Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 26, 2023

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/86/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4108224125
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lenka Halmešová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2023:4108224125.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lenky Halmešovej a členiek senátu

JUDr. Eriky Madarászovej a JUDr. Marty Polyákovej, v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom
C., C. XXXX/X, právne zastúpený Mgr. Romana Mravíková, advokátka so sídlom Nitra, Štefánikova
trieda 2/3, proti žalovaným v 1. rade : D. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. G. XX a v 2. rade: C. E., nar.
XX.XX.XXXX, bytom F. G. XX , v 3. rade: D. H., nar. XX.X.XXXX, bytom I., F. XX/X, v 4. rade: F. E.,
nar. XX.XX.XXXX, I., Nábrežie mládeže 559/41, žalovaní v 1., 3. a v 4. rade zastúpení C. E., bytom
F. G. XX, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k.
17C/66/2019- 598 zo dňa 21. apríla 2022, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o zamietnutí žaloby ( IV.) a výrokoch
o trovách konania ( V., VI.) p o t v r d z u j e.

Žalovaným v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania voči žalobcovi nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa písomne podanou žalobou domáhal, aby súd určil, že pozemok s parcelným číslom o
výmere 1192 m2, zapísaný na LV č. XXX v kat. území F. G. je v podielovom spoluvlastníctve žalobcu
A. B. a žalovaného D. E., pričom spoluvlastnícky podiel každého z nich predstavuje polovicu. Svoju
žalobu odôvodnil tým, že je vlastníkom spornej nehnuteľnosti 1 v polovici, avšak nie je takto zapísaný

ako vlastník v príslušnej evidencii katastra. Jeho postavenie je neisté nielen vo vzťahu k žalovanému,
ktorý je vlastníkom spornej nehnuteľnosti v 1-ici, ale i vo vzťahu ku všetkým tretím osobám. Uviedol,
že na základe protokolu o dohode spísaného medzi ním ako kupujúcim a D. C. ako predávajúcim na
vtedajšom Miestnom národnom výbore G. zo dňa 27.4.1985 nadobudol vlastnícke právo k domu súp.
číslo XXX nachádzajúceho sa na parc. č. 11 v kat. území F. G. a zapísané na LV č. XXX a v domnení,
že mu nehnuteľnosť patrí ju užíval ako dobromyseľný držiteľ. Dodal, že on nemal vedomosť o tom,
že jeho právny predchodca nehnuteľnosti nemal majetkovo vysporiadané, preto v súlade so záujmami

zosúladenia právneho a faktického stavu formou notárskej zápisnice spolu so žalovaným nadobudli
každý v podiele 1-ice vlastníctvo k nehnuteľnosti, a to pozemok záhrada parc. č. 9/2 o výmere 678 m2.
Dodatočne zistil, že nie je vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti, nakoľko túto nadobudol žalovaný do
výlučného vlastníctva a to vydržaním.

2.1 Súd prvej inštancie rozhodol v poradí prvým rozsudkom č.k. 17C/182/2008 - 318, zo dňa 22.05.2013
a žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol, a to z dôvodu, že žalobca neuniesol dôkazné

bremeno preukazujúce jeho dobromyseľnosť a oprávnenosť držby a z splnenie podmienok pre
nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním.2.2 Voči predmetnému rozsudku bolo zo strany žalobcu podané odvolanie a Krajský súd v Nitre
rozsudkom sp. zn. 6Co/88/2014 - 394 zo dňa 11.06.2014 rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcej
časti týkajúcej sa určenia vlastníckeho práva žalovaných v 1. a 2. rade potvrdil a v ostatnej zamietajúcej

časti rozsudok súdu 1. stupňa zmenil a určil, že žalobca A. B., nar. XX.XX.XXXX, r.č. XXXXXX/
XXX, bytom C., C. XXXX/X je podielovým spoluvlastníkom nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXX
Katastrálneho odboru Okresného úradu Nitra v kat. úz. F. G. ako parc. č. 9/3 - záhrady o výmere 1.189m2
v podiele 1. Odvolací súd založil svoje rozhodnutie na závere, že právny predchodca žalovaných neb.
D. E. nesplnil podmienky vydržania stanovené Občianskym zákonníkom, teda nepreukázal nad všetky

pochybnosti vlastníctvo k spornej nehnuteľnosti.

2.3 Voči rozsudku Krajského súdu v Nitre sp. zn. 6Co/88/2014 - 394 zo dňa 11.06.2014 bolo podané
zo strany žalovaných dovolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp.zn. 8Cdo/181/2016
zo dňa 23.2.2018 zrušil rozsudok Krajského súdu v Nitre z 11. júna 2014 sp. zn. 6Co/88/2014 a
vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. Vo svojom rozhodnutí uviedol, že v rozhodnutí odvolacieho

súdu absentuje odôvodnenie, akým spôsobom vyhodnotil vykonané dokazovanie a ako mal týmto
za preukázanú dobromyseľnosť a oprávnenosť držby žalobcu, pričom dôkazné bremeno preniesol
nesprávne na stranu žalovaných.

2.4 Na základe rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Krajský súd v Nitre ako odvolací súd

rozsudok súdu prvej inštancie uznesením zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vo svojom rozhodnutí
uviedol, že je potrebné preukázať, či žalobca dostatočne preukázal splnenie zákonných podmienok pre
vydržanie vlastníckeho práva pokiaľ ide o podiel 1 spornej nehnuteľnosti parc. č. 9/3, pričom žalobca je
v zmysle intencií rozhodnutia Najvyššieho súdu povinný nielen tvrdiť ale aj preukázať, uniesť dôkazné
bremeno, z ktorých bolo možné vyvodiť záver, že bol oprávneným držiteľom spornej nehnuteľnosti a

spĺňalpodmienkunepretržitejdržbytrvajúcejpodobu10rokovažalobcamusípreukázať,žesozreteľom
na všetky okolnosti bol dobromyseľný v tom, že mu nehnuteľnosť patrí.

