Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Monday, October 23, 2023

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/128/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5111213640
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mario Dubaň
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2023:5111213640.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu Z.. H. Y., narodeného XX. J. XXXX, X. Q. J.,
O. XXXX, zastúpeného advokátskou kanceláriou JUDr. Magda Poliačiková, advokátka, s.r.o., Žilina,
Národná 17, IČO: 36 848 654, proti žalovanej U. H., narodenej XX. G.S. XXXX, N. XXX, zastúpenej
advokátom JUDr. Jozefom Polákom, Dolný Kubín, Aleja Slobody 1890/50, o zaplatenie 48 463,12 eura
s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 2C/178/2011, o dovolaní žalobcu proti

rozsudku Krajského súdu v Žiline z 01. júla 2021 sp. zn. 5Co/83/2020, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanej priznáva náhradu trov dovolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žilina (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) rozsudkom z 09.

septembra 2019 č. k. 2C/178/2011-648 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 48 463,12
eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 2,5 % od 01. januára 2005 do zaplatenia v lehote 3 dní od
právoplatnosti rozsudku. Žalobcovi priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100
%. Zároveň žalovanej uložil povinnosť uhradiť slovenskému štátu na účet vedený v Štátnej pokladnici
trovy vo výške 2 519,60 eura v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
1.1. Svoje rozhodnutie zdôvodnil s poukazom na ustanovenia § 657 až § 658 Občianskeho zákonníka

(ďalej len „OZ“), pričom konštatoval, že žalovaná platne uzatvorila zmluvu o pôžičke a vznikla jej
povinnosť zapožičané finančné prostriedky aj s príslušenstvom vrátiť žalobcovi. Súd prvej inštancie
uviedol, že spochybnenie uzatvorenia zmluvy o pôžičke vyvrátili jednotlivé znalecké posudky, ako aj
skutočnosť, že rodinný dom s bývalým manželom postavili, skolaudovali a keďže sami toľko finančných
prostriedkovnemali,jelogické,žesifinančnéprostriedkynavýstavburodinnéhodomumuselizapožičať.
Vtejtosúvislostipoukázalnato,žežalovanejužvpriebehuvýstavbyrodinnéhodomumuselobyťzrejmé,

že nemajú dostatok finančných prostriedkov, keďže hrubé náklady na výstavbu rodinného domu boli v
tom čase vyše 96 000 eur, pričom jej manžel mal v tom čase k dispozícii sumu okolo 26 500 eur. Súd
ako nelogické vyhodnotil fingovanie zmluvy o pôžičke len z motívu rozchodu s jej bývalým manželom,
ktorý podľa názoru žalovanej z dôvodu, že bol na ňu nahnevaný, vymyslel so svojím bratom zmluvu
o pôžičke. Rovnako považoval za nepreukázané tvrdenia žalovanej, že žalobca v rozhodujúcom čase
nemal dostatok finančných prostriedkov.

1.2. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).

2. Krajský súd v Žiline (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalovanej rozsudkom z 01. júla 2021 sp. zn.
5Co/83/2020 rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietol. Zároveň žalovanej a štátu
priznal nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v celom rozsahu. Odvolací súd dospel k záveru,

že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom svojich tvrdení. Poukázal na to, že v danom prípade
potvrdenie prevzatia finančných prostriedkov titulom pôžičky mala deklarovať predložená zmluva opôžičke zo dňa 29. júna 1997, ktorú podľa žalobcu mala podpísať aj žalovaná. Odvolací súd v tejto
súvislosti zdôraznil, že pokiaľ žalobca tvrdil, že podpis na listine predloženej súdu ako dôkaz je pravý
(že zmluvu o pôžičke podpísala žalovaná), bolo na ňom, aby jednoznačne tieto tvrdené skutočnosti

preukázal. Podľa názoru odvolacieho súdu však ani z jedného znaleckého posudku jednoznačne
nevyplynulo, že by podpis na predloženej listine bol podpisom pravým, a teda, že zmluvu o pôžičke
podpísala žalovaná. Súd bral do úvahy jednak znalecké posudky znalkyne Q. a Y., ktoré uviedli, že
podpisjepravdepodobnepravým,avšaknáslednetietozáverybolispochybnenéodbornýmstanoviskom
znalkyne M., resp. aj samotnými znalkyňami, ktoré uviedli, že skúmaný podpis patrí medzi ťažšie

