Rozsudok – Ostatné ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, November 23, 2023

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 2Sžk/2/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8016200871
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 11. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Valašiková

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2023:8016200871.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky

Valašikovej,PhD.,LLM.ačlenovsenátuJUDr.ZuzanaŠabová,PhD.aprof.JUDr.PhDr.PetraPotáscha,
PhD., v právnej veci žalobcu: I. K., trvale bytom D. D. E., E. XXX/XXX, právne zastúpený advokátom
JUDr. Borisom Bednárom, so sídlom Poprad, Štefánikova 873/9, proti žalovanému: Okresný úrad
Prešov, odbor výstavby a bytovej politiky, so sídlom Prešov, Námestie mieru 3, za účasti: 1./ G. K.,
trvale bytom C. XX, XXX XX C. 2./ Štátne lesy TANAPu Tatranská Lomnica, so sídlom Tatranská
Lomnica 66, 3./ Obec Červený Kláštor, Červený Kláštor 65, 059 06 Červený Kláštor 4./ Pamiatkový
úrad SR- Bratislava, so sídlom Cesta na Červený most 6, 814 06 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia a postupu žalovaného č: OU-PO-OVBP2-2016/38825/116374/ŠSS-ZV zo dňa 26. októbra
2016, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Prešove č.
k.: 6S/46/2016-87 zo dňa 20. októbra 2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k.: 6S/46/2016-87 zo dňa 20. októbra 2017 sa z r u š u j e a
v r a c i a Správnemu súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

I. Konanie pred správnym súdom

1. Krajský súd v Prešove (ďalej aj ako „správny súd“) rozsudkom č. k. 6S/46/2016-87 zo dňa 20. októbra

2017 (ďalej aj ako „napadnutý rozsudok“) rozhodol tak, že podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny
súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia
žalovaného č. OU-PO-OVBP2-2016/38825/116374/ŠSS-ZV zo dňa 26.10.2016 (ďalej len „napadnuté
rozhodnutie“), ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Obce Červený Kláštor, ako stavebného úradu, č. SÚ
5163/2013-Šizodňa14.apríla2014,ktorýmboložalobcovinariadenéodstrániťstavbu:„Predajnéstánky
rýchleho občerstvenia“ na pozemku parc. č. KN-C XXX v k. ú. V. T.. Správny súd zároveň účastníkom
náhradu trov konania nepriznal.

2. Správny súd k námietke žalobcu, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, z akého
dôvodu bolo odstránenie predmetnej stavby nariadené, uviedol, že v odôvodnení rozhodnutia žalovaný
jednoznačne uviedol, že dôvodom nariadenia odstránenia stavby stavebným úradom je jej dočasný
charakter, pričom uplynul čas jej trvania ako aj účel, na ktorý bola zriadená. Táto skutočnosť je podľa
správneho súdu zrejmá aj z obsahu administratívneho spisu žalovaného, z ktorého vyplýva, že dňa
11.03.1998vydalOkresnýúradvKežmarku,odborživotnéhoprostredia,oddeleniestavebnéhoporiadku
rozhodnutie č. OU- ŽP/3254/98-Gal, ktorým podľa § 88a ods. 4 Stavebného zákona dodatočne povolil

stavebníkovi I. K. stavbu „Predajné stánky rýchleho občerstvenia v Obci Červený Kláštor“ ako dočasnú
stavbu na medziprístavisku pltí pri NKP Červený Kláštor na pozemku parc. č. XXX k. ú. V. T.. Týmto
rozhodnutím bolo zároveň podľa § 82 Stavebného zákona povolené užívanie tejto stavby, s uvedením
podmienky, že stavba bude slúžiť účelu stanovenému rozhodnutím, má charakter dočasnej stavbys termínom do októbra 1998, a že vlastník stavby je povinný prevádzku ukončiť po skončení letnej
turistickej sezóny a zahájiť odstraňovanie stavby s termínom do decembra 1998.
3. V súvislosti s namietaným nedostatočným odôvodnením rozhodnutia správneho orgánu, správny

súd poukázal na skutočnosť, že nie je nevyhnutné, aby sa správny orgán zaoberal každou vznesenou
námietkou, avšak musí byť z neho zrejmé, na základe čoho dospel k právnemu záveru vo svojom
rozhodnutí. Na podporu tejto argumentácie správny súd poukázal na právny názor Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky vyjadrený v uznesení sp. zn. 6Sžo 227/2010 zo dňa 26.10.2011. Na základe
uvedených skutočností bol správny súd toho názoru, že žalovaný v potrebnom rozsahu zistil skutkový

