Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 21, 2023

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 5To/99/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6322010364
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bc. Viktor Marko, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2023:6322010364.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Bc. Viktora Marka, PhD.
a sudcov JUDr. Štefana Nováka, LL.M. a JUDr. Adriány Považanovej, v trestnej veci obžalovaného A. B.,
pre prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1 Trestného zákona, prejednal na verejnom zasadnutí konanom
dňa 14. novembra 2023 v Banskej Bystrici odvolanie obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Brezno sp. zn. 6T/102/2022 zo dňa 27. apríla 2023, a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie obžalovaného A. B. zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Brezno sp. zn. 6T/102/2022 zo dňa 27. 04. 2023 bol obžalovaný A. B.
uznaný za vinného zo spáchania prečinu sprenevery podľa § 213 ods. 1 Trestného zákona, na tom
skutkovom základe, že
ako obchodný zástupca spoločnosti GIENGER, spol. s r. o., Novozámocká 254, 949 01 Nitra, IČO: 36

773 565, v období od 01. 12. 2020 do 30. 01. 2021 na ulici C. D. XXX/X E. F. D. G., prevzal finančnú
hotovosť v rôznych sumách od H. I., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom J. J., K. L. XXX/XX a od M. J., nar.
XX. XX. XXXX, trvale bytom G., N. F. XXXX/XX, ako úhradu faktúr číslo 1800217574, D. 1800217575,
D. 1800217577 za dodaný tovar a materiál, avšak finančnú hotovosť neodovzdal do pokladne uvedenej
spoločnosti ako tržbu, čím si tak uvedeným konaním prisvojil finančnú hotovosť, ktorá mu bola zverená
a spôsobil tak pre spoločnosť GIENGER, spol. s r. o., Novozámocká 254, 949 01 Nitra, IČO: 36 773

565, škodu na majetku vo výške 2.140,64 Eur.

Za to bol obžalovaný odsúdený podľa § 213 ods. 1 Trestného zákona, § 36 písm. j), § 38 ods. 2, ods. 3,
ods. 8, § 56 ods. 1 Trestného zákona na peňažný trest vo výške 300,- Eur. Podľa § 57 ods. 3 Trestného
zákona pre prípad úmyselného zmarenia peňažného trestu súd uložil obžalovanému náhradný trest
odňatia slobody vo výmere 2 mesiace.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie obžalovaný, a to proti všetkým
výrokom, ktoré neskôr písomne odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu v podstate tým, že nesúhlasí
stým,žeboluznanýzavinnéhozoskutkukladenéhomuzavinuobžalobou,atopredovšetkýmzdôvodu,
že nedošlo k naplneniu zásady zistenia skutočného skutkového stavu bez dôvodných pochybností v
dostatočnej miere na to, aby mohol byť vo veci konajúcim súdom prvého stupňa vyvodený záver o jeho

vine. Samotné prípravné konanie, ale i konanie na súde prvej inštancie bolo sprevádzané množstvom
rozporov vo svedeckých výpovediach svedkov, ktorí mali odovzdávať finančnú hotovosť k jeho rukám
za dodaný tovar, nakoľko skutočnosti ako časový údaj alebo miesto odovzdania finančných prostriedkov
k jeho rukám popisovali svedkovia inak. Zo samotného konania svedkov nie je zrejmé, akým spôsobom
a najmä v akých sumách, kto a kedy odovzdával, resp. mu mal odovzdávať peňažné prostriedky, ktoré
sú predmetom konania o podanej obžalobe. Je totiž zrejmé, že najväčší objem z týchto peňažných

prostriedkov mal odovzdať svedok J., ktorý, ako sám uviedol, „to bolo niekde pri spoločnom sklade a
v prítomnosti ostatných troch svedkov“, ktorých aj označil – dvaja z takto označených svedkov uviedli,že sa to malo podľa ich informácií „odovzdávať u neho doma a najmä, že pri tom neboli“. Samotné
odovzdanie ako také je preto od začiatku pre neurčitosť doby, neurčitosť miesta a neurčitosť súm
sporné, pričom na skutkovom základe týchto odovzdaní bola vystavaná celá obžaloba – nie je zo

