Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, November 30, 2023

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/41/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3518203362
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivan Kubínyi

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2023:3518203362.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Ivana Kubínyiho, sudkyne Mgr.

Zuzany Holúbkovej a sudkyne JUDr. Gabriely Janákovej v spore žalobcov:
1/ A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. D. C., E. XXX/XX,
2/ F. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. XXX, obaja zastúpení Advokátskou kanceláriou M Kojtalová,
s.r.o., IČO: 47 258 608, so sídlom v Žiline, Antona Bernoláka 51, proti žalovaným: 1/ D. B., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom D. XXX,
2/ A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. XXX, 3/ C. B., G. H., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. XXX,
všetci zastúpení Advokátskou kanceláriou MICHALIČKA advokáti, s.r.o., IČO: 53 309 936, so sídlom v

Trnave, Halenárska 18, o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, na odvolanie žalovaných
proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 03.11.2022,
č.k. 11C/100/2018-336, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobcom 1/ a 2/ p r i z n á v a voči žalovaným 1/, 2/ a 3/ nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie po zrušení predchádzajúceho zamietavého rozhodnutia vyhovel napadnutým

rozsudkom žalobe a určil, že spoluvlastnícky podiel 1/18 na pozemkových nehnuteľnostiach
špecifikovaných v žalobe patrí do dedičstva po neb. poručiteľovi A. B. E., nar. XX.XX.XXXX. Ten totiž
podľa súdu prvej inštancie nebol predávajúcim podľa kúpnej zmluvy z roku 1970 a svoj podiel 1/18
na jej základe nepredal. Predávajúcimi boli len ostatní podieloví spoluvlastníci, vrátane A. B. I., nar.
XX.XX.XXXX. Hoci bola kúpna zmluva vyhotovená na prevod celého pozemku a takto aj zaregistrovaná,
práve pre uvedenú absenciu predaja podielu 1/18 aj zo strany A. B. ml. k prevodu celej nehnuteľnosti
v skutočnosti nedošlo a podiel 1/18 ostal vo vlastníctve A. B. ml., a patrí preto do dedičstva po ňom.

2. Vychádzajúc z právnych záverov predchádzajúceho zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu
neakceptovalsúdprvejinštancienámietkužalovaných,žeaniuvedenépochybeniepriuzatváraníkúpnej
zmluvy v roku 1970 neumožňuje žalobe vyhovieť, pretože od toho času sporný podiel vydržali. Vydržanie
zo strany žalovaných resp. ich právnych predchodcov neakceptoval. Vychádzal zo skutkového zistenia,
že na spornom pozemku bola postavená drevená stodola vo vlastníctve žalobcov, resp. ich právnych
predchodcov, a to od roku 1930 až do roku 2017, kedy sa žalovaný 1/ rozhodol stodolu zbúrať.

V nadväznosti na to aplikoval právny názor odvolacieho súdu prezentovaný v predchádzajúcom
zrušujúcom rozhodnutí, že pokiaľ žalobcovia užívali sporný pozemok formou umiestnenia stavby na
ňom, teda sporný pozemok v istom rozsahu týmto spôsobom držali, vylučuje to, že by sporný pozemokv tom istom rozsahu mohli výlučne držať aj žalovaní. Žalovaní, resp. ich právni predchodcovia tak
nemohli byť dobromyseľní o tom, že im právo k pozemku patrí ako výlučné.

3. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP a v konaní plne úspešným
žalobcom priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

4. Proti rozsudku podali odvolanie žalovaní a žiadali napadnuté rozhodnutie zmeniť a žalobu zamietnuť.
V prvom rade namietali, že nemožno vylúčiť vydržanie vlastníckeho práva žalovanými k tej časti

pozemku ktorú žalovaní užívali nerušene. Pokiaľ bolo vydržanie žalovanými spochybnené existenciou
stavby stodoly, možno tieto pochyby vzťahovať práve iba k tej časti pozemku, na ktorom bola
stodola postavená. Výlučne v rozsahu stodolou zastavaného pozemku (89 m2) mohla byť narušená
dobromyseľnosť žalovaných a pre celý zvyšok pozemku (1.135 m2) musela ostať dobromyseľnosť
žalovaných nedotknutá. Tento celý zvyšok užívali bez akéhokoľvek rušenia po dobu takmer 50 rokov
s legitímnou vierou v katastrálny zápis bez akéhokoľvek podozrenia o nedostatku v nadobúdacom titule.

