Uznesenie – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, November 15, 2023

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Cdo/148/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5317201857
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 11. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Renáta Gavalcová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2023:5317201857.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne Q. narodenej L., bývajúcej v Y., zastúpenej
Advokátskou kanceláriou VARMUS s.r.o., so sídlom v Čadci, Palárikova 83, IČO: 36 863 203, proti
žalovaným 1/ SIMPLEX Business, s.r.o., IČO: 46 869 565, so sídlom v Banskej Bystrici, Hviezdoslavova
18, 2/ 1. konsolidačná, spol. s r.o., IČO: 43 987 397, so sídlom v Nitre, Radlinského 2, zastúpeného
AdvokátskoukanceláriouAKMBs.r.o.,sosídlomvNitre,Štefánikova9,IČO:52380458,3/U.,narodenej

L. bývajúcej v Q. 4/ X., narodenému L., bývajúcemu vo B., o určenie neplatnosti dražby, vedenej na
Okresnom súde Čadca (teraz Okresný súd Žilina) pod sp. zn. 9C/14/2017, o dovolaní žalobkyne proti
rozsudku Krajského súdu v Žiline z 21. októbra 2021 sp. zn. 9Co/29/2021, takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie o d m i e t a.

II. Žalovaní 1/ až 4/ majú nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Čadca (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 30. októbra 2020
č. k. 9C/14/2017-445 zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala určenia neplatnosti dobrovoľnej
dražby zo dňa 07.02.2017, osvedčenej notárskou zápisnicou spísanou notárom X. pod č. N 36/2017, Nz
3639/2017, NCRls 3695/2017, ktorej predmetom boli nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva č. XXX,
katastrálne územie B., ktorých vlastníkom bol žalovaný 4/, a ktorá bola vykonaná žalovaným 2/ na návrh

žalovaného 1/. Zároveň žalovaným v rade 1/ až 3/ priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100%, o výške ktorej náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po
právoplatnostirozsudku;ažalovanémuvrade4/vočižalobkyninároknanáhradutrovkonanianepriznal.
1.1. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyňa v priebehu konania neuniesla dôkazné bremeno
a nepreukázala, že by uzatvorením miestnosti, v ktorej prebiehala dražba, bola dotknutá na svojich
právach tak, ako to v priebehu konania tvrdila. Aj keď podľa názoru súdu bolo preukázané, že v

čase výkonu dražby bola miestnosť uzamknutá, ako vyplynulo aj zo správy o preverení oznámenia,
Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Nitre (najmä z dôvodu, aby nedošlo k rušeniu priebehu
dražby, keďže sa nachádzala v budove, kde boli viaceré pracoviská), táto skutočnosť nezasiahla do
práv žalobkyne tak, ako to vyplynulo i z výpovede svedka Mgr. Q. Y., ktorý vo svojej výpovedi uviedol,
že bez prekážok mal možnosť sa zúčastniť dražby, pričom dražobníčka riadne vyzývala všetkých
prítomných, aby prejavili svoje rozhodnutie, či sa chcú dražby zúčastniť. Žalobkyňa minimálne v tomto

štádiu podľa názoru súdu mohla svoju vôľu prejaviť, pričom opustila čakáreň pred prijímacou kanceláriou
nachádzajúcou sa pred dražobnou miestnosťou a sama opustila budovu. Dražba začala až po druhom
odchode z čakárne a von z budovy, kde sa nachádzal aj svedok Q. F. a žalobkyňa sa teda podľa
názoru súdu vlastným konaním vzdala práva zúčastniť sa dražby. Pokiaľ poukazovala na rozhodnutie
najvyššieho súdu v súvislosti so zamknutím vstupných dverí do dražobnej miestnosti, tu súd vychádzal
z konkrétnej situácie, ako aj z okolností daného prípadu, keď tak, ako je vyššie uvedené, konštatoval,

že samotná skutočnosť (uzatvorenie dražobnej miestnosti) ešte sama o sebe neznamená, že došlo k
zásahu do práv žalobkyne tak, ako to má na mysli ust. § 21 ods. 2 zák. č. 527/2002 Z. z..2. KrajskýsúdvŽiline(ďalejaj„krajskýsúd“alebo„odvolacísúd“),naodvolaniežalobkyne,rozsudkom
z 21. októbra 2021 sp. zn. 9Co/29/2021 rozsudok okresného súdu potvrdil; žalovaným 1/ až 3/ priznal

voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%; a žalovanému 4/ nárok na
náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
2.1. Odvolací súd konštatoval, že pokiaľ išlo o skutkové zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcich
skutočností a právne posúdenie veci, v tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s
dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade nie je potrebné opakovať (§ 387 ods. 2

CSP), keďže ani zo strany odvolateľky neboli v priebehu odvolacieho konania tvrdené také skutočnosti,
s ktorými by sa nevyporiadal súd prvej inštancie v dôvodoch napadnutého rozhodnutia. Podľa názoru
odvolacieho súdu, súd prvej inštancie sa správne vyporiadal so všetkými skutočnosťami rozhodujúcimi
pre rozhodnutie, správne vyhodnotil vykonané dokazovanie tak, ako to uviedol v bode 40. dôvodov
napadnutého rozhodnutia, správne vyhodnotil vykonané dokazovanie a následne i správne rozhodol. Aj
podľa názoru odvolacieho súdu žalobkyňa v priebehu celého konania nepreukázala, že by postupom

dražobníka došlo k zásahu do jej práv tak, ako to má na mysli ust. § 21 ods. 2 zák. č. 527/2002 Z. z., lebo
nepochybne nepreukázala, že by jej bolo zabránené zúčastniť sa dražby. Pokiaľ i z výpovede konateľa
žalovanej 2/ pred príslušníkmi policajného zboru vyplynulo, že miestnosť, v ktorej sa vykonávala dražba,
mala byť uzamknutá, zo žiadneho z vykonaných dôkazov (okrem výpovede samotnej žalobkyne a
žalovaného 4/) nevyplynulo, že žalobkyňa sa skutočne zdržiavala v priestoroch dražby. Túto skutočnosť

