Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 22, 2023

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/111/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6321201685
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 11. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dušan Ďurian
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2023:6321201685.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Dušana
Ďuriana a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Ľubomíra Šablu ako členov senátu, v právnej veci
navrhovateľky: A. B., C. D., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom v E., F. G. H. XXXX/X, zastúpenej JUDr.
Katarínou Hroncovou, advokátkou so sídlom v E., I. J. H. XXXX/X, proti účastníkom: 1/ K. K., nar.
XX.XX.XXXX, bytom v C., E. L. M., N. H. XX/XX, 2/ O. P. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom v E., G. H.

XXXXX/X, a 3/ P. Q. B., C. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom v E., G. H. XXXXX/X, všetci zastúpení
právnym zástupcom Linden law s.r.o., IČO: 53185960, so sídlom v Bratislave, Medená č. 102/7, v
mene ktorého pred súdom koná JUDr. Ľubomír Lipovský, advokát a konateľ, o potvrdenie vydržania,
o odvolaní navrhovateľky proti uzneseniu pôvodného Okresného súdu Brezno (v súčasnosti Okresný
súd Banská Bystrica, pracovisko Brezno) č.k. 2Vyd/1/2021-220 zo dňa 19.04.2023 (v súčasnosti sp. zn.
BR-2Vyd/1/2021), ako súdu prvej inštancie, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žiaden z účastníkov n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.1 Napadnutým uznesením súd prvej inštancie návrh na začatie konania o potvrdení vydržania zamietol
(prvý výrok) a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania (druhý výrok).

1.2 Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že navrhovateľka podaným
návrhom žiadala o vydanie uznesenia, ktorým súd potvrdí, že dňa 21.04.1994 nadobudla vydržaním
právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré pozostáva z práva prechodu a prejazdu motorovým
vozidlom cez pozemok parcely C-KN č. XXXX, vyznačená ako zastavaná plocha a nádvorie o výmere
688 m2, zapísaná na LV č. XXXX pre k.ú. E. (pôvodná pozemnoknižná parcela č. XXXX) v podielovom

spoluvlastníctve účastníkov konania 1/ až 3/ a to na pozemok parcela C-KN č. XXXX, vyznačená ako
záhrada o výmere 923 m2, zapísaná na LV č. XXXX, pre k.ú. E. vo výlučnom vlastníctve navrhovateľky
(pôvodná pozemnoknižná parcela č. XXXX); toto právo odvodila od zámennej zmluvy uzatvorenej dňa
29.07.1949podč.XXXX/XXmedziP.B.amal.P.K.amal.R.K.vzastúpeníichmatkouS.K.;podľabodu
8/ zámennej zmluvy „P. B. žiada a mal. P. K. a mal. R. K. zast. matkou S. K. sa zaväzujú ponechať právo
priechodu peši i povozom cez parcelu č. XXXX P. B. prípadne budúcim jej dedičom a súhlasia s tým, aby

toto právo sa pozemnoknižne intabulovať dalo“; Okresný súd v Brezne túto zámennú zmluvu v mene
maloletých nadporučensky schválil dňa 06.10.1949 a uznesením odd. pozkn. v Brezne čd. 2310/49
zo dňa 15.12.1949 povolil zápisy do príslušných pozemnoknižných zápisníc, avšak právo prechodu
do pozemkovej knihy prevedené nebolo; pôvodná pozemnoknižná parcela č. XXXX je v súčasnosti
vedená ako parc. č. C-KN č. XXXX a patrí do podielového spoluvlastníctva účastníkov konania 1/ až
3/; vo vzťahu k vlastníctvu parcely C-KN č. XXXX rozhodoval Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom

č.k. 11C/222/93-17 zo dňa 21.04.1994, ktorým určil, že predmetná nehnuteľnosť, ktorá je identická s
pozemnoknižnou nehnuteľnosťou zapísanou v pzkn. záp. č. 15394 ako parcela č. XXXX, pre k.ú. E., jevýlučným vlastníctvom navrhovateľa O. R. B., nar. XX.XX.XXXX (manžel navrhovateľky), ktorý predložil
súdu kúpno-predajnú zmluvu uzavretú dňa 22.09.1955 podpísanú jeho otcom R. B., P. B., E. E. a dvoma
svedkaminavtedajšomĽudovomsúduvBrezne,pričomzjejobsahuvyplýva,žeP.B.bezťarchypredala

predmetnú nehnuteľnosť právnemu predchodcovi navrhovateľa; otec navrhovateľa začal nehnuteľnosť
v roku 1955 aj užívať a v roku 1970 túto nehnuteľnosť neformálne daroval navrhovateľovi; manžel
navrhovateľky jej túto nehnuteľnosť daroval na základe darovacej zmluvy zo dňa 05.11.2018.

1.3 Pre posúdenie uplatneného nároku a vzniku vecného bremena spočívajúceho v práve prechodu

cez pozemok v podielovom spoluvlastníctve účastníkov 1/ až 3/ súd prvej inštancie aplikoval uhorské
obyčajové právo pre obdobie od uzatvorenia zámennej zmluvy (1949) až do účinnosti zákona č.
141/1950 Zb. - Stredného občianskeho zákonníka; v tomto období bolo možné vydržať aj iné vecné
právo zodpovedajúce vtedy tzv. služobnosti, spočívajúce okrem iného v práve prechodu cez pozemok
v prospech vlastníka inej nehnuteľnosti; podmienkou bola nerušená držba, resp. využívanie tohto práva
po dobu 32 rokov; po účinnosti Stredného občianskeho zákonníka bolo možné vydržať vlastnícke právo

k nehnuteľnostiam, prípadne iné vecné práva za predpokladu nepretržitej oprávnenej držby v trvaní 10
rokov, pričom podľa prechodných ustanovení Stredného občianskeho zákonníka lehota, ktorá začala
bežať pred 1. januárom 1951 skončí, ak tento zákon určuje lehotu kratšiu, najpozdejšie uplynutím tejto
kratšej lehoty, počítanej od 01.01.1951, čo platilo aj pre dobu vydržaciu; za oprávneného držiteľa sa
považoval ten držiteľ, ktorý so zreteľom ku všetkým okolnostiam bol v dobrej viere, že mu vec alebo

právo náleží, pričom v pochybnostiach sa malo za to, že držba je oprávnená.