3.1 Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že žalobu voči žalovaným v 3. a v 4. rade
zastavuje ( I.). Žalovaným v 3. a v 4. rade priznal náhradu trov konania vo výške 100%, ktoré je povinný

zaplatiť žalobca ( II.). O výške náhrady trov bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným
rozhodnutím (III.). Ďalším výrokom súd žalobu zamietol ( IV). Žalovaným v 1. a v 2. rade priznal
náhradu trov konania vo výške 100%, ktoré je povinný zaplatiť žalobca ( V.). O výške náhrady trov bude
rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným rozhodnutím ( VI.). Svoje rozhodnutie po právnej
stránke odôvodnil ustanovením § 137 písm. c) CSP, § 134 ods. 1, § 129 ods. 1,2, § 130 ods. 1, § 132

ods. 1,2 Občianskeho zákonníka, § 138 ods. 1 zákona č. 141/1950 Zb. Občianskeho zákonníka., § 22
ods. 1, 2 zákona č. 265/1949 Zb. Po pripustení zmeny petitu na pojednávaní konanom dňa 10.06.2021
sa žalobca domáhal určenia, že žalobca je podielovým spoluvlastníkom vo veľkosti spoluvlastníckeho
podielu 1 -ica k celku nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXX pre katastrálne územie F. G. ako parcela
registra ,,C“ parc. číslo 9/3, druh pozemku záhrada vo výmere 1189 m2.

3.2 Súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že žalobca svoje spoluvlastnícke právo k podielu 1
spornej parcely nadobudol vydržaním, pričom svoje tvrdenie opiera o neperfektnú kúpnu zmluvu a to
protokol o dohode spísaný medzi ním a kupujúcim a D. C. ako predávajúcim dňa 27.4.1985 (č.l. 7),
na základe ktorej vstúpil do užívania „odkúpených“ nehnuteľností vrátane spornej parcely a taktiež svoj

nárok opieral o notársku zápisnicu N 98/97, Nz 103/97 spísanú dňa 7.4.1997 (č.l. 9), v ktorej došlo k
spoločnému vyhláseniu s D. E., že sú podielovými spoluvlastníkmi spornej parcely a to každý v jednej
polovici k celku. Dodatočne si právny predchodca žalovaných svoje vlastníctvo k spornej parcele nechal
osvedčiť notárskou zápisnicou N 9/2001, Nz 9/2001 spísanou dňa 15.1.2001 a to na Notárskom úrade
JUDr. Gabriely Rehákovej v Nitre.

3.3 V konaní považoval súd za nesporné, že žalobca vstúpil do užívania predmetnej parcely v roku
1985 a to na základe neperfektnej kúpnej zmluvy (č.l.7), keď žalobca spísal dňa 27.4.1985 ako kupujúci
s predávajúcim D. C. protokol o dohode, z ktorej vyplýva, že uzavreli medzi sebou dohodu na odkúpenie
rodinného domčeka nachádzajúceho sa v kat. území F. G., evidovaného pod sú. číslom XXX, pričom sa

dohodli na cene 47.000,-Sk za rodinný dom a záhradu. V predmetnom Protokole o dohode nebol presne
špecifikovaný pojem záhrada, čiže v čase uzavretia tohto protokolu nebolo uvedené o akú konkrétnu
záhradu sa jedná, aké je parcelné číslo záhrady, v akej výmere má byť záhrada a kde sa nachádza
táto záhrada. Súd tiež poukázal na skutočnosť, že Protokol o dohode uzatváral žalobca s predávajúcim,ktorý je označený ako D. C., t.j. osoba, ktorá predmetnú nehnuteľnosť nevlastnila z čoho vyplýva, že
menovaný nebol oprávnený na uzavretie kúpnej zmluvy, nebol oprávnený ani na spísanie protokolu
o dohode ohľadom kúpy rodinného domu a záhrady. Skutočnosť, že samotný žalobca nevedel, aké

nehnuteľnosti vlastne kupuje a čo kúpil, bolo potvrdené aj svedkom J. F., ktorý vo svojej výpovedi na
pojednávaní uviedol, že C. predával žalobcovi nehnuteľnosti, na ktoré neboli založené listy vlastníctva,
čiže predával nehnuteľnosti, ktoré mal v užívaní D. I. . Ďalej potvrdil, že žalobca kúpil tie pozemky, ktoré
v tom čase patrili a boli na mene D. I., v tom čase sa mohlo kúpiť len to, čo bolo uvedené v evidenčných
listoch. Svedok tiež potvrdil skutočnosť, že v tej dobe ešte neprebehlo dedičské konanie a nevedelo sa,

ktoré nehnuteľnosti patria D. I., o čom vedel aj žalobca.
Žalobca vydržanie predmetnej nehnuteľnosti opieral o skutočnosť, že predmetnú spornú časť
nehnuteľnosti kúpil a nerušene užíval, obhospodaroval, pričom nemal vedomosť, že právny predchodca
spornú nehnuteľnosť nemal vysporiadanú, pričom on vstúpil do jej užívania tak, ako mu to bolo pri kúpe
nehnuteľnosti ukázané a predmetnú nehnuteľnosť v takom rozsahu nerušene užíval. Vedel, že právny
predchodca žalovaných kúpil vedľa neho nehnuteľnosti zhruba tri roky po ňom a od začiatku kúpy sa ,,

rozťahoval“ na jeho pozemok a nezhody nastali potom, čo mu povedal, aby si predmetnú parcelu 9/2
rozdelili na polovicu.

