Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, November 16, 2023

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/37/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121538392
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 11. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Slovinská

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2023:6121538392.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Slovinskej a sudkýň

JUDr. Zuzany Matyiovej a JUDr. Oľgy Mičietovej v spore žalobcov: 1. A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. –
C. D. E., F. G. H. I. XX, 2. J. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. - C. D. E., J. I. XX, 3. K. G., nar. XX.X.XXXX,
bytom D. J., J. D. I. XX, zastúpených: JUDr. JCLic. Tomáš Majerčák, PhD., s.r.o., so sídlom v Košiciach,
Južná trieda 28, IČO: 52 858 774 proti žalovanému: Mesto Košice, so sídlom v Košiciach, Tr. SNP 48/A,
IČO: 00 591 135, o zaplatenie 7.698,48 € s prísl., o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu
Košice II č.k. 29C/45/2021-114 zo dňa 21.11.2022 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j erozsudok.

Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1.Rozsudkom č.k. 29C/45/2021-114 zo dňa 21.11.2022 Okresný súd Košice II ako súd prvej inštancie
zamietol žalobu žalobcov, ktorou sa domáhali od žalovaného zaplatenia spolu sumy 7.698,48 €, z toho
každému z nich po 2.566,16 € aj s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 5.11.2021 do zaplatenia.

2.Žalovanú sumu si uplatnili v žalobe titulom vydania bezdôvodného obohatenia v zmysle ustanovenia
§ 451 a nasl. Občianskeho zákonníka za užívanie ich pozemkov, ktoré sa nachádzajú pod futbalovým

ihriskom, a to za obdobie od 3.11.2020 do 3.11.2021. Dôvodili, že sú podielovými spoluvlastníkmi
pozemkov nachádzajúcich sa v katastrálnom území C. D. E., okres Košice III, obec Košice - Košická
Nová Ves, zapísaných na LV č. XXXX ako parcela registra E, parcelné číslo 784/501, druh pozemku:
orná pôda o výmere 1771 m2, pričom každý zo žalobcov má spoluvlastnícky podiel vo výške 1/3 k
celku (t.j. 590,33 m2). Žalovaný je vlastníkom stavieb „Športové ihrisko s tribúnou Košická Nová Ves“,
postavených na parcele registra "C" č. 1117/1, ktorá nie je zapísaná na liste vlastníctva. Za užívanie
týchto pozemkov žalovaný neplatí nájomné, pričom podľa znaleckého posudku č. 68/2016 znalca L. H.

D. všeobecná hodnota ročného nájmu u týchto pozemkov je 4,347 € za m2. Poukázali aj na to, že Mesto
Košice ako žalovaný už uhradilo nájomné za užívanie uvedených pozemkov za obdobie od 2.8.2019 do
2.11.2019 v rámci súdneho konania, ktoré bolo vedené na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn.
13Up/2027/2020 a bolo právoplatne skončené platobným rozkazom.

3.Žalovaný nepoprel, že na predmetných pozemkoch žalobcov sa nachádza športové, t.j. futbalové
ihrisko v jeho vlastníctve, ale k tomuto pozemku vzniklo zo zákona č. 66/2009 Z.z. vecné bremeno v

jeho prospech, čo mu zakladá právny titul k užívaniu pozemku. Odvolal sa na najnovšiu rozhodovaciu
prax Najvyššieho súdu SR a ustálený právny názor vo veci priznávania primeranej náhrady za zriadenie
vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov
v znení neskorších predpisov a tento právny názor je plne použiteľný aj na priznávanie náhrady podľazákona č. 66/2009 Z.z.. Obmedzenie vlastníckeho práva podľa neho v zmysle § 4 ods. 1 tohto zákona
patrí k tzv. legálnym (zákonným) vecným bremenám, čiže k verejnoprávnym obmedzeniam vlastníckeho
práva a jeho verejnoprávny charakter a jeho povaha nasvedčujú tomu, že sa významne približuje k

obmedzeniu vlastníckeho práva zakotveného v zákone č. 182/1993 Z.z.. Najvyšší súd SR posudzoval,
či primeraná náhrada za zriadenie vecného bremena má opakovaný alebo jednorazový charakter
s výsledkom, že náhrada je jednorazová, na základe čoho neuznal nárok žalobcov a navrhol žalobu
zamietnuť.

