Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, September 29, 2023

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/1/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5619202423
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrej Kekely

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2023:5619202423.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu Mgr. Andreja Kekelyho a členov

JUDr. Jany Urbanovej a JUDr. Erika Vargu, v spore žalobcu: P. S., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom
W. XXX/XX, XXX XX F., zastúpeného obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária Timoranská &
Štofková s. r. o., so sídlom Pribinova 9, 940 02 Nové Zámky, IČO: 36 813 401, proti žalovaným: 1/ Euro
Renting SK
s. r. o., so sídlom Hurbanova 862, 031 01 Liptovský Mikuláš, IČO: 50 763 369, 2/ Ing. U. C., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom X. J. XX/XX, XXX XX D. U.,
3/ P. W., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom T. D. XXX, XXX XX O., 4/ P. O., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom

D. F. XX, XXX XX D. F., 5/ D. O., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom A. T. Y. X. XXXX/X, XXX XX D. P. - Q.
- A., 6/ Ing. G. P., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom J. XXX/XX, XXX XX F. XX - Q., Česká republika a 7/
Mgr. N. P., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom W. XXXX, XXXXX F. X - O., Česká republika, žalovaní 1/ až 7/
všetci zastúpení JUDr. Janou Fenclovou, advokátkou so sídlom Kollárova 3, 031 01 Liptovský Mikuláš,
IČO: 50 655 906, o neplatnosť právneho úkonu s príslušenstvom, v konaní o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 11C/17/2019-435 zo dňa 28. septembra 2021, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 11C/17/2019-435 zo dňa

28. septembra 2021 potvrdzuje.

II. Žalovaným 1/ až 7/ proti žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Mikuláš (ďalej „súd prvej inštancie“) žalobu zamietol (výrok I.) a
žalovaným priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu, o výške ktorej bude rozhodnuté samostatným
uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom po právoplatnosti rozsudku (výrok II.).
2. Rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil tým, že žalobou sa pôvodný žalobca, obchodná spoločnosť

LIMBA LIPTOV s. r. o., domáhal uloženia povinnosti žalovaným 1/ až 5/ umožniť mu užívať nehnuteľnosť
zapísanú na LV č. XXXX, pre katastrálne územie D. U. ako parcela KN-C č. 3428/19 - zastavaná plocha
a nádvorie o výmere 829 m2 (ďalej „spoločná nehnuteľnosť“, „spoločný pozemok“), a to aj vybudované
parkovacie státia, pričom žalovaný 1/ je povinný parkovacie miesta - odstavné stojiská umiestnené na
existujúcich spevnených plochách upraviť tak, aby bol vytvorený bezpečný prejazd osobným motorovým
vozidlám, nákladným vozidlám, autobusom, sanitkám a hasičským vozidlám, a to v minimálnej šírke
3,5 m. V priebehu konania súd prvej inštancie pripustil zmenu žaloby, keď pôvodný žalobca žiadal

určiť, že dohoda spoluvlastníkov o hospodárení so spoločnou vecou zo dňa 28.08.2018 uzavretá medzi
žalovanými 1/ až 5/ je neplatná; že žalovaní sú povinní umožniť žalobcovi užívať spoločnú nehnuteľnosť,
a to minimálne v rozsahu 8 parkovacím miest a že žalovaný 1/ je povinný navrátiť stav spoločnejnehnuteľnosti do pôvodného stavu v takom rozsahu, aby cestná komunikácia vedúca cez spoločnú
nehnuteľnosť dosahovala v každom bode šírku minimálne 3,5 m.
3. Pôvodný žalobca žalobu odôvodnil tým, že je výlučným vlastníkom nehnuteľností zapísaných na

LV č. XXX, pre katastrálne územie D. U. ako parcela KN-C č. 3428/16 zastavaná plocha a nádvorie
o výmere 924 m2, rekreačná chata súp. č. XXXX postavená na parcele KN-C č. 3428/4 - zastavaná
plocha a nádvorie o výmere 270 m2. Zároveň je podielovým spoluvlastníkom spoločnej nehnuteľnosti v
podiele o veľkosti 281/829, pričom na tejto je postavená inžinierska stavba - cestná, miestna a účelová
komunikácia, nekryté parkovisko a ich súčasti. Žalovaní 1/ až 5/ ako podieloví spoluvlastníci tejto

nehnuteľnosti uzatvorili dňa 28.08.2018 dohodu spoluvlastníkov o hospodárení so spoločnou vecou,
predmetom ktorej bola ich dohoda, že žalovaný 1/ uskutoční rekonštrukciu časti komunikácie postavenej
na spoločnej nehnuteľnosti, a to v rozsahu, ktorý si sám určí a vybuduje parkovacie státia, ktoré budú
slúžiť pre parkovanie vlastníkov bytových a nebytových priestorov
v Apartmánovom dome Q., ktorého vlastníkom a stavebníkom je žalovaný 1/. Zároveň účastníci dohody
súhlasili s tým, aby sa pozemok na spoločnej nehnuteľnosti užíval ako prístupová cesta k vybudovaným

parkovacím státiam. V bode 2 čl. III predmetnej dohody bolo uvedené, že účastníci dohody nebudú
požadovať za užívanie spoločnej veci žiadnu náhradu, pričom dohoda bola uzatvorená na 40 rokov odo
dňa jej podpísania, bez možnosti výpovede a po uplynutí tejto doby sa dohoda automaticky predlžuje na
10 rokov, a to aj opakovane, pokiaľ sa účastníci nedohodnú inak. Ku dňu podania žaloby boli parkovacie
miestaužvybudované,atoajnapriektomu,žedňa28.03.2019sauskutočníústnepojednávaniespojené

s miestnym zisťovaním pre potreby začatia konania o dodatočnom stavebnom povolení. Uvedená
dohodaneprimeranezasiahladovlastníckychprávpôvodnéhožalobcu.Vybudovanímparkovacíchstátí,
ktoré môžu využívať výlučne iba vlastníci bytových a nebytových priestorov v Apartmánovom dome Q.,
a to bezodplatne, je neprimerane bránené v užívaní predmetného pozemku pôvodným žalobcom. V
prípadeparkovaniavozidielvýlučnevlastníkovbytovýchanebytovýchpriestorovvApartmánovomdome

