Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, November 29, 2023

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Cdo/203/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1616205026
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Šobichová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2023:1616205026.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu J.H. X., narodeného XX. T. XXXX, P. T.H. XXX,
zastúpeného HHB advokátska kancelária s.r.o., Martin, Andreja Kmeťa 576/13, IČO: 52 274 896, proti
žalovanému SCHNELLECKE SLOVAKIA s.r.o., so sídlom Westpoint Logistics Park, Hala DC6b 1137,
Lozorno, IČO: 35 768 908, zastúpenému Hriadel & Heger, Advokátska kancelária s.r.o., Bratislava,
Odborárska 21, IČO: 51 643 359, za účasti intervenienta na strane žalovaného: Sociálna poisťovňa,

Bratislava, Ul. 29. augusta 8-10, zastúpenému advokátkou JUDr. Dagmar Kubovičovou, Bratislava,
Nám. Biely Kríž 3, o určenie, že ide o pracovný úraz, vedenom na Okresnom súde Malacky pod sp. zn.
5Cpr/2/2016, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 28. júna 2022 č.k.
8CoPr/4/2022 - 314, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 28. júna 2022 č.k. 8CoPr/4/2022 - 314 z r u š u j e a vec mu
vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Malacky (ďalej aj „súd prvej inštancie“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal,
aby súd určil, že úraz, ktorý utrpel dňa 23. februára 2016 v areáli pracoviska žalovaného je pracovný
úraz, žalovanému a intervenientovi na strane žalovaného priznal náhradu trov konania v rozsahu 100
%. Vychádzal zo zistenia, že žalobca uzatvoril so žalovaným dňa 1. marca 2010 pracovnú zmluvu,
na základe ktorej vykonával činnosť skladového zamestnanca. Miestom výkonu práce boli dohodnuté

všetky strediská žalovaného nachádzajúce sa na území SR v obciach Lozorno, Bratislava, Trnava. Dňa
23. februára 2016 žalobca nastúpil do zamestnania. V čase o cca 17.45 hod. v šatniach žalovaného
určených na prezlečenie zamestnancov do pracovných úborov došlo k fyzickému útoku na žalobcu zo
strany iného zamestnanca. V dôsledku tohto útoku na žalobcu mu bolo spôsobené ťažké ublíženie na
zdraví s dobou liečenia od 24. februára 2016 do 9. apríla 2016, teda v rozsahu 46 dní. Znalec z odboru
zdravotníctvo a farmácia, odbor chirurgia T.. Š. B. vypracoval lekársky posudok o bolestnom a o sťažení

spoločenského uplatnenia zo dňa 2. júna 2016. Po právnej stránke vec posúdil podľa § 195 ods. 1,
ods.2, § 220 ods. 1, ods. 2, Zák. práce, podľa § 8 ods. 1 písm. a), ods. 4, ods. 5 písm. a), zák. č.
461/2003 Z.z. a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Poukázal na to, že podľa výpovede žalobcu
v trestnom konaní, v ktorom bol vypočutý ako svedok - poškodený, potom ako "prišiel k svojej skrinke,
položil si tašku a k nemu pristúpil L. O. a päsťou pravej ruky ho udrel do tváre". Zhodne aj svedok G.
U. v trestnom konaní uviedol, že keď žalobca prišiel do šatne položil si tašku na lavičku a vtedy ho

L. O. napadol, udrel ho päsťou pravej ruky do tváre. Z týchto výpovedí dôvodil, že žalobca síce bol
v šatni žalovaného, avšak iba prišiel do tohto priestoru. Nezačal sa ešte prezliekať. Úkony potrebné
pred výkonom práce sú iste aj úkony spojené s prezlečením zamestnanca s kontrolou pracovných
prostriedkov. Takúto činnosť však žalobca ešte nevykonával, iba sa dostavil na pracovisko. Nevykonával
teda úkon v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh. Z vykonaného dokazovania dospel k záveru,
že nesporne v prípade žalobcu došlo u neho k úrazu, avšak v čase, keď zamestnanec neplnil pracovnú

úlohu ani nevykonával činnosť, ktorá je v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh, a preto teda
nejde o pracovný úraz. Je jednoznačne preukázané, že úraz a škodu žalobcovi spôsobil L. O.. Žalobubolo tak potrebné zamietnuť pre nesplnenie podmienok pre vznik zodpovednosti zamestnávateľa. O
trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP.

2. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave (ďalej ako „odvolací súd“) zmenil rozsudok súdu prvej
inštancie tak, že určil, že žalobca utrpel u žalovaného dňa 23. februára 2016 pracovný úraz, za ktorý
zodpovedá žalovaný.

3. V preskúmavanej veci bolo zo skutkového hľadiska zistené, že žalobca uzatvoril so žalovaným dňa 1.

marca 2010 pracovnú zmluvu, na základe ktorej vykonával činnosť skladového zamestnanca. Miestom
výkonu práce boli dohodnuté všetky strediská žalovaného nachádzajúce sa na území SR v obciach
Lozorno, Bratislava, Trnava. Dňa 23. februára 2016 žalobca nastúpil do zamestnania. V čase o cca
17.45 hod. v šatniach žalovaného určených na prezlečenie zamestnancov do pracovných úborov došlo
k fyzickému útoku na žalobcu zo strany zamestnanca L. O.. V dôsledku tohto útoku na žalobcu mu
bolo spôsobené ťažké ublíženie na zdraví s dobou liečenia 46 dní. Na základe výsledkov vykonaného

dokazovania súd prvej inštancie skutkovo ustálil, že ako žalobca prišiel k svojej skrinke v šatni, položil si
tašku na lavičku, pristúpil k nemu L. O. a päsťou pravej ruky ho udrel do tváre. Dôvodil, že žalobca síce
bolvšatnižalovaného,avšakibaprišieldotohtopriestoru,nezačalsaešteprezliekať.Malzato,žeúkony
potrebné pred výkonom práce sú iste aj úkony spojené s prezlečením zamestnanca, avšak v danom
prípade dospel k záveru, že takúto činnosť žalobca ešte nevykonával, iba sa dostavil na pracovisko.

