu
pacienta. Žalobcovi nebola poskytnutá primeraná zdravotná starostlivosť, prislúchajúca momentálnemukritickému zdravotného stavu. Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť a namietal, že došlo k pádu počas
vykonávanej punkcie nosovej dutiny dňa 29. júna 2015 a žalobcom popísaná udalosť bola založená
len na jeho tvrdeniach. Žalovaný poskytol žalobcovi zdravotnú starostlivosť správne. V tejto súvislosti

rozporoval aj tvrdenie žalobcu, podľa ktorého tento neudelil na predmetný zákrok informovaný súhlas
a predložil lekársku správu vyhotovenú I.. I. C. zo dňa 29. júna 2015 podpísanú žalobcom, v ktorej
sa výslovne uvádza, že bol riadne poučený. Poskytovanie zdravotnej starostlivosti žalobcovi zo strany
žalovaného bolo predmetom vykonaného dohľadu Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou,
o čom bol vyhotovený Protokol č. 266/2016 a pochybenie v zmysle porušení ustanovení § 4 ods.

3 zákona ě. 576/2004 Z. z. vykonaným dohľadom zistené nebolo. Žalovaný namietal aj vyčíslenie
škody, ktoré žalobca nezdôvodnil, nepredložil lekársky posudok zo dňa 28. augusta 2017 o bolestnom
a nezdokladoval uplatnený nárok na náhradu cestovných nákladov. Pokiaľ ide o uplatnený nárok
na nemajetkovú ujmu, jeho výška nie je zdôvodnená, je zjavne neprimerane vysoká, kedy peňažné
náhrady v takej výške priznávajú súdy v prípadoch smrti pacienta jeho najbližším pozostalým príbuzným.
Intervenient navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť, poukázal na absenciu predpokladov vzniku

nároku na náhradu škody, žalobca nepreukázal porušenie povinnosti, resp. protiprávne konanie
žalovaného, jeho zamestnancov. Skutkový dej je založený len na tvrdeniach žalobcu, bez akéhokoľvek
relevantného dôkazu. Rovnako Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou v protokole č. 266/2016
nenašiel v postupe žalovaného žiadne pochybenie.

2. Súd prvej inštancie po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 420 ods. 1 až 3, §
442 ods. 1, 3, § 444, § 446, § 449 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len
„Občianky zákonník“). Predpokladmi zodpovednosti za škodu sú protiprávny úkon vyvolávajúci škodu,
vznik ujmy, príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom (škodnou udalosťou) a ujmou a zavinenie.
Existencia predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu musí byť v každom jednotlivom prípade daná

a preukázaná, ak niektorý z prípadných predpokladov nebolo možné v určenom rozsahu preukázať,
zodpovednostný právny vzťah nevznikne a poškodenému nemôže byť priznaná náhrada škody.
Na vznik objektívnej zodpovednosti stačí splnenie prvých troch menovaných predpokladov, pričom
zavinenie sa v prípade objektívnej zodpovednosti neskúma. Zodpovedný subjekt sa za určitých okolností
môže svojej zodpovednosti zbaviť a to preukázaním, že ujmu, ktorá vznikla, nezavinil. Porušením

právnej povinnosti v medicínskom práve sa rozumie objektívne rozpor medzi tým, ako lekár skutočne
konal a tým ako konať mal, aby si splnil svoju povinnosť. Protiprávne konanie lekára môže spočívať
v tom, že nepostupoval lege artis, že nevyužil potrebné odborné znalosti a postupy pri vymedzení
anamnézy, stanovení diagnózy a liečebného postupu, zaistenia osobnej starostlivosti. Ak by z takejto
činnosti, kde lekár postupoval lege artis vznikla pacientovi ujma, nezodpovedá za túto ujmu, v dôsledku

chýbajúcej protiprávnosti takéhoto konania ako jedného z predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu.
Protiprávnosť konania je vylúčená v prípade súhlasu pacienta s vyšetrovacím či liečebným úkonom
lekára, v dôsledku, ktorého došlo k vzniku ujmy. Pod skutkovú podstatu všeobecnej zodpovednosti za
škodu v medicínskom práve možno zahrnúť predovšetkým prípady zavineného porušenia povinnosti
poskytovať zdravotnú starostlivosť v súlade so súčasne dostupnými poznatkami lekárskej vedy, teda

konanie non lege artis. Protiprávne konanie žalovaného videl žalobca v tom, že v súvislosti s výkonom
punkcie nosových dutín dňa 29. júna 2015 došlo v dôsledku nepozornosti lekára a sestry k jeho pádu zo
stoličky a v dôsledku toho k poškodeniu krčnej chrbtice. Pád zo stoličky v ORL ambulancii sa nepodarilo
žalobcovi preukázať. Osoby, ktoré mali byť pádu prítomné, vypočuté ako svedkovia, takúto udalosť
popreli. Potvrdili, že žalobcovi prišlo nevoľno s tým, že takýto stav môže pri uvedenom zákroku vzniknúť.

Všetky ostatné osoby, ošetrujúci lekári, príbuzní a známi o páde zo stoličky vedeli len z rozprávania
žalobcu, preto nebol dôvod vypočúvať ďalších navrhnutých svedkov. V postupe ošetrujúceho lekára I..
C. nevidel žiadne pochybenia ani Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Súd teda nezistil
chybný úkon pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti, ktorý by viedol k vzniku akejkoľvek ujmy žalobcu
a chýbal základný predpoklad úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody a súd žalobu zamietol.

Nakoľko nárok žalobcu nebol dôvodný vo svojom základe, nebol dôvod zaoberať sa ani dôvodnosťou
žalobcom uplatnených finančných nárokov. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 CSP, kedy
žalovaný a intervenient boli v spore úspešní v rozsahu 100 %, preto im súd priznal náhradu trov konania.

3. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „odvolací“) rozsudok súdu prvej inštancie

potvrdil. O náhrade trov konania rozhodol tak, že žalovaný a intervenient majú nárok na náhradu trov
odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.4. Odvolací súd poukázal na to, že v posudzovanej veci súd prvej inštancie vykonal vo veci rozsiahle
dokazovanie, náležite zistil skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa § 191 CSP a na základe
týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých založil svoje rozhodnutie a

rozhodnutie náležite odôvodnil.

5. V prejednávanej veci bolo predmetom odvolacieho konania posúdenie vecnej a právnej správnosti
rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým zamietol žalobu. Žalobca sa domáhal náhrady škody a náhrady
nemajetkovej ujmy z dôvodu, že po operácii prínosových dutín a nosovej prepážky u žalovaného

vykonanej dňa 11. júna 2015 sa žalobca dostavil do ORL ambulancie žalovaného dňa 29. júna 2015,
kde mu bola zo strany ošetrujúceho lekára I.. C. vykonaná punkcia nosových dutín (výplach nosových
dutín), v rámci ktorej nebola žalobcovi poskytnutá primeraná zdravotná starostlivosť, nebol poučený o
rizikách zákroku, pri ktorom došlo žalobcovi nevoľno, k strate vedomia, pádu žalobcu zo stoličky na
zem a k následnému poškodeniu krčnej chrbtice. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie
preukázané, že žalovaný, resp. jeho zamestnanci poskytli žalobcovi zdravotnú starostlivosť správne, t.j.

lege artis, a síce v konaní bolo preukázané, že žalobca má poškodený na krčnej chrbtici stavec C1, ale
nebolo preukázané, že k poškodeniu stavca došlo pri výkone punkcie nosových dutín dňa 29. júna 2015
u žalovaného v dôsledku pádu. Právnou podstatou tohto sporu bola otázka, či postup žalovaného pri
poskytovaní zdravotnej starostlivosti žalobcovi počas výkonu punkcie nosových dutín bol alebo nebol
lege artis, resp. či sa žalovaný pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti žalobcovi dopustil protiprávneho

konania,vpríčinnejsúvislostisktorýmdošlopočaszákrokukpádužalobcuapoškodeniukrčnejchrbtice.
Odvolací súd konštatuje, že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku
súdu prvej inštancie, ktoré je náležite odôvodnené, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce. Žalobca v
odvolanínamietalskutočnosti,ktoréužbolipredmetomrozsiahlehodokazovanianasúdeprvejinštancie,
s ktorými sa súd náležite vysporiadal, preto odvolacie námietky žalobcu neboli spôsobilé spochybniť

vecnú správnosť napadnutého rozsudku.