3.4 Súd prvej inštancie poukázal na to, že z výpisu z pozemnoknižnej vložky D. I. číslo 207 a taktiež
aj zo samotného dedičského spisu D 2620/83 po nebohom D. I. vyplynulo, že podľa súpisu majetku

patriaceho do dedičstva po neb. D. I. patria nehnuteľnosti len v kat. úz. F. G. parc. č. 15, 16 s rodinným
domom 251 v 1-ine a iný majetok nezostal, čiže ostatné nehnuteľnosti neboli majetkovo vysporiadané a
podľa rozhodnutia, ktoré bolo vydané dňa 09.12.1983 po neb. prevzal nehnuteľnosti poručiteľov syn D.
I., ktorý sa stal vlastníkom v celosti parcely zapísanej vo vložke č. XXX parc. č. 15 s rodinným domom
súp. číslo 251 pod bodom B11/A v 4/12-inách parcelu číslo 16 a vo vložke 207 parcelu č. 16 bod B15a a

to v 1-ine. Z rozhodnutia teda nevyplýva, že by bol D. I. vlastníkom spornej parcely. Súd prvej inštancie
zdôraznil, že práve z výpisu z katastra nehnuteľností, územie F. G. bolo zistené, že parcela č. 9/2
záhrada o výmere 678 m2 patrí do podielového spoluvlastníctva K. L., K. B. a F. M., pričom sa jednalo
o parcelu č. 9 o výmere 1 259 m2, ktorú si následne žalovaný neb. D. E. osvedčil notárskou zápisnicou
Nz 9/2001 a N 9/2001, pričom vznikla novovytvorená parcela 9/3 o celkovej výmere 1259 m2.

Z dokazovania tiež vyplynulo, že právny predchodca žalovaných mal spornú parcelu kúpiť neperfektnou
kúpnou zmluvou, ktorú uzavrel na N. O. P. G. 28.2.1991 s vtedajším užívateľom tejto parcely J. K..
Jej predmetom boli nehnuteľnosti nachádzajúce sa v kat. území F. G., a to rodinný dom č. XXX, ďalej
záhradu parc. č. 9/2 o výmere 630 m2, ďalej parcela 10 o výmere 50 m2 ako zastavané plochy, parc.
č. 12/2 o výmere 106 m2 ako zastavaná plocha, parc. č. 13 o výmere 94 m2 , ako zastavaná plocha a

parc. č. 16/2 o výmere 363 m2, ako zastavaná plocha, pričom celková výmera pozemkov predstavuje
výmeru 1243 m2 a z toho poľnohospodárskej pôdy je 630 m2 a zastavaná plocha je 613 m2, pričom
sa dohodli za kúpnu cenu 30.000,-Sk.

3.5 Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, súd prvej inštancie žalobu žalobcu na určenie, že podiel

1 - ici k parc. č. 9/3 druh pozemku záhrada o výmere 1189 m2 nadobudol vydržaním zamietol z
dôvodu, že mal jednoznačne za preukázané, že žalobca nenadobudol vlastnícke právo k spornej parcele
vydržaním, nakoľko so zreteľom na všetky okolnosti nebol dobromyseľným držiteľom nehnuteľnosti. Súd
v predmetnej veci poukázal na zákon účinný v čase uzavretia zmluvy v roku 1985, ktorý jednoznačne
uvádzal, že na nadobudnutie vlastníctva k nehnuteľnosti sa vyžaduje účinnosť zmluvy, pričom zmluva

bola účinná až zaregistrovaním štátnym notárstvom, čiže vlastníctvo k nehnuteľnostiam prechádza až
registráciou zmluvy na štátnom notárstve a podľa v tom čase platného občianskeho zákonníka, táto
úprava bola odôvodnená požiadavkou právnej istoty a evidencie prevodov nehnuteľnosti, čo u žalobcu
nebolo splnené. Žalobca s právnymi nástupcami v zmysle dedičského rozhodnutia neuzavrel kúpnu
zmluvu, ktorou by si usporiadali vlastníctvo k spornej nehnuteľnosti, pričom do ich užívania vstúpil

tak, ako mu to bolo ukázané p. C. a od vtedy nehnuteľnosť aj tak užíval. Súd prvej inštancie tiež
argumentoval, že žalobca nepreukázal, že uzavrel platnú kúpnu zmluvu, pretože kúpna zmluva, od
ktorej on odvodzuje svoje právo k spornej nehnuteľnosti nemá náležitosti kúpnej zmluvy. Podľa súdu ide
len o odovzdanie nehnuteľností, ktoré by mal užívať a ktoré užíval D. I., z čoho súd mal za to, že takáto
protokolárnadohodaazároveňuhradeniekúpnejcenynepostačujeknadobudnutiuvlastníckehoprávaa

ani pokojná držba trvajúca dlhšie než 10 rokov pri neregistrovanej resp. nezavkladovanej kúpnej zmluve
nemôže viesť v žiadnom prípade k vydržaniu pozemku a to z dôvodu práve absencie dobromyseľnosti
so zreteľom na všetky okolnosti. Súd prvej inštancie zastal názor, že žalobca v predmetnom spore
nebol dobromyseľný so zreteľom na všetky okolnosti, keďže protokol o dohode nebol registrovanýštátnym notárstvom, okrem iného predmetný protokol o dohode nebol spísaný s osobou, ktorá bola
oprávnená predávať predmetné nehnuteľnosti a taktiež zo zápisnice o predbežnom vyšetrení spísané
dňa 9.12.1983 bolo zistené, že sporná parcela nie je predmetom dedičského konania, čiže predmetná

nehnuteľnosť nemohla byť ani predmetom odovzdania nehnuteľnosti na základe protokolu o dohode, z
čoho vyplýva, že žalobca nebol dobromyseľný so zreteľom na všetky okolnosti.

