Uznesenie ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, October 24, 2023

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8Co/1/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122382490
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2023:6122382490.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny
Legerskej a členiek senátu Mgr. Ivany Šlesarovej a JUDr. Ivety Sopkovej v právnej veci žalobcu: A. B.
C., D., E., nar. XX.XX.XXXX, bytom F.
G. XXXX/XX, H. - I. C., právne zastúpeného: JUDr. Andrej Gara, advokátom so sídlom Štefánikova 14,
Bratislava, IČO: 30 850 436 proti žalovanej:

A. J. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/XX H., právne zastúpenej:
SOUKENÍK-ŠTRPKA, s.r.o., so sídlom Šoltésovej 14, Bratislava, IČO: 36 862 711, v spore o zaplatenie
105,10 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza č. k.
13C/37/2022-155 zo dňa 13.01.2023, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd m e n í rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku III. o trovách konania
tak, že žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanej nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v

rozsahu 100 %.

Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom výrokom I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 105,10 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 105,10 Eur od 03.09.2022

do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. konanie zastavil v časti o
zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 105,10 Eur od 06.12.2020 do 02.09.2022
a výrokom III. žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. Rozhodol tak o nároku žalobcu voči žalovanej
na zaplatenie 105,10 Eur
s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 105,10 Eur od 06.12.2020 do zaplatenia uplatnenom
titulom náhrady škody, ktorá mu vznikla vynaložením nákladov v súvislosti

s cestou do miesta bydliska maloletého dieťaťa a späť za účelom stretnutia sa s maloletým synom dňa
05.12. 2020, ktoré sa však vinou žalovanej nezrealizovalo.

1.2. Súd prvej inštancie z dôvodu čiastočného späťvzatia žaloby postupom podľa § 145 ods. 2 CSP
zastavil konanie v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 105,10 Eur
od 06.12.2020 do 02.09.2022. Na základe skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním a po

posúdení veci podľa ustanovení § 415 a § 420 ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka súd dospel k právnemu
záveru o dôvodnosti nároku žalobcu vo zvyšnej časti.

1.3. Podľa názoru prvoinštančného súdu bolo v konaní preukázané a medzi účastníkmi konania
nesporné, že v rozhodnom čase, teda dňa 05.12.2020, bolo stretávanie sa otca (žalobca) s maloletým
synom upravené právoplatným a vykonateľným súdnym rozhodnutím. Z odôvodnenia rozhodnutí vo veci

maloletého syna strán sporu vyplýva, že medzi stranami sporu ako rodičmi maloletého v danom čase
bol rozvinutý masívny rodičovský konflikt.V predmetnom období nebolo súdmi rozhodnuté o osobnej starostlivosti o maloletého, ktorú de facto
zabezpečovala matka. V tom čase sa vykonávalo rozsiahle dokazovanie v konaní
o úprave rodičovských práv a povinností na čas do rozvodu, prebiehalo a aktuálne prebieha aj rozvodové

konanie strán sporu. Obaja rodičia boli opakovane vyzývaní vo veci konajúcimi súdmi k uvedomeniu
si rodičovskej zodpovednosti, aby sa povzniesli nad svoje osobné spory a nezhody a riešili vzniknutú
napätú situáciu v prospech dieťaťa.

1.4. Predmetom sporu teda bolo posúdenie zodpovednosti žalovanej za zbytočné cestovné náklady,

ktoré mali vzniknúť žalobcovi. Vzhľadom na obranu žalovanej bolo potrebné skúmať existenciu takých
okolností, z ktorých možno vyvodiť, že škode nemohla žalovaná zabrániť, teda, že vznik škody
nezavinila. Súd prvej inštancie mal za nesporné, že dňa 05.12.2020 sa stretnutie žalobcu s maloletým
synom neuskutočnilo, i keď išlo o súdom upravený styk, podľa ktorého mal žalobca ako otec právo
stretnúť sa so synom každú sobotu nepárneho týždňa v čase od 14.00 hodiny do 17.00 hodiny
v neprítomnosti matky, a to na vymedzenom mieste. Tomu zodpovedala povinnosť matky dieťa na

stretnutiesotcompripraviťastretnutieotcasosynomumožniť.Žalobcadňa04.12.2020prostredníctvom
SMS oznámil žalovanej, že si nasledujúci deň príde pre syna. Žalovaná na predmetnú SMS a ani na
ďalšie SMS žalobcu zo dňa 05.12.2020 o 14.00 hod. a o 14.05 hod. nereagovala. Až o 20.08 hod.
žalovaná prostredníctvom SMS oznámila žalobcovi, že zabudla, že má dnes žalobca prísť, lebo v noci
nespala, lebo jej bolo zle a tak s B. po obede zaspali.

1.5. Súd prvej inštancie po vykonaní dokazovania a vyhodnotení skutkových okolností zmareného
stretnutia žalobcu zo synom dňa 05.12.2020 skonštatoval, že žalovaná zavinene zmarila stretnutie
maloletého syna s otcom, keď bez relevantného objektívneho dôvodu syna na stretnutie s otcom
nepripravila, stretnutie neumožnila, zabudla naň, hoci jej žalobca realizáciu stretnutia so synom večer

pred stretnutím SMS pripomenul. Dospel preto k záveru, že žalovaná svojim správaním priamo porušila
povinnosť uloženú jej právoplatným
a vykonateľným rozhodnutím súdu, v dôsledku čoho zodpovedá za škodu podľa § 420 ods. 1
Občianskeho zákonníka. Zdôraznil, že žalobca v predmetnom spore preukázal všetky prvky subjektívnej
zodpovednosti žalovanej za škodu, ktorá mu vznikla zbytočným vynaložením nákladov na cestu z miesta

bydliska žalobcu do Bojníc dňa 05.12.2020 a späť za účelom realizácie stretnutia sa žalobcu s maloletým
synom na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu. Žalovaná pritom nepreukázala,
že škodu nezavinila.