strany obžalovaného možné, aby preukázal niečo, čo sa nestalo a na druhú stranu orgány činné v
trestnom konaní sú povinné mu preukázať, že sa skutok stal tak, ako je prezentovaný obžalobou. V
prejednávanom prípade však svedecké výpovede priam trieštia skutkovú vetu obžaloby a i napádaného
rozsudku v jej elementárnych častiach a i napriek uvedenému stavu došlo zo strany súdu prvej inštancie
k prehliadnutiu týchto skutočností a vysloveniu jeho viny – takýto postup bol zvolený i napriek tomu, že

spoločnosť poškodeného si nárok na náhradu škody voči nemu neuplatňuje a teda sa necíti v tomto
konaní z jeho strany žiadnym spôsobom poškodená alebo dotknutá. Uvedená skutočnosť sa potom bez
všetkého javí tak, že ani samotná poškodená spoločnosť, resp. jej štatutár neobviňuje jeho osobu. Na
druhej strane však uvádza, že okrem tohto jedného prípadu nie je v jeho prípade žiadne podozrenie
o tom, že by sa dopúšťal podobného nezákonného konania – uvedené závery sú preto mimoriadne
mätúce a nekonzistentné, čo ešte väčšmi oslabuje pozíciu podanej obžaloby vo svetle vyššie tvrdeného.

Ďalej uviedol, že na druhej strane tu sú samotné osoby, ktoré sa poškodenej spoločnosti po tom, ako
boli upozornené na pretrvávanie ich záväzkov upomienkou zo dňa 01. 02. 2021 iracionálne zaviazali
vykonávať úhrady týchto svojich záväzkov prostredníctvom splátkového kalendára a to i napriek tomu,
že mu mali podľa ich tvrdení odovzdať finančné prostriedky v hotovosti na úhradu týchto ich záväzkov
– tvrdenie prokurátora a vo veci konajúceho súdu, že tak vykonali z dôvodu, pretože sú „jednoduchí

živnostníci“ a nemajú vedomosť o procesných postupoch pri vymáhaní pohľadávky nemôže obstáť,
nakoľko si myslí, že nikto nie je až tak „jednoduchý“, aby v zásade bez výhrad plnil viacnásobne za tú istú
vec/službu. Podľa jeho názoru osoby dobre poznali skutkový stav a takisto vedeli o tom, že mu neposkytli
finančné prostriedky v hotovosti, ako to prezentovali poškodenej spoločnosti a potom i orgánom činným
v trestnom konaní. V tomto momente potom prichádzajú na radu ich vzájomné rozpory vo svedeckých

výpovediach, keď sa nedokázali zhodnúť ani na takých banalitách, ako miesto odovzdania financií,
množstvo finančných prostriedkov a pod. Tiež poukázal na to, že osoby sa teda očividne dostali do
druhotnej platobnej neschopnosti a jednoducho tým, že uhradené za svoju prácu a dodanie tovaru
nemali, nekontaktovali ani jeho osobu za účelom úhrady svojich záväzkov voči poškodenej spoločnosti
za dodaný tovar. V prípade faktúr, ktoré boli upomínané upomienkou zo dňa 01. 02. 2022 tak urobili

až potom, ako táto upomienka bola doručená pánovi H. I.. Záverom uviedol, že svoje povinnosti
vyplývajúce z jeho povolania vykonával dlhodobo a bez problémov, nastavený systém rešpektoval,
udržiaval a prispieval svojou ochotou k jeho fungovaniu – tieto skutočnosti boli prezentované i samotnou
poškodenou spoločnosťou. To, že na strane osôb a im blízkym osobám došlo k zmene pomerov avizoval
už vo svojich výpovediach v prípravnom konaní – tieto skutočnosti sa premietli do vzniku konštrukcie,