nebolo možné bez akýchkoľvek pochybností ustáliť ani z toho, že žalobkyňa vedela opísať priestory,
v ktorých sa dražba vykonávala, na ktorú okolnosť poukazovala i v odvolacom konaní, lebo je zrejmé,
že sa jednalo o opakovanú dražbu vykonávanú v tých istých priestoroch, v ktorých sa žalobkyňa už v
minulosti dražby zúčastnila, a preto ani na túto námietku odvolací súd prihliadnuť nemohol. Prihliadajúc
na všetky vyššie uvedené skutočnosti potom odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako

vecne správny potvrdil.
2.2. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania súd vychádzal z ust. § 255 ods. 1 CSP s použitím
ust. § 396 ods. 1 CSP a priznal žalovaným 1/ až 3/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom
rozsahu, keďže mali v odvolacom konaní úspech. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania
u žalovaného 4/ súd vychádzal z ust. § 257 CSP s použitím ust. 396 ods. 1 CSP a tomuto účastníkovi

nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keď dôvody hodné osobitného zreteľa videl v jeho
postoji v priebehu celého konania tým, že nespochybňoval právo žalobkyne a žiadal jej žalobe vyhovieť.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu vo výroku I., ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie
a výroku II., ktorým bol žalovaným v 1-3/ rade priznaný voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania

v rozsahu 100%, podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie podľa § 420 písm. f) a § 421 ods.
1 písm. a) CSP.
3.1. Dovolateľka je názoru, že prvoinštančný ako aj odvolací súd vo svojich rozsudkoch nedostatočne
zhodnotiliskutočnostisvedčiacevprospechtvrdenížalobkyneatietoskutočnostiprisvojomrozhodovaní
nebral do úvahy. Žalobkyňa súdom oboch inštancií vytýka, že sa nedostatočne vysporiadal na ňou

poukazovaný judikát Najvyššieho súdu (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/100/2012 zo dňa
24.10.2013), podľa ktorého je nevyhnutné, aby dražba bola prístupná počas celého jej priebehu, teda od
jej otvorenia až do udelenia príklepu, pričom verejnosť musí mať možnosť kedykoľvek v tomto časovom
rozpätí na ňu prichádzať a z nej odchádzať. Žalobkyňa a svedok sa dostavili do sídla vydražiteľa v lehote
uvedenej v Oznámení o dobrovoľnej dražbe zo dňa 16.01.2017, no bez toho, aby im to bolo oznámené,

sa dražba začala skôr, nebolo im umožnené dražby sa zúčastniť. Uvedený judikát NS SR nemožno
podľa žalobkyne obísť iba určitými osobitosťami prípadu. V zmysle uvedeného rozsudku Najvyššieho
súdu SR skutočnosť, že sa žalobkyni a dlžníkovi bez vlastného zavinenia neumožnilo zúčastniť na
dražbe a domáhali sa vstupu do dražobnej miestnosti pred a po jej otvorení, neznamená automaticky, že
nemajú právo zúčastniť sa dražby po jej otvorení. Podľa dovolateľky v celom konaní nebolo preukázané,

že by sa v predmetnom čase nachádzala na inom mieste, čo by vylučovalo jej prítomnosť na mieste
dražby, pričom poukazovala na skutkové okolnosti ohľadom jej účasti na dražbe. Nakoľko došlo k
porušeniu ustanovení zákona o dobrovoľných dražbách, a tým bola dotknutá žalobkyňa na svojich
právach, využila svoje zákonné právo, ktoré vyplýva z § 21 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách,
a ktoré je taktiež uvedené v uznesení Najvyššieho súdu. Uznesenie najvyššieho sudu 3Cdo/186/2010,

podľaktoréhovprípade,akboliporušenéustanoveniatohtozákona,môžeosoba,ktorátvrdí,žetýmbola
dotknutá na svojich právach, požiadať súd, aby určil neplatnosť dražby. Súdy oboch inštancií dospeli po
vykonaní dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, nakoľko všetky v konaní preukázané skutočnosti
nasvedčujú faktu, že žalobkyňa bola v inkriminovanom čase v mieste dražby a snažila sa dostať dodražobnej miestnosti a zúčastniť sa dražby ako záujemca, avšak toto jej nebolo umožnené. Dovolateľka
navrhuje, aby dovolací súd zrušil napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu
prvej inštancie vo výrokoch I. a II. a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Taktiež navrhuje,

aby boli žalovaní 1/-3/ povinní nahradiť žalobkyni trovy dovolacieho konania v rozsahu 100%.

4. Žalovaný2/vosvojomvyjadreníkdovolaniuuviedol,žedovolateľkenesvedčíprávonato,abysasúdy
stotožnilisjejprávnyminázormiapredstavami,abyrozhodlivsúladesjejvôľouapožiadavkamiatiežani
právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia dovolateľkou navrhnutých dôkazov a dožadovať sa spôsobu

hodnotenia dôkazov, ktorý dovolateľka navrhla (7Cdo/44/2021). Dovolateľka vytýka odvolaciemu súdu,
že vec nesprávne právne posúdil a vo veci rozhodol nespravodlivo. Dovolateľka však v celom dovolaní
nikde neuvádza, v čom spočíva nesprávna aplikácia právneho predpisu, resp. správna aplikácia
právneho predpisu avšak jeho nesprávna interpretácia. Samotné tvrdenie dovolateľky, že súd vec
nesprávne právne posúdil bez preukázania akéhokoľvek súvisu s predmetným konaním, nemôže samo
o sebe predstavovať existenciu predmetného dovolacieho dôvodu. Dovolateľka tvrdí, že súd nebral