1.6. Pokiaľ ide o rozsah žalobcom vynaložených nákladov, teda o rozsah náhrady škody, súd prvej

inštancie konštatoval, že vzhľadom na ročné obdobie, na útly vek maloletého dieťaťa, na čas styku
otca s dieťaťom, na vzdialenosť medzi miestom bydliska otca a miestom stretnutia, neboli tu žiadne
pochybnostiopotrebevyužitiaosobnéhomotorovéhovozidlažalobcom.Cestažalobcuzmiestabydliska
H. - F. G. do miesta styku H., K. L. M. XX a späť predstavuje vzdialenosť 372 km, pričom pri vyčíslení
náhrady cestovných nákladov vychádzal z príslušných ustanovení zákona č.283/2002 Z. z.

o cestovných náhradách. Uzavrel, že žalobcovi okrem náhrady nákladov vo výške 105,10 Eur patrí
v zmysle § 517 ods. 2 OZ v spojení s § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. aj úrok
z omeškania v uplatnenej výške 5 % ročne zo sumy 105,10 Eur od 03.09.2022, teda odo dňa
nasledujúceho po dni doručenia žaloby žalovanej (02.09.2022). Keďže ide o nárok na náhradu škody,
kde čas plnenia nie je určený zákonom, ani súdnym rozhodnutím a žalovaná bola prvýkrát vyzvaná na

náhradu škody až doručením žaloby, do omeškania sa dostala deň nasledujúci po doručení žaloby, t.
j. dňa 03.09.2022.

1.7. Súd prvej inštancie žalobcovi náhradu trov konania súd nepriznal s poukazom na ustanovenie
§ 257 CSP. Uviedol, že žalovaná už v priebehu konania namietala správanie žalobcu, ktorý podáva

identické žaloby za každý jednotlivý deň zmareného styku, pričom ide aj o dni nasledujúce po sebe
a argumentovala tým, že žalovaný takto koná účelovo v snahe ju poškodiť. Žalobca svoje rozhodnutie
podávať samostatné žaloby (v čase rozhodovania na Okresnom súde Prievidza najmenej dvadsaťšesť
samostatných žalôb) nijako nevysvetlil, pričom mu bolo zrejmé, že uvedené namieta žalovaná. Aj
podľa názoru prvoinštančného súdu sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, spočívajúce v procesnom

správaní samotného žalobcu a v povahe veci, nakoľko žalobcovi nič nebránilo podať žalobu, v ktorej
uplatní svoje nároky na náhradu škody za viacero dní. Podľa povahy nárokov žalobcu totiž ide o totožné
škody z titulu cestovných nákladov, ide o totožný okruh sporových strán a veci čiastočne skutkovo spolu
súvisia. Zo strany žalobcu tak podľa názoru prvoinštančného súdu ideo zjavné zneužitie práva, ktoré podľa čl. 5 Základných princípov CSP nemôže požívať právnu ochranu.
Podávanie samostatných žalôb za každý jeden zmarený styk, pričom ide o takmer identické žaloby,
neúčelnepredražujespôsobdomáhaniasasúdnejochranyžalobcu,naktoromsanemôžespolupodieľať

žalovaná v podobe náhrady trov konania. Pre tieto dôvody súd prvej inštancie žalobcovi náhradu trov
konania nepriznal, i keď by ako prevažne úspešný účastník konania podľa § 255 ods. 1 CSP takýto
nárok mal.

2.1. Proti tomuto rozsudku v časti výroku III. o nepriznaní náhrady trov konania podal žalobca v zákonnej

lehote odvolanie, a to z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP. Nestotožnil sa s právnym
posúdením veci a ani s aplikáciou citovaných ustanovení vo vzťahu k nároku na náhradu trov konania.

2.2. Poukázal na to, že podľa § 251 CSP sú trovami konania všetky preukázané, odôvodnené a účelné
vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti
s uplatňovaním alebo bránením práva. Inštitút trov konania je v civilnom sporovom konaní ovládaný tzv.

záujmovým princípom vyjadreným v § 252 CSP a princípom úspechu vo veci vyjadreným v § 255 CSP.
Zásada úspechu vo veci je charakteristická pre sporové konania
a znamená, že neúspešná strana je povinná nahradiť v spore strane úspešnej trovy konania, ktoré jej
v konaní vznikli. Procesný úspech sa určuje vo vzťahu k predmetu sporu úspechom, t. j. víťazstvom v
spore. Plný úspech v spore sa zisťuje porovnaním žalobného petitu

a výroku, ktorým sa rozhodlo vo veci samej.

2.3. Žalobca zdôraznil, že v predmetnom spore mal plný úspech vo veci, a že ustanovenie § 257
CSP, ktoré v danej veci aplikoval prvoinštančný súd, predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti
za výsledok a zásady zodpovednosti za zavinenie z vyššie uvedených princípov. Podľa judikátu R

34/1982 musí aplikácia tohto ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a
musí mať výnimočný charakter. Hoci dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti zákon
nešpecifikuje, neznamená to priestor pre nekontrolovanú voľnú úvahu súdu, tak ako v tomto prípade.
Podľa ústavného súdu ide naopak o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (III. ÚS 292/07,
I. ÚS. 303/12). Ustanovenie § 257 CSP neslúži na zmierňovanie, alebo odstraňovanie majetkových

rozdielov medzi stranami (nález I. ÚS 2862/07)‚ ale slúži na riešenie situácie, v ktorej je nespravodlivé,
aby ten kto dôvodne bráni svoje porušené alebo ohrozené právo alebo právom chránený záujem, dostal
náhradu trov konania.

