Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, November 28, 2023

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Cdo/57/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6718205079
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivan Rumana

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2023:6718205079.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ivana Rumanu a členov

senátu JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. a JUDr. Soni Mesiarkinovej v spore žalobkyne I. L., narodenej
XX. I. XXXX, Y. Y., E. W. XXXX/XX, zastúpenej spoločnosťou Advokátska kancelária JAKUBČO, spol.
s r.o., Banská Bystrica, Horné záhrady 2, IČO: 50 570 897 proti žalovaným 1/ Mgr. U. Y., narodenej XX.
B. XXXX, Y. Y., X. XXXX/XX, zastúpenej spoločnosťou BAJO LEGAL, s. r. o., Bratislava - mestská časť
Staré Mesto, Landererova 8, IČO: 36 860 581, 2/ X. O., narodenom XX. N. XXXX, Y. Y., H. XX, o určenie
vlastníckeho práva vedenom na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 18C/29/2018, o dovolaní žalobkyne
proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 11Co/14/2020 z 28. mája 2020, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a.

Žalovanej 1/ p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania proti žalobkyni v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.KrajskýsúdvBanskejBystrici(ďalejlen,,odvolacísúd“)napadnutýmrozsudkomsp.zn.11Co/14/2020
z 28. mája 2020 potvrdil rozsudok Okresného súdu Zvolen (ďalej len súd prvej inštancie“) č. k.
18C/29/2018-291 z 10. septembra 2019 vo výroku, ktorým súd prvej inštancie zamietol žalobu
žalobkyne, ktorou sa domáhala určenia, že je podielovou spoluvlastníčkou vo výške 1 k celku a to k

rodinnému domu bez súpisného čísla, vrátane septika nachádzajúcich sa na pozemku CKN parcelného
č. XXX/X, prístrešku (drevárne), nachádzajúceho sa na pozemku CKN parcelného č. XXX/X a
garáže bez súpisného čísla, nachádzajúcej sa na pozemku CKN parcelného č. XXX/X, nehnuteľnosti
nezapísané v katastri nehnuteľností, nachádzajúce sa v k. ú. L. Z., okres U.; žalovanej 1/ priznal nárok
na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobkyni v plnom rozsahu.

2. Súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol, že pre vznik podielového spoluvlastníctva sa vyžaduje

dohoda, ktorá smeruje práve k nadobudnutiu spoluvlastníckeho práva k veci a nie iba k spoločnému
užívaniu veci. Ani samotná skutočnosť, ktorú súd nepovažoval za preukázanú, že by sa žalobkyňa
finančne podieľala na výstavbe nehnuteľnosti, ešte bez ďalšieho neznamená úmysel strán nadobudnúť
vec do podielového spoluvlastníctva. Súd považoval za prirodzené, že pokiaľ sa žalobkyňa mienila
podieľať na užívaní nehnuteľnosti s G. W., že sa zároveň podieľala na výstavbe nehnuteľnosti, na jej
zveľaďovaní a pokiaľ skutočne prispela finančne na jej výstavbu, mohlo to byť práve z tohto dôvodu.
Vzťah medzi žalobkyňou a G. W. nemožno pomenovať ani ako vzťah medzi druhom a družkou z dôvodu,

že žalobkyňa nadviazala vzťah s mužom, ktorý bol v manželstve a musela si byť plne vedomá všetkých
dôsledkov s tým spojených, vrátane následkov na prípadné majetkové vzťahy medzi nimi. Tvrdenia
žalobkyne, že dôverovala G. W., preto neriešila právnu stránku veci, súd považoval skôr za účelové,
pretože z vykonaného dokazovania celkom jednoznačne vyplynulo, že žalobkyňa takmer od počiatkumala vedomosť o tom, že sporné nehnuteľnosti boli pôvodne nadobudnuté do výlučného vlastníctva
žalovanej 1/ ako dcéry G. W.. Žalovaná 1/ pred súdom preukázala, že jej otec G. W. svoje majetkové
vzťahy usporiadaval v prospech svojej dcéry, čo jej rodičia odôvodňovali aj ochranou žalovanej 1/

z dôvodu existencie mimomanželského syna G. W.N. a to žalovaného 2/. Žalovaná 1/ preukázala,
že G. W. viedol manželský život oddelene od vzťahu so žalobkyňou a naopak, partnerský vzťah so
žalobkyňou viedol oddelene od svojho manželského života, dá sa povedať, že viedol tzv. dvojaký život.
Pokiaľ sa teda G. W. rozhodol investovať svoje finančné prostriedky v prospech dcéry zakúpením
nehnuteľnosti, či už rodinného domu alebo pozemkov v Z., uvedená okolnosť svedčí o jasne prejavenej

vôli G. W.u nadobudnúť predmetné nehnuteľnosti v prospech svojej dcéry práve uvedeným spôsobom.
To potom vylučuje úmysel G. W. už pri výstavbe rodinného domu nadobudnúť predmetnú nehnuteľnosť
do podielového spoluvlastníctva spolu so žalobkyňou, naopak nevylučuje to, že mal v úmysle postaviť
stavbu v prospech dcéry - žalovanej 1/. Z výpovede žalobkyne ďalej jednoznačne vyplynulo, že si
bola vedomá skutočnosti o právnych zápisoch k nehnuteľnostiam evidovaným v katastri nehnuteľností,
s prihliadnutím aj na vyjadrenie G. W., že v budúcnosti urobí úkony, aby dal veci „do poriadku“. Z

uvedenéhovšakcelkomjednoznačnevyplýva,žeG.W.moholdobudúcnaplánovaťprevodvlastníckeho
práva k sporným nehnuteľnostiam, či už v časti alebo v celom podiele na žalobkyňu, k uvedenému však
z dôvodu jeho úmrtia už nedošlo. Táto skutočnosť však opäť vylučuje úmysel G. W. už pri výstavbe
nadobudnúť nehnuteľnosť do spoluvlastníctva so žalobkyňou. Súd prvej inštancie preto ustálil, že
žalobkyňa v konaní nepreukázala dohodu s G. W., že pri výstavbe nehnuteľnosti túto nadobudnú do

podielového spoluvlastníctva, prípadne, že by žalobkyňa mohla nadobudnúť spoluvlastnícky podiel vo
výške 1 tak, ako sa domáhala v tomto konaní. Naopak, bolo preukázané, že už pri prvotnom nadobudnutí
nehnuteľnosti bol úmysel G. W., aby uvedené nehnuteľnosti boli vo výlučnom vlastníctve jeho dcéry -
žalovanej 1/, o čom svedčia aj ďalšie právne úkony a to nadobudnutie pozemkov prináležiacich k tejto
nehnuteľnosti, prípadne spoluvlastníckeho podielu na takomto pozemku žalovanou 1/. Z uvedených

dôvodov sa žalobkyňa nemohla stať vlastníkom nehnuteľností výstavbou v podiele 1 tak, ako sa v
tomto konaní domáhala. K obrane žalobkyne týkajúcej sa zabezpečenia stavebného materiálu, súd
prvej inštancie uviedol, že otázka kto nakúpil stavebný materiál, t. j. komu patril, je sama o sebe právne
bezvýznamná. Z hľadiska nadobudnutia vlastníctva k stavbe nie je rozhodujúce, z akého materiálu
stavebník stavia. Pokiaľ stavebník použije cudzí materiál, nestáva sa vlastník materiálu bez ďalšieho

vlastníkom či spoluvlastníkom takejto stavby len tým, že na stavbu by bol použitý či už úplne alebo z
časti jeho materiál (napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČSR sp. zn. 3Cz/14/73). Z uvedených dôvodov
súd prvej inštancie žalobu žalobkyne nepovažoval za dôvodnú, preto ju v celom rozsahu zamietol.