1.4 Súd prvej inštancie mal za to, že na základe zámennej zmluvy zo dňa 29.07.1949 došlo v prospech
pozemnoknižnej vlastníčky P. B. k vzniku pôvodne služobnosti práva prechodu cez pozemnoknižnú
parcelu č. XXXX; v zmluve nebolo určené či mala byť zaťažená celá parcela, vzhľadom na výmeru

pozemku sa však možno domnievať, že ak malo ísť o právo prechodu, tento sa realizoval len po určitej
pozemnoknižnými vlastníkmi dohodnutej časti; ak bolo právo prechodu využívané P. B., potom 32-ročná
lehota podľa uhorského obyčajového práva by skončila v roku 1981, avšak po účinnosti Stredného
občianskeho zákonníka od 01.01.1951 začala bežať nová 10-ročná lehota pre vydržanie vecného
bremena, ktorá mohla ubehnúť najskôr dňa 01.01.1961; u P. B. však nebola dodržaná vydržacia doba,

nakoľko táto v roku 1955 svoj pozemok č. XXXX predala R. B. (svokrovi navrhovateľky); tým v zmysle
dojednania bodu 8/ zámennej zmluvy došlo k zániku práva služobnosti, neskôr vecného bremena,
nakoľko právo prechodu bolo dojednané len v prospech P. B. a jej dedičov; predmetný pozemok
však nebol dedený, ale k zmene vlastníctva došlo titulom kúpnej zmluvy; súd prvej inštancie ďalej
skonštatoval, že vzhľadom na zaužívaný stav prechodu cez pozemok č. XXXX sa však naďalej mohli

právni predchodcovia navrhovateľky domnievať, že im svedčí toto právo; účastníci nepopreli, že po celú
dobu v zásade až doposiaľ bol a je navrhovateľke, resp. jej právnym predchodcom umožnený prechod
cez ich pozemok, ale len peši cez malú bráničku, čo uviedla aj sama navrhovateľka; len ak potrebujú
niečo previezť, chodia autom cez veľkú bránu, pričom sa takto chodilo už od roku 1970; aj na základe
uvedenéhosúdprvejinštancienávrhzamietol,keďmalzapreukázané,ženavrhovateľka,resp.jejprávni

predchodcovia právo prechodu využívajú v rozsahu nie celého pozemku vo vlastníctve účastníkov 1/ až
3/; súd prvej inštancie sa tiež stotožnil s námietkami účastníkov konania, ktorí poukazovali na to, že na
ichpozemkujepostavenýrodinnýdomainédrobnéstavby;navrhovateľkeničnebránilo,abysavkonaní
o potvrdenie vydržania domáhala vecného bremeno v rozsahu skutočne využívaného prechodu cez
pozemokúčastníkov1/až3/;záveromsúdprvejinštancieuviedol,ženevykonaldokazovanieobhliadkou

na mieste samom, či vypracovaním geometrického plánu, nakoľko konanie o potvrdení vydržania je
osobitným druhom konania a je na navrhovateľovi preukázať, že splnil predpoklady vydržania.

1.5 O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 52 Civilného mimosporového
poriadku (ďalej aj „C.m.p.“).

2.1 Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podala navrhovateľka prostredníctvom svojej právnej
zástupkyne včas odvolanie zo dňa 14.07.2023 (č.l. 235-238 spisu); uznesenie napadla v celom rozsahu;
vyjadrila názor, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods.

1 písm. b/ Civilného sporového poriadku; ďalej aj „C.s.p.“), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p.), súd prvej inštancie nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e/ C.s.p.), súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods.1 písm. f/ C.s.p.) a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365
ods. 1 písm. h/ C.s.p.); v odvolaní argumentovala, že:
(1) súd prvej inštancie sa dopustil vady zmätočnosti podľa § 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p., keď zmaril

navrhovateľke realizáciu jej procesných oprávnení tým, že sa odmietol zaoberať ňou predloženými
dôkazmi na pojednávaní a to čestnými prehláseniami S. D., O. P. B. a T. G., ktoré sú v uznesení len
okrajovo spomenuté, pričom až prílišnú pozornosť venoval čestným vyhláseniam S. P. U. a P. U.;
(2) uznesenie súdu prvej inštancie považovala navrhovateľka za nepresvedčivé, nepreskúmateľné
a nezrozumiteľné, čo zakladá vadu konania v zmysle § 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p.; podľa

navrhovateľky napadnuté uznesenie neobsahuje základné vysvetlenie dôvodov podstatných pre
rozhodnutie a absentuje poukaz na právnu úpravu, ktorou sa súd prvej inštancie riadil; je neprípustné
konštatovaniesúduprvejinštancie,ževydržanieakonadobúdacíprávnydôvodbolozrušenéúčinnosťou
nového Občianskeho zákonníka dňa 01.04.1964 ak právna úprava vydržania bola v Občianskom
zákonníku upravená do 31.03.1964 a potom od 01.04.1982; zároveň súd prvej inštancie nevysvetlil
ďalší dôvod zamietnutia návrhu, ktorý spočíva v tom, že na pozemku je postavený rodinný dom;

v bode 14. uznesenia sa súd prvej inštancie nevyrovnal zodpovedajúcim spôsobom s argumentáciou
navrhovateľky; súd prvej inštancie na jednej strane dospel k právnemu záveru, že vzniklo vecné
právo, následne zaniklo, pričom navrhovateľka sa mala domáhať vecného bremena v rozsahu skutočne
využívaného prechodu cez pozemok účastníkov konania;
(3) súčasne súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie ohliadkou na mieste samom, či vypracovaním