dostatočne do úvahy rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/100/2012. Žalovaný 2/ poukázal na skutočnosť,
že aj v prípade, ak by bol verejnosti obmedzený prístup na dražbu počas jej konania, čo nebol,
dovolateľka by tým nemohla byť dotknutá na svojich právach, nakoľko sa počas priebehu dražby do
dražobnej miestnosti nepokúšala dostať, o čom v konečnom dôsledku svedčia aj vyjadrenia samotnej
dovolateľky. Žalovaný 2/ uviedol, že v predmetnom konaní sa súd žiadnym spôsobom neodklonil od

rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, ako to uvádza dovolateľka. Súd vo svojom rozhodnutí
nezastával názor, že dražobná miestnosť nemusí byť prístupná verejnosti. Súd postupoval správne,
keď sa zaoberal otázkou či prípadné uzamknutie dražobnej miestnosti mohlo spôsobiť zásah do práv
dovolateľky. Prípustnosť žaloby o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby je v zmysle ustanovenia §
21 ods. 2 ZoDD daná tým, že porušením ZoDD bola osoba dotknutá na svojich právach. Súd teda

postupoval správne, keď dospel k záveru, že aj prípadným uzamknutím dverí na dražobnej miestnosti
dovolateľkanemohlabyťdotknutánasvojichprávach,nakoľkosavstupudodražobnejmiestnostivčase,
keď mali byť dvere uzamknuté, nedomáhala, a teda je prinajmenšom nelogické tvrdiť, že uzamknutím
dverí jej malo byť znemožnené zúčastniť sa dražby, na ktorú sa v rozhodnom momente ani nesnažila
dostať. Taktiež rozhodnutie NS SR, na ktoré odkazuje v tomto smere dovolateľka sa týka prístupu

verejnosti na dražbu, avšak dovolateľka v celom konaní tvrdila, že sa dražby chcela zúčastniť ako
záujemca. Žalovaný 2/ navrhuje, aby dovolací súd dovolanie odmietol, resp. zamietol, a aby žalovanému
2/ sa priznala náhrada trov dovolacieho konania voči žalobkyni vo výške 100%.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§

35 CSP) po zistení, že dovolanie podala strana sporu v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) zastúpená
advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP),
skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania
a bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je treba odmietnuť, a to z
nasledujúcich dôvodov:

6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421

CSP.

7. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces.

8. Dovolateľka vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietala
nepreskúmateľnosť a nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu.

9. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatniavšetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod
porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa
účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za

účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov.

10. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa
účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý

proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018,
bod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá
rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola
účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na
právnynázorodvolaciehosúdujavilaakovýznamnáprejehorozhodnutie,čirôznymizávažnýmideficitmi

v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia
dôkazov a pod.).

11. Ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) uvádza, že súdy musia v
rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, že súdy sa musia

zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo
odmietnutie týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na
spravodlivýproces(pozrinapr.GarciaRuizv.Španielsko,Vetrenkov.Moldavsko,Kraskav.Švajčiarsko).

12. Rovnako, podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia

ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal
so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a
právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a
relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa

musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne
závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho
rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp.
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej
argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho

argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda
inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto
premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom
rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).

13. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry
ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie
spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý
proces, a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť, je totiž odrazom

práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa
zaoberávšetkýmiprávnerelevantnýmidôvodmiuplatnenejžaloby,akoajšpecifickýminámietkamistrany
sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej
sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom)
odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia

prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho odôvodnenia
súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť
dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.

14. V konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a

presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa
odvolací súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup
musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené
vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne závery odvolaciehosúdu môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak odvolací súd po skutkovom vymedzení
predmetu konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho
predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil, prípadne nepodriadil

zistený skutkový stav.

15. Z obsahu dovolania vyplýva, že dovolateľka namietala nedostatočnosť dôvodov odvolacieho
rozhodnutia, pričom najmä poukazovala na nedostatočné vysporiadanie sa s rozsudkom Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 4Cdo/100/2012.

16. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie
odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP.
Prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria z hľadiska jeho predmetu jeden celok (m. m. IV. ÚS
372/08, IV. ÚS 350/09). Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v spojení s odôvodnením
dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu má podľa názoru dovolacieho súdu všetky

zákonom vyžadované náležitosti v zmysle ustanovenia § 393 CSP. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd
sa v odôvodnení stotožnil s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie, toto rozhodnutie odvolacieho
súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie.
Oba súdy nižšej inštancie v odôvodneniach svojich rozhodnutí podrobne popísali obsah podstatných
skutkových tvrdení strán a dôkazov vykonaných v konaní, vysvetlili, ako ich skutkové tvrdenia a právne

argumenty posúdili, z ktorých dôkazov vychádzali a ako ich vyhodnotili, zároveň citovali ustanovenia,
ktoréaplikovali,azktorýchvyvodilisvojeprávnezávery.Súdprvejinštancievosvojomrozhodnutívbode
40. dôvodil, pričom s daným sa stotožnil aj odvolací súd, že žalobkyňa tým, že opustila čakáreň pred
prijímacou kanceláriou nachádzajúcou sa pred dražobnou miestnosťou a vyšla z budovy von a viac sa
nedomáhala vstupu do dražobnej miestnosti, sa podľa názoru súdu sama vlastným rozhodnutím vzdala

práva zúčastniť sa dražby. Ak žalobkyňa v rámci svojho procesného útoku poukazovala na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Cdo/100/2012 zo dňa 24.10.2013, v zmysle ktorého
dovolací súd považoval uzamknutie vstupných dverí do dražobnej miestnosti (bez ohľadu na to, či sa
o vstup do dražobnej miestnosti niekto pokúšal alebo nie) za postup dražobníka odporujúci § 11 ods. 7
zákonač.527/2002Z.z.,jepotrebnévychádzaťajzokolnostídanéhokonkrétnehoprípaduajepotrebné

