Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, December 18, 2023

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 32CoE/8/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214210360
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Duman
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2023:2214210360.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov – predsedu senátu: JUDr. Peter Duman a členov
senátu: JUDr. Daniel Ilavský a JUDr. Róbert Foltán, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., IČO: 35 807 598, Pribinova 25, Bratislava, zast.: Advocate s.r.o., IČO: 36 865 141, Pribinova 25,
Bratislava, proti povinnému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, C. D., o vymoženie 1 841,79 € s prísl., o odvolaní
oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda zo 04.10.2022, č. k. 11Er/504/2014-20,

takto

r o z h o d o l :

I. Napadnuté uznesenie sa potvrdzuje.

II. Povinnému a súdnemu exekútorovi sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju (výrok

I) a súdnemu exekútorovi priznal nárok na náhradu trov exekúcie voči oprávnenému, pričom o výške
náhrady trov exekúcie rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré
vydá vyšší súdny úradník (výrok II).

2. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 57 ods. 1 písm. g), § 58 ods. 1, § 243d ods. 2, §
243f ods. 1, 3 a 6 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „EP“), § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení k 31.12.2014 (ďalej len „ZoRK“), § 39, § 52 ods. 1, 3 a 4, § 53
ods. 1 a 5, § 54 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), ako i odkazom na
smernicu Rady č. 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

3. Vecne argumentoval exekučným titulom – rozhodcovským rozsudkom SR 07071/13 zo dňa

14.10.2013 a tým, že vymáhaný nárok vznikol zo zmluvy o úvere uzatvorenej medzi oprávneným
a povinným dňa 27.07.2012. Právny vzťah medzi účastníkmi posúdil ako spotrebiteľský, na ktorý je
potrebné aplikovať ust. § 52 a nasl. OZ a normy na ochranu spotrebiteľa. Rozhodcovská zmluva,
ktorou mala byť založená právomoc rozhodcovského súdu, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si
spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa. Rozhodcovskú zmluvu

preto súd prvej inštancie vyhodnotil ako nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti v zmysle §
39 a § 53 ods. 5 OZ. Neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu
vo veci konať a rozhodnúť. Keďže neexistuje rozhodcovský rozsudok, ktorý je spôsobilým exekučným
titulom, exekúcia je neprípustná, čo je dôvodom na zastavenie exekúcie. O nároku na náhradu trov
exekúcie rozhodol súd prvej inštancie podľa § 9a ods. 1, § 196, § 200 ods. 5, § 203 ods. 1 EP, § 262
ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) tak, že oprávnený zavinil

zastavenie exekúcie podaním návrhu na vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorý bolzaložený na neprijateľnej rozhodcovskej doložke, v dôsledku čoho ho zaviazal na náhradu trov exekúcie
súdnemu exekútorovi.

4. Oprávnený včas podaným odvolaním navrhol toto uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Povinný zmluvu o úvere uzatvoril ako fyzická osoba
podnikateľ, pričom pri uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojho podnikania a úver mu bol

poskytnutý na účel podnikania. Keďže zmluva bola uzatvorená medzi dvomi podnikateľmi, vzťah medzi
nimi sa posudzuje ako obchodnoprávny a nie spotrebiteľský. Podľa zákona o spotrebiteľských úveroch
spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon
zamestnania, povolania alebo podnikania. Dôležité teda je, na aký účel bol úver poskytnutý. Skutočnosť,
na čo povinný následne úver aj využil, oprávnený neskúma. V prípade postavenia oprávneného
treba akceptovať jeho dobrú vieru, s ktorou do právneho vzťahu s povinným vstupoval. Poukázal

na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, podľa ktorej sa v takom prípade spotrebiteľ nemôže
dovolávať svojho postavenia spotrebiteľa. Obdobne, pokiaľ spotrebiteľ predstiera, že je podnikateľom
(alebovtomtosmereuvediedodávateľadoomylu),jetrebatakútoobligáciucharakterizovaťakoobchod,
a nie spotrebiteľský záväzok, pretože je potrebné chrániť dodávateľovu dobrú vieru, pretože dobrá
viera je všeobecným princípom zmluvného práva. Podľa § 53 ods. 4 písm. r) OZ je neprijateľnou