3.6 Zdôraznil tiež skutočnosť, že žalobca vedel, že predmetné nehnuteľnosti kupuje od nevlastníka,
čo bolo potvrdené aj výpoveďou svedka J. F. a tiež mal vedomosť, že nehnuteľnosti mal nadobudnúť

podľa dedičského rozhodnutia. Súd tiež dodal, že už v roku 1991, kedy zakúpil nehnuteľnosti právny
predchodca žalovaných pán E., obidvaja vedeli, že nadobudli nehnuteľnosť na základe neregistrovanej
kúpnej zmluvy a že je potrebné upraviť tento právny stav, čo sa snažili práve vyriešiť notárskou
zápisnicou a z tejto notárskej zápisnice jednoznačne vyplýva, že tak ako žalobca aj žalovaný vedel, že
predmetná parcela 9/2 má iného vlastníka, čiže predmetná parcela patrí do podielového spoluvlastníctva
L. K., B. K. a F. M. (parcela č. 9 o výmere 1 259 m2). Samotný žalobca v notárskej zápisnici mal záujem

nadobudnúť formou vydržania parcelu číslo 14, ktorá taktiež patrila vyššie spomínaným vlastníkom, čiže
vedel, že vlastníkom tejto parcely nie je D. I. a teda ani nepatrila D. I. a ani jeho právnym predchodcom,
z čoho jednoznačne vyplýva, že žalobca v predmetnej veci ohľadom podielu k spornej parcele nemohol
byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je podielovým spoluvlastníkom, aj keď subjektívne
mohol byť o svojom vlastníctve presvedčený. Nakoľko žalobca nepreukázal dobromyseľnosť pri vstupe

dodržby,nemoholaninadobudnúťpodielovéspoluvlastníctvokspornejparceletitulomvydržaniaapreto
súd žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.

3.7 Súd prvej inštancie vzhľadom na späťvzatie žaloby voči žalovaným v 3. a v 4. rade, konanie voči
nim zastavil, čiže stranami sporu na strane žalovaných zostali C. E. a D. E., pretože sporná parcela

je v BSM týchto žalovaných. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP
a žalovaným, ktorí boli v konaní úspešní, súd im priznal plnú náhradu trov konania.

4.1 Rozsudok súdu prvej inštancie napadol v zákonnej lehote žalobca, a to čo do výrokov IV. až VI.,
teda o zamietnutí žaloby a priznaní trov konania žalovaným v 1. a 2.rade. Uviedol, že z napadnutého

rozsudku vyplýva, že hlavným dôvodom zamietnutia žaloby bola skutočnosť, že ,,zákon účinný v čase
uzavretia zmluvy jednoznačne uvádzal, že na nadobudnutie vlastníctva k nehnuteľnosti sa vyžaduje
účinnosť zmluvy, pričom zmluva bola účinná až jej zaregistrovaním štátnym notárstvom, čo u žalobcu
nebolo splnené“, teda nedostatok registrácie zmluvy štátnym notárstvom a že ,,žalobca nepreukázal,
že uzavrel platnú kúpnu zmluvu, pretože kúpna zmluva, od ktorej on odvodzuje svoje právo k spornej

nehnuteľnosti nemá náležitosti kúpnej zmluvy“. Pokiaľ ide o titul vstupu do držby, od ktorého žalobca
odvodzuje svoju dobromyseľnosť, zdôraznil, že pri posudzovaní nadobudnutia vlastníctva vydržaním
na rozdiel od preukazovania vlastníctva nie je potrebné, aby žalobca preukazoval platný právny dôvod
nadobudnutia, ale len okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia, v čom je základný rozdiel medzi
ochranou vlastníctva a ochranou držby. V tomto smere poukázal na Uznesenie Ústavného súdu

Slovenskej republiky zo dňa 24.08.2011, sp.zn. I. ÚS 308/2011-24 a Nález zo dňa 14.11.2018, sp.zn.
II. ÚS 484/2015-46. S poukazom na túto rozhodovaciu prax žalobca konštatoval, že pre posúdenie
dobromyseľnosti pri jeho vstupe do držby nie je rozhodujúce, že titul (Protokol o dohode zo dňa 27.
4. 1985) nebol uzatvorený platne a ani to, že nebol registrovaný na štátnom notárstve. Rozhodujúce
je len to, či žalobca mohol byť objektívne presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom

nadobudol a nie, že nesplnil zákonné podmienky. V odôvodnení rozsudku konajúci súd spochybňuje
dobromyseľnosť žalobcu najmä z dôvodu absencie platnosti právneho titulu, o ktorý opiera svoju dobrú
vieru. Uviedol, že pre vydržanie časti spoluvlastníckeho podielu vo veľkosti 1/2 spornej parcely splnil
všetky zákonom vyžadované podmienky a to: faktické ovládanie veci, vôľa nakladať s vecou ako so
svojou, dobrá viera, že vec držiteľovi patrí. Tieto skutočnosti boli podľa žalobcu v konaní preukázané

okrem listinných dôkazov aj výsluchmi svedkov a práve s poukazom na tieto svedecké výpovede je
zrejmé, že žalobca uniesol dôkazné bremeno v otázke splnenia podmienky oprávnenej držby vedúce k
vydržaniu.Žalobcaďalejdodal,žespornúparcelunemuselnadobudnúťvýlučnelenodichvlastníka.Pán
C., ktorý uzatváral nie perfektnú kúpnu zmluvu na strane predávajúceho nebol skutočný vlastník alebo
držiteľ spornej parcely, ale ako vyplýva z výpovedí svedkov, najmä páni C., bol ostatnými členmi rodiny