V tomto smere žalovaní zdôraznili, že vydržanie je založené na faktickej držbe, a preto je hranica
vzniku vlastníckeho práva vydržaním determinovaná výlučne hranicami faktickej dobromyseľnej držby
bez ohľadu na geometrické usporiadanie pozemkov. Pokiaľ by aj bolo správne uvažovať o narušení
dobromyseľnosti žalovaných v držbe, čo žalovaní nepripúšťajú, prichádzali do úvahy pochybnosti o ich
dobromyseľnosti jedine vo vzťahu k parc. č. XXXXX/X, pretože táto presne zodpovedá umiesteniu

stodoly.

5. Ďalej žalovaní v odvolaní namietali, že dohoda o užívaní, z ktorej pri rozhodovaní vychádzal
konajúci súd neexistuje. Žiadna dohoda o spoločnom užívaní predmetných pozemkov neexistuje
a neexistovala. Podľa žalovaných súd prvej inštancie bez opory v dokazovaní vychádzal zo skutočností,

že užívanie stodoly žalobcami predstavovalo spoločné užívanie veci spoluvlastníkmi. Neexistuje však
žiaden legitímny dôvod, prečo nemá užívanie stodoly predstavovať užívanie na základe iného právneho
titulu, ako napr. nájmu, výpožičky, alebo dokonca bez právneho titulu.

6. Žalovaný tiež nesúhlasili s právnym záverom o držbe žalobcov k pozemku pod stodolou, ktorý súd

prvej inštancie prevzal zo zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu. Záver o tom, že umiestnenie
stodoly na spornom pozemku má právny základ v držbe žalobcov k tejto časti pozemku nemá
podľa žalovaných žiadnu oporu v skutkových zisteniach a o konkurencii dvoch práv držby tu vôbec
nemožno uvažovať. Odvolací súd tu podľa žalovaných vôbec nepripustil, že umiestnenie stodoly na
spornom pozemku mohlo vychádzať iba z detencie (výpožičky či nájmu) alebo mohlo byť úplne bez

právneho dôvodu. Žalovaní zdôraznili, že pre danosť držby je nevyhnutná existencia titulu, ktorý hoc
aj domnelo oprávňuje držať vec pre seba. Samotné užívanie nie je možné stotožňovať bez ďalšieho
s dobromyseľnou držbou vlastníka. V danom prípade pritom žalobcovia sami potvrdili, že nevedia prečo
mohli stodolu užívať, k čomu žalovaní odkázali na obsah žaloby: „.... Na základe tejto skutočnosti
(zbúrania stodoly žalovaným) začali žalobcovia zisťovať, prečo mohli oni aj ich predchodcovia užívať

predmetnú nehnuteľnosť bez akýchkoľvek námietok zo strany vlastníkov pozemku.“

7. Žalovaní v odvolaní ďalej namietali, že odvolací súd zaviazal v zrušujúcom uznesení súd prvej
inštancie k právnemu názoru, ktorý je neústavný a nezákonný. Určil totiž za relevantnú takú skutočnosť,
ktorá môže existovať eventuálne bez toho, aby bola preukázaná. Jednalo sa o pripustenie možnosti

