Uznesenie ,
Odmietajúce podanie Judgement was issued on Tuesday, October 24, 2023

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Cdo/21/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7112223317
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Melicher
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2023:7112223317.2

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu: H. V., nar. XX.X.XXXX, bytom L. XX, U., zastúpený
JUDr. Jurajom Kusom, advokátom, so sídlom Nám. Osloboditeľov 10, Michalovce, proti žalovanému:
Slovenská republika, za ktorú koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, Štúrova 2, Bratislava,
o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, vedenej na Okresnom súde Košice I sp.zn.
15C/174/2012-536, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 21. júla 2021 sp.

zn. 11Co/152/2020, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým

rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 100.000,- Eur s úrokmi z omeškania vo
výške 9,5 % ročne od 26.4.2012 do zaplatenia a priznal žalobcovi nárok na plnú náhradu trov konania.
1.1. Súd prvej inštancie tak v celom rozsahu vyhovel žalobe, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia
peňažného odškodnenia nemajetkovej ujmy v sume 100.000,- Eur s príslušenstvom (úrokmi z
omeškania), ktorá mu bola spôsobená nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci o vznesení
obvinenia, za ktorú štát zodpovedá podľa zák. č. 514/2003 Z. z.

1.2. Právoplatným rozsudkom Špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK-2T/14/2011 zo dňa 3.8.2011
bol žalobca spod obžaloby oslobodený.
1.3. Na ustálený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ust. 1 písm. a) až c), § 2, § 3 ods.
1 a 2, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 8 ods. 6, § 15 ods. 1 a 2, § 16 ods. 1 a 4 a § 17 ods. 3 zák. č.
514/2003 Z. z,. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov. Na ich základe vo vzťahu k základu uplatneného nároku uzavrel,

že štát zodpovedá za žalobcom tvrdenú ujmu, preto, že k jej vzniku došlo v príčinnej súvislosti s
nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia. Na podklade všetkých týchto úvah súd prvej inštancie
dospel k záveru, že v okolnostiach prípadu je primeranou peňažná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške
100.000,- Eur, ktorú žalobcovi priznal. Za omeškanie žalovaného so zaplatením tejto náhrady súd prvej
inštancie priznal žalobcovi úroky z omeškania v percentuálnej výške 9,5% ročne, s tým, že počiatok
omeškania s plnením ustálil s použitím ust. § 16 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z. od právnej skutočnosti

uplynutia zákonnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku. Napokon rozhodnutie o trovách konania
prvoinštančný súd odôvodnil s poukazom na ust. § 255 ods. 1 C.s.p. výlučným procesným úspechom
žalobcu v spore.
1.4. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) rozsudkom zo 4. októbra
2018 sp. zn. 3 Co/270/2017-633 rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalovanej uložil povinnosť
zaplatiť žalobcovi 75 000,- Eur s 9 % úrokom z omeškania od 26. apríla 2012 do zaplatenia do 3 dní

od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku žalobu zamietol a žalobcovi priznal náhradu trov konania proti
žalovanej v rozsahu 100%.1.5. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 6Cdo 38/2019 zo dňa 24.06.2020 zrušil v
napadnutej časti rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 3Co/270/2017 zo 04.10.2018 a vrátil
vec na ďalšie konanie. Dovolací súd v tomto rozhodnutí vyslovil právny názor, že súdy pri určení výšky

primeranej náhrady nemajetkovej ujmy musia brať do úvahy aj iné hmotnoprávne predpisy upravujúce
odškodnenie, napr. zákon č. 215/2006 Z.z., v zmysle ktorého v prípade, že trestným činom bola
spôsobená smrť, má poškodený nárok na vyplatenie odškodnenia v sume päťdesiatnásobku minimálnej
mzdy, pri trestnom čine znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania za spôsobenú
morálnu škodu stanovuje limit odškodnenia vo výške desaťnásobku minimálnej mzdy. Ďalej, že súdy

musia prihliadať na rozsah odškodnenia v iných, prejednávanej veci obdobných veciach.