spracovateľné rukopisy, pretože poskytuje menší počet individuálno-identifikovateľných odchýlok od
školskej normy. Tieto závery podľa súdu podporil aj posudok Kriminalistického a expertízneho ústavu
Policajného zboru, ktorý nemohol potvrdiť ani vylúčiť žalovanú ako pisateľku sporného podpisu, avšak
uviedol aj záver, že pravdepodobne podpis vyhotovila manželka žalobcu J.. J. Y.. Odvolací súd napokon
uviedol, že pokiaľ súd prvej inštancie odvodzoval poskytnutie pôžičky napr. zo skutočností, že žalovaná
vtedy so svojím manželom postavili rekreačný dom a hospodársku budovu a že teda museli si za týmto

účelomzapožičaťfinančnéprostriedky,sútolendohadyašpekulácie.Naopakskôrvprospechžalovanej
svedčala skutočnosť, že v dohode o vyporiadaní BSM, ktorú uzatvárali vtedajší manželia v roku 2003,
vyhlásili, že sú vyporiadané všetky práva a povinnosti vyplývajúce z ich bezpodielového spoluvlastníctva
manželovatiežzpohľadávokadlhovvzniknutýchpočastrvaniamanželstva.Odvolacísúdpretouzavrel,
že žalobca nepreukázal svoje tvrdenia, že došlo k fyzickému zapožičaniu finančných prostriedkov, k

ich odovzdaniu, čo práve malo potvrdiť podpísanie zmluvy o pôžičke žalovanou. O trovách odvolacieho
konania rozhodol podľa § 396 ods. 2 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 CSP.

3.Protitomutorozsudkuodvolaciehosúdupodalžalobca(ďalejaj„dovolateľ“)dovolanie,ktoréodôvodnil
poukazom na ustanovenia § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 CSP.

3.1. Namietal nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, ktoré nezodpovedá zákonným
požiadavkám, je neurčité, nepresvedčivé a absentuje v ňom vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností.
Odvolací súd vôbec neodôvodnil, prečo nebral do úvahy celé dokazovanie vykonané súdom prvej
inštancie, ale prihliadol len na jeden znalecký posudok kriminalistického ústavu a na tvrdenie žalovanej,
že údajne neprevzala pôžičku od veriteľa. Dovolateľ ďalej konštatoval, že skutkové a právne závery

odvolacieho súdu sú svojvoľné. Nestotožnil sa so záverom, podľa ktorého žalobca neuniesol dôkazné
bremeno, pričom toto tvrdenie odvolacieho súdu je v rozpore s vykonaným dokazovaním. Pokiaľ
žalovaná tvrdila, že s manželom mali peňažné prostriedky na výstavbu rodinného domu, ktorá teda
nebola financovaná zo spornej pôžičky, toto tvrdenie riadne nepreukázala. Žalovaná za celé konanie
neuviedla iný finančný zdroj krytia výstavby rodinného domu a hospodárskej budovy v N.. Dovolateľ

tiež uviedol, že poukazovanie odvolacieho súdu na dohodu o vyporiadaní BSM z roku 2003 je
nepreskúmateľné, keďže v roku 2003 boli uzatvorené dve dohody o vyporiadaní BSM manželov.
Napokon žalobca spochybnil aj proces vyhodnocovania dôkazov, keď odvolací súd prihliadol len na
znalecký posudok kriminalistického ústavu, závery ktorého nijakým spôsobom neprispeli k presnejšiemu
zisteniu skutkového stavu. Na základe toho mal za to, že v danom prípade došlo k porušeniu ústavou

garantovaného práva na spravodlivý súdny proces.
3.2. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil
odvolaciemu súdu na ďalšie konanie, alternatívne ho zmenil tak, že potvrdí prvoinštančný rozsudok.