geometrického plánu, čo zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e/ C.s.p.; navrhovateľka
sa nestotožnila s názorom súdu prvej inštancie, že pre odmietnutie dôkazu postačuje poukaz na
osobitosť konania, resp. skutočnosť, že je na navrhovateľovi preukázať, že splnil predpoklady pre
nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu; Civilný mimosporový poriadok výslovne
upravuje dokazovanie v ustanoveniach § 35 až § 38 C.m.p., kde základnou premisou je zistenie

skutočného stavu veci; poukázala aj na ustanovenie § 359e ods. 1 veta druhá C.m.p., v zmysle ktorého
súd môže sám vykonať potrebné šetrenie na overenie správnosti tvrdení navrhovateľa alebo môže
vyzvať navrhovateľa, aby označil ďalšie dôkazy, na preukázanie skutočností, z ktorých vyplýva, že splnil
predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva alebo práva zodpovedajúceho vecnému bremenu
vydržaním; obhliadka na mieste samom by súdu prvej inštancie objasnila, že jediná prístupová cesta na

pozemok vo vlastníctve navrhovateľky vedie cez pozemok účastníkov konania a geometrickým plánom
by sa aj v prospech účastníkov vymedzil rozsah práva zodpovedajúci vecnému bremenu;
(4) súd prvej inštancie dospel aj k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď nedostatočne skúmal právne
nástupníctvo, pretože v opačnom prípade by zistil, že pôvodná vlastníčka P. B. zomrela slobodná
a bezdetná, avšak s právnymi nástupcami (jej súrodenci, poprípade ich deti); R. B. starší, nar.

XX.XX.XXXX (otec O. R. B., nar. XX.XX.XXXX) bol jediným dedičom pôvodnej vlastníčky P. B. a bol
synom I. B., ktorý bol bratom P. B.; O. R. B. tak bol právnym nástupcom aj v prípade dedenia; čo sa
týka povahy vecného bremena, súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam aj v tom
smere, že sa jedná o právo viažuce sa k osobám (in personam); v danom prípade sa jedná o právo
in rem, ktoré je spojené s vlastníctvom určitej nehnuteľnosti; navyše ako vyplýva zo zámennej zmluvy,

právo cesty vzniklo už pred uzatvorením zmluvy na základe ústneho dojednania a zmluvné strany sa
toto právo zaviazali ponechať do otvorenia novej ulice, ktorá do dnešného dňa nie je vybudovaná;
(5) súd prvej inštancie aplikoval na vec nesprávne zákonné ustanovenia; v roku 1949 došlo k vzniku
vecného bremena, pričom dané právo bolo dojednané neperfektne už pred dátumom uzatvorenia
zámennej zmluvy ako právo služobnosti a vydržacia doba sa započítavala i k dobru nástupcu; sám

súd prvej inštancie vyslovil záver, že došlo k vzniku vecného práva; navrhovateľka následne v odvolaní
odcitovala ustanovenia § 566, § 115, § 116, § 118 Stredného občianskeho zákonníka, ustanovenia §
130 ods. 1, § 134, § 135a (účinný od 01.04.1983), § 151n a § 151o (oba účinné od 01.01.1992) a §
865 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník; nie je správny záver súdu prvej inštancie, že u P. B.
nebola dodržaná vydržacia doba, pretože jej vydržacia doba sa započítala do vydržacej doby R. B., jej

synovca; v prípade P. B. ako prvej v poradí vecné bremeno vzniklo a každý ďalší oprávnený držiteľ si
mohol započítať vydržaciu dobu svojho predchodcu, čo znamená, že R. B. (manžel navrhovateľky) splnil
podmienku desaťročnej vydržacej doby; nie je rozhodujúce, že P. B. v roku 1955 predala pozemok R.
B., ktorý bol jej synovcom a teda vzhľadom k tomu, že zomrela bezdetná, bol jej zákonným budúcim
dedičom; od navrhovateľky nemožno požadovať, aby preukázala existenciu dohody o práve prechodu

len výlučne písomnou zmluvou, keď účastníci nepopreli, že po celú dobu umožňovali prechod a prejazd
cez zaťažený pozemok; právo prechodu a prejazdu svedčilo P. B., následne od 22.09.1955 jej synovcovi
R. B., od roku 1970 synovi O. R. B. s manželkou - navrhovateľkou a tejto od 1970, kedy sa vydala za O.
R. B. až po dnes; rovnako skutočnosť, že navrhovateľka, resp. jej právni predchodcovia právo prechodua prejazdu využívajú nie v rozsahu celého pozemku, nie je dôvodom na zamietnutie samotného návrhu,
keďže § 359d ods. 2 C.m.p. stanovuje jednoznačne, že navrhovateľ musí označiť nehnuteľnosť podľa
údajov z katastra nehnuteľností; ide o pozemok, u ktorého za celý čas nedošlo k zmene výmery a dom

niejenaňomanizameranýaskutočnosť,žejenazaťaženompozemkustavba,nespôsobujenemožnosť
plnenia;
(6) na základe uvedeného navrhovateľka navrhla, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie
zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

2.2 Účastníci konania 1/ až 3/ vo vyjadrení zo dňa 07.08.2023 (č.l. 250-252 spisu) k odvolaniu
navrhovateľky prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedli, že:
(1) žiadne zákonné ustanovenie Civilného mimosporového poriadku neprikazuje súdu vykonať
navrhované dôkazy, ale práve naopak účastníci konania sú povinní označiť súdu včas skutkové tvrdenia
dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi; účastníci 1/ až 3/ si splnili
svoju zákonnú povinnosť podať včas námietky proti vydaniu uznesenia o potvrdení vydržania práva

zodpovedajúceho vecnému bremenu a v týchto námietkach svoje skutkové tvrdenia aj preukázali
dôkazmi a právnou argumentáciou;
(2) bola to práve navrhovateľka, ktorá bez akéhokoľvek skutkového základu uviedla na pojednávaní dňa
19.04.2023, že čestné vyhlásenia S. P. U. a P. U. sa nezakladajú na pravde a považuje ich za účelové,
pričom však opomenula, že ide o jediných žijúcich priamych svedkov, ktorí sa vedia relevantne vyjadriť

k tvrdeniam navrhovateľky; naopak je potrebné považovať za účelové čestné vyhlásenia predložené
navrhovateľkou,nakoľkoobjektívnenepotvrdzujúvydržanieprávazodpovedajúcehovecnémubremenu;
okrem toho navrhovateľka si nesplnila svoju primárnu povinnosť podľa § 359d ods. 2 C.m.p. a čestné
vyhlásenia predložila až na pojednávaní dňa 19.04.2023;
(3) účastníci konania 1/ až 3/ poukázali na to, že navrhovateľka pôvodne vo svojom návrhu zo dňa

