Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, October 24, 2023

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Cdo/167/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1414204408
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Šobichová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2023:1414204408.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu K.. X.. C. Š., narodeného X. O. XXXX, D., I. XX,
zastúpeného advokátom JUDr. Róbertom Dupkalom, Bratislava, Radlinského 51, proti žalovanému
Vysoká škola ekonómie a manažmentu v Bratislave, s. r. o., Bratislava, Furdekova 16, IČO: 35 847 018,
zastúpenému advokátom JUDr. Petrom Škultétym, Bratislava, Na vŕšku 8, o náhradu mzdy, vedenom
na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 4Cpr/1/2014, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského

súdu v Bratislave z 26. apríla 2022 č. k. 5CoPr/3/2021-603, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 5CoPr/3/2021-603 zo dňa 26. apríla 2022 a rozsudok
Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 20. augusta 2020 č. k. 4Cpr/1/2014-500 z r u š u j e a vec vracia
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava IV (ďalej aj „súd prvej inštancie“) po právoplatnom skončení sporu

v určovacej časti neplatného skončenia pracovného pomeru žalobcu výpoveďou žalovaného zo dňa
5. septembra 2013 (rozsudok odvolacieho súdu zo dňa 25. apríla 2017, č. k. 5CoPr/5/2016-264),
napadnutým rozsudkom podľa § 79 ods. 1, 2 Zák. práce žalobcovi priznal náhradu mzdy vo výške
27.871,56 eura brutto s príslušenstvom za 12 mesiacov a vo zvyšnej časti uplatnenej náhrady (za 36
mesiacov) žalobu zamietol. Žalovanému nepriznal náhradu trov konania.

2. V odôvodnení poukázal na satisfakčnú i sankčnú funkciu náhrady mzdy pri neplatnom skončení
pracovného pomeru len za čas dvanástich mesiacov odo dňa oznámenia zamestnanca, že trvá na
ďalšom zamestnávaní, po uplynutí tohto obdobia sa zvýrazňuje sociálna funkcia náhrady mzdy. Preto
hoci zamestnanec nemá pracovnú povinnosť (porovnaj rozhodnutie 6Cdo/157/2010, 6Cdo/100/2016 a
III. ÚS 446/2016), výkon práva uplatniť náhradu mzdy nemôže byť zneužitím práva; nemôže ním teda
dochádzať k nedôvodnému zvýhodňovaniu zamestnanca. Úlohou súdu pri rozhodovaní o náhrade mzdy

za čas presahujúci dvanásť mesiacov je preto prihliadať, aby rozhodnutie neodporovalo nielen dobrým
mravom ale aj zásadám spravodlivosti a primeranosti.

3. Na žiadosť žalovaného súd prvej inštancie nepriznal náhradu mzdy za čas presahujúci
12 mesiacov s ohľadom na trvanie pracovného pomeru žalobcu u žalovaného od 1. októbra 2008 do
reálneho výkonu práce do 31. decembra 2013, čerpanie a nevrátenie odstupného vo výške 4.685,54

eura (trojnásobok priemerného zárobku žalobcu), čerpanie dávok žalobcom v období od 1. januára
2014 do 30. júna 2014 (podpora v nezamestnanosti) a od 1. septembra 2016 až do rozhodnutia súdu
prvej inštancie (starobný dôchodok), v ktorom období mal žalobca pravidelný príjem. Dospel tiež k
záveru, že žalobca nepreukázal aktívnu a efektívnu snahu o hľadanie si práce, keď z ním predložených
listinných dôkazov vyplýva, že zaslal len všeobecné žiadosti v priebehu 1 týždňa (23. decembra - 30.
decembra 2014). Žalobca sa teda mohol zapojiť a bez vážnych dôvodov sa nezapojil do práce u iného

zamestnávateľa.4. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave (ďalej aj ako „odvolací súd“) rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutej zamietajúcej časti potvrdil. Vo výroku o trovách rozsudok súdu prvej inštancie
zmenil tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Žalovanému priznal

náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

5. Odvolací súd sa s dôvodmi súdu prvej inštancie (trvanie výkonu práce, nástup na starobný dôchodok,
možnosť nájsť si prácu pri vysokoškolskom vzdelaní žalobcu v odbore právo a ekonómia a pracovných
príležitostiach v Bratislave) pre nepriznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov stotožnil.