3. Vo vzťahu k žalovanému 2/ súd prvej inštancie žalobu zamietol pre nedostatok pasívnej vecnej

legitimácie. Podotkol, že domáhať sa určenia vlastníckeho práva možno len voči tomu, kto právo žalobcu
popiera a komu svedčí aj právny titul vlastníckeho práva, ktoré sa žalobou napáda. Žalovaný 2/ na
svoju obranu uviedol, že s uvedenou vecou nemá nič spoločné, nakoľko nie je vlastníkom veci a to ani
titulom dedenia po G.Á. W.. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v súlade
s § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov

(ďalej len ,,CSP“) vo vzťahu k zamietavému výroku tak, že žalovanej 1/ priznal nárok na náhradu trov
konania proti žalobkyni v plnom rozsahu; žalovanému 2/ náhradu trov konania nepriznal, z dôvodu že
si ich neuplatnil a ani mu z obsahu spisu nevyplývajú.

4. Odvolací súd sa stotožnil so skutkovými i právnymi závermi uvedenými súdom prvej inštancie,

vrátane je odôvodnenia. Citujúc ustanovenia § 136, 132 Občianskeho zákonníka (zákona č. 40/1964
Zb. v znení neskorších predpisov) skonštatoval, že podstatným znakom podielového spoluvlastníctva
je spoluvlastnícky podiel vymedzujúci ideálnu mieru účasti spoluvlastníka na právach a povinnostiach
vyplývajúcich zo spoluvlastníctva. Uplatnenú námietku týkajúcu sa finančného príspevku žalobkyne,
na ktorom okrem iného zakladala dohodu s G. W. o podielovom spoluvlastníctve k sporným

nehnuteľnostiam, považoval bez právneho významu. V spore bolo preukázané, že otec žalovanej 1/
G. W. bol finančne zabezpečený natoľko, aby nielen zakúpil pozemok, ale aj financoval kúpu starého
rodinného domu, jeho prestavbu, resp. výstavbu nového rodinného domu.
5. Taktiež za nedôvodnú považoval námietku týkajúcu sa uzatvorenia dohody o vzniku podielového
spoluvlastníctva. Z vyjadrení strán sporu, ani z listinných dôkazov nevyplýva, že by sa títo mali za života

G. W. dohodnúť na tom, že budú spoluvlastníkmi nehnuteľnosti. Žalobkyňa mala 16 rokov vedomosť
o tom, že nehnuteľnosti nekupovala, ani nie je uvádzaná ako spoluvlastníčka pozemkov a rodinného
domu; mala vedomosť o tom, že jediným vlastníkom nehnuteľností je žalovaná 1/, nikdy túto skutočnosť
nijako nenamietala; nebolo preukázané, že by žalobkyňa s G. W. komunikovali o vzniku spoluvlastníctvak nehnuteľnosti; žalobkyňa tieto skutočnosti nijako nevyvrátila. Odvolací súd ustálil, že súd prvej
inštancie správne uzavrel, že medzi žalobkyňou a G. W. nevznikla žiadna dohoda o nadobudnutí
spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam, lebo žalobkyňa nepreukázala existenciu zhodného prejavu vôle

žalobkyne a G. W., smerujúceho k založeniu podielového spoluvlastníctva. Nepreukázala svoj úmysel v
čase začatia stavby tzv. nového rodinného domu stať sa jeho spoluvlastníčkou a ani svoj peňažný vklad.
Nemožno prehliadnuť dobu, ktorá uplynula od kúpy nehnuteľností (2002) do podania žaloby (2018),
kedy žalobkyňa nemala záujem otázku spoluvlastníctva, resp. nadobudnutia vlastníctva vyriešiť. V
tomto kontexte poukazovanie žalobkyne na blízky vzťah a dôveru k G. W. v spojení s jej vedomosťou o

existencii jeho manželstva i jeho nemanželského syna - žalovaného 2/, narodeného už za trvania vzťahu
so žalobkyňou, považoval odvolací súd za kontroverzné, najmä, ak sa vlastníctva domáha až po jeho
smrti. Tvrdenie žalobkyne, že 16 rokov G. W. dôverovala i napriek vedomosti, že žije v manželskom
zväzku, z ktorého pochádza jedna dcéra, ktorú mieni zabezpečiť a okrem nej má aj nemanželského
syna, narodeného v čase trvania vzťahu s ňou, svedčila o tom, že žalobkyňa nedisponovala ani len
primeranou mierou opatrnosti pri ňou tvrdenom investovaní finančných prostriedkov do cudzej veci.

6. Pre posúdenie vzniku podielového spoluvlastníctva k domu alebo k inej stavbe, postavenej spoločnou
činnosťou viacerých osôb, je rozhodujúca dohoda uzavretá medzi nimi o založení spoluvlastníckych
vzťahov; táto nemusí byť písomná a nie je ani potrebné, aby sa v nej účastníci vopred dohodli o
veľkosti spoluvlastníckych podielov pred dokončením stavby; z obsahu dohody však musí byť zrejmé, že

účastníci mienili založiť podielové spoluvlastníctvo k stavbe napr. tým, že veľkosť podielov bude závisieť
od miery, akou sa jednotliví účastníci dohody pričinili na postavení stavby (§137 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, R 16/1983). Dohoda o založení podielového spoluvlastníctva ku stavbe môže byť platne
založená len v dobe, ktorá časovo predchádza vzniku stavby ako veci spôsobilej byť predmetom práv a
povinností; v dobe existencie stavby sa účastníci na založení spoluvlastníckych vzťahov už dohodnúť

nemôžu, pretože v dobe vzniku stavby ako spôsobilého predmetu právneho vzťahu už stavba musí
mať vlastnícky (spoluvlastnícky) režim, ktorý však následne môže byť zmenený, prípadne zrušený (R
44/1993); dohoda uzatvorená po vzniku stavby ako veci v právnom zmysle by musela byť písomná
inak nemá právne účinky (§141 ods.1 Občianskeho zákonníka). V nadväznosti na uvedené odvolací
súd zdôraznil, že ani neznalosť práva neospravedlňuje takéto správanie žalobkyne v zmysle zásady

vigilantibus iura scripta sunt t. j. „práva patria len bdelým“ (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým)
teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia
uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou (napr. sp. zn. 1Sžr/38/ 2011).