Q. je bránené v riadnom prechode osobným motorovým vozidlám, nákladným vozidlám, autobusom,
sanitkámahasičskýmvozidlám,ktorýchpríjazdjekbudovevovlastníctvepôvodnéhožalobcuakďalším
nehnuteľnostiam znemožnený. Parkovacie státia sú vybudované
na prístupovej ceste k rekreačnej chate pôvodného žalobcu, ktorú využíva pre svoje podnikateľské
činnosti v oblasti ubytovacích služieb. Zároveň nie je dodržaný povinný prejazd v šírke 3,5 metra a nie

je dodržané ani ust. § 82 ods. 5 vyhlášky Ministerstva vnútra ST č. 94/2004 Z. z., keďže práve v ďalšej
časti tohto pozemku bolo možné otáčanie vozidiel.
4. V podaní, ktorým zmenil žalobu, pôvodný žalobca doplnil, že žalovaní nakladajú
so spoločnou vecou spôsobom, ktorý je v rozpore so zákonom a pri rozhodovaní o nakladaní so
spoločnou vecou nepostupovali v súlade s ust. § 139 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník

v platnom znení (ďalej len „OZ“). Dohoda bola uzatvorená bez toho, aby mali všetci podieloví
spoluvlastníci, vrátane pôvodného žalobcu, možnosť k návrhu dohody zaujať reálne stanovisko,
prípadne túto dohodu pripomienkovať, aby bola prijateľná aj pre pôvodného žalobcu. Žalovaný 1/ zvolil
postup, ktorý síce formálne mal naznačovať, že má záujem o stanovisko všetkých spoluvlastníkov,
avšak v skutočnosti mu nedal reálnu možnosť sa vyjadriť a konanie väčšinového spoluvlastníka

ovplyvniť. Žalovaný 1/ mu poslal dňa 22.08.2018 doporučenú zásielku so žiadosťou o vyjadrenie vo veci
hospodárenia
so spoločnou vecou. Zásielka bola podaná na poštu s trojdňovou odbernou lehotou, hoci žalovaný 1/
dobre vie, že jeho konateľ nie je z D. U., ale z A. N. a nechodí denne do sídla spoločnosti. Výzva
stanovovala lehotu piatich dní na vyjadrenie. Faktom je, že žalovaný 1/ si nedal ani tú námahu, aby

aspoň formálne počkal, kým uplynie stanovená lehota, keď už dňa 28.08.2018 podpisoval spolu so
žalovaným2/dohodu,vktorejsaužkonštatuje,žepôvodnýžalobcaniejeúčastníkomdohody.Lehotana
vyjadrenie mu pritom uplynula 30.08.2018. Naplneniu práva menšinového podielového spoluvlastníka
vyjadriť sa k spôsobu hospodárenia so spoločnou vecou nemôže zodpovedať formálne konanie, ktoré
od počiatku nesie znaky účelovosti, bez reálnej snahy informovať podielového spoluvlastníka a umožniť

mu vyjadriť sa k veci. Pôvodný žalobca mal za to, že predmetná dohoda je neplatným právnym úkonom
a zároveň, že vybudovanie parkoviska na spoločnej nehnuteľnosti je takou dôležitou zmenou, ohľadom
ktorej je s poukazom na ust. § 139 ods. 3 OZ potrebné dosiahnuť dohodu všetkých podielových
spoluvlastníkov a v prípade, že k takejto dohode nedôjde, je na mieste požiadať o rozhodnutie súd.
Pôvodný žalobca sa tak domáhal, aby súd rozhodol o hospodárení so spoločnou vecou tak, aby mu

bolo umožnené užívať spoločný pozemok spôsobom zodpovedajúcim jeho spoluvlastníckemu podielu.
Žalovaný 1/ na spoločnom pozemku vybudoval spolu 24 parkovacích miest. Vychádzajúc z veľkosti
jeho spoluvlastníckeho podielu mal pôvodný žalobca za to, že mu prináleží právo na využívanie 8
parkovacích miest. Prípadné nároky podielového spoluvlastníka, ktorý investoval do spoločnej veci, jemožné si uplatniť ako samostatný nárok, avšak v inom konaní. Zároveň sa pôvodný žalobca domáhal,
aby žalovaný 1/ odstránila časť svojvoľne zrealizovanej stavby parkoviska tak, aby v každom bode
dosahoval šírku minimálne 3,5 metra, nakoľko ide o pozemok, ktorý je svojím charakterom cestnou

komunikáciou a je potrebné zabezpečiť možnosť prejazdu motorovými vozidlami.
5. Žalovaní vo vyjadrení k žalobe uviedli, že k vybudovaniu parkovacích státí bolo vydané rozhodnutie
obce D. U. č. StÚLJ/20/2019/71-3 a Stúlj/2019/66-3 zo dňa 22.07.2019, v zmysle ktorého stavebný
úrad rozhodol o povolení stavby Apartmánový dom Q. - SO 02 Spevnené plochy a SO 03 Odvedenie
dažďových vôd parcela KN-C č. 3428/19 a súčasne rozhodol o povolení užívania stavby. Kladné

stanovisko na účely kolaudačného konania vydalo Okresné riaditeľstvo hasičského a záchranného
zboru v Liptovskom Mikuláši dňa 08.04.2019. Zároveň boli splnené aj podmienky stanoviska Okresného
úradu Liptovský Mikuláš, odboru životného prostredia, úsek štátnej vodnej správy, pričom bolo vydané
rozhodnutie na povolenie na vypúšťanie vôd z povrchového odtoku. K stavbe sa kladne vyjadril aj úsek
štátnej správy ochrany prírody a krajiny. Z uvedeného rozhodnutia obce D. U. vyplýva, že pri vybudovaní
parkovacích státí boli dodržané všetky príslušné právne predpisy, v dôsledku čoho bolo povolené i

samotné užívanie stavby. Žalovaní mali
za to, že bezpečný prejazd na pozemku vytvorený bol. Žalobca je naďalej oprávnený užívať spoločnú
nehnuteľnosť, a to v takom rozsahu, ako ju využíval doposiaľ, to znamená
na prechod a prejazd motorových vozidiel k jeho nehnuteľnostiam. Zároveň sa v dohode podieloví
spoluvlastníci dohodli, že vo zvyšnej časti pozemku, nezastavanej parkovacími státiami, bude

komunikácia naďalej slúžiť podielovým spoluvlastníkom ako doteraz a môžu ju nerušene užívať. Oprava
a rekonštrukcia časti komunikácie bude pritom hradená v celom rozsahu žalovaným 1/, ktorý zároveň
bude zabezpečovať údržbu týchto parkovacích státí
na vlastné náklady. Rozhodnutie o vybudovaní parkovacích státí a spôsob užívania spoločného
pozemku bolo rozhodnutím podielových spoluvlastníkov, ktorí majú nadpolovičnú väčšinu hlasov, keď

úhrnný podiel spoluvlastníkov predstavuje veľkosť 501/829. Všetci podieloví spoluvlastníci boli za
rovnakých podmienok písomne oslovení
s návrhom dohody a mali možnosť sa k nej vyjadriť. Žalovaní 6/ a 7/ sa síce k dohode nevyjadrili, avšak
možno usudzovať, že s dohodou súhlasili, nakoľko ju doposiaľ nenamietali a rešpektovali rozhodnutie
väčšinových podielových spoluvlastníkov. Návrh dohody bol prostredníctvom zástupcu žalovaného 1/

zaslaný aj pôvodnému žalobcovi, ktorý si ho neprevzal v odbernej lehote. Zároveň bol z dobrej vôle
žalovaného 1/ upozornený na uloženie predmetnej zásielky na pošte prostredníctvom e-mailu. Žalovaní
zdôraznili, že pôvodný žalobca nebol úplne vylúčený z užívania pozemku, ale len v časti, v ktorej
boli vybudované parkovacie státia. Zvyšnú časť pozemku môže naďalej užívať na prístup ku svojim
nehnuteľnostiam, tak ako doteraz. Zároveň, parkovacie státia boli vybudované na ploche 311 m2 z