4.Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie a mal preukázané, že žalobcovia sú podielovými
spoluvlastníkmi predmetných nehnuteľností, na ktorých sa nachádza stavba „Športové ihrisko s tribúnou
Košická Nová Ves“. Vec právne posúdil v zmysle článku 20 ods. 1, ods. 4 Ústavy SR, podľa § 123,
§ 124, § 128 ods. 1, 2, § 151n ods. 1, § 151o ods. 1, § 151p ods. 1 OZ, ďalej podľa § 1 ods. 1, 2,
podľa § 2 ods. 1, 2, 3, § 3 ods. 1, ods. 3, ods. 4, § 4 ods. 1, 2 zákona č. 66/2009 Z.z. a vo veci
rozhodol zamietavým rozsudkom. Keďže v priebehu konania vzniesol žalovaný námietku premlčania

nároku žalobcov vzhľadom na to, že na predmetný vzťah sa vzťahuje zákon č. 66/2009 Z.z., súd
konštatoval premlčanie nároku na jednorazovú náhradu a poukázal pritom na aktuálnu rozhodovaciu
prax Najvyššieho súdu SR, (rozhodnutia 2Cdo 194/2018, 8Cdo 17/2019) a uznesenie Ústavného súdu
SR sp. zn. IV. ÚS 539/2020.

5.Žalovaný za účelom preukázania prechodu vlastníctva k Športovému ihrisku s tribúnou Košická
Nová Ves na neho podľa osobitného predpisu predložil súdu Protokol o prechode vlastníctva majetku,
majetkových práv a záväzkov v zmysle zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí zo dňa 29.10.1992
- delimitačný protokol, ktorým deklaroval prechod majetku zo štátu, zastúpeného Okresným úradom
Košice na Mesto Košice ku dňu účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, t.j. k 1.5.1991.

O tom, že stavba Športového areálu v Košickej Novej Vsi bola povolená bolo predložený ako dôkaz
rozhodnutie Okresného národného výboru v Košiciach, Odboru výstavby č. výst. 10226/1962-Du zo
dňa 9.10.1962 o určení stavebného obvodu pre novostavbu športového areálu v kat. úz. C. D. E..
Rozhodnutie bolo súladné s vtedy platným a účinným zákonom č. 84/1958 Zb. o územnom plánovaní a
tento stavebný obvod pre výstavbu športového areálu sa vzťahoval na parcely č. 791 až 781 v kat. úz.

C. D. E., pričom investorom výstavby bol MNV v Košickej Novej Vsi. Súd prvej inštancie teda prihliadol
na uvedené dôkazy a vzal za preukázané, že športový areál, aj cesta prešli do vlastníctva žalovaného
v súlade s vtedy platnými právnymi predpismi. Skutočnosť, že sa žalovanému nepodarilo vzhľadom
na uplynutie času dohliadať v archívoch všetky listiny preukazujúce vybudovanie stavieb podľa vtedy
platných predpisov, nemôže ísť na ťarchu žalovaného s prijatím záveru, že tieto stavby boli postavené

nie v súlade s vtedy platnými predpismi.

6.Súd prvej inštancie sa v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberal aj námietkou žalobcov, že na
predmetnú vec sa nemôže vzťahovať aplikácia zákona č. 66/2009 Z. z. z dôvodu, že futbalové ihrisko
s tribúnou slúži na podnikateľské účely a dospel k záveru, že žalobcovia toto svoje tvrdenie žiadnym

spôsobom nepreukázali. Naopak, vzal do úvahy argumentáciou žalovaného, že v prípade sporných
pozemkov ide o nehnuteľnosti, na ktorých sa nachádza futbalové ihrisko s tribúnou, a preto na tento
právny stav je potrebné aplikovať práve zákon č. 66/2009 Z. z. a žalobcom ako spoluvlastníkom
pozemkom, na ktorých je táto stavba, vzniklo zo zákona v prospech žalovaného vecné bremeno, ktoré
mu zakladá právny titul k ich užívaniu.

7.Súd prvej inštancie sa zaoberal aj otázkou, či žalobcom patrí náhrada za užívané nehnuteľnosti, a
ak áno, aká je jej výška a či táto náhrada má byť jednorazová alebo opakovaná. Poukázal pritom na
aktuálnu rozhodovaciu prax najvyšších súdnych inštancií (Najvyššieho súdu SR ale aj Ústavného súdu
SR), ktorý túto otázku riešili a v podstate došlo k zmene dovtedajšej judikatúry. Poukázal teda na

uznesenie NS SR sp. zn. 2Cdo 194/2018 zo dňa 26.8.2019, uznesenie NS SR sp. zn. 8Cdo 17/2019 zo
dňa 30.11.2020, ale aj uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS 539/2020-21 zo dňa 28.10.2020.
Z uznesenia NS SR sp. zn. 8Cdo 17/2019 následne aj citoval so záverom, že ak judikatúra Najvyššieho
súdu SR, akceptovaná Ústavným súdom SR dospela k záveru, že právo na náhradu za obmedzenie
vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol

vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona, nemôže byť tomu inak ani pri zriadení
vecnéhobremenapodľa§4ods.1zákonač.66/2009Z.z.. Finančnánáhradazavznikvecnéhobremena
je teda nepochybne jednorazová a nemá teda charakter opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri
každej zmene vlastníka mal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu zauž vzniknuté vecné bremeno. Uvedená argumentácia vyvracia názor o možnosti priznávania náhrady
za nútené obmedzenie vlastníckeho práva aj opakovane za určitý časový úsek až do usporiadania
vlastníckych vzťahov spôsobom predpokladaným v § 2 a v § 3 Zák. č. 66/2009 Z.z.. V tejto súvislosti

poukázal aj na najnovšie rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 99/2019 zo dňa 26.1.2022,
ktoré si plne osvojilo argumentáciu vyššie uvedenú a vychádzalo z nej.