7. K právnemu dôvodu nadobudnutia spoluvlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam aj

výstavbou nového rodinného domu, žalobkyňou, teda vytvorením novej veci, odvolací súd poukázal na
to, že súdna prax nevylučuje, aby osoba, ktorá financuje stavbu z vlastných prostriedkov, prípadne ju
stavia z vlastného materiálu a podieľa sa na nej vlastnou prácou, sa stala vlastníkom stavby napriek
tomu, že stavebné povolenie a kolaudačné rozhodnutie bolo vydané na meno inej osoby. Rozhodujúce
je, či príslušná osoba spracovala stavebný materiál s úmyslom vytvoriť novú vec spracovaním pre seba.

Konkurenciu viacerých osôb, ktoré tvrdia, že sa podieľali na spracovaní veci s úmyslom vlastniť novú
vec pre seba je potrebné riešiť v intenciách výkladu podaného napr. v rozhodnutí uverejnenom pod
č.16/1983 Sbírky soudních rozhodnutí a stanovisek (m. m. R 47/1964), teda predovšetkým posúdením
otázky, aký právny pomer existoval medzi týmito osobami a či a v akom smere sa prípadne dohodli na
založení vlastníckych, či spoluvlastníckych vzťahov ku stavbe (Najvyšší súd Českej republiky sp. zn.

22Cdo/349/2004 z 21. októbra 2004). Odvolací súd k tejto otázke uzavrel, že súd prvej inštancie tieto
skutkové tvrdenia správne vyhodnotil, ako aj právne posúdil, s ktorým záverom i dôvodmi sa odvolací
súd stotožnil. Napokon za nedôvodnú považoval odvolací súd aj námietku týkajúcu sa nevykonania
znaleckého dokazovania znalcom z odboru písmoznalectva s prihliadnutím na predmet sporu. Odvolací
súd zároveň podotkol, že nezistil, že by súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na

zistenie rozhodujúcich skutočností. Rovnako nezistil pochybenie ani pri hodnotení svedeckej výpovede
G.. O. B. (dcéry žalobkyne) s poukazom na čl. 15 Základných princípov CSP v spojení s § 187, § 191
CSP (III. ÚS 276/2014). Na základe uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne
správne potvrdil v súlade s § 387 ods. 1 a 2 CSP. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací
súd rozhodol v súlade s § 396 ods. 1 v spojení 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanej 1/ priznal nárok na

náhradu trov odvolacieho konania proti žalobkyni v plnom rozsahu.

8. Proti uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa (ďalej len ,,dovolateľka“),
ktoréhoprípustnosťvyvodzovalazustanovení§420písm.f)CSPa§421ods.1písm.a)CSP.Namietalanedostatočné odôvodnenie uvedené odvolacím súdom, ako aj že súd prvej inštancie sa otázkou
vzniku podielového spoluvlastníctva k novej veci bez preukázanej dohody o založení podielového
spoluvlastníctva jej stavebníkmi, ktorí stavbu uskutočňovali s úmyslom mať ju pre seba, vôbec

nezaoberal. Následne sa ani odvolací súd s uplatnenou námietkou vôbec nevysporiadal. Dovolateľka
taktiež namietala nevysporiadanie sa odvolacím súdom s námietkou týkajúcou jej finančnej účasti na
nadobudnutí stavby, ako aj s námietkou o nezákonnosti spochybnenia výpovede svedkyne (jej dcéry).
Z dôvodu nesplnenia povinnosti odvolacieho súdu vyplývajúcej mu z § 387 ods. 3 CSP tvrdila, že
došlo k porušeniu jej procesných práv a tým k porušeniu jej práva na spravodlivý proces. V rámci

namietaného nesprávneho právneho posúdenia v zmysle § 421 ods. 1 písm. a ) CSP argumentovala
tým, že súdy mali skúmať a vysvetliť nemožnosť nadobudnutia vlastníckeho práva k novovzniknutej
veci, a to vytvorením veci stavebníkmi bez dohody o založení podielového spoluvlastníctva. Poukázala
na skutkový stav s tým, že zdôraznila, že s G. W. žila v chcenom partnerskom vzťahu 37 rokov, pričom
neuvažovali o vlastníctve ako takom, ale o tom, čo im vlastníctvo prináša a to spoločnú pohodu v staršom
veku. Podľa názoru dovolateľky súdy formalistickým, či len mechanickým prístupom presadili formálnu

spravodlivosť na úkor materiálnej. Poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 6Cdo/227/2013 z 29. apríla 2015, ako aj sp. zn. 3MCdo/4/2013 z 31. marca 2014, z ktorých
relevantnú časť citovala. Zdôraznila, že výsledky vykonaného dokazovania nasvedčujú tomu, že sa na
stavbe podieľala s vôľou ju v jednej polovici vlastniť. Stavbu spoločne s G. W. plánovala, investovala
do nej, aktívne sa zúčastňovala stavebných prác, stavbu starostlivosťou riadneho hospodára dlhoročne

zhodnocovala. Zároveň namietala výrok o priznanej náhrade trov konania. Tvrdila, že pri posudzovaní
dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP, mali súdy zohľadniť, že dom spolu s G. W. v
roku 2003 postavili, a do jeho smrti v roku 2018 ho spoločne a nerušene ako vlastníci užívali, spoločne
rozhodovali o jeho spravovaní. Priznaný nárok na náhradu trov konania žalovanej 1/ považovala za
nespravodlivý. Podotkla, že bez jej aktívneho konania, by žalovaná 1/ nezískala nehnuteľnosť, lebo G.

W. by sám nezačal stavať dom v Z., keďže so svojou manželkou už chatovú nehnuteľnosť v obci Š.
I. mal. Navrhla zrušiť rozhodnutia súdov nižších inštancií a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie. Uplatnila si nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

9. Žalovaná 1/ vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že z písomných vyjadrení žalobkyne, ako aj z jej

výpovede jednoznačne vyplýva, že odvodzovala spoluvlastnícke právo od údajnej dohody o založení
podielového spoluvlastníctva uzavretej so zosnulým G. W., a nie od dosiaľ nepreukázanej spoločnej
činnosti. V kontexte uvedeného preto žalovaná 1/ považovala postup súdov nižších inštancií za správny,
pokiaľ skúmali existenciu takejto dohody vychádzajúc z tvrdení žalobkyne. K tvrdenej finančnej účasti
žalobkyne na nadobudnutí stavby poukázala na to, že ani jeden z predložených dokladov o nákupe

stavebného materiálu, ako aj listina ,,výpis nákladov“ nepreukazujú reálne vynaloženie finančných
prostriedkov zo strany žalobkyne. Žalovaná 1/ podotkla, že žalobkyňa nepredložila žiadny dôkaz, ktorý
by dokazoval, že by ako nezamestnaná od roku 1996 mala finančné prostriedky vo výške cca 50
000 Sk ako tvrdila, a že by ich použila k financovaniu nového rodinného domu. Zároveň poukázala
na rozpory v jej výpovedi. K hodnoteniu výpovede svedkyne podotkla, že ju bolo nutné vyhodnotiť

ako nedôveryhodnú, ktorej cieľom bolo pomôcť žalobkyni (jej mame). Namietané porušenie práva na
spravodlivý proces nepovažovala za dôvodné. K namietanému odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe
uviedla, že z obsahu dovolania nie je zrejmé, v čom má spočívať dovolacia právna otázka, ktorú má
posudzovať dovolací súd a kde mal nastať odklon. V judikatúre na ktorú poukázala žalobkyňa, žalovaná
1/ uviedla, že podstatný rozdiel v tejto veci oproti uvedenej judikatúre spočíva v tom, že žalobkyňa

od začiatku tohto konania tvrdila, že k výstavbe nového rodinného domu došlo až potom, čo uzavrela
so zosnulým G. W. dohodu o založení podielového spoluvlastníctva k nemu, avšak jej existenciu ani
obsah nijako nepreukázala. Podľa názoru žalovanej 1/ uvedenú judikatúru nie je možné aplikovať na
prejednávanú vec. Navrhla dovolanie odmietnuť; uplatnila si nárok na náhradu trov konania.