stav, tento správne právne posúdil, rozhodnutie náležite a zrozumiteľne odôvodnil.
4. Ďalej správny súd uviedol, že z obsahu administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že rozhodnutie
Okresného úradu v Kežmarku, odbor životného prostredia, oddelenie stavebného poriadku zo dňa
11.03.1998 bolo expedované aj žalobcovi, pričom toto rozhodnutie o dočasnosti stavby žalobca riadnym
opravným prostriedkom nenapadol, ani sa nedomáhal predĺženia termínu lehoty na odstránenie stavby,
ktorá bola určená na december 1998. Tvrdenie správneho orgánu, že stavba nemá kolaudačné

rozhodnutie žalobca ani jeho právny zástupca žiadnym spôsobom nevyvrátil ani vo svojich písomných
podaniach ani priamo na pojednávaní, aj keď predložil listinné dôkazy priamo na pojednávaní, avšak
kolaudačné rozhodnutie, resp. žiadosť o prekvalifikovanie stavby z dočasnej na trvalú ešte pred
skončením konania o odstránení stavby sa v týchto listinných dôkazoch, ktoré žalobca predložil
nenachádzajú.

5. Správny súd následne uviedol, že neprihliadal na tvrdenie právneho zástupcu žalobcu, že sa vedú
ďalšie súdne konania ohľadom určenia ochranného pásma. Právna zástupkyňa účastníka v 4./ rade
Pamiatkového úradu SR Bratislava uviedla, že na Okresný súd v Kežmarku ešte v auguste v roku 2016
podali žalobu o vypratanie pozemku, pričom táto vec bola odročená na neurčito z dôvodu, že neboli
doložené listinné dôkazy, či žalobca má nájomnú zmluvu na daný pozemok. Z obsahu listinných dôkazov

predložených žalobcom na pojednávaní aj z obsahu administratívneho žalovaného vyvodil krajský súd
záver, že nájomná zmluva predmetom ktorej bol prenájom pozemku, na ktorých sa nachádza dočasná
stavba- predajný stánok, bola uzatvorená medzi Štátnymi lesmi TANAPu a žalobcom na dobu určitú, a
to od 01.01.2003 do 31.12.2007 a od 01.05.2008 do 01.05.2009. Z týchto skutočností je zrejmé, že od
roku 2009 je predmetný pozemok žalobcom užívaný bez právneho dôvodu. V tejto súvislosti správny

súd poukázal na právny názor vyslovený Ústavným súdom Českej republiky zo dňa 02.04.2001 sp.zn.
IV.ÚS 22/01 Sb.22.
6. K námietke žalobcu, že správne orgány sa nezaoberali otázkou náhrady škody za odstránenú
nehnuteľnosť a za zamedzenie výkonu podnikateľskej činnosti v mieste nehnuteľnosti, čo je porušením
ústavných princípov správny súd uviedol, že posudzovanie týchto otázok nie je v právomoci správnych

orgánov. Otázku náhrady škody môže žalobca riešiť na všeobecnom súde žalobou, resp. použitím iných
právnych prostriedkov.
7. S poukazom na § 183 SSP sa správny súd nezaoberal tvrdeniami právneho zástupcu žalobcu
aj žalobcu o preukázaní existencie vecného bremena týkajúce sa existencie vodovodu, kanalizácie,
elektrickej prípojky, kanalizačnej šachty a iných inžinierskych sietí, ktoré by podľa názoru žalobcu mali

zabezpečiť žalobcovi právo na nájom, resp. na odkúpenie predmetného pozemku pod predajnými
stánkami od vlastníka. Tvrdenia a skutočnosti, ktoré prezentoval právny zástupca na pojednávaní pred
správnym súdom, boli už nad rámec žalobných bodov uvedených v žalobe zo dňa 20.10.2016.
8. Právny zástupca žalobcu aj žalobca na pojednávaní pred správnym súdom ku skutočnosti, že žalobca
od roku 2009 užíva pozemok, ktorý je v správe štátu (teraz v správe Pamiatkového úradu SR), bez

právneho dôvodu, argumentovali, že žalobca sa domáhal uzatvorenia nájomnej zmluvy k pozemku
pod stavbou, ale „predmetnú nájomnú zmluvu nechcú štátne orgány zazmluvniť “. K tejto argumentácii
žalobcu a jeho právneho zástupcu správny súd poukázal na skutočnosť, že z obsahu administratívneho
spisu vyplýva, že tak predchádzajúci správca Štátne lesy TANAPu aj terajší správca Pamiatkový úrad
SR viackrát oznámili žalobcovi, že s ním neuzatvoria nájomnú zmluvu a trvajú na odstránení dočasnej

stavby na parc. č. KN - C XXX v k. ú. V. T..
9.Ďalejsprávnysúduviedol,žezostanoviskaobceČervenýKláštorzodňa28.04.2011nachádzajúcesa
v administratívnom spise žalovaného vyplýva, že... „V čase tvorby ÚPD obce (1986-1989) bolo zrejmé,
že provizórne dočasné stánky sezónneho charakteru v predpolí Národnej kultúrnej pamiatky Kláštor
Kartuziánov budú v budúcnosti asanované z dôvodu zachovania kultúrnych a historických hodnôt v

