Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Sunday, October 15, 2023

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Tdo/59/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3120010225
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 10. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Bargel
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2023:3120010225.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Martina Bargela, a sudcov JUDr.
Patrika Príbelského, PhD. a JUDr. Emila Klemaniča na neverejnom zasadnutí konanom 16. októbra
2023 v Bratislave v trestnej veci obvineného O. K. pre zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm.
b) Trestného zákona a iné, o dovolaní obvineného proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn.
23To/2/2023, z 20. februára 2023 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolanie obvineného O. K. o d m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Trenčín, sp. zn. 8T/12/2020, z 18. októbra 2022 v spojení s uznesením
Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 23To/2/2023, z 20. februára 2023 bol obvinený O. K. uznaný za
vinného zo spáchania zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona s
poukazom na § 139 ods. 1 písm. i) Trestného zákona, ktorého sa dopustil na skutkovom základe

podrobne rozvedenom vo výrokovej časti citovaného rozsudku.

Za to bol obvinenému uložený podľa § 189 ods. 2, § 47 ods. 2, § 43, § 41 ods. 2; § 38 ods. 2, ods. 4, ods.
8, § 37 písm. m) Trestného zákona úhrnný ďalší trest odňatia slobody vo výmere 20 (dvadsať) rokov
a 12 (dvanásť) dní; pričom na výkon trestu odňatia slobody bol podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného
zákona zaradený do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Obvinený O. K. podal prostredníctvom obhajkyne proti uzneseniu odvolacieho súdu dovolanie, a to
s poukazom na údajné naplnenie dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku
[rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom
použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd
nemôže skúmať a meniť]. Na žiadosť obvineného k podanému dovolaniu obhajkyňa predložila doplnenie

dovolania, ktoré bez ďalšieho rozšíril o domnelo naplnený dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku [zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu].

V súvislosti s uplatnenými dovolacími dôvodmi obvinený v podstate namietal:
- zásadným spôsobom bolo porušené jeho právo na obhajobu;
- odvolací súd nenapravil pochybenia vytýkané ním podaným odvolaním;

- rozsudok súdu prvého stupňa je založený na nesprávnom právnom posúdení, ku ktorému dospel
nesprávnym hodnotením dôkazov, čo následne viedlo k nesprávnej aplikácii ustanovení Trestného
zákona vo výroku o vine a vo výroku o treste;
- obvinený namietal i rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne, ktorý nenapravil odvolaním vytýkané
pochybenia súdu prvého stupňa;
- Okresný súd Trenčín nesprávne vyhodnotil výsluch (svedkyne) poškodenej B. Z., výsluchy svedkov N.

A. a B. A., ďalej i vecné a listinné dôkazy;- súd prvého stupňa bol podľa názoru obvineného viazaný aj nesprávnym právnym názorom v
predchádzajúcom rozhodnutí odvolacieho súdu, sp. zn. 23To/97/2021, zo 6. decembra 2021;
- zodpovedané neboli ani všetky právne otázky potrebné pre uznanie viny dovolateľa vo výroku o vine,

predovšetkým otázka, či je jeho vina jednoznačne a nepochybne preukázaná za situácie absencie
priameho vecného dôkazu, dvoch listov a rozporných sprostredkovaných výpovedí svedkov;
- odvolací súd sa žiadnym spôsobom právne nevysporiadal s námietkami obvineného uvedenými v
odvolaní a ako nedôvodné ho zamietol;
- skôr uvádzaným mu malo byť porušené právo na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie a na

riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako neoddeliteľnú súčasť týchto práv;
Domáhal sa preto, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil uznesenie odvolacieho súdu, sp. zn.
23To/2/2023, z 20. februára 2023, ktorým zamietol jeho odvolanie, súčasne zrušil rozsudok súdu prvého
stupňa, sp. zn. 8T/12/2020, z 18. októbra 2022 vo výroku o vine, výroku o treste a Okresnému súdu
Trenčín prikázal, aby vec znova prerokoval a rozhodol.