2.4. Ďalej žalobca uviedol, že v danom prípade ide o situáciu, kedy žalovaná účelovo, tendenčne a

bezdôvodne bráni jeho kontaktu s vlastným synom. Z odôvodnenia napádaného rozhodnutia nie je
zrejmé, v čom prvoinštančný súd vzhliadol ako spravodlivé poskytnúť ochranu žalovanej ako osobe
porušujúcej práva inej osoby a dokonca ju označiť za „obeť žalobcu“ a naopak, v čom považoval za
nespravodlivé, aby jemu ako úspešnej sporovej strane nepriznal náhradu trov konania na bránenie
porušeného práva.

2.5.Žalobcatiežpoukázalna rozporuplnosťargumentáciezákonnéhosudcuvnapádanomrozsudkuav
uznesení Okresného súdu Prievidza zo dňa 08.12.2022, sp. zn. 8C/34/2022 – 67, ktorým bol zamietnutý
návrh žalovanej na spojenie vecí, vrátane predmetnej právnej veci,
z dôvodu, že... „Zo spisov je ďalej zrejmé, že bude potrebné v konaniach vykonať rozsiahle dokazovanie,

ktoré by nebolo možné uskutočniť na jednom pojednávaní. V uvedených konaniach žalobca uplatňuje
nárok na náhradu škody za jednotlivé neuskutočnené stretnutia, pričom v konaniach sú rôzne skutkové
tvrdeniaprodukovanéžalobcomajžalovaným(líšiasadôvodmineuskutočnenia-maloletýstykodmietal,
maloletý bol chorý, bol v kontakte
s COVID pozitívnou osobou), pričom v niektorých prípadoch sa líšia aj exekučné tituly. Vzhľadom na

počet konaní a tieto odlišnosti by nebolo možné efektívne vykonať dokazovanie na jednom pojednávaní.
Súd má ďalej vedomosť, že vzhľadom na skutočnosť, že styk žalobcu s maloletým naďalej neprebieha a
je predpoklad, že žalobca si bude naďalej uplatňovať nároky za tieto neuskutočnené styky samostatnými
návrhmi, nebude ani reálne možné všetky tieto nároky rozhodnúť v jednom konaní.“ ...Podľa názoru
žalobcu už len táto skutočnosť sama o sebe vylučuje možnosť existencie dôvodov hodných osobitného

zreteľa podľa § 257 CSP, ktoré aplikoval zákonný sudca v napádanom rozsudku. Uviedol, že on sa snaží
predchádzať neprimeraným hmotným výdavkom súdu a stranám sporu, a že je to práve žalovaná, ktorá
dlhodobo, sústavne a účelovo bez akéhokoľvek ospravedlniteľného dôvodu bráni v styku maloletého
syna so žalobcom. Nie je mu však zrejmé, ako inak má v takom prípade postupovať a domáhať savlastných práv tak, aby jeho konanie pred súdom bolo hospodárnejšie, keď podanie žaloby na súd
je jediný možný zákonom ustanovený procesný postup a navyše samotný súd namiesto toho, aby
adekvátnym spôsobom upravil výkon rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu, ostáva

nečinný a uzrozumený
s konaním žalovanej.

2.6. Žalobca vyjadril presvedčenie, že v predmetnej veci mu nemožno nepriznať náhradu trov konania v
dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 257 CSP. Za situácie, keď súd samostatným rozhodnutím

konštatuje, že on sa od začiatku konania domáha ochrany svojich práv procesne správnym spôsobom,
nemôže mu na základe tej istej argumentácie náhradu trov nepriznať práve pre jeho procesný
postup, pretože v takom prípade ide o nekontrolovanú voľnú úvahu súdu. Navyše je nespravodlivé,
aby sa domáhaním ochrany svojho práva, a to nároku náhrady škody, dostal do situácie, kedy
náklady na uplatnenie svojho práva prevyšujú priznaný nárok náhrady škody. Napadnutým rozsudkom
prvoinštančného súdu je totiž nastolený paradox, že je lepšie pre žalobcu sa so spôsobenou škodou

zmieriť a nič nerobiť, ako zákonným spôsobom požívať súdnu ochranu a brániť sa proti dlhodobému,
účelovému
a zákernému správaniu sa žalovanej.

2.7. Niet pochybností o tom, že spojiť hociktoré obdobné konania do jedného tak, ako to

v odôvodnení napádaného rozsudku uvádza prvoinštančný súd, by bolo absolútne neúčelné,
neprehľadné, zmätočné a nehospodárne, lebo každá žaloba o náhradu škody si vyžaduje dôkladné
posúdenie s rozsiahlym dokazovaním a ktorékoľvek spojenie obdobných vecí, čo
i len dvoch, prinesie do konania neprehľadnosť. Preto záver prvoinštančného súdu, že podávaním
samostatných žalôb ide o zjavné zneužitie práva, ktoré podľa čl. 5 Základných princípov CSP nemôže

požívať právnu ochranu, keďže ide o takmer identické žaloby, čím sa neúčelne predražuje spôsob
domáhania sa súdnej ochrany žalobcu, na ktorom sa nemôže spolupodieľať žalovaná v podobe náhrady
trov konania, je absolútne nesprávny, vychádzajúci z nesprávneho právneho posúdenia veci.