4.Žalovanávovyjadreníkdovolaniuuviedla,žehopovažujezaprocesneneprípustnéavcelomrozsahu

za nedôvodne podané. Dovolanie neobsahuje akékoľvek vymedzenie dovolacích dôvodov tak, ako to
predpokladá ustanovenie § 420 CSP, resp. § 421 CSP. Nad rámec toho konštatovala, že odvolací
súd dostatočným a dôsledným spôsobom riadne zistil skutkový stav, z ktorého vyvodil správne právne
závery. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia zároveň považovala za zrozumiteľné, presvedčivé a
súladné s ustálenou rozhodovacou praxou. Preto navrhla podané dovolanie odmietnuť podľa § 447

písm. f) CSP.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§
35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v
súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424

CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť.

6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiuodvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.

7. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto
v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne
konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

8. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej

v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

9.Podľa§421ods.1CSPjedovolanieprípustnéprotirozhodnutiuodvolaciehosúdu,ktorýmsapotvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.

10. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v

nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

11. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť

vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť
dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §
431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva

dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

12. Dovolateľ vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietal (i)
nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, (ii) svojvoľné skutkové závery, (iii) nedostatky v
procese hodnotenia dôkazov a (iv) nesprávne právne posúdenie.

13. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú: a/ zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej
miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva

na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv
na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované
právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady
súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na

spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu
spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká
nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj
porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo
na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným

dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie
rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a
na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia
spravodlivosti).14. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre

rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý
proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018,
bod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá
rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola

účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na
právnynázorodvolaciehosúdujavilaakovýznamnáprejehorozhodnutie,čirôznymizávažnýmideficitmi
v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia
dôkazov a pod.).

15. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach opakovane uviedol, že z hľadiska prípustnosti dovolania v

zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil
vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho
súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (viď 3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017,
8Cdo/73/2017). So zreteľom na to pristúpil aj v danom prípade k posúdeniu opodstatnenosti
argumentácie dovolateľa, že procesne nesprávnym postupom súdov bolo zasiahnuté do jeho práva na

spravodlivý proces.

16. V danom prípade dovolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
spĺňa náležitosti odôvodnenia rozhodnutia (§ 393 ods. 2 v spojení s § 220 ods. 2 CSP), a preto
ho nemožno považovať za nepreskúmateľné či nedostatočne odôvodnené. Odôvodnenie rozsudku

zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí
odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú
interpretačnú presvedčivosť. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami aj
úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Argumentácia
odvolacieho súdu je koherentná a jeho rozhodnutie konzistentné, logické a presvedčivé. Z odôvodnenia

rozhodnutia krajského súdu je zrejmé, z akých skutkových zistení a úvah vychádzal, keď dospel k
záveruoneunesenídôkaznéhobremenažalobcuvovzťahuktvrdeniu,žedošlokfyzickémuzapožičaniu
finančných prostriedkov a k ich odovzdaniu žalovanej, čo vyvolalo potrebu zamietnutia žaloby.
16.1. Odvolací súd po zopakovaní dokazovania v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zosumarizoval
ustálený skutkový stav, v nadväznosti na čo poukazom na príslušné zákonné ustanovenia a povahu

zmluvy o pôžičke konštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom svojich tvrdení. V
tejto súvislosti uviedol, že žalovaná poprela žalobcom popísaný skutkový stav, podľa ktorého vtedajším
manželom, bratovi a bývalej švagrinej, zapožičal finančné prostriedky. Podľa odvolacieho súdu tak
potvrdenie prevzatia finančných prostriedkov mala deklarovať práve predložená zmluva o pôžičke zo
dňa 29. júna 1997 a jej podpísanie žalovanou. Odvolací súd následne aplikujúc teóriu dôkazného

bremena a bremena tvrdenia jasne konštatoval, že pokiaľ žalobca tvrdil, že podpis na listine predloženej
súdu ako dôkaz je pravý (že zmluvu o pôžičke podpísala žalovaná), bolo na ňom, aby jednoznačne
tieto tvrdené skutočnosti preukázal. V tomto kontexte však dospel k náležite objasnenému záveru, že
ani z jedného znaleckého posudku jednoznačne nevyplynulo, že by podpis na predloženej listine bol
podpisom pravým, a teda, že zmluvu o pôžičke podpísala žalovaná. Odvolací súd rozviedol, že bral do