K dovolaniu sa vyjadril prokurátor v podstate takto:
„Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku vidí odsúdený v nesprávnom
právnom posúdení skutku, ku ktorému dospel súd podľa jeho názoru nesprávnym hodnotením dôkazov,
čo následne viedlo k nesprávnej aplikácií ustanovení Trestného zákona vo výroku o vine a treste
odsúdeného. Poukazuje pritom podľa jeho názoru na nesprávne vyhodnotenie výsluchu svedka

poškodenej B. Š., ktorá je podľa názoru odsúdeného nevierohodná, pričom poukázal, na podľa jeho
názoru, rozpory vo výpovediach svedkov, ktoré tieto okolnosti v súhrne viedli k nesprávnemu právnemu
záveru súdov a uznaniu viny odsúdeného. Odvolací súd postupoval dôvodne zákonne, keď odvolanie
proti rozsudku Okresného súdu Trenčín, sp. zn. 8T/12/2020, z 18. októbra 2022, právoplatným 20.
februára 2023, zamietol.

Vykonaným dokazovaním v predmetnej trestnej veci bolo spáchanie žalovaného skutku nepochybne
preukázané výpoveďou poškodenej, ktorá vypovedala konzistentne od samého začiatku trestného
stíhanie. Jej výpoveď je podporená viacerými v konaní vykonanými dôkazmi. Jednak je to výpoveď
svedkov B. A. a N. A. a jednak obsah listov, ktorý adresovala poškodená obžalovanému ako odpoveď na
jeholisty.ZvýpovedepracovníkovÚstavunavýkontrestuodňatiaslobodyaÚstavunavýkonväzbyIlava

jednoznačne vyplynulo, že listy obžalovaný poškodenej skutočne v danom čase písal, o čom existujú
záznamy. Tiež uviedli, že mohol posielať aj súkromnú poštu, ktorá sa špeciálne neeviduje. Okresný
súd správne vyhodnotil aj to, že na spáchanie skutku vydierania mal obžalovaný dôvod a motív, keďže
poškodená odmietla vziať na seba vinu za spáchanie zločinu lúpeže, ktorý ona nespáchala a pre ktorý
trestný čin bol obžalovaný v čase skutku už odsúdený na dlhodobý trest odňatia slobody. Znalkyňa z

odboru psychológia, odvetvie klinická psychológia dospelých sa dostatočným spôsobom zaoberala a
ďalšími dôvodmi a motívom trestného konania obžalovaného, keď konštatovala, že obžalovaný trpel
pocitom zneváženia a oklamania zo strany jeho družky, ktorá mu zatajila umiestnenie syna do ústavnej
starostlivosti. Rovnako bol frustrovaný z toho dôvodu. že jeho družka si našla novú známosť, zatiaľ čo
on vnímal ich vzťah ako perspektívny aj do budúcna a táto predstava sa mu postupne začala rúcať.

Prekvapením pre neho bola aj výška trestu, s ktorou osobne nerátal a až s odstupom času si bol
schopný uvedomiť následky. Tvrdeniu obžalovaného spočívajúcemu v tom, že skutok vydierania mal
byť vymyslený poškodenou, ako pomsta nenasvedčuje žiadny v konaní vykonaný dôkaz. Práve naopak,
poškodená tento skutok ani nešla sama iniciatívne ohlásiť na polícii, vypovedala o ňom, až keď bola
vypočúvaná v súvislosti s krivým obvineným obžalovaného. Rovnako tvrdenia obžalovaného k užívaniu

omamných látok poškodenej v čase skutku, ktorý by malo zásadnejší vplyv na výpoveď poškodenej,
neboli v konaní preukázané. Ťažisko výhrad dovolateľa sa sústreďuje na hodnotiacu aktivitu odvolacieho
súdu k vykonaným dôkazom, ku ktorej zaujíma kritický postoj, nestotožňuje sa s ňou a spochybňuje ju,
pričom skutkový stav veci interpretuje vlastným spôsobom a dožaduje sa svojho hodnotenia dôkazov
ako aj rozsahu dokazovania, čo sú však vo svojom súhrnne všetko námietky, ktoré pre svoj skutkový

charakternespĺňajúanijedenzdovolacíchdôvodov,apretodovolacísúdknimnemôženijakoprihliadať,
pretože je viazaný správnosťou a úplnosťou zisteného skutkového stavu súdmi prvého a druhého stupňa
a ich závery nemôže skúmať, meniť ani dopĺňať.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhujem, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
odsúdenéhoO.K.podľa§382písm.c)Trestnéhoporiadkuodmietol,pretožejezrejmé,ženiesúsplnené

dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku“
+ + +Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd (§ 377 Trestného poriadku) skúmal procesné
podmienky pre jeho podanie a zistil, že dovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu (§ 368
ods. 1, ods. 2 písm. h) Trestného poriadku), osobou oprávnenou na jeho podanie (§ 369 ods. 2 písm.