21.07.2021 tvrdila, že od roku 1970 dobromyseľne užíva parcelu C-KN č. XXXX a navrhovala zriadiť
vecné bremeno s právom prechodu peši i povozom na predmetnú parcelu v jej prospech a jej dedičov;
následne sa navrhovateľka návrhom zo dňa 23.08.2021 domáhala potvrdenia, že dňa 21.04.1994
nadobudla vydržaním právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré pozostáva z práva prechodu a
prejazdu motorovým vozidlom cez parcelu C-KN č. XXXX; v odôvodnení tohto návrhu však uvádzala, že

údajne právo prejazdu a prechodu malo byť umožnené nepretržite od roku 1994; bolo teda zmätočné,
či navrhovateľka už k 21.04.1994 nadobudla vydržaním právo zodpovedajúce tvrdenému vecnému
bremenu alebo navrhovateľka mala tvrdené právo zodpovedajúce vecnému bremenu nerušene a
nepretržite vykonávať až od roku 1994, kedy sa stal výlučným vlastníkom parcely C-KN č. XXXX jej
nebohý manžel, ktorému mal byť údajne až od roku 1994 poskytnutý kľúč od bráničky, čím navrhovateľka

priznala, že do roku 1994 a ani následne nemala k dispozícii kľúčik od veľkej brány, cez ktorú by
bolo možné sa jedine dostať z hlavnej cesty na pozemok účastníkov 1/ až 3/; cez bráničku je možný
vstup len na chodník popri rodinnom dome účastníkov 1/ až 3/ a je vylúčený prejazd motorovým alebo
nemotorovým vozidlom; aj v záverečnej reči právnej zástupkyne navrhovateľky došlo k zmene tvrdenia
a síce, že právo zodpovedajúce tvrdenému vecnému bremenu malo vzniknúť v roku 1949, minimálne

však malo vzniknúť v roku 1955; v odvolaní navrhovateľka tvrdí, že právo cesty vzniklo pred uzatvorením
zámennej zmluvy zo dňa 29.07.1949 na základe ústneho dojednania, ktorého existenciu však nijakým
hodnoverným dôkazom nepreukázala;
(4)vkonaníabsentujepreukázaniedobrejvierynavrhovateľkyazároveňnavrhovateľka nebolaschopná
ustáliť ani okamih, ku ktorému mala tvrdené vecné bremeno vydržať; vznik práva prechodu a prejazdu

motorovým vozidlom cez pozemok nemohol vzniknúť na základe dojednania podľa bodu 8/ zámennej
zmluvy, ani žiadnym iným spôsobom; je správny záver súdu prvej inštancie, že pôvodné dojednanie
podľa bodu 8/ zámennej zmluvy zo dňa 29.07.1949 o práve prechodu peši i povozom cez parcelu č.
XXXX nielenže zaniklo, ale sa vzťahovalo na konkrétne osoby, budúcich dedičov P. B.;
(5) ďalším právnym dôvodom, prečo nemohlo prejsť právo prechodu peši i povozom cez parcelu číslo

XXXX bolo nielen uzavretie kúpno-predajnej zmluvy zo dňa 22.09.1955, ale aj tá skutočnosť, že z
rozsudkuOkresnéhosúduvBanskejBystricisp.zn.11C/222/93zodňa21.04.1994vyplýva,žeprávnymi
nástupcami po P. B. boli odporcovia 1/ až 4/ uvedení v tomto rozsudku; medzi jej dedičov teda nepatril ani
otec nebohého manžela navrhovateľky, ani nebohý manžel navrhovateľky a keby aj patrili, postavenie
dediča stratili práve uzavretím kúpno-predajnej zmluvy;

(6) účastníci konania 1/ až 3/ navrhli, aby odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil.

2.3 Navrhovateľka vo vyjadrení zo dňa 04.09.2023 (č.l. 260-261 spisu) k vyjadreniu účastníkov konania
1/ až 3/ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne zopakovala svoju argumentáciu uvedenú už vodvolaní vo vzťahu k vykonávaniu dokazovania zo strany súdu prvej inštancie; ďalej uviedla, že účastníci
konaniavedomezavádzajúvotázkepriamychsvedectievS.P.U.ajehomanželky,pričomnavrhovateľke
nie je možné vyčítať okamih predloženia listinných dôkazov do rozhodnutia súdu vo veci samej;

navrhovateľka pri podaní návrhu opísala skutočnosti o splnení predpokladov pre nadobudnutie práva
vydržaním, označenia nehnuteľností a dňa, keď podľa jej vedomia nadobudla právo zodpovedajúce
vecnému bremenu vydržaním a určité štylistické nepresnosti nepredstavujú vadu konania; počas výkonu
práva platili rôzne právne úpravy a v tomto smere sa pridržiava podaného odvolania; pokiaľ účastníci
konania 1/ až 3/ spochybňujú tvrdenie navrhovateľky, že právo cesty vzniklo pred uzatvorením zámennej

zmluvy zo dňa 29.07.1949, navrhovateľka pri tejto úvahe vychádza zo znenia samotnej zámennej
zmluvy, ktorá v bode 8/ uvádza slovné spojenie „sa zaväzujú ponechať právo“; navrhovateľka má za
to, že práve titulom dojednaní s P. B. a následným právne akceptovateľným výkonom práva nadobudla
právo zodpovedajúce vecnému bremenu a to práve aj so započítaním vydržacej doby predchodcov v
zmysle zákonných ustanovení, pričom predchádzajúce generácie pred účastníkmi konania tento výkon
plne akceptovali a umožňovali; s názorom účastníkov konania 1/ až 3/, že nebohý manžel navrhovateľky

stratil uzatvorením kúpno-predajnej zmluvy postavenie dediča v rodovej línii nie je možné súhlasiť,
nakoľko toto právne postavenie vyplýva priamo zo zákona a nestráca sa žiadnym právnym úkonom;
z uvedených dôvodov navrhovateľka zotrvala na podanom odvolaní.