6. V preskúmavanej veci z vykonaného dokazovania vyplynulo, a to najmä z Protokolu č. 266/2016
o vykonanom dohľade ÚDZS zo dňa 14. júna 2016, zo znaleckého posudku č. 03/2020 zo dňa 6.
októbra 2020 vypracovaného znalkyňou I.. U. D., odbor zdravotníctvo a farmácia, odvetvie rádiológia a

rádiodiagnostika, zo svedeckých výpovedí zamestnancov žalovaného, že nedošlo k porušeniu právnej
povinnosti zo strany žalovaného (jeho zamestnancov), resp. poskytnutie zdravotnej starostlivosti
žalobcovi počas výkonu punkcie nosových dutín dňa 29. júna 2015 bolo lege artis a k poškodeniu
krčnej chrbtice nedošlo počas výkonu tohto zákroku. Zo záveru Protokolu č. 266/2016 ÚDZS vyplynulo,
že žalobca dňa 11. júna 2015 podstúpil na ORL klinike u žalovaného operačný výkon v rozsahu

resekcie hrany septa, supraturbinálnych antrostómií a turbinoplastiky z dôvodu stanovenej diagnózy
chronickej hyperplastickej rinosinusitídy s vybočením nosovej priehradky. Pooperačný vývoj bol bez
komplikácií, objektívny nález v rámci ambulantných kontrolných vyšetrení bol primeraný. Dňa 29. júna
2015 bol zrealizovaný výplach čeľustnej dutiny s negatívnym nálezom a indikované MRI vyšetrenie
hlavy, ktorého nález bol pri nasledujúcej ambulantnej kontrole hodnotený ako primeraný. Daná operácia

ani ambulantný výkon (výplach čeľustnej dutiny) obvykle nie sú spojené s ťažkosťami ako ich
opisoval pacient. Zvýšený tlak krvi a búšenie srdca svedčia skôr pre vegetatívnu symptomatológiu
v dôsledku nepriaznivého subjektívneho vnímania výkonu pacientom. Výplach prínosových dutín sa
nedá vykonať bez predchádzajúcej konzultácie s pacientom. Lekárska správa zo dňa 29. júna 2015
obsahuje písomný záznam o zrealizovanom výkone a pacientom podpísaný informovaný súhlas. Na

základe zdravotnej dokumentácie je možné skonštatovať, že operácia prínosových dutín bola správne
indikovaná na základe subjektívnych ťažkostí pacienta, rinoendoskopického a CT nálezu. Pacient horšie
znášal pooperačný vývoj, ale podľa záznamu z prvej pooperačnej kontroly bol stav primeraný, bez
znakov komplikácie. Pri ďalšej kontrole bol zrealizovaný výplach čeľustnej dutiny, ktorý pacient zle
toleroval a považuje ho za príčinu svojich následných zdravotných ťažkostí, pričom samotný výkon

nebol sprevádzaný komplikáciou, ale vegetatívnou symptomatológiou. ÚDZS v závere konštatoval,
že zdravotná starostlivosť zo strany žalovaného bola žalobcovi poskytnutá správne a nebolo zistené
porušenie ust. § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z.. Pokiaľ žalobca namietal, že Protokol č. 266/2016
ÚDZS nie je rozhodnutím, ktorým by bol súd viazaný v zmysle § 193 CSP, odvolací súd poukázal na
to, že zákonodarca zákonom č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou

starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov zriadil Úrad
pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou ako právnickú osobu, do právomoci ktorej v oblasti verejnej
správy zveril vykonávanie dohľadu nad verejným zdravotným poistením a dohľadu nad poskytovaním
zdravotnej starostlivosti. V zmysle ustanovenia § 18 ods. 1 písm. b) zákona č. 581/2004 Z. z. úradokrem iného vykonáva dohľad nad poskytovaním zdravotnej starostlivosti tým, že dohliada na správne
poskytovanie zdravotnej starostlivosti podľa ustanovenia § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z. o
zdravotnej starostlivosti a službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, a za podmienok

ustanovených zákonom ukladá sankcie, podáva návrhy na uloženie sankcie, ukladá opatrenia na
odstránenie zistených nedostatkov alebo ukladá povinnosť prijať opatrenia na odstránenie zistených
nedostatkov. Výkon dohľadu nad zdravotnou starostlivosťou je upravený v ust. § 43 a nasl. zákona č.
581/2004 Z. z., kde sa upravuje spôsob ako i postup výkonu uvedeného dohľadu. Výkonom dohľadu nad
poskytovaním zdravotnej starostlivosti sa zisťuje, či táto bola správne poskytnutá a teda, či boli vykonané

všetky zdravotné výkony na správne určenie choroby so zabezpečením včasnej a účinnej liečby s cieľom
uzdravenia osoby alebo zlepšenia stavu osoby pri zohľadnení súčasných poznatkov lekárskej vedy.
Výkon dohľadu je teda osobitný proces upravený v piatej časti zákona č. 581/2004 Z. z., ktorý ustanovuje
aj spôsob zisťovania skutkového stavu pri posudzovaní správneho poskytnutia zdravotnej starostlivosti
úradom. Upravuje práva a povinnosti úradu ako i poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, pričom zistené
nedostatky úrad uvedie v protokole o dohľade. Ustanovenie § 193 CSP, na ktoré poukázal žalobca, len

taxatívnym spôsobom vymedzuje prípady, ktoré ako prejudiciálne otázky súd v civilnom konaní nemôže
riešiť sám, pričom nie je vylúčené, aby súd vychádzal a prihliadol na závery ÚDZS vo vypracovanom
protokole o vykonanom dohľade nad zdravotnou starostlivosťou, ktorému bol zákonom č. 581/2004
Z. z. do právomoci zverený výkon dohľadu nad zdravotnou starostlivosťou a ktoré poskytujú súdu
odpovede na otázky z oblasti medicíny v spojení s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, na ktoré súd

nemá odborné znalosti. V konaní neboli vykonaným dokazovaním vyvrátené alebo spochybnené závery
ÚDZS uvedené v Protokole č. 266/2016, ktorým bolo konštatované správne poskytnutie zdravotnej
starostlivosti žalobcovi pri výkone punkcie nosových dutín dňa 29. júna 2015 v ORL ambulancii u
žalovaného v zmysle ust. § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z. a zároveň údaje obsiahnuté v Protokole
č. 266/2016 sú v súlade s predloženou zdravotnou dokumentáciou, ktorú zákonodarca stanovil ako

dôkazný prostriedok pri výkone dohľadu nad zdravotnou starostlivosťou. Podľa ustanovenia § 4 ods.
5 zákona č. 576/2004 Z. z. neoddeliteľnou súčasťou poskytovania zdravotnej starostlivosti je vedenie
zdravotnej dokumentácie. V zmysle rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 9Sžsk/13/2017 skutočnosti
týkajúce sa poskytovania zdravotnej starostlivosti sa prvotne preukazujú zdravotnou dokumentáciou.
Zdravotná dokumentácia je jediným dôkazným prostriedkom, ktorý zákonodarca stanovil pre výkon

dohľadu nad zdravotnou starostlivosťou. Odvolaciu námietku žalobca, že súd prvej inštancie sa
nezaoberal absenciou informovaného súhlasu pred vykonaním punkcie nosových dutín dňa 29. júna
2015, považoval odvolací súd za nedôvodnú, nakoľko z lekárskej správy zo dňa 29. júna 2015 vyplýva
záznam o zrealizovanom výkone a skutočnosť, že žalobca bol poučený v zmysle zákona č. 576/2004
Z. z., o čom svedčí žalobcom podpísaný informovaný súhlas. Nie je smerodajné, v akom rozsahu bol

žalobca poučený zo strany ošetrujúceho lekára, nakoľko bolo potrebné vychádzať zo skutočnosti, že
žalobca dal informovaný súhlas na výkon ambulantného zákroku, čo potvrdil v lekárskej správe zo dňa
29. júna 2015 svojim podpisom.

7. Vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania a vyššie prijaté závery odvolací súd zhodne so

súdom prvej inštancie konštatoval, že nebola naplnená základná podmienka zodpovednosti za škodu
(protiprávne konanie žalovaného) a nedošlo k porušeniu právnej povinnosti zo strany žalovaného, ktorú
mu ukladá zákon č. 576/2004 Z. z., v zmysle ktorého žalovaný ako poskytovateľ zdravotnej starostlivosti
je povinný túto poskytovať správne, teda tak, aby vykonal všetky zdravotné výkony na správne určenie
choroby so zabezpečením včasnej a účinnej liečby s cieľom uzdravenia osoby alebo zlepšenia stavu pri

zohľadnení všetkých súčasných poznatkov lekárskej vedy. K porušeniu právnej povinnosti žalovaného
(zo strany jeho zamestnancov) vo vzťahu k žalobcovi nedošlo, nakoľko punkcia nosových dutín u
žalobcu (výplach nosových dutín) bola vykonaná v súlade s medicínskymi štandardmi a postupmi, neboli
preukázané tvrdenia žalobcu o jeho páde počas výkonu punkcie a následnom poškodení stavca C1
krčnej chrbtice. Postup žalovaného pri výkone punkcie nosových dutín a samotné poskytnutie zdravotnej

starostlivosti bolo lege artis. Nemožno sa stotožniť ani s odvolacími námietkami žalobcu, že počas
výkonu punkcie nosových dutín došlo k pádu žalobcu zo stoličky a k následnému poškodeniu krčnej
chrbtice. V konaní neboli preukázané tvrdenia žalobcu o jeho páde a s tým spojeným poškodením stavca
C1 pri výkone punkcie nosových dutín dňa 29. júna 2015, keď uvedené skutočnosti nevyplývajú zo
zdravotnej dokumentácie, resp. z lekárskej správy zo dňa 29. júna 2015, ani zo znaleckého posudku č.

03/2020 zo dňa 6. októbra 2020 a tieto boli vyvrátené i svedeckými výpoveďami ošetrujúceho lekára a
zdravotnej sestry. V konaní nebolo sporné, že dňa 29. júna 2015 u žalobcu po výkone punkcie nosových
dutín došlo ku stavu kolapsu, k zvýšeniu krvného tlaku a búšeniu srdca, následne kvôli čomu bol žalobca
ešte v ten istý deň hospitalizovaný na internom oddelení u žalovaného, na ktorom oddelení nebolprijatý z dôvodu pádu a poškodenia chrbtice, ale z dôvodu zvýšeného krvného tlaku. Ošetrujúci lekár,
ktorý vykonával punkciu nosových dutín, ako aj ÚDZS uviedli, že výkon punkcie nosových dutín nie je
sprevádzaný ťažkosťami a dôvodom daného stavu žalobcu po ambulantnom výkone v podobe zvýšenia

krvného tlaku a nevoľnosti je skôr nepriaznivé subjektívne vnímanie výkonu pacienta (žalobcu). Zo
svedeckých výpovedí ošetrujúceho lekára I.. I. C. a zdravotnej sestry U. C.Z. vyplynulo, že po výplachu
nosových dutín sa žalobca necítil dobre, prišlo mu nevoľno, zdravotná sestra doviezla vozík, na ktorý
spolu s lekárom položili žalobcu do vodorovnej polohy, pričom počas uvedeného stavu žalobca nebol
sámvambulancii,nedošlotakkjehotvrdenémupáduzostoličkyalebovozíka,očomsvedčíajzdravotná

dokumentácia zo dňa 29. júna 2015, v ktorom sa nenachádza lekárska správa konštatujúca úraz žalobcu
ani žiadne vyšetrenia vykonané z dôvodu úrazu. Poškodenie krčnej chrbtice, resp. stavca C1 žalobcu
nepreukazuje ani znalecký posudok č. 03/2020 zo dňa 6. októbra 2020, z ktorého vyplynulo, že podľa
dostupných materiálov utrpel žalobca dňa 29. júna 2015 úraz/pád zo stoličky, bez následného vyšetrenia
RTG, CT, MR, pričom prvé vyšetrenie CT mozgu bolo zrealizované až dňa 28. júla 2015 v NsP Myjava,
pri ktorom však stavec Cl nie je zachytený. Dňa 17. augusta 2015 bolo zrealizované MR vyšetrenie

krčnej chrbtice v FNsP Skalica, v rámci ktorého stavec Cl bol zobrazený len v bočnej rovine a jeho
hodnotenie v tejto rovine v MR obraze nie je dostačujúce. CT vyšetrenie krčnej chrbtice bolo realizované
až dňa 6. júla 2016 v NsP Malacky, kde okrem degeneratívnych zmien tiel stavcov a medzistavcových
platničiek sú prítomné degeneratívne zmeny tela stavca C1 a C2, tzv. atlantodentálna artróza, s predným
osteofytom tela stavca Cl, ktorý vykazuje poúrazové zmeny, a to abrupcia ventrálneho osteofytu tela

stavca C1. Oblúk tela stavca C1 je však intaktný, v CT obraze bez traumatických zmien. Kontrolné
CT vyšetrenie krčnej chrbtice zo dňa 20. júna 2017 tento nález potvrdzuje. Znalkyňa upresnila, že CT
vyšetrenie zo dňa 6. júla 2016 odhaľuje abrupciu ventrálneho (predného) osteofytu tela stavca C1, bez
traumatických zmien predného oblúka tela stavca C1. Keďže vyšetrenie bolo zrealizované s veľkým
časovým odstupom od úrazu, dá sa hodnotiť len ako stav po abrupcii ventrálneho osteofytu tela stavca

C1, a to bez bližšej špecifikácie. Vzhľadom na absenciu kostného edému pri MR vyšetrení zo dňa 17.
augusta 2015 ako i na CT nález zo dňa 6. júla 2016 možno konštatovať, že nález je staršieho dáta, a
teda hodnotiť ho ako stav po úraze, bez bližšej časovej špecifikácie. Vzhľadom na uvedené znalecké
závery je síce nesporné, že v čase vykonania CT vyšetrenia krčnej chrbtice dňa 6. júla 2016 žalobca mal
poškodený stavec C1, avšak nebolo preukázané, že k poškodeniu stavca C1 došlo pri výkone punkcie

nosových dutín u žalovaného dňa 29. júna 2015, kedy v zmysle zdravotnej dokumentácie nedošlo k
pádu/úrazu žalobcu a zároveň ide o veľký časový odstup medzi výkonom punkcie nosových dutín a
CT nálezom krčnej chrbtice, ktorý nález je síce staršieho dáta, ale bez bližšej časovej špecifikácie,
preto nie je možné s presnosťou ustanoviť, kedy došlo u žalobcu k poškodeniu stavca C1 na krčnej
chrbtici. Odvolací súd sa nestotožnil s námietkami žalobcu, že súd zamietol jeho návrhy na vykonanie

dokazovania výsluchom svedkov preukazujúcich rozhodujúce skutočnosti. Súd prvej inštancie správne
vyhodnotil žalobcom navrhnuté svedecké výpovede za neopodstatnené, nakoľko išlo o zamestnancov
žalovaného, ktorí poskytovali žalobcovi zdravotnú starostlivosť dňa 29. júna 2015 až po výkone punkcie
nosových dutín, a to počas hospitalizácie žalobcu na internom oddelení u žalovaného, tieto osoby
neboli prítomné pri výkone punkcie a nemohli tak vypovedať o skutočnostiach, ktoré sa udiali počas

ambulantného výkonu.