b) Trestného poriadku), prostredníctvom obhajcu (§ 373 ods. 1 Trestného poriadku), v zákonnej lehote
(§ 370 ods. 1 Trestného poriadku), na príslušnom súde (§ 370 ods. 3 Trestného poriadku), že spĺňa
obligatórne obsahové náležitosti (§ 374 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku), že obvinený pred jeho
podaním využil svoje právo podať riadny opravný prostriedok, o ktorom bolo rozhodnuté (§ 372 ods. 1
Trestného poriadku) a zistil, že dovolanie obvineného je treba odmietnuť, pretože je zrejmé, že nie sú

splnené dôvody dovolania podľa § 371 a nasl. Trestného poriadku.

Najvyšší súd poznamenáva, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Nielen z označenia tohto
opravného prostriedku ako mimoriadneho, ale predovšetkým zo samotnej úpravy dovolania v Trestnom
poriadku je zrejmé, že dovolanie nie je určené na nápravu akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých
najzávažnejších, mimoriadnych, procesných a hmotnoprávnych chýb. Tie sú ako dovolacie dôvody

taxatívne uvedené v ustanovení § 371 ods. 1 Trestného poriadku, pričom v porovnaní s dôvodmi
zakotvenými v Trestnom poriadku pre zrušenie rozsudku v odvolacom konaní sú koncipované podstatne
užšie. Dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená. Predstavuje tak
výnimočný prielom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a
právnej istoty. Preto sú možnosti podania dovolania, vrátane dovolacích dôvodov, striktne obmedzené,

aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia riadna
opravná inštancia a dovolanie nebolo chápané ako „ďalšie odvolanie“.

Čo sa týka viazanosti dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené v zmysle § 385
ods. 1 Trestného poriadku k tomu treba poznamenať, že táto sa týka vymedzenia chýb napadnutého

rozhodnutiaakonania,ktorémupredchádzalo(§374ods.1Trestnéhoporiadku)anieprávnychdôvodov
dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich hodnotenia
podľa § 371 Trestného poriadku. Zjednodušene povedané, podstatné sú vecné argumenty uplatnené
dovolateľom a nie ich subsumpcia (podradenie) pod konkrétne ustanovenia § 371 Trestného poriadku.
Z toho vyplýva, že v prípade, ak chybám vytýkaným v dovolaní v zmysle § 374 ods. 1 Trestného

poriadku nezodpovedá dovolateľom označený dôvod dovolania podľa § 371 Trestného poriadku a ani
iný dôvod dovolania uvedený v tomto ustanovení, dovolací súd dovolanie odmietne podľa § 382 písm.
c) Trestného poriadku, alebo zamietne podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku bez toho, aby zisťoval
inú chybu napadnutého rozhodnutia alebo konania, ktorá by zodpovedala právnemu dôvodu dovolania
označenému dovolateľom v zmysle § 374 ods. 2 Trestného poriadku.

Akaledovolacísúdzistíchyburozhodnutiaalebokonania,vecnešpecifikovanúdovolateľompodľa§374
ods. 1 Trestného poriadku, ktorej pri jej správnej právnej (procesnej) kvalifikácii zodpovedá iný právne
uplatniteľný dôvod dovolania, než ktorý dovolateľ uviedol v dovolaní v zmysle § 374 ods. 2 Trestného
poriadku, dovolací súd dovolaniu vyhovie postupom podľa § 386 a nasledujúcich ustanovení Trestného

poriadku a zistenú chybu vo výroku svojho rozsudku podradí pod dovolací dôvod zodpovedajúci zákonu
(viď k tomu bližšie uznesenie najvyššieho súdu, sp. zn. 2Tdo/30/2011, zo 16. augusta 2011, publikované
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 120/2012).

Námietky obvineného sú hlavne skutkového charakteru, keď atakuje najmä nesprávne hodnotenie

dôkazov súdmi nižšieho stupňa. Najvyšší súd preto pripomína, že na základe dovolania podaného
obvineným sa skutkovým stavom nie je oprávnený zaoberať.