celkových výmery pozemku 829 m2, pričom dohodu uzatvorili podieloví spoluvlastníci
s podielmi, na ktoré pripadá výmera 501 m2. Žalovaný 1/ investoval do rekonštrukcie 96.083,044
eura, pričom žalobca požaduje užívanie parkovacích miest bez akejkoľvek náhrady. Žalovaný 1/
navrhol žalobcovi, že mu umožní užívanie časti parkovacích státí, avšak za finančnú náhradu a nie v
neobmedzenom rozsahu, nakoľko žalovaný 1/ má záväzky voči vlastníkom apartmánov, pre ktorých boli

parkovacie státia vybudované.
6. Uznesením zo dňa 28.09.2021 súd prvej inštancie pripustil, aby na strane pôvodného žalobcu LIMBA
LIPTOV s. r. o., vstúpil nový žalobca P. S..
7. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie výsluchom svedkov U. F. a G. W.. U. F. vo výpovedi uviedol,
že spoločný pozemok slúžil ako prístupová cesta k penziónu LIMBA ako aj ku garážam, kde je v

súčasnosti vybudovaný wellness. Hostia penziónu LIMBA chodili a parkovali popred Apartmánový dom
Q.. Zo zadnej strany chodili smetiarske autá a zásobovanie. Na pozemku za Q. sa neparkovalo s
dodatkom, že parkovanie tam ani nebolo možné. Svedok vypovedal, že žalobca nemal záujem riešiť
parkovanie, aj keď to navrhoval pri spoločnom podnikaní. V súčasnosti sa po spoločnej nehnuteľnosti
dostanú aj smetiarske autá, aj autá s drevom a autobus, a to aj v čase, keď tam boli zaparkované autá.

Svedok W. vypovedal, že za Apartmánovým domom Q. bola asfaltka a aj trávnatá plocha, ktorá sa nijako
nevyužívala. S prejazdom problém
po vybudovaní parkovacích miest podľa svedka nebol, aj pred výsluchom tam bol autobus. Pokiaľ
sa Apartmánový dom Q. neprevádzkoval, parkovalo sa pred ním. Žalobca nikdy nevyužíval sporný
pozemok na parkovanie. Žalovaný 6/ svedkovi volal po doručení návrhu dohody s tým, že ak väčšina

spoluvlastníkov dohodu podpísala, on to podpisovať nemusí, avšak s dohodou súhlasí. Zruby, ktoré sú
vovlastníctvežalovaných2/až7/saajprenajímajú,avšaknikdyhostiazrubovneparkovalinaspoločnom
pozemku. Keďže však niekedy hostia penziónu LIMBA parkovali aj pri zruboch, rozhodli sa ich vlastnícivybudovať rampu. Návrh dohody bol doručený aj jemu, prečítal si ho a podpísal, keďže s tým nemá
žiadny problém.
8. Z listinných dôkazov súd prvej inštancie zistil, že podielovými spoluvlastníkmi spoločného pozemku

sú žalobca v podiele o veľkosti 281/829, žalovaný 1/ v podiele o veľkosti 300/829, žalovaný 2/ v podiele
o veľkosti 119/829, žalovaný 3/ v podiele o veľkosti 37/829, žalovaní 4/ a 5/ rade v podiele o veľkosti
45/1658 a žalovaní 6/ a 7/ v podiele o veľkosti 47/829. Dohodou spoluvlastníkov o hospodárení so
spoločnou vecou zo dňa 30.08.2018 sa žalovaní 1/ až 5/ dohodli a vyjadrili súhlas s tým, že žalovaný
1/ uskutoční opravu a rekonštrukciu časti komunikácie, ktorá je postavená na spoločnom pozemku, a

to v rozsahu, ktorý určí žalovaný 1/. Zároveň účastníci dohody súhlasili s tým, aby žalovaný 1/ na časti
tohto pozemku vybudoval parkovacie státia v rozsahu určenom v prílohe č. 2 dohody s tým, že tieto budú
slúžiť pre parkovanie vlastníkov bytových a nebytových priestorov v Apartmánovom dome Q.. Vo zvyšnej
časti, nezastavanej parkovacími státiami, bude komunikácia naďalej slúžiť podielovým spoluvlastníkom
ako doteraz a môžu ju nerušene užívať. Z článku III. ods. 2 dohody vyplýva, že opravu a rekonštrukciu
bude hradiť v celom rozsahu žalovaný 1/, pričom zostávajúce zmluvné strany nebudú požadovať žiadnu

náhradu. Podľa článku V. ods. 1 sa dohoda uzatvorila na dobu určitú, a to na dobu 40 rokov odo dňa
jej podpísania,
bezmožnostivýpovede.Dodatkomč.1zodňa02.11.2018saúčastnícidohodlinazmenečl.III.dohody,a
to v časti, ktorá sa týka rozsahu vybudovania parkovacích státí, keď súhlasili, aby žalovaný 1/ vybudoval
parkovacie státia v rozsahu, ktorý vyplýva z prílohy č. 1 tohto dodatku č. 1., ktorá príloha nahrádza

prílohu č. 2 dohody.
9. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie žalobu zamietol ako nedôvodnú. Medzi
stranami považoval za sporné, či vybudovaním parkovacích státí došlo k dôležitej zmene veci,
či je dohoda väčšinových podielových spoluvlastníkov platným právnym úkonom a či je žalobca
po vybudovaní parkovacích státí vylúčený z riadneho užívania spoločnej nehnuteľnosti. Vykonanou

obhliadkou zistil, že časť spoločnej nehnuteľnosti je jedinou prístupovou cestou k nehnuteľnostiam vo
vlastníctve žalobcu ako aj žalovaných 1/ až 7/, ktorá skutočnosť nebola medzi stranami sporná. V
súčasnosti sú na časti pozemku vybudované parkovacie státia, ktoré od stavby Apartmánového domu
Q., ktorého vlastníkom je žalovaný 1/, oddeľuje prístupová cesta k penziónu LIMBA, vo vlastníctve
žalobcu a ku zrubom vo vlastníctve zostávajúcich žalovaných. Z výpovede svedkov, ale aj strán sporu,

vyplynulo, že pred opravou a rekonštrukciou časti komunikácie uvedený pozemok slúžil ako prístupová
cesta, ale aj ako plocha na príležitostné parkovanie, prevažne na trávnatej ploche. Na obhliadke bolo
zistené, že žalobcovi nič nebráni, aby užíval predmetnú nehnuteľnosť tak ako doteraz, čiže na prístup
peši a motorovými vozidlami k jeho nehnuteľnostiam. Tvrdenie žalobcu o nedostatočnej šírke prístupu
nebolo potvrdené meraním vykonaným na mieste samom a uvedené tvrdenie vyvracajú aj fotografie

predmetnej nehnuteľnosti, na ktorých je znázornený prejazd nákladného vozidla práve v čase, keď na
budovanom parkovacom mieste je odstavené osobné motorové vozidlo. Šírka príjazdovej cesty bez
obrubníka s prihliadnutím na šírku vyčnievajúceho balkóna Apartmánového domu Q. predstavuje 3,70
metra. Tvrdenie žalobcu, že na vybudovaných parkovacích miestach sú odstavené aj dlhšie osobné
motorové vozidlá, a to aj s nosičmi na bicykle, samo o sebe nemôže viesť k takému záveru, že časť