8.Vzhľadom k tomu, že žalovaný vzniesol v priebehu konania námietku premlčania práva žalobcov,
súd s poukazom na ust. § 100 ods. 1, 2, § 101 Občianskeho zákonníka posúdil nárok žalobcov

ako premlčaný. Prípadná jednorazová náhrada za zriadenie vecného bremena vznikla vlastníkovi
zaťaženého pozemku ex lege ku dňu účinnosti zák. č. 66/2009 Z.z.. Znamená to, že vlastník
predmetných pozemkov si mohol uplatniť náhradu za vecné bremeno, avšak len v zákonom stanovenej
lehote, a to do troch rokov od nadobudnutia účinnosti tohto zákona, t.j. od 1.7.2009, kedy nadobudli
účinnosť články I – III zák. č. 66/2009 Z.z..

9.Súd prvej inštancie uviedol, že žaloba nesmerovala k zaplateniu odplaty za zriadenie vecného
bremena, ale k tomu, že žalovaný je povinný platiť opakujúce sa plnenie za určité obdobie, t.j.
od 3.11.2020 do 3.11.2021. Na základe vyššie uvedeného je teda námietka premlčania žalovaného
dôvodná, lebo nárok žalobcu na takúto jednorazovú náhradu sa premlčal v zákonom stanovenej 3 ročnej
premlčacej lehote, ktorá uplynula dňa 1.7.2012. Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania preto súd

prvej inštancie nemohol uplatnené právo žalobcom priznať a žalobu ako nedôvodnú zamietol.

10.O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP a priznal žalovanému náhradu trov konania
v plnej výške s tým, že nepoužil ust. § 257 CSP, pretože na to nevidel dôvody hodné osobitného zreteľa.

11.Žalobcovia v zákonnej lehote proti rozsudku súdu prvej inštancie podali odvolanie z dôvodov
uvedených v § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP. Navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil
a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietali, že súd posúdil skutkový stav podľa
zák. č. 66/2009 Z.z. napriek tomu, že na pozemky, ktoré sú predmetom tohto konania, sa podľa nich
zákonnévecnébremenonevzťahuje.Vpriebehukonaniapožadovalivydaniebezdôvodnéhoobohatenia

a podrobne zdôvodnili, prečo vecné bremeno na ich pozemkoch nevzniklo. Preto posúdenie súdu
prvej inštancie tejto otázky je nesprávne a súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Keď už súd aplikoval na predmetný prípad zák. č. 66/2009 Z.z., žalobcovia
zdôraznili, že žaloba bola podaná na základe konštantnej rozhodovacej praxi súdov, ktorá tu bola
už desať rokov a podľa ktorej odplata za vecné bremeno podľa uvedeného zákona patrí vo forme

opakujúceho sa plnenia. Platí princíp právnej istoty a žalobcovia legitímne očakávali, že ich spor
bude rozhodnutý v súlade s konštantnou rozhodovacou praxou, ktorá bola pred podaním žaloby.
Cieľom zákona č. 66/2009 Z.z. je vysporiadať vlastnícke vzťahy k pozemkom, na ktorých majú obce
a samosprávne kraje postavené stavby a ak budú rozhodovať súdy tak, že odplata za vecné bremeno
je jednorazová, teda premlčaná, už nič nedonúti obce a samosprávne kraje vysporiadať pozemky,

teda nikdy nedôjde k usporiadaniu vlastníckych vzťahov k pozemkov a touto rozhodovacou činnosťou
súdov sa úplne popiera účel a význam zák. č. 66/2009 Z.z.. Žalobcovia predmetné pozemky majú po
svojich právnych predchodcoch, ide o rodinný majetok, ktorý im zobral štát v čase neslobody bez ich
súhlasu a povolenia a tento majetok im bol de facto vyvlastnený bez nároku na akúkoľvek odplatu.
Ak by odplata za vecné bremeno bola jednorazová, žalobcom ostáva iba platiť miestnu daň a holé

