Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, January 18, 2024

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 2Tos/1/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3123011477
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 01. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Dunčko
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2024:3123011477.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Dunčka a sudcov JUDr.
Jozefa Janíka a Mgr. Jána Odnogu na neverejnom zasadnutí konanom dňa 19. januára 2024 prejednal
sťažnosť odsúdeného A. B., nar. XX.XX.XXXX v B., trvale bytom B. XXX, t. č. vo výkone trestu odňatia
slobody v ÚVTOS Ilava, ktorú podal proti uzneseniu Okresného súdu Trenčín sp. zn. 7Pp/35/2023 zo
dňa 20.11.2023 a takto jednomyseľne

r o z h o d o l :

Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. sa sťažnosť odsúdeného A. B. zamieta, pretože nie je dôvodná.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Piešťany sp. zn. 8T/30/2017 zo dňa 16.04.2018 v spojení s uznesením
Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5To/107/2018 zo dňa 10.01.2019 bol A. B. odsúdený pre:
· pokračovací zločin krádeže spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 212 ods. 1, ods. 4 písm. b) Tr. zák. s
poukazom na § 138 písm. e) Tr. zák.,

· pokračovací prečin porušovania domovej slobody spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 194 ods. 1, ods.
2 písm. c) Tr. zák.,
· prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 Tr. zák.,

na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu so stredným
stupňom stráženia.

Uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 7Pp/35/2023 zo dňa 20.11.2023 (ďalej len „napadnuté
uznesenie“) bol podľa § 415 ods. 1 Tr. por. s použitím § 66 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. zamietnutý návrh
odsúdeného A. B. o podmienečné prepustenie z výkonu vyššie uvedeného trestu odňatia slobody.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odsúdený sťažnosť, ktorú zahlásil do zápisnice

o verejnom zasadnutí ihneď po jeho vyhlásení. Podanú sťažnosť odsúdený do dňa konania neverejného
zasadnutia už bližšie písomne neodôvodnil.

Krajský súd v Trenčíne, ako súd nadriadený súdu prvého stupňa, primárne zistiac, že podaná sťažnosť
je prípustná (§ 185 Tr. por.), bola podaná oprávnenou osobou (§ 186 Tr. por.) a v zákonom stanovenej
lehote (§ 187 Tr. por.), na neverejnom zasadnutí podľa § 192 ods. 1 Tr. por. preskúmal správnosť výroku

napadnutého uznesenia, proti ktorému sťažovateľ podal sťažnosť, ako aj konanie, ktoré tomuto výroku
predchádzalo, a takto dospel k záveru, že sťažnosť odsúdeného nie je dôvodná.
Krajský súd v prvom rade konštatuje, že súd prvého stupňa správne procesne postupoval, keď o návrhu
odsúdeného o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody rozhodoval na verejnom
zasadnutí, na vykonanie ktorého mal splnené všetky zákonné podmienky. Odsúdený tu mal možnosť
vyjadriť sa pred súdom prvého stupňa k priebehu doterajšieho výkonu trestu odňatia slobody, ako aj

k dôvodom, pre ktoré navrhoval svoje podmienečné prepustenie.Z písomného odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že súd prvého stupňa sa zaoberal
zákonnými podmienkami pre podmienečné prepustenie podľa § 66 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. Možno
prisvedčiť názoru súdu prvého stupňa v tom, že odsúdený spĺňa formálnu podmienku z pohľadu dĺžky

doteraz vykonaného trestu odňatia slobody (vykonal už viac ako dve tretiny z výmery uloženého trestu
odňatia slobody) – § 66 ods. 1 písm. b) Tr. zák.

Krajský súd sa taktiež stotožnil i s ďalšími závermi súdu prvého stupňa, že u odsúdeného nebola
splnená prvá materiálna podmienka spočívajúca v polepšení sa odsúdeného. Krajský súd dodáva, že

uodsúdenéhoniejesplnenáanidruhámateriálnapodmienkaspočívajúcavočakávanívedeniariadneho
života na slobode (ktorú súd prvého stupňa vzhľadom na nesplnenie prvej materiálnej podmienky ďalej
už bližšie neposudzoval, keďže pre podmienečné prepustenie sa vyžaduje súčasné splnenie nielen
formálnej podmienky, ale aj oboch materiálnych).

K tomu krajský súd dodáva, že splnenie týchto zákonných podmienok je predmetom dokazovania na

verejnom zasadnutí a v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Tr. por. preto majú konajúce súdy hodnotiť
dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia, ktoré je založené na starostlivom uvážení všetkých
okolností prípadu, a to jednotlivo i v ich súhrne.