Podľa názoru odvolacieho súdu za ich existencie vyhovenie žaloby i v zamietnutej časti by bolo
rozporné s dobrými mravmi, ktorý v zmysle záverov dovolacieho súdu (6Cdo157/2010, 6Cdo/100/2016)
v súčasných spoločenských pomeroch predstavuje jediné kritérium pre aplikáciu ustanovenia § 79 ods.
2 Zák. práce.

6. Odvolacísúdakcentoval,žežalobcaprijalitrojmesačnéodstupné,ktorénevrátil,defactomupotom

v súvislosti so skončením pracovného pomeru u žalovaného patrí plnenie, zodpovedajúce náhrade
mzdy za 15 mesiacov. Nevrátenie odstupného, na ktoré vzniká nárok výlučne pri platnom skončení
pracovného pomeru, spoločne s jeho návrhom žalovanému nenapadnúť žalobou neplatnosť výpovede
za predpokladu poskytnutia 33.500 eura (v oznámení o trvaní na prideľovaní práce), relativizuje
skutočný záujem žalobcu zotrvať v pracovnom pomere u žalovaného. Podľa názoru odvolacieho súdu

priznanie náhrady mzdy v minimálnom rozsahu, popri odstupnom, predstavuje primeranú sankciu pre
zamestnávateľa, ktorý pracovnú pozíciu žalobcu neskôr neobnovil. Z týchto dôvodov odvolací súd v
napadnutej zamietajúcej časti rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1
CSP).

7. Proti predmetnému rozsudku podal žalobca dovolanie a to v časti, ktorou potvrdil rozsudok súdu prvej
inštancie v jeho zamietavej časti. V dovolaní poukázal na body 13. a 14. odôvodnenia napadnutého
rozsudku krajského súdu. Uviedol, že rozhodnutie odvolacieho súdu v dovolaním napadnutej časti a
jeho odôvodnenie je odklonom od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm.
a) CSP). Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 6Cdo/157/2010 zaujal stanovisko, že spôsob, akým pôvodná

judikatúra interpretovala ustanovenie § 61 ods. 2 pôvodného Zákonníka práce, je vzhľadom na zmenu
spoločenských a ekonomických podmienok neudržateľný, čo sa týka hlavne povinnosti zapojiť sa do
práce. Povinnosť zapojiť sa do práce u iného zamestnávateľa je aj v rozpore s článkom 2 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky. Vzhľadom na neexistenciu povinnosti zapojiť sa do práce, nemôže mať
táto okolnosť pre zamestnanca nepriaznivé dôsledky v podobe zníženia, prípadne nepriznania náhrady.

Obdobne judikoval NS SR aj v rozhodnutí sp. zn. 7Cdo/52/2020. Odvolací súd, ako aj súd prvej inštancie
sa pri svojom rozhodovaní neriadili ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu v otázke, aký
vplyv na nepriznanie náhrady mzdy má skutočnosť, že zamestnanec je starobným dôchodcom. Právne
posúdenie teda spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

8. Dôvody pre nepriznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov boli, že žalobca u žalovaného
pracoval od 1. januára 2008 do 31. decembra 2013, vo výplatnom termíne za mesiac december 2013
prevzal mzdu a odstupné vo výške 4.685,54 eura a v prvý deň sa zaevidoval na úrade práce, od
1. septembra 2016 poberá dôchodok. Súd pritom prihliadol na to, že žalobca obdržal od žalovaného
odstupné, za obdobie od 1. januára 2014 do 30. júna 2014 dávky v nezamestnanosti a za obdobie

od 1. septembra 2016 do dňa rozhodnutia súdu prvej inštancie poberá dôchodok. Súd prvej inštancie
videl dôvod pre nepriznanie náhrady mzdy za čas 12 mesiacov aj v tom, že žalobca nepreukázal
aktívnu a efektívnu snahu v hľadaní si práce po skončení pracovného pomeru a vyhodnotil, že žalobca
okrem jednorazového pokusu nepredložil žiadne dôkazy o ponuke zamestnania úradom práce, kde bol
zaevidovaný od 1. januára 2014 do 9. mája 2017 a skonštatoval, že nie je možné dôvodiť, že žalobca

sa mohol zapojiť a bez vážnych dôvodov sa nezapojil do práce u iného zamestnávateľa.