vlastnícke právo bez možnosti užívania pozemku. Žalobcovia teda pociťujú rozhodnutie, voči ktorému
smeruje odvolanie, ako do neba volajúcu krivdu v rozpore s logikou i Ústavou SR. Podľa nich sa súd
nevysporiadal so všetkými otázkami, ktoré sa v konaní vyskytli. Tvrdili, že na žalovaných pozemkoch
nestojí žiadna stavba, a preto sa dožadovali odplaty titulom bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451
nasl. Občianskeho zákonníka a nie podľa zák. č. 66/2009 Z.z.. Zákonodarca zriadil vecné bremeno len

k pozemkom pod stavbou, ktorá spĺňa ďalšie zákonom stanovené kritéria, avšak v predmetnom prípade
ide o parcely, na ktorých je futbalové ihrisko, a teda športový areál, nie stavba, preto vecné bremeno na
žalovanej parcele nemohlo nikdy vzniknúť. Aj okresný úrad katastrálny odbor neeviduje na žalovaných
pozemkov žiadnu stavbu. Ust. § 4 Zák. č. 66/2009 Z.z. zriaďuje vecné bremeno k pozemkom pod
stavboulenzaurčitýchpodmienokatietopodmienkyvkonanížalovanýnepreukázal.Nebolopredložené

žiadne stavebné povolenie ani územné rozhodnutie týkajúce sa futbalového ihriska, teda žiaden dôkaz
o tom, že ihrisko bolo zriadené v súlade s právnymi predpismi a ak súd prvej inštancie uviedol, že
postačí rozhodnutie Okresného národného výboru v Košiciach, Odboru výstavby č. výst. 10226/1962-
Du zo dňa 9.10.1962 o určení stavebného obvodu pre novostavbu stavebného areálu, tak s takýmtoargumentom sa nemožno stotožniť. Ak by teda aj predmetný športový areál bol stavbou, jednoznačne
nebolo preukázane, že ide o stavbu povolenú podľa platných právnych predpisov. Žalobcovia v konaní
namietali, že ihrisko a cesta nie sú stavbou povolenou podľa platných právnych predpisov a bolo na

žalovanom, aby jednoznačne túto ich námietku vyvrátil, on však dôkazné bremeno v tomto smere
neuniesol. Opätovne argumentovali, že vecné bremeno podľa § 4 zákona č. 66/2009 Z.z. na športovom
areáli nikdy nevzniklo, pretože ide o športový areál a nie stavby, pričom vecné bremeno sa v zmysle tohto
zákona považuje za zriadené k pozemku pod stavbou, t. j. iba k pozemku, na ktorom stojí stavba, ktorá
prešla do vlastníctva obce podľa osobitného predpisu. Zákonodarca sa pritom odvoláva v poznámke

č. 1 na cestný zákon, teda pôjde predovšetkým o miestne komunikácie a v tomto prípade, teda pre
účely uvedeného zákona, za stavbu nepovažuje cintorín, športový areál alebo verejnú zeleň, nakoľko
o týchto veciach hovorí v § 1 ods. 2 zákona a nie v § 1 ods. 1. Ak by zákonodarca v zákone č. 66/2009
Z.z. považoval za stavbu aj športový areál alebo verejnú zeleň v prípade cintorín v zmysle stavebného
zákona, tak by sa samotný § 1 ods. 2 nedával zmysel a bol by celkom zbytočný. Právo zodpovedajúce
vecnému bremenu v zmysle zákona č. 66/2009 Z.z. teda vzniklo iba k pozemkom pod stavbami,

ktoré sú uvedené v § 1 ods. 1 tohto zákona a nie k takým stavbám, ktoré sú uvedené v § 1 ods. 2.
Žalobcovia považovali tiež potrebné vyjadriť sa k tomu čo znamená v zmysle uvedeného zákona citácia
„tento zákon sa primerane vzťahuje“, čo znamená usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom.
Pokiaľ ide o to, že zákon sa primerane vzťahuje, znamená nie rovnako, teda nie identicky, ale vhodne
v primeranom rozsahu. Čo sa týka usporiadania vlastníckych vzťahov k pozemkov pod stavbou, to

sa vykoná v konaní o nariadení pozemkových úprav podľa osobitného predpisu. Pod slovné spojenie
usporiadanie vlastníckych vzťahov zákonodarca v zákone zahŕňa zámenu pozemku alebo vykonanie
pozemkových úprav. Nezahŕňa zriadenie vecného bremena, táto skutočnosť explicitne vyplýva zo
zákona. K pozemkom, na ktorých je umiestnený cintorín, športový areál alebo verejná zeleň a ktoré
prešli do vlastníctva obce podľa osobitného predpisu, zákonodarca nezriadil právo zodpovedajúce