10. Žalovaný 2/ sa k doručenému dovolaniu písomne nevyjadril.

11. Žalobkyňa k doručenému vyjadreniu žalovanej 1/ repliku nepredložila.

12. Najvyšší súd Slovenskej republiky príslušný na rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že

dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana, v ktorej neprospech bolo napádané
rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti
(§ 428 CSP) a či sú splnené podmienky podľa § 429 CSP, s nariadením termínu verejného vyhláseniarozhodnutia (§ 438 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 1 a 3 CSP) v rámci dovolacieho prieskumu dospel k
záveru, že dovolanie nie je dôvodné.

13. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu
spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo
domôcťsanaopravnomsúdenápravychýbanedostatkovvkonaníarozhodovanísúdunižšiehostupňa,
sa v civilnoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia
ktorých civilný súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádia konania, vrátane

dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011). Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť
vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania
ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu. Otázka posúdenia, či sú,
alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej
právomoci najvyššieho súdu (m. m. napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III. ÚS 550/2012).

14. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

15. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421
CSP. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie
je proti tomu ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne

napadnúť dovolaním.

16. Podľa § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť

samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný
opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

17. Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k
vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada.

18. Podľa § 440 CSP dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný.

19. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP sú zásah súdu
do práva strany sporu a nesprávny procesný postup súdu reprezentujúci takýto zásah znemožňujúci
procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere (intenzite), v

dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstata práva na spravodlivý súdny
proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v
konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou
súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov
Slovenskej republiky a ich spravodlivé rozhodnutie (I. ÚS 26/94).

20. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých
prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na
spravodlivý proces. V zmysle uvedeného ustanovenia treba za nesprávny procesný postup považovať
postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré

sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnoprávnemu rámcu, a tak zároveň znamená aj porušenie
ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné
prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo
nazastúpeniezvolenýmzástupcom,právonapredvídateľnosťrozhodnutia,nazachovanierovnostistrán
v konaní, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom

svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

21. Pod porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu,
ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úpravapriznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov v tom
- ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia znamená porušenie práva na spravodlivý
proces; jeho súčasťou je aj náležité odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 559/2018, III. ÚS 47/2019).

22. V rámci uplatneného dovolacieho dôvodu v zmysle § 420 písm. f) CSP dovolateľka namietala
nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, nevysporiadanie sa s jej uplatnenou právnou
argumentáciou odvolacím súdom, ako aj hodnotenie dôkazov (výpoveď svedkyne - dcéry žalobkyne) a
nespravodlivé rozhodnutie o trovách konania.

22.1. K namietaného nedostatočnému odôvodneniu napádaného rozhodnutia dovolací súd uvádza,
odvolací súd okrem rekapitulácie zisteného skutkového stavu súdom prvej inštancie, ktorým bol viazaný,
citujúc ustanovenia § 136, 132, 137 ods. 2, § 141 ods. 1 Občianskeho zákonníka ustálil, že medzi
žalobkyňou a G. W. nevznikla žiadna zmluva o nadobudnutí spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam,
žalobkyňa nepreukázala existenciu zhodného prejavu vôle žalobkyne a G. W. smerujúcu k založeniu
podielového spoluvlastníctva, ani svoj úmysel v čase začatia stavby tzv. nového rodinného domu

stať sa jeho podielovou spoluvlastníčkou a ani svoj peňažný vklad. S prihliadnutím aj na uplynutú
dobu od kúpy nehnuteľnosti v roku 2002 do podania žaloby v roku 2018, odvolací sú podotkol, že
žalobkyňa nemala záujem otázku spoluvlastníctva resp. nadobudnutie vlastníctva vyriešiť. Žalobkyňa
okrem tvrdenia o uzavretí dohody o nadobudnutí nehnuteľností do spoluvlastníctva ponúkla aj otázku
výstavby nového rodinného domu, teda vytvorenie novej veci, t. j. nadobudnutie vlastníckeho práva

k novovzniknutej veci doteraz nikomu nepatriacej. Súdna prax nevylučuje, aby osoba, ktorá financuje
stavbu z vlastných prostriedkov, prípadne ju stavia z vlastného materiálu a podieľa sa na nej vlastnou
prácou, sa stala vlastníkom stavby napriek tomu, že stavebné povolenie a kolaudačné rozhodnutie
bolo vydané na meno inej osoby. Rozhodujúce je, či príslušná osoba spracovala stavebný materiál
s úmyslom vytvoriť novú vec spracovaním pre seba. Konkurenciu viacerých osôb, ktoré tvrdia, že sa

podieľali na spracovaní veci s úmyslom vlastniť novú vec pre seba je potrebné riešiť v intenciách
výkladu predovšetkým posúdením otázky, aký právny pomer existoval medzi týmito osobami a či a
v akom smere sa prípadne dohodli na založení vlastníckych, či spoluvlastníckych vzťahov k stavbe
(R 47/1964, rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSR sp zn. 22Cdo/349/2004 z 21. októbra 2004). V tejto
súvislosti sa odvolací súd stotožnil s vysporiadaním sa s predmetom otázkou súdom prvej inštancie,

ktorý skonštatoval, že pre vznik podielového spoluvlastníctva sa vyžaduje dohoda, ktorá smeruje k
nadobudnutiu spoluvlastníckeho práva k veci a nie iba k spoločnému užívaniu veci. Vzťah medzi
žalobkyňou a G. W. nemožno pomenovať ani ako vzťah medzi druhom a družkou, lebo žalobkyňa
nadviazala vzťah s mužom, ktorý bol v manželstve a musela si byť vedomá všetkých dôsledkov s
tým spojených, vrátane následkov na prípadné majetkové vzťahy medzi nimi. Ani samotná skutočnosť,