prihliadať i na to, že žalobkyňa nezotrvala v čakárni pred prijímacou kanceláriou nachádzajúcou sa pred
dražobnou miestnosťou, ale z tejto po druhom vstupe odišla a viac sa do tejto čakárne nevrátila, hoc
v okamihu jej druhého odchodu z čakárne a von z budovy čas do začiatku dražby ešte plynul. Dražba
začala až v čase, kedy po jej druhom odchode z čakárne a von z budovy, sa v čakárni nachádzal svedok
Q..Obranužalovanýchvrade1/a2/,ktorounamietaliaktívnulegitimáciužalobkyne,súdpretovyhodnotil

ako dôvodnú. Preto zo všetkých uvedených dôvodov, keďže nebola preukázaná aktívna legitimácia
žalobkyne, zásah do ňou riadne vykonávaných práv porušením ustanovení zákona č. 527/2012 Z. z.,
súd prvej inštancie žalobu žalobkyne ako nedôvodnú zamietol.

17. V reakcii na dovolacie argumenty žalobkyne dovolací súd uvádza, že za procesnú vadu konania

podľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil podľa
predstáv dovolateľa, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, čo nie je tento
prípad. Žalobkyňa preto neopodstatnene namieta, že jej odvolací súd nedostatočným a nepresvedčivým
odôvodnením rozhodnutia znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné

poznamenať,žeodvolacísúdvodôvodnenísvojhorozhodnutianemusídaťodpoveďnavšetkyodvolacie
námietky uvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní podstatný význam,
ktoré zostali sporné, alebo na ktoré považuje odvolací súd za nevyhnutné dať odpoveď z hľadiska
doplnenia dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie (II. ÚS 78/05).

18. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že
žalobkyňa sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožnila, a že odvolací súd neodôvodnil svoje
rozhodnutie podľa jej predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľ so skutkovými a právnymi závermi
vyjadrenými v odôvodnení napadnutej časti rozhodnutí súdov oboch nižších inštancií nesúhlasil a
nestotožnil sa s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420

písm. f) CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi
a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov,
rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia nímnavrhnutýchdôkazovsúdom,prípadnedožadovaťsanímnavrhnutéhospôsobuhodnoteniavykonaných
dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

19. Dovolateľka namietala nedostatočné zistenie skutkového stavu veci, ako aj nesprávne vyhodnotenie
dôkazov. Najmä poukazovala na skutkové okolnosti ohľadom jej účasti na dražbe. Podľa názoru
dovolateľky dospeli súdy po vykonaní dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, nakoľko všetky v
konaní preukázané skutočnosti nasvedčujú faktu, že žalobkyňa bola v inkriminovanom čase v mieste
dražby a snažila sa dostať do dražobnej miestnosti a zúčastniť sa dražby ako záujemca, avšak toto jej

nebolo umožnené.

20. Dovolací súd k tejto námietke dovolateľky uvádza, že dokazovaním je časť civilného konania, v
rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej
sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú
potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom

súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať
všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z
nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu, a nie účastníkov konania (viď tiež
uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/99/2011, 2Cdo/141/2012, 3Cdo/2012/2012, 4Cdo/125/2012,
5Cdo/251/2012, 6Cdo/36/2011 a 7Cdo/34/2011). Pokiaľ súd v priebehu civilného konania (prípadne)

nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností,
nemožno to považovať za procesnú vadu konania znemožňujúcu realizáciu procesných oprávnení
účastníka konania (viď R 125/1999). V takom prípade môžu byť síce nedostatočne zistené rozhodujúce
skutkové okolnosti (čo v konečnom dôsledku môže viesť dokonca až k vydaniu nesprávneho
rozhodnutia), táto nesprávnosť ale v zmysle už dávnejšej judikatúry najvyššieho súdu nezakladá

vadu zmätočnosti (k tomu viď R 37/1993 a rozhodnutia sp. zn. 3Cdo/219/2013, 3Cdo/888/2015,
4Cdo/34/2011, 5Cdo/149/2010, 6Cdo/134/2010, 6Cdo/60/2012, 7Cdo/86/2012 a 7Cdo/36/2011).

21. Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov, ktoré dovolateľka naznačuje v dovolaní, nie je v rozhodovacej
praxi dovolacieho súdu považované za vadu zmätočnosti, ktorá by zakladala prípustnosť dovolania.

Súdna prax sa ustálila na názore, že ak súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov,
môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá
prípustnosť dovolania (viď R 42/1993, ale aj rozhodnutia sp. zn. 1Cdo/85/2010, 1Cdo/18/2011,
3Cdo/268/2012, 4Cdo/314/2012, 5Cdo/275/2013, 6Cdo/104/2010, 7Cdo/248/2012).
21.1. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu ani v zmysle novšej právnej úpravy civilného sporového

konania, ktorá nadobudla účinnosť 1. júla 2016, nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania
podľa § 420 písm. f) CSP nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných
dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (viď rozhodnutia sp. zn. 3Cdo/26/2017,
4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017, 8Cdo/187/2017). Súlad tohto právneho názoru s Ústavou Slovenskej
republiky posudzoval ústavný súd napríklad v uznesení sp. zn. II. ÚS 465/2017, nedospel však k záveru

o jeho ústavnej neudržateľnosti.
21.2. Konanie odvolacieho súdu v prejednávanej veci však takéto vady nevykazuje. Z odôvodnenia
rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, pričom podľa
názoru dovolacieho súdu zistené skutkové závery odvolacieho súdu nie sú svojvoľné, neudržateľné
alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý (riadny) proces.