Nevykonával teda úkon v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh, a preto teda nejde o pracovný
úraz. Mal jednoznačne preukázané, že úraz a škodu žalobcovi spôsobil L. O..

4. Odvolací súd uviedol, že v zmysle § 220 ods. 2 Zákonníka práce považujú sa za úkony v priamej
súvislosti s plnením pracovných úloh aj úkony potrebné pred začiatkom práce a týmto úkonom sú

nepochybne aj úkony spojené s prezlečením sa zamestnanca do pracovného odevu pred nástupom
na pracovnú zmenu. Súd prvej inštancie vyložil uvedené ustanovenie príliš reštriktívne, keď považoval
za úkon v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh len samotný akt prezliekania sa. Žalobca v
podanom odvolaní dôvodne namieta, že takýto výklad je príliš striktný a formalistický. Žalobca vošiel do
šatne určenej žalovaným ako zamestnávateľom na prezliekanie do pracovného odevu pred začiatkom

pracovnej zmeny, zložil a odložil si tašku na lavičku a pristúpil k svojej skrinke. V momente, kedy
bol napadnutý iným zamestnancom, plnil pokyny žalovaného ako svojho zamestnávateľa prezliecť sa
pred nástupom na zmenu do pracovného odevu a tento jediný zámer sledoval, keď sa riadne dostavil
do šatne, odložil si tašku a pristúpil ku svojej šatňovej skrinke. Prezlečenie do pracovného odevu
bolo nevyhnutné z hľadiska povahy jeho pracovnej činnosti a vyžadované od neho žalovaným ako

zamestnávateľom, úkony vykonával pred zmenou začínajúcou sa o 18.00 hod., ktorú mal v ten deň
nariadenú. Žalobca tak dôvodne argumentuje v podanom odvolaní, že v momente útoku vykonával
úkony súvisiace s prezliekaním, keď vošiel do šatne, zložil a odložil si tašku na lavičku a prišiel k svojej
skrinke s úmyslom sa prezliecť. Vykonával úkony so zámerom prezlečenia sa a uposlúchnutia pokynu
žalovaného byť pred nástupom na zmenu riadne prezlečený do pracovného odevu. Do šatne prišiel

jedine za týmto účelom. V danom prípade nešlo o vzájomný konflikt či o bitku zamestnancov, ale o
jednostranný útok, na ktorý žalobca nedal nijaký reálny objektívny podnet v priestoroch žalovaného.
Intervenient v tejto súvislosti nedôvodne namieta, že žalobca dal podnet na takýto útok. Dostavenie sa
do šatne so zámerom prezlečenia do pracovného odevu bola činnosť žalobcu nevyhnutne vyžadovaná
povahou práce a pokynmi žalovaného ako zamestnávateľa, súvisela s prezliekaním sa do pracovného

odevu, bola vykonávaná v priestoroch, kde sa už bol žalobca povinný riadiť pokynmi žalovaného a bola
objektívne vykonávaná v prospech žalovaného ako zamestnávateľa. Žalobca sa v tomto smere svojím
konaním nedopustil žiadneho excesu. S ohľadom na uvedené odvolací súd, na rozdiel od súdu prvej
inštancie, dospel k záveru, že v danom prípade utrpel žalobca dňa 23. februára 2016 pracovný úraz,
za ktorý zodpovedá žalovaný.

5. Odvolací súd poukázal na to, že pokiaľ žalovaný a intervenient namietali, že žalobca mal porušiť
predpisy týkajúce sa BOZP, tieto skutočnosti v konaní nepreukázali a v tomto smere ich námietky zostali
len v rovine ich tvrdení. Vzhľadom na to, že odvolací súd posúdil námietky žalobcu uvádzané v podanom
odvolaní ako dôvodné, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil podľa § 388 CSP tak, že žalobe

v celom rozsahu vyhovel.6. O nároku na náhradu trov (celého) konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 2 CSP v spojení s
§ 255 ods. 1 CSP a úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania
v celom rozsahu.

7. Proti predmetnému rozsudku podal dovolanie žalovaný. Dovolanie podal z dôvodu podľa § 421 ods.
1 písm. b) CSP. Uviedol, že kľúčovou otázkou, ktorej vyriešenie viedlo Krajský súd v Bratislave k vydaniu
rozhodnutia bolo určenie či úraz žalobcu na pracovisku žalovaného možno klasifikovať ako pracovný
úraz a určenie rozsahu zodpovednosti zamestnávateľa za škodu spôsobenú úrazom. Uvedené určenie

bolonáslednehlavnýmdôvodomvedúcimktomu,žeKrajskýsúdvBratislaveakoodvolacísúdrozhodol,
že ide o pracovný úraz.
7.1. Odvolacísúdzaúčelomodôvodneniaprisvedčilargumentáciižalobcu,pričomokremvlastnýchúvah
si pomohol najmä aplikáciou ustanovení § 195 a § 220 ods. 2 Zákonníka práce. Uvedené ustanovenia
Zákonníka práce však podľa žalovaného nemôžu byť aplikované na fyzickú potýčku/inzultáciu žalobcu
s iným spoluzamestnancom, ktorej následkom bol vznik poškodenia zdravia u žalobcu.