dotknutom území. Tento fakt musel byť známy aj vtedajšiemu vlastníkovi drevených stánkov - Jednote
SD Poprad, ako aj I. K., ktorý bol členom predstavenstva a v júli 1991 odkúpil tieto stánky od Jednoty
SD Poprad do svojho vlastníctva. K návrhu ÚPD obce mali možnosť uplatniť pripomienky a námietky
všetci účastníci konania, teda aj Jednota SD Poprad ako vtedajší vlastník stánkov. V priebehu ďalšíchmesiacov v roku 1991 sa rokovania ohľadom návrhu vyhlásenia ochranného pásma NKP zúčastňovali
rokovaní za Jednotu SD pán K., pán C. a pán E.. To znamená, že mali priestor vyjadriť svoj názor v
súvislosti s prevádzkovaním sezónneho predaja. Zo záznamu z kontrolného dňa ochrany prírody areálu

NKP Červený Kláštor, ktorý sa uskutočnil dňa 25.04.1991 vyberáme: k bodu 2: „... zástupcovia Jednoty
SD Poprad uviedli, že do letnej turistickej sezóny svoje zariadenia pred NKP odpredajú súkromníkom a
v celej oblasti Červeného Kláštora budú prevádzkovať iba predajňu potravín a pohostinstva v obci.“
Stánky sezónneho občerstvenia v predpolí NKP na základe súhlasov všetkých zainteresovaných boli
vtedajším stavebným úradom - Okresným úradom v Kežmarku dňa 11.03.1998 dodatočne povolené ako

dočasná stavba s termínom prevádzkovania do konca októbra 1998 a s termínom odstránenia stavby
do 31.12.1998. Odstránenie stavby nebolo do stanoveného termínu realizované z dôvodu absencie
reštauračných a občerstvovacích služieb v dotknutom území a preto na základe súhlasov samosprávy,
štátnych inštitúcií a zainteresovaných odborných organizácií bolo dňa 25.3.1999 dohodnuté, že
stánky sezónneho občerstvenia je možné dočasne legalizovať na dobu max. 2 rokov (viď vyjadrenie
PamiatkovéhoústavuBratislava,regionálnestrediskoPrešov,zn.369/99zodňa25.03.1999).Minimálne

od roku 2005 bol pán K. upozorňovaný na vymiestnenie svojej prevádzky z predpolia NKP vzhľadom na
výkon citovaného rozhodnutia a obmedzenie „ochranného pásma“.
10. Záverom správny súd konštatoval, že postupom správnych orgánov nedošlo k porušeniu základných
zásad správneho konania. Účastníci konania mali možnosť nahliadať do spisu navrhovať dôkazy na
podporu svojich tvrdení a oboznámiť sa s podkladmi rozhodnutia.

II. Kasačná sťažnosť, vyjadrenie

11. Proti právoplatnému rozsudku správneho súdu podal žalobca (ďalej ako „sťažovateľ“) z dôvodov
uvedených v § 440 ods. 1 písm. f), g) a j) SSP kasačnú sťažnosť a navrhol, aby kasačný súd napadnutý

rozsudok správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alternatívne aby kasačný súd
napadnutý rozsudok správneho súdu zmenil tak, že zruší rozhodnutie žalovaného a vec mu vráti na
ďalšie konanie. Zároveň žiadal o priznanie náhrady trov konania.
12. Podľa sťažovateľa sa predsedníčka senátu správneho súdu neoboznámila s predloženými listinnými
dokumentmi na pojednávaní, nevykonala ich zákonom vyžadovaným spôsobom a následne bol

vynesený rozsudok, ktorý nemal oporu v skutočnostiach a dôkazoch predložených súdu. Zároveň
bezdôvodne prerušila cca na 10 minút pojednávanie v procese pred záverečnými vyjadreniami na
základe čoho podľa sťažovateľa existujú oprávnené pochybnosti, že rozhodnutie správneho súdu bolo
nezákonne ovplyvnené. Predsedníčka senátu tak konala úmyselne a svojim konaním poškodila žalobcu
na jeho právach, čím mala porušiť právo na spravodlivý proces v zmysle § 440 ods. 1 písm. f/ SSP.