poverený na predaj spornej parcely. Tieto skutočnosti preukazujú existenciu dobrej viery pri vstupe do
držby spornej parcely.4.2 Žalobca ďalej zdôraznil, že nesprávna výmera spornej parcely bola predmetom dokazovania, pričom
bolo jednoznačne preukázaná chyba pri vypracovaní geometrického plánu, pričom skutočná výmera
predmetnej parcely bola od počiatku 1189 m2. V čase konania bol však na príslušnom liste vlastníctva

zapísaný ako výlučný vlastník spornej parcely pôvodne žalovaný pán E. starší, pričom podkladom pre
tento zápis do katastra nehnuteľností bolo ďalšie osvedčenie o vyhlásení vyhlásenia o vydržaní vo forme
notárskej zápisnice N 9/2001, NZ 9/2001. Pôvodne žalovaný však nemohol nadobudnúť opätovne z
titulu vydržania aj druhú polovicu sporného pozemku patriaceho žalobcovi, a to z dôvodu nesplnenia
zákonných podmienok vydržania. Naopak žalobca pre vydržanie časti spoluvlastníckeho podielu spornej

parcely splnil všetky zákonom vyžadované podmienky na nadobudnutie vlastníckeho práva. Zdôraznil,
že žalobca svoju dobrú vieru nemusí preukazovať, lebo aj pochybnostiach platí, že držba je oprávnená.
Záverom navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe v
celom rozsahu vyhovie a súčasne priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

5. Žalovaný v 1. a 2. rade sa písomne vyjadrili k odvolaniu žalobcu a uviedli, že s rozhodnutím súdu

prvej inštancie súhlasia a považujú ho za vecne správne.

6. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací ( § 34 zák.č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ďalej
len „CSP“) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 CSP a § 380 ods. 1 CSP) a viazaný skutkovým
stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 383 CSP) prejednal vec bez nariadenia pojednávania s

verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 219 ods. 3 CSP a
po prejednaní veci dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne a odvolanie
žalobcu nie je dôvodné. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o
zamietnutí žaloby ( IV) a výrokoch o trovách konania ( V., VI.) ako vecne správny podľa § 387 ods. 1
CSP potvrdil.

7. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

8. Odvolací súd rozhodujúc o odvolaní podanom žalobcom, preskúmal napadnutý rozsudok, konanie,

ktoré mu predchádzalo, ako aj dôvody odvolania a skonštatoval, že súd prvej inštancie vykonal
dostatočné dokazovanie, dôkazy správne vyhodnotil a vec po právnej stránke správne posúdil a jeho
závery majú oporu vo vykonanom dokazovaní. Následne vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom, s
ktorým sa odvolací súd stotožnil, a preto ho v celom rozsahu, vrátane výroku o trovách konania podľa
§ 387 ods. 1 CSP potvrdil. Zároveň odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie napadnutý

rozsudok aj podrobne a v dostatočnej miere po skutkovej i právnej stránke odôvodnil.

9. Súd prvej inštancie zamietol žalobu z dôvodu nepreukázania splnenia podmienok vydržania k spornej
nehnuteľnosti zo strany žalobcu a to z dôvodu, že zákon v čase uzavretia zmluvy jednoznačne vyžadoval
nanadobudnutievlastníctvaknehnuteľnostijejzaregistrovanieštátnymnotárstvom,čoužalobcunebolo

splnené a druhým dôvodom bolo, že žalobca nepreukázal, že uzavrel kúpnu zmluvu, pretože spornú
nehnuteľnosť kupoval od nevlastníka s tým, že kupované nehnuteľnosti neboli žiadnym spôsobom
špecifikované, a preto nemohol byť dobromyseľným vlastníkom.

10.Odvolacísúduvádza,žesanestotožňujestýmprávnymzáveromsúduprvejinštancie,žekvydržaniu

spornej nehnuteľnosti zo strany žalobcu nemohlo dôjsť z dôvodu, že sa v danom období vyžadovalo
na nadobudnutie vlastníctva k nehnuteľnosti zaregistrovanie kúpnej zmluvy štátnym notárstvom a táto
podmienka nebola splnená. V tomto smere odvolací súd musí súhlasiť s odvolacou námietkou žalobcu,
že len samotný nedostatok registrácie kúpnej zmluvy štátnym notárstvom nespôsobuje nemožnosť
vydržania.

Odvolací súd poukazuje na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 484/2015 zo dňa 14.
11. 2018:
Na pojem oprávnenej držby, ktorá je podmienkou vydržania sa vyvinuli dva v podstate protichodné
právne názory. Prvý právny názor akcentuje fakticitu a pocit neškodenia. Tento názor vychádza z
definície podľa dobového stanoviska najvyššieho súdu sp. zn. Cpj 51/84 (R 45/86), podľa ktorého