v zmysle ktorej sa mal dopustiť trestného činu sprenevery, a na druhú stranu preukázateľné zhoršenie
platobnej disciplíny osôb súd prvej inštancie odmietol skúmať a namiesto toho len arbitrárne prehlásil, že
„platobná morálka osôb bola vysoká a bez závad.“ Samotná poškodená spoločnosť v rámci prípravného
konania potvrdila, že u osôb došlo k zhoršeniu ich platobnej disciplíny, pričom rovnako tak i potvrdila, že
zo strany osôb došlo k uznaniu dlhu, ktorý vznikol nevyplatením pomernej čiastky za stavebný materiál,

ktorý si prostredníctvom neho záväzne objednali u poškodenej spoločnosti. Táto skutočnosť je zásadnej
výpovednej hodnoty, nakoľko v rámci svedeckej výpovede osôb odznela skutočnosť, že k takémuto
uznaniu dlhu došlo z obavy z prípadnej exekúcie – uvedené sa nemôže zakladať na pravde, nakoľko
výkonu exekúcie predchádza nutnosť zadováženia si riadneho a vykonateľného exekučného titulu,
pričom takýto postup je časovo náročný – nemohol teda vzniknúť racionálny a objektívny tlak, ktorý by

osoby prinútil k tak záväznému aktu, akým je uznanie dlhu oficiálnou a listinnou formou. Je teda zrejmé,
že osoby aj „uvítali“ možnosť svoj záväzok plniť formou naozaj nízkych mesačných splátok, ktorých
výhoda im bola poškodenou spoločnosťou ponúknutá. Podstatné ale tiež je, že osoba uznávajúca
poškodenému dlh, si bola plne vedomá svojho dlhu voči jeho zamestnávateľovi, a teda aj skutočnosti, že
mu prostredníctvom jeho osoby dlžnú sumu neuhradila. V samotnej dohode o uznaní dlhu nie je o otázke

spornosti uznávaného záväzku žiadna zmienka. Na základe uvedeného preto navrhol, aby krajský súd
zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil okresnému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie, alternatívne
aby ho v celom rozsahu oslobodil spod obžaloby.

K podanému odvolaniu obžalovaného sa písomne vyjadril intervenujúci prokurátor, pričom uviedol, že

napadnutý rozsudok považuje za zákonný a správny, odvolanie obžalovaného považuje za nedôvodné
a navrhol, aby ho odvolací súd zamietol. Zároveň uviedol, že prvostupňový súd sa v odôvodnení
napadnutého rozsudku podrobne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami vrátane tých,na ktoré opätovne poukazuje v odvolaní obhajoba, pričom sa s argumentáciou prvostupňového súdu
stotožnil.

Krajský súd vykonal verejné zasadnutie dňa 14. 11. 2023 v zmysle § 293 ods. 5 Trestného poriadku
v neprítomnosti obžalovaného, pretože upovedomenie o verejnom zasadnutí mu bolo doručené riadne
a včas, pričom obžalovaný svoju neúčasť ospravedlnil a písomne požiadal o vykonanie verejného
zasadnutia v jeho neprítomnosti.

Zástupca krajského prokurátora na verejnom zasadnutí uviedol, že považuje napadnutý rozsudok za
zákonný, dôvodný a správny vo všetkých jeho výrokoch a preto navrhol odvolanie obžalovaného ako
nedôvodné zamietnuť.