ktorú súd prvej inštancie nepovažoval za preukázanú, že by sa žalobkyňa finančne podieľala na
výstavbe nehnuteľnosti, ešte bez ďalšieho neznamená úmysel strán nadobudnúť vec do podielového
spoluvlastníctva. Súd prvej inštancie zdôraznil, že z výpovede žalobkyne jednoznačne vyplynulo, že si
bola vedomá skutočnosti o právnych zápisoch k nehnuteľnostiam evidovaným v katastri nehnuteľností,
pričom úmysel G. W. o usporiadaní vecí v budúcnosti však už vzhľadom na jeho úmrtie nebolo možné

zistiť. Následne súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobkyňa v konaní nepreukázala dohodu uzavretú
s G. W., že pri výstavbe nehnuteľnosti túto nadobudnú do podielového spoluvlastníctva, prípadne, že by
mohla nadobudnúť spoluvlastnícky podiel vo výške 1 tak, ako sa domáhala v tomto spore. Naopak bolo
preukázané, že už pri prvom nadobudnutí nehnuteľnosti bol úmysel G. W., aby uvedené nehnuteľnosti
boli vo výlučnom vlastníctve jeho dcéry - žalovanej 1/, o čom svedčia aj ďalšie právne úkony a to

nadobudnutie pozemkov prináležiacich k tejto nehnuteľnosti, prípadne nadobudnutie spoluvlastníckeho
podielu na tomto pozemku žalovanou 1/. Napokon k obrane žalobkyne týkajúcej sa zabezpečenia
stavebného materiálu, súd prvej inštancie uviedol, že otázka komu patril resp. nakúpil stavebný materiál
je právne bezvýznamná. Z hľadiska nadobudnutia vlastníctva k stavbe nie je rozhodujúce, z akého
materiálu stavebník stavia. Pokiaľ stavebník použije cudzí materiál, nestáva sa vlastníkom materiálu bez

ďalšieho vlastníkom, či spoluvlastníkom takejto stavby len tým, že na stavbu by bol použitý či už úplne
alebo z časti jeho materiál (rozsudok Najvyššieho súdu ČSR sp. zn. 3Cz/14/73).

22.2. Na základe uvedeného dovolací súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia
uvedené v bodoch 8, 11 až 16, v spojení s odôvodnením uvedeným súdom prvej inštancie v celom

jeho kontexte, lebo z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok ( II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,
IV. ÚS 372/08), spĺňa náležitosti odôvodnenia vyplývajúce z ustanovení § 220 ods. 2 v spojení s §
393 ods. 2 CSP, lebo zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti
jednotlivýchčastíodôvodneniaaichobsahové(materiálne)náplnezakladajúsúhrnneichzrozumiteľnosťaj všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými
zisteniami, aj úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V
hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Argumentácia

odvolacieho súdu je koherentná a jeho rozhodnutie konzistentné, logické a presvedčivé, premisy v ňom
zvolené aj závery, ku ktorým na ich základe dospel, sú prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť.

23. Z ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu vyplýva, že prípadný nedostatok riadneho
odôvodneniadovolanímnapadnutéhorozhodnutia,nedostatočnezistenýskutkovýstavalebonesprávne

právne posúdenie veci v zásade nezakladá vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP (R 24/2017).
Do úvahy preto neprichádza ani relevantnosť námietky, že odvolací súd nedostatočným odôvodnením
rozhodnutia dovolateľke znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné
poznamenať,žeodvolacísúdvodôvodnenísvojhorozhodnutianemusídaťodpoveďnavšetkyodvolacie
námietky uvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní podstatný význam,

ktoré zostali sporné, alebo na ktoré považuje odvolací súd za nevyhnutné dať odpoveď z hľadiska
doplnenia dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie (II. ÚS 78/05). Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného
súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže
viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia (napr. I. ÚS 188/06).
Odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizovateľné základné právo strany sporu na
súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).
24. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Nie

je porušením práva na spravodlivý proces iné hodnotenie vykonaných dôkazov, skutkových tvrdení
účastníkov, ako aj iný právny názor súdu na dôvodnosť podaného nároku, resp. uplatnených námietok.
Právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom účastníka, z čoho vyplýva, že
všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania,
vrátane ich dôvodov a námietok (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010). Je však povinný na

zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne
akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (II. ÚS 675/2014, IV. ÚS
252/04, IV. ÚS 329/04, III. ÚS 32/07). Vecná spojitosť odôvodnenia rozhodnutia s princípom práva
na spravodlivý proces garantuje každému účastníkovi konania, že vydaný rozsudok musí spĺňať limity
zrozumiteľného, určitého a logicky odôvodneného rozsudku.

25. Rovnako Európsky súd pre ľudské práva stabilne judikuje, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej
miere uvádzať dôvody, zároveň však nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď
v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A,

č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis
proti Grécku z 29. mája 1997, Higgins proti Francúzsku z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivú
súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na
vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska proti Španielsku z 29.
apríla 1993; m. m. II. ÚS 410/06, I. ÚS 736/2016).

26. K namietanému hodnoteniu dôkazu súdmi nižších inštancií dovolací súd uvádza, že nesúhlas
dovolateľky s procesným postupom odvolacieho súdu, ako aj súdu prvej inštancie s hodnotením
dôkazov nemožno považovať za porušenie jej procesných práv. Zásada voľného hodnotenia dôkazov
vyplývajúca z čl. 15 Základných princípov CSP v spojení s § 191 CSP, vyplýva z ústavného princípu

nezávislosti súdov (čl. 46 ústavy) a znamená, že záver, ktorý sudca urobí o vykonaných dôkazoch z
hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho
logického myšlienkového postupu. Hodnotenie dôkazov úvahou súdu však neznamená ľubovôľu, lebo
hodnotiaca úvaha musí vždy zodpovedať zásadám formálnej logiky, musí vychádzať zo zisteného
skutkového stavu veci a vykazovať funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania. Výsledky

hodnotenia dôkazov sú súčasťou odôvodnenia rozhodnutia, v ktorom súd stručne, jasne a výstižne
vysvetľuje, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými
úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a pod.27. Hodnotiaca úvaha súdov v danom prípade zodpovedá zásadám formálnej logiky, vychádza zo
zisteného skutkového stavu veci a z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými
zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov a právnym posúdením. V preskúmavanej veci pri hodnotení

svedeckejvýpovede(dcéryžalobkyne)súdprvejinštancie zhodnotiltentodôkazakomenejvierohodnýs
prihliadnutímnablízkypríbuzenskývzťahžalobkyneasvedkyneG..O.B.,pričomodvolacísúdzdôraznil,
že tento dôkaz bol hodnotený v spojitosti s inými dôkazmi vykonanými v konaní, preto nepovažoval
uplatnenú námietku za relevantnú. K tomu dovolací súd uvádza, že dovolanie nepredstavuje opravný
prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací

súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený
preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený
prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v
dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie (§ 442 CSP), v zmysle ktorého dovolací súd
je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd. Dovolaním sa preto nemožno úspešne
domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi nižších inštancií, ani prieskumu nimi vykonaného

dokazovania, vrátane nesprávneho vyhodnotenia niektorého dôkazu. Dovolací súd síce má možnosť
vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv.
opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či
konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle,
ktorýbypoprelzmyselapodstatuprávanaspravodlivýproces(IV.ÚS252/04),čímbymohlodôjsťkvade

zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP; v preskúmavanej veci však dovolací súd takúto vadu nezistil.