8. Záverom odvolací súd dodal, že sa nezaoberal všetkými námietkami žalobcu obsiahnutými v jeho
odvolaní, keď odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá a ani nemusí odpovedať
na každú námietku, alebo argument uvedený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú

rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (uznesenie Ústavného
súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/2005). O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa
§ 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnému žalovanému a
intervenientovi odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu

100 %.

9. Proti predmetnému rozsudku žalobca podal dovolanie. Dovolanie podal z dôvodu podľa § 420
písm. f) CSP. V tomto smere namietal nevykonanie dôkazov navrhnutých žalobcom. Poukázal na to,
že súd prvej inštancie nepripustil žalobcovi vykonanie dôkazu výsluchom svedkov - I.. K., I.. D., N.. C.

a zdravotnej sestry pani N.. Podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie správne vyhodnotil žalobcom
navrhnuté svedecké výpovede za neopodstatnené, nakoľko išlo o zamestnancov žalovaného, ktorí
poskytovali zdravotnú starostlivosť žalobcovi dňa 29 júna 2015 až po výkone punkcie nosových dutín
a to počas hospitalizácie žalobcu na internom oddelení žalovaného, tieto osoby neboli prítomné privýkone punkcie a nemohli tak vypovedať o skutočnostiach, ktoré sa udiali počas ambulantného výkonu.
K tomuto poukázal na rozhodnutia ústavného súdu III. ÚS 332/2009, II. ÚS 168/2019 a aj na rozhodnutie
najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/100/2018, resp. 5Cdo/202/2018. Žalobca namietal, že medzi stranami

bolo od počiatku sporné, či došlo k pádu žalobcu v ambulancii žalovaného. Žalobca mal za to, že
postupom súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožnil aj odvolací súd (nevykonanie dôkazu navrhnutého
žalobcom - výsluch zamestnancov žalovaného) došlo podľa názoru žalobcu k porušeniu jeho práva na
spravodlivý proces. Nevykonané výsluchy svedkov sú podľa žalobcu relevantnými pre toto konanie a
majú zodpovedajúcu výpovednú hodnotu, pričom nie sú nadbytočné. Naopak výpovede svedkov boli

schopné preukázať medzi stranami konania rozhodnú spornú skutkovú okolnosť, ktorá je pre meritórne
posúdenie žalobného nároku významná. Tieto osoby boli v prítomnosti žalobcu bezprostredne po jeho
kolapsovom stave, ku ktorému došlo v ambulancii I.. C.. Práve tieto osoby sú schopné jednoznačne
sa vyjadriť k tomu, čo im žalobca povedal, že sa stalo pri výkone punkcie nosových dutín dňa 29. júna
2015 a ďalej tiež, čo konkrétne komunikoval o pacientovi (žalobcovi) I.. C. preberajúcemu lekárovi I..
D.. Tieto výsluchy mali dotvárať celú reťaz žalobcom predložených listinných dôkazov a poškodenie

jeho zdravia v dôsledku pádu u žalovaného. Navyše aj Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou
vychádzal výlučne zo zdravotnej dokumentácie žalobcu, pričom tento vykonal dohľad na diaľku a nie na
mieste. Je preto evidentné, že úrad vzhľadom na absenciu údaja o páde žalobcu tak nemohol dospieť k
iným záverom. Žalobca tiež poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21Cdo/2682/2013,
podľa ktorého skutočnosť preukazovanú len nepriamymi dôkazmi možno považovať za preukázanú

vtedy, ak na základe výsledkov hodnotenia týchto dôkazov je možné bez rozumných pochybností
nadobudnúť istotu o tom, že sa táto skutočnosť naozaj stala; nestačí, ak prichádza do úvahy len možnosť
jej pravdivosti (t. j. pravdepodobnosť). Nepriamym dôkazom je taký dôkaz, ktorý dokazuje skutočnosť
inú, ale takú, z ktorej je možno usudzovať, či sa stala alebo nestala skutočnosť, ktorá je predmetom
dokazovania, objasňuje teda dokazovanú skutočnosť pomocou inej skutočnosti, ktorá má k dokazovanej

skutočnosti len nepriamy vzťah.

10. Žalobca k tomuto poukázal aj na silnejšie postavenie žalovaného. Naviac, keď aj všeobecná lekárka
žalobcu I.. C. potvrdila, že v zdravotnej dokumentácii žalobcu sa nenachádza žiadny lekársky záznam o
ošetrení žalobcu, resp. hospitalizácii z dôvodu poškodenia krčnej chrbtice žalobcu úrazom až do doby

jednoznačného diagnostikovania dlhodobých zdravotných ťažkostí žalobcu od 29. júna 2015 -po punkcii
PND u žalovaného.

11. Odvolací súd sa v napadnutom rozhodnutí nijako nevysporiadal s námietkami žalobcu, že súd
prvej inštancie kládol na žalobcu neprimerané nároky s ohľadom na dôkazné bremeno žalobcu, keď

nezohľadnil charakter sporu a postavenie žalobcu a žalovaného. Mal za to, že odvolací súd opomínal
fakt, že žalobca nemal možnosť nijako ovplyvniť skutočnosť, že v zdravotnej dokumentácii absentuje
údaj o jeho páde, resp., že ošetrujúci lekár si nesplnil svoju povinnosť týkajúcu sa vedenia zdravotnej
dokumentácie v zmysle § 19 ods. 1, ods. 2 písm. c) zákona č. 576/2004 Z. z.

12. Odvolací súd mal v tomto konaní postupovať v súlade s nálezom Ústavného súdu SR II. ÚS
716/2016. Ďalej poukazoval aj na nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia. Odvolací
súd sa nezaoberal všetkými námietkami žalobcu obsiahnutými v jeho odvolaní, nezaoberal sa teda
namietanými rozpormi v svedeckých výpovediach, keď sa jedná o tak zásadnú otázku, ktorá má
podstatný vplyv na výsledok konania. Nezaoberal sa namietanými rozpormi vo výpovediach najmä v

súvislosti s vierohodnosťou svedka I.. C. a zdravotnej sestry C.. Pritom sa jedná o takú zásadnú otázku,
ktorá má podstatný vplyv na výsledok konania a súd je postupom podľa § 387 ods. 3 CSP povinný sa s
ňou vysporiadať. Žalobca má za to, že chronológia jeho zdravotných komplikácií a samotná diagnostika
poškodenia stavca C1 potvrdzujú tvrdenie žalobcu o páde v ambulancii žalovaného dňa 29. júna 2015.
Kolapsový stav v medicínskom slovníku znamená, že ide o krátku stratu vedomia, ktorá vedie k slabosti

