Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, October 25, 2023

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11CoCsp/6/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121557826
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: doc. JUDr. Peter Molitoris, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2023:6121557826.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu doc. JUDr. Petra Molitorisa, PhD. a sudcov

JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Milana Majerníka v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so
sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený: Remedium Legal, s.r.o., so sídlom
Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 53 255 739, proti žalovanému: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom
D., o zaplatenie 10.313,21 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Vranov nad Topľou č.k. 4Csp/27/2022-143 zo dňa 14. marca 2023, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok s výnimkou výroku, ktorým súd konanie v časti o zaplatenie 2.900,- eur zastavil.

II. Stranám sporu sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak,
že zastavil konanie v časti o zaplatenie 2.900,- eur. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalovanému
proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznal.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil okrem iného ustanovením § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného
zákonníka, § 39, § 52 ods. 1, ods. 3, ods. 4, § 53 ods. 9, § 144, § 145 ods. 1, § 565 zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 1 ods. 2, § 9 ods. 1, § 7 ods1, ods. 2, ods. 16,

ods. 17, § 11 ods. 2, § 17 ods. 1 zákona č.129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch
a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 129/2010
Z.z.“), § 92 ods. 8 zákona č. 438/2001 Z.z. o bankách účinného v čase postúpenia pohľadávky. Čl. 2
ods. 2, Čl. 8, Čl. 17, § 153 ods. 1, ods. 2 Základných princípov Civilného sporového poriadku (ďalej
len „CSP“) .

3. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že pôvodný veriteľ a žalovaný ako

dlžník uzavreli dňa 10.05.2018 Zmluvu o splátkovom úvere (spotrebiteľský úver). Predmetom zmluvy
bolo poskytnutie úveru vo výške 12.000,- eur. Žalovaný sa zaviazal splatiť úver vo výške 12.000,- eur
v 96. mesačných splátkach vo výške 204,78 eur mesačne. Medzi zmluvnými stranami bol dohodnutý
úrok vo výške 13,20 %. RPMN bola 14,26 %, priemerná RPMN 8,58 %. Splátky boli splatné k 15. dňu
v mesiaci.

4. Výzvou zo dňa 30.01.2021 právny predchodca žalobcu oznámil žalovanému, že je v omeškaní so

splácaním pohľadávky vo výške 2.108,59 eur a ak do 15 dní od doručenia výzvy nedôjde k úhrade dlžnej
sumy vo výške 2.108,59 eur, bude oprávnený úver zosplatniť. Výzva bola žalovanému doručená dňa
04.02. 2021.5. V oznámení o vyhlásení mimoriadnej splatnosti z 04.03.2021 právny predchodca žalobcu uviedol, že
dlh žalovaného sa stal splatným v celom rozsahu naraz. Zároveň vyzval žalovaného na úhradu dlhu vo
výške 11.785,71 eur. Toto oznámenie žalovaný v odbernej lehote neprevzal.

6. Oznámením o postúpení pohľadávky zo dňa 29.06.2021 oznámil právny predchodca žalobcu, že
na základe zmluvy o postúpení pohľadávok uzatvorenej dňa 22.06.2021 postúpila banka pohľadávku
žalobcovi.

7. Podaním zo dňa 02.03.2023 vzal žalobca žalobu v časti o zaplatenie 2.900,- eur späť, nakoľko po
podaní žaloby bola na uplatnenú pohľadávku poukázaná suma v celkovej výške 2.900,- eur. Keďže k
späťvzatiu v časti 2.900,- eur došlo pred začatím konania, ako aj pred predbežným prejednaním sporu
a pojednávaním, súd konanie v časti o zaplatenie 2.900,- eur zastavil.

8. Následne sa súd zaoberal aktívnou vecnou legitimáciou žalobcu. Pre platné postúpenie musia

byť splnené nasledujúce podmienky. Musí ísť o pohľadávku po konečnom termíne splatnosti
spotrebiteľského úveru alebo pohľadávku, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru a klient musí byť nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so
splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke.

9. Postupca oznámením o vyhlásení mimoriadnej splatnosti vyhlásil ku dňu 11.08.2020 mimoriadnu
splatnosť pohľadávky zo zmluvy. Podmienkou, aby došlo k zosplatneniu úveru je, že dodávateľ môže
žiadaťozaplateniecelejpohľadávkynajskôrpouplynutí3mesiacovodomeškaniasozaplatenímsplátky
keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.

10. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, že postupca
v lehote nie kratšej ako 15 dní doručil žalovanému upozornenie ohľadom vyhlásenia mimoriadnej
splatnosti, ktoré by spĺňalo podmienky aké vyžaduje od dodávateľa Občiansky zákonník, nakoľko vo
výzve absentoval údaj o konkrétnej splátke, kvôli nezaplateniu ktorej došlo k zosplatneniu. Pokiaľ
nebola platne vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, nie je možné urobiť záver o tom, že úver bol

splatný. Keďže ku dňu postúpenia pohľadávky nebol splatný celý úver, pôvodný veriteľ nebol oprávnený
postúpiť svoju pohľadávku z úveru v celosti inému subjektu. Z ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o
bankách vyplýva, že predmetom postúpenia sú len pohľadávky zo strany banky, resp. ich časť, ktoré
sú už splatné. V prejednávanom prípade bola teda rozhodujúcou otázka neplatnosti právneho úkonu
postúpenia pohľadávky podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Spôsob, akým právny predchodca

postupoval, je v rozpore s ustanovením § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a odporuje zákonu, preto je
neplatný. Uvedené skutočnosti sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky,
ktoré musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky.

11. V danom prípade, napriek výzve súdu žalobca taktiež nepreukázal, že jeho právny predchodca

postupoval s riadnou odbornou starostlivosťou pri poskytnutí úveru žalovanému pri zisťovaní bonity
žalovaného. Zákonodarca uložil veriteľovi povinnosť zistiť sociálnoekonomickú situáciu spotrebiteľa,
teda žalovaného, čo znamená povinnosť zistiť jeho príjem aj pravidelné výdavky. Žalobca súdu na
výzvu predložil interný dokument - Výpočet primárnej návratnosti, z ktorého je zrejmé, že počet členov
v žalovaného domácnosti bolo 2, výška príjmu žalovaného je 740,- eur. Žalobca taktiež vykonal dopyt

v Sociálnej poisťovni. Čo sa týka skúmania výdavkov, tieto nijak neskúmal, dokonca sám uviedol, že
danom prípade uplatnil metódu „single applicant approach“, čo znamená, že na žalovaného prihliadal
ako na jednotlivca, napriek tomu, že žil v spoločnej domácnosti s ďalšou osobou. V tomto prípade
využil vyššie percento príjmu, ktoré mu musí zostať, avšak podľa názoru súdu sa jedná o čisto formálne
zisťovanie bonity klienta.