2.8. Žalobca označil odôvodnenie rozsudku v časti výroku III. o trovách konania za vnútorne rozporné,

nepresvedčivé, arbitrárne a nezohľadňujúce vykonané dokazovanie, kontext, okolnosti ako aj jeho
postavenie ako rodiča, ktorý nemá dieťa zverené do starostlivosti, a teda logicky nemá rovnaké možnosti
ako žalovaná. Napadnutý rozsudok podľa neho celkom nepochopiteľne „legitimizuje“ konanie žalovanej
akomatky,ktorébymohlobyťopakovanezneužívané(vkontexte existenciedesiatokpodobnýchkonaní
aj zneužívané dodnes je) na obchádzanie jej zákonných povinností, lebo podľa rozsudku mu síce bol

priznaný nárok na náhradu škody, no jediný možný zákonom ustanovený procesný postup súd prvej
inštancie označil za dôvod hodný osobitného zreteľa podľa § 257 CSP a náhradu trov konania, ktoré
musel vynaložiť, aby sa domohol ochrany svojich práv, mu nepriznal s odôvodnením, že tento zákonom
ustanovený procesný postup nemôže požívať právnu ochranu. Toto odôvodnenie je nezmyselné o to
viac, že samotný súd predtým jeho procesný postup v inom konaní nespojením vecí legitimizoval. Preto

navrhol, aby odvolací súd výrok III. napadnutého rozsudku zmenil a rozhodol tak, že mu prizná nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Zároveň žiadal priznať aj náhradu trov odvolacieho konania.

3.1. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že sa stotožňuje
s výrokom III. napadnutého rozsudku a že rozhodnutie o náhrade trov konania, ktorým nebol

žalobcovi priznaný nárok, je vecne správne, konzistentné a riadne zohľadňujúce vykonané dokazovanie.
Poukázala na to, že žalobca podal doposiaľ 37 takmer identických žalôb, preto rozhodnutie súdu prvej
inštancie o nepriznaní mu náhrady trov konania je v súlade
s ustálenou rozhodovacou praxou súdov, v súlade so zásadou účelnosti a zavinenia náhrady trov
konania.

3.2. Zdôraznila, že v zmysle § 251 CSP možno za trovy konania považovať iba také výdavky, ktoré sú
preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené, ak vznikli v konaní
v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Pokiaľ nebudú v prípade konkrétneho výdavku
súčasne splnené všetky uvedené zákonné kritéria, nemožno výdavok

kvalifikovať ako súčasť trov konania. Každý výdavok je pritom posudzovaný vždy individuálne a podľa
okolností prejedávaného prípadu. V súlade s uznesením
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 MCdo 9/2013 z 20.06.2014, v ktorom najvyšší súd okrem iného uviedol,
že pre všetky prípady rozhodovania súdu o náhrade trov konania platí zásada, podľa ktorej môže byťúčastníkovi konania priznaná náhrada len tých trov, ktoré boli potrebné na účelné uplatňovanie alebo
bránenie práva, možno teda dospieť k záveru, že nie všetky náklady majúce povahu trov konania budú
v konečnom rozhodnutí priznané. Podľa názoru žalovanej v danom prípade boli naplnené objektívne

skutočnosti majúce povahu dôvodov osobitného zreteľa, pre ktoré nie je možné žalobcovi priznať
náhradu trov konania. Trovy konania, ktoré žalobcovi v konaní vznikli, totiž neboli účelne vynaložené,
a to najmä
s prihliadnutím na skutočnosť, že žalobca opakovane podáva takmer identické návrhy na vydanie
platobných rozkazov z dôvodu neuskutočnených stykov. Žalovaná zároveň dodala, že neuskutočneniu

stykov predchádzajú objektívne skutočnosti na strane maloletého.

3.3. Podľa názoru žalovanej nie je daný dôvod nahradiť žalobcovi akékoľvek trovy právneho zastúpenia,
ktoré v tomto konaní vznikli, nakoľko žalobca mohol požadovaný nárok uplatniť jedným procesným
úkonom, v jednom konaní, čím by zabezpečil účelnosť vynaložených trov konania a naplnil by všetky
pojmové znaky trov konania v súlade s ust.

§ 251 CSP. Aj v prípade, ak žalobca trvá na skutočnosti, že nebolo možné podať jeden návrh na vydanie
všetkých platobných rozkazov, pretože by bolo potrebné rozsiahle dokazovanie, žalovaná uvádza, že
žalobcovi nič nebránilo podať jeden návrh, v prípade jedného styku, ktorý trval v rozsahu viacerých dní,
keďže skutkové okolnosti, strany sporu, ako aj predmet návrhu, boli v týchto prípadoch identické (napr.
trvanie karantény z dôvodu ochorenia COVID – 19 v rozsahu niekoľkých dní a pod.). Rovnako dôkazy

predkladané v týchto konaniach sú identické. Napr. v prípade styku, ktorý mal trvať v rozsahu jedného
týždňa, teda nie je dôvod podávať sedem samostatných návrhov na vydanie platobných rozkazov, ktoré
sa v rôznych časoch premietnu do samostatných konaní, pričom dôvody neuskutočnenia styku, ako aj
dôkazy, sú v daných konaniach takmer identické a dokazovanie by bolo možné vykonať aj na jednom
pojednávaní. Konanie žalobcu, ktorý v samostatných návrhoch

a v rôznych časoch žiadal náhradu škody za cestovné výdavky, viedli k nemožnosti spojiť konania do
jedného, keď tieto samostatne prebiehali v rôznych štádiách najskôr na Okresnom súde Banská Bystrica
a neskôr na Okresnom súde Prievidza, čo napokon vyplynulo z odôvodnenia rozhodnutia súdu, ktorým
bol zamietnutý jej návrh na spojenie vecí.