Najvyššiemu súdu je zrejmé aj to, že s dovolacími námietkami obvineného sa vo svojich rozhodnutiach
Okresný súd Trenčín, sp. zn. 8T/12/2020, z 18. októbra 2022 a Krajský súd v Trenčíne, sp. zn.

23To/2/2023, z 20. februára 2023 vysporiadali. Rovnako odvolacie námietky boli v podstate totožné ako
tie uplatnené v dovolaní. Najvyšší súd sa nižšie venuje len najpodstatnejším tvrdeniam obvineného, ale
summa summarum opakuje už správne závery prijaté vo vyššie citovaných rozhodnutiach súdov nižších
stupňov.

Najvyšší súd v tejto súvislosti pre prehľadnosť ešte stručne zrekapituluje procesný dej predchádzajúci
podaniu dovolania:OkresnýsúdTrenčínrozsudkom(prvýmvporadí),sp.zn.8T/12/2020,z10.septembra2021obvineného
O. K. v bode 1/ uznal za vinného zo spáchania prečinu krivého obvinenia podľa § 345 ods. 1 Trestného
zákona a v bode 2/ ho oslobodil spod obžaloby pre zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. b)

Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. i) Trestného zákona, pretože nebolo dokázané, že
sa stal skutok, pre ktorý bol stíhaný. Na podklade odvolania prokurátorky Krajský súd v Trenčíne podľa
§ 321 ods. 1 písm. b), písm. c), ods. 2, ods. 3 Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok vo výroku
o oslobodení obžalovaného pre trestný čin podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona s
poukazom na § 139 ods. 1 písm. i) Trestného zákona a vo výroku o treste. Podľa § 322 ods. 1 Trestného

poriadku vec zároveň vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Okresný súd Trenčín po zrušení a vrátení veci, druhým rozsudkom, sp. zn. 8T/12/2020, z 18. októbra
2022 uznal obvineného O. K. za vinného zo spáchania zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2
písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. i) Trestného zákona. Krajský súd jeho
odvolanie zamietol ako nedôvodné.

K dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak bolo zásadným spôsobom
porušené právo obvineného na obhajobu.

Obvinený vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. l písm. c) Trestného poriadku
argumentoval len samotným označením tohto dôvodu a námietkou nedostatočného odôvodneniu
uznesenia odvolacieho súdu, ktorý nenapravil ním vytýkané pochybenia.

Právo na obhajobu tak, ako je zakotvené v článku 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, v článku 40
ods. 3 Listiny základných práv a slobôd i v článku 6 ods. 3 písm. b), písm. c), písm. d) Dohovoru a v
neposlednom rade v ustanovení § 2 ods. 9 Trestného poriadku treba chápať ako vytvorenie podmienok
pre úplné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov,
činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Právo na obhajobu patrí

k základným atribútom spravodlivého procesu, keďže zabezpečuje aj rovnosť zbraní medzi obvineným
na jednej strane a prokurátorom na druhej strane. Zmyslom tohto práva je zaručiť ochranu zákonných
záujmov a práv osoby, proti ktorej sa konanie vedie, pretože aj bezchybné rešpektovanie práva na
obhajobu, je dôležitým predpokladom vydania zákonného a spravodlivého rozhodnutia.

Jednou zo základných zásad trestného konania je aj zásada práva na obhajobu, vyjadrená v ustanovení
§ 2 ods. 9 Trestného poriadku. Právo na obhajobu je zakotvené v čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky, v čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a tiež v čl. 6 ods. 3 písm. b), písm. c),
písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Právo na obhajobu patrí k základným
atribútom spravodlivého procesu, keďže zabezpečuje aj rovnosť zbraní medzi obvineným na jednej

strane a prokurátorom na druhej strane. Zmyslom tohto práva je zaručiť ochranu zákonných záujmov
a práv osoby, proti ktorej sa konanie vedie, pretože bezchybné rešpektovanie práva na obhajobu je
dôležitým predpokladom vydania zákonného a spravodlivého rozhodnutia.

Zásada práva na obhajobu vyjadruje požiadavku, aby v trestnom procese bola zaručená ochrana práv

a záujmov osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, a je teda nevyhnutým prostriedkom úspešného
výkonu súdnictva smerom k ochrane základných práv a slobôd. Jej legislatívne vyjadrenie a reálne
zabezpečenie svedčí v podstate nielen o stupni demokracie v trestnom procese daného štátu, ale vo
svojejpodstatejejrealizáciavčonajširšommeradlejenielenvzáujmeosoby,protiktorejsavedietrestné
konanie, ale v záujme celej spoločnosti, pretože toto právo neplynie len z ochrany práv jednotlivca, ale

aj zo záujmu štátu na zistenie pravdy. Podľa názoru dovolacieho súdu právo na obhajobu sa zaručuje
ako základné právo fyzickej osoby, ktoré podlieha všetkým pravidlám, ktoré sa uznávajú pri ochrane
základných práv a slobôd, a možno ho vnímať aj ako prostriedok nastoľujúci spravodlivú rovnováhu
medzi verejnými záujmami, ktoré sú predmetom ústavnej ochrany.

Konštantná judikatúra právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného
a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie
každého obhajovacieho práva. Platný Trestný poriadok obsahuje celý rad ustanovení, ktoré upravujújednotlivé čiastkové práva obvineného, charakteristické pre príslušné štádium trestného konania.
Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení
obvineného v trestnom konaní, samo o sebe nezakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c)

Trestného poriadku. Zo znenia tohto ustanovenia totiž jednoznačne vyplýva, že len porušenie práva na
obhajobu zásadným spôsobom je spôsobilé naplniť uvedený dovolací dôvod. V praxi to znamená, že o
zásadné porušenie práva na obhajobu pôjde najmä vtedy, ak obvinený nemal v konaní obhajcu, hoci v
jeho trestnej veci boli splnené dôvody povinnej obhajoby.

Takéto pochybenie dovolací súd v konaní nezistil.

V úzkej spojitosti s právom na obhajobu treba vnímať právo strany na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia.

Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia spočíva v troch nasledujúcich a vzájomne sa

doplňujúcich rovinách:
a) je korelátom práva účastníka konania prednášať návrhy, argumenty a námietky, aby na tieto dostal
od súdu náležitú odpoveď,
b) predstavuje jednu zo záruk, že ,,výkon spravodlivosti“ (justice in procedural effect, resp. justice in
action) nie je arbitrárny (svojvoľný), nepriehľadný a že rozhodovanie verejnej moci je kontrolované

verejnosťou,
c) vytvára predpoklad pre účinné uplatnenie opravných prostriedkov, ktoré má strana konania k
dispozícii.

Napriek nespornému významu vyššie rozvedeného práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia

nejde o právo absolútne. Povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie nemožno interpretovať v tom
zmysle, že by zahŕňalo podrobnú odpoveď na každý argument strany konania (Van de Hurk v.
Holandsko, resp. Ruiz Torija v Španielsko).

Podstatou práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia je povinnosť súdu vyhodnotiť a v

odôvodení rozhodnutia zareagovať na hlavné námietky účastníka konania (Donadze v. Gruzínsko) a
riadne posúdiť tvrdenia, argumenty a dôkazy predložené stranou konania (opätovne viď napr. Van de
Hurk v. Holandsko). Na podklade takéhoto postupu súdu je následne možné kvalifikovaným spôsobom
posúdiť, či bolo konanie ako celok spravodlivé. Mlčanie odvolacieho súdu ohľadom zákonnosti
odmietnutia vykonania dôkazov navrhnutých obvineným odporuje myšlienke spravodlivého procesu

(Krasulya v. Rusko).

Jedným zo základných princípov trestného konania je nutnosť starostlivo a úplne popísať dôkazný
postup,ktorýsúčasnetrebalogickyapresvedčivoodôvodniť.Uvedenúpožiadavkuzakotvilzákonodarca
do sústavy nárokov na odôvodnenie rozsudku, a tak isto aj uznesenia, ktoré má povahu rozhodnutia

vo veci samej. Preto nie je prípustné, aby odôvodnenie rozhodnutia, ktoré musí rešpektovať vyššie
vymedzené kritériá, bolo založené na skutkových zisteniach, ktoré nie sú náležitým spôsobom
odôvodnené, resp. primerane vysvetlené. Takéto rozhodnutia (ich odôvodnenie alebo absencia
takéhoto odôvodnenia tam, kedy rozhodné skutočnosti v zásade musia byť odôvodnené) nie sú
adhézne k určite zistenému skutkovému stavu vyjadrenému v odôvodnení dotknutého rozhodnutia.

Za takéhoto procesného stavu ide o rozhodnutia, ktoré nerešpektujú požiadavky Trestného poriadku
ako základného procesnoprávneho predpisu upravujúceho trestné konanie. V konečnom dôsledku sa
takéto rozhodnutie ,,posúva” aj do protiústavnej polohy, a to najmä z hľadiska nároku trestne stíhaného
obvineného na spravodlivé posúdenie jeho trestnej veci (ÚS 181/2000 - ČR). Napriek prezumpcii, že súd
nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy, platí, že musí o vznesených návrhoch na vykonanie

dokazovania rozhodnúť a pokiaľ im nevyhovie, musí vo svojom rozhodnutí vysvetliť, z akých dôvodov
navrhnuté dôkazy nevykonal, resp. prečo ich neprevzal ako základ svojich skutkových zistení (ÚS
413/2002 - ČR). Je vecou súdov nižšieho stupňa, ktoré dôkazy a v akej kvantite považujú za dostatočné
na preukázanie skutkového stavu.

Zo strany odvolacieho súdu ide preto o otázku právnu, kedy by zistené pochybenie mohlo potenciálne
zakladať dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (primerane pozri
1TdoV/6/2017). Pre dovolací súd je z pohľadu skúmania dodržania práva na obhajobu podľa § 371
ods. 1 písm. c) Trestného poriadku podstatným zistenie či sa súd prvého stupňa, alebo odvolací súdnávrhom obvineného na vykonanie dokazovania zaoberali (t. j. či ho zaregistrovali) a súčasne uviedli
aspoň stručné dôvody, na podklade ktorých sa takémuto návrhu rozhodli nevyhovieť.

Povinnosťou súdu prvého stupňa i odvolacieho súdu je rešpektovať ústavne garantované právo
obvineného na obhajobu, z ktorého vyplýva požiadavka, aby sa konajúce súdy vysporiadali s
námietkami odvolateľa, ktorými toto svoje právo realizuje (pre odvolací súd je táto povinnosť zvýraznená
prostredníctvom článku 2 ods. 1 dodatkového protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
slobôd). Túto povinnosť konajúce súdy porušujú, ak ignorujú námietky odvolateľa voči dôkazom, na

ktoré je v odsudzujúcom rozhodnutí poukazované ako na kľúčové pre tvrdené skutkové závery.

Výrok rozhodnutia sám o sebe totiž nestačí na to, aby naplnil požiadavku spravodlivého procesu,
pretože z pohľadu obvineného je potrebné, aby bolo zrejmé, akými úvahami sa súd riadil, ako sa
vysporiadalsdôkazmiaktoráargumentáciabolapresúdpresvedčivejšiaatvorízákladjehorozhodnutia.
Preto musí byť daný výrok náležite odôvodnený. Sprostredkovaným výsledkom je následne možnosť

obvineného ,,skontrolovať“, ako sa súd vysporiadal s jeho argumentáciou a dôkazmi, čím získa obraz
o výkone spravodlivosti, v ,,jej mene“ (Tatishvili v. Rusko). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia sa musí
vysporiadať s relevantnými právnymi a skutkovými otázkami ako aj argumentami obvineného, ktoré sú
podstatného právneho významu.

Ak ide o náležitý argument významný pre rozhodnutie, odpoveď naň musí byť nielen konkrétna, no
navyše aj v zásade špecifická. Nakoľko platí predpoklad, že v zásade každý návrh obvineného je
potrebné vnímať čo do významového hľadiska (pre obvineného) zvlášť citlivo, treba dodať, že v konaní
vedenom pred profesionálnymi sudcami, obvineného chápanie jeho odsúdenia vychádza predovšetkým
z dôvodov uvedených v súdnych rozhodnutiach. V takých prípadoch musia vnútroštátne súdy uviesť

dostatočne jasne dôvody, na ktorých sa zakladajú ich rozhodnutia. Odôvodnené rozhodnutia tiež slúžia
v dokazovaní stranám, ktoré boli vypočuté, a tým prispievajú k väčšej ochote prijať rozhodnutia o ,,ich“
strane. Okrem toho je povinnosťou súdu založiť svoje úvahy na objektívnych argumentoch a tiež chrániť
právo na obhajobu. Rozsah povinnosti odôvodnenia závisí od povahy rozhodnutia a musí byť stanovený
s ohľadom na okolnosti prípadu.