7.2. Ďalšou právnou otázkou, ktorá doteraz nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešená je
otázka týkajúca sa určenia rozsahu zodpovednosti zamestnávateľa za škodu spôsobenú úrazom, ktorý
vznikol u zamestnanca po fyzickej potýčke s iným zamestnancom.
7.3. Žalovaný sa v žiadnom prípade nestotožňuje s názorom odvolacieho súdu v zmysle, ktorého
žalobca v momente, kedy bol napadnutý iným zamestnancom, plnil pokyny žalovaného ako svojho

zamestnávateľa prezliecť sa pred nástupom na zmenu do pracovného odevu a tento jediný zámer
sledoval, keď sa riadne dostavil do šatne, odložil si tašku a pristúpil ku svojej šatňovej skrinke a teda, že
žalobca vykonával v momente útoku úkony súvisiace s plnením pracovných úloh, pričom tento hlavný
argument odvolacieho súdu, na ktorom v podstate vystaval celé rozhodnutie, vyplýva len z tvrdení
žalobcu, ktorý túto žiadnym spôsobom nepreukázal. Podľa ustálenej praxe otázku priamej súvislosti

utrpeného úrazu s plnením pracovných povinností je treba posudzovať z hľadiska miestneho, časového
a vecného.
7.4. K tomu uviedol, že o pracovnom úraze a najmä o zodpovednosti zamestnávateľa je možné hovoriť
ak sú kumulatívne naplnené všetky tri súvislosti vzniku pracovného úrazu a to miestna, časová a vecná.
Pri posúdení, či je daná vecná súvislosť je potrebné skúmať vnútorný účelový vzťah činnosti žalobcu,

pri ktorom došlo k úrazu, k výkonu pracovnej povinnosti podľa pracovnej zmluvy. K miestnemu hľadisku
žalovaný uviedol, že k poškodeniu zdravia nedošlo na pracovisku žalovaného ako zamestnávateľa, na
ktorom mal žalobca vykonávať pracovné činnosti podľa pracovnej zmluvy. Podľa pracovnej zmluvy mal
žalobca vykonávať skladové činností a skladovým priestorom celkom určite nie je šatňa v priestoroch
žalovaného. Teda k poškodeniu zdravia došlo mimo pracoviska žalobcu určeného mu žalovaným

v pracovnej zmluve. V súvislosti s časovým hľadiskom žalovaný uviedol, že v daný deň, keď k
poškodeniu zdravia došlo podľa dochádzkového systému žalovaného situovaného na pracovisku nebol
žalobca vôbec nahlásený ako prítomný na pracovisku. Z uvedeného vyplýva, že žalobca v čase vzniku
poškodenia zdravia nevykonával žiadne pracovné činnosti pre žalovaného, pričom sa nejednalo ani len
o činnosti, ktoré sú potrebné k výkonu k pracovnej činnosti. Zároveň uviedol, že k poškodeniu zdravia

nedošlo, respektíve nevzniklo pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním, o čom svedčí
aj ten fakt, že žalobca sám vo svojom vyjadrení potvrdil túto skutočnosť, keď uviedol, že sa šiel prezliecť
do pracovného odevu, teda ešte len bol na ceste sa prezliecť.
7.5. Za vecnú súvislosť sa považuje tá skutočnosť, že k poškodeniu zdravia žalobcu nedošlo v zmysle
§ 220 ani § 195 ods. 2 zákona, t. j. poškodenie zdravia žalobcu nenastalo pri plnení pracovných úloh ani

v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh. Fyzický konflikt/bitka so spolupracovníkom sa celkom
zjavne nepovažujú ani za úkony počas práce bežné, ani potrebné pred začiatkom práce, ani potrebné
po skončení práce a ani nie sú potrebné pre plnenie pracovných úloh. Žalovaný je toho názoru, že
nie je v žiadnom prípade preukázaná vecná súvislosť medzi poškodením zdravia žalobcu a plnením
jeho pracovných úloh, respektíve úkonov v súvislosti s ich plnením. Jednalo sa výhradne o súkromnú

záležitosť medzi dvoma súkromnými osobami, ktorá sa v žiadnom prípade akýmkoľvek spôsobom
nedotýka žalovaného tak miestne a časovo ako aj vecne a to ani len okrajovo alebo v náznakoch.
7.6. Vzhľadomnaabsenciumiestnej,časovejavecnejsúvislostispoškodenímzdraviažalobcusapodľa
názoru žalovaného nemôže jednať o pracovný úraz žalobcu a zodpovednosť žalovaného za takýto úraz.
Uvedené poškodenie zdravia žalobcu považuje žalovaný za iný úraz, ktorý žalobcovi vznikol a nie za

pracovný úraz tak ako je zadefinovaný Zákonníkom práce a príslušnou relevantnou a ustálenou právnou
praxou. Žalovaný tvrdí, že žalobca utrpel úraz výslovne a jedine z dôvodu súkromných záležitostí,
jednalo sa o konflikt dvoch zamestnancov z dôvodu vzťahu k tej istej žene. Svedok pán L. O. však
na pojednávaní konanom dňa 2. novembra 2021 uviedol, že v daný deň sa v súvislosti so vzťahomk tej istej žene dozvedel skutočnosti, ktoré považoval za podraz zo strany žalobcu, že sa neovládol a
napadol žalobcu a že bola zhoda okolností, že to bolo v priestoroch žalovaného, pretože by sa neovládol
kdekoľvek inde by ho stretol. Žalovaný tak má za to, že v konaní bolo nesporne preukázané, že žalobca