3.4. Žalovaná uviedla, že pokiaľ je priamym úmyslom procesnej strany spôsobiť svojim konaním
protistrane škodu, možno takéto konanie označiť ako šikanózne konanie. Zároveň takéto konanie
predstavuje jeden z prípadov zneužitia procesných práv a nie je možné pokladať ho za účelné.
Žalovaná má zo, že žalobca svojim šikanóznym konaním sleduje práve cieľ spôsobiť jej škodu, keď
umelo navyšuje pohľadávky podávaním samostatných žalôb, čím sa zároveň neprimerane navyšujú

trovy konania, pričom takéto konanie žalobcu jej nespôsobuje len majetkovú škodu, ktorá pozostáva
z vynakladania veľkého množstva nákladov na cesty na súdne pojednávania, za právnym zástupcom,
alebo na podávanie úkonov v každom samostatnom konaní, potrebných pre bránenie práva, ale zároveň
jej takéto konanie výrazne negatívne vplýva na duševné zdravie. Poukázala na to, že konaním, keď bolo
podávaných viacero rovnakých žalôb, sa zaoberal aj Ústavný súd Českej republiky v náleze sp. zn. I.

ÚS 988/2012 z 25. júla 2012. Ide skutkovo odlišnú situáciu, avšak podľa nej závery Ústavného súdu
Českej republiky sú aplikovateľné aj na tento prípad. Ústavný súd totiž
v danej veci poukázal na skutočnosť, že v prípade formulárových žalôb, ktorých znenie je takmer
identické, možno dospieť k záveru, že účelom právneho zastúpenia nie je poskytovanie právnej
pomoci, ale parazitovanie na drobných pohľadávkach voči občanom, ktoré boli umelo navyšované do

nezmyselnej výšky za účelom zabezpečenia ľahkého zárobku. Takéto správanie bolo vyhodnotené ako
zneužitie práva na zastúpenie advokátom, resp. dokonca procesnou šikanou. Je zrejmé, že takéto trovy
konania nemožno procesnej strane priznať, hoci bola strana vo veci samej plne úspešná.

3.5. Žalovanáďalejuviedla,žeaktuálnesastykmaloletéhosožalobcomrealizujevsúladeprávoplatným

a vykonateľným rozhodnutím Okresného súdu Prievidza, pričom jej nie je zrejmé, akým spôsobom sa
žalobca snaží predchádzať neprimeraným hmotným výdavkom súdu a stranám sporu, keďže koná v
úplnom rozpore s týmto tvrdením. Zdôraznila, že nikdy žalobcovi nebránila v styku s maloletým a v
prípade, že sa styk žalobcu s maloletým nerealizoval, predchádzali tomu vždy objektívne skutočnosti na
strane maloletého. Žalobca ale podáva na ňu samostatné návrhy na vydanie platobných rozkazov za

úhradu cestovných výdavkov aj v prípadoch keď bol maloletý chorý, pozitívne testovaný na ochorenie
COVID 19, či v karanténe, čo konajúce súdy vyhodnotili ako objektívne prekážky neuskutočnenia
styku maloletého so žalobcom. Podľa nej žalobca takýmto konaním napĺňa znaky zneužitia práva, čo
s poukazom na ust. § 3 ods.1 Obč. zák. i s prihliadnutím na čl. 5 CSP nepožíva právnu ochranu. Pretonavrhla, aby odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu v napadnutej časti vo výroku III. potvrdil ako
vecne správny.

4. Žalobca v písomnom stanovisku zo dňa 15.05.2023 k vyjadreniu žalovanej zotrval na všetkých
skutočnostiach uvedených v podanom odvolaní. S vyjadrením žalovanej nesúhlasil a vyhradil sa voči jej
tvrdeniam o šikanóznom správaní sa z jeho strany. Uviedol, že ani v tomto a ani v žiadnom inom konaní
prvoinštančný súd alebo žalovaná nepreukázali jeho šikanózne správanie alebo zneužitie procesných
práv s cieľom poškodiť žalovanú. Pokiaľ žalovaná a prvoinštančný súd tvrdia, že mohol zvoliť iný

procesný postup domáhania sa súdnej ochrany jeho práv, jemu nie je zrejmé, aký, keďže návrh na
spojenie konaní bol tamojším súdom zamietnutý. Aj samotný súd legitimizoval ním zvolený procesný
postup, teda že nie je možné spojiť predmetné konania. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania,
ktoré mu súd prvej inštancie nepriznal, nevyplynulo z dokazovania ani
z pojednávania vo veci samej, ale vyplynulo z nepodložených tvrdení žalovanej, ktorá ich nijako
nepreukázala. Žalobca sa stotožnil s názorom súdu konajúcom vo veci, v ktorej nespojil na spoločné

konanie veci s odôvodnením, že každý zmarený styk zo strany žalovanej je potrebné dokazovať, skúmať
a preukazovať osobitne. Samotné tvrdenie žalovanej, a tiež prvoinštančného súdu v predmetnom
spore, že žalobca „mohol zvoliť iný postup“, nemôže ísť na úkor jeho nároku na náhradu trov konania.
Podľa žalobcu tak závažný zásah do jeho procesných a majetkových práv, akým je nepriznanie trov
právneho zastúpenia, môže mať vplyv na jeho budúce domáhanie sa súdnej ochrany a nemôže byť