2.4 Účastníci konania 1/ až 3/ vo vyjadrení zo dňa 07.09.2023 (č.l. 268 spisu) k vyjadreniu navrhovateľky

zo dňa 04.09.2023 prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedli, že navrhovateľka v ňom len
zopakovala svoju predchádzajúcu argumentáciu z odvolania; navrhovateľka podľa nich nepreukázala
bez akýchkoľvek pochybností, že by mala objektívne vydržať právo zodpovedajúce vecnému bremenu;
je potrebné rozlišovať medzi tvrdením o oprávnenej držbe veci alebo o oprávnenej držbe práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu a preukázaním tejto oprávnenej držby; pre záver o tom, či došlo

k vydržaniu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu nepostačuje len subjektívne presvedčenie
navrhovateľky.

2.5 Navrhovateľka vo vyjadrení zo dňa 08.10.2023 (č.l. 275-276 spisu) k vyjadreniu účastníkov konania
1/až3/zodňa07.09.2023prostredníctvomsvojejprávnejzástupkynezotrvalanapodanomodvolaníako

aj predchádzajúcich vyjadreniach; podľa navrhovateľky objektívne došlo k splneniu všetkých podmienok
vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu podľa ustanovení Občianskeho zákonníka.

3.1 Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní navrhovateľky podľa § 34 ods. 1 C.s.p.,
preskúmal vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. len v rozsahu

odvolaniapodľa§379C.s.p.azdôvodovvymedzenýchvodvolanípodľa§380ods.1C.s.p.anapadnuté
uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správne potvrdil.

3.2 Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

4.1 Odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné. Preskúmaním napadnutého uznesenia súdu prvej
inštancie, odvolania navrhovateľky a obsahu spisu súdu prvej inštancie v rozsahu nevyhnutnom
pre rozhodnutie o odvolaní dospel odvolací súd k záveru, že sú splnené podmienky na potvrdenie
napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie, keďže odvolací súd sa stotožnil so zamietnutím návrhu

na začatie konania o potvrdení vydržania zo strany súdu prvej inštancie.

4.2 Na úvod odvolací súd vzhľadom na odvolaciu argumentáciu navrhovateľky (najmä vo vzťahu
k vykonávaniu dokazovania zo strany súdu prvej inštancie) považuje za potrebné vyjadriť sa k povahe
konania o potvrdení vydržania podľa § 359a a nasledujúce C.m.p. a jeho účelu; v zásade je potrebné

rozlišovať vydržanie sporové (v prípade ak jedna strana vydržanie popiera), ktoré sa presadzuje
určovacou žalobou v konaní o určenie vlastníctva alebo práva zodpovedajúceho vecnému bremenu
a vydržanie nesporové, ktoré sa v súčasnosti realizuje prostredníctvom konania o potvrdení vydržania
podľa § 359a a nasledujúce C.m.p., a ktoré nahradilo od 01.05.2021 inštitút notárskeho osvedčenia
vyhlásenia o vydržaní v zmysle § 63 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (ďalej aj

„Notársky poriadok“) vydávaného vo forme notárskej zápisnice v prípadoch, že vydržanie nebolo sporné;
cieľom novej právnej úpravy bola zmena spôsobu deklarovania vydržania tak, aby bola zabezpečená
ochrana vlastníckeho práva za súčasného zachovania princípu právnej istoty, nakoľko v rámci vydávania
osvedčení o vyhlásení vydržania notármi boli evidované určité problémy pri aplikácii vtedajšej právnejúpravy, a v niektorých prípadoch došlo aj k zneužitiu tohto právneho inštitútu na úkor ústavnej ochrany
vlastníckeho práva; účelom konania o potvrdení vydržania podľa § 359a a nasledujúce C.m.p. je
zabezpečiť efektívne a relatívne rýchle potvrdenie vydržania vlastníckeho práva k nehnuteľnosti alebo

potvrdenie vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu príslušným súdom; je zložené z
dvoch štádií, a to konanie pred vydaním vyzývacieho uznesenia, v ktorom súd posudzuje splnenie
hmotnoprávnych podmienok vydržania navrhovateľa na základe skutočností uvedených v návrhu na
začatie konania a dôkazov preukazujúcich navrhovateľom tvrdené skutočnosti, ktoré má za cieľ vylúčiť
z konania neodôvodnené a neopodstatnené návrhy na začatie konania o potvrdení vydržania, pri

ktorých je jednoznačne zrejmé, že k vydržaniu nedošlo a súčasne tak nezaťažovať ostatných účastníkov
konania; navrhovateľ je povinný osvedčiť (preukázať relevantnými dôkazmi) skutočnosti, z ktorých
vyplýva, že splnil zákonom ustanovené hmotnoprávne podmienky vydržania, a teda že nadobudol
vlastnícke právo, resp. právo zodpovedajúce vecnému bremenu už v tomto štádiu konania; v zmysle
ustanovenia § 359f ods. 1 C.m.p., len v prípade, ak navrhovateľ osvedčil, že splnil predpoklady pre
nadobudnutie vlastníckeho práva alebo práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, súd vydá vyzývacie

uznesenie; súd teda vydáva vyzývacie uznesenie, ak pri predbežnom posúdení návrhu nevzhliadne
zásadné rozpory, resp. tieto sú vyvrátené navrhovateľom, v opačnom prípade návrh na začatie konania
o potvrdení vydržania zamietne (§ 359e ods. 2 C.m.p.); vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie
správne poukázal na to, že ide o osobitný druh konania, pri ktorom je na navrhovateľovi preukázať, že
splnil predpoklady pre nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu vydržaním; odvolací