„dobrá víra je přesvědčení nabyvatele, že nejedná bezprávně, když si např. přisvojuje určitou věc.
Jde tedy o psychický stav, o vnitřní přesvědčení subjektu, které samo o sobě nemůže být předmětem
dokazování. Předmětem dokazování mohou být skutečnosti vnějšího světa, jejichž prostřednictvím
se vnitřní přesvědčení projevuje navenek, tedy okolnosti, z nichž lze dovodit přesvědčení nabyvateleo dobré víře, že mu věc patří (§ 132a odst. 1 o.z.). Navrhovatel, který se dovolává ochrany podle
ustanovení § 132 o.z. musí (mimo jiné) tvrdit okolnosti, z nichž bude vyplývat dobrá víra; její existenci
však samu o sobě prokazovat nebude. V tomto směru má však povinnost dokazovat uvedené okolnosti

a snáší v důsledku toho nepříznivé následky nesplnění této povinnosti. Okolnostmi, které budou svědčit
pro závěr o existenci dobré víry, budou zpravidla okolnostmi týkající se právního důvodu nabytí a
svědčící o poctivosti nabyvatele. Na rozdíl od prokazování vlastnictví nebude třeba, aby prokazoval
platný právní důvod nabytí, řádný přechod vlastnictví, ale jen okolnosti svědčící o poctivosti nabytí. V tom
je základní rozdíl mezi ochranou vlastnictví a ochranou držby.“. Z praktického hľadiska možno uviesť, že

dobové vzory právnych podaní pre občanov (Handl, V. a kol. Bratislava : Obzor, 1987, s. 146.) priamo
predpokladali, že vydržanie slúži na nápravu formálnych chýb prevodov nehnuteľností.
Na tento právny názor v polovici deväťdesiatych rokov explicitne nadväzuje rozhodnutie, judikát
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 117/94 (R 44/96): «K oprávnenej držbe (pozemkov)
došlo... po dohode o ich kúpe, o ktorej súdy nemali pochybnosti. Skutočnosť, že nedošlo k perfektnej,
teda k platnej kúpnej zmluve, na posudzovanie oprávnenosti tejto držby to nemalo podstatný vplyv.

Platnosť nadobúdacieho právneho titulu je rozhodujúci len pri prevode vlastníctva na základe právneho
úkonu.
O takúto formu nadobudnutia vlastníctva v prejednávanej veci však nešlo, ako na to správne
poukázal už odvolací súd, ale nadobúdacím titulom bolo vydržanie. Pri posudzovaní nadobudnutia
vlastníctva vydržaním môže byť prípadný iný úkon ohľadne spornej veci iba okolnosťou, svedčiacou o

dobromyseľnosti (bona fidae) držiteľa veci. Na rozhodné okolnosti pre vydržanie vlastníctva poukázala
aj konštantná judikatúra súdov ešte pred účinnosťou novely Obč. zákonníka - zák. č. 509/1991 Zb.
konštatovaním,že„Narozdielodpreukazovaniavlastníctvanebudetreba,abynadobúdateľpreukazoval
platný právny dôvod nadobudnutia - riadny prechod vlastníctva, ale len okolnosti svedčiace o poctivosti
nadobudnutia, v tom je základný rozdiel medzi ochranou vlastníctva a ochranou držby“.

Podľa druhého, konkurenčného právneho názoru sú súčasťou všetkých okolností, na ktoré je pri
dobromyseľnosti potrebné brať zreteľ, aj takpovediac kultúrne známe (ako súčasť všeobecného
rozhľadu) právne podmienky prevodu nehnuteľností. Na základe takýchto kritérií si z objektívneho
hľadiska dospelý človek nemôže myslieť, že nehnuteľnosť možno previesť ústnym spôsobom, prípadne
bez účasti úradov, a to ani uprostred sedemdesiatych rokov. Tento názor sa môže zdať paradoxný,

kontraintuitívny, popierajúci účel vydržania: Aký účel by malo vydržanie, ak by bola uzavretá písomná
zmluva a následne riadne registrovaná? Avšak aj takéto náročnejšie vydržanie môže prakticky slúžiť
napríklad na vydržanie susediacich pozemkov, ktoré sú dobromyseľne užívané ako vlastné, pretože
sa držiteľ domnieva, že boli tiež prevedené a zavkladované (tzv. putatívny titul vydržania). Takéto
vydržanie tiež môže hojiť právne vady predchádzajúcich vlastníkov. Taktiež môže nastať situácia, že

kupujúci splnil všetky svoje povinnosti, splnomocnil advokáta, ktorý nedovŕšil registráciu. Z hľadiska
držby tieto požiadavky možno ešte vysvetliť tým, že zmluva a registrácia nie sú podmienkou vydržania,
ale podmienkou oprávnenej držby môže byť aj vedomosť o zmluve a registrácii (o titule). Na držiteľa sa
tu nedívame optikou práva, ale dívame sa očami držiteľa na objektívne právo. Súčasťou skutkovosti –
fakticity – oprávnenosti držby nie je objektívne právo, resp. predpisy samotné, ale snaha právo dodržať.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa okolo roku 2010 rozhodnutiami sp. zn. 4 Cdo 283/2009 (R
73/2015), 4 Cdo 361/2012 (R 74/2015), 5 Cdo 49/2010, 3 Cdo 97/2009, 3 M Cdo 7/2010, 3 M Cdo
8/2010 a sp. zn. 6 M Cdo 5/2010 priklonil k právnemu názoru, že súčasťou všetkých okolností, na
ktoré je pri dobromyseľnosti potrebné brať zreteľ, sú aj ťažiskové právne formy. Podľa R 73/2015
oprávneným držiteľom nehnuteľnosti, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom,

že je jej vlastníkom, nemôže byť ten, kto do jej držby vstúpil za účinnosti Občianskeho zákonníka v
znení do 31. decembra 1991 na základe zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ktorá nebola registrovaná
štátnym notárstvom v zmysle zákona č. 95/1963 Zb. o štátnom notárstve a o konaní pred štátnym
notárstvom (notársky poriadok) v znení neskorších predpisov. Podľa R 74/2015 oprávneným držiteľom
nehnuteľnosti, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že je jej vlastníkom, nemôže

byť ten, kto do jej držby vstúpil za účinnosti Občianskeho zákonníka v znení do 31. decembra 1991 na
základe zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ktorá nebola uzatvorená v písomnej forme.
Z prehľadu vývoja vydržania vyplýva, že najvyšší súd, ako aj literatúra sa prikláňajú k výkladu, podľa
ktorého možno do podmienok oprávnenej držby zahrnúť aj snahu držiteľa o dodržanie dobových
základných právnych požiadaviek.