vecnému bremenu podľa § 4 ods. 1 tohto zákona, ale len dal obciam a samosprávnym krajom možnosť
vysporiadať vlastnícke vzťahy k pozemkom, na ktorých je cintorín, športový areál alebo verejná zeleň
zámenou alebo prostredníctvom pozemkových úprav. Vzhľadom k uvedenému žalobcovia majú nárok
na vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle všeobecných právnych predpisov ( § 451 a nasl. OZ).
V ďalšom odôvodnení svojho odvolania sa rozoberajú žalobcovia rozhodovacou praxou všeobecných

súdov, ale aj konštatáciou Ústavného súdu SR. Opätovne uviedli, že v čase podania žaloby bola
ustálená rozhodovacia prax, podľa ktorej odplata za vecné bremeno podľa §4 zákona č. 66/2009 Z.
z. je opakujúca sa, a preto pri podaní žaloby mali legitímne očakávania, že súd ak bude aplikovať
zákon č. 66/2009 Z. z. aj v ich spore rozhodne tak, ako rozhodol vo vyššie uvedených sporoch. V bode
III. odôvodnenia odvolania rozoberajú v teoretickej a všeobecnej rovine žalobcovia účel a význam

ust. Zákona č. 66/2009 Z.z. vo vzťahu k predmetnej právnej otázke. Polemizujú pritom aj so závermi
rozhodnutí Najvyššieho súdu SR s tým, že podľa nich sa s právnym názorom v nich vyslovených
nedá stotožniť. Žalobcovia sa venovali aj dôvodom, prečo by odplata mala byť vo forme opakujúceho
sa plnenia a dôvodili, že do účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z. súdy priznávali vlastníkom pozemkov
pod stavbami obci vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške nájomného a vecne bremeno ani len

nevzniklo na pozemkoch, aj keď na nich neboli postavené stavby obci a samosprávnych krajov, ak
obce a samosprávne kraje mali uzatvorené nájomné zmluvy ku dňu schválenia zákona. Preto vznikli
dve skupiny vlastníkov. Jedna, ktorá poberá na základe nájomných zmlúv nájomné a druhá skupina,
ktorá aj keď má nárok na rovnakú ochranu nepoberá nič, a preto nemožno hovoriť o rovnakej ochrane
všetkých vlastníkov a rovnakých právach všetkých vlastníkov. Po závere, že ide o jednorazovú odplatu

za zriadenie vecného bremeno zákonom sa dá hovoriť o iluzórnej ochrane vlastníckeho práva, a to
z dôvodu existencie inštitútu premlčania. Ak by aj vlastníci boli bdelí a vedeli o zákone 66/2009 Z. z.,
zo žiadneho ustanovenia tohto zákona sa nedozvedeli, že si majú požiadať jednorazovú odplatu za
zriadené vecné bremeno, a to v premlčacej dobre počítanej odo dňa účinnosti tohto zákona, preto sú
názory o jednorazovej odplate veľmi skrivodlivé. Ani zákonodarca nemôže zneužívať inštitút vecného

bremena, kde priamo v zákone zriadi jednorazovú odplatu v nádej, že vlastníci sa o vecnom bremene
dozvedia až vtedy, keď už nárok na odplatu bude premlčaný a už ho nebudú môcť úspešne vymáhať.
V neposlednom rade poukázali žalobcovia na skutočnosť, že obce aj samosprávne kraje do dnešného
dňa nič neurobili preto, aby sa stali vlastníkmi pozemkov. Ak by po 12 rokoch malo platiť, že odplata
za vecné bremeno je jednorazová, tak pre obce a samosprávne kraje je to výhra, tá nečinnosť bola

pre nich výhodou. Právna úprava zákona č. 66/2009 Z.z. na základe vyššie uvedených rozhodnutí
založila právnu istotu a legitímne očakávania už pri podávaní žaloby, že súdy ak budú aplikovať zákon č.
66/2009 Z.z. budú rozhodovať podľa doterajšej judikatúry (že ide o opakovanú odplatu) a predovšetkým
v súlade s čl. 20 Ústavy SR a čl. 1 dodatkového protokolu. V súvislosti so záverom o premlčaní nárokužalobcovžalobcoviavodvolaníuviedli,žeotom,žeimpatrilajednorazováodplatasažalobcoviaprvýkrát
dozvedeli až z rozhodnutia, proti ktorému smeruje toto odvolanie. Preto premlčacia doba nároku na
jednorazovú náhradu môže začať plynúť najskôr odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia. Poukázali

aj na odlišné a doplňujúce stanoviská sudcov ústavného súdu vo veciach odplaty za zákonné vecné
bremená, v ktorých výslovne spomínajú aj zákon č. 66/2009 Z. z., a to sudcovia M. C., N. G. a A. G. v
stanovisku k uzneseniu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. PL. ÚS 7/2022-11 z 11. mája 2022.
Rozhodnutím súdu, ktoré napádajú žalobcovia odvolaním došlo k porušeniu čl. 20 a čl. 46 Ústavy SR,
čl. 1 dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

12.Vyjadrenie žalovaného k odvolaniu podané nebolo.