súd pre lepšie pochopenie zo strany navrhovateľky poukazuje na to, že vo fáze preskúmania návrhu
na začatie konania o potvrdení vydržania súd zisťuje osvedčenie navrhovateľom tvrdených skutočností;
dokazovanie má teda povahu osvedčovania, čo znamená, že súd zisťuje najvýznamnejšie relevantné
skutočnosti bez povinnosti dodržať formalizovaný postup štandardného procesného dokazovania;
v konaní o potvrdení vydržania nie je priestor na vykonávanie dokazovaniu v takom rozsahu, ako

je tomu v sporovom konaní, keďže ide o konanie nesporové, ktorého účelom je práve rýchlosť a
hospodárnosť konania; nejde o inštitút, ktorý slúži na obchádzanie sporu, ale naopak v prípade
pochybností o uplatnenom nároku (keď navrhovateľ neosvedčí hodnoverne predpoklady vydržania) súd
návrh zamietne, pričom nie je ani odôvodnené vydávať vyzývacie uznesenie a navrhovateľ má v takomto
prípade možnosť domáhať sa svojho nároku v rámci sporového konania; odvolacia argumentácia

navrhovateľky vo vzťahu k nevykonaniu ňou navrhnutého dokazovania preto nie je dôvodná; vzhľadom
na uvedené bol nadbytočný aj postup súdu prvej inštancie, ktorým vydal vyzývacie uznesenie podľa §
359f ods. 1 C.m.p. a až následne po vyhodnotení uplatnených námietok a po nariadení pojednávania
návrhzamietolvzmysleustanovenia§359iods.1C.m.p.;uvedenýprocesnýpostupsúduprvejinštancie
však nemá vplyv na vecnú správnosť výroku o zamietnutí návrhu navrhovateľky; odvolací súd sa

so zamietnutím návrhu na začatie konania o potvrdení vydržania práva zodpovedajúceho vecnému
bremenu stotožňuje, nakoľko má za to, že navrhovateľka v konaní neosvedčila, že splnila predpoklady
pre nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu vydržaním (§ 359e C.m.p.).

4.3 Návrh na začatie konania o potvrdení vydržania v zmysle § 359a a nasledujúce C.m.p. je

oprávnený podať ten, kto o sebe tvrdí, že vydržaním nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti alebo
právo zodpovedajúce vecnému bremenu (§ 359c ods. 1 C.m.p.); vydržanie je originárnym spôsobom
nadobúdania vlastníckeho práva a rovnako tak aj práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, ktorý
môže nastať len v prípade kumulatívneho splnenia zákonom ustanovených predpokladov; týmito sú
spôsobilosť predmetu držby, spôsobilosť subjektu držby, dobrá viera (dobromyseľnosť vydržateľa),

oprávnenosť držby po zákonom stanovenú dobu a uplynutie vydržacej doby; nevyhnutnou podmienkou
vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu je existencia právneho dôvodu (titulu), z ktorého
subjekt so zreteľom na všetky okolnosti vyvodzuje a je v dobrej viere (dobromyseľný), že z určitého
právneho vzťahu mu patrí právo k cudzej veci spôsobilé byť obsahom vecného bremena, resp. že
toto právo vykonáva oprávnene, a že na druhej strane je niekto iný povinný strpieť výkon tohto práva;

oprávnený držiteľ práva zodpovedajúceho vecnému bremenu musí byť so zreteľom na všetky okolnosti
v dobrej viere, že sa stal oprávneným subjektom práva na základe zákonom predpokladaného spôsobu
vzniku vecného bremena, teda že právo, ktoré k cudzej veci vykonáva, mu patrí, lebo riadne vzniklo
alebo na neho riadne prešlo, hoci v skutočnosti sa tak nestalo; takéto presvedčenie držiteľa musí byť
podložené konkrétnymi skutočnosťami, ktoré ho k nemu oprávňujú, pričom v praxi môže byť spojené

napríklad so zmluvou o zriadení vecného bremena, o ktorej neplatnosti držiteľ práva nevie; oprávnená
držba sa tak nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, stačí ak tu bol i domnelý (putatívny)
právny dôvod, ktorým je určitá skutočnosť, ktorá má navonok znaky riadneho nadobúdacieho titulu,
chýba pri nej ale niektorá stránka, ktorú pre vznik práva zodpovedajúceho vecnému bremenu vyžadujeobjektívne právo; podľa súdnej praxe „k naplneniu podmienky dobrej viery podľa súčasnej právnej
úpravy (§ 134 v spojení s § 130 ods. 1 Obč. zákonníka) nestačí, keď tvrdené „právo“ k nehnuteľnosti
bolo dlhodobo vykonávané bez toho, aby vlastník v jeho výkone bránil, prípadne, že bolo vykonávané

„od nepamäti“ napríklad aj inými osobami a pod.; presvedčenie nadobúdateľa o tom, že mu právo
zodpovedajúce vecnému bremenu prináleží, že nejedná bezprávne, musí byť podložené dôvodom
oprávňujúcim k takémuto presvedčeniu, teda okolnosťami svedčiacimi o poctivosti nadobudnutia; cez
cudzí pozemok možno prechádzať na základe rôznych právnych dôvodov; môže ísť napr. o záväzkový
vzťah, môže ísť o výprosu (vlastník pozemku prechádzanie iných osôb cez pozemok trpí bez toho,

aby im k tomuto prechádzaniu vzniklo nejaké právo) alebo môže ísť o užívanie cudzieho pozemku
ako účelovej komunikácie; skutočnosť, že sa niekto chová spôsobom naplňujúcim možný obsah práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu (napr. prechádza cez cudzí pozemok) ešte neznamená, že je
držiteľom vecného práva; dobrá viera oprávneného držiteľa, ktorá je daná so zreteľom na všetky
okolnosti veci, sa musí vzťahovať aj k titulu, na základe ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť právo
zodpovedajúce vecnému bremenu; držiteľ práva dovolávajúci sa domnelého právneho dôvodu držby