pozemku, cez ktorý je vybudovaný prístup k jeho nehnuteľnosti, je nedostatočný.
Na akomkoľvek prístupe ku akejkoľvek nehnuteľnosti sa totiž môže dočasne objaviť určitá prekážka, čo
všakneznamená,žejetrvaloznemožnenýprístup.Navyše,jemožnépredpokladať,žeanižalovaní1/až
7/ by s uvedenou dohodou nesúhlasili, ak by mali znemožnený jediný prístup k svojim nehnuteľnostiam
aj nákladnými motorovými vozidlami a vozidlami záchranných zložiek. Celkom bez významu nie je ani

tá skutočnosť, že žalobca ako konateľ pôvodného žalobcu vlastným návrhom dohody vyjadril prakticky
súhlas s vybudovaním tých istých parkovacích státí, za predpokladu, že ich bude môcť využívať aj on
v rámci výkonu svojho podnikania. V prípade, ak by mal skutočne za to, že ich vybudovaním sa mu
znemožní prístup k nehnuteľnostiam, bolo by to pretavené do ustanovení jeho návrhu dohody. Žalobcovi
tak nič nebráni, aby užíval predmetnú nehnuteľnosť spôsobom ako doteraz, navyše, prístup ku svojim

nehnuteľnostiam má zrekonštruovaný
bez akejkoľvek jeho finančnej investície.
10. Nebolo zároveň preukázané, že žalobca ako podielový spoluvlastník nemal možnosť sa vyjadriť
k návrhu dohody. Zo strany žalovaného 1/ nebol vo vzťahu k nemu zvolený iný spôsob doručovania
zásielky ako voči ostatným žalovaným, čiže boli dodržané rovnaké podmienky voči všetkým podielovým

spoluvlastníkom.Jepravdou,žetrojdňováodbernálehotasajavíakopríliškrátkavzhľadomnacharakter
doručovanej písomnosti, avšak medzi žalobcom a žalovaným 1/ nebolo sporné to, že žalobca bol
o doručovanej zásielke informovaný aj prostredníctvom e-mailu, čo vylučuje jeho tvrdenie o akejsi
účelovosti konania žalovaného 1/. Zároveň žalovaný 1/ nebol povinný pre svoj investičný zámerna spoločnej nehnuteľnosti získať súhlas všetkým podielových spoluvlastníkov. V danej veci išlo o
rozhodnutie podielových spoluvlastníkov, ktorí majú nadpolovičnú väčšinu hlasov určenú podľa veľkosti
ich podielov, pričom pri hospodárení sa uplatňuje princíp majority,

v dôsledku ktorého sa menšinový spoluvlastník musí rozhodnutiu väčšiny podriadiť a musí ho
rešpektovať. Zároveň nič nebránilo tomu, aby žalovaný 2/ podpísal návrh dohody dňa 28.08.2018,
teda pred uplynutím lehoty na vyjadrenie sa pôvodnému žalobcovi, keďže dohoda bola uzatvorená
podpisom posledného podielového spoluvlastníka, ktorým sa dosiahla väčšina. Skutočnosť, že žalobca
ako konateľ obchodnej spoločnosti preberá poštu ako jediná oprávnená osoba a ten bol v čase

doručovania na dovolenke, nie je skutočnosťou, ktorá by zakladala neplatnosť dohody a nebolo ani
povinnosťou ostatných podielových spoluvlastníkov túto skutočnosť overovať.
11. Vykonaným dokazovaním bolo zároveň preukázané, že vybudovaním parkovacích státí nedošlo k
dôležitej zmene veci, k zmene jej charakteru respektíve účelu, ktorému slúžila. K takejto zmene by
mohlo dôjsť iba v prípade, ak by sa dohoda spoluvlastníkov vzťahovala na pozemok v celom rozsahu,
to znamená, ak by vybudovaním parkovacích státí došlo k znemožneniu, resp. obmedzeniu prístupu k

nehnuteľnostiamžalobcu.Existenciatakejtodohodybybolavšaknereálna,nakoľkobybolanepochybne
v rozpore so záujmami každého jedného podielového spoluvlastníka okrem žalovaného 1/. Tým, že sa
väčšinoví podieloví spoluvlastníci dohodli na tom, že žalovaný môže na časti ich spoločnej nehnuteľnosti
vybudovať parkovacie státia, nedošlo k zmene charakteru veci a účelu tejto nehnuteľnosti, keďže v časti,
ktorá vždy slúžila ako prístup k nehnuteľnostiam žalobcu a žalovaných 2/ až 7/ sa jej účel nezmenil,

len došlo k jej zveľadeniu, čo nepochybne je aj v záujme žalobcu. Pokiaľ teda žalobca využíval časť
nehnuteľnosti len na prejazd k svojej nehnuteľnosti, a táto časť na tento účel preukázateľne aj naďalej
slúži, nemohlo dôjsť rozhodnutím väčšiny podielových spoluvlastníkov k dôležitej zmene celej veci.
12. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie žalobu zamietol, keďže žalobca ako menšinový podielový
spoluvlastník je povinný sa podriadiť rozhodnutiu väčšiny podielových spoluvlastníkov, ktorých dohoda

je platným právnym úkonom. Pre úplnosť súd prvej inštancie dodal, že petity žaloby, ktorými sa žalobca
domáhal umožnenia užívania
8 parkovacích miest a následne toho, aby žalovaný 1/ bol povinný navrátiť stav nehnuteľnosti do
pôvodného stavu, si vzájomne odporujú a navyše vykonaným dokazovaním bolo zistené, že cestná
komunikácia vedúca cez parcelu dosahuje v každom bode šírku minimálne 3,5 m. Zároveň, ak by súd

prvej inštancie vyhovel žalobe v časti užívania 8 parkovacích miest
bez náhrady, išlo by o bezdôvodné obohatenie na strane žalobcu.
13. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol s odkazom na ust. § 255 ods. 1 a §
262 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok a žalovaným priznal náhradu trov konania
v rozsahu 100 %, keďže vo veci neboli dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by

úspešná strana nemala mať nárok na náhradu trov konania.
14. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom jeho rozsahu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca,
ktorý navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobe vyhovie a žalobcovi priznal
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
15. Žalobca opätovne namietal neplatnosť spornej dohody o hospodárení so spoločnou vecou podľa

ust. § 39 OZ. Poukázal opätovne na to, že dohoda mu nebola včas doručená
na vyjadrenie, a keby ju aj včas prevzal, bola mu doručovaná dohoda, ktorej znenie nemohol ovplyvniť, v
dohodebolakoúčastníkzmluvyodpočiatkuvynechaný.Navyšebolovkonaníjednoznačnepreukázané,
resp. z časovej chronológie doručeniek a dátumov podpisov na dohode je zrejmé, že v čase, keď
sa jeho právnemu predchodcovi dohoda ešte len doručovala, ostatní podieloví spoluvlastníci, ktorí

boli už vopred dohodnutí dohodu už podpisovali. Z uvedeného je zrejmé, že v prípade doručovania
dohody sa jednalo len o celkom formálny právny úkon zo strany žalovaných bez možnosti pre žalobcu
akokoľvek do obsahu dohody zasiahnuť. Pokiaľ by žalovaní skutočne chceli postupovať v súlade so
zákonom, mali zvolať riadne stretnutie všetkých podielových spoluvlastníkov, kde by sa vec prejednala
a až následne vyhotovovať písomnú dohodu, ktorú následné spoluvlastníci podpisovali. V tomto smere