13.V priebehu odvolacieho konania žalobcovia zaslali odvolaciemu súdu podanie zo dňa 21.7.2023 na
doplnenie svojich argumentov s tým, že poukázali na uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

6C/44/2023 zo dňa 17.5.2023, kde v obdobnom prípade odvolací súd uviedol, že rešpektoval princíp
právnej istoty žalobcov v tam prejednávanom spore o charaktere náhrady, ktorá im prislúcha za zákonné
vecné bremeno v zmysle zákona č. 66/2009 Z.z., keď už za predchádzajúce obdobie im opakovaná
náhrada bola priznaná. Pre úplnosť ešte dodali, že v súdnom konaní, ktoré prebiehalo na Okresnom
súde Košice II sp. zn. 27C/10/2020, kde žalobcovia žiadali vydať odplatu za užívanie ich nehnuteľnosti

tej istej za obdobie od 14.7.2017 do 14.82019 a úhrada uhradená aj bola. Žiadali, aby aj v tomto
prípade súd rozhodol v súlade s princípom právnej istoty. Priložili tiež kópiu uznesenia Okresného súdu
Košice II č. k. 27C/10/2020-155 zo dňa 21.mája 2020, kde žalobu za obdobie od 1.11.2017 do 1.8.2019
zobrali späť, vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný po podaní žaloby žalobcom vymáhanú pohľadávku
s príslušenstvom uhradil.

14.Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcov ako podané
včas a oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379, § 380 ods.
1, 2 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacieho dôvodu (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP) a dospel k záveru,

že odvolanie nie je dôvodné, rozsudok je vecne správny, preto ho podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP
potvrdil. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 16.11.2023 po predchádzajúcom zverejnení miesta a času
verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli a webovej stránke súdu v súlade s ust. § 219 ods. 1,
3 a § 378 ods. 1 CSP.

15.Žalobcovia v odvolaní uplatnili odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP.
Odvolacídôvodpodľa§365ods.1písm.d/CSPdopadánaakékoľvekpochybeniavprocesnompostupe
súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (napr. nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť
súdu a pod.).

Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f/ CSP je daný v prípade nesprávneho postupu súdu prvej
inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli stranami sporu prednesené, prípadne nevyšli
počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré
boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v

prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov
strán alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové
zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191
ods. 1,2 CSP, alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom
vyplývajúcim z § 192,§ 193 a § 205 CSP, pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých

súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.
K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym posúdením
je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, tzn.
vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho
predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový

stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis,
než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na
daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil
nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu).16.Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a predchádzajúceho procesného postupu súdu
v konaní z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a v rozsahu námietok žalobcov vymedzených v
podanomodvolanídospelkzáveru,žeodvolanieprotirozsudkusúduprvejinštancie niejeopodstatnené

a uplatnené odvolacie dôvody nie sú preukázané. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v
rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa zásad
vyplývajúcich z ust. § 191 a nasl. CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo
zistenéhoskutkovéhostavuvyvodilajsprávnezáveryoprávachapovinnostiachsporovýchstrán,pričom
rozsudok aj náležite odôvodnil a odvolací súd nezistil ani pochybenia v procesnom postupe súdu prvej

inštancie porušujúce procesné práva strán alebo právo na spravodlivý proces, ani žiadnu z procesných
vád konania, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolacie námietky odvolateľov
boli už predmetom dokazovania pred súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi dôsledne vysporiadal pri
rozhodovaní v danej veci. Ani ďalšie skutočnosti uvedené v odvolaní neumožňujú odvolaciemu súdu
prijať iné závery a nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku, preto ho
odvolací súd ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.

17.Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku, odkazuje na nich a na
zdôraznenie správnosti rozsudku uvádza:

18.Odvolací súd považuje za potrebné vyjadriť sa aj k argumentom žalobcov, uplatnených vo vyjadrení
k odvolaní a viažúcich sa k výkladu žalobcov, že sa na športové areály nevzťahujú ustanovenia zákona
č. 66/2009 Z.z. o vzniku vecného bremena k pozemkom pod nimi a že nejde o stavby. Pre právne
posúdenie, či ide o stavbu a o akú stavbu, sú podstatné kritériá uvedené v stavebnom zákone, nie názov
stavby. V zmysle ustanovenia § 43a zák. č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku

(stavebný zákon) sa členia stavby na pozemné a inžinierske podľa stavebnotechnického vyhotovenia
a účelu. Podľa ods. 3 písm. o) nekryté športové ihriská sú inžinierskymi stavbami.
19.Ustanovenie § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z.z. počíta aj so športoviskami a analogicky preto platí aj
pre ne. V tejto súvislosti poukazuje napr. aj na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove č.k. 14Co/45/2013
zo dňa 19.12.2013, ktoré sa síce týkalo sporu o vydanie nehnuteľností pod športovým areálom, ktorého

vydania sa domáhali vlastníci pozemku proti obci, vo vlastníctve ktorej bol športový areál, je v ňom však
prezentovaný záver, že nemožno žalobe o vydanie nehnuteľnosti vyhovieť, pretože na nej vzniklo podľa
§ 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z.z.. Je nutné pripomenúť, že na LV č. XXXX k.ú. C. D. E. sú zapísané stavby
s.č. XXXX na parc. č. 1117/3 Tribúna so šatňami, druh stavby 20 (iná budova podľa prílohy k vyhl. č.
461/2009 Z.z.) , tiež súp.č. 1221 – kolkáreň, druh stavby 19 (budova pre šport a rekreačné účely podľa

prílohy k vyhl. č. 461/2009 Z.z.), vo vlastníctve žalovaného, ide teda o stavby, ktoré prešli na žalovaného
zo zákona č. 138/1991 Zb., o čom je spísaný Protokol o prechode vlastníctva zo dňa 29.10.1992, do
vlastníctva žalovanej prešlo športové ihrisko s tribúnou a kolkáreň. Na par. reg. C k. ú. C. D. E. nie je
založený list vlastníctva, z informatívnej kópie z pozemkovej mapy a výpisu z katastra nehnuteľností
vyplýva, že uvedená parcela je vedená ako ostatné plochy, spôsob využitia 30 – t.j. pozemok, na ktorom

je ihrisko, čo nebolo v konaní sporné. Skutočnosť, že na liste vlastníctva č. XXXX k. úz. C. D. E. je parc.
reg. „E“ vedená ako orná pôda nič nemení na tom, že ide o pozemok, na ktorom je areál futbalového
ihriska s tribúnou a kolkáreň, ktoré prešli do vlastníctva Mesta Košice.
20.Námietky žalobcov, že nebolo preukázané, že ide o stavbu povolenú podľa platných právnych
predpisov odvolací súd taktiež považuje za nedôvodné. Súd prvej inštancie správne poukazuje na

rozhodnutie Okresného národného výboru v Košiciach, Odboru výstavby č. výst. 10226/1962-Du zo
dňa 9.10.1962 o určení stavebného obvodu pre novostavbu stavebného areálu a ak sa iné doklady
o tejto stavbe nepodarilo nájsť, je to len pochopiteľné vzhľadom na cca 60-ročný odstup. Tunajší súd
ohľadne areálu futbalového ihriska Košická Nová Ves už posudzoval a právne kvalifikoval nárok aj keď
iných vlastníkov pozemkov pod týmto areálom napr. v konaní sp. zn. 2Co/141/2022, keď pre nesprávne

právne posúdenie veci zrušil rozsudok súdu prvej inštancie, v ktorom tento súd namiesto zák. č. 66/2009
Z.z. aplikoval na prejednávaný prípad ustanovenia o bezdôvodnom obohatení. Napokon, žalobcovia
sami odvolaciemu súdu predložili uznesenie Okresného súdu Košice II č.k. 27C/10/2020-155 zo dňa
21.5.2020 o zastavení konania pre späťvzatie žaloby, z odôvodnenia ktorého vyplynulo, že žalovaný
žalobcom uhradil žalovanú sumu s prísl., pričom žalovanú sumu si uplatnili titulom odplaty za vecné

bremeno za užívanie uvedených pozemkov za iné obdobie. Žalobcovia v žalobe požadovali uvedenú
sumutitulombezdôvodnéhoobohatenia,alepripojiliknejakodôkazznaleckýposudokč.68/2016znalca
L. H. D., kde bola suma za užívanie pozemkov určená ako trhová hodnota zodpovedajúca vecnémubremenu, ktorého obsahom je užívanie a držba parc. č. 117/1 (za predchádzajúce obdobia u iných
spoluvlastníkov zaberaných parciel ihriskom).
21.Neobstojí ani polemizovanie právneho zástupcu žalobcov s platnou judikatúrou Najvyššieho súdu SR

v spojení s rozhodnutiami Ústavného súdu SR. Odvolací súd musí len zopakovať správne konštatovanie
prvoinštačného súdu, že právne posúdenie náhrady za zriadenie vecného bremena podľa zák. č.
66/2009 Z.z. v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu SR bolo vyriešené s poukazom najmä na uznesenie
NS SR sp. zn. 8 Cdo 17/2019 a aj s poukazom na rozhodnutie 2 Cdo 194/2019. Ani zákon č. 182/1993
Z.z., ani zákon č. 66/2009 Z.z. expressis verbis neuvádza, že vecné bremeno vzniká za náhradu.