13. Sťažovateľ ďalej namietal, že rozhodnutie správneho orgánu ako aj správneho súdu nevychádza
zo spoľahlivo zisteného stavu veci, nakoľko pri rozhodovaní neboli dodržané princípy ústavnosti a
správneho konania a taktiež neboli zohľadnené skutočnosti týkajúce sa nehnuteľnosti sťažovateľa, ktoré
boli v konaní uvedené, a o ktorých správny orgán mal a mohol vedieť, čím správny orgán aj správny súd
dospeli k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci samej. Okrem iných dôkazov a skutočností nebola podľa

sťažovateľa zákonne posúdená Kúpna zmluva zo dňa 22.07.1991, ktorá preukazuje, že sa jedná o
nehnuteľnosť s inžinierskymi sieťami. Správny orgán nemal predmetnú zmluvu k dispozícii napriek tomu,
že ju sťažovateľ v konaní predložil a správny súd na pojednávaní tento listinný dôkaz spolu s ďalšími
dôkazmi nevykonal. Podľa sťažovateľa je nesprávny názor, že v danom prípade nejde o nehnuteľnosť,
že stavba nemá inžinierske siete, a že stavba má dočasný charakter. Podľa platných právnych predpisov

stavbe, ktorá existovala od roku 1973 a dodnes je nehnuteľnosťou s inžinierskymi sieťami, vodou,
elektrinou a kanalizáciou a bola postavená v súlade s vtedy platnými právnymi predpismi, nemožno určiť
rozhodnutím, že ide o dočasnú stavbu. Uvedeným konaním tak došlo k porušeniu vlastníckych práv
sťažovateľa a k vytvoreniu nezákonného právneho stavu, ktorým je tak možné odstrániť nehnuteľnosť vo
vlastníctve sťažovateľa bez splnenia podmienok daných Ústavou Slovenskej republiky pre vyvlastnenie

alebo odstránenie stavby podľa stavebného zákona.
14. Záverom uviedol, že v roku 1996 Obvodný úrad v Spišskej Starej Vsi v konaní č. p. 679/1996 vydal
rozhodnutie, ktorým vymedzil ochranné pásmo národnej kultúrnej pamiatky, v ktorom sa nachádza aj
nehnuteľnosť sťažovateľa. V tomto konaní však nebol sťažovateľ účastníkom konania a nemohol tak
zákonným spôsobom chrániť svoje práva a právom chránené záujmy, pričom týmto rozhodnutím je

nespornedotknutouosobou,pretožeuvedenérozhodnutiemázávažnývplyvnajehozákonomchránené
záujmy. Samotné rozhodnutie pritom nie je zákonné a vykonateľné, pretože neobsahuje parcelné čísla
pozemkov, ktorých sa týka. Podaním zo dňa 05.01.2016 sa sťažovateľ obrátil na správny orgán snávrhom na obnovu konania. V uvedenej veci správny orgán doposiaľ nekonal. Nakoľko ani na základe
uvedených skutočností sťažovateľ považuje vec za nezákonne odmietnutú.
15. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti žalobcu vyjadril podaním zo dňa 22.01.2018, v ktorom uviedol,

že sa stotožňuje s rozhodnutím správneho súdu. Navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť ako
nedôvodnú zamietol a účastníkom náhradu trov konania nepriznal.
16. Účastníčka v 1/ rade sa ku kasačnej sťažnosti vyjadrila podaním doručenému správnemu súdu
dňa 05.02.2018, v ktorom uviedla, že sa stotožňuje s obsahom podanej kasačnej sťažnosti. Uviedla,
že so sťažovateľom nadobudli nehnuteľnosť v malej privatizácií v roku 1991 v dobrej viere so

súhlasom všetkých dotknutých orgánov s cieľom podnikateľskej aktivity. Nevidí žiadny právny dôvod na
odstránenie predmetných stánkov, ktoré na vlastné náklady a so súhlasom stavebného úradu zveľadili.
Podľa účastníčky v 1/ rade sa jedná o zvýhodňovanie iných podnikateľských subjektov a poukázala
na konanie žalovaného a ďalších účastníkov konania v danej oblasti, ktoré považuje za zmätočné a
nezákonné. Záverom dodala, že uvedená nehnuteľnosť je stavbou legálnou a zákonnou podľa platných
právnych predpisov.

17. Účastník v 4/ rade sa ku kasačnej sťažnosti vyjadril podaním zo dňa 30.01.2018, v ktorom uviedol,
že považuje rozhodnutie správneho súdu za správne a zákonné a navrhol, aby kasačný súd kasačnú
sťažnosť ako nedôvodnú zamietol. Mal za to, že správny súd svojim procesným postupom neznemožnil
sťažovateľovi uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že by bolo došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces, pričom uviedol, že sťažovateľ žiadnym spôsobom v kasačnej sťažnosti

neuviedol, aké procesné práva nemohol v priebehu konania uskutočňovať. Z tohto dôvodu nie je
naplnené ustanovenie § 440 písm. f) SSP ako dôvod kasačnej sťažnosti.
18. Ďalej uviedol, že správny súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že z obsahu
administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že rozhodnutie Okresného úradu v Kežmarku, odbor
životného prostredia, oddelenie stavebného poriadku zo dňa 11.03.1998 bolo expedované aj