existencie spoluvlastníctva odvodenej práve zo spoločného užívania. Túto možnosť potom odvolací súd
bezdôvodne preferoval, hoci neexistuje dôvod, pre ktorý by nemal pracovať s ostatnými eventualitami.
Podľa žalovaných je neakceptovateľné, aby odvolací súd priznal nepreukázanej eventualite právnu
silu derogovať zápis v katastri a originárny vznik vlastníckeho práva potvrdený uplynutím 5 násobku
vydržacej doby. K tomu žalovaní uviedli, že podľa logiky odvolacieho súdu je dobromyseľný držiteľ

povinný sa „obávať“, že neidentifikované užívanie tretími osobami je typom užívania, ktoré môže
zodpovedať spoluvlastníctvu a držiteľ si musí myslieť, že takéto tretie osoby sú spoluvlastníkmi, hoci
je 50 rokov zapísaný ako vlastník nehnuteľnosti. Súčasne nemá mať legitímne právo si myslieť, že sa
jedná o výpožičku alebo nájom. Záverom tejto časti odvolania poukázali žalovaní na rozpor právneho
názoru odvolacieho súdu s posunom v chápaní zásady nemo plus iuris ad alium transferre potest quam

ipse habet ako bol prezentovaný Ústavným súdom SR vo veci I. ÚS 549/2015.

8. Záverom odvolania žalovaní napokon namietali neumožnenie vykonania dôkazov, keď súd prvej
inštancie po zrušovacom rozhodnutí neumožnil navrhovať ďalšie dôkazy. Pritom tu boli nové spornéotázky týkajúce sa právneho vzťahu k stodole (kto a kedy ju postavil), ďalej otázky týkajúce sa existencie
dohody o jej užívaní, dohody o výpožičke, resp. nájme stodoly. V tomto postupe videli žalovaní porušenie
práva na spravodlivý proces.

9. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu žiadali napadnuté rozhodnutie potvrdiť ako vecne správne.
Podrobne zopakovali genézu dispozícií so spornými nehnuteľnosťami, z ktorej dovodzovali žalované
právo. Za podstatné považovali to, že až do rozdelenia geometrickým plánom v roku 2014 boli sporné
pozemky vedené ako pozemok jeden, a preto nemožno namietať, že vo vzťahu k inému pozemku,

ako tomu, na ktorom stála drevená stodola je jej užívanie žalobcami bez významu a na týchto iných
pozemkoch nemohla byť dobromyseľnosť držby žalovaných spochybnená. Ďalej žalobcovia poukázali
na jednoznačné preukázanie svojho vlastníckeho práva k stodole, keďže boli v roku 2017 zo strany
žalovaných písomne vyzvaní na odstránenie a vypratanie stodoly. Z toho je podľa žalobcov zrejmé, že
samotní žalovaní mali vedomosť, že stodola patrí žalobcom. Žalobcovia poukázali tiež na to, že v konaní
prezentovali, ako boli zo strany žalovaného 1/ oslovení s ponukou odkúpenia drevenej stodoly, táto

nebola akceptovaná, a stodolu následne žalovaný 1/ bez súhlasu žalobcov zbúral.

10. Odvolací súd preskúmal vec podľa § 378 a násl. CSP, bez nariadenia pojednávania odvolacieho
súdu podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je
potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.

11. V prvom rade odvolací súd uvádza, že odvolanie žalovaných v podstatnej časti namieta právne
závery odvolacieho súdu prijaté v skoršom zrušujúcom uznesení. Tieto námietky sú relevantné pretože
na právnych záveroch zrušujúceho rozhodnutia je nové rozhodnutie súdu prvej inštancie založené.
Nemožno ich odbiť strohým konštatovaním, že tieto otázky boli odvolacím súdom riešené a súd prvej

inštancie sa nimi dôsledne riadil, pretože právny zástupca žalovaných zjavne relevantne a vecne
priliehavo rozoberá skoršie závery odvolacieho súdu do podrobnejších argumentačný detailov. Na takto
vznesené námietky je nevyhnutné dať odpoveď.