ažkochabnutiusvalstvavdôsledku,čohočlovekspadne.Ideoprechodnýstav,kedysavedomiečloveka
spontánne a rýchlo vráti. Práve v dôsledku tohto stavu došlo k pádu žalobcu zo stoličky v ambulancii
žalovaného, čo tvrdí žalobca v konaní od jeho počiatku. Ďalej odvolaciu námietku žalobcu, že súd prvej
inštancie sa nezaoberal absenciou informatívneho súhlasu pred vykonaním punkcie nosových dutín dňa
29.júna2015považovalzanedôvodnú,nakoľkozlekárskejsprávyzodňa29.júna2015vyplývazáznam

o zrealizovanom výkone a skutočnosť, že žalobca bol poučený, o čom svedčí žalobcom podpísaný
informovaný súhlas. Poukazoval pritom aj na § 6 ods. 1, 2 a 6 písm. a) a ods. 10 zákona č. 576/2004
Z. z. Z formulácie ustanovení týkajúcich sa poučenia zo strany lekára a poskytnutia informatívneho
súhlasu jednoznačne vyplýva, že k tomuto má dôjsť ešte pred poskytnutím zdravotnej starostlivosti -vykonaním lekárskeho zákroku. Z výpovede žalobcu ako aj I.. C. vyplýva, že žalobca o riziku kolapsu
nebol zo strany ošetrujúceho lekára vopred informovaný a poučený. Napokon sám I.. C. uviedol, že
podľa jeho názoru nie je potrebné každému pacientovi povedať, že môže omdlieť. Žalobca namietal,

že zo strany ošetrujúceho lekára poučený ani nebol a informovaný súhlas udelil v čase, kedy nebol pre
kolapsový stav po lekárskom zákroku schopný racionálne ani uvažovať. Pritom všetky tieto skutočnosti
podľa názoru žalobcu taktiež významne odzrkadľujú vierohodnosť výpovede I.. C., ktoré odvolací súd
považoval za jeden z dôkazov o tom, že žalobcom popisovaný skutok sa nestal. Odvolací súd uviedol
a rovnako aj súd prvej inštancie, že medzi stranami nebolo sporné, že žalobca mal poškodený stavec

C1 ak k poškodeniu stavca C1 mohlo dôjsť následkom úrazu. Žalobca pritom namietal v odvolaní, že
uvedené tvrdenie nie je pravdivé, keďže žalovaný od počiatku namietal poškodenie stavca C1 úrazom,
pričom žalovaný vychádzal z prepúšťacej správy zo dňa 18. mája 2015 po hospitalizácii žalobcu vo
Fakultnej nemocnici Skalica. Na preukázanie tvrdenia žalovaného, že poškodenie nenastalo v dôsledku
úrazu v ambulancii žalovaného súd zaviazal žalovaného na predloženie odborného stanoviska, ktorý
žalovaný ani nepredložil. Žalovaný ďalej uvádzal, že predmetné poškodenie stavca chrbtice nastalo v

dôsledku degeneratívnych zmien. Odvolací súd sa s touto námietkou žalobcu v napadnutom rozsudku
vôbec nezaoberal.
12.1. Vzhľadom na uvedené žiadal, aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil
odvolaciemu súdu na ďalšie konanie alebo zmenil tak, že dovolaniu žalobcu vyhovie. Zároveň si uplatnil
náhradu trov dovolacieho konania.

13. Žalovaný podal k dovolaniu žalobcu písomné vyjadrenie. K porušeniu práva na spravodlivé
súdne konanie uviedol, že žalobcom navrhnuté dôkazy výsluchom ďalších svedkov by v žiadnom
prípade neviedli k objasneniu spornej skutočnosti a to či pri poskytovaní zdravotného výkonu došlo
k pádu žalobcu v dôsledku, ktorého mu malo vzniknúť poranenie zakladajúce jeho nárok. Žiaden z

navrhovaných svedkov túto skutočnosť nemohol opísať, pretože ani podľa tvrdenia žalobcu navrhovaní
svedkovia neboli prítomní pri poskytovaní starostlivosti, pri ktorej mal vzniknúť žalobcovi škodlivý
následok. Podľa názoru žalovaného rozsah dokazovania, ktoré vykonal súd, postačoval na prijatie
záveru, ktorý bol prenesený tak do prvoinštančného ako aj druhoinštančného rozhodnutia. Podľa názoru
žalovaného nebolo možné sa stotožniť ani s tvrdením žalobcu, že súd kládol na žalobcu neprimerané

nároky na dôkazné bremeno, pretože žalovaný si splnil procesné povinnosti tak tvrdenia ako aj dôkazu
vlastných tvrdení a to predložením listinných dôkazov obsahujúcich riadne poučenie žalobcu ako aj
ďalších, ako bol protokol úradu pre dohľad, ktorý nezistil žiadne pochybenia pri výkone zdravotnej
starostlivosti zo strany žalovaného, ale naopak podľa úradu bola zdravotná starostlivosť poskytovaná
správne. Žalovaný nebol povinný dokazovať tvrdenia žalobcu, že došlo pri poskytovaní zdravotnej

starostlivostikpádužalobcu,ktorýspôsobilunehoškodlivýnásledok.Žalovanýniejepovinnýdokazovať
neexistenciu spornej skutočnosti, najmä ak preukázal inými dôkazmi, že škodlivý následok, ktorý
mal vzniknúť v príčinnej súvislosti s tvrdeným pádom nevznikol v dôsledku tejto udalosti, ale musel
vzniknúť v dôsledku inej príčinnej súvislosti, ktorú žalobca pred súdom zatajoval (prepúšťacia správa
neurologického oddelenia FNSP Skalica zo dňa 18. augusta 2015 z ktorej vyplýva, že nemohlo dôjsť k

poškodeniu chrbtice dňa 29. júna 2015, ale poškodenie chrbtice u žalobcu mohlo vzniknúť iným dejovým
priebehom ako pádom.

14. V čase tvrdeného pádu sa ani nedožadoval záznamu do zdravotnej dokumentácie o tom, že pri
poskytovaní zdravotnej starostlivosti k tejto skutočnosti došlo. Vzhľadom na uvedené žiadal dovolanie

zamietnuť a priznať žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

15. Kdovolaniusavyjadrilpísomneajintervenientnastranežalovaného.Zotrvalnavšetkýchdoterajších
vyjadreniach.Malzato,žekonajúcisúddostatočnezistilskutkovýstavariadnevykonalvšetkynavrhnuté
dôkazy, čo následne potvrdil aj odvolací súd. Mal za to, že nie je naplnený dovolací dôvod podľa § 420

písm. f) CSP. Nevykonanie žalobcom navrhnutých dôkazov konajúce súdy riadne zdôvodnili a možno
konštatovať, že tieto dôkazy by nepriniesli nové skutočnosti do konania. Stotožnil sa s vyjadreniami a
skutkovými tvrdeniami žalovaného prezentovanými v konaní. Žalobca nedokázal existenciu príčinnej
súvislosti medzi konaním žalovaného a poškodením zdravia žalobcu. V celom konaní bolo preukázané,
že žalobca bol zo strany lekára informovaný a sám trval na vykonaní zákroku. Žalobca v konaní sa

obmedzuje len na povinnosť tvrdenia bez toho, aby ju podložil relevantnými dôkazmi. Zároveň dal do
pozornosti, že dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné v zmysle § 423 CSP. Žalobca
nenaplnildovolaciedôvodypodľaCivilnéhosporovéhoporiadkuažiadal,abybolodovolanieodmietnuté,
alternatívne zamietnuté.16. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení,
že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§

429 ods. 2 písm. a) CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez
nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné.