preto odôvodnený iba strohým konštatovaním konajúceho súdu, ktorý je navyše v rozpore so samotným
názorom súdu. Šikanózne správanie a zneužitie procesných práv musí byť zo skutkových okolností tak
zrejmé a preukázané, že nad rámec všetkých pochybností nie je možné dospieť k inému záveru. V tomto
konaní takáto skutočnosť nijakým spôsobom preukázaná nebola. Takýto zásah do práv žalobcu nemôže
byť opretý len o právny názor zákonného sudcu, ale aj

o rozsiahle dokazovanie, aby takýto zásah bol v čo najväčšej miere zákonne legitimovaný, a to navyše
za situácie, keď ide o názor zákonného sudcu, ktorý je v príkrom rozpore
snázoromsamotnéhosúdu.Ohľadnetvrdeniažalovanej,ženepriznanienárokunanáhradutrovkonania
je v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou súdov, v súlade so zásadou účelnosti a zavinenia náhrady
trov konania, poukázal na ním citované rozhodnutia súdov, z ktorých nepochybne vyplýva, že pokiaľ

ide o rovnakých účastníkov konania, v konaniach, kde si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody
na základe rôznych zmlúv alebo rozhodnutí súdu, rovnako ako v tomto prípade, nárok na náhradu trov
konania je priznaný strane sporu podľa pomeru úspechu vo veci. Žalobca opakovane zdôraznil, že on je
stranou sporu disponujúcou so žalobou, pričom ide o jediný zákonný a hospodárny spôsob domáhania
sa ochrany jeho práv. Ak by bol súd skutočne názoru, že on svojím procesným postupom zneužíva právo

a koná v rozpore s dobrými mravmi, potom bol povinný v zmysle ust. § 166 zákona č. 160/2015 Z. z.
spojiť veci aj bez návrhu. Keďže ale samotný súd správne konštatoval, že jeho postup je v súlade so
zákonom, pretože „bude potrebné v konaniach vykonať rozsiahle dokazovanie, ktoré by nebolo možné
uskutočniť na jednom pojednávaní“, potom uplatňovanie jeho práva týmto spôsobom je jediným zákonne
možným, vhodným

a potvrdeným procesným postupom, a nie je možné považovať ho za konanie v rozpore
s dobrými mravmi a ani inými dôvodmi hodného osobitného zreteľa v zmysle ust. § 257 zákona č.
160/2015 Z. z.

5. Žalovaná v písomnom vyjadrení zo dňa 25.05.2023 k stanovisku žalobcu uviedla, že samotné

konanie, keď žalobca podal proti nej 37 takmer identických návrhov na vydanie platobných rozkazov,
ktoré sa postúpili do 37 samostatných konaní, je dôkazom šikanózneho správania, ktorého cieľom
je niekoľkonásobné navyšovanie drobných pohľadávok o náhradu trov konania právneho zastúpenia.
Žalobca totiž mohol podať jeden samostatný návrh na vydanie platobného rozkazu za nerealizované
styky, spojiť údajné nároky na náhradu cestovných výdavkov pri nerealizovaných stykoch týkajúcich

sa dní nasledujúcich po sebe alebo žiadať v jednom návrhu náhradu cestovných výdavkov za styky
vykonávané na základe rovnakého súdneho rozhodnutia, prípadne spojiť návrhy v prípadoch rovnakého
dôvodu neuskutočnenia styku. Vyjadrila presvedčenie, že súd v žiadnom prípade nelegitimizoval
procesný postup žalobcu, a že rozhodnutie o odmietnutí spojenia vecí bolo len dôsledkom procesného
postupužalobcu,ktorýpodávaljednotlivénávrhynavydanieplatobnýchrozkazovvčasovýchodstupoch.

Konania sa následne postupovali na Okresný súd Prievidza
v rozdielnych časoch a preto nebolo možné v čase podania návrhu žalovanej na spojenie veci rozhodnúť
o ich spojení tak, ako žalovaná uviedla už v podanom vyjadrení zo dňa 11.04.2023. Ak aj Okresný
súd Prievidza uznesením sp. zn. 8C/34/2022-67 zamietol spojenie vecí na jej návrh, v ktorom žiadalaspojiť všetky konania do jedného, žalovaná zdôraznila, že okresný súd nerozhodoval o možnosti spojiť
niektoré spolu súvisiace konania, ale rozhodoval len jej o návrhu spojiť všetky konania do jedného.

5.2. Ďalej žalovaná opätovne argumentovala ustálenou rozhodovacou praxou súdov nepriznávať nárok
na náhradu trov konania v prípade tzv. formulárových žalôb majúcich podobu využitého vzoru. Keďže
definícia formulárových žalôb sa zhoduje s procesným postupom žalobcu, je treba vychádzať z faktu,
že úkony právnej služby sú poskytnuté
v zásade len pri podaní prvej formulárovej žaloby, a v ďalších konaniach potom len podľa eventuálneho