12. Opätovne je potrebné zopakovať základné východiská sporu. Žalobcovia dovodzujú svoj nárok

zo skutočnosti, že v roku 1970 došlo chybou pri vyhotovení kúpnej zmluvy k nesprávnemu zápisu
vlastníckeho práva v prospech právnych predchodcov žalovaných, a to tak, že bol zapísaný prevod
sporných nehnuteľností ako celku, hoci k prevodu v rozsahu podielu 1/18 v skutočnosti nedošlo.

13. Uvedené žalovaná strana nespochybňuje, zakladá však svoju obranu na nadobudnutí vlastníckeho

práva vydržaním, argumentujúc splnením podmienok vydržania k spornému podielu 1/18, pretože
sporný pozemok mala užívať ako výlučne vlastný po dobu viac než 50 rokov.

14. Z hľadiska uvedenej obrany sa stáva relevantnou žalobcami namietaná skutočnosť, že na spornom
pozemku stála do roku 2017 stavba stodoly žalobcov, ktorú žalobcovia dlhodobo užívali. Súd prvej

inštancie prijal v tejto súvislosti záver, že na jej výstavbu bol vydaný súhlas v roku 1930, a že v roku
2017 sa žalovaný 1/ rozhodol ju zbúrať. V tejto súvislosti aj vyzýval žalobcov na vypratanie a napokon
stodolu aj bez súhlasu zo strany žalobcov zbúral.

15. Podľa § 130 ods. 1 OZ, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný

o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že
držba je oprávnená.

16. Posúdenie, či držiteľ je v dobrej viere alebo nie, treba vždy hodnotiť objektívne, a nie iba zo
subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka. Vždy treba brať do úvahy, či držiteľ

pri bežnej normálnej opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od
každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že
mu takéto právo patrí.

17. Pri riešení dobromyseľnosti v držbe bolo potrebné sa v posudzovanom prípade zamerať práve na

otázku, či žalovaní, resp. ich právni predchodcovia,, nemohli mať počas vydržacej doby pochybnosti
o tom, že im právo k spornému pozemku patrí ako výlučné.18.Zvykonanéhodokazovaniajezrejmé,ženapozemkuvedenomporoku1970výlučneakovlastníctvo
žalovaných, resp. ich právnych predchodcov, stála do roku 2017 stavba drevenej stodoly žalobcov, ktorú
užívali žalobcovia, resp. ich právni predchodcovia. Spochybňovanie existencie tejto stavby v období

roku 1970 zo strany žalovaných nie je opodstatnené. Skutkový záver súdu prvej inštancie o existencii
stodoly už od tridsiatych rokov 20. storočia až do roku 2017 zodpovedá vykonaným dôkazom uvedeným
vyššie. Na mieste samom bola teda dlhodobo situácia taká, že vlastníctvo žalovanej strany bolo
dlhodobo užívané stranou žalobcov, a to formou umiestnenia a užívania stavby stodoly. Vzhľadom
na dlhodobý charakter užívania sporného pozemku žalujúcou stranou a spôsob tohto užívania je

zrejmé, že sa nejednalo o užívanie ojedinelé a náhodné. Za týchto okolností by na strane každého
bežne opatrného vlastníka vznikla nevyhnutne otázka, z akého dôvodu je jeho pozemok dlhodobo a
opakovane užívaný treťou osobou. Odpoveď na túto otázku má viacero možností, a to skutočne aj
detenciu, resp. aj úplnú absenciu právneho dôvodu, ako to uvádzajú žalovaní v odvolaní. Z hľadiska
posúdenia dobromyseľnosti držiteľa je však podstatné, aké bolo presvedčenie žalovaných o dôvode
užívania ich pozemku žalobcami. Pretože práve toto vlastné vnímanie držiteľa je rozhodujúce pre

posúdenie jeho dobromyseľnosti. Žalovaní však v konaní netvrdia ako si vysvetľovali užívanie ich
pozemku žalobcami. Netvrdia skutočnosti smerujúce k detencii, alebo k tomu, že tu právny dôvod
absentoval, ktoré by ich dobromyseľnej držbe skutočne nekonkurovali. Žalovaní len namietajú, že dôvod
užívania ich pozemku žalobcami súd neskúmal a zo všetkých do úvahy prichádzajúcich si vybral práve
držbu. Podstata však tkvie v tom, že pokiaľ nie je zrejmé ako mali žalovaní pre seba vyriešenú otázku