9. Žalobca je toho názoru, že závery súdov oboch inštancií podmieňujúce nárok žalobcu na náhradu
mzdy v rozsahu prevyšujúcom 12 mesiacov jeho iniciatívou pri zamestnaní sa u iného zamestnávateľa,
dĺžkou jeho zamestnania u žalovaného, prevzatím odstupného, nástup do predčasného starobného

dôchodku od 1. septembra 2016, pričom uplatnený nárok na náhradu mzdy za čas presahujúci 12
mesiacov prakticky nezasahuje do obdobia jeho predčasného starobného dôchodku, spočívajú na
nesprávnom právnom posúdení veci. Ako vyplýva z odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu, odvolací súd tieto závery súdu prvej inštancie si osvojil a na základe nich rozhodol.Z odôvodnenia nie je zrejmé, ako a v čom sú ním uvádzané dôvody odôvodnenia rozporné s dobrými
mravmi. Trvanie výkonu práce, ani možnosť nájsť si prácu vzhľadom na vysokoškolské vzdelanie
žalobcu, pričom túto možnosť odvolací súd bez ďalšieho prezumuje, nie sú zákonnými dôvodmi pre

nepriznanie náhrady mzdy nad čas 12 mesiacov a nepredstavujú ani rozpor s dobrými mravmi tak, ako to
uvádza článok 2 základných zásad Zákonníka práce. V otázke možnosti krátenia, prípadne nepriznania
náhrady mzdy nad 12 mesiacov sa súdy neriadili ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu,
napr. aj 4Cdo/15/2021. Žiadal teda rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave ako aj rozsudok Okresného
súdu Bratislava IV zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

10. Na vyjadrenie žalovaného k dovolaniu dovolací súd neprihliadol, nakoľko bolo podané po stanovenej
lehote (§ 436 ods. 3 veta druhá CSP).

11. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v
stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 a 2 CSP),

v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§
443 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a
dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné.

12. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna

úpravajehoprípustnosti.Vzmysle§419CSPjeprotirozhodnutiuodvolaciehosúdudovolanieprípustné,
(len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu
- ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť
dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v
ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.

13. V zmysle § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je

dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

14. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto

právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

15. Podľa názoru žalobcu je jeho dovolanie prípustné v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP a z obsahu
dovolania je zrejmé, že žalobca považuje ako nesprávne právne posúdenú otázku týkajúcu sa možnosti
nepriznania požadovanej náhrady mzdy v rozsahu nad 12 mesiacov.

16. V danom prípade teda dovolateľ vymedzil právnu otázku (či nižšie súdy mu právne konformným
spôsobom krátili (nepriznali) požadovanú náhradu mzdy nad rozsah 12 mesiacov), pri riešení ktorej
otázky sa mal odvolací súd odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (s poukazom
na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/157/2010, 7Cdo/52/2020, 4Cdo/75/2021). Najvyšší súd

preto skúmal, či dovolanie žalobcu je v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP prípustné.

17. V zmysle judikátu R 71/2018 patria do pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ (§
421 ods. 1 CSP) predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako
judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.

Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo
viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ
nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho
súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z
hľadiska vecného na ne nadviazali.

18. Predmetnou otázkou (viď vyššie bod 16.) sa už dovolací súd zaoberal v rozhodnutiach sp.
zn. 6Cdo/157/2010, 7Cdo/52/2020 a aj 4Cdo/15/2021, ktoré treba považovať za súčasť ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.19. Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo
ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil

zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s
výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca
naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada
patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá
na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd

rozhodne o skončení pracovného pomeru.
19.1. Podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť
náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť
mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci
12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36
mesiacov.

20. Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 6Cdo/157/2010 v súvislosti s interpretáciou § 79 ods. 2
Zákonníka práce, resp. § 61 ods. 2 predchádzajúceho Zákonníka práce už uviedol, že najmä v dôsledku
spoločensko-ekonomických zmien, ku ktorým došlo po roku 1989, sa predtým ustálená judikatúra stala
nepoužiteľnou.„Hodnotovázmenavprávnomporiadkumalazanásledokzmenuvýznamunormatívneho

textu (právneho pravidla) obsiahnutého v ustanovení § 79 ods. 2 Zákonníka práce, ktoré treba vykladať
tak, že súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci deväť (v danej veci
dvanásť, pozn. dovolacieho súdu) mesiacov primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať len výnimočne,
a to v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru,
zaručeného ustanovením § 79 ods. 1 Zákonníka práce, by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2

Zákonníka práce ... To zároveň znamená, že § 79 ods. 2 Zákonníka práce nemôže byť aplikovaný takým
spôsobom, aby sa tým prakticky negovalo poskytnutie ochrany zamestnancovi vyplývajúcej z ods. 1
tohto ustanovenia a aby sa vyplatilo konať protiprávne.“. Ďalej zdôraznil, že „Interpretácia vychádzajúca
z predpokladu povinnosti zamestnanca, s ktorým bol neplatne skončený pracovný pomer, zapojiť sa do
práce u iného zamestnávateľa, je v rozpore s uvedeným čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, pretože

takáto povinnosť neexistuje. Z nejestvujúcej povinnosti preto nemožno vyvodzovať pre zamestnanca
nepriaznivé dôsledky v podobe zníženia, prípadne nepriznania náhrady mzdy.“

21. Právne názory dovolacieho súdu vo veci sp. zn. 6Cdo/157/2010 prešli testom ústavnosti v
rámci ústavného prieskumu iného rozhodnutia najvyššieho súdu (4Cdo/125/2018), pričom Ústavný súd

Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) vo svojom náleze z 19. novembra 2019 sp. zn. I. ÚS
331/2019 uviedol, že predchádzajúce ustanovenie § 79 ods. 2 Zákonníka práce, resp. ešte predtým
§ 61 ods. 2 Zákonníka práce «obsahovalo aj ,,návod“ ako pristupovať k zníženiu, resp. nepriznaniu
náhrady mzdy. Súdy mali pri svojom rozhodovaní prihliadať najmä na to, či zamestnanec bol v tomto
čase zamestnaný u iného zamestnávateľa, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z

akého dôvodu sa do práce nezapojil. Súdy tak posudzovali, či sa zamestnanec zapojil alebo mohol
zapojiť (a bez vážnych dôvodov sa nezapojil) do práce u iného zamestnávateľa za podmienok v
zásade rovnocenných alebo dokonca výhodnejších, než by mal pri výkone práce podľa pracovnej
zmluvy, keby zamestnávateľ plnil svoju povinnosť prideliť mu dohodnutú prácu. Účelom tejto úpravy,
predpokladajúcej všeobecnú pracovnú povinnosť (povinnosť zapojiť sa do práce), bolo pôsobiť na

zamestnanca, aby vyvíjal primerané úsilie - aspoň pri spore, ktorý trvá dlhšie - zapojiť sa dočasne do
práce u iného zamestnávateľa. V dôsledku systémových spoločensko-ekonomických zmien, ku ktorým
došlo po roku 1989, je však potrebné nároky z neplatne skončeného pracovného pomeru posudzovať
iným spôsobom» tak, ako už uviedol najvyšší súd vo veci sp. zn. 6Cdo/157/2010, uzavrel ústavný súd.
V tomto ohľade aj s poukazom na „voľnú úvahu súdu“ pri možnosti zníženia náhrady mzdy poukázal

ústavný súd tiež na odbornú právnickú literatúru (Friedmannová D., Masár, B., Matejka, O., Tkáč, V.
Zákonník práce. Komentár, Bratislava: Wolters Kluwer s. r. o., 2014. s. 389 - 390), pričom uviedol, že
„pri takomto rozhodovaní ... treba vychádzať z konkrétneho dôvodu toho - ktorého spôsobu skončenia
pracovného pomeru stanoveného v § 59 ods. 1 písm. b) až d) Zákonníka práce a so zreteľom na
tento konkrétny dôvod zistiť, prečo zamestnávateľ neumožnil zamestnancovi pokračovať v práci po tom,

ako mu zamestnanec oznámil, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, resp. zistiť, či na strane
zamestnávateľa nastali také skutočnosti, ktoré mu objektívne znemožnili, aby zamestnancovi umožnil
pokračovať v práci a zároveň mu objektívne znemožnili uspokojiť mzdové nároky zamestnanca.“22. Na vyššie uvedených právnych záveroch zotrval najvyšší súd aj v rozhodnutí z 24. februára 2021
sp. zn. 7Cdo/52/2020.

23. V danom prípade súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu mzdy len za 12 mesiacov z
dôvodov trvania pracovného pomeru u žalovaného do 31. decembra 2013, nevrátenia odstupného,
čerpania dávok v nezamestnanosti a priznania starobného dôchodku. Odvolací súd sa v napadnutom
potvrdzujúcom rozsudku stotožnil so záverom súdu prvej inštancie a dodal, že za existencie uvádzaných
skutočností by vyhovenie žalobe i v zamietnutej časti bolo v rozpore s dobrými mravmi. Vychádzajúc

z vyššie uvedených právnych záverov, ktoré sú plne aplikovateľné aj na rozhodovanú vec, dovolací
súd dospel k záveru, že súdy nižších inštancií pri posudzovaní nároku žalobcu na náhradu mzdy v
rozsahu prevyšujúcom 12 mesiacov nepostupovali dôsledne v zmysle vyššie citovaných východísk. V
tejtosúvislostisidovolacísúddovoľujepoukázaťnato,žezákonomstanovenámožnosťštátnehoorgánu
rozhodnúť voľnou úvahou nemôže znamenať ničím nelimitovanú a vecne nepreskúmateľnú svojvôľu.
Takáto svojvôľa by totiž bola v rozpore s princípom právneho štátu, keďže vo svojich dôsledkoch by

znamenala nepredvídateľnosť rozhodovania štátneho orgánu, a teda ústavne neprípustnú mieru právnej
neistoty (II. ÚS 117/2011).

24. Najvyšší súd sa v danom prípade stotožňuje s právnymi závermi vyjadrenými už skôr v
rozhodnutiach sp. zn. 6Cdo/157/2010, 7Cdo/52/2020 a aj 4Cdo/15/2021 a uzatvára, že právne závery

odvolacieho súdu, rovnako ako prvoinštančného súdu pri posudzovaní nároku žalobcu na náhradu
mzdy v rozsahu prevyšujúcom 12 mesiacov sa odchýlili od tejto (aktuálnej) praxe dovolacieho súdu
(hoci aj poukazujú na jedno z rozhodnutí dovolacieho súdu sp. zn. 6Cdo/157/2010, keď napokon naň
nereflektovali pri svojom rozhodovaní) a treba mať za to, že ich rozhodnutia spočívajú v nesprávnom
právnom posúdení veci.

25. Dovolací súd poukazuje na kritéria, ktoré treba mať na zreteli pri interpretácii ustanovenia § 79
ods. 2 Zákonníka práce, ktoré vzchádzajú už z vyššie označeného rozhodnutia Ústavného súdu SR I.
ÚS 333/2019: ,,Za predpokladu, že zamestnávateľ v rámci konania, v ktorom zamestnanec uplatňuje
nároknanáhradumzdyvdôsledkuneplatnéhoskončeniapracovnéhopomeru,uplatnínároknazníženie

alebo nepriznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce, je
hranica voľnej úvahy súdu pri rozhodovaní o takomto nároku limitovaná rozhodnutím súdu o neplatnosti
skončenia pracovného pomeru na základe výpovede, okamžitého skončenia pracovného pomeru alebo
skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe. Pri takomto rozhodovaní preto treba vychádzať z
konkrétneho dôvodu toho - ktorého spôsobu skončenia pracovného pomeru stanoveného v § 59 ods.

1 písm. b) až d) Zákonníka práce a so zreteľom na tento konkrétny dôvod zistiť, prečo zamestnávateľ
neumožnil zamestnancovi pokračovať v práci po tom, ako mu zamestnanec oznámil, že trvá na tom,
aby ho naďalej zamestnával, resp. zistiť, či na strane zamestnávateľa nastali také skutočnosti, ktoré
mu objektívne znemožnili, aby zamestnancovi umožnil pokračovať v práci, a zároveň mu objektívne
znemožnili uspokojiť mzdové nároky zamestnanca.

Skutočnosť, že zamestnanec je starobným dôchodcom a popri mzde poberá starobný dôchodok,
nemožno považovať za takú, ktorá zamestnávateľovi objektívne znemožňuje, aby zamestnancovi
umožnil pokračovať v práci a vyplácal mu dohodnutú mzdu, resp. za takú, ktorá zamestnanca pre
účely rozhodnutia súdu podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce nedôvodne zvýhodňuje oproti ostatným
zamestnancom toho istého zamestnávateľa, resp. oproti zamestnávateľovi, keďže starobný dôchodok

je dôchodková dávka, ktorá sa za podmienok ustanovených zákonom č. 461/2003 Z.z. o sociálnom
poistení v znení neskorších predpisov poskytuje zo starobného poistenia.“

26. Vzhľadom na opodstatnenosť námietky dovolateľa, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu sa
riešením predmetnej právnej otázky odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, dospel

dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobcu je nielen prípustné podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, ale aj
dôvodné (§ 432 ods. 2 CSP) a teda je potrebné napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť (§ 449
ods. 1 CSP). Keďže nápravu nemožno dosiahnuť iba zrušením rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací
súd zrušil aj rozhodnutie súdu prvej inštancie (§ 449 ods. 2 CSP) a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§
450 CSP).

27. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd
prvej inštancie a odvolací súd sú viazané právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Ak dovolacísúd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie,
rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).

28. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.