úvahyjednakznalecképosudkyznalkyneQ.aY.,ktoréuviedli,žepodpisjepravdepodobnepravým,tieto
však následne boli spochybnené odborným stanoviskom znalkyne M., resp. aj samotnými znalkyňami,
ktoré uviedli, že skúmaný podpis patrí medzi ťažšie spracovateľné rukopisy, pretože poskytuje menší
počet individuálno-identifikovateľných odchýlok od školskej normy. Podľa odvolacieho súdu navyše tieto
závery podporil aj posudok Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru, ktorý nemohol

potvrdiť ani vylúčiť žalovanú ako pisateľku sporného podpisu, avšak uviedol aj záver, že pravdepodobne
podpis vyhotovila manželka žalobcu J.. J. Y.. Odvolací súd berúc do úvahy tzv. negatívnu dôkaznú
teóriu zreteľne konštatoval, že v danom prípade žalovaná tvrdila, že zmluvu nepodpísala, bolo teda
na žalobcovi, aby pozitívne preukázal, že zmluva bola uzatvorená so žalovanou. Vo vzťahu k tomu
potom odvolací súd dôsledne konfrontoval skutkové závery súdu prvej inštancie, keď podotkol, že pokiaľ

súd prvej inštancie odvodzoval poskytnutie pôžičky napr. zo skutočností, že žalovaná vtedy so svojím
manželom postavili rekreačný dom a hospodársku budovu a že teda museli si za týmto účelom zapožičať
finančné prostriedky, ide len o dohady a špekulácie. Naopak podľa odvolacieho súdu skôr v prospech
žalovanej svedčala skutočnosť, že v dohode o vyporiadaní BSM, ktorú uzatvárali vtedajší manželia vroku 2003, vyhlásili, že sú vyporiadané všetky práva a povinnosti vyplývajúce z ich bezpodielového
spoluvlastníctva manželov a tiež z pohľadávok a dlhov vzniknutých počas trvania manželstva. Napokon
poukázal na zistenia vyplývajúce z listinných dôkazov, že v roku 1997 manželia zakupovali nehnuteľnosť

vo T. U., čo podľa jeho názoru podporilo tvrdenie žalovanej, že stavbu realizovali z vlastných finančných
prostriedkov. Konkludujúc uvedené, odvolací súd dospel k záveru, že žalobca nepreukázal svoje
tvrdenia, že došlo k fyzickému zapožičaniu finančných prostriedkov a k ich odovzdaniu.
16.2. Na základe uvedeného možno konštatovať, že odvolací súd pri hodnotení skutkových zistení a
skutkových záverov neopomenul vziať do úvahy žiadnu z namietaných skutočností, či skutočností, ktoré

v konaní vyšli najavo, z uvedeného je zrejmé, na základe akých dôvodov odvolací súd rozhodol a podľa
názoru dovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu všetky náležitosti v zmysle
§ 393 CSP. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nemožno považovať
to, že žalobca sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožňuje a že odvolací súd neodôvodnil svoje
rozhodnutie podľa jeho predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľ so skutkovými a právnymi závermi
vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi, nemôže

sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, pretože do práva na
spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný,
teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa
ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a
požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,

prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I.
ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

17. Dovolací súd zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne
a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Súd v opravnom konaní
nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
(podľa názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné

na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania v odvolacom
konaní (II. ÚS 78/05).

18. Pokiaľ žalobca namietal nesprávnosti v zistenom skutkovom stave a jeho rozpor s vykonaným
dokazovaním (v otázke neunesenia dôkazného bremena žalobcom ohľadne odovzdania finančných

prostriedkov žalovanej, či preukázania tvrdenia žalovanej o finančnom krytí výstavby rodinného domu),
dovolacísúduvádza,žedovolanienepredstavujeopravnýprostriedok,ktorýbymalslúžiťnaodstránenie
nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať
nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení,
už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu

prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie - porov.
ustanovenie § 442 CSP, v zmysle ktorého dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil
odvolací súd. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených
súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd síce má
možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní

(tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či
konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle,
ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k
vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP, avšak dovolací súd takúto vadu v posudzovanom spore
nezistil.

19. Dovolací súd k námietke ohľadom selektívneho hodnotenia dostupných dôkazov (preferovanie
znaleckého posudku kriminalistického ústavu na úkor ostatných dôkazov) pripomína, že podľa § 191
CSP dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli

strany. Zároveň je potrebné uviesť, že nesprávne vyhodnotenie dôkazov bez toho, aby z toho plynúce
skutkové závery boli svojvoľné či ústavne neudržateľné, nie je vadou konania v zmysle § 420 písm.
f) CSP. Dovolací súd pritom pre úplnosť poznamenáva, že do obsahu základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nepatrí právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenianavrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (porovnaj I. ÚS 97/97).
19.1. Dovolací súd k namietanej vade v dôkaznom konaní pre úplnosť dodáva, že odvolací súd

primerane aplikoval teóriu dôkazného bremena a tzv. negatívnu dôkaznú teóriu. Odvolací súd správne
konštatoval, že v danom prípade bremeno tvrdenia i bremeno dôkazné ohľadom pravosti listiny bolo na
tom, kto z pravosti listiny pre seba odvodzoval priaznivé právne následky. V posudzovanom prípade bol
popretý vznik právneho vzťahu, ktorý by zaväzoval označenú žalovanú k požadovanému plneniu, keď
táto tvrdila, že o zmluve o pôžičke nevedela, takúto listinu nikdy nepodpísala. Ak teda žalobca tvrdil,

že podpis na listine predloženej súdu ako dôkaz je pravý (že zmluvu o pôžičke podpísala žalovaná),
bolo na ňom, aby jednoznačne tieto tvrdené skutočnosti preukázal. Odvolací súd v tomto kontexte
náležite konfrontoval závery znaleckých posudkov, resp. odborného stanoviska, pričom sa s riadnym
zdôvodnením priklonil k záveru spočívajúcom v spochybnení pravosti podpisu na predloženej listine.
Vychádzajúc tak z nejednoznačných záverov všetkých v konaní skúmaných posudkov a podporne
ďalších skutkových zistení vyplývajúcich z vykonaného dokazovania (dohoda o yyporiadaní BSM, kúpa

nehnuteľnosti manželmi vo T. U.) dospel k presvedčivému záveru o neunesení dôkazného bremena
žalobcu ohľadom zapožičania finančných prostriedkov žalovanej. Také hodnotenie dôkaznej situácie
odvolacím súdom je podľa názoru dovolacieho súdu plne súladné so základnými princípmi civilného
sporového konania (vyjadrenými v čl. 8, čl. 9 a čl. 15 CSP).

20. Sumarizujúc vyššie uvedené dovolací súd v okolnostiach preskúmavanej veci nezistil ústavnoprávne
deficity v rámci zisťovania skutkového stavu veci, odvolací súd po zopakovaní dokazovania postupoval
v súlade so základnými princípmi civilného sporového konania, najmä zásadou voľného hodnotenia
dôkazov (čl. 15 CSP) a princípmi všeobecnej spravodlivosti. Krajský súd pri zisťovaní skutkového stavu
rešpektoval ústavno-procesné zásady (ako sú zákaz tzv. deformácie dôkazu, či opomenutého dôkazu,

zásadu rovnosti zbraní, priamosti, voľného hodnotenia dôkazov), náležitým spôsobom zistil skutkový
stav veci a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodol tak, že jeho skutkové a právne
závery nemožno považovať za svojvoľné, neudržateľné, ani prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel
zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Z tohto hľadiska preto nemožno postupu odvolacieho
súdu nič vytknúť a námietky žalobcu preto dovolací súd považoval z hľadiska prípustnosti a dôvodnosti

dovolania podľa § 420 písm. f) CSP za neopodstatnené.