2. Krajský súd po zrušení napadnutej časti rozsudku dovolacím súdom rozsudkom zo dňa 21. júla 2021,
č. k. 11Co/152/2020-722 napadnutý prvoinštančný rozsudok potvrdil v časti napadnutého vyhovujúceho
výroku, v ktorej bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 15.000,- Eur do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku zmenil tak, že rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku žalobu

zamietol. Žalovaného zaviazal nahradiť žalobcovi 100% trov konania pred súdom prvej inštancie, trov
odvolacieho konania a trov dovolacieho konania.
2.1. Krajský súd uviedol, že nezákonné rozhodnutie, na podklade ktorého bolo proti žalobcovi vedené
trestnéstíhanie,bolovydanédňa14.12.2005.Pretovsúlades§27bzák.č.514/2003Z.z.,bolopotrebné
nárok žalobcu posudzovať podľa zákonných ustanovení v znení účinnom do 31.8.2007. Podľa § 17 ods.

2 zákona 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, uhrádza sa aj nemajetková
ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Spôsob a rozsah náhrady škody v dobovom znení
zákona nebol bližšie zákonom špecifikovaný. Podľa dnes účinného znenia zákona č. 514/2003 Z.z.,
ktoré sa do právnej úpravy prenieslo od 1.1.2009, výška nemajetkovej ujmy sa určuje s prihliadnutím na

osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy
a okolností, za ktorej k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a
v spoločenskom uplatnení. S účinnosťou od 1.1.2013 bol zák. č. 514/2003 Z. z. doplnený o ustanovenie
§ 17 ods. 4, limitujúce hornú hranicu výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá nemôže byť vyššia ako
výška náhrady poskytovaná osobám poškodených násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu,

ktorým bol zákon č. 215/2006 o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi v znení
neskorších predpisov (aktuálne zákon č. 274/2017 Z.z. o obetiach trestných činov). Odvolací súd v tomto
kontexte považuje za potrebné zdôrazniť, že aj keď uvedené kritéria, či úprava obmedzujúca výšku
priznávanej náhrady boli do zákonnej úpravy vnesené až neskôr, nebráni to ich zohľadneniu, keďže
právna prax, ešte pred ich implementáciou do právnej úpravy brala uvedené kritéria do úvahy.

2.2. Podľa krajského súdu peňažné odškodnenie ako také, a tiež jeho výška musia v záujme právnej
istoty zodpovedať skutkovo obdobným prípadom. Hneď jedným dychom je potrebné dodať vo vzťahu
k žalobcom vyzdvihovanej skutočnosti, že všeobecné súdy v obdobných prípadoch priznali aj vyššie
odškodnenia nemajetkovej ujmy, že vývoj rozhodovacej praxe aj pod vplyvom už zmienenej judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva, z ktorej vychádza aj právny názor dovolacieho súdu, ktorým

je odvolací súd viazaný, smeruje k znižovaniu predtým niekedy až prehnane nadhodnotených
odškodnení, pričom tento trend, a to priamo aj v prípadoch nezákonného trestného stíhania, opakovane
vo svojich rozhodnutiach Najvyšší súd SR opakovane potvrdzuje. Ako už bolo zmienené na inom
mieste, prístup k rozhodovaniu o výške primeraného zadosťučinenia nemajetkovej ujmy je priamym
dôsledkom tiež najvyšším súdom judikovanej potreby hodnotového váženia povahy nemajetkovej ujmy

vo svetle výšky odškodnenia, exaktne vyplývajúcej z právnej úpravy, medzi iným tiež zo zák. č.
215/2006 Z. z. Vychádzajúc aj z takto vnútroštátnou úpravou nastavených hodnotových limitov odvolací
súd považuje sumu odškodnenia 15.000,- Eur za adekvátny prostriedok nápravy vzniknutej ujmy,
zodpovedajúcej všeobecným predstavám spravodlivosti v pomere k peňažnej satisfakcii priznanej v
obdobných prípadoch vychádzajúcich z porovnateľných skutkových okolností, zohľadniac skutočnosť,

že žalobca nebol vzatý do väzby ( napr. Krajský súd v Košiciach sp.zn. 1Co/194/2019 priznaná
suma 16.000 Eur, Krajský súd v Košiciach sp.zn. 3Co/195/2019 priznaná suma 15.600,- Eur) a
hodnotovo rešpektuje výšku odškodnení, ktoré podľa vnútroštátnej právnej úpravy patria za hierarchicky
závažnejšie morálne zásahy - obetiam násilným trestným činov.