22. Dovolací súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spolu s
rozhodnutím súdu prvej inštancie podrobne uvádza skutkový stav, ktorý považovali za rozhodujúci,
stanoviská strán sporu k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania i
právne predpisy, z ktorých vyvodili svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení, teda takýto postup

je v súlade s § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd riadne skonštatoval, že súd prvej inštancie sa správne
vyporiadal so všetkými skutočnosťami rozhodujúcimi pre rozhodnutie, správne vyhodnotil vykonané
dokazovanie. Aj podľa názoru odvolacieho súdu žalobkyňa v priebehu celého konania nepreukázala,
že by postupom dražobníka došlo k zásahu do jej práv tak, ako to má na mysli ust. § 21 ods. 2 zák. č.
527/2002 Z. z., lebo nepochybne nepreukázala, že by jej bolo zabránené zúčastniť sa dražby. Pokiaľ i

z výpovede konateľa žalovanej 2/ pred príslušníkmi policajného zboru vyplynulo, že miestnosť, v ktorej
sa vykonávala dražba, mala byť uzamknutá, zo žiadneho z vykonaných dôkazov (okrem výpovede
samotnej žalobkyne a žalovaného 4/) nevyplynulo, že žalobkyňa sa skutočne zdržiavala v priestoroch
dražby. Túto skutočnosť nebolo možné bez akýchkoľvek pochybností ustáliť ani z toho, že žalobkyňavedela opísať priestory, v ktorých sa dražba vykonávala, na ktorú okolnosť poukazovala i v odvolacom
konaní, lebo je zrejmé, že sa jednalo o opakovanú dražbu vykonávanú v tých istých priestoroch, v
ktorých sa žalobkyňa už v minulosti dražby zúčastnila, a preto na túto námietku odvolací súd prihliadnuť

nemohol.

23. Dovolací súd nie je oprávnený prehodnocovať skutkové závery odvolacieho súdu, lebo je viazaný
skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP).

24. Taktiež to, že dovolateľka so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutí
súdov oboch nižších inštancií nesúhlasila a nestotožnila sa s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu
prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo
na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil
s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne
záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa

k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS
251/03).

25. Na základe vyššie uvedeného možno uzavrieť, že odvolací súd v konaní nepostupoval spôsobom,

ktorý by bol v rozpore s kogentnými procesnými ustanoveniami, a ktorým by došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces. Dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľka neopodstatnene namieta nesprávny
procesný postup odvolacieho súdu, ktorý mal znemožniť uskutočňovanie jej procesných práv v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP). Dovolací súd preto
dovolanie žalobkyne ako procesne neprípustné odmietol podľa § 447 písm. c) CSP.

26. Dovolateľka vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania aj z ust. § 421 ods. 1 písm. a) CSP.

27. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ

uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

28. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od

vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
28.1. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a) CSP, by mal dovolateľ: a/
konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ vysvetliť

(a označením rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím
súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu c/ uviesť, ako by mala byť táto
otázka správne riešená. Samotné polemizovanie dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu,
prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k
riešeniu právnej otázky, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. a) CSP

(viď rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/203/2016, 3Cdo/6/2017, 3Cdo/67/2017, 4Cdo/95/2017,
7Cdo/140/2017).

29. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.
Tento dôvod prípustnosti sa viaže k ustálenej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá nebola rešpektovaná zo
strany odvolacieho súdu a to v tom, že odvolací súd zaujal iný právny záver, než aký v konkrétnej právnej
otázke zaujal najvyšší súd v rozhodnutiach, ktoré boli zverejnené ako súdne rozhodnutia zásadného
významu v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.

30. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj ústavný súd) uviedol vo svojom uznesení I. ÚS 215/2022
k odmietnutiu dovolania pre nesplnenie náležitostí zadefinovania dôvodov prípustnosti mimoriadneho
opravného prostriedku (aj keď súčasná judikatúra ústavného súdu uprednostňuje materiálny prístupk vymedzeniu dovolacích dôvodov zo strany najvyššieho súdu - I. ÚS 336/2019, IV. ÚS 479/2021),
že dovolací súd si bez náležitého vymedzenia právnej otázky dovolateľom nemôže túto otázku
vyabstrahovať z dovolania sám (II. ÚS 29/2021). Ústavne konformné riešenie vyžaduje, aby právna

otázka z dovolania jasne vyčnievala a takisto, aby z dovolania vyčnievalo aj právne posúdenie veci,
ktoré dovolateľ pokladá za nesprávne s uvedením toho, v čom má spočívať táto nesprávnosť. Dovolateľ,
resp. jeho advokát musí preto pripraviť jasné, vecné a zmysluplné vymedzenie nesprávneho právneho
posúdenia spornej právnej otázky.

31. Najvyšší súd konštante judikuje vo svojich rozhodnutiach, že len konkrétne označenie právnej
otázky, ktorú podľa dovolateľa riešil odvolací súd nesprávne, umožňuje dovolaciemu súdu posúdiť, či
ide skutočne o otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a či sa pri jej riešení odvolací
súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, alebo ktorá v rozhodovacej praxi
dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Treba
zdôrazniť, že o otázku relevantnú z hľadiska ustanovenia § 421 ods. 1 CSP sa nejedná pri riešení

otázky, či strana sporu (ne)uniesla dôkazné bremeno, bremeno procesnej zodpovednosti za výsledok v
spore, pretože záver súdu o tom, či strana sporu (ne)uniesla dôkazné bremeno, ktoré ju v tom-ktorom
spore zaťažovalo, spočíva v každom jednotlivom prípade (v každom jednotlivom civilnom sporovom
konaní) na posúdení vysoko individuálnych, konkrétnych skutkových okolnostiach, ktoré súd posudzuje
v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov. Pri hodnotení dôkazov nemožno odvolaciemu súdu vyčítať

pochybenia, a preto ani nemožno polemizovať s jeho závermi, ktoré dovolateľ namieta. Dovolací súd
totiž nie je v rámci dovolacieho konania oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, keďže je viazaný
skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP).

32. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. a) CSP, musí mať

zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade
nie o skutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou
riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna, (ktorá sa odvíja od interpretácie
napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj
procesnoprávna, (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť

o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním.
Právnaotázka,navyriešeníktorejnespočívalorozhodnutieodvolaciehosúdu,(vyriešeniektorejneviedlo
k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi
posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná
v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní, (a to jasným,

určitým a zrozumiteľným spôsobom). Ak dovolateľ v dovolaní, prípustnosť ktorého vyvodzuje z § 421
ods. 1 písm. a) CSP, nevymedzí právnu otázku, dovolací súd nemôže uskutočniť meritórny dovolací
prieskum, hranice ktorého nie sú vymedzené. V takom prípade nemôže svoje rozhodnutie založiť na
predpokladoch alebo domnienkach; ak by postupoval inak, rozhodol by bez relevantného podkladu. V
prípade absencie vymedzenia právnej otázky nemôže najvyšší súd pristúpiť k posudzovaniu všetkých

procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd a v
súvislosti s tým „suplovať“ aktivitu dovolateľa; v opačnom prípade by dovolací súd uskutočnil procesne
neprípustný bezbrehý dovolací prieskum, priečiaci sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy
dovolania a dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale aj (konkrétne) účelu ustanovenia § 421 ods. 1 CSP
(pozri Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol., Civilný

sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H. BECK 2016, str. 1382).

33. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli ustanovenie § 421 ods. 1 písm. a) CSP je charakteristický
„odklon“ jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide
o situáciu, v ktorej dovolací súd už určitú právnu otázku vyriešil, rozhodovanie jeho senátov sa ustálilo

na zvolenom riešení tejto otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“. Najvyšší súd k tomu v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/6/2017 (podobne
tiež napríklad v rozhodnutiach sp. zn. 2Cdo/203/2016, 3Cdo/235/2016, 4Cdo/95/2017 a 7Cdo/140/2017)
uviedol, že „v dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a) CSP by mal dovolateľ:
a) konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b) vysvetliť

(a označením konkrétneho stanoviska, judikátu alebo rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom
sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, c) uviesť, ako mala byť táto otázka správne riešená“. Dovolací súd v tejto súvislosti konštatuje,
že prípustnosť dovolania dovolatelia riadne nešpecifikovali, pretože jasným, určitým a zrozumiteľnýmspôsobom neuviedli (konkrétnu) právnu otázku riešenú odvolacím súdom, neuviedli ako ju riešil odvolací
súd ani to, ako mala byť (konkrétna) právna otázka správne riešená.

34. Dovolateľka namietala odklon od rozsudkov Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/100/2012 z 24.
októbra 2013 a sp. zn. 3Cdo/186/2010 z 16. decembra 2010, podľa ktorých je nevyhnutné, aby dražba
bola prístupná počas celého jej priebehu, teda od jej otvorenia až do udelenia príklepu, pričom verejnosť
musí mať možnosť kedykoľvek v tomto časovom rozpätí na ňu prichádzať a z nej odchádzať. Podľa
dovolateľky došlo k porušeniu ustanovení zákona o dobrovoľných dražbách, a tým bola dotknutá

žalobkyňa na svojich právach, pričom využila svoje zákonné právo, ktoré vyplýva z § 21 ods. 2 zákona
o dobrovoľných dražbách.

36. V rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/186/2010 zo 16. decembra 2010,
sa konštatuje, že dražba je verejné konanie, ktorého účelom je prechod vlastníckeho práva alebo iného
práva k predmetu dražby, konané na základe návrhu navrhovateľa, pri ktorom sa licitátor obracia na

vopred neurčený okruh osôb prítomných na vopred určenom mieste s výzvou na podávanie ponúk
a pri ktorom na osobu, ktorá urobí najvyššiu ponuku, prejde príklepom licitátora vlastnícke alebo iné
právo k predmetu dražby, alebo verejné konanie, ktoré bolo licitátorom ukončené z dôvodu, že nebolo
urobené ani najnižšie podanie (§ 2 písm. a) zákona č. 527/2002 Z.z.). V prípade, ak boli porušené ustanovenia tohto zákona, môže osoba, ktorá tvrdí,

že tým bola dotknutá na svojich právach, požiadať súd, aby určil neplatnosť dražby. Toto právo zaniká,
ak sa neuplatní do troch mesiacov odo dňa konania dražby (§ 21 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z.z.) . Súd určí neplatnosť dražby, ak je na tom naliehavý
právny záujem (§ 21 ods. 3 zákona č. 527/2002
Z.z.) .

37. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/100/2012 z 24. októbra 2013,
publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č.
R 138/2014 vyplýva, že dražba je verejné konanie (§ 2 písm. a) zákona č. 527/2002 Z.z.), preto musí
byť prístupná nielen všetkým potenciálnym záujemcom o draženie (účastníkom dražby), ale aj ostatnej

verejnosti (§ 11 ods. 7 zákona č. 527/2002 Z.z.). Potreba umožniť prístup k dražbe čo najširšiemu okruhu
osôb vyplýva jednak zo samotného cieľa dražby - prevod vlastníckeho práva, predpoklad dosiahnutia
ktorého narastá so zvyšujúcim sa počtom účastníkov dražby, ale i z potreby priebeh dražby určitým
spôsobom kontrolovať. Prístup verejnosti do dražobnej miestnosti pred i počas konania dražby (t.j.
od otvorenia až do udelenia príklepu licitátorom) nemá byť fyzicky obmedzený tak, aby pre vstup do

miestnosti bolo potrebné vyvinúť určité úsilie, či prekonať prekážky, ktoré by boli spôsobilé odradiť od
vstupu do dražobnej miestnosti osoby majúce záujem zúčastniť sa dražby. Dovolací súd preto zhodne s
názorom odvolacieho súdu považoval uzamknutie vstupných dverí do dražobnej miestnosti (bez ohľadu
na to, či sa o vstup do dražobnej miestnosti niekto pokúšal alebo nie) za postup dražobníka odporujúci
§ 11 ods. 7 zákona č. 527/2002 Z.z.