by mal uviesť, o ktorý inak spôsobilý titul nadobudnutia práva z vecného bremena by v jeho prípade
malo ísť“(porovnaj Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4MCdo/13/2008 zo dňa
27.07.2009); pre posúdenie dobromyseľnosti teda nestačí skutočnosť, že tvrdené právo je dlhodobo
vykonávané bez toho, aby vlastník nehnuteľnosti jeho výkonu bránil, resp., že bolo vykonávané už
v minulosti právnymi predchodcami, alebo niekto vykonáva právo zodpovedajúce vecnému bremenu

na základe súhlasu iného; súd pri posudzovaní dobrej viery nemôže vychádzať iba zo subjektívnych
predstáv držiteľa; do úvahy je potrebné zobrať aj to, či by držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú
s ohľadom na okolnosti a povahu konkrétneho prípadu možno po každom (spravodlivo) požadovať, mal
alebo mohol mať pochybnosti, či mu vec alebo právo patrí; nastúpenie dobromyseľnosti je potrebné
posudzovať predovšetkým podľa okolností, ktoré sprevádzali vznik držby.

4.4 Navrhovateľka svoje právo zodpovedajúce vecnému bremenu prechodu a prejazdu cez
nehnuteľnosť, t.j. pozemok parc. č. U. XXXX zapísaný na LV č. XXXX vedený pre k.ú. E., opierala o
zámennú zmluvu zo dňa 29.07.1949, v ktorej bolo v bode 8/ dohodnuté právo priechodu peši i povozom
cez parcelu č. XXXX (v súčasnosti parc. č. KNC XXXX) pre P. B. prípadne jej budúcich dedičov,

a ktoré malo byť pozemnoknižne intabulované; v odvolaní uviedla aj to, že zo zámennej zmluvy možno
vyvodiť, že toto právo bolo dojednané neperfektne už pred dátumom jej uzatvorenia; dobový okresný
súd pozemnoknižné oddelenie v Brezne uznesením čd. 2310/49 zo dňa 15.12.1949 povolil zápisy zo
zámennej zmluvy do príslušných pozemnoknižných zápisníc, avšak právo prechodu do pozemkovej
knihy intabulované nebolo; právo služobnosti bolo dojednané za účelom prechodu k parcele č. XXXX (v

súčasnosti parc. č. U. XXXX), ktorú P. B. v roku 1955 predala R. B. (svokor navrhovateľky), a ktorý ju
v roku 1970 neformálne daroval svojmu synovi O. R. B. (zosnulý manžel navrhovateľky), ako vyplynulo
z rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 11C/222/1993-17 zo dňa 21.04.1994, ktorým súd určil
vlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti O. R. B. nadobudnuté vydržaním; darovacou zmluvou zo dňa
05.11.2018 daroval manžel navrhovateľky túto nehnuteľnosť navrhovateľke.

4.5 Odvolací súd poukazuje na to, že je potrebné rozlišovať dva základné druhy vecných bremien,
podľa toho, či sú práva im zodpovedajúce spojené s vlastníctvom určitej nehnuteľnosti (vecné bremeno
charakteru in rem), pri ktorom subjektom povinnosti z vecného bremena je každý vlastník zaťaženej
(služobnej) nehnuteľnosti alebo patria určitej osobe (vecné bremeno in personam, resp. osobné vecné

bremeno), kedy je oprávnený subjekt individuálne určený a oprávnenie je viazané iba na naň; do
31.12.1950 (t.j. v čase uzavretia zámennej zmluvy) platilo na území Slovenska uhorské obyčajové
právo; táto právna úprava označovala vecné bremená pojmom služobnosti, t.j. vecné práva k cudzej
veci; služobnosti sa delili na pozemkové a osobné; pri pozemkových služobnostiach bolo ich užívanie
spojené s vlastníctvom pozemku; osobné služobnosti sa líšili od pozemkových v tom, že oprávnenou

osobou nebol ten, kto bol práve vlastníkom nejakej nehnuteľnosti, ale niektorá individuálne určená
osoba; užívacie oprávnenie síce viazlo na cudzej veci alebo cudzom práve, ale právo netrvalo k dobru
niektorého pozemku, ale k dobru určitej osoby; osobná služobnosť sa tak viazala k určitej osobe, bola
neprevoditeľná a neprechádza ani na dedičov v prípade, že si to strany výslovne nevymienili; zo znenia
predloženej zámennej zmluvy je výslovne zrejmé, že vecné bremeno (služobnosť) bolo zriadené ako

osobné viažuce sa ku konkrétnej osobe a to P. B., prípadne jej dedičom; vo vzťahu k intabulácii odvolací
súd konštatuje, že táto prichádzala do úvahy aj pri osobnej služobnosti, kedy jediný rozdiel bol v tom,
že pri služobnosti pozemkovej bol zápis v pozemkovej knihe pri obidvoch pozemkoch panujúcom a
slúžiacom v časti podstaty, kým pri služobnosti osobnej bol zápis v pozemkovej knihe len v časti ťarchyzaťaženého pozemku, t.j. samotná dohoda o možnosti intabulácie služobnosti ešte neznamenala, že
išlo o služobnosť in rem; pokiaľ navrhovateľka v odvolaní poukazuje na to, že aj jej nebohý manžel
(rovnako ako jeho otec) prichádzal do úvahy ako dedič P. B., a teda má právny titul, z ktorého môže

vyvodzovať svoju oprávnenú držbu, odvolací súd uvádza, že navrhovateľka nemôže odvíjať právny titul
od jej právneho predchodcu, nakoľko samotný právny predchodca navrhovateľky (R. B. starší, otec
zosnulého manžela navrhovateľky) predmetný pozemok nadobudol na základe kúpnej zmluvy zo dňa
22.09.1955, tento nezdedil, ale kúpil a teda sám nedisponoval právnym titulom, od ktorého by mohla
navrhovateľka odvíjať svoju oprávnenú držbu (sám do držby práva zodpovedajúceho vecnému bremenu

nevstúpil); prevodom vlastníckeho práva nemohlo dôjsť zároveň k prechodu osobnej služobnosti;
osobná služobnosť, ktorá bola v zámennej zmluve dohodnutá v prospech P. B. (a jej prípadných dedičov)
sa viazala na presne určenú konkrétnu osobu (osoby), táto zo svojej povahy osobnej služobnosti nebola
prevoditeľnáaprávnypredchodcanavrhovateľkytakpriprevodevlastníckehoprávakpozemkunemohol
súčasne vstúpiť do práv a povinností tejto osobnej služobnosti; odvolací súd zdôrazňuje, že ide o
dva odlišné právne tituly (prechod a prevod) a teda držba práva zodpovedajúceho vecnému bremenu