Obhajca obžalovaného v rámci verejného zasadnutia v plnom rozsahu zotrval na odôvodnení podaného
odvolania. Nad rámec uviedol, že obžalobu považuje za zmätočnú, keď v nej ani nie je uvedené,

akým spôsobom mali svedkovia obžalovanému finančné prostriedky uhrádzať. Pre naplnenie skutkovej
podstaty prečinu sprenevery sa okrem iného vyžaduje vznik škody, pričom ku žiadnej škode nedošlo,
keďže poškodená spoločnosť si žiadnu škodu neuplatnila, a ak, tak tejto spoločnosti vznikol nárok na
úhradu dlhu voči trom svedkom. Ak by bola aj nejaká reč o škode, tak tá vznikla trom svedkom, ktorí
však v konaní nemali procesné postavenie poškodených, práve naopak, títo svedkovia aj dlh uznali

a riadne splácali. Napokon poukázal ešte na princíp ultima ratio, keď poškodená spoločnosť nepodnikla
žiadne pracovnoprávne alebo civilné kroky vo vzťahu k obžalovanému, a taktiež ani svedkovia nijakým
spôsobom nepristúpili k vymáhaniu svojho dlhu voči obžalovanému, ale naopak, tento svoj dlh voči
obchodnej spoločnosti uznali a splácali. Preto navrhol rozhodnúť v intenciách podaného odvolania.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací predtým, ako začal plniť svoju preskúmavaciu povinnosť
podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku zistil, že odvolanie obžalovaného bolo podané včas, v lehote
ustanovenej § 309 ods. 1 Trestného poriadku, odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v súlade s §
307 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, pričom nedošlo k vzdaniu sa práva na podanie odvolania alebo
k späťvzatiu podaného odvolania v zmysle § 312 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku, a preto odvolací

súd nepostupoval podľa § 316 Trestného poriadku.

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im

predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1. V tejto súvislosti odvolací súd zistil, že odvolanie obžalovaného
nie je dôvodné.

Krajský súd na úvod konštatuje, že prvostupňový súd v rámci hlavného pojednávania vykonal

dokazovanie v rozsahu nevyhnutnom pre svoje rozhodnutie. V súlade s § 168 ods. 1 Trestného poriadku
v odôvodnení rozsudku uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové
zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom
odporovali. Z odôvodnenia je tiež zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, a akými právnymi úvahami
sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke

viny a trestu. Odôvodnenie rozhodnutia je teda zrozumiteľné, logické a presvedčivé, pričom sa v ňom
prvostupňový súd veľmi podrobne vysporiadal so všetkými podstatnými okolnosťami, jednak vo vzťahu
k otázke viny, ako aj vo vzťahu k otázke trestu. V podrobnostiach preto krajský súd poukazuje na
odôvodnenie rozsudku (str. 14 – 19), s ktorým sa v plnej miere stotožnil.

Nad rámec odôvodnenia napadnutého rozsudku, s poukazom na obhajobné námietky obžalovaného
krajský súd konštatuje, že výrok o vine obžalovaného zo spáchania prečinu sprenevery podľa § 213 ods.
1 Trestného zákona nevzbudzuje žiadne dôvodné (rozumné) pochybnosti. Z dokazovania vykonaného
na hlavnom pojednávaní možno spoľahlivo zistiť, že obžalovaný ako obchodný zástupca spoločnosti
GIENGER, spol. s r.o., prevzal finančnú hotovosť od svedkov I. a J. ako úhradu faktúr za dodaný tovar,

avšak hotovosť neodovzdal do pokladne tejto spoločnosti, ale si ju ponechal, čím obchodnej spoločnosti
spôsobil škodu na majetku vo výške 2.140,64 Eur. Žiadny z vykonaných dôkazov nespochybnil priebeh
skutku tak, ako bol ustálený okresným súdom, pričom obžalovaný nemal žiadne návrhy na doplneniedokazovania, preto správne okresný súd dospel k záveru, že vina obžalovaného bola bez akýchkoľvek
dôvodných pochybností preukázaná.