Treba ďalej uviesť, že z už označených rozhodnutí najvyššieho súdu (bod 44) nijako nevyplýva, na
základe akých úvah došlo k pomerne radikálnej zmene judikatúry pri posudzovaní otázky nadobudnutia
vlastníckehoprávaknehnuteľnostiamvydržaním,atovporovnanísoskoršoujudikatúrou(body41a42).Ústavný súd je toho názoru, že za ústavne konformný treba považovať skorší výklad, ktorého podstata
vyplýva z veci sp. zn. 3 Cdo 117/94.
Pri poskytovaní súdnej ochrany v súvislosti s nadobúdaním vlastníckeho práva vydržaním treba za

podstatu a zmysel základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods.
1 listiny, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako
aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru považovať taký výklad § 134
Občianskeho zákonníka, ktorý podporuje zákonnú intenciu uviesť do súladu dlhodobý faktický stav
nepretržitej držby oprávneným držiteľom (ktorý je po stanovenú dobu objektívne presvedčený o svojom

domnelom vlastníckom práve) so stavom vlastníckym. A contrario, výklad, ktorý túto možnosť vylučuje,
resp. ju obmedzuje podstatným spôsobom, nemôže byť považovaný za ústavne konformný.
Ústavný súd zdôrazňuje, že taký výklad § 134 v spojení s § 130 Občianskeho zákonníka, ktorý vo svojich
dôsledkoch v značnom rozsahu a podstatným spôsobom vylučuje možnosť nadobudnutia vlastníckeho
práva k pozemku vydržaním, treba považovať jednoznačne za neprípustne reštriktívny, nerešpektujúci
podstatu a zmysel zákonného inštitútu vydržania, a teda za ústavne neakceptovateľný.“

11.Odvolacísúddodáva,žejenepochybné,žezákonvkritickomčasevyžadovalkprevoduvlastníckeho
právaknehnuteľnostipopripísomnejformeprávnehoúkonuspravidlaajjejregistráciuvtedajšímštátnym
notárstvom. Registrácia mala konštitutívny význam a vlastnícke právo sa nadobúdalo momentom
registrácie. Ak by sa však malo postupovať podľa „právnych skutočností, ktoré majú za následok

nadobudnutie veci“, potom by držiteľ mohol byť dobromyseľný len vtedy, ak by písomná zmluva
o nadobudnutí nehnuteľnosti bola registrovaná na štátnom notárstve. Držiteľ by teda mohol byť
dobromyseľný len v prípade, ak by postupoval podľa zákona, teda ak by existovala platná kúpna zmluva
a bola by registrovaná a išlo by predsa vždy o nadobudnutie vlastníckeho práva na základe právneho
úkonu uzavretého v súlade so zákonom. Tak ako uviedol Ústavný súd v citovanom náleze, uvedené by

bolo potom v rozpore so zmyslom a účelom § 130 ods. 1 a § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

12. S druhou zásadnou odvolacou námietkou žalobcu, podľa ktorej je nesprávne posúdenie súdu prvej
inštancie, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno v otázke splnenia podmienky oprávnenej držby danej
parcely, sa odvolací súd nestotožnil.

13. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že protokol o dohode nebol spísaný s osobou, ktorá bola
oprávnená predávať predmetné nehnuteľnosti a zároveň nehnuteľnosti , t.j. parcely, ktoré mal žalobca
kúpiť neboli žiadnym spôsobom špecifikované. Z dokazovania nesporne vyplynulo, že žalobca vedel,
že nehnuteľnosti kupuje od nevlastníka D. C., ktorý bol zaťom pôvodného vlastníka, v tom čase už

nebohého D. I., po ktorom sa viedlo dedičské konanie D 2620/83. Z rozhodnutia D 2620/83 zo dňa
9.12.1983 vyplynulo, že nehnuteľnosti po neb. prevzal poručiteľov syn D. I., ktorý sa stal vlastníkom
parcely zapísanej vo vložke č. XXX parc. č. 15 s rodinným domom súp. číslo XXX pod bodom B11/A v
4/12-inách, v EN parcelu číslo 16 a vo vložke 207 parcelu č. 16 bod B15a a to v 1-ine. Z dokazovania tiež
vyplynulo, že podľa výpisu z katastra nehnuteľností LV č. XXX, kat.územie F. G., parcela č. 9/2 záhrada

o výmere 678 m2 patrila do podielového spoluvlastníctva K. L., K. B. a F. M., pričom sa jednalo o parcelu
č. 9 o výmere 1 259 m2. Je teda zrejmé, že ani právni predchodcovia žalobcu nemali majetkovoprávne
vysporiadané nehnuteľnosti, ktoré užíval D. I., pričom parcela č. 9 bola vedená na úplne iných vlastníkov.