podmienkou dojednanie, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa,
aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská zmluva dohodnutá
medzi oprávneným a povinným je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou zmluvou, pretože umožňuje každej
zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo
súdneho konania. Nevyžaduje od povinného, aby spory s oprávneným riešil výlučne v rozhodcovskom

konaní. Tu poukázal na viaceré rozhodnutia okresných a krajských súdov. Rozhodcovská zmluva bola
uzatvorená na samostatnom liste papiera, oddelene od samotnej zmluvy o úvere, bola dojednaná
individuálne a je platná, v dôsledku čoho bola platne založená aj právomoc rozhodcovského súdu.

5. Povinný ani súdny exekútor sa k odvolaniu nevyjadrili.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach
daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 380 CSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
ods. 1 a contrario CSP) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

7. Podľa § 243d ods. 2 Exekučného poriadku, na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1
alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého
predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, a ktoré neboli ukončené k 1. januáru
2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.

8. Odvolací súd sa v zmysle ustanovenia § 387 ods. 2 CSP stotožňuje s dôvodmi napadnutého
rozhodnutia, považuje ich za vecne správne a odkazuje na ne. Z dôvodu potreby vysporiadania sa aj
s odvolacími námietkami oprávneného a pre úplnosť odvolací súd považuje za potrebné doplniť ešte
nasledovné:

9. Odvolací súd sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, že zmluva o úvere z 27.07.2012 je
spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52 ods. 1 OZ v znení účinnom k tomuto dňu. Toto ustanovenie
vymedzovalo spotrebiteľskú zmluvu ako každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára
dodávateľ so spotrebiteľom. Dodávateľom podľa ods. 3 cit. ust. bola pritom osoba, ktorá pri uzatváraní a
plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti

a spotrebiteľom podľa ods. 4 cit. ust. osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná
v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Oprávnený pri uzatváraní a plnení
zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, teda ako dodávateľ v
zmysle § 52 ods. 3 OZ a bol i veriteľom v zmysle § 2 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch (ďalej len „ZSÚ“). Vzhľadom na to, že povinný nekonal v takomto postavení, je potrebné ho

podľa § 52 ods. 4 OZ považovať za spotrebiteľa a zároveň je i spotrebiteľom v zmysle § 2 písm. a) ZSÚ.
V dôsledku povahy strán a predmetu plnenia (poskytnutie peňažných prostriedkov) tak zmluva spĺňa aj
definíciu zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 1 ods. 2 cit. zákona, a vzťah medzi stranami sa riadi aj
týmto zákonom. Keďže zároveň nebolo preukázané, že by predmetná zmluva bola niektorou zo zmlúvvymenovaných v § 1 ods. 3 ZSÚ, nie je vylúčená ani z vecnej pôsobnosti tohto zákona. Odvolací súd
len dodáva, že samotný štatút podnikateľa, resp. uvedenie identifikačného čísla osoby v zmluve ešte
nevylučuje automaticky fyzickú osobu spod spotrebiteľskej ochrany. Spotrebiteľom bude s poukazom

na § 52 ods. 4 OZ i s poukazom na § 2 písm. a) ZSÚ fyzická osoba, ktorá ako spotrebiteľ vystupuje pri
uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy. Podstatný pre toto posúdenie je charakter konania fyzickej
osoby, a teda či dané konanie, ktorého sa týka uzatvorená zmluva, je predmetom podnikateľskej činnosti
resp. inej obchodnej činnosti fyzickej osoby.

10. Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že v zmluve sa ako účel úveru uvádza „výkon podnikania“.
Zmluva o úvere bola napísaná oprávneným na predtlačenom formulári a do zmluvy sa iba vpisovali
niektoré údaje vyžadované oprávneným ako veriteľom. Oprávnený v zmluve identifikoval povinného
údajmi aj ako fyzickú osobu a zároveň ako fyzickú osobu podnikateľa s uvedením identifikačného
čísla osoby, pričom v zmluve bolo predtlačené vyhlásenie, že finančné prostriedky sú poskytnuté na
výkon podnikania, čo vyvoláva pochybnosti v osobe dlžníka, teda či zmluvu povinný uzatváral naozaj

za účelom podnikania alebo nie. Ak sú v zmluve použité formulácie a pojmy, ktoré je možné vykladať
rozdielne, je spravodlivé vykladať ich v neprospech toho, kto ich do zmluvy uložil (pozri napr. rozhodnutie
Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 243/07). Zmyslom tohto princípu je neumožniť strane naformulovať v
zmluve ustanovenie pripúšťajúce viacerý výklad a následne v zlej viere zneužiť mnohoznačnosti tohto
ustanovenia na úkor záujmov druhej strany. Preto sa javí rozumným postulát, podľa ktorého tvorca

zmluvy, ktorý argumentuje neurčitým ustanovením, pripúšťajúcim viacerý možný výklad, sám musí
preukázať, že nekoná v zlej viere a že medzi stranami bol skutočne konsenzus na tvorcom tvrdenom
význame. Označenie dlžníka v zmluve o úvere je potom spravodlivé vykladať v prospech dlžníka
(povinného), ktorý túto zmluvu nenapísal. Uvedené potvrdzuje aj ust. § 54 ods. 2 OZ, podľa ktorého v
pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Len

samotné predtlačené prehlásenie v zmluve, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon podnikania
nemôže bez ďalšieho rozhodnúť o tom, či ide o podnikateľský úver, a ani z obsahu spisu nevyplýva, že by
oprávnený predložil dôkazy, ktoré by preukazovali opak. V prípade pochybností, či ide o spotrebiteľskú
zmluvu, má pritom dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ
(tu oprávnený). Keďže oprávnený nepreukázal, či na základe uzavretej zmluvy o úvere boli povinnému

finančné prostriedky poskytnuté na účel podnikania, súd prvej inštancie správne ustálil, že predmetná
zmluva o úvere je spotrebiteľskou zmluvou, na ktorú je nevyhnutné použiť ustanovenia § 53 až 54 OZ
účinné v čase uzavretia zmluvy. a to aj napriek tomu, že bola uzatvorená podľa Obchodného zákonníka.
To, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod [§ 261 ods. 3 písm. d) OBZ] ešte neznamená, že vzťah
z nej nie je spotrebiteľský. Na spotrebiteľské právne vzťahy sa vždy aplikujú právne normy, ktoré sú pre

spotrebiteľa priaznivejšie a v jeho prospech, a to bez ohľadu na to, akým zákonom je zmluvný vzťah
upravený (§ 52 ods. 2, § 54 ods. 1 a 2 OZ).

11. Neprijateľné podmienky sú upravené v § 53 OZ v cit. znení, v dôsledku toho je teda rozhodné len to,
či zmluva o úvere medzi oprávneným a povinným napĺňa znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 ods.

1, 3 a 4 OZ. Ako je uvedené vyššie, súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že zmluva tieto znaky
napĺňa. Podľa § 53 ods. 1 OZ, v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, spotrebiteľské zmluvy nesmeli
obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa (tzv. neprijateľné podmienky). To neplatilo, okrem iného vtedy, ak
boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané, čo musel dokázať dodávateľ (§ 53 ods. 3 OZ).