Na splnenie požiadavky na spravodlivý proces, obvinený a samozrejme aj verejnosť musia byť schopní
pochopiť verdikt súdu, ktorý bol daný - to je zásadnou poistkou proti svojvôli (Taxquet v. Belgicko). V
nadväznosti na to je úlohou súdu, aby sa jasným, právne korektným, no najmä zrozumiteľným spôsobom
vyrovnal so všetkými právnymi a skutkovými okolnosťami, ktoré tvoria podklad jeho rozhodnutia z

hľadiska právneho významu (IV. ÚS 14/07).

Okresný súd na stranách 9 - 10 svojho odsudzujúceho rozsudku dôsledne, precízne, zrozumiteľne
a vyčerpávajúco rozobral všetky vykonané dôkazy, tieto vyhodnotil jednotlivo i v súhrne, presvedčivo
vysvetlil, prečo neuveril tvrdeniam obvineného a najmä, ktoré dôkazy preukazujú jeho vinu. Z

odôvodnenia rozsudku okresného súdu musí byť každému, aj nestrannému pozorovateľovi, bez
akýchkoľvek pochybností zrejmé, že obvinený mal „obrovský“ motív (vyhnúť sa použitiu zásady 3x a
dosť) vyhrážať sa poškodenej a naopak ona nemala dôvod ho krivo obviniť. Najvyšší súd považuje
odôvodnenie rozsudku okresného súdu za „skvelú ukážku toho“ ako má odôvodnenie rozsudku vyzerať,
aby zodpovedalo nielen ustanoveniu § 168 Trestného poriadku, ale aj požiadavke čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Tu treba poznamenať, že aj krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia, ktorým zamietol odvolanie
obvineného na stranách 4 - 5 reagoval na všetky jeho podstatné odvolacie námietky a náležitým
spôsobom vysvetlil, prečo neakceptoval jeho odvolacie argumenty. Dokonca odvolací súd vyhovel
návrhu obvineného na doplnenie dokazovania a až po takomto doplnení vo veci rozhodoval. Rozhodol
tak po vykonaní všetkých dôkazov, ktoré v zhode so sudom prvého stupňa vyhodnotili ako presvedčivé,

jednoznačné a dostatočné na rozhodnutie o vine obvineného.

V tejto súvislosti najvyšší súd poznamenáva že hodnotenie dôkazov súdmi nižších stupňov spôsobom,
ktorý nezodpovedá predstavám obvineného, nepredstavuje porušenie jeho práva na obhajobu
zásadným spôsobom v zmysle dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Jedná sa o skrytú formu vyjadrenia záujmu obvineného, aby boli vykonané dôkazy vyhodnotené v jeho
prospech.Zo zmieneného vyplýva, že v trestnej veci obvineného nemožno dospieť k záveru o tom, že by bol
naplnený dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku:

Podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na
nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho
ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať, ani meniť.

Pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia existencie tohto dovolacieho dôvodu, je dovolací súd vždy
viazaný konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy nižšieho stupňa, a teda dôvodom
dovolania nemôžu byť skutkové zistenia, čo vyplýva z dikcie ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného
poriadku.

Vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi nižšieho stupňa, vyjadrenému v tzv. skutkovej vete
výroku, môže obvinený v dovolaní uplatňovať iba námietky právneho charakteru, nikdy nie námietky
skutkové. Za skutkové námietky sa pritom považujú námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam
súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne i hodnoteniu vykonaných dôkazov súdmi nižšej
inštancie. Dovolací súd nemôže posudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení aj preto, že nie je

oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní
sám vykonávať. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní na súde prvého stupňa a jeho skutkové závery
môže dopĺňať, resp. korigovať iba odvolací súd v rámci odvolacieho konania. Dovolací súd nie je
odvolacou inštanciou zameranou na preskúmavanie rozhodnutí súdu druhého stupňa. Dovolací súd nie
je možné chápať ako druhú, „odvolaciu“ inštanciu zameranú k preskúmaniu rozhodnutí súdu nižšieho

stupňa.

Nesprávnym právnym posúdením zisteného skutku sa rozumie, že skutok bol v napadnutom rozhodnutí
kvalifikovaný ako trestný čin, napriek tomu, že nešlo o žiadny trestný čin, alebo že ustálený skutok
vykazuje znaky iného trestného činu, alebo že obvinený bol uznaný za vinného z prísnejšieho trestného

činu, než ktorého sa ustáleným skutkom dopustil. Podstatou správneho posúdenia skutku je aplikácia
hmotného práva, teda že skutok zistený v napadnutom rozhodnutí súdu bol subsumovaný - podradený
pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone, pričom len opačný prípad
(nesprávna subsumpcia) odôvodňuje naplnenie tohto dôvodu.