(služobnosti) zriadeného v zmysle zámennej zmluvy na svokra navrhovateľky neprešla ako na dediča,
a nakoľko nešlo o vecné bremeno in rem, neprešlo na neho ani s kúpou nehnuteľnosti; iný právny
dôvod, od ktorého by navrhovateľka mohla odvíjať svoju oprávnenú držbu v konaní nepreukázala;
v rovine tvrdení zostal aj poukaz navrhovateľky na to, že právo zodpovedajúce vecnému bremenu
malo byť dohodnuté imperfektne už pred uzatvorením zámennej zmluvy; súd prvej inštancie súčasne

správne skonštatoval, že k vydržaniu práva vecného bremena nemohlo dôjsť ani zo strany P. B.
a to s poukazom na nedodržanie uplynutia vydržacej doby; odvolací súd opätovne uvádza, že medzi
základné okolnosti, ktoré nasvedčujú v prospech oprávnenosti držby veci patrí aj okolnosť, ako držiteľ
vecnadobudol,t.j.čimusvedčínejakýoprávnenýnadobúdacítitulaužívanienehnuteľnostisamoosebe
nezakladá titul oprávnenej držby ani vstup do oprávnenej držby; predmetom skúmania pritom nemôže

byť vnútorné presvedčenie subjektu, ale len skutočnosti vonkajšieho sveta, z ktorých možno dôvodiť
presvedčenie nadobúdateľa (držiteľa) o dobromyseľnosti, že mu vec alebo právo patrí; odvolací súd
v tomto smere poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/17/2016
zo dňa 24.04.2017, v zmysle ktorého „pri posudzovaní oprávnenosti držby treba vychádzať zo zásady,
že jej predpokladom je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje;

ide o psychický stav, o jeho vnútorné presvedčenie, ktoré sa prejavuje aj navonok a z ktorého možno
vyvodiť, že sa dôvodne považuje za vlastníka veci; medzi základné okolnosti, ktoré nasvedčujú v
prospech oprávnenosti držby veci patrí aj okolnosť, ako vec nadobudol - či mu svedčí nejaký oprávnený
nadobúdací titul; subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám osebe podkladom pre vydržanie, ak nie
je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva“ (porovnaj aj

rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/260/2008 zo dňa 10.12.2008); odvolací
súd konštatuje, že v predmetnej veci navrhovateľka neosvedčila relevantnými dôkazmi existenciu titulu,
ani len domnelého, na základe ktorého malo byť zriadené vecné bremeno spočívajúceho v práve
prechodu a prejazdu cez parcelu KNC č. XXXX, a od ktorého by mohla odvodzovať svoju oprávnenú
držbu ako jednu zo základných podmienok vydržania, ktorá musí byť naplnená; s poukazom na

vyššie uvedené preto nebolo možné potvrdiť právo navrhovateľky zodpovedajúce vecnému bremenu
vydržaním procesným postupom podľa § 359a a nasledujúce C.m.p.

4.6 Navrhovateľka podané odvolanie odôvodnila tým, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným
postupom porušil jej právo na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.), konanie má inú vadu,

ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p.), súd prvej
inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1
písm. e/ C.s.p.), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Skutkové zistenia súdu prvej inštancie z vykonaných

dôkazov ako aj jeho právne posúdenie však považuje odvolací súd za správne a obsahom uplatnených
odvolacích dôvodov sa ich podľa odvolacieho súdu navrhovateľke nepodarilo spochybniť (body 4.3 až
4.5 odôvodnenia); s poukazom na bod 4.2 odôvodnenia nepovažuje odvolací súd za dôvodne uplatnený
ani odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e/ C.s.p., t.j., že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; odvolací súd nezistil ani tvrdené porušenie

práva navrhovateľky na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.), či inú vadu konania, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p.), keď z odôvodnenia
napadnutého uznesenia sú zrejmé skutkové a právne závery súdu prvej inštancie a tieto považuje
odvolací súd za konkrétne a zrozumiteľné.4.7 Na základe uvedeného odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom
výroku vrátane závislého výroku o trovách konania pred súdom prvej inštancie (§ 379 písm. a/ C.s.p. v

spojení s § 2 ods. 1 C.m.p.) ako vecne správne potvrdil.

5. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 2 ods.
1 C.m.p., podľa ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na
odvolacie konanie v spojení s § 52 C.m.p., podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu

trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak; podľa § 57 C.m.p., o povinnosti nahradiť trovy konania,
ak nejde o trovy konania štátu, rozhoduje súd len na návrh; podľa § 58 C.m.p., o nároku na náhradu
a o výške trov konania rozhoduje súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí; nakoľko v prejednávanej
veci nejde o konanie podľa § 53 C.m.p. a odvolací súd nezistil okolnosti pre priznanie náhrady trov
odvolacieho konania (§ 55 C.m.p.), o trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov
nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

6. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených
v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a)
až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania podľa § 127 ods. 1 C.s.p. (t.j. ktorému súdu je
určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo sa obrátiť na Centrum právnej pomoci so
žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 C.s.p.). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo
zmeškania lehoty, môže súčasne so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej
pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 C.s.p. a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.