14. V skutočnosti teda žalobca ako kupujúci s D. C. ako predávajúcim podľa Protokolu o dohode si

vzájomne dohodli odkúpenie rodinného domčeka so súp.č. XXX spolu so záhradou a to za kúpnu cenu
47 000 Sk, ktorá bola aj vyplatená. Predmetný predaj sprostredkovával starosta J. F., ktorý potvrdil, že
žalobca vedel, že D. C. nie je skutočným vlastníkom, pričom pozemky, ktoré mal kúpiť, mu priamo na
mieste mal ukázať pán C.. Uviedol tiež, že v tom čase ešte neprebehlo dedičské konanie a nevedelo
sa ktoré nehnuteľnosti patria do dedičstva po neb. D. I.. Žalobca teda pri kúpe týchto nehnuteľností mal

jednak vedomosť, že D. C. nie je vlastníkom a mal tiež vedomosť, že kupované nehnuteľnosti nie sú
nijako špecifikované a po ukončení dedičského konania je potrebné si ich vysporiadať. Pokiaľ žalobca,
resp. jeho právni predchodcovia pre neznalosť zákona nevedeli, že zmluva má byť registrovaná, ide o
ospravedlniteľný právny omyl. Nie je však možné očakávať pri bežnej opatrnosti , že žalobca, ktorý mal
nadobudnúť nehnuteľnosti síce písomnou dohodou ( v roku 1985), avšak od nevlastníka, nevedel, že

je potrebné uzatvoriť riadnu kúpnu zmluvu s dedičom predmetných nehnuteľností, keď už pri spisovaní
Protokolu o dohode vedel, že je to len dohoda, ktorá nie je uzatvorená so skutočným vlastníkom
a následne preto bude musieť uzavrieť riadnu kúpnu zmluvu. Pokiaľ ide o spornú nehnuteľnosť, túto
žalobca nemal v dlhodobej nerušenej a pokojnej držbe, pretože už od roku 1991 ho v tejto držbe rušilpôvodne žalovaný E. B., ktorý sa tiež považoval za vlastníka spornej parcely. Je pochybnosť aj v tom, či
vôbec žalobca mohol považovať za vlastníka spornej parcely, lebo keby bol nesporne presvedčený, že
kúpil celú parcelu, nemal by dôvod sa o ňu deliť s pôvodne žalovaným E.. Spravidla je síce rozhodujúce,

čidržiteľzadržanúveczaplatildohodnutúsumu,prípadneposkytolinédohodnutéplnenie,avšakvdanej
veci nebolo nesporne preukázané, či aj sporná parcela mala byť predmetom Protokolu o dohode.

15. Žalobca jednoznačne v konaní neuniesol dôkazné bremeno týkajúce sa vydržania spornej parcely,
pretože vo svojich výpovediach uvádzal, že kúpil od pána C. aj celú parcelu 9/2 a túto takto po kúpe aj

celú užíval, následne pôvodne žalovaný E. B. kúpil susedné nehnuteľnosti ( rodinný dom s pozemkami)
3 roky po ňom a ako uviedol sám žalobca „začal sa rozťahovať aj na jeho pozemok“. Samotný žalobca
navrhol žalovanému E., aby si spornú polovicu rozdelili na polovicu, čoho výsledkom bola zápisnica
o vydržaní vlastníckeho práva N 98/97, okrem iných aj k spornej nehnuteľnosti, ktorú navrhovatelia tohto
úkonu nadobudli do podielového spoluvlastníctva v pomere 1 k celku, avšak z dôvodu nesprávneho
vyhotovenia geometrického plánu, táto nehnuteľnosť nebola zapísaná na listy vlastníctva strán sporu.

Žalobca si teda odporoval vo svojich vyjadreniach, keď najskôr tvrdil, že nadobudol do vlastníctva celú
parcelu 9/2 na základe Protokolu o dohode a na druhej strane súhlasil s tým, aby pôvodne žalovaný
tiež nadobudol vlastníctvo k uvedenej parcele v podiele 1/2. Žalobca si bol zrejme vedomý skutočnosti,
že jeho údajné vlastnícke právo k spornej parcele nie je žiadnym spôsobom preukázateľné, keďže
jednotlivé parcely, ktoré mal nadobudnúť od D. C. neboli uvedené ani v Protokole o dohode a dokonca

v uvedenom rozsahu neboli ani predmetom dedenia po D. I.. Z výpovedí svedkov ( napr. svedkyňa N. F.
– C., sestra pôvodného vlastníka D. I.) tiež vyplynulo, že časť spornej parcely užívala rodina Q. ( právni
predchodcovia žalovaného ), ktorá bývala v prednom dome, preto je otázne na základe čoho ( akého
právneho titulu) a v akom rozsahu sa chopili držby aj právni predchodcovia strán sporu.

16. Ako už bolo uvedené vyššie, do podmienok oprávnenej držby možno zahrnúť aj snahu držiteľa
o dodržanie dobových základných právnych požiadaviek. V danom prípade k spísaniu predmetného
Protokolu o dohode došlo až v roku 1985, pričom v uvedenom období už nadobúdateľ nehnuteľností
pre bežnej miere opatrnosti musel mať minimálne vedomosť, že sa vyžaduje písomná kúpna zmluva
uzatvorenásvlastníkomdanejveci,akoajsuvedením(špecifikáciou)toho,akúnehnuteľnosťnadobúda

dovlastníctva. Vzhľadomktomu,žežalobcaskutočnenepreukázal,žejeoprávnenýmdržiteľomspornej
parcely, teda neboli splnené všetky podmienky pre vydržanie danej nehnuteľnosti, odvolací súd dospel
k záveru, že súd prvej inštancie správne žalobu zamietol.

17. Na základe vyššie uvedeného, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku

o zamietnutí žaloby ( IV.) a výrokoch o trovách konania ( V., VI.) potvrdil, s poukazom na ust. § 387 ods.
1 CSP ako vecne správny.

18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ustanovenia § 396
ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovaným v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov tohto

odvolacieho konania voči žalobcovi nepriznal, pretože im v tomto odvolacom konaní nevznikli žiadne
trovy konania.

19. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).