žalobca poukazoval aj na judikatúru Najvyššieho súdu ČR rozsudky spis. zn. 22Cdo/3038/2008 zo
dňa 29.06.2010 a spis. zn. 23Cdo/3166/2011 zo dňa 24.09.2013. Z postupu žalovaných, predovšetkým
žalovaného 1/ je však zrejmé, že možnosť reálneho hlasovania alebo minimálne jednania o hospodárení
so spoločnou vecou nezvolili a dohodu podpísali celkom vynechajúc žalobcu, hoci formálne mu dohodu
doručovali. Pre doručenie žalovaný 1/ stanovil veľmi krátku, len trojdňovú odbernú lehotu. Súd prvej

inštancie tak podľa názoru žalobcu nesprávne právne vyhodnotil vyššie uvedené skutkové okolnosti,
keď posúdil postup žalovaných a následne dohodu ako platný právny úkon. Navyše žalobca mal záujem
okolnosti uzavretia dohody preukazovať aj podrobnejšie, avšak postupom súdu prvej inštancie mu
uvedené nebolo umožnené. Navrhol vykonanie dokazovania výsluchom strán sporu, ktorému návrhusúd prvej inštancie vyhovel a na pojednávanie dňa 28.09.2021 všetkých žalovaných predvolal. Na
pojednávanie sa však dostavil len žalovaný 1/, žalovaní 2/ až 7/ sa z pojednávania ospravedlnili z
rôznych dôvodov, všetci však uvádzali, že majú za to, že ich účasť na pojednávaní by bola nadbytočná a

neúčelná. Každé s týchto ospravedlnení bolo síce podpísané jednotlivými účastníkmi, ale z ich obsahu a
formy (typ písma, úprava, slovné formulácie) je zrejmé, že boli písané tou istou osobou. Tieto skutočnosti
na pojednávaní namietal, súd prvej inštancie však vyhodnotil, že ich vypočúvať nebude a rovnako
ich nebude ani opätovne predvolávať, pretože by „s najväčšou pravdepodobnosťou zotrvali na svojich
vyjadreniach,akbysaopätovnezúčastinapojednávaníneospravedlnili.“Žalobcatrvalnatom,žetakéto

prezumovanie správania strán sporu bolo zo strany súdu prvej inštancie neprípustné. V prípade žaloby
o neplatnosť dohody o hospodárení so spoločnou vecou nemožno výsluch strán sporu nahradiť žiadnym
iným dôkazom, z ktorého by bolo možné objektívne posúdiť okolnosti uzatvárania dohody, pretože len
z autentických výpovedí strán bolo možné zistiť, za akých okolností tá ktorá strana dohodu podpisovala
a akú mala možnosť ovplyvniť jej obsah. Na základe uvedeného mal žalobca za to, že bola splnená
podmienka ust. § 195 ods. 1 CSP a výsluch strán sporu bol dôkazom, bez ktorého nemožno riadne v tejto

veci rozhodnúť. Súd prvej inštancie však na žiadnu z týchto námietok žalobcu nereflektoval, čím podľa
názoru žalobcu spôsobil vadu konania spočívajúcu v tom, že nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností.
16. V ďalšom žalobca namietal, že v prípade dohody sa jednalo o takú zmenu spoločnej veci, že bola na
mieste aplikácia ust. § 139 ods. 3 OZ. Konkrétne poukazoval na to, že sporná časť spoločného pozemku,

na ktorej boli vybudované žalovaným 1/ parkovacie státia sa dovtedy na parkovanie nevyužívala, ale
využívala sa na prejazd. Za dôležitú zmenu veci sa považujú práve situácie, keď dôjde k prestavbe veci,
premene pozemku na stavebný pozemok a pod., teda obdobne ako v tejto veci. Žalobca poukazoval
na to, že obaja vypočutí svedkovia na pojednávaní vypovedali, že pred vybudovaním parkovísk zo
strany žalovaného 1/ sa na spornej časti parcely neparkovalo. Napriek uvedeným výpovediam súd prvej

inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že z výpovede svedkov, ale aj strán sporu,
vyplynulo, že pred opravou a rekonštrukciou časti komunikácie uvedený pozemok slúžil ako prístupová
cesta, ale aj ako plocha na príležitostné parkovanie, prevažne na trávnatej ploche. Takýto záver však z
výpovede žiadneho zo svedkov, ale ani strán sporu nevyplynul a nie je zrejmé, na základe akého dôkazu
dospel súd prvej inštancie k záveru, že pozemok slúžil na príležitostné parkovanie. Následne súd prvej

inštancie dospel k záveru, že vybudovaním parkovacích miest nedošlo k dôležitej zmene veci, k zmene
jej charakteru, respektíve účelu, ktorému slúžila. K takejto zmene by podľa názoru súdu prvej inštancie
došlo iba v prípade, že by sa dohoda vzťahovala na pozemok v celom rozsahu. S týmto záverom
žalobca nesúhlasil. Vybudovanie 24 parkovacích miest na spoločnom pozemku v časti, ktorá nikdy
predtým neslúžila na parkovanie, bola podľa názoru žalobcu dôležitá zmena spoločnej veci. Na základe

uvedeného mal žalobca za to, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec, keď vyhodnotil, že
v danom prípade nie je daný dôvod na aplikáciu ust. §139 ods. 3 OZ.
17. Žalobca v ďalšom namietal postup súdu prvej inštancie, keď pripustil vykonanie dokazovanie
výsluchom svedka W., keď tento bol predtým zúčastnený na inom úkone súdu prvej inštancie, a to na
obhliadke na mieste samom.

18. Napokon žalobca namietal obmedzenia pri prejazde väčších vozidiel, z fotodokumentácie, ktorú
predložil,bolozrejmé,ževäčšieautápriprejazdeprechádzajúpráveajceznovovybudovanéparkoviská,
čo bude spôsobovať problémy, keď bude parkovisko plné. Súd prvej inštancie vôbec nezohľadnil
skutočnosť, že časť parcely, po ktorej sa prechádza, je vo výlučnom vlastníctve žalovaného 1/ a pokiaľ
by svoju parcelu oddelil od spoločnej parcely (napríklad kolíkmi alebo inou prekážkou), žalobcovi by

neostal priestor ani 3 metre na prejazd. Pokiaľ by mu bolo však umožnené užívať 8 parkovacích miest
tak, ako je to uvedené v žalobe, vedel by ovplyvniť aj to, aby v prípade prejazdu väčších vozidiel tieto
miesta boli uvoľnené. Takým spôsobom by sa predišlo hrozbe, že sa žalobca nebude vedieť dostať k
svojej nehnuteľnosti.
19. Žalovaní vo vyjadrení k žalobe žiadali rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť

a priznať im nárok na náhradu trov odvolacieho konania. S napadnutým rozsudkom sa stotožnili, súd
prvej inštancie obsiahlo opísal zistený skutkový stav a všetky dôkazy, ktoré vykonal a na základe
ktorých dospel ku svojmu rozhodnutiu. Žalovaní namietali, že by žalobca bol vylúčený z rozhodovania o
hospodárení so spoločnou vecou. V podstate zopakovali svoju argumentáciu prednesenú už v konaní
na súde prvej inštancie. Zdôraznili, že návrh dohody bol právnemu predchodcovi žalobcu doručený

bez uvedenia konkrétnych podielových spoluvlastníkov. Považovali za neefektívne, aby o hospodárení
so spoločnou vecou bolo rozhodované na osobnom stretnutí vzhľadom na bydliská 4 podielových
spoluvlastníkov v zahraničí. Skutočnosť, že konateľ právneho predchodcu žalobcu nestihol prevziať
listovú zásielku v úložnej dobe, nemôže byť na ťarchu ostatných podielových spoluvlastníkov.20. Pokiaľ ide o výsluch žalovaných 2/ až 7/, žalovaní poukázali na ust. § 195 CSP a súčasne na
to, že žalovaní 2/ až 7/ zaslali súdu svoje písomné stanovisko. Žalovaní sa tak stotožnili s postupom
súdu prvej inštancie, keď dokazovanie výsluchom žalovaných 2/ až 7/ nevykonal. Žalovaní považovali

súčasne za nedôvodnú aj námietku žalobcu ohľadom výsluchu svedka W., keď tento nemal vedomosť
o obsahu zápisnice z obhliadky, pričom okrem vyhotovovania fotodokumentácie a meraní vzdialeností
sa na ohliadke iné nevykonávalo. Svedok sa k týmto skutočnostiam ani vo svojej výpovedi napokon
nevyjadroval.
21. Žalovaní ďalej považovali námietky žalobcu ohľadom skutkového záveru súdu prvej inštancie o

užívaní dotknutej časti spoločného pozemku na parkovanie za účelové, založené na vytrhnutí určitých
častí výpovedí svedkov z ich celkového kontextu. Súčasne poukazovali na obsah stavebného povolenia
č. StÚLJ/2019/71-3 a Stúlj/2019-66-3 zo dňa 22.07.2019, z ktorého vyplýva, že spevnené plochy na
spoločnom pozemku sa aj pred vykonanou úpravou užívali nielen na prejazd motorových vozidiel, ale aj
na parkovanie. Keď však okolité stavby neboli v prevádzke, parkovanie na spoločnom pozemku nebolo
dôvodné. V tomto potom žalobca vytrhol z kontextu časť výpovedí svedkov. Po vykonanej úprave došlo

len k vymedzeniu hranice častí spoločného pozemku určených na prejazd a na parkovanie, k zmene
účelu užívania pozemku však nedošlo. Z tohto dôvodu nebola na mieste aplikácia ust. § 139 ods. 3 OZ.
22. Žalovaní napokon namietali tvrdenia žalobcu, že nie je zabezpečený prejazd nákladných vozidiel
cez spoločný pozemok. Poukázali na nimi predložené dôkazy, z ktorých vyplýva, že ich prejazd je možný
aj v čase, kedy sú parkovacie státia obsadené.

23. Žalobca v odvolacej replike namietal tvrdenia žalovaných o tom, že v návrhu dohody, zasielanom aj
jemu, neboli uvedení konkrétni podieloví spoluvlastníci. Tieto tvrdenia žalovaní uviedli až vo vyjadrení
k odvolaniu. Súčasne žalovaní nepreukázali, že by mal žalovaný 1/ v čase podpisu dohody stanoviská
všetkých podielových spoluvlastníkov, ktoré by reagovali na predložený návrh dohody.
24. Žalobca zotrval v ďalšom v celom rozsahu na odvolacích námietkach, pričom práve interpretáciu

obsahu výpovedí svedkov zo strany žalovaných považoval za vytrhnutú z kontextu.
25. Žalovaní v odvolacej replike v zásade len zopakovali svoju doterajšiu argumentáciu.
26. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie žalobcu proti rozsudku
súdu prvej inštancie bolo podané včas (§ § 362 CSP), oprávnenou osobou - žalobcom, v neprospech
ktorého bolo rozhodnuté (§ 359 CSP) a proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

prípustný [§ 355 ods. 1 a 2 a § 357 písm. m) CSP], preskúmal odvolaním žalobcu napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, viazaný odvolacími dôvodmi podľa ust.
§ 380 CSP a bez nariadenia pojednávania (postupom podľa ust. § 219 ods. 3 CSP v spojení s ust. §
378 CSP
a § 385 ods. 1 CSP a contrario) napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP

vo výroku I., ako aj v závislom výroku II. o nároku na náhradu trov konania ako vecne správny potvrdil.
27. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené
a stotožnil sa s pre rozhodnutie zásadnými skutkovými a právnymi závermi, na ktorých svoje rozhodnutie
súd prvej inštancie založil. Pokiaľ tak ide o napadnutý rozsudok, súd prvej inštancie v dostatočnom
rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre rozhodnutie o žalobe žalobcov 1/ a 2/, vecne správne rozhodol

a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej
inštancie je v jeho podstatnej časti vecne správne, pričom naň poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených
dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti ďalej uvedených
dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).
28. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku

alebo argument vznesený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu
prvejinštancie,ktorésapreskúmavavodvolacomkonaní.Vdvojinštančnomsúdnomkonanírozhodnutia
súdovprvejadruhejinštancietvoriajednotu,apretojenadbytočné,abyodvolacísúdopakovalvosvojom
rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvej inštancie.

29. Vo všeobecnosti odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že je v zmysle ust. § 380 CSP viazaný
odvolacími dôvodmi (ods. 1), s výnimkou vád týkajúcich sa podmienok konania, na ktoré je povinný
prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (ods. 2). Z tohto vyplýva, že na iné pochybenia
súdu prvej inštancie, mimo tých, ktoré namietol odvolateľ v odvolacej lehote, ktoré by inak mohli byť v
zmysle ust. § 365 CSP dôvodom na podanie odvolania, prihliadať nemôže, aj keď by takéto pochybenia

zistil. Vady týkajúce sa procesných podmienok odvolací súd nezistil.
30. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolacie námietky žalobcu
formulované v jeho opravnom prostriedku, pričom sa tak v zmysle princípu neúplnej apelácie nezaoberal
inými prípadnými pochybeniami súdu prvej inštancie.31. Primárne žalobca namietal, že jeho právny predchodca (LIMBA LIPTOV s.r.o.) nemal možnosť
účastinarozhodovaníootázkevyužitiapredmetupodielovéhospoluvlastníctvaspôsobomnavrhovaným
žalovaným 1/, keď mu návrh spornej dohody o hospodárení so spoločnou vecou bol doručovaný v

čase, kedy túto dohodu už podpisovali ostatní podieloví spoluvlastníci. Z toho vyvodzoval, že zo strany
žalovaných išlo o celkom formálny právny úkon bez možnosti z jeho strany ovplyvniť obsah a znenie
dohody. Žalobca mal za to, že ak by žalovaní mali skutočne záujem postupovať v zmysle zákona,
zvolali by osobné stretnutie všetkých podielových spoluvlastníkov, kde by sa vec prejednala a až potom
následne by vyhotovili písomnú dohodu podielových spoluvlastníkov, ktorú by títo podpísali.