3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca (ďalej len “dovolateľ“).
Dovolateľ uviedol, že rozsudok krajského súdu napáda v rozsahu výroku, t. j. v časti v ktorej odvolací
súd zamietol žalobu veci samej nad priznanú sumu 15.000 Eur, s poukazom na ustanovenie § 420 písm.f) CSP a ustanovenie § 421 ods. 1 písm. a) a c) CSP. Navrhol, aby dovolací súd napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
3.1. Dovolateľ namietal, že priznaná výška nemajetkovej ujmy je nedostatočná a že správne mala byť

priznaná vyššia nemajetková ujma a že sa neriadil uznesením dovolacieho súdu, ktorý uviedol, že
princíp odškodnenia podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nevylučuje vo výnimočných prípadoch priznať vyššiu
náhradunemajetkovejujmyzapredpokladuriadnehoodôvodneniazvýšenejzávažnostizásahudopráva
poškodeného v dôsledku nezákonného rozhodnutia.
3.2. Vzhľadom na hore uvedené možno podľa dovolateľa konštatovať, že je tu dovolací dôvod podľa §

420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a) CSP, čo sa týka zmeny rozsudku (náhrady nemajetkovej ujmy)
vo vyhovujúcom výroku nad sumu 15.000,- Eur s prísl., kde v tejto časti odvolací súd žalobu zamietol.
Odvolací súd v tejto časti napadnuté rozhodnutie nezdôvodnil tak, ako vyžaduje ustanovenie § 220 ods.
2 CSP. Došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Odvolací súd sa obmedzil len na konštatovanie,
že výška náhrady nemajetkovej ujmy nemôže byť vyššia, než je výška odškodnenia priznávaná podľa
iných právnych predpisov Slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie, ako aj judikatúry

ústavného súdu a ESĽP. Odvolací súd sa nevysporiadal s námietkami žalobcu uvedenými vo vyjadrení
zo dňa 24.07.2020, kde žalobca namietal tvrdenia uvedené v zrušujúcom uznesení Najvyššieho súdu
SR. Odvolací súd v napadnutom rozhodnutí sa ďalej nevysporiadal s námietkami žalobcu, kde poukázal
na dva obdobné prípady, hlavne prípad spoluobvineného N.. P. Š.W., ktorému bola priznaná náhrada
nemajetkovej ujmy vo výške 75.000,- Eur aj s úrokom z omeškania. Odvolací súd pri rozhodovaní o

výške náhrady nemajetkovej ujmy mal vychádzať z ustanovenia § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. a
nie z iných hmotnoprávnych predpisov Slovenského právneho poriadku.
3.3. Podľa dovolateľa sa odvolací súd napadnutým rozhodnutím odklonil od ustálenej rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu (viď uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 7Cdo 262/2015 zo 16.03.2016, sp. zn.
1Cdo 133/2018-416 zo 30.04.2019, sp. zn. 4Cdo 48/2017 zo 13.07.2019). Vzhľadom na hore uvedené

možno ďalej konštatovať, že je tu dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) a § 421 písm. c) CSP, čo sa týka
nepriznania úrokov z omeškania. Opäť napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nie je zdôvodnené tak,
ako vyžaduje ustanovenie § 220 ods. 2 CSP. Došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Odvolací
súd zmenu rozsudku vo výroku o nepriznaní úrokov z omeškania odôvodnil v bode 18 tak, že všeobecne
poukázal na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a že sú plne použiteľné na prejednávanú vec.