dôvodu užívania ich pozemku žalobcami, a to v konaní nepreukázali, prichádza do úvahy stále úplná
škálaužívacíchdôvodov.Vrátanetoho,žežalujúcejstranesvedčiladržbaodvodenáodvlastníctva,resp.
spoluvlastníctva. Pokiaľ teda ostali otvorené všetky možnosti, ktoré prichádzajú do úvahy ako dôvody
užívania sporného pozemku žalobcami, teda vrátane držby zo strany žalobcov, nemožno na strane
žalovanej akceptovať, že by neexistovali pochybností o tom, že jej právo k pozemku patrí ako výlučné.

19. Pokiaľ držiteľ nemá vyriešenú otázku dôvodu užívania jeho veci iným, je na jeho strane objektívne
dôvodné predpokladať pochybnosti, či držiteľovi vôbec právo patrí. Pochybnosť o danosti práva držiteľa
tu totiž tkvie v tom, že ostáva otvorená možnosť existencie takého práva inej osoby, ktoré je v konkurencii
s právom, o ktorom by mal byť držiteľ presvedčený, že mu patrí. V pomeroch posudzovaného prípadu:

Žalovaní a ich právni predchodcovia nemohli byť bez pochybností o svojom výlučnom vlastníckom práve
k spornému pozemku, pokiaľ žalobcovia tento pozemok užívali a na strane žalovaných nebola vyriešená
otázka, prečo tomu tak je.

20. K uvedenému žalovaní namietajú, že pri tomto prístupe je dobromyseľný držiteľ povinný sa „obávať“,

že neidentifikované užívanie tretími osobami je typom užívania, ktoré môže zodpovedať spoluvlastníctvu
a držiteľ si musí myslieť, že takéto tretie osoby sú spoluvlastníkmi, hoci je 50 rokov zapísaný ako vlastník
nehnuteľnosti. Súčasne nemá mať legitímne právo si myslieť, že sa jedná o výpožičku alebo nájom.

21. Nemožno uviesť iné, len že áno, principiálne je to tak. Námietka žalovaných totiž sama priamo

vystihuje podstatu problému, keď užívanie tretími osobami označuje ako neidentifikované. Pokiaľ má byť
držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemožno akceptovať, že tu popri
jeho (oprávnenej) držbe bude existovať držiteľom neidentifikovaný dôvod dlhodobého užívania jeho veci
treťou osobou. Nejde tu o to, že držiteľ je „povinný sa obávať“ a „nemá právo si myslieť“. Podstata je
v tom, že nemôže mať pochybnosti. Musí mať teda jasno, že užívanie jeho veci treťou osobou nemá

dôvod v práve konkurujúcom právu, o ktorom je presvedčený, že mu patrí.

22. Pokiaľ teda odvolací súd vo svojom skoršom zrušujúcom rozhodnutí pracoval s držbou žalobcov,
ako so stavom zakladajúcim pochybnosti v držbe žalovaných, akceptuje, že ju nevhodne formuloval
ako danú hoci pre vec ako podstatné postačovalo, že pri neidentifikovaní dôvodu užívania sporného

pozemku žalobcami ostávala potenciálne možná.

23. Vzhľadom na uvedené absentovala na strane žalovaných dobromyseľnosť v držbe a súd
prvej inštancie rozhodol správne, keď ich obranu založenú na vydržaní v napadnutom rozhodnutí
neakceptoval.

24. Ďalšou zásadnou odvolacou námietkou bolo, že nemožno vylúčiť vydržanie vlastníckeho práva
žalovanými k tej časti pozemku ktorú žalovaní užívali nerušene, teda k časti nezastavanej stodolou(1.135 m2). Na tejto časti musela podľa žalovaných ostať ich dobromyseľnosť nedotknutá, pokiaľ mala
byť narušená len užívaním stodoly.