sťažovateľovi. Toto rozhodnutie o dočasnosti stavby sťažovateľ riadnym opravným prostriedkom
nenapadol, ani sa nedomáhal predĺženia termínu lehoty na odstránenie stavby, ktorá bola určená
na december 1998. Na pojednávaní konanom dňa 20.10.2017 právny zástupca sťažovateľa trval na
stanovisku, že stavba má kolaudačné rozhodnutie a taktiež, že stavba predtým nemala žiadny dočasný
charakter a bola nehnuteľnosťou. Tvrdenie správneho orgánu, že stavba nemá kolaudačné rozhodnutie

sťažovateľ ani jeho právny zástupca žiadnym spôsobom nevyvrátil ani vo svojich písomných podaniach,
ani priamo na pojednávaní. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti v zmysle § 440 ods. 2 SSP mal uviesť
právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uviesť, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.
19. Podaním zo dňa 03.04.2018 sa sťažovateľ vyjadril k vyjadreniu účastníka v 4/ rade. Uviedol, že

správny súd úmyselne nevykonal dôkazy, ktoré mali podstatný vplyv na konečné rozhodnutie súdu.
Zákonným vykonaním dôkazov by správny súd prišiel k inému rozhodnutiu vo veci samej. Podotkol,
že správny súd nemal prihliadať na tvrdenia o dočasnosti stavby, nakoľko odporovalo skutočnému
stavu veci. Záverom uviedol, že žalovaný vo svojom vyjadrení ku kasačnej sťažnosti nepoprel tvrdenia
sťažovateľa.

III. Konanie na kasačnom súde

20. Prejednávaná vec bola dňa 12.04.2018 predložená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, ako
súdu príslušnému na konanie a rozhodnutie, podľa právnej úpravy účinnej k danému dňu. Na Najvyššom

súde Slovenskej republiky bola vec náhodným výberom pridelená na rozhodnutie senátu 2S pod sp. zn.:
2Sžk/14/2018. Následne, bol spis vrátený Krajskému súdu v Prešove bez rozhodnutia na odstránenie
vád v sťažovateľom priloženom plnomocenstve. Po opätovnom predložení spisu na rozhodnutie
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky bola vec pridelená na rozhodnutie senátu 2S pod sp. zn.:
2Sžk/29/2019, ktorý kasačnú sťažnosť z dôvodu nesplnenia podmienky podľa § 449 SSP v zmysle §

459 písm. d) SSP odmietol.
21. V danej veci následne sťažovateľ podal ústavnú sťažnosť, o ktorej rozhodol Ústavný súd Slovenskej
republiky nálezom sp. zn. I. ÚS 117/2019- 34 zo dňa 15. júna 2021 tak, že uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa
čl. 6 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na súdne konanie podľa č. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd. Zároveň uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
2Sžk/29/2019- 146 zo dňa 28. novembra 2019 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.
22. Dňa 07.07.2021 bola vec po opätovnom predložení Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky vec
pridelená na rozhodnutie senátu 2S pod sp. zn.: 2Sžk/2/2021. S účinnosťou ku dňu 01.08.2021 (§101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov) začal
svoju právomoc vykonávať Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, pričom k tomuto dňu prešiel z
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky výkon súdnictva

vovšetkýchveciach,vktorýchjeod01.08.2021danáprávomocNajvyššiehosprávnehosúduSlovenskej
republiky (čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004
Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Prejednávaná vec bola preto zo zákonných
dôvodov podľa predchádzajúcej vety - dňa 01.08.2021, náhodným výberom pridelená na rozhodnutie
kasačnému senátu 4S, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia pod

pôvodnou spisovou značkou.
23. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný preskúmal rozsudok správneho súdu
v medziach sťažnostných bodov (§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c), ods. 2 SSP), pričom po zistení,
že kasačné sťažnosti boli podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 2
písm. a) SSP) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 a ods.
2 SSP), vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu dospel k

záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná.

24. Z predloženého administratívneho spisu súd zistil, že obec Červený Kláštor, ako príslušný stavebný
úrad, vydal dňa 01.10.2010 rozhodnutie č. SÚ/1611/2010-Gal, ktorým podľa § 88 ods. 1 Stavebného

zákona nariadila sťažovateľovi ako vlastníkovi stavby odstránenie stavby: „Predajné stánky rýchleho
občerstvenia“ na pozemku parc. č. KN-C XXX v k.ú. V. T. s odôvodnením, že odstránením stavby
predajných stánkov, ako dočasnej stavby, nebudú ohrozené či obmedzené záujmy spoločnosti, práva a
právom chránené záujmy účastníkov konania a že stavebnému úradu nie sú známe žiadne skutočnosti
brániace vydaniu rozhodnutia na odstránenie predmetnej dočasnej stavby.

25. Proti rozhodnutiu obce podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský stavebný úrad
v Prešove rozhodnutím č. 2011-111/234-1/ SP-ZV zo dňa 10.01.2011 tak, že odvolaniu vyhovel,
rozhodnutie obce Červený Kláštor zrušil a vec vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie.
26. Následne obec Červený Kláštor vydala nové rozhodnutie č. SÚ/1611/2010-Gal zo dňa 14.03.2011,
ktoré Krajský stavebný úrad v Prešove na základe odvolania I. K. rozhodnutím č. 2011- 397/1776-3/

SP-ZV zo dňa 04.07.2011 zmenil v bode 1. výroku rozhodnutia s odôvodnením, že predĺženie lehoty
na odstránenie stavby z 30 dní na 60 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia je primerané
vzhľadom na to, že vlastník stavby je povinný v tejto lehote nie len stavbu odstrániť, ale za dodržania
podmienky č. 10 v rozhodnutí aj dať vypracovať projektovú dokumentáciu - technologický postup
búracích prác, overenú stavebným úradom, ktorú je povinný mať na stavbe.

27. Proti rozhodnutiu Krajského stavebného úradu v Prešove č. 2011-397/1776-3/SP-ZV zo dňa
04.07.2011podalaG.K.žalobunaKrajskýsúdvPrešove,ktorýnásledneuznesenímč.k.3S/51/2011-29
zo dňa 29.12.2011 konanie vo veci zastavil podľa § 250d ods. 3 OSP s odôvodnením, že žalobu podala
osoba neoprávnená, pretože vlastníkom predmetnej stavby je manžel žalobkyne I. K., ktorý predmetnú
dočasnú stavbu nadobudol kúpnou zmluvou zo dňa 22.07.1991. Proti uzneseniu Krajského súdu v

Prešove č. k. 3S/51/2011-29 zo dňa 29.12.2011 podala na Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolanie
G. K., ktorý predmetné uznesenie Krajského súdu v Prešove zmenil tak, že rozhodnutie Krajského
stavebného úradu v Prešove č. 2011-397/1776-3/SP-ZV zo dňa 04.07.2011 i obce Červený Kláštor č.
SÚ/1611/2010-Gal zo dňa 14.03.2011 zrušil a vec vrátil na nové konanie s odôvodnením, že žalobu
podalaoprávnenáosoba,pretožejebezpodielovouspoluvlastníčkoupredmetnéhostánku.Podľanázoru

odvolacieho súdu zo zhromaždených listinných dôkazných prostriedkov vyplýva, že správne orgány s
ňou konať mali, ako s účastníčkou konania.
28. Stavebný úrad po vrátení spisového materiálu spolu s rozsudkom Najvyššieho súdu SR, oznámením
č. SÚ 5163/2013-Ši zo dňa 06.11.2013 oznámil podľa § 18 Správneho poriadku dotknutým orgánom a
známym účastníkom konania začatie nového konania vo veci nariadenia odstránenia stavby: „Predajné

stánky rýchleho občerstvenia“ na pozemku parc. č. KN C XXX v k. ú. V. T..
29. Stavebný úrad po posúdení dokladov a predložených stanovísk dotknutých orgánov rozhodnutím č.
SÚ 5163/2013-Ši zo dňa 14.04.2014 nariadil podľa § 88 ods. 1 písm. d) Stavebného zákona vlastníkom
stavby odstrániť stavbu: „Predajné stánky rýchleho občerstvenia“ na pozemku parc. č. KN C XXX v
k. ú. V. T..

30. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom bolo rozhodnuté preskúmavaným
rozhodnutím Okresného úradu v Prešove OU-PO-OVBP2-2016/38825/116374/ŠSS-ZV zo dňa26.10.2016. Týmto rozhodnutím rozhodol podľa ustanovenia § 59 ods. 2 zákona o správnom konaní tak,
že odvolanie zamietol a prvostupňové rozhodnutie obce Červený kláštor potvrdil.

IV. Právne predpisy, právne názory kasačného súdu

31. Podľa § 2 ods. 1 a 2 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo
právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v
ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené

záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu
verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa
môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
32. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb
zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov
orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú

v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti
rozhodnutia a postupu správneho orgánu je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si
zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal
v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi
predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo

vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi predpismi.
33. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu
predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma
aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie
správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť

napadnutého rozhodnutia.
34. Kasačný súd preskúmal rozsudok správneho súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,
preskúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu a konanie jemu predchádzajúceho
konania z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými zásadnými námietkami uvedenými
v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého

žalovaného správneho orgánu.
35. Podľa ustanovenia § 462 ods. 1 SSP ak kasačný súd po preskúmaní zistí dôvodnosť kasačnej
sťažnosti rozhodne o zrušení napadnutého rozhodnutia a podľa povahy vráti vec krajskému súdu na
ďalšie konanie alebo konanie zastaví, prípadne vec postúpi orgánu, do ktorého pôsobnosti vec patrí.
36. V preskúmavanej veci bola medzi účastníkmi konania sporná otázka výkladu pojmu stavba, resp.

skutočnosť či predmetné stánky rýchleho občerstvenia, ktoré obec Červený kláštor prvostupňovým
rozhodnutím nariadila odstrániť je možné považovať za stavbu.
37. Procesnému právu účastníka konania vznášať v žalobe námietky nezákonnosti voči postupu
a rozhodnutiu správneho orgánu zodpovedá povinnosť správneho súdu preskúmať rozhodnutie
správneho orgánu v rozsahu žalobných námietok, o vznesených námietkach rozhodnúť a pokiaľ ich

nepovažoval za dôvodné, vysvetliť a vyložiť z akých dôvodov. Ak to správny súd neurobí, zaťaží svoje
rozhodnutie nielen vadami spočívajúcimi v porušení všeobecných predpisov podraditeľných pod vadu
konania, ale súčasne postupuje aj v rozpore so zásadami vyjadrenými v druhej hlave siedmom oddiele
Ústavy SR, predovšetkým čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných
ľudských práv a slobôd.

38. Súčasťou práva na súdnu ochranu a na spravodlivý proces je nepochybne aj právo na riadne
odôvodnenie súdneho verdiktu, ktoré je aj zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny.
Je predpokladom toho, aby strany mohli účinne uplatňovať právo na opravné prostriedky. Napokon
je aj predpokladom kontroly výkonu spravodlivosti zo strany verejnosti. Súčasťou práva na riadne
odôvodnenie je aj to, aby sa súd riadne vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami účastníka

konania. Nedostatočné vysporiadanie sa s námietkami účastníka spôsobuje nepreskúmateľnosť
rozhodnutia.
39. S poukazom na obsah žaloby bol správny súd povinný zaujať stanovisko k žalobným námietkam
spočívajúcich v:
- posúdení, či predmetom posudzovania na odstránenie stavby bolo „zriadenie ochranného pásma

kultúrnej pamiatky“ alebo „dočasnosť“ stavby,
- posúdenie, či stánky rýchleho občerstvenia je možné považovať za „stavbu“, resp. za stavbu
„dočasného charakteru“,
- posúdenia otázky riadnej kolaudácie stavby,- posúdenie otázky rozsahu nadobudnutých vlastníckych práv žalobcu.
40.ZobsahurozsudkukrajskéhosúduvPrešove,jezrejmé,žetentopoväčšineobsahujelenkonštatáciu
skutkového stavu, to znamená, že správny súd odkazuje na administratívne konanie, resp. reprodukuje

obsah administratívneho spisu a paragrafové znenie dotknutých ustanovení bez ich bližšej špecifikácie
či odôvodnenia.
V bode 72 rozsudku správny súd stroho skonštatoval, že postupom správnych orgánov nedošlo k
porušeniu základných zásad správneho konania.
41. Najvyšší správny súd posudzujúc obsah odôvodnenia preskúmavaného rozsudku konštatoval, že

Krajský súd v Prešove na námietky uvedené v žalobe nereagoval dostatočným spôsobom. Pokiaľ
v posudzovanej veci krajský súd nepreskúmal dostatočným spôsobom všetky žalobcove námietky,
podľa názoru kasačného súdu postupoval nedôsledne, čím postihol napadnutý rozsudok znakom
nepreskúmateľnosti.
42. Podľa ustanovenia § 138 ods. 2 v odôvodnení rozsudku uvedie správny súd stručný priebeh
administratívneho konania, stručné zhrnutie napadnutého rozhodnutia, podstatné zhrnutie argumentov

žalobcu a vyjadrenia žalovaného, prípadne ďalších účastníkov, osôb zúčastnených na konaní a
zainteresovanej verejnosti, posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov v prípade
odkážu na ustálenú rozhodovaciu prax. Ak správny súd zruší rozhodnutie orgánu verejnej správy a vráti
mu vec na ďalšie konanie, je povinný v odôvodnení rozsudku uviesť aj to, ako má orgán verejnej správy
vo veci ďalej postupovať. Správny súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