Z týchto rozhodnutí vyplýva, že povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až
na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia, až uplynutím takto určenej lehoty
splnenia sa dlžník dostáva do omeškania.
3.4. Žiadal rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

4. K dovolaniu sa vyjadril žalovaný, ktorý považuje rozsudok v napadnutej časti za vecne správny a
zákonný a že žalovaný konštatuje, že v predmetnej veci nie je daný žiaden z dovolacích dôvodov, o
ktoré žalobca svoje dovolanie opiera.
4.1. V predmetnej veci nedošlo zo strany odvolacieho súdu k takým nesprávnym procesným postupom,
ktorým by bolo znemožnené žalobcovi ako strane, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva

v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces podľa § 420 písm. f) CSP.
Nespokojnosť žalobcu prameniaca z toho, že konajúci súd nezohľadnil (aspoň teda z jeho pohľadu)
v odôvodnení rozsudku skutočnosti uvedené vo vyjadrení žalobcu zo dňa 24.07.2020, neznamená
porušenie práva na spravodlivý proces. V odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací súd citoval
ustanovenia, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Z obsahu spisu je zrejmé, že

konajúci súd sa dôkladne zaoberal posúdením veci s ohľadom na uplatnené nároky žalobcu a v tejto
súvislosti sa vyjadril ku všetkým aspektom vykonaného dokazovania. Z odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia je zrejmé, že odvolací súd pri svojom rozhodovaní zobral do úvahy všetky zistené skutkové
okolnosti, na základe ktorých dospel k meritórnemu rozhodnutiu.
4.2. Odvolací súd vec správne právne posúdil. Žalovaný sa stotožňuje s právnym názorom odvolacieho

súdu súvisiaceho s posúdením nesprávne priznanej výšky nemajetkovej ujmy žalobcovi prvoinštančným
súdom. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí zohľadnil právne závery Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky obsiahnuté v uznesení sp. zn. 6 Cdo 38/2019 zo dňa 24.06.2020, ktorý v tejto veci rozhodoval
ako dovolací súd, pričom je potrebné zdôrazniť, že toto rozhodnutie už v podstatnej miere reflektuje
argumentáciu žalobcu obsiahnutú v podanom dovolaní zo dňa 05.11.2021. Žalovaný poukázal na

rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) by priznaná finančná náhrada napr.
v konaniach o ochranu osobnosti nemala byť neprimeraná iným finančným kompenzáciám - napríklad
výške náhrady za utrpenie a bolesť (ktoré boli spôsobené napr. telesnými zraneniami - Karhuvaara
a Iltalehti v. Fínsko). Podobne sa vyjadril aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, keď konštatoval, žepriznávanie premrštených súm by mohlo viesť k bezdôvodnému obohacovaniu sa a dokonca by mohlo
bagatelizovať niektoré ujmy na iných základných právach (rozsudok NS SR, Sp. zn. 4 Cdo 171/2005
zo dňa 27.04.2006). Zavedenie princípu primeranosti k iným formám finančných kompenzácii spolu s

ponechaním možnosti prihliadať na osobitosti jednotlivého prípadu umožňuje, aby výška náhrady na
jednej strane nevytvárala priestor pre obohacovanie sa, ale na druhej strane umožňovala „spravodlivé
zadosťučinenie.“
4.3. Pokiaľ ide o priznanie úrokov z omeškania poukázal žalovaný na bod 26 uznesenia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.10.2018 sp.zn. 7Cdo 100/2017, v ktorom dovolací súd konštatuje,

že povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká
až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba splnenia; až uplynutím takto určenej lehoty
splnenia sa dlžník dostáva do omeškania.
4.4. Navrhol dovolanie ako nedôvodné zamietnuť.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení,

že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§
429 ods. 1 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je potrebné
odmietnuť.

6. Už v rozhodnutiach vydaných do 30. júna 2016 najvyšší súd opakovane vyjadril záver aktuálny

aj v súčasnosti, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia
právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou
ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní
súdu nižšieho stupňa, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky
procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre

všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania (1Cdo/6/2014, 3Cdo/357/2015, 4Cdo/1176/2015,
5Cdo/255/2014, 8Cdo/400/2015). Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých
sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.

7. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých

sa môže táto výnimka uplatniť, nemožno v žiadnom prípade interpretovať rozširujúco; namieste
je tu skôr reštriktívny výklad (3Cdo/319/2013, 1Cdo/348/2013, 3Cdo/357/2016, 3ECdo/154/2013,
3Cdo/208/2014). Narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená
(meritórnymrozhodnutím)musíbyťvyváženésprísnenýmipodmienkamiprípustnosti-toplatíovšetkých
mimoriadnych opravných prostriedkoch.

8. Naďalej je tiež plne opodstatnené konštatovanie, že ak by najvyšší súd bez ohľadu na neprípustnosť
dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia súdu a na tom základe ho prípadne zrušil,
porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane [porovnaj
rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. II. ÚS 172/03].

9. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle
§ 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To
znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho
súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho

súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a 421 CSP.

10. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť

samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný
opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

11. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 1 CSP).12. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v

konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým
spôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP).

13. Žalobca prípustnosť podaného dovolania vyvodzoval z ustanovenia § 420 písm. f) CSP a § 421

písm. a) a c) CSP.

14. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia § 420 písm. f)
CSP treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení
kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho
rámca, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so

súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu,
právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo
na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v
konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio
iustitiae (odmietnutie spravodlivosti); jeho súčasťou je aj náležité odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS

559/2018, III. ÚS 47/2019, sp. zn. 4 Cdo 140/2019 alebo sp. zn. 4 Cdo 120/2019). Pri posudzovaní
znemožnenia uskutočňovať strane jej patriace procesné práva, je nevyhnutné skúmať intenzitu zásahu
do práva na spravodlivý proces a jednotlivé konkrétne porušenia procesných práv je potrebné hodnotiť
v kontexte celého súdneho konania, v kontexte dopadu na ďalšie procesné postupy súdu a možnosti
strany namietať alebo zvrátiť nesprávny postup súdu.

15. Z práva na spravodlivý proces, ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný
súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom
všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie
je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom

až dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia
ústavného súdu sp. zn. IV ÚS 252/04, I: ÚS 50/04, II. ÚS 251/03).

16. Vo vzťahu k napadnutej časti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zrušený rozsudok
prvostupňového súdu a zamietnutý návrh žalobcu o nepriznaní nemajetkovej ujmy nad rozsah 15.000

Eur, dovolací súd poukazuje na to, že ak je dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu,
nie je arbitrárny rozhodnutím, nakoľko odvolací súd sa riadil len názorom dovolacieho súdu, ktorý
bol vo veci vyslovený jeho rozhodnutím 6Cdo/38/2019zo dňa 24.06.2020, v ktorom dovolací súd
vyslovil právny názor, že súdy pri určení výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy musia brať
do úvahy aj iné hmotnoprávne predpisy upravujúce odškodnenie, napr. zákon č. 215/2006 Z.z., v

zmysle ktorého v prípade, že trestným činom bola spôsobená smrť, má poškodený nárok na vyplatenie
odškodnenia v sume päťdesiatnásobku minimálnej mzdy, pri trestnom čine znásilnenia, sexuálneho
násilia alebo sexuálneho zneužívania za spôsobenú morálnu škodu stanovuje limit odškodnenia vo
výške desaťnásobku minimálnej mzdy. Ďalej, že súdy musia prihliadať na rozsah odškodnenia v iných,
prejednávanej veci obdobných veciach, pričom nevylúčil princíp úplného odškodnenia za splnenia

podmienok zvýšenej závažnosti zásahu do práv poškodeného v dôsledku nezákonného rozhodnutia.

17. V prejednávanej veci odvolací súd dostatočne zrozumiteľne a jasne vysvetlil prečo priznal žalobcovi
nemajetkovú ujmu vo výške 15.000 Eur, pričom vychádzal z vykonaného dokazovania, ktoré sa
dovolaciemu súdu javia ako postačujúce na správne určenie priznanej výšky nemajetkovej ujmy, keď

nezistil dôvody na jej priznanie žalobcovi v násobne vyššej sume. Priznanie nemajetkovej ujmy súdom
ujmy je vždy nutné posudzovať individuálne v tom ktorom konkrétnom prípade, nakoľko neexistujú dva
rovnaké prípady priznania nemajetkovej ujmy, ak by existovali, tak by išlo o paušalizovanú náhradu
škody, čo však nie je zmyslom a účelom § 17 ods. 2 a nasl. zákona č. 514/2003 Z.z.