28. K uvedenej námietke týkajúcej sa neposúdenia existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa
v zmysle § 257 CSP na rozhodnutie o trovách konania odvolacím súdom, dovolací súd uvádza,
že zo spisového materiálu v preskúmavanej veci nepochybne vyplýva, že dovolateľka v súvislosti s

rozhodovaním súdu o trovách konania, v priebehu konania na súde prvej inštancie, a ani v odvolacom
konaní nenavrhla resp. ani nepožiadala na rozhodnutie o trovách konania aplikovať § 257 CSP.
Ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP), aj
zo zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Súd podľa neho nemusí uložiť neúspešnej
strane sporu povinnosť nahradiť trovy konania vzniknuté úspešnej strane, resp. nemusí strane, ktorá

spôsobila vznik trov svojím zavinením uložiť, aby tieto trovy nahradila protistrane. Dôvody hodné
osobitného zreteľa rovnako ako výnimočné okolnosti zákon neuvádza ani príkladmo a výklad týchto
podmienok ponecháva na súdnej praxi. To však neznamená, že tým vytvára priestor na celkom voľnú
úvahu súdu.

28.1. V zmysle ustálenej judikatúry (napr. uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2MCdo/17/2009,
5Cdo/67/2010, či 3MCdo/46/2012), ustanovenie § 257 CSP nie je možné považovať za predpis,
ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie, ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný
skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je
potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Každé rozhodnutie

súdu, ktorým sporovej strane neprizná náhradu trov konania, musí byť zo svojej podstaty výnimočným
rozhodnutím, prijatým na základe riadneho zváženia všetkých relevantných okolností konkrétneho
prípaduanazákladeprísnereštriktívnehovýkladu§257CSPavňomobsiahnutejformulácie„existencie
dôvodov hodných osobitného zreteľa“. Uvedené ustanovenie preto nie je možné vykladať tak, že je
naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania.

Pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa súd prihliada na majetkové, sociálne, osobné,
zárobkové a iné pomery všetkých strán sporu a všíma si aj okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu
nároku na súde, a ich postoj v konaní. K dôvodom hodným osobitného zreteľa teda môže dôjsť vo vzťahu
k určitým druhom konania alebo k určitej procesnej situácii, a teda tento dôvod je daný charakterom
tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. Zároveň je potrebné prihliadať aj na okolnosti, ktoré

viedli strany k uplatneniu nároku na súde a ich postoj v konaní (R 24/1964).

28.2. V preskúmavanej veci súdy nižších inštancií na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania
neaplikovali ustanovenie § 257 CSP, lebo len tvrdený neúspech žalobkyne v spore ňou vnímaný ako
nespravodlivý nepredstavuje dôvod hodný osobitného zreteľa, na ktorý by bolo možné prihliadať v

zmysle § 257 CSP. Aplikácia § 257 CSP neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových
rozdielov medzi stranami, slúži na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie
súdneho konania a jeho výsledok. Hranice sudcovskej úvahy sú však dané účelom právnej náhrady trov
konania, ktorá jej nepriznanie pripúšťa len ako výnimku.29. Na základe uvedených dôvodov dovolací súd dospel teda k záveru, že z procesného postupu
súdov nižších inštancií nevyplýva, že by konanie bolo zaťažené vadou zmätočnosti, ktorá by mala mať

za následok porušenie procesných práv dovolateľky v takej intenzite, že by bolo možné konštatovať
porušeniejejprávanaspravodlivýprocesvzmysle§420písm.f)CSP,preto prípustnosťaanidôvodnosť
dovolania z tohto dôvodu nie je daná.

30. V súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP v snahe

autenticky porozumieť textu dovolania ako celku (IV. ÚS 15/2021, I. ÚS 336/2019) posudzujúc dovolanie
v súlade s § 124 CSP v spojení s čl. 11 ods. 1 až 3 Základných princípov CSP, dovolací súd dospel k
záveru dovolateľka namietala, že súdy mali skúmať a vysvetliť nemožnosť nadobudnutia vlastníckeho
práva k novovzniknutej veci, a to vytvorením veci stavebníkmi bez dohody o založení podielového
spoluvlastníctva. Poukázala na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/227/2013, 3MCdo/4/2013, z
ktorých relevantnú časť citovala. Trvala na tom, že sa na stavbe podieľala s vôľou ju v jednej polovici

vlastniť. Stavbu spoločne s G. W. plánovala, investovala do nej, aktívne sa zúčastňovala stavebných
práv, stavbu starostlivosťou riadneho hospodára dlhoročne zhodnocovala.

31. Podľa § 421 ods.1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od

vyriešenia právnej otázky, a) pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

32. Podľa § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva

v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.

33. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na

zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy,aksúdnepoužilsprávnyprávnypredpisaleboaksíceaplikovalsprávnyprávnypredpis,nesprávne
ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

34. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna (nie skutková). Môže

ísť tak o otázku hmotnoprávnu, ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii
a interpretácii procesných ustanovení). Na to, aby na základe dovolania podaného podľa uvedeného
ustanovenia mohlo byť rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu
z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP), musia byť (najskôr)
splnené predpoklady prípustnosti (vecnej prejednateľnosti) dovolania, zodpovedajúce niektorému zo

spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a
tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania
prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP. Tento
dôvod prípustnosti sa viaže na ustálenú judikatúru najvyššieho súdu, ktorá nebola rešpektovaná zo
stranyodvolaciehosúdu,atovtom,žeodvolacísúdzaujalinýprávnyzáver,nežakývkonkrétnejprávnej

otázke zaujal najvyšší súd v rozhodnutiach, ktoré boli zverejnené ako súdne rozhodnutia zásadného
významu v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. K posúdeniu
dôvodnosti dovolania a teda vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia (či dovolateľom napadnuté
rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení), môže dovolací súd pristúpiť len po
prijatí záveru o prípustnosti dovolania.

35. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP má osobitný význam vzájomný
vzťah medzi „právnou otázkou“ a „rozhodovacou praxou dovolacieho súdu“. Pre právnu otázku v zmysle
§ 421 ods. 1 písm. a) CSP je charakteristický „odklon“ jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide teda o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov

dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej otázky a odvolací súd sa však svojím rozhodnutím
odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“ (R 83/2018).36. Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu treba zahrnúť aj naďalej použiteľné,
legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská
publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a

ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu
SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v
Zborníkoch najvyšších súdov č. I., II. a IV. vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986 (R
71/2018).

37. V preskúmavanej veci pri posudzovaní prípustnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia v zmysle §
421 ods. 1 písm. a) CSP, v kontexte vymedzeného dovolacieho dôvodu uvedeného v bode 8, v súlade
s náležitosťami vymedzenia v zmysle § 431 až § 435 CSP, dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie
je procesne prípustné, preto následne posudzoval dôvodnosť nastolených právnych otázok.

38. Z okolností preskúmavanej veci z ustáleného skutkového stavu vyplýva, že žalobkyňa od roku

1981 udržiavala mimomanželský vzťah s otcom žalovanej 1/ (G. W.) pochádzajúcej z manželstva, aj
žalovaného 2/ narodeného za trvanie vzťahu so žalobkyňou i za trvania manželstva, ktoré zaniklo až
smrťou manželky D.. D. W. (2012). G. W. postupne v rokoch 2003, 2008 a 2013 inicioval kúpu sporných
nehnuteľností nadobudnutých do vlastníctva žalovanej 1/. Po smrti G. W. v roku 2018 žalobkyňa
požiadala žalovanú 1/ o predaj nehnuteľností v jej vlastníctve, ktorá s tým súhlasila, avšak z dôvodu

nezhody na kúpnej cene, k uzavretiu kúpnej zmluvy následne nedošlo. Argumentácia žalobkyne v spore
spočívala v tvrdení o existencii dohody s G. W. o vzniku podielového spoluvlastníctva k vybudovanému
novému domu na základoch starého domu a na pozemkoch vedených v katastri nehnuteľnosti vo
vlastníctvežalovanej1/.Vdôsledkutejtodohodyžalobkyňatvrdila,žeinvestovaladonehnuteľnostisvoje
finančné prostriedky, čas i vlastnú prácu. V priebehu konania na súde prvej inštancie (v rámci záverečnej

reči) navrhla posúdiť existenciu vzniku podielového spoluvlastníctva spoločnou činnosťou viacerých
osôb, aj bez explicitnej dohody o podielovom spoluvlastníctve. Stavebné povolenie, ani kolaudačné
rozhodnutie nebolo žiadané a ani vydané, preto nový dom de iure neexistuje; v katastri nehnuteľností je
zapísaný pôvodný dom a priľahlé pozemky vo vlastníctve žalovanej 1/.

39. Podľa § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou
alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností
ustanovených zákonom.

40. Podľa § 136 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka vec môže byť v spoluvlastníctve viacerých

vlastníkov. Spoluvlastníctvo je podielové, bezpodielové. Bezpodielové spoluvlastníctvo môže vzniknúť
len medzi manželmi.

41. Občiansky zákonník neustanovuje žiadne osobitné vymedzenie spôsobu nadobúdania spoločných
vecí spoluvlastníkmi. To znamená, že sa v tejto súvislosti použije predovšetkým všeobecný režim

vyplývajúci z § 132, zohľadňujúc špecifiká spoluvlastníctva ako takého. Pri nadobudnutí vlastníctva k
novovytvorenej veci treba za jej vlastníka považovať toho, kto ju vytvoril, ak zo zmluvy nevyplýva, že vec
bolavytváranáodpočiatkupreiného.Dohodaozaloženíspoluvlastníctvaknovovytvorenejvecimusíbyť
uzavretá medzi všetkými budúcimi spoluvlastníkmi pred začatím stavebnej činnosti, pričom z nej musí
byť zrejmá nepochybná vôľa zhotoviť stavbu práve v režime podielového spoluvlastníctva. Pokiaľ čo i

len jeden z týchto esenciálnych prvkov chýba, stavba nebude predmetom podielového spoluvlastníctva.
Dohoda o založení podielového spoluvlastníctva k stavbe môže byť platne uzavretá v čase, ktorý časovo
predchádza vzniku stavby ako veci, spôsobilej byť predmetom práv a povinností (Najvyšší súd Českej
republiky R 44/1993).

42. Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 3MCdo/4/2013 z 31. marca 2014, na ktorý dovolateľka poukázala,
riešil otázku nadobudnutia vlastníctva novovytvorenej stavby a uviedol, že,,vlastníctvo novovytvorenej
stavby nadobúda originálnym spôsobom ten, kto stavbu uskutočnil s úmyslom mať je pre seba. Nie
je pritom rozhodujúce, kto bol uvedený ako stavebník v stavebnom alebo kolaudačnom rozhodnutí.
Pre posúdenie vzniku podielového spoluvlastníctva k stavbe postavenej spoločnou činnosťou viacerých

osôb je rozhodujúca dohoda uzavretá medzi nimi o založení spoluvlastníckych vzťahov (R 16/1983).
Táto dohoda musí byť uzavretá pred dokončením stavby; nemusí byť písomná a nie je potrebné, aby
sa v nej účastníci vopred dohodli o veľkosti spoluvlastníckych podielov. Pokiaľ stavbu uskutočňovalo
viacero osôb, ktoré o vlastníctve k novej stavbe neuzatvorili žiadnu dohodu, pričom z okolnostíprípadu nie je zrejmé, že malo ísť o stavbu, ktorá bude iba vo vlastníctve niektorých z nich (t. j., že
ostatné osoby zúčastňujúce sa na stavbe nemajú úmysel stavať pre seba a nadobudnúť výstavbou
vlastníctvo stavby), nemožno bez ďalšieho vylúčiť, že spoluvlastníkmi stavby sa stali všetky osoby

zúčastňujúce sa na spoločnej výstavbe. Sama skutočnosť, že sa stavebníci dohodli iba na ,,spoločnom
užívaní“ alebo ,,spoločnom bývaní“ bez toho, aby sa ich dohoda výslovne týkala aj vlastníctva alebo
spoluvlastníctva, ešte nevylučuje vznik spoluvlastníctva“.

43. Rovnako uvedená otázka bola riešená v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/227/2013 z 29.

apríla 2015, z ktorého odôvodnenia vyplýva, že ,,ustálenej judikatúre zodpovedá právny záver, v zmysle
ktorého dohoda o založení spoluvlastníckych vzťahov k domu alebo k inej stavbe postavenej spoločnou
činnosťou viacerých osôb nemusí byť písomná a nie je ani potrebné, aby sa v nej účastníci vopred
dohodli o veľkosti spoluvlastníckych podielov, z jej obsahu musí byť zrejmé, že účastníci chceli založiť
podielové spoluvlastníctvo k stavbe (R 16/1983, uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
I. ÚS 300/08 z 18. októbra 2008). Spoluvlastníctvo k stavbe vzniknutej spoločnou činnosťou viacerých

osôb môže vzniknúť aj v prípade, ak takéto osoby neuzavreli o vlastníctve k novej stavbe žiadnu dohodu.
Je tomu tak preto, že vlastníctvo k novo zhotovenej veci nadobúda ten, kto stavbu uskutočnil s právne
relevantne prejaveným úmyslom mať ju pre seba (stavebník), pričom nie je rozhodujúce, komu bolo
adresované rozhodnutie o stavebnom povolení. Ak stavbu vykonáva viac osôb, ktoré o vlastníctve k
novej stavbe neuzavreli žiadnu dohodu, pričom z okolností veci nie je zrejmé, že malo ísť o stavbu vo

vlastníctve len niektorých z týchto osôb, stavebníkmi sú všetky tieto osoby, ktoré sa stávajú podielovými
spoluvlastníkmi stavby (porovnaj rozsudky Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22Cdo/1174/2001
z 5. novembra 2002, sp. zn. 22Cdo/2258/2007 z 25. júna 2007)“.

44. V danom prípade súdy nižších inštancií komplexne a správne posúdili skutkové okolnosti týkajúce

sa vzťahu medzi žalobkyňou a zosnulým G. W., i napriek existencii jeho manželského zväzku so
záverom, že sa nejednalo o vzťah druha a družky, preto už pri prvotnej úvahe o nadobudnutí spoločnej
nehnuteľnosti prípadnou kúpou si žalobkyňa musela byť vedomá, že bez ďalších právnych úkonov len
bežnou kúpou nemôže s G. W. nadobudnúť spoločnú nehnuteľnosť, a to ani spoločnou výstavbou s
prihliadnutím aj na žalobný návrh, ktorým sa domáhala určenia, že v druhej polovici došlo k vzniku

vlastníckeho práva na strane G. W. spolu s manželkou v podiele 1/2 z titulu ich bezpodielového
spoluvlastníctva manželov. Ani samotná existencia vzťahu druha a družky automaticky neznamená,
že veci, ktoré osoby takto žijúce nadobudnú za trvania tohto zväzku do svojho vlastníctva, sa stávajú
ich podielovým spoluvlastníctvom. Je len na vôli takých osôb, či veci, ktoré spoločne kúpia, chcú
nadobudnúť do svojho podielového spoluvlastníctva (Ústavný súd Českej republiky sp. zn. I. ÚS

562/2005).

45. Pokiaľ dovolateľka mala vedomosť o tom, že nehnuteľnosť na základe kúpnej zmluvy z roku 2003
nadobudla žalovaná 1/, uvedené vylučuje jej tvrdenie o existencii dohody o podielovom spoluvlastníctve
s G.P. W. k novovytvorenej veci. Pre vznik podielového spoluvlastníctva sa vyžaduje dohoda, ktorá

smeruje práve k nadobudnutiu spoluvlastníckeho práva k veci, nie iba k spoločnému užívaniu veci.
Z jej obsahu však musí byť nad všetky pochybnosti jasné, že účastníci podielové spoluvlastníctvo
chceli založiť (napr. sp. zn. 4Cdo/93/99 zverejnené v časopise Zo súdnej praxe č.14/2000). Pokiaľ
sa otec žalovanej 1/ rozhodol investovať finančné prostriedky v prospech dcéry pochádzajúcej z
manželstva, zakúpením rodinného domu, či pozemkov nachádzajúcich sa v obci Z., uvedená okolnosť

svedčí o jasne prejavenej vôli G. W. nadobudnúť predmetnú nehnuteľnosť v prospech žalovanej 1/
práve uvedeným spôsobom. Napokon aj ďalšie skutkové okolnosti týkajúce sa nadobudnutia pozemkov
prináležiacich k spornej nehnuteľnosti, ako i nadobudnutie spoluvlastníckeho podielu na pozemku na
základe ďalších právnych úkonov v prospech žalovanej 1/, potvrdzuje správnosť záveru súdov nižších
inštancií o nepreukázaní existencie dohody o vzniku podielového spoluvlastníctva.

46. K (ne)možnosti nadobudnutia vlastníckeho práva k novovzniknutej veci a to vytvorením veci
stavebníkmi bez dohody o založení podielového spoluvlastníctva, dovolací súd uvádza, že v
preskúmavanej veci skutočnosť, že sa žalobkyňa spolu s G. W. dohodli len na ,,spoločnom užívaní“
novovytvorenej veci bez toho, aby sa dohodli o vlastníctve k stavbe v zmysle právnych záverov

vyplývajúcich z rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 3MCdo/4/2013, 6Cdo/227/2013, nevylučuje vznik
ich spoluvlastníctva. Vychádzajúc však z individuálnych skutkových okolností danej veci nebolo možné
dospieť k záveru, že k nadobudnutiu vlastníckeho práva zhotovením veci spoločnou výstavbou
došlo. V sporovom konaní je súd viazaný skutkovými tvrdeniami strán, na preukázanie ktorých jestrana povinná uniesť bremeno tvrdenia. Nesplnenie povinnosti tvrdiť, resp. relevantne tvrdiť t. j.
uviesť tvrdenia z hľadiska ich kvality pravdivé, úplné, podstatné a rozhodujúce, má pre stranu sporu
procesnoprávnu sankciu, ktorá sa prejaví v meritórnom rozhodnutí veci (§ 150 CSP). Pokiaľ odvolací

súd v preskúmavanej veci komplexne posúdil existenciu relevantných okolností pre posúdenie vzniku
podielového spoluvlastníctva k novovytvorenej veci, správne dospel k záveru, že z vyjadrení strán, ani
z listinných dôkazov nevyplýva, že by sa žalobkyňa spolu s G. W. mali dohodnúť na tom, že budú
spoluvlastníkmi nehnuteľnosti. Žalobkyňa mala minimálne 16 rokov vedomosť o tom, že nehnuteľnosti
nekupovala, nie je uvádzaná ani ako spoluvlastníčka pozemkov a rodinného domu. Mala vedomosť o

tom, že jediným vlastníkom nehnuteľností je žalovaná 1/, pričom nikdy túto skutočnosť nerozporovala.
Taktiež žalobkyňa nepreukázala, že by s G. W. komunikovali o vzniku spoluvlastníctva k nehnuteľnosti.
Zároveň nemožno prehliadnuť ani dobu, ktorá uplynula od kúpy nehnuteľnosti kúpnou zmluvou z
23. mája 2003 uzavretou medzi J. O. ako predávajúcim a U. W. ako kupujúcou do podania žaloby v
roku 2018. Ak ide o vec zhotovenú spoločnou činnosťou, nie je rozhodujúce či a v akej miere sa ten
ktorý subjekt podieľal na zhotovení veci (stavby), ale to, či sa osoby, ktoré vec zhotovili spoločnosťou

činnosťou dohodli na tom, že vec bude v ich spoluvlastníctve.

47. S ohľadom na uvedené dovolací súd na záver konštatuje, že namietané neposúdenie nadobudnutia
spoluvlastníckeho práva k novovzniknutej stavbe jej zhotovením, bolo posúdené odvolacím súdom
vecne správne v súlade s ustálenou judikatúrou, preto napádaným rozhodnutím nedošlo k namietanému

odklonu od ustálenej súdnej praxe. Uplatnený dovolací dôvod nie je dôvodný, preto dovolací súd
dovolanie ako nedôvodné zamietol v súlade s § 448 CSP.

48. Onárokunanáhradutrovdovolaciehokonaniavovzťahumedzižalobkyňouažalovanou1/,dovolací
súd rozhodol v súlade s § 453 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP a zásadou úspechu žalovanej 1/ v

dovolacom konaní, ktorej dovolací súd priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania proti žalobkyni
v plnom rozsahu v súlade s § 255 ods. 1 CSP. Dovolací súd nevzhliadol existenciu dôvodov hodných
osobitného zreteľa pre aplikáciu ustanovenia § 257 CSP.

49. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.