Zároveň vo vzťahu k výroku o vine je potrebné uviesť, že v prípade, ak súd prvého stupňa postupoval
pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku, tzn. že ich hodnotil podľa svojho
vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i
v ich súhrne a urobil logicky odôvodnené úplné skutkové zistenia, nemôže odvolací súd podľa § 321
ods. 1 písm. b) Trestného poriadku napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že sám na základe svojho

presvedčenia hodnotí tie isté dôkazy s iným v úvahu prichádzajúcim výsledkom, čo však nebol tento
prejednávaný prípad. V takom prípade totiž nie je možné napadnutému rozsudku vytknúť žiadnu chybu
v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia. Krajský súd sa preto stotožnil s názorom okresného súdu,
že v posudzovanej veci nejde o žiadnu pochybnosť, ale o rozumnú istotu, že obžalovaný žalovaný
skutok spáchal tak, ako bol ustálený v skutkovej vete napadnutého rozsudku. Práve naopak, hodnotenie
vykonaných dôkazov v prospech obžalovaného by bolo nie len v príkrom rozpore so spravodlivosťou, ale

hlavne s pravidlami logického úsudku, keďže krajský súd rovnako ako súd prvého stupňa nemal o vine
obžalovaného žiadne rozumné dôvodné pochybnosti. V trestnom konaní platia zákonom stanovené
pravidlá pre zisťovanie skutkového stavu veci a pre hodnotenie dôkazov. Podľa nich je potrebné zisťovať
skutkový stav veci v rozsahu, ktorý je nevyhnutný pre rozhodnutie. Trestný poriadok nestanovuje žiadne
pravidlá, pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých

dôkazov. Platí zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadrená v § 2 ods. 12 Trestného poriadku,
podľa ktorej orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom
podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu
jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo
niektorá zo strán. Námietky obžalovaného k obsahu a rozsahu vlastnej úvahy súdu o voľbe použitých

dôkazných prostriedkov a námietky k hodnoteniu dôkazov spôsobom, ktorý nezodpovedá predstavám
obžalovaného,svojimobsahompotomnenapĺňažiadnyodvolacídôvodpodľa§321Trestnéhoporiadku.
Všetkyvykonanédôkazytotižtvoriauzavretúreťazjednotlivýchdôkazov,logickynasebanadväzujúcich,
po vyhodnotení ktorých nie je možné prijať iný logický a právny záver, než ten, že vina obžalovaného
bola preukázaná. Krajský súd tak nezistil žiadny zákonný dôvod pre to, aby mohol zrušiť napadnutý

rozsudok a vec vrátiť okresnému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie.

Vo vzťahu k odvolaniu obžalovaného ďalej krajský súd konštatuje, že v podstate na všetky odvolacie
námietky už reagoval okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, a preto aj s poukazom
na doposiaľ uvedené krajský súd považuje za potrebné len zhrnúť, že z vykonaného dokazovania

jednoznačne vyplynulo, že svedkovia odovzdávali finančné prostriedky v hotovosti do rúk obžalovaného,
a to za dodaný tovar, pričom obžalovaný následne tieto finančné prostriedky odvádzal do pokladne
obchodnej spoločnosti GIENGER, spol. s r.o. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku
podrobne odôvodnil, ktoré vystavené faktúry svedkom obžalovaný uhradil vkladom finančnej hotovosti
do pokladne obchodnej spoločnosti, a ktoré do pokladne vložil až po lehote splatnosti týchto faktúr. Je

potom zrejmé, že obžalovaný disponoval finančnými prostriedkami, ktoré mu odovzdali svedkovia za
dodaný tovar, tieto si však ponechal pre vlastnú potrebu, a obchodnej spoločnosti ich uhradil až po
lehotesplatnosti,pričomsvedkoviajednoznačnepotvrdili,žežiadnefinančnéprostriedkynadrámectých
za vystavené faktúry obžalovanému dodatočne neodovzdali (až následne uzavreli splátkový kalendár
s obchodnou spoločnosťou GIENGER, spol. s r.o.) Záverom krajský súd len konštatuje, že je pravdou, že

obchodná spoločnosť GIENGER, spol. s r.o. si v rámci adhézneho konania neuplatnila nárok na náhradu
škody, čo je však logické, keďže so svedkami uzavrela splátkový kalendár a finančné prostriedky, o ktoré
bola táto obchodná spoločnosť ukrátená, jej boli vrátené práve zo strany svedkov. Uplatnenie nároku na
náhraduškodyjejednýmzprávpoškodeného,aniejehopovinnosťou,jetedavýlučnevjehodispozícii,či
sinároknanáhraduškodyvrámcitrestnéhokonaniauplatní,alebonie,čovšakautomatickyneznamená,

že ak si aj nárok na náhradu škody neuplatní, že ku spôsobeniu škody konaním páchateľa nedošlo.
V skutkovej vete podanej obžaloby je pritom explicitne uvedená suma, ktoré predstavuje spôsobenú
škodu konaním obžalovaného.