38. Súd prvej inštancie v danom konaní dospel po vykonanom dokazovaní k záveru, že žalobkyňa
tým, že opustila čakáreň pred prijímacou kanceláriou nachádzajúcou sa pred dražobnou miestnosťou a
vyšla z budovy von a viac sa nedomáhala vstupu do dražobnej miestnosti, sa podľa názoru súdu prvej
inštancie sama vlastným rozhodnutím vzdala práva zúčastniť sa dražby.

38.1. Čo sa týka rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/100/2012 z
24.10.2013, v zmysle ktorého dovolací súd považoval uzamknutie vstupných dverí do dražobnej
miestnosti za postup dražobníka odporujúci § 11 ods. 7 zákona č. 527/2002 Z. z., súd prvej inštancie
a odvolací súd vychádzal z okolností daného konkrétneho prípadu, pričom po vykonanom dokazovaní
zistili, že žalobkyňa nezotrvala v čakárni pred prijímacou kanceláriou nachádzajúcou sa pred dražobnou

miestnosťou, ale z tejto po druhom vstupe odišla a viac sa do tejto čakárne nevrátila, hoc v okamihu
jej druhého odchodu z čakárne a von z budovy čas do začiatku dražby ešte plynul. Dražba začala až
v čase, kedy po jej druhom odchode z čakárne a von z budovy, sa v čakárni nachádzal svedok Q..
Obranu žalovaných v rade 1/ a 2/, ktorou namietali aktívnu legitimáciu žalobkyne, súd preto vyhodnotil
ako dôvodnú.

38.2. Podľa súdu prvej inštancie uvedená okolnosť, že žalobkyňa sa do miesta výkonu dražby
ustanovila, však sama osebe k záveru, že žalobkyňa porušením ustanovení zákona č. 527/2002 Z. z.
bola dotknutá na svojich právach, nevedie. Žalobkyňu zaťažovalo dôkazné bremeno preukázať nielen
to, že sa do miesta výkonu dražby ustanovila, ale zaťažovalo ju aj dôkazné bremeno preukázať, že ňoutvrdené porušené práva riadne uplatňovala a v dôsledku porušenia ustanovení zákona č. 527/2002 Z.
z. bola na týchto právach dotknutá. Zaťažovalo ju preukázať, že medzi porušením ustanovení zákona
č. 527/2002 Z. z. a ňou tvrdeným zásahom do jej práv existuje priama príčinná súvislosť.

38.3. Dôkazné bremeno možno charakterizovať ako procesnú zodpovednosť za výsledok
konania, pokiaľ je určovaný výsledkom dokazovania. Nesplnenie povinnosti tvrdiť, resp. nesplnenie
povinnosti ,,relevantne“ tvrdiť má pre stranu sporu procesnoprávnu sankciu, ktorá sa prejaví v
meritórnom rozhodnutí veci. Stranu sporu zaťažuje bremeno tvrdenia (onus dicendi). Schopnosť
strany uniesť bremeno tvrdenia spolu s dôkazným bremenom (onus probandi) je predpokladom pre

úspech v spore. Inak povedané v danom prípade bolo povinnosťou žalobkyne preukázať skutočnosti,
na základe ktorých by súd dospel k záveru, či sú splnené predpoklady hypotézy zvolenej právnej
normy (v spore išlo najmä o ustanovenia § 21 ods.2 zák.č. 527/2002 Z.z.), v zmysle ktorej si
žalobný nárok uplatnila (II. ÚS 38/2015 ). Posúdenie
dôkazného bremena je súčasťou zisťovania skutkového stavu a hodnotenia dôkazov súdom (II. ÚS
400/09 ).

38.4. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie najvyššieho súdu sp.zn. 6Cdo/66/2019
z 28.08.2021 publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky pod R 9/2021 v ktorom sa uvádza,...,,že osobitný typ žaloby, ktorou sa môže osoba dotknutá
na svojich právach domáhať na súde určenia neplatnosti dobrovoľnej dražby upravuje § 21 ods. 2
zákona č. 527/2002 Z. z. Ide o inštitút právnej ochrany proti dobrovoľnej dražbe, ktorý môžu uplatniť

osoby ňou dotknuté ako jediný prostriedok nápravy a ochrany práva na zvrátenie výsledku dobrovoľnej
dražby. Dražba je neplatná len za predpokladu, že na základe podanej žaloby o tom rozhodol rozsudkom
súd a určil dražbu za neplatnú. Jedným z dôvodov, pre ktorý je možné uplatniť žalobu o určenie
neplatnosti dobrovoľnej dražby, je porušenie ustanovení zákona o dobrovoľných dražbách. Zákon
výslovne neustanovuje, ktoré jeho ustanovenia majú takú povahu, že ich porušenie má za následok

neplatnosť dražby. Upravuje len prípady, v ktorých nie je možné vysloviť neplatnosť dražby (§ 21 ods.
6 zákona č. 527/2022 Z. z.). Keďže ide o jediný prostriedok procesnej ochrany dotknutej osoby a
iné dôvody, ktoré by neumožňovali vysloviť neplatnosť dražby titulom porušenia zákona alebo titulom
iných skutočností, zákon neuvádza, treba v tomto smere zvoliť skôr extenzívny výklad. K úspešnosti
žaloby o určenie neplatnosti dražby ale nepostačuje len zistenie, že došlo k porušeniu ustanovení