Za takú neprijateľnú podmienku sa podľa § 53 ods. 4 písm. r) OZ považuje aj to, keď sa v rámci
dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa vyžaduje, aby svoje spory s dodávateľom riešil
výlučne v rozhodcovskom konaní. Toto ustanovenie sa síce doslovne vzťahuje len na rozhodcovské
doložky, teda súčasti iných zmlúv (§ 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. v znení účinnom v čase
uzavretia rozhodcovskej zmluvy), ale podľa názoru odvolacieho súdu ho treba primerane použiť aj

v prípadoch, kedy je uzatváraná samostatná rozhodcovská zmluva, ak je zrejmé, že obe zmluvy sú
navzájom tak prepojené, že bez rozhodcovskej zmluvy by nevznikla ani zmluva o úvere. O taký prípad
ide aj v prípade rozhodcovských zmlúv uzatváraných oprávneným so svojimi dlžníkmi. Odvolaciemu
súdu je z množstva prejednávaných vecí, teda z úradnej činnosti známe, že tieto zmluvy sú uzatvárané
v rovnaký deň ako samotná zmluva o úvere a spoločne s ňou. Súdu nie je z úradnej činnosti známy

prípad, kedy by oprávnený uplatňovať nároky zo zmluvy o úvere na všeobecnom súde, teda kedy by
dlžník odmietol zmluvu o úvere. Navyše, uzatváranie rozhodcovskej zmluvy v momente uzatvárania
zmluvy o úvere vedie k tomu, že dlžník reálne nemá šancu sa slobodne rozhodnúť, či rozhodcovskú
zmluvu akceptuje alebo nie. Je totiž celkom logické vychádzať z toho, že ak má veriteľ pripravený ajformulár rozhodcovskej zmluvy, bude sa dlžník cítiť zaviazaný ju uzavrieť, aby želaný úver dostal. To
všetko vedie k tomu, že rozhodcovskú zmluvu medzi oprávneným a povinným treba taktiež podradiť pod
ust. § 53 ods. 4 písm. r) OZ. Zároveň uvedené skutočnosti vylučujú záver o tom, že by ju bolo možné

považovať za individuálne dojednanú v zmysle § 53 ods. 1 OZ.

12. Pokiaľ ide o tvrdenú „alternatívnosť“ tejto rozhodcovskej zmluvy, ktorou argumentoval oprávnený
v podanom odvolaní, tá je v skutočnosti len zdanlivá. Iniciovanie akéhokoľvek súdneho konania
prichádza do úvahy predovšetkým zo strany veriteľa (oprávneného), nie dlžníka (povinného). Znenie

čl. II rozhodcovskej zmluvy pritom umožňuje dodávateľovi (veriteľovi, oprávnenému) voliť si medzi
štátnym súdom a rozhodcovským súdom. Podanie žaloby na rozhodcovskom súde pritom automaticky
vylučuje právomoc štátneho súdu, čo vyplýva zo znenia čl. II rozhodcovskej zmluvy. Takáto voľba, a
tým aj znevýhodnenie spotrebiteľa, je pritom podľa súdu práve cieľom takto formulovanej rozhodcovskej
zmluvy, ktorú oprávnený používa opakovane.

13. Vzhľadom na to je správny záver súdu prvej inštancie v napadnutom uznesení, že rozhodcovská
doložka v zmluve o úvere medzi oprávneným a povinným je neprijateľnou zmluvnou podmienkou
v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) OZ a ako taká je podľa § 53 ods. 5 OZ neplatná. Neplatnosť rozhodcovskej
zmluvy, resp. doložky tak znamená, že rozhodcovský rozsudok v prejednávanej veci bol vydaný
orgánom, ktorý na to nemal oprávnenie. To podľa dnes už ustálenej judikatúry znamená, že takýto

rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom (pozri napr. R 46/2012) a na jeho základe
nemožno vykonať exekúciu. To robí exekúciu neprípustnou, preto ju súd prvej inštancie správne zastavil.

14. Vzhľadom na uvedené odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne podľa § 387
ods. 1 CSP potvrdil (výrok I).

15. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP
v spojení s § 255 ods. 1 CSP vychádzajúc z toho, že oprávnený nemal v odvolacom konaní úspech
a povinnému ani súdnemu exekútorovi kvôli ich neúčasti na odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli,
a preto im odvolací súd nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal (výrok II).

16. Senát odvolacieho súdu prijal toto uznesenie jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu dovolanie nie je prípustné.