Možno teda konštatovať, že okresný súd vykonal všetky dostupné dôkazy, ktoré v rámci dokazovania

prichádzali do úvahy, tieto náležite v súlade s § 2 ods. 12 Trestného poriadku vyhodnotil, a dospel bez
akýchkoľvek dôvodných pochybností k záveru o vine obžalovaného zo spáchania žalovaného trestného
činu. Krajský súd tak nezistil ani žiadny zákonný dôvod pre to, aby mohol oslobodiť obžalovanéhospod obžaloby, keďže je zrejmé, že svojim konaním naplnil všetky obligatórne zákonné znaky skutkovej
podstaty prečinu sprenevery podľa § 213 ods. 1 Trestného zákona.

Okresný súd napokon nepochybil ani pri rozhodovaní o uloženom treste. Pri ukladaní trestu prihliadol
na všetky skutočnosti a zásady podľa § 34, § 36, § 37, § 38 Trestného zákona, na ktoré je
povinný prihliadnuť, a to na spôsob spáchania činu, jeho následok, zavinenie, pohnútku, poľahčujúce
a priťažujúce okolnosti, osobu páchateľa, jeho pomery a možnosti nápravy, ako aj generálnu
a individuálnu prevenciu. Okresný súd dostatočným spôsobom v odôvodnení napadnutého rozsudku

uviedol, prečo obžalovanému ukladal peňažný trest vo výške 300,- Eur. V rámci požiadavky primeranosti
trestu zohráva významnú úlohu sudcovská individualizácia trestu. Druh a výmera trestu musia byť
súdom v každom konkrétnom prípade stanovené tak, aby zodpovedali všetkým zvláštnostiam daného
prípadu. Okrem ďalších skutočností, na ktoré je súd povinný pri ukladaní trestu prihliadnuť, patrí aj osoba
páchateľa, pomery páchateľa (majetkové, rodinné, osobné), či možnosť jeho nápravy. Primeranosť
a individualizácia trestu tak núti súd prihliadať na všetky okolnosti konkrétneho prípadu, a teda bráni

mechanickému postupu pri rozhodovaní o treste. Súd musí zohľadniť okolnosti prípadu alebo pomery
páchateľa. V zmysle § 34 ods. 3 Trestného zákona trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol
zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby. Uložený peňažný trest vo výške
300,- Eur aj krajský súd považuje za primeraný a zákonný, a skôr výchovný trest, keďže je ukladaný ako
jeden z alternatívnych trestov, preto takto uložený trest je postačujúci, pričom spĺňa jednak výchovný

účel trestu, ako aj atribúty individuálnej a generálnej prevencie, a zároveň postihuje len obžalovaného,
a zabráni mu v páchaní ďalšej trestnej činnosti a dostatočne zabezpečí jeho prevýchovu.

Okresný súd správne rozhodol, keď podľa § 57 ods. 3 Trestného zákona pre prípad úmyselného
zmarenia peňažného trestu uložil obžalovanému náhradný trest odňatia slobody vo výmere 2 mesiace.

Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.

Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností preto krajský súd v zmysle § 319 Trestného poriadku
zamietol odvolanie obžalovaného A. B. ako nedôvodné.

UznesenieboloprijatésenátomKrajskéhosúduvBanskejBystricijednomyseľne(§163ods.4Trestného
poriadku v spojení s § 180 Trestného poriadku).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.