vývoja toho ktorého konania. Podľa názoru žalovanej v predmetnom spore „formulárovými podaniami“
neboli len samotné návrhy na vydanie platobných rozkazov, ale rovnaké znenie mali aj podané návrhy
na pokračovanie v konaní, a tiež aj vyjadrenia žalobcu predkladané do konaní. Je teda preukázané,
že takéto právne úkony nie sú úkonmi právnej služby, a preto je v súlade so zásadou spravodlivosti
nepriznať žalobcovi nárok na náhradu trov konania. Aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil v
uznesení sp. zn. 6MCdo 5/2013 z 19. marca 2014 záver, že trovy konania vzniknuté zastupovaním

advokátom
v tzv. hromadných (skutkovo a právne takmer totožných) veciach, kde sa obsah jednotlivých podaní,
vyhotovenýchadvokátom,menílenoaktualizáciuaindividualizáciutej–ktorejveci,nemožnopovažovať
za trovy nevyhnutne (účelne) vynaložené na riadne uplatnenie alebo bránenie práva na súde. Z
uvedenéhojezrejmé,ženapadnutérozhodnutieprvoinštančnéhosúdujevsúladerozhodovacoupraxou

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

5.3. Pokiaľ žalobca tvrdil, že bolo povinnosťou súdu konania spojiť, ak boli na to splnené podmienky,
žalovanáuviedla,ževinazaprocesnézneužívanieprávžalobcunemôžebyťpresúvanánakonajúcisúd.
Sám žalobca podávaním samostatných návrhov na súd zapríčinil stav, že jednotlivé spory sa prideľovali

iným zákonným sudcom, pričom pri spájaní vecí je treba brať do úvahy aj proporcionalitu medzi právom
na zákonného sudcu a hospodárnosťou konania. Takýto stav je však výlučne príčinou konania žalobcu,
ktorý zvolil procesný postup, ktorým zneužíva svoje práva. Ak by žalobca nezneužíval svoje procesné
práva, nedochádzalo by k stretu týchto práv a nebolo by potrebné odnímať veci zákonným sudcom.
Žalovaná preto vyjadrila presvedčenie, že postup žalobcu nie je zákonným spôsobom domáhania sa

ochrany jeho práv. Poprela tiež tvrdenia žalobcu o nezrealizovaných viac ako 100 stykoch žalobcu
s maloletým dieťaťom ako nepravdivé a uviedla, ak sa aj styky nerealizovali, bolo to
z objektívnych príčin potvrdených v rozhodnutiach Okresného súdu Prievidza, pričom ona pri realizácii
stykov vždy sledovala najlepší záujem maloletého dieťaťa.

6. Ďalšie písomné vyjadrenia odvolaciemu súdu neboli doručené.

7.Odvolacísúdpreskúmalvecpodľa§379a§380ods.1CSPvrozsahuodvolaniapodanéhožalobcom,
beznariadeniapojednávaniapodľa§385ods.1CSPadospelkzáveru,žeodvolaniežalobcujedôvodné
a že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti vo výroku III. o trovách konania podľa

§ 388 CSP zmeniť. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a II. nebol odvolaním napadnutý, v tejto
časti nadobudol právoplatnosť, v dôsledku čoho nebol predmetom odvolacieho prieskumu.

8. Podstata odvolacích námietok žalobcu spočívala v nesprávnosti aplikácie ustanovenia § 257 CSP
súdom prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania. Žalobca v odvolaní argumentoval tým, že

podávanie samostatných žalôb s nárokom na náhradu škody vzniknutej z opakovaného porušenia
právnej povinnosti zo strany žalovanej, ku ktorému došlo v rôznych obdobiach a z rôznych dôvodov,
nemožno vyhodnotiť ako jeho procesné správanie sa predstavujúce dôvody hodné osobitného zreteľa,
pre ktoré by bolo namieste aplikovať ustanovenie § 257 CSP pri rozhodovaní o jeho nároku na
náhradu trov v spore, v ktorom mal plný úspech vo veci samej, a to naviac za situácie, ak sám

Okresný súd Prievidza konajúci o jeho jednotlivých žalobách zamietol návrh žalovanej na spojenie vecí
s odôvodnením, že taký procesný postup by bol neefektívny s ohľadom na odlišnosti skutkových tvrdení
a rozsah dokazovania v jednotlivých veciach.

9. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

10. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.11. V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu
v konaní (§ 255 CSP). Aplikácia ustanovenia § 257 CSP pri rozhodovaní
o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady na

priznanie náhrady trov konania podľa § 255 a nasl. CSP, avšak súd dôjde
kzáveru,žesútudôvodyhodnéosobitnéhozreteľa,prektorénáhradutrovcelkomalebosčastineprizná.
Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť
môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj
v okolnostiach u strán sporu.

12. Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. II. ÚS 261/2018 vo vzťahu k aplikácii
ustanovenia § 257 CSP uviedol, že „podľa § 257 CSP súd výnimočne neprizná náhradu trov konania,
ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Nevytvára však priestor na celkom voľnú úvahu súdu.
V zmysle dnes už ustálenej judikatúry ust. § 257 nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal
jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný

skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je
potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 257
preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné
zásady rozhodovania o trovách konania“. Aj podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
1Cdo/125/2022zodňa27.09.2023,„strane,ktorámalavoveciúspech,nemožnonepriznaťnáhradutrov

podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodnutia
o určitom druhu nárokov. Ustanovenie § 257 neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových
rozdielov medzi stranami (pozri nález Ústavného súdu ČR, I. ÚS 2862/07). Použitie § 257 neodôvodňuje
ani fakt, že strana nie je solventná, alebo že zárobková a majetková situácia strany, ktorá v spore
zvíťazila, je lepšia ako u jej protistrany. Toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti,

tedainýmislovami,nadosiahnutiespravodlivostiprestranysporu,pokiaľideovedeniesúdnehokonania
a jeho výsledok.“

13.Vprejednávanejvecisúdprvejinštancienepriznanienáhradytrovkonaniaodôvodnilaplikáciouust.§
257 CSP, keď v predmetnom spore vzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa spočívajúce v procesnom

správaní žalobcu a v povahe veci. Podľa názoru prvoinštančného súdu v prípade žalobcu ide o zjavné
zneužitie práva spočívajúce v tom, že žalobca podáva jednotlivé žaloby za každý deň zmareného styku,
pričom ide aj o dni nasledujúce po sebe.