12. Skúmanie výdavkov len nahliadnutím do databáz banky a úverových registrov nie je podľa súdu
dostatočné, pretože záväzky klienta nemusia vyplývať z verejných databáz, môže sa jednať o súkromné
pôžičky. Tieto databázy nemôžu dať úplný obraz o výdavkoch klienta, keďže medzi tie možno zarátať
aj bežné mesačné výdavky súvisiace s domácnosťou. V danom prípade žalobca neskúmal výdavky ani

formálne. Pokiaľ veriteľ nepozná celkový objem výdavkov klienta, nemôže urobiť záver o tom, či klient
je alebo nie je schopný splácať požadovaný úver. Právny predchodca žalobcu sa tieto výdavky nijak
nepokúsil zistiť. Pri overovaní bonity žalovaného nemal právny predchodca žalobcu k dispozícii údaje
o výdavkoch žalovaného, čo vedie k záveru, že pri posudzovaní žiadosti žalovaného o úver nemal kdispozícii všetky relevantné údaje. Za tohto stavu je nutné konštatovať, že v konaní žalobca nepreukázal
splnenie si povinnosti uloženej mu ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z.. Pre účely posúdenia
splnenia povinnosti uloženej dodávateľovi v ust. 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. nie je smerodajné,

aká bola reálna finančná, majetková, sociálna situácia spotrebiteľa, ale akým spôsobom dodávateľ
(žalobca) pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity klienta (žalovaného). Dôsledkom podcenenia
bonity je neposkytnutie ochrany veriteľovi, ktorý s hrubou nedbanlivosťou poruší povinnosť s odbornou
starostlivosťou posudzovať bonitu spotrebiteľa.

13. Ust. § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. súd prvej inštancie v súlade s požiadavkou odbornej
starostlivosti veriteľa vykladá tak, že bonita dlžníka musí byť skúmaná cez zisťovanie jeho príjmov
a výdavkov, ako aj jeho lustráciou cez príslušné databázy. Nevykonanie jedného z týchto postupov
znamená hrubé porušenie odbornej starostlivosti a ako vyplýva z okolností prejednávanej veci, overenie
bonity dlžníka nebolo dostatočné. Postup právneho predchodcu žalobcu bol v tejto súvislosti iba
formálny a nezodpovedal odbornej starostlivosti. Právny predchodca žalobcu vôbec nezisťoval výdavky

žalovaného, napriek tomu poskytol žiadaný úver. Nezaujímal sa, aké má žalovaný výdavky na živobytie,
a či teda mu zostáva dostatok finančných prostriedkov na splácanie úveru. Podľa súdu teda nastala
zákonná fikcia o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru podľa § 11 ods. 2 vety druhej a tretej zákona č.
129/2010 Z. z. Súd prvej inštancie teda uzavrel, že právny predchodca žalobcu v konaní nepreukázal
splnenie si povinnosti uloženej mu v spomínanom ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. a v zmysle

§ 11 ods. 2 tohto zákona sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov.

14. Zároveň však súd vychádzal zo záveru o nemožnosti predčasného zosplatnenia úveru a to s
poukazom na § 11 ods. 2 vetu prvú zákona č. 129/2010 Z. z. po zohľadnení zásady „a minori ad maius“
vzhľadom na to, že dospel k záveru o hrubom porušení povinnosti veriteľa v súvislosti so zisťovaním

a preverovaním schopnosti žalovanej splácať úver. Z toho dôvodu bolo nutné aplikovať aj vetu prvú
citovaného zákonného ustanovenia. Súd preto predčasné zosplatnenie úveru vyhodnotil ako absolútne
neplatný právny úkon veriteľa pre rozpor so zákonom, teda citovaným zákonným ustanovením a to s
poukazom na § 39 Občianskeho zákonníka.

15. V kontexte s vyššie uvedeným právnym záverom súd preto posudzoval aj platnosť zmluvy o
postúpení pohľadávok zo dňa 22.06.2021 v zmysle § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom
v čase uzavretia spomínanej zmluvy.

16. V danom prípade konečná splatnosť úveru podľa zmluvy mala nastať až 15.06.2026, čo znamená, že

v čase uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 22.06.2021 ešte nenastala konečná splatnosť
úveru a teda predmetom postúpenia pohľadávky bol takzvaný živý úver, teda úver, ktorý nebol splatný
a preto spomínaná zmluva o postúpení pohľadávok je v rozpore s týmto zákonným ustanovením, a
teda je absolútne neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Znamená to nedostatok vecnej aktívnej
legitimácie žalobcu v tomto spore.

17. Nakoľko žalobca nepreukázal, že je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia v právnom vzťahu,
z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok, lebo nepreukázal platné postúpenie predmetnej
pohľadávky, teda svoju aktívnu vecnú legitimáciu v konaní, súd žalobu žalobcu zamietol.

18. K tvrdeniu žalobcu, že v prípade zamietnutia žaloby sa bude jednať o prekvapivé rozhodnutie, ktorým
by bolo porušené právo na spravodlivý proces, súd s poukazom na Čl. 2 ods. 2, Čl. 8 a Čl. 17 Základných
princípovCSPaust.§153CSPuviedol,žesúdvyzvalžalobcu,abypreukázalsplneniepodmienokpodľa
§ 53, ods. 9 Občianskeho zákonníka v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka, taktiež aby preukázal
ako jeho právny predchodca zisťoval bonitu žalovaného a ako ju vyhodnotil, na čo žalobca reagoval

vyjadreniami zo dňa 19.11.2022 a 09.01.2023. Svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnil podaním
zo dňa 08.03.2023 a súhlasil s prejednaním veci v jeho neprítomnosti. Následne súd pojednával v
neprítomnosti oboch strán sporu. Súd rozhodol na základe dovtedy predložených dôkazov.