17. Dovolateľ vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z § 420 písm. f) CSP a to porušením práva na
spravodlivý proces, ktorého podstatou je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich

práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované
právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce
konanie a rozhodnutie súdov v prejednávanej veci tak, aby konanie ako celok bolo nielen zákonné, ale
aj spravodlivé.

18. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach opakovane uviedol, že z hľadiska prípustnosti dovolania v

zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil
vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu,
že k tejto procesnej vade skutočne došlo (3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017, 8Cdo/73/2017).
So zreteľom na to pristúpil aj v danom prípade k posúdeniu opodstatnenosti argumentácie dovolateľa,
že procesne nesprávnym postupom súdov bolo zasiahnuté do jeho práva na spravodlivý proces.

19. Podľa konštantnej judikatúry najvyššieho súdu nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania
v zmysle § 420 písm. f) CSP paušálne tvrdenie o nedostatočne zistenom skutkovom stave, nevykonanie
všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (3Cdo/26/2017,
4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017, 8Cdo/187/2017). Súlad tohto právneho názoru s Ústavou Slovenskej

republiky posudzoval ústavný súd napríklad v uznesení sp. zn. II. ÚS 465/2017, nedospel však k
záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti. Na druhej strane Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojich
rozhodnutiach tiež vyslovil názor, že nevykonanie navrhovaného dôkazu, ktorý by mohol mať vplyv na
posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, možno
kvalifikovať ako porušenie práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (III. ÚS

332/09). Zásadám spravodlivého procesu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane základných ľudských práv a slobôd totiž zodpovedá požiadavka, aby súdmi urobené skutkové
zistenia a prijaté právne závery boli riadne (dostatočne) a zrozumiteľne (logicky) odôvodnené. V práve
na spravodlivý proces je obsiahnutá aj ďalšia ústavná zásada (čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 6 CSP), s
to „rovnosť zbraní“ v civilnom konaní, ktorá všeobecne zahŕňa tiež rovnosť bremien, ktoré sú na strany

sporu kladené a ktoré nesmie byť neprimerané (IV. ÚS 468/2018). Z práva na spravodlivý súdny proces
vyplýva aj podľa Európskeho súdu pre ľudské práva povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,
argumentmianávrhminavykonaniedôkazovstránsvýhradou,žemajúvýznamprerozhodnutie(Kraska
c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06).

20. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach vyslovil názor, že nevykonanie
navrhovaného dôkazu, ktorý by mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz
vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, možno kvalifikovať ako porušenie práva na spravodlivé
súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (III. ÚS 332/09). Zásadám spravodlivého procesu v
zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd

totiž zodpovedá požiadavka, aby súdmi urobené skutkové zistenia a prijaté právne závery boli riadne
(dostatočne) a zrozumiteľne (logicky) odôvodnené. V práve na spravodlivý proces je obsiahnutá aj
ďalšia ústavná zásada (čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 6 CSP), s to „rovnosť zbraní“ v civilnom konaní,
ktorá všeobecne zahŕňa tiež rovnosť bremien, ktoré sú na strany sporu kladené a ktoré nesmie byť
neprimerané (IV. ÚS 468/2018). Z práva na spravodlivý súdny proces vyplýva aj podľa Európskeho súdu

pre ľudské práva povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie
dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993,
II. ÚS 410/06).

21. V súlade s touto judikatúrou ústavného súdu Najvyšší súd SR rozhodol vo veci sp. zn.

4Cdo/100/2018. V tejto veci vyslovil, že procesnému právu účastníka navrhovať dôkazy zodpovedá
povinnosť súdu nielen o vznesených návrhoch (a dôkazoch) rozhodnúť, ale tiež, pokiaľ im nevyhovie,
vo svojom rozhodnutí odôvodniť, prečo, z akých dôvodov tak neurobil. Nevyhovenie dôkaznému návrhu
strany sporu možno založiť len tromi dôvodmi. Prvým je argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť, kuktorej overeniu alebo vyvráteniu je navrhnutý dôkaz je bez relevantnej súvislosti s predmetom konania;
ďalším je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí/nevyvráti tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto
tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou. Nakoniec tretím je nadbytočnosť dôkazu, t. j. argument,

podľa ktorého určité tvrdenie, ku ktorému overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo už
doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené alebo vyvrátené. Ak tieto dôvody zistené
neboli, súd postupuje v rozpore s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ktoré garantujú pre stranu
sporu ústavné právo na spravodlivý proces, čiže táto dôkazná vada (tzv. opomenuté dôkazy) takmer
vždy založí nielen nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, ale súčasne tiež

jeho protiústavnosť.

22. Žalobca vo vzťahu k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa § 420 písm. f) CSP predovšetkým
namietal nevykonanie navrhnutého dôkazu počas konania a to svedkami I.. D., zdravotnou sestrou
pani N., I.. K., N.. C., ktorí bol prítomní bezprostredne po jeho kolapsovom stave, ku ktorému došlo pri
výkone punkcie nosových dutín dňa 29. júna 2015 v ambulancii žalovaného, nedostatočné odôvodnenie

rozhodnutia odvolacieho súdu vo vzťahu k námietke rozporu vo svedeckých výpovediach I.M.. C. a
zdravotnej sestry pani C.Z. a taktiež kladenie neprimeraných nárokov na dôkazné bremeno žalobcu.
Všetky tieto okolnosti podľa žalobcu mali vplyv na ustálenie skutkového stavu vo veci, vo vzťahu k jeho
tvrdeniu, že k pádu žalobcu došlo v ambulancii žalovaného dňa 29. júna 2015, pričom tieto výsluchy
mali dotvárať celú reťaz žalobcom predložených listinných dôkazov o poškodení jeho zdravia v dôsledku

pádu u žalovaného.

23. Z obsahu súdneho spisu dovolací súd zistil, že žalobca si vo vzťahu k žalovanému uplatňoval
náhradu škody titulom bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, náhrady za stratu na zárobku,
náhrady nákladov na liečenie a nemajetkovú ujmu. Mal za to, že k ujme na jeho zdraví došlo v

dôsledku protiprávneho konania žalovaného, tak ako to podrobne uviedol v žalobe (pozri bod 1. tohto
odôvodnenia).

24. Dovolací súd poznamenáva, že medzi stranami nebolo sporné, že žalobca mal poškodený stavec
C1 a k poškodeniu stavca C1 mohlo dôjsť následkom úrazu (bod. 2 odôvodnenia rozsudku odvolacieho

súdu). Súdy v predmetnej veci vyhodnotili, že na základe vykonaného dokazovania, nebola naplnená
základná podmienka zodpovednosti za škodu (protiprávne konanie žalovaného) a nedošlo k porušeniu
právnej povinnosti zo strany žalovaného, ktoré mu ukladá zákon č. 576/2004 Z. z. v zmysle ktorého
žalovaný ako poskytovateľ zdravotnej starostlivosti je povinný túto poskytovať správne, teda tak, aby
vykonal všetky zdravotné výkony na správne určenie choroby so zabezpečením včasnej a účinnej

liečby s cieľom uzdravenia osoby alebo zlepšenia stavu pri zohľadnení všetkých súčasných poznatkov
lekárskej vedy. Súdy konštatovali, že neboli preukázané tvrdenia žalobcu o jeho páde a s tým spojeným
poškodením stavca C1 pri výkone punkcie nosových dutín dňa 29. júna 2015, keď uvedené skutočnosti
nevyplývali zo zdravotnej dokumentácie, resp. z lekárskej správy zo dňa 29. júna 2015 ani zo znaleckého
posudku č. 3/2020 a tieto boli vyvrátené i svedeckými výpoveďami ošetrujúceho lekára I.. C. a zdravotnej

sestry C.. V konaní nebolo sporné, že dňa 29. júna 2015 u žalobcu po výkone punkcie nosových dutín
došlo ku stavu kolapsu, k zvýšenému krvnému tlaku a búšeniu srdca a následne kvôli čomu bol žalobca
ešte v ten istý deň hospitalizovaný na internom oddelení u žalovaného, na ktorom oddelení nebol prijatý
z dôvodu pádu a poškodenia chrbtice, ale z dôvodu zvýšeného krvného tlaku ( bod. 21. odôvodnenia
rozhodnutia odvolacieho súdu).