14. Názor prvoinštančného súdu prezentovaný v odôvodnení jeho rozhodnutia však v kontexte

odvolacích dôvodov žalobcu nie je správny. Žalobca v odvolaní opodstatnene argumentuje rozhodnutím
Okresného súdu Prievidza sp. zn. 8C/34/2022 zo dňa 08.12.2022, ktorým bol zamietnutý návrh
žalovanej na spojenie vecí uvedených vo výroku uznesenia vedených pred tamojším súdom. V
uvedenom rozhodnutí okresný súd okrem iného dôvodil tým, že ,, v konaniach bude potrebné vykonať
rozsiahle dokazovanie, ktoré by nebolo možné uskutočniť na jednom pojednávaní. V uvedených

konaniach uplatňuje žalobca nárok na náhradu škody za jednotlivé neuskutočnené stretnutia, pričom
v konaniach sú rôzne skutkové tvrdenia produkované žalobcom aj žalovanou (líšia sa dôvodmi
neuskutočnenia - maloletý styk odmietal, maloletý bol chorý, bol v kontakte s COVID pozitívnou osobou),
pričom
v niektorých prípadoch sa líšia aj exekučné tituly. Vzhľadom na počet konaní a tieto odlišnosti by

nebolo možné efektívne vykonať dokazovanie na jednom pojednávaní. Vzhľadom na skutočnosť, že styk
žalobcu s maloletým naďalej neprebieha a je predpoklad, že žalobca si naďalej bude uplatňovať nároky
za tieto neuskutočnené styky samostatnými návrhmi, nebude ani reálne možné všetky tieto nároky
rozhodnúť v jednom konaní“. Už z tohto procesného postupu okresného súdu je potrebné vyvodiť záver,
že samotný súd svojim rozhodnutím o nespojení vecí na spoločné konanie akceptoval ako správny

postup žalobcu, ktorý si svoje nároky proti žalovanej uplatnil samostatnými žalobami. Rovnaký názor
zdieľa aj odvolací súd v prejednávanej veci.

15. Je zrejmé, že žalobca (otec maloletého dieťaťa) si samostatnými žalobami uplatňuje nároky na
náhradu škody za jednotlivé neuskutočnené stretnutia so svojim maloletým dieťaťom a niet pochybností

o tom, že v konaniach sú stranami sporu uvádzané rôzne skutkové tvrdenia týkajúce sa dôvodov
neuskutočnenia jednotlivých stykov, resp. okolností, za ktorých sa styky nerealizovali. V niektorých
prípadoch išlo o rozličné dôvody na strane maloletého, v iných zasa na strane žalovanej (matky
maloletého dieťaťa), a okrem toho,v niektorých prípadoch sa líšia aj exekučné tituly. Ak sa za takýchto okolností žalobca domáha svojich
nárokov na náhradu škody vzniknutej mu vynaložením nákladov v súvislosti s cestou do miesta bydliska
maloletého dieťaťa a späť samostatnými žalobami, nemožno jeho postup pri uplatňovaní týchto nárokov

považovať za zneužitie práva.

16. Odvolací súd zastáva názor, že v danom prípade nejde o dôvody hodné osobitného zreteľa, na
ktoré by bolo v zmysle § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania možné prihliadnuť. Je
právom žalobcu zvoliť si postup pri uplatnení svojich nárokov na náhradu škody vzniknutej v rôznych

obdobiach a na základe rôznych okolností. Pokiaľ sa žalobca svojich nárokov domáha samostatnými
žalobami, táto skutočnosť nemôže byť pri rozhodovaní o náhrade trov konania vyhodnotená v jeho
neprospech. Navyše odvolaciemu súdu je z jeho rozhodovacej činnosti známe, že žalobca nebol vo
všetkých žalobách podaných proti žalovanej bol úspešný. Niektoré žaloby boli zamietnuté a v takých
prípadoch bol priznaný nárok na náhradu trov konania žalovanej, čiže pri rozhodovaní o trovách konania
bola aplikovaná zásada úspechu v konaní obsiahnutá v § 255 ods. 1 CSP.

17. V predmetnom spore veci bol vo veci samej plne úspešný žalobca, keď súd prvej inštancie výrokom
I. jeho žalobe vyhovel (po čiastočnom späťvzatí žaloby v časti úrokov z omeškania). Odvolací súd preto
dospel k záveru, že vzhľadom na výsledok sporu bolo potrebné pri rozhodovaní o náhrade trov konania
postupovať podľa § 255 ods. 1 CSP, teda podľa zásady úspechu vo veci. Odvolací súd preto rozsudok

súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku III. o trovách konania podľa § 388 CSP zmenil tak, že
žalobcoviakoúspešnejstranevpredmetnomsporepriznalprotižalovanejnáhradutrovprvoinštančného
konania
v rozsahu 100 %.

18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100 %, a to vzhľadom na jeho plný úspech
v odvolacom konaní.

19. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424
CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie jepodané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).