dal pre pána L. O.a podnet k vzájomnému konfliktu a že dôvodom konfliktu bol vzťah k tej istej žene a
nie je pravdou, že by pán L. O. napadol fyzicky žalobcu bezdôvodne. K vážnejšiemu fyzickému konfliktu
nedošlo len preto, že pán L. O. utiekol a žalobca bol fyzicky zadržaný svojimi spolupracovníkmi.
7.7. Zo žiadneho ustanovenia Zákonníka práce nevyplýva, že by za daných skutkových okolností
bolo možné úraz žalobcu považovať za pracovný tak ako to tvrdí žalobca a odvolací súd, ktorý si

takýmto svojvoľným výkladom nezákonným spôsobom dotvárajú právo pre svoju potrebu. K reálnemu
poškodeniu zdravia žalobcu došlo výlučne len zo súkromných dôvodov na strane žalobcu a pána L. O..
7.8. K rozsahu zodpovednosti zamestnávateľa za škodu spôsobenú úrazom žalovaný poukazuje na
ustanovenie § 196 Zákonníka práce.
7.9. V danom prípade, ak má odvolací súd za to, že sa jedná o pracovný úraz, mal s ohľadom na
všetky okolnosti vzniku pracovného úrazu, skúmať a posudzovať aj samotný rozsah zodpovednosti

žalovaného za prípadný pracovný úraz, k čomu však zo strany odvolacieho súdu nedošlo. Žalobca
konal ľahkomyseľne a musel si pritom byť vzhľadom na svoju kvalifikáciu a skúsenosti vedomý, že si
môže privodiť ujmu na zdraví. V tejto súvislosti dal do pozornosti príslušnú judikatúru, ktorú je možné
analogicky použiť aj pre dané konanie. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR 21Cdo/71/2001.
Podľa žalovaného, ak súd tvrdí opak, mal svoje rozhodnutie jasne a zrozumiteľne odôvodniť spôsobom,

aby jeho rozhodnutie a dôvody boli preskúmateľné. Súd však namiesto toho v tomto prípade úplne
nedôvodne a v priamom rozpore so znením § 196 ods. 2 písm. c) Zákonníka práce nie, že dotvára,
ale dokonca priamo mení právny poriadok, keďže v napadnutom rozhodnutí sa žiadnym spôsobom
nevysporiadal s rozsahom zodpovednosti žalovaného za úraz žalobcu, pričom v danom prípade išlo
o jednoznačne ľahkomyseľné konanie žalobcu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti je žalovaný toho

názoru, že v danom prípade zo strany odvolacieho súdu došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu
otázky či v tomto konkrétnom prípade sa jedná o pracovný úraz žalobcu, ako aj určenie rozsahu
zodpovednosti žalovaného za prípadný pracovný úraz, pričom uvedená otázka nebola vo vzťahu k
poškodeniu zdravia zamestnanca, ktorý mu spôsobil spoluzamestnanec z dôvodu výlučne súkromných
záležitostí, avšak zhodou okolností v priestoroch žalovaného ako zamestnávateľa, dovolacím súdom

doposiaľ riešená.
7.10. Žalovaný navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zmenil, tak, že žalobu zamietne,
prípadne zrušil a vec vráti odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil aj náhradu trov
dovolacieho konania. Žalovaný navrhol pri aplikácii § 444 CSP, aby dovolací súd rozhodol o odklade
právoplatnosti a vykonateľnosti rozsudku odvolacieho súdu. Podľa žalovaného tu existujú dôvody hodné

osobitného zreteľa, podľa ktorých by mal rozhodnúť o odklade právoplatnosti a vykonateľnosti daného
rozhodnutia. Uvedeným dôvodom je predovšetkým regresný nárok Sociálnej poisťovne, nakoľko
ustanovenie § 31 ods. 1 zákona č. 274/1994 Z. z. a § 238 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. priznávajú
Sociálnej poisťovni špecifické práva požadovať náhradu poskytnutých dávok a náhradu škody od tretích
osôb v dôsledku ich zavineného protiprávneho konania voči poberateľovi dávky, ak bola poistencovi

poskytnutá niektorá z uvedených dávok, ale vznik jeho nároku na dávku nebol zapríčinený zavineným
protiprávnym konaním tretej osoby, nemá Sociálna poisťovňa v zmysle citovaných ustanovení regresné
právo na náhradu škody. Uvedené znamená, že tretia osoba v danom prípade žalovaný má povinnosť
nahradiť poskytnuté dávky alebo nahradiť škodu Sociálnej poisťovni len v takom rozsahu v akom je
jej zavinené protiprávne konanie v príčinnej súvislosti s poskytnutými dávkami, na ktoré poistencovi

vznikol nárok v dôsledku konania tretej osoby, pričom v rozsahu, v akom sa na vzniku nároku poistenca
na poskytnutie dávky podieľali iné okolnosti, prípadne v akom rozsahu bol spôsobený spoluzavinením
poistenca, tretia osoba nezodpovedá.

8. Žalobca podal k dovolaniu písomné vyjadrenie. Položené právne otázky považuje za nesprávne.