25. Z tohto bodu odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu tiež vyplýva, že súd prvej inštancie zamietol
návrhy na vykonanie dokazovania zo strany žalobcu, pričom odvolací súd sa s uvedeným stotožnil,
keď uviedol, že navrhnuté svedecké výpovede boli vyhodnotené za neopodstatnené, nakoľko v podobe
svedkov išlo o zamestnancov žalovaného, ktorí poskytovali žalobcovi zdravotnú starostlivosť dňa 29.

júna 2015 až po výkone punkcie nosových dutín, pričom títo neboli prítomní pri výkone punkcie a nemohli
tak vypovedať o skutočnostiach, ktoré sa udiali počas ambulantného výkonu.

26. Žalobca počas konania opakovane tvrdil a poukazoval na to, že dňa 29. júna 2015 počas
zdravotného výkonu s punkčnou ihlou u I.. C. došlo k jeho pádu v dôsledku nevoľnosti a z tohto dôvodu

došlo k poškodeniu zdravia žalobcu - poškodeniu stavca - C1. Takisto v odvolaní namietal aj rozpory vo
výpovediach svedkov a to I.. C. a jeho zdravotnej sestry.27. Najvyšší súd po preskúmaní rozhodnutí súdov nižších inštancií v rozsahu danom dovolacími
dôvodmi konštatuje, že dovolacia námietka žalobcu týkajúca sa prípustnosti a dôvodnosti dovolania
podľa § 420 písm. f) CSP je opodstatnená. Procesný postup súdov nižších stupňov, ktorí odmietli

vykonať žalobcom navrhnutý dôkaz, resp. navrhnuté dôkazy - výsluch uvedených svedkov, podľa názoru
dovolacieho súdu mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu veci z hľadiska tvrdení žalobcu.
Nevykonanie navrhnutého dôkazu, ktorý by mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z
doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť možno kvalifikovať ako porušenie práva na
spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (pozri III. ÚS 332/09).

V takomto prípade by prichádzalo do úvahy aj vyslovenie porušenia základného práva na rovnosť
účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, keďže nevykonanie účastníkom
konania navrhovaného dôkazu by ho oproti druhému účastníkovi konania znevýhodňovalo.

28. Z rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 168/2019 vyplýva: ,, Ak všeobecný súd
nevykoná dôkaz navrhovaný stranou konania, hoci tento má preukazovať takú, medzi stranami konania

spornú skutkovú okolnosť, ktorá je pre meritórne posúdenie žalobného nároku významná, či dokonca
rozhodujúca, znemožní tým strane konania uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere,
že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces. Znamená to vo svojich dôsledkoch aj porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“

29. Podľa názoru dovolacieho súdu bolo povinnosťou súdov vykonať potrebné dokazovanie aj
vypočutím uvedených svedkov za účelom dôkladného posúdenia tvrdení žalobcu, že k poškodeniu
zdravia - krčnej chrbtice - stavca C1 došlo pri páde žalobcu dňa 29. júna 2015, tak ako to popisuje a
tvrdí žalobca. Dovolací súd je toho názoru, že aj keď uvedení svedkovia a to zamestnanci žalovaného
(ďalší zdravotní personál žalovaného - I.. D., I.. K., zdravotná sestra N., ktorí žalobcu následne preberali

po kolapsovom stave žalobcu z ambulancie I.. C.) a N.. C. neboli bezprostredne prítomní pri kolapse
žalobcu dňa 29. júna 2015, títo pokiaľ boli prítomní následne bezprostredne po kolapse žalobcu,
môžu prispieť k ozrejmeniu spornej skutkovej okolnosti, ktorá je pre meritórne posúdenie žalobného
nároku žalobcu významná. Z ich výpovedí je možné zistiť ako vnímali stav žalobcu bezprostredne po
jeho kolapsovom stave, čo im žalobca bezprostredne po kolapsovom stave uviedol a pod. Dovolací

súd v tomto smere sa stotožnil aj s tvrdením žalobcu o slabšom postavení poškodeného pacienta
v tomto spore s poukazom aj na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 716/2016, s ktorými
závermi sa stotožňuje a z ktorého vyplýva: Ústavný súd už v obdobnej veci uviedol, že objektívne limity
spojené s dokazovaním kauzálnej súvislosti, ako aj slabšie postavenie poškodeného pacienta sú tými
skutočnosťami, ktoré vedú v mnohých prípadoch k nespravodlivým výsledkom, pretože neadekvátna

náročnosť unesenia dôkazného bremena o príčinnej súvislosti medzi škodovou udalosťou a vznikom
škody zo strany pacienta je v prípade uplatňovania zásady „všetko alebo nič“ aj spravidla príčinou jeho
neúspechu v spore. Takéto riešenie sa javí byť nespravodlivé najmä v prípadoch, keď pre pravdivosť
skutkových tvrdení žalobcu hovorí vysoká miera ich pravdepodobnosti (II. ÚS 716/2016).
Z tohto rozhodnutia ďalej vyplýva: ,,V tejto súvislosti je potrebné ďalej uviesť, že problematika

spoznávania minulých javov, najmä príčinnej súvislosti, sa prenáša do procesnej roviny najmä v tom, že
základným východiskom pri uvažovaní o rozložení dôkazného bremena medzi strany sporu je pravidlo,
podľa ktorého ten, kto tvrdí, ten aj dokazuje (affirmanti incumbit probatio), čo v sporovom súdnom
konaní, pokiaľ ide o otázku preukázania príčinnej súvislosti, zaťažuje žalobcu. Ako správne A. Winterová
uvádza, v skutkovo a právne zložitých sporoch je tento základný sylogizmus spravidla nepostačujúci

aj preto, že spravodlivé usporiadanie procesných vzťahov vyžaduje, aby bola zohľadnená skutočnosť,
že mnohokrát nie je v možnostiach strany, ktorá určitú skutočnosť tvrdí, tiež svoje tvrdenia dokázať
(porovnaj prof. JUDr. Alena Winterová, CSc., a kolektív Civilní právo procesní. 6. aktualizované vydání.
Praha: Linde, 2011. s. 252). Jednou z oblastí, kde tieto problémy vystupujú zvlášť do popredia, sú
tzv. medicínskoprávne spory, ktoré sú charakteristické svojou skutkovou zložitosťou prejavujúcou sa

predovšetkým súbehom viacerých príčin spôsobilých privodiť daný následok alebo výrazným časovým
obdobím medzi príčinou a následkom, čo významne sťažuje dôkaznú situáciu, prípadne tým, že
úroveň aktuálneho stavu poznania v danom čase neumožňuje spoľahlivo objasniť tvrdený kauzálny
priebeh, nedokonalosťou postupov pri poskytovaní zdravotníckej starostlivosti alebo samotnou povahou
biologických procesov (porovnaj napr. DOLEŽAL, Adam - DOLEŽAL, Tomáš. Kauzalita v civilním právu