Krajský súd považuje v prvom rade za potrebné zdôrazniť, že o výmere trestu, teda aj o dĺžke

pôsobenia výchovného účinku tohto trestu na odsúdeného primárne rozhoduje súd, ktorý vydal
právoplatný odsudzujúci rozsudok. Na druhej strane ale zákonodarca ustanovil možnosť predčasného
podmienečného prepustenia odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody. Z právnej úpravy tohto
inštitútu nepochybne vyplýva, že zákonodarca prezumuje možnosť nápravy páchateľov trestných činov
v rámci výkonu trestu odňatia slobody do takej miery, že i kratším výkonom tohto trestu, než ho uložil

súd v odsudzujúcom rozsudku, je možné pri správnom výchovnom pôsobení a pri nadväzujúcom plnení
povinností odsúdeného a jeho správaním preukazujúcim polepšenie dosiahnuť výchovný účel trestu,
teda nápravu páchateľa trestného činu, aby sa do budúcna už nedopúšťal trestnej činnosti aj pri jeho
pobyte na slobode. Zákonodarca však neurčil povinnosť podmienečne prepustiť každého odsúdeného
(Podľa § 66 ods. 1 Tr. zák. súd môže odsúdeného podmienečne prepustiť...), ale ponecháva na úvahu

súdu na základe dôkazov posúdiť, či výchovný účel trestu odňatia slobody aj kratšieho trvania zapôsobil
na toho ktorého odsúdeného v takom rozsahu, že z hľadiska zabezpečenia ochrany spoločnosti nie je
potrebné, aby vykonal celý uložený trest odňatia slobody.

K otázke posudzovania preukázania polepšenia krajský súd považuje tiež za potrebné poukázať na to,

že polepšenie je vývojový proces vnútornej premeny páchateľovej osobnosti, ktorý sa, pravda, navonok
prejavuje iba v jeho správaní. Pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení treba práve rozlišovať,
kedy je správanie a plnenie povinností vo výkone trestu iba prejavom vonkajšej adaptácie odsúdeného
v prostredí ústavu a kedy ide o známky skutočných zmien osobnosti odsúdeného, ktoré oprávňujú
predpokladať, že aj v budúcnosti bude viesť riadny život. Preto správanie odsúdeného vo výkone trestu

a plnenie povinností sú síce neopomenuteľnými, ale nie však jedinými hľadiskami, z ktorých možno
usudzovať na jeho polepšenie.

Krajský súd v zhode s názorom súdu prvého stupňa konštatuje, že počas doterajšieho výkonu trestu
odňatia slobody u odsúdeného nedošlo k adekvátnej náprave (k polepšeniu).

Z hodnotenia ústavu totiž vyplýva, že odsúdený neplní program zaobchádzania, nie je dostatočne
kritický k spáchanej trestnej činnosti, bagatelizuje každé svoje previnenie, nie je u neho daný pocit
zodpovednosti, má evidovaných 5 disciplinárnych trestov a žiadnu disciplinárnu odmenu. Svojim
správaním negatívne ovplyvňuje aj ostatných odsúdených a voľný čas trávi prevažne pasívne. Taktiež v

individuálnej práci s odsúdeným sa nepodarilo dosiahnuť pozitívne zmeny v hodnotovej orientácii. Jeho
postoj k vlastnej resocializácii je ľahostajný, odsúdený je voči zaobchádzaniu rezistentný.

Krajský súd k tomuto uvádza, že už len vyššie uvedený postoj odsúdeného k trestnej činnosti nemôže
byť prejavom jeho polepšenia, nakoľko si svoje negatívne konanie a jeho dôsledky ani po vykonaní

väčšej časti uloženého trestu odňatia slobody v plnom rozsahu neuvedomuje (nepripúšťa).

Zároveň krajský súd dodáva, že iba osoby podieľajúce sa na prevýchove odsúdeného počas výkonu
trestu odňatia slobody môžu podať objektívny obraz o stupni nápravy, pričom krajský súd nezistil takéskutočnosti, ktoré by takéto konštatovanie uvedené v hodnotení ústavu na výkon trestu akýmkoľvek
spôsobom spochybňovali.

Na úplný záver k nesplneniu prvej materiálnej podmienky spočívajúcej v polepšení sa krajský súd
uvádza, že ak súd nezistí „polepšenie sa“ odsúdeného, veľmi ťažko môže potom dospieť k záveru, že
by po podmienečnom prepustení na slobode už viedol riadny život.

Krajský súd aj preto dospel k záveru, že u odsúdeného nebola splnená posledná (druhá materiálna)

podmienka spočívajúca v očakávaní vedenia riadneho života na slobode.

Krajský súd len pripomína, že zmysel podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody nie
je v tom, aby za dobré správanie, prípadne za dobrú prácu vo výkone trestu (čo u odsúdeného neplatí),
bol páchateľ automaticky prepustený po vykonaní stanovenej doby na slobodu, bez zreteľa na to, aká
je prognóza jeho ďalšieho správania. Podmienečné prepustenie je totiž na mieste len v tom prípade, ak

vzhľadom ku všetkým okolnostiam, ktoré môžu mať v tomto smere význam, je odôvodnený predpoklad,
že odsúdený povedie aj na slobode riadny život a že tu nie je pre spoločnosť príliš veľké riziko recidívy.
Takou okolnosťou, ktorá má pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení význam, je aj predchádzajúci
spôsob života odsúdeného vrátane jeho trestnej minulosti. Posúdenie otázky prípadnej recidívy je svojím
spôsobom vždy len predpokladom vysloveným s väčšou či menšou mierou pravdepodobnosti, pričom

súd je vždy odkázaný na objektívne okolnosti, medzi ktoré je nutné považovať i doterajšie sklony
odsúdeného k páchaniu trestnej činnosti, vrátane jej početnosti.

Krajský súd považuje nápravu odsúdeného za podstatne sťaženú, nakoľko odsúdený je kriminálne
narušenejšou osobou so sklonmi k páchaniu najmä rôznorodej trestnej činnosti, opakovane bol

odsúdený pre majetkovú trestnú činnosť, ale opakovane aj pre násilnú trestnú činnosť (zločin
lúpeže), preto ho možno označiť za špeciálneho recidivistu. V minulosti už opakovane vykonával aj
nepodmienečné tresty odňatia slobody. Osobitne v neprospech odsúdeného čo do zvýšeného rizika
jeho recidívy po jeho prepustení na slobodu vyznieva fakt, že trest odňatia slobody, ktorý v súčasnosti
vykonáva, mu bol uložený pre skutok (resp. skutky) spáchaný relatívne v krátkom časovom období po

prepustení z predchádzajúceho výkonu trestu. Prepustený bol dňa 24.8.2015 a už v nasledujúcom roku
začal páchať trestnú činnosť, pre ktorú vykonáva trest odňatia slobody.

Osobu odsúdeného vzhľadom na tieto skutočnosti preto možno charakterizovať ako osobu s výraznými
sklonmi k páchaniu trestnej činnosti, pričom je zjavné, že z pohľadu predchádzajúcich odsúdení mal

dostatok možností preukázať snahu o vedenie riadneho života a zmenu svojho správania, avšak tieto
nevyužil, keď aj po výkone predchádzajúceho trestu odňatia slobody opakovane spáchal trestnú činnosť.

Odsúdený spôsobom svojho predchádzajúceho života teda preukázal, že „len hrozba“ výkonu trestu
odňatia slobody skutočne nepostačuje na splnenie zákonom predpokladaného účelu trestu a je potrebné

na neho pôsobiť práve výkonom trestu odňatia slobody, pretože odsúdený zjavne na slobode nie je
schopný viesť riadny život.

Predchádzajúci spôsob života odsúdeného nedáva pre krajský súd dostatočnú záruku, že jeho
protiprávne konanie sa už nebude opakovať. V jeho neprospech svedčí aj ústavom konštatované vysoké

riziko recidívy trestnej činnosti a jeho nepriaznivá resocializačná prognóza, s čím sa krajský súd plne
stotožňuje.Napokonvjehoneprospechsvedčíajskutočnosť,žeaktuálnytrestodňatiaslobodyvykonáva
v ústave na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Záverom krajský súd uvádza, že účelom trestu je najmä ochrana spoločnosti pred páchateľom trestnej

činnosti a trest má odrádzať aj ostatných členov spoločnosti od páchania trestných činov. Je tak v záujme
dovŕšenia nápravy odsúdeného a splnenia účelu uloženého trestu odňatia slobody, aby tento ďalej
vykonával tak, ako to ostatne navrhol aj riaditeľ ústavu na výkon trestu, keď ho neodporučil podmienečne
prepustiť z výkonu trestu odňatia slobody.

Z takto rozvedených dôvodov preto rozhodol krajský súd tak, že sťažnosť odsúdeného ako nedôvodnú
zamietol podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por., pretože nespĺňal dôsledne dve z troch zákonných
podmienok na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný prostriedok.