Vzhľadom k tomu, že išlo o jednostranné napadnutie žalobcu, toto jednostranné napadnutie zodpovedá
poškodeniu zdravia, ktoré bolo žalobcovi ako zamestnancovi spôsobené nezávisle od jeho vôle
krátkodobým, náhlym a násilným pôsobením vonkajších vplyvov, čo je jedným z predpokladov jeho
zadefinovania ako pracovného úrazu v zmysle § 195 ods. 2 Zákonníka práce. Otáznym preto môže byť
jedine či žalobca už v danom momente, keď došlo k poškodeniu jeho zdravia vykonával úkony v priamej

súvislosti s plnením pracovných úloh, keď sa dostavil do šatne určenej žalovaným ako zamestnávateľom
na prezlečenie sa do pracovného odevu, čo bolo nevyhnutné z hľadiska charakteru pracovnej činnosti
vykonávanej žalobcom pre žalovaného a išiel sa prezliecť, keďže bolo ustálené, že žalobca vykonávalpráve tieto úkony. Dovolací dôvod nebol riadne vymedzený a aj v prípade, keby bola otázka položená
správne, by nebola prípustným dovolacím dôvodom.

9. Intervenient na strane žalovaného sa k dovolaniu písomne vyjadril. K samotnému obsahu dovolania
uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s dovolacími dôvodmi uvedenými žalovaným v dovolaní a
v plnom rozsahu sa k nim pripája. Intervenient zotrváva na tom, že úraz, ktorý žalobca utrpel dňa 23.
júna 2016 nemožno považovať za úraz pracovný, čomu svedčí aj vykonané dokazovanie. K poškodeniu
zdravia žalobcu došlo v čase, ktorý nespadá do časového úseku určeného žalovaným ako čas na

prezliekanie zamestnancov, teda čas určený na vykonávanie úkonov s pracovným plnením úloh. Mal
za to, že dovolanie žalovaného je dôvodné, pričom navrhol, aby dovolací súd rozsudok krajského
súdu zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Pripojil sa aj k návrhu na odloženie
právoplatnosti a vykonateľnosti napadnutého rozsudku. Potvrdil, že ako verejnoprávna inštitúcia je
viazaný právoplatnými rozhodnutiami súdov, kedy je povinný v ich intenciách konať a rozhodovať o
nárokoch poškodených, a teda žalobcu.

10. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po
zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424
CSP), zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP),
preskúmal vec a dospel k záveru, že dovolanie žalovaného je dôvodné.

11. Z podaného dovolania žalovaného vyplýva, že žalovaný namietal s poukazom na § 421 ods. 1
písm. b) CSP nesprávne právne posúdenie veci z dôvodu, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo
od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.
Táto sa mala týkať otázky, či fyzická potýčka - konflikt/bitka so spolupracovníkom a s tým súvisiace

poškodenie zdravia žalobcu je alebo nie je pracovným úrazom v závislosti od absencie miestnej časovej
a vecnej súvislosti s poškodením zdravia žalobcu. Podľa žalovaného sa v danom prípade nemalo jednať
o pracovný úraz žalobcu a zodpovednosť žalovaného za pracovný úraz, ale u žalobcu išlo o iný úraz
za ktorý žalovaný nezodpovedá.
11.1. Ďalej žalovaný podľa obsahu dovolania (§ 124 ods. 1 CSP) namietal vo vzťahu k rozsahu

zodpovednosti zamestnávateľa za škodu spôsobenú úrazom s poukazom na § 196 Zákonníka práce.
V dovolaní namietal, že odvolací súd sa vo svojom rozsudku vôbec nevysporiadal s rozsahom
zodpovednosti žalovaného za úraz žalobcu s poukazom na § 196 ods. 2 písm. c) Zákonníka práce,
keď v danom prípade poukazoval na to, že v prípade žalobcu išlo u neho jednoznačne o ľahkomyseľné
konanie. V tomto smere podľa žalobcu rozsudok odvolacieho súdu nie je jasne a zrozumiteľne

zdôvodnený spôsobom, aby rozsudok bol preskúmateľný, najmä pokiaľ odvolací súd rozhodol opačne
(určil, že za pracovný úraz žalobcu zodpovedá žalovaný) oproti súdu prvej inštancie, ktorý žalobu
zamietol. Z tohto dôvodu posudzoval dovolací súd dovolanie aj podľa § 420 písm. f) CSP.

12. Podľaustanovenia§420písm.f)CSPdovolaniejeprípustnéprotikaždémurozhodnutiuodvolacieho

súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces.

13. Zdôvodovejsprávyktomutoustanoveniuokreminéhovyplýva,žedoterajšípojem„odňatiemožnosti

konať pred súdom“ sa nahradil terminologicky správnym pojmom „právo na spravodlivý proces“, ktorého
obsahové znaky vyplývajú z konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného
súdu Slovenskej republiky.

14. Judikatúroukonkretizovanýobsahprávanaspravodlivýprocespodľačl.46ods.1ÚstavySlovenskej

republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) je
veľmipestrý.Procesnéelementytohtoprávazdôrazňujú„stanovenýpostup“,tedadodržanieprocesných
pravidiel v konaní ako celku pred všeobecným súdom. Nezávislosť jeho rozhodovania sa uskutočňuje
v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Jedným z takýchto princípov,
predstavujúcim súčasť práva na riadny proces, vylučujúcim svojvôľu pri rozhodovaní, je i povinnosť súdu

svoje rozhodnutie odôvodniť spôsobom zakotveným v ustanovení § 220 ods. 2 a 3 CSP. Z odôvodnenia
musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej
a právnymi závermi na strane druhej. V prípade, kedy sú právne závery súdu v extrémnom nesúlade
s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdnehorozhodnutia nevyplývajú, alebo ignorujú kogentnú normu, či popierajú všeobecne akceptované chápanie
dotknutého právneho inštitútu, treba také rozhodnutie považovať za stojace v rozpore s čl. 46 ods. 1
ústavy, ako i čl. 1 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

15. Porušenie práva na spravodlivý (riadny) proces nie je však možné vykladať tak, že by sa dovolateľovi
garantoval úspech v konaní, či sa zaručovalo právo na rozhodnutie zodpovedajúce jeho predstavám.
Obsahomtohtoústavouadohovoromzaručenéhoprávajezaistenieprávanaspravodlivé(riadne)súdne
konanie, v ktorom sa uplatnia všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii

ústavných princípov. Okolnosť, že dovolateľ so závermi či názormi odvolacieho súdu nesúhlasí, nemôže
sama osebe založiť dôvodnosť dovolania.