21. Z niektorých dovolacích formulácii vyplýva, že dovolateľ namieta v kontexte zmätočnostnej vady
podľa § 420 písm. f) CSP nesprávne (či rozporuplné) právne posúdenie veci. K tomu dovolací súd
uvádza, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia, správnosť

právnych záverov, ku ktorým súdy dospeli, nie je právne relevantná, lebo prípadne nesprávne právne
posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba
skutočnosť,žedovolateľsasprávnymnázoromvšeobecnéhosúdunestotožňuje,nemôževiesťkzáveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).
21.1. V tomto kontexte hodno zdôrazniť, že prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP

nezakladá skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (prípadne) spočíva na nesprávnych
právnych záveroch, nakoľko nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle
§ 420 písm. f) CSP (porov. R 24/2017). Najvyšší súd už podľa predchádzajúcej úpravy dospel k
záveru, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením (viď R
54/2012 a 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011, 4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011,

7Cdo/26/2010 a 8ECdo/70/2014). Skutočnosť, že dovolateľ má odlišný právny názor než odvolací súd,
bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje ním tvrdenú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP.

22. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že žalobca neopodstatnene namieta, že
odvolací súd nesprávnym procesným postupom mu znemožnil uskutočňovať jemu patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP).

23. Žalobca ďalej formálne vyvodzoval prípustnosť svojho dovolania z ustanovení § 421 ods. 1 písm.
a), b) a c) CSP.

24. Dovolací súd zdôrazňuje, že ustanovenie § 432 ods. 2 CSP uvádza spôsob, ako má dovolateľ
dovolací dôvod spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení veci vymedziť. Uvedené ustanovenie
je nutné vykladať v súvislosti s § 421 ods. 1 CSP zakladajúcim prípustnosť dovolania v prípade
nesprávneho právneho posúdenia veci, čo znamená, že dovolateľ je povinný dovolací dôvod vymedziťnesprávnym právnym posúdením takej právnej otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu
a zároveň pri ktorej riešení sa odvolací súd buď odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, alebo ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, alebo je dovolacím

súdom rozhodovaná rozdielne.

25. V preskúmavanej veci však dovolateľ nevymedzil označené dovolacie dôvody spôsobom uvedeným
v § 432 ods. 2 CSP v spojení s § 421 ods. 1 tohto právneho predpisu. Dovolateľ totiž v danom prípade ani
lennenastolil,nevymedzil,neformuloval,nepomenovalprávnuotázkuvzmyslepredmetnýchustanovení

a ani neoznačil ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od záverov ktorej sa odvolací súd mal
odkloniť, prípadne rozhodnutia dovolacieho súdu, ktoré danú otázku riešia rozdielne. Dovolací súd
preto nemôže svoje rozhodnutie založiť na predpokladoch alebo domnienkach, ktorú otázku a ktoré
rozhodnutia eventuálne mal dovolateľ na mysli. Za týchto okolností dovolací súd nemohol pristúpiť
ani k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili
prvoinštančný, či odvolací súd. Dovolací súd je v súlade s dispozičnou zásadou viazaný uplatnenými

dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP), vrátane ich obsahového i rozsahového vymedzenia, a z iných, než
dovolateľomuplatnenýchdôvodov,napadnutérozhodnutiepreskúmavaťnemôže.Pretoakdovolanienie
jeodôvodnenéprípustnýmidovolacímidôvodmialeboakdovolaciedôvodyniesúvymedzenéspôsobom
uvedeným v § 432 CSP, tak ako sa to stalo aj v prejednávanej veci, tento nedostatok má za následok
odmietnutie dovolania podľa § 447 písm. f) CSP.

26. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobcu v časti, v ktorej namietal vadu zmätočnosti
podľa § 420 písm. f) CSP odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako dovolanie, ktoré smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné, a v časti, v ktorej namietal nesprávne právne
posúdenie veci v zmysle § 421 ods. 1 CSP, odmietol podľa § 447 písm. f) CSP ako dovolanie, ktoré nie

je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi.

27. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).

28. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.