18. Z vyššie uvedených dôvodov najvyšší súd dovolanie žalobcu podané podľa § 420 písm. f) CSP
odmietol ako nedôvodne podľa § 447 písm. f) CSP.19. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

20. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

21. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

22. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

23. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

24. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). V dôsledku viazanosti dovolacieho súdu dovolacím

dôvodom neskúma dovolací súd správnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nad rozsah,
ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

25. Najvyšší súd zastáva názor, podľa ktorého ak nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnomdôsledkuvedúkjehoodmietnutiu,je(procesnou)povinnosťoudovolateľavysvetliťvdovolaní,

z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod
[porovnaj tiež rozhodnutie veľkého senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 19. apríla
2017 sp.zn. 1 VCdo 2/2017 (ďalej len „1 VCdo 2/2017“)].

26. V danom prípade dovolateľ podal dovolanie, pričom len všeobecne poukázal a zároveň vycitoval

ust. § 420 CSP a § 421 CSP, pričom dovolacie dôvody nevymedzil tak, ako to predpokladajú
uvedené ustanovenia CSP. V prípade takéhoto dovolania (t.j. dovolania, v ktorom absentuje vymedzenie
dovolacích dôvodov (súd nevyvíja procesnú iniciatívu smerujúcu k doplneniu dovolania; jediný prípad,
v ktorom súd výnimočne vedie dovolateľa k tomu, aby svoje dovolanie niečím doplnil alebo nedostatok
dovolania v dovolacom konaní odstránil vyplýva totiž z § 436 ods. 1 CSP ( pozri 1Cdo/2/2017). V

danom prípade dovolateľ podal dovolanie, v ktorom navrhol, aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil na nové konanie a rozhodnutie, avšak spôsobom zodpovedajúcim §
431 až § 435 CSP dovolacie dôvody nevymedzil tak, ako to predpokladajú uvedené ustanovenia CSP.

27. Ďalej je potrebné poukázať na to, že na základe argumentácie a formulácií obsiahnutých v dovolaní

nie je možné posúdiť, ani pri posudzovaní dovolania podľa jeho obsahu (článok 11 CSP), či dovolateľ
prípustnosť podaného dovolania skutočne vyvodzuje aj z § 421 CSP, ktorý v úvode dovolania cituje.

28. Dovolací súd uvádza, že samotná polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo jednoduché
spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, či jeho prístupu zvoleného pri právnom

posudzovaní významovo nezodpovedajú kritériom § 421 ods. 1 CSP, resp. § 432 CSP. Je nepochybné,
že dovolateľ podal dovolanie, ktoré má náležitosti v zmysle § 428 CSP, v ich dovolaní však dovolacie
dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 a § 435 CSP. V prípade absencie vymedzenia
právnej otázky a bez uvedenia dovolacieho dôvodu, nemôže najvyšší súd pristúpiť k posudzovaniu
všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych právnych otázok, ktoré pred ním riešil prvoinštančný

a odvolací súd a v súvislosti s tým suplovať aktivitu dovolateľa (advokáta, ktorý spísal dovolanie a
zastupuje dovolateľov).

29. Nakoľko dovolací súd pri rozhodovaní vychádza z dôvodov uplatnených a naformulovaných
dovolateľom, ktorými je viazaný (§ 440 CSP) nie je možné vyvodiť z ich argumentácie žiaden dôvod

zakladajúci prípustnosť dovolania, potom jediným vyústením tohto konania bolo odmietnutie dovolania
postupom podľa § 447 písm. f) CSP.30. Nakoľko dovolací súd pri rozhodovaní vychádza z dôvodov uplatnených a naformulovaných
dovolateľom, ktorými je viazaný (§ 440 CSP) nie je možné vyvodiť z ich argumentácie žiaden dôvod
zakladajúci prípustnosť dovolania, potom jediným vyústením tohto konania bolo odmietnutie dovolania

postupom podľa § 447 písm. f) CSP.

31. Najvyšší súd rozhodnutie o trovách dovolacieho konania neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá
CSP).

32. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.