32. Odvolací súd považoval uvedenú odvolaciu námietku za nedôvodnú, a to jednak z dôvodu, že (ako
vyplýva aj z rozsudkov Najvyššieho súdu ČR spis. zn. 22Cdo/3038/2008 zo dňa 29.06.2010 a spis. zn.
23Cdo/3166/2011 zo dňa 24.09.2013, na ktoré poukázal samotný žalobca v odvolaní) rozhodovanie
podielových spoluvlastníkov či už o hospodárení so spoločnou vecou (§ 139 ods. 2 OZ) alebo o
dôležitejzmenespoločnejveci(§139ods.3OZ)nepredstavujeurčitýzákonomstanovenýformalizovaný
postup, ale predstavuje zhodu či nezhodu pri riešení určitej otázky. Pre platné rozhodnutie podielových

spoluvlastníkov je ale nutné, aby boli všetci podieloví spoluvlastníci oboznámení so zamýšľaným
hospodárením so spoločnou vecou, či jej zmenou a aby k tomuto zámeru mohli vysloviť svoj súhlas
či nesúhlas. Skutočnosť, či podielový spoluvlastník túto možnosť, ktorú objektívne mal, aj využil, však
nemá vplyv na platnosť rozhodnutia podielových spoluvlastníkov, pokiaľ o predloženom zámere rozhodli
podieloví spoluvlastníci kvalifikovanou väčšinou.

33. V spore bolo preukázané, že v danom prípade žalovaný 1/ ako iniciátor spornej dohody zvolil
rovnaký spôsob doručovania listovej zásielky obsahujúcej žiadosť o vyjadrenie vo veci hospodárenia
so spoločnou vecou zo dňa 22.08.2018 spolu s návrhom spornej dohody vo vzťahu k právnemu
predchodcovi žalobcu ako aj k ostatným podielovým spoluvlastníkom. V zmysle doručenky listovej
zásielky adresovanej právnemu predchodcovi žalobcu bola táto zásielka poštovým doručovateľom

uložená na pošte dňa 23.08.2018, keďže právny predchodca žalobcu nebol v čase doručovania listovej
zásielky zastihnutý (resp. osoba, ktorá konala za právneho predchodcu žalobcu). Vo všeobecnosti
ak bol právny úkon doručovaný poštou, pre posúdenie otázky dôjdenia tohto právneho úkonu do
dispozičnej sféry jeho adresáta je rozhodujúci deň, kedy bolo oznámenie o uložení doručovanej zásielky
na pošte vhodené do poštovej schránky adresáta, bez ohľadu na to, kedy si adresát uloženú zásielku

na pošte vyzdvihol. Opačný záver by viedol k vzniku situácií, kedy by adresát zásielky mohol vytvárať
neprimerané obštrukcie pri jej preberaní, úmyselne odďaľoval nadobudnutie účinkov právneho úkonu
v nej obsiahnutej a spôsoboval tak nerovnosť vo vzájomných právach a povinnostiach subjektov
právnych vzťahov. Podstatné je potom posúdenie, kedy mal adresát objektívne možnosť sa s obsahom
zásielky oboznámiť, a nie kedy tak skutočne urobil (k tomu uznesenie Najvyššieho súdu SR spis. zn.

4Obdo/73/2016zodňa31.01.2018zverejnenévZbierkestanovískNajvyššiehosúduarozhodnutísúdov
SR č. 9 ročník 2018 pod publikačným č. 85). V zmysle doposiaľ uvedeného tak bolo potrebné považovať
žalovaným 1/ zaslanú žiadosť o vyjadrenie vo veci hospodárenia so spoločnou vecou zo dňa 22.08.2018
spolu s návrhom spornej dohody za doručenú právnemu predchodcovi žalobcu dňom 23.08.2018. Je
potom bez právneho významu, že žalovaný 1/ zvolil trojdňovú odbernú lehotu pre doručovanie jeho

listovej zásielky právnemu predchodcovi žalobcu. Keďže k uzavretiu spornej dohody došlo žalovanými
1/ až 5/ (ako podielovými spoluvlastníkmi s väčšinovými podielmi) dňa 30.08.2018, mal odvolací súd za
to, že právny predchodca žalobcu mal vytvorenú objektívnu možnosť vyjadriť sa či už súhlasne alebo
nesúhlasne k zámeru žalovaného 1/ (teda v lehote 5 dní uvedenej v žiadosti žalovaného 1/). Spôsob
uzavretia spornej dohody medzi žalovanými 2/ až 5/ je v kontexte skutočnosti, že k uzavretiu dohody

medzi nimi nesporne došlo, právne irelevantný.
34. V uvedenom kontexte a súčasne aj v súvislosti so skutočnosťou, že žalovaní 2/ až 7/ či už
osobne alebo prostredníctvom zástupcu vyjadrili so spornou dohodou súhlas, ani neobstojí odvolacia
námietka žalobcu o nevykonaní dokazovania výsluchom žalovaných, keď súd prvej inštancie považoval
vykonanie tohto dôkazu za neúčelné a nehospodárne, s čím sa stotožňuje aj odvolací súd. Odvolací

súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd
stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (uznesenie Ústavného súdu SR
spis. zn. IV.ÚS 252/2004 zo dňa 31.08.2004), ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom
úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (uznesenie Ústavného súdu SR spis. zn.
I.ÚS 50/2004 zo dňa 03.03.2004). Do obsahu základného práva podľa ust. čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a

práva na spravodlivý proces podľa ust. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov
súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (uznesenia Ústavného
súdu SR spis. zn. II. ÚS 3/1997 zo dňa 19.03.1997 a spis. zn. II. ÚS 251/2003 zo dňa 17.12.2003).Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania, rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania
vykonané, je vždy vecou súdu (§ 185 ods. 1 CSP), a nie strán sporu. Súd prvej inštancie v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia v súlade s ust.

§ 220 ods. 2 CSP riadne uviedol, prečo nevykonal ďalšie žalobcom navrhované dôkazy (viď odsek č. 7
odôvodnenia napadnutého rozsudku). Preto s poukazom na uvedené nedošlo k naplneniu odvolacích
dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) a e) CSP.
35. V ďalšom žalobca namietal nesprávny právny záver súdu prvej inštancie o tom, že v posudzovanom
prípade išlo o rozhodnutie podielových spoluvlastníkov o hospodárení so spoločnou vecou podľa ust. §