16. Pojem „právo na spravodlivý proces“ teda podľa názoru najvyššieho súdu zahŕňa nielen
„postup súdu“ ako jeho „faktickú“ činnosť, ale (najmä) aj nesprávne súdne rozhodnutie, v dôsledku
ktorého nemohol účastník konania (dovolateľ) uplatniť svoje práva pred okresným i krajským súdom.

Predovšetkým súdnym rozhodnutím je takmer výlučne determinované právo na spravodlivý proces, lebo
ním sa súdne konanie ako celok končí. Niet preto žiadneho dôvodu pre všeobecný záver, že by malo
byť z tohto pojmu (právo na spravodlivý proces) vylučované rozhodnutie súdu, ktorým sa završuje (resp.
končí) celé konanie (porov. nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 105/06, III. ÚS
330/2013 a pod.).

17. Podľa posledne citovaného nálezu ústavného súdu (III. ÚS 330/2013) súčasťou obsahu základného
práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré odborne jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom žiadanej súdnej ochrany. Otázku,

či súd splnil svoju povinnosť riadne a právne správne odôvodniť svoje rozhodnutie, možno posúdiť len
so zreteľom na okolnosti prípadu.

18. Podľa tohto výkladu nie je - logicky vzaté - prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP závislá
na jeho dôvodnosti, totiž až na tom, keď „vyjde najavo“ (ne)správnosť dovolateľovho tvrdenia o existencii

dôvodu zmätočnosti vo forme porušenia práva na spravodlivý proces. To však môže vyjsť najavo iba
vtedy (či až vtedy), ak dovolací súd vecne preskúma tvrdenie dovolateľa o porušení tohto práva, o
tvrdenom dôvode porušenia práva na spravodlivý proces vydá svoje fiktívne rozhodnutie, ktorým buď
dovolanie rozsudkom zamietne (vtedy je dovolanie neprípustné), ak je napadnuté rozhodnutie správne,
alebo napadnuté rozhodnutie zruší (vtedy je dovolanie prípustné a zároveň aj dôvodné).

19. Prípustnosť dovolania však dovolací súd musí skúmať skôr, než sa pustí do meritórneho (vecného)
prejednávania dovolacích dôvodov. Už z toho vyplýva, že dovolací súd nemôže prípustnosť dovolania
posudzovať podľa výsledku vecného prejednania dovolania (jeho dôvodov). Rovnako nie je logické, aby
dovolací súd uznesením odmietol dovolanie ako neprípustné z dôvodu, že podľa jeho názoru nejde

o porušenie práva na spravodlivý proces, alebo preto, že nie je opodstatnený iný dovolací dôvod. Vo
všetkých týchto prípadoch (fázach konania) nejde totiž už o prípustnosť, ale o dôvodnosť dovolania a
obsah i forma rozhodnutia dovolacieho súdu sa musí riadiť ustanovením § 448 a § 449 CSP.

20. Citované ustanovenie zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých prípadoch, v

ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý
proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré
tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej

ochrany práva. Za znemožnenie strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že
dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP, treba považovať
aj taký postup súdu, ktorým sa strane odmieta možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a
nestrannom súde a ktorým dochádza k odmietnutiu spravodlivosti (denegatio iustitiae), keď súdom
prijaté závery nemajú svoj racionálny základ v interpretácii príslušných ustanovení právnych predpisov

a teda sú svojvoľné a neudržateľné a keď rozhodnutie súdu neobsahuje žiadne dôvody alebo ak
v ňom absentuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie vo veci, prípadne, ak
argumentácia obsiahnutá v odôvodnení rozhodnutia je natoľko vnútorne rozporná, že rozhodnutie ako
celok je nepresvedčivé.21. Ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch
jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, že súdy sa musia zaoberať

najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie
týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý
proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).

22. Rovnako, podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný

súd“) riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vyžaduje, aby sa súd jasným, právne
korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami,
ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou
všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie
založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky

rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení
v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie
považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
slobôd(I.ÚS243/07).Súdbymalbyťpretovosvojejargumentáciiobsiahnutejvodôvodneníkoherentný,
t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne

musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby premisy zvolené v
rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú
(ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I.
ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).

23. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry
ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie
spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý
proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť, je totiž odrazom

práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa
zaoberá so všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými námietkami
strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane
druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným
spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci

využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá
i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.

24. Aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a

presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa
odvolací súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup
musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené
vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho
súdumôžubyťdostatočnepreskúmateľnélenvtedy,akodvolacísúdposkutkovomvymedzenípredmetu

konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu
vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil, prípadne nepodriadil zistený
skutkový stav.