25. Odvolací súd sa stotožňujem s názorom, že vydržanie je založené na faktickej držbe, a preto je
hranica vzniku vlastníckeho práva vydržaním determinovaná výlučne hranicami faktickej dobromyseľnej
držby bez ohľadu na geometrické usporiadanie pozemkov. Ako bolo uvedené, dobromyseľnosť
žalovaných je v tomto prípade vylúčená danosťou objektívne dôvodných pochybností o ich výlučnom
vlastníckom práve. Predmetom vlastníckeho práva žalovaných mal byť až do rozdelenia geometrickým

plánom v roku 2014 pozemok
parc. č. XXXXX. Ako bolo uvedené vyššie, ostal dôvod užívania sporného pozemku žalobcami zo strany
žalovaných neidentifikovaný, čo malo objektívne smerovať k pochybnostiam o ich výlučnom vlastníckom
práve. Teda k pochybnostiam o ich výlučnom práve k celému pozemku parc. č. XXXXX. Nemožno
akceptovať, že o nadobudnutí výlučného vlastníctva časti pozemku pod stodolou by pochybnosti
existovali, ale nadobudnutie zvyšku pozemku do výlučného vlastníctva by bolo bez pochybností, pokiaľ

bol pozemok v čase domnelého výlučného nadobúdania jeden celok, teda jeden predmet právnych
vzťahov. Neskoršie rozdelenie pozemku na nové samostatné pozemky, ako tomu bolo v tomto prípade
geometrickým plánom v roku 2014 na uvedenom už nič nemení.
26. Čo sa týka odvolacej námietky, že súd prvej inštancie odôvodnil napadnuté rozhodnutie dohodou
o užívaní, ktorej existencia však nebola preukázaná, odvolací súd záver o existencii dohody o užívaní

v napadnutom rozhodnutí nenachádza.

27. Napadnuté rozhodnutie nie je ani v rozpore s aktuálnou judikatúrou v otázke zásady nemo plus iuris
ad alium transferre potest quam ipse habet, pretože Najvyšší súd SR
v rozhodnutí veľkého senátu zo dňa 27. apríla 2021 sp. zn. 1 VObdo 2/2020 okrem iného konštatoval:

„Dobrá viera nadobúdateľa, že hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec nadobúda od vlastníka, má vplyv na
nadobudnutie vlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených prípadoch nadobudnutie
vlastníckeho práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje. V iných prípadoch
právna úprava de lege lata nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka s poukazom na dobrú vieru
nadobúdateľa neumožňuje“.

28. Napokon nie je dôvodná ani námietka nevykonania ďalších dôkazov zo strany súdu prvej inštancie.
Hocipozrušenískoršiehorozhodnutiaprichádzalodoúvahyriešenieskutočností,ktorémohlibyťprevec
rozhodujúce, ako napr. odvolateľmi zmieňovaná existencia dohody o užívaní stodoly, existencia dohody
o výpožičke, resp. o nájme, bolo pre ďalšie konanie súdu prvej inštancie o týchto otázkach nevyhnutné,

aby takéto relevantné skutočnosti boli tvrdené a dôkazy k nim navrhnuté. Bez toho súd prvej inštancie
nebol sám bez návrhu oprávnený vykonávať žiadne ďalšie dôkazy (§ 185 CSP), a preto nepochybil, keď
dôkazy bez toho aby boli navrhnuté nevykonal.

29. Vzhľadom na uvedené bolo napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vecne správne, a preto ho

odvolací súd potvrdil.

30. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1
v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorých v odvolacom konaní úspešným žalobcom
patrí plná náhrada trov odvolacieho konania voči žalovaným.

31. Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať dovolanie za podmienok stanovených
v ust. § 419 až § 425 CSP. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha

(dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).