19. O trovách konania súd rozhodol podľa § 251, § 255 ods. 1, ods. 2 a § 256 CSP v spojení s ust. §

262 ods. 1 a 2 CSP a Čl. 17 CSP tak, že v konaní bol úspešnejší žalovaný, nakoľko žalovanému ale
žiadne trovy konania nevznikli, súd rozhodol už v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, že mu náhradu
trov konania nepriznal, a to s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6Cdo/5/2017 zo dňa 25.01.2017.20. Proti výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a s tým
súvisiacim výrokom o nároku na náhradu trov konania podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie

žalobca z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b) CSP, súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces; § 365 ods. 1 písm. f) CSP, súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; a § 365 ods. 1 písm. h) CSP, rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

21. Žalobca namietal nesprávne právne posúdenie súdu prvej inštancie ohľadom neurčitosti výzvy
v zmysle ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Žalobca nesúhlasí s právnym záverom súdu, v
zmysle ktorého nebolo možné zistiť, pre nezaplatenie ktorej splátky malo dôjsť k vyhláseniu predčasnej
splatnosti dlhu. V tejto súvislosti je nevyhnutné zdôrazniť, že žalovaný porušoval dohodnuté zmluvné
povinnosti,nakoľkoneplnildohodnutésplátkyriadneavčas,avovýzvepostupcu,spoločnostiSlovenská

sporiteľňa, a.s., so sídlom Tomášikova 48, 832 37 Bratislava, IČO: 00 151 653 (ďalej aj ako „postupca“
alebo „veriteľ“) zo dňa 30.01.2021 bol jasne, určito a zrozumiteľne vyzvaný k zaplateniu omeškaných
splátok úveru vo výške 2.108,59 eur, a rovnako bol upozornený na možnosť vyhlásenia mimoriadnej
splatnosti úveru. Žalovaný bol rovnako vyzvaný k zaplateniu sumy 11.785,71 eur prostredníctvom
Oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 04.03.2021. Na základe uvedeného je posúdenie

súdu nezrozumiteľné. Keďže žalovaný splátky neuhradil, postupca v prísnom súlade s ust. § 53 ods. 9
Občianskeho zákonníka využil svoje oprávnenie podľa § 565 Občianskeho zákonníka a zosplatnil celý
záväzok, a to podaním zo dňa 04.03.2021. Závery súdu prvej inštancie, v zmysle ktorých by mala byť
v upozornení o vyhlásení mimoriadnej splatnosti špecifikovaná omeškaná splátka, pre ktorú je dlžník
v omeškaní, a s ktorou sa rozhodol veriteľ zosplatniť úver, je v rozpore aj s aktuálnou rozhodovacou

praxou vyšších súdnych autorít.

22. Žalobca má za to, že procesný postup súdu je nesprávny, kedy odmietol poskytnúť žalobcovi súdnu
ochranu za situácie, že si žalobca svoje procesné povinnosti riadne splnil a uviedol všetky rozhodujúce
skutočnosti, ktoré umožnili vec súdu právne kvalifikovať. Je zrejmé, že v prípade, ak postupca vyhlásil

mimoriadnu splatnosť úveru podaním zo dňa 04.03.2021, toto svoje právo uplatnil v súlade s ust. § 565
Občianskeho zákonníka pre nezaplatenie splátky splatnej dňa 15.11.2020, a zároveň toto svoje právo
uplatnil v súlade s ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka po omeškaní spotrebiteľa (žalovaného)
s platením splátok po dobu dlhšiu ako 3 mesiace, pričom spotrebiteľ (žalovaný) bol nesporne na toto
oprávnenie veriteľa upozornený výzvou zo dňa 30.01.2021. Ak preto súd prvej inštancie zrejme vyložil

toto ustanovenie tak, že v spotrebiteľských veciach je právo podľa ust. § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho
zákonníka potrebné využiť tak, že v ňom veriteľ špecifikuje splátku, pre ktorú toto právo uplatňuje, potom
podľa názoru žalobcu vykladá ust. § 565 Občianskeho zákonníka contra legem, nakoľko takýto výklad
z uvedeného ustanovenia v žiadnom prípade nevyplýva.

23. K nesprávnemu právnemu posúdeniu začiatku plynutia premlčacej doby poukázal na uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5Cdo/224/2021 z 30.11.2022, podľa ktorého cit.:
„Najvyšší súd po zhrnutí významných právnych hľadísk vzťahujúcich sa na danú vec uzatvára, že podľa
§ 103 Občianskeho zákonníka plynie pri strate výhody splátok premlčacia doba celého zvyšného dlhu
už od splatnosti splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatný celý dlh. Inak je tomu ale pri strate výhody

splátok v spotrebiteľských vzťahoch, v ktorých podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka (všeobecne)
začne premlčacia doba plynúť prvý deň nasledujúci po uplynutí troch mesiacov od omeškania so
splnením splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatným celý dlh za podmienky, že v lehote uvedených
3 mesiacov od omeškania uplynula tiež 15 dňová lehota na upozornenie spotrebiteľa. Až vtedy sa
totiž môže veriteľ s úspechom obrátiť na súd po prvý krát (§ 101 Občianskeho zákonníka). V kontexte

uvedeného najvyšší súd záverom konštatuje, že nie je možné považovať za správny právny názor
odvolacieho súdu (a tiež súdu prvej inštancie), že v spotrebiteľských vzťahoch premlčacia doba celého
zosplatneného dlhu plynie od zročnosti nesplnenej splátky, kvôli ktorej veriteľ využil svoje právo žiadať
predčasné splatenie.“

24. V posudzovanom prípade teda došlo v súlade s ust. § 565 Občianskeho zákonníka a § 53 ods.
9 Občianskeho zákonníka k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru pre nesplnenie splátky splatnej
dňa 15.11.2019. Avšak, premlčacia doba pre všetky splátky splatné po vyhlásení mimoriadnej splatnosti
úveru (po 04.03.2021, t. j. od splátky splatnej 15.03.2021) tak začala plynúť odo dňa nasledujúceho pouplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky, pre ktorú došlo k uplatneniu tohto práva,
t. j. od 16.02.2021 a uplynula by najskôr dňa 16.02.2024. Keďže žalobca podal žalobu na súd dňa
30.11.2021, bola žaloba podaná na súde včas, a to pred uplynutím trojročnej premlčacej lehoty.

25. K nesprávnej aplikácii ust. § 7 ods. 1 a § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. žalobca uviedol, že
veriteľ posudzoval bonitu spôsobmi uvedenými v ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., preto nemohlo
dôjsť vôbec k porušeniu povinností veriteľa posudzovať bonitu spotrebiteľa s odbornou starostlivosťou
podľa ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z.. Postupca pred poskytnutím úveru vyhodnotil bonitu

klienta – a to dopytom do úverového registra a na základe interných informácii postupcu, podľa ktorých
postupca overil čistý príjem žalovaného, a to aj dopytom do Sociálnej poisťovne, pričom zároveň nezistil
dôvod na zamietnutie žiadosti o spotrebiteľský úver - t. j. v súlade s ust. § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010
Z.z.. Takýto spôsob skúmania bonity žalovaného nemožno považovať za postup v rozpore s odbornou
starostlivosťou.Dokumentypreukazujúceskúmaniebonityžalovanéhopredposkytnutímúverubolisúdu
užzaslané,atoakoprílohakVyjadreniužalobcuzodňa09.01.2023,prostredníctvomktoréhosažalobca

vyjadroval k Výzve súdu zo dňa 29.11.2022, v ktorom bližšie objasnil skúmanie bonity žalovaného
pred poskytnutím úveru zo strany postupcu. Existujúce záväzky spotrebiteľa veriteľ overil dopytom do
úverového registra dňa 10.05.2018, z ktorého je zrejmé, že spotrebiteľ mal v čase poskytovania úveru
existujúce záväzky s mesačným úverovým zaťažením v sume 149,86 eur. V rámci výpočtu DSTI veriteľ v
súlade s Opatrením k výške existujúcich splátok pripočítal sumu splátky poskytovaného úveru vo výške

219,- eur. Pri výpočte DSTI teda veriteľ počítal s mesačným úverovým zaťažením vo výške 368,86 eur.
Postupca overil príjem spotrebiteľa prostredníctvom nezávislého dopytu do Sociálnej poisťovne zo dňa
10.05.2018, ktorý je súčasťou výstupu z interných systémov postupcu. Veriteľ týmto dopytom overoval
čistý príjem vo výške 740,- eur a zamestnanie u zamestnávateľa IČO: 35 757 442. Výsledkom overenia
príjmu bol jednoznačný záver o dostatočnom vymeriavacom základe spotrebiteľa a zamestnanie u

zamestnávateľa IČO: 35 757 442 od 15.01.2018. Žalobca má za to, že pôvodný veriteľ disponoval
pred poskytnutím úveru dostatočnými a overenými informáciami, na základe ktorých bol schopný získať
objektívny obraz o žalovaného finančnej situácii a jeho schopnosti predmetný úver splácať, a preto je
názoru, že pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity klienta dostatočne.

26. K nesporným skutkovým tvrdeniam podľa ust. § 151 ods. 1 CSP a k porušeniu práva na spravodlivý
súdny proces. V konaní je podľa názoru žalobcu nesporné, že právny predchodca žalobcu pri skúmaní
schopnosti splácať úver postupoval v súlade so zákonom a s odbornou starostlivosťou dostatočne
preskúmal bonitu žalovaného. Žalovaný uvedené nespochybnil, na pojednávanie sa nedostavil, svoju
účasť žiadnym spôsobom neospravedlnil ani nepožiadal o odročenie pojednávania, k veci sa nijako

písomne nevyjadril ani nepredložil žiadne nové dôkazy - teda sa v konaní žiadnym spôsobom nevyjadril
a bol absolútne pasívnym. Pasivita sporovej strany môže predstavovať sankciu v podobe rýchlej straty
sporu. V zmysle ust. § 151 ods. 1 CSP bolo podľa názoru žalobcu potrebné považovať tvrdenia žalobcu
za tzv. nesporné skutkové tvrdenia, na základe čoho bolo v konaní potrebné uzavrieť, že je nesporným
skutkovým tvrdením (ktoré nie je potrebné preukázať ďalšími listinnými, prípadne inými dôkazmi), že

právny predchodca žalobcu pred poskytnutím úveru s odbornou starostlivosťou skúmal schopnosť
žalovaného splácať spotrebiteľský úver v zmysle § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z.. Naproti tomu
však súd, a to aj bez popretia skutkových tvrdení zo strany žalovaného vyzval žalobcu na preukázanie
skúmania bonity žalovaného pred poskytnutím úveru s odbornou starostlivosťou.

27. Žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu v zmysle § 388 CSP zmenil
tak, že vyhovie žalobe, resp. v zmysle ustanovenia § 389 ods. 1 CSP ho zrušil a vrátil vec súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň si uplatnil trovy odvolacieho konania.

28. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril.

29. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP),
vzhľadom na včas podané odvolanie, preskúmal rozhodnutie v jeho napadnutej časti, ako aj konanie
mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia
pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

30. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastalsuspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

31. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o

odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

32. K namietanému porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods.1 písm. b) CSP) odvolací súd
uvádza, že táto námietka nebola zo spisu zistená.

33. Právo na spravodlivý proces je veľmi široko koncipovaný pojem, pričom medzi jeho zložky možno

zaradiť práva ako prístup k súdu, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu,
právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na poučenie o procesných právach, právo
navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, ako aj ďalšie iné. Porušenie akéhokoľvek čiastkového práva
strany sporu postupom súdu predstavuje pochybenie zo strany súdu. O porušenie práva na spravodlivý
proces zo strany súdu však ide len vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci realizáciu

práv strany sporu dosiahne takú intenzitu, ktorá jednoznačne odôvodní záver, že celé konanie sa javí
ako nespravodlivé. Konkrétne konanie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania. S
prihliadnutím na uvedené odvolací súd uvádza, že v odvolaní nebolo konkrétne uvedené, akým konaním
súdu malo dôjsť k porušeniu práva na spravodlivý proces. Zo spisu odvolacím súdom nebolo zistené
všeobecne namietané konanie súdu porušujúce práva odvolateľa na spravodlivý proces.

34. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho
rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po
právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom

medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže
príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v
dôsledkuktoréhozisťovalinéskutočnosti,príp.zistenýmskutočnostiam.Skutkovézistenienezodpovedá
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods. 1 CSP (Dôkazy
súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti;

pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.), a to
vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán
sporunevyplynuli,aniinaknevyšlipočaskonanianajavo,aleboopomenulrozhodujúceskutočnosti,ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové
zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení

dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť
zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185 - § 211 CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné
okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného

dôkazu vyplývajú a podobne. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne
správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 191 ods. 1 CSP, lebo hodnotil
každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy,
ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom,
je zrejmý nesúlad.

35. V danom prípade odvolací súd po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru, že
všetky skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil sú správne a majú oporu
vo vykonanom dokazovaní a v konaní súdu prvej inštancie nebol zistený žiaden z vyššie uvedených
dôvodov preukazujúci nesprávne zistenie skutkového stavu.

36. Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli
účastníci (§ 132 O.s.p.,) Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazyhodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade
nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti
ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Do obsahu základného

práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu
hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu
hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). (z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo 14.09.2011, sp.
zn. 3Cdo/204/2009)

37. K námietke o nesprávnom právnom posúdení podľa § 365 ods.1 písm. h) CSP odvolací súd
poznamenáva,žeprávnymposúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením
veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp.
zn. 7Cdo/7/2010). Táto odvolacia námietka naplnená nebola.

38. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych

zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia
prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

39. Právny predchodca žalobcu so žalovaným uzatvorili Zmluvu o splátkovom úvere (spotrebiteľský
úver) dňa 10.05.2018, ktorej súčasťou boli Všeobecné obchodné podmienky právneho predchodcu

žalobcu, Slovenskej sporiteľne, a.s.. Uzatvorená zmluva je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou
zmluvou, kde právny predchodca žalobcu vystupoval v postavení dodávateľa, pretože pri uzatváraní
spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti
a žalovaný je spotrebiteľom, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Odvolací súd na tomto mieste ešte

zdôrazňuje, že základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že tieto sú pre spotrebiteľa vopred
pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny, pričom aj
predmetná zmluva túto charakteristiku spĺňa.

40. V danom prípade Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 22.06.2021 právny predchodca žalobcu

Slovenská sporiteľňa, a.s., postúpila na žalobcu pohľadávku uplatňovanú v tomto konaní. Postúpenie
pohľadávky vo všeobecnosti upravuje Občiansky zákonník v ust. § 524 a nasl. V prejednávanej
veci postupcom bola banka, preto pri rozhodovaní sa musela zohľadniť špeciálna úprava postúpenia
pohľadávky obsiahnutá v zákone č. 483/2001 Z.z. o bankách.

41. Podľa ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, ak je napriek písomnej výzve banky
alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so
splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže
banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku
postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez

súhlasu klienta; týmto nie sú dotknuté pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o spotrebiteľskom
úvere podľa osobitného predpisu, ani pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o úveroch
na bývanie podľa osobitného predpisu. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže
uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky
omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu, vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých

omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke
zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej
banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe
vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť
informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky

a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

42. Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku je potrebné poukázať na to, že možnosť
predčasného zosplatnenia úveru je právne upravená v ust. § 565 Občianskeho zákonníka. Vychádzajúcz tohto ustanovenia, ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre
nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže
veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.

43.Ustanovenie§565Občianskehozákonníkatedaumožňujeveriteľoviuplatňovaťsivočidlžníkovicelú
pohľadávku, resp. jej nezaplatený zvyšok, ak dlžník nedodržal dohodu o včasnom plnení dohodnutých
splátok. Ak veriteľ takto dohodnuté právo nepoužije najneskoršie do zročnosti najbližšie nasledujúcej
splátky, pokračuje sa v plnení v splátkach. Veriteľ však svoje právo môže využiť po opätovnom porušení

povinnosti dlžníkom. Strata výhody splátok teda nenastáva priamo zo zákona.

44. V prípade, ak veriteľ svoje oprávnenie vyplývajúce z ust. § 565 Občianskeho zákonníka využije,
vyhlásenie predčasnej splatnosti má významné právne následky. Ust. § 565 Občianskeho zákonníka
je zaradené do 8. časti hlavy I. oddielu 6 tohto právneho predpisu upravujúceho zánik záväzkov.
Právny predchodca žalobcu oprávnenie vyplývajúce mu z ust. § 565 Občianskeho zákonníka využil, čím

spôsobil zánik povinnosti žalovaného splácať poskytnutý úver v dohodnutých splátkach.

45. Keďže medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným bola uzatvorená zmluva spotrebiteľská,
preposúdeniejednorazovéhopredčasnéhozosplatneniaceléhodlhubolopotrebnézohľadniťišpeciálne
ustanovenie k ustanoveniu § 565 Občianskeho zákonníka, ktorým je ustanovenie § 53 ods. 9

Občianskeho zákonníka upravujúce osobitné podmienky pre možnosť veriteľa zosplatniť celý dlh. V
zmysle ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má
vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov
od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15
dní na uplatnenie tohto práva. Ak Občiansky zákonník v tomto ustanovení hovorí o možnosti uplatnenia

práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka, najskôr v lehote po uplynutí troch mesiacov od omeškania
so zaplatením splátky, s ktorom je spotrebiteľ v omeškaní, musí ísť vždy o konkrétnu splátku, nakoľko
len v takomto prípade je možné posúdiť, či bola dodržaná zákonom stanovená minimálna lehota troch
mesiacov pre uplatnenie takéhoto práva veriteľom.

46. Rovnako konkretizovanie splátky, s ktorou je spotrebiteľ v omeškaní, má zásadný vplyv na plynutie
premlčacej doby. Ustanovenie § 565 Občianskeho zákonníka, ako aj ust. § 53 ods. 9 tohto právneho
predpisu, upravujú len zákonné podmienky zosplatnenia celého peňažného dlhu pre nezaplatenie
splatnej splátky. Sami o sebe nemajú vplyv na začiatok plynutia premlčacej doby. Podľa ustálenej
súdnej praxe dovolacieho súdu aplikácia osobitného ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v

spotrebiteľských vzťahoch vylučuje uplatnenie pravidla podľa druhej vety § 103 Občianskeho zákonníka.
Ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, pri premlčaní práva
dodávateľa na zaplatenie celej pohľadávky pri strate výhody splátok (§ 565 Občianskeho zákonníka) sa
začiatok plynutia premlčacej doby spravuje všeobecným ustanovením § 101 Občianskeho zákonníka
(Uznesenie Najvyššieho súdu SR z dňa 15.12.2022 sp.zn. 4Cdo/132/2021, aj Uznesenie Najvyššieho

súduSRz29.novembra2022sp.zn.7Cdo/268/2020aUznesenieNajvyššiehosúduSRz30.novembra
2022 sp. zn. 5Cdo/224/2021).

47. Vychádzajúc z vyššie uvedeného právny úkon akým je zosplatnenie celého peňažného dlhu pre
nezaplatenie splátky, musí obsahovať aj dôležitý údaj, a to identifikáciu tej splátky, pre ktorú sa veriteľ

rozhodol využiť svoje právo na zosplatnenie celého dlhu. Ak právny úkon zosplatnenia neobsahuje
konkretizáciu splátky, pre ktorú sa veriteľ rozhodol peňažný dlh zosplatniť, je nejasný a teda neurčitý,
nakoľko vyvoláva dôvodné pochybnosti o tom, či došlo k dodržaniu zákonom stanovenej minimálnej
lehoty troch mesiacov pre uplatnenie takéhoto práva veriteľa, ako aj o tom, kedy začala plynúť trojročná
premlčacia doba upravená v ust. § 101 Občianskeho zákonníka. Záver, podľa ktorého právny úkon

zosplatnenia je pre jeho neurčitosť neplatný podľa ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka má oporu
vo vykonanom dokazovaní.

48. Súd prvej inštancie vykonal dôkazy za účelom zistenia, či právny predchodca žalobcu ako veriteľ
pred uzavretím zmluvy posudzoval schopnosť žalovaného ako spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.

Možnosť takéhoto postupu pri dokazovaní priamo vyplýva z ust. § 295 CSP upravujúceho osobitné
ustanovenia o dokazovaní. Podľa tohto ustanovenia súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ
nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí
taký dôkaz.49. Podľa ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmlúv, veriteľ
je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v

navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa
splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský
úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru. S
porušením tejto povinnosti zákon č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmlúv spájal
významnú sankciu, a to v ust. § 11 ods. 2. V súlade s týmto ustanovením, ak veriteľ nekonal s odbornou

starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený požadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie
spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za
bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie
schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave
spotrebiteľa, alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania
schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.

50. Podľa ust. § 7 ods. 17 písm. a) a písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. účinného v čase uzatvorenia
zmluvy (10.05.2018), veriteľ je povinný postupovať pri poskytovaní spotrebiteľského úveru na základe
zmluvy o spotrebiteľskom úvere obozretne a ponúkať a poskytovať spotrebiteľské úvery spôsobom,
ktorý nepoškodzuje spotrebiteľov, a s odbornou starostlivosťou; vynaloženie odbornej starostlivosti je

veriteľ povinný hodnoverne preukázať.

51. Podľa § 7 ods. 18 písm. a), písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z., vynaložením odbornej starostlivosti
sa rozumie najmä to, že veriteľ poskytne spotrebiteľovi informácie pred uzatvorením zmluvy o
spotrebiteľskom úvere podľa § 4 a 5, posúdi schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver s

ohľadom na získané informácie o spotrebiteľovi; ak je veriteľom veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a), banka,
zahraničná banka a pobočka zahraničnej banky, posúdi schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský
úver najmä s ohľadom na údaje získané z jedného alebo viacerých registrov, do ktorých poskytujú údaje
veritelia, ktorých počet sa rovná aspoň dvojtretinovej väčšine veriteľov, ktorými sú veritelia podľa § 20
ods. 1 písm. a), ktorí sú zverejnení v zozname veriteľov podľa § 8a, banky, zahraničné banky a pobočky

zahraničných bánk, v čase posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.

52. Podľa § 7 ods. 21 zákona č. 129/2010 Z.z., na výpočet ukazovateľa schopnosti spotrebiteľa
splácať spotrebiteľský úver sa použijú tieto položky čistý príjem spotrebiteľa, náklady na zabezpečenie
základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť,

výška splátky spotrebiteľského úveru a peňažné záväzky znižujúce príjem spotrebiteľa.

53. Podľa Čl. 8 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, členské štáty zabezpečia, že veriteľ
pred uzavretím zmluvy o úvere posúdi úverovú bonitu spotrebiteľa na základe dostatočných informácií

získaných, ak je to vhodné, od spotrebiteľa a v prípade potreby na základe nahliadnutia do príslušnej
databázy. Členské štáty, ktorých právne predpisy ukladajú veriteľovi povinnosť posúdiť úverovú bonitu
spotrebiteľa na základe nahliadnutia do príslušnej databázy, si môžu túto povinnosť zachovať.

54. V zmysle bodu 26. preambuly Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách

o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS členské štáty by mali prijať vhodné
opatrenia na podporu zodpovedných postupov počas všetkých fáz úverového vzťahu, berúc do úvahy
osobitný charakter svojho trhu s úvermi. Tieto opatrenia môžu napríklad zahŕňať poskytovanie informácií
a vzdelávanie spotrebiteľov vrátane upozornení o rizikách spojených s neplnením zmluvných ustanovení
týkajúcich sa splátok a s nadmernou zadlženosťou. Najmä na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi je dôležité,

abyveritelianeposkytovaliúverynezodpovednealebobezpredchádzajúcehoposúdeniaúverovejbonity
a aby členské štáty vykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takémuto správaniu a aby stanovili
potrebné opatrenia na sankcionovanie veriteľov v takýchto prípadoch. Bez toho, aby boli dotknuté
ustanovenia o kreditnom riziku uvedené v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2006/48/ES zo 14.
júna 2006 o začatí a vykonávaní činností úverových inštitúcií (1), veritelia by mali byť zodpovední za

individuálne kontroly úverovej bonity spotrebiteľa. Na tento účel by mali mať možnosť využiť informácie,
ktoré im poskytol spotrebiteľ nielen počas prípravy príslušnej zmluvy o úvere, ale aj počas dlhodobého
obchodného vzťahu. Orgány členských štátov by tiež mohli veriteľom poskytnúť vhodné pokyny a
usmernenia. Aj spotrebitelia by mali konať obozretne a dodržiavať svoje zmluvné povinnosti.55. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na znenie Rozsudku Súdneho dvora (druhá komora z 05.
marca 2020 vo veci C-679/18 OPR-Finance, s.r.o. proti GK: „Návrh na začatie prejudiciálneho konania

sa týka výkladu článkov 8 a 23 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008
o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (Ú. v. EÚ L 133, 2008, s.
66). Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou OPR-Finance s.r.o. a osobou GK vo veci
návrhu na zaplatenie zostávajúcich dlžných súm podľa zmluvy o úvere poskytnutých touto spoločnosťou
danej osobe.“ Súdny dvor v tejto veci rozhodol takto: Články 8 a 23 smernice Európskeho parlamentu

a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady
87/102/EHS sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu ukladajú povinnosť preskúmať
ex offo existenciu porušenia povinnosti stanovenej v článku 8 tejto smernice, podľa ktorej veriteľ musí
pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa, a vyvodiť dôsledky, ktoré z porušenia tejto
povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve, pod podmienkou, že sankcie spĺňajú požiadavky podľa
uvedeného článku 23. Články 8 a 23 Smernice 2008/48 sa majú ďalej vykladať v tom zmysle, že bránia

vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej sa sankcia za porušenie povinnosti veriteľa posúdiť pred
uzavretím zmluvy úverovú bonitu spotrebiteľa, ktorá spočíva v neplatnosti zmluvy o úvere spojenej s
povinnosťou spotrebiteľa vrátiť veriteľovi poskytnutú sumu istiny v dobe primeranej jeho možnostiam,
uplatní len pod podmienkou, že daný spotrebiteľ túto neplatnosť namietne, a to v trojročnej premlčacej
dobe.

56. Podľa rozhodnutia Súdneho dvora EÚ zn. C - 449/13: Z toho vyplýva, že veriteľ musí po prvé
v každom prípade a vzhľadom na osobitné skutočnosti prípadu posúdiť, či sú uvedené informácie
primerané a dostatočné na ohodnotenie úverovej bonity spotrebiteľa. V tejto súvislosti sa môže
dostatočný charakter uvedených informácií líšiť vzhľadom na okolnosti uzatvorenia zmluvy o úvere,

osobnú situáciu spotrebiteľa a výšku úveru. Toto ohodnotenie sa môže uskutočniť prostredníctvom
dokumentov preukazujúcich finančnú situáciu spotrebiteľa, ale nemožno vylúčiť, že veriteľ zohľadní
aj staršie informácie o finančnej situácii záujemcu na úver, ktorými môže disponovať. Obyčajné
nepodloženévyhláseniaspotrebiteľavšaknemôžubyťsamyosebedostatočné,akknímniesúpripojené
dôkazy.

57. Pri posudzovaní platnosti spotrebiteľskej zmluvy sa všeobecné súdy musia zaoberať celkovou
vyváženosťou práv účastníkov zmluvy a vychádzať z princípu ochrany spotrebiteľa ako jedného
z kľúčových princípov súčasného občianskeho práva. Opačný postup vedie k porušeniu práva na
spravodlivý proces zaručeného článkom 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd. (nález Ústavného

súdu Českej republiky z 1. novembra 2016, č. k. I. ÚS 913/16)

58. Odborná starostlivosť je vyššia forma starostlivosti ukladaná osobám s určitými profesionálnymi
schopnosťami za účelom dosiahnutia dôležitých cieľov. Dodávateľ tak musí v úzkej súčinnosti s klientom
urobiť chtiac – nechtiac audit domáceho rozpočtu klienta a jeho pozornosti nesmie ujsť nepreukázanie

príjmov a výdavkov zo strany klienta a nepravdivá informácia o jeho už existujúcom úverom zaťažení.

59. Výkladom ust. § 7 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch sa už odvolací súd zaoberal viď
napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 20Co/72/2017, podľa ktorého „Za hrubé porušenie
povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch možno považovať povrchné skúmanie

schopnosti splácať úver bez údajov o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa v rozpore s odbornou
starostlivosťou alebo účelové použitie dokladov o platobnej schopnosti spotrebiteľa na vytvorenie zdania
väčšej bonity spotrebiteľa, ako tomu v skutočnosti je, aby mu bol poskytnutý väčší úver, ako je schopný
splácať.“

60. Žalobca bol súdom prvej inštancie vyzvaný na preukázanie splnenia povinností veriteľa v súvislosti
so zisťovaním bonity žalovaného s poukazom na ust. § 11 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch.
Na uvedenú výzvu reagoval žalobca podaním zo dňa 09.01.2023, v ktorom uviedol, že veriteľ je
pri posudzovaní schopnosti spotrebiteľa splácať úver povinný brať do úvahy dobu, na ktorú sa úver
poskytuje, príjem spotrebiteľa a údaje o existujúcich záväzkoch získané z jedného alebo viacerých

registrov. Existujúce záväzky spotrebiteľa veriteľ v danom prípade overil dopytom do úverového registra,
z ktorého bolo zistené, že spotrebiteľ mal v čase poskytnutia úveru existujúce záväzky s mesačným
úverovým zaťažením vo výške 368,86 eur (č.l. 113). Počet členov domácnosti bol 2. Príjem spotrebiteľa
bol overený dopytom do Sociálnej poisťovne zo dňa 10.05.2018, čistý príjem spotrebiteľa tvoril 740,-eur. V rámci mesačných nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb žiadateľa o úver bola
braná do úvahy paušálna suma výdavkov vo výške 20 % rozdielu medzi celkovou výškou čistého príjmu
spotrebiteľa a životným minimom spotrebiteľa a členov jeho domácnosti, voči ktorým má spotrebiteľ

vyživovaciu povinnosť.

61. Vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania odvolací súd v zhode so súdom prvej
inštancie dospel k záveru, že veriteľ v danej veci hrubo porušil svoje povinnosti pri overovaní bonity
žalovaného ako spotrebiteľa v zmysle § 7 ods. 1, v spojení s § 11 ods. 2 veta druhá Zákona o

spotrebiteľskýchúveroch.Žalobcaneuniesoldôkaznébremeno,žebyjehoprávnypredchodcazisťovala
vyhodnotil dostatočným spôsobom príjem žalovaného pred uzavretím zmluvy o úvere. Žalobca podobne
neuniesol dôkazné bremeno pokiaľ ide o skúmanie výdavkov žalovaného pred uzavretím tejto zmluvy.
Žalobcom predložený dopyt do úverového registra sa týkal len úverovej zaťaženosti žalovaného vo
vzťahu k právnemu predchodcovi žalobcu Slovenská sporiteľňa, a.s.. Navyše skúmanie výdavkov len
nahliadnutím do databáz banky a úverových registrov nie je ani dostatočné, pretože záväzky klienta

nemusia vyplývať z verejných databáz, môže sa jednať aj o pôžičky súkromné. Tieto databázy nemôžu
dať úplný obraz o výdavkoch klienta, keďže medzi tie možno zarátať aj bežné mesačné výdavky
súvisiace s domácnosťou, či počtom vyživovacích povinností dlžníka. Pokiaľ veriteľ nepozná celkový
objem výdavkov klienta, nemôže urobiť záver o tom, či klient je alebo nie je schopný splácať požadovaný
úver.