Ústavný súd však vo svojom rozhodnutí, sp. zn. I. ÚS 474/2013 konštatoval, že aj keď zákon č. 182/1993
Z.z. neuvádza, že vecné bremeno vzniknuté podľa § 23 ods. 5 vzniká len za náhradu, je potrebné,
aby vychádzal z čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a v kontexte s tým aj s právnou
úpravou obsiahnutou v pôvodnom ustanovení § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka. Najvyšší súd
už skôr uzavrel, že pri nedostatku právnej úpravy možno náhradu za vzniknuté bremeno odvodiť zo
všeobecneuznávanýchprincípov,príkazomnaochranuzákladnýchprávaslobôd,tedaajzozákladného

práva vlastniť a užívať majetok (rozhodnutie najvyššieho súdu, sp. zn. 4 Cdo 89/2008). I v prípade
zriadenia vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. je primeraná náhrada namieste.
Všeobecné súdy vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti plne rešpektujú, že vlastníkom pod stavbami
patriacimi obci alebo vyššiemu územnému celku patrí primeraná náhrada podľa všeobecných zásad
upravujúcich inštitút vecného bremena. Ak judikatúra Najvyššieho súdu SR akceptovaná Ústavným

súdom SR dospela k záveru, že právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23
ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého
pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona, nemôže byť tomu inak ani pri zriadení vecného bremena
podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z.. Zákonné vecné bremená majú všetky jednotiace znaky, t.
j. ide o obmedzenia vlastníckeho práva založené verejnoprávnymi normami kogentného charakteru

s významným prvkom súkromnoprávnym, okruh oprávnených subjektov je vymedzený druhovo a
nezapisujúsadokatastranehnuteľností,,nemôžebyťtomuinakanivsúvislostisfinančnounáhradouza
obmedzenie vlastníckeho práva. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí, sp. zn. 3 Cdo 49/2014 konštatoval,
že finančná náhrada za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. je
nepochybne majetkovým právom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné

bremeno vzniká „in rem“, vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na
spôsob zmeny vlastníctva. Nemožno teda jeho vznik posudzovať samostatne v prípade každého
nového vlastníka zaťaženého pozemku. Finančná náhrada z a vznik vecného bremena je nepochybne
jednorazová; nemá teda charakter opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri každej zmene vlastníka
mal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno.

Podstatu predmetného názoru považoval za „ústavne udržateľný“ aj Ústavný súd SR v rozhodnutí, sp.
zn. IV. ÚS 227/2012. Ani ďalšie rozhodnutia ústavného súdu týkajúce sa posudzovania opakovanosti
finančnej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z., v ktorých
posudzoval ústavnosť rozhodnutí založených na obdobných záveroch (sp. zn. I. ÚS 474/2013, IV. ÚS
227/2012, I. ÚS 1/2012, II. ÚS 506/2011), na tom nič nezmenili.

22.Ak sa žalobcovia domáhajú zmeny napadnutého rozsudku odvolávaním sa na princíp právnej istoty,
keďže už za minulé obdobia im bola náhrada za užívanie týchto pozemkov žalovaným súdom priznaná,
ako aj na už prekonanú judikatúru, odvolací súd poukazuje na princíp právnej istoty spočívajúci práve
v najnovšej judikatúre najvyšších súdnych autorít (t.j. že ide o jednorazovú náhradu) a legitímne
očakávania žalovaného, že súdy nižšej inštancie ju budú rešpektovať a v zmysle nej rozhodovať.

23.Odvolatelia v odvolaní tvrdili, že o tom, že im patrila iba jednorazová odplata sa žalobcovia
prvýkrát dozvedeli až z rozhodnutia, proti ktorému smeruje toto odvolanie, preto premlčacia doba
nároku na jednorazovú náhradu môže začať plynúť najskôr odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Takáto interpretácia začiatku plynutia prelmčacej doby v posudzovanom prípade neobstojí, pretože
judikatúra uzavrela, že prípadná jednorazová náhrada za zriadenie vecného bremena vznikla vlastníkovi

zaťaženého pozemku ex lege ku dňu účinnosti zák. č. 66/2009 Z.z. a vlastník predmetných pozemkov
si mohol uplatniť náhradu za vecné bremeno v zákonom stanovenej lehote, a to do troch rokov od
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, t.j. od 1.7.2009.
24.Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu
(vrátane súvisiaceho výroku o trovách konania) ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.

25.O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1,2 CSP v spojení
s § 225 ods. 1 CSP. Žalobcovia neboli so svojím odvolaním úspešní, žalovanému v odvolacom konaní
preukázateľné trovy nevznikli, preto odvolací súd stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal.26.Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1, 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).