zákona. Predpokladom úspechu takejto žaloby je, že musí ísť o také jeho porušenie, ktorým je zároveň
žalujúca osoba aj reálne dotknutá na svojich právach. Medzi porušením niektorého ustanovenia zákona
a vznikom ujmy na právach žalujúcej osoby musí existovať príčinná súvislosť. To znamená, že pre
úspešnosť žaloby o určenie neplatnosti dražby v zmysle citovaného zákonného ustanovenia musia byť
kumulatívne splnené dva predpoklady, a to, že boli porušené ustanovenia tohto zákona, a že žalujúca

osoba bola práve porušením týchto ustanovení fakticky dotknutá na svojich právach. Povinnosť tvrdenia
a dôkazné bremeno v spore o neplatnosť dražby zaťažuje žalobcu.“ V bode 23 rozhodnutia uvádza:,,
V preskúmavanej veci odvolací súd postupoval správne, keď na základe tvrdení žalobcu posudzoval, či
boli porušené ním uvádzané ustanovenia zákona č. 527/2022 Z. z. ateda,čibolsplnenýjedenzozákladnýchpredpokladovprevyhoveniežalobe.

Dospel k správnemu záveru, podľa ktorého dražobník je povinný v oznámení o dražbe uviesť obidva
spôsoby dražobnej zábezpeky (viď dôvody uvedené v bode 21. rozsudku) a keďže v oznámení chýbal
údaj o možnosti zložiť dražobnú zábezpeku formou bankovej záruky, bolo porušené ustanovenie § 17
ods. 1 písm. f) zákona č. 527/2002 Z. z. Potiaľ
možno s rozhodnutím odvolacieho súdu súhlasiť. Odvolací súd sa však opomenul zaoberať vecou aj

z hľadiska (hoci to žalobcom v žalobe bolo tvrdené), či išlo v okolnostiach danej veci o také porušenie
zákona, ktorým bol zároveň žalobca aj reálne dotknutý na svojich právach a teda, či je naplnený aj druhý
predpoklad úspešnosti žaloby o určenie neplatnosti dražby. Ak napriek tomu dospel k právnemu názoru,
že dražba je neplatná, jeho rozhodnutie treba považovať za predčasné a ním vyslovený právny názor
(zatiaľ) za nesprávny.

39. Z uvedených dôvodov preto dovolateľkou vymedzená otázka nespĺňa kritériá vymedzenia
dovolacieho dôvodu v zmysle ustanovení § 432 až § 435 CSP . Dovolateľka pri jej formulácii nezohľadnila dôležitú skutočnosť, že konajúce súdy
zamietnutie žaloby založili na tom, že žalobkyňu zaťažovalo dôkazné bremeno preukázať nielen to,

že sa do miesta výkonu dražby ustanovila, ale zaťažovalo ju aj dôkazné bremeno preukázať, že ňou
tvrdené porušené práva riadne uplatňovala a v dôsledku porušenia ustanovení zákona č. 527/2002
Z. z. bola na týchto právach dotknutá. Zaťažovalo ju preukázať, že medzi porušením ustanovení
zákona č. 527/2002 Z. z. a ňou tvrdeným zásahom do jej práv existuje priama príčinná súvislosť,ktorú skutočnosť nepreukázala. Dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistili a ustálili
vo veci k tomu (k takej činnosti) povolané konajúce súdy. Ani nesúhlas so záverom o neunesení
dôkazného bremena prípustnosť dovolacieho dôvodu v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 CSP nezakladá. Len samotné spochybňovanie správnosti
skutkových zistení a vyhodnotenia dôkazov súdom, ako i sama polemika s rozhodnutím odvolacieho
súdu alebo spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, či kritika jeho prístupu zvoleného
pri právnom posudzovaní veci významovo nezodpovedajú predpokladom prípustnosti dovolania, ktoré
sú definované v § 432 CSP v spojení s § 421

ods. 1 CSP . Dovolanie podané pre nesprávne
právne posúdenie nemožno odôvodniť spochybnením skutkových záverov súdov nižšej inštancie na
základe tvrdeného nesprávneho vyhodnotenia dôkazov. Prelomenie stavu právnej istoty nastolenej
právoplatnosťou rozhodnutia odvolacieho súdu, konštatovaním prípustnosti dovolania v danom prípade
do úvahy neprichádza.

40. V danom prípade, odvolací súd spolu so súdom prvej inštancie nevyjadrili žiadny právny názor,
úvahu alebo konštatovanie, ktorými by sa odklonili od právnych záverov vyjadrených v rozhodnutiach
najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/100/2012 z 24.októbra 2013 a sp. zn. 3Cdo/186/2010 z 16. decembra
2010.

41. Dovolací súd preto konštatuje, že prípustnosť dovolania uplatneného dovolateľkou podľa
ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP nie je daná. Preto dovolací súd dovolanie žalobkyne v danej
časti odmietol v zmysle § 447 písm. f) CSP.

42. S poukazom na uvedené dovolací súd uzatvára, že v dovolaní nie je dovolací dôvod podľa § 421

ods. 1 písm. a) CSP vymedzený spôsobom uvedeným v § 432 až § 435 CSP, a preto dovolanie odmietol
podľa § 447 písm. f) CSP. Rovnako dovolateľka neopodstatnene namieta nesprávny procesný postup
odvolacieho súdu, ktorý mal znemožniť uskutočňovanie jej procesných práv v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP). Dovolací súd preto dovolanie žalobkyne v
tejto časti ako procesne neprípustné odmietol podľa § 447 písm. c) CSP.

43. Žalovaní boli v dovolacom konaní úspešní, preto im dovolací súd na základe ustanovenia § 453
ods. 1 s použitím § 255 ods. 1 CSP priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

44. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.