62. Odvolací súd zhodne so záverom súdu prvej inštancie konštatuje, že právny predchodca žalobcu
nezisťoval skutočné mesačné výdavky žalovaného, neskúmal, či druhý člen domácnosti (manželka) má
príjem a v akej výške, či nie je tiež úverovo zaťažený, a aká je výška ich bežných mesačných výdavkov,
ale len formálne paušalizoval mesačné výdavky.

63. Pri overovaní bonity žalovaného nemal právny predchodca žalobcu k dispozícii údaje o výdavkoch
žalovaného a jeho člena domácnosti, čo vedie k záveru, že pri posudzovaní žiadosti žalovaného o
úver nemal k dispozícii všetky relevantné údaje. Za tohto stavu je nutné konštatovať, že v konaní
žalobca nepreukázal splnenie si povinnosti uloženej mu ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z..

Pre účely posúdenia splnenia povinnosti uloženej dodávateľovi v ust. 7 ods. 1 zákona č. 129/2010
Z.z. nie je smerodajné, aká bola reálna finančná, majetková, sociálna situácia spotrebiteľa, ale
akým spôsobom dodávateľ (právny predchodca žalobcu) pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity
klienta (žalovaného). Dôsledkom podcenenia bonity je neposkytnutie ochrany veriteľovi, ktorý s hrubou
nedbanlivosťou poruší povinnosť s odbornou starostlivosťou posudzovať bonitu spotrebiteľa.

64. Súd prvej inštancie v závislosti od uvedeného správnym spôsobom zdôraznil, že pokiaľ veriteľ
hrubo porušil svoje povinnosti skúmať s odbornou starostlivosťou bonitu dlžníka, úver sa považuje za
bezúročný a bez poplatkov. Zároveň súd prvej inštancie vychádzal zo záveru o nemožnosti predčasného
zosplatnenia úveru a to s poukazom na § 11 ods. 2 veta prvá zákona č. 129/2010 Z.z., ak veriteľ

nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa
jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru, a teda predčasné zosplatnenie úveru vyhodnotil ako
absolútne neplatný právny úkon veriteľa s poukazom na § 39 Občianskeho zákonníka.

65. Pokiaľ nebola platne vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, nie je možné urobiť záver o tom,

že úver bol splatný. Keďže ku dňu postúpenia pohľadávky nebol splatný celý úver, pôvodný veriteľ
nebol oprávnený postúpiť svoju pohľadávku z úveru v celosti inému subjektu. Z ustanovenia § 92 ods.
8 Zákona o bankách vyplýva, že predmetom postúpenia sú len pohľadávky zo strany banky, resp.
ich časť, ktoré sú už splatné. V prejednávanom prípade bola teda rozhodujúcou otázka neplatnosti
právneho úkonu postúpenia pohľadávky podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Podľa § 92, ods. 8 zákona

č. 483/2001 Z. z. môže byť banková pohľadávka alebo jej časť postúpená, ak je splatná, a to až
po predchádzajúcej písomnej výzve a kumulatívne, ak je splnené omeškanie dlžníka so splnením
postupovanej pohľadávky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní. Splnenie osobitných zákonných
predpokladov postúpenia bankovej pohľadávky sa vyžaduje z dôvodu, že po postúpení pohľadávky
rôznym subjektom (mimo banky) už nie je zachovaná možnosť dohľadu a dozoru NBS ako centrálnej

banky. Následkom postúpenia pohľadávky, ohľadne ktorej cesia podľa § 525 alebo podľa špeciálnych
predpisov nie je dovolená, je absolútna neplatnosť zmluvy o postúpení pre jej rozpor so zákonom (§ 39
Občianskeho zákonníka). Ak dôjde k postúpeniu pohľadávky, ohľadne ktorej to zákon zakazuje alebo
ohľadne ktorej postúpenie podmieňuje splnením zákonných podmienok, ktoré splnené neboli, ide ocesiu neplatnú od počiatku - ex tunc a jej neplatnosť nemožno zhojiť. Z uvedeného dôvodu v týchto
prípadoch nemožno vôbec hovoriť o platnej cesii a postupca zostáva veriteľom svojej pohľadávky, ktorá
na postupníka neprechádza pre neplatnosť zmluvy.

66. Nakoľko žalobca nepreukázal, že je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia v právnom vzťahu,
z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok, lebo nepreukázal platné postúpenie pohľadávky zo
spotrebiteľskej zmluvy z banky na nebankovú spoločnosť, teda svoju aktívnu vecnú legitimáciu v konaní,
súd prvej inštancie žalobu v prevyšujúcej časti zamietol.

67. K ďalším odvolacím námietkam žalobcu je potrebné uviesť, že súd je vždy povinný ex offo poskytnúť
ochranu spotrebiteľovi ako slabšej zmluvnej strane, a to aj v prípade, že sa spotrebiteľ svojich práv v
konaní nedovoláva. K posudzovaniu bonity odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ
vo veci C-679/18, podľa ktorého články 8 a 23 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/
ES z 23.4.2008 sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu ukladajú povinnosť preskúmať

ex offo existenciu porušenia povinnosti stanovenej v článku 8 tejto smernice, podľa ktorej veriteľ musí
pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa a vyvodiť dôsledky, ktoré z porušenia tejto
povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve pod podmienkou, že sankcie spĺňajú požiadavky podľa
uvedeného článku 23.

68. Za týchto okolností súd prvej inštancie správne žalobu žalobcu v prevyšujúcej časti zamietol, a preto
postupom podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozsudok vo veci samej ako vecne správny potvrdil.

69. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd postupom podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s
§ 255 ods. 1 CSP tak, že žalobca vzhľadom na neúspech v odvolacom konaní nemá nárok na náhradu

trov odvolacieho konania a žalovanému vzhľadom na jeho pasivitu v odvolacom konaní žiadne trovy
preukázateľne nevznikli a z obsahu spisu nevyplývajú.

70. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné

doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).