139 ods. 2 OZ. Žalobca bol toho názoru, že v posudzovanom prípade bola na mieste aplikácia ust. § 139
ods. 3 OZ, teda že sa jednalo o rozhodnutie podielových spoluvlastníkov o dôležitej zmene spoločnej
veci. Žalobca argumentoval tým, že vybudovaním parkovacieho státia na spoločnom pozemku došlo v
danom prípade k dôležitej zmene spoločnej veci, keďže spoločný pozemok nebol predtým využívaný
za účelom parkovania. Žalobca v tejto súvislosti namietal skutkový záver súdu prvej inštancie o tom,
že pred opravou a rekonštrukciou časti komunikácie sporný pozemok slúžil ako prístupová cesta, ale aj

ako plocha na príležitostné parkovanie, prevažne na trávnatej ploche.
36.Ust.§139ods.3OZpatríkprávnymnormámsrelatívneneurčitouhypotézou,toznamenákprávnym
normám, ktorých hypotéza nie je stanovená priamo právnym predpisom a ktoré tak prenechávajú súdu,
aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade vymedzil sám hypotézu právnej normy zo
širokého, vopred neobmedzeného okruhu okolností. Preto je vecou súdu, ako pojem „dôležitá zmena

spoločnej veci“ vymedzí. Vždy je však nutné vychádzať z okolností konkrétneho prípadu a prihliadať
najmä na druh a povahu veci, jej ekonomické určenie a pod. Za dôležitú zmenu spoločnej veci možno
považovať najmä zmenu právnej či vecnej podstaty spoločnej veci (jej predaj, zriadenie vecného
bremena, záložného práva na celú vec), zmenu funkcie spoločnej veci (zmena stavebného určenia
budovy spočívajúca v premene budovy obytnej na budovu s nebytovými priestormi, zmena stavebného

pozemku na pozemok hospodársky a naopak) či dočasnú alebo trvalú zmenu ekonomického využitia
spoločnej veci bez toho, aby sa menila jej základná podstata. Pôjde tiež o takú zmenu spoločnej veci,
uskutočnením ktorej môže byť podstatne ohrozená hodnota spoločnej veci alebo jej výnosnosť.
37. V posudzovanom prípade bolo nesporné, že spoločný pozemok bol pred sporným rozhodnutím
spoluvlastníkov v jeho určitej časti využívaný ako prístupová komunikácia podielových spoluvlastníkov

na nehnuteľnosti v ich vlastníctve. Sporným však zostalo, či zvyšná časť spoločného pozemku, na ktorej
bolo následne po spornom rozhodnutí podielových spoluvlastníkov vybudované parkovacie státie, bola
využívaná na účely parkovania alebo nie. Je možné prisvedčiť žalobcovi, že na podklade výpovedí
svedkov F. a W. nebolo možné dospieť k skutkovým zisteniam, že spoločný pozemok bol v dotknutej
časti v minulosti užívaný za účelom parkovania. Hoci takéto skutkové zistenia z odsekov č. 9 a č.

10 odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplývajú, súd prvej inštancie na inom mieste odôvodnenia
napadnutého rozsudku (odsek č. 13) však takýto skutkový záver vyvodil, a to z odkazom na výpovede
svedkov a strán sporu. Pritom však výsluch iných svedkov ako svedkov F. a W. a ani výsluch strán
sporu nevykonal. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie o užívaní spoločného pozemku na parkovanie
v predchádzajúcom období tak nemajú oporu v tých dôkazoch, z ktorých mali byť podľa odôvodnenia

napadnutého rozsudku súdom prvej inštancie vyvodené. Na tomto nemení nič ani obrana žalovaných
obsiahnutá v ich vyjadrení k odvolaniu žalobcu, a to aj s poukazom na obsah nimi (v konaní pred súdom
prvej inštancie) predloženého rozhodnutia Obce D. U. č. StÚLJ/2019/71-3 a Stúlj/2019-66-3 zo dňa
22.07.2019(dodatočnépovoleniestavby),keďžeobsahomtohtolistinnéhodôkazusasúdprvejinštancie
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nezaoberal. Odvolací súd však tieto pochybenia [§ 365 ods. 1

písm. f) CSP] súdu prvej inštancie nepovažoval za také, ktoré by boli spôsobilé spochybniť jeho záver,
že v danom prípade nešlo o dôležitú zmenu spoločnej veci (§ 139 ods. 3 OZ), ale o rozhodnutie o
hospodárení so spoločnou vecou (preto sa odvolací súd ani nezaoberal žalobcovou námietkou, že súd
prvej inštancie nemal prihliadať na výpoveď svedka W.).
38. Odvolací súd poukazuje na to, že v posudzovanom prípade bol spoločný pozemok aj pred sporným

rozhodnutím podielových spoluvlastníkov využívaný v prevažnom rozsahu jeho plochy ako pozemná
komunikácia, ktoré účelové určenie spoločného pozemku zostalo aj naďalej zachované. Ak teda ostatná
plocha spoločného pozemku nebola predtým účelovo užívaná, resp. nebola užívaná inak, nemožno
vybudovanie parkovacieho státia na tejto ploche považovať v kontexte s predchádzajúcim a zároveň
súčasným účelom užívania ostatnej prevažujúcej plochy spoločného pozemku (teda ako pozemnej

komunikácie) za dôležitú zmenu spoločnej veci, keďže týmto spôsobom nedošlo k zmene účelu
užívania spoločného pozemku, ako pozemnej komunikácie. Za pozemnú komunikáciu je totiž možné
považovať aj parkovisko (parkovacie státie). Súčasne odvolací súd prihliadal pri uvedenom závere aj
na nepochybnú skutočnosť, že rekonštrukciou pôvodnej prístupovej cesty a vybudovaním parkovaciehostátia došlo k zhodnoteniu spoločnej veci. Z pohľadu zodpovedania otázky, či došlo k podstatnej zmene
spoločnej veci, odvolací súd nepovažoval ani námietky žalobcu súvisiace so šírkou prejazdu motorových
vozidiel po spoločnom pozemku (v určitej časti, kde prístupová cesta ide aj po pozemku vo výlučnom

vlastníctve žalovaného 1/), pričom sa stotožnil s argumentáciou súdu prvej inštancie, na ktorú v plnom
rozsahu odkazuje (odsek č. 13 odôvodnenia napadnutého rozsudku) bez potreby jej opakovania. Táto
argumentácia dáva dostatočnú odpoveď aj na tieto odvolacie námietky žalobcu.
39. Možno tak konštatovať, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie tak vychádza zo správneho
právneho posúdenia veci, a teda nebol daný ani odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP.

40. Vo vzťahu k výroku II. napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie žalobca neformuloval v odvolaní
žiadne odvolacie dôvody, teda zjavne napádal rozsudok súdu prvej inštancie v tomto výroku len ako
vo výroku závislom na výroku I. v merite veci. Preto odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku II.
samostatne nepodrobil odvolaciemu prieskumu.
41. V nadväznosti na uvedené, konštatujúc neopodstatnenosť odvolania, odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP vo výroku I., ako aj v závislom výroku II. o

nároku na náhradu trov konania ako vecne správny potvrdil (potvrdenie rozhodnutia v meritórnej časti
zakladá správnosť aj odvolaním napadnutého výroku o náhrade trov konania).
42. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v
spojení s ust. § 262 ods. 1 a ust. § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovaným 1/ až 7/ priznal proti žalobcovi nárok
na ich náhradu v rozsahu 100 %, nakoľko žalovaní 1/ až 7/ mali v tomto štádiu konania plný úspech.

Podľa ust. § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie
v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.
43. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) [§ 421 ods. 2 CSP].
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) [§ 422 ods. 1 CSP].
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) [§ 428 CSP].

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba
oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa
osobitného zákona [zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov].