Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, September 26, 2023

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 3Svk/15/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6020200517
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Benczová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2023:6020200517.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny

Benczovej a členov senátu JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD. a JUDr. Zuzany Šabovej, PhD., v právnej
veci žalobcu: O.. X. D., E.. XX.XX.XXXX, I. G. XXX/X, XXX XX Ž. E. G., proti žalovanému: Finančné
riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 5952/63, 974 01 Banská Bystrica, o žalobe proti inému
zásahu orgánu verejnej správy zo dňa 23. decembra 2020, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 28Sa/22/2020-71 zo dňa 30. septembra 2021, takto

r o z h o d o l :

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu z a m i e t a.

II. Žalovanému nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Administratívne a súdne konanie

1. Dňa 01. novembra 2020 sa žalobca v mene Nezávislej odborovej organizácie zamestnancov
Finančného riaditeľstva SR, prostredníctvom elektronickej intranetovej pošty finančnej správy zaslal
vedúcemu oddelenia (Colný úrad Banská Bystrica) žiadosť o služobné voľno s nárokom na služobný
plat od 02. novembra 2020 do 06. novembra 2020 pre seba ako predsedu odborovej organizácie a pre

podpredsedu tejto organizácie podľa § 274 ods. 3 a 4 zákona č. 35/2019 Z. z. o finančnej správe a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 35/2019 Z. z.“
alebo„zákonofinančnejspráve“).Dňa11.novembra2020bolazaslanádodátovejschránkyFinančného
riaditeľstvaSR(ďalejlen„žalovaný“)žiadosťOdborovejorganizácieoslužobnévoľno,ktorábolazaslaná
elektronicky cez ústredný portál verejnej správy. Z obsahu žiadosti vyplynulo, že odborová organizácia
žiada o poskytnutie služobného voľna s nárokom na služobný plat podľa § 274 ods. 3 a 4 zákona č.
35/2019 Z. z. pre členov štatutárneho orgánu- predsedu a podpredsedu na výkon ich odborovej činnosti

a odborové vzdelávanie na obdobie od 02. novembra 2020 do 06. novembra 2020.

2.Žalovanýnapredmetnúžiadosťodpovedallistomč.535479/2020zodňa20.novembra2020,vktorom
uviedol, že žiadosť nemožno považovať za kvalifikované podanie doručené oprávnenému orgánu, s
ktorým zákon spája právne účinky začatia konania vo veciach služobného pomeru (§278 písm. d) bod
16 zákona č. 35/2019 Z. z.) s poukázaním na ustanovenie §2 ods. 2 písm. h) zákona č. 305/2013 Z.
z. o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov, ktoré vylučuje aplikáciu daného zákona v súvislosti s výkonom
verejnej moci vo veciach štátnej služby colníkov, pričom podľa § 316 ods. 2 zákona č. 35/2019 Z. z., ak
sa vo všeobecných záväzných právnych predpisoch používa pojem colník, rozumie sa tým príslušník
finančnej správy.3. Z výpisu dochádzky žalobcu za november 2020 vyplynulo, že dňa 02. novembra žalobca vykonával
štátnu službu formou „home office“, v dňoch 03. novembra a 04. novembra 2020 mal žalobca služobné

voľno s nárokom na služobný plat a v dňoch 05. novembra a 06. novembra 2020 mal evidované služobné
voľno bez nároku na služobný plat. Následne žalobca podal na Krajský súd v Banskej Bystrici žalobu
proti inému zásahu orgánu verejnej správy zo dňa 23. decembra 2020.

4. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „správny súd“) rozsudkom, č. 28Sa 22/2020-71 z 30.

septembra 2021 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal ochrany proti inému zásahu orgánu
verejnej správy a to určenia, že základné právo žalobcu na spravodlivé konanie pred žalovaným
vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR, ako aj základné právo žalobcu vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a právo na ochranu
majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
ako aj základné právo žalobcu na odmenu za vykonanú prácu podľa čl. 36 ods. 1 písm. a) Ústavy SR,

základné právo žalobcu slobodne sa združovať v odborovej organizácii podľa čl. 37 ods. 1Ústavy SR,
právo na udelenie a čerpanie služobného voľna podľa ust. § 274 ods. 3 zákona č. 35/2019 Z. z. o
finančnej správe (ďalej len „zákona č. 35/2019 Z. z.„) s nárokom na služobný plat a právo na udelenie
a čerpanie služobného voľna podľa ust. § 274 ods. 3 zákona č. 35/2019 Z. z. s nárokom na služobný
plat, konaním žalovaného - Finančného riaditeľstva SR, vo veci žalobcovho podania označeného ako

„Žiadosť o služobné voľno“ podaného zo služobnej elektronickej schránky žalobcu dňa 01. novembra
2020, ako aj opakovaného podania v tej istej veci označeného ako „Žiadosť o služobné voľno“ podaného
žalobcom dňa 11. novembra 2020 z elektronickej schránky zriadenej na portály UPVS, adresované do
elektronickej podateľne žalovaného, ktorým žalobca v súlade s ust. § 274 ods. 3 zákona č. 35/2019 Z.
z. požiadal o udelenie služobného voľna s nárokom na služobný plat a taktiež v súlade s ust. § 274

ods. 4 zákona č. 35/2019 Z. z. požiadal o poskytnutie služobného voľna s nárokom na služobný plat na
nevyhnutne potrebný čas odo dňa 02. novembra 2020 do dňa 06. novembra 2020 vrátane, z dôvodu
výkonu odborovej činnosti a odborového vzdelávania b o l o p o r u š e n é a konanie žalovaného v
predmetnej veci je n e z á k o n né. Žalobca ďalej žiadal, aby správny súd uložil žalovanému „povinnosť
bezodkladne odstrániť protiprávny stav“ vo veci žalobcovho podania a v evidencii dochádzky žalobcu

vyznačiť deň 05. novembra 2020 a 06. novembra 2020 ako výkon odborovej činnosti s nárokom na
služobný plat a doplatiť žalobcovi služobný plat za obdobie odo dňa 05. novembra 2020 do dňa 06.
novembra 2020 vrátane, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% odo dňa 16. decembra 2020 do
zaplatenia.

5. Správny súd v konaní postupoval v intenciách zákona č. 35/2019 Z. z., citujúc právnu úpravu
ustanovenú v § 4 ods. 2 písm. a/ v znení platnom v čase tvrdeného zásahu, § 153 ods. 1,2, § 157 ods.
1, § 158 ods. 1, § 180 ods. 1, § 181 ods. 1,2,4 citovaného zákona a ust. § 137 ods. 1, postupom v
zmysle právnej úpravy ustanovenej v druhej hlave štvrtej časti zák.č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho

poriadku (ďalej len „SSP“), upravujúcej konanie o žalobe proti inému zásahu orgánu verejnej správy v
spojení s ust. § 2 ods. 2 ako i ust. § 3 ods. 1 písm. e) SSP a dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby.
Poukázal na tvrdenie žalobcu, že úkon žalovaného, ktorým vyznačil v evidencii dochádzky žalobcu -
neplatenévoľnobeznárokunaslužobnýplatspoluskrátenímslužobnéhoplatu,súnelegálnymzásahom
doprávžalobcu,pretožebolivykonanéskôr,akoboloožiadostižalobcuoposkytnutieneplatenéhovoľna

s nárokom na služobný plat rozhodnuté vykonateľným rozhodnutím a tiež preto, že žalobca o neplatené
voľno bez nároku na služobný plat nepožiadal. Zároveň konštatoval, že medzi účastníkmi nebol spor o
žiadnu skutkovú okolnosť ako vyplýva zo žaloby a zhrnutia skutkového stavu vo vyjadrení žalovaného.

6. Správny súd posudzujúc zákonnosť resp. nezákonnosť postupu žalovaného, v prvom rade skúmal

vecnú stránku namietaného postupu, najmä či bol žalovaný oprávnený vykonať namietané úkony a to -
vyznačiť v evidencii dochádzky na pracovisku neprítomnosť príslušníka finančnej správy na pracovisku.
Odpoveď na túto otázku považoval správny súd za kladnú. Uviedol, že o tom nebol medzi účastníkmi
spor. Taktiež odpoveď na otázku, či bol žalovaný oprávnený v evidencii dochádzky vyznačiť dôvod
neprítomnosti, považoval správny súd za kladnú. V danej súvislosti uviedol, že dôvod neprítomnosti

osobný úrad vyznačí podľa podkladov, ktoré predkladá príslušník finančnej správy a to, napríklad doklad
o pracovnej neschopnosti, dovolenkový lístok, alebo doklady o prekážkach v štátnej službe uvedených
v § 153 až § 157 zák. č. 35/2019 Z. z. Osobný úrad vyznačuje tieto skutočnosti na základe dokladov
predkladaných príslušníkom finančnej správy. Zo skutkových okolností tejto veci krajský súd považovalza preukázané, že žalobca nedisponoval súhlasom nadriadeného s čerpaním služobného voľna s
nárokom na služobný plat. Potom vyznačenie neprítomnosti podľa okolností prípadu, po vyhodnotení
dôvodu neprítomnosti, ktorý žalobca ako predseda odborovej organizácie oznámil nadriadenému resp.

okolností daného prípadu, ako neplatné voľno, je postup na ktorý bol žalovaný oprávnený. Podstatné z
hľadiska posúdenia vecnej stránky tvrdeného nezákonného zásahu je len to, či bol žalovaný na daný
úkon oprávnený za daných skutkových okolností.

7. Tvrdenie žalobcu, ktorým v žalobe namietal, že žalovaný nebol na úkon vyznačenia neprítomnosti

na pracovisku s dôvodom neplatené služobné voľno oprávnený preto, že žalobca o neplatené voľno
nežiadal, vyhodnotil správny súd ako chybné, keďže vychádza z premisy, že žalovaný môže dôvod
neprítomnosti príslušníka finančnej správy v službe posúdiť ako neplatené služobné voľno len na
základe žiadosti. Správny súd k uvedenej námietke konštatoval, že žalovaný je oprávnený vyhodnotiť
dôvod neprítomnosti na pracovisku podľa dokladov predkladaných príslušníkom finančnej správy,
prípadne podľa ostatných okolností. V predmetnom prípade tak vyhodnotil žiadosť žalobcu predkladanú

nadriadenému, ktorou ho žiadal o platené služobné voľno, a v ktorej uviedol ako dôvod neprítomnosti
na pracovisku - výkon odborovej činnosti a odborové vzdelávanie podľa § 274 ods. 3 a ods. 4 zákona č.
35/2019 Z. z. Predmetom tohto súdneho prieskumu nebolo posúdenie, či žalobca má právo na platené
alebo neplatené služobné voľno, ale len to, či namietané úkony žalovaného boli nezákonným zásahom
do práv žalobcu. Z uvedeného plynie, že postup žalovaného mal oporu v zákone, teda bol postupom,

na ktorý bol oprávnený a teda nešlo o nezákonný zásah.

8. Taktiež nevyplatenie služobného platu za nevykonanú službu nepovažoval správny súd za nesprávny
postup. Uviedol, že žalovaný je oprávnený a aj povinný vyplatiť príslušníkovi finančnej správy za
výkon štátnej služby služobný plat. Uvedené nemôže mať charakter nezákonného zásahu do práv

príslušníka finančnej správy, len z dôvodu, že je medzi ním a žalovaným spor o správnu výšku
služobného platu. Na okraj uviedol, že v zmysle zákona č.35/2019 Z. z. príslušníkovi finančnej správy
patrí služobný plat, pričom zároveň má povinnosť vykonávať službu v pracovnom čase, ktorý je v
zákone v stanovenom rozsahu určený. Patrí do kompetencie žalovaného služobný plat vypočítať podľa
podkladov o výkone štátnej služby v danom období. Prípadné spory o výšku platu sú spormi v konaniach

vo veciach služobného pomeru podľa § 276 písm. d) bod 16 zákona č. 35/2019 Z. z., ktorých riešenie
patrí do kompetencie žalovaného. Uzavrel, že nepatrí do kompetencií správneho súdu túto činnosť
žalovaného nahrádzať a na základe žaloby o nezákonný zásah skúmať, či prebehlo alebo neprebehlo
administratívne konanie, resp. ak prebehlo, či došlo v tomto konaní k pochybeniam alebo nie. Ak spočíva
porušenie práv žalobcu v nečinnosti žalovaného, ako žalobca tvrdí, že malo byť vydané rozhodnutie v

riadne začatom konaní, čo sa nestalo, tak proti takémuto nezákonnému postupu sa môže brániť, ale
inými právnymi prostriedkami, pričom správnemu súdu neprináleží poskytovať o tom žalobcovi právne
poučenia. Na základe vyššie uvedeného správny súd dospel k záveru, že ani jeden z namietaných
úkonov žalovaného nenesie prvky nezákonnosti. Žaloba po vecnej stránke nebola dôvodná a postup
žalovaného bol realizovaný v súlade so zákonom č. 35/2019 Z. z.

9. Ďalej správny súd dôvodil, že žalobe nebolo možné vyhovieť nielen preto, že namietané úkony
žalovaného neboli postupom bez opory v zákone a na jeho základe a v jeho medziach, ale aj z toho
dôvodu, že správny súd nemôže rozhodnúť mimo žalobný návrh a žalobca v žalobe navrhoval, aby
súd určil, že boli porušené jeho základné práva. Správny súd na základe žaloby na ochranu pred

nezákonným zásahom nemôže vydať rozhodnutie o tom, že boli porušené žalobcove základné práva
tak, ako to požaduje v prvej časti petitu žaloby žalobca. V prípade nezákonného zásahu, ktorý trvá alebo
trvajú jeho následky alebo hrozí jeho opakovanie, správny súd môže podľa § 262 ods. 1 SSP uznesením
uložiť zákaz žalovanému pokračovať v inom zásahu a ak je to možné uložiť žalovanému aj povinnosť
obnoviť stav pred zásahom. Teda nie určiť, že boli porušené vymenované základné práva žalobcu.

V druhej časti petitu sa žalobca dožadoval uloženia povinnosti žalovanému odstrániť protiprávny stav
vo veci ním podanej žiadosti o udelenia služobného voľna (bez toho, aby opísal úkon - konanie v
pokračovaní či opakovaní ktorého má byť uložený zákaz), teda nie zákazu pokračovania v nezákonnom
zásahu. Ďalej sa žalobca v tejto časti petitu dožadoval uloženia povinnosti žalovanému v evidencii
dochádzky vyznačiť v dňoch od 05. novembra 2020 do 06. novembra 2020 výkon odborovej činnosti s

nárokom na služobný plat a doplatenia služobného platu, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% odo
dňa 16. decembra 2020 do zaplatenia. To znamená, že žalobca nežiadal uloženie povinnosti obnovenia
predchádzajúcehostavu,čoaninemohol,pretožežiadnypredchádzajúcistavvovecineexistoval,keďže
v dochádzke nebol pôvodne zaevidovaný stav, ktorého sa žalobca dožaduje a tak isto žiadosť o uloženiepovinnosti doplatiť plat nie je návrhom na obnovenie pôvodného stavu, ale nastolenie nového stavu
podľa požiadavky žalobcu. Takže žalobcov návrh na vydanie rozhodnutia súdu presahuje oprávnenia
súdu rozhodnúť dané v § 262 SSP. Takému žalobnému návrhu nebolo možné vyhovieť aj z uvedeného

dôvodu.

10. Správny súd poukazom na tvrdenie žalobcu, že ide o už skončený nezákonný zásah spočívajúci v
nevyplatení služobného platu, uviedol, že v prípade skončeného zásahu sa môže žalobca dožadovať
ochrany súdnym rozhodnutím, ktorým správny súd určí podľa § 263 SSP, že napadnutý iný zásah bol

nezákonný za splnenia podmienok v zmysle § 252 ods. 2 SSP. Správny súd súčasne uviedol, že žalobca
v žalobe ničím neargumentoval, prečo rozhodnutie súdu o určenie nezákonnosti nevyplatenia platu je
potrebné k uplatňovaniu náhrady škody, resp v žalobe tvrdí, že škodou je vlastne tento nevyplatený plat,
avšak o tom, či mu patrí alebo nepatrí, si musí svoje právo uplatniť v konaní vo veciach služobného
pomeru, postupom podľa zákona č. 35/2019 Z. z.

11. Ďalej správny súd uviedol, že žalobca v žalobe skutkovú a právnu argumentáciu namietaných
úkonov v podstatnej miere nesmeroval k týmto úkonom, ale k postupu žalovaného, ktorý nasledoval po
podaní žalobcovej žiadosti v mene odborovej organizácie o poskytnutie služobného voľna s nárokom
na služobný plat, keďže podľa žalobcu išlo o nezákonný postup, spočívajúci v tom, že žalovaný
nepokračoval v konaní. Žalobca v žalobe výslovne tvrdil, že žiada ochranu pred nezákonným zásahom

žalovaného do jeho práv. Správny súd poukazom na to, že predmetom tohto súdneho konania teda
nie je administratívne konanie, na ktoré žalobca poukazuje, konštatoval, že pokiaľ žalobca tvrdí, že
podal riadne podanie, ktorým začalo administratívne konanie a žalovaný v ňom nepokračoval, musí
si žalobca zvoliť iný prostriedok ochrany. Podľa názoru správneho súdu v tomto prieskumnom konaní
nemôže skúmať a zodpovedať otázky sporné medzi žalobcom a žalovaným ohľadne konania vo veciach

služobného pomeru, pretože predmetom súdneho prieskumu nebolo toto administratívne konanie.
Predmetom prieskumu na základe žaloby bolo, či žalovaný vyznačením v dochádzke, že žalobca
má služobné voľno bez nároku na služobný plat a nevyplatením služobného platu za dobu takejto
neprítomnosti na pracovisku, konal v oblasti verejnej správy a či išlo o konanie na ktoré mal alebo
nemal oprávnenie, teda oporu v zákone. Predovšetkým považoval správny súd za potrebné uviesť, že

neposkytnutie služobného voľna s nárokom na služobný plat nie je po vecnej stránke úkonom faktickým,
a teda iným zásahom do práv a povinností žalobcu, pretože ide o vec služobného pomeru, o ktorej
rozhoduje žalovaný v konaní vo veciach služobného pomeru podľa §§ 276 a nasl. zákona č. 35/2019
Z. z. Pokiaľ takéto konanie riadne nezačne, tak nemožno ani dospieť k tomu, že by išlo o opomenutie
nejakej povinnej činnosti. Ak je riadne podaná žiadosť, nemožno nevydanie rozhodnutia považovať za

nezákonný zásah, ale za nesprávny úradný postup spočívajúci v nečinnosti administratívneho orgánu.

12. Ďalšie námietky nesprávneho právneho posúdenia správny súd považoval za také, ktoré sa
týkajú administratívneho konania, ktoré nebolo predmetom tohto prieskumu. Mimo predmet súdneho
prieskumu na základe obsahu podanej žaloby boli aj ďalšie námietky týkajúce sa tvrdeného šikanózneho

konania voči žalobcovi. Pre úplnosť správny súd uviedol, že ďalšími námietkami uplatnenými vo
vyjadrení žalobcu k vyjadreniu žalovaného sa už nemohol zaoberať, nakoľko žalobné dôvody bolo
potrebné a možné uplatniť najneskôr v lehote do dvoch mesiacov odo dňa, keď sa osoba dotknutá iným
zásahom orgánu verejnej správy dozvedela.

II.
Argumentácia účastníkov kasačného konania

13. Proti uvedenému rozhodnutiu správneho súdu podal žalobca (sťažovateľ) v zákonnej lehote kasačnú
sťažnosť. V dôvodoch kasačnej sťažnosti namietal, že správny súd rozhodol na základe nesprávneho

právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP) a taktiež, že sa odklonil od ustálenej rozhodovacej
praxe kasačného súdu, ako aj Ústavného súdu SR (§ 440 ods. 1 písm. h/ SSP). Navrhoval, aby najvyšší
správny súd rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 28Sa/22/2020-71 zo dňa 30. septembra
2021 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil aj náhradu trov konania.
14. Sťažovateľ v dôvodoch kasačnej sťažnosti vytýkal správnemu súdu, že v napadnutom rozsudku z

dôvodu omylu v predmete konania nedal odpoveď ani na základnú otázku namietanú sťažovateľom a
to na základe akého právneho titulu, alebo akého právneho dôvodu s jeho konkrétnym paragrafovým
označením v konkrétnom všeobecne záväznom právnom predpise vykonal žalovaný zrážky s
právoplatným a vykonateľným rozhodnutím priznaného služobného platu žalobcu resp. nevyplatilslužobnýplatsťažovateľovizaobdobieododňa05.novembra2020dodňa06.novembra2020vrátanea
práve opačne takéto svojvoľné konanie žalovaného v napadnutom rozsudku legalizoval. Absolútny omyl
v predmete konania zo strany správneho súdu rovnako ako aj snaha odkázať sťažovateľa v podstate

vo všetkých právne významných otázkach na konanie vo veciach služobného pomeru podľa zák. č.
35/2019 Z. z. a vyhnúť sa tak rozhodovaniu vo veci samej, považoval sťažovateľ za odklon od ustálenej
rozhodovacej praxe kasačného súdu, Ústavného súdu SR aj ESĽP a za porušenie práva sťažovateľa
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
15. Sťažovateľ namietal, že správny súd v napadnutom rozsudku de facto len zopakoval právnu

argumentáciu žalovaného uvedenú v jeho písomných vyjadreniach, pričom mimo rámca žalobných
dôvodov, ako aj vecno-právnej argumentácie žalovaného sa v odôvodnení svojho rozhodnutia z veľkej
časti zaoberal oprávneniami žalovaného viesť evidenciu dochádzky a vykonávať do nej zápisy. Mal za
to, že tieto úkony žalovaného však len predchádzajú kľúčovému žalobnému dôvodu, ktorý predstavuje
reálny zásah žalovaného do subjektívnych verejných práv sťažovateľa a ktorým je tá skutočnosť, že
žalovaný v rozpore s ust. § 181, ust. § 182 v spojení s ust. § 303 ods. 1 zákona č. 35/2019 Z. z. bez

právneho dôvodu a bez právneho titulu nevyplatil sťažovateľovi časť riadne priznaného služobného
platu, resp. vykonal neoprávnené zrážky zo služobného platu žalobcu a to odo dňa 05. novembra 2020
do 06. novembra 2020 vrátane, ktorým sa správny súd v podstate vôbec nezaoberal. Sťažovateľ dôvodil,
že takýmto právnym posúdením bol ukrátený na svojich subjektívnych právach uvedených v kasačnej
sťažnosti, vychádzajúc pri tom zo všeobecne záväzných právnych predpisov a ustálenej judikatúry

ústavného a kasačného súdu v obdobných veciach.
16. Zastával názor, že popisované konanie žalovaného spĺňa všetky pojmové znaky iného zásahu
orgánu verejnej správy, nakoľko má faktickú povahu, má protiprávny charakter, bol vykonaný žalovaným
pri plnení úloh v oblasti verejnej správy, bol zameraný priamo proti žalobcovi, neprebehlo pri ňom
žiadne formalizované administratívne konanie, ktorého výsledkom by bolo administratívne rozhodnutie

žalovaného, ktoré by žalobcovi ukladalo nejakú právnu povinnosť a je výsledkom okamžitého uplatnenia
oprávnenia žalovaného v oblasti odmeňovania.
17. Zdôraznil, že predmetom sporu nie je evidencia dochádzky žalovaným a ani zápisy do nej žalovaným
vykonávané, na ktoré má žalovaný pri dodržaní právnych predpisov nepochybne právo, čo nikto
nespochybňuje. Tvrdil, že podanou žalobou sa domáhal toho, aby správny súd preskúmal zákonnosť

právnych úkonov (zásahov) na základe, ktorých nebol žalobcovi vyplatený riadne priznaný služobný plat
za vymedzené obdobie, a to predovšetkým z hľadiska toho, či takéto úkony nevybočili z medzí a hľadísk
ustanovených zákonom č. 35/2019 Z. z. (ust. § 27 ods. 3 SSP) a či žalovaný pri ich aplikácii rešpektoval
hmotnoprávne ako aj procesnoprávne ustanovenia zákona č. 35/2019 Z. z. I naďalej sa dovolával
absolútnej neplatnosti právnych úkonov žalovaného súvisiacich s nahradením vôle sťažovateľa vôľou

žalovaného pri aplikácii ust. § 274 ods. 3 a ods. 4 zákona č. 35/2019 Z. z. to s odkazom na ust. § 299
ods. 1 písm. a), b), c) zák. č. 35/2019 Z. z.
18. Ďalej sťažovateľ poukázal na bod 42 rozhodnutia správneho súdu, v ktorom správny súd konštatuje,
že žalovaný je oprávnený nevyplatiť služobný plat za nevykonanú službu. V závere tohto bodu
správny súd uvádza, že spory o výšku platu sú spormi v konaniach vo veciach služobného pomeru

podľa ust. § 276 písm. d) bod 16 zákona o finančnej správe, ktorých riešenie patrí do kompetencie
žalovaného. Sťažovateľ opätovne uviedol, že si riadne uplatnil nárok na udelenie služobného voľna s
nárokom na služobný plat, pričom má za to, že vo veciach služobného pomeru platí premisa, podľa
ktorej riadne uplatneným nárokom bez akýchkoľvek pochybností sťažovateľ riadne ospravedlnil svoju
osobnú neprítomnosť vo výkone štátnej služby na deň 05. november 2020 až deň 06. november

2020 a to až do doby, pokiaľ sa v administratívnom konaní nepreukáže opak. Za zásadnú právnu
otázku považuje sťažovateľ to, na základe akého právneho titulu (dôvodu) s jeho konkrétnym §
označením v konkrétnom právnom predpise vykonal žalovaný zrážky zo služobného platu resp.
nevyplatil služobný plat sťažovateľovi za sporné obdobie. Vyslovil názor, že právne úkony žalovaného
vo vzťahu k sťažovateľovi, ktoré majú evidenčný charakter (evidencia dochádzky), na ktoré správny

súd v napadnutom rozsudku neustále poukazuje, vôbec nie sú samotným žalobným dôvodom, nie sú
konaním vo veciach služobného pomeru, ale len predchádzajú namietanému zásahu do subjektívnych
práv žalobcu.
19. Namietal, že správny súd nesprávne posúdil samotný predmet konania a to najmä tú skutočnosť,
či otázka zákonnosti administratívneho konania, ktoré len malo predchádzať samotnému zásahu

(nevyplatenie služobného platu) je práve tou právnou skutočnosťou, o ktorej má správny súd v konaní
rozhodovať. V danej súvislosti poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 8 Sžo/21/2013. K bodu 46
rozhodnutia správneho súdu sťažovateľ uviedol, že k uplatneniu nároku na náhradu škody je potrebné,
aby oprávnený orgán - správny súd po zhodnotení všetkých predložených dôkazov a právnom posúdeníveci konštatoval, že práva žalobcu porušené boli a konanie žalovaného je teda nezákonné. Len na
základe takéhoto rozhodnutia si môže sťažovateľ uplatniť nárok na náhradu škody postupom podľa ust.
§ 245 zák. č. 35/2019 Z. z. a nikdy nie opačne. Namietal, že správny súd nechal bez povšimnutia,

že žalovaný nevyplatil sťažovateľovi za kalendárny mesiac november 2020 časť služobného platu,
neodviedol za 2 kalendárne dni v mesiaci november 2020 povinné odvody do zdravotnej a sociálnej
poisťovne a skrátil žalobcovi dovolenku na zotavenie o 2,5 dňa. Upriamil pozornosť kasačného súdu
na odporúčanie Rec (2004) 20 výboru Ministrov Rady Európy, Rezolúciu Výboru ministrov Rady Európy
(77) 3, ust. § 15 zák. č. 400/2015 Z.z., čl. 6 Dohovoru ako i čl. 152 ods, 4 Ústavy SR a uzavrel, že správny

súd nesprávne právne posúdil prejedávanú vec ako celok, nakoľko pri absolútnom omyle v predmete
konania, sú predložené dôkazy v zjavnom rozpore so zisteniami, o ktoré sa výrok napadnutého rozsudku
správneho súdu opiera. Záverom uviedol, že pri výklade a aplikácii zákona č. 35/2019 Z.z. a súvisiacich
právnych predpisov sa tak správny súd ako aj žalovaný v predmetnej veci natoľko odchýlili od znenia
príslušných ustanovení, že zásadne popreli ich účel a význam.
20. Žalovaný sa k podanej kasačnej sťažnosti žalobcu písomne vyjadril podaním z 25. januára 2022.

Nesúhlasil s dôvodmi, ktorými sťažovateľ v kasačnej sťažnosti namietal nesprávnosť a nezákonnosť
napadnutého rozhodnutia správneho súdu. Navrhol kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietnuť a
sťažovateľovi náhradu trov konania nepriznať.

21. Kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. h) SSP žalovaný nepovažoval za naplnený, pretože

sťažovateľ podľa neho neoznačil rozhodovaciu prax kasačného súdu, od ktorej sa mal krajský
súd odkloniť. Označil len jedno rozhodnutie NS SR, ktoré však nemožno považovať za ustálenú
rozhodovaciu prax. Doplnil, že sťažovateľom deklarovaný názor NS SR sa týka iného druhu žaloby v
inom konaní, v skutkovo a právne neporovnateľných právnych veciach, preto ani z tohto dôvodu podľa
neho nemožno považovať podanie kasačnej sťažnosti za dôvodné. Vo vzťahu ku kasačnému dôvodu

podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP mal žalovaný takisto za to, že nebol naplnený a vec bola správne právne
posúdená.Knámietkamsťažovateľasavyjadrilspoukazomnato,žesúdnemusídaťodpoveďnavšetky
nastolené otázky, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, pričom nie je významné, že súd
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv sťažovateľa. K podstate zásahovej žaloby argumentoval,
že je subsidiárnym prostriedkom ochrany voči iným druhom žalôb v správnom súdnictve a plní úlohu

prostriedku ochrany tam, kam ochrana správnou žalobou pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia
nedosiahne. Žalovaný zhodnotil, že správny súd dostatočne presvedčivým spôsobom reagoval na
podstatné argumenty sťažovateľa relevantné vo vzťahu k zásahovej žalobe.

22. K ďalším argumentom sťažovateľa žalovaný uviedol, že štátne orgány vo veciach služobného

pomeru nevychádzajú z premís, ale môžu konať iba na základe Ústavy Slovenskej republiky, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Princíp zákonnosti patrí k základným
princípom štátnej služby príslušníkov finančnej správy. V konaní vo veciach služobného pomeru sa teda
uplatňuje zásada zákonnosti, čo v danom prípade znamená, že o podanej žiadosti žalobcu mohol podľa
zákona č. 35/2019 Z. z. rozhodnúť jedine príslušný nadriadený v konaní vo veciach služobného pomeru,

pričom až doručeným rozhodnutím nadriadeného mohlo byť žalobcovi zrejmé, ako sa vo veci jeho
podanej žiadosti rozhodlo. Právo žalobcu na služobný plat nebolo predmetom tohto súdneho konania.
Správny súd riadne a zrozumiteľne zdôvodnil, že nepatrí do kompetencie správneho súdu činnosť
žalovaného nahrádzať a na základe žaloby o nezákonný zásah skúmať, či prebehlo alebo neprebehlo
administratívne konanie. Správny súd na základe predmetnej žaloby totiž nemôže vydať rozhodnutie o

tom, že boli porušené práva sťažovateľa, ako to sťažovateľ požadoval. Ak by v tomto konaní krajský súd
rozhodoval aj o zákonnosti konania žalovaného, zasiahol by tak do ďalšieho konania a rozhodovania
orgánu verejnej správy (rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Sžz/2/2012). Navrhol, aby kasačný súd kasačnú
sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol a sťažovateľovi právo na náhradu trov konania
nepriznal.

III.
Konanie pred kasačným súdom
23. S účinnosťou od 01. januára 2021 bola ústavným zákonom č. 422/2020 Z. z. doplnená Ústava
Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, ktorou bol zriadený Najvyšší správny

súd Slovenskej republiky (čl. 143 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). K 01. augustu 2021 prevzal
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky agendu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v správnom súdnictve, vrátane prerokúvanej veci (čl. 154g ods. 4, 5 a 6 ústavy v spojení s§ 101e ods. 1 a 2 a § 8a ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov).

24. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v súvislosti s otázkou zohľadnenia konštantnej judikatúry
NS SR pri svojom rozhodovaní konštatuje, že rozhodovaciu prax NS SR možno na účely zabezpečenia
kontinuity rozhodovacej činnosti a zabezpečenia právnej istoty považovať za rozhodovaciu činnosť
kasačného súdu. V tejto súvislosti považuje aj vo vzťahu k aplikácii § 464 ods. 2 zákona č. 162/2015
Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) za rozhodujúce, že odo

dňa 01. augusta 2021 došlo k prechodu kompetencií zo správneho kolégia NS SR na Najvyšší správny
súd Slovenskej republiky (kompetenčná kontinuita). V súlade s princípom právnej istoty a legitímnych
očakávaní založených aj na ustálenej rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít [§ 5 ods. 1 SSP
v spojení s čl. 2 ods. 1 až 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších
predpisov], je kasačný súd viazaný doterajšou rozhodovacou činnosťou správneho kolégia NS SR.

25. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, ako súd kasačný podľa § 21 písm. a/ SSP v spojení s
§ 438 ods. 2 SSP, po tom, čo zistil, že kasačná sťažnosť bola podaná riadne a včas (§ 443 SSP a §
444 SSP), oprávnenou osobou na podanie kasačnej sťažnosti (§ 442 SSP), smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 SSP), kasačná sťažnosť má predpísané náležitosti
(§ 445 ods. 1 SSP a § 57 SSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie z dôvodov a v rozsahu uvedenom

v podanej kasačnej sťažnosti podľa § 440 SSP, § 441 SSP a § 453 SSP a postupom podľa § 455 SSP
bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobcu nie je dôvodná.

26. Predmetom kasačného konania je posúdenie správnosti záveru správneho súdu o tom, že postup
žalovaného, ktorým po podaní žiadosti žalobcu o udelenie služobného voľna dňa 01. novembra

2020 a následne dňa 11. novembra 2020, vyznačil v dochádzkovom systéme služobného úradu jeho
neprítomnosť v dňoch 05. novembra 2020 a 06. novembra 2020 ako služobné voľno bez nároku na
služobný plat a súčasne mu za tieto dni služobný plat nevyplatil, bol v súlade so zákonom a nejde o
iný zásah podľa § 252 SSP.

27. Podľa § 2 ods. 1, 2 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy
boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej
správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za

podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

28. Podľa § 3 ods. 1 písm. e/ SSP na účely tohto zákona sa rozumie iným zásahom orgánu verejnej
správy faktický postup vykonaný pri plnení úloh v oblasti verejnej správy, ktorým sú alebo môžu byť
práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté;

iným zásahom je aj postup orgánu verejnej správy pri výkone kontroly alebo inšpekcie podľa osobitného
predpisu, ak ním sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby
a právnickej osoby priamo dotknuté.

29. Podľa § 252 ods. 1, 2 SSP žalobca sa môže žalobou domáhať ochrany pred iným zásahom orgánu

verejnej správy, ak takýto zásah alebo jeho následky trvajú alebo ak hrozí jeho opakovanie. Žalobca sa
môže žalobou domáhať aj určenia nezákonnosti už skončeného iného zásahu orgánu verejnej správy,
ak počas jeho trvania nebolo možné podať žalobu podľa odseku 1 a rozhodnutie správneho súdu je
dôležité na náhradu škody alebo inú ochranu práv žalobcu.

30. Ustanovenie § 3 ods. 1 písm. e) SSP vymedzuje dva typy tzv. iného zásahu orgánu verejnej správy,
a to 1/ faktický postup orgánu verejnej správy pri plnení úloh v oblasti verejnej správy; 2/ postup orgánu
verejnej správy pri výkone kontroly alebo inšpekcie podľa osobitného predpisu. Spoločnými znakmi
oboch zásahov je, že sa týkajú postupu konkrétneho orgánu verejnej správy, nie jeho rozhodovacej
činnosti (teda rozhodnutí a opatrení), ďalej, že sa týkajú len činnosti, ktorá má povahu výkonu verejnej

správy, a v oboch prípadoch musí byť splnená podmienka, že takýmto postupom sú alebo môžu byť
práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté.
Súčasne takýmto zásahom môže byť len aktívne konanie konkrétneho orgánu, nie jeho opomenutie
alebo nečinnosť. Pokiaľ ide o rozdielnosti, v prvom prípade ide o faktický postup orgánu verejnej správy,ktorý má na rozdiel od rozhodnutia alebo opatrenia čisto faktickú povahu, čo znamená, že v súvislosti
s ním nedošlo k žiadnemu formalizovanému administratívnemu konaniu, a tento postup je výsledkom
okamžitého (bezprostredného) uplatnenia oprávnenia orgánu verejnej správy na mieste samom. V

rámci postupu pri výkone kontroly zase ide o uplatňovanie kontrolných a inšpekčných oprávnení orgánu
verejnej správy.

31. Žalobca sa v rámci žaloby proti inému zásahu orgánu verejnej správy môže domáhať ochrany pred
takýmto zásahom v prípade, ak zásah alebo jeho následky trvajú alebo ak hrozí jeho opakovanie (tzv.

negatórna zásahová žaloba), alebo sa môže domáhať určenia nezákonnosti už skončeného zásahu
(tzv. určovacia zásahová žaloba), ak počas jeho trvania nebolo možné podať (negatórnu) žalobu a
súčasne rozhodnutie správneho súdu je dôležité na náhradu škody alebo inú ochranu práv žalobcu. V
prvom prípade teda žaloba smeruje proti neskončenému zásahu, ktorý trvá (prípadne aj v podobe jeho
následkov) alebo hrozí jeho opakovanie, a má eliminačnú ochrannú funkciu, a v druhom prípade smeruje
proti už skončenému zásahu, ktorý odznel, resp. skončil vykonaním úkonu. Určovacia zásahová žaloba

má vo vzťahu k negatórnej zásahovej žalobe subsidiárnu povahu a plní reparačnú alebo inú ochrannú
funkciu ex post.

32. Z obsahu administratívneho spisu mal kasačný súd za preukázané, že sťažovateľ dňa 01.

novembra 2020 v mene Nezávislej odborovej organizácie zamestnancov Finančného riaditeľstva SR,
prostredníctvom elektronickej pošty finančnej správy zaslal vedúcemu právneho oddelenia Colného
úradu Banská Bystrica žiadosť o služobné voľno s nárokom na služobný plat od 02. novembra 2020 do
06. novembra 2020 pre seba ako predsedu odborovej organizácie a pre podpredsedu tejto organizácie
podľa § 274 ods. 3 a 4 zákona č. 35/2019 Z. z.. Dňa 11. novembra 2020 bola zaslaná do dátovej

schránky žalovaného žiadosť Odborovej organizácie o služobné voľno, ktorá bola zaslaná elektronicky
cez ústredný portál verejnej správy. Z obsahu žiadosti vyplynulo, že odborová organizácia žiada o
poskytnutie služobného voľna s nárokom na služobný plat podľa § 274 ods. 3 a 4 zákona č. 35/2019 Z.z.
pre členov štatutárneho orgánu- predsedu a podpredsedu na výkon ich odborovej činnosti a odborové
vzdelávanie na obdobie od 02. novembra 2020 do 06. novembra 2020.

33. Prezidentka finančnej správy Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky listom č. 535479/2020 zo
dňa 20. novembra 2020 odpovedala na žiadosť sťažovateľa zo dňa 11. novembra 2020. Poukazujúc na
ustanovenia § 2 ods. 2 písm. h) zákona č. 305/2013 Z. z. v spojitosti s § 316 ods. 2 zákona č. 35/2019
Z. z. konštatovala, že žiadosť žalobcu nemožno považovať za podanie doručené oprávnenému orgánu,

s ktorým zákon spája právne účinky začatia konania vo veciach služobného pomeru.

34. Sťažovateľ sa žalobou proti inému zásahu orgánu verejnej správy podľa § 252 a nasl. SSP
domáhal určenia, že jeho práva vyplývajúce z Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Ústavy Slovenskej

republiky a zákona č. 35/2019 Z. z. boli konaním žalovaného vo veci jeho žiadosti porušené a konanie
žalovaného je nezákonné. Zároveň sa domáhal uloženia povinnosti žalovanému odstrániť protiprávny
stav a v evidencii dochádzky žalobcu vyznačiť v označených dňoch výkon odborovej činnosti a odborové
vzdelávanie s nárokom na služobný plat a žalobcovi služobný plat za tieto dni doplatiť spolu s úrokom
z omeškania. Nezákonnosť postupu dotknutého orgánu vyvodzoval z toho, že tento mu bez právneho

dôvodu vyznačil v dochádzke čerpanie služobného voľna bez nároku na služobný plat a služobný plat
za dotknuté dni následne nevyplatil, teda neoprávnene z neho vykonal zrážky.

35. Správny súd žalobu zamietol s poukazom na jej nedôvodnosť, pričom za hlavné dôvody pre

svoje rozhodnutie považoval skutočnosť, že žalovaný bol oprávnený vyhodnotiť dôvod neprítomnosti
sťažovateľa na pracovisku podľa dokladov predkladaných sťažovateľom a bol následne oprávnený v
evidencii dochádzky vyznačiť dôvod tejto neprítomnosti, a to bez ohľadu na podanú žiadosť. Sťažovateľ
nedisponoval súhlasom nadriadeného s čerpaním služobného voľna s nárokom na služobný plat.
Žalovaný bol podľa názoru správneho súdu rovnako oprávnený nevyplatiť služobný plat za reálne

nevykonanú službu. Postup žalovaného mal podľa neho oporu v zákone, preto nešlo o nezákonný
zásah, navyše neposkytnutie služobného voľna s nárokom na služobný plat nie je podľa neho úkonom
faktickým.36. S argumentáciou správneho súdu uvedenou v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa kasačný
súd v celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach na ňu odkazuje, pričom ju považuje za dostatočnú,
presvedčivú a dávajúcu odpoveď na všetky nastolené právne otázky. Argumenty sťažovateľa, že došlo

k omylu v predmete konania, považuje za neopodstatnené, takisto jeho ďalšie výhrady k odôvodneniu
daného rozhodnutia. Kasačný súd má v súlade s názorom správneho súdu za to, že zásah, ktorý je
predmetom tohto konania, nemožno označiť za taký, ktorý by spĺňal podmienky podľa § 3 ods. 1 písm. e)
SSP, pretože namietaný postup dotknutého orgánu verejnej správy nemá charakter faktického postupu
namiereného proti sťažovateľovi a nejde ani o druhý typ zásahu spočívajúci v postupe orgánu verejnej

správy pri výkone kontroly alebo inšpekcie podľa osobitného predpisu.

37. Iný zásah orgánu verejnej správy, ktorý má faktický charakter, možno vymedziť ako aktívne konanie
orgánu verejnej správy namierené proti určitej osobe, v širšom poňatí možno hovoriť o protiprávnom
útoku orgánu verejnej správy na subjektívne práva fyzickej alebo právnickej osoby. Ide teda o určité
iniciatívne,zameranékonanie(postup),ktorézasahujedoprávdotknutejosobynezákonnýmspôsobom,

čím prekračuje rámec právomoci konkrétneho orgánu a núti objekt zásahu niečo konať, niečo strpieť,
niečoho sa zdržať.

38. Vyznačenie údajov v dochádzkovom systéme žalovaným [vystupujúcim v pozícii služobného úradu
príslušníkov finančnej správy podľa § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 35/2019 Z. z.] na podklade dostupných

informácií, v rámci plnenia zákonných povinností služobného úradu, nie je úkonom, ktorý by smeroval
primárne proti sťažovateľovi a nemožno ho považovať za faktický a nezákonný zásah do jeho práv len
preto, že s ním sťažovateľ nesúhlasí, čo je vzhľadom na jeho obsah pochopiteľné. Postup žalovaného
pri vyznačovaní dochádzky v sporných dňoch sa nejaví ako svojvoľný či arbitrárny, keďže podkladom
preň boli nielen informácie poskytnuté sťažovateľom, ale aj list žalovaného č. 535479/2020 zo dňa

20. novembra 2020, ktorým odpovedal na žiadosť sťažovateľa zo dňa 11. novembra 2020. Žalovaný
ako služobný úrad realizujúci práva a povinnosti vo vzťahu k príslušníkom finančnej správy a iným
osobám, voči ktorým vystupuje ako zamestnávateľ, je povinný viesť dochádzkový systém tak, aby bolo
možné kontrolovať dodržiavanie povinností podľa zákona č. 35/2019 Z. z., najmä povinnosť vykonávať
štátnu službu osobne, riadne a včas, a účelne využívať čas služby a dodržiavať stanovený čas služby

v týždni [§ 119 ods. 2 písm. b), písm. h) zákona č. 35/2019 Z. z.], pričom pre kompletizáciu údajov
dochádzky je spravidla rozhodujúci koniec kalendárneho mesiaca. Žalovaný bol oprávnený vyznačiť v
dochádzkovom systéme údaje, ktoré zodpovedali dostupným údajom a získaným informáciám v danom
čase.Totojehooprávnenievyplývazoskutočnosti,ževovzťahukvšetkýmpríslušníkomfinančnejsprávy
(a iným osobám v pozícii zamestnancov), u ktorých sa dochádzka eviduje, tento systém spravuje a je

zaň zodpovedný. Ak by nevyznačil príslušné údaje tvoriace základ pre evidenciu dochádzky, porušil by
tým svoje povinnosti a ohrozil by plynulý priebeh ďalších nadväzujúcich úkonov (platové otázky a iné). V
tejto súvislosti treba poznamenať, že nesúhlas sťažovateľa s namietaným postupom je de facto odrazom
jeho nespokojnosti s odpoveďou žalovaného na jeho žiadosť, ktorá je obsiahnutá v liste žalovaného č.
535479/2020 zo dňa 20. novembra 2020.

39. Súdny prieskum predmetného listu však nie je predmetom tohto konania, ani žaloby proti
inému zásahu orgánu verejnej správy vo všeobecnosti. Vyznačenie dochádzky sťažovateľa zo strany
žalovaného v sporných dňoch nadväzovalo na informácie o neprítomnosti sťažovateľa na pracovisku a
na vyššie uvedený list žalovaného, ktorým sa vysporiadal so žiadosťou sťažovateľa zo dňa 11. novembra

2020. Skutočnosť, či uvedený list bol v čase vyznačenia dochádzky sťažovateľovi doručený, alebo
nie, nehrá v súvislosti s eventuálnym súdnym prieskumom v danej veci žiadnu úlohu. Je na ťarchu
sťažovateľa, ak napriek skutočnosti, že nedisponoval právoplatným rozhodnutím služobného úradu,
čerpal služobné voľno, na ktoré nemal nárok automaticky, ale až po splnení zákonných podmienok (§
153 ods. 2 zákona č. 35/2019 Z. z.).

40. Obdobne vo veci nevyplatenia časti služobného platu je treba uviesť, že ide o priamy následok
skutočností, že o žiadosti sťažovateľa zo dňa 11. novembra 2020, nebolo vydané kladné rozhodnutie,
ako aj vyznačenia údajov v dochádzkovom systéme, ktoré bolo v zmysle vyššie uvedenej argumentácie
v súlade so zákonom. Opakovane treba uviesť, že je na ťarchu sťažovateľa, ak napriek tomu, že

nedisponoval právoplatným rozhodnutím o schválení svojej žiadosti, takéto služobné voľno čerpal.
Sťažovateľ mal možnosť sa s časovým predstihom v rámci bežnej komunikácie so služobným úradom
informovať, aké podmienky treba splniť na to, aby mu čerpanie požadovaného druhu služobného voľna
bolo schválené, ak o nich nemal vedomosť, resp. mal možnosť požiadať služobný úrad o predbežnúinformáciu, či by mu jeho žiadosť bola v prípade jej podania schválená. Jeho konanie, ktorým sa
automaticky spoliehal na kladné vybavenie svojej žiadosti, resp. ju považoval len za formálny úkon, bez
ohľadu na podmienky ustanovené zákonom v danej otázke, sa javí ako neodôvodnené a nezodpovedné.

41. Z ustanovenia § 3 ods. 1 písm. e) SSP vyplýva, že účelom konania o ochrane pred nezákonným
zásahom orgánu verejnej správy je poskytnutie súdnej ochrany fyzickej alebo právnickej osobe, ktorá
tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom
orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím alebo opatrením či nečinnosťou, a tento trvá alebo

opakovane hrozí (prípadne jeho následky), s tým, že ak bol už ukončený, možno sa domáhať jeho
nezákonnosti za podmienok stanovených zákonom. Súdne konanie je zárukou, že súd rozhodnutím vo
veci vytvorí reálny predpoklad na eliminovanie nezákonného stavu, ktorý vznikol protiprávnym konaním.

42. V predmetnej veci kasačný súd zastáva názor, že vyznačenie údajov do dochádzkového systému
žalovaného a nevyplatenie časti služobného platu v prípade sťažovateľa, ktoré (neformalizované úkony

žalovaného) mali svoj podklad v neprítomnosti sťažovateľa na pracovisku a v skutočnosti, že sťažovateľ
pre čerpanie služobného voľna s náhradou platu nesplnil podmienky, nie je iným, nezákonným zásahom
do práv a právom chránených záujmov sťažovateľa. Namietanými úkonmi žalovaný realizoval len svoje
povinnosti služobného úradu v zmysle zákona č. 35/2019 Z. z. a súvisiacich predpisov a konal v plnom
súlade s nimi. Pokiaľ ide o rozsudok NS SR z 20. marca 2014, sp. zn. 8Sžo/21/2013, ktorý dal sťažovateľ

kasačnému súdu do pozornosti v časti, v ktorej sa hovorí o tom, že služobný úrad vo veciach služobného
pomeru vykonáva štátnu moc, a preto môže konať len to, čo mu zákon ustanovuje, pričom odchýlka od
zákonom stanoveného spôsobu konania je porušením zákona, je treba uviesť, že vo veciach dochádzky,
ani vo veciach služobného voľna bez nároku na služobný plat, zákon č. 35/2019 Z. z. služobnému
úradu neustanovuje povinnosť vydať formálne rozhodnutie, resp. takýto druh služobného voľna udeliť

výlučne na základe podanej žiadosti. Otázka udelenia služobného voľna bez nároku na služobný plat
nespadá ani pod predmet konania podľa § 278 písm. d) bod 16. zákona č. 35/2019 Z. z. tak, ako tvrdil
žalobca. Pokiaľ ide o nevyplatenie časti služobného platu, nemožno ho stotožňovať s inštitútom zrážok
zo služobného príjmu podľa § 182 a § 303 zákona č. 35/2019 Z. z., ktorý má iné dôvody a účel. Príslušník
finančnej správy má nárok na služobný príjem v takej výške, aká zodpovedá jeho reálne odpracovanému

služobnému času. Nevyplatenie časti služobného platu z dôvodu čerpania služobného voľna bez nároku
na služobný plat nie je predmetom konania podľa § 278 písm. d) bod 16. zákona č. 35/2019 Z. z.

43. Konaním žalovaného nevznikol protiprávny stav, ktorý by bolo potrebné odstraňovať, ale len stav,
ktorý nevyhovuje sťažovateľovi. Kasačný súd v tomto kontexte dodáva, že skutočnosť, že nejde o iný

zásah do práv sťažovateľa, ale o výkon povinností služobného úradu, dokumentuje aj obťažnosť pri
formulovaní petitu žaloby, keďže v tomto prípade by nebolo možné ani jednoznačne určiť, kde má
tvrdený zásah a jeho následky svoj počiatok a koniec, a v súvislosti s aplikáciou § 262 ods. 1 SSP by
nebolo možné uložiť povinnosť obnoviť pôvodný stav, pretože v dochádzke nebol pôvodne zaevidovaný
stav, ktorý žalobca požaduje, ako správne argumentoval krajský súd. Vzhľadom na uvedené nedošlo k

naplneniu kasačného dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP.

44. Pokiaľ ide o kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. h) SSP, sťažovateľ nekonkretizoval, od akej
ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu sa mal krajský súd odkloniť. Podstatou jeho argumentov
bol poukaz na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu Slovenskej republiky

v otázke odôvodňovania súdnych rozhodnutí (rozhodujúci argument), ktoré podľa jeho názoru neboli
rešpektované, čo však kasačný súd hodnotí ako subjektívny a nepodložený názor žalobcu. Ani tento
kasačný dôvod preto nie je možné považovať za naplnený.

45. Správny súd rozhodujúci vo veci žaloby proti inému zásahu sa dopustil procesného pochybenia,

keď použil nesprávnu formu rozhodnutia a rozhodol v rozpore s ust. § 261 SSP rozsudkom. Nesprávna
forma rozhodnutia nemá vplyv na zákonnosť rozhodnutia správneho súdu. Vzhľadom na to, že správny
súd rozhodol rozsudkom, kasačný súd rozhodujúci o kasačnej sťažnosti rozhodol taktiež rozsudkom,
rešpektujúc ust. § 457 ods. 1 SSP, podľa ktorého, ak bola kasačná sťažnosť podaná proti rozsudku
krajského súdu, rozhoduje o nej kasačný súd rozsudkom, ak tento zákon neustanovuje inak.

46. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému
rozsudku správneho súdu ako nedôvodné. Námietky sťažovateľa, ktorými namietal, že správny súd
rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP) a odklonil sa od
ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu (§ 440 ods. 1 písm. h/ SSP), považoval za nespôsobiléspochybniť vecnú a právnu správnosť napadnutého rozhodnutia správneho súdu. Z uvedených dôvodov
kasačnú sťažnosť sťažovateľa kasačný súd podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.

47. O náhrade trov kasačného konania bolo rozhodnuté podľa § 168 v spojení s § 467 ods. 1 SSP, keď
žalovaný síce mal vo veci úspech, kasačný súd však nezistil žiadne výnimočné dôvody na to, aby sa
mu nárok na náhradu trov priznal.

48. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá

SSP v spojení s § 147 ods. 2 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu n i e j e prípustný opravný prostriedok.