43. Povinnosti správneho súdu v odôvodniť svoje rozhodnutie vo veci samej, sa venoval vo svojej
judikatúre aj Ústavný súd Slovenskej republiky napríklad v náleze sp. zn. IV. ÚS 1/2, II. ÚS 174/04,
III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 243/07, III. ÚS 36/2010). Ústavný súd konštatoval, že nezávislosť
rozhodovania všeobecných súdov sa uskutočňuje v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom
a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a

spravodlivého procesu. Jedným z týchto princípov predstavujúcim súčasť práva na spravodlivý proces
a vylučujúcim ľubovôľu pri rozhodovaní je povinnosť súdov svoje rozhodnutia odôvodniť v súlade so
zákonnou úpravou. Z odôvodnenia totiž musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami
pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Povinnosťou súdu je
presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť, pričom starostlivo

prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia
rozhodnutia teda musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zistenia a úvahami pri hodnotení dôkazov
na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane
zdôraznil, že orgán štátnej moci by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho
rozhodnutia dbať aj na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí

ako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú, ale aj laickú
verejnosť prijateľné racionálne a v neposlednom rade aj presvedčivé. Odôvodnenie má obsahovať
dostatokdôvodovajuvedeniemábyťzrozumiteľnéaformulovaťspôsobom,ktorýzodpovedázákladným
pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické
hľadiská. Nedostatky odôvodnenia zakladajú vadu nepreskúmateľnosti.

44. Uvedenou problematikou sa už viackrát zaoberal Európsky súd pre ľudské práva, napríklad v
rozhodnutí Kraska c/a Švajčiarsko z 29.04.1993 A č. 254-B, kde konštatoval, že z práva na spravodlivé
súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentami a návrhmi na
vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie.
45. Rovnako ESĽP pripomína, že rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých

sa zakladajú (Garcia Ruiz c/a Španielsko z 21.01.1999).
46. Judikatúra ESĽP ani Ústavného súdu SR pritom nevyžaduje, aby na každý argument strany bola
daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument.
47. Vzhľadom k uvedenému kasačný súd v danej veci považuje rozsudok Krajského súdu v Prešove

(ktorý okrem faktografického zhrnutia administratívneho konania a uvedenia relevantných právnych
noriem neobsahuje vlastné odôvodnenie), za nedostatočné, keď sa správny súd v odôvodnení
nevysporiadal so zásadnými námietkami žalobcu, v čoho dôsledku trpí vadou vykazujúcou znaky
formalizmu.
48. Správny súd teda náležite nepostupoval v intenciách zákonnej úpravy Správneho súdneho

poriadku a ani v intenciách ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky a ESĽP.
Keďže z odôvodnenia napadnutého rozsudku správneho súdu nevyplýva náležitým spôsobom jasná
a určitá odpoveď na zásadné argumenty žalobcu o nezákonnosti rozhodnutia žalovaného namietané
v žalobe, vykazuje tak znaky zmätočnosti a má za následok odňatie možnosti žalobcu konať predsúdom. Vzhľadom k tomu, že správny súd dostatočne neodôvodnil svoje rozhodnutie, kasačný súd v
preskúmanej veci ani nemohol posúdiť dôvodnosť kasačných námietok žalobcu uvedených v kasačnej
sťažnosti proti rozsudku krajského súdu v merite veci.

49. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd napadnutý rozsudok krajského súdu podľa
ustanovenia § 462 ods. 1 SSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Úlohou správneho súdu bude
v ďalšom konaní preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného v intenciách žalobných námietok, vo
veci opätovne rozhodnúť a svoje rozhodnutie náležite a presvedčivo odôvodniť podľa ustanovenia § 139
ods. 2 SSP.

50. V správnom súdnictve je súd viazaný žalobou vymedzeným rozsahom a dôvodmi preskúmania
zákonnosti napadnutého rozhodnutia, čomu zodpovedá povinnosť súdu rozhodnúť o všetkých bodoch
žaloby a v odôvodnení sa s nimi vysporiadať.
51. Úlohou kasačného súdu je preskúmať vecnú správnosť rozhodnutí krajského súdu a nie nahrádzať
jeho prieskumnú činnosť vrátane doodôvodňovania rozhodnutia.
52. Najvyšší správny súd preto napadnutý rozsudok podľa ustanovenia § 462 ods.1 SSP zrušil a vec

vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie. V ďalšom konaní bude povinnosťou správneho súdu vec
prejednať v medziach podanej žaloby a dôsledne sa vysporiadať so všetkými námietkami žalobcu
uplatnenými v žalobe. Znovu o nej rozhodnúť a svoje rozhodnutie aj riadne a presvedčivo odôvodniť. V
novom rozhodnutí krajský súd rozhodne aj o náhrade trov konania a to vrátane trov kasačného konania.
53. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu jednomyseľne v pomere hlasov 3:0 (§

3 ods. 9 veta 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
účinnom od 01.05.2011).
54. Podľa ustanovenia § 3 ods. 3 zákona č. 151/2022 Z. z., spis sa vracia na ďalšie konanie Správnemu
súdu v Košiciach.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.