se zaměřením na medicínskoprávní spory. Praha: Ústav státu a práva AV ČR, 2016. s. 180).
Charakteristickou črtou týchto vzťahov, ktorá v priebehu súdneho konania mnohokrát zohráva
rozhodujúcu úlohu, je aj to, že medzi úrovňou poznania zdravotníckeho zariadenia a pacientom
je výrazná informačná asymetria v neprospech pacienta. Práve informačná nerovnomernosť medziúrovňou poznania zdravotníckeho zariadenia na jednej strane a jeho pacientom na strane druhej a
s tým spojená odborná znalosť zdravotníckeho zariadenia a spôsobilosť vnímať udalosti spojené s
poskytovaním zdravotníckych služieb lepšie alebo o ich priebehu zistiť viac a tiež jeho spôsobilosť

preventívne alebo následne zabezpečiť o tom dôkazné prostriedky sú tými okolnosťami, ktoré ho stavajú
do výhodnejšieho procesného postavenia v prípade sporu vo vzťahu k pacientovi, ktorý takéto možnosti
spravidla nemá. V prípade, ak má za takejto situácie poškodený pacient, ako slabšia strana v priebehu
súdneho konania dokázať príčinnú súvislosť medzi určitými právne relevantnými javmi, má v priebehu
dokazovania pred sebou pomerne náročnú úlohu, ktorá hraničí v mnohých prípadoch s jej faktickou

realizovateľnosťou. Práve objektívne limity spojené s dokazovaním kauzálnej súvislosti, ako aj slabšie
postavenie poškodeného pacienta sú tými skutočnosťami, ktoré v rámci štandardného dôkazného
sylogizmu vedú v mnohých prípadoch k nespravodlivým výsledkom, pretože neadekvátna náročnosť
unesenia dôkazného bremena o príčinnej súvislosti medzi škodovou udalosťou a vznikom škody zo
strany pacienta je v prípade uplatňovania zásady „všetko alebo nič“ aj spravidla príčinou jeho neúspechu
v spore. Takéto riešenie sa javí byť nespravodlivé najmä v prípadoch, keď pre pravdivosť skutkových

tvrdení žalobcu hovorí vysoká miera ich pravdepodobnosti. Uvedené tézy je potrebné úzko vnímať aj
z pohľadu ústredných funkcií zodpovednosti sa škodu, ktorou je funkcia preventívna a reparačná. Z
pohľadu naplnenia týchto funkcií zodpovednostného práva požiadavka stopercentnej miery dôkazu pre
účely unesenia dôkazného bremena poškodenému ukladá, aby pod procesnou sankciou neúspechu
v spore tvrdil a preukázal kauzalitu s absolútnou istotou, čo je vzhľadom na už uvedené cieľ, ktorý je

nereálny a v zásade objektívne nesplniteľný. Dôsledkom takto chápanej a aplikovanej miery dôkazu
o tvrdenej kauzalite je potom situácia, ktorá bráni aj realizácii hmotného práva tým, že na jednej
strane žalovanému poskytuje neadekvátnu výhodu v súdnom konaní a na strane druhej neodôvodnene
poškodzuje žalobcu, čo je zároveň v rozpore aj s princípmi procesného práva.
V medicínskoprávnych sporoch nie je v mnohých prípadoch z už uvedených dôvodov možné

jednoznačne určiť skutočnú príčinu vzniku škodlivého následku, ale túto možno stanoviť len s určitou
mierou jej pravdepodobnosti. V týchto prípadoch je nutné vziať do úvahy aj ďalšie prvky, na ktorých
je vybudovaný systém zodpovednostného práva, a zohľadniť ich v kontexte objektívnej kauzálnej
neistoty a vzájomnom nerovnocennom postavení tak, aby výsledok zodpovedal princípom, na ktorých
je zodpovednosť za ujmu/škodu postavená. V tejto situácii ide v zásade o vyvažovanie dvoch proti

sebe stojacich záujmov, a to práva poškodeného na jeho odškodnenie a na druhej strane záujem
na tom, aby povinnosť na náhradu škody zaťažovala iba toho, kto škodu skutočne spôsobil alebo ju
mohol svojím konaním odvrátiť. Neistota vo vzťahu k príčinnej súvislosti musí byť preto spravodlivo
rozdelená, pričom, ako uvádza F. Štajgr, požiadavka spravodlivého vyváženia faktickej nerovnosti
sporových strán je v zásade naplnená v prípade, ak je v pochybnostiach rozhodnuté v prospech toho,

komu vznikla ujma (porovnaj Dr. František Štajgr. Důkazní břemeno v civilním soudním sporu, Praha,
1931. s. 114). Sumarizujúc uvedené možno konštatovať, že požiadavka jednoznačného preukázania
príčinnej súvislosti bez možnosti pripustenia určitej rozumnej miery neistoty osobitne v sporoch, ktoré
majú svoj pôvod vo vzťahoch lekár (zdravotnícke zariadenie) a pacient (klient), je v štandardnom type
dôkazného sylogizmu neprimeraná, pretože narúša spravodlivú rovnováhu medzi dotknutými stranami

tým, že nereflektuje objektívne limity súvisiace s následným poznávaním minulých javov, zvlášť príčinnej
súvislosti, a proporcionálne nevyvažuje vzájomné asymetrické postavenie týchto subjektov, v ktorom má
zužuvedenýchdôvodov„navrch“zdravotníckezariadenie,keďženažalobcu(poškodeného)akoslabšiu
stranu v ich vzájomnom vzťahu kladie neúmerné nároky, čím mu v súdnom konaní fakticky znemožňuje
dosiahnutie ich uspokojenia, v dôsledku čoho porušuje aj jeden z aspektov práva na spravodlivé súdne

konanie, ktorým je rovnosť jeho strán.“

30. Aj vzhľadom na uvedené, bolo potrebné vypočuť navrhnutých svedkov zo strany žalobcu, na
objasnenie skutkových okolností, ku ktorým došlo v ambulancii u žalovaného dňa 29. júna 2015, aby
pre žalobcu postoj uvedených svedkov k veci nezostal takpovediac ,,otvorený“.

31. Porušenie práva na spravodlivý proces žalobcu v zmysle vytýkanej vady § 420 písm. f) CSP takisto
súvisí aj s nedostatkom dôvodov rozsudku odvolacieho súdu vo vzťahu k jeho odvolacej námietke, (aj
keď jeho ostatné odvolacie námietky nepovažoval odvolací súd za potrebné sa k nim vyjadriť, podľa
bodu 22. odôvodnenia), dovolací súd konštatuje, že odvolací súd sa nevyjadril k námietke žalobcu

rozporu vo výpovediach svedkov I.. C. a jeho zdravotnej sestry pani C., ktorí sa vyjadrovali k stanoveniu
skutkového deja, k samotnému ošetreniu žalobcu. K tejto odvolacej námietke odvolací súd nezaujal
žiadne stanovisko, iba konštatoval, že z týchto svedeckých výpovedí pri ustaľovaní skutkového deja, ženedošlo k tvrdenému pádu žalobcu dňa 29. júna 2015 a v dôsledku toho k poškodeniu krčnej chrbtice
u žalovaného, vychádzal.

32. Ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší (§ 449 ods. 1 CSP). Ak dovolací
súd zruší rozhodnutie môže podľa povahy veci vrátiť vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie, zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci patrí (§ 450
CSP). Najvyšší súd v súlade s citovanými ustanoveniami napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a
vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Ak bolo rozhodnutie zrušené a bola vec vrátená na ďalšie

konanie a rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazané právnym názorom dovolacieho
súdu (§ 455 CSP).

33. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§
453 ods. 3 CSP).

34. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.