Nesprávnym použitím iného hmotnoprávneho ustanovenia sa rozumie nedostatočné posúdenie
okolností vylučujúcich protiprávnosť (§ 24 - krajná núdza, § 25 - nutná obrana, § 26 - oprávnené
použitie zbrane, § 27 - dovolené riziko, § 28 - výkon práva a povinnosti, § 29 - súhlas poškodeného,
§ 30 Trestného zákona - plnenie úlohy agenta), prípadne zániku trestnosti činu (najmä § 87 Trestného
zákona - premlčanie trestného stíhania), resp. chybné rozhodnutia súdu pri uložení úhrnného trestu a

spoločného trestu (§ 41 Trestného zákona), súhrnného trestu (§ 42 Trestného zákona), trestu odňatia
slobody na doživotie (§ 47 a nasl. Trestného zákona) a pod.

Ako z citovaného ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, tak aj z inštitútu dovolania
je zrejmé, že dovolací súd je viazaný zisteným skutkovým stavom veci tak, ako ho ustálili súdy

nižšej inštancie. Rovnako nie je oprávnený posudzovať spôsob hodnotenia dôkazov a závery, ktoré
z dokazovania skôr vo veci konajúce a rozhodujúce súdy vyvodili a ktoré sú podkladom pre zistenie
skutkového stavu. Preto platí, že vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi prvého prípadne
druhého stupňa, vyjadrenému v tzv. skutkovej vete výroku môže obvinený v dovolaní uplatňovať len
námietky právneho charakteru, no nikdy nie námietky skutkové.

Dovolací súd pripomína, že právomoc dovolacieho súdu je v prípade dovolania podaného oprávnenou
osobou uvedenom v § 369 ods. 2 Trestného poriadku striktne ohraničená dôvodmi dovolania pokiaľ ide
o dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku (tento prípad), vetou za bodkočiarkou
- ,,správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť“. Z citovaného

zákonného ustanovenia vyplýva, že dovolací súd nemôže už v tretej inštancii opätovne hodnotiť
dôkazy, a tak (ako sa to domáha dovolateľ) dokonca dospieť k iným, nepochybne skutkovým záverom,
spočívajúcim v tom či boli, resp. neboli konaním uvedeným v skutkovej vete obžaloby naplnené všetkyznaky skutkovej podstaty trestného činu. Hodnotenie dôkazov a vyvodenie z toho právnych záverov je
celkom nepochybne kategóriou procesného práva - § 2 ods. 12 Trestného poriadku.

Najvyšší súd poznamenáva, že v prípade podania dovolania obvineným nie je odvolacím súdom a
má doslova zakázané opätovne skúmať a meniť správnosť a úplnosť zisteného skutku a v rámci toho
prehodnocovať vykonané dôkazy a vyslovovať iné skutkové závery ako súd prvej a súd druhej inštancie
- viď veta za bodkočiarkou v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.

Pre dovolací súd je v zmysle uvedeného kľúčovým skutkové zistenie, podľa ktorého obvinený O.
K. spáchal trestný čin tak, ako je uvedené v rozsudku súdu prvého stupňa, následne potvrdeného
rozhodnutím odvolacieho súdu. Popísanému skutkovému stavu plne zodpovedá aj právny záver
vyjadrený v posúdení konania obvineného ako zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. b)
Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. i) Trestného zákona. Použitú právnu kvalifikáciu
podľa citovaných ustanovení odôvodňujú všetky skutkové okolnosti, ktoré sú v popise skutku zahrnuté,

a ktoré vyjadrujú naplnenie príslušných znakov skutkovej podstaty označeného trestného činu.

Z uvedeného vyplýva, že v trestnej veci obvineného nemožno dospieť k záveru o tom, že by bol naplnený
dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, a preto dovolaciu argumentáciu
obvineného najvyšší súd odmietol ako zjavne nedôvodnú.

Nakoľko najvyšší súd s poukazom na vyššie konštatované nezistil naplnenie dôvodov dovolania
namietaných obvineným, rozhodol v konečnom dôsledku tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.