25. Rozhodnutie je nepreskúmateľné vtedy, keď jeho písomné vyhotovenie neobsahuje zásadné

vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu (porovnaj závery vyplývajúce zo stanoviska
občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 3. decembra 2015, publikovaného
v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
1/2016 pod č. 2). Za nedostatok zásadného vysvetlenia dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu
treba považovať predovšetkým úplnú absenciu dôvodov vysvetľujúcich právny záver súdu v otázke,

od riešenia ktorej bola závislá opodstatnenosť uplatneného nároku, ako aj vnútornú rozpornosť
odôvodnenia rozhodnutia, priečiacu sa pravidlám logického uvažovania.26. Porušením práva na spravodlivý proces je aj stav, keď v hodnotení skutkových zistení a skutkových
záverov absentuje určitá časť skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo, eventuálne - alebo tým skôr
- pokiaľ boli stranami sporu namietané, no napriek tomu odvolací súd náležitým spôsobom v celom

súhrne posudzovaných skutočností nezhodnotil bez toho, žeby dostatočným spôsobom odôvodnil
ich bezvýznamnosť, či irelevantnosť (4Cdo/102/2017). Pokiaľ takto odvolací súd postupoval aj v
prejednávanej veci, dopustil sa svojvôle zakázanej preň v čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a
založil tým nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia a v dôsledku toho aj jeho protiústavnosť.

27. Ak nie sú totiž zrejmé dôvody toho - ktorého rozhodnutia, nastávajú obdobné následky ako tie,
ktoré vedú k nezákonnosti ale hlavne k nepresvedčivosti rozhodnutia, čo je však v rozpore nielen s
požadovaným účelom súdneho konania, ale aj tiež so zásadami spravodlivého procesu.

28. Z výroku rozsudku odvolacieho súdu je zrejmé, že odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie zmenil tak, že určil, že žalobca utrpel u žalovaného dňa 23. februára 2016 pracovný úraz,

za ktorý zodpovedá žalovaný. Podstata odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu je uvedená v bode
11., 12. a 13. odôvodnenia rozsudku. Odvolací súd mal za to (na rozdiel od súdu prvej inštancie), že
žalobca vykonával úkony so zámerom prezlečenia sa a uposlúchnutia pokynu žalovaného byť pred
nástupom na zmenu riadne prezlečený do pracovného odevu. Do šatní žalobca prišiel jedine za týmto
účelom. V danom prípade nešlo o vzájomný konflikt či o bitku zamestnancov, ale o jednostranný

útok, na ktorý žalobca nedal nijaký reálny objektívny podnet v priestoroch žalovaného. Intervenient v
tejto súvislosti nedôvodne namieta, že žalobca dal podnet na takýto útok. Dostavenie sa do šatne so
zámerom prezlečenia do pracovného odevu bola činnosť žalobcu nevyhnutne vyžadovaná povahou
práce a pokyny žalovaného ako zamestnávateľa, súvislá s prezliekaním sa do pracovného odevu, bola
vykonávaná v priestoroch, kde sa už bol žalobca povinný riadiť pokynmi žalovaného a bola objektívne

vykonávaná v prospech žalovaného ako zamestnávateľa. Žalobca sa v tomto smere svojím konaním
nedopustil žiadneho excesu.

29. Podľa § 220 ods. 1 až 4 CSP v písomnom vyhotovení rozsudku sa po slovách "V mene Slovenskej
republiky" uvedie označenie súdu, mená a priezviská sudcov rozhodujúcich vo veci, presné označenie

strán a ich zástupcov, iných subjektov, označenie prejednávaného sporu, výrok, odôvodnenie, poučenie
o lehote na podanie odvolania, o tom, na ktorý súd sa odvolanie podáva a o náležitostiach odvolania,
poučenie o možnosti exekúcie a deň a miesto vyhlásenia.
(2) V odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy
označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky

procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne
argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých
dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne
posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo
presvedčivé.

(3) Ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné
odôvodnenie tohto odklonu.
(4) Jednotlivé odseky odôvodnenia rozsudku sa označujú arabskými číslicami.

30. Podľa § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky

na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

31. Forma zmenového rozhodnutia odvolacieho súdu zodpovedá forme rozhodnutia prvoinštančného
súdu. To znamená, že ak odvolací súd mení výrok rozsudku, rozhoduje rozsudkom; ak mení uznesenie,
rozhoduje uznesením (pozri komentár k § 392). Osobitosťou zmeňujúceho rozhodnutia je to, že

nahrádza pôvodné rozhodnutie súdu prvej inštancie. Preto je dôležité venovať pozornosť presnej
formulácii jeho výroku, vrátane určenia patričnej lehoty, možnosti rozhodnutia o návrhu na predbežnú
vykonateľnosť rozsudku a podobne.

32. Podľa § 196 Zákonníka práce (1) Zamestnávateľ sa zbaví zodpovednosti celkom, ak preukáže, že

jedinou príčinou škody bola skutočnosť, že
a) škoda bola spôsobená tým, že postihnutý zamestnanec svojím zavinením porušil právne predpisy
alebo ostatné predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, alebo pokyny na zaisteniebezpečnostiaochranyzdraviapripráci,hocisnimibolriadneapreukázateľneoboznámenýaichznalosť
a dodržiavanie sa sústavne vyžadovali a kontrolovali, alebo
b) škodu si spôsobil postihnutý zamestnanec pod vplyvom alkoholu, omamných látok alebo

psychotropných látok a zamestnávateľ nemohol škode zabrániť.
(2) Zamestnávateľ sa zbaví zodpovednosti sčasti, ak preukáže, že
a) postihnutý zamestnanec porušil svojím zavinením právne predpisy alebo ostatné predpisy, alebo
pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, hoci s nimi bol riadne a preukázateľne
oboznámený, a že toto porušenie bolo jednou z príčin škody,

b) jednou z príčin škody bolo, že zamestnanec bol pod vplyvom alkoholu, omamných látok alebo
psychotropných látok,
c) zamestnancovi vznikla škoda preto, že si počínal v rozpore s obvyklým spôsobom správania sa
tak, že je zrejmé, že hoci neporušil právne predpisy alebo ostatné predpisy, alebo pokyny na zaistenie
bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, alebo osobitné predpisy, konal ľahkomyseľne a musel si pritom
byť vzhľadom na svoju kvalifikáciu a skúsenosti vedomý, že si môže privodiť ujmu na zdraví.

(3) Ak sa zamestnávateľ zbaví zodpovednosti sčasti, určí sa časť škody, za ktorú zodpovedá
zamestnanec, podľa miery jeho zavinenia. V prípade uvedenom v odseku 2 písm. c) sa zamestnancovi
uhradí aspoň jedna tretina škody.
(4) Pri posudzovaní, či zamestnanec porušil právne predpisy alebo ostatné predpisy na zaistenie
bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci [ odsek 1 písm. a) a odsek 2 písm. a)], alebo osobitné predpisy,

nemožno sa dovolávať len všeobecných ustanovení, podľa ktorých si má každý počínať tak, aby
neohrozoval svoje zdravie a zdravie iných.
(5)Zaľahkomyseľnékonaniepodľaodseku2písm.c)nemožnopovažovaťbežnúneopatrnosťakonanie
vyplývajúce z rizika práce.

33. Dovolací súd konštatuje, že pokiaľ došlo k zmene rozsudku súdu prvej inštancie (podľa § 388
CSP) a bolo konštatované vo výrokovej časti rozsudku, že žalobca u žalovaného dňa 23. februára 2016
utrpel pracovný úraz, za ktorý zodpovedá žalovaný, bolo potrebné sa na druhej strane tiež zaoberať
aj námietkami žalovaného, čo do rozsahu zodpovednosti zamestnávateľa za pracovný úraz spolu s
poukazom na § 196 Zákonníka práce, keďže v danom prípade ako už bolo vyššie konštatované došlo k

zmenovému rozhodnutiu odvolacieho súdu a bolo nepochybné, že žalovaný v tomto smere poukazoval
v rámci konania aj na ustanovenie § 196 Zákonníka práce (pozri č. l. 133, 134 súdneho spisu). Je
zrejmézobsahuodôvodneniarozhodnutia,žeodvolacísúdsastoutopodstatnounámietkoužalovaného
(podstatným skutkovým a právnym tvrdením a právnou argumentáciou, čo do rozsahu zodpovednosti
žalovaného za škodu spôsobenú úrazom žiadnym spôsobom nevysporiadal (keď napokon rozhodol,

že za uvedený pracovný úraz zodpovedá žalovaný). V odôvodnení jeho rozhodnutia úplne absentuje
vysporiadanie sa s touto skutkovou a právnou argumentáciou žalovaného (bez ohľadu na bod 13.
odôvodnenia, v ktorom je uvedené, že žalovaný porušenie predpisov týkajúcich sa BOZP nepreukázal,
že tieto tvrdenia zostali len v rovine tvrdení) v úplnosti najmä, čo do posúdenia čiastočného zbavenia sa
zodpovednosti žalovaného s poukazom na ust. § 196 ods. 2 písm. c) Zákonníka práce v korelácii s jeho

tvrdením o ľahkomyseľnom konaní žalobcu, ktoré mu spôsobilo poškodenie zdravia.

34. V tomto smere je možné prisvedčiť žalovanému, že zmenové rozhodnutie odvolacieho súdu je
v tomto smere nedostatočne odôvodnené a došlo teda k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý
proces v zmysle § 420 písm. f) CSP. V náväznosti na uvedenú vadu zmätočnosti, ktorú považoval

dovolací súd za podstatnú, je potrebné poukázať na to, že skutočne je potrebné sa týmto argumentom
venovať (pozri predchádzajúci bod 33.), nakoľko pri preukázaní zbavení sa zodpovednosti žalovaného
aj čiastočne, uvedené sa nevyhnutne premietne do výrokovej časti samotného rozsudku. Takže hlavne
z uvedeného hľadiska je nutné pristupovať k uvedeným tvrdeniam o zbavení sa zodpovednosti
zamestnávateľa aj čiastočnej komplexne. Pokiaľ by nakoniec nebolo preukázané ani čiastočné zbavenie

sa zodpovednosti žalovaného za pracovný úraz žalobcu v zmysle § 196 ods. 2 Zákonníka práce,
uvedené by malo vyplývať aj z výrokovej časti zmenového rozsudku, napr. v podobe doplnenia výroku,
že žalovaný za pracovný úraz žalobcu zodpovedá v plnom rozsahu.

35. Rozhodovacia prax najvyššieho súdu je ustálená v tom, že ak v konaní došlo k procesnej

vade uvedenej v § 420 CSP, dovolaním napadnuté rozhodnutie je potrebné zrušiť bez toho, aby
sa dovolací súd zaoberal správnosťou právnych záverov, na ktorých spočíva zrušené rozhodnutie
súdu (napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Cdo/44/2015, 2Cdo/111/2014, 3Cdo/4/2012, 7Cdo/212/2014
a 8Cdo/130/2015).36. Na základe uvedených skutočností dovolací súd dovolaniu žalovaného vyhovel, rozsudok
odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 449 ods. 1, § 450 CSP)

s tým, že právny názor vyslovený v tomto rozhodnutí je preň záväzný (§ 455 CSP).

37. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vec vráti odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§
453 ods. 3 CSP).

38. O návrhu dovolateľa na odklad právoplatnosti napadnutého rozhodnutia podľa § 444 ods. 2 CSP
dovolací súd už nerozhodoval, vzhľadom k tomu, že došlo k zrušeniu napadnutého rozhodnutia.

39. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.